{"guid": "ussr:33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. novembra 2016, sp. zn. PLz. ÚS 3/2016, ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-11-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["zamieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 3/2016-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca\nspravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov I. a III. senátu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyslovených v náleze sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\na uzneseniach sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016 a sp. zn. I. ÚS 117/2016\nzo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nku ktorému dospel pri prerokovaní sťažnosti obchodnej spoločnosti\n, v konaní vedenom pod sp. zn.\nII. ÚS 296/2016, prijal toto\nstanovisko:\nNávrh sa z a m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa v zjednocovacom\nuznesení má vysporiadať s relevantnou právnou dilemou, či v konaní o ústavnej sťažnosti\n\n(a1) akceptovať také napadnuté uznesenia, ktorými Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“) odmieta mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných\ndôvodov z toho dôvodu, že účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne\ndovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“), alebo (b1) deklarovať takéto odmietacie uznesenia najvyššieho\nsúdu za porušujúce základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“). Obdobne, či (a2) vyhovieť ústavnej sťažnosti proti\nzrušujúcemu rozsudku najvyššieho súdu z konania o mimoriadnom dovolaní, v ktorom\nnebolo podnecovateľom využité tzv. zmätočné dovolanie, a takýto rozsudok najvyššieho\nsúdu zrušiť pre porušenie právnej istoty, alebo (b2) ústavnú sťažnosť postavenú na tejto\nargumentácii odmietnuť. V širšom zmysle ide o mieru rozlišovania medzi dovolaním pre\nzmätočnosť, inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie. Ústavný súd tento právny\nproblém považuje za potrebné vyriešiť na účely ústavne akceptovateľného rozhodnutia\ndobiehajúcich vecí z už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku a pre formovanie\ninterpretácie nového Civilného sporového poriadku. Ústavný súd vychádza zo skutočnosti,\nže v konkrétnom individuálnom prípade môžu nastať dôvody, že podanie mimoriadneho\ndovolania a kasácia dovolaním napadnutého rozhodnutia môžu byť ústavne akceptovateľné.\nVšeobecná charakteristika sťažnosti, v súvislosti s ktorou dospel II. senát\nk právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí\nI. a III. senátu\n2. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 296/2016-13 zo 7. apríla 2016 bola prijatá\nna ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n7 M Cdo 13/2014 z 25. novembra 2015.\n2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že\n\n(ďalej len „žalobca“) uplatnil voči\n\nsťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského\n\n2\n\nuplatnenia spolu s mimoriadnym zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,\na to všetko z dôvodu škody na zdraví utrpenej následkom ťažkého úrazu 15. novembra 2004\npri nehode motorového vozidla.\n2.2 Ešte pred podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) žalobca 5. apríla 2006 vyzval sťažovateľku na uzatvorenie dohody podľa § 6 ods. 1\nzákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského\nuplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994\nZ. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej\nzdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych\nzdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za\nbolesť“). Žalobca okrem iného požadoval náhradu za mimoriadne zvýšenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia vo výške 50 %, s čím sťažovateľka nesúhlasila.\n2.3 Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 59/2006-186 z 13. apríla 2012 bola\nsťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako bolestné sumu 3 246,40 € s úrokom\nz omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 9 487 € od 17. júla 2006 do 8. augusta 2006\na zo sumy 3 246,40 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Ďalej bola sťažovateľka zaviazaná\nzaplatiť žalobcovi za sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadne zvýšenie sumu\n31 317,97 € s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 52 214,21 € od 17. júla\n2006 do 8. augusta 2006 a zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Okresný súd\nurčil výšku mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumou 15 664,26 €.\n2.4 Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 28. júna 2012 odvolanie, a to\nčo do úroku z omeškania za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia\npriznaného zo sumy 15 664,26 € vo výške 7 % ročne od 17. júla 2006 do zaplatenia.\nArgumentovala,\n\nže\n\nkeďže\n\nnárok\n\nna\n\nnáhradu\n\nmimoriadneho\n\nzvýšenia\n\nsťaženia\n\nspoločenského uplatnenia vzniká až rozhodnutím súdu o jeho priznaní a o jeho výške alebo\nuzatvorením dohody podľa § 6 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť, k uzatvoreniu ktorej\nnedošlo, nemohla sa dostať do omeškania s jeho úhradou.\n\n3\n\n2.5 Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.\n9 Co 513/2012-233 z 25. júla 2013 bol potvrdený rozsudok okresného súdu v napadnutej\nčasti týkajúcej sa úrokov z omeškania vo výške 7 % zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006\ndo zaplatenia. Podľa názoru krajského súdu súd môže zvýšiť náhradu za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ale o takomto zvýšení môže uzatvoriť poskytovateľ náhrady\na poškodený dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na\nmožnosť uzatvorenia dohody ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o náhrade za bolesť priamo\nurčuje dobu splatnosti navrhovanej výšky náhrady na 3 mesiace od podania návrhu na\nvyrovnanie, nie od uzatvorenia dohody, resp. neprijatia návrhu adresátom. Žalobca listom\nz 5. apríla 2006 podal návrh na dohodu o vyrovnaní. Keďže k uzatvoreniu dohody do\nuplynutia 3 mesiacov od podania návrhu, teda do 5. júla 2006, nedošlo, sťažovateľka sa od\n6. júla 2006 dostala do omeškania a žalobcovi vzniklo právo požadovať od nej aj úroky\nz omeškania.\n2.6 Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky\n(ďalej aj „generálny prokurátor“) podal proti rozsudku okresného súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu mimoriadne dovolanie, a to výlučne na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Podľa názoru generálneho\nprokurátora o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd, pričom\nje možné aj uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.\n2.7 Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 13/2014 z 25. novembra 2015 bolo\nmimoriadne dovolanie odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľka nevyužila „dostupný\nmimoriadny opravný prostriedok“. Podľa názoru najvyššieho súdu na procesné vady\nkonania podľa § 237 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege vždy, teda bez\nohľadu na to, či boli, alebo neboli v odvolaní namietané. Preto je opodstatnený záver, že\nv zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného\npostupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité\nvyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto\nzmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Zo spisu\n\n4\n\nnevyplýva, že by sťažovateľka sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne\npredvídavo, starostlivo a obozretne, keď nepodala dovolanie proti rozsudku krajského súdu,\na teda nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý\nbol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.\n3. Otázkou, ktorá je predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,\nv tomto prípade je, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako\nsúdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého\nnajvyšší súd argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom\nkonaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti\nniektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté\nrozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní\no dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak\ndotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade,\nkeď generálny prokurátor\n\nnamieta\n\nv mimoriadnom\n\ndovolaní výlučne nesprávne\n\nhmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa § 243f ods. 1 písm. c) (nesprávne právne\nposúdenie veci) OSP.