{"guid": "ussr:387aff3c-d611-45a9-ba6f-79f030fb8346", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2017 z 24. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. mája 2017, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-05-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/387aff3c-d611-45a9-ba6f-79f030fb8346", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 9/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2017 v pléne\nzloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\na Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Krajského súdu v Trenčíne, zastúpeného\npredsedom odvolacieho senátu\n\n, na začatie konania o súlade\n\n§ 9 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 50\nods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 4\nods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto\nrozhodol:\nNávrh Krajského súdu v Trenčíne p r i j í m a na ďalšie konanie.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. marca 2016\ndoručený návrh Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),\nzastúpeného predsedom odvolacieho senátu\n\n, na začatie\n\nkonania o súlade § 9 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\n\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), s čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a s čl. 4\nods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„protokol“).\nKrajský súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom v súvislosti\ns konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 3 To 94/2015, ktoré bolo z dôvodu\npodania\n\nnávrhu\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nprerušené\n\nuznesením\n\nsp.\n\nzn.\n\n3 To 94/2015\n\nz 24. februára 2016.\nPodaniu predmetného návrhu zo strany navrhovateľa predchádzalo nasledovné:\nOkresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 2 T 74/2010\nzo 16. decembra 2011 podľa § 41 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) zrušil výrok o vine, o treste a o škode\ntrestného rozkazu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T 129/2009 z 29. júla 2009\nprávoplatného 4. novembra 2009 (ďalej len „trestný rozkaz Okresného súdu Piešťany“)\na obžalovanú\n\n(ďalej len „obžalovaná“) uznal za vinnú z obzvlášť\n\nzávažného zločinu podvodu, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4\npísm. a) Trestného zákona na skutkovom základe, že\n„1./ ako zastupujúca osoba\n\na\n\nuzatvorila dňa 28.9.2007 v\nkupujúcim,\n\n, trvale bytom\nkúpnu zmluvu s\n, ktorej predmetom bol\n\npredaj nehnuteľnosti −\nparcelách číslo\n\n, súpisné číslo\nzapísaných na\n\na pozemkov na\nv Katastrálnom území\n\nza kúpnu cenu 82 982,87 Eur (2 500 000,-- Sk), a to aj napriek tomu, že\ndohodnutá kúpna cena bola 232 357,43 Eur (7 000 000,-- Sk) a že splnomocnenie\npodpísané manželmi\n\nbolo dňa 28. 9. 2007 odvolané, o čom v čase\n\nspracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť mala a ktoré akceptovala, čím by\nvkladom vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti, manželom\nvznikla škoda v celkovej výške 149 372,63 Eur (4 500 000,-- Sk),\n\n2\n\n2./ dňa 21. 2. 2008 v\n\nvylákala splnomocnenie od\n\nktoré získala pod zámienkou zakúpenia nehnuteľnosti chalupy č.\n, ktoré boli vo vlastníctve\n21. 1. 2008 v\n\n,\nv\n\n,\n\n, o čom spísali dohodu\n\n, ktorou sa jej zaviazala vyplatiť 2 300 000,-- Sk (76.346 Eur)\n\ndo 31. 3. 2008, toto však nemala v úmysle, následne na základe takto vylákaného\nsplnomocnenia bez súhlasu\n\nuvedené nehnuteľnosti predala\n\naj s okolitými pozemkami za 200 000,-- Sk (6638,78 Eur) čím zabezpečila povolenie vkladu\ndo katastra nehnuteľnosti Katastrálneho úradu v\n\n, Správy katastra\n\npre\n\nnového vlastníka, takto získané peniaze použila pre svoje osobné účely, svojím konaním\nspôsobila škodu vo výške 543 000,-- Sk (18 024 Eur).“.\nOkresný súd obžalovanú podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 37\npísm. m), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 3 Trestného zákona odsúdil na spoločný trest odňatia\nslobody vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2\npísm. a) a ods. 4 Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody\ns minimálnym stupňom stráženia.\nPodľa § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanej uložený ochranný dohľad\nvo výmere 2 roky. Súčasne podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku boli poškodení\na\n\ns ich nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske\n\nsúdne konanie.\nProti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 74/2010 zo 16. decembra 2011 obžalovaná\npodala odvolanie pre nesprávnosť výroku o vine, o treste a o náhrade škody.\nKrajský súd na podklade odvolania podaného obžalovanou uznesením sp. zn.\n3 To 71/2012 z 15. augusta 2012 podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 Trestného\nporiadku napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 74/2010 zo 16. decembra 2011\nv celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu,\naby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Krajský súd rozhodoval\nna neverejnom zasadnutí podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže podľa jeho\n\n3\n\nnázoru skutkový stav nebol náležite zistený, pričom doplnenie dokazovania mohlo viesť\nk iným skutkovým záverom, preto chybný postup okresného súdu nemohol sám napraviť\nna verejnom zasadnutí.\nOkresný súd následne po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením sp. zn.\n2 T 74/2010 z 21. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 281 ods. 1\nTrestného poriadku s použitím § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zastavil trestné\nstíhanie proti obžalovanej vedené pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu\npodľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe,\nže „ako zastupujúca osoba\n\na\n\n, uzatvorila dňa 28. 9. 2007 v\n\n, trvalé bytom\nkúpnu zmluvu s kupujúcim\n\n, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností −\nsúpisné číslo\nzapísaných na\n\na pozemkov na parcelách\n\nv katastrálnom území\n\nza kúpnu cenu 82.982,87 Eur\n\n(2.500.000 Sk) a to aj napriek tomu, že dohodnutá kúpna cena bola 232.357,43 Eur\n(7.000.000 Sk) a že splnomocnenie podpísané manželmi\n\nbolo dňa 28.9.2007\n\nodvolané, o čom v čase spracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť mala a ktoré\nakceptovala, čím by vkladom vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy do katastra\nnehnuteľností manželom\n\nvznikla škoda v celkovej výške 149.372,63 Eur\n\n(4.500.000 Sk)“ s tým, že podľa § 281 ods. 3 Trestného poriadku poškodený\na poškodená\n\nboli s nárokom na náhradu škody odkázaní\n\nna občianske súdne konanie.