{"guid": "ussr:bdc19c02-63de-475c-aca7-1509df1c054b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 22. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. PL. ÚS 5/2017, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bdc19c02-63de-475c-aca7-1509df1c054b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 5/2017-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2017 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca\nspravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval\nnávrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom\na advokátom JUDr. Petrom Kubinom, obaja so sídlom Štefánikova 15, Bratislava,\nna vyslovenie nesúladu ustanovenia § 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona\nč. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1\nTrestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine\nosôb“ s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 7\na čl. 10 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a návrh na vyslovenie nesúladu\nustanovenia § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti\n„politické presvedčenie“ a ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona\nč. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“ s čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj s čl. 10 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a takto\nrozhodol:\n1. Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n\nprijíma\n\n2. Návrh na pozastavenie účinnosti § 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona\nč. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“, § 422 ods. 1 Trestného\nzákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“,\n§ 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické\npresvedčenie“ a § 424 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti\n„politické presvedčenie“ sa z a m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. decembra\n2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 421 ods. 1 Trestného\nzákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) v časti „alebo nenávisť\nvoči inej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1 Trestného zákona v časti „alebo nenávisť\nvoči inej skupine osôb“ s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 49 ústavy, ako aj s čl. 7 a čl. 10\nDohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a návrh na vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v časti „politické\npresvedčenie“ a ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“\ns čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj s čl. 10 dohovoru.\nV uvedenom návrhu skupina poslancov namieta v podstate (i) ústavný nesúlad časti\n„protiextrémistickej“ novely Trestného zákona, ktorou sa kriminalizuje nielen nenávistný\nprejav proti rasovej, etnickej, národnostnej a náboženskej skupine, ale aj nenávistný prejav\nproti „inej“ bližšie nedefinovanej podobnej skupine, a to so slobodou prejavu a so zásadou\nnullum crimen sine lege, a ktorou zároveň navrhovatelia namietajú (ii), že politické\npresvedčenie ako dôvod pre trestný čin hanobenia presvedčenia je ústavne nesúladný\nso slobodou prejavu.\n\n2\n\n2. Skupina poslancov argumentuje vo svojom návrhu štrukturálne, a to najprv\nvšeobecne k slobode prejavu (body 3 ‒ 12 uznesenia), ďalej špecificky k § 421 ods. 1\na § 422 ods. 1 Trestného zákona (body 13 ‒ 14) a potom špecificky k § 423 ods. 1 písm. b)\na § 424 ods. 1 Trestného zákona (body 15 ‒ 18). V ďalšej časti návrhu obdobne najprv\nargumentujú všeobecne k určitosti trestnoprávnych predpisov (19 ‒ 21) a napokon\nšpecificky k určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona (body 22 ‒ 28).\n3. Navrhovatelia uvádzajú argumentáciu k nesúladu so slobodou prejavu výpočtom\ntroch podmienok obmedziteľnosti slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, a to\na) podmienku zákonnej formy, b) podmienku sledovania jedného z legitímnych cieľov,\nktoré sú taxatívne v tomto článku uvedené, teda ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť\nštátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti a c) podmienku\nnevyhnutnosti. Tieto tri podmienky sú, ako uvádzajú, na účely napadnutých predpisov\nidentické s podmienkami podľa čl. 10 dohovoru a ich naplnenie je štandardným testom\nv konaní pred ústavným súdom (napr. PL. ÚS 15/98, III. ÚS 520/2016), ako aj pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).\nPrvá podmienka obmedzenia slobody slova „zákonom“ v sebe zahŕňa dve\npožiadavky. Prvou je požiadavka dostupnosti právneho predpisu, aby mohol mať\njednotlivec predstavu o aplikácii právnej normy na konkrétny prípad. Druhou požiadavkou\nje požiadavka určitosti. Zákon musí byť „formulovaný s dostatočnou mierou určitosti, aby\ntak umožnil jeho adresátovi regulovať svoje správanie: jednotlivec musí byť schopný –\nv prípade potreby s primeranou odbornou pomocou - predvídať v miere, ktorá je primeraná\nokolnostiam, následky, ktoré sú s istým konaním spojené“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Blake\nv. Spojené kráľovstvo, 25. 