{"guid": "ussr:b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 152/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 152/2018-99\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RS INVESTMENT LTD, Egmont\nStreet, Kingstown, Saint Vincent, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kucek & Partners,\ns. r. o., Mickiewiczova 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Adrián Kucek,\nvo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 M Cdo 5/2015 z 31. júla 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti RS INVESTMENT LTD o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra\n2017 (mailom) a 30. októbra 2017 (poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RS\n\nINVESTMENT LTD (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 5/2015 z 31. júla 2017 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). V napadnutom konaní najvyšší súd rozhodoval\nna základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“). Sťažnosť bola doplnená mailom 30. októbra\n2017 a podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2017, v ktorom\npoukazuje na nesprávnosť záverov generálneho prokurátora a jeho vágne vyjadrenia k veci\na dopĺňa svoju argumentáciu aj o ďalšiu judikatúru ústavného súdu [napr. nález sp. zn.\nIII. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2017, nález I. ÚS 76/2016 – (z 11. mája 2016, pozn.), ktorým\nústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti COMPCAR... vedenej\nústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012 – v tejto veci bolo prijaté aj odlišné stanovisko\nsudcu I. senátu ústavného súdu, pozn.] a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“), ktorá podľa nej „tlmí“ nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.\nCivilný sporový poriadok, ktorý je účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje,\na to v úprave nového inštitútu dovolania generálneho prokurátora. Európsky súd pre ľudské\npráva považuje mimoriadny opravný prostriedok za prípustný iba vtedy, ak v priebehu\nkonania došlo k závažným procesných pochybeniam súdov (Sutyazhnik v. Rusko a ďalšie).\n2. Zo sťažnosti a z jej doplnenia, ako aj jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom\nOkresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom\npostavení žalobkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 38/2007 domáha proti žalovanej\nSlovenskej\n\nrepublike,\n\nv zastúpení\n\nMinisterstvom\n\nfinancií\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej len „žalovaná“ v citáciách aj „žalovaný“), náhrady škody (a ušlého zisku) v sume\n4 473 112,35 € s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou\ntvrdeným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím Daňového úradu\nBratislava I (ďalej len „správca dane“) pri registrácii inej spoločnosti (IMMO SK s. r. o.)\nza platiteľa dane z pridanej hodnoty, ktoré mali viesť k jej majetkovej ujme a vzniku škody\n\n2\n\n(zmluvami o postúpení pohľadávky mala táto „pohľadávka“ prejsť napokon na\nsťažovateľku, preto odvíja od tejto skutočnosti aj svoju aktívnu legitimáciu v spore).\n3. Vo veci samej rozhodol rozsudkom okresný súd prvýkrát 18. februára 2009,\nktorým čiastočne nároku sťažovateľky vyhovel, pričom toto rozhodnutie bolo na základe\nodvolania žalovanej potvrdené aj rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 190/09 z 30. júna 2009. Žalovaná podala následne dovolanie,\nktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté. Následne generálny prokurátor podal v tejto veci\nmimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Cdo 13/2010\nz 20. marca 2012 tak, že v časti uplatneného nároku zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil\nna ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že\nobidva súdy sa nedostatočne vysporiadali s otázkou, či príčinou škody je nesprávny úradný\npostup alebo nezákonné rozhodnutie, a v nadväznosti na to mali posúdiť aj námietku\npremlčania.\n4. Okresný súd druhýkrát rozsudkom zo 17. januára 2013 uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť náhradu škody v sume 4 473 112, 35 € spolu s úrokom z omeškania, ktorý potvrdil\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 230/2013, 5 Co 231/2013 z 24. júna 2014 aj krajský súd.\nRozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudli\nprávoplatnosť 22. augusta 2014.\n5. Na podnet žalovanej podal 4. júna 2015 generálny prokurátor mimoriadny opravný\nprostriedok (mimoriadne dovolanie), o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší\nsúd tak, že zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu uvedené v bode 4 a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie.\n6. Sťažovateľka brojí proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a namieta, že\nnajvyšší súd „ústavne nesúladným spôsobom vyložil právnu normu, ktorú vo svojom\nrozhodovacom procese aplikoval“, a tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie „vykazuje znaky\narbitrárnosti a je ústavne nekonformným spôsobom odôvodnené“.\n\n3\n\n7. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom bolo podľa sťažovateľky\nneprípustné z dôvodov:\ni) absencie procesných predpokladov uvedených v ustanovení § 243e ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),\nii) nezlučiteľnosti mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty ‒ absencia\nspôsobilého dovolacieho dôvodu podľa § 243 f) ods. 1 písm. c) OSP,\niii) nerešpektovania princípu viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom\ndovolaní najvyšším súdom,\niiii) (ne)dôvodnosti a (ne)opodstatnenosti argumentácie generálneho prokurátora\nv celom rozsahu.\n8. K bodu 7 i) sťažovateľka bližšie uvádza, že žalovaná v podnete namietala iba vadu\nzmätočnosti v zmysle § 237 písm. f) OSP a nenamietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu\n(krajského súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)\nOSP]. pričom najvyšší súd na túto skutočnosť dostatočne nereagoval. Najvyšší súd konal\na rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hoci o ňom konať vôbec\nnemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípade nebolo prípustné,\nkeďže žalovaná mala možnosť podať dovolanie a tento mimoriadny opravný prostriedok aj\nvyužila.\n9. K bodu 7 ii) sťažovateľka uvádza, že v danom prípade neexistujú žiadne okolnosti,\nktoré by odôvodňovali zásah do právoplatného a záväzného rozsudku. Najvyšší súd sa\ndôsledne nezaoberal tým, „či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti\nprávoplatného rozsudku týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability\nsúdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako\njedného zo základných princípov štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia\nodchýlil\n\nod\n\nústavne\n\nsúladného\n\nvýkladu\n\no mimoriadnom dovolaní (§ 243a ods. 1 OSP).“.\n\n4\n\naplikovaného\n\nzákonného\n\nustanovenia\n\n10. K bodu 7 iii) sťažovateľka uvádza:\n„... najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho\ndovolania postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou\nústavného súdu, pretože v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že\nžalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, z dôvodov,\nktoré mohol odôvodniť rovnako ako on (§ 243f ods. 1 psím. c) OSP) tým, že rozhodnutie\nvšeobecných súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c)\nOSP). Okrem toho najvyšší súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými\nv mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď konštatoval celkom odlišné právne\nzávery, ktoré v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Generálny prokurátor\nodôvodnenie svojho mimoriadneho dovolania odôvodnil výlučne okolnosťami, ktoré majú\nvyplývať z námietky aktívnej vecnej legitimácie vo veci nároku na náhradu ušlého zisku.\nNajvyšší súd však v napadnutom rozhodnutí posudzoval celý okruh iných právnych otázok\na otázkou aktívnej vecnej legitimácie sa ani nezaoberal.“\nSťažovateľka tiež tvrdí, že dovolací súd je dovolacím dôvodom viazaný, poukazujúc\nna príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [v tomto smere sťažovateľka\nk bodom 7i) a 7 ii) poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení konal aj\nv rozpore s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, na ktorého\njudikatúru v širokom rozsahu odkazuje, pozn.].