{"guid": "ussr:b2409ed9-3a96-4a3a-abc3-90cd6605bc11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 2/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/2018 z 17. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. januára 2018, sp. zn. I. ÚS 2/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17", "nazov": "čl. 17 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b2409ed9-3a96-4a3a-abc3-90cd6605bc11", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 2/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\nĽubomírom\n\nSchweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky postupom Špecializovaného\ntrestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Tp 26/2017 a jeho uznesením z 28. septembra 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 35/2017 z 9. októbra 2017 a jemu predchádzajúcim\npostupom a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra\n2017 doručená sťažnosť\n(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom\n\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len\n„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 26/2017 a jeho uznesením\nz 28. septembra 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 35/2017 z 9. októbra 2017 a jemu predchádzajúcim postupom.\n2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že uznesením špecializovaného súdu sp. zn.\n2 Tp 26/2017 z 28. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“) bol\nsťažovateľ podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1\npísm. a) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby, ktorá mu nebola podľa § 80 ods. 1 písm. c)\na ods. 2 Trestného poriadku nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti\ntomuto uzneseniu podal bezprostredne po jeho vyhlásení sťažovateľ sťažnosť, ktorú\nodôvodnil písomným podaním z 3. októbra 2017. O sťažnosti rozhodol najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 3 Tost 35/2017 z 9. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho\nsúdu“), ktorým jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.\n3. Sťažovateľ namieta, že jeho vzatím do väzby boli porušené jeho základné ľudské\npráva, ako ich zakotvuje ústava. Sťažovateľ odmieta spáchanie skutkov, ktoré sa mu kladú\nza vinu, a preto podľa jeho názoru nebola splnená formálna podmienka vzatia do väzby.\nRovnako tak namieta splnenie materiálnych podmienok, keďže nesúhlasí s existenciou\ndôvodov väzby, ktorými sa argumentuje v namietaných rozhodnutiach. Sťažovateľ nikdy\nnemal najmenšiu pohnútku vyhýbať sa trestnému stíhaniu alebo mariť vyšetrovanie a už\nvôbec nie vplývať na svedkov či ujsť a opak nebol nikdy spoľahlivo preukázaný, a preto\nnikdy nenaplnil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) ani písm. c) Trestného poriadku.\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ popiera spáchanie ktoréhokoľvek skutku, ktorý sa\nmu kladie za vinu, nemá dôvod sa skrývať ani narúšať akýmkoľvek spôsobom priebeh\nvyšetrovania. Všeobecné súdy konajúce v trestnej veci sťažovateľa argumentovali\nvo svojich rozhodnutiach tým, že sťažovateľ v minulosti pracoval v zahraničí, alebo tým, že\nmá v Českej republike rodinu, čo podľa názoru sťažovateľa v žiadnom prípade nemôže byť\nudržateľným dôvodom na to, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda.\n\n2\n\n4. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho pobyt v\n\n, ktorá sa nachádza\n\nv blízkosti štátnych hraníc, ku ktorým sa môže podľa názoru všeobecných súdov priblížiť\nbez toho, aby došlo k prevádzkovému alebo bezpečnostnému incidentu, ako dôvod väzby\nneobstojí. Ide o bezprecedentný dôvod odôvodňujúci rozhodnutie oboch súdov pri vzatí\nsťažovateľa do väzby.\n5. Sťažovateľ ďalej namieta, že všeobecné súdy ako ďalší z argumentov nutnosti jeho\nuväznenia uviedli, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Uvedené tvrdenie považuje\nsťažovateľ za neudržateľné vzhľadom na to, že skutok sa mal stať takmer pred 20 rokmi,\npričom stíhanie proti sťažovateľovi je vedené na základe výpovedí nedôveryhodných osôb,\nz ktorých je väčšina v súčasnosti vo väzbe alebo v ústave na výkon trestu odňatia slobody,\nčím sa stráca jednak možnosť akéhokoľvek ovplyvňovania svedkov sťažovateľom a tiež je\npotrebné zohľadniť, že skutky, ktoré sa mu kladú za vinu, nikdy nespáchal, a teda nemôže\npokračovať v tejto trestnej činnosti.\n6. Sťažovateľ tiež poukázal na porušenie zásady primeranosti a zdržanlivosti\nzakotvenej v § 2 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorej do základných práv a slobôd osôb\nv prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie\núčelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie. V tejto\nsúvislosti by v prípade sťažovateľa malo byť vzaté do úvahy, že skutky, ktoré sa mu kladú\nza vinu, mali byť spáchané v časovom intervale rokov 1998 ‒ 2000, a preto nemôže obstáť\nargument, že by pokračoval v trestnej činnosti. Prezumpcia úteku sťažovateľa ani to, že by\nteoreticky mal pokračovať v trestnej činnosti po jeho prepustení, sa podľa jeho názoru nikdy\nnepotvrdila, a to ani po jeho prepustení z väzby v septembri 2017 po tom, ako mu bola\nväzba nahradená v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku. Počas celej tejto\ndoby sa nepokúsil o útek ani o skrývanie, a preto táto argumentácia neobstojí. K uvedenému\nsťažovateľ dodal, že „hypotetický predpoklad určitého správania obvineného vzhľadom na\njeho správanie v minulosti nemôže byť dôvodom na to, aby bol vzatý do väzby, rovnako tak\nnemôže byť nepodložené a nedokázané tvrdenie dôvodom na odmietnutie poskytnutia\nmožnosti nahradenia väzby v zmysle §80 Tr. por.