{"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. mája 2017, sp. zn. PL. ÚS 7/2017, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-05-31", "forma": "Nález", "povaha": ["je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade zrušenia amnestie alebo milosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129a", "nazov": "čl. 129a Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-129a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-129a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 7/2017-159\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2017 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny\nMochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika v konaní\npodľa čl. 129a Ústavy Slovenskej republiky o preskúmaní súladu uznesenia Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998\no amnestii\n\nuverejneného\n\npod\n\nčíslom\n\n214/1998\n\nZ.\n\nz.\n\na rozhodnutia\n\nprezidenta\n\nSlovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417 s Ústavou Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. Petrom Kresákom, CSc., a advokátom\nJUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, takto\nrozhodol:\nUznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení\nčlánku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998\no amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia\n\nprezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra\n1997 č. k. 3573/96-72-2417 j e v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\nI.1 Začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\nDňa 5. apríla Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) prijala\nna základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) uznesenie č. 570\nz 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (ďalej aj „uznesenie\nnárodnej rady č. 570 z 5. apríla 2017“ alebo „preskúmavané uznesenie národnej rady“).\nUznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 znie:\n„Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) a čl. 154f Ústavy\nSlovenskej republiky\n- uznávajúc, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojujú amnestie predsedu vlády\nSlovenskej republiky Vladimíra Mečiara, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta\nSlovenskej republiky, obsiahnuté v rozhodnutiach predsedu vlády Slovenskej republiky\no amnestiách číslo 55/1998 Z. z. a číslo 214/1998 Z. z. a tiež aj udelená milosť prezidentom\nSlovenskej republiky M. Kováčom zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417,\n- vychádzajúc z presvedčenia, že neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu\nje rešpektovanie základných práv a slobôd,\n- rešpektujúc princíp, že amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci,\nosobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym predstaviteľom štátnej\nmoci,\n2\n\n- berúc do úvahy Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorá\nbola vyhlásená Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov\nčíslo 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 a Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb\npred nedobrovoľným zmiznutím odvolávajúci sa na Deklaráciu o ochrane všetkých osôb\npred núteným zmiznutím, ktorý je medzinárodnou zmluvou a\n- odvolávajúc sa na sľub prezidenta Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je\nzáväzok vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov a zachovávať a obhajovať ústavu\na ostatné zákony\nzrušuje\n1. článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z.,\n2. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii\nuverejnené pod číslom 214/1998 Z. z.,\n3. rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného\nzo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.“\nPodľa čl. 129a ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nrozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo\nindividuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej republiky.\nÚstavný súd začne konanie vo veci podľa prvej vety bez návrhu; čl. 125 sa použije\nprimerane.\nPodľa § 48b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nzačne konanie vo veci podľa čl. 129a ústavy bez návrhu, konanie sa začína dňom vyhlásenia\nuznesenia schváleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) ústavy\nv Zbierke zákonov.\nDňa 6. apríla 2017 bolo uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla pod č. 74/2017\nZ. z. vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“).\nVychádzajúc z textu čl. 129a ústavy a § 48b ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd\n3\n\nkonštatuje, že dňom 6. apríla 2017, t. j. dňom vyhlásenia preskúmavaného uznesenia\nnárodnej rady v zbierke zákonov, začalo ex offo konanie o súlade uznesenia národnej rady\nč. 570 z 5. apríla 2017 s ústavou.\nI.2 Analýza derogačnej časti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 570 z 5. apríla 2017\nZ citovaného textu preskúmavaného uznesenia národnej rady vyplýva, že sa na jeho\nzáklade zrušujú rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998\n(resp. v prípade rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 len jeho časti – články V a VI,\npozn.) a rozhodnutie prezidenta Michala Kováča o udelení milosti Michalovi Kováčovi ml.\nz 12. decembra 1997. Obe označené rozhodnutia o amnestii boli vydané Vladimírom\nMečiarom, ktorý v čase ich vydania vykonával funkciu predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „vláda“) a v zmysle v tom čase platného a účinného znenia čl. 105 ods. 1\nústavy mu patril aj výkon funkcie prezidenta (vrátane právomoci vyhlásiť amnestiu a udeliť\nmilosť), a to vzhľadom na skutočnosť, že po skončení funkčného obdobia prezidenta\nMichala Kováča sa úrad prezidenta uvoľnil a nový prezident ešte nebol zvolený\n[Ustanovenie čl. 105 ods. 1 ústavy v tom čase znelo: „Ak nie je prezident zvolený, alebo\nak sa úrad prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový\nprezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať\npre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky,\nokrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takomto prípade môže vláda\npoveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta. Na predsedu vlády\nprechádza v tom čase aj hlavné velenie ozbrojených síl.“, pozn.].\nDerogované rozhodnutia predsedu vlády o amnestii, ako aj derogované rozhodnutie\nprezidenta o milosti boli vydané formou abolície, t. j. využitím právomoci nariadiť,\naby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo. Ústavný súd\nkonštatuje, že v tom čase platné a účinné ustanovenie čl. 102 písm. i) ústavy vyhlásenie\namnestie, resp. udelenie milosti formou abolície umožňovalo.\n\n4\n\nDerogované časti rozhodnutia predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestii\nz 3. marca 1998 znejú takto:\nČlánok V: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné\nstíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája\na 24. mája 1997.“\nČlánok VI: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné\nstíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča\nmladšieho do cudziny.“\nVladimír Mečiar ako predseda vlády vydal rozhodnutie o amnestii z 3. marca 1998\nna základe predchádzajúceho poverenia vlády bezprostredne po skončení funkčného\nobdobia prezidenta Michala Kováča (2. marca 1998). V uvádzacej časti označeného\nrozhodnutia o amnestii sa uvádza:\n„Predseda vlády Slovenskej republiky, využijúc svoje právomoci podľa čl. 105 ods. 1\na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky pri príležitosti 5. výročia vzniku Slovenskej\nrepubliky ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných\nzdrojov napätia v spoločnosti, vyhlasuje toto rozhodnutie o amnestii...“\nRozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 bolo vydané taktiež predsedom vlády\nVladimírom Mečiarom na základe predchádzajúceho poverenia vlády a obsahuje\ndva články, ktoré znejú:\nČlánok I: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné\nkonanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou\na vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.“\nČlánok II: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné\nkonanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným\nzavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného\n\n, do cudziny, ku ktorému\n\nmalo dôjsť 31. augusta 1995.“\nRozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 je taktiež uvedené uvádzacou vetou, ktorá\nznie: „Predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje právomoci podľa čl. 105\nods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v záujme odstránenia sporov o výklad\n5\n\nrozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., vyhlasuje toto\nrozhodnutie o amnestii...“\nDerogované\n\nrozhodnutie\n\nprezidenta\n\nMichala\n\nKováča\n\no\n\nudelení\n\nmilosti\n\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 znie takto:\n„Podľa § 366 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému Ing. Michalovi Kováčovi,\nnarodenému\n\nbytom\n\n, udeľujem\n\nmilosť.\nPodľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a s poukazom na ustanovenie § 11\nods. 1 písm. a) Trestného poriadku nariaďujem,\naby trestné stíhanie proti nemu vedené pre návod na trestný čin podvodu\nspolupáchateľstvom podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a),\nods. 4 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že\nspoločne s\n\na Michal Kováč\n\nv mesiaci december 1991 navštívili\n\nv Mníchove, SRN, kde ho prehovorili k účasti na spáchaní podvodu voči a. s. Technopol\nBratislava tak, že po vysvetlení ako sa podvod uskutoční, mu vyvrátili jeho obavy\nz nereálnosti tohto fiktívneho obchodu prostredníctvom faxov s poukazom na to, že v a. s.\nTechnopol Bratislava majú známeho človeka, ktorý je do celej veci zapojený a tento\nzabezpečí preplatenie fiktívneho tovaru cez ČSOB pobočka Bratislava. Pod vplyvom tohto\nstretnutia sa\n\nrozhodol k účasti na spáchaní podvodu a v čase od 1. 2. 1992\n\ndo 5. 5. 1992 spoločne s\n\na\n\nzrealizovali\n\npodvodný dovoz neexistujúcich textílií v hodnote 2.308.920,- USD z Holandska od firmy\nIntrocommerce Inc. pre a. s. Technopol Bratislava, čím jej spôsobili škodu v sume\ncca 69 miliónov Sk. Vyššie uvedenú podvodne vylákanú sumu 2.308.920,- USD od a. s.\nTechnopol Bratislava si rozdelili\n\n,\n\n,\n\n,\n\na Michal Kováč podľa vopred pripraveného plánu, nepokračovalo a bolo\nzastavené.“\nZ citovaných častí derogovaných rozhodnutí predsedu vlády Vladimíra Mečiara\no amnestii a rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o udelení milosti vyplýva, že sa\ndotýkajú troch (relatívne) samostatných skutkov (resp. konaní), konkrétne:\n\n6\n\n1. skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997\n(týchto skutkov sa dotýka čl. V rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998\na čl. I rozhodnutia predsedu vlády o amnestii zo 7. júla 1998),\n2. skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny (tohto skutku sa týka čl. VI\nrozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998, ako aj čl. II rozhodnutia predsedu\nvlády o amnestii zo 7. júla 1998),\n3. skutkových okolností udelenia milosti Michalovi Kováčovi ml., ktoré súviselo\ns jeho trestným stíhaním v kauze „Technopol“ (tohto trestného stíhania sa týka rozhodnutie\nprezidenta Michala Kováča o udelení milosti pre obvineného z 12. decembra 1997).\nI.3 Skutkové okolnosti a spoločensko-politický kontext, v ktorom došlo\nk vydaniu derogovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách a derogovaného\nrozhodnutia prezidenta o milosti\nI.3.1 Všeobecné poznámky\nRozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998,\nako aj rozhodnutie prezidenta o milosti z 12. decembra 1997 boli vydané v konkrétnych\nhistorických okamihoch formovania samostatnej slovenskej štátnosti a v konkrétnej\nspoločensko-politickej situácii. Ústavný súd ani v konaní podľa čl. 129a ústavy nie je\nskutkovým súdom, preto nie je jeho úlohou, aby v odôvodnení tohto rozhodnutia podrobne\npopisoval skutkové okolnosti, za ktorých došlo k predmetným skutkom. Napriek tomu\npovažuje za žiaduce v záujme prehľadnosti a „čitateľnosti“ svojho rozhodnutia\nrekapitulovať kľúčové faktografické informácie súvisiace priamo či nepriamo s vydaním\nderogovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách a derogovaného rozhodnutia\nprezidenta o milosti a načrtnúť aspoň základné kontúry spoločensko-politickej situácie,\nv ktorej boli vydané, a na tomto všeobecnom základe následne poukázať na kľúčové\nskutkové okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu týchto rozhodnutí.\nJednou z prvých významných štátno-politických udalostí, ktoré bezprostredne\nnadväzovali na konštituovanie samostatnej Slovenskej republiky (1. januára 1993), bola\nvoľba prezidenta Slovenskej republiky. Národná rada na návrh najsilnejšej parlamentnej\npolitickej strany Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) zvolila 15. februára 1993\n7\n\nhlasmi 106 poslancov za prezidenta Michala Kováča (po predchádzajúcej neúspešnej voľbe\nkandidáta na prezidenta Romana Kováča, ktorého kandidatúru navrhlo taktiež HZDS).\nUž v prvých týždňoch výkonu prezidentskej funkcie došlo medzi prezidentom\nMichalom Kováčom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom k názorovým konfliktom\nsúvisiacim s výkonom ich ústavných právomocí. Ústavný súd pripomína spor o tom,\nči je prezident oprávnený vyhovieť návrhu predsedu vlády na odvolanie člena vlády\n(konkrétne išlo o odvolanie ministra M. Kňažka), ktorý vyústil do konania o výklad čl. 116\nods. 4 ústavy, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993\n(ústavný súd v ňom v zásade akceptoval právny názor prezidenta, v zmysle ktorého sa\nprezident musí zaoberať návrhom predsedu vlády na odvolanie člena vlády, ale ústava mu\nneukladá, aby takémuto návrhu vyhovel, pozn.). Ešte závažnejší dopad na vzťahy prezidenta\na predsedu vlády v prvých mesiacoch existencie samostatnej Slovenskej republiky mala\nskutočnosť, že Michal Kováč odmietol vyhovieť návrhu predsedu vlády V. Mečiara, aby\ndo funkcie ministra privatizácie vymenoval Ivana Lexu (spor o odmietnutí návrhu\nna vymenovanie člena vlády prezidentom sa nestal predmetom konania pred ústavným\nsúdom, pozn.).\nDňa 9. marca 1994 prezident Michal Kováč predniesol v národnej rade správu\no stave Slovenskej republiky, v ktorej vyslovil „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej\npráce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a praktikám, ktoré vytvárajú\nkonfrontačné ovzdušie v politickom živote“. Správa o stave republiky z 9. marca 1994 sa\nstala rozhodujúcim impulzom na vyslovenie nedôvery vláde vedenej Vladimírom Mečiarom\nnárodnou radou, ku ktorému došlo 11. marca 1994. Následne prezident Michal Kováč\nvymenoval novú koaličnú vládu na čele s Jozefom Moravčíkom, pričom novovzniknutá\nvládna koalícia sa zhodla na potrebe skrátiť aktuálne prebiehajúce volebné obdobie národnej\nrady a uskutočniť v dňoch 30. septembra a 1. októbra 1994 predčasné voľby do národnej\nrady. Dominantným víťazom predčasných volieb do národnej rady sa stalo HZDS, ktoré\nzískalo 34,97 % hlasov oprávnených voličov a 61 poslaneckých mandátov. Na základe\nvýsledkov parlamentných volieb sa konštituovala vládna koalícia zložená z HZDS,\nSlovenskej národnej strany (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS). Prezident\n\n8\n\nMichal Kováč 13. decembra 1994 opätovne vymenoval Vladimíra Mečiara za predsedu\nvlády (tzv. druhá Mečiarova vláda).\nVo volebnom období 1994 – 1998 došlo k výraznému zvýšeniu napätia vo vzťahoch\nmedzi prezidentom M. Kováčom a predsedom vlády V. Mečiarom, pričom ich konfliktný\nvzťah (vzhľadom na ich ústavné postavenie a ústavou zverené právomoci) vo svojej\npodstate vytvoril základnú os politického zápasu. S odstupom času možno podľa názoru\nústavného súdu bez zásadnejších pochybností vysloviť záver, že práve dlhodobo\nprebiehajúci politický zápas medzi prezidentom a predsedom vlády v konečnom dôsledku\nvýraznou mierou prispel k tomu, že prezident udelil 12. decembra 1997 milosť svojmu\nsynovi Michalovi Kováčovi ml., a zároveň tiež k tomu, že predseda vlády bezprostredne\npotom, ako na neho prešiel výkon právomocí prezidenta, rozhodol 3. marca 1998 o amnestii\na následne ju svojím ďalším rozhodnutím o amnestii zo 7. júla 1998 „opravil“.\nKonfliktné vzťahy medzi prezidentom Michalom Kováčom a predsedom vlády\nVladimírom Mečiarom, ku ktorým došlo v priebehu I. volebného obdobia národnej rady\n(1994 – 1998), vyústili do viacerých ústavných sporov, o ktorých rozhodoval ústavný súd\nv konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov s ústavou (pozri nálezy\nsp. zn. PL. ÚS 32/95 zo 7. novembra 1996, sp. zn. PL. ÚS 41/95 zo 7. novembra 1997\na sp. zn. PL. ÚS 42/95 z 2. mája 1996, pozn.), a tiež do pokusov vtedajšej vládnej koalície\nskrátiť výkon prezidentskej funkcie Michala Kováča [išlo napr. o pokus poslancov vtedajšej\nvládnej koalície o vyvodenie politickej zodpovednosti prezidenta Michala Kováča a jeho\nodvolanie z funkcie národnou radou na základe v tom čase platného a účinného znenia\nčl. 106 ústavy („Národná rada Slovenskej republiky môže odvolať prezidenta z funkcie,\nak prezident vyvíja činnosť smerujúcu proti zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej\nrepubliky alebo činnosť smerujúcu k odstráneniu demokratického ústavného zriadenia\nSlovenskej republiky. Návrh na odvolanie prezidenta v týchto prípadoch môže podať\nnadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na odvolanie prezidenta je potrebný súhlas\naspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.“), ktorý vyústil do právne irelevantného\nuznesenia národnej rady č. 120 z 5. mája 1995, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Národná\nrada... konštatuje, že prezident Slovenskej republiky stratil dôveru národnej rady“, alebo\nskupinou poslancov vtedajšej vládnej koalície vyvolaný ústavný spor o výklad čl. 101 ods. 2\n9\n\nv spojení s čl. 103 ods. 3, čl. 104 a čl. 105 ústavy o tom, či volebné obdobie prezidenta\nskončí uplynutím piatich rokov odo dňa jeho zvolenia alebo uplynutím piatich rokov\nodo dňa zloženia ústavného sľubu – pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/97\nz 10. decembra 1997, pozn.].\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že spoločenskopolitický kontext, v ktorom boli vydané národnou radou derogované rozhodnutia predsedu\nvlády o amnestiách a derogované rozhodnutie prezidenta o milosti, tvorí jedno z východísk,\nktoré nemožno prehliadať pri formulovaní postoja k ústavnej (ne)akceptovateľnosti\npreskúmavaného uznesenia národnej rady.\nI.3.2\n\nSkutkové\n\nokolnosti\n\nsúvisiace\n\ns prípravou\n\na vykonaním\n\nreferenda\n\nz 23. a 24. mája 1997\nUdalosti súvisiace s prípravou a vykonaním májového referenda v roku 1997 tvorili\njednu z hlavných línií politického konfliktu medzi vtedajšou vládnou koalíciou vedenou\nV. Mečiarom a opozičnými politickými stranami, ktorá súvisela so zápasom o získanie\nprezidentskej funkcie vzhľadom na skutočnosť, že funkčné obdobie prezidenta Michala\nKováča malo skončiť 2. marca 1998. Opozičné politické strany predložili v druhej polovici\nroka 1996 viacero návrhov na zmenu ústavy, ktorým by sa ustanovila priama voľba\nprezidenta občanmi. Žiaden z týchto návrhov nezískal požadovanú podporu, opozícia\nsa preto rozhodla presadiť zmenu spôsobu voľby prezidenta prostredníctvom kľúčového\nnástroja priamej demokracie – celoštátneho referenda.\nDňa 7. januára 1997 sa verejnosti predstavil petičný výbor za referendum o priamej\nvoľbe prezidenta (ďalej len „petičný výbor“) a začal zber podpisov pod petíciu, na základe\nktorej malo byť vyhlásené referendum o otázke: „Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej\nrepubliky volili občania Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona\npriamo?“\nDňa 14. februára 1997 národná rada na svojej 24. schôdzi prijala uznesenie č. 564,\nktorým požiadala prezidenta o vyhlásenie referenda o troch otázkach:\n\n10\n\n„1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?\n2. Ste za rozmiestenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?\n3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?“\nDňa 4. marca 1997 petičný výbor odovzdal prezidentovi petičné hárky obsahujúce\n521 580 podpisov občanov, ktorými podporili vyhlásenie referenda o priamej voľbe\nprezidenta. Kancelária prezidenta preverila petičné hárky a podpisy na nich a na tomto\nzáklade dospela k záveru, že 495 241 podpisov spĺňa všetky formálne náležitosti, t. j. išlo\ncelkom zjavne o vyšší počet signatárov, aký je podľa čl. 95 ods. 1 ústavy potrebný\nna vyhlásenie referenda na základe petície občanov (aspoň 350 000 občanov).\nNa základe uznesenia národnej rady č. 564 a návrhu občanov, zastúpených petičným\nvýborom, prezident Michal Kováč 13. marca 1997 rozhodol o vyhlásení referenda\nna 23. a 24. máj 1997, ktoré bolo uverejnené v zbierke zákonov pod č. 76/1997 Z. z.\nPrezident rozhodol, že referendum sa uskutoční o (4) nasledovných otázkach:\n1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?\n2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?\n3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?\n4. Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej republiky\npodľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? (návrh ústavného zákona tvoril\nprílohu rozhodnutia prezidenta a jeho text bol taktiež uverejnený v zbierke zákonov, pozn.).\nBezprostredne po vyhlásení referenda sa začala intenzívna odborná i politická\ndiskusia o tom, či možno na základe referenda zmeniť ústavu. V tejto súvislosti vláda\npodala ústavnému súdu návrh na podanie výkladu čl. 93 ods. 2 ústavy, prostredníctvom\nktorého sa domáhala, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že „Referendom\nnemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky.“. Ústavný súd o návrhu vlády rozhodol\nuznesením sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. mája 1997, ktorým ho odmietol ako podaný zjavne\nneoprávnenou osobou, poukazujúc v odôvodnení na skutočnosť, že „Vláda Slovenskej\nrepubliky nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na zabezpečenie vyhláseného\nreferenda...“, a preto nemôže byť účastníkom konania o výklad ústavy, keďže „nemá\nústavnú právomoc vzťahujúcu sa k čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy“.\n11\n\nNávrh na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy podala 7. mája 1997\naj skupina poslancov národnej rady, ktorá sa domáhala, aby ústavný súd vyslovil, že\n„Článok 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy SR neumožňujú, aby prezident SR vyhlásil referendum\no zmene Ústavy SR.“. O návrhu skupiny poslancov rozhodol ústavný súd uznesením\nsp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997, v ktorého výrokovej časti sa uvádza:\n„1. Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom.\nTáto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom. Ústava\nSlovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2\nústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti.\n2. Príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení\nreferenda k otázke uvedenej v I časti písm. b) 4. bode rozhodnutia odporuje § 2 ods. 3\nzákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov,\nktorým sa podľa čl. 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.“\nSúčasťou odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája\n1997 bola aj táto právna veta: „Pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta\nto zaväzuje a zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby\nbolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené. ... Uznesenie ústavného súdu\no výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2 ústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv\nna ďalšiu prípravu a priebeh referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej\nrepubliky č. 76/1997.“ Citovaná právna veta bola prostredníctvom vyjadrení predsedu\nústavného súdu Milana Čiča, ako aj sudcu spravodajcu Jána Drgonca preukázateľne\npublikovaná v zásade vo všetkých elektronických a printových médiách bezprostredne\npo vyhlásení označeného uznesenia, t. j. 21. mája 1997.\nV súvislosti so sporom o „ústavnosť“ referendovej otázky o priamej voľbe prezidenta\nuložila vláda uznesením č. 278/1997 z 22. apríla 1997 ministrovi vnútra Gustávovi\nKrajčimu, aby nedoručoval obciam hlasovacie lístky, na ktorých budú všetky 4 referendové\notázky. Následne minister vnútra nad rámec povinnosti uloženej predchádzajúcim\nuznesením vlády vydal bezprostredne pred konaním referenda (21. mája 1998) pokyn\n\n12\n\nna vytlačenie hlasovacích lístkov len s tromi referendovými otázkami, ktoré sa následne\ndistribuovali do jednotlivých volebných okrskov.\nV dňoch 23. a 24. mája 1997 sa uskutočnilo referendum len o troch otázkach\nobsiahnutých v uznesení národnej rady č. 564 zo 14. februára 1997. Referenda sa zúčastnilo\nlen 9,53 % oprávnených voličov, Ústredná komisia pre referendum vo svojej záverečnej\nzápisnici z 25. mája 1997 konštatovala, že referendum bolo zmarené.\nNa základe množstva trestných oznámení začala Okresná prokuratúra Bratislava I\nprešetrovanie skutočností súvisiacich s tým, že minister vnútra (svojvoľne) nechal vytlačiť\nhlasovacie lístky len s troma referendovými otázkami. Koncom septembra 1997 prokurátor\nM. Barila vypracoval návrh na začatie trestného stíhania ministra vnútra, avšak jeho\nnadriadený T. Šumichrast vydal 29. septembra 1997 uznesenie, ktorým vec odložil,\n„pretože nejde vo veci o podozrenie z trestného činu a nie je namieste vec vybaviť inak“.\nNásledne však (po vydaní rozhodnutia predsedu vlády Mikuláša Dzurindu o amnestii\nz 8. decembra 1998, ktorým rozhodol o „zrušení“ príslušných častí rozhodnutí predsedu\nvlády V. Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998, pozn.) Okresná\nprokuratúra Bratislava I podala obžalobu na ministra vnútra Gustáva Krajčiho pre trestný\nčin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konanie o tejto obžalobe však Okresný súd\nBratislava I uznesením sp. zn. 5 T 14/00 z 26. júna 2000 zastavil s odôvodnením,\nže žalovaný skutok treba subsumovať pod čl. V rozhodnutia predsedu vlády o amnestii\nz 3. marca 1998.\nI.3.3 Skutkové okolnosti súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny\nDňa 11. novembra 1994 vydal Interpol medzinárodný zatykač na syna prezidenta –\nMichala Kováča ml.\nMichal Kováč ml. mal byť od 24. augusta 1995 za použitia techniky a personálu SIS\nsledovaný bez toho, aby bol založený sledovací spis a splnené zákonné podmienky na jeho\nsledovanie podľa zákona o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov\n\n13\n\n(ďalej len „zákon o SIS“ alebo „zákon o Slovenskej informačnej službe“) a interných\nnariadení SIS.\nDňa 31. augusta 1995 malo byť vozidlo Michala Kováča ml. na štátnej ceste č. II/502\no 10.47 h zastavené a zablokované spredu vozidlom Seat Toledo červenej farby a zboku\nvozidlom Seat Ibiza zelenej farby. Za použitia násilia a hrozby strelnou zbraňou mal byť\nMichal Kováč ml. premiestnený do zadnej časti vozidla Seat Toledo, ktorým bol prevezený\ndo Rakúska, kde bol na parkovisku pred policajnou stanicou Hainburg na základe\npredošlého anonymného telefonického oznámenia zadržaný príslušníkmi miestnej polície\na následne ošetrený.\nDňa 1. septembra 1995 bol Michal Kováč ml. (vzhľadom na to, že na jeho osobu bol\nvydaný medzinárodný zatykač) vzatý do vydávacej väzby vo Viedni, kde zotrval 32 dní\na po zložení kaucie 2. októbra 1995 bol z väzby prepustený s tým, že až do rozhodnutia\nsúdu nesmie opustiť územie Rakúska.\nKauzu zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny vyšetroval ako prvý policajný\nvyšetrovateľ Jaroslav Šimunič, ktorý zabezpečil prvotné dôkazy nasvedčujúce vyšetrovacej\nverzii o účasti SIS na spáchaní skutku zavlečenia a o použití jej techniky. Následne riaditeľ\nKrajského úradu vyšetrovania v Bratislave Jozef Šátek poveril vyšetrovaním prípadu svojho\nzástupcu Petra Vačoka na účely urýchleného postupu pri vyšetrovaní kauzy, ktorý po ujatí\nsa vyšetrovania, vyhlásil, že „Po oboznámení sa s jednotlivými verziami, plánom\nvyšetrovania a dôkaznými prostriedkami mi bolo jasné, že motívom tohto trestného činu\nbola diskreditácia hlavy štátu a páchateľmi sú aj príslušníci SIS.“.\nPo zmenách v organizačných štruktúrach Policajného zboru bol vyšetrovateľ\nPeter Vačok z vyšetrovania zavlečenia odvolaný. Od októbra 1995 vec vyšetroval Jozef Číž,\nktorý 18. septembra 1998 rozhodol o odložení veci podozrenia zo spáchania trestných činov\nspáchaných neznámymi páchateľmi s poukazom na rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998.\nPredseda vlády Mikuláš Dzurinda v zastúpení prezidenta vydal 8. decembra 1998\nrozhodnutie o amnestii, ktorým derogoval príslušné časti tzv. Mečiarových amnestií.\n\n14\n\nDňa 26. februára 1999 vyšetrovateľ Policajného zboru požiadal národnú radu o súhlas\ns trestným stíhaním podozrivého Ivana Lexu (v tom čase poslanca národnej rady, pozn.).\nNárodná rada tejto žiadosti rozhodnutím z 9. apríla 1999 vyhovela; týmto dňom začalo\ntrestné stíhanie proti Ivanovi Lexovi, ktorý bol 15. apríla 1999 po predchádzajúcom súhlase\nnárodnej rady vzatý do väzby.\nKrajský súd v Bratislave nariadil 19. júla 1999 prepustenie obvineného z väzby\ns odôvodnením, že pre časový odstup a vykonanie potrebných procesných úkonov už nie je\nväzba nevyhnutná. Dňa 27. novembra 2000 Krajská prokuratúra v Bratislave doručila\nOkresnému súdu Bratislava III obžalobu na Ivana Lexu a ďalších 12 osôb za spáchanie\nviacerých trestných činov (text obžaloby je prostredníctvom rôznych informačných zdrojov\nvšeobecne prístupný verejnosti, pozn.).\nDňa 29. júna 2001 Okresný súd Bratislava III s poukazom na § 188 ods. 1 písm. c),\n§ 172 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie proti\nIvanovi Lexovi a ďalším obžalovaným s odôvodnením, že žalované trestné činy podliehajú\ntzv. Mečiarovým amnestiám. Dňa 5. júna 2002 Krajský súd v Bratislave zamietol sťažnosť\nprokurátora, ako aj obžalovaných proti uzneseniu o zastavení konania, proti ktorému podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) sťažnosť\npre porušenie zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sťažnosť\nuznesením z 20. decembra 2002 zamietol [podstatná časť uvedených faktografických\ninformácií tvorí aj súčasť rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)\nLEXA proti Slovenskej republike z 23. 9. 2008, sťažnosť č. 54334/00, pozn.].\nI.3.4 Skutkové okolnosti súvisiace s udelením milosti Michalovi Kováčovi ml.\nSkutkové okolnosti zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny nasvedčujú,\nže bezprostredne súviseli s jeho trestným stíhaním v tzv. kauze Technopol. Označená kauza\nzačala v prvej polovici roku 1992, keď obchodná spoločnosť Technopol a. s., vyplatila\nholandskej obchodnej spoločnosti Introcommerce Inc. sumu 2,3 milióna USD za fiktívnu\ndodávku textilného tovaru. V rámci trestného konania prebiehajúceho v SRN (a tiež\nHolandsku) jeden z podozrivých\n\n(občan SRN, bývalý občan Československa),\n15\n\nktorý bol zadržaný v septembri 1992, rozšíril v novembri 1994 svoju výpoveď tak,\nže usvedčoval aj Michala Kováča ml. (a ďalšie osoby) zo spoluúčasti na podvode formou\nnadväzovania potrebných kontaktov vo firme Technopol, a. s., ktorej bol Michal Kováč ml.\nbývalým zamestnancom. V nadväznosti na to vydal Interpol na Michala Kováča ml.\n(a ďalších podozrivých) 11. novembra 1994 medzinárodný zatýkací rozkaz.\nPo zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny požiadal prezident Michal Kováč\n2. septembra 1995 vtedajšieho ministra zahraničných vecí Juraja Schenka, aby požiadal\norgány Rakúskej republiky o vydanie jeho syna späť do vlasti. V nadväznosti na to predseda\nvlády V. Mečiar 5. septembra 1995 vyhlásil, že nie sú právne dôvody na to, aby vláda\npožiadala rakúske orgány o vydanie Michala Kováča ml., pretože možno žiadať len\no vydanie páchateľa trestného činu. Dňa 27. decembra 1995 bolo proti Michalovi\nKováčovi ml. na území Slovenskej republiky vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu,\nčím odpadla prekážka žiadosti o jeho vydanie z Rakúska.\nDňa 23. januára 1996 Michal Kováč ml. doručil prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu\n\nústavnému\n\nsúdu\n\npodnet.\n\nO podnete\n\nrozhodol\n\nústavný súd\n\nnálezom\n\nsp. zn. II. ÚS 8/96 zo 4. septembra 1996, ktorým vyslovil, že právo Michala Kováča ml.\nna slobodný vstup na územie Slovenskej republiky priznané čl. 23 ods. 4 prvou vetou ústavy\na čl. 12 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou\nSlovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky,\nv čase od 5. januára 1996 do 20. februára 1996 porušené bolo (vo zvyšnej časti podnetu\nnevyhovel, resp. ho odmietol, pozn.).\nDňa 20. februára 1996 Vyšší krajinský súd vo Viedni rozhodol, že Michal Kováč ml.\nnebude z Rakúska vydaný mníchovskej prokuratúre a môže sa vrátiť do Slovenskej\nrepubliky (kde sa vrátil 23. februára 1996). Derogovaným rozhodnutím z 12. decembra\n1997 prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi milosť, na základe ktorej bolo jeho\ntrestné stíhanie v Slovenskej republike zastavené. Rozhodnutie prezidenta o udelení milosti\nMichalovi Kováčovi ml. malo byť podľa vyjadrenia prezidenta motivované tým, aby bolo\nMichalovi Kováčovi ml. umožnené vycestovať do Mníchova a vypovedať pred súdom.\n\n16\n\nDňa 20. januára 1998 bol Michalovi Kováčovi ml. vrátený cestovný doklad\na následne bol 13. februára 1998 zadržaný políciou Českej republiky na základe\nmedzinárodného zatýkacieho rozkazu na hraničnom priechode so SRN, keď chcel\npodľa svojho vyjadrenia vycestovať na účely výpovede v konaní pred Vyšším krajinským\nsúdom v Mníchove, kde sa 12. februára 1998 konal súdny proces v kauze Technopol\ns hlavným podozrivým\n\n.\n\nMichal Kováč ml. bol 12. februára 1998 vydaný Českou republikou do SRN, kde bol\nnásledne vzatý do väzby. Dňa 3. marca 1998 sudca Vyššieho krajinského súdu v Mníchove\nvyhovel návrhu na prepustenie Michala Kováča ml. z väzby na kauciu pod podmienkou,\nže neopustí SRN a odovzdá cestovný pas.\nDňa 5. apríla 1998 uvedený súd vyhovel žiadosti Michala Kováča ml. a so súhlasom\nštátneho zástupcu zrušil jeho povinnosť zotrvať až do skončenia súdneho sporu v SRN\na odovzdať cestovný pas, avšak ponechal v platnosti zloženú kauciu, ktorou Michal\nKováč ml. ručil za to, že sa na predvolanie dostaví na súd. Dňa 23. februára 2000 Vyšší\nkrajinský súd v Mníchove rozhodol o zastavení konania voči Michalovi Kováčovi ml.\nz dôvodu, že nemožno očakávať jeho odsúdenie vzhľadom na udelenú amnestiu a jeho\npôsobenie v diplomatických službách Slovenskej republiky. Na základe uvedeného zložená\nkaucia prepadla v prospech SRN.\nI.4 Analýza uvádzacej časti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 570 z 5. apríla 2017\nV rámci tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje\nza potrebné v prvom rade zdôrazniť, že preskúmavané uznesenie národnej rady vydané\nna základe ústavou zverenej právomoci nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi\nrozhodnutiami vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami (k právnej povahe\npreskúmavaného uznesenia národnej rady pozri podrobne časť III.2 tohto nálezu).\nPri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné\n\n17\n\nzákony spravidla explicitne ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok\nrozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku (pozri napr.\n§ 137 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, § 163 Trestného poriadku, § 219\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok atď.), zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí\nústavných orgánov vydaných pri výkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné\nzákony ich náležitosti neustanovujú, a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou\ntakýchto rozhodnutí je aj ich odôvodnenie (k tomu pozri m. m. II. ÚS 298/2015).\nUvedené právne východisko treba v plnom rozsahu aplikovať aj na preskúmavané\nuznesenie národnej rady. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v ústave je explicitne\nvymedzená hmotnoprávna podmienka, podľa ktorej môže národná rada uznesením zrušiť\nrozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti len vtedy, ak „odporuje princípom\ndemokratického a právneho štátu“ [čl. 86 písm. i) ústavy]. Podľa názoru ústavného súdu\ntotiž skutočnosť, že text uznesenia národnej rady vydaného na základe čl. 86 písm. i) ústavy\nneobsahuje odôvodnenie, resp. nedostatočne odôvodňuje záver národnej rady o tom,\nže derogované rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti je v rozpore s princípmi\ndemokratického a právneho štátu, nemôže sám osobe zakladať záver o jeho nesúlade\ns Ústavou Slovenskej republiky. K záveru o tom, že uznesenie národnej rady č. 570\nje (alebo nie je) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, totiž musí ústavný súd dospieť\nna základe vlastného ústavného prieskumu, v rámci ktorého zohráva „odôvodňujúca“ časť\ntextu preskúmavaného uznesenia vo svojej podstate len marginálnu úlohu.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že uvádzacia časť textu\npreskúmavaného uznesenia národnej rady obsahuje v deklaratórnej podobe (zrejme) nosné\ndôvody, ktoré viedli národnú radu k zrušeniu rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách\nz 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a k zrušeniu rozhodnutia prezidenta o milosti\nz 12. decembra 1998. Parafrázujúc už citovaný text, možno akcentovať, že národná rada za\nnosné dôvody svojho derogačného rozhodnutia označila\na) skutočnosť, že derogované rozhodnutia „... slovenskú spoločnosť dlhodobo\nznepokojujú“,\n\n18\n\nb) skutočnosť, že rešpektovanie základných práv a slobôd je „neoddeliteľnou\nsúčasťou právneho štátu“,\nc) svoje principiálne presvedčenie, že „amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom\nštátnej moci a osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym\npredstaviteľom štátnej moci“ (!),\nd) medzinárodnoprávne, resp. medzinárodnopolitické záväzky Slovenskej republiky\n(pozri čl. 1 ods. 2 ústavy), ktoré sa viažu aj na „Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred\nnúteným zmiznutím, ktorá bola vyhlásená Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie\nSpojených národov číslo 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 a Medzinárodný dohovor\no ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím odvolávajúci sa na Deklaráciu\no ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorý je medzinárodnou zmluvou“,\ne) limity výkonu funkcie prezidenta vyplývajúce z jeho ústavného sľubu, ktorých\nsúčasťou je „záväzok vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov a zachovávať\na obhajovať ústavu a ostatné zákony“.\nII.\nĎalší priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\nII.1 Pridelenie veci sudcovi spravodajcovi a rozhodovanie o námietkach\npredpojatosti\nDňa 7. apríla 2017 bola vec podľa rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 pridelená prostredníctvom\nelektronickej podateľne Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi a zaevidovaná\npod sp. zn. Rvp 622/2017.\nSudca spravodajca bezprostredne po pridelení veci oznámil v liste adresovanom\npredsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde skutočnosti, ktoré\nby mohli zakladať dôvody\n\nna jeho vylúčenie\n\nz rozhodovania\n\nveci\n\nvedenej\n\npod sp. zn. Rvp 622/2017. Obdobné oznámenie o dôvodoch vylúčenia z výkonu sudcovskej\n\n19\n\nfunkcie vo veci sp. zn. Rvp 622/2017 predložil predsedníčke ústavného súdu\n(10. apríla 2017) aj sudca Peter Brňák.\nO oznámeniach sudcov Ladislava Orosza a Petra Brňáka rozhodlo podľa § 28 ods. 4\nv spojení s § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu na neverejnom\nzasadnutí konanom 11. apríla 2017 uzneseniami č. k. PL. ÚS 7/2017-11 (sudca L. Orosz)\na č. k. PL. ÚS 7/2017-29 z 11. apríla 2017 (sudca P. Brňák) tak, že ich z výkonu sudcovskej\nfunkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 622/2017 nevylúčilo (obe rozhodnutia tvoria\nobsah spisu vedeného v súčasnosti pod sp. zn. PL. ÚS 7/2017, pozn.).\nII.2 Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej\nrepubliky, vlády Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k uzneseniu Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 570 z 5. apríla 2017\nII.2.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nPodľa § 48b ods. 2 zákona o ústavnom súde je účastníkom konania pred ústavným\nsúdom o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie\ns Ústavou Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky.\nPodľa § 48 ods. 4 písm. a) zákona o ústavnom súde si pred rozhodnutím vo veci\nsamej podľa tohto oddielu predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko národnej rady spolu\ns pripojeným záznamom o diskusii na jej schôdzi k uzneseniu schválenému národnou radou\npodľa čl. 86 písm. i) ústavy.\nVychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde, predsedníčka\nústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala predsedu národnej rady, aby v lehote\n10 pracovných dní predložil stanovisko národnej rady, ako aj záznam o diskusii k uzneseniu\nnárodnej rady č. 570 z 5. marca 2017.\n\n20\n\nPredseda národnej rady v reakcii na žiadosť predsedníčky ústavného súdu doručil\nústavnému súdu 5. mája 2017 podanie označené ako „Stanovisko účastníka konania\npodľa čl. 129a Ústavy Slovenskej republiky“ (ďalej len „stanovisko národnej rady“),\nktorého súčasťou bola aj kópia záznamu o rozprave na 14. schôdzi národnej rady\nk schválenému uzneseniu č. 570 z 5. apríla 2017, poverenie na zastupovanie národnej rady\nv konaní podľa čl. 129a ústavy vydané poslancovi národnej rady Petrovi Kresákovi\na splnomocnenie advokátovi JUDr. Petrovi Kubinovi, so sídlom c/o Dentons Europe CS\nLLP, organizačná zložka – Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, aby spolu\ns povereným poslancom národnej rady Petrom Kresákom zastupoval národnú radu v tomto\nkonaní.\nVzhľadom na závažný ústavnoprávny dosah rozhodnutia ústavného súdu vydaného\nv konaní podľa čl. 129a ústavy a vzhľadom na vnútornú konzistentnosť stanoviska národnej\nrady ústavný súd považuje za vhodné premietnuť podstatnú časť jeho obsahu do tohto\nnálezu. V stanovisku národnej rady sa uvádza:\n«... A. ROZSAH STANOVISKA A PRÁVOMOC ÚSTAVNÉHO SÚDU\n1. Otázka zrušenia amnestií a milosti, ktoré boli zrušené Preskúmavaným uznesením,\nje v Slovenskej republike už takmer 20 rokov predmetom rozsiahlej odbornej, politickej\ni spoločenskej diskusie. Touto otázkou sa zaoberalo viacero autorov v odbornej právnickej\nspisbe a ešte viac politických predstaviteľov v rámci politickej argumentácie. Niektoré\naspekty (ne)zrušiteľnosti prezidentskej amnestie a milosti a najmä spôsobov, ako to urobiť,\nboli\n\ndokonca\n\npredmetom\n\nniekoľkých\n\nsúdnych\n\nrozhodnutí\n\ntak\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.\n2. Závery dosiaľ sformulované v rámci tejto odbornej, politickej, či spoločenskej\ndiskusie a rovnako závery, ku ktorým v súvislosti so zrušením a (ne)zrušiteľnosťou\nprezidentskej amnestie a milosti dosiaľ dospeli súdy, však vychádzajú z právneho stavu\nexistujúceho pred prijatím ústavného zákona č. 71/2017 z 30. marca 2017, ktorým bola\ndo Ústavy zavedená kompetencia NR SR uznesením zrušovať rozhodnutia prezidenta\no amnestii alebo milosti, ak odporujú princípom demokratického a právneho štátu\n(ďalej len „Novela ústavy“).\n\n21\n\n3. Po nadobudnutí účinnosti Novely ústavy (t. j. od 4. apríla 2017) však existuje\nvo vzťahu k otázke zrušenia a (ne)zrušiteľnosti prezidentskej amnestie a milosti nový právny\nstav, keď priamo Ústava ako základný a najvyšší zákon štátu vo svojom texte\n(a) dáva kompetenciu NR SR, aby za splnenia Ústavou stanovených podmienok\nsvojim uznesením zrušila prezidentskú amnestiu alebo milosť [čl. 86 písm. i) Ústavy]; a\n(b) explicitne stanovuje, že táto kompetencia NR SR sa vzťahuje aj na článok\nV a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii\nuverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky\nzo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta\nSlovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417, ktoré boli zrušené Preskúmavaným uznesením (čl. 154f ods. 1\nÚstavy)\n4. Podmienky ustanovené Ústavou, za ktorých môže NR SR zrušiť prezidentskú\namnestiu alebo milosť, možno rozdeliť do dvoch skupín:\n(a) materiálna podmienka - rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti musí byť\nv rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, čiže s čl. 1 ods. 1 Ústavy [čl. 86\npísm. i) Ústavy]; a\n(b) formálne podmienky - prijatie uznesenia o zrušení amnestie alebo milosti musí\nnavrhnúť najmenej pätina (30) poslancov NR SR (čl. 88a Ústavy), schváliť ho musí\nústavodarná moc, čiže aspoň trojpätinová väčšina (90) poslancov NR SR (čl. 84 ods. 4\nÚstavy) a musí byť vyhlásené rovnakou formou ako zákon [čl. 86 písm. i) Ústavy].