{"guid": "ussr:6056d601-a717-4d48-a270-86704b84cbd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.141.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2018 z 25. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn. I. ÚS 141/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.141.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6056d601-a717-4d48-a270-86704b84cbd6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.141.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.141.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.141.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 141/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\nspoločnosti\n\n,\n,\n\n, a obchodnej\n, zastúpených advokátom\n\nJUDr. Miloslavom Šimkovičom, advokátska kancelária AK MS s. r. o., Galandova 3,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného\nv čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva a práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy\nzaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 9/2017 z 25. júla 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n\na obchodnej spoločnosti\n\nodmieta\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva a práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy\nzaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 9/2017 z 25. júla 2017.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) uznesením č. k. 35 Cb 141/2012-198 z 8. septembra 2015 zakázal odporcovi\nv 1. rade\n\nscudziť alebo zaťažiť jeho obchodný podiel v obchodnej spoločnosti\n, ktorý vo výške 100 % v označenej spoločnosti vlastnil najprv otec\n\nodporcu v 1. rade, a to odporca v 3. rade, ktorý tento obchodný podiel vo výške 100 %\nk 3. októbru 2011 previedol na svoju manželku, teda odporkyňu v 2. rade (sťažovateľka\nv 1. rade), ktorá ho následne k 30. decembru 2011 zmluvne previedla na svojho syna\n\n,\n\nteda na už zmieneného odporcu v 1. rade, ktorý sa tak stal jediným spoločníkom obchodnej\nspoločnosti\n\n, a odporcovia v 2. (t. j. sťažovateľka v 1. rade) a 3. rade\n\nsú jej konateľmi. Označeným uznesením okresný súd súčasne odporcom v 2. a 3. rade\na tiež obchodnej spoločnosti\nlen „\n\n, ako povinnej osobe (ďalej\n\n“), ktorá nebola účastníkom konania vo veci odporovateľnosti\n\nprávnych úkonov odporcov v 1. – 3. rade, uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek právnych\núkonov v mene\n\n, ktoré by smerovali k scudzeniu jej majetku. Okresný\n\nsúd tak predbežným opatrením rozhodol v konaní, v ktorom sa navrhovatelia domáhali\n\n2\n\nodporovateľnosti, t. j. právnej neúčinnosti právnych úkonov (konkrétne zmlúv o prevode\nobchodného podielu) odporcov v 1. – 3. rade voči ním, ktoré mali byť realizované s cieľom\nukrátiť navrhovateľov ako veriteľov odporcu v 3. rade (pred prevodom obchodného podielu\nto bol prvotný vlastník\n\n), a to aj napriek tomu, že navrhovatelia mali\n\nsvoju pohľadávku v sume 331 939,19 € s prísl. voči odporcovi v 3. rade verifikovanú\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 4 C 253/07 z 22. júla 2009, ktorý\nsa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu stal právoplatným 6. decembra 2011.\n3. Uznesenie okresného súdu o predbežnom opatrení č. k. 35 Cb 141/2012-198\nz 8. septembra 2015 bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 295/2015-239 zo 16. novembra 2015\na dovolanie odporcov v 1. – 3. rade (odporkyňa v 2. rade je sťažovateľkou v 1. rade, pozn.),\nako aj dovolanie\n\n, ako povinnej osoby (t. j. právny predchodca\n\nsťažovateľky v 2. rade, pozn.) bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Obdo 9/2017 z 25. júla 2017 ako neprípustné odmietnuté (uznesenie najvyššieho\nsúdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade a konateľovi sťažovateľky v 2. rade\ndoručené 6. októbra 2017).\n4. Z bodu 65 uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9/2017 z 25. júla 2017\nvyplýva, že obchodná spoločnosť „...\n\n... bola dňom 31. 05. 2017 zrušená.\n\nK jej zániku došlo v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou\n\n..\n\n(na základe zmluvy o zlúčení vo forme notárskej zápisnice č. N 315/2017, NZ 16289/2017,\nNCRIs 16624/2017 zo dňa 15. 05. 2017), ktorá sa tak stala právnym nástupcom zaniknutej\nspoločnosti (§ 69 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník)“.