\nNavrhovateľ\n\nuvádza, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,\n\nže „v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre zastavenie\ntrestného stíhania, pretože skoršie trestné stíhanie proti obžalovanej... pre ten istý skutok\nskončilo jej odsúdením právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa\n29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009 pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona\nna súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace s podmienečným odkladom\njeho výkonu s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 4 roky, pričom toto odsúdenie,\nvzhľadom na uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009,\n\n4\n\nktorým bolo vyslovené, že odsúdená\n\nje účastná amnestie prezidenta SR\n\na podľa článku I. Rozhodnutia prezidenta SR zo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z.\njej bol odpustený vyššie uvedený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere\n2 roky a 4 mesiace s účinkom, že sa na ňu hľadí, ako keby nebola odsúdená, je v zmysle §\n92 ods. 5 Trestného zákona a § 93 ods. 1 Trestného zákona nielen zahladené, ale nebolo ani\nv predpísanom konaní zrušené a preto je trestné stíhanie podľa § 9 ods. 1 písm. e/\nTrestného poriadku neprípustné. Skutok, pre ktorý bola na obžalovanú... podaná obžaloba a\nktorého sa týka zastavenie trestného stíhania v uznesení Okresného súdu Prievidza zo dňa\n21. augusta 2013, sp. zn. 2 T/74/2010, vzhľadom na objektívnu súvislosť v čase, spôsobe\nspáchania, v jednotiacom zámere páchateľa a tým i subjektívnu súvislosť so skutkom\nuvedeným trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29.7.2009, sp. zn.\n2 T/129/2009, tvorí totiž jeden pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu sčasti v štádiu\npokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona.“.\nProti uzneseniu okresného súdu podali prokurátor a poškodený\nsťažnosti v neprospech obžalovanej.\nKrajský súd uznesením sp. zn. 3 To 106/2013 z 15. januára 2014 (ďalej len\n„uznesenie krajského súdu“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti\nprokurátora a poškodeného\n\nzamietol ako nedôvodné. Z odôvodnenia\n\nuznesenia krajského súdu vyplýva, že „podľa jeho zistení a právneho záveru,\nv posudzovanej veci okresný súd postupoval správne, keď napadnutým uznesením podľa\n§ 281 ods. Trestného poriadku s použitím § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zastavil\ntrestné stíhanie proti obžalovanej... vedené pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu\npokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona, pretože trestné\nstíhanie je neprípustné, keďže skoršie stíhanie proti obžalovanej pre ten istý skutok sa\nskončilo odsudzujúcim trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp.\nzn. 2 T/129/2009, právoplatným dňa 4. 11. 2009 a pritom toto skoršie odsúdenie je takej\npovahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.“.\n\n5\n\nKrajský súd poukázal na to, že „trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa\n29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 11. 2009, bola\nobžalovaná... uznaná za vinnú z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona\nna skutkovom základe, že dňa 21. 2. 2008 v\n\nvylákala splnomocnenie od\n\n, ktoré získala pod zámienkou zakúpenia nehnuteľností,\nv\n\n,\n\n, ktoré boli vo vlastníctve\n\no čom spísali dohodu 21. 1. 2008 v\n\n,\n\n, ktorou sa zaviazala vyplatiť 2.300.000 Sk\n\n(76.346 Eur) do 31. 3. 2008, toto však nemala v úmysle, následne na základe takto\nvylákaného splnomocnenia bez súhlasu\n\nuvedené nehnuteľnosti predala\n\naj s okolitými pozemkami za 200.000 Sk (6.638,78 Eur), čím zabezpečila povolenie vkladu\ndo katastra nehnuteľností Katastrálneho úradu v\n\n, Správy katastra\n\npre\n\nnového vlastníka, takto získané peniaze použila pre svoje osobné účely a svojím konaním\nspôsobila škodu vo výške 543.000 Sk (18.024 Eur). Za tento prečin\nbola odsúdená na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace\ns podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 4 roky\nza súčasného zrušenia výroku o treste, ktorý bol obžalovanej uložený rozsudkom Okresného\nsúdu Piešťany zo dňa 19. 12. 2008, sp. zn. 2 T/116/2008.\nSkutok, pre ktorý bola obžalovaná... trestne stíhaná v posudzovanej veci Okresného\nsúdu Prievidza vedenej v tom čase pod sp. zn. 2 T/74/2010 a ktorý mala spáchať dňa\n28. 9. 2007, spolu so skutkom spáchaným dňa 21. 2. 2008 v právoplatne rozhodnutej veci\nOkresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T/129/2009, spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe\nich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer\npáchateľa spáchať trestný čin, preto v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona, § 13\nTrestného zákona, § 10 ods. 16 Trestného poriadku a s prihliadnutím na výšku škody obidva\nčiastkové útoky vykazujú zákonné znaky jedného pokračovacieho obzvlášť závažného\nzločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného\nzákona.“.\nKrajský súd v odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že «s poukazom na ustanovenie\n§ 9 ods. 2 Trestného poriadku samotné právoplatné odsúdenie obžalovanej za jeden\nčiastkový útok tohto pokračovacieho trestného činu podvodu už citovaným trestným\n\n6\n\nrozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009, nebolo\nprekážkou, aby sa vo zvyšnej časti viedlo trestné stíhanie pre ďalší čiastkový útok tohto\npokračovacieho trestného činu v teraz posudzovanej veci a mohol preto prichádzať\ndo úvahy nielen postup podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona, ale aj podľa § 42 ods. 1, 2\nTrestného zákona, t. j. ukladanie nielen spoločného, ale súčasne aj súhrnného trestu.\nUž trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009,\nbol totiž obžalovanej ukladaný súhrnný trest za súčasného zrušenia rozsudku Okresného\nsúdu Piešťany zo dňa 19. 12. 2008, sp. zn. 2 T/116/2008 vo výroku o treste a na taký postup,\nteda na uloženie súhrnného trestu boli splnené podmienky aj v posudzovanej veci, keďže\nustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona explicitne počíta s tým, že spoločný trest môže\nbyť zároveň aj úhrnným alebo súhrnným trestom.\nSúčasne však poukázal aj na to, že vzhľadom na uznesenie Okresného súdu Piešťany\nzo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorým bolo vyslovené, že odsúdená\nje účastná amnestie prezidenta SR a podľa článku I. Rozhodnutia prezidenta SR\nzo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z. jej bol odpustený vyššie uvedený súhrnný\npodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace s účinkom, že sa na ňu\nhľadí, ako keby nebola odsúdená, je však v zmysle § 92 ods. 5 Trestného zákona a § 93\nods. 1 Trestného zákona toto odsúdenie zahladené, preto vzhľadom na účinky vyplývajúce\nz ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného zákona a spojené so zahladením tohto odsúdenia, ktoré\nnebolo v predpísanom konaní zrušené, je však ukladanie spoločného súhrnného trestu\npostupom podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona vylúčené.