\nII.\nPrehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých\nsťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní\nNález sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\n4. Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\nrozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2012 z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti\ntomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)\n\n5\n\nOSP (nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\n5. Tretí senát dospel k týmto záverom:\n«Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je\nvšak prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právny istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahol\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. decembra\n2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas\ns právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou\nodôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. januára\n2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).\nÚčel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil\nsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie\nnezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom\nobčianskeho súdneho konania vyjadreným v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu\núčastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými\nprocesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu\n\n6\n\nochranu). Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho\ndovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99). ...\nPre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 OSP\nvýlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu\na krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)\nOSP], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie § 37\nods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Obchodný zákonník“) s § 41 Obchodného zákonníka, teda neustálili, že zmluva o dielo je\nv časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým,\nže je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je\ndostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami\nvýkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili a na\nvec aplikovali ustanovenie § 37 ods. 1 Obchodného zákonníka, potom by museli vyhodnotiť,\nže odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej zmluvy),\na teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody založenej na ním tvrdených skutkových\nokolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne nie je\nmožné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky. Ďalej tiež\nargumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných záväzkov\npre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené. Pre prípad,\nže by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy plnenie\nneplatná pre jej neurčitosť, potom podľa názoru generálneho prokurátora bolo potrebné\nustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.\nÚstavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel\nk záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia\nzákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,\nmedzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania\nmimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné\npod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré\nv konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už\n\n7\n\nhmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému\nzáveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti\nmimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom\nprípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením\nhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom\nprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň\n„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej\nprávoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa\nna nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného\npráva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou\nod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či\nide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej\nvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec\nnie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP\nje potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného\nv § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým\nrozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by\nnebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka\nochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.\nPožiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného\nrozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je\nlegitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých\nrelevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje\nvyužitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny\nnázor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by\n\n8\n\nprávny\n\nnázor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti\n\npri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by\nnemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by\nneznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože\nabsentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je\nv čl. 46 až čl. 50 ústavy.\nÚstavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako\naj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že\nv danom prípade absentuje závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho\ndovolania. V tejto súvislosti je symptomatickým aj to, že sám generálny prokurátor\n„identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny\nprokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že v čom\nnesprávne právne posúdenie spočívalo.\nNajvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania podľa názoru\nústavného súdu pochybil, ak nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky\nna jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali\nakékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný\nexces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku.»\n5.1 Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona\n(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu\nvyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné\npredovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné\nporušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP, ktoré\nsú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému\nrozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho\nsenátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.\n6. Pre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze\nsp. zn. III. ÚS 357/2013 tretí senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho\n\n9\n\ndovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. III. ÚS 179/2013, ktorý bol\npublikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu s touto právnou vetou: „Princíp\nstability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej\nistoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým Najvyšší súd\nSlovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník\nkonania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne\nsúladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), následkom čoho došlo k porušeniu základného\npráva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález\nsp. zn. III. ÚS 179/2013 nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené\nmimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj\nsťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku\nvzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.\nUznesenie sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016\n7. Tretí senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 104/2016\nz 24. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal porušenie svojich ústavných práv\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2013 z 28. októbra 2014 z dôvodu, že\nnajvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243e\nods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP v podstate tým, že\n„v danej\n\nveci\n\núčastník...