{"guid": "ussr:cf6c671e-a6df-4712-91a4-4c6ed0485f69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.42.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. októbra 2016, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.42.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-10-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cf6c671e-a6df-4712-91a4-4c6ed0485f69", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.42.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.42.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.42.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 42/2015-105\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty\nMacejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka (sudca spravodajca), Ľudmily\nGajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika na verejnom zasadnutí 12. októbra 2016 vo veci\nnávrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom\nJUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40, Trnava, na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov o súlade ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona\nč. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 v spojení\ns čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení\ns § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení\nneskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky takto\n\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá\na tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej\nenergetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach\npoužíva slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, n i e s ú\nv súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júna 2015\ndoručený návrh skupiny 48 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade § 10 ods. 5\nv spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o tepelnej energetike“) s čl. 20 ods. 1 v spojení\ns čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“) a § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9\na § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy.\n2. Na výzvu ústavného súdu z 9. júla 2015 právny zástupca navrhovateľov listom\nz 25. septembra 2015 a k nemu priloženou prílohou odobrenou podpismi 48 poslancov\nnárodnej rady odstránil nedostatky pôvodného návrhu o rozsahu referenčných noriem, ktoré\nmajú byť dotknuté napadnutými zákonnými ustanoveniami. V priloženom zozname\nposlancov národnej rady pod por. č. 20 a č. 25 bola duplicitne podpísaná poslankyňa\n\n2\n\nnárodnej rady Lucia Žitňanská, takže celkový počet skupiny poslancov sa ustálil na počte 47\n(pozri záhlavie, pozn.).\n3. K namietanému nesúladu ustanovení § 10 ods. 5 v spojení s ustanoveniami § 10\nods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 4 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu navrhovatelia najskôr odcitovali napadnuté zákonné\nustanovenia zákona o tepelnej energetike, referenčné ustanovenia ústavy a dodatkového\nprotokolu, poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 23/06 a v podstatnom\nuviedli:\n«Z doslovného výkladu napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike je\nzrejmé, že sa týkajú zriadenia vecného bremena. V tomto ohľade pre ne platia Ústavou\nstanovené požiadavky pre kvalitu zásahu do vlastníckeho práva zo strany zákonodarcu\nvymedzené v Čl. 20 ods. 4 Ústavy. Tieto však zákonodarca dôsledne nezohľadnil...\nČl. 20 ods. 4 Ústavy stanovuje štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť\nzachované v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva:\n- podmienka nevyhnutnosti,\n- podmienka existencia verejného záujmu,\n- podmienka legality,\n- podmienka poskytnutia primeranej náhrady...\nNapadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike nevyhovujú poslednej\nz uvedených podmienok...\nÚstavný súd... totiž konštantné judikuje, že posledná zmienená podmienka primeraná náhrada - by mala byť „spravodlivá v mieste a čase vykonania zásahu do jeho\nvlastníctva“. Pritom dodáva, že táto náhrada by mala byť „vyvážením ujmy, ktorá nastáva\nv dôsledku uplatnenia zákona.“ (oboje cit.: Nález, sp. zn. PL. ÚS 17/00-63)...\nDoktrína v tejto súvislosti ďalej dopĺňa, že „na rozdiel od „primeranej náhrady“,\nktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno\nuvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného\nobmedzenia.“ [DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie,\nstr. 246]...\n\n3\n\nS ohľadom na... uvedené teda podstata nesúladu napadnutých ustanovení zákona\no tepelnej energetike sústavou spočíva vo voľbe inštitútu jednorazovej náhrady\nzákonodarcom. Ten sa vo svetle Ústavy javí ako legislatívne opatrenie prijaté v rozpore\nso záujmom na zachovaní proporcionality legislatívneho zásahu dopravného postavenia\ndotknutých vlastníkov.»\nNavrhovatelia poukázali aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 22/06\na v ňom citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)\nk čl. 1 dodatkového protokolu a ďalej uviedli:\n„Nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle napadnutých ustanovení zákona\no tepelnej energetike sa... vyznačuje neurčitou dobou trvania (trvať môže jeden deň, ale aj\n100 rokov, pričom obmedzuje vlastníka a aj jeho právneho nástupcu eventuálne všetkých\nďalších právnych nástupcov). A v tejto súvislosti nie je zákonodarcom zvolená forma\nnáhrady v súlade s ústavnou požiadavkou primeranosti práve preto, že trvalý zásah\ndo obsahu vlastníckeho práva je spôsobilá kompenzovať iba a len jednorázovo...\nJe potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla a ďalších zariadení s ním\nsúvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného rozvodu či na zabránenie jeho\nporúch alebo havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri ktorej tiež existuje\nodôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie...\nPritom poskytnutie jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré\nmožno považovať za dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu\ndaná nielen samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým\nekonomickými. Výška poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná.\nJe ovplyvňovaná prinajmenšom infláciou...\nNapadnutá zákonná úprava teda nevytvára rovnováhu medzi subjektmi, ktoré sú\nnapadnutými ustanoveniami dotknuté v rôznych časových obdobiach. Na druhej strane by\npráve mechanizmus periodicky sa opakujúcej náhrady bol spôsobilý modifikovať výšku\nnáhrady v čase a tak vytvoriť rovnováhu medzi rôznymi vlastníkmi pri rovnakom zásahu\ndo ich vlastníckeho práva...\nPráve tento časový aspekt obmedzenia vlastníckeho práva v spojitosti s meniacimi sa\nekonomickými faktormi podmieňujúcimi výšku jednorázovej náhrady zákonodarca pri\n\n4\n\nprijímaní napadnutej zákonnej úpravy ústavne relevantne nezohľadnil a zaťažil ju tak\nústavne neospravedlniteľnou vadou...\nVzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že jednorazová náhrada v zmysle\nnapadnutých zákonných ustanovení nevyhovuje ústavnej požiadavke primeranosti, čo\nzakladá podľa názoru navrhovateľov nepochybný nesúlad napadnutej úrovne zákonnej\nregulácie s Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru.“\n4. K namietanému nesúladu ustanovení § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12\nods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy navrhovatelia\nuviedli:\n«Podľa § 20 ods. 1 zákona o tepelnej energetike môže odberateľ skončiť odber tepla\nna základe zákona alebo dohodou. Motivácie odberateľa na skončenie odberu tepla môžu\nbyť rôzne. Aktuálnou pohnútkou je snaha o vybudovanie vlastnej domovej kotolne.\nSkončenie odberu tepla od doterajšieho dodávateľa je tak možné považovať za nutnú\npodmienku pre výstavbu efektívne využiteľnej domovej kotolne...\nAk chce odberateľ nadobudnúť vlastnícke právo (vybudovať si vlastnú domovú\nkotolňu) zákon o tepelnej energetike obmedzuje výkon vlastníckeho práva (resp.\nnadobudnutie vlastníctva) nasledujúcimi kumulatívnymi podmienkami:\na) dohodou s doterajším dodávateľom - a to iba za podmienky, ak odberateľ uhradí\ndoterajšiemu dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok) podľa\n§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Pritom podľa § 20 ods. 4 zákona o tepelnej\nenergetike podrobnosti o ekonomicky oprávnených nákladoch, t. j. ich rozsah a spôsob ich\nvýpočtu neustanovuje zákon, ale všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Úrad pre\nreguláciu sieťových odvetví,\nb) ukončením odberu tepla zo strany odberateľa - za podmienky, ak zabezpečí\ndodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má\ndoterajší dodávateľ tepla, a to v rámci procesu dohody s doterajším dodávateľom, podľa\n§ 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike,\nc) získaním kladného záväzného stanoviska obce vydaného podľa § 12 ods. 8\nv spojení s § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike o súlade výstavby domovej kotolne\ns koncepciou rozvoja obce v oblasti tepelnej energetiky,\n\n5\n\nd) získaním stavebného povolenia na výstavbu domovej kotolne podľa § 12 ods. 10\nzákona o tepelnej energetike. Špecifikom tohto povolenia je fakt, že doterajšiemu\ndodávateľovi garantuje osobitné zvýhodnené postavenie dotknutého orgánu v stavebnom\nkonaní, ktorého stanovisko je záväzné (okrem toho môže mať zároveň aj postavenie\núčastníka stavebného konania)...