{"guid": "ussr:fc0ccc88-dd20-4209-97b2-6cad38dd3b5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. PL. ÚS 7/2017, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade zrušenia amnestie alebo milosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129a", "nazov": "čl. 129a Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-129a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-129a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fc0ccc88-dd20-4209-97b2-6cad38dd3b5a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 7/2017-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2017 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily\nGajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika\nv konaní o preskúmanie súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570\nz 5. apríla 2017 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 Z. z.\no zrušení čl. V a čl. VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998\no amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutia\nprezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417\nz 12. decembra 1997 s Ústavou Slovenskej republiky\no oznámení\n\nsudcu\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nPetra\n\nBrňáka\n\no skutočnostiach, na základe ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nepredpojatosti\nv konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 622/2017, takto\nrozhodol:\nSudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Peter Brňák n i e j e v y l ú č e n ý\nz výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky\npod sp. zn. Rvp 622/2017.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. V konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) pod sp. zn. Rvp 622/2017 je predmetom prieskumu súlad uznesenia Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 570 z 5. apríla 2017 uverejneného\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 Z. z. s Ústavou Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“). Uvedeným uznesením národnej rady boli zrušené články\nV a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii\nuverejneného pod č. 55/1998 Z. z., ďalej rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky\nzo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie\nprezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417\nz 12. decembra 1997. Konanie sa v zmysle čl. 129a ústavy začalo publikovaním\npreskúmavaného uznesenia národnej rady v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\ndňa 6. apríla 2017.\n2. Po začatí konania 10. apríla 2017 sudca Peter Brňák písomne oznámil\npredsedníčke ústavného súdu skutočnosti, na základe ktorých by mohli vzniknúť\npochybnosti o jeho nepredpojatosti, a zároveň navrhol, aby plénum ústavného súdu\nrozhodlo, či je v predmetnej veci vylúčený z výkonu funkcie sudcu. Vo svojom vyjadrení\nuviedol, že v minulosti pôsobil ako poslanec národnej rady za (dnes už neexistujúcu)\nĽudovú stranu – Hnutie za demokratické Slovensko, pričom v tom čase sa témou tzv.\n„Mečiarových amnestií“ (ide o články V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej\nrepubliky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z. a rozhodnutie\npredsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998\nZ. z.) zaoberala aj národná rada. Sudca Peter Brňák poukázal na informácie z webového\nsídla národnej rady, z ktorých vyplýva, že v čase jeho pôsobenia ako poslanca boli\npodané tri poslanecké návrhy na zrušenie týchto amnestií (parlamentné tlače č. 520, č. 772\na č. 1427) v rokoch 2000 (prvý a druhý návrh) a 2002 (tretí návrh). Okrem toho sa národná\n\n2\n\nrada vecou zaoberala aj „nepriamo“, a to v rámci rozhodovania o žiadosti o vydanie súhlasu\nna trestné stíhanie a na vzatie do väzby poslanca Ivana Lexu (tlač č. 175 a č. 179).\n3. V súvislosti s prerokúvaním tzv. „Mečiarových amnestií“ národnou radou sudca\nPeter Brňák zdôraznil, že vždy rozlišoval medzi politickou a morálnou stránkou veci\na jej právnou rovinou. Pokiaľ ide o rovinu právnu, zastával v tom čase názor, že dotknuté\namnestie nie je možné vtedy navrhovanými spôsobmi zrušiť, a v tomto zmysle vyslovil aj\npoznámku, že „všetci tí, ktorí vo vzťahu k teraz predloženému návrhu ústavného zákona sa\nsnažia hľadať nejaké právne argumenty, v skutočnosti sa pokúšajú o vyprážanie snehových\ngúľ“ (išlo o vyjadrenie na 41. schôdzi v II. volebnom období národnej rady).