\n11. K bodu 7 iiii) sťažovateľka uvádza:\n«... Pôvodný žalobca (\n\n) v žalobe podanej dňa 13.03.2007\n\njednoznačne uplatňoval nárok na spôsobenú majetkovú ujmu vo forme priamej škody\na taktiež vo forme ušlého zisku, ktoré vznikli spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. a ktoré si\nuplatňoval titulom postúpenia týchto nárokov spoločnosťou IMMO.SK, s.r.o. na jeho\nosobu...\n... Súdy sa riadne vvsporiadali s námietkami nedostatku aktívnej vecnej legitimácie\npôvodného žalobcu\n\n. ktorý nárok na súde uplatnil po postúpení\n\npohľadávky spoločnosťou IMMO.SK, s.r.o. V druhostupňovom rozhodnutí súd jednoznačne\na nespochybniteľné konštatuje: „Spoločnosti IMMO SK, s.r.o. vznikla však i nepriama\nmajetková ujma vo forme ušlého zisku... Skutočnosť, že spoločnosť v dôsledku vydania\n\n5\n\nnezákonných rozhodnutí a vzniknutej priamej škody objektívne nebola schopná úspešne\nrealizovať svoj podnikateľský zámer a dosiahnuť predpokladané zisky, nespôsobila ujmu\nako spoločníkovi, ale priamo spoločnosti IMMO.SK, s.r.o.\nnávrhom zo dňa 13.marca 2007 uplatňoval nároky výlučne z titulu\npostúpenia pohľadávky postupcom - poškodenou spoločnosťou IMMO SK, s.r.o., nie z titulu\nsvojho originárneho veriteľstva voči odporcovi. Z toho dôvodu nemôže obstáť námietka\nnedostatku aktívnej vecnej legitimácie predchodcu navrhovateľa, ktorá legitimácia svedčala\nna základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14. apríla 2006“\nV danej súvislosti je teda zrejmé, že keď generálny prokurátor v mimoriadnom\ndovolaní uvádza: „Skutočnosť, že žalobou boli uplatnené dve samostatné pohľadávky nie je\nv rozsudkoch expressis verbis uvedená. V rozsudku súdu prvého stupňa sa opätovne\nnachádzajú buď protichodné vyjadrenia alebo nezrozumiteľné vyjadrenia, z ktorých nie je\njednoznačné, ktorý subjekt ušlý zisk utrpel (či spoločnosť alebo či\n\n).\n\nRovnako zmätočne k tejto otázke opätovne pristúpil aj odvolací súd.“ je uvedené tvrdenie\ncelkom v rozpore so skutočnosťou. Na margo uvedeného tiež poukazujeme na okolnosť, že\ngenerálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní podanom v predmetnej právnej veci dňa\n17.08.2010 (sp. zn. 5M Cdo 13/2010) uvádza doslovne rovnakú formuláciu ohľadom\nnamietaných okolností. Táto namietaná okolnosť však bola nepochybne odstránená. Je\npreto celkom nedôvodné námietku opakovať, keď sa súdy následne s touto riadne\nvysporiadali.\n... Generálny prokurátor odôvodnenie svojho mimoriadneho dovolania odôvodňuje\nvýlučne okolnosťami, ktoré majú vyplývať z námietky aktívnej vecnej legitimácie vo veci\nnároku na náhradu ušlého zisku, ktorá bola, tak ako je vyššie uvedené, súdmi nižšieho\nstupňa celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti objasnená.\nS poukazom na všetky vyššie uvedené okolnosti je sťažovateľ toho názoru, že\nargumentácia generálneho prokurátora sa celkom vymyká zásadám logického uvažovania,\nkeď táto vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré sú celkom v rozpore s tým, čo napadnuté\nrozhodnutia skutočne obsahujú. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní sa\nv podstate snaží presadiť svoje vlastné skutkové závery (v úplnom rozpore s vykonaným\ndokazovaním a jeho následnými skutkovými zisteniami a závermi súdov oboch stupňov) a na\ntento nim ustálený skutkový dej aplikovať vlastné právne posúdenie veci.»\n\n6\n\n12. Z uvedeného je podľa sťažovateľky zrejmé, že mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora bolo procesné neprípustné s poukazom na skutočnosť, že\n„samotný žalovaný využil inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, o ktorom najvyšší\nsúd konal a teda nápravu žalovaným tvrdených porušených práv bolo možné dosiahnuť aj\nprostredníctvom ním podaného dovolania. Žalovaný však vo svojom dovolaní nenamietal,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ($ 241\nods. 2 písm. c) OSP).\nOkrem toho v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora absentoval dovolací\ndôvod, nakoľko okolnosť, ktorú generálny prokurátor namietal, sa týkala výlučne odlišného\nhodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov, a teda v žiadnom\nprípade nešlo o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243 f ods.1 písm. c) OSP.\nPredpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia neboli splnené.\nNajvyšší súd nerešpektoval princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom\ndovolaní.“.\n13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí\njej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...\na podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov\nkonania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy..., základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny\nproces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 31.07.2017, sp. zn. 5 MCdo 5/2015, porušené boli.\n...Uznesenie Najvyššieho súdu.. zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 5 MCdo 5/2015, sa\nzrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n... Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na\núčet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n7\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n16. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\n17. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti\na rozporuplnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v bode 6. V tejto súvislosti\n\n8\n\nnapáda tiež aj postup žalovanej, ako aj generálneho prokurátora (pozri body 7 až 12)\nv právoplatne skončenej veci pred všeobecnými súdmi o náhradu škody a ušlého zisku.\n18. K veci sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyjadrili najvyšší súd,\ngenerálny prokurátor a tiež sťažovateľka.\n18.1 Najvyšší súd k sťažnosti v podaní zo 4. decembra 2017 v podstatnom uviedol:\n«Dovolací súd sa v odôvodnení prvom rade zaoberal prípustnosťou tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku. Skonštatoval, že žalovaná (Slovenská republika, za\nktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky) využila v konaní všetky riadne\ni mimoriadne opravné prostriedky, keď ňou podané dovolanie najvyšší súd uznesením\nz 15. decembra 2016 sp. zn. 5 Cdo 454/2014 ako neprípustné podľa § 447 písm. c/\nCivilného sporového poriadku odmietol. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,\nže rozhodnutia súdov nižších stupňov v sebe subsumujú také zjavné pochybenia pri aplikácii\nhmotného práva, že majú povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra akceptuje ako dôvod\npre výnimočný odklon od princípu právnej istoty, nastolenej právoplatným rozhodnutím.\nGenerálny prokurátor namietal, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 243 f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), ktoré v mimoriadnom dovolaní\nriadne odôvodnil. Dovolací súd v sťažnosťou napadnutom uznesení vyslovil právny názor.\nSťažovateľ má za to, že vecným prieskumom napadnutých rozhodnutí súdov nižších\nstupňov dovolací súd porušil princíp právnej istoty v nezmeniteľnosť právoplatných\nsúdnych rozhodnutí.\nJudikatúra Ústavného súdu v problematike zlučiteľnosti mimoriadneho dovolania\ns princípom právnej istoty je konštantná „prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je v civilnom konaní\nakceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré\nmohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. “ (PLz. ÚS 3/2015).\nMimoriadne dovolanie bolo podané do 30.6.2016, preto vzhľadom na potvrdzujúce\nrozhodnutie krajského súdu sťažovateľ nemal nárok na dovolanie podľa § 238 OSP, mohol\npodať dovolanie iba z dôvodov vymedzených v § 237 OSP, čo aj uskutočnil. Pokiaľ chcel\n\n9\n\nsťažovateľ vyčítať rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu nesprávne právne\nposúdenie, mohol tak urobiť iba prostredníctvom mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd\npreto svojím súdnym prieskumom princíp právnej istoty nenarušil.\nZ judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu je\n„výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či\nnapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania\na rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,\nII. ÚS 155/08). Ústavný súd overuje, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé\nv zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPredpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu je také\nporušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred\nzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými\nprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, teraz v Civilnom\nsporovom poriadku (L ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V rámci konania\no sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť\no rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).