\nV zmysle Čl. 20 ods. 1 Ústavy platí, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Toto právo má aj\nodberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah s doterajším dodávateľom tepla\na postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva\njeho vlastníctvom...\nPrávo vlastniť majetok (v tomto prípade domovú kotolňu) je však v dôsledku\nnapadnutej zákonnej úpravy odberateľovi výrazne limitované. Vlastnícke právo, implicitne\nzahrňujúce aj ekonomickú dimenziu vlastnenej veci, je možné efektívne využívať len v\ntakých prípadoch, keď je subjektu práva umožnená plnohodnotná dispozícia s predmetom\nvlastníckeho práva veci v súlade jeho účelom. Samotné vlastnícke právo k domovej kotolni\nje možné v plnej miere využívať len za predpokladu, že je umožnené odpojenie od súčasného\ndodávateľa tepla. Bez tejto skutočnosti nie je možné kotolňu efektívne a ekonomicky\nvyužívať, čo je situácia, ktorá v dôsledku existujúcej zákonnej úpravy, reálne nastáva.\nTento, podľa názoru navrhovateľov, protiústavný stav je spôsobený § 12 ods. 10 zákona\no tepelnej energetike, ktorý stanovuje, že pri výstavbe sústavy tepelných zariadení\n(napr. domovej kotolne) na vymedzenom území je dodávateľ v konaní podľa zákona\nč. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)... dotknutým\norgánom, ktorého stanovisko je záväzné (pozn. do prijatia novely zákona o tepelnej\nenergetike z roku 2014 tomu tak nebolo). Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka\nkonania podľa osobitného predpisu, ak sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení\nalebo jej časti na vymedzenom území dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom\nzásobovaní teplom. Doterajší dodávateľ tepla tak môže svojím negatívnym (záväzným)\nstanoviskom znemožniť uplatňovanie § 20 zákona o tepelnej energetike napriek tomu že\nodberateľ splnil všetky podmienky uvedené v tomto zákonnom ustanovení. Negatívne\nstanovisko dodávateľa môže byť priamou prekážkou vzniku vlastníckeho práva, čím\nkonzekventne dochádza k odopretiu práva garantovaného v Čl. 20 ods. 1 Ústavy...\n\n6\n\nV zmysle Čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku\nuvedeného v Čl. 4 Ústavy, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených\nprávnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani žiadny iný zákon však neustanovuje, že\nsústava tepelných zariadení, napr. v podobe domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve\nštátu, obce alebo určenej právnickej osoby, naopak v druhej časti zákona upravuje\npodmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky. Táto skutočnosť zvýrazňuje\npredchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala, resp. musí byť garantovaná\nmožnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...\nV zmysle Čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu\npráv iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12\nods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej\nenergetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho\npráva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože\naktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho\nrovnaké zaobchádzanie (posudzovanie)...\nNapadnutá zákonná úprava vytvára právny stav, na základe ktorého má doterajší\ndodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako\nsamotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po\nsplnení zákonných podmienok (§ 20 zákona o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože\nzávisí výlučne na pozitívnom záväznom stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom\nkonaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom,\npričom dôvodom negatívneho stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná\nmotivácia dodávateľa a odberateľa, napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného\n- čo je prirodzený dôsledok každého procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ\nodpojením sa od jeho sústavy tepelných zariadení prichádza o svojich doterajších klientov odberateľov tepla. Napadnutá právna úprava teda umožňuje doterajším dodávateľov tepla\nneprimerane, svojvoľne a bez toho, aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu\nÚstavou, zneužívať vlastnícke právo v neprospech a na úkor odoberateľov tepla...\nK ďalším aspektom napadnutej zákonnej úpravy, ktoré vhodným spôsobom\ndokresľujú jej negatívny vplyv na spoločenské vzťahy a poukazujú na jej normatívne deficity\npatrí aj skutočnosť, že novela zákona o tepelnej energetike v roku 2014 v podobe zákona\n\n7\n\nč. 100/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike\nv znení neskorších predpisov neupravila žiadne prechodné ustanovenia vo vzťahu k procesu\npodľa § 20 a § 12 zákona o tepelnej energetike v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu\nvýstavby viacerých domových kotolní... Len na dokreslenie právnej úpravy. Samotná novela\nzákona o tepelnej energetike z roku 2014 obsahuje viacero deformácií v právnych vzťahoch\nv oblasti tepelnej energetiky. Ako príklad možno uviesť, že zákon ukladá subjektom podľa\n§ 1 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike viaceré povinnosti (napr. oznamovacia\npovinnosť podľa § 11 zákona o tepelnej energetike) v druhej časti zákona, ktorá upravuje\npodmienky podnikania v tepelnej energetike, hoci sú tieto subjekty vylúčené z podnikania\nvýslovne tým istým zákonom v jeho § 1 ods. 3...\nNapadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov taktiež pohybuje\nza hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov práva. V praxi sa\nmôžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj do zásady zmluvnej\nautonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu dôležitosť a prioritu\ninštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu, ktorá sa javí z hľadiska\nprincípov konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu rozporu s Čl. 20 ods. 1 až 3\nÚstavy...\nNapriek preferencii navrhovateľov, ktorá bola zdôraznená skôr, považujú\nnavrhovatelia za vhodné poukázať aj na ďalšie aplikačné aspekty napadnutej zákonnej\núpravy, ktoré dokresľujú „kvalitu“ právnej úpravy predmetného zákona. Ako už bolo\nkonštatované, zákon o tepelnej energetike stanovuje pre spôsob skončenia odberu tepla také\npodmienky, ktoré nepochybne nespravodlivo zvýhodňujú jedného z kontrahentov\n(dodávateľa) a mimoriadne zaťažujú druhú zmluvnú stranu (odberateľa), čím sa\nnepochybne vytvára nevyvážený pomer síl účastníkov zmluvy. Uvedené platí už vo vzťahu\nk samotnému ustanoveniu § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike, čo je zosilnené aj\nustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike...\nTaktiež praktické uplatňovanie § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike vykazuje\nzávažné nedostatky, ktoré neprimerane zvýhodňujú jednu zo zmluvných strán - doterajšieho\ndodávateľa. Jednak sú ekonomicky oprávnené náklady (tzv. odpojovací poplatok)\nvymedzené výlučne v podzákonnej norme (vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví)\na v zákone nie sú stanovené ani základné kritériá tejto povinnosti jednej zmluvnej strany,\n\n8\n\nresp. oprávnenia druhej zmluvnej strany. Zároveň, percentuálny podiel tepla vyrobeného\nz obnoviteľných zdrojov energie nie je verejne prístupný, a to ani odberateľovi, ktorý má\nzáujem sa odpojiť, čo ho mimoriadne znevýhodňuje už na začiatku celého procesu pri\nprojektovaní si vlastnej sústavy tepelných zariadení, resp. zmeny v osobe dodávateľa tepla.\nTieto údaje dodávateľ tepla poskytuje len Ministerstvu hospodárstva SR a Úradu pre\nreguláciu sieťových odvetví a sú považované za obchodné tajomstvo dodávateľa tepla,\npričom Slovenská obchodná inšpekcia je tieto údaje oprávnená kontrolovať. Akým\nspôsobom sa táto kontrola vykonáva však nie je jasné, hoci bez splnenia podmienky\nuvedenej v bode 2.2 písm. b) tohto návrhu sa nemožno odpojiť, čo ponecháva odberateľa\nvo veľkej právnej neistote tak v súvislosti s dodržiavaním tejto zákonnej povinnosti zo strany\ndoterajšieho dodávateľa, ako aj so zámerom vybudovať si vlastné tepelné zariadenie, ktoré\nby malo mať o 20 % viac tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie ako má zdroj\ndoterajšieho dodávateľa ktorého parametre nie sú odberateľovi dostupné Navyše ak\ndodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného\nz obnoviteľných zdrojov energie odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy ak\nzabezpečí celú dodávku tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou tepla\nktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom, čiže bez znalosti\ntohto údaja na strane dodávateľa je odpojenie sa od terajšej sústavy tepelných zariadení\nnemožné...