\n4. Sudca Peter Brňák ďalej uviedol, že pre veľký časový odstup si nespomína\nna hlasovanie v predmetnej veci, predpokladal však, že ak bol prítomný, hlasoval\nproti zrušeniu amnestií. Okrem toho sa k zrušeniu tzv. „Mečiarových amnestií“,\nresp. ku „Kováčovej milosti“ (ide o rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní\no milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417 z 12. decembra 1997), zrejme verejne\nvyjadroval vo viacerých prípadoch, nie je však v jeho možnostiach spätne všetky tieto\nvyjadrenia rekonštruovať. V rámci prerokovania veci na neverejnom zasadnutí pléna\nústavného súdu sudca Peter Brňák taktiež uviedol, že subjektívne sa vo veci necíti byť\nzaujatý. Plénum ústavného súdu, vychádzajúc z informácií na webovom sídle národnej rady,\nk týmto vyjadreniam dodáva, že sudca Peter Brňák v tom čase ako poslanec národnej rady\nhlasoval proti prijatiu dvoch návrhov ústavných zákonov týkajúcich sa zrušenia\ntzv. „Mečiarových amnestií“, a to v roku 2000 (parlamentné tlače č. 520 a č. 772).\nNa hlasovaní o návrhu na zrušenie amnestií v roku 2002 (parlamentná tlač č. 1427) sudca\nPeter Brňák prítomný nebol.\nII.\n5. Podľa § 27 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je sudca\n\n3\n\nvylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer\nk veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho\nnepredpojatosti. Dôvody vylúčenia je sudca povinný oznámiť bez meškania predsedovi\nústavného súdu. Ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; dotknutý sudca nehlasuje (§ 28 ods. 2\nprvá veta zákona o ústavnom súde).\n6. Citované zákonné ustanovenia slúžia na zabezpečenie práva účastníka konania\nna spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských\npráv a základných slobôd), ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na nestranného\nsudcu (pozri napr. II. ÚS 62/2017, bod 7.1 odôvodnenia). Nestrannosť sudcu je totiž\n„jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís\ndôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát“ [pozri napr. rozhodnutie\nÚstavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“) I. ÚS 1965/15, bod 22 odôvodnenia].\nV zmysle uvedených zákonných ustanovení je sudca predpojatý, ak má na výsledku konania\nurčitý osobný záujem (II. ÚS 16/2011, bod 16), ktorý môže vyplývať zo vzťahu\nk účastníkom konania, ich zástupcom alebo z pomeru k veci (§ 27 zákona o ústavnom\nsúde). Podľa judikatúry ústavného súdu sa táto predpojatosť sudcu vždy skúma\nzo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska [pozri napr. PL. ÚS 6/2013; k tomu pozri\nnapr. aj uznesenie Nejvyššího správního soudu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“)\nč. k. 4 As 14/2004-70 z 18. februára 2004]. Ústavný súd sa pritom opiera aj o rozhodovaciu\nčinnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý nestrannosť sudcu\ndefinuje ako absenciu vopred vytvoreného názoru (predsudku, v angličtine „prejudice“)\nči zaujatosti („bias“) sudcu. Túto nestrannosť pritom rovnako skúma zo subjektívneho\nhľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci;\nako aj z objektívneho hľadiska, t. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie\nlegitímnych pochybností o jeho nestrannosti (pozri Micallef proti Malte, sťažnosť\nč. 17056/06, bod 93 odôvodnenia, resp. Kyprianou proti Cypru, sťažnosť 73797/01,\nbod 119, pozri tiež III. ÚS 306/2014, časť III, s. 6). Vzhľadom na to, že v predmetnom\nprípade ide o vec, v ktorej rozhoduje plénum ústavného súdu, je potrebné tiež spomenúť,\nže ak vo veci rozhoduje tribunál zložený z viacerých sudcov, musí byť z rozhodovania\n\n4\n\nvylúčený\n\nten\n\nsudca,\n\nu ktorého\n\nsú\n\ndané\n\nlegitímne\n\npochybnosti\n\no nezaujatosti\n\n(pozri napr. ESĽP vo veci Golubović proti Chorvátsku, sťažnosť č. 43947/10, bod 49\nodôvodnenia).\n7. Pri posúdení subjektívnej nestrannosti je cieľom zistenie, či je samotný sudca\nvo veci nepredpojatý. Ide tu o „subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu vnútorný\npsychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci“ (pozri napr. ÚS ČR I. ÚS 1965/15, bod 25\nodôvodnenia). Vzhľadom na charakter tohto vnútorného vzťahu je zrejmé, že relatívne\npresne o ňom môže vypovedať len sám sudca (pozri napr. IV. ÚS 124/2010,\nbod 15 odôvodnenia, resp. NSS ČR uznesenie č. k. 4 As 14/2004-70). Existencia\nsubjektívnej nestrannosti sudcu sa predpokladá, pričom ide o vyvrátiteľnú domnienku,\nt. j. sudca sa považuje za subjektívne nepredpojatého, pokiaľ nie sú predložené dôkazy\no opaku (pozri napr. PL. ÚS 6/2013, časť II, s. 10). Inak povedané, domnienku subjektívnej\nnestrannosti možno vyvrátiť len objektívnym spôsobom (ÚS ČR I. ÚS 1965/15,\nbod 26 odôvodnenia). Pokiaľ ide o dôkazy spôsobilé už uvedenú domnienku vyvrátiť, tieto\nmôžu spočívať vo vyjadrení nepriateľského postoja k účastníkom konania, ale môže\nísť napríklad aj o situáciu, keď sudca vykoná opatrenia zabezpečujúce, aby v určitej veci\nrozhodoval. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti veľmi\nnáročné, preto možno konštatovať, že požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne\nnaplnená len subjektívnym testom. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test\nobjektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska\njeho nestrannosti (II. ÚS 62/2017, bod 39 odôvodnenia). Uvedenú skutočnosť si uvedomuje\naj ESĽP, ktorý sa vo väčšine prípadov sústredí na objektívne hľadisko nestrannosti.\nNa druhej strane však treba povedať, že v judikatúre ESĽP hranica medzi subjektívnym\na objektívnym hľadiskom nie je absolútne nepriepustná, keďže postup sudcu môže vyvolať\nnielen objektívne dané pochybnosti o nestrannosti u externého pozorovateľa (objektívneho\nhľadisko), ale zároveň môže vzbudzovať pochybnosti o jeho subjektívnej nestrannosti.\nTakto napríklad v rozhodnutí vo veci Buscemi proti Taliansku považoval ESĽP verejné\nvyjadrenia sudcu, z ktorých vyplývalo, že si vopred urobil zamietavý (unfavourable) názor\nna vec sťažovateľa, za porušenie objektívneho testu nestrannosti, zatiaľ čo vo veci Lavents\nproti Lotyšsku považoval verejné vyjadrenia sudcu kritizujúce obhajobu odsúdeného\n\n5\n\na vyjadrujúce prekvapenie, že obžalovaný nepriznal vinu, za porušenie subjektívneho testu\nnestrannosti (pozri Kyprianou proti Cypru, bod 119; pozri tiež ÚS ČR I. ÚS 1965/15,\nbod 29 odôvodnenia).\n8. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, či, odhliadnuc od osobného\npresvedčenia alebo správania sa sudcu, existujú v konkrétnej veci overiteľné skutočnosti,\nktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhla pohľadu môže mať určitý\nvýznam aj to, či sa sudca navonok javí ako nestranný. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia\nsúdy v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať. Z uvedeného vyplýva,\nže ak v konkrétnej veci existujú legitímne dôvody pre obavu, že určitý sudca nie je\nnestranný, pre rozhodnutie vo veci je stanovisko účastníka konania dôležité, nie je však\nrozhodujúce. Rozhodujúca je až skutočnosť, že takúto obavu možno objektívne odôvodniť\n(ESĽP vo veci Pescador Valero proti Španielsku, sťažnosť č. 62435/00, bod 23). Možno tu\npreto uzavrieť, že sudca sa považuje za predpojatého aj vtedy, ak vzniká navonok legitímny\ndojem, že by na rozhodnutí vo veci mohol mať osobný záujem (II. ÚS 62/2017, bod 7\nodôvodnenia). Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne\nnestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské\npráva v tejto súvislosti často pripomína, že „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná,\nale sa musí aj javiť, že je vykonávaná“ („justice must not only by done, it must also be seen\nto be done“, pozri napr. III. ÚS 855/2016, bod 16 odôvodnenia).\n9. Ak sa však zameriame na samotné situácie, v ktorých môže dôjsť k vzniku\npochybnosti o nepredpojatosti sudcu, potom je možné rozlišovať prípady „funkčnej“\na „personálnej“ predpojatosti. O tzv. funkčnú predpojatosť pôjde vtedy, ak sudca\nv konkrétnej veci už pôsobil v inej súdnej alebo mimosúdnej funkcii alebo ak medzi sudcom\na iným aktérom konania existujú hierarchické či iné (formalizované) vzťahy. Sú to teda\nskutočnosti spochybňujúce nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska, pričom ide o rôzne\nprípady inkompatibility, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,\nresp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor\n(m. m. I. ÚS 46/05, s. 11). Personálna predpojatosť sa týka priamo konkrétneho sudcu\n(nie jeho terajšej či minulej funkcie), jeho osobného vzťahu k zástupcom alebo k samotnej\n\n6\n\nveci, pričom môže mať povahu subjektívnu aj objektívnu (podrobnejšie pozri Guide\non Article 6 of the European Convention on Human Rights, s. 30/60 a nasl., k dispozícii\nna webovom sídle ESĽP).\nIII.