\n5. Ústavný súd má podľa čl. 129a Ústavy právomoc preskúmať súlad\nPreskúmavaného uznesenia s Ústavou, keďže Ústava vo vzťahu k Preskúmavanému\nuzneseniu nestanovuje žiadne iné podmienky alebo kritériá okrem tých, ktoré sú uvedené\nv odseku 4 vyššie, preskúmanie súladu Preskúmavaného uznesenia s Ústavou vyžaduje\npráve a len preskúmanie splnenia týchto podmienok\n6. Ústavodarná moc ako najvyššia a moc v štáte (pouvoir constituant), ktorej sú\npodriadené\n\nvšetky\n\nostatné\n\nňou\n\nustanovené\n\na\n\nvytvorené\n\nzložky\n\nštátnej\n\nmoci\n\n(pouvoir constitué), je najvyšším reprezentantom suveréna (ľudu) a má právomoc meniť\nÚstavu. Rozhodnutie ústavodarnej moci o zmene Ústavy sa tvorí politicky. Zmenou textu\nÚstavy zároveň automaticky dochádza k prekonaniu všetkých záverov právnej vedy\n\n22\n\n(doktríny) a judikatúry, ktoré sú založené na predchádzajúcom texte Ústavy, ktorý\nv dôsledku zmeny už neplatí alebo bol doplnený spôsobom nezlučiteľným s doterajšou\ndoktrínou či judikatúrou\n7. Keďže ústavodarná moc prijatím Novely ústavy zaviedla úplne nové podmienky\npre zrušovanie prezidentskej amnestie a milosti, prekonala tým všetku doktrínu a judikatúru\nvychádzajúcu z doterajšieho právneho stavu. Za dnešného právneho stavu teda už neobstojí\nžiaden záver o absolútnej ústavnej neprípustnosti zrušenia amnestie alebo milosti, nakoľko\nÚstava zrušenie amnestie alebo milosti výslovne pripúšťa. Príslušné ustanovenia\nupravujúce podmienky, za akých sa tak môže stať, sú súčasťou ústavného textu, sú záväzné\npre každého, vrátane Ústavného súdu (čl. 2 ods. 2 Ústavy) a nemôže ich zrušiť nik iný\nokrem samotného ústavodarcu. To znamená, že tieto ustanovenia nepodliehajú ani\nprieskumnej právomoci Ústavného súdu (čl. 127 Ústavy), a už vôbec nie ex offo alebo ako\npredbežná otázka v inom konaní (porovnaj čl. 130 Ústavy).\n8. Vzhľadom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo všeobecnej záväznosti a\nnespornosti príslušných ustanovení Ústavy zavedených Novelou ústavy, v tomto stanovisku\nNR SR nepovažuje za potrebné ani užitočné akokoľvek adresovať a vysporiadavať sa so\nzávermi doktríny a judikatúry, ktoré sú založené na právnom stave pred prijatím Novely\nústavy, pretože tieto sa prijatím Novely ústavy stali obsolétnymi. Namiesto toho sa NR SR v\ntomto stanovisku sústredí na zhrnutie skutočnosti a argumentov preukazujúcich, že\nPreskúmavané uznesenie spĺňa všetky materiálne a formálne podmienky stanovené Ústavou\npre tento typ uznesenia (viď odsek 4 vyššie).\n9. Podľa § 48b ods. 6 ZoÚS môže Ústavný súd rozhodnúť o (ne)súlade\nPreskúmavaného uznesenia s ústavou ako celku alebo len v jeho časti. Preskúmavané\nuznesenie má 3 samostatné body, z ktorých každý zrušuje jedno samostatné rozhodnutie\nprezidenta o amnestii, resp. milosti. Argumentácia NR SR preto v tomto stanovisku\nv maximálnej možnej miere sleduje túto štruktúru Preskúmavaného uznesenia. Keďže však\nbody 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia spolu navzájom úzko súvisia, argumentácia k týmto\ndvom bodom je spoločná a bod 3 Preskúmavaného uznesenia adresujeme oddelene\nod bodov 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia.\n10. Pokladáme za potrebné zvýrazniť, že prijatím Preskúmavaného uznesenia došlo\n(v časti bodov 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia) aj k vytvoreniu predpokladov na naplnenie\n\n23\n\npozitívneho záväzku štátu vytvoriť podmienky na umožnenie efektívneho stíhania podozrení\nz porušenia práva nebyť podrobený mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu\nzaobchádzaniu [čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)], ako aj k splneniu medzinárodného\nzáväzku Slovenskej republiky prevzatého ratifikáciou Medzinárodného dohovoru o ochrane\nvšetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím (oznámenie Ministerstva zahraničných veci\nč. 12/2014) (ďalej len „Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím“). Tomuto\naspektu Preskúmavaného uznesenia sa venujeme v časti D tohto stanoviska. Prijatie\nPreskúmavaného uznesenia je preto nielen v súlade s Ústavou, ale aj v súlade\ns medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.\nB\n\nSPLNENIE MATERIÁLNEJ PODMIENKY\n\nB.I\n\nVšeobecne\n\n11. Materiálnou podmienkou, ktorá musí byť splnená na to, aby NR SR mohla prijať\nuznesenie o zrušení prezidentskej amnestie alebo milosti je rozpor rozhodnutia prezidenta\no udelení amnestie alebo milosti s princípmi demokratického a právneho štátu, čiže s čl. 1\nods. 1 Ústavy [čl. 86 písm. i) Ústavy].\n12.\n\nPrincípy\n\ndemokratického\n\na\n\nprávneho\n\nštátu,\n\nktoré\n\nboli\n\nporušené\n\nčlánkom V a článkom VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998\no amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia),\nrozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným\npod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia) a rozhodnutím prezidenta\nSlovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417 (bod 3 Preskúmavaného uznesenia) sú nasledovné\n(a)\n\nprincíp suverenity ľudu;\n\n(b)\n\nprincíp deľby moci;\n\n(c)\n\nprincíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci;\n\n(d)\n\nprincíp právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní;\n\n(e)\n\nprincíp rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd;\n\n(f)\n\nprincíp rovnosti pred zákonom.\n\n24\n\nB.II Porušenie princípu suverenity ľudu\n13. Porušenie princípu suverenity ľudu konštatujeme v prípade článku V rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom\n55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade článku I rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom\n214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).\n14. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy: „Štátna moc... .“.\n15. K spáchaniu amnestovaných skutkov došlo v súvislosti s prípravou a vykonaním\nreferenda v dňoch 23. a 24. mája 1997. Referendum bolo pritom v tom čase jediným\nprostriedkom priameho výkonu štátnej moci občanmi na celoštátnej úrovni (dnes je takýmto\nprostriedkom ešte ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, čo je inštitút svojou povahou\nodvodený od referenda).\n16. Referendum bolo teda v danom čase jediným prostriedkom, ktorým mohol ľud\n(suverén) vykonať akt štátnej moci priamo a bez volených zástupcov. Občania mali v tomto\nreferende odpovedať na štyri otázky: „Ste za vstup SR do NATO?“, „Ste za rozmiestnenie\njadrových zbraní na území SR?“, „Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?“\n(na návrh NR SR) a „Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého\nnávrhu ústavného zákona priamo?“ (na základe petície občanov).\n17. Ako ústavne sporná sa však v tomto referende ukázala práve štvrtá otázka, ktorej\nobsahom bola navrhovaná zmena Ústavy. Na návrh skupiny poslancov zasiahol do tejto\nproblematiky Ústavný súd, keď ho požiadali v tejto súvislosti o výklad Ústavy. Skupina 35\nposlancov NR SR podala 7. mája 1997 na Ústavný súd návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)\na podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy, v ktorom\npožiadala Ústavný súd, aby vyslovil, že „Článok 72 a článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky neumožňujú, aby prezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene\nÚstavy Slovenskej republiky.“\n18. Ústavný súd v tejto veci po prvýkrát podal svoj výklad k niektorým článkom\nÚstavy upravujúcim referendum a navrhovateľom dal iba čiastočne za pravdu. Aj napriek\ntomu, že Ústavný súd v tomto svojom uznesení tiež výslovne konštatoval, že už vyhlásené\nreferendum zaväzuje tak prezidenta ako aj iné štátne orgány a že musí prebehnúť, nakoľko\nÚstava neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené, vtedajší\n\n25\n\nminister vnútra dal vytlačiť hlasovacie lístky s tromi otázkami, ktoré sa týkali iba\nbezpečnostnej problematiky. Ústredná komisia pre referendum preto následne konštatovala,\nže právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo\nreferendum zmarené.\n19. Ako je známe, na základe viacerých podaní občanov neskôr Ústavný súd iba\npotvrdil, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím postupom a konaním v čase\nod 21. mája do 24. mája 1997 pri zabezpečovaní vytlačenia a doručovania hlasovacích\nlístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom Slovenskej republiky\nv Zbierke zákonov pod č. 76/1997 porušilo ich ústavné právo zúčastniť sa na tomto\nreferende upravené v čl. 94 Ústavy, a tým súčasne porušilo aj ich základné právo\nzúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo upravené v čl. 30 ods. 1 Ústavy, pričom\nobe práva porušilo v spojení s čl. 2 ods. 1 Ústavy (nálezy Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 60/97 a I. ÚS 67/97).\n20. Dotknuté osoby podieľajúce sa na príprave predmetného referenda pod vedením\nvtedajšieho ministra vnútra, teda v rozpore s právoplatným uznesením Ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 31/97 predmetné referendum zmarili. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar\nna tento skutok bezprostredne po získaní prezidentských právomocí udelil amnestie, ktorá\nbola zrušená Preskúmavaným uznesením.\n21. Tieto amnestie mali za cieľ zabrániť trestnému stíhaniu skutku, ktorým jeho\npáchatelia upreli suverénovi (ľudu) aj tú jedinú možnosť priameho výkonu jeho suverénnej\nmoci, ktorú v danom čase podľa Ústavy mal. Páchatelia týchto trestných činov pritom\nkonali v jednoznačnom úmysle porušiť Ústavu, nakoľko v danom čase už bolo publikované\nv Zbierke zákonov a teda právoplatné uznesenie Ústavného súdu o výklade Ústavy\nsp. zn. II. ÚS 31/97, ktoré obsahovalo presný výklad Ústavy o tom, ako treba v prípade\ndaného referenda postupovať. Neexistovali teda žiadne pochybnosti o ústavnej konformite\nštvrtej referendovej otázky a príslušné osoby zodpovedajúce za prípravu referenda o ňom\nmuseli vedieť.\n22. Keďže tieto amnestie bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu zabránili\nvyšetreniu a stíhaniu skutku, ktorým došlo k hrubému porušeniu princípu suverenity ľudu,\nsamy sú v rozpore s týmto princípom.\n\n26\n\nB.III Porušenie princípu deľby moci\n23. Porušenie princípu deľby moci konštatujeme v prípade článku V a článku VI\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným\npod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).\n24. Podľa nálezu Ústavného súdu zo dňa 24. mája 1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95:\n„V ústavnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov\nštátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú\nrovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,\nktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej\nkontroly a spolupráce.“\n25. Inštitút amnestie a milosti je súčasťou mechanizmu bŕzd a protiváh, ktorou jedna\nzložka moci (prezident) má možnosť vyvažovať a brzdiť iné zložky moci (najmä súdnu moc)\nv prospech tretieho subjektu nezávislého od štátnej moci (druhovo určeného okruhu osôb\nv prípade amnestie alebo konkrétnej osoby v prípade milosti). Ak sú však v pozícii\namnestovaných alebo omilostených predstavitelia tej istej štátnej moci, ktorá amnestiu\nalebo milosť udeľuje (navyše v súvislosti so skutkami, ktoré mali spáchať pri výkone štátnej\nmoci), ide o konflikt záujmov, ktorý zásadným spôsobom narušuje systém bŕzd a protiváh\na ústavnú rovnováhu moci. Jedna zložka moci tak prostredníctvom amnestie alebo milosti\nchráni svojich predstaviteľov (teda samu seba) pred inou zložkou moci. Ak by bola\nprípustná možnosť udelenia amnestie predstaviteľom štátnej moci za činy spáchané\npri výkone štátnej moci, tak by jedna zložka štátnej moci (výkonná) takto získala\nneoprávnenú výhodu pred inou zložkou moci (súdnou), čím dochádza k porušeniu princípu\ndeľby moci.\n26. V Slovenskej republike je výkonná moc rozdelená medzi vládu a prezidenta.\nV zmysle čl. 105 Ústavy v znení platnom a účinnom v roku 1998, ak prezident nebol zvolený,\nalebo ak sa úrad prezidenta uvoľnil a ešte nebol zvolený nový prezident, alebo ak bol\nzvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemohol svoju funkciu\nvykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patril vláde Slovenskej republiky,\n\n27\n\nokrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takomto prípade mohla vláda\npoveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta.\n27. Ak Ústava pripúšťa v období „interregna“ dočasný prechod prezidentských\nkompetencií na vládu a jej predsedu, robila tak z nevyhnutnosti a v záujme zabezpečenia\n(a neohrozenia) riadneho chodu ústavných orgánov a plynulosti výkonu tých právomoci\nprezidenta, bez výkonu ktorých by bol riadny chod ústavných orgánov alebo bezpečnosť\nštátu ohrozená. Nerobila tak v žiadnom prípade za účelom narušenia ústavnej rovnováhy\nvyžadovanej princípom deľby moci.\n28. Zastupujúci prezident však nedisponuje plnou demokratickou legitimitou\nna výkon prezidentských právomoci. Tú možno získať iba riadnym demokratickým zvolením\nv prezidentských voľbách. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar nebol zvolený v riadnych\ndemokratických voľbách do funkcie prezidenta. Bol zvolený za poslanca NR SR,\na ako predseda najúspešnejšej strany v parlamentných voľbách mal demokratickú legitimitu\nbyť poverený zostavením vlády a stať sa jej predsedom. Nikdy však (ani v nepriamych\nvoľbách v NR SR, kedy nekandidoval, ani v neskorších priamych voľbách, kedy kandidoval\nopakovane) nebol demokraticky zvolený za prezidenta.\n29. Nedostatok plnej demokratickej legitimity na výkon prezidentských kompetencií\nvyžaduje v právnom štáte od dočasného vykonávateľa týchto kompetencii zdržanlivý\na sebaobmedzujúci prístup k ich výkonu s vedomím, že vykonáva kompetencie, ktoré mu\npatria iba formálne a „z núdze“, pričom v skutočnosti (materiálne) patria niekomu inému.\nRešpektujúc tento prístup by zastupujúci prezident mal vykonávať dočasne a mimoriadne\nzverené prezidentské právomoci len v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie riadneho\nchodu ústavných orgánov alebo zaistenie bezpečnosti štátu a výkon tých ostatných by mal\nprenechať riadne zvolenému prezidentovi s plnou demokratickou legitimitou.\n30. Argumentácia odporcov zrušenia amnestií vydaných zastupujúcim prezidentom\nVladimírom Mečiarom obvykle končí v bode, že mal oprávnenie ich udeliť a preto bolo toto\nrozhodnutie v súlade s ústavným poriadkom. Takáto argumentácia je však nanajvýš\npovrchná a formalistická, pretože úplne ignoruje obsah a podstatu materiálneho právneho\nštátu. Podľa nálezu Ústavného súdu zo dňa 20. mája 2009, sp. zn. PL. ÚS 17/2008\n„Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú\na hodnotovú kvalitu právnej normy... Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom\n\n28\n\ndodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera\nsúlad právne významných skutočnosti s právnym poriadkom.“\n31. Formálno-právny prístup k tejto otázke môže naznačovať, že prezident\nje oprávnený využívať amnestiu podľa ľubovôle. Materiálno-právne a dokonca aj historické\nnazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznačne k odlišnému záveru.\n32. V súlade s obsahom princípu materiálneho právneho štátu je totiž aj požiadavka\nna to, aby pri využívaní ústavných oprávnení prezidenta sa aj na neho vzťahovali limity\na hranice určené samotnou materiálnou podstatou základných ústavných princípov.\n33. Podľa všeobecne uznávaného a moderného prístupu k ústavnosti je prezident\n(podobne ako každý iný ústavný orgán) povinný rešpektovať tak formálno-právne, ako aj\nmateriálne znaky ústavnosti. Rovnako sa aj od prezidenta očakáva, že nebude\nuprednostňovať určité partikulárne záujmy, či zvýhodňovať určité skupiny obyvateľstva\na svoje oprávnenia dokáže používať na presadzovanie toho, čo sa zvykne tak vzletne\noznačovať ako „všeobecné blaho spoločnosti“.\n34. Udelenie amnestii zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom bolo síce\nformálne v súlade s kompetenciami, ktoré dočasne vykonával, avšak z materiálneho\nhľadiska bolo úplne svojvoľné, nakoľko vôbec nebol pomenovaný (o to menej preukázaný)\ndôvod, pre ktorý boli tieto amnestie udelené v rozsahu, ktorý je v rozpore s podstatou\nmateriálneho právneho štátu a rovnako aj s ústavným princípom deľby moci.\n35. Naviac, z doktrinálnych výkladov je zrejmé, že pod pojmom amnestia sa chápe\nopatrenie všeobecné, objektívne, týkajúce sa individuálne neurčitých páchateľov trestných\nčinov určitého druhu. Amnestia sa vždy vzťahuje na konkrétne uvedené trestné činy alebo\ntresty. Z uvedeného je zrejmé, že amnestie udelené zastupujúcim prezidentom Vladimírom\nMečiarom vo svojich aboličných častiach nezodpovedali vymedzeniu amnestie, aká sa bežne\npoužíva v ústavnom práve. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zastupujúci prezident\nVladimír Mečiar, nemal právo tieto amnestie (v ich aboličných častiach) spôsobom, ako to\nurobil vo svojom rozhodnutí zo dňa 3. marca 1998 (bod 1 Preskúmavaného uznesenia)\na následne aj zo dňa 7. júla 1998 (bod 2 Preskúmavaného uznesenia). V prípade vyššie\nuvedených aboličných častí týchto amnestií nešlo ani o amnestiu v právnom zmysle,\nnakoľko ich čl. V. a VI., resp. I. a II. sa vzťahoval nielen na neohraničený okruh subjektov,\nale najmä na neohraničený okruh skutkov.\n\n29\n\nB.IV Porušenie princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej\nmoci\n36. Porušenie princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej\nmoci konštatujeme v prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1\nPreskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nzo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného\nuznesenia).\n37. Princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci\nje vyjadrený najmä v čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého: „Štátne orgány... .“.\n38. Ústavný súd vo svojom uznesení z 31. októbra 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96 (Zbierka\nnálezov a uznesení Ústavného súdu - 1996, str. 238, 243) uviedol, že jediné ustanovenie\nÚstavy limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky\nje obsiahnuté v sľube, ktorý skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky a v ktorom\nsa zaväzuje, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov a zachovávať\ni obhajovať Ústavu a ostatné zákony (čl. 104 Ústavy).\n39. Preto záujem občanov (t. j. verejný záujem), zachovávanie i obhajoba Ústavy\na ostatných zákonov sú ústavne upravené dôvody, ktoré prezident zohľadňuje (a ktorými\nje obmedzený) pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako boli\nupravené v roku 1998 v čl. 102 písm. i) Ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že i keď vláda\na jej predseda pri zastupovaní prezidenta (čl. 105 ods. 1 Ústavy) tento sľub formálne\nneskladajú, sú ním, mimo každú pochybnosť, v pozícii zastupujúceho prezidenta pri výkone\njeho ústavných právomoci viazaní.\n40. Pokiaľ teda prezident (či už riadny alebo zastupujúci) uplatní svoju právomoc\nv rozpore s ústavným sľubom prezidenta, poruší tým princíp obmedzenej vlády a vylúčenia\nsvojvôle pri výkone verejnej moci.\n41. V prípade amnestií udelených predsedom vlády vykonávajúcim právomoci\nprezidenta v článkoch V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného\nuznesenia) a v rozhodnutí predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii\n\n30\n\nuverejnenom pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia) vtedajší\npredseda vlády jednoznačne nekonal v záujme občanov (t. j. vo verejnom záujme). Okrem\ntoho nekonal ani v súlade s právnym poriadkom (v prípade zmareného referenda bolo\nv čase keď vtedajší minister vnútra dal vytlačiť a distribuovať hlasovacie lístky verejne\nznáme uznesenie Ústavného súdu, ktorý výslovne konštatoval, že už vyhlásené referendum\nzaväzuje tak prezidenta ako aj iné štátne orgány a že musí prebehnúť, nakoľko Ústava SR\nneumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené a v prípade\nzavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny boli už v čase vyhlásenia prvej amnestie rozhodnutím predsedu vlády SR č. 55/1998 Z. z. zo dňa 3. marca 1998 (bod 1\nPreskúmavaného uznesenia), prvé závery vyšetrovateľov, ktoré svedčili o účasti\npríslušníkov Slovenskej informačnej služby na tomto skutku. Zastupujúci prezident Vladimír\nMečiar pri udeľovaní amnestií teda postupoval v priamom rozpore so záujmom občanov\ni s právnym poriadkom, oproti ktorým uprednostnil súkromný, resp. skupinový záujem\nsvojich podriadených spolustranníkov, spolupracovníkov a vykonávateľov ich príkazov,\nza ktorých výkon sám politicky i funkčne zodpovedal.\n42. Zo spáchania skutkov, ktoré boli predmetom vyššie uvedených amnestií, boli\npodozriví vysokí predstavitelia vtedajšej štátnej moci (riaditeľ Slovenskej informačnej\nslužby v prípade zavlečenia do cudziny a minister vnútra v prípade zmarenia referenda).\nKeďže k spáchaniu predmetných skutkov došlo ešte pred prechodom prezidentských\nprávomoci na vládu a jej predseda ešte nestihol vydať sporné amnestie, v daných veciach\npo istý čas prebiehali trestné konania. V rámci týchto trestných konaní existovali všeobecne\nznáme podozrenia zo snáh nenáležite vplývať na činnosť orgánov činných v trestnom konaní\n(napr. účelové odnímanie vecí vyšetrovateľom, ktorí mali záujem na riadnom vyšetrení\nveci). Uvedené skutočnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že už v tomto čase predstavitelia\nvtedajšej vládnucej moci hľadali spôsoby, ako zabrániť stíhaniu týchto skutkov.\n43. Je rovnako všeobecne známou skutočnosťou, že pred skončením funkčného\nobdobia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča sa v NR SR opakovane a dlhodobo\n„nedarilo“ zvoliť jeho nástupcu. Dnes možno s odstupom času vysloviť dôvodné\npodozrenie, že vtedajšia vládna väčšina pod vedením HZDS a jeho predsedu Vladimíra\nMečiara účelovo prostredníctvom svojej parlamentnej väčšiny bránila zvoleniu riadneho\nprezidenta (aj) preto, lebo vedela, že ak do uplynutia funkčného obdobia vtedajšieho\n\n31\n\nprezidenta Michala Kováča nebude zvolený jeho riadny nástupca, tak všetky právomoci\nprezidenta prejdú do rúk vlády, resp. NRSR ovládanej HZDS a jeho predsedom Vladimírom\nMečiarom, ktorý následne udelením amnestie zabezpečí beztrestnosť predstaviteľom\nvtedajšej štátnej moci podozrivým zo spáchania závažných trestných činov v mene štátu.\nTomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že udelenie týchto amnestií bolo jedným z prvých\nrozhodnutí zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara (ak nie vôbec prvým) po tom,\nako na jeho vládu prešli prezidentské právomoci, prijatým v prvý deň ich výkonu.\n44. Ako teda vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vykonávajúci právomoci\nprezidenta pri vydaní týchto amnestií zohľadnil záujem občanov (verejný záujem)?\nV prípade amnestovania trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou\na vykonaním referenda je naviac všeobecné známe, že o vyhlásenie jeho 4. otázky požiadalo\nviac ako 350 000 občanov Slovenskej republiky. Pri analýze rozhodnutí o udelení týchto\namnestií sa poslancom NR SR nepodarilo identifikovať ani len žiadne stopy zohľadnenia\nzáujmu občanov. Napokon, najlepším dôkazom toho, že záujmy občanov v tomto prípade\nvôbec zohľadnené neboli, je tá skutočnosť, že verejná mienka počas obdobia takmer\n20 rokov od udelenia týchto amnestií kontinuálne požaduje ich zrušenie, čoho výsledkom\nbolo až osem pokusov o ich zrušenie v NR SR. Výsledkom tejto snahy občanov je práve\naj prijatie Novely ústavy a na ňu nadväzujúceho Preskúmavaného uznesenia. V tejto\nsúvislosti je potrebné poznamenať, že žiadna iná spoločensko-politická otázka v období\nsamostatnej Slovenskej republiky nemala porovnateľne dlhú a intenzívnu životnosť,\nako práve otázka zrušenia týchto amnestií. Ak by udelenie týchto amnestii záujem občanov\nzohľadňovalo, tak by občania (verejná mienka) nepožadovali ich zrušenie.\n45. Ďalším dôkazom o konflikte obsahu týchto amnestií so záujmami občanov\nje aj skutočnosť, že spomedzi relatívne veľkého počtu amnestií udelených v Slovenskej\nrepublike, už žiadna iná amnestia so sebou nespájala takú dlhodobú a vytrvalú požiadavku\nverejnosti na jej zrušenie. Naopak, občania všetky tieto ostatné amnestie viac-menej\nakceptovali bez toho, aby sa o nich viedla akákoľvek zásadnejšia diskusia či polemika.\nUvedené dokazuje, že občania dokážu rozlíšiť, či určité rozhodnutie štátneho orgánu\nje alebo nie je v rozpore s ich záujmami. V prípade rozporu sa dokážu proti takému\nrozhodnutiu ozvať a vytrvať v tejto pozícii aj po veľmi dlhý čas, ako to bolo aj v prípade\namnestií vydaných Vladimírom Mečiarom.\n\n32\n\n46. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar odôvodnil udelenie týchto amnestií\n„ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov\nnapätia v spoločnosti.“\n47.\n\nVšeobecne\n\nznámou\n\nskutočnosťou\n\nďalej\n\nje,\n\nže\n\nzo\n\nspáchania\n\nalebo\n\nspolupáchateľstva na trestných činoch súvisiacich so skutkami vymedzenými v týchto\namnestiách je podozrivá Slovenská informačná služba (t. j. štátny orgán Slovenskej\nrepubliky) a jej predstavitelia (vtedajší riaditeľ - Ivan Lexa), pripadne niektorí štátni\na stranícki funkcionári HZDS (vtedajší minister vnútra - Gustáv Krajči). Tak riaditeľ\nSlovenskej informačnej služby ako aj minister vnútra boli štátnymi funkcionármi, ktorí v\ntom čase boli politicky aj funkčne podriadení predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi.\nTen za ich činnosť politicky aj funkčne zodpovedal. Preto amnestiu, ktorú týmto osobám\nudelil, z politického a funkčného hľadiska udelil sám sebe.\n48. S prihliadnutím na túto osobitnú okolnosť možno identifikovať záujem občanov\n(verejný záujem) na preukázaní alebo vyvrátení podozrenia v záujme bezpečnosti štátu.\nTáto je jednoznačne ohrozená, ak v Slovenskej informačnej službe zostanú pôsobiť osoby,\nktoré sa podieľali na trestnom čine s neprehliadnuteľnou politickou motiváciou (obidve\nrozhodnutia označované ako amnestie pritom vo svojich aboličných častiach stavali\nzásadnú prekážku pre nezávislé vyšetrovanie, odstránenie existujúcich pochybností\na nájdenie odpovede na otázky, ktoré hlboko zasiahli do života slovenskej spoločnosti).\nRovnako je však na ujmu bezpečnosti štátu stav, v ktorom nedôjde k obnove dobrého mena\norganizácie priamo sa podieľajúcej na zabezpečovaní ochrany bezpečnosti štátu.\n49. V záujme občanov (verejnom záujme) bolo a je potrebné prešetriť aj skutočnosť,\nči verejný činiteľ vo vysokej štátnej funkcii (minister vnútra SR) sa dopustil spáchania\ntrestného činu marenia referenda, ktorým došlo k priamemu porušeniu základného práva\nobčanov Slovenskej republiky zúčastňovať sa na správe verejných vecí a práva zúčastniť sa\nreferenda (čl. 30 a čl. 94 Ústavy). Ústavný súd pritom sám viackrát konštatoval, že konaním\nMinisterstva vnútra SR v súvislosti s referendom vyhláseným na máj 1997 došlo k porušeniu\nzákladných práv občanov Slovenskej republiky. Iste nemôže byť preto v záujme tých istých\nobčanov (a ani právneho štátu), aby činy, ktoré k tomuto porušeniu viedli, sa riadne\nnepreskúmali z hľadiska trestnej zodpovednosti ich pôvodcov.\n\n33\n\n50. Ak vychádzame zo skutočnosti, že prezident bol v roku 1998 povinný pri výkone\nsvojej ústavnej právomoci podľa čl. 102 písm. i) Ústavy plniť svoje záväzky obsiahnuté\nv jeho sľube podľa čl. 104 Ústavy, treba uviesť, že amnestie vydané zastupujúcim\nprezidentom Vladimírom Mečiarom a zrušené Preskúmavaným uznesením týmto kritériám\nnezodpovedajú, pretože:\n(a)\n\nneboli vydané „v záujme občanov“; a\n\n(b)\n\nani neviedli „k dosiahnutiu občianskeho zmieru v záujme odstránenia\n\nmožných zdrojov napätia v spoločnosti“, ako sa to v záhlaví prvej z týchto amnestií uvádza.\n51. Všeobecné odsúdenie zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, ako aj široké\nnegatívne ohlasy na zmarenie referenda jasne vyvracajú tvrdenia o občianskom zmieri\na odstránení napätia. Naopak, rozpory sa tým prehĺbili a napätie sa zvýšilo. Amnestie teda\nneboli udelené „v záujme občanov“, ale v celkom zjavnom rozpore s týmito záujmami.\nMožno teda hovoriť o zneužití oprávnenia a o svojvoľnom konaní orgánu verejnej moci.\nZ histórie pritom nie je známe, žeby niektorý z predchádzajúcich slovenských a predtým\nčeskoslovenských prezidentov (vrátane obdobia komunistickej totality) zneužil inštitút\namnestie na iné ciele, než tie, pre ktoré bol inštitút kolektívnej milosti (amnestie) zriadený\na ktoré v každom právnom štáte sleduje (k cieľom inštitútu amnestie v právnom štáte bližšie\npozri časť B.V tohto stanoviska).\nB.V\n\nPorušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych\n\nočakávaní\n52. Porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych\nočakávaní konštatujeme v prípade všetkých amnestií a milosti zrušených Preskúmavaným\nuznesením.\n53. Účelom amnestie alebo milosti (ako mimoriadneho zásahu do vzťahu občana\na súdnej moci) je zmiernenie prísnosti práva v konkrétnych individuálne (milosť) alebo\ndruhovo (amnestia) určených prípadoch, spravidla s určitých dôvodov hodných osobitného\nzreteľa, na ktoré vo formálnom trestnom konaní nie je možné brať ohľad.\n54. Inštitúcia amnestie alebo milosti ako žiadna iná norma právneho poriadku\nnemôže byť určená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti\na nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch „ekvity“ a „verejný\n\n34\n\nzáujem“, ktoré v demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny\nporiadok a jeho nástroje totiž musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.\n55. Už Aristoteles pritom konštatoval, že „... právna norma nachádza práve\nvo svojom všeobecnom charaktere a obsahu vlastné obmedzenia, nakoľko nie každá\nvšeobecná norma zodpovedá presne každému jednotlivému prípadu. Milosť je preto\nnástrojom nevyhnutnej opravy (korekcie) právnej normy (zákona) v prípadoch, kde tento\nprávny nástroj, práve vďaka svojim všeobecným formuláciám, zanechal určité medzery“.\nNemecký právny teoretik a filozof prof. Radbruch pritom oveľa nekôr rovnako konštatoval,\nže „... akceptovanie milosti i amnestie aj v ústavách moderných demokracii je uznanie toho,\nže svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, ale že existujú aj iné hodnoty, ktoré\nje niekedy potrebné chrániť aj proti právu samotnému.“\n56. Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov\na ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi\norgánmi (II. ÚS 22/95). Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne\nrelevantnú otázku sa pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď\n(I.ÚS 87/93). Inštitút amnestie a milosti v materiálnom právnom štáte neslúži svojvôli\nprezidenta na účely zabezpečenia trvalej beztrestnosti jeho priateľov, spolupracovníkov\na ich podriadených alebo blízkych osôb, ale slúži na nastolenie materiálnej spravodlivosti\nv situáciách, v ktorých formálna (súdnou mocou nastolená) spravodlivosť nie je\ndostačujúca, alebo ak existuje iný dôvod hodný osobitného zreteľa - napríklad dôležitý\nverejný záujem, ktorý je potrebné uprednostniť pred verejným záujmom na vyšetrení\na potrestaní páchateľov trestnej činnosti. Uvedenou otázkou sa zaoberal napríklad\nSpolkový ústavný súd v Nemecku, ktorý v rozhodnutí č. 2 BvR 552/63 zo dňa 23. apríla 1969\nuviedol: „Nositeľ oprávnenia udeľovať milosť môže toto svoje oprávnenie využívať iba v\nrámci ústavného poriadku v rámci hraníc, ktoré sú vytýčené v čl. 1 ods. 3 a čl. 20 ods. 3\nZákladného zákona. Každé pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o milosti musí byť pritom\nmotivované snahou o dosiahnutie spravodlivosti, ako je táto podrobnejšie upravená\nv Základnom zákone... Svojvoľné alebo ľahkovážne zrušenie súdnych rozhodnutí\nprostredníctvom milosti by bolo potrebné pokladať za nezlučiteľné (v zmysle čl. 20 ods. 2\na 99) s ústavným poriadkom. Rozhodnutie o milosti, smerujúce k spravodlivosti, nestojí\nmimo právneho poriadku (nie je nesúladné s právny poriadkom). Prispieva k tomu, aby\n\n35\n\nkonkrétne súdne rozhodnutie dávalo zmysel tak pre odsúdených, ako aj pre celú\nspoločnosť.“\n57. V tomto chápaní môže preto prezident udeliť amnestiu alebo milosť iba v súlade\ns obsahom ústavných princípov právneho štátu a v rozsahu konania, ku ktorému ho\nzaväzuje obsah jeho ústavného sľubu; teda iba tak, aby amnestia alebo milosť slúžila na\nprospech všetkých občanov a spravodlivosti, ktorú právny poriadok v danom prípade\nnedokázal v dostatočnej miere poskytnúť. Z histórie nie je známe, že by niektorý z\npredchádzajúcich prezidentov použil inštitút amnestie alebo milosti na dosiahnutie iných\ncieľov, než pre ktoré boli tieto inštitúty zriadené a ktoré v každom právnom štáte sledujú.\nKeďže každá amnestia a milosť udelená prezidentom Slovenskej republiky pred udelením\namnestií a milosti zrušených Preskúmavaným uznesením tieto zásady viac-menej\nrešpektovala alebo z nich aspoň výrazne nevybočovala, vytvorila sa tým určitá ústavná\nzvyklosť, akým spôsobom a v akých situáciách sa má inštitút amnestie a milosti používať\nnielen v súlade s jeho zmyslom a účelom ale aj v súlade s podstatou materiálneho\ndemokratického a právneho štátu. V súlade s princípom právnej istoty by sa teda v právnom\nštáte očakávalo, že každý prezident bude tieto inštitúty používať iba na dosahovanie týchto\n(legitímnych) cieľov. Tomu zodpovedá právo každého takýto postup prezidenta legitímne\nočakávať a spoliehať sa, že tieto inštitúty budú využívané práve takto. Keď však za takéhoto\nstavu prezident udelí amnestiu alebo milosť, ktorá žiaden takýto legitímny cieľ nesleduje a\nnaopak preukázateľne sleduje veľmi nelegitímny cieľ (zabránenie stíhaniu a zabezpečenie\nbeztrestnosti svojim podriadeným predstaviteľov štátnej moci a páchateľom štátom\norganizovanej trestnej činnosti alebo omilostenie blízkej osoby), je takýto postup v rozpore\ns princípom právnej istoty.\n58. Ak v právnom štáte dôjde k spáchaniu skutku, ktorý zákon kvalifikuje ako trestný\nčin, tak osoby poškodené týmto trestným činom (konajúc v dôvere v právo) legitímne\nočakávajú, že štátna moc vykoná všetky kroky potrebné na vyšetrenie tohto skutku\na potrestanie jeho páchateľov, a že sa domôžu náhrady škody spôsobenej im týmto skutkom.\nTo isté od právneho štátu očakáva aj spoločnosť. Ako jednoznačne vyjadril Najvyšší súd\nSlovenskej republiky: „Čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody\ninak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) je potrebné interpretovať aj v tom\n\n36\n\nzmysle, že je pre štát neprípustné na trestné stíhanie rezignovať, ak má byť podľa zákona\nvedené.“\n59. Uvedené platí o to viac, ak existuje nielen dôvodné podozrenie, ale aj priame\ndôkazy, že trestných činov sa dopustili orgány štátu. Osobitne v súvislosti s obsahom\nčlánku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii\nuverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia), rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. júla 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia), pokladáme v tejto súvislosti\nza potrebné upozorniť nielen na obsah čl. 16 ods. 2 Ústavy („Nikoho nemožno mučiť ani\npodrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“), ale aj\nna obsah čl. 3 Dohovoru („Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo\nponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“), o ktorých interakcii Ústavný súd uviedol,\nže vzhľadom na totožný obsah čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy je potrebné\npri vymedzení a ochrane ľudských práv v súvislosti so zákazom mučenia, neľudského\nzaobchádzania a ponižujúceho zaobchádzania „zohľadniť aj príslušné právne názory\norgánov, ktoré Dohovor aplikovali alebo aplikujú“ (III. ÚS 70/01). Na uvedené\nupozorňujeme nielen vzhľadom na absolútny charakter zákazu mučenia, neľudského alebo\nponižujúceho zaobchádzania, ale aj vzhľadom na rešpektovaný princíp prezumpcie viny,\nktorý sa uplatňuje v prípadoch, keď sa osoba dostane do moci štátneho orgánu v zdravom\nfyzickom stave, ale následne dôjde k poškodeniu jeho zdravia a tiež aj jeho procesnoprávny\nrozmer, ktorý spočíva v povinnosti štátu zabezpečiť oficiálne, účinné a nezávislé\nvyšetrovanie prípadu, ktoré identifikuje zodpovedné osoby a vyvodí voči nim príslušnú\nzodpovednosť.\n60. Budovanie celospoločenskej dôvery v právo je dlhodobý a evolučný proces,\nv rámci ktorého dôvera v právo rastie alebo klesá (aj a najmä) podľa toho, ako spoločnosť\nvníma\n\nvyvodzovanie\n\nspravodlivosti\n\nvoči\n\npáchateľom\n\nzávažnej\n\ntrestnej\n\nčinnosti.\n\nKeď spoločnosť vidí, že štát uplatňuje spravodlivosť voči osobám páchajúcim závažné\ntrestné činy nezávisle a nestranne („padni komu padni“), dôvera v právo rastie a zároveň\npôsobí preventívne a profylaktický vo vzťahu k potenciálnym budúcim páchateľom.\nNaopak, keď štát uplatňuje spravodlivosť selektívne (a najmä ak ju neuplatňuje voči\nurčitým kategóriám osôb – napr. predstaviteľom štátnej moci), dôveru spoločnosti v právo\n\n37\n\ntým výrazne oslabuje, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že občania sa prestávajú\nspoliehať na štátom uplatňovanú spravodlivosť a berú ju do vlastných rúk.\n61. Vzhľadom na princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej\nmoci (časť B.IV tohto stanoviska) sa osobitne od predstaviteľov štátnej moci v právnom\nštáte očakáva, že najmä oni budú príkladom v dodržiavaní práva a vo vyvodzovaní\nzodpovednosti za protiprávne konanie. Očakávanie, že štátna moc bude v prípade\npostihovania trestnej činnosti postupovať voči svojim vlastným predstaviteľom a ich blízkym\nosobám rovnako razantne ako voči radovým občanom je úplne legitímne, a v právnom štáte\nby malo byť samozrejmosťou. Ak však štátna moc v prípade, keď jej predstavitelia alebo ich\nblízke osoby sú dôvodne podozriví zo spáchania závažnej trestnej činnosti, týchto nielen\nže razantne nestíha, ale im ešte aj udelí aboličnú amnestiu, je to v hrubom rozpore\ns legitímnymi očakávaniami tak obetí tejto trestnej činnosti ako aj širšej spoločnosti.\nTakýto prístup má zničujúci účinok na dôveru spoločnosti v právo.\n62. Argumentácia odporcov zrušenia amnestií vydaných zastupujúcim prezidentom\nVladimírom Mečiarom obvykle odkazuje na princíp právnej istoty, zákaz retroaktivity,\nochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní ako na dôvod, pre ktorý amnestie alebo\nmilosť nemožno zrušiť. Odhliadnuc od toho, že Novelou ústavy ústavodarca výslovne\ndo ústavného textu zakotvil možnosť zrušenia amnestie a milosti, v dôsledku čoho o otázke\n(ne)zrušiteľnosti amnestie alebo milosti vo všeobecnosti už dnes nie je možné viesť žiadnu\ndôvodnú polemiku, považujeme za potrebné sa v krátkosti vysporiadať aj s touto\nargumentáciou.\n63. Táto argumentácia je totiž nielen neprípustne formalistická, ale i tendenčná\na jednostranná v prospech amnestovaných alebo omilostených osôb. Vychádza z premisy,\nže nárok na právnu istotu, ochranu nadobudnutých práv, či ochranu svojich legitímnych\nočakávaní majú práve a len tieto amnestované alebo omilostené osoby (čiže potenciálni\npáchatelia trestnej činnosti). Úplne pritom opomína alebo zámerne ignoruje skutočnosť,\nže nárok na právnu istotu, ochranu dôvery v právo a legitímnych očakávaní majú aj obete\na iné osoby poškodené touto trestnou činnosťou a v širšom zmysle aj celá spoločnosť.\nZnova sa tak uprednostňuje individuálny alebo skupinový záujem pred záujmom\ncelospoločenským a verejným.\n\n38\n\n64. Právnu istotu za účelom ochrany nadobudnutých subjektívnych práv je však\npotrebné plne rešpektovať len vtedy, ak išlo o práva nadobudnuté v dobrej viere. To sa však\no\n\npáchateľoch\n\ntrestných\n\nčinov\n\nmarenia\n\nreferenda,\n\nfalšovania\n\nverejnej\n\nlistiny\n\n(vzor hlasovacieho lístka), zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny, ublíženia\nna zdraví, zneužitia právomoci verejného činiteľa, lúpeže, ekonomickej kriminality atď.\nv danom prípade jednoznačne nedá konštatovať.\n65. Argumentáciou proti možnosti zmeny, resp. zrušenia udelenej amnestie alebo\nmilosti je teda skutočnosť, že v dôsledku udelenia amnestie alebo milosti je dotknutá osoba\noslobodená od trestného stíhania a v dôsledku jej zrušenia by toto „oprávnenie“ stratila\nTakáto argumentácia je v rozpore s obsahom princípu právneho štátu aj preto, že dotknutej\nosobe v plnom rozsahu zostáva právo prezumpcie neviny ako základného ústavného práva,\nktorým sa riadi trestný proces. Treba zdôrazniť, že zrušením amnestií Preskúmavaným\nuznesením nie sú dotknuté základné zásady trestného procesu, akými sú prezumpcia neviny,\nin dubio pro reo a ďalšie, pričom o vine alebo nevine konkrétnych osôb rozhodne nezávislý\na nestranný súd. Preskúmavané uznesenie nikoho neuznáva vinným ani mu neukladá žiaden\ntrest, nenahrádza teda kompetencie orgánov činných v trestnom konaní a súdnej moci\nani do nich žiadnym spôsobom nevstupuje.\n66. Nijaký právny inštitút nemá absolútnu platnosť, ani absolútnu dominanciu\nnad ostatnými právnymi inštitútmi. Sféra právnej relevancie každého právneho inštitútu\nje vymedzená účelom právneho inštitútu. Účelom právnej normy je určiť stav, ktorý má\nnastať, čo sa má dosiahnuť ľudským správaním (konaním alebo opomenutím), teda\nustanoviť, čo človek môže svojou vôľou zapríčiniť. Právnou normou nemožno spätne\nustanoviť (prikázať alebo zakázať), aby v minulosti niečo malo byť. V nadväznosti na účel\nprávnej normy (právnej úpravy) sa pomocou inštitútu zákazu retroaktivity zaručuje tomu,\nkto sa v minulosti správal podľa práva, že jeho správanie, ktoré už nemôže nijako ovplyvniť,\nsa dodatočne neoznačí za protiprávne (aj z tohto princípu však existujú významné\na odôvodnené výnimky – napr. tie, ktoré umožnili konanie Norimberského procesu, či oveľa\naktuálnejšie, ktoré boli základom rozhodnutia Snemovne lordov vo Veľkej Británii o imunite\nčílského senátora Pinocheta).\n67. Amnestie a milosť zrušené Preskúmavaným rozhodnutím boli pritom aboličného\ncharakteru, a preto sa nijako nedotýkali trestnosti nimi amnestovaných činov. Tvorili iba\n\n39\n\nzákonnú prekážku trestného stíhania (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb.\no trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) platného v čase ich udelenia). Ich zrušením\nteda nedochádza k obnoveniu trestnosti daných činov (pretože táto nikdy nezanikla) ale iba\nk odpadnutiu zákonnej prekážky trestného stíhania skutkov [čl. 154f ods. 2 písm. b) Ústavy],\nktoré ak napĺňali skutkovú podstatu trestných činov, tak ju napĺňali rovnako v čase\nich spáchania ako aj nepretržite až do dnešných dní. Trestnosť týchto skutkov sa bude\nposudzovať podľa zákona platného v čase ich spáchania, čiže o žiadnej retroaktivite\nv hmotnom práve nemôže byť reč (v procesnom práve retroaktivita vylúčená nie je).\n68. V okolnostiach prerokúvaného prípadu rozhodnutie o zrušení amnestií a milosti\nnemá povahu retroaktívneho zásahu do právneho postavenia oprávnenej osoby, pretože\nobnovenie trestnej zodpovednosti nepoškodilo právne postavenie žiadnej osoby správajúcej\nsa podľa práva.\n69. Zavlečenie do cudziny, zmarenie referenda, ako aj ekonomická kriminalita známa\npod označením „kauza Technopol“ v čase, kedy k nim došlo, boli trestnými činmi\npodľa Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) platného\nv relevantnom období. Účel právneho inštitútu zákazu retroaktivity slúži na ochranu\npred zodpovednosťou za správanie, ktoré bolo v súlade s platným právnym poriadkom\nv čase konania alebo opomenutia. Inštitútom zákazu retroaktivity sa však nezabezpečuje\nochrana pred správaním ktoré bolo protiprávne v okamihu, keď sa udialo.\n70. Pokiaľ ide o otázku právnej istoty, treba uviesť, že právo by malo zlučovať\ntri hodnoty - spravodlivosť, všeobecný prospech (všeobecné blaho) a právnu istotu.\nPri rozhodovaní v každom konkrétnom prípade je potrebné zvažovať, či môže princíp\nprávnej istoty slúžiť na ochranu nespravodlivého zneužívania právomoci, ktoré nesleduje\ncelospoločenský záujem.\n71. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že v právnom poriadku neexistuje\n„právo na amnestiu alebo milosť“, ale jednoznačne sa akceptuje právna zásada, podľa\nktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Súčasťou judikatúry Ústavného súdu je aj právny\nnázor uvedený v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 8/97, podľa ktorého udeľovanie milosti\n(rovnako aj amnestie) sa nesmie stať pravidlom, pretože by išlo o rozhodnutie s účinkom\nzrušenia alebo zmeny zákona, ktorá zmena prináleží moci zákonodarnej. Udeľovanie\n\n40\n\namnestie a milosti nie je súčasťou základných práv a slobôd a nejde ani o právny inštitút,\nna ktorý by si občan Slovenskej republiky mohol nárokovať alebo ho očakávať.\n72. Ak by teda osoby dotknuté zrušenými amnestiami alebo milosťou udelenie týchto\namnestií alebo milosti očakávali, išlo by o očakávania nanajvýš nelegitímne, ktorým\nv právnom štáte nie je možné priznať vôbec žiadnu ochranu, o to menej ochranu na úkor\nlegitímnych očakávaní obeti, poškodených a celej spoločnosti. Na základe týchto amnestií\nalebo milosti preto nemohli uvedené osoby nadobudnúť ani žiadne práva v dobrej viere,\nktoré by boli hodné právnej ochrany, a ktoré by mali v právnom štáte takúto ochranu\ndostať, dokonca na úkor legitímnych nárokov obetí a poškodených. V právnom štáte\nneexistuje právny nárok a legitímne očakávanie beztrestnosti, existuje však legitímne\nočakávanie dôkladného vyšetrenia trestnej činnosti a v prípade preukázania viny\nspravodlivý postih jej páchateľov (o to viac, ak ide o predstaviteľov štátu a podozrenia\nz páchania štátom organizovanej trestnej činnosti alebo o blízke osoby predstaviteľov\nštátu).\nB.VI Porušenie princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv\na slobôd\n73. Porušenie princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv\na slobôd konštatujeme v prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády\nSlovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z.\n(bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2\nPreskúmavaného uznesenia).\n74. Skutky, ktoré boli predmetom amnestií udelených zastupujúcim prezidentom\nVladimírom Mečiarom, porušovali prinajmenšom nasledovné základné práva a slobody:\n(a)\n\nprávo na nedotknuteľnosť osoby (čl. 16 ods. 1 Ústavy);\n\n(b)\n\nprávo nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu\n\n(čl. 16 ods. 2 Ústavy),\n(c)\n\nosobná sloboda a právo nebyť pozbavený slobody inak ako zo zákonných\n\ndôvodov (čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy);\n(d)\n\nprávo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (čl. 19 ods. 1 Ústavy);\n\n41\n\n(e)\n\nprávo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\n\na rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy);\n(f)\n\nsloboda pohybu (čl. 23 ods. 1 Ústavy);\n\n(g)\n\npetičné právo (čl. 27 Ústavy); a\n\n(h)\n\nprávo zúčastňovať sa na správe verejných veci (čl. 30 ods. 1 Ústavy).\n\n75. Podľa judikatúry Ústavného súdu „Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu\nochranu práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách Tejto ich povinnosti musí\nzodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov.“ (I. ÚS 22/01).\n76. Osoby, ktorých vyššie uvedené základné práva a slobody boli amnestovanými\nskutkami porušené, stratili udelením amnestií zastupujúcim prezidentom Vladimírom\nMečiarom akúkoľvek možnosť účinne sa domôcť právnej ochrany a reparácie\nči kompenzácie za toto porušenie svojich základných práv a slobôd. Túto stratu im štát\npritom vôbec nijako nekompenzoval a nároky týchto osôb vyplývajúce z porušenia\nich základných práv a slobôd zostávajú nekompenzované dodnes.\n77. Amnestie na skutky porušujúce vyššie uvedený rozsah základných práv a slobôd\nbez priznania akejkoľvek kompenzácie poškodeným osobám nemôžu obstáť v právnom štáte,\nktorý je založený na ústavných garanciách základných práv a slobôd. Tieto amnestie\nzároveň priamo porušujú právo poškodených osôb na súdnu a inú právnu ochranu\n(čl. 46 ods. 1 Ústavy).\n78. Ak došlo k porušeniu uvedených základných práv či už amnestovanými skutkami\n(odsek 74 vyššie) alebo samotnými amnestiami (odsek 77 vyššie), došlo tým zároveň\nk porušeniu čl. 12 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého sú základné práva a slobody „neodňateľné,\nnescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.\n79. Na obmedzenie základných práv a slobôd musia pritom byť splnené prísne\nÚstavou stanovené podmienky, pričom niektoré základné práva a slobody Ústava vôbec\nneumožňuje obmedziť. Žiadne z týchto podmienok neboli splnené ani zohľadnené pri vydaní\namnestií zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara ani pri nadväzujúcich úkonoch\nštátnych orgánov vyplývajúcich z týchto amnestií.\n\n42\n\nB.VII Porušenie princípu rovnosti pred zákonom\n80. Porušenie princípu rovnosti pred zákonom konštatujeme v prípade všetkých\namnestií a milosti zrušených Preskúmavaným uznesením.\n81. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy: „Ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach“.\n82. Porušenie princípu rovnosti v prípade oboch zrušených amnestií i milosti vidíme\nv tom, že príslušné amnestované či omilostené osoby boli neoprávnene zvýhodnené\nv prístupe k amnestii oproti iným osobám v obdobnom postavení výlučne alebo\npredovšetkým preto, že boli blízke a spriaznené (či už politicky alebo rodinne)\ns predstaviteľom štátnej moci, ktorý im amnestiu, resp. milosť udelil.\n83. V prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného\nuznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998\no amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia)\nvšetky okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že tieto amnestie boli udelené výlučne preto,\nže z nich benefitovali (aj a najmä) predstavitelia vtedajšej štátnej moci, ktorí boli politicky\naj osobne spriaznení so zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom a boli mu funkčne\npodriadení.\n84. Ako sme už uviedli vyššie, prezident pri udeľovaní amnestie musí zohľadňovať\núplne iné hľadiská, než osobná a politická spriaznenosť s amnestovanými osobami.\nMusí zohľadňovať objektívne kritériá (záujem občanov, nastolenie spravodlivosti,\nzachovávanie i obhajoba Ústavy a ostatných zákonov), pričom na zohľadňovanie osobnej\na politickej spriaznenosti s amnestovanými osobami nie je priestor.\n85. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek objektívnych alebo iných známych dôvodov\nudelenia týchto amnestií možno teda spoľahlivo uzavrieť, že tieto skutky boli amnestované\npráve a len preto, že ich spáchali osoby politicky a osobne blízke a podriadené\nzastupujúcemu prezidentovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý amnestie udelil, alebo,\nže sa jednalo o skutky, ktoré slúžili politickému cieľu predsedu vlády V. Mečiara\nzdiskreditovať bývalého prezidenta Michala Kováča. Osoby, ktoré sa podieľali\nna amnestovaných trestných činoch boli zvýhodnené (preferované) oproti iným osobám,\nktoré by v rovnakej právnej a skutkovej situácii amnestiu pravdepodobne nedostali ak by\n\n43\n\nnepatrili do okruhu politicky a osobne spriaznených a podriadených osôb zastupujúceho\nprezidenta Vladimíra Mečiara.\n86. V prípade rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (bod 3 Preskúmavaného\nuznesenia) ide o obdobnú situáciu, nakoľko možno odôvodnene uzavrieť, že prezident túto\nmilosť dotknutej osobe udelil preto, lebo išlo o jeho rodinného príslušníka (syna). Udelenie\nmilosti prezidentom svojmu synovi vzbudzuje oprávnené podozrenia z toho, že pri udelení\ntejto milosti mohla táto skutočnosť zohrávať dôležitejšiu úlohu než objektívne kritériá.\nAk totiž štátna moc nemôže udeliť amnestiu alebo milosť svojim vlastným predstaviteľom,\npotom ju nemôže udeliť ani blízkym osobám týchto svojich predstaviteľov.\n87. Nemožno však bez povšimnutia ponechať nasledovné skutočnosti:\n(a) V súvislosti s tým istým skutkom (známym pod označením „kauza Technopol“)\nvtedajší prezident okrem svojho syna udelil milosti aj ďalším 5 osobám, ktoré neboli jeho\nblízkymi osobami, čiže svojho syna oproti týmto osobám nijako nezvýhodnil. Vzhľadom\nna absenciu iných objektívnych dôvodov pre udelenie milostí týmto 5 osobám sa však\nponúka jedine taký záver, že týmto 5 osobám bola milosť udelená práve z dôvodu, že\nv súvislosti s tým istým skutkom bola udelená aj prezidentovmu synovi. Kritériom\npre udelenie milosti v právnom štáte nemôže byť to, či sa na príslušnom skutku zúčastnila\nosoba blízka prezidentovi alebo nie, ale výlučne objektívne kritériá (záujem občanov,\nnastolenie spravodlivosti, ochrana Ústavy).\n(b) Amnestie vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom boli vydané\nso síce skrývaným, ale napriek tomu veľmi jasne viditeľným úmyslom zabrániť trestnému\nstíhaniu predstaviteľov štátnej moci, ktorí s ním boli osobne a politicky spriaznení a boli mu\npodriadení, za spáchanie závažnej trestnej činnosti organizovanej štátnou mocou. Naproti\ntomu milosť udelená prezidentom Michalom Kováčom jeho synovi bola udelená za skutok,\nktorý by v prípade preukázania predstavoval v tej dobe bežnú ekonomickú kriminalitu\nsúkromných osôb a nijako by nekompromitoval štátne inštitúcie.\n(c) Prezident Michal Kováč odôvodnil udelenie milosti svojmu synovi v kauze\nTechnopol práve tým, aby sa jeho syn mohol zúčastniť trestného stíhania za daný skutok\npred orgánmi na to príslušnými v Spolkovej republike Nemecko. Aj to bol dôvod, prečo\nprezident Michal Kováč ešte za svojho života verejne vyhlásil, že nemá problém so zrušením\n\n44\n\ntejto milosti udelenej jeho synovi (čo je už na prvý pohľad viditeľný kontrast oproti\npostojom osôb majúcich prospech z amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom).\n88. Zrušením milosti udelenej prezidentom Michalom Kováčom spolu s amnestiami\nudelenými Vladimírom Mečiarom NR SR v žiadnom prípade nedáva medzi túto milosť\na amnestie znamienko rovnosti čo do miery ich rozporu s princípmi demokratického\nprávneho štátu a závažnosti. NR SR však považovala za potrebné uplatniť rovnaký meter\nna všetky amnestie a milosti vydané v kontroverznom období 90-tych rokov, pri ktorých\nv spoločnosti vládne presvedčenie, že dôvodom ich udelenia boli výlučne alebo prevažne\nosobné väzby medzi osobou udeľujúcou amnestiu alebo milosť a osobami amnestovanými\nalebo omilostenými. Ponechávame na Ústavný súd, či vo svojom rozhodnutí tento rozdiel\nmedzi zrušenými amnestiami a milosťou čo do miery ich rozporu s princípmi\ndemokratického právneho štátu zohľadní.\nC SPLNENIE FORMÁLNYCH PODMIENOK\nC.I\n\nVšeobecne\n\n89. Na prijatie Preskúmavaného uznesenia\n\nmuseli\n\nbyť\n\nsplnené\n\n3\n\nformálne\n\npodmienky, a to:\n(a) podmienka návrhu (čl. 88a Ústavy);\n(b) podmienka schválenia (čl. 84 ods. 4 Ústavy);\n(c)podmienka vyhlásenia [čl. 86 písm. i) Ústavy],\n90. Formálne podmienky sú rovnaké a spoločné pre všetky 3 body Preskúmavaného\nuznesenia a vzťahujú sa na Preskúmavané uznesenie ako celok. Preto táto časť stanoviska\nnie je rozdelená podľa jednotlivých bodov Preskúmavaného uznesenia ale je spoločná\npre celé Preskúmavané uznesenie. ... (k splneniu formálnych podmienok pozri závery\nústavného súdu vyslovené v časti III.2.2 tohto nálezu, pozn.).\nD SPLNENIE MEDZINÁRODNÝCH ZÁVÄZKOV ŠTÁTU\nD.I\n\nMedzinárodné záväzky v oblasti zákazu mučenia a iného krutého, neľudského\n\nalebo ponižujúceho zaobchádzania\n99. Podľa čl. 3 Dohovoru, platného už v čase spáchania predmetných skutkov:\nNikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu\n\n45\n\nalebo trestaniu. Pojem „mučenie“ je definovaný v čl. 1 Dohovoru proti mučeniu\na inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu\nz 18. augusta 1988 (oznámenie č. 134/1988 Zb.) (ďalej len „Dohovor proti mučeniu“),\nktorým je Slovenská republika taktiež viazaná ako „akékoľvek konanie, ktorým je človekovi\númyselne pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať\nod neho alebo od tretej osoby informácie alebo poznanie, potrestať ho za konanie, ktorého\nsa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví alebo s cieľom zastrašiť\nalebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného\nna diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ\nalebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným\nalebo tichým súhlasom“. Táto definícia teda zahŕňa aj rôzne iné kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie než priame mučenie.\n100. Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny spôsobom a za okolností, ktoré sú\npopísané v obžalobe krajského prokurátora v Bratislave podanej na Okresný súd\nBratislava III v tejto veci spĺňa znaky mučenia uvedené v tejto definícii.\n101. Podľa čl. 13 Dohovoru: „Každý, koho práva a slobody priznané týmto\ndohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym\norgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností“.\nVo vzťahu ku krutému, neľudskému alebo inému zaobchádzaniu toto právo znamená, že\nvnútroštátne orgány majú povinnosť vykonať účinné vyšetrovanie podozrení z takéhoto\nzaobchádzania (ESĽP: Grigoryan a Sergeyeva proti Ukrajine, sťažnosť č. 63409/11,\nrozsudok zo dňa 28. marca 2017). Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby\nvyšetrovanie bolo účinné, formuloval ESĽP vo svojej pomerne bohatej judikatúre k tejto\nproblematike (napr. Bouyid proti Belgicku, Labita proti Taliansku, McKerr proti\nSpojenému kráľovstvu, a mnohé ďalšie). Nezabezpečenie takéhoto účinného vyšetrenia má\nza následok porušenie čl. 3 a 13 Dohovoru.\n102. Obdobný záväzok má Slovenská republika aj podľa čl. 12 Dohovoru proti\nmučeniu, podľa ktorého: „Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru,\nzabezpečí, aby jeho príslušné orgány vykonali urýchlené a nestranné vyšetrovanie, keď\nmajú dostatočné dôvody domnievať sa, že došlo k mučeniu na ktoromkoľvek území pod jeho\njurisdikciou.“\n\n46\n\n103. Amnestie vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom v častiach\ntýkajúcich sa zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny boli v priamom rozpore s týmito\nmedzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, pretože ich dôsledkom (a zrejme\naj účelom) bolo práve zabránenie efektívneho vyšetrenia a vyvodenia právneho\nzodpovednosti za tento čin. Zrušením týchto amnestií prijatím Preskúmavaného uznesenia\ntak dochádza k otvoreniu možnosti pre dosiahnutie nápravy tohto porušenia.\nD.II Medzinárodné záväzky v oblasti ochrany pred nedobrovoľným zmiznutím\n104. Dňa 14. januára 2015 nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť Dohovor\no ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím. Rovnako ako Dohovor či Dohovor o mučení,\naj Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím majú v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy\nprednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\n105. Podľa čl. 2 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím sa\nza nedobrovoľné zmiznutie považuje „zadržanie, väzba, únos alebo iná forma pozbavenia\nslobody, ktorých sa dopustili zástupcovia štátu alebo osoby, alebo skupiny osôb, ktoré\nkonajú s poverením, za podpory alebo s tichým súhlasom štátu, s následným odmietnutím\npotvrdiť pozbavenie slobody alebo zatajením osudu alebo miesta pobytu zmiznutej osoby,\nv dôsledku čoho je táto osoba postavená mimo ochrany zákona“.\n106. Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny spôsobom a za okolností, ktoré\nsú popísané v obžalobe krajského prokurátora v Bratislave podanej na Okresný súd\nBratislava III v tejto veci, spĺňa znaky nedobrovoľného zmiznutia uvedené v tejto definícii.\n107. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím „Každý\nzmluvný štát prijme potrebné opatrenia na vyšetrenie činov vymedzených v článku 2, ktoré\nspáchali osoby alebo skupiny osôb konajúce bez poverenia, podpory alebo s tichým\nsúhlasom štátu, a na postavenie zodpovedných pred justičné orgány“.\n108. Keďže Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím obsahovo vychádza\nz Deklarácie o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, ktorú prijalo Valné\nzhromaždenie OSN vo svojej rezolúcii č. 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 (ďalej len\n„Deklarácia OSN“), je práve Deklarácia OSN významným interpretačným nástrojom\npre účely interpretácie a aplikácie Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím.\nPodľa čl. 18 Deklarácie OSN „Osoby, ktoré sa dopustili alebo sú podozrivé zo spáchania\n\n47\n\ntrestných činov [nedobrovoľného zmiznutia] nesmú mať prospech zo žiadnej amnestie alebo\nobdobného inštitútu, ktorého účinkom je vyňatie týchto osôb z trestného stíhania alebo\nspod trestnej sankcie“.\n109. Je teda nepochybné, že účelom čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným\nzmiznutím je zabezpečiť efektívne vyšetrenie skutkov nedobrovoľného zmiznutia ako\naj zabrániť tomu, aby v prospech osôb podozrivých z týchto činov existovali amnestie alebo\niné opatrenia vylučujúce tieto osoby z trestného stíhania a zabezpečujúce týmto osobám\nnestíhateľnosť a beztrestnosť.\n110. NR SR teda prijatím Preskúmavaného uznesenia konala (aj) s cieľom naplniť\nzáväzok podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím. Zavlečenie\nMichala Kováča ml. do cudziny je v podstate jediným aktom nedobrovoľného zmiznutia,\nktorý sa v Slovenskej republike odohral. Rovnako je jediným, ktorý bol v rozpore\ns princípom zakotveným v Deklarácii OSN amnestovaný bez toho, aby na to existoval\nakýkoľvek legitímny dôvod (ktorý nebol ani len pomenovaný, o to menej preukázaný).\nNR SR považovala za svoju povinnosť urobiť všetko pre to, aby v rámci svojich možností\ndaných Ústavou odstránila prekážky, ktoré bránia efektívnemu stíhaniu tohto činu, jeho\nposúdeniu nezávislým a nestranným súdom a prípadnému vyvodeniu právnej zodpovednosti\n(nie retroaktívne, ale v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase jeho\nspáchania).\nE NÁVRH ROZHODNUTIA\n111. Na základe vyššie uvedených dôvodov si dovoľujeme navrhnúť Ústavnému\nsúdu aby vydal nasledovný NÁLEZ:\n„Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 5. apríla 2017 číslo 270\no zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu\nvlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998\nZ. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného\nzo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417, zverejnené v Zbierke zákonov\npod č. 74/2017 Z. z. je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“»\n\n48\n\nII.2.2 Stanovisko prezidenta Slovenskej republiky\nV zmysle § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde je vedľajším účastníkom konania\no súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie\npodľa čl. 129a ústavy prezident Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým\nsa zrušila individuálna milosť.\nV zmysle § 48b ods. 4 písm. b) zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu\nvyžiada stanovisko prezidenta Slovenskej republiky (ak sa koná o uznesení, ktorým bola\nzrušená individuálna milosť, pozn.).\nVychádzajúc § 48b ods. 3 a § 48b ods. 4 písm. b) zákona o ústavnom súde,\npredsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala prezidenta Slovenskej\nrepubliky, aby ústavnému súdu predložil svoje písomné stanovisko k uzneseniu národnej\nrady č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 pracovných dní od doručenia tejto výzvy.\nV reakcii na výzvu predsedníčky ústavného súdu bolo ústavnému súdu\n25. apríla 2017 doručené stanovisko prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku,\nv ktorom sa predovšetkým uvádza:\n„... Ustanovenie § 48b ods. 4 zákona o ústavnom súde v tomto konaní prezidentovi\nSlovenskej republiky priznáva procesné oprávnenie na stanovisko. Vzhľadom na to, že ide\no individuálnu milosť, udelenú prezidentom Slovenskej republiky Michalom Kováčom ešte\nv roku 1997 oznamujem, že toto právo nevyužívam a k uzneseniu Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 570 z 5. apríla 2017 v časti zrušujúcej rozhodnutie prezidenta\nSlovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417 nezaujímam stanovisko.“\nII.2.3 Stanovisko vlády Slovenskej republiky\nV zmysle § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde je vedľajším účastníkom konania\no súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie\n\n49\n\npodľa čl. 129a ústavy vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia.\nV zmysle § 48b ods. 4 písm. c) zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu\nvyžiada stanovisko vlády Slovenskej republiky; stanovisko za vládu Slovenskej republiky\npredkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ak sa koná o uznesení, ktorým\nsa zrušila amnestia, pozn.).\nVychádzajúc § 48b ods. 3 a § 48b ods. 4 písm. c) zákona o ústavnom súde,\npredsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala ministerku spravodlivosti\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen „ministerka\n\nspravodlivosti“)\n\nzastupujúcu\n\nvládu\n\nako vedľajšieho účastníka konania, aby ústavnému súdu predložila písomné stanovisko\nk uzneseniu národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 pracovných dní od doručenia\ntejto výzvy.\nV reakcii na výzvu predsedníčky ústavného súdu doručila ministerka spravodlivosti\nústavnému súdu 2. mája 2017 „Stanovisko vlády Slovenskej republiky, zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ku konaniu podľa čl. 129a Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení\namnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej\nrepubliky“ (ďalej len „stanovisko vlády“). Vzhľadom na závažné ústavno-právne dôsledky\nkonania podľa čl. 129a ústavy, ako aj vnútornú celistvosť stanoviska vlády ústavný súd\npovažuje za potrebné premietnuť jeho podstatnú časť do tohto nálezu.\nV stanovisku vlády sa uvádza:\n«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade uznesenia\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 74/2017 Z. z. z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej\nrepubliky:\nRozhodol svojim nálezom o súlade Uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 74/2017 Z. z. 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky...\n\n50\n\nIII.\nSkutkový stav\n... Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, má za to, že Uznesenie NR SR je v súlade s ústavou SR, nakoľko vláda Slovenskej\nrepubliky považuje článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz . marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., ako aj rozhodnutie\npredsedu vlády Slovenskej republiky z 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom\n214/1998 Z. z. (ďalej len spolu „Rozhodnutia o amnestiách“), za také rozhodnutia o udelení\namnestii, ktoré odporujú princípom demokratického a právneho štátu.\nArgumentácia Vlády Slovenskej republiky spočíva v poukázaní na rozpor Rozhodnutí\no amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu. Vláda Slovenskej republiky\nsleduje v tejto súvislosti celosvetový vývoj problematiky. Na základe rozhodnutí\nmedzinárodných orgánov ochrany práva je zrejmé, že Slovenská republika v snahe rušiť\namnestie, ktoré odporujú princípom demokratického a právneho štátu nie je osamotená.\nVláda Slovenskej republiky vo svojej argumentácii poukazuje na to, že (i)\nRozhodnutia o amnestiách, sú tzv. samo-amnestiami (Časť VI bod A a B), ktorými\nzastupujúci prezident udelil amnestiu de facto sebe samému a jemu podriadeným osobám;\n(ii) udelením takýchto amnestií došlo k porušeniu zákazu zneužitia práva (časť VI bod B\na C), a to tak, že bol prekročený rozsah diskrečnej právomoci prezidenta pre udelenie\namnestie; a (iii) zastupujúci prezident pri ich udelení porušil princíp povinnosti ochraňovať\nľudské práva a slobody, (časť VII bod A) ako aj iné medzinárodné záväzky Slovenskej\nrepubliky v otázke zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania\n[časť VII bod A, B a C).\nTo všetko v takej miere a intenzite, ktorú nemožno označiť za súladnú s princípmi\ndemokratického a právneho štátu (časť VI úvod, časť VII bod D).\nVláda Slovenskej republiky si toto svoje stanovisko dovoľuje ďalej odôvodniť\nv častiach IV. až IX. tohto stanoviska.\nIV.\nVšeobecne k pozícii vlády Slovenskej republiky a obsahu stanoviska.\nVláda Slovenskej republiky má za to, že jej právom ako účastníka konania\npred Ústavným súdom SR je právo vyjadriť sa v rámci konania o zrušení individuálnej\n\n51\n\nmilosti alebo amnestie len k tej časti obsahu posudzovaného uznesenia, ktoré sa priamo\ndotýka zrušenia amnestie...\nV.\nText amnestií a verejne známe skutočnosti.\nNárodná rada Slovenskej republiky svojim uznesením z 5. apríla 2017 publikovaného\npod č. 74/2017 Z. z. o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky z 7. júla 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej, republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 zrušila nasledovné\nkonkrétne formulácie amnestií: ... (v ďalšom texte sú citované príslušné časti derogovaných\nčastí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktoré už ústavný súd citoval časti I.2 tohto\nnálezu, pozn.).\nVláda Slovenskej republiky vníma v súvislosti s vyššie uvedenou formuláciou\njednotlivých amnestií konkrétny skutkový stav, spoločenskú situáciu, ako aj vážne\npodozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktoré predchádzali Rozhodnutiam o amnestiách\na považuje ich za jeden z kľúčových faktorov pre posúdenie otázky ústavnosti Uznesenia NR\nSR, resp. otázky rozporu Rozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho\nštátu.\nVláda Slovenskej republiky v tejto súvislosti pokladá za dôležité zvýrazniť, že\nrešpektuje princíp prezumpcie neviny, ktorý je zakotvený v Ústave SR, medzinárodných\nzmluvách a dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj ostatných právnych\npredpisoch, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.\nNa základe verejne prístupných zdrojov, je možné konštatovať, že v súvislosti\ns Rozhodnutiami o amnestiách existujú vážne podozrenia zo spáchania trestnej činnosti,\nktoré vyplývajú z nasledovných verejne známych skutočností:\nA. Čl. V, resp. čl. I Rozhodnutí o udelení amnestií.\n1) V Zbierke zákonov Slovenskej republiky bolo pod číslom 76/1997 vyhlásené\nRozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 13. marca 1997 o vyhlásení referenda, ktoré\nsa malo konať v dňoch 23. - 24. mája 1997, pričom v tomto referende sa malo hlasovať\no štyroch referendových otázkach;\n\n52\n\na. Národná rada Slovenskej republiky navrhla svojim uznesením zo dňa\n14. februára 1997 č. 564, tri referendové otázky;\nb. 521 000 občanov zastúpených petičným výborom, predložilo prezidentovi\nSlovenskej republiky petíciu dňa 4. marca 1997, ktorou sa navrhovala jedna (ďalšia)\nreferendová otázka;\nc. Vláda Slovenskej republiky uznesením z 22. apríla 1997, č. 2/8 uložila ministrovi\nvnútra, aby zabezpečil doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkami, ktoré\nnavrhla Národná rada Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 14. februára 1997\nč. 564;\nd. Minister vnútra Slovenskej republiky distribuoval obciam hlasovacie lístky s troma\nreferendovými otázkami podľa uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky;\ne. Občania Slovenskej republiky mali počas hlasovania v referende v dňoch 23.\n-24. mája 1997 poväčšine k dispozícii hlasovacie lístky s troma referendovými otázkami;\nf. Ústredná volebná komisia pre referendum sa dňa 25. mája 1997 uzniesla,\nže právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli všetkým občanom doručené,\nčím bolo referendum zmarené;\ng. Ústavný súd SR rozhodol vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 37/98, že právo\nsťažovateľa zúčastniť sa na referende spolu s právom na správu vecí verejných priamo\nv zmysle čl. 30 Ústavy SR boli v súvislostí so zmareným referendom porušené;\nB. Čl. VI, resp. čl. II Rozhodnutí o udelení amnestií:\n1) Ing. Michal Kováč ml., nar.:\n\n, ktorý je synom zosnulého ex-\n\nprezidenta Slovenskej republiky Ing. Michala Kováča (ďalej len „Michal Kováč ml.), bol\ndňa 31. augusta 1995 násilným spôsobom zavlečený, doposiaľ neznámymi páchateľmi,\ndo Rakúska;\na) Michal Kováč ml., bol pred spáchaním vyššie uvedeného skutku sledovaný,\npodľa svedeckých výpovedí, Slovenskou informačnou službou, pričom na toto sledovanie\nboli použité motorové vozidlá využívané Slovenskou informačnou službou;\nb) Michal Kováč ml. bol počas jazdy zo Svätého Jura smerom do Bratislavy,\ndňa 31. augusta 1995 pod hrozbou násilia a použitia zbrane prinútený zastaviť svoje osobné\nmotorové vozidlo;\n\n53\n\nc) Michal Kováč ml. bol podrobený neľudskému správaniu, resp. mučeniu a to takým\nspôsobom, že mu páchatelia počas jazdy do Rakúska cez hlavu nasadili modré textilné\nvrece, na ruky mu spredu nasadili putá, bili ho päsťami do tváre a dávali mu paralyzátorom\nelektrošoky na pohlavný úd;\nd) Michal Kováč ml. bol počas prevozu do Rakúska násilným spôsobom omámený\nalkoholickými nápojmi;\ne) Bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby Oskar Fegyveres sa písomne\npriznal, že zavlečenie Michala Kováča ml., realizovala Slovenská informačná služba, ktorej\nbol v tom čase príslušníkom;\nf) Róbert Remiáš nar.:\n\n, potom ako jeho osobné motorové vozidlo\n\nna križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta v Bratislave dňa 29. apríla 1996\nexplodovalo, na následky šoku, nadmerného pôsobenia účinkov ohňa a vysokej teploty\nzahynul. Vyšetrovanie preukázalo, že príčinou výbuchu osobného motorového vozidla bolo\nasi 150 až 200g výbušniny. Pričom menovaný bol tzv. „spojkou“ príslušníka Slovenskej\ninformačnej služby Oskara Fegyveresa, ktorý sa priznal k účasti na zavlečení Michala\nKováča ml. a následne po tomto priznaní sa skrýval zo strachu o svoj život na neznámom\nmieste;\ng) V súvislosti s výbuchom osobného motorového vozidla Róberta Remiáša prišlo\nk všeobecnému ohrozeniu, nakoľko v čase výbuchu tohto vozidla po tejto trase prechádzala\nelektrička mestskej hromadnej dopravy plná cestujúcich, pričom tento výbuch električku\npočas jazdy poškodil;\nh) Na základe viacerých verejných výpovedí svedkov vyššie uvedených skutkov\nexistuje dôvodné podozrenie, že pri páchaní vyššie uvedených skutkov prišlo\nk viacnásobnému zneužitiu právomocí verejných činiteľov;\ni) Na základe viacerých verejných výpovedí svedkov vyššie uvedených skutkov\nexistuje dôvodné podozrenie, že na páchaní vyššie uvedených skutkov sa podieľala\nSlovenská informačná služba, resp. príslušníci Slovenskej informačnej služby;\nV súvislosti s vyššie uvedenými skutkami a najmä „vágnymi“ formuláciami\nRozhodnutí o amnestiách existuje dôvodná domnienka, že tieto amnestie bránia čo i len\nzačatiu vyšetrovania ďalších skutkov, ktoré dnes nie sú známe z verejne dostupných zdrojov\na súvisia so spáchaním vyššie uvedených skutkov. Nad rámec opisu jednotlivých skutkov\n\n54\n\nvyššie, je dôležité opakovane zvýrazniť i existenciu vážnych podozrení na spáchanie trestnej\nčinnosti práve v súvislosti s vyššie opísanými skutkami a udalosťami.\nVláda Slovenskej republiky konštatuje, že skutočnosti verejne známe, a jednotlivé\nskutky uvedené v bodoch A a B tejto časti stanoviska neboli k dnešnému dňu riadne\nvyšetrené orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. správnymi orgánmi, nebolo o nich\nprávoplatne rozhodnuté súdmi, páchatelia týchto činov neboli potrestaní a to z dôvodu\nvydania Rozhodnutí o amnestiách.\nVI.\nPrincíp legality a zákaz zneužitia verejnej moci.\nV zmysle ustanovenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika demokratický\na právny štát a hlási sa k doktríne materiálneho nie formálneho právneho štátu, ktorej\npodstata spočíva v prístupe, že právny štát sa „... nezakladá na zdanlivom dodržiavaní\npráva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne\nvýznamných skutočností s právnym poriadkom.“. Teda otázka uplatňovania materiálneho\nprávneho štátu „... spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami\ndemokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného\npráva, bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.“ (Nález Ústavného súdu SR\nz dňa 19. júna 2013 sp. zn. PL. ÚS 13/2012). Táto doktrína je ustálená i v ďalších\nrozhodnutiach Ústavného súdu SR (napr. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 16/06, IV. ÚS 1/07,\nIV. ÚS 75/08, I. ÚS 82/07, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 17/2008).\nPodstata demokratického charakteru štátu v konotácii atribútov právneho štátu\nspočíva v možnosti participácie občanov na správe vecí verejných, a to priamo alebo\nprostredníctvom svojich volených zástupcov (čl. 2 ods. 1 Ústavy SR), ktorých slobodnými\na tajnými voľbami legitimizujú. Zásadným predpokladom demokratickej legitimity je podľa\nnázoru Ústavného súdu SR „... ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo\nmožné spätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu.“\n(Nález Ústavného súdu SR zo dňa 31. januára 2005 sp. zn. I. ÚS 238/04). Inými slovami,\nlegitimita štátnej moci pretavená do činnosti orgánov verejnej moci pri jej vykonávaní\npochádza v každom okamihu od občanov, ktorí ju delegujú na svojich volených zástupcov,\nprípadne ju vyjadrujú priamo pri hlasovaní v referende.\n\n55\n\nĎalej v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR „Štátne orgány môžu konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Ústavný\nsúd SR k princípu legality uvádza, že jeho napĺňanie sa deje prostredníctvom objektívneho\npostupu v rámci vymedzenia právomoci orgánu verejnej moci. „Len objektívnym postupom\nsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy\norgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými\nspôsobmi zisťovania skutkového základu prijať rozhodnutie.“ (Nález Ústavného súdu SR\nz dňa 31. októbra 2001, sp. zn. II. ÚS 58/2001).\nPožiadavka objektívneho postupu pre konania orgánov verejnej moci stanovuje\norgánu verejnej moci limit vo vzťahu k výberu inštitútov a postupov upravených právnym\nporiadkom ako aj rozsahu konkrétneho použitia týchto inštitútov, špeciálne v kontexte\nadresátov pôsobenia orgánov verejnej moci.\nPrincíp legality vyjadrený v právnom poriadku Slovenskej republiky je zároveň\nochranou adresátov práva pred zneužitím konkrétneho držiteľa (vykonávateľa) moci\ndelegovanej občanmi orgánom verejnej moci prostredníctvom volieb. Totižto akýkoľvek\npostup orgánu verejnej moci musí reflektovať na konkrétnu právnu úpravu, ktorá upravuje\ntento postup, a to hlavne v otázke účelu a cieľa právnej úpravy.\nV súvislosti s otázkou samotných amnestií je potrebné ďalej uviesť, že napriek\nrelatívne strohej formulácii oprávnenia prezidenta udeliť amnestiu podľa čl. 102 ods. 1\npísm. j) Ústavy SR, (resp. predtým v čase vydania Rozhodnutia o amnestiách v čl. 102\npísm. i) Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.), je potrebné na toto\noprávnenie prezidenta „nahliadať“ v kontexte celého právneho poriadku, vrátane zásad\na princípov platných v právnom poriadku. Rovnako pre výklad tohto oprávnenia prezidenta\nnestačí pohľad len na slovnú formuláciu v príslušnej časti Ústavy SR, ale je potrebný\nkomplexný pohľad, ktorý je striktne právny, bez politických motivácií, či politicky\nmotivovaného sporu (por. II. ÚS 31/97).\nŠtrukturálny výklad ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, (resp. predtým\nv čase vydania Rozhodnutia o amnestiách čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení ústavného\nzákona č. 244/1998 Z. z.) vo vzťahu k ostatnému ústavnému textu, ktorý rešpektuje\ndomnienku racionálneho ústavodarcu, nemôže viesť k takým záverom, ktoré by znamenali\nzakotvenie ústavného inštitútu amnestie spôsobilého zásadným spôsobom narušiť,\n\n56\n\nresp. „rozbiť“ ústavný poriadok. Takéto závery by odporovali požiadavke bezrozpornosti\nÚstavy SR v rámci seba samej. Pretože, ak by oprávnenie prezidenta udeliť amnestiu\nnepodliehalo akémukoľvek ústavnému limitu znamenalo by to, že právny poriadok priznáva\nprezidentovi právo svojvôle, ktoré je však vylúčené čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd SR\nv tomto kontexte judikoval, že „Príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy je súčasne\naj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný\npríkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu.“ (Nález Ústavného súdu SR\nz dňa 5. novembra 2002 sp. zn. II. ÚS 143/02).\nUplatnením takéhoto postupu je zrejmé, že oprávnenie prezidenta SR udeliť amnestiu\nnie je a ani nikdy nebolo bez akýchkoľvek limitov, nakoľko jedným z prvých limitov tohto\noprávnenia sú práve princípy demokratického a právneho štátu, ktoré sú základnými\npiliermi právneho poriadku Slovenskej republiky.\nAplikujúc vyššie uvedené na Rozhodnutia o amnestiách musíme výkon diskrečnej\nprávomoci zastupujúceho prezidenta V: Mečiara podrobiť kritike vo vzťahu ku kľúčovým\nprincípom demokratického a právneho štátu, ktoré predstavovali limit jeho úvahy o tom,\nči a v akom rozsahu bolo možné udeliť jednotlivé amnestie uvedené v Rozhodnutiach\no amnestiách.\nA) Samo-amnestia a zákaz zneužitia práva.\nEšte pred posúdením konkrétnych Rozhodnutí o amnestiách považuje však vláda\nSlovenskej republiky za potrebné špeciálne artikulovať otázku zákazu zneužitia moci\nv kontexte princípu legality, a to vydaním, tzv. samo-amnestie (tzv. „selfamnesty“).\nPodstata samo-amnestie spočíva v tom, že orgán oprávnený udeliť amnestiu svojim\nrozhodnutím o amnestii postaví seba a orgány, resp. osoby, za ktoré priamo nesie\nzodpovednosť mimo právomoc orgánov oprávnených vyšetriť konanie, na ktoré bola\nudelená amnestia. Najčastejším účelom takejto amnestie je ochrániť ako toho, kto amnestiu\nudelil, tak aj jeho podriadených, resp. stúpencov.\nFenomén tzv. samo-amnestie sa často vyskytuje v rámci „tranzitívnych období“,\npočas prechodu od jedného režimového usporiadania k novému politickému usporiadaniu.\nSvedčia o tom najmä prípady z Južnej Ameriky, Afriky, či štátov bývalej Juhoslávie.\nUdelenie tzv. samo-amnestie je vždy sporné a vo väčšine prípadov predstavuje konanie\n\n57\n\nv rozpore s ústavným poriadkom daného štátu. Legitimizovanie takýchto amnestií spočíva\nv snahe o sociálny zmier a čo najpokojnejšie znovunastolenie vlády práva (rule of law).\nNapriek početnosti užívania tohto argumentu však pribúda prípadov, kedy orgány ochrany\npráva, počnúc medzinárodnými súdmi, až po inštitúcie OSN, zrušili alebo kritizovali takto\nudelené amnestie. (Mallinder, L., Amnesty, Human rights and Political transitions,\nBridging the Peace and Justice Divide; Oxford and Portland, Oregon: Hart publishing,\n2008, str. 27-71; napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Marguš v Chorvátsko, zo dňa\n27. mája 2014, č. 4455/10).\nV súvislosti s názorom na prípustné udelenie tzv. samo-amnestie si vláda Slovenskej\nrepubliky dovolí reagovať požiadavkou na aplikáciu tzv. Schickovho štandardu. Tento\nzaviedol Najvyšší súd USA pri prejednávaní prípadu Schick v. Reed (konanie 419 U.S. 256\n(1974). Schickov štandard spočíva v hľadaní limitov udelenia, samo-amnestie priamo\nv ústave príslušného štátu. Avšak v ústave ako celku, nie samostatne v jednotlivých\nustanoveniach ústavy pojednávajúcich o amnestii. Pri tomto hľadaní sa okrem samotného\ntextu ústavy sústredí na otázku posúdenia intenzity možného rozhodovania o vlastnej veci\n(tzv. self-judging) v kontexte zachovávania princípov právneho štátu. Samotný štandard\npotom spočíva v povinnosti uplatniť oprávnenie udeliť amnestiu len takým spôsobom, ktorý\nneodporuje ústave samotnej (viac pozri napr. Brian C. Kalt, Pardon Me: Constitutional\nCase Against Presidential Self-Pardons, r. 106 Yale Law journal. 779-809).\nVeľmi známe je v tejto súvislosti rozhodnutie Medzi-amerického súdu pre ľudské\npráva v prípade Barrios Altos v. Peru z 14. marca 2001, č. 75; kde tento súd judikoval, že je\npotrebné „mať na pamäti, vo vzťahu k samo-amnestiám, že ich zákonnosť na vnútroštátnej\núrovni zákona, ktorá vedie k beztrestnosti a bezpráviu, je zjavne nezlučiteľná s kritériami\nochrany ľudských práv vyplývajúcich z medzinárodného práva ľudských práv, nakoľko\nprináša de iure porušenie týchto práv.“.\nDôležitým pripomenutím je v ohľade na Rozhodnutia o amnestiách taktiež fakt,\nže na území Slovenskej republiky nebola v čase vydania Rozhodnutí o amnestiách,\nresp. krátkom čase pred udelením predmetných amnestií, alebo počas spáchania skutkov\nuvedených v časti V tohto stanoviska, vyhlásená vojna, vojnový stav, výnimočný stav\nani núdzový stav. Rovnako na našom území v tomto období neprebiehala občianska vojna,\nobčianske nepokoje, alebo otvorené násilné konflikty medzi jednotlivými zástancami\n\n58\n\nrôznych politických zoskupení. Výmena (politických) názorov prebiehala najmä na úrovni\nparlamentnej diskusie, prípadne televíznych a rozhlasových debát, avšak v žiadnom prípade\nnemala formu otvoreného násilia, či hrozby takéhoto násilia. Uvedené je dôležité najmä\npreto, že tieto situácie by mohli slúžiť ako určité interpretačné kritérium vo vzťahu\nk prezidentovmu oprávneniu udeliť amnestiu. I v takýchto prípadoch by však táto diskrečná\nprávomoc bola limitovaná Ústavou SR, resp. princípmi demokratického a právneho štátu.\nTvrdenie uvedené v úvode rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z., že toto\nrozhodnutie je „... príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia\nmožných zdrojov napätia v spoločnosti...“ možno preto kategorizovať len ako snahu\no vytváranie si legitimity k samo-amnestii a to vytváraním emócie, ktorá vytvára\ninterpretačné pole pre širšiu diskrečnú právomoc prezidenta v súvislosti s udeľovaním\namnestie.\nV tejto súvislosti je taktiež dôležité zopakovať stanovisko vlády Slovenskej republiky\nproti zneužitiu inštitútu amnestie, ktoré uviedla v konaní pred Ústavným súdom SR,\nsp. zn. I. ÚS 30/99, kde uvádza, že: „Inštitúcia amnestie ako žiadna iná norma právneho\nporiadku nemôže byť určená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži\nspravodlivosti a nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity\na verejný záujem, ktoré v demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť.\nPrávo, právny poriadok a jeho nástroje preto musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie\nspravodlivosti.“.\nVyjadrené praktickým jazykom, v zmysle Ústavy SR nie je a ani nebolo možné\nprezidentom udeliť takú amnestiu, ktorá by amnestovala samotnú vládu Slovenskej\nrepubliky, celý iný štátny orgán, alebo samotného prezidenta republiky, nakoľko takáto\namnestia je v príkrom rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, pretože by\nzaručovala (špeciálne v kontexte znenia v čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení ústavného\nzákona č. 244/1998 Z. z.) automatickú beztrestnosť týmto subjektom, čím by zásadným\nspôsobom narušila systém bŕzd a protiváh, ako aj koncept zodpovednosti (accountability)\nsamotnej.\n\n59\n\nB) Zavlečenie Michala Kováča ml.\nV súvislosti s otázkou zavlečenia Michala Kováča ml., resp. skutkami, ktoré sú\npopísané v časti V bod B ods. 1 tohto stanoviska, je v zmysle vyššie uvedeného\npre posúdenie súladnosti rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutia\no amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II kľúčové práve zohľadnenie spomínaného princípu\nlegality, resp. miery legálnej diskrečnej právomoci V. Mečiara pri udelení týchto amnestií.\nVláda Slovenskej republiky uvádza, že na základe ustanovenia § 1 ods. 2, ako aj § 2\nods. 1 písm. a) zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v aktuálnom znení\n(ďalej len „zákon o SIS“) je hlavnou úlohou Slovenskej informačnej služby plniť „... úlohy\nvo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany\nzahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto\nzákonom“, resp. zhromažďovať a vyhodnocovať informácie o činnosti ohrozujúcej ústavné\nzriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky, ako aj činnosti\nproti bezpečnosti Slovenskej republiky.\nVymedzenie úloh, ktoré plní Slovenská informačná služba ako bezpečnostná\na spravodajská služba Slovenskej republiky v zákone o SIS, je interpretačným kritériom\nvo vzťahu k aplikácii princípu legality uvedeného v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ochrana\nÚstavného zriadenia, ako rámcová úloha Slovenskej informačnej služby, následne vychádza\nzo systémového usporiadania ústavného zriadenia Slovenskej republiky tak, ako je\ndefinované v Ústave SR a ostatných právnych predpisoch.\nSlovenská informačná služba pri výkone úloh jej zverených nesmie porušiť alebo\nohroziť ústavné zriadenie Slovenskej republiky. To je na jednej strane zrejmé v kontexte\nlimitov čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ale aj logickej dedukcie,\nz ktorej vyplýva záver, že inštitúcia, ktorá chráni, nesmie ohrozovať chránený subjekt,\npretože inak by nebola ochrancom, ale nepriateľom chráneného subjektu.