\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je možné zhrnúť, že ústavne garantované\nvlastnícke právo a s sním spojené aspekty sú v prípadoch aplikácie napadnutej zákonnej\núpravy noriem zákona porušené, čím je založený nesúlad predmetných noriem s Ústavou.»\n5. Skupina poslancov národnej rady navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 a § 10 ods. 12\nzákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade\ns Čl. 20 ods. 1 v spojení s Čl. 20 ods. 4 Ústavy... a Čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru...\n\n9\n\n2. Ustanovenia § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona\nč. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s Čl. 20\nods. 1 až 3 Ústavy...“\n6. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna konanom 7. októbra 2015\nnávrh skupiny\n\nposlancov\n\nnárodnej\n\nrady\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\na\n\nuznesením\n\nč. k. PL. ÚS 42/2015-28 rozhodol, že návrh prijíma na ďalšie konanie.\nII.\nVyjadrenie odporcu, vedľajšieho účastníka a replika navrhovateľov\n7. V súlade s § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) si ústavný súd\nlistom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „národná rada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal\nnavrhovateľmi napadnutý zákon. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona\no ústavnom súde listom z 28. októbra 2015 vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „vláda“ alebo „vedľajší účastník“), zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov podľa\n§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajším účastníkom.\n8. Odporca sa k návrhu skupiny poslancov národnej rady vyjadril listom\nz 26. apríla 2016 (doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2016), v ktorom k návrhu uviedol:\n«Práva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva\nsú súčasťou zákona o tepelnej energetike od začiatku platnosti uvedeného zákona.\nUstanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva však v rámci jednotlivých\nnovelizácií prešli rôznymi zmenami, z ktorých najvýraznejšia bola zmena novelou zákona\nč. 100/20014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike\nv znení\n\nneskorších\n\npredpisov.\n\nNapádané\n\nznenie\n\nustanovenia\n\n§\n\n10\n\na\n\n12\n\nsa\n\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky dostali novelou zákona o tepelnej energetike\n\n10\n\nč. 100/2014 Z. z., ktorá bola schválená Národnou radou Slovenskej republiky\n20. marca 2014 a zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 23. apríla 2014\nv čiastke č. 38. Nadobudnutie účinnosti dotknutých ustanovení bolo ustanovené\nna 1. mája 2014. Právna úprava bola prijatá v štandardnom legislatívnom procese.\nÚmysel zákonodarcu bol pri konštruovaní predmetného ustanovenia naznačený\nv dôvodovej správe. Z osobitnej časti dôvodovej správy vyplýva, že „v § 10 sa spresňujú\npráva a povinnosti držiteľa povolenia v súvislosti so vstupom na cudzie pozemky pri výkone\npovolených činností. Ustanovenia sú navrhnuté v súlade so zákonom č. 251/2012 Z. z.\no energetike. Úprava bola do návrhu zaradená na základe výsledkov medzirezortného\npripomienkového konania.“.\nV súvislosti s namietanou absenciou prechodných ustanovení k právnej úprave\npovažujeme za dôležité uviesť, že predmetná novela zákona obsahuje v čl. I päťdesiatom\ntreťom novelizačnom bode úpravu prechodných ustanovení (§ 38a) vo vzťahu k právam\na povinnostiam z novely vyplývajúcich a teda v odsekoch 2 a 3 upravuje stret dvoch\nprávnych úprav vo vzťahu k oprávneniam k cudzím nehnuteľnostiam, obmedzeniam\nvlastníckeho práva ako aj spôsobu vysporiadania sa s nárokmi týkajúcimi sa náhrad\nza obmedzenie vlastníckeho práva.\nV tejto súvislosti poukazujeme na to, že právna úprava práv a povinností k cudzím\nnehnuteľnostiam nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky ojedinelá. Podobná\nprávna úprava už v našom právnom poriadku existuje. S väčšími alebo menšími rozdielmi\nsú práva a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam upravené napríklad zákonom\nč. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (§ 11) alebo napríklad zákonom č. 351/2011 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 66).\nNa margo uvádzame, že predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky sú napríklad tiež ustanovenia týkajúce sa obmedzenia vlastníckeho práva\nustanovené § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách vedené pod spisovou\nznačnou PL. ÚS 35/2015. Navrhovatelia v tomto konaní namietajú predovšetkým\ntemporálne obmedzenie na uplatnenie si nároku primeranej jednorazovej náhrady\nzodpovedajúcej miere obmedzenia obvyklého užívania pozemku.»\n\n11\n\n9. Vedľajší účastník listom z 9. decembra 2015 (doručeným ústavnému súdu\n15. decembra 2015) k návrhu uviedol, že „sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,\naby Ústavný súd... vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú\nv súlade s ustanoveniami Ústavy...“.\n9.1 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, 10\na 12 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník v podstatnom uviedol, že «inštitút\njednorazovej primeranej náhrady je bežným kompenzačným nástrojom, ktorý vyplýval\nz právneho poriadku v minulosti ako aj súčasnosti. Uplatňuje sa predovšetkým\nv tzv. sieťových odvetviach a v súvislosti s výstavbou a prevádzkou infraštruktúry\n(elektroenergetické, plynárenské, teplárenské, vodárenské a kanalizačné zariadenia,\nelektronická komunikácie), ktorá je zriaďovaná prevažne za účelom uspokojovania potrieb\nverejného záujmu. Výroba, preprava a dodávka energií má celkom zrejme verejnoprospešný\nrozmer, keďže je určená za účelom uspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných\npotrieb verejnosti, komunálnej a priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej\ntepelnej pohody (počas prevažnej časti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno\nnepochybne zaradiť medzi základné ľudské potreby civilizačnej povahy. Na území\nSlovenskej republiky sa pritom historicky presadil model centralizovaného zásobovania\nteplom, ktorý spočíva v ústrednej výrobe tepelnej energie a jej prepravy prostredníctvom\ndiaľkových teplovodných alebo parovodných rozvodov a rôznych výmenníkových\na odovzdávacích staníc, priamo k spotrebiteľom.\nPoukazujeme pritom na obdobné ustanovenia zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike...\n(§ 11 ods. 5, 9, 10 a 12), zák. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných\nkanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových\nodvetviach... (§ 20 ods. 4) alebo zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách\nv znení neskorších predpisov (§ 66 ods. 4 a 5). Obdobnú úpravu však obsahovali aj právne\npredpisy, ktoré tieto odvetvia regulovali v minulosti, ako napríklad zák. č. 79/1957 Zb.\no výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon)... (§ 22 ods. 2), zák. č. 89/1988\nZb. o výrobe, rozvode a spotrebe tepla... (§ 20 ods. 5) alebo zákon č. 70/1998 Z. z.\no energetike a o zmene zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský\nzákon)... (§ 9 ods. 9).\n\n12\n\nPodnikanie v sieťových odvetviach sa vyznačuje pomerne silnou monopolizáciou\nna relevantnom trhu prevádzky infraštruktúry, čo vyplýva jednak z objektívnej nemožnosti\nvybudovania paralelných sietí, ale predovšetkým z absencie verejného záujmu na ich\nbudovaní. Aj z tohto dôvodu je podnikanie v sieťových odvetviach podrobené pomerne\nprísnej regulácií, ktorú v podmienkach Slovenskej republiky vykonáva Úrad pre reguláciu\nsieťových odvetví na základe zák. č. 250/2012 Z. z. o reguláciách v sieťových odvetviach\nv znení neskorších predpisov.\nÚlohovou regulátora je pritom spravodlivé rozdelenia zodpovednosti za úhradu\nrelatívne vysokých nákladov vybudovania a prevádzky infraštruktúry v sieťových odvetviach\nmedzi jednotlivé skupiny užívateľov infraštruktúry. V odvetví tepelnej energetiky Úrad pre\nreguláciu sieťových odvetví schvaľuje individuálne každému prevádzkovateľovi tzv.\nekonomicky oprávnené náklady, ktoré možno zahrnúť do ceny tovarov a služieb v sieťových\nodvetviach (§ 4 vyhlášky č. 222/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v tepelnej\nenergetike v znení neskorších predpisov). Užívateľ teplárenskej infraštruktúry (koncový\nodberateľ tepla) teda v cene odoberaného tepla uhrádza dodávateľovi nie len cenu tepla\nako komodity, ale aj pomernú časť nákladov na prevádzku, údržbu a opravy infraštruktúry\nslúžiacej na výrobu a distribúciu dodávaného tepla. V prípade, ak sa teplárenská\ninfraštruktúra alebo jej časť nachádza na nehnuteľnostiach vlastníkov odlišných\nod samotného prevádzkovateľa infraštruktúry, v cene odoberaného tepla musia odberatelia\ntepla nahradiť aj náklady vynaložené na zabezpečenie užívacieho práva k cudzím\nnehnuteľnostiam.\nNa jednej strane teda pôsobí záujem štátu na stabilných a cenovo udržateľných\nekonomicky oprávnených nákladoch na výrobu a rozvod tepla (ako verejnoprospešnej\nčinnosti) a na druhej strane, záujem vlastníkov nehnuteľností na spravodlivú\nkompenzáciu za obmedzenie ich vlastníckeho práva (navrhovateľmi citovaný nález spis.