\n10. Pri aplikácii už uvedených zásad v prerokovávanej veci plénum ústavného súdu\npoukazuje predovšetkým na skutočnosť, že dôvody možnej predpojatosti oznámené sudcom\nPetrom Brňákom sa týkajú výlučne jeho pomeru k veci, pričom plénu ústavného súdu nie sú\nznáme žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o jeho nepredpojatosti\nvzhľadom na vzťah k účastníkovi konania (národnej rade), resp. vedľajším účastníkom\n(prezidentovi Slovenskej republiky a vláde Slovenskej republiky) alebo ich zástupcom.\nZ týchto dôvodov sa prieskum pléna ústavného súdu zameria len na otázku, či možno sudcu\nPetra Brňáka vylúčiť z výkonu funkcie sudcu na základe jeho pomeru k veci.\n11. Pokiaľ ide o subjektívne hľadisko, treba vychádzať z prezumpcie nepredpojatosti\ndotknutého sudcu a zistiť, či jeho vyjadrenia alebo správanie v konkrétnej veci neposkytujú\ndôkazy pre vyvrátenie tejto domnienky. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia sudcu, ktorý je\nzrekapitulovaný v bodoch 2 až 4 odôvodnenia, plénum ústavného súdu dospelo k záveru,\nže na jeho základe nie je možné pochybovať o jeho subjektívnej nestrannosti. Z tohto\nvyjadrenia totiž jednoznačne vyplýva, že sudca Peter Brňák sa vo veci necíti byť predpojatý.\nRovnako samotné správanie sudcu nijako nespochybňuje jeho subjektívnu nestrannosť,\no čom najlepšie svedčí skutočnosť, že to bol samotný sudca, ktorý navrhol plénu, aby\nrozhodlo o jeho možnej predpojatosti vo veci. Inak povedané, správanie sudcu nenasvedčuje\ntomu, že by mal určitý subjektívny záujem, aby sa mohol zúčastniť na rozhodovaní vo veci.\nPostup sudcu Petra Brňáka tu možno hodnotiť vo svetle rozhodnutia ESĽP v už spomenutej\nveci Golubović proti Chorvátsku, podľa ktorého samotná skutočnosť, že sa sudca sám\nnezdržal rozhodovania vo veci napriek tomu, že už predtým rozhodoval o odvolaní v inej\nsúvisiacej veci, nie je dôkazom o absencii jeho subjektívnej nestrannosti (pozri body 51 a 52\nodôvodnenia). V tomto kontexte by teda nebolo možné sudcu Petra Brňáka považovať\nza subjektívne predpojatého ani vtedy, ak by sám nepožiadal plénum ústavného súdu\n\n7\n\no rozhodnutie o jeho nestrannosti; skutočnosť, že tak urobil, však svedčí o jeho\nsubjektívnom nadhľade a odstupe od predmetnej veci.\n12. Z obsahu oznámenia sudcu je tiež zrejmé, že sa v danom prípade v minulosti\nk predmetnej veci vyjadroval (a ako poslanec o nej hlasoval), čo však samo osebe jeho\nsubjektívnu nestrannosť nevyvracia. Sudca sa totiž napriek týmto vyjadreniam môže\nnaďalej cítiť vo veci nezaujatý. Pre potreby subjektívneho testu nestrannosti plénum uvádza,\nže vyslovenie všeobecného názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky, napríklad aj\nmožnosti zrušenia amnestií, nie je spôsobilým dôkazom preukazujúcim existenciu\nsubjektívnej predpojatosti. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že (abstraktný) právny\nnázor nemôže byť dôvodom zaujatosti (pozri II. ÚS 16/2011, bod 28). Tu možno\npre ilustráciu uviesť príklad spomínaný predsedom Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva\nVeľkej Británie a Severného Írska Lordom Neubergerom (pozri Twenty Years a Judge:\nReflections and Refractions, dostupné na https://www.supremecourt.uk/docs/speech170210.pdf, bod 41). Išlo o Sira Roberta Megarryho, ktorý ako autor knižne publikoval\nprávny názor, ktorým sa však neskôr ako sudca v konkrétnej veci neriadil. Pointou tohto\npríbehu bolo, že o niekoľko rokov neskôr odvolací súd rozhodol, že Sir Megarry sa mýlil\nako sudca, dal mu však za pravdu ako autorovi.\n13. Na tomto mieste však už dochádza k prelínaniu subjektívneho a objektívneho\ntestu nepredpojatosti, pretože aj všeobecné vyjadrenia sudcu môžu u externého\npozorovateľa subjektívne vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa názoru pléna\nústavného súdu však tieto pochybnosti nemôžu objektívne odôvodňovať záver, že\nv konkrétnej druhovo podobnej veci je sudca zaujatý osobitne, ak, ako to už bolo\nkonštatované, vyjadrenia a správanie sudcu v predmetnej veci nasvedčujú opaku. V tejto\nsúvislosti ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 16/2011 uviedol: „Nie je výnimkou, že sudcovia\na sudkyne vyjadrujú svoj právny názor v odbornej či vedeckej spisbe, taktiež vyjadrujú svoje\nprávne názory v nominačných konaniach [v USA napríklad kandidáti na sudcov a sudkyne\nNajvyššieho súdu USA aj vo verejných nominačných výsluchoch (hearingoch)]. I v právnom\nodbornom diskurze či pri nominačných konaniach je však pravidlom, že kandidáti\nna sudcov alebo už ustanovení sudcovia si nechávajú istý priestor na zmenu svojho\n\n8\n\nprávneho názoru, a to preto, aby sa nejavili zaujatými vo veciach, kde im vec, právna\notázka, o ktorej sa vyjadrili, bude pridelená na rozhodovanie.