{"guid": "ussr:c1229ecd-0219-45d7-8c3b-5db4c7e60944", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.192.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 192/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/2018 z 30. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 192/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.192.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2018-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c1229ecd-0219-45d7-8c3b-5db4c7e60944", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.192.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.192.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.192.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 192/2018-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, Zámocká 18,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa\npostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 546/2017\na jeho uznesením z 15. decembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola\n27. februára 2018 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa\nčl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 546/2017\na jeho uznesením z 15. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) uznesením sp. zn. 3 P 106/2017 zo 17. augusta 2017 rozhodol o návrhu sťažovateľa\nna nariadenie návratu maloletých detí\n,\n\n,\n\n,\n\n,a\n\nako krajiny ich obvyklého pobytu tak, že návrh\n\nsťažovateľa (otca maloletých detí) zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu\npodal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým\nrozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.\n3. Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu, práva na rovnosť\núčastníkov súdneho konania, práva na spravodlivé súdne konanie, práva na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na zohľadnenie\nzáujmu dieťaťa pri činnosti súdu postupom a napadnutým uznesením krajského súdu,\nv odôvodnení sťažnosti obšírne argumentuje a predovšetkým uvádza:\n„Odôvodnenie\n\nrozhodnutia odvolacieho súdu je v\n\nrozpore\n\ns princípom\n\nspravodlivosti, je nepresvedčivé, argumentačne nedôsledné, popierajúce obsah, zmysel\na význam aplikovaných právnych noriem a predovšetkým nehľadí na najlepší záujem detí,\nba naopak je v príkrom rozpore s ním.\n... Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že sa v celom rozsahu\npo skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej\ninštancie. Takéto odôvodnenie sťažovateľ považuje za nedostatočné a tým rozhodnutie\nodvolacieho súdu (ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie) za arbitrárne...\nOdvolací súd... nezdôvodnil prečo nepovažoval za relevantné otcom uvádzané\nskutočnosti (presne popísané vo vyjadrení otca - sťažovateľa zo dňa 07.08.2017, ako aj\nv podanom odvolaní), resp. prečo ich považoval za menej dôležité ako skutočnosti uvádzané\nmatkou, ktoré ho viedli k záveru o krajine obvyklého pobytu.\n\n2\n\n... Odvolací súd ešte aj nesprávne uviedol, že maloleté deti sa s výnimkou\npríležitostných pobytov na území\n\nod 10.05.2014 nezdržiavali. Sťažovateľ uviedol\n\na v konaní preukázal, že maloleté deti sa do krajiny obvyklého pobytu vracali pravidelne,\nvďaka čomu udržiavali väzby na krajinu ich obvyklého pobytu (a to tak sociálne, rodinné,\nkultúrne). Odvolací súd opäť, ako aj súd prvej inštancie, nesprávne a v rozpore\nso skutočným stavom a vykonaným dokazovaním uviedol, že deti sa od 10.05.2014\nzdržiavali na území Slovenskej republiky na základe dohody rodičov, čo nie je pravda.\nSťažovateľ počas konania, ako aj v podanom odvolaní, viackrát zdôrazňoval okolnosti\na priebeh pobytu maloletých detí na Slovensku. Sťažovateľ nedal nikdy súhlas\nna presťahovanie maloletých detí na územie Slovenska.\n... Ohľadne dôkazov odvolací súd uvádza, že nie je povinný vykonať všetky dôkazy,\nktoré účastník konania navrhol... Súd je však povinný zistiť skutočný stav, na zistenie\nktorého bolo nevyhnutné vykonanie dôkazov, ktoré sťažovateľ navrhol, a ktoré boli\nrelevantné pre ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí.\n... K dôkazom sťažovateľ dodáva, že odvolací súd... sa nevysporiadal s námietkou\nsťažovateľa v odvolaní, že v odôvodnení rozhodnutia absentuje zmienka o jednotlivých\nlistinných dôkazoch predložených otcom (sťažovateľom), ako aj o dôkazoch predložených\nmatkou... Odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) v odôvodnení rozhodnutia vôbec\nneuvádza, ktoré dôkazy považoval za relevantné, ktoré nie, bez ich bližšej špecifikácie\na možnosti ich presnej identifikácie, z ktorého dôvodu sťažovateľ považuje takéto\nrozhodnutie za nepreskúmateľné.