\n5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie svojich\npráv v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9/2017\nz 25. júla 2017, ktoré považujú za arbitrárne z dôvodu, že podľa ich názoru sa najvyšší súd\nústavne neudržateľným spôsobom vysporiadal s ich dovolacími dôvodmi, ktoré\nsubsumovali pod § 237 ods. 1 písm. b), c) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\nlen „OSP“). Ustanovenie § 237 ods. 1 písm. b) OSP, podľa účinného znenia ktorého\n\n3\n\nv rozhodnom čase (dovolanie podané 31. decembra 2015, pozn.) „Dovolanie je prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,\nnemal spôsobilosť byť účastníkom konania“, sťažovatelia odôvodnili tým, že okresný\nsúd a stotožnil sa s ním aj krajský súd a napokon aj najvyšší súd v konaní\no odporovateľnosť právnych úkonov, a to zmlúv o prevode obchodného podielu medzi\nodporcami v 1. – 3. rade, mal predbežným opatrením uložiť povinnosť nielen odporcovi\nv 3. rade, ale aj odporcom v 1. a 2. rade a tiež aj obchodnej spoločnosti\n\n,\n\na to aj napriek tomu, že tieto subjekty nie sú a nikdy neboli dlžníkmi navrhovateľov, ktorí\nboli veriteľmi len vo vzťahu k odporcovi v 3. rade. Dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1\npísm. c) OSP, podľa účinného znenia ktorého v rozhodnom čase „Dovolanie je prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú\nspôsobilosť a nebol riadne zastúpený“, sťažovatelia v dovolaní odôvodnili tým, že v konaní\no odporovateľnosť právnych úkonov, v ktorom bolo vydané aj preskúmavané predbežné\nopatrenie navrhovateľov, zastupoval advokát, ktorému síce udelili splnomocnenie, avšak\ntoto malo byť obmedzené len na ich zastupovanie v konaní pred Okresným súdom\nBratislava IV vedenom pod sp. zn. 4 C 253/07, v ktorom bol potvrdený nárok\nnavrhovateľov na peňažné plnenie voči odporcovi v 3. rade, avšak toto splnomocnenie\nnemalo byť navrhovateľmi tomuto advokátovi udelené aj na ich zastupovanie v dotknutom\nkonaní o odporovateľnosti právnych úkonov. Tento dovolací dôvod sťažovatelia odôvodnili\naj tým, že podľa ich názoru na strane odporcov v 1. a 2. rade nie je daná pasívna legitimácia\nz dôvodu, že neboli a nie sú dlžníkmi navrhovateľov, ktorým je len odporca v 3. rade.\nNapokon dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, podľa účinného znenia ktorého\nv rozhodnom čase „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“, mal byť\npodľa sťažovateľov naplnený tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne\nodôvodnené, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.\n6. V súvislosti s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolacím\ndôvodom sťažovateľov sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:\n«Jednotlivé dovolacie dôvody boli vyhodnotené dovolacím súdom ústavne\nneprípustne a svojvoľne (diskriminačne), prísne formalisticky, povrchne, zjavne\n\n4\n\nv neprospech sťažovateľov. Prísny formalizmus jasne vyplýva z obsahu odôvodnenia\nrozhodnutia dovolacieho súdu, kedy prevažná časť odôvodnenia je iba „hľadanie“\ndôvodov, z ktorých by sa vecou dovolací súd nemusel zaoberať.\nZo strany dovolacieho súdu nedošlo k riadnemu a zákonnému vysporiadaniu sa\ns rozhodujúcimi a podstatnými skutočnosťami, tým vyvolávajúc u sťažovateľov dôvodnú\nobavu o zákonné a nestranné rozhodnutie, zodpovedajúce princípu právnej istoty\na legitímneho očakávania, kedy v duchu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu\ndeklarované hmotnoprávne či procesné pochybenie súdov nižších stupňov zostalo\nnepovšimnuté a zarážajúco bagatelizované dovolacím súdom ako prípadný dovolací\ndôvod...\nPodstatnými skutkovými a právnymi okolnosťami, vyplývajúcimi z procesnej,\nako aj hmotnoprávnej úpravy, ktoré žalobcovia neosvedčili a s ktorými sa nevvsporiadal\nrelevantne ani dovolací súd boli:\n- rozpor označených účastníkov konania v konaní o predbežnom opatrení\ns hmotnoprávnou úpravou (§ 42b Občianskeho zákonníka) a procesnou úpravou\n(§ 90 OSP), čo platí pri vzájomnej súvislosti aj pre konanie vo veci samej, nezákonne\núčastník\n\n,\n\n- nesplnenie materiálnych predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia\n(§ 74 ods. 1 v spojení s § 75 ods. 2 OSP),\n- neosvedčenie dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia voči tretím\nosobám rozdielnym od označených účastníkov konania vo veci samej (§ 76 ods. 2 OSP),\n- podanie návrhu vo veci samej a návrhu na vydanie predbežného opatrenia\nna základe neplatného plnomocenstva resp. plnomocenstva udeleného žalobcami v inom\nsúdnom konaní,\n- predbežným opatrením obmedzované konateľské oprávnenie v rozpore s ustálenou\nsúdnou praxou a Obchodným zákonníkom, ktorý upravuje práva a postavenie konateľov\na spôsoby obmedzenia konania v mene spoločnosti, čo zákon nedáva do právomoci súdu,\nnajmä ak spoločnosť nie je dlžníkom žalobcov a ani účastníkom konania, nezákonnosť\nrozhodnutia založeného na stotožňovaní majetku obchodnej spoločnosti a obchodného\npodielu spoločníka, čo ustálená judikatúra vylučuje.»