\nzn. PL. ÚS 22/06-81).\nZákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne jednoznačne\ndefinuje\n\npotrebu\n\nkompenzácie\n\nvlastníka\n\ndotknutej\n\nnehnuteľnosti\n\nprostredníctvom\n\nprimeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou prevádzkovateľa\ninfraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka nehnuteľnosti (§\n10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade nedosiahnutia\n\n13\n\ndohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady. Z uvedeného\nvyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi nehnuteľnosti\nprávo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, zákonné vecné\nbremeno a zriadenie ochranných pásiem.\nVláda SR preto nevidí žiaden ústavnoprávny konflikt medzi zásadou primeranosti\nnáhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a napadnutými ustanoveniami zákona\no tepelnej energetike. To však pochopiteľne nevylučuje porušenie tejto ústavnej zásady pri\nrozhodovaní všeobecných súdov o primeranej náhrade v konkrétnom prípade mimo\npredmetu tohto konania.\nNavrhovatelia však vo svojom podaní spochybňujú súlad spôsobu úhrady primeranej\nnáhrady v podobe jednorazovej platby so zásadou primeranosti. Poukazujú na hrozbu\ndisproporcie z hľadiska času a meniacich sa faktorov, predovšetkým ekonomických: „Výška\nposkytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná\nprinajmenšom infláciou“(bod 18 návrhu).\nVláda SR však považuje túto otázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie\nústavnoprávnu. Moderné nástroje oceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich\nviaznucich totiž poskytujú dostatočný priestor pre správny odhad miery obmedzenia\nvlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla,\na to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja ekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda\npomerne presne určiť jednorazovú a primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností\na rôzneho typu nehnuteľnosti. Jednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť\nipso facto považovaná za neprípustnú z hľadiska dodržania zásady primeranosti núteného\nobmedzenia vlastníckeho práva.\nDôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej náhrady ako\njednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability a primeranosti\nnákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej užívateľov\n(odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku náhlej\nzmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa\nza obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov\ninfraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.\n\n14\n\nProblematika primeraných náhrad za obmedzenia v užívaní nehnuteľností a zriadení\nzákonných vecných bremien boli doposiaľ predmetom viacerých súdnych konaní, hoci\nnamietanému ústavnoprávnemu konfliktu jednorazovej povahy primeraných náhrad\nso zásadou proporcionality sa slovenské súdy výslovne nevenovali v žiadnej známej kauze.\nVláda SR si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR\nspis. zn. IV. ÚS 227/2012-19, v ktorom sa ústavný súd okrajovo venoval aj jednorazovej\nprimeranej náhrade za zriadenie vecného bremena k pozemku zastavanému stavbou\nbytového domu v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov\nv znení neskorších predpisov; z odôvodnenia uznesenia vyplýva: „Krajský súd sa\nv súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nsúčasne zaoberal otázkou, či táto náhrada má (musí mať) charakter opakujúceho sa\nplnenia, resp. či ide (môže ísť) o jednorazovú náhradu, pričom dospel k záveru, že\nv predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou\nnáhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z § 135c ods. 3 Občianskeho\nzákonník a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nspis. zn. 4Cdo 89/2008 vo veci vecného bremena). Ústavný súd považuje tento záver\nkrajského súdu za ústavne udržateľný.“\nÚstavný súd SR sa otázky jednorazových primeraných náhrad dotkol aj v uznesení\nspis. zn. PL. ÚS 28/05, v ktorom z ústavného hľadiska nijak nespochybnil jednorazovú\npovahu primeraných náhrad.\nPomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských, pripadne českých súdov panuje\nohľadne posúdenia povahy primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien\n(dnes § 10 ods. 9 zákona o tepelnej energetike) ako jednorazového plnenia, ktorým sa však\nnevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej nehnuteľnosti voči oprávnenému\nzo z zákonného vecného bremena. Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 4Cdo 89/2008\nuvádza: „Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa\nodvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech\nvlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích\nnehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce\nvlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.\nzákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň\n\n15\n\nposkytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie\ntýchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...\nPrávny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok\npodľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani\nnevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich\nz vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa\ntreba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej\núpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných\nbremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných\nenergetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,\nna základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný\nspôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný\nprvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného\nnež vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať\nalebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie\nje celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou\nprávnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale\no úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva\no vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi\nsa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne\npredpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba\npoužiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady\nna zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda\nnemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku\nspojené so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky spis. zn. PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov\na uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz).\nVpreskúmavanej veci však aplikácia § 151n ods. 3 občianskeho zákonníka neprichádzala\ndo úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových\n\n16\n\nokolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ Obdobné závery vyplývajú\naj z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky spis. zn. 22Cdo 1357/2009.\nZnamená to, že ani jednorazovú primeranú náhradu za zriadenie vecných bremien\nv zmysle § 10 ods. 9 a 10 zákona o tepelnej energetike nemožno považovať\nza vyčerpávajúcu z hľadiska nárokov povinného z vecného bremena. Ten je oprávnený\npožadovať od nositeľa práv z vecného bremena aj náhradu primeraných nákladov\nna zachovanie (údržbu) vecí zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy (§ 151n ods. 3\nObčianskeho zákonníka).».\n9.2 K navrhovateľmi namietanému nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9\na § 20 ods. 3 až 4 zákona o tepelnej energetike vedľajší účastník ďalej uviedol, že\n«sa s tvrdeniami navrhovateľov nestotožňuje a poukazuje na hrubé nepochopenie\nproblematiky ochrany záujmov sledovaných osobitnými predpismi v rámci stavebného\nkonania zo strany navrhovateľov. V zmysle § 126 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov... „Ak sa\nkonanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu,\no utváraní a ochrane zdravých životných podmienok... o energetike, o tepelnej energetike,\no elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,\no civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad\nna základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje\npožiadavku podľa osobitných predpisov.“\nZáväzným stanoviskom dotknutého orgánu je pritom „stanovisko, vyjadrenie, súhlas,\nalebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými\npredpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise“ (§ 140b ods. 1\nstavebného zákona).\nZákonodarca označil za jedného z mnohých dotknutých orgánov aj dodávateľa,\nna ktorého vymedzenom území sa povoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení (t. j. ďalšie\nteplárenské zariadenia). Konal tak plne v intenciách ustanovenia § 140a ods. 1 písm. c)\nstavebného zákona, podľa ktorého je dotknutým orgánom vlastník sietí a zariadení\ntechnického vybavenia územia a iná právnická osoba, ak to ustanovuje osobitný predpis.