{"guid": "ussr:e1f4c5cf-d8d3-4bf6-9a9b-dd21e77d237c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.159.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 159/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 159/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 159/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.159.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "nazov": "čl. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-4", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e1f4c5cf-d8d3-4bf6-9a9b-dd21e77d237c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.159.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.159.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.159.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 159/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nAdvokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 4 To 66/2015 zo 14. júla 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola\n10. mája 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 66/2015\nzo 14. júla 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 (spolu ďalej len „napadnuté\nrozhodnutia“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako obžalovaný bol\nrozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 T 65/2014\nz 10. februára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania\nzločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2\npísm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný zákon“), za čo mu bol podľa § 208 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. j), l) a n)\na § 39 ods. 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov\ns podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu piatich rokov so súčasným\nuložením probačného dohľadu podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona. Krajský súd na základe\nodvolania okresného prokurátora rozsudkom sp. zn. 4 To 66/2015 zo 14. júla 2015 zrušil\nodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1\npísm. e) a ods. 2 Trestného poriadku a uložil sťažovateľovi podľa § 208 ods. 2 s použitím\n§ 38 ods. 3, § 36 písm. j) a l) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní siedmich\nrokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ\npodal prostredníctvom svojho obhajcu proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré\nnajvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku.\n3. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s ustanoveniami\nTrestného poriadku a porušujú jeho právo na spravodlivé trestné konanie, ako aj právo\nnebyť opakovane súdený alebo trestaný za ten istý skutok. Sťažovateľ v odôvodnení\nsťažnosti bližšie uviedol:\n„Skutkový stav bol súdom prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania\nustálený tak, že existovali také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, pre ktoré bol dôvod\n2\n\nna mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ako aj poľahčujúce\nokolnosti podľa § 36 písm. j), písm. l), písm. n).\nOdvolací súd na verejnom zasadnutí nevykonával pred vyhlásením rozsudku,\nresp. v odvolacom konaní dokazovanie a teda žiadnym spôsobom nebolo možné zmeniť\nani skutkové závery súdu prvého stupňa - existenciu okolností prípadu a pomery páchateľa,\npre ktoré súd prvého stupňa mimoriadne znížil trest obžalovanému..., ako aj existenciu\npoľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), písm. l), písm. n).\nAk odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, respektíve jeho časť (výrok o treste),\na vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa zmenil skutkový stav ustálený súdom prvého\nstupňa bez toho, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie, potom\npostupoval v rozpore s § 322 ods.1 Tr. por. a tým bolo súčasne porušené právo sťažovateľa\nna spravodlivé súdne konanie...\nAk odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom odsudzujúcom rozsudku\nvýslovne neuviedol také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, na základe ktorých bolo\nmožné mimoriadne zníženie trestu, resp. ich nedostatočne špecifikoval alebo nedostatočne\nodôvodnil, resp. mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne odlíšil okolnosti prípadu\na pomery páchateľa od poľahčujúcich okolností, mal odvolací súd postupovať v zmysle\n§ 321 ods. 1 písm. b)...\nObžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, ktoré má aj v rámci\nrozhodovacej praxe súdov za následok možnosť aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona mimoriadne zníženie trestu.\n... Prihliadnuc k... rozhodovacej praxi súdov, ako aj k skutkovému stavu zistenému\nsúdom prvého stupňa, ktorý odvolací súd nedoplnil ani nezmenil, resp. žiadne doplňujúce\ndokazovanie nevykonal, nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, keď uviedol,\nže neexistovali... také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, pre ktoré by bolo možné\npostupovať podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a mimoriadne znížiť obžalovanému trest.