10. 2005, sťažnosť č. 68890/01, bod 138). Citované rozhodnutie\nESĽP len potvrdzuje ustálenú súdnu prax vo vzťahu k tejto podmienke formulovanú\nv rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (č. 1) (rozsudok\nz 26. 4. 1979, séria A č. 30, body 47 a 49). Preto napríklad rozhodnutie, ktoré obmedzilo\nslobodu prejavu na základe správania contra bonos mores, nespĺňalo požiadavku určitosti\nzákona podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Hashman a Harrup v. Spojené\nkráľovstvo, 25. 11. 1999, sťažnosť č. 25594/94, body 36 ‒ 43).\n\n3\n\n4. Druhá podmienka obmedzenia slobody prejavu je existencia ústavou vymedzeného\nlegitímneho cieľa. V prípade napadnutých predpisov je ním pravdepodobne „ochrana práv\na slobôd iných“ (v zmysle čl. 10 dohovoru je to „ochrana povesti alebo práv iných“). Ak\nniekto ohovorí fyzickú osobu, je porušené jej právo na zachovanie osobnej cti a dobrej\npovesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy. Rovnako nikto nemá právo realizovať svoju slobodu\nprejavu v dome alebo na záhrade niekoho, kto s tým nesúhlasí. V takom prípade by išlo\no zásah do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy alebo do vlastníckeho práva\npodľa čl. 20 ústavy.\n5. Navrhovatelia pokračujú vo svojom návrhu tým, že problém ústavnoprávnej\nanalýzy pri verbálnych deliktoch všeobecne spočíva v identifikácii ústavného práva, ktoré\nmá byť porušené hanobiacim alebo nenávistným prejavom voči určitej spoločenskej\nskupine. Je samozrejmé, že hanobiaci alebo nenávistný prejav môže v jednotlivcoch, ktorí\nsa identifikujú s určitou skupinou, spôsobiť emocionálnu bolesť. Je však podľa nich sporné,\nči samotná táto skutočnosť je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu, keďže\nveľká časť prejavov, či už v politike, alebo v iných oblastiach spoločenského života\nspôsobuje emocionálnu bolesť. Ak by sa však pripustil trestnoprávny postih za akýkoľvek\nvýrok, ktorý je určitej spoločenskej skupine spôsobilý vyvolať emocionálnu bolesť, stala by\nsa sloboda prejavu závislá na vôli momentálnej parlamentnej (jednoduchej) väčšiny. Navyše\nnavrhovatelia zdôrazňujú, že ak by sa priznala možnosť obmedziť slobodu prejavu aj na\nzáklade práv nepriznaných ústavou, ale zákonom, mohol by sa čl. 26 z ústavy vyškrtnúť.\nZákladným cieľom tohto ústavného článku je totiž zabrániť zákonodarcovi obmedziť\nslobodu prejavu nad rozsah, ktorý explicitne pripúšťa ústavná úprava.\n6. Tretia podmienka ‒ kritérium nevyhnutnosti ‒ vyžaduje, aby obmedzenie slobody\nprejavu malo proporcionálny charakter k legitímnemu cieľu, teda opatrenie obmedzujúce\nslobodu prejavu musí ospravedlňovať „existencia naliehavej spoločenskej potreby\na primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí\nísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality“ (III. ÚS 520/2016).\nPrívlastok „nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 dohovoru rovnako implikuje existenciu „naliehavej\n\n4\n\nspoločenskej potreby“ (napr. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Perna v. Taliansko,\n6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, bod 39). Európsky súd pre ľudské práva opakovane\nzdôraznil, že aj keď sloboda prejavu môže byť za výnimočných okolností obmedzená, tieto\nokolnosti musia byť „interpretované reštriktívne“ a „potreba akýchkoľvek obmedzení musí\nbyť presvedčivo preukázaná.“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v.\nSpojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, bod 59). Inými slovami, vzťah\nmedzi použitými prostriedkami a sledovanými cieľmi musí byť pomerne úzky. Metaforou\nnavrhovateľov, prenesené do oblasti módy ‒ nesmie ísť o voľný plážový štýl, ale o úzky\nšportový strih.\n7. Cieľom potlačenia hanobiacich a urážajúcich výrokov je podľa navrhovateľov\nzachovať spoločenskú harmóniu medzi rôznymi skupinami v štáte a nespôsobovať\nemocionálnu bolesť takto chráneným skupinám. Hrozba trestného stíhania by mala viesť\nk posilneniu miery tolerancie v spoločnosti. Ako uvádzajú navrhovatelia, tento argument je\nteda založený na premise, že ľudia konfrontovaní s hanobiacimi výrokmi sú natoľko\nnevzdelaní, že sa s týmito výrokmi budú identifikovať. A keďže tolerancia ešte ani v našej\nspoločnosti nie je samozrejmosťou, je potrebné opačný trend ‒ teda možný nárast\nintolerancie a extrémizmu ‒ potlačiť aj hrozbou trestnej sankcie. Právomoc obmedziť\nslobodu prejavu na základe argumentu, že pravda ešte neprevládla, má však vážny\nnedostatok ‒ implikuje právomoc vysloviť, kde sa pravda nachádza. Tento argument je\nnavyše v rozpore so základným predpokladom slobody prejavu ‒ dospelí ľudia by mali mať\nprávo dospieť k akýmkoľvek názorom, o ktorých môžu byť presvedčení v slobodnej\ndiskusii.