\nKeďže tak, ako už bolo uvedené, na základe verejne dostupných informácií existuje\ndôvodné podozrenie, že práve Slovenská informačná služba sa podieľala na spáchaní\nskutku zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska, ako aj ďalších skutkov uvedených\nv časti V bod B tohto stanoviska. Preto možno konštatovať, že Rozhodnutia o amnestiách\nudelené predsedom vlády V. Mečiarom amnestovali i samotnú Slovenskú informačnú\nslužbu, resp. jej príslušníkov.\n\n60\n\nK tomuto je ďalej potrebné uviesť, že skutky uvedené v časti V bod B tohto stanoviska\nnemožno považovať za skutky, ktoré chránili ústavné zriadenie Slovenskej republiky.\nNaopak je možné konštatovať, že tieto skutky mali spôsobilosť destabilizovať ústavne\nzriadenie Slovenskej republiky, oslabiť dôveru v právny štát, ako aj nezávislosť Slovenskej\ninformačnej služby.\nTotižto, ak existuje dôvodné podozrenie, potvrdené i svedeckou výpoveďou\npríslušníka Slovenskej informačnej služby, ako aj ďalších svedkov, že Slovenská informačná\nslužba sa zúčastňuje na politickom boji a zavlečie syna vtedajšieho prezidenta Michal\nKováča do Rakúska a účastní sa i na ďalších skutkoch uvedených v časti V bod B tohto\nstanoviska, znamená to, že Slovenská informačná služba konala v rozpore so zákonom o SIS\na Ústavou SR, čo v kontexte systémového postavenia a úloh Slovenskej informačnej služby\nv ústavnom poriadku Slovenskej republiky znamená konanie proti ústavnému poriadku\nSlovenskej republiky.\nTakéto porušenie princípu legality, ako aj ostatných princípov právneho štátu\nzo strany Slovenskej informačnej služby a jej príslušníkov je, čo i len v kategórii podozrenie\nzo spáchania uvedených skutkov, tak intenzívne, že udelenie amnestie, ktorá je prekážkou\nvyšetrenia týchto skutkov znamená konanie, v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej\nrepubliky, ktorého esenciou sú princípy demokratického a právneho štátu, ako aj konanie\nv rozpore s oprávnením prezidenta udeliť amnestiu.\nNezákonnosť rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutia\no amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II teda spočíva v tom, že zastupujúci prezident V. Mečiar\nprekročil legálnu diskrečnú právomoc pre udelenie amnestie, a to takým spôsobom,\nže udelil amnestiu, ktorá amnestovala skutky, na ktorých vykonanie bola zneužitá Slovenská\ninformačná služba.\nV kontexte prijatia jednotlivých Rozhodnutí o amnestiách je tiež potrebné spomenúť,\nzmenu spôsobu menovania riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Nakoľko od vzniku\nSlovenskej informačnej služby vymenoval riaditeľa Slovenskej informačnej služby prezident\nrepubliky na návrh vlády, avšak počas pôsobenia vlády V. Mečiara v období od roku 1994\ndo roku 1998 Národná rada Slovenskej republiky na návrh poslancov vtedajšej vládnej\nkoalície zákonom č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe zmenila spôsob vymenovania\n\n61\n\nriaditeľa a to tak, že nie prezident, ale vláda vymenovala riaditeľa Slovenskej informačnej\nslužby. Inými slovami povedané riaditeľ Slovenskej informačnej služby bol zodpovedný\npriamo vláde Slovenskej republiky, resp. jej predsedovi, ktorý ho vymenúval, pričom vláda\nSlovenskej republiky za jeho konanie preberala (politickú) zodpovednosť.\nRovnako tiež nemožno opomenúť i dlhodobý politický i osobný vzťah a dôveru medzi\nvtedajším predsedom vlády V. Mečiarom a riaditeľom Slovenskej informačnej služby\nI. Lexom.\nV súvislosti s týmto vzťahom bol verejne známy politický konflikt medzi predsedom\nvlády V. Mečiarom a prezidentom M. Kováčom, ktorý bol otcom zavlečeného Michal\nKováča ml.\nNa základe vyššie uvedeného, ako aj verejne dostupných informácií je preto možné\nvysloviť oprávnenú domnienku, že v prípade účasti Slovenskej informačnej služby\nna skutkoch, ktoré sú uvedené v časti V bod B tohto stanoviska, o vykonávaní týchto\nskutkoch vedel, resp. tieto skutky boli vykonané na pokyn, alebo so súhlasom predsedu\nvlády V. Mečiara.\nTúto domnienku potvrdzuje i fakt, že dňa 31. augusta 1995, v čase tesne po spáchaní\nskutku uvedeného v časti V bod B písm. b), neočakávane počas rokovania vlády Slovenskej\nrepubliky prišiel na Úrad Vlády Slovenskej republiky vtedajší riaditeľ Slovenskej\ninformačnej služby a požiadal prítomných, aby oznámili predsedovi vlády, že je prítomný,\npričom tento prerušil rokovanie vlády a následne osamote hovoril s riaditeľom Slovenskej\ninformačnej služby.\nZhŕňajúc tieto skutočností je potom možné vyvodiť záver, že Rozhodnutia\no amnestiách v tejto kategórii možno považovať za tzv. samo-amnestiu, ktorou boli\namnestovaní vrcholní predstavitelia štátnych orgánov. Takáto samo-amnestia však nemôže\nspĺňať limity, ktoré pre udelenie amnestie stanovuje Ústava SR v kontexte vyššie uvedeného\ntzv. Schickovho štandardu, nakoľko odporuje samotnej podstate Ústavy SR, ktorá zakazuje\nzneužitie právnych inštitútov za účelom dosiahnutia beztrestnosti, či diskreditácie\npolitického oponenta. Rovnako takáto amnestia bráni vyšetriť dôvodne domnelé zneužitie\nSlovenskej informačnej služby, ako aj podiel zodpovednosti vlády, resp. predsedu vlády\nV. Mečiara na skutkoch uvedených v časti V bod B tohto stanoviska, čím narúša ústavný\nsystém Slovenskej republiky a princíp deľby moci.\n\n62\n\nVláda Slovenskej republiky má na základe uvedeného za to, že rozhodnutia\nzastupujúceho prezidenta V. Mečiara o udelení amnestie č. 55/1998 Z. z. čl. VI a o udelení\namnestie č. 214/1998 Z. z. čl. II nemožno považovať za legálnu a prípustnú aplikáciu\ndiskrečnej právomoci čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení platnom, k 31. decembru 1998,\nresp. ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, čím sa dostali do rozporu s princípmi\ndemokratického a právneho štátu\nC) Zmarené referendum.\nV súvislosti s naratívom tzv. samo-amnestie si vláda Slovenskej republiky ďalej\ndovoľuje poukázať na konkrétny obsah amnestie uvedenej v rozhodnutí o amnestii\nč. 55/1998 Z. z. v čl. V, ako aj obsah uvedený v rozhodnutí o amnestii č. 214/1998 Z. z.,\nv čl. I, ktoré amnestovali trestné činy spojené s prípravou a vykonaním referenda\nv dňoch 23. - 24. mája 1997.\nZa technické zabezpečenie referenda je v zmysle platného právneho poriadku\n(ako dnes, tak i v roku 1997) zodpovedný minister vnútra, ktorý je členom vlády Slovenskej\nrepubliky. V súvislosti s predmetným referendom, tak ako už bolo uvedené v časti V bod A\nods. 1 písm. c) tohto stanoviska, vláda prijala uznesenie, ktorým zaviazala ministra vnútra,\naby zabezpečil referendum s tromi, nie štyrmi referendovými otázkami (tak ako bolo\nvyhlásené prezidentom). Práve týmto svojim uznesením sa vláda Slovenskej republiky\npriamo podieľala na zmarení referenda, ktoré bolo riadne vyhlásené rozhodnutím\nprezidenta republiky, tak ako je uvedené v časti V bod A tohto stanoviska.\nVláda Slovenskej republiky má za to, že zastupujúci prezident V. Mečiar v tejto\nsúvislosti taktiež nerešpektoval ústavný limit pre rozhodovanie štátnych orgánov uvedený\nv zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, resp. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR nakoľko udelil amnestie\npre trestné činy spojené s prípravou a vykonaním referenda v dňoch 23. - 24. mája 1997.\nNásledné, už vyššie zmienené rozhodnutie o amnestii č. 55/1998 Z. z., čl. V, ako aj\nrozhodnutie o amnestii č. 214/1998 Z. z. de facto a de iure znamenali amnestovanie vlády\nSlovenskej republiky, ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako aj ostatných orgánov\nverejnej moci zapojených do prípravy referenda V. Mečiarom, ktorý bol v tom čase\npredsedom vlády Slovenskej republiky. Aj v tomto prípade bola predmetná amnestia\ntzv. samo-amnestiou.\n\n63\n\nModelujúc situáciu, otázka posúdenia tzv. samo-amnestie udelenej napr. za trestný\nčin krádeže motocykla je a musí byť posúdená inak ako otázka tzv. samo-amnestie za trestný\nčin (činy) spáchaný zmarením referenda. Nakoľko z celkového charakteru ústavného\nporiadku Slovenskej republiky, špeciálne v ohľade na čl. 2 ods. 1 Ústavy SR naráža\ndiskrečná právomoc prezidenta pri udelení predmetnej amnestie na kľúčový pilier celého\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, ktorým je delegácia moci a participácia občanov\nna vykonávaní moci v štáte. Pretože bez možnosti participácie občanov na moci v zmysle\nčl. 2 ods. 1 Ústavy SR a to či už prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo,\nby nebolo možné o Slovenskej republike hovoriť ako o demokratickom a právnom štáte.\nIntenzita závažnosti činu na ktorý sa vzťahuje táto- tzv. samo-amnestia je vzhľadom\nna samotnú povahu („anti-systémovosť“) inštitútu amnestie rozhodujúcim faktorom\npre vymedzenie legitímnej a legálnej diskrečnej právomoci prezidenta pri udeľovaní\namnestie. Akékoľvek bránenie účasti na moci občanov v štáte, obhajovanie takéhoto\npostupu, alebo bránenie vo vyšetrení činov brániacich výkonu moci občanov v štáte\nje následne v ostrom rozpore s esenciou čl. 30 Ústavy SR, ako aj s princípmi\ndemokratického a právneho štátu. Takto udelená samo-amnestia potom logicky ide proti\núčelu amnestie, tak ako je uvedený v Ústave SR, pričom nespĺňa ani kritéria tzv. Schickovho\nštandardu (pozri vyššie).\nAplikujúc doteraz vyššie uvedené, vzhľadom na postavenie čl. 2 ods. 1 Ústavy SR\nv ústavnom poriadku Slovenskej republiky bolo udelenie amnestie za skutky spáchané\nv súvislosti s referendom, ktoré sa konalo dňa 23. - 24. mája 1997 v takom intenzívnom\nrozpore s čl. 2 ods. 2 ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, že rozhodnutia zastupujúceho prezidenta\nV. Mečiara o udelení amnestie č. 55/1998 Z. z. čl. V a o udelení amnestie č. 214/1998 Z. z.\nčl. I nemožno považovať za legálnu a prípustnú aplikáciu diskrečnej právomoci čl. 102\npísm. i) Ústavy SR v znení platnom k 31. decembru 1998, resp. ustanovenia čl. 102 ods. 1\npísm. j) Ústavy SR, čím sa dostali do rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu.\nVII.\nOchrana ľudských práv a medzinárodné zmluvy.\nPodľa ustálenej právnej praxe je jedným z princípov právneho štátu i ochrana\nzákladných ľudských práv a slobôd. Tieto sú v Ústave SR obsiahnuté v druhej hlave.\n\n64\n\nRovnako je Slovenská republika zmluvnou stranou celého katalógu medzinárodných zmlúv\na dohovorov, ktoré rovnako zaručujú ochranu ľudských práv a slobôd.\nV zmysle ustanovenia čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika „uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými\nje viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“. Medzinárodné zmluvy v zmysle čl. 7\nods. 5 Ústavy SR, ako aj čl. 154c Ústavy SR majú prednosť pred zákonom. Ústavný súd SR\nv tejto súvislosti konštatuje, že „Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade\ns princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody\npodľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93; PL. ÚS 15/98; PL. ÚS 17/00),\nto znamená, že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení Dohovoru alebo\ninej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,\npokiaľ to ústava svojim znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných\npráv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim\nvydanú. (II. ÚS 55/98, Nález Ústavného súdu SR z 21. mája 2003, sp. zn. I. ÚS 5/02).\nPričom pre tieto zmluvy je potrebné aplikovať výklad v zmysle ustanovenia čl. 31\nViedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, oznámenie č. 15/1988 Zb.\nMedzinárodné zmluvy, ktoré spĺňajú podmienky prednosti pred zákonom v zmysle\nčl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR slúžia taktiež ako kritérium pre postuláciu normatívneho\nobsahu práv a slobôd zaručených Ústavou SR. Inými slovami Ústavu SR nemožno\ninterpretovať spôsobom, ktorý zakladá nerešpektovanie záväzkov Slovenskej republiky\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorej je Slovenská republika zmluvnou stranou,\n(porovnaj I. ÚS 3/2001); Uvedené logicky platí aj v ohľade na diskrečnú právomoc\nprezidenta pri udeľovaní amnestie.\nV tejto súvislosti je dôležité upozorniť i na ďalší princíp právneho štátu, ktorým\nje zvrchovanosť ústavy a zákona. Podľa princípu zvrchovanosti ústavy a zákona všetky\nprávne akty musia byť usporiadané v systéme, ktorý je koherentný bez vnútorných rozporov,\nhierarchicky zoradený v zmysle požiadavky súladu právnej normy s nižšou silou s právnou\nnormou s vyššou právnou silou. Na vrchole tohto systému stojí ústava, ústavné zákony\na medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonom. Z takejto hierarchickej\n\n65\n\nštruktúry potom vyplýva povinnosť súladu právneho predpisu s vyššie postaveným právnym\npredpisom (čl. 125 Ústavy SR).\nA) Mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.\nV nadväznosti na povinnosť ochrany ľudských práv a základných slobôd, špeciálne\nv kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, si vláda Slovenskej republiky\ndovoľuje upriamiť pozornosť na rozhodnutie o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj\nrozhodnutie o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II, ktoré amnestovali páchateľov skutkov\nuvedených v časti V bod B ods. 1 písm. c), d) tohto stanoviska.\nNa základe uvedeného opisu je tieto skutky možné klasifikovať v zmysle Ústavy SR,\nmedzinárodných zmlúv a dohovorov, judikatúry Ústavného súdu SR, judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a akademickej spisby, ako „mučenie, neľudské\nalebo ponižujúce zaobchádzanie“.\nV súvislosti s definíciou mučenia v kontexte čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd z dňa 4. novembra 1950, oznámenie č. 209/1992 Zb. (ďalej len\n„Európsky dohovor“) sú definované pojmy mučenia, neľudského zaobchádzania\na ponižujúceho\n\nzaobchádzania\n\nnasledovne:\n\n„...\n\nmučenie\n\n-\n\númyselné\n\nneľudské\n\nzaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné a kruté utrpenie; neľudské zaobchádzanie alebo\ntrest - spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia; ponižujúce zaobchádzanie zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podradenosti a ktoré\nje spôsobilé potupiť a ponížiť ich a pripadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor.“\n(Svák, J.: Ochrana ľudských práv. Eurokódex. Bratislava 2006, str. 193-194);\nObdobnú definíciu „mučenia“ možno nájsť aj v čl. 1 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu\na inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu\nz 18. augusta 1988, oznámenie č. 143/1988 Zb., ktorý uvádza, že „mučenie“ znamená\nakékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselné pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo\nduševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie,\npotrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého\nsú podozriví alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo\nz akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú\n\n66\n\nbolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného\npoverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom.“\nV tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákaz mučenia, neľudského alebo\nponižujúceho zaobchádzania je absolútnym zákazom, od ktorého nie je možné upustiť\nv žiadnej situácii, vrátane vojny alebo vojnového stavu. Ústavný súd SR zdôraznil absolútny\ncharakter tohto zákazu napr. vo svojich nálezoch sp. zn. III. ÚS 70/01, I. ÚS 4/02,\nIII. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06 a II. ÚS 271/07. Rovnako rozhodnutia ESĽP napr.\nvo veciach Gäfgen v Nemecko z 1. júna 2010; č. 22978/05, ako aj Savin v Ukrajina\nz 12. februára 2012, č. 34725/08.\nV konkrétnej súvislosti so zákazom obsiahnutým v čl. 3 Európskeho dohovoru\nje dôležité zvýrazniť, že ide o pozitívny záväzok štátu tieto trestné činy (i) vyšetrovať, (ii)\nstíhať, (iii) trestať a (iv) nahradiť vzniknutú škodu, tak ako to judikoval ESĽP vo svojich\nviacerých rozhodnutiach, (napr. Aksoy v. Turecko z dňa 18. december 1996 č. 21987/93,\nYatsenko v. Ukrajina, zo dňa 16. februára 2012,. č. 75345/01, alebo Stanimirović v. Srbsko,\nzo dňa 18, októbra 2011, č. 26088/06 alebo sumarizačne Janowiec a ďalší v. Rusko\nzo dňa 21. októbra, č. 55508/07 a 29520/09);\nTento záväzok štátu pritom nie je limitovaný na časovú a aplikačnú platnosť\nEurópskeho dohovoru, (napr. Shishkin v Rusko z 7. júla 2011, č. 18280/04);\nB) Zákaz amnestie.\nZhŕňajúc vyššie uvedené sa potom tieto povinnosti štátu logicky v zmysle judikatúry\nESĽP k čl. 3 Európskeho dohovoru vzťahujú nielen na samotné trestné činy mučenia alebo\nneľudského zaobchádzania, ale zároveň limitujú právo zmluvných strán Európskeho\ndohovoru vydávať také právne akty, ktoré by zabránili ich vyšetrovaniu, stíhaniu, trestaniu\na náhrade škody. Nakoľko konkrétna vyšetrovacia povinnosť štátu je v príkrom rozpore\ns rozhodnutím o amnestii, ktoré zastavuje vyšetrovanie pre skutky porušujúce ustanovenia\nčl. 3 Európskeho dohovoru.\nTento vývoj v otázke zákazu mučenia a iného neľudského alebo ponižujúceho\nsprávania potvrdzuje Komisia OSN pre ľudské práva vo svojom všeobecnom komentári\nk čl. 7\n\nMedzinárodného\n\npaktu\n\no\n\nobčianskych\n\na\n\npolitických\n\nprávach\n\nz\n\ndňa\n\n16. decembra 1966, oznámenie č. 120/1976 Zb., že amnestie sú vo všeobecnosti\n\n67\n\nnekompatibilné s povinnosťou štátov vyšetrovať takéto skutky (def. v čl. 7). Povinnosťou\ngarantovať ochranu pred páchaním takýchto skutkov, ako aj povinnosťou zabezpečiť, aby\nsa nezopakovali v budúcnosti.“ (Komentár Komisie OSN pre ľudské práva č. 20, A/44/40,\nz 10. marca 1992).\nRovnako Komisia OSN proti mučeniu v prípade Urra Guridi v Španielsko z dňa\n17. mája 2005 č. 212/2002, v súvislosti s porušením čl. 2 a čl. 4 Dohovoru proti mučeniu\na inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z dňa\n10. decembra 1984, oznámenie č. 143/1988 Zb.; keď konštatovala, že v záujme\nzabezpečenia vyšetrovanie, resp. trestného stíhania obvinených zo spáchania skutkov\nmučenia, takéto osoby nemôžu požívať beztrestnosť. Na zabezpečenia tohto prístupu je\npreto potrebné vylúčiť takéto skutky z rámca, na ktorý sa vzťahujú amnestie.\nVeľmi známe je i rozhodnutie Argentínskeho Najvyššieho súdu v prípade Julio Simón\na iní p. verejnému prokurátorovi zo dňa 14. júna 2005 č. 17.768; ktorý konštatoval, že\namnestie, ktoré „... popierajú hrubé porušovanie ľudských práv nie sú v súlade\ns ustanoveniami Amerického dohovoru o ľudských právach a Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach a preto ich možno považovať za protiústavné. ... toto\nznamená, že osoby, ktoré požívajú benefity vyplývajúce z im udelenej amnestie sa nemôžu\ndovolávať zákazu retroaktivity, ani vo vzťahu k prísnejšiemu ustanoveniu trestného práva\nani prekážky res iudicata.“.\nExplicitne to potom uviedol ESĽP vo vzťahu k amnestiám pre reprezentantov štátu,\nkeď povedal, že „keď je reprezentant („agent“) štátu obvinený z trestných činov, ktoré\npredstavujú porušenie čl. 3 dohovoru, akékoľvek trestné konanie a odsúdenie by nemalo byť\npremlčané a udelenie amnestie alebo milosti by nemalo byt prípustné.“ (Yaman v Turecko\nz 2. novembra 2004 č. 32446/96, ako aj ďalšie, najnovšie İzci v Turecko z 23. júla 2013\nč. 42606/05).\nUvedené možno interpretovať tiež tak, že v prípade podobných scenárov v rámci\njednotlivých zmluvných štátov Európskeho dohovoru, kde boli vydané amnestie brániace\nvyšetreniu a potrestaniu skutkov v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru, majú obete\ntakýchto skutkov právo požadovať od štátu vyšetrenie týchto skutkov v zmysle požiadavky\nabsolútneho zákazu mučenia zo strany Európskeho dohovoru, a to až do momentu kedy štát\n\n68\n\nzabezpečí možnosť riadne vyšetriť a potrestať tieto skutky (porovnaj Gäfgen v Nemecko\nz 1. júna 2010, č. 22978/05, ako aj Shishkin v Rusko z 7. júla 2011, č: 18280/04).\nToto opätovne naznačuje, že vyšetrovanie v spojitosti s následnou možnosťou\npotrestania takýchto trestných činov nesmie byť orgánom ochrany práva znemožnené\namnestiou alebo premlčaním. Špeciálne o to viac ak ide o podozrenie zo zapojenia štátnych\norgánov do takejto trestnej činnosti porušujúcej čl. 3 Európskeho dohovoru. Neopomínajúc\nv tejto súvislosti taktiež dikciu ustanovenia čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho\ndohovoru.\nPosudzujúc preto prijaté uznesenie NR SR vo svetle vyššie uvedeného je zrejmé,\nže postup Národnej rady Slovenskej republiky ako aj samotné uznesenie je v súlade\ns Ústavou SR.\nVzhľadom na formulácie rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj\nrozhodnutia o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II, ktoré amnestovali páchateľov skutkov\nuvedených v časti V bod B ods. 1 písm. c), ako aj písm. d) tohto stanoviska sú tieto\nrozhodnutia vo svetle judikatúry ESĽP porušením pozitívneho záväzku Slovenskej republiky\nvyplývajúceho z čl. 16 Ústavy SR, čl. 3 a čl. 13 Európskeho dohovoru, ktorým je Slovenská\nrepublika viazaná, a vzhľadom na absolútny charakter práva podľa čl. 16 Ústavy SR, ako aj\nčl. 3 Európskeho dohovoru sú zároveň v rozpore s princípmi demokratického a právneho\nštátu.\nC) Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím.\nVláda Slovenskej republiky si ďalej k tejto téme dovoľuje uviesť, že v súvislosti\ns rozhodnutím o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutím o amnestii č. 214/1998\nZ. z. čl. II, teda amnestiami za skutky súvisiace „s oznámením o zavlečení“ a „oznámeným\nzavlečením“ je potrebné poukázať na Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb\npred nedobrovoľným zmiznutím z 20. decembra 2016 oznámenie č. 12/2015 Z. z., ktorý má\nprednosť pred zákonmi v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a ktorý výslovne v čl. 1 zakazuje\nnedobrovoľné zmiznutie a zaväzuje zmluvné štáty, teda i Slovenskú republiku, aby takéto\ntrestné činy vyšetrovali a potrestali (čl. 6 až 9).\nRovnako v tejto súvislosti platí Deklarácia Valného zhromaždenia OSN z roku 1992\n(Deklarácia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným\n\n69\n\nzmiznutím), ktorá vymedzuje základné zásady všeobecného medzinárodného práva\nzamerané na ochranu osôb pred násilným zmiznutím a vytvára interpretačný rámec\npre aplikáciu Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným\nzmiznutím.\nVláda Slovenskej republiky v tejto súvislosti odkazuje na vyjadrenie vlády vo vzťahu\nk Rozhodnutiam o amnestiách a tejto deklarácii v konaní pred Ústavným súdom SR\nsp. zn. I. ÚS 30/99, kde hovorí, že „... Tento dokument sa odvoláva na ciele Charty OSN\n(čl. 55), na uznávanie dôstojnosti, rovnakých a neodňateľných práv všetkých ľudí\nako základ slobody, spravodlivosti a mieru vo svete, na obsah Všeobecnej deklarácie\nľudských práv, na obsah Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež\nna obsah ďalších medzinárodných dokumentov. Valné zhromaždenie OSN sa v Deklarácii\nvyslovilo pre to, aby členské štáty OSN kvalifikovali ako trestné všetky činy, ktorých\nnásledkom je násilné zmiznutie osôb (čl. 4) a tiež aby osobám, ktoré sú podozrivé\nzo spáchania trestného činu únosu, nebola poskytovaná amnestia alebo podobné právne\nopatrenie, ktoré by im umožnilo vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu (čl. 18).“.\nAplikujúc ustanovenia Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb\npred nedobrovoľným zmiznutím a Deklaráciu Valného zhromaždenia OSN z roku 1992,\nRozhodnutia o amnestiách je možné považovať za také rozhodnutia, ktoré sú v rozpore\ns pozitívnym záväzkom štátu vyšetrovať a trestať trestné činy nedobrovoľného zmiznutia\na teda sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.\nD) Rozpor Rozhodnutí o amnestiách s medzinárodným právom.\nVzhľadom na v tejto časti stanoviska uvedené, je možné konštatovať, že Rozhodnutia\no amnestiách sú v rozpore s viacerými medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktoré\nstanovujú absolútny zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzanie,\nktorými je Slovenská republika viazaná. Ide o (i) Európsky dohovor o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd; (ii) Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo\nponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu; (iii) Európsky dohovor na zabránenie\nmučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania; (iv) Medzinárodný\npakt o občianskych a politických právach; (v) Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých\nosôb pred nedobrovoľným zmiznutím.\n\n70\n\nV nadväznosti na to je možné konštatovať, že Rozhodnutia o amnestiách nie sú\nv súlade s princípmi demokratického a právneho štátu, nakoľko odporujú princípu\nzvrchovanosti ústavy a zákona, ako aj princípu povinnosti ochrany ľudských práv\na základných slobôd vyjadrených v právnom poriadku Slovenskej republiky.\nVIII.\nRešpektovanie súdnych rozhodnutí.\nVláda Slovenskej republiky vníma povinnosť rešpektovať právoplatné rozhodnutia\nsúdov ako jednu z kľúčových povinností štátnej moci v kontexte zachovávanie princípov\ndemokratického a právneho štátu. V tejto súvislosti si v ohľade na prijaté Uznesenie NR SR\ndovoľuje uviesť, že vníma spoločenskú debatu, ktorá súvisí s rozhodnutím ESĽP\nvo veci Lexa proti Slovenskej republike zo dňa 23. septembra 2008, č. 54334/00, ako aj\npovinnosťou rešpektovať judikatúru ESĽP a názorom, že Slovenská republika nesmie zrušiť\nRozhodnutia o amnestiách na základe tohto rozhodnutia ESĽP.\nVláda Slovenskej republiky má za to, že nejde o udržateľný právny názor, nakoľko\nnemá oporu ani v Európskom dohovore ani v texte samotného rozhodnutia Lexa proti\nSlovenskej republike. ESĽP totižto neskúmal právo Slovenskej republiky zrušiť amnestiu\nvo všeobecnosti, ale posudzoval porušenie práva zakotveného v čl. 5 Európskeho dohovoru,\nktorý chráni právo na slobodu a bezpečnosť. ESĽP vo svojom komuniké výslovne uvádza,\nže „nenašiel základ pre spochybnenie interpretácie, ktorú poskytol Ústavný súd, ako aj\ntrestné súdy v troch stupňoch, ktoré konštatovali, že na skutky, kvôli ktorým bol sťažovateľ\ntrestne stíhaný sa vzťahovali rozhodnutia o amnestiách z 3. marca a 7. júla 1998.\nPreto skúmal, či vydané rozhodnutie Prezidenta z 8. decembra 1998, ktoré zrušilo amnestiu\npredtým poskytnutú vytváralo právny podklad pre trestné stíhanie, zadržanie a väzbu.\nV tejto súvislosti, Súd zaregistroval, že Ústava výslovne nepovoľuje zrušenie prezidentovho\nrozhodnutia o amnestii. Rovnako bolo všeobecne prijaté súdmi a právnou teóriou\nna Slovensku, že takéto rozhodnutie o amnestii nemôže byť menené inou amnestiou\nv neprospech\n\nv\n\nobvineného.\n\nSúd\n\nnevidel\n\ndôvod\n\nspochybňovať\n\ntakúto\n\ninterpretáciu. ... V súlade s týmto, finálne rozhodnutie o zastavení trestného konania bolo\nprijaté 18. septembra 1998. Sťažovateľove následné stíhanie za predmetné skutky nebolo\ndovolené v zmysle domácej právnej úpravy a jeho väzba nemohla byť považovaná za v\n\n71\n\nsúlade so zákonným postupom, alebo nemohla byť považovaná za zákonnú.“ (oficiálne\nkomuniké ESĽP k Lexa proti Slovenskej republike z dňa 23. septembra 2008, č. 54334/00,\ndostupné\n\nv anglickom\n\norigináli\n\nna\n\nhttp://hudoc.echr.coe.int/ENG#{„itemid“:[„002-\n\n1922“]}).\nJe potrebné zvýrazniť, že v zmysle tohto rozhodnutia nič nebránilo Národnej rade\nSlovenskej republiky, aby prijala ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa\nÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý oprávňuje\nNárodnú radu, aby zrušila amnestie udelené prezidentom, ak sú v rozpore s princípmi\ndemokratického a právneho štátu. Táto novela Ústavy SR vytvára nespochybniteľný právny\nzáklad pre možnosť zrušenia amnestií. ESĽP pri svojom rozhodnutí vychádzal zo situácie\na právneho stavu v čase posudzovania sťažnosti a nie právneho stavu, ktorý zaviedla\nostatná novela Ústavy SR.\nRovnako samotný ESĽP konštatoval, že v čase posudzovania sťažnosti pozorne\nsledoval vývoj v tejto otázke na medzinárodnej scéne a nepovažoval ho za nemenný\na výslovne sa nevyjadril k možnosti zrušenia amnestií do budúcnosti zmenou právnej úpravy\nv otázke zrušenia amnestií. Ako ukazujú už predtým popísané trendy v medzinárodnom\npráve, táto otázka skutočne prešla vývojom a dnešný stav ukazuje, že amnestie nie sú\nnezrušiteľným právnym inštitútom.\nVyššie uvedené platí i vo vzťahu k doterajším rozhodnutiam Ústavného súdu SR,\nktoré vychádzali z právneho stavu v čase konania o veci. Rovnako taktiež platí,\nže Ústavný súd SR nikdy v žiadnom svojom rozhodnutí (napr. II. ÚS 37/1998; I. ÚS 30/99;\nII. ÚS 69/1999; I. ÚS 48/99; II. ÚS 80/99;) nevyjadril názor, že Národná rada Slovenskej\nrepubliky ako ústavodarca nemôže zmeniť Ústavu SR tak, ako sa stalo ústavným zákonom\nč. 71/2017 Z. z. a tým udeliť Národnej rade Slovenskej republiky oprávnenie rušiť už\nudelené amnestie. Nakoľko takéto vyjadrenie Ústavného súdu SR by bolo v rozpore\ns postavením orgánu, ktorého právomoc je založená a delegovaná od ústavodarcu.\nVláda Slovenskej republiky si dovoľuje explicitne uviesť, že novelou Ústavy SR\nústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. sa zmenil právny stav, pričom všetky doterajšie\nrozhodnutia súdov je potrebné vnímať prostredníctvom novej legislatívnej reality, ktorú\nzaviedla predmetná novela Ústavy SR, teda tak, že Národná rada Slovenskej republiky má\nprávomoc rušiť amnestie, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.\n\n72\n\nModelujúc rôzny ďalší vývoj v zmysle Uznesenia NR SR, v kontexte súdnych konaní,\nktoré boli začaté pred Rozhodnutiami o amnestiách, resp. zastavené alebo prerušené\npo vydaní Rozhodnutiach o amnestiách, je potrebné poukázať na rozhodnutie, ESĽP vo veci\nMarguš v Chorvátsko zo dňa 27. mája 2014, č. 4455/10, ktorý v tomto prípade judikoval, že\nudelené amnestie, ktoré sú v rozpore s medzinárodným záväzkom štátu chrániť ľudské práva\na zabrániť mučeniu, neľudskému alebo inému ponižujúcemu správaniu nemožno považovať\nza prekážku res iudicata, resp. porušenie zásady ne bis in idem. Rovnako tiež, tak ako\nvyjadrili sudcovia Spielmann, Power-Forde, Nussberger vo svojom spoločnom odlišnom\nstanovisku k tomuto prípadu, samotné rozhodnutie o udelení amnestie nemožno považovať\nza konečné „odsúdenie“ alebo „oslobodenie“ vo veci pre účely posúdenie otázky\n(ne)súladu s čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 Európskeho dohovoru.\nIX.\nTest proporcionality.\nV súvislosti s posudzovaním rozporu Rozhodnutí o amnestiách s princípmi\ndemokratického a právneho štátu si nad rámec požadovaného preukázania rozporu\nRozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu vláda Slovenskej\nrepubliky dovoľuje uviesť, že vníma, že s takýmto posudzovaním môže súvisieť i určitá\nmodifikácia tzv. testu proporcionality.\nVláda Slovenskej republiky si však dovoľuje uviesť, že v zmysle čl. 129a, ako aj čl. 86\npísm. i) Ústavy SR má za to, že účelom konania pred Ústavným súdom SR je posúdenie\nrozporu udelenej amnestie s princípmi demokratického a právneho štátu a nie konanie\nobdobné konaniu o súlade právnych predpisov, tak ako je upravené v čl. 125 Ústavy SR.\nĎalej vláda Slovenskej republiky uvádza, že týmto nijakým spôsobom nespochybňuje\nprávomoc ústavodarcu meniť Ústavu SR, ani právomoc Národnej rady Slovenskej republiky\nprijať v zmysle čl. 86 písm. i) Ústavy SR uznesenie, ktorým sa ruší amnestia, alebo\nindividuálna milosť.\nTest proporcionality je vyjadrením princípu proporcionality a to v ohľade na otázku\nprávnej istoty a legitímnych očakávaní vo vzťahu amnestovaných páchateľov k Národnej\nrade Slovenskej republiky, ako nositeľovi oprávnenia na jeho vydanie, resp. k Uzneseniu\nNR SR ako takému.\n\n73\n\nVo vzťahu k testu proporcionality vláda Slovenskej republiky uvádza, že zachovanie\nrovnováhy (proporcionality) sa štandardne skúma v rámci tohto testu v troch fázach:\n(i) skúmanie z hľadiska vhodnosti, teda posúdenie otázky či prijatý legislatívny\nprostriedok vôbec umožňuje dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ,\n(ii) zisťovanie kritéria nevyhnutnosti (potrebnosti či použitia najmenej drastických\nprostriedkov), t. j. porovnanie prijatého legislatívneho prostriedku s inými opatreniami\numožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, dotýkajúcich sa základných práv v menšej\nmiere (prípadne nedotýkajúcich sa vôbec),\n(iii) skúmanie z hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova, t. j. samotné riešenie\nkolízie medzi legitímnym cieľom a základným právom dotknutých subjektov.\nA)\n\nPrvý krok.\n\nV súvislosti s prvým krokom testu je potrebné poukázať na skutky uvedené v časti V\nbod A a B tohto stanoviska, ich závažnosť a zrejmý rozpor s princípmi demokratického\na právneho štátu. Snaha Národnej rady Slovenskej republiky, vyjadrená konkrétnym\nuznesením, o odstránenie rozporného stavu medzi Rozhodnutiami o amnestiách a princípmi\ndemokratického a právneho štátu je legitímnym cieľom.\nUvedené platí špeciálne v kontexte ústavného poriadku Slovenskej republiky, ktorý\nje postavený na princípoch demokratického a právneho štátu, nakoľko tieto sú jeho\nzákladným kameňom. Inými slovami, ak existuje dôvodné podozrenie, že štátny orgán\nvydaním svojho rozhodnutia zamedzil uplatňovaniu princípov demokratického a právneho\nštátu v praktickom „každodennom“ živote štátu je legitímnym cieľom zákonodarcu takýto\nstav odstrániť. O to viac, ak existuje dôvodné podozrenie, že (i) na vykonaní týchto skutkov\nsa podieľala informačná a bezpečnostná služba štátu, ktorej úlohou je chrániť ústavné\nzriadenie štátu a nie ho narušovať; ide o skutky, (ii) ktoré možno klasifikovať ako mučenie\nalebo iné kruté a neľudské zaobchádzanie; ide o (iii) zamedzenie vyšetrovania a potrestania\nskutkov, ktoré bránili občanom participovať na verejnej moci pri hlasovaní v referende;\na (iv) vládna moc si udelila tzv. samo-amnestie.\nB)\n\nDruhý krok.\n\n74\n\nAplikujúc tento test na Uznesenie NR SR je možné v druhom kroku konštatovať, že\nvzhľadom na nie konštantnú judikatúru Ústavného súdu v otázke Rozhodnutí o amnestiách\n(napr. II. ÚS 37/1998; I. ÚS 30/99; II. ÚS 69/1999; I ÚS 48/99; II. ÚS 80/99;), ako aj\nprevládajúceho predchádzajúceho sporu o možnosť zrušiť amnestie ústavným zákonom\nbez výslovného oprávnenia v Ústave SR je Uznesenie NR SR vhodným prostriedkom, ktorý\nnavyše vychádza z textu Ústavy SR v jej platnom znení.\nInými slovami, všetky doposiaľ aplikované právne prostriedky sa ukázali ako\nneúčinné vo vzťahu k záujmu na vyšetrení amnestovaných skutkov. Prípadné obnovenie\nkonania by bolo možné len vo vzťahu k trestným činom, pri ktorých aplikácia premlčacej\nlehoty neprichádza do úvahy. Rovnako by sa takáto obnova konania vzťahovala len\nna jednotlivých obvinených, avšak neumožňovala by vyšetriť skutky komplexne, špeciálne\nv kontexte zapojenia štátnych orgánov do ich spáchania. Pričom je taktiež potrebné dodať,\nže aplikácia takéhoto postupu by bola mimoriadne procesne náročná, priam nemožná,\nnakoľko by už vo fáze začatia každého vyšetrovania museli byť „prelomené“ Rozhodnutia\no amnestiách.\nVhodnosť takéhoto prostriedku potvrdzuje i predpoklad limitu platnosti konkrétneho\nuznesenia v ohľade na porušenie princípov demokratického a právneho štátu,\nako aj automatický prieskum a prípadné judikovanie zo strany Ústavného súdu, ktoré\nvytvára jednoznačný právny stav v otázke platnosti alebo neplatnosti Rozhodnutí\no amnestiách. Nepôjde o nelegitímny zásah do už udelených amnestií, ale zrušenie len tých\namnestií, ktoré už v okamihu udelenia neboli v súlade s princípmi demokratického\na právneho štátu, teda i právnym poriadkom Slovenskej republiky.\nC)\n\nTretí krok.\n\nPoslednou časťou je v tejto súvislosti tretí krok testu, teda test proporcionality\nv užšom slova zmysle. Vláda Slovenskej republiky v tomto kontexte reflektuje najčastejšie\nnámietky k prijatému Uzneseniu NR SR vyjadrené konštrukciami ako (i) porušenie princípu\nprávnej istoty amnestovaných osôb, (ii) s tým spojeného porušenia princípu legitímnych\nočakávaní, (iii) ako aj zákazu retroaktivity takéhoto Uznesenia NR SR.\nV súvislosti s námietkou porušenia princípu právnej istoty je dôležité konštatovať,\nže žiadne ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky nezaručuje právo\n\n75\n\nna udelenie amnestie, či milosti zo strany prezidenta republiky. Rovnako udelenie amnestie,\nalebo milosti nie je ľudským právom v zmysle druhej hlavy Ústavy SR, alebo iných\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.\nAplikujúc princíp právnej istoty na páchateľov skutkov uvedených v časti V bod A a\nB tohto stanoviska možno konštatovať, že naplnením princípu právnej istoty je otázka\nvedomosti o trestnosti týchto skutkov (nevyvrátiteľná domnienka poznania zákona) a práva\nna spravodlivý proces v súvislosti s posúdením trestnosti týchto skutkov. Ak pripustíme\nkonštrukciu, že naplnením princípu právnej istoty by bolo očakávanie udelenia amnestie,\nznamenalo by to automatickú beztrestnosť už v okamihu páchania týchto skutkov. Uznesenie\nNR SR sa nedotýka právnej istoty páchateľov skutkov, ktoré boli amnestované\nRozhodnutiami o amnestiách v rozsahu trestnosti týchto jednotlivých skutkov, alebo zmeny\ntohto rozsahu. Rovnako sa Uznesenie NR SR nijakým spôsobom nemení ani výšku trestov\nza spáchanie trestných činov, ktoré nebolo možné vyšetriť kvôli Rozhodnutiam\no amnestiách.\nAko už bolo vyššie uvedené v časti VIII tohto stanoviska, udelená amnestia nevytvára\nprekážku res iudicata alebo prekážku ne bis in idem, nakoľko ju nemožno považovať\nza oslobodzujúci alebo odsudzujúci rozsudok vo veci samotnej.\nK princípu legitímnych očakávaní v tejto súvislostí vláda Slovenskej republiky\nodkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00, kde hovorí, že „Ochrana\ndôvery (legitímnych očakávaní) neprichádza do úvahy tam, kde by dôvera v určitý právny\nstav nebola vecne zdôvodnená, t. j. ani princíp právneho štátu nechráni občana pred\nkaždou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo každým sklamaním.“ Ďalej Ústavný súd\nSR v rovnakom konaní konštatuje, že nemožno namietať, ak zákonodarca po skúsenosti\ns uplatnením určitého právneho predpisu potom, čo si urobil jasný záver o nevyhnutnosti\nzmeny tohto predpisu, zmenil tento predpis. V kontexte prebiehajúceho konania pred\nÚstavným súdom SR to znamená, že svojou racionálnou úvahou zákonodarca podrobil\nzmene Rozhodnutia o amnestiách na základe ich rozporu s princípmi demokratického\na právneho štátu. Zákonodarca neruší všetky doposiaľ vydané amnestie, ale tie, ktoré sú\nv rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.\nDomáhať sa potom „dôvery“ v rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je v zásadnom\nrozpore s princípmi demokratického a právneho štátu znamená očakávať, že štát bude\n\n76\n\nchrániť postup, ktorý je v rozpore s jeho základným systémovým usporiadaním,\nčím by de facto narúšal takéto usporiadanie. Zachovanie tohto princípu právneho štátu,\nšpeciálne v kontexte tzv. samo-amnestií nemôže preto ustúpiť dôvere v akt, ktorý odporuje\nprávnemu štátu. Príkladom povedané, bolo by to ako očakávať, že ochrana vlastníckeho\nprávo patrí zlodejovi, ktorý dostatočne nahlas vyhlasuje, že ukradnutá vec je jeho\nvlastníctvom. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že je nevyhnutné odlíšiť legitímne očakávanie\nvo vzťahu k platnému procesnému inštitútu, ktorý je aplikovaný v každom procesnom\npostupe, v porovnaní s výnimočne aplikovaným procesným inštitútom, na ktorý navyše nie\nje právny nárok. Príkladom povedané, iné by bolo, ak by bol v konaní zmenený zákonný\nsudca, ktorý je stanovený právnou normou pre každého a iné je ak sa zruší amnestia, ktorá\nje výnimkou z takejto normy udelená len niektorým.\nPoukazujúc na ďalší rozmer otázky legitímnych očakávaní by páchateľ skutkov\nuvedených v časti V bod A a B tohto stanoviska musel svoje očakávanie formulovať ešte\npred spáchaním týchto činov absurdným konštruktom „vediac, že po udelení amnestie\nna trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nikdy\nnespáchal.“\nRovnako v súvislosti s legitímnymi očakávaniami možno odkázať na starú právnu\nzásadu „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ („ex iniuria ius non oritur“), Vláda Slovenskej\nrepubliky nemôže v tejto súvislosti označiť za legitímne očakávania také očakávania, ktoré\nsa spoliehajú na to, že akékoľvek nezákonné konanie proti ústavnému poriadku Slovenskej\nrepubliky je možno postaviť mimo právomoc orgánov ochrany práva prostredníctvom\nudelenia amnestie. Prijateľnosť takýchto očakávaní za legitímne by znamenalo udelenie\nblankety na udelenie amnestie za akýkoľvek skutok, čo je v značnom rozpore s čl. 2 ods. 2\nÚstavy SR, tak ako je uvedené v časti VI tohto stanoviska.\nV nadväznosti na otázku retroaktivity je možné konštatovať, že Uznesenie Národnej\nrady nijakým spôsobom nemení situáciu páchateľov trestných činov, ktorí boli amnestovaní\nRozhodnutiami o amnestiách a to ani v otázke procesných práv páchateľov, ani v otázke\nvýšky prípadných trestov za tieto trestné činy. Rovnako v tejto súvislosti opakujeme,\nže amnestia nie je rozhodnutím vo veci samotnej, teda oslobodzujúcim, alebo odsudzujúcim\nrozsudkom, ktorým sa konanie právoplatne končí. Na amnestiu možno nahliadať\nako na výnimočnú procesnoprávnu prekážku, špeciálne v kontexte oprávnenie v zmysle\n\n77\n\nčl. 102 písm. i) Ústavy SR platnej v čase vydania Rozhodnutia o amnestiách. Pričom túto\nprekážku v zmysle dnešného znenia Ústavy SR možno odstrániť, ak bola vydaná v rozpore\ns princípmi demokratického a právneho štátu.\nV súvislosti s aplikáciou testu proporcionality vláda Slovenskej republiky nemôže\nopomenúť ani poškodených (pričom za poškodených možno v určitom ohľade považovať\naj každého občana Slovenskej republiky, keďže porušeniu princípov demokratického\na právneho štátu narúša stabilitu ústavného poriadku, ktorého sú základom), ktorých\nsa dotýkajú skutky uvedené v časti V bod A a B tohto stanoviska. Vyššie popísaný test\nproporcionality je potrebné na týchto poškodených aplikovať mutatis mutandis. Pričom\nvýsledok takéhoto testu bude udržateľnosť a ústavnosť Uznesenia NR SR.\nVláda Slovenskej republiky na základe uvedeného v tejto časti má za to, že Uznesenie\nNR SR neodporuje princípu právnej istoty, princípu ochrany legitímnych očakávaní,\nprincípu zákazu retroaktivity a toto Uznesenie NR SR je v súlade s Ústavou SR.\nZáverečné stanovisko.\nNa základe uvedeného v tomto stanovisku má vláda Slovenskej republiky za to, že\nuznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 5. apríla 2017 publikované v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 je v súlade s Ústavou SR, nakoľko\nčlánky V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii\nuverejneného pod č. 55/1998 Z. z., a rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod č. 214/1998 Z. z. nie sú v súlade s princípmi\ndemokratického a právneho štátu.»\nII.2.4 Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 48a zákona o ústavnom súde na konanie o preskúmaní uznesenia Národnej\nrady Slovenskej republiky schváleného podľa čl. 86 písm. i) ústavy sa primerane použijú\nustanovenia § 19 až 41b, ak § 48b neustanovuje inak.\n\n78\n\nPodľa § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu môže\nvyžiadať stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky.\nPoukazujúc na § 48a a § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde, predsedníčka ústavného\nsúdu listom z 12. apríla 2017 požiadala predsedníčku najvyššieho súdu o predloženie\nstanoviska k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017\nv lehote 10 dní od doručenia jej listu.\nPredsedníčka najvyššieho súdu na výzvu predsedníčky ústavného súdu reagovala\nlistom doručeným ústavnému súdu 5. mája 2017, v ktorom sa predovšetkým uvádza:\n„... po konzultácii s predsedom trestnoprávneho kolégia udávam, že vzhľadom\nna okolnosť, že prichádza do úvahy rozhodovanie (aj) Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo veciach, ktorých sa týka čl. 154f ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení\nÚstavného zákona č. 71/2017 Z. z., v ktorých už podľa znenia naposledy označeného\nustanovenia dotknutým uznesením Národnej rady Slovenskej republiky boli zrušené\nrozhodnutia, brániace ďalšiemu priebehu trestného konania v týchto veciach, k návrhu\nsa nebudeme vyjadrovať.“\nII.2.5 Stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\nPodľa už citovaných ustanovení § 48a a § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npredsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala o predloženie stanoviska\nk uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 dní\nod doručenia jej listu aj generálneho prokurátora.\nGenerálny prokurátor reagoval na výzvu predsedníčky ústavného súdu listom\ndoručeným ústavnému súdu 28. apríla 2017, v ktorom sa predovšetkým uvádza:\n„... S prihliadnutím na pôsobnosť prokuratúry vymedzenú v čl. 149 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako i rešpektujúc moje návrhové oprávnenia vymedzené v § 15 zákona\n\n79\n\nč. 153/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, dovoľujem si Vám oznámiť, že nepovažujem\nza vhodné, aby prokuratúra posudzovala uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.