\nAj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska\nprávoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale\nrozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu\nzrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konanie v právnej veci\nžaloby o zaplatenie sumy 4.473.112,35 € s príslušenstvom nie je skončené, pretože vec sa\nvrátila do štádia základného konania.\nNamietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na súdnu ochranu.\nZ uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.»\n18.2 Generálny prokurátor v reakcii na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k sťažnosti\nv podaní zo 4. decembra 2017 po uvedení textu relevantných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku účinného k 30. júnu 2017 upravujúcich mimoriadne odvolanie [§ 243 e)\naž h), ha) a § 243 i) a j) OSP] v podstatnom uviedol:\n\n10\n\n«Základným cieľom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je náprava\nzávažných chýb civilného procesu a s tým spojená ochrana práv účastníkov konania, avšak\nvždy výlučne na základe podnetu oprávnenej osoby a v zákonom určenej lehote.\nTento inštitút ako výnimku z princípu právnej istoty a princípu res iudicate Európsky\nsúd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) a priori nevylučuje (napr. DRAFT-OVA a. s. proti\nSlovenskej republike, PSMA, spol. s. r. o. proti Slovenskej republike, COMPCAR, s. r. o.\nproti Slovenskej republike), na ktoré odkazuje vo svojej sťažnosti i sťažovatelia, hoci z iného\nprávneho aspektu.\nOpodstatnenosť\n\nzásahu\n\ndo\n\nprávoplatného\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\nštátnym\n\nzastupiteľstvom alebo inými orgánmi štátu, niekedy aj po viac rokoch od vydania daného\nrozhodnutia, posudzoval Súd z hľadiska dohovoru po prvýkrát vo veci Brumarescu proti\nRumunsku v roku 1999. Tu Súd jednoznačne skonštatoval, že takéto zrušenie rozsudku je\nporušením princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Podobne postupoval\nnapr. vo veciach SC Mapnexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, Tripon proti\nRumunsku a Stere proti Rumunsku, a to aj napriek tomu, že Rumunsko postupne oprávnenie\nrumunského generálneho prokurátora napadnúť právoplatné a záväzné rozhodnutie\nprocesné okliešťovalo (napr. časovým obmedzením, nevyhnutnosťou podania návrhu\noprávnenej osoby).\nVo svojich rozhodnutiach súd nazerá na akýkoľvek zásah do právnej istoty\núčastníkov konania prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov prísne, jeho\nzáujem na zachovaní (nezmeniteľnosti) právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia\njednoznačne prevažuje. Mimoriadny opravný prostriedok považuje súd za opodstatnený len\nvo výnimočných prípadoch.\nMimoriadny opravný prostriedok je dôvodný vtedy, ak v priebehu konania došlo\nk závažným pochybeniam súdov (Sutyazhnik proti Rusku). Rozhodnutia v mimoriadnom\nopravnom konaní tak môžu byť zrušené len za účelom nápravy fundamentálnych chýb, resp.\nhrubých pochybení súdu. Mimoriadne dovolanie nikdy nesmie predstavovať vo svojej\npodstate inštitút ďalšieho odvolania (Ryabykh proti Rusku, Tishkevich proti Rusku,\nBugakova proti Rusku).\n\n11\n\nChyby spôsobené všeobecnými súdmi musia mať závažný vplyv na spravodlivosť,\nintegritu a verejnú reputáciu súdneho procesu (Lenskaya proti Rusku), len vtedy sú\nprijateľným dôvodom na opätovné otvorenie súdneho konania.\nZa takéto chyby nepovažuje súd nesprávny výklad alebo nesprávnu aplikáciu práva\nvšeobecným súdom (Sizintseva a ostatní proti Rusku). Prípustnosť mimoriadneho\nopravného prostriedku pre nezlučiteľnosť s čl. 6 dohovoru súd odmieta aj v prípadoch, že\nna predmet konania existujú dva odlišné právne názory (Abdullayev proti Rusku, Cornif\nproti Rumunsku, Roseltrans proti Rusku).\nV prípadoch, v ktorých bol takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej\nchyby konajúcich súdov, súd mimoriadne dovolanie „prijal“ pozitívne. Príkladom môžu byť\njeho rozhodnutia vo veciach Protsenko proti Rusku či Tishkevich proti Rusku. V oboch\ntýchto prípadoch súd akceptoval zrušenie konečného rozhodnutia ako výnimku z princípu\nprávnej istoty a princípu res iudicata.\nPodrobnú analýzu relevantných rozhodnutí Súdu k porušeniu princípu právnej istoty\nv prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupný\núčastníkom súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovi, poskytol\nústavný súd v stanovisku svojho pléna z 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015.\nRekapitulovaním všetkých premís vyplývajúcich zo súdnej judikatúry Súdu, ale aj\nslovenských súdov, možno dospieť k záveru, že zásah do právoplatného rozhodnutia\niniciovaný generálnym prokurátorom je prípustný, len ak je legálny (spôsob je ustanovený\nzákonom), legitímny (existuje potreba nápravy fundamentálnej chyby) a proporcionálny.\nProporcionalita musí existovať medzi záujmom na nezmeniteľnosti konečného rozhodnutia\n(na jednej strane) a legitímnym cieľom zásahu (na strane druhej).\nPrávomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť záväzné a vykonateľné súdne\nrozhodnutie musí byť teda vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná\nspravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť\nsúdneho systému (Guiran proti Rumunsku).\nNiet pochýb, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky bolo zrušenie právoplatného\nrozhodnutia\n\nz\n\niniciatívy\n\ngenerálneho\n\na proporcionálnym ...\n\n12\n\nprokurátora\n\nlegálnym,\n\nlegitímnym\n\n... Vo vzťahu k absencii procesných predpokladov uvedených v ustanovení § 243\nods. 1 O. s. p. sťažovateľka poukazuje najmä na to, že v danej veci Slovenská republika Ministerstvo financií... 5. septembra 2014 podala dovolanie, ktoré bolo na najvyššom súde\nvedené pod sp. zn. 5Cdo 454/2014. V predmetnom dovolaní žalovaná namietala výslovne\nvadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., nie aj vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c)\nO. s. p., t. j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.\nZ vyššie uvedenej argumentácie následne sťažovateľka vyvodzuje, že v danom\nprípade nebola splnená jedna zo základných podmienok pre podanie mimoriadneho\ndovolania podľa § 243e O. s. p., nakoľko ochranu práv a zákonom chránených záujmov\nžalovaného bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, t. j. dovolaním. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodného kolégia... zo dňa 20. októbra 2015\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu... a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2015 (ďalej len „spoločné\nstanovisko“).\nS touto argumentáciou sťažovateľky nemožno súhlasiť.\nV prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predmetom mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora bolo výlučne nesprávne právne posúdenie veci podľa § 243 ods. 1\npísm. c) O. s. p. Generálny prokurátor sa totiž nedomáhal kasácie napadnutého\nrozhodnutia z dôvodov tzv. zmätočnosti uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., kedy\nmá samotný účastník konania k dispozícii možnosť podať dovolanie, čo sa aj v tomto\nkonkrétnom prípade stalo. Dovolanie účastníka konania však z dôvodu, pre ktoré bolo\npodané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, nebolo procesné prípustné.\nZnamená to, že žalovaná nemohla v dovolaní svoju právnu argumentáciu účinne založiť na\nprocesné neprípustnom dovolacom dôvode. Za takejto situácie nie je nekorektné vyžadovať\nod ktoréhokoľvek účastníka konania formálne uplatnenie dovolania aj pre neefektívne\ndovolacie dôvody, čiže vopred odsúdeného na neúspešnosť. V opačnom prípade by sa\nmimoriadne opravné konanie stalo rýdzo formalistickým, pretože mimoriadnemu dovolaniu\ngenerálneho prokurátora by muselo vždy procesné predchádzať konanie o dovolaní.“\nNemožno opomenúť skutočnosť, že generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie dňa 28. mája 2015, t. j. pred prijatím spoločného stanoviska. V tejto súvislosti si\n\n13\n\ndovolíme zvýrazniť pripomienky Generálnej prokuratúry..., ktoré uplatnila k návrhu\nspoločného stanoviska a tvoria jeho obsahovú súčasť vo zverejnenom znení.