“ (pridané zvýraznenie, pozn.)\n14. Vo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“ však treba tiež pripomenúť, že sa\nk nim sudca Peter Brňák nielen vyjadroval, ale sa aj podieľal na rozhodovaní národnej rady\no ich zrušení prostredníctvom ústavných zákonov. Z tohto uhla pohľadu existuje možnosť\npredpojatosti z funkčných dôvodov, pretože sudca Peter Brňák v kauze tzv. „Mečiarových\namnestií“ pôsobil v odlišných časových obdobiach v mimosúdnej a následne aj v súdnej\nfunkcii. Ako už ústavný súd konštatoval v bode 9 odôvodnenia, v týchto prípadoch\nide o možnú objektívnu predpojatosť, čo vyplýva aj z judikatúry ESĽP. Ako príklad možno\npoužiť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99. Z okolností tohto\nprípadu možno uviesť, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal určenia\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru, jeho žaloba však bola zamietnutá. Po prijatí\nzákona o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.) sa sťažovateľ na jeho\nzáklade (§ 21) opätovne domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, avšak\nani táto jeho snaha nebola úspešná. Pred ESĽP následne namietal, že v konaní začatom na\nzáklade zákona o mimosúdnych rehabilitáciách rozhodoval o jeho dovolaní ako člen senátu\naj sudca, ktorý rozhodoval už v predchádzajúcom súdnom konaní, a to ako člen senátu\nodvolacieho súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľa vo veci. Napriek týmto\nskutočnostiam však ESĽP konštatoval, že v danom prípade nič nenasvedčuje existencii\nsubjektívnej predpojatosti sudcu v predmetnej veci (pozri bod 50 odôvodnenia).\nK predmetnému rozhodnutiu sa v inej súvislosti ešte bude potrebné vrátiť, v danom\nkontexte však možno uzavrieť, že prípady funkčnej predpojatosti sa netýkajú subjektívnej\nnestrannosti sudcu.\n15. Z uvedeného vyplýva, že nestrannosť sudcu je potrebné podrobiť testu\nobjektívnemu, t. j. zisteniu, či z pohľadu externého pozorovateľa (účastníka konania) môžu\nexistovať objektívne odôvodnené obavy, že sudca vo veci nie je nestranný. Z rozhodnutí\nESĽP v prípadoch funkčnej predpojatosti možno vyvodiť niekoľko zásadných kritérií, ktoré\nmusia byť pre konštatovanie predpojatosti splnené. Predovšetkým musí byť splnená\npodmienka totožnosti veci, ako to vyplýva z rozhodnutia vo veci Kleyn a ďalší proti\n\n9\n\nHolandsku, sťažnosti č. 39343/98, č. 39651/98, č. 43147/98 a č. 46664/99 (k tomu pozri\nII. ÚS 16/2011, bod 28), alebo aj z rozhodnutia vo veci Sacilor Lormines proti Francúzsku,\nsťažnosť č. 65411/01 (pozri bod 74 odôvodnenia). Okrem toho je dôležitým faktorom aj\nčas, ktorý uplynul medzi pôsobením sudcu v odlišných funkciách v totožnej veci, ako aj\nmiera (rozsah, v angličtine „extent“), v akej vo veci v rôznych pozíciách pôsobil (pozri\nESĽP vo veci Švarc a Kavnik proti Slovinsku, sťažnosť č. 75617/01, bod 40 odôvodnenia).\n16. Pokiaľ ide o totožnosť veci, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,\nže z formálneho hľadiska nie je podmienka totožnosti veci splnená. Je totiž zrejmé, že sudca\nPeter Brňák nehlasoval o prijatí uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017, ktoré\nje predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom nie je známe, že by sa na tvorbe tohto\nuznesenia akýmkoľvek spôsobom podieľal. Plénum ústavného súdu však považuje\nza potrebné posúdiť totožnosť veci aj z hľadiska obsahového („materiálneho“), pričom\ntu možno opäť pripomenúť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, v ktorom ESĽP\nkonštatoval, že v tomto prípade z hľadiska technického išlo síce o dve odlišné súdne\nkonania, v oboch prípadoch však išlo o posúdenie tých istých skutkových okolností,\nt. j. totožnosť veci bola zachovaná (bod 52 odôvodnenia). Práve z tohto uhla pohľadu\nje potrebné zistiť, či možno rozhodovanie o návrhoch ústavných zákonov v roku 2000\nstotožniť s rozhodovaním o uznesení národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017, hoci je zrejmé,\nže technicky ide o hlasovania odlišné. Tu sa ponúka samozrejmá odpoveď, že predmetom\nhlasovania boli v oboch prípadoch tie isté rozhodnutia o amnestiách, preto ide z hľadiska\nmateriálneho o rovnakú vec.