{"guid": "ussr:c7fc7816-9d03-4daa-a185-a898dd301856", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.233.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 233/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 233/2018 z 18. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 233/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.233.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2018-07-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c7fc7816-9d03-4daa-a185-a898dd301856", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.233.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.233.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.233.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 233/2018-33\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.,\nRačianska 184/B, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o.,\nGajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –\n\nROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 24/2016\nz 30. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový\núrad“) u nej vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za obdobie\njanuár – december 2007, január – december 2008, január – december 2009, január 2010,\nmarec – december 2010. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 2. apríla\n2013.\n\nDaňový\n\núrad\n\npo\n\nukončení\n\nvyrubovacieho\n\nkonania\n\nvydal\n\nrozhodnutie\n\nč. 9104405/5/4412386/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),\nktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010 vo výške\n95 000,19 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka\nodvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len\n„finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 1100302/1/4625/2014/1042\nz 8. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo\nrozhodnutie daňového úradu. Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nfinančného riaditeľstva. Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 57/2014-72\nz 30. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie finančného\nriaditeľstva v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu\nzamietol.\n3. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje priebeh konania\npred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi. Následne poukazuje na relevantnú\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“, rozhodnutie C-80/11\nz 21. 6. 2012 vo veci Mahagében a Dávid, C-285/11 zo 6. 12. 2012 vo veci Bonik\n\n2\n\na rozhodnutie C-18/13 z 13.2.2014 vo veci Maks Pen) a zhŕňa jej závery. Z rozhodnutia C285/11 zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik podľa sťažovateľky vyplýva, že „na\nodpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto\nsmernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce\ntoto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a na vstupe musia\nbyť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, bod 29). Ak\nsú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.“.\nPodľa názoru sťažovateľky v jej prípade podmienky splnené boli, keďže predmet plnenia\nbol jednoznačne preukázateľný a zistiteľný, čo preukazovala listinnými dôkazmi,\npredovšetkým faktúrami, zmluvami, preberacím protokolom. Plnenie bolo poskytnuté\nspoločnosťou PHOTOART, s. r. o., čo bolo doložené listinnými dôkazmi. V posudzovanom\nprípade navyše dodávateľ sťažovateľky, ako aj následní subdodávatelia potvrdili, že k\ndodaniu došlo tak, ako bolo deklarované a preukázané sťažovateľkou. Nesplnenie si\ndaňovej povinnosti iného subjektu, navyše subjektu, s ktorým sťažovateľka ani nebola v\npriamom zmluvnom vzťahu, nemôže byť sťažovateľke ako daňovému subjektu na ťarchu.\nSťažovateľka taktiež nemá zákonnú možnosť sledovať alebo overovať plnenie si daňových\npovinností svojich dodávateľov či dokonca následných subdodávateľov. Obstaranie stavby\ncez generálneho dodávateľa, ktorý si následne zabezpečuje čiastkové dodávky ďalšími\nsubdodávateľmi, predstavuje bežnú prax v oblasti stavebníctva, a nie je technicky ani\nprávne možné, aby sťažovateľka ako objednávateľ kontrolovala personálne alebo technické\nkapacity týchto subjektov. Pre sťažovateľku ako objednávateľa je podstatné, či dielo bolo\nzhotovené riadne a včas, t. j. v zmysle podmienok zmluvy o dielo, a či následne zaplatila\nzhotoviteľovi, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o dielo, dojednanú cenu diela. Obe tieto\nskutočnosti sa preukázateľne stali. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie C-80/11 z\n21. júna 2012 vo veci Mahagében a Dávid, z ktorého podľa nej vyplýva, že „daňový orgán\nnie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba\nneubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa\npožaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že\ndisponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť\npodať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedené zdaniteľná osoba nemá\nokrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené\n\n3\n\npodmienky boli splnené, (bod. 51)“. Pokiaľ ide o doklady predložené správcovi dane zo\nstrany sťažovateľky, tieto sú podľa nej po právnej stránke perfektné, teda spĺňajúce všetky\npodstatné náležitosti, ktoré právny poriadok pre tento typ dokumentov vyžaduje. Samotná\njednoduchosť zmluvy alebo absencia stavebných denníkov, na ktorú poukazoval správca\ndane, nepredstavuje dôkaz, usvedčujúci sťažovateľku z protiprávneho konania. Napokon z\nrozhodnutia C-18/13 z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen podľa sťažovateľky vyplýva, že\n„zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených\ndodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené - čo v tomto prípade\npreukázateľne bolo, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho\nsubdodávateľom, avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že: 1) táto\nskutočnosť predstavuje podvodné konanie a 2) preukáže sa, že vzhľadom na objektívne\nskutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že\nuvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom\nprislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“. V posudzovanom prípade podľa\nsťažovateľky nedošlo k preukázaniu ani jednej z týchto podmienok, pričom tieto podmienky\nnielenže neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované.\nV osobitnom podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2018 sťažovateľka na\npodporu svojich argumentov poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky č. k. 5 Afs 60/2017-60 z 30. januára 2018, ktorý vychádza z právnych predpisov\nEurópskej únie a právne záväznej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\nAj v prípade odpočítania dane v sume 33 630,19 eur z faktúry č. FO1002009, pri\nktorej išlo o dodávku zariadenia pizzerie Tesco Martin na základe kúpnej zmluvy, došlo\npodľa sťažovateľky k neodôvodnenému spochybneniu dodávok, a to napriek tomu, že\n„dodávateľ sťažovateľa, ako aj jeho subdodávateľ potvrdili dodávku plnenia tak, ako bola\ndeklarovaná sťažovateľom“, a rovnako aj „neskorší vlastník zariadenia pizzerie Tesco\nMartin odvodzoval svoje vlastnícke právo od kúpy tohto zariadenia práve od sťažovateľa“.\nAk dodávateľ sťažovateľky vystupoval ako vlastník predmetných zariadení a ako vlastník\npodpísal kúpnu zmluvu so sťažovateľkou, v rámci obchodného styku bolo sťažovateľke\numožnené nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnému tovaru aj od nevlastníka za\npredpokladu, že kupujúci je v čase nadobudnutia vlastníctva dobromyseľný (§ 446\nObchodného zákonníka). Keďže dobromyseľnosť sťažovateľky nebola vyvrátená,\n\n4\n\noprávneným vlastníkom predmetného zariadenia sa stala sťažovateľka, a preto sťažovateľka\nz titulu kúpnej zmluvy zaplatila faktúru dodávateľovi a ako platiteľka dane vykonala\nodpočítanie z dane z pridanej hodnoty.\n4. K zásahu do práv sťažovateľky podľa jej názoru došlo v dôsledku arbitrárnosti\na svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd podľa nej neaplikoval právne závery\nvyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala,\nna skutkový stav, a to napriek tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo\nna odpočet a nevyhnutné predpoklady na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu\ndane pri preukazovaní miery účasti zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli\njednoznačne zodpovedané už citovanou judikatúrou Súdneho dvora. Takýto odmietavý\nprístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho dvora najvyšší súd odôvodnil\nnepreukázaním existencie stavieb, čo však nebolo v konaní sporné, pretože sťažovateľka\nich existenciu preukázala početnými listinnými dôkazmi. Takýto extrémny nesúlad\nprávnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami krajského súdu a výklad,\nktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých\nnajvyšší súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, považuje sťažovateľka za prejav\narbitrárnosti zo strany najvyššieho súdu, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť, a teda\ni protiústavnosť vydaného rozhodnutia. Ďalej podotýka, že najvyšší súd tým, že zmenil\nrozsudok krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským\nsúdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti, v zmysle\nktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré\npredvolá účastníkov. Porušil tiež zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia, keďže\nsťažovateľka nebola oboznámená s predbežným názorom odvolacieho súdu.