\nV tomto smere je nutné poukázať aj na okolnosť, že odvolací súd zmenil rozsah\npoľahčujúcich okolností na strane obžalovaného tak, že vynechal poľahčujúcu okolnosť\npodľa § 36 písm. n) Tr.zák. (páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti\npríslušným orgánom). Vynechanie tejto poľahčujúcej okolnosti odvolací súd však nijako\nnezdôvodnil.\n\n3\n\n... Zmena skutkového stavu o neurčenie existencie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36\npísm. n) a odňatie osobitných okolností prípadu malo za následok postup odvolacieho súdu\nv neprospech sťažovateľa v rámci ukladania trestu.“\n4. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie malo podľa\nsťažovateľa dôjsť tiež z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“, keď bol „uznaný\nvinným v trestnom konaní, napriek skutočnosti, že za ten istý skutok bol už predtým (9. 10.\n2013) uznaný vinným a potrestaný sankciou v zmysle ustanovení zákona o priestupkoch“.\nSťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „Dňa 29. 7. 2013 o 17.30 došlo k incidentu medzi\nobžalovaným a jeho dcérou,\n\n, keď jej mal nadávať a následne na to\n\nju fyzicky napadnúť tým spôsobom, že ju mal udierať päsťami do tváre, škrtiť ju na krku,\nsotiť na zem a kopať, v dôsledku čoho\n\nutrpela konaním obžalovaného\n\nzranenia - otras mozgu, opuch a podliatiny v oblasti ľavého oka, podliatiny na krku\naž s opuchom v oblasti hrtana, hlasiviek, podliatinu na ľavom stehne - ktoré si vyžiadali\nhospitalizáciu menovanej od 29. 7. 2013 do 2. 8. 2013 a ďalšie liečenie v trvaní 7 dní.\nZa ten istý skutok už bol sťažovateľ v správnom konaní pred Okresným úradom\nv Pezinku, odbor všeobecnej správy uznaný vinným zo spáchania priestupku proti\nobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d) zákona SNR č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch, pričom mu za toto konanie bola súčasne uložená pokuta vo výške 50,- Eur.\nPre ten istý skutok, resp. skutok zo dňa 29.7.2013 bol obžalovaný rovnako odsúdený\nrozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 19.11.2014, č. k. 38T/65/2014, pričom\nv samotnej skutkovej vete sa uvádza totožný skutok...“.\nPodľa sťažovateľa krajský súd mal vo svojom rozhodnutí reagovať na porušenie tejto\ntrestnoprávnej zásady, hoci posudzoval len výrok o treste; a to aj napriek skutočnosti,\nže sťažovateľ urobil vyhlásenie o vine.\n5. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ najmä\nuviedol:\n«Dovolací súd poukázal na Rozhodnutie NS SR uverejnené v zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 12/2017, ktoré má preukazovať skutočnosť,\nže jedinou osobou oprávnenou na podanie dovolania je minister spravodlivosti...\n\n4\n\nUvedené rozhodnutie sa však týkalo inej situácie, a preto je tento záver Najvyššieho\nsúdu SR... nesprávny. Iná situácia spočívala v tom, že v citovanom rozhodnutí NS SR\n(12/2017) sa jednalo o prípad, kedy o vine a treste rozhodol súd prvého stupňa. Voči tomuto\nrozhodnutiu odvolanie podané nebolo ani prokurátorom, ani obvineným, a po nadobudnutí\nprávoplatnosti odsúdený podal voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa dovolanie. Odsúdený\nv tomto prípade podal dovolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, voči ktorému sa\nriadneho opravného prostriedku vzdal a voči ktorému nepodal odvolanie ani prokurátor.\n... Sťažovateľ sa nikdy nevzdal práva podať opravný, resp. mimoriadny opravný\nprostriedok voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo nezákonné.\n... Sťažovateľ... poukázal na judikatúru všeobecných súdov..., v zmysle ktorej\nposudzovanie okolností pre postup súdu v zmysle § 39 ods.1 Trestného poriadku, je otázkou\nskutkovou a preto ak odvolací súd má v tejto otázke odlišné stanovisko ako súd prvého\nstupňa, je odvolací súd povinný doplniť dokazovanie, čo odvolací súd nespravil... Dovolací\nsúd sa k tejto argumentácii sťažovateľa, resp. k stabilnej judikatúre všeobecných súdov\nuvedeného v dovolaní vôbec nevyjadril.\n... Je nesprávne tvrdenie dovolacieho súdu, že... dovolanie voči rozhodnutiu\nodvolacieho súdu môže podať sťažovateľ len z dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. c) Tr. por.\nTakéto obmedzenie rozsahu dôvodov na podanie dovolania sa týka len vyhlásenia o vine\nresp. rozhodnutia súdu, ktorým súd prijal vyhlásenie o vine. Netýka sa rozhodnutia\no uložení trestu.\n... V tomto prípade podal prokurátor odvolanie čo do výšky trestu a odvolací súd\nna jeho základe rozhodol v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ teda mohol podať dovolanie\nzo všetkých dôvodov, a to aj z dôvodov, že bola porušená zásada ,,ne bis in idem”,\nako aj z dôvodu, že odvolací súd rozhodol pri ukladaní trestu na základe zmenených\nskutkových okolností (iných ako boli ustálené súdom prvého stupňa), hoci odvolací súd\nnepostupoval podľa § 322 Tr. por.. Dovolací súd sa však nesprávne odvolal na rozhodnutie\nNSSR evidované v zbierke stanovísk 1/2017... a uviedol, že týmito dôvodmi sa nebude ani\nlen zaoberať.