\nPolemizovať možno pritom o správnosti použitia pojmu dodávateľ namiesto pojmu držiteľ\n\n17\n\npovolenia na rozvod tepla (v § 12 ods. 10), s obsahového hľadiska však ide o jednu a tú istú\nosobu (dodávateľom je podľa § 2 písm. d) zákona o tepelnej energetike „fyzická osoba\nalebo právnická osoba, ktorá je držiteľom povolenia na výrobu tepla, výrobu tepla a rozvod\ntepla alebo rozvod tepla alebo sa na ňu vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa § 11 a ktorá\ndodáva teplo odberateľovi“).\nPre úplnosť je potrebné dodať, že s dodávateľom tepla sa ako s dotknutým orgánom\nkonalo aj pred účinnosťou novely zákona o tepelnej energetike prijatej zák. č. 100/2014 Z.\nz, na ktorú poukazujú navrhovatelia ako na predpis, ktorý mal výrazne posilniť postavenie\ndodávateľov na úkor práv potenciálnych vlastníkov bytových a domových kotolní.\nZ priloženého usmernenia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR\nzo dňa 11.06.2012 jednoznačne vyplýva, že dodávateľ mal postavenie vlastníka sietí\na zariadenia technického vybavenia územia aj pred účinnosťou predmetnej novely (t.j. pred\n01.05.2014)...\nV tejto súvislosti je však dôležité poukázať na to, že z vyššie uvedených ustanovení\nstavebného zákona, ale najmä z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, jednoznačne vyplýva,\nže dotknuté orgány sú pri výkone pôsobnosti dotknutých orgánov povinné sledovať\nvýhradne len verejné záujmy, a to „v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným\npredpisom“ (§ 140b ods. 2 stavebného zákona).\nNajvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 5Sžp/21/2013 uvádza: „Postavenie dotknutého\norgánu v konania podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení\nstavebného zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä\ns ohľadom na skutočnosť, že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva,\nprávne záujmy, ani sa nekoná o jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté\norgánu nepredkladajú záväzné stanoviská týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale\ntýkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva z osobitného predpisu. Verejný\nzáujem predstavuje istý protiklad k záujmu súkromnému, jedná sa o určitý všeobecne\nprospešný stav, cieľ, ktorý treba chrániť a rešpektovať.“\nDodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla) je preto oprávnený vykonávať\nsvoju pôsobnosť ako dotknutý orgán v stavebnom konaní len v rozsahu, v ako mu práv\npodávať záväzné stanoviská vyplýva z osobitného predpisu, t. j. len v rozsahu, v akom majú\n\n18\n\njeho stanoviská, vyjadrenia či súhlas záväznú povahu v zmysle zákona o tepelnej energetike.\nIde pritom výlučne len o tieto prípady:\na) Povoľovanou stavbou sa zasahuje do ochranných pásiem sústavy tepelných\nzariadení, ktorú dodávateľ prevádzkuje; zákon v tomto prípade podmieňuje stavebné práce\na iné zásahy v ochranných pásmach predchádzajúcim súhlasom držiteľa povolenia\nna rozvod tepla (§ 36 ods. 7 a 8 zákona o tepelnej energetike);\nb) Povoľovanou stavbou sa zasahuje priamo do zariadení tvoriacich sústavu\ntepelných zariadení; zákon vyžaduje súhlas dodávateľa s takýmito zásahmi (§ 22 ods. 3\nzákona o tepelnej energetike).\nV žiadnom inom prípade a zo žiadnych iných dôvodov nie je dodávateľ (držiteľ\npovolenia na rozvod tepla) oprávnený vykonávať pôsobnosť dotknutého orgánu v\nstavebnom konaní. Zákonodarca mu teda takéto postavenie priznal s cieľom ochrany\nbezpečnosti a prevádzkovej schopnosti infraštruktúry, prostredníctvom ktorej sú tepelnou\nenergiou zásobovaní viacerí odberatelia. Možno totiž odôvodnene predpokladať, že ak sa\npovoľovanou stavbou (napr. domovej kotolne) zasiahne do technológie slúžiacej\nna zásobovanie verejnosti tepelnou energiou, môže tým byť ovplyvnená samotná bezpečnosť\nprevádzky teplárenskej infraštruktúry.\nVláda SR ďalej poukazuje na to, že v praxi vykonávajú pôsobnosť dotknutých\norgánov v stavebnom konaní dva typy orgánov. Prevažne ide o orgány verejnej správy,\nv pôsobnosti ktorých je ochrana určitých verejných záujmov ako napríklad ochrana\nverejného zdravia, životného prostredia a pod. Za dotknuté orgány sú však považovaní aj\nsamotní vlastníci, resp. prevádzkovatelia infraštruktúry slúžiacej verejnosti (§ 140a ods. 1\npísm. c) stavebného zákona), a to najmä z dôvodu, že tieto osoby majú zo svojej praktickej\nčinnosti najlepšie vedomosti o type, povahe, rozsahu a umiestnení infraštruktúry,\nza bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky, ktorej spravidla aj zodpovedajú.\nZ tohto dôvodu je v postavení dotknutého orgánu s právom podávania záväzných\nstanovísk nielen príslušný dodávateľ tepla (držiteľ povolenia na rozvod tepla), ale aj\nprevádzkovatelia elektrizačných sústav (§ 43 ods. 14 zák. č. 251/2012 Z. z.) a plynárenských\nsietí (§ 79 ods. 6 zák. č. 251/2012 Z. z.), prevádzkovatelia verejných vodovodov\na kanalizácií (§ 19 ods. 6 a § 27 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z. z.) či prevádzkovatelia\nelektronických komunikácií (§ 68 zák. č. 351/2011 Z. z.). Ich pôsobnosť ako dotknutých\n\n19\n\norgánov sa spravidla obmedzuje len na udeľovanie súhlasu na zásahy v ochranných\npásmach a na samotných zariadeniach, t. j. rovnako ako v prípade dodávateľa tepla.\nVláda SR preto považuje argumenty navrhovateľov za účelové s cieľom znemožniť\ndodávateľom (držiteľom povolenia na rozvod tepla) posudzovať stavebné zámery\nzasahujúce do infraštruktúry, za ktoré nesú zodpovednosť. Účelové sú však aj tvrdenia\no prekážke vzniku vlastníckeho práva k bytovej alebo domovej kotolni len na báze\nnegatívneho záväzného stanoviska dodávateľa. V rámci koncentračnej zásady, ktorou sa\nspravuje stavebné konanie, podliehajú totiž aj záväzné stanoviská prevádzkovateľov\ninfraštruktúry prieskumu zo strany „nadriadených orgánov“ (§ 140b ods. 5 stavebného\nzákona).\nZ ustanovenia § 136 ods. 3 stavebného zákona pritom vyplýva: „Ak vznikol rozpor\nv dôsledku záväzného stanoviska vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia územia,\nktorý je dotknutým orgánom podľa § 140a ods. 1 písm. c), je na účely riešenia rozporov\nnadriadeným orgánom ministerstvo, do pôsobnosti ktorého patrí vlastník sietí a zariadení“\nVo vzťahu k dodávateľom tepla je takýmto orgánom Ministerstvo hospodárstva Slovenskej\nrepubliky (§ 6 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii\nústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), ktoré pôsobnosť „nadriadeného\norgánu“ voči dodávateľom tepla v praxi riadne vykonáva. V žiadnom prípade preto\nnemožno prisvedčiť argumentom navrhovateľov o schopnosti dodávateľov samotných,\nzabrániť povoleniu výstavby novej domovej alebo bytovej kotolne.\nTvrdenia navrhovateľov o ústavnej neudržateľnosti postavenia dodávateľov tepla\nako dotknutých orgánov preto vláda SR považuje za irelevantné a takéto postavenie\ndodávateľov tepla za plne súladné s ústavnými princípmi a korešpondujúce so zavedenou\npraxou. Vláda SR sa domnieva, že vylúčením prevádzkovateľov teplárenskej infraštruktúry\nz komplexného posúdenia dopadov stavby na verejné záujmy, by sa stavebníci domových\nkotolní (práve naopak) dostali do výhodnejšej pozície v porovnaní so stavebníkmi\nzasahujúcimi do infraštruktúry elektroenergetickej, plynárenskej alebo vodárenskej. Právo\nvybudovať a vlastniť domovú kotolňu nemožno vnímať absolútne, ale v kontexte záujmov\nchránených stavebným zákonom a osobitnými predpismi (§ 126 ods. 1 stavebného zákona),\nkomplexne posudzovanými v stavebnom konaní.\n\n20\n\nUvedené pochopiteľne nevylučuje prípadný exces dodávateľa tepla pri výkone\npôsobnosti dotknutého orgánu v stavebnom konaní, napríklad v podobe uplatňovania aj\niných požiadaviek v rámci výkonu pôsobnosti dotknutého orgánu než vyplývajú z verejného\nzáujmu. Ten je však preskúmateľný jednak v rámci koncentračnej zásady zo strany\n„nadriadeného orgánu“, ale tiež prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných\nprostriedkov v stavebnom konaní vrátane súdneho prieskumu. Hrozba zneužitia zákonného\noprávnenia ani samotná skúsenosť navrhovateľov nemôže sama o sebe založiť rozpor\ns Ústavou SR.\nNavyše prípadné vyslovenie rozporu ust. § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike\ns Ústavou SR by z formálnoprávneho hľadiska neviedlo k žiadnym právnym následkom,\nnakoľko postavenie dodávateľa (držiteľa povolenia na rozvod tepla) ako dotknutého orgánu\nv stavebnom konaní možno spoľahlivo vyvodiť už z vyššie uvedených stanovení § 36 ods. 7\na 8 a § 22 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Formuláciu ust. § 12 ods. 10 zákona\no tepelnej energetike je preto potrebné chápať len ako zdôraznenie postavenia dodávateľa\ntepla v rámci stavebného konania, t. j. ako vlastníka sietí a zariadení technického vybavenia\núzemia (§ 140 ods. 1 písm. c) stavebného zákona).».