\nNaviac, vážená pani predsedníčka, práve skutočnosť, že orgány prokuratúry môžu\nna základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 vykonávať\ndozor v prípravných konaniach, resp. budú mať postavenie strán v trestných konaniach\nvedených na súdoch, akékoľvek vyjadrenie k neukončeným trestným konaniam mohlo\nby mať za následok vyslovenie porušenia základných práv a slobôd. Svedčí o tom\naj špeciálna úprava konania o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky\no zrušení individuálnej milosti alebo amnestie zakotvená v § 48b zákona č. 72/2017 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorej si predseda Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyžiada stanoviská od výslovne uvedených subjektov.\nS poukazom na všetky uvedené skutočnosti dúfam, že pochopíte, že Vami požadované\nvyjadrenie by mohlo byť iba prezentáciou môjho súkromného názoru, a preto ospravedlňte,\nprosím, skutočnosť, že prokuratúra sa nemôže vyjadriť k uzneseniu Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017.“\nII.3 Ďalšie podania doručené Ústavnému súdu Slovenskej republiky v priebehu\nkonania\nV priebehu konania boli ústavnému súdu doručené podania viacerých fyzických osôb\na právnických osôb:\n1. Podanie\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Miroslavom Totkovičom, Ružová dolina 21/A, Bratislava, z 28. apríla 2017\n(ústavnému súdu bolo doručené 3. mája 2017), ktorým sa domáha, aby mu ústavný súd\npriznal postavenie vedľajšieho účastníka konania.\n2. Podanie\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nMgr. Matejom Krajčim, PhD., Májkova 1, Bratislava, z 2. mája 2017 (ústavnému súdu bolo\n\n80\n\ndoručené 5. mája 2017), ktorý taktiež žiada o vstup do konania ako vedľajší účastník.\nMenovaný následne podaním z 12. mája 2017 požiadal o nahliadnutie do spisu.\n3. Podanie\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava,\nzo 4. mája 2017 (ústavnému súdu doručené 5. mája 2017), ktorým sa tiež domáha vstupu\ndo konania v postavení vedľajšieho účastníka. Právny zástupca následne e-mailom\nz 10. mája 2017 požiadal o nahliadnutie do spisu.\nV nadväznosti na žiadosti už uvedených osôb o priznanie postavenia vedľajšieho\núčastníka konania ústavný súd poukazuje na § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorý\nje umiestnený v šiestom oddiele druhej hlavy tretej časti zákona označenom nadpisom\n„Konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení individuálnej\nmilosti alebo amnestie“, v spojení s prvou vetou § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde vedľajším účastníkom konania je vláda\nSlovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,\nak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia a prezident Slovenskej republiky,\nak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.\nPodľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,\nktorým toto oprávnenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú.\nZ citovaných právnych noriem zjavne vyplýva, že v konaní podľa čl. 129a ústavy,\nt. j. v konaní o preskúmavaní súladu uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti\nalebo amnestie, zákon o ústavnom súde priznáva postavenie vedľajšieho účastníka len vláde\na prezidentovi. Z uvedeného dôvodu ústavný súd s poukazom na prvú vetu § 21 ods. 2\nzákona o ústavnom súde nemohol priznať už uvedeným osobám postavenie vedľajšieho\núčastníka, a preto ich podania mohol vziať len na vedomie.\n\n81\n\n4. Dňa 16. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené aj podanie občianskeho\nzdruženia VIA IURIS označené ako „STANOVISKO AMICUS CURIAE“ obsahujúce\nargumentáciu v prospech vyslovenia záveru, že tzv. Mečiarove amnestie boli v rozpore\ns princípmi demokratického a právneho štátu. Ústavný súd označené stanovisko vzal\nna vedomie.\n5. Dňa 17. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie advokáta\nMag. Mgr. Marka Paru, Šancová 48, Bratislava, podané v mene jeho klienta\noznačené ako „Vec: podnet na prerušenie konania“, v ktorom navrhuje ústavnému súdu,\naby prerušil toto konanie za „účelom predloženia... predbežných otázok Súdnemu dvoru\nEurópskej\n\núnie“\n\n(podanie\n\nobsahuje\n\ntext\n\nnavrhovaných\n\npredbežných\n\notázok\n\na ich odôvodnenie).\n6. Dňa 17. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené aj podanie ďalšieho právneho\nzástupcu\n\n, advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana, označené ako «Vec: Námietka\n\nzaujatosti proti sudcom Ústavného súdu SR v konaní RVP 622/2017 JUDr. Ladislavovi\nOroszovi a JUDr. Lajosovi Meszarošovi (správne má byť „Mészárosovi“, pozn.)».\n\n7. Dňa 24. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho\nzástupcu\n\nMag. Mgr. Marka Paru označené ako „VEC: návrh na verejné\n\nprejedanie veci alt. vyhlásenie rozhodnutia“.\n8. Dňa 25. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho\nzástupcu\n\noznačené ako „Vec: Žiadosť o účasť na rokovaní pléna\n\nÚstavného súdu.“.\nUvedené podania právnych zástupcov\n\na\n\nna vedomie s konštatovaním, že\n\nani\n\na ani vedľajšími účastníkmi tohto konania.\n\n82\n\nústavný súd vzal\nnie sú účastníkmi\n\nII.4 Návrh zástupcov národnej rady na vykonanie verejného ústneho\npojednávania\nV už citovanom stanovisku národnej rady podpísanom jeho zástupcami ‒ poslancom\nPetrom Kresákom a advokátom Petrom Kubinom ‒ sa uvádza, že „... NR SR navrhuje\nvykonanie verejného ústneho pojednávania v tejto veci“.\nV nadväznosti na návrh právnych zástupcov národnej rady ústavný súd poukazuje\nna § 30 ods. 1 a § 30 ods. 4 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde vo veciach prerokúvaných ústavným\nsúdom podľa čl. 125, 125a, 126, 127, 127a, 129 ods. 4, 5 a 7 ústavy sa koná ústne\npojednávanie.\nPodľa § 30 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústne pojednávanie vo veciach\npodľa čl. 125, 126, 127a a 129 ods. 4 ústavy je verejné. V ostatných veciach je verejné,\nak ústavný súd z dôležitých dôvodov verejnosť z účasti na celom pojednávaní alebo jeho\nčasti nevylúčil.\nZ citovaných ustanovení vyplýva, že vo veci prerokúvanej ústavným súdom\npodľa čl. 129a ústavy, t. j. v konaní o súlade uznesenia národnej rady o zrušení\nindividuálnej milosti alebo amnestie s ústavou, zákon o ústavnom súde verejné ústne\npojednávanie nepredpokladá. Z uvedeného dôvodu a aj s poukazom na dvojmesačnú lehotu,\nv ktorej má ústavný súd o súlade uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 rozhodnúť,\nústavný súd návrhu národnej rady nevyhovel a o veci rozhodol na neverejnom zasadnutí.\nIII.\nVýchodiská pre rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nIII.1\n\nInštitút\n\namnestie\n\na milosti\n\ndemokratických a právnych štátoch\n\n83\n\na ich\n\nústavná\n\núprava\n\nv moderných\n\nPri hľadaní základných východísk pre rozhodnutie o ústavnosti preskúmavaného\nuznesenia národnej rady považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné poukázať na obsah\npojmov amnestia a milosť, ich právnu podstatu a formy ich uskutočňovania a v nadväznosti\nna ich historický pôvod a historické chápanie poukázať aspoň v základných rámcoch\nna ich aktuálne chápanie v právnej doktríne i judikatúre súdnych orgánov.\nInštitút milosti, ako aj inštitút amnestie je historicky spätý s monarchistickou formou\nvlády v jej absolutistickej podobe. Milosť i amnestia sa preto historicky prevažne vnímali\nako v zásade ničím neobmedzené prerogatívy (výsady) monarchistickej hlavy štátu\nspočívajúce v jej oprávnení individuálne alebo hromadne odpúšťať a zmierňovať tresty\nuložené súdmi, ako aj ich právne následky. Inštitút milosti i amnestie bol historicky\na aj v súčasnosti je vždy spojený so zásahom hlavy štátu (resp. iného ústavného orgánu,\nktorému je zverená právomoc udeľovať milosť alebo amnestiu, pozn.) do sféry inak\nvyhradenej súdnej moci (resp. v širšom chápaní aj do sféry pôsobnosti orgánov činných\nv trestnom konaní, pozn.). Už historicky sa milosť, ako aj amnestia vyskytovali v troch\nzákladných formách, vo forme abolície, agraciácie a rehabilitácie.\nAbolícia je forma udelenia milosti alebo amnestie v podobe nariadenia, aby sa trestné\nkonanie (príp. iné verejnoprávne konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o určitom\ntype verejnoprávneho deliktu) nezačínalo, alebo ak sa už začalo, aby sa v ňom\nnepokračovalo. Z povahy veci vyplýva, že abolícia predstavuje najhrubší zásah do výkonu\nspravodlivosti, ktorý „doširoka otvára bránu svojvôli vrchnosti“ (MAGYAR JOGI\nLEXIKON, 1903, zv. IV, s. 603), keďže sa uplatní v čase, keď ešte orgány činné v trestnom\nkonaní neustálili, kto je páchateľom trestného činu, na ktorý sa udeľuje milosť alebo\namnestia, resp. o tom, kto je páchateľom trestného činu, ešte autoritatívne nerozhodli\norgány súdnej moci. Abolícia je navyše vo svojej podstate v zásade vždy „rezignáciou na\npravdu“ (o tom, kto spáchal trestný čin), resp. popretím „práva na pravdu“. Z uvedených\ndôvodov má abolícia opodstatnene mnoho odporcov.\n\n84\n\nAgraciácia je nariadenie hlavy štátu, resp. iného ústavného orgánu oprávneného\nudeľovať milosť alebo amnestiu, ktoré spočíva v odpustení alebo zmiernení trestu\nuloženého orgánmi súdnej moci (súdmi). Z povahy veci vyplýva, že milosť, resp. amnestia\nvo forme agraciácie sa udeľuje až potom, ako orgány súdnej moci (súdy) autoritatívne\nrozhodli o tom, že osoba, ktorej sa udeľuje milosť, resp. osoba, ktorej sa priznáva amnestia,\nje páchateľom trestného činu, teda spáchala trestný čin (príp. spáchala iný verejnoprávny\ndelikt), za ktorý jej bol udelený trest.\nRehabilitácia predstavuje takú formu milosti, resp. amnestie, prostredníctvom ktorej\ndochádza k zahladeniu odsúdenia, t. j. na rehabilitovanú osobu sa po rehabilitácii hľadí\nako na osobu, ktorá nespáchala trestný čin (resp. iný verejnoprávny delikt). Obdobne\nako pri agraciácii, aj pri rehabilitácii sa udeľuje milosť, resp. priznáva amnestia osobám,\no ktorých už orgány súdnej moci (súdy) autoritatívne rozhodli o tom, že spáchali trestný čin\n(iný verejnoprávny delikt).\nZ uvedeného vyplýva, že milosť i amnestia sa udeľujú, resp. priznávajú v zásade\nrovnakými formami (abolícia, agraciácia, rehabilitácia), pričom rozdiel medzi nimi spočíva\nv tom, že milosť sa udeľuje vždy konkrétne (individuálne) určenej osobe (osobám), zatiaľ\nčo amnestia sa v zásade priznáva vopred (presne) neurčenému počtu osôb, ktoré sú druhovo\nurčené typom skutku (trestného činu), spôsobom spáchania trestného činu (úmyselné\nalebo nedbanlivostné trestné činy), či formou udeleného trestu, resp. jeho dĺžkou, alebo\niným kritériom. K individualizácii amnestie na konkrétne osoby dochádza až následne,\na to spravidla na základe rozhodnutí súdov o tom, či je konkrétna osoba „účastná“\nna amnestii (porovnaj KLÍMA, K. a kol. Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Aleš\nČeněk, s. r. o., 2005, s. 325). Z uvedeného zároveň vyplýva, že milosť má vždy formu\nindividuálneho právneho aktu. Právne názory na právnu povahu rozhodnutia o amnestii\nsa v právnej teórii rozchádzajú. V už citovanom komentári prof. Karla Klímu\nsa napr. uvádza, že amnestia je síce aktom aplikácie práva, ale nepochybne vykazuje\naj „určité normatívne prvky“ (pozri KLÍMA, K. a kol. c. d., s. 324), pričom je navyše\npublikovaná v oficiálnej zbierke právnych predpisov. Zároveň existujú aj právne názory,\nv zmysle ktorých má rozhodnutie o amnestii povahu normatívneho právneho aktu (napr.\n\n85\n\nPAVLÍČEK, V. a kol. Ústavní právo a státověda. II. díl.: Ústavní právo České republiky.\nPraha: Leges, 2011, s. 851), resp. že ide o právny predpis sui generis, ktorý má povahu\nvšeobecne záväzného právneho aktu [napr. Pavel Rychetský v odlišnom stanovisku\nk uzneseniu Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ČR“) sp. zn. Pl. ÚS 4/13\nz 5. marca 2013]. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že amnestia je akt aplikácie práva\nsui generis, ktorý vždy obsahuje určité znaky, ktoré sú charakteristické pre normatívny\nprávny akt.\nOprávnenie udeľovať milosť, resp. vyhlasovať amnestiu (bez ohľadu na to, ktorému\nústavnému orgánu je zverená) predstavuje zásah do tradičnej deľby moci medzi\nzákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, a to na ujmu súdnej moci. Spravidla sa tieto inštitúty\nvnímajú ako súčasť vyvažovania medzi jednotlivými mocami, t. j. možno ich zaradiť\ndo systému vzájomných bŕzd a protiváh, ktoré sú vlastné demokratickému a právnemu štátu.\nVo všeobecnosti sa udelenie milosti, resp. amnestia spravidla chápu ako poskytnutie\nurčitého „dobrodenia“ („milosrdenstva“), a to predovšetkým z humanitárnych dôvodov\n(napr. odpustenie trestu odsúdenému s nevyliečiteľnou chorobou, odpustenie trestu\nodsúdenej v pokročilom štádiu tehotenstva alebo osobe, ktorá má maloleté deti) na účely\nodstránenia tvrdosti zákona (ak sa v konkrétnych okolnostiach javí uložený alebo hroziaci\ntrest\n\nneprimerane\n\ntvrdý),\n\nalebo\n\npozitívnej\n\nmotivácie\n\npáchateľa\n\ntrestného\n\nčinu\n\n(porovnaj MAREČKOVÁ, L. Milosti. Ohnisko lidství v trestním právu. Praha: Academia,\n2007, s. 19 a nasl.). Z hľadiska uvedených dôvodov (účelov) sú inštitúty milosti,\nresp. amnestie v zásade všeobecne akceptované, a to zvlášť vtedy, ak sa počet udelených\nmilostí, resp. rozsah amnestie pohybuje v rozumných medziach.\nV praxi mnohých štátov (zvlášť v tranzitívnych obdobiach, t. j. v období prechodu\nk inej forme mocenského usporiadania, resp. fungovania štátu) sa ale vyskytovali a stále\nvyskytujú aj tzv. politické amnestie ‒ amnestie vyhlasované z politických dôvodov\nodôvodňované napr. úsilím o sociálno-politický zmier, ustanovením hrubej čiary\nza minulosťou a pod. Politické amnestie (príp. milosti) sú predmetom kritiky zo strany\npredstaviteľov právnej doktríny, ale aj medzinárodných súdnych orgánov, a to zvlášť vtedy,\nak majú charakter tzv. samo-amnestií (k tomu viac pozri aj stanovisko vlády citované v časti\n\n86\n\nII.2.3 tohto nálezu), t. j. vtedy, ak amnestované nie sú skutky politických protivníkov, ale\nnaopak, politických prívržencov hlavy štátu, resp. iného ústavného orgánu, ktorý amnestiu\nvyhlasuje. V publikácii „Rule-of-law Tools for Post-conflict States – Amnesties“ vydanej\nÚradom vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre ľudské práva v roku 2009,\ns. 43, sú samo-amnestie (self-amnesties) charakterizované ako také amnestie, ktoré „sú\nudeľované tými, ktorí sú zodpovední za porušovanie ľudských práv, za účelom ochrániť sa\npred zodpovednosťou. Orgány ochrany ľudských práv, právnici a iné subjekty ostro\nkritizujú samo-amnestie, pretože svojou podstatou symbolizujú beztrestnosť.“.1\nZ kritických názorov predstaviteľov právnej vedy k samo-amnestiam ústavný súd\npovažuje za vhodné aspoň ako príklad poukázať napr. na publikáciu TESTER, K.\nHumanitarianism and Modern Culture. Penn State Press, 2010, s. 29, v ktorej sa uvádza, že\n„samoamnestie udelené štátnymi orgánmi v zlom úmysle, za účelom čiastočne alebo úplne\nchrániť samých seba pred trestami za ich vlastné správanie, sú široko považované\nza nelegitímne“.2 Obdobne v publikácii FREEMAN, M. Necessary Evils: Amnesties and the\nSearch for Justice. Cambridge university Press, 2009, s. 1523, jej autor uvádza: „Hoci\npresné úmysly štátov pri udeľovaní amnestií sú často ťažko rozpoznateľné, rozhodnutie\no tom, kto bude mať z amnestie prospech, odhaľuje veľa o motivácii pri udeľovaní amnestie.\nNa jednom konci spektra sú takzvané samo-amnestie alebo amnestie udelené vládou samej\nsebe, alebo jej spojencom za zločiny, s ktorými sú spojení. Takéto amnestie sú v rozpore\nso všeobecným princípom, že nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci, a ako také sú\nprejavom všetkého, len nie dobromyseľnosti (dobrej viery). ... Na opačnej strane spektra sú\namnestie, ktoré môžu byť nazvané nie-samoamnestie alebo amnestie udelené štátom,\nz ktorých majú prospech jeho odporcovia – či už sú to politickí disidenti, alebo ozbrojené\npovstalecké hnutia.“ Mimoriadne kritický postoj k samo-amnestiám vyslovuje V. Vriezen\n1\n\nDostupné na internete: http://www.ohchr.org/Documents/Publications/Amnesties_en.pdf.\n\n2\n\nDostupné na internete: https://books.google.sk/books?\n\nid=fAQJWP4N6SgC&printsec=frontcover&dq=humanitarianism+and+modern+culture&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEw\njasunfis7TAhUBI8AKHdQBBgoQ6AEIJTAA#v=onepage&q=humanitarianism%20and%20modern\n%20culture&f=false.\n3\n\nDostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=FPUfAwAAQBAJ&pg=PA153&lpg=PA153&dq=self-\n\namnesty&source=bl&ots=EoV5mX7o7n&sig=G2AZOIeh0CS_mIcaYxRNTuOkVQg&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwj\nXiI_Og-jTAhUFkywKHdHNB1MQ6AEIaTAJ#v=onepage&q=self-amnesty&f=false.\n\n87\n\n(VRIEZEN, V. Amnesty justified? The need for a case by case approach in the interest\nof human rights. Nijmegen: Wolf Legal Oublischers, 2011), ktorý konštatuje, že „Samoamnestie nemajú právnu hodnotu. Preto nasledujúci režim môže zrušiť zákon o samoamnestiách a obžalovať tých, ktorí zo samo-amnestií profitovali.“.4\nV nadväznosti na citované kritické postoje predstaviteľov právnej vedy k tzv. samoamnestiám ústavný súd v širšom kontexte zdôrazňuje, že monarchistické chápanie milosti\na amnestie ako neobmedzenej výsady hlavy štátu je aj pri vysokom rešpekte, úcte\na presvedčení v osvietený výkon moci v zásade vždy organicky späté s hrozbou uplatnenia\nsvojvôle (zneužitia moci). Aj preto sú v ústavách mnohých štátov zakomponované priamo\ndo ústavného textu určité obmedzenia, resp. poistky proti svojvoľnému výkonu právomoci\nvyhlasovať amnestiu a udeľovať milosť hlavou štátu. Najstaršia ústavu sveta – Ústava USA\nz roku 1787 napr. v čl. II oddiele 2 ods. 1 ustanovuje, že prezident má právo nariadiť\nodloženie trestu alebo udeliť milosť za previnenia proti Spojeným štátom s výnimkou\nvlastizrady\n\n(impeachmentu).\n\nPorovnateľne\n\nÚstava\n\nLuxemburska\n\nustanovuje,\n\nže\n\nveľkovojvoda môže udeľovať milosť, ale nemôže ju udeliť členom vlády. Právo belgického\nkráľa udeliť milosť ministrom a členom komunitných a regionálnych vlád je taktiež\nobmedzené, podľa Ústavy Belgicka ju môže udeliť len na požiadanie Poslaneckej snemovne\nalebo príslušnej rady. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť, že Ústavná listina\nČeskoslovenskej republiky z 29. februára 1920 neumožňovala prezidentovi uplatniť svoju\nprávomoc udeliť amnestiu alebo milosť vtedy, ak išlo o členov vlády obžalovaných alebo\nodsúdených za úmyselné alebo hrubé nedbanlivostné konanie „v obore svojej úradnej\npovinnosti“ (§ 79 ods. 1 ústavnej listiny).\nPre ústavy prijímané v 20. storočí sú charakteristické rôzne formy limitácie\nprávomoci hlavy štátu udeľovať milosť či vyhlasovať amnestiu, a to rôznymi formami,\nnajčastejšie požiadavkou kontrasignácie rozhodnutia o milosti a amnestii predsedom vlády,\nresp. jej členom (napr. Belgicko, Rakúsko, Taliansko), alebo tak, že sa kontrasignácia\n\n4\n\nDostupné na internete: https://pure.uvt.nl/portal/files/3982055/Vriezen_Amnesty_16_12_2011_emb_tot_01_07_2014.\npdf.\n\n88\n\npožaduje aspoň k rozhodnutiu o amnestii (Česká republika a od roku 2001 aj Slovenská\nrepublika), t. j. milosť udeľuje hlava štátu naďalej autonómne.\nV druhej polovici 20. storočia bola navyše v mnohých štátoch právomoc vyhlásiť\namnestiu odňatá hlavám štátov a priznaná parlamentom (napr. Fínsko, Holandsko,\nPortugalsko, Rakúsko, SRN či Taliansko). V tejto súvislosti ústavný súd považuje za\nvhodné (rešpektujúc pritom spoločensko-politické kontexty „povojnového“ Nemecka)\npoukázať na rozhodnutie BVerfGE 2, 213 („Straffreiheitsgesetz“) Spolkového ústavného\nsúdu SRN (vydané 22. 4. 1953), v ktorom sa okrem iného uvádza: „Názory o podstate\namnestie sa v priebehu štátoprávneho rozvoja zmenili zo starého vrchnostenského štátu na\nmoderný demokratický a právny štát. Vo vedomí ľudu sa udeľovanie amnestie už nevníma\nako výsledok omilostenia, ktorému predchádza právny proces, ale ako korektúra práva\nsamotného. Okrem toho to zodpovedá podstate moderného demokratického štátu, že\namnestie sa už nebudú udeľovať ako preukázanie milosti hlavy štátu, ale zákonom.“\nNa všeobecnú tendenciu presúvať tradičnú právomoc hlavy štátu vyhlasovať amnestiu\nna parlamenty upozorňuje aj ESĽP, ktorý napr. v bode 89 rozsudku z 2. 9. 2008 vo veci\nLexa proti Slovenskej republiky uviedol, že „... amnestia je obvykle považovaná\nza opatrenie spadajúce do oblasti legislatívy, právomoc udeliť milosť je jedným z prerogatív\nhlavy štátu“.\nNa základe uvedeného rámcového komparatívneho prehľadu možno konštatovať,\nže Ústava Slovenskej republiky v pôvodnom znení bola vo vzťahu k právomoci prezidenta\nudeľovať milosť, resp. amnestiu, mimoriadne „veľkorysá“, keďže explicitne neustanovovala\nlimity jej vykonávania a ani nepodmieňovala vydanie rozhodnutia o milosti alebo amnestii\npredchádzajúcim návrhom, resp. súhlasom, či kontrasignáciou iného ústavného orgánu,\nresp. ústavného činiteľa. Podľa pôvodného znenia ústavy mohol totiž prezident udeľovať\nmilosť a vyhlasovať amnestiu autonómne, a to vo forme abolície, agraciácie alebo\nrehabilitácie, pričom navyše tým istým rozsahom pôsobnosti disponoval aj predseda vlády\nv čase, keď zastupoval prezidenta. Až v dôsledku neblahých skúseností s rozhodnutiami\npredsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1997 pristúpil\nústavodarca aj k formálno-právnej limitácii výkonu amnestie, resp. milosti prostredníctvom\n\n89\n\nnovelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Z dikcie v súčasnosti\nplatného a účinného znenia čl. 102 písm. j) ústavy [„Prezident... j) odpúšťa a zmierňuje\ntresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti\nalebo amnestie.“] totiž vyplýva, že udelenie milosti alebo vyhlásenie amnestie formou\nabolície už nie je prípustné. Navyše, vo vzťahu k rozhodnutiu o amnestii je ďalšie\nobmedzenie dovtedy (formálne) výlučnej právomoci prezidenta zakódované v čl. 102 ods. 2\nústavy, podľa ktorého „Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c)\na podľa písmena j), ak ide o udelenie amnestie... je platné, ak ho podpíše predseda vlády\nSlovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie\nprezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.“.\nVzhľadom na tradičné monarchistické chápanie inštitútu milosti a amnestie\nrešpektujúce v zásade ničím neobmedzenú výsadu hlavy štátu zaujímala judikatúra súdov,\na v zásade aj nie bezvýznamná časť právnej doktríny, relatívne dlhú dobu rezervovaný\npostoj k vymedzovaniu ústavných (či iných) limitov pre výkon právomoci hlavy štátu udeliť\nmilosť alebo vyhlásiť amnestiu a v tej súvislosti, prirodzene, nepripúšťala ani možnosť\npreskúmavania či zrušiteľnosti už vydaného rozhodnutia o udelení milosti alebo amnestie.\nSkutočný prielom v tomto (konzervatívnom) chápaní milosti, resp. amnestie, prináša\naž právnou\n\ndoktrínou\n\na\n\njudikatúrou\n\nsúdov\n\npresadzovaný\n\nmodel\n\nmateriálneho\n\ndemokratického a právneho štátu, ktorého teoretický koncept založený na materiálnom\nprístupe k ochrane ústavnosti je nezlučiteľný s nekontrolovateľným výkonom verejnej moci.\nV tejto súvislosti považuje ústavný súd za mimoriadne osožné poukázať na právny názor\nSpolkového ústavného súdu SRN (pozri aj bod 56 stanoviska národnej rady) vyslovený\nv rozhodnutí 2 BvR 552/63 z 23. 4. 1969, podľa ktorého „Nositeľ oprávnenia udeliť milosť\nmôže toto svoje oprávnenie využívať iba v rámci ústavného poriadku, v rámci hraníc, ktoré\nsú vytýčené v čl. 1 ods. 3 a čl. 20 ods. 3 Základného zákona. Každé pozitívne alebo\nnegatívne rozhodnutie o milosti musí byť pritom motivované snahou o dosiahnutie\nspravodlivosti... Svojvoľné alebo ľahkovážne zrušenie súdnych rozhodnutí prostredníctvom\nmilosti by bolo potrebné pokladať za nezlučiteľné (v zmysle čl. 20 ods. 2 a 99) s ústavným\nporiadkom...“. Pregnantne myšlienku ústavných limitov rozhodnutí o amnestiách\nv podmienkach materiálneho právneho štátu vyjadril aj predseda českého ústavného súdu\n\n90\n\nPavel Rychetský vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. Pl. ÚS 4/13\nz 5. marca 2013, v ktorom uvádza: „… přijetím principů materiálního pojetí právního\nstátu... se vyjádřila i zásada, že všechny akty veřejné moci podléhají kontrole ústavnosti,\nrespektíve, že žádný takový akt se nemůže takové kontrole zcela vymykat.“ (obdobne sa\nk tejto otázke vyjadrila vo svojom odlišnom stanovisku k tomu istému uzneseniu českého\nústavného súdu aj sudkyňa Ivana Janů, v ktorom uvádza: «Zásadně odmítám úvahu, že\nÚstava umožňuje, aby byť jen jediná, pravomoc ústavního orgánu byla takto koncipována\njako „absolutně neomezená...“»).\nNemožno prehliadnuť, že jeden z prvých pokusov o presadenie materiálneho prístupu\nk ochrane ústavnosti v Slovenskej republike je spojený práve s reakciou na rozhodnutia\npredsedu vlády V. Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998, ktoré sa stalo\n(okrem\n\niných\n\nkonaní)\n\npredmetom\n\nústavného\n\nprieskumu\n\nv\n\nkonaní\n\nvedenom\n\npod sp. zn. I. ÚS 30/99. Išlo o konanie o výklad čl. 102 písm. i) ústavy [v aktuálnom znení\nide o čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, pozn.] iniciované skupinou 37 (v tom čase opozičných)\nposlancov národnej rady zastúpených Tiborom Cabajom (HZDS). Návrh skupiny poslancov\nnárodnej rady bol ústavnému súdu predložený v reakcii na rozhodnutie predsedu vlády\nMikuláša Dzurindu o amnestii z 8. decembra 1998 vyhlásené v zbierke zákonov\npod č. 357/1998 Z. z. (predseda vlády vydal označené rozhodnutie v zastúpení prezidenta),\nktorým rozhodol, že „Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998,\nuverejneného pod č. 55/1998 Z. z., a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii\nzo 7. júla 1998, uverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú“, t. j. zrušil\ntzv. Mečiarove amnestie. Skupina poslancov národnej rady sa domáhala, aby ústavný súd\npodal výklad, z ktorého (zjednodušene) vyplynie, že prezident nemôže zmeniť rozhodnutie\no amnestii, ktoré už bolo vyhlásené v zbierke zákonov.\nÚstavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval predsedu vlády ako účastníka\nkonania, aby sa vyjadril k návrhu. V úvodnej časti svojho vyjadrenia predseda vlády\nzdôraznil, že „Inštitúcia amnestie ako žiadna iná norma právneho poriadku nemôže byť\nurčená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti a nie bezpráviu.\nOpiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity a verejný záujem, ktoré\n\n91\n\nv demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny poriadok a jeho\nnástroje preto musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.“. V ďalšej časti svojho\nvyjadrenia predseda vlády pri obhajobe svojho rozhodnutia o zrušení tzv. Mečiarových\namnestií zvýraznil, že k ich zrušeniu existovala reálna potreba „podmienená verejným\nzáujmom, ochranou celospoločenských hodnôt a prinavrátením uplatňovania ústavných\nprincípov demokratického a právneho štátu“.\nPodľa predsedu vlády formálno-právny prístup k amnestii vedie k záveru, že\n„prezident je oprávnený využívať amnestiu podľa ľubovôle. Materiálno-právne a dokonca\naj historické nazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznačne k odlišnému záveru.\nV súlade s obsahom princípu právneho štátu je totiž požiadavka po tom, aby pri využívaní\nústavných oprávnení prezidenta, aj pre neho platili limity a hranice určené samostatnou\nmateriálnou podstatou základných ústavných princípov.“. Rozvádzajúc materiálny prístup\nk posudzovaniu rozhodnutí o amnestiách, predseda vlády vo svojom vyjadrení zdôraznil,\nže „v demokratickom a právnom štáte nie je možné tolerovať stav, kedy predstavitelia\nvládnej moci zneužijú inštitút amnestie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť osôb,\nktoré sa podieľajú na štátnej moci... za trestné činy spáchané v súvislosti s výkonom\nverejnej moci v štáte, ktoré majú celospoločenský dopad - t. j. v prípade, keď zjednodušene\npovedané, predstavitelia vládnej moci udelia amnestiu vlastnej sami sebe. V demokratickej\nspoločnosti totiž konanie verejných činiteľov a predstaviteľov štátnej moci musí podliehať\nprísnym pravidlám a kontrole zo strany verejnosti, aby sa zabránilo možnosti zneužívania\nverejnej moci. Zneužitie inštitútu amnestie na oslobodenie z trestného stíhania verejných\nčiniteľov vylučuje ich zodpovednosť za skutky, ktorých sa dopustili počas výkonu svojej\nfunkcie. Tento postup je preto v priamom rozpore so základnými princípmi demokratického\na právneho štátu.“ (k tomu podrobne pozri aj DRGONEC, J. – KVASNIČKOVÁ, J.\nMutácie ústavnosti. Vybrané ústavné inštitúty na Slovensku a vo svete. Bratislava: IVO,\n2000, s. 86 a nasl.).\nO návrhu skupiny poslancov národnej rady rozhodol ústavný súd uznesením\nsp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999, v ktorého výrokovej časti sa okrem iného uvádza:\n„... Súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky\n\n92\n\nakýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.“\nZ analýzy odôvodnenia označeného uznesenia možno vyvodiť, že ústavný súd v ňom\nzjavne preferoval formálno-právny prístup k posudzovaniu diskrécie\n\nprezidenta\n\n(resp. zastupujúceho predsedu vlády) pri udeľovaní amnestie a argumentáciu predsedu\nvlády odmietol, poukazujúc okrem iného aj na to, že „Ústava, Trestný zákon ani iný\nrelevantný právny predpis neobsahujú ustanovenia, ktoré by niektoré z trestných činov\nuvedených v Trestnom zákone alebo niektorých páchateľov vylučovali z práva prezidenta\nudeliť amnestiu.“. Žiada sa podčiarknuť, že ústavný súd použil túto argumentáciu aj napriek\ntomu, že dospel k záveru, že „Trestné činy, zo spáchania ktorých sú podozrivé osoby,\nna ktoré sa vzťahujú amnestie z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 pod čl. V. a VI., resp. I. a II.,\nsú nepochybne závažnými skutkami s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti.“.\nHľadajúc argumenty k „obhajobe“ uznesenia sp. zn. I. ÚS 30/99, možno konštatovať,\nže v období, v ktorom bolo vydané, ústavný súd uprednostňoval formálne chápanie\nprávneho štátu, a teda formálno-právny prístup k ochrane ústavnosti. V tejto súvislosti\nústavný súd poukazuje aj na názor E. Báránya (neskoršieho podpredsedu ústavného súdu),\nktorý vo svojej štúdii (BÁRÁNY, E. Právny štát v rozhodnutiach Ústavného súdu\nSlovenskej republiky. Ústavnosť a politika. Košice: Ústavný súd, 2000, č. 3, s. 20)\nvo vzťahu k napätiu medzi formálnym a materiálnym prístupom k právnemu štátu, ktoré\nbolo možné vtedy cítiť z judikatúry ústavného súdu, uviedol, že „Zatiaľ sa zdá, že Ústavný\nsúd Slovenskej republiky sa prikláňa k formálnemu chápaniu právneho štátu, lebo kladie\nmimoriadny dôraz na právnu istotu...“. Formálny prístup k ochrane ústavnosti v ďalšom\nobdobí ústavný súd zjavne prelomil, čo už samo osebe vytvára priestor aj na prehodnotenie\nzáverov vyslovených v uznesení sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 [po novelizácii ústavy\nvykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. z 30. marca 2017, ktorým sa mení a dopĺňa\nÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „ústavný zákon č. 71/2017 Z. z.“), sa tieto navyše javia z právneho hľadiska\nako irelevantné ‒ k tomu viac v časti III.2.1 tohto nálezu, pozn.].\n\n93\n\nIII.2 Právna povaha uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570\nz 5. apríla 2017 a ústavné požiadavky na jeho formu a obsah\nPrávnu povahu preskúmavaného uznesenia národnej rady č. 570, ako aj formálnoprávne a materiálne (obsahové) požiadavky, ktoré sú na neho kladené Ústavou Slovenskej\nrepubliky, možno vyvodiť predovšetkým z čl. 86 písm. i), čl. 84 ods. 4 a čl. 88a ústavy,\nktoré sa s účinnosťou od 4. apríla 2017 stali súčasťou ústavného textu na základe\nnovelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z.\nPodľa čl. 86 písm. i) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí\nnajmä... i) uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j),\nak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne\nzáväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon.\nPodľa čl. 84 ods. 4 ústavy na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona,\nna vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, na prijatie uznesenia\no ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, na podanie obžaloby\nna prezidenta, na vypovedanie vojny inému štátu a na zrušenie rozhodnutia prezidenta\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. j) je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých\nposlancov.\nPodľa čl. 88a ústavy návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1\npísm. j) prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej\npätina jej poslancov.\nVzhľadom na odkazy obsiahnuté v čl. 86 písm. i) a čl. 84 ods. 4 ústavy ústavný súd\npoukazuje aj na platné a účinné znenie textu čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, podľa ktorého\nprezident odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie\nformou individuálnej milosti alebo amnestie.\n\n94\n\nIII.2.1 K právnej povahe uznesenia národnej rady prijatého na základe čl. 86\npísm. i) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právnym účinkom\nV rámci ustaľovania právnej povahy uznesenia národnej rady prijatého na základe\nčl. 86 písm. i) ústavy ústavný súd pripomína, že v právnej teórii sa právne akty členia\ndo dvoch základných skupín; na normatívne právne akty a individuálne právne akty.\nNormatívny právny akt sa spravidla definuje ako právny akt, ktorý je výsledkom\nnormotvornej činnosti príslušných orgánov verejnej moci s normotvornou právomocou,\nktorý obsahuje právne normy, a jeho vonkajšou formou je publikácia v štátom ustanovenom\nregistri právnych predpisov. Esenciálnym znakom normatívneho právneho aktu je,\nže obsahuje právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania sa vyjadrené v štátom\nustanovenej forme, ktorých dodržiavanie je vynútiteľné štátnou (verejnou) mocou.\nPre právnu normu je charakteristické, že sa nevzťahuje na konkrétne subjekty, keďže ide\no pravidlo správania, ktoré sa vzťahuje na neurčitý počet prípadov rovnakého druhu.\nNaopak, individuálny právny akt možno charakterizovať v zásade ako akt aplikácie práva\nvydaný príslušným orgánom verejnej moci na základe jeho (normatívnym právnym aktom\npriznanej) právomoci, resp. kompetencie, ktorý sa vzťahuje na konkrétne určené subjekty\na objekty v jednotlivom prípade. Individuálny právny akt je výsledkom právom\nustanoveného procesu aplikácie práva a má charakter individuálneho rozhodnutia, ktoré\nzaväzuje konkrétne určený subjekt, resp. subjekty (porovnaj OTOVÁ, E. Teória práva.\n3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 195 a nasl., alebo BRÖSTL, A. a kol. Teória práva.\nPlzeň: Aleš Čeněk, s. r. o., 2013, s. 46 a nasl., resp. s. 100 a nasl.).\nUznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 nemožno bez výhrad zaradiť\ndo skupiny individuálnych právnych aktov a ani do skupiny normatívnych právnych aktov.\nPreskúmavané uznesenie národnej rady prijaté na základe čl. 86 písm. i) ústavy má totiž\nnepochybne niektoré vlastnosti, ktoré sú typické pre normatívne právne akty, keďže je\nex constitutione „všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon“. Zároveň však toto\nuznesenie národnej rady disponuje aj vlastnosťami typickými pre individuálne právne akty\n(rozhodnutia), keďže je zjavne aktom aplikácie práva (ústavy), ktorý bol vydaný národnou\nradou na základe právomoci zverenej jej ústavou, a je konkretizované (individualizované);\n\n95\n\nt. j. vzťahuje sa na konkrétne objekty, ktorými sú konkrétne rozhodnutia príslušných\norgánov štátnej moci (rozhodnutie predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii uverejnené\npod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené\npod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta vydané v konaní o milosť pre obvineného\nz 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417). Podľa názoru ústavného súdu dominujú\nprávne vlastnosti, na základe ktorých možno uznesenie národnej rady o zrušení amnestie,\nresp. milosti, kvalifikovať ako individuálny právny akt (akt aplikácie práva),\naj keď „sui generis“.\nNa základe uvedeného možno uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017\ncharakterizovať ako individuálny právny akt sui generis, ktorý bol vydaný na základe\naplikácie ústavy, t. j. má nespochybniteľný ústavný základ obsiahnutý v čl. 86 písm. i)\nústavy, ktorý mu garantuje vysokú legitimitu a právnu autoritu. Nad rámec tohto záveru\nústavný súd konštatuje, že takýto nespochybniteľný ústavný základ by zjavne nemal\nosobitný ústavný zákon, ktorým mali byť zrušené tzv. Mečiarove amnestie podľa celého\nradu poslaneckých návrhov ústavných zákonov predkladaných do legislatívneho procesu\nv ostatných desaťročiach [ako ostatný z nich bol v novembri 2016 predložený\ndo legislatívneho procesu návrh skupiny poslancov národnej rady na vydanie ústavného\nzákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (ptč. 318, VII. volebné obdobie)].\nZ už citovaného textu čl. 84 ods. 4 ústavy vyplýva, že na prijatie rozhodnutia\no zrušení rozhodnutia prezidenta o amnestii, ako aj rozhodnutia prezidenta o individuálnej\nmilosti je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov národnej rady.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústava definuje v čl. 72 národnú radu ako jediný ústavodarný\na zákonodarný orgán Slovenskej republiky, by sa na základe určitého zjednodušenia mohla\nnastoliť otázka, či rozhodnutie národnej rady o zrušení rozhodnutia o amnestii alebo\nrozhodnutia o individuálnej milosti je aktom zákonodarnej moci alebo aktom ústavodarnej\nmoci [ako by to mohlo vyplývať z osobitnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu\nústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.\nv znení neskorších predpisov (ptč. 483), v ktorej sa uvádza, že „... prijatie takého uznesenia\n\n96\n\nústavnou väčšinou, kedy Národná rada Slovenskej republiky vystupuje v pozícii\nústavodarného orgánu. ...“, ale aj zo stanoviska národnej rady, pozn.].\nVo vzťahu k takto nastolenému problému ústavný súd zdôrazňuje, že ústavodarcovi\nnič nebráni v tom, aby prijatie určitých mimoriadne závažných štátno-mocenských\nrozhodnutí národnej rady podmienil súhlasom rovnakej väčšiny poslancov, aká je potrebná\n„Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona...“, to však vonkoncom neznamená,\nže všetky akty, na ktorých prijatie je potrebný súhlas tzv. ústavnej väčšiny poslancov\nnárodnej rady, sú aktmi ústavodarnej moci. Vždy je totiž nevyhnutné posudzovať charakter\n(právnu povahu) a obsah rozhodnutí národnej rady, na ktorých prijatie je potrebný v zmysle\nčl. 84 ods. 4 ústavy súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov národnej rady.\nK aktom ústavodarnej moci z nich možno zahrnúť len také akty národnej rady, ktoré majú\nnespochybniteľne charakter normatívneho právneho aktu, ktorý je daný tým, že obsahuje\nprávne normy vyznačujúce sa generalitou (všeobecnosťou). Pod všeobecnosťou\n(generalitou) právnej normy treba rozumieť jednak jej všeobecnosť vo vzťahu k predmetu\nprávnej úpravy a jednak vo vzťahu k subjektu (adresátovi) právnej normy. Všeobecnosťou\nvo vzťahu k predmetu právnej úpravy sa rozumie to, že právna norma všeobecne vymedzuje\nsvoju skutkovú podstatu, čo inak znamená, že nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad.\nKeby tak nejaký právny predpis urobil, nebolo by takéto jeho ustanovenie právnou normou,\nale bol by právnym predpisom per nefas vydaný individuálny (napr.) správny akt\n(pozri k tomu napr. KNAPP, V. Teorie práva. Praha: C. H. BECK, 1995, s. 149 ‒ 150).\nAplikujúc uvedené východiská a contrario na právne akty vymenované v čl. 84\nods. 4 ústavy, nemožno podľa názoru ústavného súdu za akty ústavodarnej moci celkom\nnepochybne považovať uznesenie národnej rady o vyhlásení ľudového hlasovania\no odvolaní prezidenta, uznesenie národnej rady o obžalobe na prezidenta a ani uznesenie\nnárodnej rady o vypovedaní vojny inému štátu.\nVychádzajúc zo špecifickej právnej povahy (už analyzovanej) rozhodnutia národnej\nrady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti vydaného na základe čl. 86 písm. i)\nústavy, nemožno ani preskúmavané uznesenie národnej rady podľa názoru ústavného súdu\n\n97\n\npovažovať za akt ústavodarnej moci, keďže nejde o normatívny právny akt. Nad rámec\ntohto záveru ústavný súd (v nadväznosti na už uvedené) poznamenáva, že zásadným\nspôsobom by bolo možné spochybniť aj právny názor, podľa ktorého by bol ako akt\nústavodarnej moci klasifikovaný prípadný ústavný zákon o zrušení tzv. Mečiarových\namnestií. Nepochybne by totiž išlo o ústavný zákon len z hľadiska formy, nie z hľadiska\njeho obsahu. Bez ambície a potreby podrobnejšie analyzovať v tomto konaní tento\n(v posudzovanom kontexte iba ústavno-teoretický) problém, ústavný súd poukazuje\npopri svojej judikatúre na princíp generality (všeobecnosti) právnej normy (pozri\nnapr. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 115/2011), predovšetkým na argumentáciu\nÚstavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn. Pl. ÚS 27/2009 z 10. septembra 2009\n(tzv. kauza Mělčák), ktorým bol zrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o zkrácení pátého\nvolebního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky, ako aj právne názory\nvyslovené predstaviteľmi domácej právnej doktríny [pozri napr. BRÖSTL, A. Neústavné\nústavné zákony. In.: JERMANOVÁ, H. – MASOPUST, Z. (eds.). Metamorfózy práva\nve střední Evropě. Praha: Ústav státu a práva, 2008, s. 11 ‒ 24), alebo BREICHOVÁ\nLAPČÁKOVÁ, M. Neústavné ústavné zákony? – II. časť. Justičná revue, 2011, č. 2, s. 181\n‒ 192].\nV súvislosti s vymedzovaním právnych účinkov, ktoré vyvolala novelizácia ústavy\nvykonaná ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. a na jej základe vydané uznesenia národnej\nrady č. 570 z 5. apríla 2017, treba vziať do úvahy aj čl. 154f ústavy, ktorý sa taktiež stal\nsúčasťou ústavného textu po ostatnej novelizácii ústavy.\nPodľa čl. 154f ods. 1 ústavy ustanovenia čl. 86 písm. i), čl. 88a a čl. 129a sa vzťahujú\naj na článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca\n1998 o amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie\nprezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného z 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417.\nPodľa čl. 154f ods. 2 ústavy zrušením amnestií a milostí podľa odseku 1\n\n98\n\na) sa zrušujú rozhodnutia štátnych orgánov v rozsahu, v ktorom boli vydané\na odôvodnené na základe amnestií a milostí uvedených v odseku 1, a\nb) zanikajú zákonné prekážky trestných stíhaní, ktoré mali základ v amnestiách\na milostiach uvedených v odseku 1; doba trvania týchto zákonných prekážok sa\nnezapočítava do premlčacích dôb vzťahujúcich sa na skutky, ktorých sa amnestie a milosti\nuvedené v odseku 1 týkajú.\nVychádzajúc zo skutočnosti, že citované ustanovenia čl. 154f ústavy nie sú a ani\nnemôžu byť predmetom ústavného prieskumu v tomto type konania pred ústavným súdom\n(okrem iného aj vzhľadom na skutočnosť, že ich tvorcom je ústavodarný orgán), ústavný\nsúd konštatuje, že z citovaných ustanovení ústavy explicitne vyplýva, že\na) národná rada môže svoju (novú) právomoc zrušiť rozhodnutie prezidenta\no amnestii alebo individuálnej milosti uplatniť aj spätne [rozumej spätne od nadobudnutia\núčinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. (t. j. spätne\nod 4. apríla 2017, pozn.)], a to konkrétne vo vzťahu k označeným článkom rozhodnutí\npredsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998, ako aj rozhodnutiu prezidenta\no milosti z 12. decembra 1997 (nie však vo vzťahu k iným rozhodnutiam o amnestii alebo\nmilosti vydaným v období pred 4. aprílom 2017, pozn.),\nb) vo vzťahu k amnestovaným skutkom a omilostenému skutku Michala Kováča ml.\nsa ex constitutione zrušujú všetky rozhodnutia štátnych orgánov vydané v nadväznosti\nna derogované\n\nrozhodnutia\n\npredsedu\n\nvlády\n\na\n\nderogovanú\n\nmilosť\n\nprezidenta,\n\nčím sa odstraňujú zákonné prekážky pokračovania trestného stíhania v dotknutých veciach,\npričom v tejto súvislosti vzniká príslušným orgánom činným v trestnom konaní\na príslušným všeobecným súdom s účinnosťou od vyhlásenia uznesenia národnej rady\nč. 570 z 5. apríla 2017 v zbierke zákonov nielen oprávnenie, ale aj povinnosť pokračovať\nv predmetných veciach v trestnom konaní.\nV neposlednom rade ústavný súd považuje za žiaduce (v zhode s právnym názorom\nvysloveným v bode 7 stanoviska národnej rady, ktorý je citovaný v časti II.2.1 tohto nálezu,\npozn.) zdôrazniť, že novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z.