\nNavyše kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou spoločného stanoviska najvyššieho\nsúdu predstavuje posúdenie jeho intertemporálnych dopadov na konanie o mimoriadnych\ndovolaniach generálneho prokurátora podaných do doby konfirmácie názoru najvyššieho\nsúdu, t. j. do doby bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok pre ich podanie.\nVo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do\nbudúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisov, ale nový právny názor je\naplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O. s. p).\nSkutočnosť, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na\nrozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora podaných do\nnastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, nie je\njednoznačná.\nJe nesporné, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v právo\na právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná\nmiera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná\nnielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou Štátnych orgánov\naplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana\noprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy\nvo forme zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. 36/2008. by mala byť pre podané\nmimoriadne dovolania pred novým právnym záverom najvyššieho súdu prioritná. Možno\nmať za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie založenej intenzívnejším záujmom na\nochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného\nprostriedku. Generálny prokurátor, ktorý' podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka\nkonania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou\nsledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor už podal\nmimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné\nodmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu by\nznamenalo prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani od generálneho\nprokurátora nemožno očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho\n\n14\n\noprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci názorový vývoj\nsúdov v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.\nS poukazom na tieto dôvody boli vo veci sťažovateľky splnené všetky zákonné\npodmienky pre podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p., čo náležitým\nspôsobom prezentoval najvyšší súd pri svojom rozhodovaní dňa 31. júla 2017. Skutočnosť,\nže žalovaný podal v danej veci „riadne\" dovolanie, v ktorom využil iný dovolací dôvod ako\ngenerálny prokurátor, nemôže byť dôvodom predstavujúcim prekážku v čase jeho podania\npre podanie mimoriadneho dovolania. Takýto záver nevyplýval zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku, pričom spoločné stanovisko nenahrádza zákonnú úpravu.\nPráve naopak, skutočnosť, že žalovaný využil aj jemu prípustný dovolací dôvod\n(§ 237 písm. 0 O. s. p.), umožnila využitie dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)\nO. s. p...\nNámietke sťažovateľky o absencii spôsobilého dovolacieho dôvodu podľa § 243f\nods. 1 písm. c) O. s. p. možno oponovať tým, že nesprávne právne posúdenie veci uvedené\nako dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora [§ 243 ods. 1 písm.\nc) O. s. p.] bol riadne odôvodnený a plne preukázaný. Akúkoľvek inú argumentáciu\nsťažovateľky možno vnímať ako účelovú a ničím nepreukázanú. V tejto súvislosti sa\ngenerálna prokuratúra plne opiera o právne závery uvedené v napádanom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, ktorým predchádza aj detailne opísaný skutkový stav veci a priebeh\nsúdneho konania.\nV dôsledku toho nepovažuje generálna prokuratúra za efektívne vo svojom vyjadrení\nznovu rekapitulovať desiatky rokov prebiehajúci civilný spor.\nVýznamným je to, že najvyšší súd hoci detailne poznal vývoj inštitútu mimoriadneho\ndovolania v podmienkach právnej úpravy Slovenskej republiky, aktuálnu súdnu prax\nústavného súdu a samotného najvyššieho súdu, a najmä najnovšiu rozhodovaciu činnosť\nSúdu vo vzťahu k Slovenskej republike, a bol si vedomý aj intenzívnej právnej\na spoločenskej\n\ndiskusie\n\no\n\nopodstatnenosti\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálneho\n\nprokurátora v slovenskom civilnom právnom systéme, podmienkach jeho prípustnosti, ale\nnajmä o jeho praktickom uplatnení v civilnom procese v jednotlivých prípadoch, pristúpil\nku kasácii právoplatného súdneho rozhodnutia. Dôvodom bolo, že sa stotožnil s právnym\n\n15\n\nnázorom generálneho prokurátora o prítomnosti fundamentálnej vady v civilnom procese,\nktorej sa dopustili súdy konajúce o žalobe sťažovateľky.\nZa túto fundamentálnu chybu označil najvyšší súd jednak nepreukázanie vzniku\nškody a ušlého zisku a jednak nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym\núradným postupom správcu dane a znížením hodnoty majetku sťažovateľky. Ide o\nelementárne právne predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom.\nCitované právne posúdenie predstavuje ospravedlniteľný odklon od princípu právnej\nistoty spočívajúci v záujme na zachovaní (nezmeniteľnosti) konečného súdneho rozhodnutia.\nV danom prípade existovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré\nsa prejavili v potrebe dodržať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a\npotrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému.\nAj napriek tomu, že Súd chápe pojem „fundamentálna chyba“ pomerne úzko, vždy\nmusí ísť o také pochybenie, ktoré má vplyv na integritu a verejnú reputáciu súdneho\nprocesu.\nNiet pochýb, že v okolnostiach konkrétneho prípadu bolo zrušenie konečného\nrozhodnutia legálne (procesným postupom podľa zákona) a legitímne (sledovalo nápravu\npochybenia nižších súdov). Zrušenie právoplatného rozhodnutia z iniciatívy generálneho\nprokurátora bolo aj proporcionálne, a teda k porušeniu článkov ústavy a dohovoru\noznačených sťažovateľkou v danom prípade nedošlo.\nRozhodnutie o mimoriadnom dovolaní bolo dôvodnou nápravou fundamentálnej\nchyby...\nZ týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby podaná sťažnosť bola\nodmietnutá ako zjavne neopodstatnená a v prípade jej prijatia na konanie, aby bola\nzamietnutá.»\n18.3 Sťažovateľka sa k sťažnosti vyjadrila v reakcii na výzvu ústavného súdu\nv podaní 5. februára 2017, v ktorom uviedla:\n„... od podania ústavnej sťažnosti zo dňa 26.10.2017 nevznikli žiadne nové\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu vyjadriť sa nad rámec toho, čo bolo uvedené\nv predmetnej sťažnosti, a teda sa sťažovateľ plne pridržiava odôvodnenia tejto sťažnosti. Na\n\n16\n\nuvedenom závere nič nemení ani argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení predsedníčky\nNajvyššieho súdu SR a vyjadrení Generálneho prokurátora SR. Inými slovami sťažovateľ\nmá za to, že v sťažnosti sa vysporiadal aj s touto argumentáciou. Z uvedeného dôvodu\nnevidí potrebu sa nad rámec odôvodnenia sťažnosti bližšie vyjadrovať k týmto\nskutočnostiam, nakoľko by jednalo len o duplicitnú argumentáciu.“\n18.4 Sťažovateľka podaním z 5. februára 2018 ešte tretíkrát doplnila svoje pôvodné\nsťažnostné argumenty (boli podané po zákonom ustanovenej lehote, pozn.) prostredníctvom\nsprievodného listu koncipientky právneho zástupcu sťažovateľky podaním z 12. apríla 2018\ntakto:\n«1.1. K prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora len za\npredpokladu „neúspešného využitia dovolania účastníkom konania“ (sťažnostné argumenty\npodľa časti III.5, bod 1. a 2. sťažnosti):\nPodaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v danej veci\npredchádzalo podanie dovolania účastníkom konania, o ktorom v čase podania\nmimoriadneho dovolania nebolo ešte rozhodnuté, avšak v čase rozhodovania NS SR\no mimoriadnom dovolaní už o dovolaní účastníka rozhodnuté bolo.\nAk podľa stabilizovanej judikatúry ÚS aj ESĽP prípustnosť mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora je podmienená neúspešným využitím dovolania zo strany\núčastníka“ potom expressis verbis prípustnosť mimoriadneho dovolania prichádza do\núvahy len po rozhodnutí o dovolaní účastníka, teda je otázne, či podmienka prípustnosti má\nbyť splnená v čase podania mimoriadneho dovolania (čo v danom prípade splnené nebolo,\nnakoľko úspešnosť ä neúspešnosť podaného dovolania známa nemohla byť a nebola) alebo\nv čase rozhodovania NS SR o mimoriadnom dovolaní (kedy už neúspešnosť dovolania\nznáma bola).