\nK tvrdeniu odvolacieho súdu ohľadne otcovho (sťažovateľovho) vyjadrenia zo dňa\n07.08.2017, že nebolo potrebné k nemu osobitne reagovať, nakoľko skutočnosti v ňom\nuvedené boli prednesené na pojednávaní a súd prvej inštancie k nim zaujal svoje\nstanovisko, sťažovateľ uvádza, že takéto odôvodnenie nie je postačujúce... Preto aj z\nuvedeného dôvodu sťažovateľ považuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za\nnepostačujúce, absentujúce postoj súdu k zásadným tvrdeniam otca (sťažovateľa).\n... Ohľadne navrhovaných dôkazov sťažovateľom na pojednávaní odvolací súd\nuvádza, že tieto nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu\nmaloletých detí, a preto bol postup súdu prvej inštancie správny. S uvedeným názorom sa\nsťažovateľ nemôže stotožniť, najmä vzhľadom na ním uvádzané skutočnosti ohľadne\n\n3\n\nvýsluchu pána\n\nv podanom odvolaní, ktoré boli zásadné na preukázanie\n\ntvrdení sťažovateľa ohľadne obvyklého pobytu maloletých detí. Nepripustením vykonania\ntohto dôkazu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.\n... Odvolací súd nezaoberal, rovnako tak ako súd prvej inštancie, do úvahy\nrozhodnutie NS SR, sp. zn.: 6 Cdo/1/2013, nakoľko podľa jeho názoru nie je toto\nrozhodnutie právne významné v danom prípade, keďže sa netýka identických právnych\nskutočností návratového konania. Uvedený záver odvolacieho súdu nie je nijakým\nspôsobnom zdôvodnený, bližšie popísaný napr. rozdiel v zásadných skutočnostiach týchto\ndvoch prípadov a pod. Preto aj z uvedeného dôvodu je rozhodnutie odvolacieho súdu\nnepreskúmateľné... V prípade prezentovanom sťažovateľom pod sp. zn.: 6 Cdo/1/2013 išlo\no skutkovo i právne obdobnú vec, preto záver odvolacieho súdu je neudržateľný.\n... Samotný odvolací súd v podstate potvrdil tvrdenie sťažovateľa v odvolaní, že\nšetrenie kolízneho opatrovníka nebolo zamerané na návratové konanie... Je úlohou\nkolízneho opatrovníka vhodným spôsobom realizovať šetrenie pomerov, avšak pritom\nzachovať účel predmetného šetrenia, aby bola zachovaná jeho relevancia...\nOdvolací súd... sa v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami matky tak, ako aj súd prvej\ninštancie, bez zdôvodnenia prečo otcom uvádzané tvrdenia a okolnosti pre určenie\nobvyklého pobytu maloletých detí nepovažoval za relevantné..., v dôsledku čoho došlo\nk porušeniu práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania.\n... Rozhodnutím odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) tiež došlo k zásahu\ndo rodinného života sťažovateľa, keď odvolací súd poprel, resp. neprisvedčil silným\na preukázaným väzbám maloletých detí na krajinu\n\na určil..., že krajinou obvyklého\n\npobytu maloletých detí je Slovenská republika... Otec s maloletými deťmi nie je\nv každodennom kontakte, nemôže sa o ne denne starať, vykonávať svoje rodičovské práva.\nTýmto rozhodnutím bol definitívne narušený rodinný život sťažovateľa, ako aj jeho\nmaloletých detí...\nVzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu..., aj napriek otcovým tvrdeniam\nohľadne okolností rozhodujúcich pre určenie obvyklého pobytu maloletých detí, ktoré\nv konaní preukázal... , došlo týmto rozhodnutím k zásahu do práva na zohľadnenie záujmu\ndetí. Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nebral v úvahu skutočné a silné väzby, ktoré\nmaloleté deti na krajinu\n\nmajú a rozhodol v rozpore s ich záujmom.\n\n4\n\n... Rozhodnutie odvolacieho súdu... je vecne nesprávne, nakoľko odvolací súd\nnesprávne a neúplne zistil (tak, ako aj súd prvej inštancie) skutočný stav veci, nevykonal\notcom (sťažovateľom) navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\na na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Závery\nodvolacieho súdu sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom a vykonanými dôkazmi,\nnemožno ich považovať za správne, nakoľko nevychádzajú z vykonaného dokazovania\n(nereagujú na argumenty otca a ním predložené dôkazy).\nPredmetné rozhodnutie odvolacieho súdu (v nadväznosti na rozhodnutie súdu prvej\ninštancie) rovnako tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd síce\nsprávne aplikoval Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,\navšak tento nesprávne uplatnil na zistený skutkový stav, keď uzavrel, že deti pred ich\npremiestnením dňa 08.01.2017 nemali obvyklý pobyt v\n\n, a teda k ich neoprávnenému\n\npremiestneniu matkou nedošlo. Súd v rozpore so skutkovým stavom... určil, že krajinou\nobvyklého pobytu maloletých detí je Slovenská republika, a to len na základe jedinej\nokolnosti - dĺžka a trvanie pobytu maloletých detí na území Slovenskej republiky, ktorá\nmala viesť k integrácií maloletých detí na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ má za to,\nže odvolací súd uzavrel, že krajinou obvyklého pobytu je maloletých detí je Slovenská\nrepublika v rozpore s obsahom pojmu obvyklý pobyt, a teda vec nesprávne právne posúdil.\nPodľa názoru sťažovateľa odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) pri rozhodovaní\nnerešpektoval obsah a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich obvyklý pobyt maloletých\ndetí (viď nález ÚS ČR, sp. zn.: I. ÚS 1506/13, zo dňa 30.05.2014).