\n8. Navrhovatelia ďalej pripomínajú, ako ESĽP opakovane zdôraznil, že „právo na\nslobodu prejavu nezahŕňa len informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo\npovažované za neurážlivé alebo indiferentné, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú; také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a otvorenosti bez ktorých neexistuje\ndemokratická spoločnosť“ (napr. rozsudky ESĽP vo veci Open Door a Dublin Well Woman\nv. Írsko, 29. 10.1992, séria A č. 246, bod 71, alebo vo veci Vogt v. Nemecko, 26. 9. 1995,\nséria A č. 323, bod 52). Predstava, že výkon akéhokoľvek ústavného práva môže byť len\n\n5\n\ndobrý a chvályhodný, je podľa navrhovateľov predstavou mylnou. Inými slovami,\njednotlivec môže vykonávať právo na slobodu prejavu (alebo aj iné ústavné právo), a pritom\nho môže vykonávať spôsobom, ktorý je morálne odsúdeniahodný práve preto, že zraňuje,\nuráža alebo dehonestuje. Ako povedal Winston Churchill „sloboda prejavu so sebou\nprináša aj zlo v podobe všetkých hlúpych, nepríjemných, a jedovatých vecí, ktoré sa\npovedia“ (prejav v Snemovni obcí, 15. 7. 1952, In: The Essential Churchill, Collected\nworks, speeches, and sayings of Sir Winston Churchill. Duckworth Overlook 2012, s. 25).\n9. Trestný proces a sankcie s ním spojené predstavujú jeden z najväčších zásahov\nštátu do slobody jednotlivca. Trestnoprávne sankcie majú povahu kategorických zákazov\na ak sa štát rozhodne používať trestné právo, tak nechce len finančne demotivovať určité\nsprávanie, ale chce ho úplne potlačiť. Taký extrémny zásah do osobnej slobody spĺňa len\nvýnimočne kritérium proporcionality vo vzťahu k škodlivému následku, ktorým môže byť\nnásilie spôsobené hanobiacimi prejavmi. Príčinná súvislosť medzi zákazom tohto druhu\nvýrokov a rozsahom násilných deliktov motivovaných takýmito výrokmi nebola podľa\nnavrhovateľov navyše nikdy preukázaná. Navrhovatelia poukázali i na to, že vláda\nSlovenskej republiky nijako neodôvodnila potrebu rozšíriť napadnuté skutkové podstaty\ntrestných činov.\n10. Navrhovatelia uznávajú, že niektoré krajiny vrátane Slovenskej republiky\ntradične kriminalizujú nenávistné prejavy (hate speech), ale skupiny, ktoré sú pred takýmto\nprejavom chránené, sú definované na základe nemenných (alebo aspoň pomerne trvalých)\nznakov, ako je rasa, etnický a národnostný pôvod alebo sexuálna orientácia. Samozrejme, aj\ntento prístup vytvára nebezpečenstvo arbitrárnosti vo vzťahu k selekcii skupín, ktoré pred\nnenávistným prejavom chránené sú, a skupín, ktoré môžu byť hanobené ad libitum. Ale\nnemennosť (trvalosť) definičnej charakteristiky skupiny je istým, aj keď nie absolútnym,\nlimitujúcim kritériom. Napriek tomu, že podľa navrhovateľov judikatúra ESĽP v tejto\noblasti nie je krištáľovo čistá, niektoré rozhodnutia, berúc do úvahy špecifické okolnosti\njednotlivého prípadu, nekonštatovali porušenie čl. 10 dohovoru pri nenávistných prejavoch\nvoči takto definovaným skupinám, napríklad pokiaľ takýto prejav bol vyslovený vo vzťahu\nk neplnoletým osobám, ktoré sa nachádzajú v „ľahko ovplyvniteľnom a senzitívnom veku“\n\n6\n\n(rozsudok ESĽP vo veci Vejdelan a ostatní v. Švédsko, 9. 2. 2012, sťažnosť č. 1813/07,\nbod 56).\n11. Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že v kontexte hanobiacich a urážlivých\nvýrokov (hate speech) vo vzťahu k politickému prejavu je však judikatúra ESĽP pomerne\njednoznačná. Vo veci Vajnai v. Maďarsko (rozsudok z 8. 7. 2008, sťažnosť č. 33629/06)\nposudzoval ESĽP problematiku trestného postihu za verejné používanie totalitných\nsymbolov ‒ konkrétne za nosenie červenej komunistickej hviezdy na verejnom\nzhromaždení (obdoba ustanovenia § 422 Trestného zákona). Európsky súd pre ľudské práva\nposudzoval daný prípad z pohľadu dvoch legitímnych cieľov pre obmedzenie slobody\nprejavu, a to predchádzania nepokojov a ochrany práv iných (body 55 ‒ 57 cit. rozsudku).\nVo vzťahu k predchádzaniu nepokojov ESĽP uviedol, že nenašiel žiaden dôkaz, že nosenie\nkomunistického symbolu môže viesť „k okamžitému alebo aj vzdialenému nebezpečenstvu\nnepokojov“ a „púhe hypotetické nebezpečenstvo, ako preventívne opatrenie na ochranu\ndemokracie, sa nemôže považovať za nevyhnutnú spoločenskú potrebu“ (bod 55 cit.\nrozsudku). Vo vzťahu k druhému legitímnemu cieľu obmedzenia slobody prejavu ‒ teda\nochrane práv iných ‒ ESĽP uviedol (bod 57 cit. rozsudku): „[Súd] pripúšťa, že vystavenie\nsymbolu, ktorý bol všadeprítomný počas nadvlády [komunistických] režimov, môže vyvolať\nznepokojenie obetí a ich blízkych, ktorí oprávnene považujú takéto vystavenie za urážlivé.\nNapriek tomu tieto emócie, akokoľvek pochopiteľné, nemôžu sami osebe stanoviť limity\nslobody prejavu... Podľa názoru Súdu, právny systém, ktorý aplikuje obmedzenia na ľudské\npráva v záujme uspokojiť požiadavky verejných pocitov - skutočných alebo domnelých ‒\nnemôže byť považovaný za napĺňajúci naliehavú spoločenskú potrebu uznanú\nv demokratickej spoločnosti.