\n... aj pri ukladaní trestu musí súd prihliadnuť na okolnosť, že obžalovanému\nuž raz bol za daný skutok (resp. jeho časť) uložený iný trest... Odvolací súd, bol súdom,\nktorý ako posledný uložil svojim rozhodnutím trest, avšak pri jeho ukladaní neprihliadol\n\n5\n\nna danú zásadu a uložil dva krát trest za ten istý skutok... Dovolací súd... sa týmto odmietol\nčo i len zapodievať - vyslovene uviedol, že to „nebude preskúmavať“. Týmto porušil práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.\nDovolací súd sa vo zvyšku svojho rozhodnutia zaoberal vzájomným posudzovaním\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. h) a písm. i), pričom uviedol záver, že je\nmožné posudzovať len dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. pri posudzovaní\nokolností k § 39 Tr. zák.\n... tento záver by bol správny len vtedy, ak by celé súdne konanie bolo v súlade\ns procesnými postupmi, a to najmä s § 322 Tr. por...\nRovnako, tento názor nemôže byť správny ani z toho pohľadu, že bola zároveň\nodvolacím súdom porušená zásada „ne bis in idem“.»\n6. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €\nza nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla z dôvodu, že „zmena druhu trestu z podmienečného\nodňatia trestu slobody... na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov\nbola sťažovateľovi udelená nezákonným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave...,\nako aj ku skutočnosti, že nepodmienečný trest odňatia slobody... predstavuje ten\nnajprísnejší druh trestu, pričom Okresný súd v Pezinku mal za ním ustáleného skutkového\nstavu za to, že účel trestu je naplnený aj udelením nepodmienečného trestu odňatia\nslobody“.\n7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto\nnálezom:\n„1) Základné právo sťažovateľa\n\n... na súdnu a inú právnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé trestné konanie\npodľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo\nnebyť dvakrát stíhaní a potrestaní podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 2015, sp. zn. 4To/66/2015, porušené\nbolo.\n2) Základné právo sťažovateľa\n\n... na súdnu a inú právnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé trestné konanie\npodľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo\n6\n\nnebyť dvakrát stíhaní a potrestaní podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, postupom\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 2. 2017, č. k. 2 Tdo 6/2017,\nporušené bolo.\n3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 2. 2017,\nč. k. 2 Tdo 6/2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 2015,\nsp. zn. 4To/66/2015, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie\nkonanie.\n4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi\n... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- EUR (slovom dvetisíc\npäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.\n5) Krajský súdu v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľovi\n... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500.- EUR (slovom dvetisíc\npäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.\n6) Krajský súdu v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne\na nerozdielne nahradiť sťažovateľovi\n\n... trovy právneho zastúpenia\n\nvo výške 375,01 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\n7\n\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa\nnamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia\nalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,\npretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,\nII. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 protokolu č. 7 postupom\na napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým krajský súd na základe odvolania\nokresného prokurátora zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste v neprospech\nsťažovateľa, ako aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd\nodmietol dovolanie sťažovateľa. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie práva\nna spravodlivé trestné konanie, ktoré sťažovateľ odôvodňuje porušením zásady nebyť\ndvakrát stíhaný a potrestaný za ten istý skutok, ako aj postupom krajského súdu, ktorý\nzmenil výrok o treste v neprospech sťažovateľa na základe zmeny skutkového stavu\nbez doplnenia dokazovania. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že nie je\nosobou oprávnenou na podanie dovolania, v dôsledku čoho sa najvyšší súd odmietol\nzaoberať jeho námietkami a argumentáciou uplatnenou v konaní a nevysporiadal sa\ns dôvodmi dovolania.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n8\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom\nkonaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol\noslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto\nštátu.\n13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,\nIII. ÚS 24/2010).