{"guid": "ussr:f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 50/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1/text", "citacie_n": 129, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 50/2015-148\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. marca 2017 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny\nMochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny\n40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nPOLÁČEK & PARTNERS, s. r. o., Vajnorská 100/A, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát Mgr. ICLic. Pavol Poláček, LL.M, M.A., vo veci namietaného nesúladu § 4 ods. 3\nzákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej\nkombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\nnevyhovuje.\n\n40\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. júla 2015\ndoručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore\nobnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o podpore\nOZE“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“).\nV úvodnej časti svojho návrhu skupina poslancov popisuje skutkový stav, ktorý\npredchádzal podaniu návrhu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:\n«V decembri 2014 a januári 2015 prevádzkovatelia regionálnych distribučných\nsústav doručili list 1 137 výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len\n„OZE“), v ktorom im oznámili, že v roku 2015 im nebude poskytnutá podpora,\na to s poukazom na sankciu uvedenú v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE.\nPrevádzkovatelia regionálnych distribučných sústav aplikáciu predmetnej sankcie\nzdôvodnili tým, že dotknutí výrobcovia elektriny z OZE si nesplnili oznamovaciu povinnosť\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. K odňatiu podpory výrobcom elektriny\nz OZE tak prakticky došlo iba obyčajným listom zo strany prevádzkovateľa regionálnej\ndistribučnej sústavy... Strata podpory má pre výrobcov elektriny z OZE likvidačné\nnásledky... Pri výrobe elektriny z OZE predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu\nelektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory.\nV niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %. Je preto zjavné, že\nbez poskytnutia podpory nie je výrobca elektriny z OZE schopný zabezpečiť prevádzku\na chod elektrárne... Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pre podstatnú časť výrobcov elektriny\n\n2\n\npredstavuje výroba elektriny z OZE jediný zdroj príjmu. Strata podpory tak bude mať\nza následok ich zánik, nakoľko zabezpečenie prevádzky elektrárne na obdobie jedného roka\nje bez podpory nemysliteľné.»\nV ďalšej časti návrhu poukazuje skupina poslancov na právnu úpravu, podmienky\na dĺžku podpory obnoviteľných zdrojov energie a sankciu spočívajúcu v nemožnosti\nuplatniť si právo na podporu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:\n«V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona o podpore OZE sa podpora výroby\nelektriny z OZE zabezpečuje:\n-\n\nprednostným pripojením zariadenia do distribučnej sústavy,\n\n-\n\nprednostným prístupom do sústavy,\n\n-\n\nprednostným prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny,\n\n-\n\nodberom elektriny za cenu elektriny na straty,\n\n-\n\ndoplatkom,\n\n-\n\nprevzatím zodpovednosti za odchýlku.\n\nPodľa § 6 ods. 1 písm. a) Zákona o podpore OZE sa cenou elektriny rozumie „cena\nelektriny schválená alebo určená úradom podľa osobitného predpisu pre elektrinu vyrobenú\nz obnoviteľných zdrojov energie(...)“. Táto je stanovená platným cenovým rozhodnutím\nÚradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydaným pre každého výrobcu\nelektriny z OZE osobitne.\nPodľa § 6 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE sa cenou elektriny na straty\nrozumie „aritmetický priemer cien elektriny na účely pokrytia strát všetkých\nprevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav; ceny elektriny(...) sú schválené alebo\nurčené úradom“. Cena elektriny na straty je každoročne stanovená v rozhodnutí Úradu\nvydanom pre každého prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy osobitne. Cena\nelektriny na straty pre rok 2015 je stanovená pre všetkých troch prevádzkovateľov\nregionálnej distribučnej sústavy v rovnakej výške, a to 44,0150 EUR/MWh.\nPodľa § 6 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE sa doplatkom rozumie „rozdiel\nmedzi cenou elektriny a cenou elektriny na straty, ktorý uhrádza výrobcovi elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie(...) prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy,\n\n3\n\ndo ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené alebo na vymedzenom území ktorého sa\nnachádza“.\nPodľa § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE má výrobca elektriny z OZE právo\nna odber elektriny za cenu elektriny na straty „ktorú dodal za kalendárny mesiac(...)\nprevádzkovateľovi\n\nregionálnej\n\ndistribučnej\n\nsústavy\n\nalebo\n\nsubjektom\n\npovereným\n\nprevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke\nelektriny“.\nPodľa § 5 ods. 6 písm. a) Zákona o podpore OZE je prevádzkovateľ regionálnej\ndistribučnej sústavy „povinný uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu písomnú\nzmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave, ak o jej\nuzatvorenie takýto výrobca elektriny požiadal“.\nPodľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE má výrobca elektriny právo\nna doplatok „na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo\nv prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny\nvyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú\nspotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber\nelektriny podľa písmena b) neuplatňuje“.\nUstanovenie § 3 ods. 6 Zákona o podpore OZE garantuje výrobcom elektriny\npodporu spočívajúcu v poskytnutí doplatku po dobu 15 rokov. Podľa uvedeného\nustanovenia „podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu\nelektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky(...)“...\nZákon o podpore OZE zároveň v § 6 ods. 3 ustanovuje, že „cena elektriny\npre stanovenie doplatku podľa § 3 ods. 1 písm. c) v rokoch nasledujúcich po roku uvedenia\nzariadenia výrobcu elektriny do prevádzky je rovnaká ako v roku, v ktorom bolo zariadenie\nvýrobcu elektriny uvedené do prevádzky“...\nZákonom č. 382/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2014 bolo novelizované ustanovenie\n§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (ďalej aj ako „napádané ustanovenie“ alebo „napádaná\nprávna úprava“), v zmysle ktorého „výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní\npovinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu\nelektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.»\n\n4\n\nV ďalších častiach svojho návrhu skupina poslancov odôvodňuje namietaný nesúlad\nnapadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s označenými ustanoveniami ústavy\na dodatkového protokolu.\nVo vzťahu k namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 20 ods. 1\na 4 ústavy skupina poslancov v prvom rade formuluje právny názor, že „nárok výrobcu\nelektriny na podporu vo výške stanovenej a garantovanej na základe Zákona o podpore\nOZE na obdobie 15 rokov... potrebné považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené\nčl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu... Navrhovatelia považujú napádané\nustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE za zjavne zasahujúce do práva vlastniť\nmajetok. V zmysle daného ustanovenia si výrobca elektriny z OZE nemôže na vyrobenú\nelektrinu uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok ak dôjde k nesplneniu\npovinností podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE... odopretie zákonnej podpory tak\npredstavuje zásah do vlastníckeho práva výrobcov elektriny z OZE. K tomuto zásahu\ndochádza podľa navrhovateľov v príkrom rozpore s Ústavou.“.\nPodľa skupiny poslancov «Inštitút nemožnosti uplatnenia práva na podporu\nzakotvený v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE predstavuje vyvlastnenie de facto, nakoľko\nfakticky pozbavuje výrobcov elektriny z OZE zákonnej podpory. Pojem „nemôže uplatniť“\nmá za následok odopretie celého obsahu vlastníckeho práva ako takého» a poukazuje\nna podmienky vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva, tak ako\nvyplývajú z dikcie ústavy a príslušnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru skupiny\nposlancov „odňatie práva na uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE\nnespĺňa žiadnu z podmienok pre vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\na napádané ustanovenie je tak v zjavnom rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy“.\nVo vzťahu k namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1\ndodatkového protokolu skupina poslancov argumentuje najmä takto:\n„Pri posudzovaní zásahu do práva na pokojné užívanie majetku Európsky súd\npre ľudské práva v prvom rade skúma, či došlo k:\n\n5\n\n- zbaveniu majetku (2. veta/pravidlo),\n- úprave užívania majetku (3. veta/pravidlo),\n- inému zásahu do pokojného užívania majetku (1. veta/pravidlo)...\nV zmysle vyššie načrtnutej kategorizácie možno odňatie možnosti uplatniť si právo\nna podporu označiť za zbavenie majetku, a to vzhľadom na účinky takéhoto zásahu\nso stupňom faktického vyvlastnenia. V prípade pochybností o zaradení napádanej úpravy\ndo prvej uvedenej kategórie majú navrhovatelia za to, že daný inštitút je potrebné označiť\nza úpravu užívania majetku, prinajmenšom tento zásah musí byť s určitosťou zaradený\ndo najširšej kategórie, ktorá predstavuje akýkoľvek iný zásah do pokojného užívania\nmajetku...\nPodľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno zásah do práva\nna pokojné užívanie ospravedlniť, ak k nemu došlo\n- na základe zákona (princíp legality),\n- ak sledoval legitímny cieľ v podobe verejného/všeobecného záujmu (princíp\nlegitimity),\n- ak bola pri realizácii zásahu dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmom\nna ochranu majetku jednotlivca a širšími spoločenskými záujmami (jednotlivcovi nemožno\ns odkazom na verejný či všeobecný záujem uložené niesť nadmerné či neprimerané\nbremeno).“\nV súvislosti s právom na ochranu majetku garantovaným čl. 1 dodatkového\nprotokolu skupina poslancov taktiež vyjadruje názor, že napadnutá právna úprava je v\nrozpore s princípom legality i legitimity, pričom „... ak by aj bolo možné označiť napádanú\núpravu za legálnu a legitímnu, táto úprava predstavuje zrejmú nerovnováhu medzi záujmom\nvýrobcov elektriny z OZE a verejným záujmom, čo predstavuje porušenie poslednej\npodmienky pre ospravedlnenie zásahu do práva na pokojné užívania majetku“.\nK namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s čl. 35\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy skupina poslancov argumentuje najmä takto:\n„... plnenie povinností podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore, ako aj sankcionovanie\nich nesplnenia, jednoznačne spadá do okruhu zákonnej úpravy podnikania v oblasti\n\n6\n\nenergetiky a zásahy do tejto zákonnej úpravy sú možné iba v rámci ústavných limitov...\nAkékoľvek zásahy do tejto oblasti regulácie je tak potrebné posudzovať v kontexte práva\nna podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy, ako aj s poukazom na legitímne\nočakávania výrobcov elektriny z OZE, ktoré vychádzali z právnej úpravy podnikania v\ndanej oblasti, ktorá im zabezpečuje podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o\npodpore OZE...“\nPodľa názoru skupiny poslancov «Napádaná úprava mení zákonom garantované\npravidlá pre podnikanie vo výrobe elektriny z OZE a zároveň zasahuje podstatu práva\nna podnikanie - zisk podnikateľa. V nadväznosti na kritériá uvedené v rozhodnutí\nÚstavného súdu citovaného vyššie je potrebné uviesť, že táto legislatívna zmena:\n- bola uskutočnená v rozpore s princípom proporcionality,\n- bola uskutočnená zákonom, ktorý po materiálnej stránke neobsahoval dostatočnú\núpravu tohto inštitútu (absencia administratívneho procesu a orgánu ktorý by daný inštitút\nmal aplikovať alebo rozhodnúť o možnosti jeho aplikácie),\n- nezodpovedná žiadnemu legitímnemu cieľu,\n- nie je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa...\nnapádaná úprava § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je v rozpore s čl. 35 ods. 1 Ústavy“...\na „v rozpore s čl. 13 ods. 4 Ústavy“.».\nK namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1 ods. 1 ústavy\nskupina poslancov uvádza, že napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE je v rozpore\ns princípom materiálneho právneho štátu, pretože „zasahuje do základných práv ústavne\nneprípustným spôsobom“, porušuje „princíp právnej istoty vzhľadom na neurčitosť\nnapádanej právnej úpravy“, zavádza „nepravú retroaktivitu bez akéhokoľvek právne\nrelevantného dôvodu, resp. bez akýchkoľvek dôvodov všeobecného resp. verejného\nzáujmu... V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné napádanú právnu úpravu označiť\nza porušujúcu čl. 1 ods. 1 Ústavy.“.\nPodľa názoru skupiny poslancov napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE\nzasahuje do princípu právnej istoty, keďže:\n\n7\n\n- neexistuje žiadny orgán, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení povinností\npodľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE,\n- neexistuje procesný rámec, ktorý by upravoval postup pri posudzovaní splnenia,\nresp. nesplnenia povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE,\n- neexistuje žiadny individuálny akt aplikácie práva, ktorý by bol záväzným\nkonštatovaním nemožnosti uplatniť si právo na podporu,\n- nie je zrejmé, od ktorého okamihu stráca výrobca elektriny z OZE možnosť uplatniť\nsi právo na podporu,\n- sporný a nejasný je rovnako samotný inštitút „nemožnosti uplatniť si právo“, ktorý\nzákon o podpore OZE bližšie neupravuje.\nNa základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov navrhuje,\naby po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov\nenergie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4,\nčl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. ako aj s čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený\nv zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.“\nSkupina poslancov zároveň navrhuje, aby ústavný súd pozastavil účinnosť\nnapadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE.\nÚstavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 50/2015-44 zo 4. novembra 2015 ho prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie a zároveň návrhu na pozastavenie\núčinnosti § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nevyhovel.\n\n8\n\nII.\nĎalší priebeh konania\nPo prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39\nods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“) a od vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho\núčastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo spravodlivosti“), stanovisko k návrhu, pričom účastníkov konania zároveň\npožiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nII.