\n\ndovolanie\n\nako\n\nmimoriadny\n\nopravný\n\nprostriedok\n\nnepodal. ... opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\núčastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora,\nktoré má iný účel a podmienky.“.\n7.1 Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia k citovaným právnym záverom\nnajvyššieho súdu, pre ktoré odmietol mimoriadne dovolanie, uviedol:\n\n10\n\n«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej\núpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky\nnápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je\nnevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na\nsúdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nPrax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou\nprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla aj do\nrozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok na\npodanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. ...\nNajvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na\njeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom\ndovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp. že\nopomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania\nnemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel\na podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013). ...\nÚstavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. Plz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.\n\n11\n\nObdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia\na obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho\ndovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“.\nObe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát\nkonštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku\ntoho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku\nz roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005, Tripon\nproti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti Rusku\nz roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti\nmimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,\nproti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,\nproti Slovenskej republike z roku 2015.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel\nk záveru,\n\nže\n\nnajvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj\ns judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď\npríslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci\ninterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych\nfaktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje\nrozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo\nodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto\njeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne\nneodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,\n\n12\n\nešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne\nnapr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).»\n7.2 Totožné závery vyslovil tretí senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. februára 2016.\nUznesenie sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016\n8. Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016\nzo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných\npráv o. i. uznesením sp. zn. 7 M Cdo 17/2014 z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd\nodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1\npísm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP ako neprípustné s odôvodnením, že\n„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu\nv Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013. Bez ohľadu na to, v akej procesnej\nforme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je dovolanie prípustné\nproti každému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia taxatívne\nvymenované v § 237 O. s. p. ... Dovolaním možno v tomto prípade napadnúť aj uznesenie\nodvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená na ďalšie\nkonanie. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama\nnevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu\nsamotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesné neprípustná dodatočná\naktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania\npodnecovaného navrhovateľkou... Jednou z podmienok možnosti podania mimoriadneho\ndovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p. je ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Uznesením Krajského súdu v Žiline\nz 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013 odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin\nz 24. júla 2013 č. k. 9 C 169/2013-33 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že\n\n13\n\nv prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania\na odpor proti platobnému rozkazu podal v 15-dňovej lehote stanovenej na podanie odporu\npočítanej od dňa doručenia platobnému rozkazu vedľajšiemu účastníkovi a preto súd\nprvého stupňa svojim postupom, tým, že odmietol odpor proti platobnému rozkazu, odňal\nvedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka napriek takémuto\nrozhodnutiu má možnosť v ďalšom konaní využiť svoje práva v konaní a svojou\nargumentáciou a poukazom už na ustálenú judikatúru chrániť svoje práva v konaní a tým\ndosiahnuť v konaní inými právnymi prostriedkami ovplyvniť ďalšie konanie súdu prvého\nstupňa a prípadne ďalšie jeho rozhodnutie.“.\n8.1 Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:\n«17. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je\nvšak prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod\n52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu\nodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie\nprávoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod\n29).\n\n14\n\n18. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti\ns aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e\na nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ\nzákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom\nna ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj\nnesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania\npráve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona\nrozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená\nzároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného\ncharakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de\nfacto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov\nna vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\n19. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým\n\npod\n\nvplyvom\n\njudikatúry\n\nESĽP.\n\nZmenu\n\nmožno\n\nvyjadriť\n\ntrendom\n\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora\n\n15\n\npodávať mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného v bode 17 ESĽP opakovane potvrdil,\nže pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej\nistoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej\nchyby. „(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in\ndisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je\ndôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde\nje to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“\nprávoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,\npreskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)\npochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»\n(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia\nESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,\ns. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní\na princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti\na dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy\ngenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto\nrozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.\n20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\n21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)\nprijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\n\n16\n\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014\nz 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo\nodmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –\nzjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...