\nV tejto súvislosti samotný generálny prokurátor vo svojom vyjadrení predloženom\nÚS SR reflektuje na neprípustnosť jeho mimoriadneho dovolania v čase jeho doručenia ÚS\nSR, keď polemizuje s názorom jasne stabilizovaným v judikatúre NS, ÚS aj ESĽP\no intertemporálnom\n\ndopade\n\nústavne\n\nsúladného\n\nvýkladu\n\npodmienok\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania aj na prípady mimoriadneho dovolania podaných pred\nstabilizovaním judikatúry.\n\n17\n\nVyjadrenie NS SR k nastolenej otázke je rozporné, keď vo svojom vyjadrení\nk sťažnosti dôvodí prípustnosť mimoriadneho dovolania podaním a rozhodnutím o dovolaní\núčastníka jeho odmietnutím, pričom nijak nerešpektuje otázku prípustnosti mimoriadneho\ndovolania v čase jeho podania. Na druhej strane v napadnutom uznesení NS SR bez\nakéhokoľvek odôvodnenia konštatuje prípustnosť mimoriadneho dovolania aj v čase jeho\npodania.\nSamotná sťažnostné námietka, že v dovolaní smerujúcom proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu účastník nenamietal nesprávne právne posúdenie veci, pričom\nv mimoriadneho dovolania je uplatnený tento dovolací dôvod, je z hľadiska posudzovania\nprípustnosti mimoriadneho dovolania irelevantná vzhľadom k záverom Plz. 3/2016.\n1.2. K viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi vymedzenými generálnym\nprokurátorom v mimoriadnom dovolaní (sťažnostné argumenty podľa časti 111.5, bod 5.\nsťažnosti):\nZ porovnania obsahu mimoriadneho dovolania, v ňom namietaného a vymedzeného\nnesprávneho právneho posúdenia a obsahu napadnutého uznesenia NS SR je na prvý\npohľad zjavné, že NS SR pri prieskume rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu\nnapadnutých mimoriadnym dovolaním sa neobmedzil len na prieskum generálnym\nprokurátorom namietaných a vymedzených právnych záverov, ale preskúmaval úplne všetky\nskutkové i právne závery v napadnutých rozhodnutiach.\nPrieskum právoplatných rozhodnutí realizovaný NS SR bez oprávnenia a za stavu\nzjavného porušenia procesného predpisu ustanovujúceho viazanosť NS SR dovolacími\ndôvodmi generálneho prokurátora, samo osebe zakladá porušenie namietaných práv\nnapadnutým uznesením NS SR. Čo je len umocnené dôsledkom tohto nezákonného\nprieskumu spočívajúcim v zásahu do právoplatne skončenej veci zrušení mimoriadnym\ndovolaním napadnutých rozsudkov.\nGenerálny prokurátor vo svojom vyjadrení k sťažnosti na označené závažné\npochybenie NS SR nereaguje žiadnym spôsobom. Z absencie reakcie na túto časť\nsťažnostné] argumentácie je možné usudzovať, že generálny prokurátor, nesporne znalý\nrozsahu a obsahu svojich dovolacích dôvodov v mimoriadnom dovolaní, si musí byť vedomý\ntoho, že rozsah prieskumu a závery NS SR ďaleko presahujú nim vymedzené dovolacie\ndôvody.\n\n18\n\nPokiaľ generálny prokurátor vo vyjadrení uvádza, že NS SR sa stotožnil s jeho\nprávnym názorom o prítomnosti fundamentálnej vady v civilnom procese je potrebné uviesť,\nže v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a aj v napadnutom uznesení NS SR\nabsentuje takéto tvrdenie, takže nie je možné hovoriť o žiadnom .stotožnení. V\nmimoriadnom dovolaní je dovolací dôvod vymedzený nesprávnym právnym posúdením veci\nvo vzťahu k posúdenia nárokov titulom ušlého zisku bez akéhokoľvek poukazu na\nfundamentálnu chybu v procese, keď podľa generálneho prokurátora konajúce súdy\nnesprávne posúdili hmotnoprávnu legitimáciu sťažovateľa vo vzťahu k tejto časti nárokov.\nPričom NS SR sa nestotožnil s dovolacím dôvodom ako bol vymedzený generálnym\nprokurátorom, ale nesprávnosť právneho názoru vo vzťahu k ušlému zisku ustálil z úplne\niných dôvodov ako to prezentoval generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní..\nAni NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti nereaguje na námietku porušenia\nviazanosti dovolacími dôvodmi. Rozhodne za takúto reakciu nemožno považovať poslednú\nvetu časti II. vyjadrenia, kde NS SR stroho konštatuje, že generálny prokurátor namietal, že\nnapadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré\nv mimoriadnom dovolaní riadne preukázal. Pokiaľ by takéto tvrdenie NS SR malo\nodôvodňovať zachovanie rozsahu prieskumnej právomoci NS SR vo vzťahu k\nmimoriadnemu dovolaniu v napadnutom uznesení, potom by to v konečnom dôsledku\nznamenalo, že na prieskum právoplatných rozhodnutí iniciovaný generálnym prokurátorom\nmá postačovať tvrdenie generálneho prokurátora o nesprávnych právnych záveroch bez\nakéhokoľvek odôvodnenia, ktoré dôvody si už NS SR sám subsumuje pod také tvrdenie, ako\nto učinil NS SR aj v tomto prípade. Dúfame, že aj bez uvádzania rozsiahlejších právno teoretických argumentov, je zrejmé, že takýto postup NS SR je principiálne rozporný so\nzákladnými procesnými pravidlami civilného konania.\nII.3. K existencii dovolacieho dôvodu v mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora spôsobilého vyvolať prelomenie právoplatného rozhodnutia (sťažnostné\nargumenty podľa časti III.5, bod 3., 4. a 6. sťažnosti):\nTak NS SR ako aj generálny prokurátor vo svojich vyjadreniach opomínajú, že podľa\nstabilizovanej judikatúry ESĽP aj judikatúry NS SR, a judikatúry ÚS SR dovolací dôvod\nspočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci môže byť daný jedine v prípade ak\nnesprávnemu právnemu posúdeniu veci (či už v rovine hmotnoprávnej alebo\n\n19\n\nprocesnoprávnej) došlo v dôsledku porušenia procesného práva - zákona. Teda len zásadná\nvada konania alebo závažný exces procesného charakteru majúci za následok neprávne\nprávne posúdenie veci môže založiť dôvodnosť mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora a učiniť prípustným zásah do právoplatnej rozhodnutej veci na základe tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku, ktorým disponuje subjekt, ktorý nie je účastníkom\nkonania.\nV danom prípade generálny prokurátor ani NS SR existenciu takéhoto procesného\nexcesu netvrdili, naopak všetky ich tvrdenia a závery sa sústreďuj výlučne a jedine na podľa\nnich nesprávne skutkové a hmotnoprávne závery v právoplatných rozhodnutiach. Dovolací\ndôvod - nesprávne právne posúdenie veci spájaný výlučne s porušením hmotnoprávnych\nustanovení zákona /ako je tomu v namietanom prípade/, by de facto umožňoval napadnúť\nkaždú právoplatne rozhodnutú vec mimoriadnym dovolaním ako „ďalším odvolaním“\na bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne skončenej veci\nzasiahne s odvolaním sa na nesprávne právne závery. NS SR preto opakovane vo svojich\nrozhodnutiach uviedol, že je namieste reštriktívny výklad vzťahujúcich sa ustanovení\no prípustnosti mimoriadneho dovolania a pod porušením zákona v prípade dovolacieho\ndôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné predovšetkým rozumieť závažné\nporušenie zákona procesného charakteru.\nNS SR teda v danej veci bol oprávnený posudzovať jedine to, či generálnym\nprokurátorom namietané právne závery v ním napadnutých právoplatných rozsudkoch dáva\ngenerálny prokurátor do príčinnej súvislosti so závažným porušením zákona procesného\ncharakteru a ak nie, potom podmienky pre zásah do právoplatne skončenej veci splnené\nneboli.\nPoukazujeme na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 03.2017, v ktorom\nsa ÚS SR v plnom rozsahu spravoval pri posúdení veci kritériami vyššie uvádzanými\nsťažovateľom a neexistuje žiadne dôvod na odchýlenie sa vlastných záverov I. senátu ÚS\nv označenej veci ani vo veci sťažovateľa.\n1.4. K navrhovanému zrušeniu napadnutého zrušujúceho uznesenia NS SR:\nPokiaľ NS SR vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje na to, že základné právo na súdnu\nochranu je výsledkové, pričom napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora nie je konečným rozhodnutím vo veci, je nutné\n\n20\n\nkonštatovať, že NS SR vo svojom vyjadrení opomína, že práve svojim zrušujúcim uznesením\nprelomil právoplatne skončený spor na základe ingerencie subjektu odlišného od účastníkov\nkonania, čo reflektujúc judikatúru ESĽP rozhodne nemôže odôvodňovať zdržanlivosť\nv zásahu ÚSSR z dôvodu, že nejde o konečné rozhodnutie veci. Práve naopak, pri dôslednej\naplikácii tejto judikatúry ESĽP, plne premietnutej aj vo vyššie označenom rozhodnutí ÚS SR\nsp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 03.2017 argument NS SR je irelevantný. ÚS SR aj v iných\nprípadoch napadnutých zrušujúcich uznesení NS SR na základe mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora pristúpil k ich zrušeniu v spojitosti s vysloveným porušením práv\nsťažovateľov(I. ÚS 349/2015, III. ÚS 408/2016).»