\n14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n\n9\n\n15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\no namietaných\n\nporušeniach\n\nústavou\n\nalebo\n\npríslušnou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\ngarantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný\nsúd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,\nže je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia predovšetkým uviedol:\n„Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa obžalovanému kládol\notázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por., na ktoré obžalovaný odpovedal\nkladne, pričom aj vyslovene vyhlásil, že porozumel poučeniu, že prijaté vyhlásenie (o vine)\nje neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním a ani dovolaním okrem dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Súd prvého stupňa akceptoval návrh prokurátora\n\n10\n\na prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a zároveň rozhodol, že vykoná len dôkazy súvisiace\ns výrokom o treste.\nVzhľadom k uvedenému výrok o vine obžalovaného\n\nzo spáchania\n\nzločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, e/ , ods. 2\npísm. d/ Tr. zák. nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa.\nOdvolanie okresného prokurátora bolo podané do výroku o treste, preto odvolací\nsúd preto preskúmal len tento výrok napadnutého rozsudku.\n... Odvolací súd v zhode aj so všetkými odvolacími námietkami prokurátora\npripomína, že v danom prípade okresný súd objektívne nedostatočne hodnotil možnosti\npoužitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Tr. zák..\nSúd rozhodujúci v merite veci podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. v podstate na základe svojej\nlogickej úvahy môže uložiť trest aj pod spodnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej\nzákonom za posudzovaný delikt, ak považuje uloženie trestu v rámci sadzby za neprimerane\nprísne pre páchateľa. Voľnosť úvahy rozhodujúceho súdu vyplýva z textu zákona (ak súd má\nza to), pričom logika jeho stanoviska musí vychádzať z dvoch pohľadov: aké sú okolnosti\nprípadu a aké sú pomery páchateľa.\nPodľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom\nna pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom\nbolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje\naj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu\nustanoveného týmto zákonom.\nV súlade so zásadou individualizácie trestu zákon teda umožňuje vo výnimočných\nprípadoch uložiť trest aj po dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak\nuloženie trestu aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby\nnezodpovedalo konkrétnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Takýmito\nokolnosťami budú najmä inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo\nvýznam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností,\nnapr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, nevyliečiteľná choroba páchateľa\npod. Mimoriadne okolnosti vo svojej podstate vyžadujú aby súd starostlivo a dôkladne\nzvážil ich povahu. Musí ísť o také okolnosti, ktoré sa pri posudzovanej trestnej činnosti\nbežne nevyskytujú alebo len v ojedinelých prípadoch.\n\n11\n\nPomermi páchateľa sa rozumejú okolnosti bezprostredne súvisiace s osobou\npáchateľa, ktoré nesúvisia s trestnou činnosťou a existujú v čase rozhodovania o treste.\nTakýmito pomermi môže byť napr. skutočnosť, že sa páchateľ sám stará o viacero osôb,\nktoré sú na neho odkázané, ťažká, nevyliečiteľná choroba páchateľa a pod.\nSúd pri rozhodovaní o mimoriadnom znížení trestu musí zistiť nielen skutočnosti\nnasvedčujúce mimoriadnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa, ale\naj odôvodniť, prečo považuje uloženie trestu v rámci trestnej sadzby za neprimerané.\nZo súdnej praxe je potrebné konštatovať, že nie je možné takýto postup zdôvodňovať\nlen samotným priznaním sa k spáchaniu trestného činu, ľútosťou nad jeho spáchaním,\nprípadne náhradou spôsobenej škody alebo doposiaľ vedenie riadneho života. Mimoriadne\nzníženie trestu odňatia slobody možno oprieť len o okolnosti prípadu alebo pomery\npáchateľa, a preto použitie tohto ustanovenia je skôr výnimkou a musí byť v každom\nprípade veľmi starostlivo odôvodnené. Pomery páchateľa sa týkajú hodnotenia jeho osoby.\nTieto však priamo nesúvisia so spáchaním trestného činu. Ide o okolnosti možné ovplyvniť\núvahy o treste, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objektu trestu, a taktiež\no okolnosti, pre ktorý je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. V podstate\ntak pôjde, napr. o rodinné a osobné pomery existujúce nie v čase spáchania trestného činu,\nale v dobe rozhodovania o treste, napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav,\nprípadne zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, vek, atď. V každom\nprípade sa však vyžaduje, aby šlo o také výnimočné pomery páchateľa, z ktorých je možné\nusudzovať, že trest odňatia slobody uložený v rámci trestnej sadzby by bol neprimerane\nprísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.\nNa druhej strane za pomery páchateľa nemožno považovať skutočnosti,\nže sa páchateľ k činu priznal, ľutoval ho, pomáhal ho objasniť. K týmto okolnostiam súd\nprihliadne pri stanovení druhu trestu a jeho výmery v rámci zákonnej trestnej sadzby.