\nZo znenia ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného zákona je totiž zrejmé, že umožňuje\nuloženie spoločného trestu len v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový\nútok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol\nsúdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť,\navšak nie aj v prípade, ak toto odsúdenie je už zahladené.\nCitované ustanovenie Trestného zákona nemá totiž také znenie, ktoré by výslovne\nstanovovalo, že ustanovenie o spoločnom treste za pokračovanie v trestnom čine sa použije\naj vtedy, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol\nodsúdený (na rozdiel od ustanovenia § 45 ods. 3 trestného zákonníka Českej republiky\nz 8. 1. 2009 č. 40/2009, podľa ktorého ustanovenie o spoločnom treste za pokračovanie\n\n7\n\nv trestnom čine sa použije i vtedy, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na páchateľa\nhľadí, ako keby nebol odsúdený, na ktoré poukazoval v sťažnosti prokurátor a ktoré\nv posudzovanej veci nemožno aplikovať), navyše v prípade, ak by mal byť za viac trestných\nčinov ukladaný spoločný súhrnný trest, je použitie tohto ustanovenia vylúčené, ak skoršie\nodsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby odsúdený nebol.\nVzhľadom na základnú zásadu „ne bis in idem“, teda právo nebyť súdený alebo\npotrestaný dvakrát za ten istý skutok, vyplývajúcu z čl. 50 ods. 5 ústavy, z čl. 40 ods. 5\nListiny základných práv a slobôd, z čl. 4 Protokolu č. 7... (oznámenie č. 209/1992 Zb.)\na vyjadrenú v ustanoveniach § 2 ods. 8 Trestného poriadku a § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného\nporiadku, bolo preto v tom čase prebiehajúcom štádiu trestného konania v posudzovanej\nveci vylúčené pokračovanie v trestnom stíhaní a odsúdenie obžalovanej... s možnosťou\nuloženia spoločného súhrnného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona...».\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.\n2 Tdo 58/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) na podklade\ndovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného v neprospech\nobžalovanej rozhodol, že uznesením krajského súdu bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku porušený zákon v § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku a v § 41 ods. 3, § 42 ods. 3 a § 122 ods. 13 Trestného zákona v prospech\nobžalovanej.\nNajvyšší súd zrušil toto uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu,\nako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a okresnému súdu\n(vzhľadom na potrebu vykonania dokazovania) prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu\nznovu prerokoval a rozhodol.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že „zo zásady, že súbeh\ntrestných činov sa postihuje jedným trestom − úhrnným trestom alebo v prípade\nviacčinného súbehu trestných činov, pri ktorom dochádza k odsúdeniu za jednotlivé trestné\nčiny dvoma alebo viacerými po sebe nasledujúcimi rozsudkami − súhrnným trestom,\n\n8\n\na že za všetky čiastkové útoky toho istého pokračovacieho trestného činu sa taktiež ukladá\njeden trest – ak dochádza k odsúdeniu za jednotlivé čiastkové útoky dvoma alebo viacerými\npo sebe nasledujúcimi rozsudkami − spoločným trestom, sa vymyká situácia, kedy skoršie\nodsúdenie, vo vzťahu ku ktorému by inak mal byť ukladaný súhrnný trest alebo spoločný\ntrest, je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí ako keby nebol odsúdený.\nRovnako ako nie je možné v zmysle § 42 ods. 3 Trestného zákona použiť ustanovenie\no súhrnnom treste, ktoré je vo svojej podstate benefitom pre páchateľa, modifikovaným\nzvýšením trestnej sadzby pri splnení podmienok § 41 ods. 2 Trestného zákona v prípade,\nže u skoršieho odsúdenia nastali účinky jeho zahladenia, nie je v takom prípade možné\npoužiť ani ustanovenie o spoločnom treste − § 41 ods. 3 Trestného zákona, ktoré\nna primerané použitie § 42 (vrátane jeho odseku 3) Trestného zákona výslovne odkazuje.“.\nNavrhovateľ uvádza, že najvyšší súd pritom vyslovil záver, že „v popísanej situácii\nsa za ďalší viacčinne sa zbiehajúci trestný čin alebo za ďalší čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu uloží ďalší − samostatný trest a nie trest súhrnný alebo spoločný“.\nZ uvedeného podľa záveru najvyššieho súdu vyplýva, že „ak u skoršieho právoplatného\nodsúdenia za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu nastali účinky jeho zahladenia,\nsúd pri odsúdení páchateľa za ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho\ntrestného činu postupuje − uloží trest bez použitia ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného\nzákona“.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že „pri pokračovacom\ntrestnom čine sa ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku o neprípustnosti\ntrestného stíhania aplikované v konkrétnom prípade dovolaním napadnutým uznesením\nKrajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. januára 2014, sp. zn. 3 To/106/2013 a predtým\nuznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. augusta 2013, sp. zn. 2 T/74/2010, týka\nprocesného (§ 10 ods. 16 Trestného poriadku), nie hmotného (§ 122 ods. 13 Trestného\nzákona) ponímania skutku, čo zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 Trestného poriadku, podľa\nktorého v aktualizácii na konkrétnu trestnú vec, ak sa týka dôvod neprípustnosti trestného\nstíhania uvedený v ustanovení § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku len niektorého\nz čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti\n\n9\n\ntakého činu viedlo trestné stíhanie.“. Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru najvyššieho\nsúdu „je uloženie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona (vrátane zásahu\ndo výroku o vine čiastkového útoku vyhlásením odsudzujúceho rozsudku súdom prvého\nstupňa\n\ns\n\nnadobudnutím\n\nprávoplatnosti,\n\nzrušením\n\ntohto\n\nvýroku)\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto ustanovenia,\nsui generis (svojho druhu) − osobitným druhom obnovy konania, pri ktorom je novou\nskutočnosťou zodpovedajúcou ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku (podmienky\nobnovy konania) spáchanie ďalšieho čiastkového útoku toho istého pokračovacieho\ntrestného činu.\n... ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku (ako jedného z dôvodov\nneprípustnosti trestného stíhania) je premietnutím čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa ktorého nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený\nalebo oslobodený spod obžaloby za splnenia podmienok totožnosti skutku a totožnosti\nobvineného, pričom tú istú osobu pre ten istý skutok možno opätovne trestne stíhať len\nvtedy, keď predtým vydané právoplatné rozhodnutie bolo v predpísanom konaní zrušené.\n... ustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona je skratkou (odstránením dokazovania\nsúdom o skutkoch už skôr preukázaných) obnovy konania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku (predpísaného konania) na rozhodnutie o zrušení právoplatného rozhodnutia.\n... pri ukladaní spoločného trestu teda nedochádza ohľadom skoršieho odsúdenia za\nčiastkový útok pokračovacieho trestného činu, vo vzťahu ku ktorému je ukladaný taký trest,\nk nesúladu § 41 ods. 3 Trestného zákona s článkom 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\n(§ 2 ods. 8 Trestného poriadku).“.\nNavrhovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku na záver\nvyslovil resumé (zhrnutie), podľa ktorého „ak súd u totožnej osoby rozhodujúc\no čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu po tom, čo o inom čiastkovom útoku\ntakéhoto činu bolo v predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, nie\nje táto skutočnosť dôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e/\nTrestného poriadku, avšak pri nemožnosti ukladania spoločného trestu podľa § 41 ods. 3\nTrestného zákona, ktoré je kvázi (akoby) mimoriadnym opravným prostriedkom pre\nzrušenie predtým právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky), pre\n\n10\n\nprípad uznania viny a ukladania trestu súd uloží trest samostatný, pričom sa tak neuplatní\nbonus, prípadne malus ukladania jedného trestu za viac čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu, čo bude vecou individuálneho posúdenia.“.\nOkresný súd následne rozsudkom sp. zn. 2 T 50/2015 z 8. júla 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) obžalovanú uznal za vinnú z obzvlášť závažného zločinu\npodvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného\nzákona na skutkovom základe, že „ako zastupujúca osoba\n, trvalé bytom\n\na\n\nuzatvorila dňa 28. 9. 2007 v\n\nkúpnu zmluvu s kupujúcim, spoločnosťou\nktorej predmetom\nčíslo\n\nbol\n\npredaj\n\nnehnuteľnosti\n\n,\n−\n\nsúpisné\n\na pozemkov na parcelách\n\nv Katastrálnom území\n\nzapísaných na\nza kúpnu cenu 82 982,87 eur (2 500 000 Sk),\n\na to aj napriek tomu, že dohodnutá kúpna cena bola 232 357,43 eur (7 000 000 Sk)\na že splnomocnenie podpísané manželmi\n\nbolo dňa 28. 9. 2007 odvolané,\n\no čom v čase spracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť mala a ktoré akceptovala,\nčím\n\nby\n\nvkladom\n\nvlastníckeho\n\nnehnuteľnosti manželom\n\npráva\n\npodľa\n\nkúpnej\n\nzmluvy\n\ndo\n\nkatastra\n\nvznikla škoda v celkovej výške 248 000,- eur\n\n(7 471 248,- Sk)“.\nOkresný súd jej podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41\nods. 2, § 38 ods. 4 a § 37 písm. h) Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 11 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2 písm. a) a ods.\n4 Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia.\nPodľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd súčasne „zrušil výrok o treste\nrozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. 05. 2013, sp. zn. 2 T/164/2012, v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 02. 2014, sp. zn. 3 To/136/2013,\ntiež aj výrok o treste rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. 10. 2014, sp. zn.\nč. 4 T/35/2012, právoplatného dňa 13. 10. 2014, ako aj výrok o treste rozsudku Okresného\n\n11\n\nsúdu Topoľčany zo dňa 03. 12. 2014, sp. zn. č. 2 T/83/2014, právoplatného\ndňa 03. 12. 2014, ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad“.\nPodľa § 78 ods. 1 Trestného zákona okresný súd uložil obžalovanej ochranný dohľad\nvo výmere 2 roky.\nSúčasne podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol poškodený\ns nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.\nRozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho odvolaním\nnapadla obžalovaná pre nesprávnosť výrokov o vine a treste. Navrhovateľ uvádza, že\nobžalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa\n§ 321 ods. 1 písm. b), c), a d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu a aby na základe\n§ 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanú podľa § 285 písm.\nb) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí.\nProkurátor a poškodený\n\nsa k odvolaniu obžalovanej písomne\n\nnevyjadrili.\nKrajský súd v Trenčíne na podklade odvolania podaného obžalovanou uznesením\nsp. zn. 3 To 71/2015 (správne má byť sp. zn. 3 To 94/2015, pozn.) z 24. februára 2016\npodľa § 320 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu\nv celom rozsahu zrušil a prerušil trestné stíhanie proti obžalovanej vedené pre obzvlášť\nzávažný zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a)\nTrestného zákona na skutkovom základe, ako je uvedený v tomto rozsudku okresného súdu,\npretože sa domnieva, že § 9 ods. 2 Trestného poriadku ako všeobecne záväzného právneho\npredpisu nižšieho stupňa právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce\npre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore s čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny\na čl. 50 ods. 5 ústavy, teda s predpismi vyššieho stupňa právnej sily, a z toho dôvodu podá\n\n12\n\nnávrh na začatie konania pred ústavným súdom, pričom tak mal urobiť už súd prvého\nstupňa podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku.\nZ uvedeného vyplýva, že pre rozhodnutie navrhovateľa je rozhodná aj aplikácia § 9\nods. 2 Trestného poriadku, keďže obžalovaná je vo veci vedenej krajským súdom\npod sp. zn. 3 To 94/2015 trestne stíhaná pre čiastkový útok pokračovacieho trestného činu,\nza ktorý bola už právoplatne odsúdená trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany „pre\nprečin podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 2 roky a 4 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným\ndohľadom na skúšobnú dobu 4 roky, pričom toto odsúdenie, vzhľadom na uznesenie\nOkresného súdu Piešťany zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorým bolo vyslovené,\nže odsúdená\n\nje účastná amnestie prezidenta SR a podľa\n\nčlánku I. Rozhodnutia prezidenta SR zo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z. jej bol\nodpustený vyššie uvedený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky\na 4 mesiace s účinkom, že sa na ňu hľadí, ako keby nebola odsúdená, je v zmysle § 92 ods. 5\nTrestného zákona a § 93 ods. 1 Trestného zákona nielen zahladené, ale nebolo ani\nv predpísanom konaní zrušené.