\n... Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) týmto svojím postupom zasiahol\ndo procesných práv sťažovateľa, pričom sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu za arbitrárne. Odvolací súd bez náležitého zdôvodnenia nereaguje\nna skutočnosti, ktoré z odvolania sťažovateľa a ním predložených vyjadrení a dôkazov\nvyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak nespĺňa zákonné požiadavky.\n... Rozhodnutie odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) bolo vydané v rozpore\nso zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, nakoľko súd rozhodol spôsobom, ktorý\nsťažovateľ nemohol s ohľadom na vykonané dokazovanie očakávať, v dôsledku čoho nemal\nani možnosť sa k názoru súdu vyjadriť a tento názor tým zvrátiť. Sťažovateľ predkladal\nv konaní relevantné dôkazy, ktoré boli rozhodujúce pre ustálenie obvyklého pobytu\n\n5\n\nmaloletých detí (viď nález ÚS ČR, sp. zn.: I. ÚS 1506/13, zo dňa 30.05.2014). Aj napriek\ntomu, bez relevantného zdôvodnenia, odvolací súd považoval dôkazy matky za dôkazy vyššej\ndôkaznej sily (ako to sám v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol).“\n4. Sťažovateľ tiež požaduje, aby ústavný súd rozhodol o primeranom finančnom\nzadosťučinení v sume 30 000 € z dôvodu „zásahu do rodinného života sťažovateľa, ako aj\njeho maloletých detí..., čo mu spôsobilo (a stále spôsobuje) značnú ujmu na jeho vyššie\nuvedených právach, ale aj psychickú ujmu a ujmu finančnú (nakoľko cestuje za deťmi\ntýždenne z\n\nna Slovensko, aby bol s nimi).\n\nSituácia... v dôsledku vyššie popísaného postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu...\nspôsobuje nemožnosť realizácie rodičovských práv sťažovateľa ako otca, rozvíjanie jeho\nvzťahu s maloletými deťmi, dôsledkom čoho je ich vzájomné odcudzovanie sa, a tiež\npsychicky zaťažuje sťažovateľa.“.\n5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nrozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy, na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd,\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa\nčl. 19 ods. 2 Ústavy, na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práva a základných slobôd a na zohľadnenie záujmu dieťaťa\npri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, postupom a rozhodnutím\nKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP/546/2017 porušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11Cop/546/2017-661 zo dňa\n15.12.2017 sa zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi\n\npriznáva finančné zadosťučinenie v sume\n\n30.000,- EUR (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný\nzaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n6\n\n4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia v sume 263,59 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivany\nZmekovej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa\nčl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru\na čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a napadnutým uznesením krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu\nsťažovateľa na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom\npremiestnení alebo zadržaní. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými\n\n7\n\na právnymi závermi konajúcich súdov, ktoré sú podľa neho výsledkom nesprávnej aplikácie\nrelevantných ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných\núnosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) upravujúcich obvyklý pobyt. Podľa sťažovateľa\nsúd prvej inštancie nezistil skutočný stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy\na stotožnil sa len s tvrdeniami matky, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov súdneho\nkonania. Sťažovateľ zároveň namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého\nuznesenia, v ktorom sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami\na argumentáciou uplatnenou v konaní, v dôsledku čoho napadnuté uznesenie nespĺňa\npožiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\n9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa\nnamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia\nalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,\npretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,\nII. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n10. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n11. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\n\n8\n\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo\nmožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n12. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana\nzákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).