\nPodľa krajského súdu nie je preto v súlade so zákonom právny názor obhajoby\nobžalovaného, ktorý akceptoval aj okresný súd a podľa ktorého u obžalovaného, ktorý sa\nk činu priznal na hlavnom pojednávaní v rámci vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/\nTr. por. a ktorý inak nespĺňa podmienky na postup podľa § 39 ods. 1 Tr, zák., môže súd\nmimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej\nsadzby postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. aj v prípade, ak k dohodovaciemu konaniu\n\n12\n\nnedôjde (napr. len z dôvodu na strane prokuratúry) a pritom možno považovať jeho prístup\nk spáchanej trestnej činnosti za praktický rovnaký ako postoj obžalovaného v konaní\no dohode o vine a treste.\nZ povahy veci plynie, že v tomto konkrétnom prípade obžalovaný\n\ndlhšie\n\nobdobie týral svoje blízke osoby spôsobujúc im fyzické utrpenie bitím, kopaním, údermi,\nponižovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu, citovým vydieraním alebo\niným správaním, ktoré ohrozilo ich fyzické alebo psychické zdravie bezdôvodne im\nodopieral oddych alebo spánok. Uvedený čin spáchal obžalovaný závažnejším spôsobom\nkonania - na viacerých osobách, spôsoboval psychické utrpenie svojim maloletým deťom,\nktoré budú mať aj podľa znaleckého posudku z odboru psychológie z tohto správania otca\npravdepodobne doživotnú traumu, lebo jeho agresívne správanie sa prejavilo veľmi\nnegatívne na psychickom zdraví svojich maloletých detí. Týmto dlhší čas chýbalo bezpečné\na stabilné prostredie, čo môže vyvolať aj dlhodobú nedôverčivosť voči iným osobám. Fakty,\nže obžalovaný pred svojimi maloletými deťmi fyzicky zaútočil na ich staršiu sestru,\nktorej spôsobil aj fyzické zranenie, to, že pred vlastnými deťmi zabíjal štence a nútil ich,\naby sa na mŕtvoly zvierat dívali, nemôže byť bežnou výchovnou praxou.\nVzhľadom na vyššie uvedené okolnosti podľa krajského súdu neboli u obžalovaného\nsplnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39\nods. 1 Tr. zák., preto odvolacie námietky prokurátora odvolací súd považoval\nza opodstatnené a v celom rozsahu ich akceptoval. Vzhľadom na právny záver o vine mal\ntotiž okresný súd pri správnom postupe ukladať obžalovanému trest odňatia slobody\npodľa trestnej sadzby ustanovenej v § 208 ods. 2 Tr. zák. (základná trestná sadzba je\nod 7 rokov do 15 rokov), s použitím § 36 písm. j/, l/ Tr. zák. (priznal sa k spáchaniu\ntrestného činu a úprimne ho oľutoval), a § 38 ods. 3 Tr. zák., v rozpätí od 7 rokov do 12\na 4 mesiace rokov, teda s prihliadnutím na skutočnosť, že existujú tu dve poľahčujúce\nokolností a žiadna priťažujúca a pritom bez použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák..\nNa základe uvedených dôvodov odvolací krajský súd na podklade dôvodne podaného\nodvolania prokurátorky zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste\na obžalovanému\n\npodľa ustanovenia § 208 ods. 2 Tr. zák. aj za použitia\n\npoľahčujúcich okolnosti prípadu podľa ust. § 36 písm. j/, 1/ Tr. zák., a § 38 ods. 3 Tr. zák.\n(prevažuje tu pomer poľahčujúcich okolností), preto po upravenej trestnej sadzbe\n\n13\n\nod 7 rokov do 12 rokov a 4 mesiace, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej\nspodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov.“\n18. Najvyšší súd svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil\ntakto:\n„V prvom rade je potrebné poukázať na to, že obvinený\n\nna hlavnom\n\npojednávaní podľa § 257 ods. 5 Tr. por. vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku a súd jeho\nvyhlásenie prijal, následne postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d),\npísm. l), písm. g) a písm. h) Tr. por. a poučil obvineného, že súdom prijaté vyhlásenie o vine\nje neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. c) Tr. por.\nProti rozsudku okresného súdu nebol podaný riadny opravný prostriedok proti\nvýroku o vine, prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste.\nPodľa § 369 ods. 1 Tr. por. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister\nspravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva\nprávo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú\nv § 372 ods. 1.\nPodľa § 369 ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. por. proti právoplatnému rozhodnutiu súdu\ndruhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 generálny\nprokurátor proti ktorémukoľvek výroku, obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho\npriamo týka.\nPodľa § 372 ods. 1 Tr. por. oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu\npodať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok\na o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie\naj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátora alebo poškodený a odvolací súd\nrozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy,\nak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech.\nDovolanie obvineného formálne smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu\ndruhého stupňa, ktorý na základe odvolania prokurátora zmenil výrok o treste napadnutého\nrozsudku v neprospech obvineného\n\n, je nutné konštatovať, že obvinený\n\nako dovolateľ v danom prípade môže podať dovolanie len proti výroku o treste.