{"guid": "ussr:cf7e5be9-4066-46d2-8dec-157b01ffd0e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.165.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 165/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 165/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.165.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cf7e5be9-4066-46d2-8dec-157b01ffd0e2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.165.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.165.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.165.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 165/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátska kancelária, Sibírska 4, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 9 So 8/2016 z 31. januára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n26. marca 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 8/2016 z 31. januára 2018.\n\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol s účinnosťou\nod 1. februára 1993 podľa § 119 a § 120 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb.\no služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o služobnom pomere policajtov“) priznaný nárok\nna príspevok za službu, ktorý v zmysle označených ustanovení bol priznaný policajtovi\nvo výške 25 % jeho služobného príjmu, ak policajt vykonával službu aspoň po dobu\n15 rokov, pričom za každý ďalší ukončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok\nzvyšoval o 1 % služobného príjmu, najviac však do výšky 40 % služobného príjmu.\nS účinnosťou od 1. júla 2002 v zmysle § 124 ods. 5 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z.\no sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“)\nsa príspevok za službu (v prípade viac ako 15 rokov trvajúceho služobného pomeru)\npovažoval pre účely tohto zákona za výsluhový dôchodok. Pre účely priznania\nsťažovateľovi príspevku za službu mu bolo zhodnotených 16 rokov a 279 dní výkonu\nčinností v I. kategórii funkcií, za výkon ktorých sa považovala aj služba policajta, pričom\nzo služobného pomeru policajta sťažovateľ nebol prevedený alebo uvoľnený z dôvodov\npodľa § 12 ods. 3 písm. d) [uskutočňovanie racionalizačných a organizačných opatrení]\na písm. e) [zamestnanec natrvalo stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav spôsobilosť ďalej\nvykonávať doterajšiu prácu alebo ju nesmel vykonávať pre ochorenie na chorobu\nz povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou alebo pre dosiahnutie najvyššej prípustnej\nexpozície] zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“).\n3. Žiadosťou z 23. apríla 2015 požiadal sťažovateľ Sociálnu poisťovňu o priznanie\nmu starobného dôchodku, a to s účinnosťou od 13. apríla 2012, keď dovŕšil 58 rokov veku,\nz titulu výkonu činností v I. kategórii funkcií, pričom Sociálna poisťovňa rozhodnutím\nsp. zn. 540 413 2547 0 z 25. júna 2015 jeho žiadosť zamietla, dôvodiac odvolaním sa\nna § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého na priznanie nároku\nna starobný dôchodok museli byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to poistenec\n\n2\n\nmusel byť dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov,\npričom nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie podľa\ndovtedy účinnej právnej úpravy sa podľa § 274 zákona o sociálnom poistení priznávali\n(zohľadňovali) do 31. decembra 2023, aj keď sa s kategorizáciou zamestnaní skončilo\nod 1. januára 2000 (kategorizácia zrušená zákonom č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných\nkategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov, pozn.), avšak, ako je už uvedené, nároky z tejto kategorizácie sa priznávali\na budú priznávať pri priznaní a výpočte starobného dôchodku až do 31. decembra 2023.\nKategorizácia zamestnaní do I., II. a III. pracovnej kategórie pre účely priznania nároku\nna starobný dôchodok a jeho výpočet bola upravená zákonom o sociálnom zabezpečení\n(č. 100/1988 Zb.), podľa § 14 ktorého sa zamestnania na účely dôchodkového zabezpečenia\nzaraďovali do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných\nkategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie boli uvedené v rezortných zoznamoch\nzamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992\na do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo\nII. pracovnej kategórie.