\nJe v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je\narbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať\n(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\n13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu\n\nje\n\nplne\n\nrealizované\n\nzákladné\n\nprávo\n\núčastníka\n\nna\n\nspravodlivý\n\nproces\n\n(III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne\n\n9\n\nrozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6\nods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý\nargument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie\nodôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).\n14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a argumentáciu\nsťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov\nkrajského súdu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávne, keď sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi a právnymi dôvodmi\nv ňom uvedenými, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej najmä uviedol:\n„... Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme vysporiadania\nsa s námietkami otca odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto konaní v\nzmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie prioritne na ustálenie miesta\nobvyklého pobytu maloletých detí. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k\nzáveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí\n\nje Slovenská republika,\n\ndo krajiny ktorej boli maloleté deti na základe spoločnej dohody rodičov a ich slobodného\nrozhodnutia (v tomto kontexte je bez právneho významu pohnútka rodičov, ktorá ich k\ntakémuto rozhodnutiu viedla) presťahované v máji 2014 (dňa 10.05.2014) a v krajine ktorej\nsi rodina založila centrum svojho života, matka na Slovensku pracovala, otec za rodinou\nna Slovensko pravidelne cestoval, maloletým deťom bola na Slovensku poskytovaná\nzdravotná starostlivosť a maloletý\n\nod septembra 2014 začal navštevovať\n\nna Slovensku predškolské zariadenie. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť, že rodina sa\nvracala do\n\nna krátkodobé pobyty, ako ani skutočnosť, že otec platil za maloleté deti\n\npríslušné platby. Uvedený stav trval až do udalostí z decembra 2016/januára 2017,\nkedy rodina na sviatky odišla v decembri 2016 do\n\na začiatkom januára 2017 otec\n\nmatku konfrontoval ohľadne jej mimomanželských známostí. Bez právneho významu je\nv tomto smere odvolacia námietka otca o poslednom spoločnom úmysle rodičov\npresťahovať sa s rodinou\n\n, ktorý úmysel otec síce preukázal listinnými dôkazmi, a to\n\npredovšetkým e-mailom zo dňa 27.03.2016, avšak v konaní bolo pre otca rozhodujúce\n\n10\n\npreukázať spoločný úmysel rodičov žiť v\ndo 08.01.2017, nie\n\nnatrvalo v období od mája 2014\n\n. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd argumenty otca\n\no nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvej\ninštancie a o nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia.\nVychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletých\ndetí na Slovensku súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že otec tento v priebehu\nkonania nedokázal spochybniť, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z riadne\nvykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2, § 131 ods. 1 C.m.p. V danom\nposudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že maloleté deti sa\ns výnimkou príležitostných pobytov na území\naj ich sociálnej integrácii\npobyte\n\nod 10.05.2014 nezdržiavali, čo bránilo\n\n, nevyhnutnej pre vyvodenie záveru o ich obvyklom\n\nbezprostredne pred otcom tvrdeným neoprávneným premiestnením (t. j.\n\npred dňom 08.01.2017). Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je možné\ndospieť k záveru, že otec si musel byť vedomý toho, že dlhodobým pobytom detí\nna Slovensku nevyhnutne dôjde k ich integrácii do slovenského prostredia. Odvolací súd\nv kontexte otcom namietaného nedostatočného skúmania rozhodujúcich skutočností\npre určenie obvyklého pobytu maloletých detí (trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody\npobytu detí, rodinné a sociálne väzby, štátnu príslušnosť, jazykové znalosti, miesto\na podmienky školskej dochádzky, presťahovanie rodiny - zmenu obvyklého pobytu)\nupriamuje pozornosť otca na bod 24. odôvodnenia napádaného uznesenia súdu prvej\ninštancie, v ktorom sa súd riadne zaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami. Skutočnosť, že\nmaloleté deti mali evidovaný trvalý pobyt\n\naj počas ich fyzickej neprítomnosti v\n\ntejto krajine, nesvedčí v prospech záveru o ich obvyklom pobyte\n\n, keďže takto\n\nevidovaný trvalý pobyt má len formálny a evidenčný charakter. Tu sa žiada zdôrazniť, že v\npriebehu odvolacieho konania\n\nrozhodnutím zo dňa\n\n21.11.2017, č.k. 1124952/3 uznal, že má právomoc konať výhradne v otázke rozvodu\nmanželstva rodičov maloletých detí\n\n.