“\n12. Rovnako je podľa navrhovateľov potrebné podotknúť, že judikatúra ESĽP\ninterpretuje čoraz reštriktívnejšie ustanovenie čl. 17 dohovoru, ktoré umožňuje obmedziť\nprávo na slobodu prejavu v prípade jeho zneužitia. V kauze Lehideux and Isorni v.\nFrancúzsko Veľká komora ESĽP konštatovala porušenie práva na slobodu prejavu\nsťažovateľov, ktorí uverejnili článok obhajujúci maršala Pétaina, za čo boli trestnoprávne\npostihnutí (pre trestný čin ospravedlňovania zločinov kolaborácie s nepriateľom). Európsky\n\n7\n\nsúd pre ľudské práva konštatoval, že udalosti uvádzané v publikovanom článku sa odohrali\nviac ako štyridsať rokov pred jeho uverejnením, a „aj keď výroky podobné zverejneným\nsvojou povahou stále v obyvateľoch oživujú kontroverzie a utrpenie, časový odstup\nspôsobuje, že by nebolo vhodné sa na ne pozerať s rovnakou prísnosťou ako o desať, alebo\ndvadsať rokov skôr“ (rozsudok Veľkej komory ESĽP, 23. 9. 1998, sťažnosť\nč. 55/1997/839/1045, bod 55). V tejto súvislosti je vo vzťahu k súdnej moci podľa\nnavrhovateľov veľmi presvedčivý názor sudcu ESĽP Andrása Sajóa, ktorý vo svojom\nodlišnom stanovisku (ku ktorému sa pripojili sudcovia V. Zagrebelsky a N. Tsotsoria)\nvo veci Féret v. Belgicko (rozsudok ESĽP, 16. 7. 2009, sťažnosť č. 15615/07) zdôraznil:\n«Regulácia obsahu a obsahovo definované obmedzenia slobody prejavu vychádzajú\nz premisy, že niektoré vyjadrenia idú „proti duchu“ dohovoru. Ale „duch“ neponúka jasné\nštandardy a jeho aplikácia je ľahko zneužiteľná. Ľudia, vrátane sudcov, majú náchylnosť\noznačiť tie názory, s ktorými nesúhlasia, ako jednoznačne neakceptovateľné a teda mimo\nhraníc chráneného prejavu. Avšak práve vtedy, keď sme konfrontovaní s názormi, ktoré nás\nznechucujú alebo pohoršujú, musíme byť veľmi opatrní s naším úsudkom, pretože naše\nosobné presvedčenie môže ovplyvniť naše názory na to, čo je v skutočnosti nebezpečné.»\n13. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného\nzákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia trestného\nčinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv\na slobôd doplnili pôvodne skutkové podstaty inter alia o založenie, podporu, propagáciu,\nalebo prejavovanie sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť voči\ninej skupine osôb“. Ostatné skupiny, ktoré sú danými skutkovými podstatami chránené pred\nnenávistným prejavom, sú pomerne jednoznačne definované ‒ ide o skupiny definované na\nzáklade rasy, etnického pôvodu, národnosti alebo náboženstva.\n14. Doplnenie objektívnych stránok skutkových podstát aj o ochranu nijako\nnedefinovaných „iných skupín osôb“ nenapĺňa podľa navrhovateľov požiadavku určitosti\nzákona, ktorá je prvou podmienkou právnej úpravy obmedzujúcej slobodu prejavu. Samotné\nznenie skutkových podstát v inkriminovanej časti nedáva žiadnu odpoveď na otázku, o aké\niné skupiny osôb by mohlo ísť. Principiálny výklad tohto textu evokuje, že môže ísť\n\n8\n\no akúkoľvek inú skupinu osôb, ktorá je definovaná na základe jedného spoločného kritéria.\nMohlo by ísť teda o skupinu fajčiarov, veteránov, recidivistov, prokurátorov, smetiarov či\npedofilov. Tak vágny a neurčitý pojem celkom jednoznačne nenapĺňa ústavné požiadavky\nna určitosť zákonnej úpravy obmedzenia slobody prejavu. Ako uviedol ústavný súd\nv kontexte slobody prejavu vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98: „Ak zákonodarca\nprijme právnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej\nneistoty.“ Ako sa bude ďalej konštatovať v súvislosti s čl. 49 ústavy, tento stav právnej\nneistoty je obzvlášť neprijateľný v oblasti trestného práva.\n15. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1\nTrestného zákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia\ntrestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona\na trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424\nTrestného zákona doplnili do týchto skutkových podstát ochranu skupiny alebo jednotlivca\nna základe ich/jeho politického presvedčenia. Znenie skutkových podstát citovaných\ntrestných činov sa pritom netýka len prejavu, ktorý podnecuje k násilnému alebo inému\nnezákonnému konaniu. Týka sa najmä verejného hanobenia (§ 423 Trestného zákona)\na podnecovania k nenávisti (§ 424 Trestného zákona). Najdôležitejšou politickou slobodou\nv ústavnom systéme každého demokratického štátu je sloboda prejavu. Bez slobody prejavu\nnie je diskusia a bez diskusie nie je demokracia. Aj z uvedeného dôvodu požíva politický\nprejav zvýšenú mieru ochrany. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie\nposudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok\nVeľkej komory ESĽP vo veci Sűrek v. Turecko, 8. 7. 1999, č. 26682/95, bod 61). V tejto\nsúvislosti je podľa navrhovateľov nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej\nzaužívanej rozhodovacej praxi zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv.\nV praxi sa táto inklinácia k materiálnej koncepcii zhmotnila do nasledovnej tézy: „Ústava,\npodobne ako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné,\nrealizovateľné a efektívne.“ (napr. I. ÚS 255/2010, I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08).\n16. Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že z doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu taktiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda\n\n9\n\naj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide\no obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá\nniektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nna dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej\npotreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami\na sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou\nproporcionality (napr. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Kriminalizácia verbálnych\ndeliktov spočívajúcich v hanobiacich či nenávistných prejavoch voči skupinám\na jednotlivcom definovaným na základe politického presvedčenia nie je kompatibilná\ns kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni\nnevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti. V zmysle konštantnej judikatúry\nESĽP, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú\nospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“\n(rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť\nč. 13585/88). Zákonodarca podľa navrhovateľov nepreukázal žiadnu jasnú, naliehavú\na presnú spoločenskú potrebu na kriminalizáciu politického prejavu.\n17. Aplikácia týchto ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré podliehajú\nvýkonnej moci, je pritom podľa navrhovateľov obzvlášť náchylná na zneužitie. Verbálny\nprejav „špinavý Smer-ák“ by mohol byť posudzovaný odlišne ako „zdegenerovaný SaSkár“. Keďže pri daných skutkových podstatách ide o prečiny, aplikácia pomerne\nflexibilného materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného poriadku by mohla\nviesť až k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní. Ingerencia\nvšeobecných súdov by, samozrejme, v merite veci prišla do úvahy až po podaní obžaloby.\n18. Napriek tomu, že aj politická diskusia by mala rešpektovať hranice slušnosti\na etiky, riešením v slobodnej a demokratickej spoločnosti podľa navrhovateľov nie je a ani\nnemôže byť trestnoprávny postih neslušných či vulgárnych výrokov. Je pritom zrejmé, že\nsloboda prejavu chráni nielen obsahovú (kognitívnu), ale aj formálnu (emotívnu) zložku\nprejavu. Inými slovami, ak je v slobodnej spoločnosti chránený prejav: „Nesúhlasím s touto\nvládou, bolo by dobré, keby bola vymenená.“, tak je chránený aj prejav, ktorý danú\n\n10\n\nmyšlienku formuluje menej elegantne. Ako uviedla Veľká komora ESĽP v už citovanom\nrozsudku vo veci Perna v. Taliansko, „článok 10 neposkytuje ochranu iba podstate\nprejavených myšlienok a informácií, ale aj forme, v ktorej sa vyjadria navonok.“ (bod 39\ncit. rozsudku).\n19. Všeobecne k určitosti (trestnoprávnych) predpisov navrhovatelia vo vzťahu\nk čl. 1 ods. 1 ústavy uviedli, že ústavný súd opakovane rozhodol, že zákonodarca je\nobmedzený pri používaní neurčitých právnych pojmov so zreteľom na princíp právnej\nistoty. Podľa ústavného súdu: „Z hľadiska skutkových predpokladov a obsahu príslušnej\nprávnej úpravy musí zákonodarca koncipovať a formulovať zákon a v ňom obsiahnuté\nprávne normy tak, aby zodpovedali požiadavkám jasnosti, prehľadnosti a justiciability.“\n(PL. ÚS 29/05). Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu teda vyžaduje, „aby zákony\nv právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň\npredstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára\nstav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.“ (PL. ÚS 19/98).\n20. Článok 49 ústavy zakotvuje princíp nullum crimen sine lege, pričom v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy kladie nároky aj na obsahovú kvalitu trestnej legislatívy. Ak je vágnosť\nprávnej normy v rozpore s princípom právnej istoty, potom to podľa navrhovateľov\na fortiori musí platiť pri formulácii skutkových podstát trestných činov, keďže trestné\nsankcie predstavujú najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov.\nŠtrasburská judikatúra vymedzila základné princípy aplikácie čl. 7 dohovoru vo veci\nKokkinakis v. Grécko (rozsudok ESĽP, 25. 5. 1993, séria A č. 260). Podľa ESĽP predmetný\nčlánok dohovoru obsahuje tri hlavné zásady: zákonnosť trestných činov a trestov, zákaz\nretroaktívnej aplikácie práva v neprospech obžalovaného, zákaz aplikácie trestného zákona\nextenzívnym spôsobom v neprospech obžalovaného najmä použitím analógie.