\nsa vytvorila nová ústavná situácia, v rámci ktorej sú rozhodnutia prezidenta o vyhlásení\n\n99\n\namnestií alebo udelení milostí preskúmateľné a v konečnom dôsledku aj zrušiteľné\nnárodnou radou, pričom takéto „derogačné“ rozhodnutie národnej rady podlieha\nex constitutione ústavnému prieskumu ústavným súdom. Na základe tejto novej ústavnej\nsituácie je pre rozhodovanie ústavného súdu podstatný právny záver, v zmysle ktorého\nnadobudnutím účinnosti ostatnej novelizácie ústavy de facto strácajú právnu relevanciu\nprávne názory (sú prekonané) vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu\nk nezrušiteľnosti už vyhlásenej amnestie, resp. udelenej milosti (ide najmä o právne názory\nvyslovené v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 a sp. zn. I. ÚS 48/99\nz 20. decembra 1999, pozn.), keďže tieto boli vydané v čase, keď Ústava Slovenskej\nrepubliky výslovne nepriznávala národnej rade právomoc uznášať sa na zrušení rozhodnutia\nprezidenta o amnestii alebo individuálnej milosti, ak odporuje princípom demokratického\na právneho štátu [čl. 86 písm. i) ústavy].\nIII.2.2 Formálno-právne požiadavky na uznesenie Národnej rady Slovenskej\nrepubliky prijaté na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky\nZ už citovaných ustanovení ústavy možno vyvodiť aj formálno-právne požiadavky,\nktoré kladie ústava na uznesenia národnej rady vydané na základe čl. 86 písm. i) ústavy,\na teda aj na preskúmavané uznesenie národnej rady. Na základe analýzy dotknutých\nustanovení ústavy možno formulovať tieto formálno-právne požiadavky, ktoré musí spĺňať\ntakéto uznesenie národnej rady:\na) musí ísť zjavne o uznesenie, ktoré národná rada prijala na základe ústavou\nzverenej právomoci obsiahnutej v čl. 86 písm. i) ústavy,\nb) návrh na vydanie uznesenia národnej rady, ktorým majú byť zrušené rozhodnutia\nprezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, musí predložiť najmenej pätina,\nt. j. 30 poslancov národnej rady (čl. 88a ústavy),\nc) s návrhom uznesenia na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1\npísm. j) ústavy musí hlasovaním vysloviť súhlas najmenej trojpätinová väčšina všetkých\nposlancov národnej rady (čl. 84 ods. 4 ústavy) a\n\n100\n\nd) uznesenie národnej rady, ktorým boli zrušené rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102\nods. 1 písm. j) ústavy, musí byť ústavou požadovaným spôsobom vyhlásené v zbierke\nzákonov (čl. 84 ods. 4 ústavy, text za bodkočiarkou).\nAplikujúc uvedené formálno-právne požiadavky na preskúmavané uznesenie\nnárodnej rady, ústavný súd konštatuje, že uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017\nbolo\na) prijaté na základe čl. 86 písm. i) ústavy, čo vyplýva priamo z už citovaného textu\ntohto uznesenia,\nb) návrh na vydanie uznesenia o zrušení článkov V a VI rozhodnutia predsedu vlády\nSlovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z.,\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 predložila 4. apríla 2017\nna rokovanie 14. schôdze národnej rady skupina 109 poslancov (ptč. 496)5,\nc) na záverečnom hlasovaní o návrhu na vydanie preskúmavaného uznesenia, ktoré\nsa uskutočnilo 5. apríla 2017, bolo prítomných 144 poslancov, pričom 131 z nich o návrhu\nhlasovalo, z ktorých 1 hlasoval proti návrhu, 1 sa zdržal hlasovania a návrh podporilo 129\nposlancov, t. j. uznesenie národnej rady č. 570 prijala národná rada ústavou požadovanou\nväčšinou6,\nd) uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 bolo 6. apríla 2017 vyhlásené\nv zbierke zákonov pod č. 74/2017 Z. z.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd už na tomto mieste konštatuje,\nže preskúmavané uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 je z formálno-právneho\nhľadiska v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.\nIII.2.3 Materiálne (obsahové) požiadavky na uznesenie Národnej rady\nSlovenskej republiky prijaté na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky\n5\n\nDostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=7&ID=496.\n\n6\n\nDostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasovanie&ID=38578.\n\n101\n\nZ už citovaného čl. 86 písm. i) ústavy možno vyvodiť aj kľúčovú materiálnu\n(obsahovú) požiadavku na uznesenie národnej rady o zrušení rozhodnutia prezidenta\no amnestii alebo rozhodnutia o individuálnej milosti, ktoré môže byť vydané len vtedy,\nak národná rada dospeje k záveru, že derogované rozhodnutie o amnestii alebo milosti\n„odporuje princípom demokratického a právneho štátu“.\nJe zjavné, že bez ujasnenia si významu a materiálneho obsahu pojmu „princípy\ndemokratického a právneho štátu“ nemôže ústavný súd formulovať svoj autoritatívny záver\nk tomu, či preskúmavané uznesenie národnej rady princípom demokratického a právneho\nštátu odporuje. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd za potrebné na tomto mieste\nv prvom rade vysloviť svoj koncepčný prístup k vymedzeniu pojmu „princípy\ndemokratického a právneho štátu“.\nPojem „princípy demokratického a právneho štátu“ sa v ústavných reáliách\nSlovenskej republiky nepochybne viaže k uvádzaciemu ustanoveniu ústavy, t. j. k prvej vete\nčl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom ústavodarca definuje Slovenskú\nrepubliku ako „... zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Z tejto ústavnej konštrukcie\nzjavne vyplýva, že ide o kvalitatívne, resp. (výstižnejšie) hodnotové požiadavky, ktoré\nústavodarca kladie na Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát. Ústavný súd\nuž v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01 zdôraznil, že «Žiadna moderná ústava,\nÚstavu Slovenskej republiky nevynímajúc, nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená\nna relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom\norgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter\na sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú spravidla\nnemateriálnu povahu...».\nAk je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená v ústave, alebo ju možno\nz ústavy implicitne vyvodiť, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva najvyššiu,\nt. j. ústavnú ochranu. Nositeľmi ústavných hodnôt sú ústavné princípy, ktoré možno\ncharakterizovať ako regulatívne právne idey, ktoré svojím všeobecným normatívnym\npôsobením vytvárajú normatívny základ nielen ústavy, ale aj celého právneho poriadku\n\n102\n\n[podľa známeho amerického filozofa práva R. Dworkina je právny princíp „... štandard,\nktorý sa má zachovávať... preto, že si to vyžaduje spravodlivosť (justice), slušnosť\n(fairness), alebo nejaká iná dimenzia morálky (morality)“ – DWORKIN, R. Když se práva\nberou vážně. Praha: Oikoymenh, 2001, s. 44]. Na zásadný význam ústavných princípov pre\nSlovenskú republiku ako demokratický a právny štát pravidelne poukazuje vo svojej\nustálenej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ilustratívne možno poukázať\nna jedno z prvých takýchto rozhodnutí – nález sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995,\nv ktorom ústavný súd zvýraznil nedotknuteľnosť ústavných princípov, ktorých „zmenu\nústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej\nrepubliky tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane zvýrazňuje, že ústava\npredstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných\nnoriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah\nupravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba\ninterpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi\npríčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane akcentuje, že ustanovenia\nústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem\n(II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04\natď.). Uvedené myšlienky sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na ústavné princípy ako ústavné\nnormy sui generis, ktoré disponujú najvyšším stupňom všeobecnosti a abstraktnosti\na sú implicitne obsiahnuté v zásade v každej ústavnej norme. Aj ústavné princípy možno\nteda interpretovať a aplikovať len vo vzájomnej súvzťažnosti a vo vzájomnom vyvažovaní.\nKoncepcia vzájomného vyvažovania a zvažovania ústavných princípov je vo svojej podstate\npriznaním, že základné princípy ako nositelia základných hodnôt si môžu navzájom\nprotirečiť, a preto je vždy potrebné hľadať primeranú hranicu a rovnováhu medzi\nrozpornými hodnotami. Podľa duchovného otca teórie vyvažovania právnych princípov\nRoberta Alexyho sú právne princípy príkazmi na optimalizáciu a majú byť naplnené vždy\nv čo najvyššej miere v rámci skutkových a právnych okolností (podrobne o tom v klasickom\ndiele ALEXY, R. A Theory of Constitutional Rights. New York. Oxford University Press,\n2009; k tomu pozri aj BARAK, A. Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram 2016, s. 228 –\n\n103\n\n244). Význam ústavných princípov pre rozhodovaciu činnosť ústavných súdov zvýrazňuje\nprof. A. Bröstl, ktorý vo svojom diele (BRÖSTL, A. Na konci je súd. Bratislava: Kalligram,\n2015, s. 129 – 143) uvádza: «Skutočným „životom ústavných princípov“ a zároveň dôkazom\nich existencie je ich vyvažovanie v konkrétnej rozhodovacej činnosti súdov, predovšetkým\nústavného súdu.»\nPráve vzťah „vzájomnosti“ a potreba vyvažovania (a zvažovania) ústavných\nprincípov umožňuje ich spoločné označenie, ktoré výstižne vyjadruje slovné spojenie\n„princípy demokratického a právneho štátu“, keďže ústavné princípy spoločne vyjadrujú\nústavné hodnoty, ktoré sú (mali by byť) vlastné Slovenskej republike ako demokratickému\na právnemu štátu. V domácej právnej teórii sa princípy demokratického a právneho štátu\nnie zriedka označujú aj ako materiálne jadro ústavy, ktoré je nezmeniteľné a nezrušiteľné,\na to ani prostredníctvom aktu ústavodarnej moci (pozri najmä BALOG, B. Materiálne jadro\nÚstavy Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2014, s. 101 – 107, alebo\naj BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M. Neústavné ústavné zákony? – I. časť. Justičná revue,\n2011, č. 1, s. 13 ‒ 15).\nÚstavné princípy sú nositeľmi ústavných hodnôt a v ústave sa vyjadrujú spravidla\nv podobe deklaratórnych právnych viet (napr. „Štát pochádza od občanov, ktorí ju\nvykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“ – čl. 2 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky) alebo vo forme generálneho pravidla – generálnej klauzuly\n(napr. „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ – čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Niektoré\nústavné princípy nie sú v ústavnom texte explicitne vyjadrené, možno ich však z ústavného\ntextu vyvodiť. V naznačenom kontexte je nevyhnutné hľadať a nájsť odpoveď na otázku,\nkto (aký orgán verejnej moci) je povolaný vyvodzovať z ústavného textu ústavné princípy,\nktoré sú v ňom implicitne obsiahnuté, a zároveň tiež autoritatívnym spôsobom interpretovať\na vymedzovať obsah tých ústavných princípov, ktoré sú v ústave vyjadrené explicitne.\nOdpoveď na túto otázku v zásade nie je zložitá, keďže to môže byť len taký orgán verejnej\nmoci, ktorému ústavodarca zveril (ústavnú) funkciu chrániť ústavnosť založenú primárne na\nfundamentálnych ústavných hodnotách, t. j. na princípoch demokratického a právneho štátu.\n\n104\n\nNeodmysliteľnou súčasťou výkonu tejto funkcie je právomoc podávať autoritatívny výklad\nústavy a ústavných zákonov. V slovenských reáliách funkciu ochrancu ústavnosti celkom\nnepochybne plní Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ústava definuje ako „nezávislý\nsúdny orgán ochrany ústavnosti“ (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky). Uvedený záver\nmožno argumentačne podporiť aj poukazom na ústavný sľub, ktorí skladajú sudcovia\nústavného súdu do rúk prezidenta pred ujatím sa svojej funkcie „Sľubujem na svoju česť\na svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana,\nchrániť princípy právneho štátu...“ (čl. 134 ods. 4 ústavy). Ústavný súd pripomína,\nže „úloha“ chrániť princípy právneho štátu nie je (explicitne) súčasťou ústavného sľubu\nžiadneho iného ústavného činiteľa či iného verejného funkcionára, len sudcu ústavného\nsúdu, čo podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za náhodu, ale naopak,\nza cielený zámer ústavodarcu. Inou otázkou je, či povinnosť rešpektovať princípy právneho\nštátu nie je implicitne obsiahnutá v ústavnom sľube každého ústavného činiteľa vrátane\nprezidenta či poslancov národnej rady.\nÚstavný súd si je vedomý, že jeho právomoc ustanovená v čl. 129a ústavy, ktorá mu\nbola zverená ostatnou novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z.,\nmôže mať zásadný význam z hľadiska potreby výraznejšie normatívne „uchopiť“\na prakticky uplatňovať ústavné princípy ako konštitutívne hodnoty Slovenskej republiky\nako demokratického a právneho štátu. V nadväznosti na účel a spôsob, ktorým mu bola\nzverená nová právomoc, ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou (zvlášť v tomto type\nkonania) nie je kritická analýza, resp. kritické hodnotenie ústavného textu, ktorého tvorba\npatrí do výlučnej pôsobnosti ústavodarcu, ale jeho autoritatívna interpretácia. Na tomto\nzáklade ústavný súd považuje za žiaduce zdôrazniť, že ústavodarcom vykonaná novelizácia\nzákladného zákona sa (aj vzhľadom na ústavou taxatívne vymedzený okruh jeho ústavných\nprávomocí) vymyká jeho ústavnému prieskumu.\nNapriek uvedenému ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\npovažuje za vhodné vysloviť na margo ostatnej novelizácie ústavy aspoň niekoľko\nstručných poznámok. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že nemožno prehliadať,\nže ostatná novelizácia ústavy predstavuje vo svojej podstate reakciu ústavodarcu\n\n105\n\nna takmer 20 rokov trvajúci sústredený spoločensko-politický tlak vyvolaný (v zásade)\nvšeobecným spoločenským konsenzom o nemorálnosti tzv. Mečiarových amnestií, ktoré\nzabránili vyšetreniu závažných podozrení zo zneužitia moci predstaviteľmi štátu\nna páchanie závažných trestných činov. Ústavný súd vníma tiež to, že nespokojnosť\npodstatnej časti verejnosti vo vzťahu k tomu, že rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách\nz 3. marca 1998 a 7. júla 1998 zostali nedotknuté (napriek viacerým neúspešným pokusom\nnárodnej rady o ich zrušenie), sa v priebehu ostaných dvoch desaťročí neznižovala, naopak,\njej intenzita výrazne narastala, a to zvlášť po smrti prezidenta Michala Kováča.\nZ uvedených dôvodov je do značnej miery pochopiteľné, že ostatná novelizácia ústavy\nsa vyznačuje nemalou mierou účelovosti, ktorá sa prejavuje zvlášť v ustanoveniach čl. 154f\nústavy, ktoré majú zjavne retroaktívny charakter. Akceptácia takýchto retroaktívnych\nústavných ustanovení by sa mohla v podmienkach demokratického a právneho štátu javiť\nna prvý pohľad ‒ bez zohľadnenia celkového spoločensko-politického kontextu a dôvodov,\nktoré viedli ústavodarcu k tomu, aby zasiahol do platného ústavného textu ‒ ako\ndiskutabilná. Zohľadňujúc práve spoločensko-politické súvislosti, za akých došlo k vydaniu\ntzv. Mečiarových amnestií, ako aj zreteľne artikulovaný záujem podstatnej časti verejnosti,\naby boli skutky, ktoré boli amnestované a z ktorých sú dôvodne podozriví predstavitelia\nštátnej moci, riadne vyšetrené, ústavný súd považuje reakciu ústavodarcu na spoločenskú\ntraumu vyvolanú tzv. Mečiarovými amnestiami za legitímnu a vo svojej podstate\nopodstatnenú. Ústavný súd neprehliada ani to, že novelizáciou ústavy vykonanou ústavným\nzákonom č. 71/2017 Z. z. sa ustanovil derogačný mechanizmus k zrušovaniu rozhodnutí\nprezidenta o amnestii alebo individuálnej milosti, ktorý v ústavách demokratických štátov\nv súčasnosti zrejme nemá obdobu. Zároveň však ústavný súd považuje za žiaduce\npodčiarknuť nielen ústavnú legitimitu, ale aj racionálne jadro tohto derogačného\nmechanizmu zavedeného do ústavy prostredníctvom novelizácie vykonanej ústavným\nzákonom č. 71/2017 Z. z., keďže jeho neoddeliteľnou súčasťou je aj ústavná kontrola\nderogačného zásahu národnej rady (ako orgánu „politickej moci“) do rozhodnutí prezidenta\no amnestii alebo jeho rozhodnutí o individuálnej milosti Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n106\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „právo veta“, ktoré mu ústavodarca\npriznal vo vzťahu k rozhodnutiam národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej\nmilosti založeným na názore ústavnej väčšiny jej poslancov o tom, že derogované\nrozhodnutia odporujú princípom demokratického a právneho štátu, zodpovedá jeho\nústavnému postaveniu a funkciám, ktoré plní v ústavnom mechanizme. Ústavný súd\nsi zároveň\n\ns plnou\n\nvážnosťou\n\nuvedomuje,\n\nže\n\njeho\n\nrozhodnutie\n\no ústavnej\n\n(ne)akceptovateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017\nmôže výrazne posilniť, alebo naopak, oslabiť jeho právnu autoritu, keďže len s jeho\nsúhlasom môže byť ostatnou novelizáciou ústavy zavedený ústavný štandard zrušenia\namnestie či milosti plnohodnotne realizovaný.\nZohľadňujúc bohatú domácu i zahraničnú odbornú literatúru venovanú problematike\nprincípov demokratického a právneho štátu (jej analýze sa vzhľadom na účel i priestorové\npožiadavky kladené na toto rozhodnutie ústavný súd nemôže venovať, pozn.), ústavný súd,\nvychádzajúc z dosiaľ uvedeného, považuje za vhodné už na tomto mieste svojho\nrozhodnutia vymenovať ústavné princípy, ktoré vo svojej doterajšej judikatúre zahrnul\npod pojem „princípy demokratického a právneho štátu“. Ide najmä o tieto princípy:\n˗\n\nprincíp slobody (II. ÚS 94/95, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/2013),\n\n˗\n\nprincíp rovnosti (PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/02, II. ÚS 5/03,\nII. ÚS 249/04, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 12/2014, I. ÚS 404/2016),\n\n˗\n\nprincíp ľudskej dôstojnosti (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 16/09),\n\n˗\n\nprincíp suverenity (zvrchovanosti) ľudu (PL. ÚS 42/95, I. ÚS 76/97, PL. ÚS 19/98,\nI. ÚS 238/04, PL. ÚS 6/08, PL. ÚS 105/2011), resp. princíp demokracie\n(I. ÚS 76/97, I. ÚS 60/97),\n\n˗\n\nprincíp legality (PL. ÚS 6/01, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 30/2015),\n\n˗\n\nprincíp zvrchovanosti ústavy a zákonov (III. ÚS 2/00, III. ÚS 100/02, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 6/04, PL. ÚS 9/04, IV. ÚS 154/05, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 19/05,\nPL. ÚS 10/2014),\n\n˗\n\nprincíp (demokratickej) legitimity (I. ÚS 238/04, PL. ÚS 14/06, PL.ÚS 105/2011,\nPL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 24/2014),\n\n107\n\n˗\n\nprincíp ochrany ľudských práv a základných slobôd (PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 12/01, PL. ÚS 24/2014),\n\n˗\n\nprincíp právnej istoty (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014) zahŕňajúci aj ochranu legálne\nnadobudnutých práv a legitímnych očakávaní (I. ÚS 30/99, PL. ÚS 10/04,\nPL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 53/2015) a zákaz (pravej) retroaktivity\n(PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 49/03, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 9/2013),\n\n˗\n\nprincíp ochrany dôvery občanov v právny poriadok (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014),\n\n˗\n\nprincíp spravodlivosti [označovaný aj ako princíp materiálneho právneho štátu\n(I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02, I. ÚS 24/03, I. ÚS 10/00, I. ÚS 84/02, PL. ÚS 49/03,\nIV. ÚS 47/03, III. ÚS 142/03, I. ÚS 73/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 42/2015)],\n\n˗\n\nprincíp zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 298/2015,\nPL. ÚS 27/2015),\n\n˗\n\nprincíp proporcionality (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03,\nPL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 106/2011),\n\n˗\n\nprincíp deľby moci vrátane systému vzájomných bŕzd a protiváh (PL. ÚS 16/95,\nPL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014),\n\n˗\n\nprincíp transparentnosti (verejnej kontrolovateľnosti) výkonu verejnej moci\n(PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 29/2011, II. ÚS 298/2015, I. ÚS 298/2015).\nVo vzťahu k uvedenému výpočtu princípov demokratického a právneho štátu, ktoré\n\nsa premietli do doterajšej judikatúry, ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom\nna skutočnosť, že koná len výnimočne ex offo (v zásade len v konaní podľa čl. 129a ústavy)\na až na zákonom ustanovené výnimky je viazaný návrhom na začatie konania, nebol nikdy\ndosiaľ konfrontovaný s úlohou vymedziť princípy demokratického a právneho štátu\nkomplexne (taxatívnym výpočtom), t. j. už uvedený výpočet princípov demokratického\na právneho štátu nie je (nemusí byť) vyčerpávajúci. Táto poznámka sa vzťahuje aj na dosiaľ\njudikatórne vymedzený obsah jednotlivých princípov demokratického štátu, ktorý ústavný\n\n108\n\nsúd svojou aktuálnou rozhodovacou činnosťou neustále precizuje a dopĺňa, čo zodpovedá\ndynamike vývoja demokratického a právneho štátu a požiadaviek na jeho ústavnú ochranu.\nIII.3 Analýza judikatúry medzinárodných súdnych orgánov a zahraničných\nsúdov o amnestiách a milostiach\nV súvislosti s prípravou svojich rozhodnutí ústavný súd štandardne hľadá inšpiráciu\nv judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj jeho predchodcu Európskej komisie\npre ľudské práva (ďalej len „EKĽP“). Aj keď judikatúra EKĽP a ESĽP, ktorá sa priamo\nči nepriamo dotýka amnestie, resp. milosti, nie je početná, žiada sa upozorniť aspoň\nna niektoré ich rozhodnutia, resp. právne názory v nich obsiahnuté. Ako prvé možno\nspomenúť rozhodnutie EKĽP z 2. 12. 1991 vo veci Dujardin a iné proti Francúzsku,\nsťažnosť č. 16734/90, v ktorom EKĽP posudzovala otázku udelenia amnestie či milosti\nosobám zodpovedným za porušenie práva na život garantovaného čl. 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pričom zdôraznila, že tieto\ninštitúty môžu byť predmetom súdneho prieskumu, v rámci ktorého sa vykonáva test\nproporcionality na účely zistenia, či bola dodržaná rovnováha medzi „legitímnymi\nzáujmami štátu a záujmami jednotlivých členov spoločnosti na ochrane ich života\nzákonom“. Pri vykonávaní testu proporcionality zásadnú úlohu zohráva závažnosť skutku\nzodpovednej osoby, ako aj to, či je za zásah zodpovedná súkromná osoba alebo „zástupca\nštátu“ (štátny činiteľ). Konkretizujúc tieto východiská, ESĽP uviedol, že ak je štátny činiteľ\nobvinený z trestných činov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš\ndôležité, aby nedošlo k premlčaniu trestného konania a potrestania, a udelenie amnestie\nalebo milosti by nemalo byť prípustné (pozri Abdülsamet Yaman proti Turecku, sťažnosť\nč. 32446/96, rozsudok ESĽP z 2. 11. 2004, bod 55, a Canan proti Turecku, sťažnosť\nč. 39436/98, rozsudok ESĽP z 26. 6. 2007, bod 94, ako aj Lexa proti Slovensku, sťažnosť\nč. 54334/00, rozsudok z 2. 9. 2008, bod 139).\nK zhodným záverom dospel ESĽP aj vo veci Marguš proti Chorvátsku, sťažnosť\nč. 4455/10, rozsudok Veľkej Komory z 27. 5. 2014, v ktorej sťažovateľ namietal primárne\nporušenie zákazu ne bis in idem, ktorý je garantovaný prostredníctvom čl. 4 Protokolu č. 7\n\n109\n\nk dohovoru. Sťažovateľ (išlo o príslušníka armádnych zložiek, pozn.) argumentoval,\nže napriek tomu, že bolo trestné stíhanie proti nemu v roku 1997 zastavené na základe\nZákona o všeobecnej amnestii, bol za tie isté trestné činy odsúdený v novom trestnom\nkonaní. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí najprv zdôraznil, že na dohovor\na jeho protokoly sa musí prihliadať ako na celok, pričom ich výklad musí vychádzať\nz vnútornej konzistentnosti a súladu medzi rôznymi ustanoveniami, preto záruky čl. 4\nProtokolu č. 7 k dohovoru a záväzky štátu podľa čl. 2 a čl. 3 dohovoru je potrebné vnímať\nako časti celku. V nadväznosti na toto východisko ESĽP akcentoval, že vyhlásenie amnestie\nv súvislosti s úmyselným zabitím alebo zlým zaobchádzaním je v rozpore so záväzkami\nštátu obsiahnutými v čl. 2 a 3 dohovoru, keďže bráni vyšetrovaniu takýchto skutkov\na nevyhnutne vedie k beztrestnosti tých, ktorí sú za tieto skutky zodpovední. Uvedené\nzároveň znižuje účel ochrany zaručenej čl. 2 a 3 dohovoru a zároveň spôsobuje, že záruky\nrešpektovania práva každého na život a práva nebyť vystavený zlému zaobchádzaniu\nsa stávajú iluzórnymi (pozri Marguš proti Chorvátsku, body 127 ‒ 128). Vzhľadom\nna skutočnosť, že sťažovateľovi bola v tomto prípade udelená amnestia za skutky, ktoré\npredstavujú závažné porušenia ľudských práv, pričom ich spáchal ako príslušník armádnych\nzložiek štátu, ESĽP v záverečnej časti svojho rozhodnutia zdôraznil, že „V medzinárodnom\npráve... vzrastá tendencia posudzovať takéto amnestie ako nekompatibilné s jednoznačne\nuznávaným záväzkom štátov stíhať a trestať vážne porušenia základných ľudských práv...“\n(pozri Marguš proti Chorvátsku, bod 139).\nV ostatnom čase sa v rozhodnutiach ESĽP nie zriedka odkazuje aj na judikatúru\nInter-amerického (Medziamerického) súdu pre ľudské práva [ďalej aj „IASĽP“\n(ide o medzinárodný súdny orgán, ktorý bol zriadený na základe Amerického dohovoru\no ochrane ľudských práv z roku 1969; ďalej len „americký dohovor“), pozn.], ktorý sa\nvo svojej doterajšej judikatúre už obšírnejšie venoval problematike amnestií ako\nprostriedku, ktorý bráni trestnému stíhaniu a potrestaniu páchateľov závažných trestných\nčinov. Vzhľadom na túto skutočnosť považuje ústavný súd v rámci formulovania východísk\npre svojej rozhodnutie za vhodné analyzovať aspoň stručne niektoré najvýznamnejšie\nrozhodnutia IASĽP týkajúce sa problematiky amnestií.\n\n110\n\nÚstavný súd poukazuje v prvom rade na vec Barrios Altos proti Peru (rozsudok\nIASĽP zo 14. 3. 2001, séria C, č. 75), v ktorej sa IASĽP zaoberal otázkou zákonnosti\namnestií prijatých v Peru a v tejto súvislosti uviedol, že amnestie sú rovnako ako inštitút\npremlčania a ďalšie opatrenia, ktorých účelom je obmedziť zodpovednosť osôb,\nneprípustné, keďže smerujú k tomu, aby sa zabránilo vyšetrovaniu a potrestaniu tých, ktorí\nsú zodpovední za závažné porušenia ľudských práv, ako je mučenie, mimosúdne alebo\nbez riadneho procesu vykonané tresty smrti a násilné zmiznutie, ktoré sú všetky zakázané,\nkeďže porušujú nezrušiteľné práva uznané medzinárodným právom o ochrane ľudských\npráv (Barrios Altos proti Peru, bod 41). V súvislosti s tzv. „samo-amnestiami“ IASĽP\nv tom istom rozhodnutí zvýraznil, že tieto spôsobujú bezbrannosť obetí a pomáhajú\nudržiavať beztrestnosť, a preto sú zjavne v nesúlade s cieľmi a duchom Amerického\ndohovoru o ochrane ľudských práv. Amnestie zabraňujú identifikácii osôb zodpovedných\nza porušenia ľudských práv, keďže predstavujú prekážku vyšetrovaniu a prístupu\nk spravodlivosti a zabraňujú obetiam a ich blízkym osobám, aby sa dozvedeli pravdu\na dostali primeranú náhradu (Barrios Altos proti Peru, bod 43). Tzv. „seba-amnestie“\nnemajú podľa IASĽP právne účinky a nemôžu predstavovať naďalej prekážku vyšetrovaniu\nalebo identifikácii a potrestaniu tých, ktorí sú zodpovední (Barrios Altos proti Peru,\nbod 44).\nInter-americký súd pre ľudské práva sa vo svojej judikatúre zaoberal aj princípom\nne bis in idem, konkrétne v rozsudku Almonacid-Arellano a ostatní proti Chile (rozsudok\nz 26. 9. 2006, séria C, č. 154), v ktorom ho označil za právo, ktoré nemá absolútny\ncharakter, takže k jeho aplikácii nedochádza v prípade, ak\na) súd zastavil konanie alebo oslobodil osoby zodpovedné za porušenie ľudských\npráv alebo medzinárodného práva, pričom bol vedený úmyslom chrániť obvineného pred\ntrestno-právnou zodpovednosťou,\nb) konania vo veci neprebehli nezávisle alebo nestranne, teda v rozpore\ns požiadavkami spravodlivého procesu, alebo\nc) konaniu chýba skutočný úmysel nastoliť vo vzťahu k zodpovedným osobám\nspravodlivosť.\n\n111\n\nRozhodnutie prijaté za týchto okolností predstavuje podľa IASĽP len „zdanlivú“\nalebo „podvodnú“ res judicata. Zároveň IASĽP vyslovil záver, že v prípade, ak sa vyskytnú\nnové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré umožnia zistiť identitu tých, ktorí sú zodpovední\nza porušenie ľudských práv alebo za činy proti ľudskosti, vyšetrovanie môže byť „oživené“,\na to aj v prípade, že prípad skončil právoplatným oslobodením, keďže požiadavka\nspravodlivosti, práv obetí a duch, a znenie amerického dohovoru stojí nad princípom\nne bis in idem (Almonacid-Arellano a ostatní proti Chile, bod 154). Obdobne sa IASĽP\nvysporiadal s princípom ne bis in idem aj vo veci La Cantuta proti Peru (rozsudok IASĽP\nz 29. 11. 2006, séria C, č. 162, predovšetkým body 151 a 153).\nVo veci Anzualdo Castro proti Peru (rozsudok z 22. 9. 2009, séria C, č. 202)\nsa IASĽP zoberal prípadom násilného zmiznutia, pričom v tejto súvislosti zvýraznil,\nže ak je zmiznutie súčasťou systematickej praxe alebo zmiznutí spáchaných zástupcami\nštátu, je povinnosťou štátu neuplatňovať amnestie, ktorým chýba právny účinok,\na neodvolávať sa na inštitút premlčania trestného stíhania, princíp res iudicata a princíp\nne bis in idem a neuplatňovať akékoľvek iné opatrenia, ktoré bránia uplatneniu\nzodpovednosti, aby sa tak vyhli povinnosti vyšetrovať a trestať tých, ktorí sú zodpovední\n(Anzualdo Castro proti Peru, bod 182). Vo veci Gelman proti Uruguaju (rozsudok\nz 24. 2. 2011, séria C, č. 221) IASĽP potvrdil svoj postoj vo vzťahu k záväzku štátu vyšetriť\na potrestať porušenia ľudských práv, pričom záväzok štátu vyšetriť a prípadne trestne stíhať\na potrestať páchateľa je zvlášť dôležitý vzhľadom na trestný čin, ktorý bol v konkrétnom\nprípade spáchaný, a povahu práva, ktoré bolo porušené, osobitne sa akcentovalo to, že zákaz\nnedobrovoľného\n\nzmiznutia\n\na tomu\n\nzodpovedajúci\n\nzáväzok\n\nvyšetriť\n\na potrestať\n\nzodpovedných má povahu ius cogens (Gelman proti Uruguaju, bod 183). Záväzok\nvyšetrovať porušenia ľudských práv pritom IASĽP zahŕňa pod pozitívne opatrenia štátu,\nktoré štát musí prijať na účely zaistenia práv zakotvených v americkom dohovore\n(Gelman proti Uruguaju, bod 184).\nVzhľadom na skutočnosť, že viacero už uvedených rozhodnutí IASĽP,\nako aj samotné uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 poukazuje na Deklaráciu\no ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím vyhlásenú Rezolúciou Valného\n\n112\n\nzhromaždenia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992, ústavný súd považuje za vhodné\npoukázať na čl. 18 ods. 1 tejto Deklarácie, v ktorom sa uvádza, že „osoby podozrivé\nzo spáchania trestných činov, ktoré spočívajú v protiprávnom obmedzení osobnej slobody\npredstaviteľmi\n\nštátnej\n\nmoci\n\nalebo\n\nosobami,\n\nktoré\n\nkonajú\n\nv mene\n\nv súčinnosti\n\ns predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo obdobnému\ninštitútu, ktorého použitie má za následok neprípustnosť trestného stíhania“. Aj keď\noznačená deklarácia má len odporúčací charakter, jej (sprostredkovaný) vplyv\nna posudzovanie ústavnosti derogovaných rozhodnutí o amnestiách a milosti nemožno\nvylúčiť, a to predovšetkým vzhľadom na ústavný záväzok Slovenskej republiky uznávať\na dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými\nje viazaná, ako aj svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2 ústavy). Tento argument\nplatí o to viac, že na označenú deklaráciu sa odvoláva aj Medzinárodný dohovor o ochrane\nvšetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, ktorý po ratifikácii nadobudol platnosť pre\nSlovenskú republiku od 14. januára 2015; označený dohovor bol uverejnený v zbierke\nzákonov pod č. 12/2015 Z. z. (k tom viac pozri VRŠANSKÝ, P. Vylúčenie retroaktivity\nvo vzťahu k amnestii? Právny obzor č. 100, 2017, č. 1, s. 4 – 15).\nInštitút amnestie, resp. milosti, nie sú bežným predmetom rozhodovacej činnosti\nzahraničných (ústavných) súdov, a to zvlášť vtedy, ak ide o rozhodovanie o zrušení\namnestie alebo milosti. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v zahraničí boli\nrozhodnutiami najvyšších vnútroštátnych súdnych orgánov zrušené amnestie (minimálne)\nv troch štátoch – Chile, Argentíne a El Salvadore. Konkrétne ide o nasledovné rozhodnutia:\n1. rozhodnutie Najvyššieho súdu Čile zo 7. novembra 2004 o zrušení amnestie\nza zločiny proti životu, zdraviu a osobnej slobode, ku ktorým došlo počas vojenskej\ndiktatúry v rokoch 1973 – 1989;7\n2. rozhodnutie Najvyššieho súdu Argentíny zo 14. júla 2005 o zrušení amnestie\ntýkajúcej sa príslušníkov vojenskej diktatúry za zločiny proti ľudskosti spáchané počas\ntzv. špinavej vojny v rokoch 1976 až 1983;8\n\n7\n\nDostupné na internete: http://www.jstor.org/stable/j.ct6wr9f8.\n\n8\n\nDostupné na internete: http://www.echr.coe.int/Documents/Guide_Art_7_ENG.pdf.\n\n113\n\n3. rozhodnutie Najvyššieho súdu El Salvadoru z 13. júla 2016 o zrušení amnestie\npáchateľov zločinov proti ľudskosti, ku ktorým došlo počas občianskej vojny.9\nZ rozhodnutí, ktoré obsahujú inšpirovania hodné myšlienky týkajúce sa ústavných\nlimitov právomoci prezidenta vyhlasovať amnestiu, ústavný súd považuje za vhodné\npoukázať na konanie vedené Ústavným súdom Českej republiky pod sp. zn. Pl. ÚS 4/13,\nktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu skupiny senátorov o zrušení čl. II\nrozhodnutia prezidenta Václava Klausa č. 1/2013 Sb. o amnestii z 1. januára 2013.\nOznačené konanie prebehlo v režime konania o zrušení zákonov alebo ich jednotlivých\nustanovení, ak sú v rozpore s ústavným poriadkom [čl. 87 ods. 1 písm. a) Ústavy Českej\nrepubliky]. Ústavný súd ČR uznesením z 5. marca 2013 návrh odmietol pre nepríslušnosť\ns odôvodnením, že rozhodnutie prezidenta o amnestii nie je právnym predpisom ani „iným“\nprávnym predpisom (najmä body 17 a 18), a zároveň sa priklonil väčšinou hlasov k záveru,\nže rozhodnutie o amnestii je vzhľadom na svoju povahu v zásade vyňaté z právnej (súdnej)\nkontroly, a preto je nutné ho považovať za nezrušiteľné (bod 27), a to aj s poukazom\nna rozsudok ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike (bod 28).\nÚstavný súd ČR však v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013 v rámci\nobiter dictum pripustil ako celkom krajnú možnosť preskúmanie rozhodnutia o amnestii\nv prípade, ak by ním došlo k zásahu do základných hodnôt, ktoré česká ústava vyhlasuje\nvo svojom ustanovení čl. 9 ods. 2 za nedotknuteľné. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje na bod 42 označeného uznesenia, ktorý znie: «Není důvod nicméně přehlížet, že\nvývoj konceptu moderního státu, rozvíjejícího postupně znaky státu právního, vyloučení\nlibovůle, a v důsledku toho omezení či vůbec potlačení prostoru pro „nepřezkoumatelné“\nakty veřejné moci, posiluje souběžné tendence k prosazení úsudku, že ani amnestijní\nrozhodnutí, navzdory svým (tradičním) prerogativům (zejména rozhodnutí aboliční), nemusí\nbýt provždy z efektivní kritiky vyjmuta (samozřejmě platí, že i prezident je při realizaci\nsvého amnestijního oprávnění vázán ústavním rámcem, včetně jeho hodnotového vymezení).\nNa druhé straně je však adekvátní mít za to, že aktuálně dosažený právně-politický standard\n9\n\nDostupné na internete: http://sv.vlex.com/vid/648247501.\n\n114\n\nje takový, že vnější zásah je myslitelný až v situacích mimořádně extrémních, resp.\nmimořádných vybočení ze základních zásad právního pořádku, jestliže by se exekutiva\nve výkonu své pravomoci ocitla v rozporu se základními hodnotami, které Ústava\nprohlašuje ve svém čl. 9 odst. 2 za nedotknutelné [srov. nález sp. zn. Pl. ÚS 19/93 ze dne 21.\n12. 1993 (N 1/1 SbNU 1; 14/1994 Sb.)]; jinak řečeno, omezení orgánu moci výkonné při\nvyhlášení amnestijního rozhodnutí může být dáno toliko základními hodnotami tvořícími\nmateriální jádro Ústavy, kdy zásah do nich by představoval ohrožení ústavního státu jako\ntakového. Ačkoli bylo dovozeno, že soudní přezkum amnestijního rozhodnutí je (coby svého\ndruhu protimluv) vyloučen (aby si amnestie uchovala principiální pojmové znaky),\nlze pro budoucno (byť se zjevnou rezervovaností) připustit, že v takové zcela excesivní\nsituaci (nastala-li by) by to byl Ústavní soud, který by se v nějaké formě jakožto „poslední\ninstance“ mohl ujmout ochrany právě těchto hodnot, z ústavního vymezení základních\n(při plném ohledu k rizikům vyplývajícím z případné kolize „s principem právní jistoty\na zásadou zákazu retroaktivity v trestním právu“...»\nÚstavný súd konštatuje, že na protirečenie medzi väčšinovým stanoviskom sudcov\nčeského ústavného súdu o nekontrolovateľnosti a nezrušiteľnosti rozhodnutia o amnestii\na jeho časti VI označenej nadpisom „Nad rozhodný rámec“ (obiter dictum) upozorňujú\nvšetci disentujúci sudcovia (V. Güttler, I. Janů, P. Rychetský a M. Výborný).\nIII.4\n\nDoterajšia\n\njudikatúra\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nk rozhodnutiam predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a jej\nprieskum Európskym súdom pre ľudské práva\nIII.4.1 Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky\nÚstavný súd bol s problematikou tzv. Mečiarových amnestií v uplynulom období\nkonfrontovaný vo viacerých konaniach o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy, ako aj\nv konaniach o podnetoch fyzických osôb podľa v tom čase platného a účinného čl. 130\nods. 3 ústavy („Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických osôb alebo\nfyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.“).\n\n115\n\nBez potreby podrobnejšie analyzovať v tomto náleze obsah všetkých doterajších\nrozhodnutí ústavného súdu, ktoré súviseli z rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách\nz 3. marca 1998 a 7. júla 1997, ústavný súd považuje za vhodné aspoň poukázať na niektoré\nsvoje rozhodnutia, ktoré súvisia, resp. nadväzujú na tzv. Mečiarove amnestie:\n1. Uznesenia sp. zn. I. ÚS 30/97 z 13. mája 1997 a sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája\n1997 vydané v konaní o výklad ústavy, ktoré sa týkajú tej časti preskúmavaného uznesenia\nnárodnej rady, ktorými boli zrušené rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach\ntýkajúcich sa „zmareného“ referenda (o kľúčových záveroch vyslovených v týchto\nuzneseniach pozri časť I.3.2 tohto nálezu).\n2. Uznesenia sp. zn. I. ÚS 7/99 z 26. januára 1999 a sp. zn. I. ÚS 40/99\nzo 17. júna 1999, ktorými boli pri predbežnom prerokovaní odmietnuté návrhy skupiny\nposlancov národnej rady na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy.\n3. Uznesenie sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999, ktorým ústavný súd na základe\nnávrhu skupiny poslancov národnej rady podal tento výklad čl. 102 písm. i) ústavy:\n„Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i)\nÚstavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku\nuvedené.\nSúčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky\nakýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.“ (k odôvodneniu označeného uznesenia pozri podrobne časť III.1\ntohto nálezu).\n4. Nálezy sp. zn. I. ÚS 60/97 z 22. januára 1998, sp. zn. I. ÚS 76/97\nzo 6. februára 1998 a sp. zn. II. ÚS 37/99 z 26. januára 1999 vydané v konaniach\no podnetoch fyzických osôb (\n\n,\n\na\n\n– všetci signatári\n\npetície za zavedenie priamej voľby prezidenta občanmi, pozn.), ktorými ústavný súd\n(zhodne) rozhodol o tom, že postupom ministerstva vnútra pri zabezpečovaní vytlačenia\ndoručovania hlasovacích lístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom\nv zbierke zákonov pod č. 76/1997 Z. z. bolo porušené ústavné právo podnecovateľov\n\n116\n\nzúčastniť sa referenda upravené v čl. 94 ústavy a zároveň bolo porušené aj ich základné\nprávo zúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo\ngarantované v čl. 30 ods. 1 ústavy. Z odôvodnenia označených nálezov vyplýva, že ústavný\nsúd v nich dospel k záveru, že ministerstvo vnútra bolo povinné vytlačiť a doručiť\nhlasovacie lístky so štyrmi referendovými otázkami, keďže si však túto povinnosť nesplnilo\n(a naopak, zabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov len s troma referendovými otázkami\na tieto distribuovalo obciam), konalo v rozpore s ústavou, ako aj zákonom o spôsobe\nvykonania referenda (zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb.\no spôsobe vykonania referenda platným do 30. júna 2015), a tým porušilo práva\npodnecovateľov garantované v čl. 94 a čl. 30 ods. 1 ústavy.\n5. Uznesenia sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. júla 1999, sp. zn. II. ÚS 70/99 z 15. júla 1999\na sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999, ktorými ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nodmietol podnety Ivana Lexu, ktorými sa domáhal ochrany svojich základných práv\ngarantovaných ústavou, k porušeniu ktorých malo dôjsť v súvislosti s jeho trestným\nstíhaním ako obvineného za skutky, na ktoré sa podľa jeho názoru aj po rozhodnutí\npredsedu vlády Mikuláša Dzurindu z 8. decembra 1998 o amnestii vzťahujú čl. VI\nrozhodnutia predsedu vlády V. Mečiara o amnestii z 3. marca 1998, resp. čl. II jeho\nrozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998.\n6. Ústavný súd vo výroku nálezu sp. zn. I. ÚS 48/99 z 20. decembra 1999 vydaného\nv konaní o podnete Jaroslava Svěchotu (ústavný súd v tomto konaní priznal postavenie\nvedľajšieho účastníka Ivanovi Lexovi, pozn.), ktorým namietal porušenie svojich\nzákladných práv v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe pre skutky,\nna ktoré sa podľa jeho názoru vzťahovali tzv. Mečiarove amnestie, vyslovil, že\n„1) Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie\nvyšetrovania\n\na\n\nkriminalisticko-expertíznych\n\nčinností\n\nPolicajného\n\nzboru,\n\nodboru\n\nvyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 a postupom\nKrajskej prokuratúry Bratislava, ktorá uvedené uznesenie rozhodnutím č. 2 Kv 4/99 zo dňa\n18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa\nuvedeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n117\n\n2)\n\nUznesenie\n\nvyšetrovateľa\n\nMinisterstva\n\nvnútra\n\nSR,\n\nsekcie\n\nvyšetrovania\n\na kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť\nzávažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 sa zrušuje.“.\nIII.4.2 Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lexa proti\nSlovenskej republike\nDňa 28. septembra 1999 Ivan Lexa ako obvinený pre viaceré trestné činy spáchané\nv súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny podal ESĽP sťažnosť, v ktorej\nnamietal porušenie svojich práv garantovaných dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva\nsťažnosť vedenú pod č. 54334/00 rozhodnutím z 5. 7. 2005 vyhlásil za čiastočne prijateľnú,\na to v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1\ndohovoru, ku ktorému malo dôjsť (výlučne) jeho väzobným stíhaním (pozri body 102 a 141\ntohto rozsudku).\nIvan Lexa namietané porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru\nodôvodňoval najmä tým, že jeho trestné stíhanie, ako aj vzatie do väzby bolo nezákonné,\nkeďže rozhodnutie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu z 8. decembra 1998 bolo v rozpore\ns ústavou, a preto na všetky skutky, zo spáchania ktorých bol obvinený, sa podľa neho\nvzťahuje čl. VI rozhodnutia predsedu vlády V. Mečiara z 3. marca 1998 o amnestii,\nresp. čl. II jeho rozhodnutia zo 7. júla 1998 o amnestii. Ivan Lexa tiež poukázal\nna skutočnosť, že vec týkajúca sa trestných činov totožných s tými, zo spáchania ktorých\nbol obvinený, bola už skôr uznesením vyšetrovateľa z 18. septembra 1998 odložená\npre neprípustnosť trestného stíhania z dôvodu udelenej amnestie.\nEurópsky súd pre ľudské práva rozsudkom z 2. septembra 2008 rozhodol, že právo\nsťažovateľa garantované čl. 5 ods. 1 dohovoru bolo porušené. Z odôvodnenia tohto\nrozsudku vyplýva, že ESĽP za právny základ pre svojej rozhodnutie považoval právne\nnázory vyslovené ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 30/99 (výklad)\na sp. zn. I. ÚS 48/99 (podnet Jaroslava Svěchotu), keď v bode 126 rozsudku uviedol:\n„Berúc do úvahy predložené dokumenty, Súd nenachádza podklad pre spochybnenie vyššie\n\n118\n\nuvedeného výkladu podaného prvým senátom ústavného súdu a súdmi v trestných veciach,\nktoré napokon dospeli k záveru, že na trestné činy, pre ktoré bol sťažovateľ stíhaný,\nsa vzťahujú rozhodnutia o amnestii z 3. marca a 7. júla 1998.“\nV nadväznosti na citované východisko ESĽP konštatoval (bod 128), že „Ústavný súd\n(prvý senát), po rozsiahlej analýze, dospel v tomto ohľade k záveru, že článok 102 ods. 1\npísm. i) ústavy neoprávňoval prezidenta Slovenskej republiky meniť rozhodnutie o amnestii\na zhoršiť tým postavenie osoby, ktoré jej z amnestie vyplývalo...“, a vyslovil názor,\nže výklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy podaný v konaní sp. zn. I. ÚS 30/99 a publikovaný\nv zbierke zákonov je všeobecne akceptovaný („Zdá sa, že bolo v Slovenskej republike\nvšeobecne akceptované. ...