\n\n5\n\n7. Sťažovatelia podanou sťažnosťou tiež namietajú, že najvyšší súd nenapravil\npochybenia súdov nižšieho stupňa, ktoré podľa ich názoru nemali osvedčenú naliehavú\npotrebu vydania predbežného opatrenia v konaní o odporovateľnosti právnych úkonov\nso zreteľom na ochranu práv veriteľov (navrhovateľov), pričom v tejto súvislosti v sťažnosti\ntiež uviedli:\n„Ak v majetku dlžníka bola vec nahradená jej zodpovedajúcim peňažným plnením,\nnedochádza k zmenšeniu jeho majetku a tým ani k ukracovaniu uspokojenia vymáhateľnej\npohľadávky veriteľa. V danom prípade ide len o realizáciu vlastníckeho práva...\n... právne úkony, na základe ktorých dlžník prevádza majetkové hodnoty\nza primerané plnenie nie sú odporovateľné, a to aj v prípade, ak po ich vykonaní ostane\nneuspokojená pohľadávka veriteľa, nakoľko nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku\ndlžníka, ale iba tzv. transformácií majetkových hodnôt na kapitálové.“\n8. Okrem uvedeného sťažovatelia namietajú, že „Dovolací súd svojvoľne považoval\nza právneho nástupcu\n\n., ktorý mal iných spoločníkov a nebol v žiadnom\n\nprávnom vzťahu so žalobcami. Predbežné opatrenie je vydané v konaní, kde\nnie je účastníkom konania a ani ním nemôže byť...\nV spojení s porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru došlo u spoločnosti\nsvojvoľným určením právneho nástupníctva\n\nzo strany\n\ndovolacieho súdu k porušeniu práva na ochranu vlastníctva vyplývajúceho z čl. 20\nÚstavy.“.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/9/2017 zo dňa\n25. 7. 2017 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľov podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/9/2017 zo dňa\n25. 7. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na nové rozhodnutie.\n\n6\n\nSťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 198,01 €,\nktoré je povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu\nna bankový účet právneho zástupcu sťažovateľov, Advokátskej kancelárie AK MS s. r. o...“\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n12. V súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu sa žiada v prvom rade\npodotknúť, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\n\n7\n\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n13. Pokiaľ ide o prvú skupinu námietok sťažovateľov týkajúcu sa ich nespokojnosti\ns odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k ich dovolacím dôvodom, najvyšší\nsúd svoje rozhodnutie v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP\nv podstatnej časti odôvodnil takto:\n„Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. dovolatelia\nnamietli, že súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie voči osobám, ktoré nie sú\npodľa nich účastníkmi konania.\nPodľa § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p., dovolanie je prípustné, ak ten, kto v konaní\nvystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.\nSpôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť mať procesné práva\na povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania (procesná subjektivita).\nSpôsobilosť byť účastníkom konania upravuje Občiansky súdny poriadok v § 19,\nv zmysle ktorého túto spôsobilosť má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak\nlen ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosť byť účastníkom konania patrí medzi základné\nprocesné podmienky konania, ktoré má súd povinnosť skúmať aj bez návrhu po celý čas\nkonania (§ 103 O. s. p.). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame\nspôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť\nmať práva a povinnosti u fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby,\nprípadne jej vyhlásením za mŕtvu (§ 7 ods. 1, 2 OZ). Procesné právo môže spôsobilosť byť\núčastníkom konania priznať v niektorých prípadoch aj subjektom, ktoré podľa hmotného\npráva nie sú spôsobilé mať práva a povinnosti (napr. § 186 ods. 1 O. s. p.). Spôsobilosť mať\npráva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Ak po začatí súdneho konania\n\n8\n\núčastník spôsobilosť byť účastníkom konania stratí, postup súdu v konaní upravuje\n§ 107 O. s. p., podľa ktorého ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,\nako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť\nalebo prerušiť, alebo či môže v ňom pokračovať. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom\nkonania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania a má za následok zastavenie\nkonania (§ 104 ods. 1 O. s. p.), pretože tento nedostatok nemožno odstrániť ani postupom\npodľa § 43 O. s. p., keďže nejde o vadu podania spočívajúcu v jeho neúplnosti alebo\nnesprávnosti.\nDovolatelia vo veci konajúcim súdom vytkli, že predbežné opatrenie je nariadené\nvoči osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania o odporovateľnosť právneho úkonu,\nkonkrétne že nimi nie sú (a podľa tvrdenia dovolateľov byť ani nemôžu) odporcovia\nv 1. a 3. rade a spoločnosť\n\n. Jediným zákonným účastníkom konania by\n\npodľa dovolateľov mohla byť odporkyňa v 2. rade ako osoba majúca podľa tvrdenia\nnavrhovateľov z prevodu obchodného podielu prospech, ktorá okolnosť však v konaní zatiaľ\npreukázaná nebola.\nÚčastníctvo v konaní upravuje § 90 O. s. p., podľa ktorého účastníkmi konania\nsú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov\noznačuje. V konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí, o právach alebo\npovinnostiach ktorých sa má konať (§ 94 ods. 1 veta prvá O. s. p)...\nDovolací súd zdôrazňuje, že procesné oprávnenia, týkajúce sa akejkoľvek dispozície\ns návrhom na začatie konania, vrátane jeho predmetu, ako aj označenia okruhu účastníkov\nkonania, prináležia výlučne navrhovateľovi, ktorý je tzv. dominus litis - pán sporu.\nNavrhovateľ, resp. navrhovatelia sú tými účastníkmi konania, ktorí rozhodujú o existencii\nsporu a je na jeho (ich) vôli, či návrh na začatie konania podajú, a či aj v jeho priebehu\nbude mať záujem na ďalšom vedení sporu a v akom rozsahu, a to pokiaľ ide o subjekty\nna strane odporcu, ako i rozsah žalovaného nároku.\nDovolateľmi namietaná okolnosť, či odporcovia sú alebo nie sú dlžníkmi\nnavrhovateľov, je otázkou vecnej legitimácie (aktívnej na strane navrhovateľov a pasívnej\nna strane odporcov), ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania\nk prejednávanej veci. Má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom\nsa v konaní rozhoduje. Otázku, či navrhovateľ bol v spore aktívne legitimovaný, t. j. či bol\n\n9\n\nnositeľom tvrdeného hmotného práva, a či správne označil osobu - nositeľa tvrdenej\npovinnosti, teda či ním označený odporca, v tomto prípade odporcovia, boli v spore naozaj\npasívne legitimovaní, rieši súd až v samom závere konania. Až z meritórneho rozhodnutia\nvyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej legitimácie účastníkov konania a posudzovať\ntúto otázku v tomto štádiu konania je predčasné a vzhľadom na neukončené dokazovanie\nvo veci samej aj nemožné.“\n14. Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd priam učebnicovým spôsobom ozrejmil\nrozdielnosť elementárnych právnych pojmov, akými sú právna subjektivita (spôsobilosť byť\nnositeľom práv a povinností), s ktorou korešponduje pojem spôsobilosť byť účastníkom\nkonania (spôsobilosť byť nositeľom procesných práv a povinností) na jednej strane a pojem\npasívnej a aktívnej vecnej legitimácie, ktoré si sťažovatelia evidentne zamieňajú.