“.\n\n3\n\n7. Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho prípade nejde o väzbu, ktorá by napĺňala svoj\núčel (či verejný záujem a potreba obmedzenia osobnej slobody jednotlivca vzhľadom na\nzávažnosť jeho konania v danom prípade prevažuje nad právom jedinca na slobodu\na osobnú bezpečnosť), ale skôr o preventívne opatrenie bez riadne odôvodneného základu,\npretože ide o trestnú vec, ktorej objasňovanie sa ťahá už niekoľko rokov bez nových zistení,\nktoré by takýto postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov odôvodňovali.\n8. Sťažovateľ je toho názoru, že aj v súvislosti s uvedeným bolo porušené jeho\nzákladné právo spočívajúce v práve jednotlivca na prerokovanie jeho veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n9. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že predtým sa nachádzal vo väzbe od 25. septembra\n2012 do 12. septembra 2017, z ktorej bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Tost 28/2017 prepustený na slobodu a po dvanástich dňoch bol 25. septembra 2017\nopätovne vzatý do väzby, a to po uplynutí zákonnej celkovej päťročnej lehoty väzby podľa\n§ 76a Trestného poriadku. Argumentácia konajúceho súdu bola založená na tvrdení, že\nv prípade sťažovateľa nejde o reťazenie väzieb, pretože k druhému uväzneniu došlo síce po\nuplynutí celkovej lehoty väzby, ale v inom trestnom konaní vedenom proti nemu. Uvedené\ntvrdenie považuje sťažovateľ za absolútne účelové a arbitrárne.\n10. Sťažovateľ tiež argumentuje, že v dôsledku konania, resp. nekonania orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdov nebolo dosiaľ rozhodnuté vo veci, čím boli spôsobené\nprieťahy v konaní a následne došlo k uplynutiu celkovej lehoty väzby podľa § 76a\nTrestného poriadku, čo však nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu sťažovateľa.\nSťažovateľ zdôraznil, že „orgány činné v trestnom konaní mali dostatočný časový priestor\nna to, aby zistili všetky relevantné skutočnosti, na základe ktorých malo už dávno dôjsť\nk rozhodnutiu vo veci samej. Napriek tomu sa ale tak doposiaľ nestalo a je nežiaduce, aby si\norgány činné v trestnom konaní získavali čas navyše aj po uplynutí zákonnej lehoty na\nväzbu napriek tomu, že počas celej 5-ročnej doby, kedy bol sťažovateľ uväznený, nevykonali\nžiaden nový dôkaz, ktorý by svedčil o sťažovateľovej vine a na základe ktorého by bolo\nďalšie jeho uväznenie dôvodné.“.\n\n4\n\n11. K tomu sťažovateľ dodáva, že „je neprípustné, aby sa paralelne konalo\no druhovo tých istých skutkoch, ktoré mali byť vykonané v tom istom období vo viacerých\nkonaniach. Ak by toto bolo možné, orgánom činným v trestnom konaní by nič nebránilo\nv tom, aby obvineného brali do väzby v každom konaní osobitne, čím by si predĺžili lehotu\nna rozhodnutie a získanie dôkazov o ďalší čas. Týmto spôsobom by mohlo dôjsť k\nabsolútnej negácii zmyslu a účelu ustanovenia §76a Tr. por. o celkovom trvaní väzby.\n- V pôvodnom konaní vedenom pod spis. zn. ČVS: PPZ-147/2012 bol sťažovateľ\nvzatý do väzby rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu Pezinok dňa 28.09.2012.\n-\n\nDňa\n\n28.09.2017\n\nbol\n\nsťažovateľ\n\npo\n\n5-ročnej\n\nmaximálnej\n\ndobe\n\nvzatý\n\nŠpecializovaným trestným súdom, pracovisko Banská Bystrica opätovne do väzby v konaní\nvedeným pod spis zn. ČVS:PPZ-432/2013.\nSťažovateľ je však stíhaný aj v ďalšom paralelnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ595/2013, ktoré sa z dosiaľ nevysvetlených dôvodov vedie od roku 2013 taktiež samostatne,\nmôže byť prerušené a prípadne o ďalších päť rokov, pokiaľ súdy právoplatne neuzavrú\ntrestné stíhanie v tejto veci, po 10tich rokoch uväznenia by teoreticky opätovne mohol byť\nvzatý do väzby aj v konaní ČVS: PPZ-595/2013, čím by mohla trvať väzba 15 aj viac rokov,\nprípadne doživotne.\nSťažovateľ namieta, že v tomto prípade ide o tri samostatné konania, v ktorých je\nobvinený za trestné činy spáchané v rovnakom dávnom období, pričom z účelových dôvodov\nsú 4 roky vedené popri sebe bez toho, aby sa zlúčili.\nSťažovateľ nebol teda vzatý do väzby za iný trestný čin spáchaný po prepustení\nz väzby, ani v krátkom období predtým, ale za trestné činy, ktoré mali byť spáchané pred 20\nrokmi, a ktoré sa vedú oddelene podľa názoru sťažovateľa iba z dôvodu, aby mohol byť\ntento opakovane vzatý do väzby, a to aj po maximálnej možnej dobe uvedenej v §76 ods. 6\nTr. por.\nPodľa názoru sťažovateľa ide v konaní o jeho opätovnom vzatí do väzby o nesprávny\nvýklad Trestného poriadku a Ústavy Slovenskej republiky, pričom je potrebné uviesť, že\nanalógia v trestnom práve je neprípustná a preto nie je tento právny stav v žiadnom prípade\nmožno považovať za ústavne udržateľný.“.