“ – bod 129 rozsudku). Konštatujúc, že Ústava Slovenskej\nrepubliky neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne umožňovalo zrušenie\nrozhodnutia prezidenta o amnestii, ESĽP uzavrel, že „... Za týchto okolností Súd\nnenachádza dôvody na to, aby spochybnil vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení\nústavy, podľa ktorého tieto vylučujú možnosť zrušenia skoršieho rozhodnutia o amnestii.\nĎalej uvádza, že zrušenie nepodmienených opatrení týkajúcich sa udelenia dobrodenia\nnie je vo všeobecnosti akceptované právom, praxou, ani prevládajúcimi právnymi názormi\nv iných zmluvných štátoch Dohovoru...“ (bod 131 rozsudku).\nV kontextoch preskúmavanej veci poukazuje ústavný súd aj na obiter dictum\nrozsudku Lexa proti Slovenskej republiky, v rámci ktorého ESĽP najprv uviedol, že „... si\ntiež všimol všeobecný kontext, ktorý vyvolal spor ohľadom platnosti dotknutých rozhodnutí\no amnestii a argumenty vlády ospravedlňujúce rozhodnutie zastupujúceho prezidenta\nz 8. decembra 1998... (bod 139 rozsudku), a zároveň v bezprostrednej nadväznosti\nna citované poznamenal, že „Už skôr konštatoval, že ak je ústavný činiteľ obvinený\nz trestných činov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš dôležité, aby\nnedošlo k premlčaniu trestného konania a potrestania, a udelenie amnestie alebo milosti by\nnemalo byť prípustné (pozri Abdülsamet Yaman v. Turecko...). Rovnaký záver možno\nvyvodiť z medzinárodného práva a praxe...“ (taktiež bod 139 rozsudku). Európsky súd\npre ľudské práva tiež uviedol, že si „... všimol legislatívne zmeny, ktoré následne upravili\nrozsah právomoci prezidenta prijímať opatrenia týkajúce sa individuálneho dobrodenia\n\n119\n\na podmienili tieto opatrenia kontrasignáciou člena vlády a neskoršie úsilie o zrušenie\nrozhodnutí z 3. marca a 7. júla 1998 prijatím ústavného zákona...“ (bod 140 rozsudku),\nale zároveň podčiarkol, že „... Vo svojej podstate však tieto informácie nemôžu ovplyvniť\nsituáciu, pokiaľ ide o jedinú otázku, o ktorej má Súd rozhodnúť...“ (bod 142), ktorou bolo\n(„len“) rozhodovanie o zákonnosti väzby Ivana Lexu (pozri bod 102 rozsudku).\nVychádzajúc z obsahu rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa stali základným\nvýchodiskom\n\npre\n\nrozsudok\n\nESĽP\n\nvo\n\nveci\n\nLexa\n\nproti\n\nSlovenskej\n\nrepublike\n\n(rozhodnutia vo veciach I. ÚS 30/99 a I. ÚS 48/99), ako aj samotného rozsudku ESĽP\nz 2. septembra 2008 o sťažnosti č. 54334/00, ústavný súd konštatuje, že ide o rozhodnutia,\nktoré samy osebe nemôžu spochybňovať ústavnú akceptovateľnosť preskúmavaného\nuznesenia národnej rady, naopak, vzhľadom na novú ústavnú situáciu vyvolanú\nnadobudnutím účinnosti ostatnej novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom\nč. 71/2017 Z. z. vo svojej podstate minimálne označené rozhodnutia ústavného súdu\nstrácajú právnu relevanciu, čo má v konečnom dôsledku nepochybne vplyv aj na závery\nvyslovené ESĽP v rozsudku Lexa proti Slovenskej republike. Podstata kľúčového právneho\nproblému, ku ktorému mali zaujať meritórny postoj senáty ústavného súdu v označených\nrozhodnutiach, ako aj ESĽP v rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej republike, spočívala\ntotiž v hľadaní odpovede na otázku, či z v tom čase platného znenia slovenskej ústavy\nvyplývalo prezidentovi Slovenskej republiky (resp. predsedovi vlády vykonávajúcemu\nniektoré jeho právomoci) oprávnenie zrušiť, resp. zmeniť už skôr vydané rozhodnutie\no amnestii. Preskúmavané uznesenie národnej rady bolo naproti tomu prijaté po ostatnej\nnovelizácii\n\nústavy,\n\nktorá\n\nvýslovne\n\nustanovila\n\nprávomoc\n\nnárodnej\n\nrady\n\nzrušiť\n\nvo výnimočných prípadoch rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o amnestii\n(pozri k tomu aj argumentáciu vlády v časti VIII jej stanoviska citovanú v časti III.2.3 tohto\nnálezu).\nIII.5 Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (sumarizovanie)\nVychádzajúc z úvah uvedených v tejto časti nálezu, ako aj argumentácie obsiahnutej\nv stanoviskách národnej rady a vlády, ústavný súd považuje za vhodné pred formulovaním\n\n120\n\nsvojich záverov k ústavnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady sumarizovať\na koncentrovaným spôsobom vyjadriť základné východiská pre svoje rozhodovanie:\n1. Ústavný súd vychádzajúci vo svojej judikatúre v ostatnom období z koncepcie\nmateriálneho demokratického a právneho štátu [ide o judikatúru uplatňovanú najmä\nv ostatných 15 rokoch – (PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 17/08,\nPL. ÚS 21/08, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 2/2013 atď.)] a materiálneho prístupu k ochrane\nústavnosti zdôrazňuje, že v podmienkach demokratického a právneho štátu nemôže v zásade\nžiadne rozhodnutie ústavného orgánu (vrátane rozhodnutia o amnestii alebo milosti) stáť\nmimo ústavného prieskumu z hľadiska toho, či zodpovedá (neodporuje) základným\nústavným princípom ako konštitutívnym hodnotám, ktoré sú nedotknuteľné a ktoré\ndemokratický a právny štát rešpektuje a chráni.\n2. Výkon verejnej moci v demokratickom a právnom štáte nemôže byť svojvoľný\na ničím neobmedzený, čo sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na výkon právomoci prezidenta\nudeľovať milosť a vyhlasovať amnestiu. Limity výkonu právomoci prezidenta (a v období\npred novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. aj predsedu vlády\nzastupujúceho prezidenta) vyhlasovať amnestiu alebo udeľovať milosť spočívajú podľa\nnázoru ústavného súdu najmä\na) v ústavnom sľube prezidenta, ktorého text ustanovený v čl. 104 ods. 1 ústavy znie:\n„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho\nslovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej\nrepublike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať\nústavu a ostatné zákony“ (v zmysle uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 61/96\nz 31. októbra 1996 „... jediné ustanovenie ústavy limitujúce výkon všetkých ústavných\nprávomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube“, pozn.),\nb) v pozitívnom ústavnom záväzku Slovenskej republiky a jej všetkých ústavných\norgánov uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné\nzmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2 ústavy),\nc) v princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré tvoria materiálne jadro\nÚstavy Slovenskej republiky a ako kľúčové (ústavné) konštitutívne hodnoty sú\n\n121\n\nnedotknuteľné (m. m. PL. ÚS 16/95) a tvoria základné kritérium ústavného prieskumu\nakéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci vrátane rozhodnutí prezidenta.\n3. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 má\ncharakter individuálneho právneho aktu sui generis, ktorý bol vydaný na základe aplikácie\nústavy, t. j. má nespochybniteľný ústavný základ obsiahnutý v čl. 86 písm. i) ústavy, ktorý\nmu garantuje nielen vysokú demokratickú legitimitu, ale aj právnu autoritu.\n4. Každé uznesenie národnej rady vydané podľa čl. 86 písm. i) ústavy, a teda\naj preskúmavané uznesenie musí spĺňať formálno-právne požiadavky vyplývajúce\nz príslušných článkov [čl. 84 ods. 4, čl. 86 písm. i) a čl. 88a] ústavy. Ústavný súd dospel\nk záveru, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017\nje z hľadiska formálno-právnych požiadaviek v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.\n5. Ústava Slovenskej republiky kladie na uznesenia národnej rady o zrušení\nrozhodnutia prezidenta o amnestii alebo rozhodnutia o individuálnej milosti aj materiálne\n(obsahové) požiadavky, keďže môžu byť vydané len vtedy, ak národná rada dospeje\nk záveru, že derogované rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti „odporuje\nprincípom demokratického a právneho štátu“. Závery k tomu, či uznesenie Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 spĺňa materiálne požiadavky, ktoré kladie\nna tento typ rozhodnutia ústava, bude ústavný súd formulovať v časti IV tohto nálezu.\n6. Ústavný súd reflektuje doterajší (v zásade konzervatívny) postoj ESĽP k otázke\nprípadného zrušenia amnestie alebo milosti, ale zároveň konštatuje, že zo žiadneho\nrozhodnutia ESĽP nevyplýva nemožnosť právneho prieskumu rozhodnutia o amnestii alebo\nmilosti a zvlášť nie takého rozhodnutia o ich zrušení, ktoré bolo vydané na základe ústavou\nustanovenej právomoci a zákonom ustanoveným spôsobom. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti pripomína aj doktrínu voľného uváženia štátov (margin of appreciation doctrine),\nv zmysle ktorej ESĽP ponecháva národným štátom určitý voľný priestor pre rozhodovanie\no otázkach, ktoré sa týkajú uplatňovania dohovoru [k všeobecným faktorom, ktoré\novplyvňujú šírku voľnej úvahy národného štátu, patria okrem iného otázky, v ktorých\n\n122\n\nneexistuje európsky konsenzus (S. a Marper proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok\nVeľkého senátu zo 4. 12. 2008, sťažnosť č. 30562/04, bod 112), otázky existencie\nvšeobecnej hospodárskej alebo spoločenskej politiky (Stec a ďalší proti Spojenému\nkráľovstvu, rozsudok Veľkého senátu z 12. 4. 2006, sťažnosť č. 65731/01, bod 52),\nako aj otázky súvisiace s povahou záujmu sledovaného štátom – napr. legitímny záujem\nna ochrane morálky (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 7. 12. 1976,\nsťažnosť č. 5493/72, bod 48)]. Ústavný súd považuje za inšpiratívnu aj judikatúru Interamerického súdu pre ľudské práva týkajúcu sa posudzovania amnestií, rešpektujúc pritom\nrozdielny spoločensko-politický kontext ním vydávaných rozhodnutí.\n7. Z judikatúry medzinárodných súdnych orgánov možno vyvodiť, že ku kľúčovým\ndôvodom, ktoré by mohli „ospravedlniť“ zrušenie amnestie (príp. milosti), patria\npredovšetkým\na) závažnosť skutku, ktorý bol amnestovaný z hľadiska intenzity jeho dopadu\nna ľudské práva a základné slobody, príp. iné chránené hodnoty,\nb) osoba páchateľa, ktorého skutok bol amnestovaný, pričom najprísnejšie sa toto\nkritérium posudzuje v prípade, ak sa amnestia týka predstaviteľa štátu (ústavného činiteľa),\nresp. osôb konajúcich v mene štátu, t. j. vtedy, ak ide vo svojej podstate o tzv. samoamnestiu.\n8. V nadväznosti na predchádzajúci bod ústavný súd berie na vedomie, že národná\nrada preskúmavané uznesenie založila na legitímnom hodnotovom úsudku, že „amnestie\nnemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti\ns nimi a blízkym predstaviteľom štátnej moci.“ (pozri časť I.4 tohto nálezu).\n9. Novelizácia Ústavy Slovenskej republiky vykonaná ústavným zákonom č. 71/2017\nZ. z. a na jej základe prijaté uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 vytvorili novú\nprávnu situáciu, v rámci ktorej sú už prekonané právne názory vyslovené v uzneseniach\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 a sp. zn. I. ÚS 48/97 z 20. decembra\n1999, z ktorých vychádzal ESĽP pri rozhodovaní vo veci Lexa proti Slovenskej republike.\n\n123\n\nIV.\nÚstavný prieskum uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570\nz 5. apríla 2017 (analýza a závery)\nVychádzajúc zo základných východísk pre rozhodovanie o súlade uznesenia národnej\nrady č. 570 z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky formulovaných v časti III tohto\nnálezu vyplýva, že ústavný súd sa musí v rámci ústavného prieskumu vysporiadať s dvoma\nnavzájom prepojenými úlohami:\na) formulovať autoritatívny záver k tomu, či záver vyslovený v preskúmavanom\nuznesení národnej rady o tom, že články V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené\npod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 odporujú princípom\ndemokratického a právneho štátu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,\nb) zároveň však musí ústavný súd vysloviť svoj autoritatívny záver aj k tomu,\nči je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, že články V a VI rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998\no\n\namnestii\n\nuverejnené\n\npod\n\nčíslom\n\n214/1998\n\nZ. z.\n\na\n\nrozhodnutie\n\nprezidenta\n\nSlovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997\nč. k. 3573/96-72-2417 boli uznesením národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 zrušené.\nObsahom preskúmavaného uznesenia národnej rady sú tri relatívne samostatné\nrozhodnutia predsedu vlády, resp. prezidenta, ktoré z dôvodu existencie obsahových\ni kvalitatívnych rozdielov medzi nimi nie je podľa názoru ústavného súdu vhodné podrobiť\nústavnému prieskumu spoločne. Vychádzajúc z metodologického postupu uplatneného\npri analýze preskúmavaného uznesenia národnej rady v časti I.2 tohto nálezu, ústavný súd\nuskutočnil ústavný prieskum tak, že preskúmaval postupne ústavnú akceptovateľnosť\na udržateľnosť preskúmavaného uznesenia národnej rady v časti, ktorou došlo k zrušeniu\n\n124\n\n1. článku V rozhodnutia predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii a článku I\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii týkajúcich sa\nreferenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997,\n2. článku VI rozhodnutia predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii a článku II\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii týkajúcich sa\nzavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny,\n3. rozhodnutia prezidenta v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra\n1997 č. k. 3573/96-72-2417.\nPred vykonaním vlastného ústavného prieskumu ústavný súd považuje za žiaduce\npoznamenať, že nenachádza dostatočné argumenty k zásadnejšiemu spochybneniu kľúčovej\nargumentácie obsiahnutej v stanoviskách národnej rady a vlády citovanej v častiach II.2.1\na II.2.3 tohto nálezu, ktoré smerujú k záveru o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného\nuznesenia národnej rady. Táto skutočnosť by už sama osebe mohla (aj vzhľadom na lehotu,\nv ktorej musí ústavný súd o veci rozhodnúť, pozn.) postačovať na to, aby ústavný súd\nna jej základe rozhodol o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej\nrady č. 570 z 5. apríla 2017. Ústavný súd však, rešpektujúc svoje ústavné postavenie\na kľúčovú ústavnú funkciu zverenú mu ústavodarcom, považuje za potrebné explicitne\nformulovať svoj vlastný postoj k ústavno-právnym otázkam, ktoré boli nastolené\npreskúmavaným uznesením národnej rady, a pomenovať kľúčové dôvody, na základe\nktorých rozhodol o veci tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\nRovnako pred vlastnou analýzou ústavných problémov nastolených preskúmavaným\nuznesením národnej rady ústavný súd považuje za vhodné poukázať na časť IX stanoviska\nvlády (pozri časť II.2.3 tohto nálezu), v ktorom je obsiahnutý vládou vykonaný test\nproporcionality, ktorý ústavný súd štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti,\nzvlášť v konaní o súlade právnych predpisov. Ústavný súd nemá zásadnejšie výhrady\nk záverom, ktoré vzišli z vládou, resp. ministerstvom spravodlivosti vykonaného testu\nproporcionality, avšak nepovažuje za potrebné a ani vhodné podrobiť v tomto konaní\npreskúmavané uznesenie národnej rady testu proporcionality, a to vzhľadom na skutočnosť,\nže podstatou jeho ústavného prieskumu v tejto veci, ktorá je predurčená obsahom ostatej\n\n125\n\nnovelizácie ústavy, je preskúmanie, či rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách\nz 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a rozhodnutím prezidenta o milosti z 12. decembra 1997\ndošlo, resp. mohlo dôjsť, k porušeniu niektorých ústavných princípov (princípov\ndemokratického a právneho štátu), ako aj preskúmanie toho, či k porušeniu niektorých\nústavných princípov došlo, resp. mohlo dôjsť, aj preskúmavaným uznesením národnej rady,\na následne vyváženie (vyvažovanie) dotknutých ústavných princípov, ktorého výsledok\nbude predstavovať základné východisko pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ďalšie časti tohto nálezu\nsú primárne zamerané na preskúmanie vyváženosti princípov demokratického a právneho\nštátu, ktoré boli, resp. mohli byť dotknuté na jednej strane derogovanými rozhodnutiami\npredsedu vlády Vladimíra Mečiara a prezidenta Michala Kováča a na druhej strane\npreskúmavaným uznesením národnej rady, ktorým boli tieto rozhodnutia zrušené.\nIV.1\n\nK článku\n\nV\n\nrozhodnutia\n\npredsedu\n\nvlády\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. a článku I\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii\nuverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a jeho zrušeniu\nVychádzajúc zo skutkových okolností načrtnutých v časti I.3.2 tohto nálezu, ústavný\nsúd podčiarkuje, že vláda zjavne nad rámec svojej pôsobnosti a v zjavnom rozpore\ns rozhodnutím\n\nprezidenta\n\no vyhlásení\n\nreferenda\n\nz 13.\n\nmarca\n\n1997\n\nuznesením\n\nz 22. apríla 1997 uložila ministrovi vnútra, aby nedoručoval obciam hlasovacie lístky,\nna ktorých sú všetky 4 referendové otázky, pričom tento svoj „pokyn“ nezmenila ani potom,\nako sa oboznámila s autoritatívnym právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv uznesení sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. mája 1997, v zmysle ktorého „Vláda Slovenskej\nrepubliky nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na zabezpečenie vyhláseného\nreferenda.“. Následne minister vnútra v celkom zjavnom rozpore s uznesením ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 (s ktorého odôvodnením minimálne v časti\npoukazujúcej na to, že vyhlásené referendum prezidenta zaväzuje a „musí prebehnúť“\na že „Uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2 ústavy nemá\n\n126\n\na nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh referenda...“,\nbol preukázateľne oboznámený) a nad rámec povinnosti uloženej mu uznesením vlády\nz 22. apríla 1997 vydal pokyn na vytlačenie a následnú distribúciu hlasovacích lístkov\nlen s troma referendovými otázkami.\nPodľa názoru ústavného súdu je celkom nepochybné, že v dôsledku úmyselného\nkonania ministra vnútra, ktoré zjavne presahovalo rámec jeho pôsobnosti a bolo zjavne\nv rozpore so zákonom, sa znemožnilo uskutočnenie referenda vyhláseného prezidentom\nna 23. a 24. máj 1997 minimálne v časti týkajúcej sa referendovej otázky o priamej voľbe\nprezidenta, t. j. slovami Ústrednej komisie pre referendum došlo k jeho „zmareniu“.\nPodľa názoru vysloveného v stanovisku národnej rady došlo amnestovaním skutkov\nsúvisiacich s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997 k porušeniu týchto\nprincípov demokratického a právneho štátu: a) princípu suverenity ľudu, b) princípu deľby\nmoci, c) princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci,\nd) princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní, e) princípu\nrešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd a f) princípu rovnosti\npred zákonom (body 12 a nasl.).\nZohľadňujúc argumentáciu národnej rady (ako aj vlády), ústavný súd považuje\nza dôležité priblížiť vlastný pohľad a vlastnú hierarchiu prístupov k posúdeniu otázky,\nči sú rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1997 a zo 7. júla 1997 v častiach\ntýkajúcich sa referenda z 23. a 24. mája 1997 v rozpore s princípmi demokratického\na právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je z hľadiska posudzovania ústavnej\nakceptovateľnosti\n\nrozhodnutí\n\npredsedu\n\nvlády\n\no amnestiách\n\nv častiach\n\ntýkajúcich\n\nsa referenda relevantné preskúmavať potenciálne porušenie najmä nasledovných princípov\ndemokratického a právneho štátu:\n- princípu zákazu svojvôle (zneužitia právomoci),\n- princípu\n\nsuverenity\n\nľudu,\n\nresp.\n\nprincípu\n\ndemokracie\n\n(demokratického\n\nrozhodovania) v spojení s princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd,\n- princípu deľby moci,\n\n127\n\n- princípu demokratickej legitimity,\n- princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci,\n- princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,\n- princípu spravodlivosti.\nZákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý\nzaväzuje všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú\nsa na výkone verejnej moci. Svojvôľa ako „bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle“10, resp.\n„uprednostnenie vlastnej vôle... namiesto práva a spravodlivosti“ (RÉVAI NAGY\nLEXIKONA. Budapest: Révai testvérek irodalmi intézet részvénytársaság, 1922, Zv. XIII,\ns. 862), je vo sfére verejného práva integrálne spojená so zneužitím právomoci. Za zneužitie\nprávomoci nemožno chápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom, alebo\nnad rámec (ultra vires) zverenej pôsobnosti, či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého\nprávnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou\nchránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov,\nresp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide\no konanie v rozpore s verejným záujmom, uprednostňujúce osobný záujem či skupinové\nzáujmy [k zneužitiu práva aj vo sfére verejného práva pozri napr. TICHÝ, L. –\nMASLOWSKI, S. – TROUP, T. (eds.): Zneužití práva. Praha: UK, 2016]. Ústavný súd\nv tejto súvislosti poznamenáva, že nie náhodou sú najvýznamnejšie prejavy zneužívania\nprávomoci verejných činiteľov premietnuté do skutkovej podstaty zločinu zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa (pozri § 326 Trestného zákona).\nV súvislosti s preskúmavanými časťami rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách\ntýkajúcimi sa referenda je nespochybniteľné minimálne to, že predseda vlády amnestoval\nkonanie verejného činiteľa – vláde podriadeného ministra vnútra, ktorý postupoval celkom\nzjavne\n\na úmyselne\n\nnad\n\nrámec\n\nsvojej\n\npôsobnosti,\n\nkeď\n\nsvojvoľne\n\n(v\n\nrozpore\n\ns rozhodnutím prezidenta o vyhlásení referenda a v rozpore s uznesením ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997) vydal pokyn nedistribuovať obciam hlasovacie lístky\nso štyrmi referendovými otázkami a naopak, bez akejkoľvek právnej opory vydal pokyn\n10\n\nDostupné na internete: http://slovnik.azet.sk/pravopis/kratky-slovnik/?q=svojv%C3%B4%C4%BEa).\n\n128\n\nna vytlačenie a distribúciu hlasovacích lístkov s troma referendovými otázkami.\nZ uvedeného zjavne vyplýva, že v posudzovanom prípade predseda vlády V. Mečiar\nvyhlásil tzv. samo-amnestiu (selfamnesty), ktorej účelom bolo vyňať, ak už nie seba,\ntak minimálne ministra vnútra ako vláde podriadeného ústavného činiteľa a svojho\npolitického stúpenca z trestnoprávnej zodpovednosti. Už táto skutočnosť spolu s právnymi\ndôsledkami, ktoré vyvolal postup ministra vnútra (pozri ďalej), sama osebe postačuje\nna záver, že časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách týkajúce sa referenda\nvyhláseného na 23. a 24 máj 1997 sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné vzhľadom\nna ich zjavný rozpor s ústavným princípom zákazu svojvôle.\nPredseda vlády V. Mečiar si pri vyhlasovaní svojich rozhodnutí o amnestiách\nv častiach týkajúcich sa referenda z 23. a 24. mája 1997 podľa názoru ústavného súdu musel\nbyť vedomý aj toho, že amnestuje konanie, ktoré predstavovalo neprípustný zásah\ndo princípu suverenity ľudu, ktorý je neoddeliteľný od podstaty demokratického štátu,\na zároveň musel vedieť aj o tom, že išlo o zásah, ktorý bol v rozpore s ústavným\nimperatívom ochrany ľudských práv a základných slobôd.\nKonkretizujúc tento záver, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v čl. 2 ods. 1\nústavy sú explicitne vyjadrené dve základné formy výkonu štátnej moci – výkon moci\nobčanov „prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Ide o základné formy\ndemokratického rozhodovania, pričom celoštátne referendum je celkom nepochybne\nnajvýznamnejším právnym prostriedkom priameho výkonu štátnej moci, ktorého výsledky\nvyvolávajú závažné právne dôsledky. Predseda vlády si musel byť vedomý, že amnestuje\npostup ministra vnútra, ktorý nielen zjavne presahoval rámec jeho pôsobnosti, ale ktorý\nzároveň v konečnom dôsledku znemožnil vykonanie referenda o priamej voľbe prezidenta,\nktorý iniciovalo prostredníctvom petície 521 580 občanov. Je totiž zjavné, že predseda\nvlády v čase rozhodovania o amnestii musel poznať obsah odôvodnenia uznesenia\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997, z ktorého zjavne vyplývalo,\nže referendum musí prebehnúť tak, ako bolo prezidentom Michalom Kováčom vyhlásené.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že v demokratickom a právnom štáte nemožno tolerovať taký\nvýkon verejnej moci, ktorý protiprávne znemožní priamy výkon verejnej moci nositeľmi\n\n129\n\nmoci (občanmi) prostredníctvom referenda, ak sú splnené zákonom ustanovené podmienky\nna jeho vykonanie. Preto je zároveň v podmienkach demokratického a právneho štátu\nneakceptovateľné také rozhodnutie predsedu vlády, prostredníctvom ktorého boli\namnestované skutky, ktoré znemožnili vykonanie referenda o priamej voľbe prezidenta\nv máji 1997.\nAmnestovaným postupom ministra vnútra súvisiacim s prípravou a vykonaním\nreferenda z mája 1997 došlo k závažnému porušeniu ústavou garantovaných práv občanov.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už spomínané nálezy sp. zn. I. ÚS 60/97\nz 22. januára 1998 a sp. zn. I. ÚS 76/97 zo 6. februára 1998, v ktorých vyslovil,\nže postupom ministerstva vnútra (resp. ministra vnútra) pri príprave a vykonaní\npredmetného referenda došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov zúčastniť sa\nreferenda upraveného v čl. 94 ústavy a zároveň tiež k porušeniu ich základného práva\nzúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo\ngarantovaného v čl. 30 ods. 1 ústavy. Obaja sťažovatelia boli signatármi petície za priamu\nvoľbu prezidenta, pričom ústavný súd pri svojom rozhodovaní za podstatnú považoval\npráve skutočnosť, že sťažovatelia boli signatármi tejto petície. Vychádzajúc z podstaty\nrozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 60/97 a sp. zn. I. ÚS 76/97, možno\nnepochybne uzavrieť, že amnestovaným postupom ministra vnútra nedošlo len k porušeniu\npráv sťažovateľov (\n\n), ale aj k porušeniu ústavou garantovaných práv\n\n(minimálne) všetkých ostatných signatárov petície za priamu voľbu prezidenta občanmi.\nV čase, keď predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia o amnestii, už boli známe\na všeobecne prístupné nálezy ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 60/97 a sp. zn.\nI. ÚS 76/97. Ak predseda vlády napriek tomu amnestoval inkriminovaný postup ministra\nvnútra, konal a rozhodoval v zjavnom rozpore s ústavným princípom ochrany ľudských\npráv a základných slobôd.\nZ úvah vyslovených najmä v časti III.1 tohto nálezu vyplýva, že rozhodnutia\no amnestii, resp. milosti sú už samy osebe zásahom do ústavného princípu deľby moci,\nktorého tolerovanie možno (do istej miery) odôvodňovať pôsobením princípu vzájomných\nbŕzd a protiváh. Zároveň je nepochybné, že najzávažnejší zásah do konceptu deľby moci\n\n130\n\npredstavuje amnestia, resp. milosť udelená v podobe abolície, ktorá vo svojej podstate\nzbavuje vo vzťahu ku skutkom, ktoré sú amnestované, resp. omilostené, súdnu moc\nakejkoľvek ingerencie, t. j. v zásade popiera jej podstatu a zmysel. Táto skutočnosť\nvystupuje zvlášť do popredia vtedy, ak predmetom amnestie, resp. milosti udeľovanej\nhlavou štátu, ktorá je zložkou výkonnej moci, sú skutky iných predstaviteľov výkonnej\nmoci (v posudzovanom prípade minimálne ministra vnútra). Predseda vlády si pri udeľovaní\ntzv. samo-amnestie musel byť vedomý, že jeho rozhodnutie predstavuje zásadný zásah\ndo ústavného princípu deľby moci, ktorého intenzita v konkrétnych okolnostiach spôsobuje\njeho ústavnú neakceptovateľnosť. Neakceptovateľnosť tohto zásahu zvýrazňuje skutočnosť,\nže predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia o amnestiách v zastúpení prezidenta,\nt. j. ako ústavný činiteľ, ktorému bola táto právomoc zverená len dočasne (do zvolenia\nnového prezidenta), čo už samo osobe predpokladá zdržanlivý prístup k využitiu tejto\nprávomoci, ktorý vyplýva aj z toho, že k jej riadnemu výkonu zastupujúci ústavný činiteľ\nnedisponuje požadovanou mierou demokratickej legitimity. Je očividné, že predseda vlády\nsa požiadavkou zdržanlivosti pri výkone právomoci udeľovať amnestiu, resp. milosť, v čase,\nkeď zastupoval prezidenta, neriadil, naopak, zásadným spôsobom ju zneužil bezprostredne\npo ujatí sa jej výkonu (necelý deň po uplynutí funkčného obdobia prezidenta Michala\nKováča). Z uvedených dôvodov posudzované časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách\npodľa názoru ústavného súdu odporujú aj ústavnému princípu deľby moci a sú zároveň\nprejavom nedostatku demokratickej legitimity ich autora.\nSkutočnosť, že v dôsledku posudzovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách\nsa zabránilo zákonom ustanoveným spôsobom vyšetriť a rozhodnúť o tom, či skutky\nministra vnútra, príp. iných verejných činiteľov súvisiace s prípravou a vykonaním\nmájového referenda v roku 1997 sú trestnými činmi, je podľa názoru ústavného súdu aj\nv rozpore s princípom transparentnosti, resp. verejnej kontrolovateľnosti verejnej moci.\nAk totiž existuje dôvodné podozrenie, že postupom verejných činiteľov došlo k zmareniu\ndemokratického výkonu verejnej moci prostredníctvom referenda iniciovaného viac\nako pol miliónom občanov, tak je podľa názoru ústavného súdu v demokratickom\na právnom štáte neakceptovateľné, aby sa zneužitím právomoci vyhlásiť amnestiu občanom\nznemožnilo dozvedieť pravdu o protiprávnych skutkoch nositeľov verejnej moci.\n\n131\n\nPodľa názoru ústavného súdu bolo udelenie amnestií rozhodnutiami predsedu vlády\nv časti týkajúcej sa referenda z roku 1997 (ale aj v časti týkajúcej sa zavlečenia M. Kováča\nml do cudziny) v nezmieriteľnom napätí aj s princípom právnej istoty a ochrany dôvery\nobčanov v právny poriadok. Ide o princípy, ktoré sa nepochybne vzťahujú tak na tvorbu\npráva (normotvornú činnosť), ako aj uplatňovanie (aplikáciu) práva (k tomu\nnapr. II. ÚS 22/95), t. j. aj na vyhlásenie amnestie alebo udelenie milosti. Z dikcie\nústavného sľubu (čl. 112 ústavy) výslovne vyplýva požiadavka, aby členovia vlády\n(a o to viac predseda vlády) vykonávali svoju funkciu „v záujme občanov“ (vo verejnom\nzáujme), a nie svojvoľne, vo svoj prospech, resp. v prospech blízkych osôb či politicky\nspriaznených osôb. Uvedená (ústavná) požiadavka zakladá (mala by zakladať) pre občanov\nprávnu istotu a zároveň aj pocit dôvery v právny poriadok, že členovia vlády budú\nrešpektovať dikciu ústavného sľubu a vykonávať svoje právomoci v ich (verejnom) záujme.\nV posudzovanom prípade teda mohli občania dôverujúci právnemu poriadku\nlegitímne očakávať v prvom rade to, že minister vnútra v súvislosti s prípravou\na vykonaním referenda v máji 1997 nezneužije svoju právomoc a bude postupovať v súlade\ns právnym poriadkom. Ak minister vnútra napriek očakávaniam postupoval v rozpore a nad\nrámec svojej pôsobnosti, tak občania mohli o to viac legitímne očakávať, že predseda vlády\nnezneužije svoju právomoc vyhlasovať amnestiu v zastúpení prezidenta takým spôsobom,\nktorým zabráni vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti svojho ministra. Keďže občania\nboli v posudzovanom prípade sklamaní vo svojej legitímnej dôvere v právny poriadok,\nčo nepochybne narušilo ich právnu istotu, odporujú podľa názoru ústavného súdu amnestie\nvyhlásené predsedom vlády V. Mečiarom v časti týkajúcej sa referenda vyhláseného\nna 23. a 24. máj 1997 aj požiadavkám vyvoditeľným z princípu právnej istoty a ochrany\ndôvery občanov v právny poriadok. Ústavný súd sa v tejto súvislosti v plnom rozsahu\nstotožňuje s argumentáciou národnej rady, že od predstaviteľov štátnej moci sa v právnom\nštáte legitímne očakáva, že „budú príkladom pre ostatných občanov v dodržiavaní práva\na vo vyvodzovaní zodpovednosti za protiprávne konanie. Očakávanie, že štátna moc bude\nv prípade\n\npostihovania\n\ntrestnej\n\nčinnosti\n\npostupovať\n\n132\n\nvoči\n\nsvojim\n\npredstaviteľom\n\na ich blízkym osobám rovnako razantne ako voči radovým občanom je úplne legitímne\na v právnom štáte by malo byť samozrejmosťou.“ (bod 61 stanoviska národnej rady).\nZ dosiaľ uvedených predbežných záverov vyplýva, že aj ústavný súd zastáva názor,\nže rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa referenda\nz 23. a 24. mája 1997 odporujú viacerým princípom demokratického a právneho štátu.\nTento sumarizujúci záver ale sám osebe nemôže postačovať k tomu, aby ústavný súd\nuzavrel, že v časti týkajúcej sa referenda je uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017\nv súlade s ústavou. Tento záver môže ústavný súd autoritatívnym spôsobom vysloviť len\nvtedy, ak dospeje k záveru, že samotné zrušenie rozhodnutí o amnestiách preskúmavaným\nuznesením národnej rady neodporuje princípom demokratického a právneho štátu,\nresp. že o taký rozpor v posudzovanom prípade nejde vzhľadom na výsledok vyvažovania\nmedzi princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré boli dotknuté rozhodnutiami\npredsedu vlády o amnestiách, ako aj ich derogáciou preskúmavaným uznesením národnej\nrady.\nBez ohľadu na dosiaľ uvedené je nepochybné, že možno, poukazujúc na niektoré\nprincípy demokratického a právneho štátu, argumentovať aj v prospech nezrušiteľnosti\nrozhodnutí predsedu vlády o amnestiách. Vo svojej podstate ide o argumenty, ktoré viedli\nprvý senát ústavného súdu pred takmer 18 rokmi v konaní o výklade ústavy vedenom\npod sp. zn. I. ÚS 30/99 k záveru o nezrušiteľnosti rozhodnutia o amnestii a ktoré vo svojej\npodstate akceptoval neskôr aj ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej\nrepublike. Ide najmä o argumentáciu vychádzajúcu z princípu legality a princípu právnej\nistoty, ktorého integrálnou súčasťou je aj zákaz retroaktivity (zvlášť zvýrazňovaný\nv trestnoprávnej oblasti) v spojení s ochranou legálne nadobudnutých práv, resp. ochranou\nlegitímnych očakávaní, ako aj ochranou dôvery občanov v právny poriadok.\nArgumentácia o nezrušiteľnosti inkriminovaných rozhodnutí predsedu vlády\no amnestiách z dôvodu rešpektovania princípu legality je založená na tvrdení, že právomoc\npredsedu vlády vyhlásiť v zastúpení prezidenta amnestiu (aj formou abolície) nebola v čase\nich vyhlásenia ústavou a ani iným platným a účinným právnym predpisom žiadnym\n\n133\n\nspôsobom obmedzená, t. j. uplatňujúc prísne a výlučne formálno-právne hľadisko možno\nformulovať záver, že predseda vlády vyhlásil amnestie z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998\nlegálne ‒ v súlade s právom. Tento záver je pri formálno-právnom prístupe k ochrane\nústavnosti v zásade nespochybniteľný, keďže vedie k záveru, že predseda vlády zastupujúci\nprezidenta je, resp. bol oprávnený vyhlásiť amnestiu podľa svojej ľubovôle (svojvoľne).\nAk sa však uplatní materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ktorý ústavný súd v ostatnom\nobdobí výrazne preferuje, tak možno argumentáciu v prospech nezrušiteľnosti amnestií\npoukazom na princíp legality výrazne oslabiť až vylúčiť.\nZa závažnejšiu považuje ústavný súd argumentáciu v prospech nezrušiteľnosti\namnestií poukazom na porušenie princípu právnej istoty. V tejto súvislosti ústavný súd\npovažuje v prvom rade za žiaduce zaoberať sa možným porušením princípu zákazu\nretroaktivity. Tento zákaz sa primárne dotýka zákazu spätného pôsobenia právnych noriem.\nV posudzovanom prípade nejde o retroaktivitu právnych noriem v pravom zmysle slova,\nkeďže preskúmavané uznesenie národnej rady nemá povahu právneho predpisu\n(a novelizácia ústavy vykonaná ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., ktorá ju umožnila\npredovšetkým prostredníctvom čl. 154f ods. 1 ústavy, sa v zásade nachádza mimo\nprieskumu ústavného súdu, pozn.). Napriek tejto skutočnosti ale možno podľa názoru\nústavného súdu zákaz retroaktivity ako ústavný princíp vzťahovať nepochybne aj na právne\nakty,\n\nktoré\n\nnemajú\n\npovahu\n\nnormatívneho\n\nprávneho\n\naktu\n\n(právneho\n\npredpisu),\n\nt. j. aj na rozhodnutia o amnestii alebo milosti, ako aj na právny akt, ktorým došlo\nk ich derogácii – teda aj na preskúmavané uznesenie národnej rady.\nVo vzťahu k právnym účinkom v zásade každého rozhodnutia o amnestii alebo\nmilosti možno konštatovať, že pôsobí spätne (retroaktívne), keďže sa ním amnestuje alebo\nomilosťuje skutok, ktorý sa stal v minulosti, aj keď s účinkami do budúcna. To nepochybne\nplatí o to viac vtedy, ak je rozhodnutie o amnestii alebo milosti derogované rozhodnutím\npríslušného ústavného orgánu. Na tom nič nemení skutočnosť, že právny predpis –\nv posudzovanom prípade priamo ústava – derogáciu amnestie alebo milosti umožňuje.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že preskúmavané uznesenie národnej\nrady, ktorým došlo k zrušeniu dvoch rozhodnutí predsedu vlády z roku 1998 o amnestiách\n\n134\n\na rozhodnutia prezidenta o milosti z roku 1998, t. j. zjavne v období pred ostatnou\nnovelizáciou ústavy, má bez akýchkoľvek pochybností retroaktívne účinky.\nZ hľadiska\n\nposudzovania\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\nderogačného uznesenia\n\nnárodnej rady je dôležité aj posúdenie právnych účinkov, ktoré vyvolali derogované\nrozhodnutia o amnestii alebo milosti u dotknutých osôb. V posudzovanej veci ide o právne\núčinky aboličných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998\na prezidenta z 12. decembra 1997. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že na právne\núčinky aboličných rozhodnutí neexistujú v teórii (trestného) práva jednotné názory. Tieto\nnázory možno rozdeliť do dvoch veľkých skupín ‒ prvá skupina názorov priznáva abolícii\nako procesnoprávnemu inštitútu len procesnoprávne účinky, zatiaľ čo druhá skupina\nnázorov síce akceptuje, že abolícia je procesnoprávny inštitút, ale s hmotnoprávnymi\núčinkami. Právnym následkom akceptácie hmotnoprávnych účinkov aboličného rozhodnutia\nje zánik trestnosti amnestovaných, resp. omilosťovaných skutkov so všetkými právnymi\ndôsledkami, na čom nemení nič skutočnosť, že aboličné rozhodnutie má procesnoprávnu\npovahu, t. j. ide „o procesnoprávnu prekážku stíhateľnosti na hmotnoprávnom základe“\n(MADLIAK, J. – MADLIAK, A. Trestné právo hmotné – všeobecná časť. I. Základy\ntrestnej zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000, s. 322). Je zjavné, že\npri hmotnoprávnom vnímaní abolície sa pripustením jej derogácie konštituuje trestnoprávna\nzodpovednosť dotknutých osôb nanovo, a teda celkom zjavne retroaktívne.\nPrimárne procesnoprávna povaha aboličného rozhodnutia vedie jej zástancov\n(pozri napr. SOLNAŘ, V. ‒ FENYK, J. ‒ CISAŘOVÁ, D. ‒ VANDUCHOVÁ, M. Systém\nčeského trestního práva. Část II. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Nakladatelství\nNovatrix, s. r. o., 2009, s. 446) aj k záveru o („len“) procesnoprávnych účinkoch takéhoto\nrozhodnutia, ktoré spočívajú tom, že abolíciou nezaniká trestnosť amnestovaného, resp.\nomilosťovaného skutku, ale vzniká len procesná prekážka trestného stíhania, ktorá odpadne,\nak sa amnestia alebo milosť zruší. Ak sa aboličnému rozhodnutiu priznajú len\nprocesnoprávne účinky, tak je napätie medzi rozhodnutím o zrušení amnestie, resp. milosti,\na princípom právnej istoty výrazne nižšie (znesiteľnejšie) ako v prípade, ak sa aboličnému\nrozhodnutiu priznajú aj hmotno-právne účinky. Práve procesnoprávnym charakterom\n\n135\n\ntzv. Mečiarových amnestií argumentuje vo svojom stanovisku národná rada (bod 67),\nako aj vláda v častiach VIII a IX svojho stanoviska.\nÚstavný súd nie je v aktuálnom zložení spôsobilý prikloniť sa väčšinovo\n(nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov) ani k jednému z uvedených právnych názorov\no právnych účinkoch aboličných rozhodnutí o amnestii alebo milosti. Táto skutočnosť však\nústavnému\n\nsúdu\n\nnebráni\n\nv tom,\n\naby\n\nzaujal\n\nautoritatívny\n\nzáver\n\nk ústavnej\n\n(ne)akceptovateľnosti zrušenia tzv. Mečiarových amnestií (resp. milosti prezidenta\nM. Kováča) preskúmavaným uznesením národnej rady.\nV súvislosti s posudzovaním ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia\nnárodnej rady má podľa názoru ústavného súdu nie bezvýznamnú relevanciu aj tá\nskutočnosť, že po zrušení amnestií hrozí dotknutým osobám trestné stíhanie len za skutky,\nktoré boli v čase ich spáchania podľa v tom čase účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov trestné a ktoré sú trestné aj podľa v súčasnosti účinného\nzákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pri rešpektovaní\nzásady ustanovenej v čl. 50 ods. 6 ústavy („Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá\npodľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to\npre páchateľa priaznivejšie.“).\nNeoddeliteľnou\n\nsúčasťou\n\nprincípu\n\nprávnej\n\nistoty\n\nje\n\naj\n\nochrana\n\nlegálne\n\nnadobudnutých práv a ochrana legitímnych očakávaní. Ústavný súd konštatuje, že dotknuté\nosoby preskúmavanými rozhodnutiami predsedu\n\nvlády o amnestiách „nadobudli“\n\nz formálno-právneho hľadiska v súlade s vtedajším právnym poriadkom (legálne) právo\na v tejto súvislosti v zásade aj legitímnu nádej, že za trestné činy, ktoré spáchali, sa proti\nnim nezačne trestné stíhanie a ak sa už začalo, tak sa v ňom nebude pokračovať. Ústavný\nsúd nespochybňuje, že toto (z formálno-právneho hľadiska) legálne nadobudnuté právo, ako\naj z neho vyplývajúce legitímne očakávanie založené na presvedčení o správnosti dosiaľ\nväčšinovo zastávaného právneho názoru, že amnestie sú nezrušiteľné, zjavne bolo\ndotknutým osobám preskúmavaným uznesením národnej rady odňaté, t. j. toto rozhodnutie\nnárodnej rady má celkom nepochybne negatívny vplyv na ich právne postavenie. Ústavný\n\n136\n\nsúd si však musí položiť otázku, či právo dotknutých osôb na trestnú nestíhateľnosť\nnadobudnuté inkriminovanými rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách disponuje\nabsolútnou ochranou, t. j. či prichádza v podmienkach právneho štátu do úvahy následné\nodňatie tohto práva.\nV súvislosti s hľadaním odpovede na túto otázku ústavný súd poznamenáva,\nže Ústava Slovenskej republiky a ani iné právne prepisy nepriznávajú nikomu právo\nudelenia amnestie alebo milosti, ich udelenie si teda nemožno nárokovať, a preto ani nikto\nnemôže legitímne očakávať, že amnestia či milosť mu udelená bude. V tejto súvislosti\nústavný súd považuje za vhodné poukázať na ideu vyslovenú v časti IX stanoviska vlády,\npodľa ktorej v prípade, ak by „naplnením právnej istoty... bolo očakávanie udelenia\namnestie, znamenalo by to automatickú beztrestnosť už v okamihu páchania týchto\nskutkov“. Vláda, ako aj národná rada argumentujú aj všeobecne akceptovanou zásadou,\nv zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ („ex iniuria ius non oritur“), ktorá má\nv právnej filozofii mimoriadnu váhu a ústavný súd nemá dôvod ju spochybňovať,\nale zároveň podotýka, že jej vnímanie ako neprekonateľnej dogmy je vo svojej podstate\nnezlučiteľné v zásade s každým rozhodnutím o amnestii či milosti. V každom prípade však\nuž primerané zohľadnenie tejto zásady minimálne spochybňuje záver, že osoby, ktorých\nskutky boli amnestované (resp. omilostené) a ktoré si zároveň boli vedomé, že konali\nv rozpore s právom, nadobudli právo na svoju trestnú nestíhateľnosť v dobrej viere. Navyše\nk oslabeniu tvrdenia o tom, že amnestie, resp. milosti sú nezrušiteľné, možno uplatniť\naj argument, že zrušením amnestie alebo milosti sa dotknutým osobám zachováva základné\nprávo na prezumpciu neviny, ako aj všetky základné záruky spravodlivého trestného\nprocesu\n\ngarantované\n\nústavou\n\na medzinárodnými\n\nzmluvami\n\no ľudských\n\nprávach\n\na základných slobodách (porovnaj k tomu bod 65 stanoviska národnej rady).\nOkolnosti a spôsob, akým dotknuté osoby nadobudli právo na trestnú nestíhateľnosť\nza skutky, ktoré boli následne amnestované, spojené s legitímnym očakávaním, že za tieto\nskutky už nikdy v budúcnosti proti nim nebude vedené trestné stíhanie, do značnej miery\noslabujú prípadný záver o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia národnej rady č. 470\nz 5. apríla 2017. Len na ich základe však nemožno tvrdiť, že preskúmavaným uznesením\n\n137\n\nnárodnej rady nedošlo k porušeniu žiadneho ústavného princípu, a teda ani princípu právnej\nistoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov demokratického a právneho štátu. Naopak,\nústavný súd konštatuje, že preskúmavaným uznesením národnej rady došlo k zásahu\ndo právnej istoty dotknutých (amnestovaných) osôb, pričom záver o jeho prípadnej ústavnej\nakceptovateľnosti možno formulovať len po vzájomnom vyvažovaní tohto zásahu\ndo právnej istoty dotknutých osôb s princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré boli\npodľa už uvedených predbežných záverov ústavného súdu príslušnými časťami rozhodnutí\npredsedu vlády o amnestiách týkajúcimi sa skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním\nreferenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 porušené.