“.\nPodľa navrhovateľa z uvedeného dôvodu pri neúčinnosti § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku by bol vo veci konajúci súd povinný podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku\nzastaviť trestné stíhanie obžalovanej vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To 94/2015.\nNavrhovateľ po odcitovaní čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 a 6 listiny, čl. 50\nods. 5 a 6 ústavy, § 8 a § 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona, § 9 ods. 1 písm. e) a ods. 2\na § 10 ods. 16 Trestného poriadku odôvodnil svoj návrh takto:\nNavrhovateľ v prvom rade zdôrazňuje, že čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny\na čl. 50 ods. 5 ústavy obsahujú zásadu „ne bis in idem“, ktorá obsahuje nielen zákaz\nodsúdiť niekoho za ten istý trestný čin (čl. 4 ods. 1 protokolu), resp. za čin, za ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený (čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy), ale obsahuje aj zákaz\nstíhať tú istú osobu za ten istý trestný čin (čl. 4 ods. 1 protokolu), resp. za čin, za ktorý\n\n13\n\nbol už právoplatne odsúdený (čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy). To znamená,\nže uvedená zásada obsahuje aj zákaz viesť vôbec trestné stíhanie, teda zakotvuje\nneprípustnosť trestného stíhania.\nPodľa navrhovateľa je táto zásada priamo premietnutá aj do § 9 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku, v ktorom sa používa odlišne od čl. 4 ods. 1 protokolu, resp. od čl. 40\nods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy pojem „skutok“.\nPodľa názoru navrhovateľa je dôležité zodpovedať otázku, či pojem „čin“ v čl. 4\nods. 1 protokolu, resp. „čin“ v zmysle čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy, sa má\nvykladať obsahovo odlišne od pojmu „skutok“ v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,\nalebo majú obsahovo totožný význam. Navrhovateľ v tejto súvislosti zastáva názor, podľa\nktorého pojem „čin“ v čl. 4 ods. 1 protokolu, v čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 50 ods. 5\nústavy má obsahovo totožný význam ako pojem „skutok“ v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného\nporiadku.\nNavrhovateľ poukazuje na to, že zásada „ne bis in idem“ má materiálnu podstatu\nv udalosti, ktorá sa reálne udiala v minulosti (spáchanie činu a odsúdenie za tento čin),\npričom vyjadruje imperatív, aký procesný následok sa má vyvodiť na základe zistenia\nexistencie takejto udalosti (zákaz opätovného trestného stíhania). Článok 4 ods. 1 protokolu,\nčl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy z hľadiska právnej teórie štruktúry právnej normy\nobsahujú hypotézu o existencii konkrétneho konania, ktoré sa reálne udialo a ktoré bolo\npríslušným súdom reálne posúdené ako trestný čin. Preto je podľa navrhovateľa pojem „čin“\nv už uvedených ustanoveniach nevyhnutné posudzovať na základe predpisov trestného\npráva hmotného, teda v danom prípade v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky\nbolo už posúdené podľa ustanovení Trestného zákona. K takémuto záveru vedie\nnavrhovateľa aj znenie čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy v spojení s § 8 Trestného\nzákona.\nNavrhovateľ považuje za potrebné ďalej uviesť, že v rámci právneho poriadku\nSlovenskej republiky je v zmysle § 8 Trestného zákona práve Trestný zákon právnou\n\n14\n\nnormou, ktorá je „návodom“ pre posúdenie, či čin/skutok, ktorý sa udial v reálnom svete,\nje trestným činom a ak ním je, tak akým trestným činom. Zároveň práve Trestný zákon,\npredovšetkým v § 122 ods. 9, 10, 11, 12 a 13, určuje kritériá pre posúdenie jednoty\na nedielnosti činu pre potreby právneho posúdenia konkrétneho činu, ktorý sa udial\nv reálnom svete. Z uvedených ustanovení vyplýva, že pre posúdenie, či ide o jeden čin,\nje rozhodná práve a jedine aplikácia ustanovení Trestného zákona na konkrétnu udalosť\nv reálnom svete, ktorá sa mohla udiať kontinuálne alebo aj oddelene v priestore a čase.\nPreto pre posúdenie, či ide o jeden čin alebo viac činov, je rozhodná správna aplikácia\nustanovení Trestného zákona na udalosti v reálnom svete.\nPodľa názoru navrhovateľa jednoznačná odpoveď na otázku, či konanie, ktoré\nby napĺňalo znaky pokračovacieho trestného činu v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona,\nje jedným nedielnym činom, môže byť daná jedine na základe správnej aplikácie znenia\ndruhej vety uvedeného ustanovenia, podľa ktorého trestnosť všetkých čiastkových útokov\nsa posudzuje ako jeden trestný čin. O správnosti tohto názoru krajského súdu svedčí podľa\nnavrhovateľa aj znenie § 122 ods. 13 Trestného zákona, ktoré upravuje pretrhnutie jednoty\nskutku (trestného činu).\nV súvislosti s § 8 Trestného zákona v spojení s § 122 Trestného zákona navrhovateľ\npovažuje za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že uvedené ustanovenie používa\npojem „čin“, ktorý je použitý aj v publikovanom znení čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5\nlistiny a čl. 50 ods. 5 ústavy. Vzniká podľa neho preto otázka, čo rozumieť pod pojmom\n„skutok“ v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, do ktorého ustanovenia je premietnutá\nzásada „ne bis in idem“, a či je obsah tohto pojmu odlišný od pojmu „čin“ použitého pre\nvec v relevantných ustanoveniach Trestného zákona (najmä § 8) a v čl. 4 ods. 1 protokolu,\nv čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 50 ods. 5 ústavy.\nNavrhovateľ uvádza, že pri odpovedi na túto otázku vychádzal „predovšetkým\nz ustanovenia § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. (predtým § 2 zákona č. 1/1993 Z. z.), v zmysle\nktorého zverejnený text právneho predpisu znamená nevyvrátiteľnú fikciu o znalosti\nprávneho predpisu. Keďže obsah normy správania sa v zásade zverejňuje najmä v jazykovej\n\n15\n\nforme, keďže jazyk je primárnym dorozumievacím prostriedkom medzi ľuďmi, pri výklade\nobsahu právnej normy je nevyhnutné použiť primáme základné metódy výkladu, ktorými\nsú podľa právnej teórie jazykový výklad (viď aj § 3 zákon č. 400/2015 Z. z.) a systematický\nvýklad. Až následne prichádza do úvahy použitie iných metód výkladu právnej normy.\nV tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenia § 2, 3, 4 zákona č. 400/2015, ktoré\nboli do právneho poriadku Slovenskej republiky začlenené s účinnosťou až od 1. 1. 2016.