\nSťažovateľmi aplikovaný dovolací dôvod podľa v rozhodnom čase účinného ustanovenia\n§ 237 ods. 1 písm. b) OSP je založený na predpoklade, že zmätočnosť konania je založená\ntým, že súd by konal ako s účastníkom konania s osobou, ktorej nesvedčí spôsobilosť byť\núčastníkom konania, t. j. znamenalo by to, že súd by konal ako s účastníkom konania\ns fyzickou osobou, ktorá už zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu, alebo so zaniknutou\nprávnickou osobou, čo však nebol daný prípad. Z toho, že sťažovatelia tento dovolací dôvod\nodôvodnili tým, že podľa ich názoru odporcovia v 1. – 3. rade, ako aj obchodná spoločnosť\nnemôžu byť účastníkmi konania, pretože nie sú dlžníkmi\nnavrhovateľov, teda podľa nich im nesvedčí hmotnoprávna povinnosť, o ktorú sú žalovaní,\nje nepochybné, že sťažovatelia si pojem spôsobilosti byť účastníkom konania na strane\nodporcov celkom mylne zamieňajú s pojmom ich pasívnej vecnej legitimácie, ktorá\nvypovedá o tom, či odporcom v skutočnosti svedčí alebo nesvedčí hmotnoprávna povinnosť\nalebo právo, o ktoré sú žalovaní, a zistenie tejto otázky je predmetom samotného\n(dokazovania) súdneho konania, v závislosti od vyriešenia ktorej súd napokon žalobe\nvyhovie alebo ju zamietne. Z uvedeného hľadiska tak závery najvyššieho súdu\no nenaplnenosti dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP vzhľadom\nna argumentáciu sťažovateľov možno považovať za logické, majúce oporu v aplikovanej\nprávnej úprave, a teda za ústavne udržateľné.\n\n10\n\n15. V súvislosti s dovolacím dôvodom sťažovateľov podľa § 237 ods. 1 písm. c)\nOSP, ktorého naplnenie sťažovatelia odôvodnili nedostatkom kvalifikovaného právneho\nzastúpenia na starne navrhovateľov, ktorí podľa ich názoru nie sú z toho dôvodu aktívne\nvecne legitimovaní, najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n„... dovolatelia namietli procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. c/\nO. s. p., tvrdiac, že navrhovatelia nemajú dostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania\nna nariadenie predbežného opatrenia, keďže nie sú riadne zastúpení. S uvedeným názorom\ndovolateľov sa dovolací súd nestotožňuje.\nPodľa § 237 ods. 1 písm. c/ O. s. p., dovolanie je prípustné, ak účastník konania\nnemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený.\nSpôsobilosť samostatne konať pred súdom ako účastník konania (procesnú\nspôsobilosť) má každý v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi\nnadobúdať práva a brať na seba povinnosti (§ 20 O. s. p.).\nPodľa § 8 ods. 1, 2 OZ, spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi\nnadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom\nrozsahu\n\nplnoletosťou.\n\nPlnoletosť\n\nsa\n\nnadobúda\n\ndovŕšením\n\nosemnásteho\n\nroku.\n\nPred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva.\nTakto nadobudnutá plnoletosť sa nestráca ani zánikom manželstva ani vyhlásením\nmanželstva za neplatné.\nProcesná vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. c/ O. s. p. sa môže vyskytnúť len\nu fyzickej osoby ako účastníka konania (resp. u jej zákonného zástupcu) a z fyzických osôb\nsa môže týkať len osoby maloletej, osoby, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne\núkony alebo osoby, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená. Aby bol naplnený\ndôvod zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. c/ O. s. p., musí ísť o prípad, kedy súd konal\ns účastníkom, ktorý nemal procesnú spôsobilosť a zároveň nebol riadne zastúpený;\nobidve tieto podmienky musia byť splnené súčasne...\nZ obsahu spisu je tiež nepochybné, že menovaný advokát počas celého konania\nod nápadu veci na prvostupňový súd (06. 07. 2012) až po podanie písomného vyjadrenia\nk dovolaniu odporcov, ktoré je predmetom tohto dovolacieho konania (25. 01. 2016),\nvykonával úkony spočívajúce v ochrane práv a právom chránených záujmov svojich\n\n11\n\nklientov - navrhovateľov, a to jednak podávaním písomných návrhov, vyjadrení, boli mu\ndoručované súdne rozhodnutia a iné písomnosti...\n...\n\nnedostatok\n\naktuálnej\n\nplnej\n\nmoci\n\nudelenej\n\nnavrhovateľmi\n\nadvokátovi\n\nna zastupovanie ich osôb v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava\nI pod sp. zn. 35Cb/141/2012, nespôsobuje vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. c/\nO. s. p.. Súčasne však dovolací súd zdôrazňuje vhodnosť uvedený nedostatok (spočívajúci\nv absencii platnej plnej moci), zhojiť, a to v záujme odstránenia prípadných budúcich\nnámietok, resp. pochybností v konaní.“\n16. Aj v prípade odôvodnenia tohto dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. c)\nOSP je evidentné zamieňanie si pojmov a nepochopenie ich podstaty sťažovateľmi,\nkeď predpokladom jeho naplnenia je kumulatívne (súčasné) splnenie dvoch predpokladov,\na to aby išlo o účastníka konania, ktorý nie je procesne spôsobilý (t. j. má síce spôsobilosť\nbyť účastníkom konania, t. j. je spôsobilý byť nositeľom procesných práv a povinností,\navšak nie je spôsobilý sám tieto procesné práva a povinnosti aj realizovať, t. j. nemá\nprocesnú spôsobilosť), a súčasne aj napriek tomu nedostatku aj tak nebol kvalifikovane\nprávne zastúpený. Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd podstatu pojmov procesnej\nspôsobilosti a aktívnej vecnej legitimácie opäť objasnil ústavne udržateľným spôsobom\na tiež konštatoval, že v danom, prípade ani jednému z navrhovateľov nechýbala procesná\nspôsobilosť, t. j. obaja boli oprávnení a spôsobilí konať aj samostatne bez právneho\nzastúpenia, čo znamená, že už v tomto bode nie je naplnený jeden z predpokladov\ndovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. c) OSP. Súčasne však najvyšší súd podotkol,\nže aj napriek plnej procesnej spôsobilosti oboch navrhovateľov (ktorí neboli pozbavení\nani obmedzení vo svojej spôsobilosti na právne úkony) v ich mene konal advokát, čo je síce\nprípustné aj v prípade plne procesne spôsobilého účastníka konania, avšak v danom prípade\ntak advokát síce postupoval na základe splnomocnenia, ktoré bolo navrhovateľmi\nobmedzené pre účely iného konania, avšak vzhľadom na to, že navrhovatelia ako plne\nprocesne spôsobilí účastníci konania boli schopní v plnom rozsahu posúdiť dopad a význam\núkonov tohto advokáta a aj napriek tomu sa proti jeho úkonom neohradili, nepovažoval\ntoto formálne\n\npochybenie\n\nnavrhovateľov\n\nza\n\nnaplnenie\n\njedného\n\nz predpokladov\n\npodľa zmieneného dovolacieho dôvodu. Aj toto odôvodnenie najvyššieho súdu možno\n\n12\n\npodľa ústavného súdu považovať za ústavne akceptovateľné, a to nielen vzhľadom\nna absenciu kumulatívneho naplnenia obidvoch dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1\npísm. c) OSP, ale aj vzhľadom na potrebu preferovania materiálno právnej ochrany práv\njednotlivcov pred prílišným formalistickým postupom súdnej autority, ktorá by vďaka nemu\nprehliadala skutočne vecný rámec práv, ochrany ktorých by sa pred ním účastníci\ndovolávali.\n17. Napokon v súvislosti s posledným dovolacím dôvodom podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP, ktorý sťažovatelia odôvodnili poukazom na nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia krajského súdu, najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n„Za nedôvodnú dovolací súd vzhliadol aj námietku dovolateľov spočívajúcu v ich\ntvrdení o odňatí možnosti konať pred súdom (S 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) v dôsledku\narbitrárnosti a nepreskúmateľnosti vo veci vydaných uznesení súdov nižších stupňov...\nDovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak\nprvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu\nv spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa vyššie uvedené kritériá\npre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho možno\npovažovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný...\n... Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal\ns dôvodmi, ktoré viedli k nariadeniu predbežného opatrenia, zamerajúc sa na účel inštitútu\npredbežného opatrenia, pri nariadení ktorého sa dôraz kladie na zabezpečenie rýchlej\na účinnej ochrany ohrozených práv, zohľadniac kritérium primeranosti ujmy vo sfére\ndispozičných práv odporcov (resp. povinnej osoby) k nehnuteľnému majetku v dôsledku\nnariadeného predbežného opatrenia. Dovolací súd vo vzťahu k námietke dovolateľov\nspočívajúcej v tvrdení o porušení nedotknuteľnosti majetku chráneného Ústavou SR dopĺňa,\nže predbežným opatrením nie je povinnému odňaté vlastnícke právo a nie je mu ani\nznemožnené užívanie vlastníctva; povinnému sú iba zakázané právne dispozície\nvymenované v uznesení súdu (II. ÚS 110/96).\nRovnako aj uznesenie odvolacieho súdu splna parametre zákonného odôvodnenia,\npretože v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,\npre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, osobitne sa zamerajúc na otázku\n\n13\n\npasívnej legitimácie odporcov v 1. a 2. rade a opodstatnenosti uloženia povinnosti\naj spoločnosti\n\n...“\n\n18. Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal rozhodnutia (uznesenie\no predbežnom opatrení) súdov nižších stupňov aj z hľadiska na nich kladených požiadaviek\nnáležitého odôvodnenia tohto typu rozhodnutia, ktoré musí zohľadňovať nielen potrebu síce\ndočasnej, ale najmä rýchlej a účinnej ochrany práv, avšak nielen práv navrhovateľov, ale\nzohľadňujúc princíp proporcionality (rovnomernosti) aj pri súčasnom rešpektovaní práv\nodporcov, resp. z predbežného opatrenia povinných subjektov, a to tak, aby sa týmto\ndočasným stavom nevytvoril stav nezvratný (nemenný). Inými slovami, tak ako to vyplýva\naj z rozhodnutia najvyššieho súdu (sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym\nzástupcom nepredložili rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, pozn.), ktorý\nsa stotožnil a považoval za dostačujúce toto odôvodnenie okresného súdu, s ktorým\nsa identifikoval aj krajský súd:\n„... sa súd prvého stupňa riadil aj zásadou primeranosti nariadeného predbežného\nopatrenia...\n\nSúd zohľadnil\n\npovinnosť\n\nposkytnúť\n\nochranu nielen navrhovateľom,\n\nale aj odporcom, ktorí môžu byť obmedzovaní iba do takej miery, aby predbežné opatrenie\nnemalo za následok reálne znemožnenie ochrany ich oprávnených záujmov. Súd mal za to,\nže nariadením predbežného opatrenia s\n\nobsahom navrhovaným navrhovateľmi,\n\nsa nenapraviteľný stav nevytvorí, nakoľko nariadením predbežného opatrenia nie sú\nodporcovia nad mieru neprimerane obmedzovaní na svojich právach. Mierou je pomer\nexistencie právoplatne priznanej pohľadávky voči odporcovi v 3. rade a t. č. neobmedzenou\nmožnosťou\n\ndisponovania\n\nmajetkom,\n\nktorý\n\nmôže\n\nbyť\n\npredmetom\n\nuspokojovania\n\nnavrhovateľov v prípade úspechu v súdnom konaní. Súd zdôraznil, že odporcovia\no pohľadávke navrhovateľov vedia a po zániku nariadeného predbežného opatrenia nebudú\nobmedzení disponovať s majetkom, ktorý by mohol byť spôsobilým na výkon rozhodnutia.“\n19. S prihliadnutím na konkrétnosti daného prípadu, tak ako vyplývajú z rozhodnutia\nnajvyššieho súdu a ktorých dôveryhodnosť sťažovatelia nenamietajú, aj napriek tomu,\nže všetci odporcovia v 1. – 3. rade v čase prevodu 100 % obchodného podielu v spoločnosti\nodporcom v 3. rade na sťažovateľku v 1. rade (odporkyňa v 2. rade),\n\n14\n\nktorá ho následne previedla na odporcu v 1. rade, mali vedomosť o výsledku sporového\nkonania, podľa ktorého sa odporca v 3. rade stal dlžníkom navrhovateľov, predsa došlo\nk prevodu tohto obchodného podielu na jemu blízke osoby, „... čím spôsobil nemožnosť\npostihnúť exekúciou predmetný obchodný podiel“. Uvedeným navrhovatelia dôveryhodne\nosvedčili nielen existenciou pohľadávky priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím,\nale označeným konaním odporcu v 3. rade aj reálnu možnosť ohrozenia výkonu tohto\nsúdneho rozhodnutia, pričom nariadeným predbežným opatrením bola tak poskytnutá\nna jednej strane účinná ochrana právu navrhovateľov na vymoženie im súdom priznaného\npeňažného nároku pri súčasnom zohľadnení práv odporcov v 1. – 3. rade, ako aj povinnej\nosoby, ktorým sa týmto rozhodnutím v žiadnom prípade neodňalo vlastnícke právo,\nani im nebolo znemožnené užívať ho naďalej na podnikateľské účely a obmedzujúc ho\niba do tej miery, ktorá sa javí byť primeranou vo vzťahu k navrhovateľom súdom\npriznanému nároku. Z napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva, žeby\nodporcovia v 1. – 3. rade namietali neúmernosť predbežným opatrením im uloženého\nobmedzenia\n\nnakladania so svojím majetkom a s majetkom obchodnej spoločnosti\n\nako povinnej\n\nosoby\n\nexistenciou\n\nreálnej\n\nmožnosti\n\nzabezpečenia\n\nvymožiteľnosti\n\nnavrhovateľom judikovaného nároku alternatívnou majetkovou hodnotou, pričom\nnie zanedbateľnou skutočnosťou je, že v danej veci bolo identické predbežné opatrenie\nuž nariadené. V tomto smere k preukázaniu dôvodov vydania predbežného opatrenia\nneobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľov, podľa ktorej len zmena formy majetku dlžníka\nz nehnuteľného na hnuteľný (peniaze), napr. pri jeho predaji, ešte nemôže viesť k záveru\no zmenšení majetku dlžníka s úmyslom ukrátiť veriteľa, a to z dôvodu, že v prípade\nstotožnenia sa s týmto konštatovaním by musel byť preukázaný predaj v hodnote 1:1,\nako aj z dôvodu formalizovaného postupu (písomná forma, vklad vlastníckeho práva\na pod.), a tým sťaženejšieho postupu pri prevode nehnuteľného majetku v porovnaní\ns neformálnym postupom pri prevode hnuteľného majetku, jednoduchším prevodom\nktorého môže dôjsť ľahšie k ukráteniu veriteľa, a napokon z prozaicky najpodstatnejšieho\ndôvodu, a to že otázka danosti zámeru odporcov v 1. – 3. rade ukrátiť navrhovateľov je\nirelevantná vo vzťahu k vydaniu preskúmavaného predbežného opatrenia a bude\nadekvátnou až v rozhodovaní vo veci samej, t. j. vo veci odporovateľnosti právnych úkonov\nodporcov v 1. – 3. rade.