\n\n5\n\n12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti\nnálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa\n\nna súdnu a inú právnu ochranu\n\ngarantované v článku 17 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom\nŠpecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica a následne aj postupom\na rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ich rozhodnutiami.\nUznesenie Špecializovaného trestného súdu - pracoviska Banská Bystrica zo dňa\n28.09.2017, spis. zn. 2Tp/26/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa\n09.10.2017, sa týmto zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09,10.2017, spis. zn.\n3Tost/35/2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09.10.2017 sa týmto\nzrušuje.\nAk Ústavný súd pri plnení svojej základnej funkcie ochrany ústavnosti podľa čl.124\nÚstavy zistí, že napadnuté súdne rozhodnutie o väzbe nie je ústavne akceptovateľné, a preto\npopri vyslovení porušenia práva musí byť aj zrušené, a navyše trvajúca väzba je založená\nlen na abstraktnej úvahe a nevychádza z konkrétnych skutkových okolností, čím nie je daný\nzákonný dôvod väzby, a teda nie je ani ústavne udržateľný titul väzby, ochrana ústavnosti\nvyžaduje aj príkaz na neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.\nPreto sťažovateľ zároveň žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal príkaz\nna jeho prepustenie z väzby.“\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n6\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá\nústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n2.1 K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením\nšpecializovaného súdu a jemu predchádzajúcim postupom\n15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie\nniektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného\nsúdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd,\nporušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj\núčinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom\npred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,\nIV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\n16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\n\n7\n\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\n17. Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že uznesenie špecializovaného\nsúdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom prieskumu\nnajvyšším súdom v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby\nvedenom pod sp. zn. 3 Tost 35/2017. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd\nsťažnosť\n\nv\n\nčasti\n\nsmerujúcej\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nšpecializovaného\n\nsúdu\n\na\n\njemu\n\npredchádzajúcemu postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n2.2. K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením\nnajvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom\n18. Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie\njeho základných práv podľa čl. 17 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní\na jeho uznesením. Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti nešpecifikoval, ktoré\npráva v rámci čl. 17 ústavy namieta, z obsahu odôvodnenia jeho sťažnosti vyplýva, že ide\no práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.\n19. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\nPodľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený\nzákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n20. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\n\n8\n\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).\n21. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa malo dôjsť\ntým, že neboli naplnené formálne podmienky väzby, pretože skutky, ktoré sa mu kladú za\nvinu, nespáchal, ako ani materiálne podmienky väzby, keďže neexistujú samotné dôvody\nväzby. Sťažovateľ uviedol, že dosiaľ sa trestnému stíhaniu nevyhýbal ani ho akýmkoľvek\nspôsobom nemaril, svedkov neovplyvňoval. Ide o trestné stíhanie vedené za skutky\nspáchané pred 20 rokmi, a to na základe výpovedí nedôveryhodných osôb. Argumentácia\nkonajúcich súdov je podľa názoru sťažovateľa vo vzťahu k dôvodom väzby neudržateľná.\nSťažovateľ zastáva názor, že v jeho prípade nejde o napĺňanie účelu väzby, ale iba\no preventívne opatrenie, a tiež zdôraznil, že sú vedené tri samostatné trestné konania,\nv ktorých je obvinený za trestné činy spáchané v rovnakom období, pričom podľa jeho\nnázoru sú tieto účelovo štyri roky vedené popri sebe bez toho, aby sa zlúčili, a to z dôvodu,\naby mohol byť opakovane vzatý do väzby, a to aj po maximálnej možnej dobe zakotvenej\nv § 76 ods. 6 Trestného poriadku.\n22. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy považuje za potrebné najskôr poukázať na to, že základné právo\nzaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní\notázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať do úvahy zákonnú úpravu\na jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia\nzákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj\n\n9\n\nz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený\nzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak\nintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).\n23. Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov\nvo väzobných veciach daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej\nslobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené\nobvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe\nrozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú\nobavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené\nv odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený\nzákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).\nÚlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach\nsprávne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti\nvyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,\nII. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.\n24. Ústavný súd stabilne k obsahu a podstate základného práva na osobnú slobodu\ntiež uvádza, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané\n„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je\njednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je\nochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).\nPožiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa\nposúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti sťažovateľ uviedol\n(I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú\nrevíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný\nsúd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,\nktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd\n\n10\n\ntretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva\nz rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy\na ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).\n25. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je\nnajzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide\no najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti\n(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného\nsúdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného\nverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla\nrešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko\nz 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho\nprávomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa\nv konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia\nosobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).\n26. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.\nprimeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,\nktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného\nzákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa\nčl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie\nokolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na\n\n11\n\nzáklade konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS\n271/07).\n27. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd\nk námietkam sťažovateľa, ktoré sú obdobné námietkam uvedeným v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu, uviedol, že „Dôvodnosť podozrenia, že obvinený sa mal dopustiť konania,\npre ktoré boli voči nemu vznesené obvinenia, pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného\nstíhania, a to na podklade dôkazov, na ktoré poukázali prokurátor v návrhu na vzatie do\nväzby aj sudca pre prípravné konanie v napadnutom uznesení. Najvyšší súd uvádza, že sú to\nnajmä výpovede svedkov\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n, ktoré takýto záver odôvodňujú aj v súčasnom štádiu\n\ntrestného stíhania.\nNajvyšší súd preto dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje dostatok\ndôkazov, na ktorých je v rovine rozumnej (nie absolútnej) istoty založená jednak dôvodnosť\ntrestného stíhania obvineného, jednak dôvodnosť jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a c/\nTrestného poriadku. V predmetnej veci boli splnené aj formálne podmienky väzby, keď\nsudca pre prípravné konanie postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného\npredpisu, v prejednávanej veci boli dodržané všetky potrebné zákonné lehoty a neboli\nzistené ani neodôvodnené prieťahy pri rozhodovaní o väzbe obvineného.\nDôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku vyplývajú zo správania\nobvineného\n\nv minulosti, ako aj zo skutočnosti, že mu v predmetnom konaní\n\nhrozí vysoký trest. Obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému\nstíhaniu alebo trestu, odôvodňujú aj ďalšie trestné konania, ktoré sú voči nemu vedené.\nNajvyšší súd má na mysli najmä konanie vedené v súčasnosti na Krajskom súde v Banskej\nBystrici pod sp. zn. 5T/1/2017, na základe obžaloby pod sp. zn. VII/1 Gv 164/12/1000-638\n(poškodení\n\n,\n\n,\n\n,\n\nvedené pod ČVS: PPZ-595/NKA-PZ-BA-2013 (poškodený\n\n) a trestné stíhanie\n), kde mu\n\ntaktiež hrozia vysoké tresty. Uvedenú skutočnosť podporujú aj závery znaleckého posudku\nÚstavu pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, spol. s. r. o. č. 28/17. Z uvedeného\nposudku vyplýva, že osobnosť obvineného\n\nje abnormne štruktúrovaná s prevahou\n\nrysov antisociálnej poruchy osobnosti, ktorá sa prejavuje okrem iného nerešpektovaním\nzákona s vyústením do opakovanej trestnej činnosti. Obvinený má tendenciu nerešpektovať\n\n12\n\nzákon a iné sociálne normy a je u neho predpoklad, že by sa mohol vyhýbať prípadnému\npredvolávaniu na úkony, nerešpektovať príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo\nsúdu a prípadne sa vyhýbať samotnému trestnému konaniu ako celku.