\n4. V zmysle uvedeného podľa § 14 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení sa ako\n„zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie za dobu pred 1. januárom 2000\nhodnotila aj služba vojakov z povolania (§ 129) [podľa tohto ustanovenia sa za vojaka\nz povolania považoval aj príslušník Zboru národnej bezpečnosti a podľa § 177 tohto zákona\nsa na jeho účely za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti považovali aj príslušníci\nFederálnej bezpečnostnej informačnej služby, príslušníci Slovenskej informačnej služby\na policajti zaradení v Policajnom zbore..., pozn.] zaradená do I. (II.) kategórie funkcií,\nak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona, pričom služba zaradená\ndo I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej\nkategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h)“.\n5. Pri zaradení zamestnania vykonávaného uchádzačom o starobný dôchodok\ndo I. alebo II. pracovnej kategórie zamestnaní boli podmienky na priznanie starobného\ndôchodku stanovené odlišne od všeobecných požiadaviek vyjadrených v uvedenom § 65\n\n3\n\nzákona o sociálnom poistení, a to z dôvodu, že „Jedným z nárokov vyplývajúcich\nzo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie je možnosť zníženia dôchodkového veku\nza podmienok ustanovených zákonom“, pričom Sociálna poisťovňa odkázala na § 21 ods. 1\nzákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého:\n„Občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov\na dosiahol vek aspoň\na) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14\nods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,\nb) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14\nods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených\nv § 12 ods. 3 písm. d) a e),\nc) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14\nods. 2 písm. b) až h),\nd) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14\nods. 2 písm. i) až l), alebo\ne) 60 rokov.“.\n6. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 14 ods. 4 zákona o sociálnom\nzabezpečení (pozri bod 4 tohto rozhodnutia, pozn.) sa služba policajta, čo bol prípad\nsťažovateľa, zaradená do I. kategórie funkcií hodnotila pred 1. januárom 2000\nako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona\no sociálnom zabezpečení, tak v zmysle už citovaného § 21 ods. 1 zákona o sociálnom\nzabezpečení sa na sťažovateľa mohli vzťahovať jeho ustanovenia písmena b) a c).\nInými slovami, aby podľa týchto ustanovení mal sťažovateľ nárok na starobný dôchodok,\nmusel dosiahnuť vek 55 rokov a byť zamestnaný 25 rokov a z toho minimálne [podľa\npísm. b)] 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b). Z tohto zamestnania\nmusel byť prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e)\nzákona o sociálnom zabezpečení, avšak poslednú podmienku sťažovateľ nespĺňal,\nalebo [podľa písm. c)] z tých 25 rokov zamestnania musel byť v zamestnaní uvedenom\nv § 14 ods. 2 písm. b) až h) zamestnaný minimálne 20 rokov, čo sťažovateľ tiež nespĺňal,\n\n4\n\npretože pre účely výsluhového dôchodku mu bolo zhodnotených iba 16 rokov a 279 dní\nvýkonu činnosti v I. kategórii funkcií.\n7. Vzhľadom na uvedené zistenia Sociálna poisťovňa uzavrela, že sťažovateľ\nv súvislosti s výkonom zamestnania zaradeného do I. kategórie zamestnaní nesplnil zákonné\npodmienky na znížený dôchodkový vek, a to ani podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom\nzabezpečení, ani podľa § 174 tohto zákona. Podľa § 21 ods. 2 zákona o sociálnom\nzabezpečení podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok pri zníženom veku bolo,\naby zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali\nk 31. decembru 1999, čo nebol prípad sťažovateľa, ktorý služobný pomer ukončil\n31. januára 1993. Preto bola žiadosť sťažovateľa o priznanie mu starobného dôchodku\nod 13. apríla 2012, keď dovŕšil 58 rokov veku, zamietnutá, pričom Sociálna poisťovňa\nsúčasne podotkla, že sťažovateľovi vznikne nárok na starobný dôchodok dovŕšením\n62 rokov veku 13. apríla 2016.\n8. Na základe sťažovateľom včas podaného opravného prostriedku Krajský súd\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd 141/2015 preskúmal\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne sp. zn. 540 413 2547 0 z 25. júna 2015 a rozsudkom\nz 5. novembra 2015 ho ako vecne správne potvrdil, pretože dospel k záveru, že\n„... je vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, preto napadnuté rozhodnutie\nako zákonné potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O. s. p.