\n17. Je však potrebné zobrať do úvahy aj ďalšie skutočnosti, bez ktorých by\nzvažovanie objektívnej nestrannosti nebolo úplné. Medzi rozhodovaním v roku 2000\na v roku 2017 existujú podľa názoru pléna ústavného súdu principiálne odlišnosti, ktoré sú\naj z hľadiska totožnosti veci podstatné. Na prvom mieste treba spomenúť zmenu ústavy\nprostredníctvom ústavného zákona č. 71/2017 Z. z., ktorým bol vytvorený osobitný\nmechanizmus upravujúci možnosť zrušenia (aj) tzv. „Mečiarových amnestií“. Ide síce\nevidentne o otázku technickú (procedurálnu), je však nevyhnutné zaoberať sa ňou, pretože\naž prijatím tejto novely bola silou ústavnej väčšiny národnej rady zodpovedaná v minulosti\n\n10\n\nčasto kladená otázka, či je vôbec možné amnestie zrušiť, resp. aký je najvhodnejší spôsob\ntohto zrušenia. Nešlo pritom o nepodstatný problém, ako ukazuje napríklad aj odôvodnenie\nrozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013:\n„26. Zo žiadneho ustanovenia Ústavy ostatne nevyplýva ústavnoprávny štandard\nprieskumu takého rozhodnutia o amnestii, ktorý by mohol byť použitý; pokiaľ ho teda\nneupravil ústavodarca, nie je vecou Ústavného súdu..., aby ho dotváral vo svojej aplikačnej\npraxi.\n27. Možno teda uzavrieť, v zhode s názormi zhora predznačenými (viď bod 21), že –\nako akt uvedeným spôsobom založenej diskrécie exekutívy - je rozhodnutie o amnestii\nv zásade z právnej (súdnej) kontroly vyňaté, a preto je nutné ho považovať za\nnezrušiteľné, vrátane zo strany súdnej moci (k dispozícii je iba zodpovednosť politická)...“\n(pridané zvýraznenie, pozn.).\n18. Z citovanej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (pre podrobnosti odkazujeme\nna jeho úplné znenie) je evidentná zmena, ku ktorej v Slovenskej republike došlo\nv roku 2017, keď ústavodarca ustanovil ústavný mechanizmus (zaviedol ústavný štandard)\nzrušenia amnestií, čím odstránil legitímne pochybnosti mnohých právnikov, či je vôbec\nmožné amnestie zrušiť. Táto skutočnosť má podľa ústavného súdu zásadný význam\naj pre tých, ktorí zastávali názor, že amnestie možno zrušiť, pretože sa tak stanovil spôsob,\nakým možno tento cieľ prípadne dosiahnuť (toto konštatovanie je potrebné vnímať\nvo všeobecnej rovine, ústavný súd ním neprejudikuje svoje rozhodnutie vo veci samej).\nPokiaľ ide o účasť sudcu Petra Brňáka na rozhodovaní národnej rady pred zavedením\nústavného štandardu vo veci zrušenia amnestií, napriek takejto zásadnej zmene situácie\nmusí zostať ústavný súd opatrný a nemôže celkom poprieť totožnosť veci danú predmetom\noboch rozhodnutí (išlo vždy o zrušenie tých istých amnestií). Treba však konštatovať,\nže vzhľadom na už uvedené v porovnávaných prípadoch nejde o úplne rovnaké veci,\npričom rozdiel medzi oboma prípadmi je závažný. Osobitne so zreteľom na skutočnosť,\nže sudca Brňák sa aj vo svojom citovanom výroku (pozri bod 3 odôvodnenia) vyjadroval\n„k teraz predloženému návrhu ústavného zákona“, t. j. k návrhu ústavného zákona, ktorý\npriamo rušil amnestie, bez toho, aby možnosť ich zrušenia bola ústavným štandardom.\n\n11\n\n19. Okrem samotnej totožnosti veci je však potrebné posúdiť aj mieru, v akej bol\ndotknutý sudca v oboch prípadoch vo veci činný. V oboch prípadoch je jeho pozícia\nnavonok totožná, keďže bol (a v súčasnosti je) jedným z viacerých členov kolektívneho\norgánu, ktorý rozhoduje o zrušení tých istých amnestií. Tento záver však možno prijať iba\ns výhradou uvedenou v predchádzajúcom bode, teda že ide o rozhodovanie o veciach, ktoré\nsú v (dôležitej) časti odlišné. Okrem toho sa principiálne líšia procesný postup a povaha\ntýchto dvoch kolektívnych orgánov rozhodujúcich o amnestiách (parlament a ústavný súd).\n20. Pre zváženie objektívnej zaujatosti je napokon relevantný aj čas, ktorý medzi\njednotlivými rozhodnutiami uplynul, pričom možno povedať, že uplynutím sedemnástich\nrokov sa väzba medzi pôsobením poslanca a sudcu Petra Brňáka do značnej miery oslabila.\nPlénu ústavného súdu je okrem toho známe, že od roku 2002 pôsobil bývalý poslanec\nnárodnej rady Peter Brňák už len v sudcovskej pozícii (či už na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky, resp. na ústavnom súde), téme tzv. „Mečiarových amnestií“ sa nevenoval\na o jeho sudcovskej integrite niet pochýb. Táto skutočnosť podľa názoru pléna ústavného\nsúdu objektívne zmierňuje obavu, že rozhodovanie poslanca vo veciach amnestií\nv roku 2000 vopred určilo, ako bude sudca rozhodovať vo veci v roku 2017.