\n\n... Po ustálení obvyklého pobytu maloletých detí na území Slovenska a vyhodnotení,\nže obidvaja rodičia boli nositeľmi opatrovníckeho práva k maloletým deťom (táto otázka\nnapokon sporná v konaní nebola), súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol\nnávrh otca na nariadenie návratu maloletých detí\n\n11\n\n, bez vyhodnocovania\n\npodmienok pobytu maloletých detí na území Slovenskej republiky od 08.01.2017 z pohľadu\nudelenia súhlasu otca, nakoľko maloleté deti sa dňa 08.01.2017 vrátili do krajiny ich\nobvyklého pobytu. Možno preto uzavrieť, že maloleté deti\n\nneboli\n\ndňa\n\n08.01.2017 neoprávnene premiestnené v zmysle čl. 3 Dohovoru a preto v danom prípade\nnebolo možné postupovať v zmysle čl. 12 Dohovoru a nariadiť návrat maloletých detí.\n... Vo vzťahu k námietke otca o nevykonaní všetkých ním navrhovaných dôkazov,\nodvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 75/96,\npodľa ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky\nnevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil\núčastník konania... Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky\ndôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal\ns podstatnými listinnými dôkazmi predloženými obidvoma rodičmi v konaní. V súvislosti\ns otcom namietaným prehliadnutím jeho podania zo dňa 07.08.2017 odvolací súd uvádza,\nže na predmetné vyjadrenie otca nebolo potrebné osobitne reagovať, nakoľko v ňom\nuvádzané skutočnosti zásadného významu boli prednesené na pojednávaní pred súdom\nprvej inštancie a súd k nim zaujal svoje stanovisko. Zohľadňujúc uvedené odvolací súd\ndospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie v danej prejednávanej veci nedošlo k\nporušeniu práva otca na spravodlivé konanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otec vo\nsvojom vyjadrení zo dňa 07.08.2017 uviedol, že matka deti premiestnila na územie\nSlovenskej republiky bez jeho súhlasu, aby tak dosiahla priaznivejšie rozhodnutie v\notázkach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloletých, namietal matkou tvrdené\nskutočnosti týkajúce sa jej odchodu\n\n, poukázal na úmysel rodičov z decembra 2016\n\npresťahovať sa spolu s celou rodinou\n\na na rozhodnutie Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 6Cdo/1/2013 zo dňa 30.04.2013,\nnamietal ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí a poukazoval na spôsob jeho\nskúmania, keď len dĺžka pre jeho ustálenie nie je rozhodujúca, zotrvával na svojom\nstanovisku, že centrum rodinného a sociálneho života rodiny je\n\n.\n\n... Za nedôvodnú posúdil odvolací súd výtku otca o nesprávnom procesnom postupe\nsúdu prvej inštancie, keď zamietol jeho ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania\nna pojednávaní. Odvolací súd konštatuje, že zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že súd\nprvej inštancie zamietol návrh otca na doplnenie dokazovania v zmysle špecifickej zásady\n\n12\n\nkoncentrácie podľa § 131 C. m. p., ale jeho návrh na doplnenie dokazovania bol zamietnutý\nv zmysle obmedzeného vyhľadávacieho princípu zakotveného v § 123 C. m. p. v návratovom\nkonaní. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Bratislava I zo dňa 16.08.2017\nvyplynulo, že súd prvej inštancie po otvorení pojednávania uviedol, že v zmysle § 99 C. s. p.\nzvážil za vhodné a účelné vyhotoviť zápisnicu z pojednávania, v ktorej uviedol len\nnajpodstatnejšie skutočnosti, ďalej účastníkov oboznámil s návrhom otca na nariadenie\nnávratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní\na následne uviedol, že konanie je ovládané špecifickou formou koncentrácie, ktorá vyplýva\nz § 131 C. m. p. a ktorou je súd povinný sa striktne riadiť. V priebehu pojednávania otec\npožiadal, aby mohol položiť otázky matke, pričom súd prvej inštancie otca upozornil, že\nk vyjadreniu matky predloženému písomne mal možnosť vyjadriť sa, čo aj urobil, preto bola\nvzhľadom na koncentračnú zásadu možnosť ďalšieho dokazovania obmedzená princípmi\nnávratového konania. Následne otca vyzval, aby otázky, ktoré má pre matku predniesol, aby\nmohol súd rozhodnúť, ktoré z nich sa týkajú veci. V súvislosti s dôkaznými návrhmi otca,\nktorých vykonanie súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.08.2017 zamietol, je treba\nuviesť, že tieto nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu\nmaloletých detí, posúdeniu či ich premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či je\ndaný niektorý z dôvodov na nariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom\ns prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo\nnajrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce\nk preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.