\n9.3 V neposlednom rade vedľajší účastník reagoval na tvrdenia navrhovateľov\nuvedené v bode 33 návrhu, v ktorých navrhovatelia vidia neprimerané zvýhodnenie\ndodávateľov oproti odberateľom, a to z dôvodu absencie informácií o podieloch výroby\ntepla z obnoviteľných zdrojov energie. «Stanovenie preferencie využívania tepla\nz obnoviteľných zdrojov považuje vláda SR za prípustné v kontexte medzinárodných\nzáväzkov a záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie. V zmysle\nčl. 3 ods. 1 (v spojení s prílohou č. 1) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES\nz 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene\na doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140,\n05.06.2009) je Slovenská republika povinná zabezpečiť, aby podiel energie z obnoviteľných\nzdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe (vrátane spotreby tepla) v roku\n2020 predstavoval najmenej 14%. Jedným z opatrení na realizáciu tohto cieľa je aj\nzabezpečenie čo najvyššieho podielu využívania obnoviteľných zdrojov na účely\nvykurovania a dodávky teplej úžitkovej vody. Preto ak súčasný dodávateľ tepla využíva\n\n21\n\nobnoviteľné zdroje v určitom pomere, je žiaduce umožniť odpojenie a vybudovanie novej\nkotolne len za predpokladu zabezpečenia vyššieho pomeru využívania obnoviteľných\nzdrojov energie.\nPodľa názoru vlády SR je možné získať informáciu o pomere využívania\nobnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe toho - ktorého dodávateľa tepla\nprostredníctvom využitia práva na informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Domnievame sa, že otázka podielu\nobnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla nemôže byť predmetom obchodného\ntajomstva, ktoré by bránilo Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sprístupniť takúto\ninformáciu, a to s poukazom na otázky týkajúce sa životného prostredia podľa § 10 ods. 2\npísm. a) a b) cit. zákona. Preto aj zmienené argumenty navrhovateľov nepovažujeme\nza relevantné.\nV zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy SR: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť\nna ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon\nvlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky\na životné prostredia nad mieru ustanovenú zákonom“ Podriadenie procesu povoľovania\nvýstavby domových a bytových kotolní riadnemu stavebnému konanie je možné považovať\nza opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať výstavbe a užívaniu takých stavieb, ktoré budú\nneprimerane zasahovať do práv a právom chránených záujmov iných vrátane odberateľov,\nktorí zostávajú naďalej pripojení k infraštruktúre doterajšieho dodávateľa.»\n10. Následne ústavný súd zaslal listom z 3. mája 2016 doručené vyjadrenia odporcu\na vedľajšieho účastníka právnemu zástupcovi navrhovateľov s tým, že má možnosť sa\ns týmito vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Právny zástupca\nnavrhovateľov sa vyjadril listom z 20. júna 2016, v ktorom okrem už uvedeného (body 3\na 4) rozporoval niektoré odporcom a vedľajším účastníkom vyslovené názory.\nV súvislosti s namietaným nesúladom ustanovení § 10 ods. 5 v spojení\ns ustanoveniami § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike (bod 3) ďalej okrem iného\nuviedol, «že vláda nepopiera existenciu konfliktu medzi verejnoprávnym záujmom\n\n22\n\na súkromnoprávnym záujmom, priam naopak, sama ho priznáva. Vyriešenie tohto konfliktu\naplikovaním testu proporcionality, a teda zodpovedanie otázky či napadnutá právna úprava\nnastoľuje či nenastoľuje „spravodlivú rovnováhu“ by malo byť práve predmetom konania\npred Ústavným súdom. Skutočnosť, že koncept jednorazových primeraných náhrad ešte\nnebol podrobený ústavnému testu proporcionality explicitne konštatuje aj vláda Slovenskej\nrepubliky... Vláda Slovenskej republiky ďalej tvrdí, že potenciálne porušovanie ústavnej\nzásady primeranosti náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva môže nastať\nv konkrétnom prípade pri rozhodovaní všeobecných súdov, avšak popiera kauzálnu\nsúvislosť medzi takýmito prípadmi a napadnutou právnou úpravou... Vláda taktiež\nargumentuje..., že náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vzniká primárne\nv režime dohody medzi prevádzkovateľom a vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, a až\nv prípade nedosiahnutia tejto dohody nastupuje určenie výšky primeranej náhrady súdom.\nPodstatné však je, že aj primárny režim - dohoda - sa realizuje v rovnakom právnom rámci.\nInak vyjadrené, napadnutá právna úprava sa v rovnakej miere vzťahuje aj na proces\ndohody, aj v tomto prípade je moderačný priestor subjektov dohody výrazným spôsobom\nzúžený, keďže sa môže ex lége dohodnúť len náhrada jednorazovej povahy... Nevhodným sa\njaví byť aj vylúčenie ekonomických argumentov z posudzovaného rámca...».\nV súvislosti s napadnutými ustanoveniami § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami\n§ 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike okrem iného uviedol, že\n„výrobcovia resp. dodávatelia tepla vo svojich záväzných stanoviskách zvyknú\nargumentovať (spravidla s pozitívnym výsledkom v prospech výrobcov, resp. dodávateľov)\nnajmä tým, že z hľadiska záujmov, ktoré chráni zákon o tepelnej energetike nie je realizácia\ntakýchto stavieb (domových kotolní) vo verejnom záujme... Ďalšou zákonnou podmienkou,\nktorá sa v praxi ukazuje ako prekážka (praktická implikácia napadnutej právnej úpravy), je\npožiadavka na dosiahnutie dohody s doterajším dodávateľom tepla. Zjednodušene.\nDodávateľ tepla má tendenciu (a ekonomickú motiváciu - stratil by odberateľov) odmietať\nakúkoľvek dohodu...“.\nV závere právny zástupca navrhovateľov navrhol vyžiadať si „nové“ stanovisko\nvedľajšieho účastníka, ktoré zdôvodnil iba tým, že medzičasom došlo k výmene ministra\n\n23\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky, pričom súčasná ministerka je súčasne jedným\nzo signatárov podaného návrhu.\n11. Odporca a vedľajší účastník v tomto konaní vyslovili súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania, právny zástupca navrhovateľov na uskutočnení ústneho\npojednávaní trval.\n12. Dňa 12. októbra 2016 sa vo veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, ktorého\nsa zúčastnil právny zástupca navrhovateľov, odporca ani vedľajší účastník sa nezúčastnili.\nPrávny zástupca navrhovateľov vo svojom vystúpení zosumarizoval podaný návrh a obsah\nsvojho stanoviska k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka.\nIII.\nPlatná právna úprava\nA. Pramene vnútroštátneho práva\nÚstava Slovenskej republiky\nČlánok 20\n(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má\nrovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom\nochranu nepožíva.\n(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto\nústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva\na verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických\nosôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo\nprávnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.\n(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore\nso všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie\n\n24\n\npoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru\nustanovenú zákonom.\n(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba\nv nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\n(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok\nnadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,\nmravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\nZákon o tepelnej energetike\n§ 10\n(5) Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia\nalebo ním poverenej osoby podľa odseku 1 škoda, má nárok na jej náhradu podľa\nObčianskeho zákonníka. Ak je vlastník nehnuteľnosti obmedzený pri obvyklom užívaní\nnehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania\nnehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová náhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12.\nNárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti\nmožno uplatniť u držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo\ndňa, keď sa o tom vlastník dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného\nobmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú\nnáhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a\nvlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich\nmôže podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich\nmesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.\n(9) Vlastník nehnuteľnosti má za zriadenie vecného bremena nárok na primeranú\njednorazovú náhradu; náhrada sa poskytne za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri\nužívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom\npovolenia, okrem výmery, za ktorú vlastníkovi patrí primeraná jednorazová náhrada podľa\nodseku 12.