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nPredseda národnej rady v liste z 26. apríla 2016 oznámil ústavnému súdu, že národná\nrada netrvá na ústnom pojednávaní, a v stanovisku národnej rady k návrhu skupiny\nposlancov okrem iného uviedol: „Napádané ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore\nobnoviteľných zdrojov energie sa do právneho poriadku Slovenskej republiky dostalo\nzákonom č. 382/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore\nobnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 251/2012 Z. z.\no energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z. z.\nÚmysel zákonodarcu bol pri konštruovaní predmetného ustanovenia naznačený v dôvodovej\nspráve, podľa ktorej bolo účelom prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata\npodpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď\nnepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo\nneoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.“\nV stanovisku národnej rady\n\nsa\n\nďalej zdôrazňuje nevyhnutnosť prihliadať\n\npri posudzovaní napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE aj na súvisiace\nustanovenia tohto zákona, ako aj na záväzky vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky\nv Európskej únii. V tejto súvislosti sa v stanovisku zdôrazňuje, že „Podpora výroby\nelektriny z obnoviteľných zdrojov elektriny je jedným zo záväzkov Slovenskej republiky\n\n9\n\nvoči Európskej únii. Ide predovšetkým o záväzok prebrať do nášho právneho poriadku\neurópsku legislatívu v tejto oblasti, sekundárne právne akty, smernice Európskeho\nparlamentu a Rady, ktoré sú v našom právnom poriadku prebraté predovšetkým v zákone\no podpore obnoviteľných zdrojov energie a súvisiacej legislatíve. Ide najmä o smernicu\nEurópskeho parlamentu a rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie\nz obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc\n2001/77/ES a 2003/30/ES. Podľa čl. 13 ods. 1 citovanej smernice sú členské štáty povinné\nzabezpečiť, aby akékoľvek vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania\na vydávania osvedčení a povolení, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam a súvisiacim\ninfraštruktúram prenosových a distribučných sústav na výrobu elektriny a tepla alebo\nchladu z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy premeny biomasy na biopalivá alebo\nna iné energetické produkty, boli primerané a nevyhnutné. Pravidlá poskytovania podpory\nnie sú v uvedenej smernici upravené, teda každý členský štát sám určuje pravidlá\njej poskytovania tak, aby boli transparentné, primerané a efektívne.\nZákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie ustanovuje pravidlá pre podporu\npre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov predovšetkým prednostným pripojením\nzariadenie do distribučnej sústavy, prednostným prístupom do sústavy, prednostným\nprenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, odberom elektriny za cenu\nelektriny sa stratu, doplatkom a prevzatím zodpovednosti za odchýlku. Zákon o podpore\nobnoviteľných zdrojov energie ďalej ustanovuje podmienky podpory pre výrobcov elektriny\nz obnoviteľných zdrojov. Ide napríklad o právo na odber elektriny za cenu elektriny\nza straty. V tejto súvislosti je prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy povinný\ns výrobcom uzatvoriť písomnú zmluvu o dodávke elektriny. Zákon o podpore obnoviteľných\nzdrojov energie nadväzne výrobcovi energie garantuje právo na doplatok, ktorý vypláca\nvýrobcovi elektriny regionálna distribučná sústava. Zákon tiež garantuje dĺžku podpory\npri poskytnutí doplatku, a to na 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky.“.\nPodľa stanoviska národnej rady napadnutá „právna úprava bola prijatá\nv štandardnom legislatívnom procese, a... tak, aby poskytovala adresátom právnych noriem\nv nej obsiahnutých dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s právami\na povinnosťami v nej obsiahnutými. Predmetný zákon bol zákonodarným orgánom\n\n10\n\nschválený 22. októbra 2013 a publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\n20. novembra 2013 Z. z. (čiastka 92), pričom nadobudnutie účinnosti predmetnej novely\nzákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie bolo ustanovené na 1. januára 2014.\nVzhľadom na nadobudnutie účinnosti a s ňou súvisiace prechodné ustanovenia uvedené\nv § 18e zákona o podpore obnoviteľných zdrojov elektriny bola predmetná novela...\nkoncipovaná tak, aby povinnosti pre výrobcov elektriny mohli byť plnené v dostatočnom\nčasovom predstihu.“.\nVo vzťahu k námietke retroaktívneho pôsobenia napadnutého ustanovenia zákona\no podpore OZE sa v stanovisku národnej rady uvádza, že nepravá retroaktivita nie je\nv právnom poriadku Slovenskej republiky ojedinelá.\nII.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky\nStanovisko\n\nvlády\n\nako\n\nvedľajšieho\n\núčastníka,\n\nzastúpenej\n\nministerstvom\n\nspravodlivosti, z 31. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené 8. januára 2016; vláda\nv ňom navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveň\noznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.\nV stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:\n«V časti II. bodu A. návrh skupiny poslancov uvádza, že listy od prevádzkovateľa\nregionálnej distribučnej sústavy vzťahujúce sa na nesplnenie oznamovacej povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona a oznámenie, že výrobcom elektriny podľa zákona nebude\nposkytnutá pre rok 2015 podpora, sú len obyčajnými listami. Zákon neustanovil akou\nformou prevádzkovateľ distribučnej sústavy upozorní výrobcu elektriny na skutočnosť,\nže v nasledujúcom roku mu nebude poskytnutá podpora z dôvodu nesplnenia jeho\npovinností ustanovených zákonom. Uvedený argument nie je právne relevantný. V bode B.\nnávrh skupiny poslancov rozoberá následné finančné dopady pri neposkytnutí podpory\npre výrobcov elektriny. Finančné dopady nevznikli automaticky prijatím zákona, ale až\nv dôsledku nesplnenia povinností výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 2 zákona. Uvedená\n\n11\n\nskutočnosť bola jednoznačne zrejmá v čase prijímania právneho predpisu. Následky\nspôsobuje neplnenie povinností ustanovených prijatým zákonom.\nV časti III. Návrh skupiny poslancov neucelene popisuje právnu úpravu a princípy,\nktoré sú už zrejmé z obsahu zákona.\nV časti IV. Návrh skupiny poslancov deklaruje fikciu, ktorá sa opakuje aj následne\nv ďalšom texte návrhu, podľa ktorej právna úprava zákonných povinností výrobcov\nelektriny znamená zásah do vlastníctva a jeho obsahu.\nJe zrejmé, že dôsledok nesplnenia si povinnosti nie je a nemôže byť objektívnym\npredpokladom pre zmenu obsahu vlastníctva. Textácia zdôvodnenia bodu A, B, C, D\nvo vzťahu k celému obsahu návrhu nie je kompatibilná k obsahu práva vlastniť majetok.\nNesúvisí s výkladom predmetu ochrany vlastníctva čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ohrane ľudských práv a základných slobôd. Nárok výrobcu na podporu je podmienený\nplnením celého komplexu zákonom ustanovených povinností. Ich úprava nie je „zásahom\ndo práva výrobcu“ na podporu, alebo legitímneho očakávania majetkového práva, alebo\núžitkov z vlastníctva. Neplnenie akejkoľvek povinnosti, nie len povinností uvedených v § 4\nods. 2 zákona, vo vzťahu k podpore pre výrobcov elektriny samo o sebe nie je sankciou.\nVšetky zákonom ustanovené povinnosti v ustanovení § 4 ods. 2 zákona predstavujú\nlegitímne stanovenie zákonných predpokladov na uplatňovanie práva na podporu.\nV časti V. sa návrh snaží nadväzovať na predchádzajúcu fikciu, akoby ustanovenie\npovinností pre výrobcov elektriny a zákonných predpokladov na uplatnenie práva\nna podporu znamenalo obmedzenie vlastníckeho práva, zbavenie majetku dokonca\nv prípade dobrovoľného neplnenia zákonom stanovených povinností niektorými výrobcami\nelektriny, aj vyvlastnenie. Návrh nezohľadňuje existujúce právne princípy núteného\nvyvlastnenia a rovnako aj núteného obmedzenia vlastníckych práv. Celý komplex povinností\nvýrobcu elektriny pre získanie podpory, ktorý zákon ustanovuje (bez akýchkoľvek námietok\npri prijímaní zákona) návrh označuje v bodoch B, C, D, E účelovo za neoprávnený,\nneprimeraný a dokonca nevhodný zásah do vlastníctva výrobcov elektriny z obnoviteľných\nzdrojov energie. Je zároveň náležité, aby nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti výrobcu malo\nza následok dopad na výrobcu elektriny. V prípade ak sa niektorí z výrobcov elektriny\númyselne alebo z nedbanlivosti (bez donútenia a dobrovoľne) rozhodnú neplniť ktorúkoľvek\nzo svojich zákonom ustanovených povinností, nepochybil zákonodarca. Pritom nie je\n\n12\n\npre žiadny subjekt dôvodné, aby za porušenie svojich zákonných povinností žiadal\nposkytovanie primeranej náhrady. Je nesporné, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. a), b)\na c) zákona neboli ani v čase prijímania zákona, ani v neskoršom období pri jeho\nnovelizácii, žiadnymi spôsobmi spochybnené. Uvedené povinnosti boli ustanovené\nod účinnosti zákona 1. septembra 2009 a doposiaľ neboli žiadnym spôsobom menené.»\nK námietkam skupiny poslancov, ktoré sa sústreďujú na plnenie povinností v súlade\ns § 4 ods. 2 písm. c) a d) zákona o podpore OZE, vláda predkladá tieto argumenty:\n«Povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona „oznámiť Úradu pre reguláciu\nsieťových odvetví (ďalej len „úrad“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy\nuplatnenie podpory podľa§ 3 ods. 1 písm. b) a c) vrátane predpokladaného množstva\ndodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach\nvýrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný\ninformovať prevádzkovateľa regionálne distribučnej sústavy o využití práva podľa ods. 1\nnajneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky“ predpokladá,\nže výrobca elektriny si bude uplatňovať právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c)\nzákona nasledujúci kalendárny rok prostredníctvom oznámenia. V uvedenej povinnosti\nje presne stanovený termín oznamovania a subjekt, ktorému sa predmetná skutočnosť\noznamuje. V rámci tohto oznámenia uvádza výrobca elektriny aj predpokladané množstvo\nelektriny. Ak nebol výrobca elektriny zbavený tejto povinnosti úrad, ako aj prevádzkovateľ\ndistribučnej spoločnosti očakávajú údaje, ktoré sú potrebné na výpočet celkovej podpory\nna budúci rok. Tieto údaje sú potrebné na stanovenie nákladov na podporu výrobcov\nelektriny.\nPovinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona „vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore\ns podmienkami podpory podľa tohto zákona“ zaväzuje výrobcu elektriny vrátiť doplatok,\nktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami na získanie podpory podľa zákona.\nSkutočnosť, že výrobcovi elektriny bol vyplatený doplatok v rozpore s podmienkami\nustanovenými zákonom znamená, že mu bola vyplatená podpora, na ktorú nemal nárok.\nTáto skutočnosť nie je sankcionovaná. Sankcionovaná je iba skutočnosť, že výrobca\nelektriny nevrátil neoprávnenú podporu v termíne uvedenom v § 4 ods. 4 zákona. Vzhľadom\n\n13\n\nna nevrátenie neoprávnenej podpory je náležité obmedzenie škody, ktorá vznikla\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, aby si výrobca elektriny neuplatňoval\nprávo na podporu na kalendárny rok v zmysle § 4 ods. 3 zákona. Je potrebné uviesť,\nže podľa § 5 ods. 1 zákona „náklady vzniknuté prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej\nsústavy poskytnutím podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) zohľadní úrad v konaní\no cenovej regulácii“, čo znamená, že prevádzkovateľovi distribučnej sústavy sú v súvislosti\ns podporou kompenzované iba náklady s poskytovaním podpory v zmysle zákona.\nFormuláciu ustanovení § 4 ods. 3 zákona, podľa ktorého „výrobca elektriny s právom\nna podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa ods. 2 si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom\nzariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci\nkalendárny rok“, z ktorej je evidentné, že nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti výrobcu\npodľa zákona vo väzbe na § 4 ods. 2 zákona má za následok stratu práva na podporu\npodľa ods. 1 písm. b) a c) pre toho výrobcu, ktorý si nesplnil niektorú z povinností\nustanovených zákonom, považujeme za celkom jednoznačnú. Podpora podľa § 3 ods. 1\npísm. b) a c) zákona a jej garancia „po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia\ndo prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti\nzariadenia výrobcu elektriny“ predstavuje formu zvýhodnenia výrobcu elektriny na trhu\ns elektrinou, ktorý splnil podmienky na uplatnenie práva na podporu. Plnenie povinností\npodľa § 4 ods. 3 zákonodarca určil ako obligatórnu podmienku pre uplatnenie si práva\nvýrobcu elektriny na získanie podpory na kalendárny rok. Ak následne splní povinnosti,\nv nasledujúcom kalendárnom roku si môže právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c)\nzákona uplatňovať.»\nVo vzťahu k námietke skupiny poslancov, podľa ktorej zákonom o podpore OZE\nustanovené povinnosti pre výrobcov elektriny nie sú v súlade s právom na pokojné užívanie\nmajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vláda vo svojom stanovisku ďalej argumentuje:\n«Z dikcie predmetného článku je zrejmé, že stanovenie konkrétnych povinností\nvýrobcovi elektriny v ustanoveniach zákona a osobitne v § 4 ods. 2, sa žiadnym spôsobom\nnevzťahuje k právu „pokojne užívať majetok“. Zároveň ustanovenie konkrétnych povinností\npre výrobcu ho „nezbavuje majetku“ vynúteným spôsobom. Je preto zrejmé, že nie je možné\nuplatňovať kritéria na vynútený zásah do majetku.»\n\n14\n\nPodľa názoru vlády napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE nie je ani\nv nesúlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže «V časti VII. sa návrh skupiny poslancov odvoláva\nna „právo podnikať“ a „dosahovať zisk“ rovnako aj pre tých výrobcov elektriny, ktorí si\nnesplnili konkrétne povinnosti ustanovené zákonom. Vzhľadom na logický rozpor nie je\nmožné sa odvolávať na článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého znením sa\npodaný návrh zaoberá. V časti VIII. návrh deklaruje, že ustanovenie zákonných povinností\na zákonných predpokladov na uplatnenie podpory znamená „obmedzovanie základných\npráv a slobôd“ podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené by\npre základné práva a slobody pri dotknutom zákonom postupe malo za následok\nmimoriadne nelogický záver. Zákonom ustanovený komplex povinností je u výrobcov\nelektriny jednoznačný. Pre právny systém Slovenskej republiky zároveň platí zásada, podľa\nktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. V časti IX. sa namieta porušenie čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát. Ustanovenie konkrétnych zákonných povinností a predpokladov\npre uplatnenie práva na podporu výrobcom elektriny je podľa navrhovateľov porušením\ndemokratických hodnôt, alebo princípu materiálneho právneho štátu alebo narušením\nprávnej istoty. Zákonom ustanovený komplex povinností výrobcom elektriny nenarúša\ndemokratické princípy a ústavný poriadok, je vymedzený s určitosťou a jasnou predstavou\no právnej situácii priamo spojenou s dôsledkami neplnenia si zákonných povinností.