\n21. Vo vzťahu k prvej zásade (zákonnosti trestných činov) je podľa navrhovateľov\nkľúčová obsahová podstata právnej úpravy, a to najmä z hľadiska jej jasnosti,\npredvídateľnosti a dostupnosti. K jasnosti právnej úpravy definujúcej trestnosť konania\nESĽP vo veci Kokkinakis v. Grécko uviedol: „Súd zdôrazňuje, že článok 7 ods. 1 Dohovoru\n\n11\n\nsa neobmedzuje na zákaz retroaktívneho použitia trestného práva v neprospech\nobžalovaného. Rovnako zahŕňa, viac všeobecne, princíp, že len zákon môže definovať\ntrestný čin a trest (nullum crimen, nulla poena sine lége) a princíp, že trestné právo nesmie\nbyť interpretované extenzívne v neprospech obžalovaného, napríklad formou analógie;\nz tohto vyplýva požiadavka, aby bol trestný čin jasne definovaný v zákone. Táto podmienka\nje splnená v prípade, ak jednotlivec môže zo znenia relevantných ustanovení vedieť –\nv prípade potreby doplnených ich súdnym výkladom - za ktoré konania alebo opomenutia\nbude niesť zodpovednosť“ (bod 52 cit. rozsudku).\n22. Špecificky k určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona navrhovatelia\nuviedli, že novelizované ustanovenia trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia\nsmerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd doplnili pôvodne skutkové podstaty\ninter alia o založenie, podporu, propagáciu, alebo prejavovanie sympatie k skupine, hnutiu\nalebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť voči inej skupine osôb“.\n23. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov\na o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov: „ak sa pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny\nporiadok nepozná, vymedzí sa jeho presný význam definíciou; to neplatí, ak ide o pojem,\nktorého význam je všeobecne známy alebo dostatočne zrejmý vzhľadom na bežné\npoužívanie.“ Slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ v časti „inej skupine osôb“\npoužíva podľa argumentácie navrhovateľov tri neurčité pojmy: iná, skupina a osôb. Čo\nznamená slovo „iná“, pýtajú sa navrhovatelia. Iná čím, kvalitou alebo kvantitou? To podľa\nnich platí aj pre slovo „skupina“. Čo charakterizuje skupinu? Slovo „iná“ na to nie je\nspôsobilé, lebo absentuje porovnávacie kritérium. Osobami sa mienia len ľudské bytosti\nalebo aj právnické osoby? Alebo obidve skupiny?\n24. Iná skupina osôb teda podľa navrhovateľov nie je v napadnutých predpisoch\nnijakým spôsobom definovaná. Zo znenia tohto ustanovenia si adresáti týchto právnych\nnoriem nemôžu urobiť ani len všeobecnú predstavu, ktoré ich konanie bude alebo nebude\npodliehať trestnej zodpovednosti. Už bývalý Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej\n\n12\n\nRepubliky práve v kontexte posudzovania skutkových podstát trestných činov vyslovil tézu,\nže z princípov právneho štátu „vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy požadujú,\naby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti o základnom\nobsahu právnej normy.“ (nález sp. zn. Pl. ÚS 5/92).\n25. Jasná definícia skutkových podstát trestných činov je podľa navrhovateľov\nkľúčová pre existenciu právneho štátu. Jednotlivec musí mať adekvátnu a jasnú výstrahu,\naké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Pri takto\ndefinovaných skutkových podstatách to žiaden jednotlivec nebude a nemôže vedieť.\nNegatívny právny omyl v našom trestnom práve nezbavuje páchateľa trestného činu trestnej\nzodpovednosti. Právny omyl pritom spočíva v neznalosti alebo v mylnom výklade noriem\ntrestného práva, ktoré sú relevantné pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti (R 60/1993).\nPáchateľ sa teda mýli, resp. má nesprávnu predstavu o tom, či jeho konanie je, alebo nie je\nprotiprávne v zmysle Trestného zákona. Vágnosť pojmu „iná skupina osôb“ podľa\nnavrhovateľov neumožňuje jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu, za ktorý\nprejav už bude niesť trestnú zodpovednosť.\n26. Účelom (časti) právneho predpisu, kde je použité slovné spojenie „inej skupiny\nosôb“, je vymedziť jednoznačným a nezameniteľným spôsobom základy trestnej\nzodpovednosti, medziiným aj určiť presne predmet útoku, ktorý by mal byť chránený\nprostriedkami trestného práva. Predmet útoku je v tomto prípade „iná skupina osôb“. Takéto\nvymedzenie predmetu útoku podľa navrhovateľov nielenže nie je potrebné na dosiahnutie\núčelu napadnutého predpisu, ale v skutočnosti bráni jeho dosiahnutiu. Jeho obsah je neurčitý\ndo tej miery, ktorá sa nedá preklenúť žiadnymi výkladovými metódami, mohol by viesť\nk svojvôli a k neproporcionálnemu rozšíreniu trestnej zodpovednosti.