\nSprávanie sa obvineného sa v plnej miere prejavilo počas výkonu obmedzení\na kontroly bezpečnostného incidentu, keď ponechal GPS zariadenie v obydlí inej osoby\na následne sa do zadržania dňa 20. septembra 2017 o 10.22 hod, pohyboval dlhší čas\n(takmer 3 hodiny) bez toho, aby bolo známe miesto jeho pobytu a činnosť, ktorú vykonáva.\nJeho manželka nevedela uviesť, kde sa obvinený nachádza. Obvinený\n\nsa teda\n\nzdržiaval na mieste (miestach), kde nemal nahlásený trvalý pobyt, pričom neoznámil\nprobačnému a mediačnému úradníkovi zmenu pobytu a ani manželke neoznámil, kde\nodchádza.\nNajvyšší súd ďalej zistil, že už v minulosti sa obvinený\n\ndopustil konania,\n\nkeď počas toho, ako bol zo zdravotných dôvodov hospitalizovaný v nemocnici, túto na\nvlastnú žiadosť a zodpovednosť opustil a následne sa podieľal na skutku vraždy\na po vykonaní skutku sa do nemocnice vrátil.\nPozornosť si zaslúži aj fakt, že obvinený\n\nmá pobyt v blízkosti štátnej\n\nhranice, pričom priblíženie k nej nie je vyhodnocované ako bezpečnostný incident.\nPo prekročení hranice by skončila právomoc orgánov Slovenskej republiky a obvinený by\ndo vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu (resp. európskeho zatýkacieho rozkazu)\nnemohol byť zadržaný príslušnými cudzozemskými orgánmi a mohol by sa dopúšťať trestnej\nčinnosti.\nVšetky tieto okolnosti odôvodňujú väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného\nporiadku ako to správne konštatoval aj špecializovaný trestný súd.\nDôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vyplývajú\nzo skutočnosti, že obvinený\n\nsa v minulosti opakovane dopúšťal trestnej činnosti\n\na absencia príjmu z trestnej činnosti, ktorá bola dlhodobo zdrojom jeho živobytia, je\nspôsobilá motivovať ho k jej ďalšiemu páchaniu. Možno poukázať aj na závery vyššie\nuvedeného znaleckého posudku a na skutočnosť, že obvinený zabezpečoval zbrane pre\nskupinu\n\na teda je predpoklad, že by si ich vedel opätovne zadovážiť a použiť pri\n\npáchaní trestnej činnosti. V ďalšom najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie\nšpecializovaného trestného súdu a plne sa s ním stotožňuje.\n\n13\n\nPokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, najvyšší\nsúd sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v napadnutom uznesení. V danom prípade\nneexistujú konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali uvedený väzobný dôvod. Riziko\novplyvňovania ďalších do veci zainteresovaných osôb je len hypotetické a nepodporuje ho\nani správanie obvineného počas jeho pobytu na slobode. Vzhľadom na konzistentnosť\npostojov svedkov\n\na\n\n(ktorí by v zmysle návrhu prokurátora na vzatie do väzby\n\nmohli byť zo strany obvineného\n\novplyvňovaní), neexistuje predpoklad, že by\n\npôsobenie obvineného na týchto svedkov bolo spôsobilé vážnejším spôsobom ovplyvniť\nvýsledky objektivizácie skutkového stavu. Nebolo preto možné vyhovieť sťažnosti\nprokurátora proti výroku I. vyhláseného uznesenia vzhľadom na neakceptovanie väzobného\ndôvodu podľa § 71 ods, 1 písm. b/ Trestného poriadku.\nNajvyšší súd konštatuje, že v posudzovanom prípade nie sú splnené ani zákonné\npodmienky na nahradenie väzby iným, miernejším prostriedkom (záruka, sľub, dohľad,\npeňažná záruka), ktorý by neznamenal tak výrazný zásah do základného práva obvineného\nna osobnú slobodu. Obvinený je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 80\nods. 2 Trestného poriadku môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie\nzáruku, sľub alebo peňažnú záruku ako náhradné inštitúty väzby upravené v ustanoveniach\n§ 80 a 81 Trestného poriadku prijať len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti\nprípadu. Obdobne ako sudca pre prípravné konanie, aj najvyšší súd dospel k záveru, že\nokolnosti prípadu, závažnosť spáchanej trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený trestne\nstíhaný a spôsob jeho správania v inej trestnej veci prebiehajúceho dohľadu, ktorým bola\nnahradená väzba, najmä s ohľadom na zdokumentované bezpečnostné incidenty, na ktoré\npoukazuje prokurátor v návrhu na vzatie do väzby obvineného, aj sudca pre prípravné\nkonanie v napadnutom uznesení, neumožňujú prijatie tohto náhradného inštitútu väzby.\nVo vzťahu k obvineným namietanému tzv. reťazeniu väzieb najvyšší súd považuje za\npotrebné zopakovať, že skutky, pre ktoré je v tomto konaní vedenom pod ČVS: PPZ432/NKA-PZ-BA-2013, obvinený\n\nstíhaný, nikdy neboli vedené v spoločnom\n\nkonaní s vecou, v ktorej bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky podaná 25. septembra 2014 pod. zn. VII/1 Gv\n164/12/1000-638, obžaloba na špecializovaný trestný súd (pozn.: vec vedená v súčasnosti\nna Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5T/1/2017). Obvinený\n\n14\n\nbol\n\nv predmetnom konaní pod ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013, obvinený vyšetrovateľom\nexp. Bratislava, Národnej protizločineckej jednotky, Národnej kriminálnej agentúry\nPrezídia PZ 12. júla 2013 za tri trestné činy vraždy, na ktorých sa podieľal ako člen\nzločineckej skupiny tzv.