\nNenarúša ani legitímne očakávania z pohľadu dosahovania zisku v prípade plnenia\ndotknutých zákonných povinností. Dôsledky nesplnenia týchto povinností sú jasné\na dôsledky sú zákonom dopredu predvídateľné. Záleží len výhradne na konaní povinného\nsubjektu, či niektoré zo zákonných povinností splní alebo nesplní. V ničom nie je\nobmedzovaná, legislatívnymi ani podnikateľskými bariérami, sloboda a možnosti\nrozhodovania subjektov. Podnikanie v energetike je špecifická činnosť, ktorá je upravená\npredovšetkým zákonom č. 251/2012 Z. z. a energetike a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov. Zákonom č. 251/2012 Z. z. je ustanovený aj inštitút zodpovedného zástupcu,\nktorým je fyzická osoba, ktorá zodpovedá za odborné vykonávanie povolenej činnosti a musí\nmať odbornú spôsobilosť na vykonávanie povolenej činnosti. Odborná spôsobilosť\nzodpovedného zástupcu by mala byť zárukou plnenia všetkých zákonných povinností\ndržiteľa povolenia na podnikanie.».\n\n15\n\nVyjadrenia národnej rady a vlády k návrhu ústavný súd zaslal na vedomie právnemu\nzástupcovi skupiny poslancov.\nII.3 Vyjadrenie právneho zástupcu skupiny poslancov\nDňa 27. januára 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu\nskupiny poslancov označené ako „Vyjadrenie k stanoviskám vlády Slovenskej republiky\na Národnej rady Slovenskej republiky v konaní PL. ÚS 50/2015“ (ďalej aj „stanovisko\nskupiny poslancov“ alebo „stanovisko“), v ktorom podrobne, analyzujúc relevantnú\njudikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcu\nsa ochrany majetku, skupina poslancov akcentuje, že napadnutou právnou úpravou došlo\nk neprípustnému zásahu do ochrany majetku výrobcov elektriny z OZE, keďže je vo vzťahu\nk nim „neprimerane a nedôvodne invazívna, nemá dostatočnú hmotnoprávnu a procesnú\nkvalitu“.\nV stanovisku skupiny poslancov sa ďalej zvýrazňuje, že napadnuté ustanovenie\nzákona o podpore OZE odporuje princípu legality, keďže neobsahuje hmotnoprávne\nani procesné podmienky zásahu do majetku výrobcov elektriny z OZE, v dôsledku čoho\nje im\n\nodňatá\n\npodpora\n\nbez\n\nrozhodnutia\n\npríslušného\n\norgánu\n\nverejnej\n\nsprávy\n\nv administratívnom konaní, t. j. nemajú možnosť brániť si svoje práva v rámci\nadministratívneho konania. V tejto súvislosti skupina poslancov argumentuje, že\n„priznávanie podpory výrobcom elektriny z OZE je sférou verejného práva. Zákon\no podpore OZE je verejnoprávnym predpisom, čo znamená, že mal upravovať\nadministratívne konanie...“. V ďalšej časti stanoviska sa zvýrazňuje namietaný rozpor\nnapadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s princípom legitimity, keďže cieľ ním\nsledovaný spočívajúci v zabezpečení efektívnejšieho fungovania podpory elektriny z OZE\nje vágny a z hľadiska účelovosti iracionálny. Skupina poslancov argumentuje, že\n„oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny neumožňuje Úradu ani\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určiť náklady na vyplácanie doplatku\npre výrobcov elektriny z OZE, a teda ani výšku celkovej podpory pre výrobcu elektriny.\nOznamovacia povinnosť a sankcionovanie jej nesplnenia rovnako nie je spôsobilé\n\n16\n\nzabezpečiť akékoľvek zefektívnenie fungovania podpory.“. V nadväznosti na argumentáciu\no rozpore napadnutej úpravy s princípom legality a legitimity sa v stanovisku skupiny\nposlancov akcentuje jej zjavná neprimeranosť, keďže „drakonickým spôsobom zasahuje\ndo vlastníctva výrobcov elektriny z OZE“, a preto „nemôže požívať ochranu zo strany\nÚstavného súdu“.\nSúčasťou vyjadrenia skupiny poslancov je aj zoznam výrobcov elektriny, ktorí si\nnesplnili povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE na rok 2015, fotokópie\noznámení prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav adresované výrobcom\nelektriny z OZE o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015, ako aj\nfotokópie viacerých uznesení Okresného súdu Žilina o prerušení konaní, ktorých\npredmetom je rozhodovanie o žalobách výrobcov elektriny z OZE voči prevádzkovateľom\nregionálnej distribučnej sústavy o plnenie a nahradenie prejavu vôle súvisiacich\ns neposkytnutím podpory, do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu skupiny poslancov.\nII.4 Verejné pojednávanie\nNárodná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Právny zástupca skupiny\nposlancov ústavnému súdu v podaní doručenom 1. decembra 2015 oznámil, že trvá\nna ústnom pojednávaní vo veci. Na tomto základe ústavný súd nariadil ústne verejné\npojednávanie vo veci na 22. marec 2017 so začiatkom o 10.00 h.\nNa ústnom verejnom pojednávaní konanom 22. marca 2017 sa zúčastnil len právny\nzástupca skupiny poslancov, ostatní účastníci konania (národná rada a vláda) sa verejného\nústneho pojednávania nezúčastnili, pričom svoju neúčasť neospravedlnili.\nPo otvorení verejného pojednávania a oboznámení s doterajším priebehom konania\no návrhu skupiny poslancov vystúpil právny zástupca skupiny poslancov, ktorý sa\nv úvodnej časti svojho vystúpenia zameral na kritiku oznamovacej povinnosti ustanovenej\nv § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktorú považuje za „úplne absurdnú\n\n17\n\na nepotrebnú“, a na tomto základe následne argumentoval neexistenciou legitímneho\nverejného záujmu na zavedení sankčného mechanizmu obsiahnutého v § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE. Právny zástupca poukázal tiež na to, že „odňatím podpory v roku 2015\ndistribučné spoločnosti ušetrili na podpore 68 miliónov eur“, ale „odňatie podpory sa\nvôbec nepremietlo do koncovej ceny elektriny...“. V ďalšej časti svojho vystúpenia sa\nprávny zástupca zameral na zvýraznenie svojej právnej argumentácie s osobitným\nzameraním na zásah do práva na ochranu majetku.\nPo vystúpení právneho zástupcu skupiny poslancov a jeho odpovediach na otázky\nsudcov bolo verejné pojednávanie prerušené a po jeho opätovnom otvorení predsedníčka\nústavného súdu vyhlásila nález.\nIII.\nZákladné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\nIII.1 Podstata právneho problému nastoleného návrhom skupiny poslancov\nnárodnej rady a relevantná právna úprava\nNovelizáciou zákona o podpore OZE vykonanej zákonom č. 382/2013 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie\na vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z. z., došlo (okrem iného)\ns účinnosťou od 1. januára 2014 aj k zmene § 4 ods. 3 tohto zákona.\nSkupina poslancov teda namieta nesúlad § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1\nods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy v znení účinnom od 1. januára\n2014, podľa ktorého\n„Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2,\nsi nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo\n\n18\n\npodľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.“ (ďalej aj „napadnuté\nustanovenie zákona o podpore OZE“).\nNapadnutým ustanovením zákona o podpore OZE sa nahradilo pôvodné znenie § 4\nods. 3 tohto zákona, ktoré bolo účinné od 1. januára 2010. Pôvodné znenie § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE účinné do 31. decembra 2013 znelo takto:\n„Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý\nnesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).“\nÚstavný súd považuje v záujme objektívneho uchopenia právnych problémov\nnastolených návrhom skupiny poslancov v prvom rade za nevyhnutné poukázať\nna postavenie a funkciu napadnutého § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v rámci vnútornej\nkonštrukcie zákona o podpore OZE.\nPredmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 tohto\nzákona, podľa ktorého\n„Tento zákon ustanovuje\na) spôsob podpory a podmienky podpory výroby\n1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie,\n2. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou,\n3. biometánu,\nb) práva a povinnosti výrobcov\n1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie,\n2. elektriny kombinovanou výrobou,\n3. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou,\n4. biometánu,\nc) práva a povinnosti ďalších účastníkov trhu s elektrinou a plynom,\nd) práva a povinnosti právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá uvádza na trh\nmotorové palivá a iné energetické produkty použité na dopravné účely (ďalej len „pohonné\nlátky“).“.\n\n19\n\nV nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o podpore OZE sú v § 3\nustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú\nustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny. Ústavný súd v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že všetky ustanovenia § 3 a § 4 (vrátane napadnutého ustanovenia) zákona\no podpore OZE je potrebné interpretovať a aplikovať v priamej príčinnej súvislosti.\nZ ustanovení § 3 zákona o podpore OZE ústavný súd považuje za potrebné (v zhode\ns návrhom skupiny poslancov) upriamiť pozornosť predovšetkým na jeho odsek 1 a prvú\nvetu odseku 3.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona o podpore OZE sa podpora výroby elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou\nvýrobou zabezpečuje\na) prednostným\n1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy,\n2. prístupom do sústavy,\n3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny,\nb) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej\nje zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty,\nc) doplatkom,\nd) prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej\nsústavy.\nPodľa § 3 ods. 6 prvej vety zákona o podpore OZE sa podpora podľa odseku 1\npísm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času\nuvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie\ntechnologickej časti zariadenia výrobcu elektriny.\nV nadväznosti na reguláciu spôsobov a podmienok podpory sa v § 4 ods. 1 zákona\no podpore OZE ustanovujú práva výrobcov elektriny. Ústavný súd konštatuje, že označené\nustanovenie zákona o podpore OZE platilo v čase doručenia návrhu skupiny poslancov\n\n20\n\nústavnému súdu v pôvodnom znení a v takomto znení platí aj v čase rozhodovania o návrhu\nskupiny poslancov.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona o podpore OZE výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky\nna získanie podpory podľa § 3 (ďalej len „výrobca elektriny s právom na podporu“),\nmá právo na\na) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,\nprednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu\nelektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu\na neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa\nnevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením,\nb) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov\nenergie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac\nprevádzkovateľovi\n\nregionálnej\n\ndistribučnej\n\nsústavy\n\nalebo\n\nsubjektom\n\npovereným\n\nprevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,\nc) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny\nvyrobenej za kalendárny mesiac z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej\nvysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu\nelektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny\npodľa písmena b) neuplatňuje,\nd) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej\nje zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej\ndistribučnej sústavy, za cenu elektriny na straty v období\n1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca\nkalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku\nalebo\n2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu\ndo prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto\nzariadenia uplynulo najviac 15 rokov.\n\n21\n\nNa právnu úpravu práv výrobcov elektriny z OZE (ich práv na podporu)\nbezprostredne nadväzuje úprava ich povinností v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE výrobca elektriny s právom na podporu je\npovinný\na) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode\nelektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej\nvysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok,\nb) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má\nuzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky\nv termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej\nsústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW,\nc) oznámiť úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie\npodpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej\nelektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu\nelektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať\nprevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr\n30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky,\nd) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3\nods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto\nzákona.\nV nadväznosti na citované ústavný súd považuje za žiaduce (nad rámec návrhu\nskupiny poslancov) uviesť, že popri povinnostiach ustanovených v § 4 ods. 2 zákon\no podpore OZE ustanovuje výrobcom elektriny s právom na podporu aj ďalšie povinnosti\nustanovené v § 4 ods. 4 až 7 tohto zákona. Na porušenie týchto povinností sa však skupinou\nposlancov namietaný sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE\nnevzťahuje. Z ustanovení § 16 ods. 1 písm. a) až d) zákona o podpore OZE totiž vyplýva, že\nporušením týchto povinností sa výrobcovia elektriny s právom na podporu dopustia\nsprávnych deliktov, ktoré sú sankcionovateľné uložením pokuty Štátnou energetickou\ninšpekciou podľa § 16 ods. 2 písm. a) tohto zákona.\n\n22\n\nVo vzťahu k povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona\no podpore OZE ústavný súd podčiarkuje, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE\nukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia\n(tieto ustanovenia sú účinné od 1. januára 2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2\npísm. d) majú výrobcovia elektriny od 1. marca 2013.\nVychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o podpore OZE, ústavný súd považuje\nza potrebné už na tomto mieste zdôrazniť, že účelom § 4 ods. 3 tohto zákona už podľa jeho\npôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré\ntento zákon výrobcom elektriny ukladá [konkrétne išlo o povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2\npísm. a) a b) tohto zákona]. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom\nč. 382/2013 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu\ntýchto právnych dôsledkov. Ústavný súd pritom nespochybňuje, že tieto (potenciálne)\nprávne dôsledky môžu mať (majú) zjavne výraznejší negatívny dopad na výrobcov\nelektriny, ako to bolo podľa pôvodnej právnej úpravy, keďže priamym dôsledkom\nnesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE je nielen strata\npráva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom\nregionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu\nelektriny na straty [právo ustanovené v§ 4 ods. 1 písm. b) tohto zákona], ale aj práva\nustanoveného v § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona, teda práva na tzv. doplatok, ktorým sa\nv zmysle § 6 ods. 1 písm. c) tohto zákona rozumie „rozdiel medzi cenou elektriny a cenou\nelektriny na straty, ktorý uhrádza výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie\nalebo výrobcovi elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou prevádzkovateľ\nregionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené alebo\nna vymedzenom území ktorého sa nachádza“.\nNapadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE je v návrhu skupiny poslancov\noznačované ako „sankcia“. Vo vzťahu k tomuto označeniu formuluje výhrady vo svojom\nvyjadrení vláda, v ktorom sa v tejto súvislosti uvádza, že „Nesplnenie akejkoľvek\npovinnosti, nie len povinností uvedených v § 4 ods. 2 zákona vo vzťahu k podpore\npre výrobcov elektriny samo osebe nie je sankciou. Všetky zákonom ustanovené povinnosti\n\n23\n\nv ustanovení § 4 ods. 2 zákona predstavujú legitímne stanovenie zákonných predpokladov\nna uplatňovanie práva na podporu.“. Aj keď ústavný súd rešpektuje racionálne jadro\nargumentácie vlády, zohľadňujúc potenciálne právne dôsledky uplatnenia mechanizmu\nustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, prikláňa sa k názoru skupiny poslancov,\nže ide o „sankciu“, a zároveň dodáva, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter.\nBez ohľadu na právnu charakteristiku napadnutého ustanovenia zákona o podpore\nOZE (sankcia alebo jeden zo zákonných predpokladov na uplatňovanie práva na podporu)\nústavný súd považuje už na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že neplnenie zákonom\nustanovených\n\npovinností\n\nnemôže\n\nv právnom\n\nštáte\n\npožívať\n\nprávnu\n\nochranu.\n\nNaopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy\naj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom\nustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať\nnegatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť\nnesplnil.\nZa základné východisko argumentácie skupiny poslancov možno považovať tvrdenie\no možných likvidačných následkoch aplikácie napadnutého ustanovenia zákona o podpore\nOZE, ktorého dôsledkom je strata podpory tvorenej právom na odber elektriny vyrobenej\nz obnoviteľných zdrojov energie za zvýhodnenú cenu a právom na tzv. doplatok.\nPodľa skupiny poslancov „predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu elektrárne\na náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory. V niektorých\nprípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %. Je preto zjavné, že bez poskytnutia\npodpory nie je výrobca elektriny z OZE schopný zabezpečiť prevádzku a chod elektrárne.“.\nV nadväznosti na uvedené „skutkové“ východisko skupina poslancov na základe\nprávnej argumentácie obsiahnutej v jej návrhu tvrdí, že § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE\nnie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 1 dodatkového protokolu\na s čl. 35 ods. 1 ústavy. Z vnútornej konštrukcie návrhu možno vyvodiť, že nezlučiteľnosť\nnapadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE so základným právom na podnikanie\n\n24\n\ngarantovaným v čl. 35 ods. 1 ústavy skupina poslancov namieta v príčinnej súvislosti\n(v spojení) s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 13 ods. 4 ústavy.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\nPodľa čl. 35 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň,\nako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.\nIII.2 K namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1 ods. 1\nústavy\nPodľa názoru skupiny poslancov je napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE\nv nesúlade s princípom právnej istoty garantovanej čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže\n\n25\n\na) zakladá tzv. nepravú retroaktivitu, čím zasahuje do legitímnych očakávaní\nvýrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, hoci neexistoval (a neexistuje) žiaden\nrelevantný dôvod všeobecného záujmu či verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval jeho\nprijatie,\nb) je neurčité a neúplné najmä preto, že neustanovuje procesný postup, v ktorom by\nsa posudzovalo splnenie povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE\na neustanovuje ani žiadny orgán (verejnej moci), ktorý by bol oprávnený rozhodovať\no nesplnení týchto povinností.\nV nadväznosti na argumentáciu skupiny poslancov ústavný súd v prvom rade\npoukazuje na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery\nvšetkých subjektov práva v právny poriadok integrálnou, a teda neoddeliteľnou súčasťou\nprincípov právneho štátu deklarovaného a zároveň garantovaného prostredníctvom čl. 1\nods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 6/04, PL. ÚS 12/05 atď.). Ide o právny názor, ktorý tvorí jeden z pilierov ustálenej\njudikatúry ústavného súdu. Rozvíjajúc tento právny názor, ústavný súd zdôraznil,\nže k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv\n(napr. I. ÚS 30/99), ako aj ochrana tzv. legitímnych očakávaní (PL. ÚS 12/05).\nS princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne\nspätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv\nfyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden\nz definičných znakov právneho štátu (porovnaj napr. PL. Ú 16/95).\nK problematike retroaktívneho pôsobenia právnych noriem sa ústavný súd vo svojej\ndoterajšej judikatúre už mnohokrát vyjadroval, pričom z návrhu zjavne vyplýva, že skupina\nposlancov túto judikatúru dôverne pozná. Aj preto ústavný súd považuje za postačujúce\npoukázať na tomto mieste na tú časť svojej doterajšej judikatúry, v rámci ktorej sa usiluje\no dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho\ndôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného\nzáujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej\n\n26\n\npôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“\n(PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú [a to aj s poukazom na príslušnú\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok\nz 19. 12. 1989 (bod 51)], hoci ju nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych\nvzťahov (napr. PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05).\nDefiničným znakom tak pravej, ako aj nepravej retroaktivity právnej normy je jej\nspätné pôsobenie. Kľúčový rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou spočíva v tom,\nže pri pravej retroaktivite dotknutá právna norma neuznáva oprávnenia a povinnosti\nzaložené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z lex priori (m. m. PL. ÚS 37/99),\nresp. dodatočne, a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových\na právnych vzťahov, teda práv a povinností z nich vyplývajúcich (m. m. PL. ÚS 3/00).\nNaopak, za nepravú retroaktivitu ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje\nstav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň\nnadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred\nnadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých\nprávnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00).\nO nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne\nskutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité\nzmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase\nnadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).\nPodľa názoru skupiny poslancov v prípade nového znenia napadnutého ustanovenia\nzákona o podpore OZE zavedeného prostredníctvom jeho novelizácie vykonanej zákonom\nč. 382/2013 Z. z. ide o nepravú retroaktivitu. S týmto záverom sa ústavný súd v plnom\nrozsahu stotožňuje. Za týchto okolností je z hľadiska odpovede na otázku kompatibility § 4\nods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1 ods. 1 ústavy v súlade s ustálenou judikatúrou\nústavného súdu podstatné posúdiť, či existovali, resp. existujú „závažné dôvody\nvšeobecného záujmu“ (PL. ÚS 3/00), ktorými by sa mohla ospravedlniť zmena § 4 ods. 3\nzákona o podpore OZE, prostredníctvom ktorej došlo k zavedeniu nepravej retroaktivity.\n\n27\n\nPodľa tvrdenia skupiny poslancov „napádaná právna úprava... zavádza nepravú\nretroaktivitu bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, resp. bez akýchkoľvek dôvodov\nvšeobecného, resp. verejného záujmu“. S týmto tvrdením sa ústavný súd nemôže stotožniť.\nNaopak, zastáva názor, že z hľadiska podstaty a účelu napadnutého ustanovenia § 4 ods. 3\nzákona o podpore OZE možno celkom zjavne identifikovať verejný záujem, ktorý\nzákonodarca sledoval jeho zmenou zavedenou prostredníctvom jeho novelizácie vykonanej\nzákonom č. 382/2013 Z. z.\nÚstavný súd v tejto súvislosti v prvom rade vo všeobecnej rovine zdôrazňuje,\nže zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak,\nso zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom\nnespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich\nz právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem,\nktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní\nprávnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie\nmajú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia\nskupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku\na údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej\npodpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom\nprirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné\ndodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny.\nÚstavný súd tiež zdôrazňuje, že práve vďaka organickej previazanosti práv\na povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta\ndo špecifického súkromnoprávneho sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3\nzákona o podpore OZE, možno považovať právnu reguláciu podpory výroby elektrickej\nenergie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú\naj z hľadiska tých výrobcov elektriny (z neobnoviteľných zdrojov energie), ktorý nárok\nna takúto podporu nemajú, a preto by sa mohli považovať za diskriminovaných.\nV konečnom\n\ndôsledku\n\nje\n\ntransparentnosť\n\na efektívnosť\n\nprávneho\n\nmechanizmu\n\n„stimulujúceho“ výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu\n\n28\n\nzákonom ustanovených povinností v záujme všetkých odberateľov elektriny (v zásade\nvšetkých fyzických osôb a právnických osôb), keďže podpora poskytovaná výrobcom\nelektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny\nelektriny. V neposlednom rade ústavný súd z hľadiska verejného záujmu sledovaného\nnovelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z. z. poukazuje\naj na všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení\na dopĺňa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko\núčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa mení zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z. z. [parlamentná tlač č. 602), ďalej aj\n„návrh zákona“], v ktorej sa uvádza, že jeho účelom je „... zabezpečiť efektívnejšie\nfungovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej\nkombinovanej výroby“, keďže „Schválenie zákona č. 309/2009 Z. z. podnietilo výstavbu\nnových zariadení na výrobu elektriny, ktoré mali garantované výkupné ceny na obdobie\n15 rokov. Náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané do cien elektriny pre\nodberateľov, čo v minulých rokoch spôsobilo významný nárast tarify za prevádzkovanie\nsystému ako regulovanej položky v cene elektriny. Zmenou podmienok podpory v návrhu\nzákona sa zohľadňuje rastúci vplyv podpory elektriny na cenu elektriny.“.\nZohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd\nzastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3\nzákona o podpore OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy\nz ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.\nPre úplnosť ešte ústavný súd podotýka, že ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore\nOZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 prvú vetu zákona o podpore OZE,\npodľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu\nelektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku\nrekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny,\nna ktoré upozorňuje skupina poslancov vo svojom návrhu. Právne účinky uplatnenia\nsankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu\n\n29\n\nnesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len\nna príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona\no podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý. Rovnako považuje\nústavný súd za vhodné poukázať tiež na to, že namietaný sankčný mechanizmus\nbol súčasťou už pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, aj keď v inej podobe\nprávneho vyjadrenia a v (podstatne) užšom rozsahu (k tomu pozri časť III.1. a III.3\ntohto nálezu).\nDruhá časť argumentácie, ktorou skupina poslancov odôvodňuje svoj názor\no nesúlade napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s čl. 1 ods. 1 ústavy, je\nzaložená na tvrdení, že ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je neurčité a neúplné,\na preto bráni výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v „možnosti zanalyzovať\na spoznať svoju právnu situáciu“, keďže\n- neustanovuje procesný postup, v ktorom by sa posudzovalo splnenie povinností\nustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE,\n- neustanovuje žiadny orgán (verejnej správy), ktorý by bol oprávnený rozhodovať\no nesplnení povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE,\n- nepredpokladá vydanie individuálneho aktu aplikácie práva, ktorým by záväzným\nspôsobom deklaroval nemožnosť uplatniť si právo na podporu,\n- právne účinky sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore\nOZE sú sporné a nejednoznačné z hľadiska toho, či právo na podporu nesplnením\npovinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE zaniká alebo trvá naďalej.\nV nadväznosti na uvedenú skupinu výhrad skupiny poslancov ústavný súd\nkonštatuje, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už viackrát vyjadroval k procesným\ni hmotnoprávnym\n\npožiadavkám\n\nna\n\nzákonodarnú\n\nčinnosť,\n\nktoré\n\nsú\n\nvyvoditeľné\n\nz generálneho princípu právneho štátu deklarovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, resp. princípu\nprávnej istoty tvoriaceho jeho integrálnu súčasť. Ústavný súd v tejto súvislosti zvlášť\npoukazuje na vec vedenú pod sp. zn. PL. ÚS 15/98, v ktorej zdôraznil, že „Jedným\nz definičných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej istoty je, aby\nzákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť\n\n30\n\nsi aspoň predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť\npojmu... vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy.“. V tej istej\nveci ústavný súd tiež uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom\nštáte sa spája požiadavka „všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti\na spravodlivého obsahu právnych noriem...“. Rozvíjajúc už citované, ústavný súd vyslovil\ntiež viackrát právny názor, v zmysle ktorého v prípade ak nie je právna norma obsiahnutá\nv ustanovení zákona formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne\nzrozumiteľná, pričom tento nedostatok nemožno odstrániť ani ústavne konformným\nvýkladom, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1\nústavy (m. m. PL. ÚS 19/98 PL. ÚS 17/02).\nRešpektujúc svoju doterajšiu judikatúru a zohľadňujúc výhrady skupiny poslancov\nsmerujúce proti obsahu a rozsahu napadnutej právnej úpravy, a teda jej kvalite, ústavný súd\nv prvom rade vo všeobecnej rovine podčiarkuje, že nie každá nedokonalosť právnej úpravy\nmusí mať nevyhnutne za následok vyslovenie jej nesúladu s ústavou v konaní pred\nústavným súdom. Vytýkané nedostatky napadnutej úpravy musia dosahovať takú intenzitu,\nže svojimi dopadmi ohrozujú ústavou chránené hodnoty, pričom ide o také nedostatky\nprávnej regulácie, ktoré sa v právno-aplikačnej praxi nedajú preklenúť použitím všeobecne\nakceptovaných metód výkladu právnych noriem. Ústavný súd taktiež vo všeobecnej rovine\npovažuje tiež za žiaduce zvýrazniť, že iné sú požiadavky na podrobnosť a jednoznačnosť\nprávnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a vtedy, keď ide\no súkromnoprávnu úpravu, ktorá by mala mať primárne dispozitívny charakter a len\nv nevyhnutných prípadoch kogentný charakter.\nSkupina poslancov tvrdí, že „Zákon o podpore OZE je verejnoprávnym predpisom“.\nÚstavný súd nespochybňuje, že zákon o podpore OZE obsahuje viacero inštitútov,\nresp. prvkov\n\nverejnoprávnej\n\npovahy,\n\nktoré\n\nsa\n\njavia\n\npredovšetkým\n\nz hľadiska\n\nverejnoprospešných cieľoch sledovaných týmto zákonom ako určujúce, zároveň však\nnemožno opomenúť, že zákon o podpore OZE upravuje aj vzájomné práva a povinnosti\nmedzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva.\nK takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie\n\n31\n\nz OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate\nregulované aj napadnutým ustanovením § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Skutočnosť,\nže ide o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, zásadným spôsobom\npredurčuje z ústavného hľadiska kritériá hodnotenia jednotlivých výhrad uplatnených proti\nnapadnutej právnej úprave skupinou poslancov.\nVo vzťahu k výhradám skupiny poslancov týkajúcim sa neurčitosti napadnutého\nustanovenia zákona o podpore OZE ústavný súd v prvom rade pripomína, že predpokladom\njeho uplatnenia je nesplnenie povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona.\nZ vnútornej konštrukcie nadväzujúcich ustanovení zákona o podpore OZE možno teda\nvyvodiť, že ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE vo svojej podstate predstavujú\nhypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom ustanovení. Za okolností, keď skupina\nposlancov nevyjadruje vo svojom návrhu v zásade žiadne zásadnejšie (neprekonateľné)\nvýhrady proti dikcii § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE (k niektorým výhradám pozri časť\nIII.3 tohto nálezu), t. j. k obsahu povinností, ktoré musia výrobcovia elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie splniť na to, aby si mohli uplatniť právo na podporu, je ich\nargumentácia o neurčitosti napadnutého ustanovenia do značnej miery spochybniteľná\na účelová. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že povinnosti ustanovené\nv § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore OZE mali výrobcovia elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia tohto zákona s účinnosťou\nod 1. januára 2010 a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) zákona majú\nod 1. marca 2013, pričom v návrhu skupiny poslancov nie je zmienka o tom, že by\ns interpretáciou týchto ustanovení zákona o podpore OZE boli v minulosti zásadnejšie\nproblémy.\nVo vzťahu k výhradám skupiny poslancov, že napadnutá právna úprava neustanovuje\nprocesný postup, v ktorom by sa posudzovalo splnenie povinností ustanovených v § 4 ods. 2\nzákona o podpore OZE, a neustanovuje ani žiadny orgán (verejnej správy), ktorý by bol\noprávnený rozhodovať o nesplnení týchto povinností, ústavný súd opakovane zdôrazňuje,\nže povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny primárne\nvo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného\n\n32\n\npráva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie\nuvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny z OZE\nnielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu\nk úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska\naplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny\na prevádzkovateľmi\n\nregionálnych\n\ndistribučných\n\nsústav.\n\nTento\n\nzáver\n\npotvrdzuje\n\npredovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE si\nvýrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.\nZa okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení\nzákona o podpore OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j.\nide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné,\naby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať\no nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva\nvoči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností\n(ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah).\nPri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť\nkonkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca z uplatnenia napadnutého ustanovenia\nzákona o podpore\n\nOZE bola záväzným spôsobom\n\ndeklarovaná prostredníctvom\n\nindividuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy.\nRovnako podľa názoru ústavného súdu nie je nevyhnutné, aby zákon podrobnejšie\nustanovoval procesný postup jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu\nsúkromného práva pri uplatňovaní právnych dôsledkov za neplnenie zákonom ustanovených\npovinností, ktoré majú navyše primárne charakter informačných, resp. oznamovacích\npovinností.\nNa uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že ústavný súd sa v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej\nekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho\n\n33\n\nšpecifické črty. Zároveň však ústavný súd v označenom náleze zdôraznil, že intervenciu\nštátu do odvetvia elektroenergetiky nemožno zamieňať s akýmsi monopolom štátu\nregulovať osobitným spôsobom všetky potenciálne spoločenské vzťahy, ktoré v tejto oblasti\nvznikajú a ktoré si osobitnú právnu úpravu nevyžadujú, keďže existujúci právny rámec\nposkytuje pre subjekty právnych vzťahov v oblasti elektroenergetiky primerané záruky\nvyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na nasl.\nÚstavný súd si uvedomuje, že medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov\nenergií a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením\npovinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, ktoré sú esenciálnym\npredpokladom uplatnenia napadnutého ustanovenia tohto zákona, vzniknúť právne spory\nsúvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne\n(v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite) a včas. Podľa názoru ústavného súdu však\nnie je potrebné a ani vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol\nzákonom ustanovený orgán verejnej správy, čoho sa skupina poslancov zrejme domáha.\nTo platí o to viac, že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej\nregulácie, by „konečným“ arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností\nustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE a jeho právnymi dôsledkami (nemožnosť\nuplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne súkromnoprávny charakter, bol orgán\nsúdnej moci (v rámci správneho súdnictva).\nPrávny spor súvisiaci so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy,\nže výrobca elektriny si nesplnil niektorú z povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona\no podpore OZE, s ktorými posudzovaná zákonná úprava spája nemožnosť uplatniť si právo\nna podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona, sa podľa názoru ústavného súdu\nnepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného) občiansko-právneho\nsúdneho konania. To vo svojej podstate potvrdzuje aj skupina poslancov vo svojom návrhu,\nz ktorého vyplýva, že viacerí dotknutí výrobcovia elektriny z OZE si právo na súdnu\nochranu v súvislosti so sporom o tom, či majú v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE\nprávo na podporu pred všeobecnými súdmi podaním občiansko-právnej žaloby, aj reálne\n\n34\n\nuplatnili. Na argumentáciu skupiny poslancov smerujúcu k spochybňovaniu ústavnej\nudržateľnosti napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE je teda potrebné prihliadať\ncez prizmu záruk obsiahnutých v základnom práve na súdnu ochranu zaručenom v čl. 46\nods. 1 ústavy, ktorý predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov\n(a iných orgánov Slovenskej republiky) príslušných na poskytovanie právnej ochrany\n(m. m. II. ÚS 161/09). Práve záruky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu\ndávajú odpovede aj na námietky skupiny poslancov, podľa ktorých napadnutá právna\núprava neposkytuje výrobcom elektriny z OZE žiadne procesné záruky proti „svojvoľnému\nodňatiu časti majetku“, resp. že nemajú možnosť predložiť „kompetentnému orgánu svoje\ndôkazy“ na preukázanie toho, že si oznamovaciu povinnosť de facto splnili.\nVzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje záruky vyplývajúce zo základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy z hľadiska ochrany\npráv a oprávnených záujmov výrobcov elektriny z OZE z ústavného hľadiska za dostatočné,\na aj preto sa nestotožňuje s názorom skupiny poslancov, že napadnuté ustanovenie zákona\no podpore OZE je z dôvodu svojej neurčitosti a neúplnosti v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd považuje za dôležité ešte zdôrazniť, že súkromnoprávny vzťah medzi\nvýrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav\nv súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona\no podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov\nelektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva\nna podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny\nz OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už\nbolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce.\nÚstavný súd zároveň podčiarkuje, že nemožnosť výrobcu elektriny uplatniť si právo\nna podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktorá má charakter súkromnoprávnej\nsankcie, nemožno stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie,\nako typický inštitút verejného práva, ktorý je aj v zákone o podpore OZE prítomný. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na § 16 zákona o podpore OZE, v zmysle ktorého štátny\n\n35\n\ndozor nad dodržiavaním tohto zákona výrobcami elektriny z OZE, prevádzkovateľmi\nregionálnych distribučných sústav a inými právnickými osobami a fyzickými osobami\nvykonáva Štátna energetická inšpekcia, ktorá môže za správne delikty vymedzené\nv ustanoveniach § 16 ods. 1 zákona o podpore OZE ukladať finančné pokuty ako typické\nverejnoprávne sankcie v sumách ustanovených týmto zákonom.\nNad rámec argumentácie skupiny poslancov ešte ústavný súd považuje za vhodné\npoukázať na skutočnosť, že sankčný mechanizmu ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore\nOZE spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť\nod mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b ods. 2, 3 a 5\nzákona o podpore OZE; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam\nustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory\npodľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE.\nAj v nadväznosti na už uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť ani s ďalším\nargumentom skupiny poslancov, že sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE je sporný a nejednoznačný aj z toho hľadiska, či právo na podporu\nnesplnením povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE zaniká alebo trvá naďalej.\nZ normatívneho textu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE (aj s prihliadnutím na osobitnú\núpravu zániku práva na podporu podľa § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o podpore OZE) možno\ntotiž podľa názoru ústavného súdu zjavne vyvodiť, že nemožnosť uplatniť si právo\nna podporu sa vzťahuje len „... na nasledujúci kalendárny rok“ (rok po nesplnení niektorej\nz povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona), a teda právo na podporu nezaniká, ale trvá\nnaďalej (samozrejme za predpokladu, že v ďalšom kalendárnom roku si dotknutý výrobca\nelektriny z OZE tieto povinnosti už splní).\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE nie je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 ústavy,\nteda predovšetkým princípmi právneho štátu.\n\n36\n\nUž vyslovené právne závery ústavného súdu k námietkam skupiny poslancov\nsmerujúcim k vysloveniu nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s čl. 1\nods. 1 ústavy do značnej miery predznamenávajú aj jeho celkový postoj k návrhu skupiny\nposlancov. Napriek tomu ústavný súd považuje za žiaduce vyjadriť sa aspoň rámcovo\nk námietkam skupiny poslancov, ktoré vyúsťujú do ich tvrdenia o nesúlade § 4 ods. 3\nzákona o podpore OZE s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,\nresp. tvrdenia o jeho nesúlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, a to v oboch prípadoch v spojení\ns čl. 13 ods. 4 ústavy.\nIII.3 K namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 20 ods. 1\na 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\nAko už bolo uvedené (pozri časť I tohto nálezu), skupina poslancov namieta nesúlad\nnapadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj s čl. 1\ndodatkového protokolu, vychádzajúc z tvrdenia, že „nárok“ výrobcu elektriny na podporu\nv sume ustanovenej na základe zákona o podpore OZE na obdobie 15 rokov možno\npovažovať za majetok, resp. vlastníctvo chránené čl. 20 ústavy a tiež čl. 1 dodatkového\nprotokolu. Podľa názoru skupiny poslancov § 4 ods. 3 zákona podpore OZE zjavne zasahuje\ndo práva vlastniť majetok. Nemožnosť uplatniť si právo na podporu, ku ktorej možno\ndospieť aplikáciou napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE, predstavuje\npodľa skupiny poslancov vyvlastnenie de facto, keďže fakticky pozbavuje výrobcov\nelektriny z OZE „nároku“ na podporu. Navyše, napadnuté ustanovenie zákona o podpore\nOZE podľa skupiny poslancov nespĺňa žiadnu z ústavných podmienok pre vyvlastnenie\nalebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a preto je v zjavnom rozpore s čl. 20 ods. 4\nústavy.