\n27. Vágnosť a neurčitosť uvedeného pojmu, ktorý je súčasťou objektívnych stránok\nskutkových podstát citovaných trestných činov, nie je podľa navrhovateľov možné napraviť\nani snahou o ústavne konformný výklad zákonov. Jediné interpretačné pravidlo, ktoré by\nmohlo byť použité, je pravidlo ejusdem generis (rovnakého druhu) ‒ teda interpretačné\npravidlo, keď sa všeobecné slová nasledujúce po dvoch alebo viacerých špecifických\npojmoch aplikujú na osoby alebo veci rovnakého druhu. Problémom možnosti aplikácie\n13\n\ntohto interpretačného pravidla je, že nie je vôbec zrejmé, na aké druhovo príbuzné skupiny\n(nad rámec rasových, etnických, národnostných a náboženských skupín) by sa mala\ntrestnoprávna ochrana vzťahovať. Inými slovami, pravidlo ejusdem generis nie je\naplikovateľné v prípade, ak sú špecifické pojmy uvedené v právnej norme tak heterogénne,\nže nemajú žiaden spoločný základ (k tomu pozri Scalia, A. ‒ Garner, B. Reading Law: the\ninterpretation of legal texts. St. Paul, Thomson/West 2012, s. 199 ‒ 201). Obzvlášť\nv prípade trestného práva je takýto stav podľa skupiny poslancov v rozpore s požiadavkou\nurčitosti právnej normy, ktorá vyplýva z čl. 1 ods. 1 a čl. 49 ústavy a z čl. 7 dohovoru.\n28. Z uvedených dôvodov slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ podľa\nnázoru navrhovateľov nenapĺňa parametre materiálnej kvality zákona kriminalizujúceho\nurčité konanie, a to z dôvodu svojej nejasnosti a vágnosti, ktorú nie je možné prekonať\nobmedzenými interpretačnými nástrojmi aplikovateľnými v trestnom práve hmotnom.\n29. Na základe uvedenej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd\no ich návrhu nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenie § 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti\n„alebo nenávisť voči inej skupine“ a ustanovenie § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení\nzákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine“ nie je v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 26 ods. 1, ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 7 a čl. 10 Dohovoru\no ochrane základných práv a slobôd.\nUstanovenie § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z.\nv časti „politické presvedčenie“ a ustanovenie § 424 ods. 1 Trestného zákona v znení\nzákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“ nie je v súlade s čl. 26 ods. 1,\nods. 4 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.»\nII.\nK prijatiu návrhu na ďalšie konanie\n30. Navrhovatelia\n\nnamietajú ústavný nesúlad nasledujúcich\n\nzvýraznených častí právnych predpisov:\n\n14\n\npodčiarknutím\n\nDVANÁSTA HLAVA\nTRESTNÉ ČINY PROTI MIERU, PROTI ĽUDSKOSTI, TRESTNÉ ČINY TERORIZMU, EXTRÉMIZMU\nA TRESTNÉ ČINY VOJNOVÉ\ndruhý diel\nPodpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd\n§ 421\nZaloženie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd\n(1) Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu\nzákladných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť alebo\nnenávisť voči inej skupine osôb alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala\nk potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.\n(2) Odňatím slobody na štyri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1\na) verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom,\nb) závažnejším spôsobom konania, alebo\nc) za krízovej situácie.\n§ 422\nPrejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd\n(1) Kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo\nhesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu\nzákladných práv a slobôd osôb, alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť alebo nenávisť\nvoči inej skupine osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.\n(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto pri čine uvedenom v odseku 1 používa pozmenené zástavy,\nodznaky, rovnošaty alebo heslá, ktoré vyvolávajú zdanie pravých.\n§ 423\nHanobenie národa, rasy a presvedčenia\n(1) Kto verejne hanobí\na) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo\nb) skupinu osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu,\nnárodnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické presvedčenie, náboženské\nvyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky.\n(2) Odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1\na) ako člen extrémistickej skupiny,\nb) ako verejný činiteľ, alebo\nc) z osobitného motívu.\n§ 424\nPodnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti\n(1) Kto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú\nalebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý\npôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania,\nalebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.\n(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa spolčí alebo zhromaždí na spáchanie činu uvedeného v odseku.\n(3) Odňatím slobody na dva roky až šesť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2\na) z osobitného motívu,\nb) ako verejný činiteľ,\nc) ako člen extrémistickej skupiny, alebo\nd) za krízovej situácie.\n\n15\n\n31. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou(...) a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada\nSlovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom.\n32. Podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak osoby\nuvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily\nnie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily(...), môžu podať ústavnému súdu\nnávrh na začatie konania.