\n23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis\nmutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nV citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným\na jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i\nprávnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska\nústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným\nrozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými\nrozhodnutiami sp. zn. 7 MCdo 17/2014 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 nebolo v hre konečné\n„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania\nmôže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má\nsúvislosť s ustanovením § 237 ods. 1 OSP. ...»\n\n17\n\nIII.\nAutoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu k inštitútu\nmimoriadneho dovolania\n9. PLz. ÚS 3/2015: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“\n10. R 94/2015 spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP:\n„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je\nv občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\nIV.\nPrávne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.\nII. ÚS 296/2016 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 454/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016)\n11. Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)\nústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať\nústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo\nna prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy chráni aj procesnú-právnu pozíciu\núčastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne\n\n18\n\ndovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je\nsúčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.\nkoncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective\nremedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak\nto síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými\nslovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal\nnárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona\na z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne\nakceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“) a tiež z domáceho prostredia, že mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný\ninštitút, je Občiansky súdny poriadok v „živých“ veciach stále platný a aplikovateľný, teda\nplatí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou hodnotou právnej istoty na jednej strane\na ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na strane druhej. (Text právnej úpravy\nobmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom „normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu\ndo právnej istoty druhého účastníka konania.) Momentom uchopenia veci generálnym\nprokurátorom podaním mimoriadneho dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv\núčastníkov. Inými slovami, ak už v niekoho prospech podá generálny prokurátor\nmimoriadne dovolanie, tak potom má mať prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa\nneľahko prikláňa k druhému variantu, a robí tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou\nprijatému zákonu s tým, že signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový\nproblém v civilnom procesnom práve majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej\nrepubliky, exekutívou a v tomto špecifickom prípade aj generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.\n11.1 Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1\nústavy, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej\nkonkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.) a z požiadavky zabezpečiť\nreálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom\nupraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne\n\n19\n\nvety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 a nasl.]. Z toho\nvyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho\nuplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie\nkaždé porušenie zákona je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. (To nie je samozrejmé, pretože\nústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších\ninštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa\nsubjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na\nsúdnu ochranu priamo [II. ÚS 42/01 ‒ Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\npodané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok\nnápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa\nnavrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež I. ÚS 178/08], ale aj nepriamo\ntým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie\no mimoriadnom dovolaní [III. ÚS 40/04 ‒ Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,\ntak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)\ndomáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež III. ÚS 202/02].\n11.2 V náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012 ústavný súd vyjadril vrátane právnych viet\nmnohé myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie\nmimoriadneho dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok\n„MCdo“, pretože najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu\nspočívajúcu v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie,\nčím porušil právnu istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej\nvady využitím inej.) V náleze sa uvádza, že «článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému\nprávo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom\nalebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre v podstate\nrozširujúcim výkladom tohto ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo\núčastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej\nsvoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002\nZbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej\n\n20\n\njudikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy,\nkeď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94, č. 2/94\nZb. ÚS). Praktickému presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem\niného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj\nprávu na opravný prostriedok (porov. napr. I. ÚS 53/96, č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých\nopravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda\ntzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne\ndovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (porov. I. ÚS 178/08, č. 17/2009 Zb.\nÚS).\nNa druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 (č. 7/96\nZb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov\nprávneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd\nobmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré\nsú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.\nV rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval\na doplnil, že právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať\nza súčasť základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné\nrozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu\ntakého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti\na záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.\nVo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť\nrozhodovania súdov (porov. § 1 OSP). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah\nrozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich\nnapadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo\nv rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).\nÚlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy) je tak vyvážiť a zabezpečiť\npraktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46\nods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane\na práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným\nsúdnym rozhodnutím.\n\n21\n\nS požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv\nvyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy súvisí aj úprava spôsobu rozhodovania o opravnom\nprostriedku. Ustanovenia ústavy v zásade nezaväzujú zákonodarcu upraviť žiadny\nkonkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave\nširokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo\nrevízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém\nopravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1998). Vždy je\nvšak potrebné vnímať, že procesná úprava má vytvárať len rámec na presadenie\nsúkromných subjektívnych práv a nemá sa stať účelom sama pre seba. Ústavnoprávne\nproblematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom\nbolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda\nnastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 47/96, č. 3/97\nZb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah\ndo iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy).\nJe zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv.\nkasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na\njednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného\nstavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom\nnovej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia.\nZ ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že\nzavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,\nzabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo\nnajrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom,\naby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho\nopravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť\nvyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova\nalebo ďalej konať.\nVyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní\nprávnej istoty reprezentovanej ich právoplatnosťou je v zmysle uvedených právnych záverov\n\n22\n\nústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. PL. ÚS 43/95, časť III.B),\nktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu opravnému\nprostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané\nzákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov\nna súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPožiadavky vyslovené v citovanej judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom\nrade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre\nvšeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nVšeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných\nprostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov –\nrovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na\njednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti\nsúdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu\nrozhodnutia predchádza, na strane druhej.\nTáto požiadavka nevyhnutne neznamená, ako tvrdí sťažovateľka, že by sa\nustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku mali\nvykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo\npriznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe\nprávoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného\nvýkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve\nvyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou\nvšeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich\nprípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade\nvšetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú\npodľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou\nzákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie\npodmienok konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého\ndovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr. II. ÚS 58/2010\na tiež I. ÚS 252/05, č. 17/2006 Zb. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe\nmimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti\na dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie,\n\n23\n\nvyužiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď\nokamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia,\nalebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom,\naby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému)\nrozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym\nnázorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval. Podľa zistení\nústavného súdu uvedené závery do svojej rozhodovacej činnosti čiastočne prevzal i najvyšší\nsúd (porov. napr. 5 Cdo 253/2008).\nZ ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez\nsplnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku\nvystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03,\nč. 20/2004 Zb. ÚS). Inými slovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú\nprávoplatnosťou a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť\nrozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného\nzákonom“, nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné\nsubjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy.\nVeľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným\nrozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6\ndohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti\nRumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle\npreambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva\nzmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty,\nktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú\nvec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že\nprávna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že\nnikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného\nrozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej\nrozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie\nmali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,\nnie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym\n\n24\n\nopravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je\ndostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je\nprípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,\nrozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku,\nsťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13\na 14).\nZákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až\n§ 243i OSP) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len\nprávoplatné rozhodnutie súdu. V dôsledku toho sa na mimoriadne dovolanie vzťahujú\nvšetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky, ako aj požiadavky na ne\nvyplývajúce z judikatúry ESĽP. (...)\nLiteratúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 243f\nods. 1 písm. b) OSP sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona\nupravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M.,\nFicová, S., a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687).\nAko príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie\nustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto\nodmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne\nvyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to\nnadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení\n(porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H.\nBECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len\nv prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy\npritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná\nspôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia [porov.\nverba legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla\nmať za následok“ v § 205 ods. 2 písm. b) OSP].\nKým odlíšenie inej vady konania od tzv. dôvodov zmätočnosti spravidla nespôsobuje\nzásadnejší problém (vzhľadom na taxatívny výpočet dôvodov zmätočnosti v § 237 OSP),\nproblematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho\n\n25\n\nposúdenia. Ešte problematickejším potom môže byť vzťah inej vady konania a zisťovania\nskutkového stavu.».\n11.3 Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní\nmimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie\ndôvody.\n11.4 Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho\nprokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014\na poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že\n«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,\nako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,\nktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti\na zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami\nnespravodlivého procesu konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred\npostupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.\nGenerálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len\nzákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj\nosôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči\nsúdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.\nNezasahuje do nezávislosti súdu.\nMimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto\nvýnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,\ns cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených\nprípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne\nmusí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné\npristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za\nkumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v § 243e OSP.\nPodanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe\npodnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej\nrozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje\n\n26\n\nochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo\nštátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nV roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti\npredchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249\nvecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,\npričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym\nprokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 20102011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.\nV roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť\npodnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho\ndovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam\nsúdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).\nPri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že\núdaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme\nnerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).\nZ mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd\nvyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných\nv roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91\n(83,5 %).».\n11.5 Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.\nZástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej\nspráve z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo\nupozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho\ndovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre\nrekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Nový Civilný sporový poriadok, ktorý je\núčinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu\ndovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných\nrozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,\nako aj najvyššieho súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie\n\n27\n\nmimoriadneho dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie\nsťažnosti podľa čl. 127 ústavy a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie\nnie je považované za taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP\nvyčerpať. Ďalej upozorňuje na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku vystavujú riziku jeho napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.\n11.6 Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho\ndovolania, ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene nastať, možno rýchlo\nrozptýliť tým, že aj keď už nie je účinný Občiansky súdny poriadok, tak to nezbavuje\nústavný súd riadne rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.\n11.7 Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 rozsiahlo\npoukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných\nmimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí\nCivilného sporového poriadku v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri\nrozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej\nrepublike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11\na COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých ESĽP vyslovil\nporušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s.,\nbolo zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, teda práva na pokojné užívanie majetku, a to tým, že\ndošlo k zrušeniu právoplatného rozsudku priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné\nplnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru\nESĽP došlo k neprípustnému zásahu do čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím\nvydaným na základe mimoriadneho dovolania, konkrétne do princípu právnej istoty ako\nzložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2016 ústavný súd povolil obnovu\nkonania vo veci obchodnej spoločnosti COMPCAR, s. r. o., vedenej pod sp. zn.\nII. ÚS 421/2012.\n11.8 Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky\npred ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie\n\n28\n\nsvojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch\nprípadoch boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov\nzrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že\ntýmto krokom došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\ndohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú\njudikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných\nsúdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných\nprostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád\nkonania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny\nsystém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré\nby odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych\nrozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania\no mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by\nnebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom\nna uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného\na vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom\nprávnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.\n11.9 Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov\nBenátskej komisie, ktorá vo svojej správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na\nprávomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania\nakcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo\nodvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho\norgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie\ngenerálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak\npovedané, tzv. odvolanie v prestrojení.\n11.10 Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože\nv ňom sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie\n\n29\n\ndovolania suspenzívny účinok (porov. § 410 Civilného sporového poriadku – zákon\nč. I/1911) a sťažnosti pre porušenie zákona nebolo. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona\nč. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa\nzjednocovala prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom\nspravodlivosti alebo generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo\nsa objektívne právo, zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu\nnapríklad niet z doby neslobody judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože\ntá bola dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa\ntak zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú\nviazané na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom\nprocesu po prijatí novely zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky\nsúdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov, sa tak ponechala\npodmienka právoplatnosti na podanie dovolania a zvláštnym previazaním dovolania\na sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte\nskomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej sťažnosti v roku 2002.\n11.11 Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. II. ÚS 337/2016 (bod 11): „Zložitý\nvzťah dovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež\ntým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii)\ndovolaním podľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným\nrozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa § 237 OSP\nsplýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj\nústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po\nrozhodnutí súdu dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj\nproti rozhodnutiu dovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS 166/2014,\nIV. ÚS 317/2013). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za\núčinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo\nzároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“\n11.12 Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvojinštitútovosti“\ndovolania a jeho väzbu na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že\n\n30\n\nak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na\nzáklade extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa § 237 písm. f) OSP, tak táto musí byť\nvyužitá. Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.\nV súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod\npodania dovolania (§ 241 ods. 2 a § 243f ods. 1 OSP) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť\ndovolania.