\nAk by sa ústavný súd nestotožnil s názorom, že napadnutou právnou úpravou\ndochádza k vyvlastneniu de facto, skupina poslancov tvrdí, že prostredníctvom nej\ndochádza prinajmenšom k inému zásahu do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu v tom najširšom slova zmysle, pričom takýto zásah možno\nospravedlňovať len za splnenia určitých podmienok. Napadnutá právna úprava je podľa\n\n37\n\nnázoru skupiny poslancov „v rozpore s podmienkou legality... a porušuje princíp\nlegitimity“. Aj v prípade, ak by sa hodnotila napadnutá právna úprava ako legálna\na legitímna, podľa skupiny poslancov „predstavuje zrejmú nerovnováhu medzi záujmom\nvýrobcov elektriny z OZE a verejným záujmom, čo predstavuje porušenie poslednej\npodmienky pre ospravedlnenie zásahu do práva na pokojné užívanie majetku“.\nV nadväznosti na argumentáciu skupiny poslancov ústavný súd v prvom rade\npoznamenáva, že ESĽP pri výklade a aplikácii čl. 1 dodatkového protokolu vychádza\nz toho, že prostredníctvom tohto článku sa chráni nielen „existujúci majetok“, ale aj také\n„majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť,\nže má aspoň „legitímne očakávanie“, že ich bude efektívne požívať ako svoje majetkové\nprávo (Pine Valley Development Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. 11. 1991 a Pressos\nCompania Naviera S. S. a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. 11. 1995). V súvislosti\ns uvedeným ústavný súd pripomína, že jeho judikatúra k základnému právu na vlastníctvo je\nzaložená na všeobecnom východisku, v zmysle ktorého čl. 20 ústavy vykladá a aplikuje tak,\naby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00).\nPremietajúc toto všeobecné východisko do konkrétnych rozhodnutí, ústavný súd napr.\nvo veciach sp. zn. II. ÚS 389/09 alebo sp. zn. II. ÚS 91/2010, potvrdzujúc interpretáciu\npojmu majetok uplatnenú ESĽP, deklaroval, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového\nprotokolu sa podľa judikatúry ESĽP považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve\nfyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto\nosoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická\nosoba legitímne očakávať. Ústavný súd zároveň túto interpretáciu čl. 1 ods. 1 dodatkového\nprotokolu premietol aj do svojej judikatúry týkajúcej sa interpretácie čl. 20 ods. 1 ústavy,\nkeď vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych očakávaní ako súčasť obsahu\npráva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu, ale aj\nz hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 15/08,\nII. ÚS 91/2010, PL. ÚS 11/08, II. ÚS 389/09, II. ÚS 322/09, III. ÚS 318/08, PL. ÚS 3/08,\nI. ÚS 205/07).\n\n38\n\nNa základe uvedeného ústavný súd nemá zásadnejší dôvod spochybňovať právny\nnázor skupiny poslancov, podľa ktorého by odňatie práva na podporu podľa § 4 ods. 1\npísm. b) a c) zákona o podpore OZE garantovaného v zmysle prvej vety § 3 ods. 6 tohto\nzákona „... po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku\nrekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny“, resp.\njeho obmedzenie (v podobe obmedzenia možnosti profitovať z takejto podpory) mohlo\npredstavovať neprípustný zásah do práva na vlastníctvo v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy,\n(a zrejme tiež čl. 20 ods. 4 ústavy), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu.\nPrávo na zákonnú podporu v podobe odberu elektriny za cenu elektriny na straty\na práva na tzv. doplatok po dobu 15 rokov možno totiž aj podľa názoru ústavného súdu\noznačiť za majetkovú hodnotu, ktorá tvorí súčasť majetku výrobcov elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie chráneného nielen prostredníctvom čl. 1 dodatkového\nprotokolu, ale aj prostredníctvom čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Tento právny názor je ale\npodľa názoru ústavného súdu obhájiteľný v zásade len v takom prípade, ak si výrobcovia\nelektriny riadne plnia (splnili) povinnosti vyplývajúce zo zákona o podpore OZE. Základné\nvýchodisko pre posudzovanie tejto časti argumentácie skupiny poslancov teda predstavuje\nuž vyslovený právny záver ústavného súdu (pozri časť III.1, ako aj časť III.3 tohto nálezu),\npodľa ktorého neplnenie zákonom ustanovených povinností vo všeobecnosti nemôže\npožívať právnu ochranu, a preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného v napadnutom\nustanovení zákona o podpore OZE po naplnení jeho hypotézy spočívajúcej v nesplnení\nzákonom ustanovených povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona v zásade nemôže dôjsť\nk neprípustnému zásahu do ktoréhokoľvek ústavou garantovaného práva vrátane základných\npráv vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\nUvedený právny záver považuje ústavný súd z hľadiska posudzovania kompatibility\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu\nza východiskový. Zároveň ale považuje za žiaduce podrobiť príslušnú časť argumentácie\nskupiny poslancov podrobnejšej analýze. Ústavný súd sa domnieva, že je potrebné\npreskúmať kompatibilitu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1\n\n39\n\ndodatkového protokolu aj v kontextoch tzv. (legitímnych) legislatívnych očakávaní, ako aj\nz hľadiska proporcionality zásahu do „majetkových“ očakávaní výrobcov elektriny z OZE\nzdrojov energie, ku ktorému môže dôjsť uplatnením sankčného mechanizmu ustanoveného\nv napadnutom ustanovení.\nK ochrane tzv. legislatívnych očakávaní sa ústavný súd vyslovil vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 12/05, keď zdôraznil, že „v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú\neurópsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv.\nlegislatívne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou\nkategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne\ndo nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou,\nresp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali,\nporušiť princíp právneho štátu.“.\nRozvíjajúc citovaný právny názor, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou\njudikatúrou uvádza, že ak je atribút (legitímneho) legislatívneho očakávania úzko prepojený\ns požiadavkou právneho štátu na zachovávaní právnej istoty, tak by zákonodarca mal\nza každých okolností v procese prijímania zákonov a zvlášť pri prijímaní ich novelizácií\nzohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene a len v takej\nmiere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa regulácie spoločenských\nvzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom. Atribút (legitímneho) legislatívneho\nočakávania však nemožno v modernom právnom štáte stotožňovať so zákazom zmeny\nprávnej úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca pri zmenách právnej úpravy volil\ntaké spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych\nnoriem boli dosiaľ nútení prispôsobovať svoje správanie existujúcej právnej úprave\n(m. m. PL. ÚS 19/08), ktorá vychádzala z určitých koncepčných východísk a zásad.\nAk prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k jeho zásadnej – koncepčnej zmene,\ntak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho\nštátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania (legitímnych) legislatívnych\nočakávaní (m. m. PL. ÚS 3/09).\n\n40\n\nÚstavný súd sa legitímnymi očakávaniami výrobcov elektriny už zaoberal, pričom\nv tejto súvislosti v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 uviedol, že výrobcovia\nelektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci ktorého majú úmysel začať\npodnikať, je regulovaným odvetvím (t. j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu očakávať,\nže sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť,\nresp. že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky\npodnikania v danom regulovanom odvetví.\nAplikujúc uvedené východiská na posudzovanú vec, ústavný súd opakujúc\nkonštatuje, že k legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov\nenergie vyvoditeľným zo zákona o podpore OZE a chráneným prostredníctvom čl. 20 ods. 1\na 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu možno nepochybne považovať ich právo\nna podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona (t. j. právo na odber elektriny\nza cenu elektriny na straty a právo na doplatok), ktoré im zákon o podpore OZE podľa § 3\nods. 6 prvej vety garantuje po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky\nalebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu\nelektriny. Ústavný súd konštatuje, že zákon o podpore OZE priznal výrobcom elektriny\nz OZE podporu v označenom rozsahu už vo svojom pôvodnom znení s účinnosťou\nod 1. januára 2010. Zákon o podpore OZE však zároveň už v pôvodnom znení (taktiež\ns účinnosťou od 1. januára 2010) ustanovil výrobcom elektriny konkrétne povinnosti\nuvedené v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) tohto zákona, ktoré v nezmenenom\nznení platia aj v súčasnosti. K týmto povinnostiam s účinnosťou od 1. marca 2013 pribudla\npovinnosť „vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3\nods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podľa tohto zákona“,\nustanovená v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho štátu\nje každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti ustanovené\nzákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus\nprostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností. Ústavný súd\nv tejto súvislosti konštatuje, že už podľa pôvodného znenia zákona o podpore OZE bolo\n\n41\n\nprostredníctvom pôvodného znenia § 4 ods. 3 tohto zákona neplnenie zákonných povinností\nustanovených v § 4 ods. 2 písm. a) a b) sankcionované tak, že ak si tieto povinnosti\nkonkrétny výrobca elektriny z OZE nesplnil, tak ex lege nedisponoval právom na odber\nelektriny za cenu elektriny na straty [„Právo na podporu podľa odseku 1 písm. b) nemá\nvýrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a)\na b)“ (§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v pôvodnom znení)]. K zmene pôvodného znenia\n§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 prostredníctvom\nnovelizácie vykonanej zákonom č. 382/2013 Z. z. (schválenej 22. októbra 2013),\nktorý v znení napadnutom skupinou poslancov oproti stavu platnému a účinnému\nk 31. decembru 2013 obsahuje v podstate len dve zásadnejšie zmeny\na) pod hrozbu (majetkovej) sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností\nustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, t. j. oproti predchádzajúcemu stavu aj\npovinnosti uvedené v § 4 ods. 1 písm. c) a d) tohto zákona,\nb) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber\nelektriny za cenu elektriny na straty podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona, ale aj straty práva\nna tzv. doplatok podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona.\nNad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska preskúmavania\nzásahu do práv výrobcov elektriny nepovažuje za podstatné, či im bolo právo na podporu\npodľa zákona o podpore OZE „odňaté“ ex lege, t. j. priamo zákonom (pôvodné znenie § 4\nods. 3 zákona) alebo prostredníctvom právneho mechanizmu, na ktorom je založené platné\na účinné znenie (a teda napadnuté) § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažuje zavedenie nového znenia § 4\nods. 3 zákona o podpore OZE, ktoré bolo napadnuté návrhom skupiny poslancov,\nza zásadnú koncepčnú zmenu a ani zmenu neočakávanú, pričom ide navyše o zmenu, ktorú\nmožno odôvodniť legitímnym verejným záujmom (pozri ďalej, ako aj časť III.2 tohto\nnálezu). Ústavný súd preto zastáva názor, že zavedením nového znenia § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE nemohlo dôjsť k takému zásahu do (legitímnych) legislatívnych očakávaní\nvýrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy, resp. s čl. 1 dodatkového protokolu.\n\n42\n\nÚstavný súd považuje za žiaduce posúdiť napadnuté ustanovenie zákona o podpore\nOZE aj z hľadiska rešpektovania princípu proporcionality. Podľa stabilizovanej judikatúry\nústavného súdu totiž musí zásah do ústavou garantovaných práv vychádzať z princípu\nproporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu, zvlášť jeho materiálnemu chápaniu.\nPodstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd vymedzil už v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, v ktorom sa uvádza, že princíp proporcionality\n„... predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom\na použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť\nsledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov\nna dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné\na nevyhnutné.\nKritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom,\na stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej\nsúvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.\nNevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže\nrovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba\nsledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný\nrovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“.\nSkupina poslancov vo svojom návrhu tvrdí, že napadnuté ustanovenie zákona\no podpore OZE nerešpektuje ústavné limity základných práv a slobôd a popiera zmysel\nvlastníckeho práva, a preto zjavne prekračuje princíp proporcionality. V tejto súvislosti sa\nskupina poslancov sústreďuje na analýzu plnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2\npísm. c) a d) zákona o podpore OZE a argumentuje, že\na) splnenie povinností „podľa § 4 ods. 2 písm. c) .. .§ 4 ods. 2 písm. d) Zákona\no podpore OZE nie je spôsobilé zabezpečiť efektívnejšie fungovanie elektriny z OZE ani\npresnejšie stanovenie nákladov vyplývajúcich z tejto podpory“ (kritérium vhodnosti), a teda\nnaplniť účel sledovaný napadnutým ustanovením zákona o podpore OZE,\nb) napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE predstavuje „drastický právny\nprostriedok zasahujúci do Ústavou garantovaných práv a oprávnených záujmov výrobcov\n\n43\n\nelektriny z OZE, ktorý v podmienkach systému podpory výroby elektriny z OZE nebol\nnevyhnutný“ (kritérium nevyhnutnosti),\nc) napadnuté ustanovenie „je zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu, ktorý nim bol\nsledovaný. Ide o ustanovenie, ktoré zjavne nerešpektuje ústavné limity základných práv\na slobôd a popiera zmysel vlastníckeho práva.“ (kritérium primeranosti vo vzťahu\nk zamýšľanému cieľu).