\n\n15\n\n20. Napokon v súvislosti s právnym nástupníctvom sťažovateľky v 2. rade\npo obchodnej spoločnosti\n\n, sa žiada podotknúť, že aj keď sa zo záhlavia\n\na z výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9/2017 z 25. júla 2017 javí,\nže účastníkom dovolacieho konania nebola aj sťažovateľka v 2. rade (obchodná spoločnosť\n), ústavný súd vo vzťahu k tejto sťažovateľke v 2. rade sťažnosť neodmietol\nako podanú neoprávnenou osobou, pretože neuvedenie jej označenia v záhlaví\na vo výrokovej časti tohto rozhodnutia je len formálnym pochybením najvyššieho súdu,\nktorý v bode 65. svojho uznesenia síce uviedol (a vyplýva to aj z výpisu z obchodného\nregistra, pozn.), že obchodná spoločnosť\n\n, v priebehu dovolacieho\n\nkonania 31. mája 2017 zanikla zlúčením s obchodnou spoločnosťou\n\n, ktorá\n\ntak vstúpila do jej právneho postavenia, a musela tak prevziať aj jej záväzky, avšak toto\nsvoje zistenie najvyšší súd netransformoval aj do úvodu svojho rozhodnutia. Na tomto\nmieste je však aktuálnym zamyslenie, či zánikom obchodnej spoločnosti\n, jej splynutím s obchodnou spoločnosťou\n\n, resp. pri zápise tejto právne\n\nvýznamnej skutočnosti do obchodného registra, nedošlo k porušeniu už v tom čase účinného\npredbežného opatrenia, keďže pri splynutí obchodných spoločností dochádza aj k prevodu\nmajetku splynutím zanikajúcej obchodnej spoločnosti na novú obchodnú spoločnosť,\nčo práve predbežné opatrenie zakazovalo.\n21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n\n16\n\n22. Keďže závery najvyššieho súdu možno s ohľadom na argumentáciu sťažovateľov\npovažovať za logické, ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú\nsvojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla znamenať aj porušenie základného práva, preto\nústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne\nneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trov\nkonania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. apríla 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny úkon-odporovateľnosť", "predbežné opatrenie", "občianske súdne konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ce255b1b-cd1d-404e-ba75-a310f2fc806a:5513e6cb-8185-4f3d-9ab0-ffab1ab231bb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1112221635.3", "spisova_znacka": "3Cob/295/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/295/2015 z 15. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-11-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1112221635.3"}, {"guid": "78a27fa7-8618-4523-8d5e-e8a04d44d108:07c6456c-ba77-45a0-a2fc-395047a7bc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "35Cb/141/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/141/2012 z 19. 11. 2012", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2012-11-19", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/78a27fa7-8618-4523-8d5e-e8a04d44d108:07c6456c-ba77-45a0-a2fc-395047a7bc09"}], "citovane_v": [{"guid": "df377b08-5f25-4cf0-b40a-3283bd7ab29f:b89d8ccd-2452-4040-b274-c0d707970f5f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1", "spisova_znacka": "15Co/161/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/161/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1"}, {"guid": "df377b08-5f25-4cf0-b40a-3283bd7ab29f:1f1ebf0e-7bc8-4df3-a4c5-ab87b0106b7c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1", "spisova_znacka": "15Co/161/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/161/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1"}, {"guid": "df377b08-5f25-4cf0-b40a-3283bd7ab29f:97d0cb46-a149-4078-9a18-27488e599f8b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1", "spisova_znacka": "15Co/161/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/161/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1"}, {"guid": "df377b08-5f25-4cf0-b40a-3283bd7ab29f:a6895b72-6bd8-4244-a6ae-f8ab5bde4231", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1", "spisova_znacka": "15Co/161/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/161/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6919203717.1"}]}