“. Uvedené rozhodnutie\nkrajského súdu bolo potvrdené aj v odvolacom konaní rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 9 So 8/2016 z 31. januára 2018.\n9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť\nso závermi najvyššieho súdu, ktorý podľa jeho názoru rovnako, ako pred ním krajský súd,\nnenapravil nesprávne rozhodnutie Sociálne poisťovne, ktorá podľa sťažovateľa rozhodla\nformalisticky a nespravodlivo, pretože nezohľadnila, že sťažovateľovi v skutočnosti\nnevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti zákona o sociálnom zabezpečení (č.\n100/1988 Zb.), vznikol mu iba nárok na „... príspevok za službu ...“, ktorý „... vzhľadom\nna iný spôsob jeho výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku... Predpokladom\n\n5\n\nnároku na príspevok za službu bola výsluha rokov, t. j. trvanie služobného pomeru\nv policajnom zbore počas určeného minimálneho počtu rokov. Príspevok za službu však\nnebol viazaný ani na dovŕšenie určitého veku.“. Podľa sťažovateľa teda z titulu výkonu\nzamestnania zaradeného do I. kategórie funkcií by mal mať nárok na starobný dôchodok,\nna účely priznania ktorého by mu mali byť zohľadnené všetky odpracované doby,\nt. j. 45 rokov a 118 dní (z tohto 16 rokov a 279 dní v zamestnaní I. kategórie funkcií).\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v čase ukončenia jeho služobného pomeru policajta\n(31. januára 1993) mu v tom čase účinná právna úprava zákona č. 235/1992 Zb. o zrušení\npracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení v znení\nneskorších predpisov zaručovala, že výkon zamestnania v I. kategórii funkcií mu bude\nzohľadnený pre účely nároku na starobný dôchodok, a teda sťažovateľ zdôrazňuje,\nže nemôže doplatiť na opakované zmeny (novelizácie) tejto právnej úpravy, ktorá od neho\nv aktuálnom čase posudzovania jeho žiadosti na priznanie mu nároku na starobný dôchodok\nvyžaduje, aby výkon tohto zamestnania v I. kategórii funkcií pre jeho zohľadnenie trval\naž do 31. decembra 1999. Uvedenú požiadavku sťažovateľ považuje za šikanóznu a výklad\nSociálnej poisťovne za retroaktívny. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:\n«Rozkazom Veliteľa Okresného veliteľstva PZ SR Žilina, č. 10 zo dňa 29. 01. 1993\nbol dňom 31. 01. 1993 uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka PZ SR... Už nebolo\nmožné nijako zvrátiť vzniknutú situáciu, aby sa po definitívnom prepustení z policajnej\nslužby znovu prihlásil do radov polície a potom účelovo naťahoval policajnú službu\no ďalšiu dobu až do 31. 12. 1999...? Preto takéto podivné úvahy Sociálnej poisťovne nie sú\nnamieste...\nŽalobca žiadal Krajský súd v Žiline, aby tieto okolnosti starostlivo zvážil, pretože\ntáto právna norma platila v čase jeho prepúšťania do civilu... Žalobca nemohol\nprognózovať ďalší vývin § 174... atď. pretože nie je vizionár a plávajúcim termínom sa\nnevedel prispôsobiť, ani ich nemohol predvídať.\nV tom čase (t. j. v dátume 31. 01. 1993), kedy odišiel do civilu ešte nebola platná\na teda ani účinná následná novela 59/1993 Z. z., ktorá predĺžila platnosť I. a II. pracovnej\nkategórie do termínu 31. 12. 1993. Prečo teda žalovaná Sociálna poisťovňa uplatňuje\nneskoršiu zákonnú úpravu (zákon č. 355/1999 Z. z.) na právne vzťahy, ktoré sa udiali oveľa\nskôr - teda pred jej platnosťou a účinnosťou? Alebo mal žalobca predvídať schvaľovanie\n\n6\n\nnových zákonov a noviel, aby účelovo vyčkával, špekuloval a zotrval v služobnom pomere\naž do 31. 12. 1999, tak ako to dnes požaduje Sociálna poisťovňa?...\nAj z tohto dôvodu sme si mohli dovoliť tvrdiť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne je\nnezrozumiteľné a nepreskúmateľné a pravdepodobne aj nezákonné.\nTreba jednoznačne zdôrazniť a pripomenúť Sociálnej poisťovni, že žalobca sa\nv služobnej pozícii v termíne „do 31. 12. 1999“ už nenachádzal, pretože on sa evidentne\nnachádzal v službe príslušníka PZ SR len do termínu 31. 01. 1993. Je to neuralgický bod\ndokazovania a na ten treba jednoznačne prihliadať. Na sťažovateľa sa v čase jeho odchodu\ndo civilu vzťahovala novela zák. č. 235/1992 Zb. a tento fakt treba rešpektovať...\nSťažovateľ zastáva názor, že rozsudok Najvyššieho súdu SR je nespravodlivý,\nvýrazne ho diskriminuje a poškodzuje...