\nHoci ide o všeobecne záväzné pravidlá, začlenené do platného a účinného právneho\nporiadku ako pravidlá normotvorby, niet zrejme pochýb o tom, že ide zároveň aj o pravidlá\nvýkladu právnych noriem. Taktiež niet však zrejme pochýb o tom, že uvedené a v súčasnosti\nuž aj právne záväzné ustanovenia obsahujú usmernenia, ktoré je možné považovať\nza základné atribúty právneho štátu, z ktorého dôvodu je potrebné považovať tieto\nvýkladové pravidlá za záväzné podľa základných princípov právneho štátu aj pred\núčinnosťou uvedených ustanovení.“.\nPri odpovedi na otázku, či existuje obsahový rozdiel medzi pojmom „čin“\npoužívaným v ustanoveniach Trestného zákona, v čl. 4 ods. 1 protokolu, v čl. 40 ods. 5\nlistiny a v čl. 50 ods. 5 ústavy a pojmom „skutok“ používaným v ustanovení § 9 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku, navrhovateľ poukazuje aj na to, že «podľa jazykového výkladu\n(gramatického výkladu podľa pravidiel slovenského pravopisu) sú slová „čin“ a „skutok“\npovažované za synonymá, teda za rôzne znejúce slová s rovnakým obsahom. Tento záver\npotvrdzuje aj znenie ustanovenia § 122 ods. 13 Trestného zákona, ktoré používa pojem\n„skutok“.». S poukazom na už uvedené závery navrhovateľ zastáva názor, že odpoveď\nna nastolenú otázku musí znieť tak, že «obsah pojmu „skutok“ v ustanovení § 9 ods. 1\npísm. e/ Trestného poriadku musí byť totožný s obsahom pojmu „čin“ a „skutok“, použitom\nv Trestnom zákone, ako aj s pojmom „čin“ v čl. 4 ods. 1 Protokolu, v čl. 40 ods. 5 Listiny\na v čl. 50 ods. 5 Ústavy. Uvedenému záveru zodpovedá aj znenie ustanovenia § 41 ods. 3\nTrestného zákona, podľa ktorého v prípade trestného stíhania za ďalší čiastkový útok je\nnevyhnutné zrušiť už právoplatný odsudzujúci rozsudok aj v časti o vine, týkajúci sa iných\nčiastkových útokov toho istého trestného činu. Ak by vyššie uvedený výklad nebol správny,\nvyvstáva otázka zmyslu a účelu ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného zákona.».\n\n16\n\nS poukazom na uvedené dôvody podľa názoru navrhovateľa § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku umožňuje v rozpore so zásadou „ne bis in idem“ zakotvenou v čl. 4 ods. 1\nprotokolu, v čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 50 ods. 5 ústavy a premietnutou do § 9 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku trestne stíhať páchateľa pokračovacieho trestného činu\nza konanie, ktoré je podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou súčasťou „činu“\n(„skutku“), o ktorom bolo už predtým právoplatne rozhodnuté.\nPre riešenie uvedených otázok nie je podľa navrhovateľa právne významné ani\nznenie § 10 ods. 16 Trestného poriadku, keďže uvedené ustanovenie v rozpore so zásadou\njednotného výkladu obsahu právnych pojmov (pozri § 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.,\nnajmä druhú a tretiu vetu) definuje pojem „skutok“ pokračovacieho trestného činu inak, ako\nvyplýva jeho obsah z § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a z § 8 a § 122 ods. 10 a 13\nTrestného zákona.\nNavrhovateľ uvádza, že z uvedených dôvodov sa nemôže stotožniť ani s právnymi\nzávermi uvedenými v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 6/03\nz 9. júla 2003 (ďalej len „nález Ústavného súdu Českej republiky“), „podľa ktorých\nprávnych názorov nastolený dualizmus medzi procesnou a hmotnou právnou úpravou\nz dôvodu procesnej ekonómie by mal byť v súlade s čl. 4 ods. 1 Protokolu a čl. 40 ods. 5\nListiny“. Navrhovateľ sa nestotožňuje so správnosťou názoru uvedeného v tomto náleze,\npodľa ktorého „nastolený dualizmus v záujme posilnenia vynútiteľnosti práva a zvýraznenia\nzásady rýchleho trestného stíhania nemôže byť na ujmu ústavne garantovaných práv\na slobôd“. Navrhovateľ ako príklad uvádza prípad, „keď nové čiastkové útoky spolu s tými,\nza ktoré bol páchateľ už odsúdený, môžu v jednote skutku viesť k prísnejšej kvalifikácii.\nAj prakticky môže nastať prípad, keď páchateľ v pôvodnom trestnom stíham pre majetkový\ntrestný čin nerozporoval napríklad výšku škody uvedenú v pôvodnej obžalobe len z dôvodu\nlegitímneho očakávania priaznivejšieho odsúdenia na základe dohody o vine a treste,\nresp. na základe vyhlásenia o vine. V trestnom stíhaní páchateľa najmä v prípadoch\nmajetkových trestných činov na základe ustanovenia § 9 ods. 2 Trestného poriadku však\nmôže byť z hľadiska trestnoprávnych následkov práve rozhodné napríklad aj jedno euro,\nkeďže kvalifikačným momentom je výška spôsobenej škody, sčítanej z jednotlivých\n\n17\n\nčiastkových útokov. Napríklad pri trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona\nmôže aj jedno euro rozhodovať o tom, či páchateľovi s poukazom na ustanovenie § 125\nods. 1 Trestného zákona hrozí trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky\n(prečin podľa § 212 ods. 3 písm. a/ Trestného zákona) alebo na tri roky až desať rokov\n(zločin podľa § 212 ods. 4 písm. a/ Trestného zákona) alebo na desať až pätnásť rokov\n(obzvlášť závažný zločin podľa § 212 ods. 5 písm. a/ Trestného zákona). S poukazom\nna ustanovenie § 41 ods. 3, najmä druhá veta, Trestného zákona páchateľ už nemôže\nnamietať správnosť skutkových záverov, ktoré prípadne mohol úspešne namietať\nv pôvodnom konaní, ak by nepristúpil k dohode o vine a treste, alebo by neurobil vyhlásenie\no vine, čo sa krajskému súdu javí ako rozporné s právom obvineného na obhajobu podľa\nčl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru a § 34 ods. 1 Trestného poriadku, keďže páchateľ už nemá zákonnú\nmožnosť obhajovať sa vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, za ktoré bol pôvodne odsúdený\na ktoré skutkové okolnosti tvoria spolu s čiastkovými útokmi, pre ktoré je trestne stíhaný\nna základe ustanovenia § 9 ods. 2 Trestného poriadku, jednotu skutku pokračovacieho\ntrestného činu.“.\nNavrhovateľ sa tiež nestotožňuje ani s názorom vyjadreným v rozsudku najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého § 41 ods. 3 Trestného zákona by mal predstavovať mimoriadny\nopravný prostriedok na prípady, keď dodatočne vyjde najavo spáchanie ďalších čiastkových\nútokov pokračovacieho trestného činu, pre ktorý bol páchateľ už právoplatne odsúdený.\nPodľa názoru navrhovateľa § 41 ods. 3 Trestného zákona aj v spojení s § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku „nie je možné považovať za uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov\nv zmysle druhej vety čl. 50 ods. 5 Ústavy, nakoľko uvedené zákonné ustanovenia\nnie sú systematicky zaradené medzi výslovnú osobitnú úpravu mimoriadnych opravných\nprostriedkov v Trestnom poriadku podľa ôsmej hlavy tretej časti, na ktorú úpravu výslovne\nodkazuje ustanovenie čl. 50 ods. 5 Ústavy (formálna stránka), osobitosť ktorej právnej\núpravy vyplýva z požiadavky zásadnej nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí\nv právnom štáte. V zmysle právnej teórie obsah uvedených ustanovení nespĺňa ani obsahovú\npodmienku pre začatie konania o opravnom prostriedku, ako takom, proti súdnemu\nrozhodnutiu, keďže uvedené ustanovenia nezakotvujú nevyhnutnosť podania samotného\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, ako právnej skutočnosti, na základe ktorej\n\n18\n\nje podľa zásad právneho štátu možné pristúpiť k preskúmavaniu vydaného súdneho\nrozhodnutia.