\nDopĺňajúc svoju argumentáciu, skupina poslancov v stanovisku k vyjadreniam vlády\na národnej rady uvádza, že „prieskum proporcionality podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nsa spravidla obmedzuje na požiadavku racionality, a teda na skutočnosť zjavnej\nneprimeranosti (Benet Czech, spol., s r.o. proti Českej republike, č. 31555/05, zo dňa\n21.10.2010, § 36-40“. V nadväznosti na citované ústavný súd poznamenáva, že prieskum\nproporcionality na základe „požiadavky racionality, a teda zjavnej neprimeranosti“, na ktorý\npoukazuje skupina poslancov, predstavuje tzv. minimalistický test primeranosti. Od tohto\ntestu je potrebné odlíšiť klasický test proporcionality, ktorý ústavný súd aplikuje zvlášť\nv súvislosti s namietanými zásahmi do ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými\nzmluvami garantovaných práv alebo slobôd prvej a druhej generácie, pri ktorom sa\nuplatňujú prísnejšie kritériá preskúmavania ústavnej udržateľnosti napadnutej právnej\núpravy. Podľa judikatúry ESĽP sa požiadavka racionality, a teda zjavnej neprimeranosti\nmedzi požiadavkou všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv\njednotlivca prejavuje v pomerne širokom priestore štátu pre vlastnú úvahu. Európsky súd\npre ľudské práva si preto pri preskúmavaní porušenia čl. 1 dodatkového protokolu\nneosobuje posúdenie, či riešenie zvolené štátom je najlepšie možné alebo či najmenej\nzasahuje do práv jednotlivca, a to ani v prípade, že by bolo možné prijať riešenie oveľa\nmiernejšie (rozsudok ESĽP vo veci Mellacher a iní proti Rakúsku z 19. 12. 1989, sťažnosti\nč. 10522/83; 11011/84; 11070/84, bod 53).\nNa účely posúdenia proporcionality udržateľnosti napadnutej právnej úpravy ju\nústavný súd v záujme objektivizácie svojho rozhodnutia podrobil (prísnejšiemu) klasickému\ntestu proporcionality, ktorého uplatňovanie patrí k jeho štandardným postupom v rámci\nabstraktnej kontroly ústavnosti (napr. PL. ÚS 23/06, II. ÚS 152/08, IV. ÚS 107/2010).\n\n44\n\nKlasický test proporcionality pozostáva z troch krokov, posúdenia kritéria vhodnosti,\nkritéria nevyhnutnosti a kritéria primeranosti (proporcionality v užšom zmysle).\n1. Kritérium vhodnosti\nObsahom prvého kroku (štádia) testu proporcionality je posudzovanie príslušnej\nprávnej normy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska\npredovšetkým v kontexte s druhou vetou čl. 13 ods. 4 ústavy „Takéto obmedzenia sa môžu\npoužiť len na ustanovený cieľ.“). Samoúčelné obmedzenie základného práva je totiž\nz ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je\ndostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo\nslobody. Ak uvedená právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide\nzo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu.\nPretože účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne ustanovený, jeho\nidentifikácia nemusí byť v konkrétnom prípade jednoznačná (m. m. PL. ÚS 23/06).\nSkupina poslancov identifikuje záujem sledovaný napadnutou právnou úpravou ako\nzáujem na zaistení efektívnejšieho fungovania podpory elektriny z OZE, ako aj\nna presnejšom stanovení nákladov spojených s podporou výrobcov elektriny z OZE.\nPodľa názoru ústavného súdu je verejný záujem ďaleko širší, ako ho identifikuje\nskupina poslancov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje opätovne na už v časti III.2\ntohto nálezu citovaný text zo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona,\nv ktorej sa uvádza, že jeho účelom je zabezpečiť efektívnejšie fungovanie podpory elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie aj s ohľadom na to, že schválenie zákona o podpore OZE\n„podnietilo výstavbu nových zariadení na výrobu elektriny, ktoré mali garantované výkupné\nceny na obdobie 15 rokov“, pričom „Náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané\ndo cien elektriny pre odberateľov, čo v minulých rokoch spôsobilo významný nárast tarify\nza prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny.“. Vzhľadom\nna skutočnosť, že podpora poskytovaná výrobcom elektriny z OZE má nevyhnutne vplyv\nna cenu elektriny pre všetkých koncových odberateľov elektriny (v zásade všetky fyzické\nosoby a právnické osoby), je vo všeobecnom verejnom záujme, aby bola napadnutá právna\n\n45\n\núprava transparentná a aby si výrobcovia elektriny, ktorí sú poberateľmi podpory\nposkytovanej podľa § 4 ods. 1 zákona o podpore OZE, dôsledne plnili svoje zákonom\nustanovené povinnosti (k tomu viac v časti III.1 tohto nálezu).\nZ už uvedeného možno vyvodiť (popri inom), že všeobecný cieľ (účel) napadnutej\núpravy spočíva v úsilí eliminovať negatívne dopady narastajúcej tendencie výstavby nových\nzariadení na výrobu elektriny z OZE, ktorá sa prejavila v náraste cien elektriny, konkrétne\nv náraste tarify za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny, a teda\nv konečnom dôsledku ide o eliminovanie negatívneho dopadu tejto tendencie na koncových\nodberateľov elektriny. Takto formulovaný cieľ (účel) napadnutej právnej úpravy považuje\nústavný súd za legitímny. Práve takýmto spôsobom sa totiž prejavuje už spomínaná\nintervencia štátu do odvetvia energetiky, špeciálne do obchodovania s elektrinou.\nLegislatívne opatrenie, ktorého cieľom je zaistenie efektívnejšieho fungovania podpory\nvýroby elektriny z OZE a zabránenie neodôvodnenému zvyšovaniu cien elektriny\npre koncových odberateľov, možno podľa názoru ústavného súd považovať za opatrenie\ns legitímnym cieľom. Ide o opatrenie, ktoré zároveň môže nie bezvýznamným spôsobom\nprispieť k odvracaniu negatívnych sociálno-ekonomických dopadov uplatňovania zákona\no podpore OZE ako celku, ktoré spočívajú v nie zanedbateľnom zvýšení ceny elektrickej\nenergie pre koncových odberateľov.\nV rámci prvého kroku testu proporcionality sa tiež zisťuje, či je posudzovaná právna\nnorma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational connection test). Úlohou\nústavného súdu je zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom, a tak dôkladne,\naby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. PL. ÚS 23/06). V posudzovanej\nveci ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým ustanovením zákona o podpore OZE\na cieľom, ktorý sa napadnutou právnou úpravou sleduje, existuje racionálna väzba, keďže\nprostredníctvom napadnutého ustanovenia sa vyvíja na výrobcov elektriny z obnoviteľných\nzdrojov energie účinný ekonomický tlak, ktorý ich motivuje k dôslednejšiemu plneniu\nzákonom ustanovených povinností, ktoré v konečnom dôsledku môžu prispieť k dosiahnutiu\ncieľov sledovaných napadnutou právnou úpravou.\n\n46\n\n2. Kritérium nevyhnutnosti\nV rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné\nlegislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných práv bolo\nv okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho\ncieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny\nprostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže\nobmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou\nsledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým\nspôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06).\nZdôrazňujúc\n\nv podstate\n\nuž\n\nuvedené,\n\nústavný\n\nsúd\n\nopakovane\n\nkonštatuje,\n\nže už podľa pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE bolo neplnenie niektorých\nzákonných povinností „sankcionované“, a to tak, že ak ich konkrétny výrobca elektriny\nnesplnil, tak ex lege nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty.\nTakáto právna úprava platila v čase, keď ešte neboli známe (negatívne) ekonomické\ndôsledky nárastu počtu výrobcov elektriny z OZE na cenu elektriny pre koncových\nodberateľov.\nZa uvedených okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu schválenie nového\nznenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, prostredníctvom ktorého sa „sankcionuje“ plnenie\nvšetkých zákonom ustanovených povinností výrobcov elektriny, a to nielen v podobe straty\nnároku na odber elektriny za zvýhodnenú cenu, ale aj v podobe straty nároku\nna tzv. doplatok, považovať za drastické legislatívne opatrenie, ktoré neprípustným\nspôsobom zasahuje do ústavou garantovaných práv a oprávnených záujmov výrobcov\nelektriny z OZE. Naopak, v okolnostiach posudzovanej veci možno toto legislatívne\nopatrenie s ohľadom na právny stav existujúci pred jeho zavedením označiť za žiaduce, a to\nv prvom rade z hľadiska verejného záujmu na transparentnejšom určovaní cien elektriny,\nktoré je prospešné pre všetkých koncových odberateľov elektriny, a tiež s ohľadom na aj\nESĽP akceptovanú veľkú voľnosť (margin of appreciation) zákonodarcu pri vykonávaní\nhospodárskej a sociálnej politiky [ESĽP rešpektuje spôsob, akým zákonodarca chápe\nimperatívy „verejného záujmu“, s výnimkou prípadov, keď úsudku zákonodarcu zjavne\n\n47\n\nchýba rozumný základ (James a iní v. Veľká Británia, rozsudok ESĽP z 21. 2. 1986)], ktorá\nsa prejavuje pri výbere konkrétneho legislatívneho opatrenia. To zvlášť platí, keď ide\no opatrenie zákonodarcu v regulovanom odvetví elektroenergetiky. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti len opakuje svoj záver, že voľná úvaha zákonodarcu pri obmedzovaní základných\npráv a slobôd v podmienkach nielen materiálne, ale aj formálne chápaného právneho štátu\nnikdy nemôže byť absolútna. V posudzovanom prípade však zákonodarca podľa názoru\nústavného súdu opatrením smerujúcim k zefektívneniu plnenia zákonných povinností\nrešpektoval pri prijímaní napadnutej právnej úpravy ústavné limity zásahov do ústavou\ngarantovaných práv.\n3. Kritérium primeranosti (proporcionalita v užšom zmysle)\nV rámci záverečného štádia testu proporcionality ústavný súd podrobil napadnuté\nustanovenie zákona o podpore OZE aj testu proporcionality v užšom slova zmysle,\nt. j. posudzoval, či je napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE primerané vo vzťahu\nk zamýšľanému cieľu. V súvislosti s posudzovaním kritéria primeranosti (proporcionality\nv užšom zmysle) ústavný súd poukazuje na prístup ESĽP, ktorý pri posudzovaní\nktoréhokoľvek pravidla vyvoditeľného z čl. 1 dodatkového protokolu sleduje, či namietaný\nzásah\n\nbol\n\nv\n\nsúlade\n\nso\n\nspravodlivou\n\nrovnováhou\n\nmedzi\n\nverejným\n\nzáujmom\n\na požiadavkami ochrany individuálnych práv (Agosi v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP\nz 24. 10. 1986, bod 48).\nV súvislosti s kritériom primeranosti ústavný súd nemá dôvod zásadnejším spôsobom\nspochybňovať tvrdenie skupiny poslancov, že uplatnenie mechanizmu ustanoveného\nv napadnutom ustanovení zákona o podpore OZE môže mať na výrobcov elektriny z OZE aj\nlikvidačné dôsledky. V tejto súvislosti však považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť\nna to, či pre výrobcov elektriny predstavuje mimoriadnu záťaž dôsledné plnenie povinností\nustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona, vďaka ktorému sa môžu vyhnúť sankcii hroziacej\nz nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE.\nÚstavný súd v tejto súvislosti vychádza predovšetkým z návrhu skupiny poslancov,\nv ktorom nie sú vo vzťahu k povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona\n\n48\n\no podpore OZE žiadne výhrady. Skupina poslancov formuluje určité výhrady len\nk povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. c) a d) zákona o podpore OZE. V rámci\ntýchto výhrad skupina poslancov namieta aj nadbytočnosť povinnosti ustanovenej v § 4\nods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktorá spočíva predovšetkým v povinnosti oznámiť\nÚradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy\npredpokladané množstvo dodanej elektriny, poukazujúc pritom na to, že tento údaj\n„je navyše uvedené(ý) vo viacerých dokumentoch (.... potvrdenie o pôvode elektriny)“.\nAj z citovaného však možno zjavne vyvodiť, že plnenie tejto povinnosti nepredstavuje\npre výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide\no informácie, ktoré sú obsahom iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia elektriny povinní\npredkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a)\na b) zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne\nvyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by\ntakéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej intenzity, na základe\nktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého ustanovenia\nzákona o podpore OZE s ústavou.\nPovinnosť ustanovená v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE, ktorá spočíva\nv povinnosti výrobcu elektriny vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy\ntzv. doplatok, ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto\nzákona, sa stala súčasťou zákona o podpore OZE až na základe novelizácie vykonanej\nzákonom č. 30/2013 Z. z. (s účinnosťou od 1. marca 2013). Ústavný súd túto povinnosť\npovažuje za nevyhnutnú súčasť mechanizmu poskytovania podpory podľa zákona o podpore\nOZE. Z ústavného hľadiska totiž považuje za neakceptovateľnú takú právnu úpravu, ktorá\numožňuje výrobcom elektriny z OZE, aby sa úspešne uchádzali o poskytnutie podpory\nv ďalšom kalendárnom roku, hoci si neplnili povinnosť vrátiť tzv. doplatok poskytnutý\nv predchádzajúcom období v rozpore so zákonom. Aj preto ústavný súd považuje opatrenia\nsmerujúce k zabezpečeniu dôsledného plnenia povinnosti ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. d)\nzákona podpore OZE za primerané cieľu (účelu), ktorý sa posudzovanou právnou úpravou\nsleduje.\n\n49\n\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava je primeraná\nvo vzťahu k cieľu, ktorý je ňou sledovaný, čo len umocňuje a dotvára predchádzajúce úvahy\na predbežné závery ústavného súdu o jej ústavnej akceptovateľnosti vyjadrené\nv predchádzajúcich častiach tohto nálezu.\nIII.4 K namietanému nesúladu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 35 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy\nVo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o podpore\nOZE s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy skupina poslancov predovšetkým\nnamieta, že napádaná právna úprava mení zákonom garantované pravidlá pre podnikanie\nvo sfére výroby elektriny z OZE a zároveň zasahuje do podstaty práva na podnikanie, ktorú\npredstavuje zisk podnikateľa.\nV súvislosti so skutočnosťou, že skupina poslancov namieta aj nesúlad napadnutého\nustanovenia zákona o podpore OZE so základným právom na podnikanie, ústavný súd\nzdôrazňuje, že ide o základné právo, ktorého sa v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možno\ndomáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Základné právo\nna podnikanie, tak ako ostatné základné práva, ktoré sú obsahom druhej hlavy piateho\noddielu ústavy (hospodárske, sociálne a kultúrne práva), sú teda garantované len v rozsahu\nústavnej výhrady vyvoditeľnej z dikcie čl. 51 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorej ústava\nposkytuje zákonodarcovi väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv\na slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na určenie, v akom rozsahu, kvalite a za akých\npodmienok bude garantovať hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. V tejto\nsúvislosti ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý\nústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity\ntreba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke ochrany ústavných hodnôt.\nVšeobecné\n\nústavné\n\nlimity\n\nobmedzujúcich\n\nzásahov\n\ndo\n\nzákladného\n\npráva\n\nna podnikanie (a aj všetkých ostatných základných práv a slobôd) sú vyjadrené okrem iného\naj v čl. 13 ods. 4 ústavy, z ktorého vyplýva, že obmedzujúci zásah musí dbať na podstatu\n\n50\n\na zmysel základného práva na podnikanie a môže sa použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13\nods. 4 ústavy).