\nS cieľom objasnenia v konaní nastolenej otázke výkladu § 123 C. m. p. v spojení s § 131\nC. m. p. odvolací súd konštatuje, že z ustanovenia § 123 ods. 2 C. m. p. vyplýva, že\nv návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu\npri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo\nnajkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. Z ustanovenia § 131 vyplýva špecifická\nzásada koncentrácie v tomto type mimosporového konania, ktorá sa vzťahuje výlučne na\nvyjadrenie sa protistrany k návrhu navrhovateľa. Uvedenú zásadu koncentrácie však\nnemožno stotožňovať so zásadou koncentrácie v pravom zmysle slova, ktorá je zakotvená\nv § 153 (sudcovská koncentrácia konania) a § 154 C. s. p.(zákonná koncentrácia konania),\nnakoľko tieto zásady podľa § 34 C. m. p. nemožno v mimosporovom konaní uplatniť.\n\n13\n\nV návratovom konaní teda súd môže pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania\nna doplnenie dokazovania, v prípade keď vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123\nods. 2 C. m. p. pre vec potrebné na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 C. m. p. Taktiež\nnemožno mať za to, že zamietnutím návrhov na doplnenie dokazovania by bol popretý\nprincíp materiálnej pravdy (§ 35 C. m. p.), ktorým je mimosporové konanie dôsledne\novládané. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. C. m. p. totiž vyplýva, že návratové konanie\nmá osobitným režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len v rozsahu na zistenie či\npremiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov\nna nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach dokazovania je\nbezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že v danom prípade\nsúd prvej inštancie postupoval správne, keď ďalšie návrhy otca na doplnenie dokazovania\nnepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil.\n... Za nedôvodné posúdil odvolací súd námietky otca o tom, že súd prvej inštancie\nneprihliadol pri zisťovaní obvyklého pobytu maloletých detí na otcom predložené\npotvrdenie zo\n\n, na potvrdenia autorizovaného\n\núčtovníckeho revízora pána\na\n\n, na vyhlásenie\n\n(otcovho bratranca)\n\n(otcovho bratranca žena), na vyhlásenie\n\n(priatelia otcovej\n\nmatky) a na vyhlásenia\n\n(otcovho strýka). Odvolací súd poukazuje na právo\n\nsúdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe vykonania dokazovania jednotlivými dôkaznými\nprostriedkami, pričom v danom prípade odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej\ninštancie, že vzhľadom na preukázaný obvyklý pobyt maloletých detí na Slovensku sa\nvykonanie dokazovanie týmito listinnými dôkazmi javilo ako nadbytočné. Odvolací súd\nzhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že listinné dôkazy, na ktoré súd prvej\ninštancie pri ustálení obvyklého pobytu maloletých detí prihliadal (potvrdenie o návšteve\nlekára, pediatra, potvrdenia o návšteve predškolského zariadenia, prehľadu vstupov\na výstupov maloletého\n\n), mali vyššiu dôkaznú silu ako vyššie uvedené\n\nvyhlásenia blízkych osôb otca\n\n. Taktiež odvolávanie sa otca na rozhodnutie\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/1/2013 zo dňa 30.04.2013 nie je v danom\nprípade právne významné, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového\nkonania. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením otca o absentujúcej zmienke predmetného\nrozhodnutia v napádanom uznesení, nakoľko podporná argumentácia otca predmetným\n\n14\n\nrozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zahrnutá v bode 6. uznesenia súdu\nprvej inštancie. Ani otcom predložené spiatočné letenky\n\nz mája 2014 nemajú\n\nvplyv na vecnú správnosť uznesenia súdu prvej inštancie a to práve v dôsledku uplynutia\nobdobia stráveného deťmi na Slovensku.\n... Odvolací súd vyhodnotil námietku otca o nesprávnom postupe kolízneho\nopatrovníka za nedôvodnú a konštatuje, že kolízny opatrovník v konaní postupoval v súlade\ns najlepším záujmom maloletých detí. Berúc do úvahy útly vek maloletého\n\nbolo\n\npodľa názoru odvolacieho súdu žiaduce, aby šetrenie bolo vykonané len za prítomnosti\nstaršieho chlapca\n\n, pričom nemožno uzavrieť, že šetrenie sa týkalo výlučne\n\nopatrovníckeho konania. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že maloletý\n(zápisnica o pojednávaní zo dňa 17.08.2017) pri otázkach\n\nnechcel odpovedať, ale\n\nna strane druhej svoju vôľu zostať bývať v Bratislave vyjadril, ktorá skutočnosť sa\nnávratového konania bezpochyby týkala. Taktiež je potrebné mať na zreteli, že komunikácia\ns maloletými deťmi si vyžaduje určitý stupeň trpezlivosti, porozumenia, bez akejkoľvek\nmiery násilia a preto ak kolízny opatrovník na maloletého\nna získanie odpovedí na otázky ohľadne jeho vnímania\n\nnevytváral tlak\n\n, postupoval správne.“\n\n15. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd považoval za relevantné\nodcitovať aj bod 24 uznesenia súdu prvej inštancie, v ktorom okresný súd uviedol:\n„... s poukazom na čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných\núnosov detí..., mal súd v konaní preukázané, že maloleté deti\n\nmali\n\nbezprostredne pred otcom tvrdeným premiestnením na území Slovenskej republiky\n(08.01.2017), na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, ktorý nadobudli na základe\ndohody rodičov o odchode\n\ndňa 10.05.2014, pričom krajina\n\nuž v ďalšom ich\n\nživote nebola centrom ich životných aktivít, o čom svedčí aj skutočnosť preukázaná matkou,\nže deti majú vytvorené všetky sociálne väzby na území Slovenskej republiky, kde sú\nzačlenené do sociálneho života bežného pre deti ich veku (bývanie, zdravotná starostlivosť,\npredškolské zariadenie, voľnočasové aktivity a s nimi spojené rovesnícke väzby.), pričom\nim zostali zachované výlučne niektoré rodinné väzby vo vzťahu k rodine otca, ktorá\nvšak žije rovnako\n\n.“\n\n15\n\n16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom\ntomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako\naj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\n17. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne\numožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci\nkonal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje, že\nodôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový\na právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je\nv rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na spravodlivé súdne konanie\na nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovení\nHaagskeho dohovoru, Civilného mimosporového poriadku a Civilného sporového poriadku\nkrajským súdom v napadnutom uznesení nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky\nsvojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a nie je v rozpore ani\ns judikatúrou všeobecných súdov. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd\nstotožnil a podľa ktorého bolo potrebné návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietnuť, keďže\nkrajinou obvyklého pobytu maloletých detí nie je\n\na preto nemožno na daný prípad\n\naplikovať Haagsky dohovor (v zmysle jeho článkov 3 a 4), ústavný súd považuje za\ndostatočne\n\nodôvodnený\n\na ústavne\n\nakceptovateľný.\n\nAni\n\nnámietku\n\nsťažovateľa\n\no nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú,\nkeďže krajský súd primeraným spôsobom reagoval na všetky odvolacie námietky\nsťažovateľa a dostatočne až vyčerpávajúco sa s nimi aj vysporiadal. Je to tak aj v prípade\nrozhodnutia „Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Cdo/1/2013 zo dňa 30.04.2013“,\nktoré konajúce súdy neaplikovali z dôvodu odlišných skutkových okolností prípadu, a to\nvzhľadom na nimi zistenú mieru začlenenia maloletých detí a ich vytvorené sociálne väzby\nv Slovenskej republike. Ústavný súd preto nepovažuje postup krajského súdu pri\nodôvodňovaní svojho právneho záveru za arbitrárny či ústavne nekonformný.\n18. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd uvádza, že podľa jeho\njudikatúry (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1\n\n16\n\ndohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania\nmusí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní,\nčo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva\nklásť účastníkom otázky a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať.\nDo obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa\ntoho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo\nna súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor,\nrozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).\n19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uviedol, že\nz princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného\nhodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda,\nnajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia\ndôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám\nnestotožňoval (II. ÚS 593/2011).\n20. Keďže napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je\ndostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto\nsituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že\nsťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná\nrozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje\nnázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n\n17\n\n21. Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu\nporušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak\nsúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,\nže čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti\nuplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie tohto článku\nústavy tým, že „Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) sa v plnom rozsahu stotožnil\ns tvrdeniami matky... bez zdôvodnenia, prečo otcom uvádzané tvrdenia a okolnosti...