\n11.13 Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva\ndovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.\nzjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,\ntak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že\n„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.\n11.14 Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné,\nlebo o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný\nsúd rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie\nzo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského\nsúdu\n\nje\n\njasná\n\njeho\n\nprípustnosť\n\nPORUŠENÉ/NEVYHOVUJE).\n\n(t.\n\nj.\n\nakoby\n\nPriamu prípustnosť\n\nústavný\n\nsúd\n\nmožno označiť\n\nrozhodoval\n\nlen\n\naj technickou\n\nprípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.\n11.15 Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor\npodal mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c)\nOSP, teda že v konaní došlo k inej [(ne)zmätočnej] vade alebo že vec bola nesprávne právne\nposúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať od účastníka podanie iného prostriedku\nnápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by\nprostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal\npodnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne\nneodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania\npred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)\n\n31\n\n11.16 Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané\npre (ne)zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený\nprávny názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,\nzo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je\nistou formou prípustnosti (a contrario § 243f ods. 2 OSP), a (c) z toho, že ak prípustnosť\nvyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok, dovolanie podľa § 237 OSP,\nnemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa § 243e ods. 2 OSP.\n11.17 Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo\ndovolanie priamo prípustné a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka,\na tak kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.\n11.18 Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať\ndovolanie podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP. Úprimne možno odpovedať, že v zásade len\nv kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.\nzmätočné dovolanie.\n11.19 Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívne“ bývalý\nObčiansky súdny poriadok, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje\nrozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne\nako na platné, ústavne súladné právo.\n11.20 Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu\nby nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015\nz 18. marca 2015 a najvyššieho súdu sp. zn. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom\nzjednotenia je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží\na taktiež intenzity procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní a sprostredkovane aj\no rozlišovaní medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež\nrozsudky ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej\nrepublike a Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike].\nObdobne zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť\n\n32\n\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.) nie je\núplným popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou\na zmätočnosťou, ale jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto\npohľadu upúta, ako senát „3Cdo“, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta\nmimoriadne dovolania podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu § 237\nods. 1 písm. f) OSP.\n11.21 Vzhľadom na už uvedené zaujal druhý senát ústavného súdu právny názor,\nktorý možno vyjadriť touto právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu\nnavrhovanom uznesení o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd\nSlovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané\ngenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237\nObčianskeho súdneho poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci\npodanie dovolania podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné.“\nV.\nKonanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\n12. Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou\nrozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru\nvyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na\nzjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení\nodchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením\npléna ústavného súdu.\n\n33\n\n12.1 Dňa 9. novembra 2016 plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí\nprerokovalo návrh druhého senátu ústavného súdu na zjednotenie už popísaných\nodchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.\n12.2 Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych\nnázorov, tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či\nje z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,\nargumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov\nprocesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň\ndáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne\ndovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal\ndovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta\nv mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).\n12.3 Plénum ústavného súdu o už citovanom návrhu stanoviska druhého senátu\nústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov hlasovalo, pričom tento návrh\nv hlasovaní nezískal požadovanú väčšinu, t. j. plénum ústavného súdu návrh druhého senátu\nústavného súdu zamietlo (čl. 131 ods. 1 ústavy).\n12.4 Z toho dôvodu je druhý senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi\nzávermi prvého a tretieho senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú\nprávoplatne judikované), a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej\nistoty\n\ntých\n\nsťažovateľov,\n\nktorí\n\nsa\n\nobrátia\n\nna\n\nústavný\n\nsúd\n\nv budúcnosti\n\nv obdobných/totožných veciach) prelamovať právne názory prvého a tretieho senátu\nústavného súdu (na prelomenie už vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov\nústavného súdu na konkrétnu právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného\nsúdu s týmito právnymi názormi slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych\nnázorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde).\n\n34\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. novembra 2016\n\n35", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "návrh-zamietnutie", "konanie pred ústavným súdom", "mimoriadne dovolanie", "generálny prokurátor", "Ústavný súd Slovenskej republiky-stanovisko pléna ústavného súdu"], "ustanovenia": ["§ 6 zákona o organizácii ÚS SR platného do 28. 2. 2019"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ccc827de-f7d0-47ab-94f1-7c4ba3038cc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1"}, {"guid": "ussr:d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:3149fb5b-855a-4613-87e5-5da0d98f47f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1"}, {"guid": "ussr:20450f2f-6929-4c41-8bfd-d9cfbcba5d9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1"}, {"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:aa6303b2-53fd-429a-88bc-4100447fd7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 592/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 592/2015 z 23. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 166/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/2014 z 4. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412"}, {"guid": "ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 317/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 317/2013 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d"}, {"guid": "ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/2010 z 9. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-09", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 40/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/04 z 12. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0d43ad04-7e38-4fb6-b1d8-592b4e81b7a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1"}, {"guid": "ussr:49a0ed0b-9b81-4faf-a67a-e45370ff1048", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1"}]}