\n\n25\n\n(10) Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného\nbremena možno uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník\nnehnuteľnosti o uplatnení zákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel,\nnajneskôr však do jedného roka odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom\npovolenia a pri zákonných vecných bremenách podľa odseku 1 písm. d) a e) odo dňa\nvykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú\njednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia\nzaniká. Držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie\nzápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník\nnehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže\npodať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich\nmesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.\n(12) Za nútené obmedzenie vlastníka pozemku v užívaní pozemku v ochrannom\npásme podľa § 36 zriadenom po 1. máji 2014 je držiteľ povolenia povinný vyplatiť\nvlastníkovi pozemku primeranú jednorazovú náhradu zodpovedajúcu miere obmedzenia\nobvyklého užívania pozemku. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu si musí vlastník\npozemku uplatniť u držiteľa povolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o nútenom\nobmedzení užívania pozemku dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa núteného\nobmedzenia užívania pozemku, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu zanikne.\nDržiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku vykonanie zápisu\nvecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník pozemku\nna výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh\nna rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa\nuplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.\n§ 12\n(9) Na vydanie záväzného stanoviska obce podľa odseku 8 sa vzťahujú ustanovenia\nodsekov 2 až 7.\n(10) Pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území je dodávateľ\nv konaní podľa osobitného predpisu dotknutým orgánom, ktorého stanovisko je záväzné.\nDodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka konania podľa osobitného predpisu, ak sa\n\n26\n\npovoľuje výstavba sústavy tepelných zariadení alebo jej časti na vymedzenom území\ndodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom zásobovaní teplom.\n§ 20\n(3) Skončiť odber tepla môže odberateľ aj dohodou s dodávateľom, ak odberateľ\nuhradí dodávateľovi ekonomicky oprávnené náklady vyvolané odpojením odberateľa\nod sústavy tepelných zariadení dodávateľa. Ak dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla\ndodáva viac ako 10 % a menej ako 60 % tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie,\nodberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak zabezpečí dodávku tepla vyrobeného\nz obnoviteľných zdrojov energie v podiele o 20 % vyššom ako má súčasný dodávateľ tepla.\nAk dodávateľ tepla vo svojej dodávke tepla dodáva viac ako 60 % tepla vyrobeného\nz obnoviteľných zdrojov energie, odberateľ tepla môže skončiť odber tepla len vtedy, ak\nzabezpečí celú dodávku tepla, vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie s výnimkou\ntepla, ktoré vzniká pri zapálení obnoviteľného zdroja energie fosílnym palivom.\n(4) Rozsah ekonomicky oprávnených nákladov vyvolaných odpojením sa odberateľa\nalebo konečného spotrebiteľa od sústavy tepelných zariadení dodávateľa a spôsob ich\nvýpočtu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.\nB. Pramene medzinárodného práva\nDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu:\n„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.\nNikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“\n\n27\n\nPrávo pokojne užívať svoj majetok podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské\npráva\n13. Case-law ESĽP možno rozdeliť na dve podskupiny – staršiu, ktorá zahŕňa\npodmienky ochrany majetku každého vlastníka, a novšiu, ktorá sa rozvinula na sklonku\n20. storočia po páde socialistických režimov v súvislosti s obnovou súkromného vlastníctva\na ktorá ustanovuje podmienky ochrany nadobúdania a znovu nadobúdania majetku podľa\nčl. 1 dodatkového protokolu.\n14. Nadobúdanie majetku podlieha ochrane podľa zásad formulovaných ESĽP:\n- Pozbavenie vlastníctva alebo iného vecného práva je v podstate jednorazovým\naktom, nezakladá pretrvávajúcu situáciu pozbavenia práva (Case of Malhous v. the Czech\nRepublic [GC]. Rozsudok z 13. 12. 2000 k sťažnosti č. 33071/96);\n- Článok 1 dodatkového protokolu nezaručuje právo na získanie majetku (Marckx\nCase, séria A, č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70; Slivenko and Others\nv. Latvia [GC], rozsudok z 23. 1. 2002 k sťažnosti č. 48321/99, bod 121);\n- Sťažovateľ môže namietať porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, iba ak sa\nnapadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“. „Majetkom“ podliehajúcim ochrane čl. 1\ndodatkového protokolu môžu byť „majetky existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane\npohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich\nzhmotnenie. Pojem „legitímna nádej“ ESĽP použil prvýkrát vo veci Pine Valley\nDevelopments and Others v. Ireland. (séria A, č. 222, s. 23, bod 51). Rozvinul ho vo veci\nStretch v. the United Kingdom (rozsudok z 24. 6. 2003 k sťažnosti č. 44277/98, bod 35)\na Pressos Compania Naviera S.A. and Others v. Belgium (séria A, 1995, č. 332, s. 21,\nbod 31). Naopak, za „majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa nepokladá nádej\nna uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani\npodmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná pre nesplnenie podmienky (Case of Prince\nHans-Adam II of Lichtenstien v. Germany [GC] rozsudok z 12. 7. 2001 k sťažnosti\nč. 42527/98, body 82 a 83; Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic\n[GC] rozsudok z 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, bod 69);\n\n28\n\n- Článok 1 dodatkového protokolu nemožno interpretovať ako ukladajúci zmluvným\nštátom povinnosť vydať majetok, ktorý nadobudli pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Článok 1 dodatkového protokolu\nani neukladá žiadne obmedzenia slobode zmluvných štátov určiť rozsah reštituovaného\nmajetku a určiť podmienky, ktoré sa musia splniť, aby došlo k obnove práv bývalých\nvlastníkov (Case of Jantner v. Slovakia, rozsudok zo 4. 3. 2003 k sťažnosti č. 39050/97,\nbod 34). Zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú úvahu týkajúcu sa\nnepriznania tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých vlastníkov. V prípadoch,\nv ktorých boli skupiny vlastníkov vylúčené takýmto spôsobom, ich žiadosti o vydanie veci\nneposkytujú základ pre „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu (Case of Gratzinger and Gratzingerová v. the Czech Republic [GC] rozsudok\nz 10. 7. 2002 k sťažnosti č. 39794/98, body 70 – 74). Na druhej strane, ak raz zmluvný štát,\nktorý ratifikoval dohovor vrátane čl. 1 dodatkového protokolu, schválil právnu úpravu, ktorá\noprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie skonfiškovaného majetku počas bývalého\nrežimu, takúto právnu úpravu možno pokladať za vytvorenie nového majetkového práva\npodliehajúceho ochrane čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky\nvydania. To isté platí pre právnu úpravu vydania alebo odškodnenia, ktorá bola účinná pred\nratifikáciou dohovoru, ak takáto právna úprava zostane účinná po ratifikácii čl. 1\ndodatkového protokolu príslušným zmluvným štátom (Case of Broniowski v. Poland [GC],\nrozsudok z 19. 12. 2002 k sťažnosti č. 31443/96, bod 125).\n15. Režim ochrany práva pokojne užívať svoj majetok podľa case-law ESĽP čl. 1\ndodatkového protokolu obsahuje tri pravidlá: «Prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého\nodseku má všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného užívania majetku; druhé\npravidlo obsiahnuté v druhej vete prvého odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho\nistými podmienkami; tretie pravidlo uvedené v druhom odseku uznáva, že zmluvné štáty sú\noprávnené okrem iných vecí, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným\nzáujmom... Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli.\nDruhé a tretie pravidlo sa týkajú osobitných prípadov zásahu do práva na pokojné užívanie\nmajetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom\npravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom. Séria A, 1986, č. 98, s. 29-30,\n\n29\n\n§ 37; mutatis mutandis Belvedere Alberghiera S.r.l. v. Italy. Sťažnosť č. 31524/96, ECHR\n2000-VI, § 51).»\nZásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law ESĽP interpretujú\na aplikujú v určitej logickej postupnosti. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi na otázku\ntýkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.\n16. Podľa ESĽP pojem „verejný záujem“ je svojím obsahom obšírny. Najmä\nrozhodnutie prijať zákony, ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje\nspravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok (Pincová and Pinc\nv. the Czech Republic, rozsudok z 5. 11. 2002 k sťažnosti č. 36548/97, s. 12, bod 48).\nOdňatie majetku pri sledovaní legitímnych spoločenských, hospodárskych alebo iných\npolitík môže byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď celá spoločnosť priamo tento\nmajetok nevyužíva [J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United\nKingdom, rozsudok z 15. 