\n19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\n\n21\n\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n21. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\n22. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť\nkritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy\npríslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného\nprostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné\nkonečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej\nprávnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo\nk zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne\nokolnosti prípadu. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán\nnie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho\ndôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto\nmimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť\niba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,\nsťažnosť č. 52854/99, bod 52).\n\n22\n\n23. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti\ns aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e\na nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ\nzákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom\nna ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj\nnesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania\npráve\n\nz dôvodu\n\nnesprávneho\n\nprávneho\n\nposúdenia\n\nje\n\npotrebné\n\npod porušením\n\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu.».\n24. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité\nzásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady\nres iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\n25. V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. 6. 2015\nv nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)\nsmerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že\n„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci\na nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34\nDohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu\nactio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,\ntáto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť\nodmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.\n\n23\n\n26. Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci\nCOMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade\nso svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného\nzrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu\n(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti\npodstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť\nprávoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy\nzákladných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej\nmiere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť\nefektívnosť súdneho systému\n- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú\nnajmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu\nsťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré\nvnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade\n- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy\nzákladných vád alebo justičných omylov...“.\n27. Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho\ndovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej\nistoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v záujme\nnapravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia či justičných omylov.\nAj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho\ndovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.\n28. Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru\nústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných\nrozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto\nnepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých\nďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom\n\n24\n\nna konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).\n29. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nako\n\ni výnimočnosť\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“ Okrem toho tiež uviedol: „Snaha presadiť vecnú správnosť\na spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom\nkonaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna\nv okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú\nv príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto\npochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.“\n30. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)\nprijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n31. Ústavný súd preskúmal nosné dôvody uvádzané sťažovateľkou v bode 6 až 12\ntohto uznesenia, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vyjadrenia najvyššieho súdu\na generálneho prokurátora k sťažnosti (body 18.1 a 18.2), ako aj prílohy k sťažnosti\n(a to mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z 28. mája 2015, dovolanie žalovanej\n\n25\n\nz 5. septembra 2014, ktoré bolo odmietnuté ako neprípustné, a podobne, pozn.) a po ich\npreštudovaní dospel k záveru, že tieto námietky [bod 7 i)] neobstoja už len z toho dôvodu,\nže na rozdiel od bohatej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu v podobných\nveciach, keď nebolo uznané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, v tejto veci\ntomuto mimoriadnemu dovolaniu predchádzalo aj dovolanie podané žalovanou, ktoré bolo\nv rozsahu namietaných skutočností neskôr odmietnuté. Ak generálny prokurátor vedel už\nz podnetu žalovanej, že bolo podané žalovanou aj dovolanie, ktoré oprela o ustanovenie\n§ 237 písm. f) OSP, ktoré asi v tejto veci neprinesie žiadnu zmenu a bude aj tak odmietnuté\nz procesných dôvodov, teda nebude potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nv merite veci, podal v tejto veci mimoriadne dovolanie opierajúc sa o tvrdenie, že podľa\njeho názoru „bol porušený zákon, nakoľko konajúce súdy opätovne nesprávne právne\nposúdili (§ 243f ods. 1 písm. c) OSP)“, ktorý dôvod procesne želateľným spôsobom\nnemohla uplatniť žalovaná – (tento dôvod bol pri potvrdzujúcich rozhodnutiach odvolacích\nsúdov zákonne vylúčený), a potom nič nebránilo generálnemu prokurátorovi, aby tento\ndôvod uviedol a aby ho dovolací súd aj vecne posúdil. Pokiaľ generálny prokurátor napadol\nkonanie „nesprávnym právnym, posúdením veci“, v zásade nemožno vylúčiť ani prípadné\nrozšírenie dôvodov súdneho prieskumu, samozrejme, v rozsahu procesnej legitimácie\n„nesprávneho právneho posúdenia veci“ (zásada „iura novit curia“) – bod 7 ii).\n32. Ústavný súd nemohol tiež prehliadnuť, že napádané uznesenie najvyššieho súdu\nnie je konečné (vecné) rozhodnutie, ale ide o rozhodnutie procesné, na základe ktorého sa\nvec znova posúdi, teda ústavný súd považoval námietky sťažovateľky v tomto procesnom\nštádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n33. V okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým\nrozhodoval o mimoriadnom dovolaní vtedy, keď vedel, že už bolo dovolanie žalovanej\nodmietnuté, uviedol svoje závery v bodoch 7 až 30, ktoré sťažovateľka dobre pozná (a preto\nich ústavný súd nebude všetky podrobne citovať, pozn.). Z týchto záverov ústavný súd však\nupriamuje konkrétnu pozornosť v podstatnom najmä na body 21 až 29, kde najvyšší súd\nuviedol:\n\n26\n\n«21. ... „Plnenie povinnosti v oblasti daňového práva nemôže byť škodou (ušlým\nziskom). V právnej vete judikátu R 28/2008 sa mimo iného uvádza: „Plnenie povinností,\nktoré vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť\nškodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.“ Ratio decidendi rozhodnutia\npre uvedenú právnu vetu vyjadril najvyšší súd takto: „Samotná existencia povinnosti\ndaňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Majetok žalobkyne sa\nzmenšil až splnením tejto povinnosti. Daň je povinne peňažné plnenie vyberane štátom. Má\ncharakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na\nekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením peňažnej daňovej platby. K zaplateniu\ndane (ktoré pre žalobkyňu znamenalo zmenšenie jej majetku) došlo v rámci\nverejnoprávneho (daňového) vzťahu. Plnenie povinnosti, vyplývajúcej z predpisu, ktorý\nspadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle zákona č.