\nnepovažoval za relevantné“, takáto situácia je vylúčená. Ústavný súd dodáva, že čl. 47\nods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom.\nK jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní\nporuší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku\nzvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov\nkonania na úkor iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci\nsťažovateľa nezistil (a ostatne ani sťažovateľ to v sťažnosti dostatočne konkrétne netvrdil).\n22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým\nuznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom\nprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 8 dohovoru\n23. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označeného práva\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života by mohlo\ndôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.\nKeďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo\n\n18\n\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti\nna to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv hmotného charakteru, a z tohto\ndôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa\n24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je\npotrebné v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich\nveciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.\n25. Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky\ntransponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného\nmimosporového poriadku (porovnaj napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj\nzákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (porovnaj napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie).\nNa ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého)\nv konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého)\nna súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n26. V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľom otec maloletých, a nie sami\nmaloletí. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych\nhmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných\na procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi\nv sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou\n\n19\n\nsťažovateľa príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru\no právach dieťaťa zo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať\nporušenie ústavných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru\no právach dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).\n27. Navyše, ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa\nodkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014),\nv ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej\nOrganizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi\nčlánky Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general\nprinciples) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať\ndo príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2,\nčl. 3, 12, čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation Handbook for\nthe Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF\nRegional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porovnaj aj Committee on the\nRights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento\nzáver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa\nzaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným\nprávnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10\nods. 2, čl. 13 a čl. 16 a pod. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť\nvo veci sp. zn. II. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru\no právach dieťaťa ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená referenčná právna\nnorma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné subjektívne právo, ale\nje všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát povinný inkorporovať\ndo svojho právneho poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp\nzohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.\n28. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného\nporušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu\n\n20\n\nje zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietnutá.\n29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo bez právneho\ndôvodu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie\no ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. mája 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zamietnutie", "maloletý-obvyklý pobyt"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:609a7913-e60e-43ff-85dc-6fffb0c0e06a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 77/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 77/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609a7913-e60e-43ff-85dc-6fffb0c0e06a"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}