\n\nV uvedenom konaní však bolo vedené komplikované\n\na rozsiahle dokazovanie, pri ktorom bolo vypočutých množstvo svedkov. Okrem toho bol\nobvinený\n\nobvinený 4. decembra 2013 aj zo zločinu nedovoleného ozbrojovania\n\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 5 písm. a/, písm. b/ Trestného\nzákona s poukazom na § 141 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s obzvlášť závažným\nzločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1\npísm. a/, ods. 4 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a/\nTrestného zákona. Ohľadom uvedeného skutku sa vykonávalo rozsiahle znalecké skúmanie\nvzhľadom na veľký rozsah zaistených zbraní a výbušnín a súvisiaceho materiálu. Z týchto\ndôvodov nemohli byť skutky pripojené na spoločné konanie do inej trestnej veci, ktorá bola\nv tom čase vedená na tej istej policajnej zložke pod ČVS: PPZ-147/NKA-PZ-BA-2012,\na v ktorej bola podaná obžaloba 25. septembra 2014. Pripojenie skutkov do trestného\nkonania pod ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013 by znemožnilo podanie obžaloby vo veci pod\nČVS: PPZ-147/NKA-PZ-BA-2012. Do konania pod ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013 bol\n27. júna 2017 pripojený ďalší skutok (vražda\nmal dopustiť obvinený\n\nspoločne s obvineným\n\nv Českej republike), ktorého sa\na\n\n, pričom všetci traja už boli obvinení za obdobné skutky aj v konaní pod ČVS:\nPPZ-432/NKA-PZ-BA-2013. K vzneseniu obvinenia došlo až 26. februára 2016 - v tom čase\npod ČVS: PPZ-530/NKA-PZ-BA-2013, exp. Západ, Národnej protizločineckej jednotky,\nNárodnej kriminálnej agentúry Prezídia PZ. Tento skutok teda nemohol byť súčasťou\nväzobného stíhania\n\npod ČVS: PPZ-147/NKA-PZ-BA-2012, pretože väzobné\n\nstíhanie už bolo dávno po podaní obžaloby (25. septembra 2014). Žiada sa dodať, že išlo\no komplikované vyšetrovanie súbežne vykonávané aj na území Českej republiky, pričom sa\ndlho hľadalo telo poškodeného. V čase spojenia na spoločné konanie už bolo vyšetrovanie\nskutku vraždy\n\nprakticky ukončené a nespôsobilo predĺženie vyšetrovania\n\ntrestnej veci pod ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013, pričom k spojeniu vecí došlo práve pre\numožnenie prejednania všetkých súvisiacich trestných činov páchaných tými istými\npáchateľmi, v jednom konaní. Vedenie samostatných trestných vecí teda nebolo v žiadnom\n\n15\n\nprípade samoúčelné, ale vychádzalo z postupného odhaľovania jednotlivých trestných činov\nvrážd, ktorých sa mali dopustiť členovia zločineckej skupiny tzv.\n\nPre úplnosť je\n\npotrebné uviesť, že vedenie samostatného konania pod ČVS: PPZ-595/NKA-PZ-BA-2013,\nvyšetrovateľom exp. Bratislava, Národnej protizločineckej jednotky, Národnej kriminálnej\nagentúry Prezídia PZ, vo veci vraždy\n\n, bolo vedené samostatne\n\nz dôvodu snahy nájsť telo zavraždeného. K vzneseniu obvinenia došlo až 30. septembra\n2016, vzhľadom na podrobné popísanie vraždy štyrmi svedkami (vrátane vykonávateľov),\npričom ani v tom čase nebolo ešte nájdené telo poškodeného. Vyšetrovateľ vykonal všetky\nopatrenia pre nájdenie tela poškodeného a po ich vyčerpaní ukončil ohliadku miesta činu\n5. októbra 2017. Následne určil termín preštudovania preštudovania vyšetrovacieho spisu\nna 12. októbra 2017. Vec nebola spájaná do ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013, pretože\nv predmetnej veci už boli určené termíny preštudovania vyšetrovacieho spisu. Určenie\ntermínu preštudovania vyšetrovacieho spisu vo veci pod ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013\nnie je samoúčelné, pretože vyšetrovací spis bolo potrebné skompletizovať, a keďže jedným\nz obvinených je\n\n, bolo nevyhnutné dožiadaním o právnu pomoc požiadať\n\nmaďarské justičné orgány s dostatočným predstihom o umožnenie preštudovania\nvyšetrovacieho spisu\n\nv Maďarsku kde je výkone trestu odňatia slobody\n\nna doživotie.\nNajvyšší súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenia Trestného poriadku\nobmedzujú a špecifikujú dôvody, pre ktoré možno vziať obvineného opätovne do väzby len\nna prípad, ak sa tak deje v trestnej veci, v ktorej obvinený už vo väzbe bol a bol z tejto väzby\naj prepustený. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad...\nZa relevantný argument najvyšší súd tiež považuje skutočnosť uvedenú prokurátorom\nv návrhu na vzatie do väzby, podľa ktorého ak by sa pripustila možnosť, že osobu po\nuplynutí maximálnej možnej dĺžky väzby stanovenej v § 76a Trestného poriadku nie je\nmožné vziať v inej trestnej veci do väzby, aj keď by boli naplnené formálne a materiálne\npodmienky väzby u takejto osoby, došlo by de facto k situácii, že do doby, pokiaľ by osoba\nnebola právoplatne odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody a nebol jej\nnariadený výkon trestu, mohla by páchať napríklad trestnú činnosť, resp. pôsobiť na\nsvedkov bez možnosti jej v tomto protiprávnom konaní zabrániť, nakoľko po zadržaní by\nnemohla byť vzatá do väzby a musela by byť prepustená zo zadržania na slobodu.“.\n\n16\n\n28. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby len\nvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že\na) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest...\nc) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\nPodľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,\nproti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera... Pred\nrozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý... Predseda senátu alebo sudca pre\nprípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom,\nprokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe...\nPodľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71\nods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie\nponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu\nobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad\nobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.\n29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011),\nktorá korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade\nrozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke\nmusí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať\nskutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa\nmu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať\nniektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení § 71 Trestného poriadku.\n\n17\n\n30. Ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade bol splnený formálny\npredpoklad uvalenia väzby. Týmto predpokladom boli uznesenia vyšetrovateľa Národnej\nkriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, Národnej protizločineckej jednotky\nexpozitúra Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013 z 12. júla 2013, sp. zn.\nČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013 zo 4. decembra 2013 a sp. zn. ČVS: PPZ-530/NKA-PZBA-2013 z 26. februára 2016, ktoré nadobudli právoplatnosť. Z hľadiska splnenia\nmateriálneho predpokladu bolo preukázané, že skutky boli spáchané, že majú znaky\ntrestného činu a že sa na nich podieľal sťažovateľ. Pokiaľ ide o existenciu niektorého\nz väzobných dôvodov podľa § 71 Trestného poriadku, v sťažovateľovom prípade bolo\nustálené, že sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.\n31. Pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré je\noprávnený hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie obvineného\ndo väzby. Toto hodnotenie v prípadoch upravených zákonom následne skúma opravný súd\nv riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu\ntrestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov\nosvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom\nkonaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia teda\nspočíva len na posúdení, či k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo z dôvodov\na spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.\n32. Z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že rozsiahlo\na presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa,\npodrobne sa zaoberal otázkou naplnenia materiálnych predpokladov väzobného stíhania\nsťažovateľa, keď zrozumiteľne rozviedol, z akých konkrétnych (skutkových) okolností\nvychádzal pri akceptovaní záveru o jeho dôvodnosti. Nemožno sa preto stotožniť\ns argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate napadnutého uznesenia. Ústavný súd\nďalej konštatuje, že najvyšší súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre\nposúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy\nvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné.\n\n18\n\n33. Sťažovateľ taktiež tvrdil, že účelovosť celej kauzy a účelovosť obmedzenia jeho\nosobnej slobody sú zrejmé aj z toho, že k vzneseniu obvinenia za protiprávnu činnosť došlo\nv jeho prípade v dvadsať rokov starej kauze a na základe svedeckých výpovedí\nnedôveryhodných osôb. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nebolo jeho úlohou\nzaoberať sa „kvalitou“ dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi\nvznesené obvinenie, a jeho úlohou v danom prípade nebolo ani posúdenie primeranosti\nobdobia, počas ktorého orgány činné v trestnom konaní mali/mohli zadovážiť dostatok\ndôkazov pre účely ustálenia skutkového stavu potrebného pre dostatočne odôvodnený záver,\nže na spáchaní skutkov sa podieľal sťažovateľ. Úlohou ústavného súdu v danom prípade\nbolo posúdiť, či bol naplnený formálny a materiálny predpoklad na vzatie sťažovateľa do\nväzby, čo ústavný súd už v predchádzajúcich odsekoch vyhodnotil ako splnené.\n34. Námietky sťažovateľa o tzv. reťazení väzieb v jeho trestnej veci, založené na\ntvrdení o neprípustnosti a účelovosti vedenia viacerých trestných stíhaní súčasne, hoci ide\no skutky spáchané v rovnakom období ako skutky, ktoré v súčasnosti prejednáva Krajský\nsúd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 T 1/2017, boli najvyšším súdom podrobne vyvrátené\npoukazujúc na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, v ktorom sťažovateľ\nvystupuje v postavení obvineného, resp. obžalovaného zdôrazňujúc odlišnú dôkaznú, ako aj\nprocesnú situáciu v jednotlivých trestných veciach, a preto nie je možné považovať\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ani v tejto časti za ústavne neudržateľné.\n35. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ani zákon, ani ústava a ani\nrelevantná judikatúra ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 630/2017, II. ÚS 135/2016,\nIII. ÚS 314/2012) či Európsky súd pre ľudské práva nestanovuje ako prekážku prípadnej\nväzby výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby alebo výkon trestu odňatia slobody\nv iných trestných veciach. Rovnako prekážkou vzatia obvineného do väzby nie je ani\nskutočnosť, že sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu vo veci, v ktorej bol spod obžaloby\noslobodený. Aj keď nemožno vylúčiť, že predchádzajúce obmedzenie osobnej slobody\nv inej trestnej veci môže intenzitu obavy odôvodňujúcej väzobné stíhanie sťažovateľa\novplyvňovať, pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré\nje oprávnený hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie\n\n19\n\nobvineného do väzby. Toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnom inštančnom\npostupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich\nlistín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého\nzabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný\nústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia teda spočíva len v posúdení, či\nk obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje\nTrestný poriadok.\n36. Po prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré\nústavný prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa sa\nnepreukázala neoprávnenosť uloženého obmedzenia osobnej slobody väzbou, resp.\npreukázala sa jej nevyhnutnosť a primeranosť k dosiahnutiu legitímneho cieľa.\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo\narbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci\nkonajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\nústavy, ktoré mali byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Na základe toho\nústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2018\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-vzatie do väzby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6240d4e1-ebf9-467a-943f-6a0c6c9ba295", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.630.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 630/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 630/2017 z 10. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.630.2017.1"}, {"guid": "ussr:7beba272-2c91-42cb-abf5-6fc9c69d49c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 135/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1"}, {"guid": "ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5"}, {"guid": "ussr:d74a4db2-da2c-4535-8e05-dc0aafe47872", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d74a4db2-da2c-4535-8e05-dc0aafe47872"}, {"guid": "ussr:9963cca3-5229-4d62-ae03-09789783136a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2011 z 20. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-20", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9963cca3-5229-4d62-ae03-09789783136a"}, {"guid": "ussr:770c18fb-25a7-4bd5-8171-e4a57e122077", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 417/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 417/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:770c18fb-25a7-4bd5-8171-e4a57e122077"}, {"guid": "ussr:f6a9b4f9-71f1-42aa-9148-1b294b130f31", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6a9b4f9-71f1-42aa-9148-1b294b130f31"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:38b0dfc1-4267-47fb-b01a-cbb564d3a357", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 141/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/04 z 8. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-08", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38b0dfc1-4267-47fb-b01a-cbb564d3a357"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:35622a7a-0690-4059-9bfc-b4a2b751ea91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 171/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 171/03 z 2. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-02", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35622a7a-0690-4059-9bfc-b4a2b751ea91"}, {"guid": "ussr:58a54f5f-7a38-4a9e-be6b-cddddff81ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 109/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58a54f5f-7a38-4a9e-be6b-cddddff81ec6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1b5c3024-e4c8-4e22-bcfe-79a19d0cbe7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 83/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 83/03 z 24. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-24", "citacie_n": 188, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b5c3024-e4c8-4e22-bcfe-79a19d0cbe7b"}, {"guid": "ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/02 z 7. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-07", "citacie_n": 391, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:e499c0e3-fb62-4e99-ac66-fb6ffb48ac92", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/01 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e499c0e3-fb62-4e99-ac66-fb6ffb48ac92"}, {"guid": "ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/00 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:647328b0-2d24-42fb-8cad-6b9500ef5496", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.375.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 375/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 375/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.375.2020.1"}]}