“. Nie zanedbateľnou okolnosťou v neprospech uvedeného záveru je podľa\nnavrhovateľa skutočnosť, že trestné stíhanie podľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku\naž do právoplatnosti výroku o vine prebieha bez toho, aby pôvodné právoplatné rozhodnutie\nsúdu o vine páchateľa bolo právoplatne zrušené, v dôsledku čoho dochádza k obchádzaniu\nzákazu uvedeného v čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy\n(trestne) stíhať páchateľa.\nNavrhovateľ považuje za potrebné tiež dodať, že názory najvyššieho súdu vyslovené\nv jeho rozhodnutí, sa mu javia ako rozporné, keď „na jednej strane najvyšší súd vyslovil\nprávny názor, podľa ktorého je uloženie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného\nzákona (vrátane zásahu do výroku o vine čiastkového útoku vyhlásením odsudzujúceho\nrozsudku súdom prvého stupňa s nadobudnutím právoplatnosti, zrušením tohto výroku)\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto\nustanovenia, sui generis (svojho druhu) − osobitným druhom obnovy konania, pri ktorom\nje novou skutočnosťou zodpovedajúcou ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku\n(podmienky obnovy konania) spáchanie ďalšieho čiastkového útoku toho istého\npokračovacieho trestného činu. Na strane druhej v tom istom rozhodnutí vyslovil právny\nnázor, podľa ktorého ak súd u totožnej osoby rozhodujúc o čiastkovom útoku\npokračovacieho trestného činu po tom, čo o inom čiastkovom útoku takéhoto činu bolo\nv predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, nie je táto skutočnosť\ndôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku,\navšak pri nemožnosti ukladania spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona,\nktoré je kvázi (akoby) mimoriadnym opravným prostriedkom pre zrušenie predtým\nprávoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky), pre prípad uznania viny\na ukladania trestu súd uloží trest samostatný (teda ďalší trest), pričom sa tak neuplatní\nbonus, prípadne malus ukladania jedného trestu za viac čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu, čo bude vecou individuálneho posúdenia.“.\nV tejto súvislosti navrhovateľ dáva do pozornosti aj to, že ak by sa vychádzalo\nz právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý vyslovil vo svojom rozsudku, teda že uloženie\n\n19\n\nspoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona je vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto ustanovenia, sui generis (svojho\ndruhu) ‒ osobitným druhom obnovy konania, resp. kvázi (akoby) mimoriadnym opravným\nprostriedkom pre zrušenie predtým právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku\n(čiastkové útoky), tak v prípade, že o inom čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu\nbolo v predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, bolo by vylúčené\nvyužitie takéhoto sui generis mimoriadneho opravného prostriedku, keďže aj podľa názoru\nnajvyššieho súdu je v takomto prípade už ukladanie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3\nTrestného zákona vylúčené. Podľa navrhovateľa preto pri nemožnosti ukladania spoločného\ntrestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona nemôže ísť o osobitný druh obnovy konania,\nči o kvázi (akoby) mimoriadny opravný prostriedok, keďže v takom prípade totiž k zrušeniu\npredtým právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky) vôbec nemôže\ndôjsť.\nPodľa názoru navrhovateľa «aj vyššie uvedený čiastkový záver najvyššieho súdu,\npodľa ktorého v prípade trestného stíhania páchateľa za ďalší čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu, uznania viny a uloženia samostatného trestu (teda ďalšieho\ntrestu) za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, teda za konanie, ktoré je v zmysle\n§ 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou súčasťou „činu“ („skutku“), o ktorom už skoršie\nstíhanie (pre ten istý skutok) skončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, pričom\nodsúdenie je zahladené a nebolo v predpísanom konaní (v konaní o mimoriadnych\nopravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku) zrušené,\nodôvodňuje právny záver, že ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku je v rozpore\ns ustanoveniami čl. 4 ods. 1 Protokolu, čl. 40 ods. 5 Listiny a čl. 50 ods. 5 Ústavy.\nUstanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku totiž v rozpore so zásadou „ne bis in idem“\nzakotvenou v citovaných ustanoveniach a premietnutou do ustanovenia § 9 ods. 1 písm. e/\nTrestného poriadku, umožňuje nielen trestne stíhať páchateľa pokračovacieho trestného\nčinu za konanie, ktoré je v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou súčasťou\n„činu“ („skutku“), o ktorom bolo už predtým právoplatne rozhodnuté, ale navyše podľa\nprávneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku...,\numožňuje dokonca aj pri zahladení skoršieho odsúdenia a pri nemožnosti ukladania\n\n20\n\nspoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona uložiť za ďalší čiastkový útok toho\nistého pokračovacieho trestného činu samostatný trest, teda ďalší a v poradí už druhý\ntrest.».\nSkutočnosť, že nielen trestné stíhanie podľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku\naž do právoplatnosti výroku o vine prebieha bez toho, aby pôvodné právoplatné rozhodnutie\nsúdu o vine páchateľa bolo právoplatne zrušené, ale dokonca sa páchateľovi ukladá aj ďalší\nsamostatný trest za ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu bez toho,\naby pôvodné právoplatné rozhodnutie súdu o vine páchateľa týkajúce sa toho istého\npokračovacieho trestného činu bolo právoplatne zrušené, je potrebné podľa názoru\nnavrhovateľa považovať za obchádzanie zákazu (trestne) stíhať páchateľa podľa ustanovení\nčl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy.\nNa základe uvedeného navrhovateľ navrhuje vydať nález, ktorým bude vyslovené,\nže „ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku nie je v súlade s čl. 4 ods. 1 Protokolu,\ns čl. 40 ods. 5 Listiny a s čl. 50 ods. 5 Ústavy“.\nPre prípad, že ústavný súd zistí nesúlad aj ďalších ustanovení, navrhovateľ navrhuje\n„postupovať podľa § 40 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“.