\n\n14\n\nPodľa § 257 ods. 5 Tr. por. síce možno podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Tr. por. aj proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia\nobvineného o vine, toto ustanovenie ale neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť.\nPri riešení tejto otázky je preto nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku\nupravujúce postup v konaní o dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. ods. 2 písm. b)\nTr. por., a § 372 ods. 1 Tr. por., z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať\ndovolanie iba proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa, t. j. iba vtedy, ak proti výroku, ktorý\nnapáda dovolaním, podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté,\nresp. ak bol takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade\nopravného prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.\nNa základe uvedeného najvyšší súd uzatvára, že proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený\npo prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Tr. por.), môže podať\ndovolanie len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej\nosoby\n(Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12/2017).\nPokiaľ teda dovolateľ poukazuje na dôvody, týkajúce sa výroku o vine obvineného\na spočívajúce v skutkových zisteniach, na ktoré poukazoval obvinený (či už týkajúce sa\nskutkového stavu, ako aj uplatňovania zásady ne bis in idem), tieto dovolací súd z vyššie\nuvedených dôvodov nepreskúmaval.\nJe zrejmé, že obsahom a cieľom dovolania je dosiahnutie zmiernenia trestu tak, ako\nbol obvinenému uložený okresným súdom. Obvinený okolnosťami, týkajúcimi sa výroku\no treste argumentuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., s tým, že odvolací\nsúd neuplatnil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu, a teda nebolo pri ukladaní trestu\npoužité ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. V tejto súvislosti\ndovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010 (rozhodnutie uverejnené pod č. 5 v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011),\npodľa ktorého sa hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení\ntrestu svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným\npre voľbu druhu trestu a jeho výmery uvedeným v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného\n\n15\n\nzákona a nemožno ustanovenie § 39 Trestného zákona podriadiť pod nesprávne použitie\niného hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré by zakladalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. i/ Trestného poriadku. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť\nv dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej\npozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)\nTrestného poriadku. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i)\na § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným\nhmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim\nsa k výroku o treste.\nAvšak ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým,\nže obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest\nmá byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených\nustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, t. j. podľa trestnej sadzby\nuvedenej v § 208 ods. 2 Tr. zák., nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu\nstanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.\nIné dôvody, ktoré by odôvodňovali uplatnenie uvedeného dovolacieho dôvodu, neboli\ndovolacím súdom zistené.\n... Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko obvinený skutočnosťami, ktoré uviedol\nvo svojom dovolaní a ktoré dovolací súd mohol preskúmať, nenaplnil ani jeden z dovolacích\ndôvodov v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nna neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného odmietol.“\n19. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej\nkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného\nsúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý\nobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon\nnevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho\nprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej\n\n16\n\nkvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou\nplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou\nsúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred\nskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,\nktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,\nže ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov (I. ÚS 19/02).\n20.\n\nV súvislosti\n\ns napadnutým\n\nrozhodnutím\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nústavný\n\nsúd\n\npredovšetkým akcentuje skutočnosť, že predmetom posúdenia krajského súdu v rámci\nodvolacieho konania bol len výrok o treste, ktorý bol napadnutý odvolaním okresného\nprokurátora. Výrok o vine sťažovateľa, ktorý bol okresným súdom prijatý na základe jeho\nvyhlásenia ako obžalovaného podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, nadobudol\nprávoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho bol krajský súd\ntýmto výrokom viazaný a bol povinný z neho vychádzať pri rozhodovaní o treste.