\n21. Zvážiac všetky uvedené skutočnosti, plénum ústavného súdu uzavrelo, že sudca\nPeter Brňák sa nezávislému pozorovateľovi pre existenciu funkčnej väzby (totožnosti veci,\no ktorej rozhodoval, resp. rozhoduje v dvoch rôznych funkciách) môže subjektívne javiť\nako predpojatý, pochybnosti o jeho predpojatosti sú však podľa pléna ústavného súdu\nobjektívne veľmi nízke. Prispieva k tomu zásadná zmena ústavy a uplynutie času medzi\ndvoma prípadmi, kedy bol (je) sudca Brňák vo veci činný. Práve z tohto dôvodu sa plénum\nústavného súdu v tomto prípade priklonilo k rozhodnutiu, že sudcu Petra Brňáka z výkonu\njeho funkcie nevylúči.\n22. Pri tomto vážnom rozhodnutí muselo plénum ústavného súdu vziať do úvahy aj\nniektoré výnimočné okolnosti prípadu. Z veľkej časti sú dané povahou samotnej veci, keďže\nuž len fakt, že otázka tzv. „Mečiarových amnestií“ rezonovala v spoločnosti po dobu\ndvadsiatich rokov a vyvrcholila v (mnohých ohľadoch pozoruhodnej) zmene ústavy\n\n12\n\na v následnom rozhodnutí národnej rady o ich zrušení, svedčí o nesmiernom význame\na citlivosti tejto otázky pre celú spoločnosť. Ústavodarca túto citlivosť (avšak nielen\nvo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“) zvýraznil tým, že svoje rozhodnutie podrobil\nautomatickej kontrole zo strany ústavného súdu, ktorému na rozhodnutie stanovil lehotu\n60 dní, rovnako ako pri inej spoločensky významnej téme referenda (tu však s rozdielnym\nnásledkom v prípade márneho uplynutia lehoty). V tejto situácii ústavný súd považuje\nza svoju povinnosť rozhodnúť vo veci meritórne, pretože len tak môže byť zavedený\nústavný štandard zrušenia amnestií plnohodnotne realizovaný. Ústavodarca síce počíta\naj s nemeritórnym zamietavým rozhodnutím pre nedostatok hlasov, resp. s márnym\nuplynutím lehoty danej na rozhodnutie, zo strany ústavného súdu by však bolo popretím\nzmyslu jeho existencie, ak by „rozhodnutie“ vo veci ponechal na tieto prípady. Inak\npovedané, snahou o meritórne rozhodnutie vo veci ústavný súd realizuje ústavnú úpravu\na napĺňa svoju úlohu, ktorá spočíva v ochrane princípov demokratického a právneho štátu\n[čl. 1 ods. 1 a čl. 86 písm. h) ústavy]. Tento prístup považuje ústavný súd za správny\na zodpovedajúci účelu právnej úpravy, pretože ak by rozhodnutie národnej rady nemalo\npodliehať meritórnej (t. j. jedinej skutočnej) kontrole zo strany ústavného súdu, boli by\npríslušné ustanovenia ústavy, resp. zákona o ústavnom súde úplne zbytočné. Úprava\nnemeritórneho „rozhodnutia“ ústavného súdu totiž sama osebe nemá žiaden význam, ide tu\nlen o „núdzové“ riešenia v tých prípadoch, ak nie je skutočný účel právnej úpravy z rôznych\ndôvodov dosiahnutý. Je preto zrejmé, že ústavný súd musí urobiť maximum pre dosiahnutie\nmeritórneho rozhodnutia, pričom sa však vždy musí držať v medziach ústavy a zákonov.\n23. Je potrebné poukázať aj na ďalší vážny a dlhodobý problém, ktorým\nsú neobsadené miesta sudcov ústavného súdu a fakt, že od 4. júla 2014 nie je plénum\nústavného súdu v plnom zložení a v súčasnosti ho tvorí len desať z trinástich sudcov.\nUvedená situácia pretrváva aj po rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2014\nzo 17. marca 2015 a sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015. Neúplnosť pléna potom\nprirodzene spôsobuje značné problémy v jeho rozhodovacej činnosti, pretože na akékoľvek\nrozhodnutie je potrebné dosiahnuť väčšinu siedmich hlasov. Táto väčšina sa, samozrejme,\nomnoho ťažšie nachádza v pléne zloženom z desiatich sudcov ako v pléne zloženom\nzo sudcov trinástich. Dôsledkom toho je skutočnosť, že od už uvedeného dátumu,\n\n13\n\nt. j. 4. júla 2014, bolo pre nedosiahnutie potrebnej väčšiny hlasov zamietnutých už štrnásť\nnávrhov na rozhodnutie. Obava o funkčnosť pléna je tak veľmi konkrétna a naliehavá,\nkeďže požadovaná väčšina pre rozhodnutie vo veci by sa omnoho ťažšie nachádzala, ak by\nv dôsledku vylúčenia sudcov ich počet klesol na deväť, resp. osem (okrem sudcu Petra\nBrňáka plénum rozhoduje aj o vylúčení sudcu Ladislava Orosza). V takom prípade\nby mohlo byť prakticky veľmi ťažké, aby ústavný súd vo veci meritórne rozhodol.