\nUstanovenie § 274 ods. 1 zákona čís. 461/2003 Z. z., zakotvuje vo všeobecnom\nsystéme sociálneho poistenia zásadu zachovania získaných nárokov, vyplývajúcich\nzo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a to do 31. 12. 2023. Z tohto\nustanovenia vyplýva, že výkon zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii, resp. v I.\na II. kategórii funkcií podľa § 14 ods. 4 zákona čís. 100/1988 Zb., má vplyv tak\nna zachovanie nároku na prepočet napríklad starobného dôchodku aj podľa zákona\nč. 100/1988 Zb., ako aj na skorší vznik nároku na starobný dôchodok, t. j. pred dovŕšením\ndôchodkového veku podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z...\n... u sťažovateľa, ktorý vykonával zamestnanie v I. pracovnej kategórii\ndo 31. 01. 1993, kedy ukončil služobný pomer, treba aplikovať § 174 ods. 2 v znení účinnom\ndo 31. 12. 1992, t. j. podľa ktorého bola podmienka, že zamestnanie v I. pracovnej kategórii\nalebo služba I. a II. kategórii funkcií trvali k 31. 12. 1992. Argumentáciu sťažovateľa\nje skutočne potrebné považovať za logickú,... Sťažovateľ zároveň splnil aj ďalšie dve\npodmienky, a to dosiahnutie veku 58 rokov, čo splnil 13. 04. 2012 a odpracovanie\npožadovaných rokov...»\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1/ Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní č. k.: 9So/8/2016\nvedeného na Najvyššom súde SR, porušila právo sťažovateľa:\n\n7\n\n... upravené\n\nv čl. 46., ods. 1. a ods. 2, Ústavy SR a v čl. 6., ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,\nje v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces\na právom na súdnu ochranu.\n2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.: 9 So/8/2016\nzo dňa 31. 01. 2018 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal\na aby rozhodol.\n3/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.€, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu\nSR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia vo výške\n325.42 €, a to všetko na bežný účet advokáta JUDr. Mariána ĎURINU... v lehote do 3 dní\nod právoplatnosti rozhodnutia.“\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\n\n8\n\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. V súvislosti s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd podotýka,\nže nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie\n\ns ústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými\n\nzmluvami o\n\nľudských\n\nprávach\n\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n14. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:\n«Predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok už od dovŕšenia veku\n58 rokov je však nielen splnenie podmienky získania najmenej 12 rokov zamestnania\nv zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 8 rokov zamestnania v uránových\nbaniach alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov\nv službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, čo navrhovateľ\nspĺňa (získal 16 rokov a 279 dní v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií), ale podľa\n§ 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo\ndo 31. 12. 1999, čo navrhovateľ už nespĺňa...\n\n9\n\nNemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že splnil podmienky nároku na starobný\ndôchodok pri dosiahnutí dôchodkového veku 58 rokov. Dôchodkový vek nemožno v prípade\nnavrhovateľa znížiť, nakoľko jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii ku dňu 31. 12. 1999\nnetrvalo. Navrhovateľ ku dňu 31. 12. 1999 vykonával zamestnanie zaradené\ndo II. pracovnej kategórie, pričom takéto zamestnanie ani podľa predpisov účinných\npred 01. 01. 2004 (t. j. podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb.) nezakladalo nárok\nna zníženie dôchodkového veku.\nJe potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok\nz I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993\naž 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely\n§ 174 vyžadoval splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu,\nnaposledy k 31. 12. 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní\ndo I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií, bolo umožniť dotknutým\npoistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku\nna starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., alebo\nna účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb.\nUstanovenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb. je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie\nuvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek ustanovených zákonodarcom\nna vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1\na§ 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. len v určitom, prechodnom období. Úmyslom\nzákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej\nkategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny\npoistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie\npotrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1\nzákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní\ndo preferovanej kategórie k 31. 12. 1999 (prvýkrát k 31. 12. 1992), za predpokladu, že\ntakéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 9So/285/2015 zo dňa 28.06.2017).\nBez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií,\nkumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988\nZb., ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musia trvať k 31. 12. 1999,\n\n10\n\nak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu\nk dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28. 10. 2009\na sp. zn. 1 So/69/2014 zo dňa 29. 09. 2015).\nAj odvolací súd mal preto za preukázané, že navrhovateľovi nevznikol nárok\nna starobný dôchodok dovŕšením veku 58 rokov. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie\nodporcu č. 540 413 2547 0 zo dňa 11. 06. 2016, ktorým bol navrhovateľovi podľa § 65\na § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. priznaný starobný dôchodok od 13. 04. 2016 v sume\n436,20 eur, a to dovŕšením 62 rokov veku.\nV súvislosti s námietkou navrhovateľa ohľadom diskriminácie odvolací súd\npoukazuje na rozsudok sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26. 09. 2012, v ktorom Najvyšší súd SR\nuž konštatoval, že „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31. 12. 1999 platí\npre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani\nvo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi\no dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“\nNámietku o diskriminácii nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že navrhovateľ\nnepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch odporca alebo príslušné súdy rozhodli\ninak. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoju ustálenú prax v rozhodnutiach,\nnapr. sp. zn. 7So/71/2012 zo dňa 29. 05. 2013, sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28. 10. 2009\nalebo sp. zn. 9So/88/2011 zo dňa 25. 04. 2012.»\n15. Podstatnou námietkou sťažovateľa je, že najvyšší súd rozhodol vo vzťahu k nemu\ndiskriminačne, pretože mu pre účely priznania nároku na starobný dôchodok už vo veku\n58 rokov, teda že mu pre účely zníženia dôchodkového veku neboli zohľadnené doby\nvýkonu zamestnania v I. a II. kategórii funkcií, pričom je toho názoru, že správne malo byť\npre posúdenie jeho nároku na starobný dôchodok aplikované na jeho prípad ustanovenie\n§ 174 zákona o sociálnom zabezpečení (č. 100/1988 Zb.), avšak v jeho znení účinnom\nk 31. januáru 1993, keď sťažovateľ odišiel zo služobného pomeru policajta do civilu a keď\ntáto právna úprava mu z titulu výkonu zamestnania v I. a II. kategórii funkcií priznávala\nnárok na starobný dôchodok už pri zníženom dôchodkovom veku.\n\n11\n\n16. Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj z jemu predchádzajúcich\nrozhodnutí krajského súdu a Sociálnej poisťovne však vyplýva, že nebola spornou otázka,\nže sťažovateľ mal 16 rokov a 279 dní odpracovaných v zamestnaní v I. a II. kategórii\nfunkcií; uvedené obdobie mu aj bolo zohľadňované nielen pre priznanie mu príspevku\nza službu, ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok, ale toto obdobie mu\nbolo zohľadňované aj pri posudzovaní jeho žiadosti na priznanie mu nároku na starobný\ndôchodok, t. j. sťažovateľ o „zásluhy“ za tieto roky nebol žiadnym spôsobom ukrátený,\navšak v zmysle v rozhodnom čase, t. j. v čase rozhodovania o tejto jeho žiadosti, účinnej\nprávnej úpravy bolo zistené, že pre priznanie sťažovateľovi starobného dôchodku\nuž pri zníženom dôchodkovom veku nie je splnená zákonná požiadavka (§ 174 ods. 2\nzákona o sociálnom zabezpečení), aby toto jeho zamestnanie zaradené v I. a II. kategórii\nfunkcií trvalo k 31. decembru 1999. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že v prípade,\nže správny orgán alebo súd rozhodne na základe v čase rozhodovania účinnej právnej\núpravy, nemôže tým porušiť základné právo na spravodlivý proces. Inými slovami,\nv zmysle v čase rozhodovania Sociálnej poisťovne účinnej právnej úpravy nebolo možné\nz dôvodu odpracovaných rokov v zamestnaní zaradenom do I. a II. kategórie funkcií priznať\nnárok na starobný dôchodok už pri nižšom veku ako 62 rokov, t. j. nebolo možné z tohto\ndôvodu na priznanie nároku na dôchodok znížiť dôchodkový vek v prípade, že toto\nzamestnanie netrvalo do 31. decembra 1999, čo však neznamená, žeby význam týchto rokov\nodpracovaných v zamestnaní zaradenom v I. a II. kategórií funkcií bol devalvovaný\n(znížený), pretože v zmysle účinného znenia § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\n(č. 461/2003 Z. z.) „Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej\nkategórie sa zachovávajú.“ dôsledkom čoho je, že v zmysle jeho ods. 2. „Suma starobného\ndôchodku... na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená\npodľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia\ndôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu...“. Inými slovami, v prípade\nsťažovateľa obdobie odpracované v zamestnaní zaradenom do I. a II. kategórie funkcií síce\nnemohlo ovplyvniť zníženie dôchodkového veku u sťažovateľa na priznanie mu starobného\ndôchodku, avšak toto obdobie muselo byť zohľadnené (zhodnotené) pri určení sumy\nstarobného dôchodku v čase, keď sťažovateľovi riadne vznikol nárok na starobný dôchodok\npri dovŕšení všeobecného dôchodkového veku 62 rokov. V tejto súvislosti je potrebné\n\n12\n\nodlišovať dve základné skutočnosti, a to splnenie predpokladov na priznanie starobného\ndôchodku pri zníženom dôchodkovom veku na jednej strane a určenie sumy starobného\ndôchodku na strane druhej.\n17. Argumentácia sťažovateľa, že správnym by bolo aplikovať na jeho prípad\nustanovenie § 174 zákona o sociálnom zabezpečení (č. 100/1988 Zb.) v znení účinnom\nk 31. januáru 1993, keď odišiel do civilu, pretože v zmysle tejto právnej úpravy by mal\nnárok na priznanie nároku na starobný dôchodok už pri veku 58 rokov, je neprípustná\naž neústavná, pretože na právnu reguláciu aktuálnych spoločenských vzťahov nie je možné\naplikovať neaktuálnu (neúčinnú) právnu úpravu. Právna úprava účinná v čase, keď\nsťažovateľ odchádzal do civilu, síce umožňovala, aby bol osobe už vo veku 58 rokov\nz titulu zamestnania minimálne 16 rokov v zamestnaní I. kategórie funkcií priznaný\nstarobný dôchodok, avšak táto právna úprava by bola na sťažovateľa aplikovateľná, keby\nmal v tom čase 58 rokov, avšak sťažovateľ mal v tom čase iba 38 rokov a je\nneakceptovateľné, aby sa podľa v tom čase (31. januára 1993) účinnej právnej úpravy\nposudzoval nárok sťažovateľa na priznanie mu nároku na predčasný starobný dôchodok už\nvo veku 38 rokov v tomto aktuálnom čase.\n18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným\nprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej\nreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo\nIV. ÚS 136/05).\n19. Vzhľadom na uvedené možno závery najvyššieho súdu považovať za logické,\nústavne udržateľné a podľa ústavného súdu také jasné a presvedčivé, že im nemožno vyčítať\ntakú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia\n\n13\n\nnajvyššieho súdu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla znamenať aj porušenie základného\npráva na spravodlivé súdne konanie, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nuž po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\n20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov\nkonania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "občianske súdne konanie", "dôchodok-starobný", "právny predpis-účinnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "73216fa2-f706-441d-98de-07e48a65eb1c:abd3574f-9a53-48eb-8583-18dc154c84f8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8013200619.2", "spisova_znacka": "1So/69/2014", "nazov": "Opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/69/2014 z 14. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-14", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8013200619.2"}, {"guid": "627d5c82-887a-4f4b-84cd-a0cbbe8b1034:a35dc4d7-c7f4-4447-bdf8-488730b54517", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5015200725.1", "spisova_znacka": "25Sd/141/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sd/141/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5015200725.1"}], "citovane_v": []}