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa vzťahujúce sa\nna výrok o vine (ktorý je súčasťou len rozsudku okresného súdu), resp. námietky na tento\nvýrok nadväzujúce (námietka porušenia zásady „ne bis in idem“), ktoré neboli predmetom\nodvolacieho konania, a preto nemohli byť ani dotknuté napadnutým rozhodnutím krajského\nsúdu, sa prima facie javia ako zjavne neopodstatnené z dôvodu neexistencie príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením\noznačených práv sťažovateľa.\n21. Sťažovateľ vo vzťahu k výroku o treste namietal, že krajský súd zmenil výrok\no treste v jeho neprospech tým, že zmenil skutkový stav v rozsahu poľahčujúcich okolností\na okolností pre mimoriadne zníženie trestu bez toho, aby vykonal (doplnil) dokazovanie,\nčím porušil ustanovenie § 322 ods. 1 Trestného poriadku. Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku z dôvodu, že uložený trest je neprimeraný, keď na základe\nposúdenia skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa dospel k záveru,\nže u sťažovateľa neboli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody\n17\n\npodľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Keďže krajský súd, čo sa týka okolností\npre mimoriadne zníženie trestu, vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého\nstupňa, nebol podľa názoru ústavného súdu dôvod na postup podľa § 322 ods. 1 Trestného\nporiadku. Na druhej strane treba dať za pravdu sťažovateľovi, že krajský súd zmenil\nskutkový stav v rozsahu poľahčujúcich okolností, keď oproti skutkovému stavu zistenému\nsúdom prvého stupňa nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného\nzákona.\n22. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona\nzo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou\ngarantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje na svoju\nstabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku\n(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,\nak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného\norgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý\na vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto\nnepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce\nk určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť\nmedzi namietaným\n\nporušením\n\nústavou\n\ngarantovaného\n\npráva\n\na\n\njeho\n\ndôsledkami\n\nna spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).\n23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že skutočnosť, že krajský\nsúd pri rozhodovaní o treste zohľadnil dve namiesto troch poľahčujúcich okolností,\nje bez právneho významu, pretože skutočnosť, že v prípade sťažovateľa prevažovali\npoľahčujúce okolnosti, bola len dôvodom na postup podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona,\nktorý krajský súd v prípade sťažovateľa aj aplikoval a uložil mu trest odňatia slobody\nna samej spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov. Preto uvedené pochybenie\nkrajského súdu nemalo v okolnostiach prípadu sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu\nako celku ani na jeho výsledok, a teda nebolo v rozpore s požiadavkami čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n18\n\nÚstavnému súdu sa, naopak, javí ako arbitrárny právny názor okresného súdu, ktorý\nobjektívne nedostatočne hodnotil možnosti použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení\ntrestu a vo svojom rozsudku vôbec neodôvodnil, prečo považoval uloženie trestu\nsťažovateľovi v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby za neprimerane prísne.\n24. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší\nsúd v ňom dospel k záveru (odvolávajúc sa na rozhodnutie najvyššieho súdu uverejneného\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 12/2017), že proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní\nviny podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku môže podať dovolanie len minister\nspravodlivosti na základe podnetu a obvinený môže v tomto prípade podať dovolanie len\nproti výroku o treste. Sťažovateľ argumentoval, že uvedené rozhodnutie riešilo inú situáciu,\na preto nie je aplikovateľné na jeho prípad. Samotné označené rozhodnutie najvyššieho súdu\ntento záver vyvracia, keďže sa v ňom explicitne uvádza, že „len minister spravodlivosti je\nosobou oprávnenou podať dovolanie proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa, proti ktorým\nzákon pripúšťa podať tento mimoriadny opravný prostriedok (trestný rozkaz - § 368 ods. 2\npísm. a/ Tr. por., rozsudok schvaľujúci dohodu o vine a treste - § 334 ods. 4 Tr. por.,\nrozsudok po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny - § 257 ods. 5 Tr. por.