\n33. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n34. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna\nústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh\nskupiny poslancov obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 20 a § 37 zákona o ústavnom\nsúde a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať\na o nej rozhodnúť. Osobitne treba uviesť, že napadnuté predpisy sú platné (§ 41a ods. 4\nzákona o ústavnom súde ‒ Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred\nvyhlásením\n\nnálezu\n\nústavného\n\nsúdu,\n\nkonanie\n\nsa\n\nzastaví.)\n\na tvoria\n\nz hľadiska\n\npreskúmateľnosti zmysluplné normy.\n35. Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\n\n16\n\nIII.\nK návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\n36. Navrhovatelia sú presvedčení, že uplatňovanie napadnutých predpisov môže\nohroziť nimi označené základné ľudské práva a slobody. K tomuto procesu môže dochádzať\nod 1. januára 2017, keď napadnuté predpisy nadobúdajú účinnosť. Následky uplatňovania\nnapadnutých ustanovení sú podľa ich názoru zrejme nenapraviteľné, keďže trestné stíhania,\nktoré sa môžu viesť na základe napadnutých predpisov, a následky, ktoré môžu mať na\nobmedzenie základných práv trestne stíhaných osôb (napr. práva na osobnú slobodu podľa\nčl. 17 ústavy v prípade väzobného trestného stíhania), nebude možné úplne odstrániť ani\nprípadnou obnovou konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde). Na základe týchto\nargumentov navrhujú pozastaviť všetky napadnuté predpisy, resp. ich časti.\n37. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to podľa § 38 ods. 1 zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť\nnapadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich\nďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska\nškoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (porov. PL. ÚS 17/2014).\n38.1 Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach\nuvedených v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\n38.2 Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.\n38.3. V zmysle čl. 140 ústavy v spojení s ustanovením § 4 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní\nprítomných aspoň sedem sudcov.\n\n17\n\n38.4 Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa\nzamietne.\n39. V danom prípade boli na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu prítomní\ndesiati sudcovia. Za návrh musí hlasovať minimálne 7 sudcov, inak je potrebné považovať\nnávrh za zamietnutý. Na rokovaní pléna sudca spravodajca navrhol pozastaviť napadnuté\nustanovenia, pretože napriek porozumeniu pre spoločenskú situáciu, ktorá viedla k prijatiu\nnapadnutých predpisov, je namieste opatrnosť, ak ústavný súd rozhoduje o vzťahu trestného\npráva a slobody prejavu, pričom pri trestnom práve hmotnom už samotná existencia novej\nskutkovej podstaty spravidla napĺňa podmienku ohrozenia základných práv a slobôd.\nNávrh vychádzal z doterajšej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/02 z 10. januára 2002)\na z presvedčenia, že samotná demokratická občianska spoločnosť sa počas pozastavenia\ndokáže ochrániť.\n40. Pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná\nväčšina hlasov všetkých sudcov.\n41. Vzhľadom na uvedené bol návrh podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy\na § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý z procesných dôvodov (porov. zamietnutia\nnávrhov na pozastavenie účinnosti – PL. ÚS 15/05, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 40/2015,\nPL. ÚS 41/2015).\n42. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd o návrhu na pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení, resp. ich časti, Trestného zákona rozhodol tak, ako to je\nuvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestný čin", "zákaz propagácie fašizmu a rasizmu", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "trestný čin", "test proporcionality", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "legalita", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege", "zákaz propagácie fašizmu a rasizmu"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:11e726fe-5a86-489d-a99f-9228ddcfcb3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1"}, {"guid": "ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:e510f825-2678-4b6c-89f8-ae60c845962e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/06 z 20. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e510f825-2678-4b6c-89f8-ae60c845962e"}, {"guid": "ussr:4e0127d4-b5af-4eb2-aa64-da1f09ec980f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/05 z 30. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e0127d4-b5af-4eb2-aa64-da1f09ec980f"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/02 z 4. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}], "citovane_v": []}