\n58/1969 Zb.“\n22. ... Ide o tzv. povinnú registráciu zdaniteľných osôb v nadväznosti na dosiahnutie\nobratu definovaného zákonom o DPH, čo znamená, že po dosiahnutí príslušného obratu je\npovinnosťou zdaniteľného subjektu podať žiadosť o registráciu správcovi dane. Registráciu\nplatiteľa DPII realizuje príslušný správca dane. Nevyhnutným predpokladom pri povinnej,\nako aj dobrovoľnej registrácii je to, že žiadateľ je zdaniteľnou osobou. Správca dane\ndisponuje vždy určitou mierou voľnej úvahy pri prijímaní záveru o identifikácii zdaniteľnej\nosoby na účely DPH (v zmysle zákona o DPH platného do 31. decembra 2003). Nemožno\npreto konštatovať, že pri tzv. povinnej registrácii má žiadateľ bez ďalšieho právo stať sa\nplatiteľom dane. Vychádza sa z toho, že registráciou ide o uvalenie daňového bremena\nštátom. Ak správca dane nevykoná registráciu platiteľa DPH (dôvod úvahy nerozhoduje),\nzdaniteľná osoba nie je zaťažená touto daňou, t.j. nemá práva a povinnosti spojené s touto\ndaňou. Nemá povinnosť odvádzať daň zo svojich dodávok a prirodzene nemá právo ani na\nprípadný nadmerný odpočet tejto dane. Prípadný nesprávny úradný postup správcu dane\npri registrácii (jej nevykonaním) má tak iba priamy dopad na štátny rozpočet, dotýka sa\nvšak výlučne oprávneného subjektu - štátu. Inak povedané, nezaloženie daňovej povinnosť\nje ujmou oprávneného subjektu (štátu) v daňovo-právnom vzťahu, nie povinného subjektu\n(zdaniteľnej osoby).\n\n27\n\n23. Námietka premlčania. Zo žaloby vyplýva, že poškodenému vznikla škoda\nz dôvodu, že nemohol uplatniť odpočet DPH za služby v období od 1. februára 2003 do\n31. septembra 2003, pretože v tomto období nebol registrovaným platiteľom DPII. O škode\nzodpovedajúcej výške odpočtu DPH sa poškodený dozvedel najneskôr v deň registrácie za\nplatiteľa DPH správcom dane, t.j. v októbri 2003, kedy bol nesprávny úradný postup\nukončený. Zákon vo vzťahu k registrácii platiteľa DPH pripúšťa len jednu platnú\nregistráciu, nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka za platiteľa a ani zrušenie\nplatnej registrácie (§ 43 zákona o DPH). Iný deň nemá pre vyhodnotenie vedomosti\npoškodeného o škode právny význam. Poškodený subjekt sa o nesprávnom úradnom postupe\ndozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup vykonaný (a aj skončil). To, či je\nvykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako „nesprávny“, je otázka právna. Nie je\npotrebné, aby nesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci. Súd\nposudzuje nesprávnosť úradného postupu ako otázku predbežnú. Podľa § 22 ods. 1, vety\nprvej zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky\nodo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa tohto ustanovenia sa začiatok plynutia\npremlčacej lehoty pri škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom spája s vedomosťou\npoškodeného o škode. Zistenie zodpovednostného subjektu je v tejto súvislosti zrejmé, lebo\nto vyplýva z právnej úpravy (zodpovedným subjektom je vždy štát). Žalobca uplatnil nárok\nna súde 13. marca 2007, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť\nnajneskôr v októbri 2003. Námietka premlčania náhrady škody (ušlého zisku) z\nnesprávneho úradného postupu vznesená žalovanou bola dôvodná. Ustálená súdna prax\nvychádza z toho, že ak sa oprávnený subjekt dovolá premlčania, nemôže súd premlčané\nprávo priznať; žalobu v takom prípade zamietne; to platí aj u práva na náhradu škody, u\nktorej ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu ani jej výška (porovnaj napr.\nstanovisko uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), ktoré je\nrešpektované i aktuálnou judikatúrou.\n24. V otázke posudzovania premlčania práva, došlo zo strany odvolacieho súdu\ni súdu prvej inštancie k vysloveniu odlišného názoru v porovnaní s ustálenými\na dominujúcimi názormi v rozhodovacej praxi súdov, a to bez náležitého zdôvodnenia tohto\nprávneho odklonu, možno preto konštatovať, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty\ni rovnosti, a teda porušeniu základného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa\n\n28\n\nčl. 46 a nasl. Ústavy SR. Žiada sa zdôrazniť, že právny názor súvisiaci s posúdením\npremlčania je zásadnou právnou otázkou, pretože pri námietke premlčania je uznanie\npremlčania dôvodom pre rozhodnutie súdu v merite veci v neprospech toho, ktorého právo\nmá byť premlčané.\n25. Žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 24 987 446,47 Sk, ktorý\nsa skladá: 1) zo skrátenia práva na vydanie odpočtu DPH (19 734 770,80 Sk), 2) zo\nzvýšenia dane uloženej správcom dane (1973 477 Sk), 3 z úrokov z odkladu platenia\nzvýšenia dane (163 771,30 Sk), 4) z úrokov z omeškania platených v dôsledku nedostatku\nfinančných prostriedkov (2 451 598,29 Sk), 5) z nákladov na právne zastúpenie (664 829,08\nSk), i 6) z ušlého zisku pri podnikateľskom projekte - obchodný dom nábytku ÁTRIUM\nv Bratislave a stratou pri predaji obchodného podielu v spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. (112\n236 997,17 Sk).\n26. Uplatnené nároky na náhradu škody (a ušlého zisku) spájané so zaplatenou\ndaňou - DPH na vstupe (nemožnosťou jej odpočítania, či vrátenia) a daňovými sankciami\nnemôžu byť považované za škodu alebo ušlý zisk v zmysle zákona č.58/1969 Zb., nevznikla\ntu ani povinnosť ich náhrady štátom v zmysle zákona č.58/1969 Zb. Ide totiž o splnenie\npovinností, ktoré vyplývajú priamo z finančno-právneho (daňovo-právneho) vzťahu\nvznikajúceho v oblasti verejného práva, založeného na nerovnoprávnom postavení jeho\nsubjektov. Ani štát, ktorý je dotknutý na právach napr. pri daňových trestných činoch\n(daňových podvodoch, skrátenie dane, vrátane neoprávneného uplatňovania odpočtu DPH\nzo strany daňového subjektu), si v tomto smere nemôže v trestnom konaní (adhéznom\nkonaní) uplatňovať nároky a mať postavenie poškodeného...\nSlovenská republika zastúpená správcom dane nie je subjektom adhézneho konania,\npretože v adhéznom konaní možno rozhodnúť len o súkromnoprávnych nárokoch, (porovnaj\nnapr. Najvyšší sud .. uznesenie z 27. februára 2014 sp.zn 4 To 5/2014; zdroj - Šamko, P.:\nDaňové podvodné konania a ich dokazovanie, Wolters Kluwer, 2015, str.304 a 305).\n27. ... Jadrom žalobnej argumentácie bolo (ne)získanie odpočtu DPH vo výške\nkladného rozdielu tejto dane na vstupe voči dani na výstupe. V podstate tu ide o vrátenie\nčasti už zaplatenej DPH v cene prijatých tovarov a služieb. Povinnosti zaplatiť DPH za\njemu poskytnuté tovary a služby vyplýva zo zákona o DPH, splnenie tejto povinnosti nemôže\nbyť škodou (ušlým ziskom) v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Z identického dôvodu sa za\n\n29\n\nškodu nemôžu považovať splnené daňové povinnosti (vrátane daňových sankcii)\nzdaňovaným subjektom, akými sú zvýšenie dane uloženej správcom dane a úroky z odkladu\nplatenia zvýšenia dane. Povinnosti zaplatiť daň, či iné plnenie uložené správcom dane v\ndôsledku nesplnenia daňovej povinnosti nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Daň je\ntotiž povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti\nukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s\nuskutočnením peňažnej daňovej platby...\n... Vzájomný daňovo-právny vzťah medzi štátom a daňovým subjektom je vzťahom\nverejnoprávnej povahy a nie je založený na ich rovnom postavení, sú v ňom zreteľné prvky\nnadriadenosti a podriadenosti. K obdobným právnym názorom, ktoré vylučujú uplatnenie\nnáhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (v súčasnosti zák. e. 514/2003 Z. z.)\nv prípade vzťahov s nerovnoprávnym postavením ich subjektov, dospel aj ústavný súd\nv rozhodnutí z 20. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 248/2016,... aj podľa ústavného súdu\nv sťažnosti obnažený spor nie je možné zavŕšiť náhradou škody podľa zákona č. 514/2003\nZ. z., resp. predtým podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n28. ... Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie,\nmedzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť\npríčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci\nvýznam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.\nPráve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním\nškodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje (obdobne napr. uznesenie\nNajvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. 