\n5. Sťažovateľka žiada v závere ústavnej sťažnosti o odklad vykonateľnosti\nrozhodnutia, keďže existuje hrozba, že správca dane vyrubenú daň v blízkej budúcnosti\nzačne vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Súčasne je toho názoru, že správca\ndane ani žiadny iný subjekt nebude odkladom vykonateľnosti rozsudku nijakým spôsobom\n\n5\n\ndotknutý, zatiaľ čo výkon exekúcie môže negatívne zasiahnuť do výkonu jej podnikateľskej\nčinnosti.\n6. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na\nďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv (bod 1)\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške\n374,80 eur na účet jej právneho zástupcu.\n7. Keďže ústavnému súdu bol spolu so sťažnosťou doručený napadnutý rozsudok\nv nekompletnom znení, výzvou z 11. októbra 2017 vyzval ústavný súd právneho zástupcu\nsťažovateľky na doručenie predmetnej prílohy sťažnosti v úplnom znení. Až na základe\nopakovanej výzvy ústavného súdu z 30. mája 2018 bol ústavnému súdu 6. júna 2018\ndoručený napadnutý rozsudok v kompletnom znení.\n8. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2018 predložila sťažovateľka\nzvukový záznam z pojednávaní vedených na krajskom súde pod sp. zn. 5 S 54/2014\na sp. zn. 5 S 56/2014, ktoré majú preukazovať skutočnosť, že medzi sťažovateľkou\na žalovaným nebolo nikdy sporným to, že by materiálne neexistoval predmet zdaniteľného\nplnenia. Sťažovateľka poukazuje na novú právnu úpravu, ktorá neumožňuje súdom\nposudzovať to, čo je medzi žalobcom a žalovaným nesporné (§ 25 Správneho súdneho\nporiadku v spojení s § 3, § 151 ods. 1 a § 171 ods. 1 CSP).\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd\naj návrh sťažovateľky.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n\n7\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,\npričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide\no medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\nústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho\nposúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným\nsúdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Po prvé tvrdí,\nže najvyšší súd sa neodôvodnene odklonil od stabilnej judikatúry Súdneho dvora, čo činí\njeho rozhodnutie arbitrárnym, a teda protiústavným. Po druhé mal najvyšší súd porušiť\nzásadu priamosti a ústnosti rozhodovania tým, že vyhodnotil dôkazy odlišne od krajského\nsúdu, pričom tieto dôkazy nezopakoval, pričom jeho rozhodnutie je zároveň prekvapivým,\nkeďže sťažovateľka nemohla jeho náhľad na vec očakávať.\n15. Sťažovateľka sa v konaní dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora,\npodľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené,\nno v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani subdodávateľom, môže byť nárok\nna odpočet zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného\njednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť.\nTo v jej prípade dokázané nebolo. Ako jej však ozrejmil odvolací orgán, ako aj najvyšší súd,\nv tomto prípade neboli uvedené závery aplikovateľné. Pre ich aplikáciu totiž musí byť\nnajprv splnená hypotéza, že bolo uskutočnenie zdaniteľného plnenia (teda v tomto prípade\n\n8\n\nrealizácia stavby a dodávka zariadenia pizzerie) preukázané. Najvyšší súd k tomu uviedol,\nže „doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci\nMax Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba\nv prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky\nreálne existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca relevantne v realite nepreukázal, ktorá\nz existujúcich nehnuteľností na adrese Račianska ulica č. 184/B, Bratislava bola\npredmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom.“. K rovnakému záveru dospeli aj\nfinančné orgány. Pokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že existencia\npredmetu plnenia bola jednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi, predovšetkým\nfaktúrami, zmluvami, preberacím protokolom a výsluchmi dodávateľa a subdodávateľov,\nide o jej pohľad na vec, ktorý však nebol rozhodujúcimi orgánmi akceptovaný. Spomínané\nlistinné podklady neboli s ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov\ndostačujúce, pričom sťažovateľka nepredložila ďalšie relevantné dôkazy. Finančné orgány a\nnásledne aj najvyšší súd teda dospeli k záveru, že sťažovateľka v tomto smere neuniesla\nsvoje dôkazné bremeno, teda nepreukázala existenciu predmetu zdaniteľného plnenia.\nV tomto smere je potom možné aj následnú argumentáciu sťažovateľky o nespornosti\nmateriálnej existencii predmetu zdaniteľného plnenia považovať za zjavne účelovú.\nNámietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti teda nie je možné hodnotiť inak, než\nže sa sťažovateľka po ústavnom súde dožaduje prehodnotenia skutkových zistení, ku\nktorým dospeli finančné orgány a s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Tým však stavia\nústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprislúcha.\n16. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správne orgány, ako aj najvyšší súd sa\notázkou unesenia dôkazného bremena riadne zaoberali a svoje závery podrobne odôvodnili.\nVýchodisko ich argumentácie, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných\npochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový\nsubjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca\nje totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.\nRozhodujúce orgány pritom v posudzovanom prípade neprekročili medze, ktoré pre výber\ndaní stanoví zákon. Na daňový subjekt nekládli príliš reštriktívne požiadavky, keďže\nod sťažovateľky požadovali preukázanie výlučne tých skutočností, ktoré sa viazali\n\n9\n\nna jej daňovú povinnosť (teda preukázanie skutočností, ktoré sama v daňovom konaní\ntvrdila). Ako najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenal, „je nielen logické ale aj celkom\nlegitímne (prirodzené), že žalobca ako stavebník bude disponovať odbornou ako aj úradnou\nstavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa dotknuté stavebné činnosti vykonávali“.\nRovnako vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu vo forme dodávky zariadenia pizzerie najvyšší\nsúd uviedol, že „je logické a nepochybné, že predaj zariadenia pizzerie je v zmysle režimu\nDPH spojený s podnikateľským zámerom a v zmysle § 71 ods. 2 písm. f) zák. č. 222/2004\nZ. z. s evidenciou majetku u kupujúceho, na ktorú nadväzuje inventúrne preverovanie\nmajetku vo vzťahu k splneniu zásady verného a pravdivého zobrazenia v zmysle § 7 ods. 2\nv spojení s § 6 ods. 3 a § 30 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Žalobca ako účtovná\njednotka mal tiež povinnosť viesť evidenciu svojho majetku s tým, že ho mal zaradiť\nv zmysle daňových predpisov do odpisových skupín, resp. jednorázovo odpísať majetok do\nnákladov. Práve tieto účtovné doklady mohol žalobca počas daňovej kontroly (predložiť) na\npotvrdenie realizácie svojho práva.“. Ani ústavný súd nepovažuje závery správnych\norgánov odobrené najvyšším súdom za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych\nlimitov. Uvedené závery neboli v rozpore ani so sťažovateľkou citovanou judikatúrou\nSúdneho dvora, keďže pre ich aplikáciu neboli v danej veci naplnené všetky hypotézy.\n17. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej nemôže byť na ujmu nesplnenie si\ndaňovej povinnosti iného subjektu (v tomto prípade subdodávateľských spoločností), v tom\nje možné dať jej za pravdu. Avšak k takejto situácii v posudzovanej veci nedošlo.\nSťažovateľke bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu\nk existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (stavby a dodávky zariadenia pizzerie).\nZ rozhodnutí vyplýva, že zistenie o nesplnení daňovej povinnosti subdodávateľských\nspoločností bolo len jednou z indícií, ktorá viedla k spochybneniu sťažovateľkinho tvrdenia,\nže k zdaniteľnému plneniu došlo spôsobom uvedeným na faktúrach, a následnému prenosu\ndôkazného bremena. Ani táto námietka teda nemá potenciál akokoľvek (tým menej\nv ústavnej rovine) spochybniť napadnuté rozhodnutie.\n18. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil zásadu ústnosti a priamosti,\nv zmysle ktorej vykonáva dokazovanie na pojednávaní súd, ktorý rozhoduje vo veci, a tiež\n\n10\n\nzásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje\nna špecifickú povahu správneho súdnictva, ktorého účelom je kontrola verejnej správy,\na nie nahrádzanie jej rozhodovania. Pri definovaní role súdu v oblasti zisťovania\nskutkového stavu je potrebné mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v\ntomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Nie je možné, aby súd\nv správnom súdnictve „viedol dokazovanie v obvykle chápanom zmysle, totiž ako\nprostriedok zistenia skutkového stavu v správnej veci, takto vykonané dôkazy (popr. spolu\ns dôkazmi už vykonanými v konaní pred správnym orgánom) by sám hodnotil a vyvodzoval\nz takto zisteného skutkového stavu právne úvahy, ktoré by viedli k rozhodnutiu o veci\nsamej. Súd by tak rozhodoval o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb vo\nveciach, ktoré sú kompetenčným zákonodarstvom zverené orgánom exekutív; pri existencii\ngenerálnej prieskumnej klauzuly by sa tak stala deľba moci medzi justíciou a exekutívou\niluzórna.