\n24. Ústavný súd má neblahé skúsenosti s námietkami zaujatosti, ktoré v konkrétnych\nprípadoch viedli až k nefunkčnosti pléna. Tieto skúsenosti sú reflektované aj v jeho\njudikatúre, keď konštatoval: «Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou\nfunkčnosti ústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti\nSlovenskej republike (Harabin v. Slovenská republika) a podávanie „nad/nad“ námietok\nviedlo až k prijatiu novely zákona o ústavnom súde č. 114/2013 Z. z. a taktiež dodatku\nk rozvrhu práce ústavného súdu.» (pozri II. ÚS 16/2011, bod 40 odôvodnenia). Sú to aj tieto\nustanovenia zákona o ústavnom súde týkajúce sa „zablokovania“ rozhodovacej činnosti\nústavného súdu, ktoré poskytujú dodatočnú oporu pre rozhodnutie ústavného súdu v danom\nprípade. V zmysle týchto ustanovení totiž platí, že „ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo\nodmietnutia\n\nviacerých\n\nsudcov\n\núčastníkmi\n\nkonania\n\nnie\n\nje\n\nmožný\n\npostup\n\npodľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum ústavného súdu tak,\nže pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť\nneprihliada.“ (§ 28 ods. 2 druhá veta zákona o ústavnom súde). Inak povedané, ak ústavný\nsúd pre námietky zaujatosti nemôže rozhodnúť, na námietky zaujatosti sa neprihliada.\nZ dôvodovej správy k zákonu č. 114/2013 Z. z. vyplýva, že v tomto prípade ide o uplatnenie\ndoktríny nevyhnutnosti zakotvenej v tzv. Bangalórskych pravidlách, podľa ktorých\n„Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý je inak vylúčený, pojednávať\na rozhodovať vo veci, a to z toho dôvodu, že ak by sa tak nestalo, viedlo by to\nk nespravodlivosti“.\n25. Pri rozhodovaní o vylúčení sudcu Petra Brňáka vzal ústavný súd do úvahy\ndoktrínu nevyhnutnosti, pričom ju vyvážil s ochranou účastníkov konania pred možným\nrozhodnutím\n\npredpojatého\n\nsudcu.\n\nPri\n\ntomto\n\n14\n\nvyvažovaní\n\nvychádzal\n\nzo\n\nzáveru\n\nv bode 21 odôvodnenia, podľa ktorého je obava z predpojatosti sudcu Petra Brňáka\nobjektívne veľmi nízka, a tiež zo záveru uvedeného v bode 24 odôvodnenia, že jeho\nvylúčením by bola veľmi vážne ohrozená rozhodovacia činnosť pléna ústavného súdu.\nZa týchto okolností podľa ústavného súdu nad veľmi vzdialenou obavou z predpojatosti\nsudcu prevážila veľmi naliehavá potreba zachovania funkčnosti pléna ústavného súdu.\nRozhodnutie vo veci amnestií je totiž rovnako ako všetky rozhodnutia ústavného súdu\nvecou spravodlivosti, ktorá by inak nebola plnohodnotne chránená (pozri body 22 a 23\nodôvodnenia).\n26. Ústavný súd zdôrazňuje, že starostlivo zvážil dôvody svojho rozhodnutia\na predkladá ich s cieľom upevniť dôveru dotknutých osôb (netreba zabúdať, že národná rada\nsa z vlastnej vôle podriadila kontrole ústavného súdu). Táto dôvera je pre riadne fungovanie\nústavného súdu základnou podmienkou, keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci\nnedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“\n(PL. ÚS 92/2011). Práve pre zachovanie dôvery a splnenie svojej povinnosti sa ústavný súd\naj týmto rozhodnutím zaviazal vykonať všetko potrebné pre riadne meritórne rozhodnutie\nv prerokovávanej veci.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. apríla 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestné všeobecné", "prezident republiky", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp demokracie", "ústavnosť", "právny štát", "rozhodnutie", "milosť", "amnestia", "materiálne jadro ústavy", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu"], "ustanovenia": ["čl. 129a ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:76cebc09-0877-4295-9d3d-840f491ac744", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.855.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 855/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 855/2016 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 128, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.855.2016.1"}, {"guid": "ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6"}, {"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1"}, {"guid": "ussr:8280b058-db56-42f0-8025-b55411883727", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 306/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 306/2014 z 6. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8280b058-db56-42f0-8025-b55411883727"}, {"guid": "ussr:8c22d03b-5479-4f8c-bd16-7593f7a3730a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c22d03b-5479-4f8c-bd16-7593f7a3730a"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 92/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-29", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55"}, {"guid": "ussr:5664b741-68c4-4732-b084-e8261a051542", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2010 z 26. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5664b741-68c4-4732-b084-e8261a051542"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}], "citovane_v": []}