6 M Cdo 16/2012, uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR z 25. mája 2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna\n2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009 a iné)...\nAk daňový úrad nevykoná registráciu platiteľa DPH i keď tak vykonať mohol (mal),\nnemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho)\nzodpovedať za všetko, čo malo negatívny dopad na majetok žiadateľa o registráciu tejto\ndane. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení\npodnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na\nnáhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je\ntomu tak preto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne\n\n30\n\na automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu,\nale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov\nvzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku)\na príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov\nštátu. V prípade ušlého zisku musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti\n(tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by\nskutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. či by za daných okolností bol žalovaný ušlý\nzisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo\nviesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba\n„fikciou“. Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny\nkonkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej\na preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že\npravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti\ntoho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote...\nZo sledu relevantnej príčiny a následkov je zrejmé, že zmenšenie majetku žalobkyne\n(pri platení úrokov z omeškania zo splatných pohľadávok pre insolvenciu, nákladov na\nprávneho zastúpenie), či tvrdený ušlý zisk v súvislosti s podnikateľským projektom\na predajom obchodného podielu, nemohli byť spôsobené priamo nesprávnym úradným\npostupom správcu dane pri registrácií (nezaregistrovaním), ten totiž výlučne dopadá na štát\n(štátny rozpočet) a nie do majetkovej sféry zdaňovaného subjektu (porovnaj bod 14\nvyššie)...\n29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody\na ušlého zisku, ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom\nsprávcu dane a znížením jeho majetku...»\n34. Z citovaných bodov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru\nústavného súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti a odôvodnenosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nnajvyšší súd odôvodnil zrozumiteľne, jasne a vyčerpávajúcim spôsobom, opierajúc sa\no konkrétnu svoju judikatúru a ústavného súdu v obdobných veciach. Na tomto základe\nústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a uznesením najvyššieho\n\n31\n\nsúdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentácie sťažovateľky\ns princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami. Nie je totiž\npravdou, čo tvrdí sťažovateľka, že napadnuté uznesenie „vykazuje znaky arbitrárnosti a je\nústavne nekonformným spôsobom odôvodnené“. Z uvedeného dôvodu napádané\nrozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za\nsvojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných\nprávnych noriem. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je navyše\notázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv\nsťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).\n35. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v zmysle svojej štandardnej\njudikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým bola ústavná\nsťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124 ústavy je ako\nnezávislého ochrancu ústavnosti skúmať a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte\noznačených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou\nnedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd\nteda nepovažuje za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola\nodôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľkou podanej sťažnosti, ale iba z nej vyplývajúcimi\nústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených\nzákladných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle ústavou pevne\nzakotveného svojho poslania v právnom štáte. V posudzovanej veci sa podľa názoru\nústavného súdu nedala účinná ochrana práv žalovanej dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný\nprostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla účinne využiť na ochranu\nsvojich práv a oprávnených záujmov.\n\n32\n\n36. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov\nnajvyššieho súdu. Sťažovateľka neuviedla zásadnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo\nmožné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými\nnedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.\n37. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, že\npri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie\n(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti\n(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).\n38. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky\nv sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej\nsúvislosti medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a označeným porušením\npráv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n39. Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol\ntak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n40. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosť napriek tomu, že je\nsťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, neobsahuje náležitosti\nustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (nie je riadne odôvodnená podľa § 20\nods. 1 tohto zákona, pretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté\n\n33\n\nuznesenie najvyššieho súdu, s ktorou by sa dalo polemizovať, resp. oponovať jej\nkonkrétnymi argumentmi.), a preto v tejto časti ju ústavný súd odmietol pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní", "dovolanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "generálny prokurátor", "arbitrárnosť", "advokát, advokácia-zastúpenie advokátom", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:bfb406ee-938c-4cfb-8719-8f530a3cc72f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.248.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 248/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 248/2016 z 20. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-20", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.248.2016.1"}, {"guid": "ussr:144365c8-aa9a-4e1e-9925-fbd21895be3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 349/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 349/2015 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9f7a2914-5cdb-4b6b-8408-d2df3e8bdce5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.77.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 77/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.77.2025.1"}, {"guid": "ussr:ef07b2f1-9815-47c0-962d-b649398478c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1"}, {"guid": "ussr:5840fee0-63a0-4bd9-a727-c62db7c61342", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 567/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 567/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1"}, {"guid": "cbd18241-6e19-49c8-9f60-1b1694a49b1c:804ec6da-61c1-41f5-989a-d978e5948569", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1011899472.3", "spisova_znacka": "5Obo/20/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/20/2018 z 13. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1011899472.3"}, {"guid": "cbd18241-6e19-49c8-9f60-1b1694a49b1c:f2b0701a-5355-424d-ba7b-f4494f97fa87", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1011899472.3", "spisova_znacka": "5Obo/20/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/20/2018 z 12. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1011899472.3"}, {"guid": "3cfefab4-97cc-49bf-bea8-e04a21b6a3df:5588d3e9-d890-4420-8a86-525b28941ef3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3816208722.1", "spisova_znacka": "4Co/282/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/282/2018 z 30. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3816208722.1"}]}