“ (Mazanec, M. Ještě k otázkám přezkumu správních rozhodnutí soudy, Bulletin\nadvokacie č. 1/1998, s. 8, slovenský preklad ústavný súd, pozn.). Konanie na správnom súde\nnie je pokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva dokazovanie iba veľmi\nvýnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní (pozri\nnapr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 150/2009 z 28. januára 2010). Správny súd sa\npri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku,\nči vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú\nučiniť skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel (rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Sžo 133/2007 z 1. augusta 2008).\n19. V posudzovanom prípade dospel krajský súd k záveru, že správnymi orgánmi\nzhromaždené dôkazy neumožňovali vyvodiť skutkové a následne právne závery, ku ktorým\ntieto orgány dospeli. V dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho finančného orgánu\npre nepreskúmateľnosť a uložil mu povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom smere.\nKrajský súd pritom vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého mal správca dane\npovinnosť dokázať neexistenciu zdaniteľného plnenia. Najvyšší súd sa s týmto názorom\nnestotožnil, pričom dal za pravdu odvolaciemu finančnému orgánu. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu nebol správny orgán zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,\nktorá\n\nz\n\nexistujúcich\n\nnehnuteľností\n\nbola\n\n11\n\ndeklarovanými\n\nzdaniteľnými\n\nobchodmi\n\nsťažovateľky dotknutá (pozri bod 60 napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa\nnázoru najvyššieho súdu to bola sťažovateľka, ktorá bola povinná preukázať, že\nk zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom toto úspešne nepreukázala. Najvyšší súd\npovažoval v tomto smere rozhodnutie správnych orgánov za preskúmateľné. V závere\nrozhodnutia uviedol, že vo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie, keďže vychádzal\nz informácií administratívneho spisu. Ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by si\nnajvyšší súd pre svoje rozhodnutie vyžiadal, zadovážil a vykonal dôkaz, ktorý nebol\nsúčasťou administratívneho spisu. Sťažovateľka ani na žiaden takýto konkrétny dôkaz\nnepoukázala, vo svojej sťažnosti sa obmedzila len na všeobecné konštatovanie, že najvyšší\nsúd „vykonával dokazovanie“. Už uvedené pre rozhodnutie podstatné závery najvyššieho\nsúdu však nevyplynuli z dokazovania v konaní pred týmto súdom, ale z právneho\nhodnotenia obsahu administratívneho spisu v rámci prieskumného konania. Pokiaľ ide\no tvrdenú ,,prekvapivosť“ rozhodnutia, ani tu ústavný súd nemôže dať za pravdu\nsťažovateľke. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi správnych\norgánov, s ktorými bola sťažovateľka počas konania nepochybne oboznámená. Aj tieto\nnámietky sťažovateľky sú preto zjavne neopodstatnené.\n20. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie\nvo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky\nVeľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29,\nalebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria\nkonania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,\nkde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia\ndane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány\nsťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú\nbola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu\nsankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka\ndruhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať\nvnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1\n\n12\n\ndohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,\n5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru\no neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej\nsťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n21. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe\na v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne\nnekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,\nodmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Milan Ľalík.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. júla 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "daň-daňové konanie", "daň-z pridanej hodnoty", "dokazovanie-dokazovanie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:af7dee37-edb5-4030-a9fb-895de95eaea5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.7.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2021 z 21. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.7.2021.1"}, {"guid": "ussr:3daa21ea-8669-42c1-b87c-0bb5f42eab56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.146.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 146/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 146/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.146.2019.2"}]}