\nZároveň navrhovateľ navrhuje zvážiť, či v danej veci „v zmysle ustanovenia § 38\nzákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov neprichádza do úvahy pozastavenie\núčinnosti ustanovenia § 9 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko pre prípad vyhovenia tomuto\nnávrhu je dôvodné predpokladať, že bez pozastavenia účinnosti uvedeného ustanovenia\nsa rozšíri okruh prípadov, u ktorých by prichádzala do úvahy reparácia na základe\nustanovenia 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n21\n\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\nPodľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd.\nPodľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou\nčinnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d)\nuvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona\no ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.\nPodľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)\naž e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym\npredpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému\nsúdu návrh na začatie konania.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\n\n22\n\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetná vec je konkrétnou kontrolou ústavnosti, v rámci ktorej všeobecný súd\nmôže iniciovať konanie o súlade, ak má pochybnosti o ústavnosti aplikovanej normy.\nVšeobecný súd je však oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie\n(teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú\nv danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať\n(PL. ÚS 12/2012). Predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní\nvšeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia\nv konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené\nprocesné podmienky (porov. rozhodnutie PL. ÚS 7/04) veci prerokúvanej na všeobecnom\nsúde.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného\nsúdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a konštatuje, že návrh podal krajský súd\nv súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To 94/2015;\nnávrh teda podala oprávnená osoba podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy v spojení s § 18\nods. 1 písm. d) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde potom, ako bolo predmetné konanie\nvedené krajským súdom prerušené uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 94/2015\nz 24. februára 2016, ktoré riadne nadobudlo právoplatnosť, pričom všeobecný súd\nv prerokúvanej veci musí aplikovať normu, ktorá je súčasťou napadnutého ustanovenia.\nÚstavný súd preto dospel k záveru, že návrh krajského súdu obsahuje všetky náležitosti\nuvedené v § 20 a § 37 zákona o ústavnom súde a spĺňa procesné podmienky, na základe\nktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.\nNa základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\n\n23\n\nVzhľadom na to, že navrhovateľ ústavnému súdu navrhoval len zvážiť pozastavenie\núčinnosti § 9 ods. 2 Trestného poriadku bez toho, aby to bližšie špecifikoval vo svojom\nnávrhu (petite), ústavný súd o tom nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. mája 2017\n\n24", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestné stíhanie", "trest-rozhodnutie o treste", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestné konanie-zásady trestného konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada ne bis in idem", "trest-ukladanie trestov", "trestný čin", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada ne bis in idem", "trest-ukladanie trestov", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestné stíhanie", "trest-rozhodnutie o treste", "trestný čin", "trestné konanie-zásady trestného konania"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8"}, {"guid": "9ddc4f71-aa1b-42ef-900b-acc4d40f0435:c6651750-393d-419b-953b-5bfa097fd317", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1612010082.1", "spisova_znacka": "3To/94/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2015 z 9. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-11-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1612010082.1"}, {"guid": "0c4bf144-cabc-4c82-b9c6-84e8f3ffbccf:2b34526e-87ca-4788-bbd8-36617253c57e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6714010633.1", "spisova_znacka": "3To/71/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/71/2015 z 23. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714010633.1"}, {"guid": "aa08541f-051e-4d08-844b-b8029d818106:2cc42e32-8efb-4156-afc3-268fe25854c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "3To/136/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/136/2013 z 18. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-02-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aa08541f-051e-4d08-844b-b8029d818106:2cc42e32-8efb-4156-afc3-268fe25854c4"}, {"guid": "836be461-0f6c-48ee-b390-13c24b86446f:36459d1f-1fff-4b56-9d06-edb305403ca2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3810010251.1", "spisova_znacka": "3To/106/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/106/2013 z 14. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-01-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3810010251.1"}, {"guid": "f758dbfa-1912-42d6-8df5-51feca0c144b:27229ae1-af52-44b6-b847-81445e05671c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3810010251.1", "spisova_znacka": "3To/71/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/71/2012 z 14. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810010251.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:14b8bd4d-1e9b-4fcb-b103-f54daf2b271b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.497.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 497/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 497/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.497.2025.1"}, {"guid": "57dc2449-3679-4487-9ab5-4f4843a8102f:5ad7ed61-f9d4-470e-a199-952806a474f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "spisova_znacka": "3To/23/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/23/2026 z 13. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3"}, {"guid": "d1def7a1-0ce4-4f09-b257-40921a349f29:f5c0fbee-b770-45c4-aebf-0aa9886f5c38", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4412010294.3", "spisova_znacka": "1To/66/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1To/66/2025 z 3. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-03-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4412010294.3"}, {"guid": "992d3479-b4f2-427e-8d29-ab49ddc528d4:47ced7ac-222f-4be6-9580-7dcb39b27592", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8721010048.4", "spisova_znacka": "2To/30/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/30/2023 z 13. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-08-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8721010048.4"}]}