\nPrávo podnikať je upravené vo viacerých zákonoch, prostredníctvom ktorých sa\nzabezpečuje vykonanie čl. 35 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. K týmto zákonom treba\nzaradiť najmä Obchodný zákonník. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa\nrozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene\na na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.\nZ citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka možno nepochybne\nvyvodiť, že podstatou a základným zmyslom podnikania je dosahovanie zisku, pričom\nz povahy veci vyplýva, že jeho súčasťou je aj právo podnikateľských subjektov autonómne\nrozhodovať o jeho použití. Z tohto zároveň vyplýva, že v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy bude\nneprípustným zásahom do základného práva na podnikanie taký zásah, ktorý vo svojej\npodstate znemožňuje, resp. neprimerane sťažuje dosahovanie zisku a v konečnom dôsledku\n„núti“ podnikateľa k ukončeniu podnikania.\nVo vzťahu k ústavným limitom obmedzujúcich zásahov do základného\npráva na podnikanie sa ústavný súd vyjadril napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07\nzo 6. februára 2008, v ktorom uviedol, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní podmienok\npodnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca rešpektovať\nústavné limity, ktoré okrem iného a predovšetkým spočívajú v rešpektovaní ústavných\nprincípov, pričom zároveň na inom mieste zdôraznil, že obmedzujúci zásah do základných\npráv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie,\nresp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva\npodnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému\nlegitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného\ncieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane\n(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“\n(m. m. pozri tiež PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03). V konaní\n\n51\n\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy z toho vyplýva, že ako neústavná\nmôže byť kvalifikovaná len právna úprava, ktorá je v rozpore s podstatou (jadrom,\nesenciou) práva na podnikanie (tento záver je opodstatnený vtedy, ak z testu proporcionality\nvyplynie, že ide o extrémne disproporcionálnu právnu úpravu; m. m. PL. ÚS 17/2014).\nÚstavný súd nespochybňuje, že napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE\nje spôsobilé aj negatívne zasiahnuť do sféry podnikania výrobcov elektriny z OZE, avšak\nrozhodne ho nemožno považovať za také opatrenie, ktoré by zasahovalo do podstaty\nzákladného práva na podnikanie. Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho,\nresp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov (§ 4\nods. 2 zákona o OZE) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské\nsubjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu\na získania podpory podľa zákona o podpore OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si\ndôsledne plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona. Ide pritom o povinnosti,\nktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo špecifických\nčŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky.\nV naznačených súvislostiach ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že schválením\nnapadnutého ustanovenia sledoval zákonodarca legitímny verejný záujem, a preto prípadný\nnegatívny dopad napadnutej právnej úpravy na dotknutú skupinu výrobcov elektriny\n(podnikateľov) vo svojej podstate spôsobený nedôsledným plnením zákonom ustanovených\npovinností a priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva\nna podnikanie, a to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o OZE samo osebe\n(bez zavinenia výrobcov elektriny ako podnikateľov) celkom zjavne nie je spôsobilé\nzabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali kladný hospodársky výsledok, teda\nzisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania.\nZohľadňujúc aj predbežné závery vyjadrené v ostatných častiach tohto nálezu,\nústavný súd dospel k záveru, že podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením\nuž existujúcich\n\nzákonných\n\npovinností\n\nnemožno\n\nv\n\nžiadnom\n\nprípade\n\npovažovať\n\nza neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda v posudzovanej veci\n\n52\n\nzjavne neobstojí názor skupiny poslancov, podľa ktorého je § 4 ods. 3 zákona o podpore\nOZE v rozpore s čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.\nIV.\nZáver\nNa základe predbežných záverov vyjadrených v predchádzajúcich častiach tohto\nnálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, t. j. návrhu\nskupiny poslancov nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2017\n\n53", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny predpis-účinnosť", "konanie-splnenie podmienok konania", "súlad-súlad právnych predpisov", "retroaktivita-nepravá", "elektroenergetika", "právny predpis", "test proporcionality", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "verejný záujem, spoločenský záujem", "právna istota-predvídateľnosť práva", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64"}, {"guid": "ussr:e5a33978-34fe-4df7-b919-dd66281db04d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2010 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5a33978-34fe-4df7-b919-dd66281db04d"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:aa82f51e-89b7-4015-81af-81e12d241c4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/09 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa82f51e-89b7-4015-81af-81e12d241c4d"}, {"guid": "ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 389/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016"}, {"guid": "ussr:92d362d4-663c-4da6-882a-0c0e1f8ad454", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92d362d4-663c-4da6-882a-0c0e1f8ad454"}, {"guid": "ussr:3f55177f-2275-4bb3-bc81-9e0b2538036c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 318/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 318/08 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f55177f-2275-4bb3-bc81-9e0b2538036c"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:67baf655-dfa7-47e7-93e8-81a8f182574d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 205/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 205/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:67baf655-dfa7-47e7-93e8-81a8f182574d"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:fb596441-266b-4037-a6c8-e0445adfcb8c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/02 z 26. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb596441-266b-4037-a6c8-e0445adfcb8c"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:98b020cb-267c-473b-b70d-0aae024c91ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.107.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.107.2026.1"}, {"guid": "ussr:7f216e39-b0ec-43ca-b6ba-388510a09c25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 681/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 681/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1"}, {"guid": "ussr:bed94f82-3400-48d1-b8c4-89a83545e173", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.655.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 655/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 655/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.655.2025.1"}, {"guid": "ussr:1346ec92-1859-4b6e-89b4-13754cf42c88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.627.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 627/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2025 z 6. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.627.2025.1"}, {"guid": "ussr:c9a85dc4-33bd-468e-bbdf-15f68749c54c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.309.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 309/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 309/2025 z 29. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.309.2025.1"}, {"guid": "ussr:e518eca5-c6ce-4a0c-b659-7c4ea6007a2b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.299.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 299/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2025 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.299.2025.1"}, {"guid": "ussr:fe52f62f-955c-4e0f-895f-e1f749f03f00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 439/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 439/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2"}, {"guid": "ussr:05c1eb04-68d9-40ff-814b-fc40a22fbf98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.257.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 257/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 257/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.257.2022.1"}, {"guid": "ussr:48983d36-542a-4727-9fb1-9fc7dde2c486", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.37.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/2022 z 25. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.37.2022.1"}, {"guid": "ussr:fbc01c1f-7a22-4f8a-8af1-e6db7cc1e165", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.420.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 420/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.420.2021.1"}, {"guid": "ussr:1103ccad-fe8f-4678-b0e7-b3e49ed0858f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.487.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 487/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 487/2020 z 27. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.487.2020.1"}, {"guid": "ussr:089d86f0-4e05-4973-96cf-bd27fec3765a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.182.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 182/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 182/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.182.2020.1"}, {"guid": "ussr:32b6416a-1be0-4a41-9ffd-cf62943c43dd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.90.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 90/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 90/2020 z 11. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.90.2020.1"}, {"guid": "ussr:6fed45fc-5f32-4746-9ed7-620dc7f11cdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.52.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 52/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/2020 z 6. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.52.2020.1"}, {"guid": "ussr:349dcefa-b775-4420-b64d-d6faefce8ab1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 491/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1"}, {"guid": "ussr:1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1"}, {"guid": "ussr:8a52f91c-9a85-41d8-94a1-e2c2dace568d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.498.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 498/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.498.2017.1"}, {"guid": "ussr:c3c6c319-4b3c-4d95-89a3-db2c9837ec06", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.10.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2017 z 14. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.10.2017.1"}, {"guid": "ussr:d88f91de-de5f-460b-98c8-67090cb484d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.299.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 299/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.299.2017.1"}, {"guid": "f1d3cf50-666e-4c10-9692-e1c07d8c05cd:6e20bfba-dad5-49ad-a3ad-d2c382f69c14", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6119292486.1", "spisova_znacka": "3Obdo/16/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/16/2024 z 17. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6119292486.1"}, {"guid": "be6c0267-81c8-41e2-b357-f695c92e78fa:221ad661-0c56-476b-81b2-293728c9e3d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "spisova_znacka": "1Obdo/6/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/6/2024 z 27. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1"}, {"guid": "87929a1f-f793-4432-a6d2-c0d5d23f6736:76a11a04-1475-4265-80b1-62dc6b0eb8d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "spisova_znacka": "2Obdo/18/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1"}, {"guid": "2c52757f-0caa-4979-b984-70a7db0de68f:b754eb47-7ba7-4b8a-aa0d-5f79ef32ab07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1", "spisova_znacka": "1Obdo/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/1/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1"}, {"guid": "6f5b3423-58b1-4349-a16c-7245c27a75e1:ee324fad-ee42-4abf-bcdb-952971351dd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7116203186.1", "spisova_znacka": "4Obdo/17/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/17/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7116203186.1"}, {"guid": "e99d55be-2062-40f3-be34-d7505ec5239f:6c9a8e01-901f-49e5-a221-5317ae7e16d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5120200120.1", "spisova_znacka": "2Obdo/20/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/20/2023 z 22. 8. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5120200120.1"}, {"guid": "d227dbd6-fff9-4e2a-bf61-ab050bd03cd6:d20a56a5-e10a-4378-8c3c-0a67c4c05ae4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7116210221.1", "spisova_znacka": "4Obdo/76/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/76/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7116210221.1"}, {"guid": "aaf4920b-8ea5-47c8-b268-063e96684eb0:c75291ed-dc98-4a0a-baa1-4511833831d4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1115225416.1", "spisova_znacka": "5Obdo/24/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/24/2021 z 31. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1115225416.1"}, {"guid": "285dd8bb-27b6-4207-a16b-33e9ddcd9faa:0d6a23f6-0ac5-49ab-81cc-df2aa1c0d7f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5117232421.1", "spisova_znacka": "1Obdo/27/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/27/2020 z 27. 7. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-07-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5117232421.1"}, {"guid": "285dd8bb-27b6-4207-a16b-33e9ddcd9faa:8332241a-2546-4d0d-b0fc-975f7284f369", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5117232421.1", "spisova_znacka": "1Obdo/27/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/27/2020 z 26. 7. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-07-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5117232421.1"}, {"guid": "cf8303ef-ab47-4c6d-b5a5-50d98adb0405:6c8f359b-143b-4d9e-b424-15b51ad764c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1", "spisova_znacka": "1Obdo/41/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2020 z 26. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1"}]}