“ pričom\n„rozširujúci výklad ust. § 257 ods. 5 Tr. por., v prospech obvineného tak, že môže podať\ndovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., proti rozsudku súdu prvého stupňa\nneprichádza do úvahy“.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v jeho\nprípade výrok o vine nebol rozhodnutím krajského súdu dotknutý, keďže odvolaním\nprokurátora bol napadnutý len výrok o treste. Keďže súdom prijaté vyhlásenie o vine nie je\nnapadnuteľné odvolaním, sťažovateľ sa ani nemohol právne účinným spôsobom vzdať\npráva na podanie odvolania. Rozsudok okresného súdu vo výroku o vine teda nadobudol\nprávoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa. Dovolanie sťažovateľa z dôvodov\ntýkajúcich sa výroku o vine formálne smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu\nako odvolacieho súdu, ktorý o vine sťažovateľa ani nerozhodoval.\n25. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné\n19\n\nso základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého\nprocesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné\na presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného\nporiadku. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,\nže spôsob aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolacie\nkonanie vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na\n\nrozhodnutí\n\nsúdov\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\npod\n\nč.\n\n12/2017,\n\nako aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010,\nsp. zn. Tpj 46/2010 (podľa ktorého nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá\nžiadny dovolací dôvod) najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti.\nNapadnuté uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových\na právnych záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho\nvýklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd odmietol dovolanie\nsťažovateľa a že vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama\nosebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé\nsúdne konanie.\n26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského\nsúdu a najvyššieho súdu vrátane sťažovateľom prezentovanej argumentácie konštatuje,\nže ako krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konali v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali\na aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných\nna vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení\nsú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.\n27.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\n20\n\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,\naby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať\nako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod\nzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv\n(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na čl. 4 protokolu č. 7 postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi\nsťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-poľahčujúce a priťažujúce okolnosti", "trest-nepodmienečný", "trest-rozhodnutie o treste", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada ne bis in idem"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}, {"guid": "462f7ef3-6fa8-4762-8da2-b2f740b8ee10:568911ac-628e-49fa-afb8-7d75fe740694", "ecli": null, "spisova_znacka": "4To/66/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4To/66/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/462f7ef3-6fa8-4762-8da2-b2f740b8ee10:568911ac-628e-49fa-afb8-7d75fe740694"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e914e15e-555a-4ba5-a08a-1c168f2d1252", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.677.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 677/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 677/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.677.2025.1"}, {"guid": "ussr:d1cf5ebc-10fb-4108-9a81-cc325d66df07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.171.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 171/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 171/2025 z 26. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.171.2025.1"}, {"guid": "ussr:24c4139c-e07a-4862-97ee-9ce3d66a5f2b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.503.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 503/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 503/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.503.2022.1"}, {"guid": "ussr:c0cf669d-e5a5-4df6-b94f-5898260f901b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.2.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 2/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.2.2022.1"}, {"guid": "ussr:72f04cc3-373f-4178-88ed-58f4f09cc427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.26.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.26.2022.1"}, {"guid": "ussr:a27e531b-98d5-4657-9d4b-076a0a814227", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.445.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 445/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 445/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.445.2021.1"}]}