\nV konfrontácii so záverom o tom, že preskúmavaným uznesením národnej rady\ndošlo k zásahu do právnej istoty osôb, ktorých skutky boli amnestované, ústavný súd\nsumarizujúc poukazuje na svoje už uvedené predbežné závery, v zmysle ktorých predseda\nvlády pri amnestovaní skutkov súvisiacich s referendom vyhláseným na 23. a 24. mája 1997\nkonal v zjavnom rozpore s ústavným princípom zákazu svojvôle, ktorý predstavuje\nkategorický imperatív pre výkon akejkoľvek verejnej funkcie, pričom amnestoval zároveň\ntaké konanie svojho ministra a politického stúpenca, ktoré predstavovalo neprípustný zásah\ndo princípu suverenity ľudu, ktorý je imanentnou súčasťou demokratického štátu, čím\nporušil\n\nústavou\n\ngarantované\n\npráva\n\nminimálne\n\nvšetkých\n\ntých\n\nobčanov,\n\nktorí\n\nsa prostredníctvom petície domáhali vyhlásenia referenda o priamej voľbe prezidenta.\nZ už uvedeného zároveň vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu išlo v posudzovanom\nprípade zjavne o samo-amnestiu, ktorou došlo k neprípustnému zásahu aj do ďalších\nprincípov demokratického a právneho štátu (princípu deľby moci, princípu transparentnosti\na verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci, princípu demokratickej legitimity,\nako aj princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právnym poriadok).\nPri objektívnom vyvažovaní ústavných princípov, ktoré boli na jednej strane\ndotknuté preskúmavaným uznesením národnej rady a na druhej strane derogovanými\nrozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách v časti skutkov súvisiacich s tzv. zmareným\nreferendom, zjavne nemôže podľa názoru ústavného súdu obstáť (do nemalej miery\nspochybniteľné) uprednostňovanie právnej istoty osôb, ktoré sú dôvodne podozrivé\n\n138\n\nzo spáchania závažných trestných činov. Navyše, v prospech zrušiteľnosti rozhodnutí\no amnestiách možno argumentovať aj prostredníctvom kľúčového princípu materiálne\nchápaného právneho štátu, ktorým je princíp spravodlivosti. Je totiž zjavné, že formalistické\nuprednostňovanie princípu právnej istoty by v posudzovanom prípade znemožnilo\nvyvodenie zodpovednosti osôb, ktoré v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda\nvyhláseného na 23. a 24. máj 1997 hrubým spôsobom porušili ústavou zaručené práva\nvšetkých tých občanov Slovenskej republiky, ktorí sa chceli zúčastniť referenda o priamej\nvoľbe prezidenta občanmi, a posvätilo svojvôľu, resp. zneužívanie právomoci pri výkone\nverejnej moci, čo je v zjavnom napätí so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.\nVychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd na základe konfrontácie a vzájomného\nvyvažovania argumentácie, ktorá by mohla svedčiť v prospech nezrušiteľnosti rozhodnutí\npredsedu vlády o amnestiách, s obsahom princípov demokratického a právneho štátu, ktoré\naj podľa názoru ústavného súdu boli rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách z 3. marca\n1998 a 7. júla 1998 v častiach týkajúceho sa referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997\nporušené, dospel k záveru, že časť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570\nz 5. apríla 2017, ktorou sa zrušil článok V rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky\nz 3. marca 1998 a čl. I rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii\nzo 7. júla 1998, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.\nIV.2\n\nK článku\n\nVI\n\nrozhodnutia\n\npredsedu\n\nvlády\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. a čl. II rozhodnutia\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného\npod číslom 214/1998 Z. z. a ich zrušeniu\nProstredníctvom čl. VI svojho rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 predseda\nvlády V. Mečiar nariadil, „aby sa nezačínalo, a ak sa už začalo aby sa zastavilo trestné\nstíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča\nmladšieho do cudziny“. Následne po zistení, že takto formulovaná amnestia zrejme nenaplní\ncieľ sledovaný jej vyhlásením – pokryť všetky trestné činy, ku ktorým došlo v súvislosti\nso zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, vydal predseda vlády Vladimír Mečiar\n\n139\n\n7. júla 1998 nové rozhodnutie o amnestii, v ktorého článku II sa uvádza: „Nariaďujem, aby\nsa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných\nčinov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča,\nnarodeného\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“\n\nNa základe všeobecne známych skutočností popísaných v časti I.3.3, ako aj v časti V\nstanoviska vlády citovaného v časti II.2.3 tohto nálezu možno konštatovať, že svoje\nrozhodnutia o amnestiách vydal predseda vlády V. Mečiar v čase, keď už existovalo\naj výsledkami vyšetrovania podložené vážne podozrenie, že\n- Michal Kováč ml. bol bezprostredne pred svojím zavlečením do cudziny v rozpore\nso zákonom o Slovenskej informačnej službe sledovaný príslušníkmi Slovenskej\ninformačnej služby a za využitia motorových vozidiel a inej sledovacej techniky SIS,\n- sa na zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny podieľala, resp. ho priamo\nvykonala prostredníctvom svojich príslušníkov a techniky Slovenská informačná služba,\n- osobné motorové vozidlo Michala Kováča ml. bolo bezprostredne pred zavlečením\npod hrozbou násilia a použitia zbrane zastavené a následne bol menovaný osobami\n(príslušníkmi SIS), ktoré ho násilne zadržali a ktoré uskutočňovali jeho zavlečenie\ndo Rakúska, podrobený hrubému neľudskému správaniu, ktoré napĺňa všetky pojmové\nznaky mučenia, resp. neľudského zaobchádzania v zmysle platných medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách.\nPodľa stanoviska národnej rady amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením\nMichala Kováča ml. do cudziny došlo k porušeniu rovnakých princípov demokratického\na právneho štátu ako v prípade amnestovania skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním\nreferenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 (pozri časť II.2.1 stanoviska národnej rady),\nt. j. a) princípu suverenity ľudu, b) princípu deľby moci, c) princípu obmedzenej vlády\na vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci, d) princípu právnej istoty a ochrany dôvery\nv právo a legitímnych očakávaní, e) princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany\nzákladných práv a slobôd a f) princípu rovnosti pred zákonom (body 12 a nasl.).\n\n140\n\nPodľa názoru ústavného súdu v súvislosti s amnestovaním skutkov súvisiacich\nso zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny je potrebné preskúmať, či došlo, resp. mohlo\ndôjsť, k porušeniu najmä nasledovných princípov demokratického a právneho štátu:\n- princípu zákazu svojvôle (zneužitia právomoci),\n- princípu legality výkonu štátnej moci,\n- princípu ochrany ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom\nrešpektovania medzinárodnoprávnych záväzkov,\n- princípu deľby moci,\n- princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci,\n- princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,\n- princípu spravodlivosti.\nVychádzajúc z už (časť IV.1 tohto nálezu) načrtnutého obsahu ústavného princípu\nzákazu svojvôle, integrálne spojeného so zneužitím právomoci verejného činiteľa, ústavný\nsúd v prvom rade konštatuje, že predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia\no amnestii v čase, keď existovalo podľa všeobecne dostupných informácií, ako aj\npredbežných výsledkov vyšetrovania dôvodné podozrenie, že Michala Kováča ml. v rozpore\nso zákonom o SIS sledovali, násilne zadržali a zavliekli do Rakúska príslušníci Slovenskej\ninformačnej služby a použili pritom motorové vozidlá a inú techniku, ktorými disponovala\nSlovenská informačná služba.\nVladimír Mečiar si musel byť vedomý, že k vyvráteniu podozrenia o tom,\nže odsúdeniahodný násilný trestný čin spáchali príslušníci SIS (resp. sa na jeho vykonaní\npodieľali), môže dôjsť len prostredníctvom nezávislého vyšetrovania. Zároveň nemožno\nspochybňovať, že predseda vlády V. Mečiar si musel byť vedomý toho, že vyvrátenie\ntohto podozrenia je nepochybne vo verejnom záujme a v záujme odstránenia spoločenskopolitického napätia. Navyše, vychádzajúc zo skutočnosti, že podľa v tom čase platného\na účinného znenia zákona o Slovenskej informačnej službe riaditeľa SIS vymenúval\na odvolával predseda vlády, sa dá reálne predpokladať, že o (ne)účasti SIS na zavlečení\nMichala Kováča ml. do cudziny bol (mohol byť) Vladimír Mečiar dostatočne informovaný,\na to aj preto, že vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa mu bol funkčne, ako aj politicky podriadený.\n\n141\n\nZ toho možno zároveň uplatnením štandardných pravidiel logického uvažovania dedukovať,\nže v prípade, ak by bol predseda vlády presvedčený o tom, že SIS sa na zavlečení Michala\nKováča ml. žiadnym spôsobom nepodieľala, nemal by žiadny legitímny záujem amnestovať\nskutky súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do Rakúska, naopak, bolo by aj v jeho\nzáujme, aby trval na dôslednom vyšetrení všetkých skutkov, ktoré súviseli so zavlečením\nMichala Kováča ml. do cudziny.\nAk napriek uvedenému predseda vlády V. Mečiar v zastúpení prezidenta amnestoval\nskutky, ktoré súviseli so zavlečením M. Kováča ml. do cudziny, tak je zjavné, že konal\na rozhodoval v rozpore s ústavným sľubom, ktorý zložil pri ujatí sa svojej funkcie do rúk\nprezidenta Michala Kováča. Zároveň amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením\nMichala Kováča ml. do cudziny vo svojej podstate „zabránil“ vytvoreniu objektívnych\nargumentov, prostredníctvom ktorých by sa dalo vyvrátiť dôvodné podozrenie, že\nzavlečenie M. Kováča ml. do cudziny vykonali príslušníci SIS, naopak, je namieste aj úvaha\no tom, že Vladimír Mečiar toto podozrenie svojimi rozhodnutiami o amnestiách nepriamo\npotvrdil. Zároveň možno bez relevantných pochybností konštatovať, že aj v tomto prípade\n(ako v prípade referenda z mája 1997, pozn.) išlo o tzv. samo-amnestiu (selfamnesty), ktorej\núčelom bolo vyňať z trestnej zodpovednosti, ak už nie seba, tak minimálne riaditeľa SIS\nIvana Lexu a ďalších príslušníkov SIS, ktorí násilné zavlečenie Michala Kováča ml.\ndo cudziny mali vykonať, resp. sa na ňom mali podieľať. Na tomto základe ústavný súd\ndospel k záveru, že aj v časti týkajúcej sa skutkov súvisiacich so zavlečením Michala\nKováča ml. do cudziny sa rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z ústavného hľadiska\njavia ako neakceptovateľné vzhľadom na ich zjavný rozpor s ústavným princípom zákazu\nsvojvôle, resp. zneužitia právomoci predsedu vlády ako jedného z najvyšších ústavných\nčiniteľov.\nPodľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť amnestovaním skutkov súvisiacich\nso zavlečením Michala Kováča ml. aj k zásahu do princípu legality. Princíp legality výkonu\nštátnej moci je koncentrovaným spôsobom explicitne vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy,\npodľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rozsah a spôsob výkonu štátnej moci Slovenskou\n\n142\n\ninformačnou\n\nslužbou v\n\nčase\n\nvyhlásenia\n\ntzv.\n\nMečiarových\n\namnestií\n\nupravoval\n\n(a aj v súčasnosti upravuje) zákon o Slovenskej informačnej službe, ktorý vymedzoval\núlohy SIS (§ 2), oprávnenia a povinnosti príslušníkov SIS (§ 7 až § 9), informačnooperatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky a podmienky ich použitia (§ 11\naž § 14), či podmienky vedenia evidencie o činnosti SIS a informáciách získaných pri\nvykonávaní jej úloh (§ 17). V čase, keď vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vyhlásil\nsvoje\n\nrozhodnutia\n\no amnestiách, existovalo dôvodné\n\npodozrenie,\n\nže\n\nv súvislosti\n\nso zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny konala SIS v rozpore a nad rámec svojich\nzákonom vymedzených úloh a že v rozpore so zákonom o SIS boli v tejto súvislosti použité\naj informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky SIS, t. j. že SIS\nzávažným spôsobom porušila požiadavky vyvoditeľné z ústavného princípu legality výkonu\nštátnej moci. Ak predseda vlády za týchto okolností vyhlásením amnestií zabránil\nvyvodeniu zodpovednosti za konanie, ktoré malo byť v rozpore so zákonom o SIS,\nresp. konanie zjavne presahujúce rámec vymedzený zákonom o SIS, tak podľa názoru\nústavného súdu zásadným spôsobom spochybnil ústavou explicitne vymedzené požiadavky\nna výkon štátnej moci v medziach ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,\nt. j. požiadavku rešpektovania princípu legality pri výkone štátnej moci.\nV čase zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny bol platný a účinný zákon\nč. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),\nktorý v § 233 vymedzoval skutkovú podstatu trestného činu zavlečenia do cudziny,\na to nasledovne:\n„(1) Kto iného zavlečie do cudziny, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem\nrokov.\n(2) Odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce,\na) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny,\nb) ak spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe postihnutej\nduševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutej, alebo\nc) ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví, smrť alebo iný obzvlášť závažný\nnásledok.“\n\n143\n\nAj v súčasnosti platný a účinný zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov vymedzuje v § 187 skutkovú podstatu trestného činu zavlečenia\ndo cudziny, ktorý znie nasledovne:\n„(1) Kto iného zavlečie do cudziny, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky\naž desať rokov.\n(2) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha\nčin uvedený v odseku 1\na) a spôsobí ním väčšiu škodu,\nb) na chránenej osobe,\nc) z osobitného motívu, alebo\nd) závažnejším spôsobom konania.\n(3) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsaťpäť rokov sa páchateľ potrestá,\nak spácha čin uvedený v odseku 1\na) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo\nb) a spôsobí ním značnú škodu.\n(4) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia\nslobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1\na) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,\nb) a spôsobí ním smrť viacerých osôb, alebo\nc) ako člen nebezpečného zoskupenia.“\nZ porovnania skutkových podstát trestného činu zavlečenia do cudziny vymedzených\nv tom čase platnom a účinnom Trestnom zákone a v súčasnosti platnom a účinnom zákone\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov možno vyvodiť,\nže podľa úsudku zákonodarcu sa spoločenská závažnosť tohto skutku s odstupom času\nvýrazne zvýšila.\nNa základe všeobecne dostupných informácií možno dôvodne usudzovať, že osoby,\nktoré násilne zavliekli Michala Kováča ml. do cudziny, spáchali trestný čin podľa § 233\nTrestného zákona, pričom ho spáchali ako členovia organizovanej skupiny [§ 233 ods. 2\n\n144\n\npísm. a) Trestného zákona] a spôsobili zavlečenému ujmu, ktorú (zrejme) možno\nsubsumovať pod ustanovenie § 233 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.\nAk predseda vlády amnestoval trestný čin zavlečenia Michala Kováča ml.\ndo cudziny, konal vedome v rozpore s princípom ochrany ľudských práv a základných\nslobôd, ako aj v rozpore s ústavným princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov,\nktorý bol síce explicitne vyjadrený v ústavnom texte (pozri v čl. 1 ods. 2 ústavy)\naž s účinnosťou od 1. júla 2001, ale je nepochybné, že aj v období pred 1. júlom 2001 bol\nv Ústave Slovenskej republike (implicitne) „prítomný“. Vychádzajúc zo všeobecne\ndostupných informácií, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že Michal Kováč ml. bol\npri svojom zadržaní vystavený hrubému násiliu, ktoré nepochybne v zmysle ústavy,\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ako aj judikatúry\nmedzinárodných súdnych orgánov napĺňa pojmové znaky mučenia, resp. neľudského alebo\nponižujúceho zaobchádzania, ktoré je nielen podľa judikatúry ESĽP (napr. rozhodnutia\nvo veciach Gäfgen proti Nemecku z 1. 6. 2010, alebo Savin proti Ukrajine z 12. 2. 2012),\nale aj judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 70/01, I. ÚS 4/02, alebo II. ÚS 271/07)\nabsolútne zakázané, t. j. nemožno ho akceptovať v žiadnej situácii, ani v čase vojnového\nstavu, či vojny. Zároveň možno z judikatúry ESĽP k čl. 3 dohovoru („Nikoho nemožno\nmučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“)\nvyvodiť pozitívny záväzok štátu (a teda aj Slovenskej republiky) trestné činy, ktorými dôjde\nk porušeniu čl. 3 dohovoru, a) vyšetrovať, b) stíhať, c) trestať a d) nahradiť poškodeným\nvzniknutú škodu (pozri k tomu napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Aksoy proti Turecku\nz 18. 12. 1996, alebo Yatsenko proti Ukrajine zo 16. 2. 2012).\nVláda v časti VII svojho stanoviska venuje osobitnú pozornosť práve analýze\nmedzinárodných záväzkov Slovenskej republiky súvisiacich s jej pozitívnym záväzkom\nvyšetrovať a trestať skutky, pri ktorých došlo k mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu, s ktorého obsahom sa ústavný súd stotožňuje, a preto považuje\nza dostatočné na príslušnú časť tohto stanoviska ako dôležitého východiska pre svoje\nrozhodnutie poukázať (pozri časť II.2.3 tohto nálezu).\n\n145\n\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zdôrazňuje, že predseda vlády ako vrcholný\nústavný činiteľ je povinný rešpektovať pri výkone svojej pôsobnosti všetky medzinárodné\nzáväzky vyplývajúce Slovenskej republike z medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách, ako aj judikatúry medzinárodných súdnych orgánov. Ak napriek\ntomu predseda vlády V. Mečiar svojimi rozhodnutiami amnestoval trestný čin zavlečenia\nMichala Kováča ml., musel vedieť, že koná v rozpore s týmito medzinárodnými záväzkami,\na aj preto sú podľa názoru ústavného súdu jeho rozhodnutia o amnestiách v častiach\ntýkajúcich sa amnestovania skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml.\ndo cudziny v rozpore s princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd v spojení\ns princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.\nPoukazujúc na už uvedenú argumentáciu o porušení ústavného princípu deľby moci,\nktorý bol podľa názoru ústavného súdu vážne spochybnený amnestovaním skutkov\nsúvisiacich s prípravou a vykonaním referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997, ústavný\nsúd konštatuje, že aj pri amnestovaní skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča\nml. do cudziny išlo o mimoriadne závažný zásah do konceptu deľby moci, keďže amnestiu\nvyhlásil predseda vlády ako vrcholný predstaviteľ výkonnej moci formou abolície, pričom\n(aj vďaka inkriminovaným rozhodnutiam predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestiách)\nneexistujú\n\nžiadne\n\nrelevantné\n\nargumenty\n\nna vyvrátenie\n\ntvrdenia,\n\nže\n\nňou\n\ndošlo\n\n(predovšetkým) k amnestovaniu skutkov iných predstaviteľov verejnej moci – riaditeľa\na príslušníkov SIS, ktorí sa mali podľa v zásade verejne známych informácií podieľať\nna protiprávnom sledovaní a násilnom zavlečení občana Slovenskej republiky do cudziny,\npričom riaditeľ tajnej služby bol funkčne v podriadenom vzťahu k predsedovi vlády.\nZávažnosť zásahu do deľby moci aj v tomto prípade zvyšuje skutočnosť, že predseda vlády\nvyhlásil svoje rozhodnutia o amnestiách v zastúpení prezidenta, t. j. ako ústavný činiteľ,\nktorému bola táto právomoc zverená len dočasne (do zvolenia nového prezidenta),\nčo predurčuje zdržanlivý prístup k využívaniu „zastupovanej“ právomoci. Podľa názoru\nústavného súdu je očividné, že predseda vlády pri vyhlasovaní amnestií ignoroval limity,\nktoré mu pre výkon tejto právomoci vyplývali z princípu deľby moci, a preto konal\nv rozpore s týmto ústavným princípom.\n\n146\n\nV dôsledku amnestovania skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml.\ndo cudziny sa zabránilo zákonom ustanoveným spôsobom vyšetriť a rozhodnúť o tom,\nči tento násilný trestný čin skutočne vykonali štátom platení príslušníci SIS a kto vydal\npokyn, resp. rozhodol o tom, že Michal Kováč ml. bude za použitia násilia zavlečený\ndo Rakúska. Ústavný súd konštatuje, že občania majú ústavou garantované právo byť\ninformovaní o závažnej trestnej činnosti predstaviteľov štátu, resp. zneužití štátneho orgánu\n(SIS), ktorý „plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku\na bezpečnosti štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom“ (§ 1 ods. 2 zákona o SIS).\nPredseda vlády si musel byť vedomý, že ak bude formou abolície amnestovať skutky\nsúvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, z ktorých bola (a je) dôvodne\npodozrivá SIS, tak občanom zabráni dozvedieť sa pravdu o protiprávnych skutkoch\npredstaviteľov štátnej moci. Ak napriek tomu predseda vlády amnestie vyhlásil, tak si musel\nbyť vedomý, že jeho konanie odporuje ústavnému princípu transparentnosti, resp. verejnej\nkontrolovateľnosti verejnej moci.\nPodľa názoru ústavného súdu došlo amnestovaním skutkov súvisiacich s násilným\nzavlečením Michala Kováča ml. do cudziny aj k neprípustnému zásahu do princípu právnej\nistoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Vychádzajúc z požiadaviek\nvyvoditeľných z konceptu demokratického a právneho štátu na výkon verejnej moci, a teda\naj výkon funkcie predsedu vlády (zastupujúceho prezidenta), môžu totiž občania s dôverou\nočakávať, že predseda vlády bude vykonávať svoje oprávnenia v ich záujme a nezneužije\nsvoje mocenské postavenie na zakrývanie trestných činov, z ktorých spáchania sú dôvodne\npodozriví predstavitelia štátu. Ak predseda vlády svojimi rozhodnutiami o amnestiách\nzabránil, aby sa trestné činy, z ktorých spáchania boli dôvodne podozriví predstavitelia\nštátu, vyšetrili, tak si musel byť vedomý, že jeho rozhodnutia sklamú dôveru občanov\nv právny poriadok, ktorého integrálnou súčasťou je aj požiadavka riadneho vyšetrovania\ntrestných činov verejných funkcionárov, a dôjde tým aj k spochybneniu právnej istoty\n(presvedčenia) občanov o tom, že v demokratickom a právnom štáte je neprípustné vyňať\npredstaviteľov štátu spod trestnej zodpovednosti.\n\n147\n\nZ predbežných záverov vyslovených dosiaľ v tejto časti nálezu vyplýva, že aj časti\nrozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktorými amnestoval trestné činy súvisiace\nso zavlečením Michala Kováča ml., sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s viacerými\nústavnými princípmi, resp. nimi boli vážne spochybnené. Ústavný súd musí (obdobne ako\npri formulovaní svojho záveru k referendovej časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách,\npozn.) však k svojmu záveru, že uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 je v časti,\nktorou zrušuje článok VI rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a čl. II\njeho rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 o amnestii, v súlade s ústavou, preskúmať\naj argumenty svedčiace v prospech tvrdenia, že zrušením príslušných častí rozhodnutí\npredsedu vlády o amnestiách národná rada konala v rozpore s princípmi demokratického\na právneho štátu. Tento prieskum by za určitých okolností (po vyvažovaní hodnôt,\nku ktorých porušeniu mohlo dôjsť na jednej strane vyhlásením amnestií a na druhej strane\nich zrušením) mohol viesť ústavný súd aj k záveru, že preskúmavané uznesenie národnej\nrady nie je v časti, ktorou derogovalo rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach\ntýkajúcich sa skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, v súlade s ústavou.\nObdobne ako pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti zrušenia „referendových“\nčastí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách možno aj vo vzťahu k zrušeniu častí\nrozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktorými boli amnestované trestné činy\nsúvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, argumentovať v prospech\nich nezrušiteľnosti poukazom na to, že ich predseda vlády vydal legálne, teda v súlade\ns v tom čase platným znením ústavy a iných právnych predpisov (princíp legality),\nako aj tým, že zrušenie amnestií predstavuje taký zásah do princípu právnej istoty, ktorý\nje v podmienkach právneho štátu neakceptovateľný. Ústavný súd sa už podrobne zaoberal\nanalýzou argumentácie o možnom porušení princípu právnej istoty v predchádzajúcej\n(„referendovej“)\n\nčasti\n\nsvojho\n\nrozhodnutia,\n\nna\n\nzáklade\n\nktorej\n\ndospel\n\nk záveru,\n\nže preskúmavaným uznesením národnej rady došlo k zásahu do právnej istoty osôb, ktorých\nskutky boli amnestované. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje za dostatočné na túto\nanalýzu na tomto mieste len poukázať (pozri časť IV.1 nálezu).\n\n148\n\nV rámci vyvažovania ústavných princípov, ktoré boli (mohli byť) rozhodnutiami\npredsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a preskúmavaným uznesením\nnárodnej rady v časti týkajúcej sa zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny dotknuté, však\nústavný súd považuje za žiaduce venovať pozornosť aj nie celkom ojedinelo verejne\nprezentovaným názorom založeným na argumentácii, podľa ktorej síce nie sú amnestie\nabsolútne nezrušiteľné, ale príslušné súdne orgány ich môžu zrušiť len celkom výnimočne,\nporovnávajúc pritom skutok zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny so skutkami, ktoré\nboli amnestované počas vojenských diktatúr v niektorých štátoch Južnej Ameriky a Afriky.\nZ časti III.3 tohto nálezu vyplýva, že v niektorých štátoch boli tieto amnestie vyhlásené\nnajvyššími predstaviteľmi diktátorských režimov následne najvyššími vnútroštátnymi súdmi\nzrušené, resp. vnútroštátne súdy tieto amnestie nerešpektovali. Je všeobecne známe,\nže amnestiami, ktoré boli vyhlásené počas vojenských diktatúr, boli amnestované\naj hromadné vraždy, mučenia a iné násilné činy, či zmiznutia veľkého počtu osôb, pričom\nišlo o skutky spáchané predstaviteľmi týchto vojenských režimov, t. j. išlo o samo-amnestie,\nktoré znemožňovali potrestanie závažných trestných činov spáchaných exponentmi\nvojenských režimov, ktorými boli spôsobené závažné ujmy na živote veľkého počtu osôb.\nPopísanú argumentáciu možno vnímať aj ako znižovanie závažnosti skutku\nzavlečenia, ktorý poškodenému Michalovi Kováčovi ml. nespôsobil takú závažnú ujmu,\nna základe ktorej by bolo možné z ústavného hľadiska akceptovať také výnimočné\nopatrenie, akým nepochybne zrušenie amnestie je. Analyzovaná argumentácia vyúsťuje\ndo záveru, že medzinárodné súdne orgány nebudú akceptovať derogáciu tzv. Mečiarových\namnestií a Slovenská republika tým utrpí ďalšiu medzinárodnú blamáž (k tomu pozri\nnapr. rozhovor s bývalým generálnym prokurátorom Michalom Vaľom označený nadpisom\nNebo, peklo, politika. Extra plus z 27. 4. 2017, ako aj vyjadrenia bývalého predsedu vlády\nVladimíra\n\nMečiara\n\nzo\n\n7.\n\nmarca\n\n2017\n\nv relácii\n\ntelevízie\n\nTA3\n\n„Téma\n\ndňa“\n\nhttp://www.ta3.com/clanok/1101277/meciar-a-bugar-o-amnestiach.html.).\nÚstavný súd sa nestotožňuje s popísanou argumentáciou, keďže je založená\nna porovnávaní neporovnateľného. Podľa názoru ústavného súdu totiž nemožno\nmechanicky porovnávať skutky, ku ktorým došlo v štátoch s rozdielnymi kultúrnymi\n\n149\n\na právno-politickými tradíciami a za zásadne iných ústavno-politických pomerov. Výkon\nverejnej moci založený (aj) na použití násilia proti politickým oponentom je esenciálnym\nznakom\n\nvojenských\n\ndiktatúr,\n\nresp.\n\niných\n\nautoritatívnych\n\nrežimov.\n\nNaopak,\n\nv demokratických štátoch je použitie násilných prostriedkov pri výkone verejnej moci\nuplatnené\n\nv rámci\n\nlegitímne\n\nprebiehajúcej\n\nsúťaže\n\npolitických\n\nsíl\n\nabsolútne\n\nneakceptovateľné a je nezlučiteľné s podstatou demokratického režimu.\nSlovenská republika sa konštituovala ako demokratický a právny štát, t. j. v čase,\nkeď ku skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny došlo, nebola u nás vojenská\ndiktatúra a ani iný obdobný autoritatívny režim (aj keď podľa mnohých politológov sa\ntakýto režim v čase tzv. druhej Mečiarovej vlády začal formovať, pozn.). Nebol teda žiadny\ndôvod na to, aby sa v rámci politickej súťaže a zrejme primárne v záujme pokusu o politickú\ndiskreditáciu prezidenta Michala Kováča ako najvyššieho ústavného činiteľa, ktorý bol\nv tom čase hlavným oponentom predsedu vlády Vladimíra Mečiara, uplatnil násilný výkon\nverejnej moci, ktorý vyústil do skutku, ktorý v zmysle medzinárodných zmlúv o ľudských\nprávach a základných slobodách, ako aj judikatúry medzinárodných súdnych orgánov\nnapĺňa pojmové znaky mučenia, resp. neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.\nTo platí o to viac, ak existuje dôvodné podozrenie, že sa na tomto skutku aktívne podieľal\nštátny orgán ‒ Slovenská informačná služba, ktorá má v popise práce ochranu ústavného\nzriadenia. V uvedených súvislostiach ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci slobodnej súťaže\npolitických síl, ktorý prebieha (v zásade) v demokratickom prostredí demokratického\nrežimu, je nevyhnutné vyvodzovať (v porovnaní s autoritatívnymi režimami) zásadne\nrigoróznejšie dôsledky vo vzťahu k násilným prejavom výkonu verejnej moci, ku ktorých\npoužitiu neexistovali žiadne legitímne dôvody, čo platí nepochybne aj o skutku zavlečenia\nMichala Kováča ml. do cudziny.\nPredseda vlády V. Mečiar verejne zdôvodnil svoje rozhodnutia o amnestiách tak, že\nich udeľuje „ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia\nmožných zdrojov napätia v spoločnosti“. Je však zjavné, že bývalý premiér dosiahol pravý\nopak toho, čo deklaroval, keďže ich vyhlásením sa napätie v spoločnosti naopak\nvystupňovalo, rozbúrilo vnútropolitickú situáciu a rozhorčilo verejnú mienku. Ústavný súd\n\n150\n\nv tejto súvislosti konštatuje, že podľa jeho presvedčenia sa zmierujúci účinok\ntzv. Mečiarových amnestií vôbec nedal rozumne očakávať, naopak, dalo sa už v tom období\nreálne prepokladať, že amnestie neodstránia zdroj napätia, ale zdroj napätia vytvoria.\nÚstavný súd považuje za veľké zjednodušenie také vnímanie skutku zavlečenia,\npodľa ktorého ním mohla byť spôsobená závažná ujma len priamo poškodenému Michalovi\nKováčovi ml., príp. nanajvýš jeho najbližším rodinným príslušníkom (vrátane prezidenta).\nTakéto zjednodušenie zjavne účelovo prehliada skutočnosť, že amnestovanie skutku\nzavlečenia sa stretlo bezprostredne po vyhlásení rozhodnutí predsedu vlády o amnestii\nz 3. marca 1998 a následne po jeho „oprave“ rozhodnutím predsedu vlády o amnestii\nzo 7. júla 1998 s mimoriadne negatívnym ohlasom nielen domácej, ale zahraničnej\nverejnosti. Ústavný súd nemôže pri svojom rozhodnutí ignorovať, že toto negatívne\nhodnotenie bezprecedentných rozhodnutí o amnestii predsedu vlády Vladimíra Mečiara\nnielenže pretrváva už takmer 20 rokov, ale sa v tomto období stalo aj jednou z hlavných tém\nlegitímneho spoločenského diskurzu, ktorý reflektoval (v principiálne inej ústavnej situácii)\naj ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej republike (pozri body 139\naž 141 tohto rozsudku). Rovnako nemožno v načrtnutých súvislostiach ani pri rozhodovaní\nsúdnych orgánov (vrátane ústavného súdu) prehliadať, že národná rada schválila\npreskúmavané uznesenie drvivou väčšinou hlasov svojich poslancov (129 hlasov za a len\njeden hlas proti), na základe širokého spoločenského konsenzu o nemorálnosti amnestií\na zneužitia práva pri ich udelení, čím ako orgán disponujúci priamou legitimitou\nod suveréna (občanov) dala legitímnym spôsobom zreteľne najavo postoj verejnosti (ktorú\nreprezentuje) k tzv. Mečiarovým amnestiám.\nNemožno prehliadať ani skutočnosť, že predseda vlády Vladimír Mečiar vyhlásil\nsvoje rozhodnutia o amnestiách len krátko po konštituovaní samostatnej Slovenskej\nrepubliky, t. j. v období, keď sa formovali jej demokratické, politické a právne tradície.\nZa týchto okolností len ťažko možno spochybňovať tvrdenie, že rozhodnutia o amnestii\npredsedu vlády Vladimíra Mečiara vážne naštrbili dôveru podstatnej časti verejnosti\nv ďalšie demokratické smerovanie novovzniknutého štátu, a nie zanedbateľným spôsobom\nspochybnili aj jeho medzinárodnú kredibilitu.\n\n151\n\nVychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd po vyhodnotení negatívnych\ndôsledkov zásahu do právnej istoty osôb, ktoré boli rozhodnutiami predsedu vlády\namnestované za skutky súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny,\nspôsobeného preskúmavaným uznesením a jeho vyvážení s princípmi demokratického\na právneho štátu, ktoré boli podľa už uvedených záverov ústavného súdu porušené\nrozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa „zavlečenia“ (princíp\nzákazu svojvôle, princíp legality, princíp ochrany ľudských práv a základných hodnôt\nv spojení s princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov, princíp deľby moci, princíp\ntransparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci a princíp právnej istoty\na ochrany dôvery občanov v právny poriadok), a riadiac sa v konečnom dôsledku kľúčovým\nprincípom materiálne chápaného právneho štátu – princípom spravodlivosti, ktorý\npredstavuje základné východisko pre výkon súdnej moci, dospel k záveru, že uznesenie\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v častiach, ktorými deroguje\nčl. VI rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a čl. II rozhodnutia predsedu\nvlády o amnestii zo 7. júla 1998, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.\nIV.3 K rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť\npre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 a jeho zrušeniu\nVo vzťahu k preskúmavaniu ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia prezidenta\nMichala Kováča o udelení amnestie a jeho následnej derogácie uznesením národnej rady\nč. 570 z 5. marca 2017 ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že vláda sa vo svojom\nstanovisku k tomuto okruhu problémov nevyjadrila s poukazom na § 48 ods. 3 zákona\no ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že je vedľajším účastníkom takéhoto typu konania\npred ústavným súdom len v časti týkajúcej sa zrušenia amnestie. Pokiaľ ide o národnú radu,\ntáto vo svojom stanovisku zreteľne odlíšila svoju argumentáciu k derogovaným\nrozhodnutiam o amnestiách od argumentácie týkajúcej sa derogovaného rozhodnutia\nprezidenta Michala Kováča o milosti udelenej svojmu synovi a venovala jej v porovnaní\ns amnestiami v zásade len marginálny priestor (pozri body 86 až 88 stanoviska národnej\nrady). Národná rada vo svojom stanovisku zdôraznila, že tým, že zrušila milosť udelenú\n\n152\n\nprezidentom M. Kováčom a amnestie vyhlásené predsedom vlády jedným spoločným\nrozhodnutím, „... v žiadnom prípade nedáva medzi túto milosť a amnestie znamienko\nrovnosti čo do miery ich rozporu s princípmi demokratického právneho štátu a závažnosti“,\npričom skutočnosť, že ich zrušila jedným rozhodnutím, odôvodňuje tým, že „považovala\nza potrebné uplatniť rovnaký meter na všetky amnestie a milosti vydané v kontroverznom\nobdobí 90-tych rokov...“.\nV súvislosti s národnou radou derogovaným rozhodnutím prezidenta Michala Kováča\no udelení milosti svojmu synovi je z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti príslušnej časti\npreskúmavaného uznesenia národnej rady podľa názoru ústavného súdu potrebné\npreskúmať, či ním mohlo dôjsť k porušeniu princípu zákazu svojvôle, princípu právnej\nistoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, ako aj ústavného princípu rovnosti.\nPokiaľ ide o porušenie princípu zákazu svojvôle, resp. zneužitia právomoci, ústavný\nsúd konštatuje, že prezident Michal Kováč udelil v posudzovanom prípade milosť svojmu\nsynovi, t. j. v zásade svojmu najbližšiemu rodinnému príslušníkovi, čo objektívne vyvoláva\npodozrenie, že uprednostnil subjektívne kritériá (osobný záujem, resp. záujem blízkej\nosoby) pred objektívnymi kritériami, ktoré vo svojej podstate predurčujú všeobecný verejný\nzáujem na stíhaní páchateľov trestných činov. Takéto konanie nepochybne zakladá\nargumenty na to, aby ústavný súd vyhodnotil derogované rozhodnutie prezidenta Michala\nKováča ako také, ktoré sa vyznačuje prvkami svojvôle, resp. zneužitia právomoci.\nNa druhej strane je očividné, že aj pri priklonení sa k záveru, že prezident Michal Kováč\nzneužil pri udelení milosti svojmu synovi svoju právomoc, nemožno intenzitu jeho zásahu\ndo princípu zákazu svojvôle porovnávať s intenzitou, akou zneužil svoju právomoc\npredseda vlády v súvislosti s vyhlásením svojich rozhodnutí o amnestiách z 3. marca 1998\na 7. júla 1998. Potreba principiálne rozlišovať medzi inkriminovanými rozhodnutiami\nprezidenta a predsedu vlády spočíva podľa názoru ústavného súdu predovšetkým v tom,\nže milosť prezidenta Michala Kováča nemožno považovať za samo-amnestiu v pravom\nzmysle slova, keďže jej dôvodom a dôsledkom nemohlo byť a ani nebolo zabrániť\ntrestnému stíhaniu prezidenta (seba samého) a ani iného predstaviteľa štátnej moci,\nresp. osoby konajúcej z poverenia štátnej moci. Rovnako nemožno tvrdiť, že išlo milosť\n\n153\n\nudelenú prezidentom z politických dôvodov. Nemožno pritom nevziať do úvahy\naj skutočnosť, na ktorú poukazuje vo svojom stanovisku národná rada, že prezident Michal\nKováč odôvodnil udelenie milosti svojmu synovi tým, aby sa „mohol zúčastniť trestného\nstíhania za daný skutok pred orgánmi na to príslušnými v Spolkovej republike Nemecko“.\nRozhodnutie prezidenta o udelení milosti svojmu synovi môže podľa názoru\nústavného súdu nie nepodstatná časť verejnosti vnímať aj ako porušenie právnej istoty\na dôvery v právny poriadok, keďže občania môžu legitímne očakávať, že prezident nebude\nv súvislosti s výkonom svojej funkcie pristupovať privilegovaným spôsobom k svojim\nnajbližším rodinným príslušníkom, a preto ani nemožno očakávať, že ich privileguje tak,\nže im udelí milosť. Udelenie milosti vlastnému synovi by sa za určitých okolností nesporne\nmohlo kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti. V inkriminovanom prípade však tento\nzáver vysloviť nemožno, keďže prezident Michal Kováč udelil milosť nielen svojmu\nsynovi, ale aj všetkým ostatným osobám, ktoré boli obvinení v tzv. kauze Technopol.\nNavyše, pri porovnávaní derogovanej milosti prezidenta s derogovanými rozhodnutiami\npredsedu vlády o amnestiách treba podľa názoru ústavného súdu vziať do úvahy\naj skutočnosť, že milosti prezidenta Michala Kováča udelené v kauze Technopol sa netýkali\nskutkov súvisiacich s výkonom verejnej moci, ale v zásade bežnej ekonomickej trestnej\nčinnosti súkromných osôb.\nNa druhej strane, rovnako ako v prípade osôb, ktorých skutky boli amnestované\ninkriminovanými rozhodnutiami predsedu vlády, nemožno spochybňovať, že preskúmavané\nuznesenie národnej rady negatívne zasiahlo do právnej istoty Michala Kováča ml.,\nako aj do jeho v zásade opodstatneného očakávania, že po udelení milosti už nebude\nza skutky súvisiace s kauzou Technopol trestne stíhaný. Zároveň ústavný súd poznamenáva,\nže skutočnosť, že národná rada derogovala len rozhodnutie prezidenta o udelení milosti\nMichalovi Kováčovi ml. a ponechala v platnosti všetky ostatné milosti udelené v kauze\nTechnopol, môže Michal Kováč ml. oprávnene vnímať aj ako diskriminačný prístup\nnárodnej rady k svojej osobe, t. j. ako porušenie ústavného princípu rovnosti.\n\n154\n\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi derogovanými\nrozhodnutiami o amnestiách a derogovaným rozhodnutím o milosti existuje z hľadiska\nzávažnosti ich rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu zásadný rozdiel, a aj\npreto je vyvažovanie princípov demokratického a právneho štátu, ktoré boli, resp. mohli byť\ndotknuté na jednej strane milosťou prezidenta Michala Kováča z 12. decembra 1997\na na druhej strane príslušnou časťou preskúmavaného uznesenia národnej rady, mimoriadne\nzložité a ústavný súd si s plnou vážnosťou uvedomuje, že výsledok tohto vyvažovania\npremietnutý do výroku tohto nálezu môže byť (nie bezvýznamnou časťou verejnosti)\nvnímaný rozporuplne. V konečnom dôsledku ústavný súd pri posudzovaní ústavnej\nakceptovateľnosti zrušenia milosti prezidenta Michala Kováča vzal na zreteľ, že spoločným\nmenovateľom preskúmavaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, resp. milosti\nprezidenta bol politický zápas medzi vtedajším prezidentom Michalom Kováčom\na predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, a zároveň akceptoval aj argument národnej rady\no potrebe uplatniť „rovnaký meter“ na rozhodnutia, ktoré boli vydané v kontroverznom\nobdobí konca 90. rokov. Ústavný súd preto rozhodol aj o milosti prezidenta Michala\nKováča z 12. decembra 1997 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\nV.\nZáverečná poznámka\nNad rámec tohto nálezu ústavný súd podčiarkuje, že predmetom konania o súlade\nuznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky bolo\nprimárne (zrejme viac, ako kedykoľvek predtým) rozhodovanie o hodnotových otázkach,\nktoré inak tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti ústavného súdu, keďže jeho\nkľúčovou ústavnou funkciou je chrániť ústavné hodnoty demokratického a právneho štátu.\nRozhodovanie primárne o ústavných hodnotách v porovnaní s rozhodovaním o otázkach,\nktoré možno označiť ako otázky ústavno-technického charakteru, má vždy svoje úskalia,\na to aj preto, že sú v ňom výraznejšie prítomné subjektívne faktory. Na hodnotové otázky\nsa totiž nikdy nedá odpovedať celkom jednoznačne. Aj v preskúmavanej veci nepochybne\nexistovali k otázke ústavnej akceptovateľnosti zrušenia tzv. Mečiarových amnestií\na rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o udelení milosti argumenty pre i proti, ktorých\n\n155\n\npomer a váha sú vecou individuálneho názoru každého sudcu. Ústavný súd bol\nv konkrétnom personálnom zložení a v konkrétnom historickom čase postavený pred úlohu\nrozhodnúť v šesťdesiatdňovej lehote o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného\nuznesenia národnej rady, o ktorej rozhodol podľa najlepšieho svedomia a vedomia svojich\nsudcov. To nevylučuje, že na otázky, ktoré boli predmetom tohto konania, môžu byť aj iné\nnázory.\nK tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka a sudcu\nPetra Brňáka.\nK odôvodneniu tohto rozhodnutia sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty\nMacejkovej, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. mája 2017\n\n156", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestné všeobecné", "prezident republiky", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp demokracie", "ústavnosť", "právny štát", "rozhodnutie", "milosť", "amnestia", "materiálne jadro ústavy", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu"], "ustanovenia": ["čl. 129a ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:326ea9d4-e115-41fd-a44d-a77b7ddd647d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.404.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 404/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 404/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.404.2016.1"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:5eaeed1a-15b0-46f6-b151-93dc4a4b4602", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 271/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 271/07 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5eaeed1a-15b0-46f6-b151-93dc4a4b4602"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 194/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/06 z 13. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-13", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:18b59f38-4cae-434c-851a-af59aac20805", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 154/05 z 5. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-05", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18b59f38-4cae-434c-851a-af59aac20805"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/04 z 23. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-23", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8"}, {"guid": "ussr:0ac97ec6-02e0-402f-83e3-6b410df4bd77", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 86/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ac97ec6-02e0-402f-83e3-6b410df4bd77"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/04 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b"}, {"guid": "ussr:f80357e0-f5f1-43c4-8f86-bfb8386f1a5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 47/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f80357e0-f5f1-43c4-8f86-bfb8386f1a5d"}, {"guid": "ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/03 z 21. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-21", "citacie_n": 2064, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}], "citovane_v": []}