11. 2005 k sťažnosti č. 44302/02, s. 12, bod 43]. Európsky súd\npre ľudské práva považuje za prirodzené, že priestor na voľnú úvahu, ktorý má zákonodarný\nzbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej a hospodárskej politiky, by mal byť široký\n[J. A. Pye (Oxford) Ltd. and J. A. Pye (Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod\n44], preto bude ESĽP rešpektovať rozhodnutie zákonodarcu, pokiaľ ide o to, čo je\nvo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené (Mellacher and Others\nv. Austria, séria A, č. 169, s. 26, bod 45; Spadea and Scalabrino v. Italy, séria A, 1995,\nč. 315-B, s. 24, bod 28; Immobiliare Saffi v. Italy [GC], rozsudok z 28. 7. 1999 k sťažnosti\nč. 22774/93, ECHR 1999-V, bod 46).\n17. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať\nspravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti\na požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov [J. A. Pye (Oxford) and J. A. Pye\n(Oxford) Land Ltd. v. the United Kingdom, s. 12, bod 46]. Podľa ESĽP každé opatrenie\nzasahujúce do práva na pokojné užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu\nmedzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných\npráv jednotlivca (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, 1982, č. 52, s. 26, bod 69).\nÚsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa odráža v celej štruktúre čl. 1 dodatkového protokolu,\n\n30\n\nteda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí\nexistovať rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý\nsleduje každé opatrenie pozbavujúce osobu vlastníckeho práva (Pressos Compania Naviera\nS.A. and Others v. Belgium, séria A, 1995, č. 332, s. 23, bod 38; Case of the Former King\nof Greece and Others v. Greece. Application 25701/94, s. 22, bod 89). Rovnako aj\ndosiahnutá rovnováha medzi požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv\nje narušená, ak by príslušná osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (The Holy\nMonasteries v. Greece, séria A, 1994, č. 301-A, s. 34  35, body 70 – 71). V dôsledku toho\nESĽP rozhodol, že jednotlivec, ktorý bol pozbavený vlastníckeho práva, má v zásade právo\nna „primerané odškodnenie pomerne k hodnote majetku“, ktorý mu bol vyvlastnený, a to aj\nvtedy, ak „legitímne účely verejného záujmu“... môžu svedčiť v prospech úhrady nižšej než\nje trhová hodnota. Výsledkom je to, že spomínaná rovnováha je vo všeobecnosti\nporušovaná, pretože odškodnenie osoby, ktorej bol vyvlastnený majetok, je odôvodnené\nvo vzťahu k „predajnej“ hodnote majetku určenej v momente, keď došlo k pozbaveniu\nvlastníckeho práva (Pincová and Pinc v. the Czech Republic, s. 13, bod 53).\nIV.\nÚstavná ochrana vlastníctva\n18. Ochrana vlastníctva a vlastníkov v čase je značne premenlivá. Spája sa s rôznou\nintenzitou dostupnosti ochrany aj s rozdielnym rozsahom práv, ktoré sa vlastníkom\nzaručujú.\nPodľa zákona č. 121/1920 Sb., ktorým sa uvádza ústavná listina Československej\nrepubliky: „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 109 ods. 1)\n„Vyvlastnenie je možné len na základe zákona a za náhradu, pokiaľ zákonom nie je\nalebo nebude ustanovené, že sa náhrada nemá dať.“ (§ 109 ods. 2)\nV ústavnom zákone č. 185/1939 Slovenského zákonníka o ústave Slovenskej\nrepubliky sa uvádzalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním\nv záujme všeobecného dobra.“ (§ 79 ods. 1) „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len\nzákonom.“ (§ 79 ods. 2)\nÚstavným zákonom č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky sa určilo:\n31\n\n„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ (§ 9 ods. 1) „Vyvlastnenie je\nmožné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo ak nebude zákonom ustanovené,\nže sa náhrada dávať nemá.“ (§ 9 ods. 2) „Nikto nesmie zneužívať vlastnícke právo na škodu\ncelku.“ (§ 9 ods. 3)\nÚstavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky sa\nvlastníctvu venoval historicky ojedinelým spôsobom, keď v čl. 35 ustanovil: „Občania sú\npovinní chrániť a upevňovať socialistické vlastníctvo ako nedotknuteľný základ\nsocialistického zriadenia a zdroj blahobytu pracujúceho ľudu, bohatstva a sily vlasti“,\nno otázku ochrany vlastníctva a individuálnych vlastníkov zanedbal.\n„Osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä k predmetom osobnej\na domácej spotreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám nadobudnutým prácou, je\nnedotknuteľné.“ (čl. 10 ods. 1)\nTieto ustanovenia vyjadrovali politické ambície bez zreteľa na úlohu práva.\n„Nedotknuteľnosť vlastníctva“ osobného či súkromného je prakticky vylúčená. Osobné\nvlastníctvo podľa ústavy nedotknuteľné bolo vyvlastniteľné podľa zákona.\n19. „Okrem prípadov zneužitia vlastníckeho práva podľa čl. VII je výnimočne možné\nobmedzenie osobného vlastníctva za podmienok § 131 ods. 2 druhá veta, teda vyvlastnením,\nktoré môže spočívať nielen v zániku vlastníctva, o čom je reč v inej súvislosti (pozri\nv ďalšom výklad o zániku osobného vlastníctva), ale aj v trvalom obmedzení práva\nosobného vlastníctva...\nVýznamné obmedzenie osobného vlastníctva obsahuje aj ustanovenie § 131 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, ktoré ukladá vlastníkovi povinnosť strpieť, aby sa za istých\nokolností bez jeho zvolenia použila jeho vec.\nMôže sa to stať\na) v záujme spoločnosti, ak je\naa) tento záujem dôležitý a\nbb) ak ho nemožno uspokojiť inak,\nb) v záujme občana, ak je ohrozený, a to krajne,\naa) jeho život,\n\n32\n\nbb) jeho zdravie,\ncc) alebo iný jeho naliehavý záujem.\nAj za týchto podmienok môže sa vec bez zvolenia vlastníka použiť len\na) dočasne,\nb) v nevyhnutnej miere,\nc) za náhradu.\nNeustanovuje sa však, že táto náhrada sa musí dať vopred. Taká požiadavka by totiž\nmohla zmariť zmysel ustanovenia o použití cudzej veci bez zvolenia vlastníka.\nTo, čo sa povedalo v tomto paragrafe o osobnom vlastníctve, platí obdobne aj\no súkromnom vlastníctve.“ (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske\nprávo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 42 – 43).\nPosledná veta má z ústavnoprávneho hľadiska osobitný význam, lebo ústavnej\nochrany sa nedostalo súkromnému vlastníctvu.\n„Súkromné vlastníctvo však dnes už nepatrí k základným spoločenským vzťahom,\nktoré by si vyžadovali úpravu v ústave ako základnom zákone štátu,“ uviedol kolektív\nautorov kultovej učebnice občianskeho práva (KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol.\nČeskoslovenské občianske právo. 2. zväzok. Bratislava : Obzor 1974, s. 16) a pokračoval:\n„Preto Ústava ČSSR už nehovorí o súkromnom vlastníctve a úpravu jeho zvyškov\nponecháva Občianskemu zákonníku. Občiansky zákonník upravuje súkromné vlastníctvo\nv prvej hlave ôsmej časti, kde sa v § 489 konštatuje, že občianskoprávne vzťahy vznikajú aj\nz individuálneho vlastníctva k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva\n(súkromné vlastníctvo).\nTým je vyjadrené, že aj toto vlastníctvo sa spravuje Občianskym zákonníkom a tiež\nsa ustanovuje (a to výslovne v závere ustanovenia § 489), že súkromné vlastníctvo je\nchránené proti neoprávneným zásahom. To znamená, že občianskoprávne prostriedky\nochrany vlastníctva, dané Občianskym zákonníkom, sú použiteľné – ak v zákone nie je\nvýslovne vyhradené pre osobné vlastníctvo – aj na ochranu súkromného vlastníctva.\nPrakticky to bude ochrana poskytovaná podľa § 132, ako aj podľa §§ 5 a 6.“\n(KNAPP, V. – LUBY, Š. a kol. Československé občianske právo. 2. zväzok. Bratislava :\nObzor 1974, s. 16  17).\n\n33\n\nOdtrhnutosť ústavnej úpravy od právnej praxe sa zavŕšila prijatím zákona č. 50/1976\nZb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý bez zmeny ústavy\na jej ustanovenia o nedotknuteľnosti osobného vlastníctva v osobitnej štvrtej časti upravil\nvyvlastnenie (§ 108  § 116).\n20. Historický vývoj ústavnej ochrany vlastníctva umožňuje zhrnutie do niekoľkých\npoznatkov významných pre hodnotenie platnej ústavnej úpravy a následne pre jej\ninterpretáciu a aplikáciu.\nPodľa v minulosti platných ústav sa ochrana vlastníctva vždy spájala s formálnou\npodmienkou – súkromné vlastníctvo bolo možné obmedziť výlučne zákonom. V dôsledku\ntoho štátnym orgánom s právomocou regulovať vlastníctvo sa stal iba parlament.\nPodmienku určovala ústava z roku 1920, 1939 aj z roku 1948. Ústava z roku 1960 vyhlásila\nosobné vlastníctvo za nedotknuteľné. V súlade s touto líniou neurčila formálnu podmienku\nzákona ako prostriedku zásahu do vlastníckych práv.\nK formálnej podmienke v ústave z roku 1920 a 1948 pristupovala jedna materiálna\npodmienka, a to podmienka náhrady. Ústava z roku 1920 spájala podmienku náhrady\nvýlučne s vyvlastnením a poskytnutie náhrady relativizovala, lebo podľa ústavy prijatý\nzákon mohol vylúčiť poskytnutie náhrady. Ak tak zákon urobil, náhrada sa neposkytovala.\nZhodný režim sa zachoval v ústave prijatej v roku 1948. V súhrne sa teda celá ústavná\nochrana vlastníctva v rokoch 1920 až 1960 obmedzovala na splnenie podmienky zákona, pri\nprijímaní ktorého mal parlament „voľnú ruku“.\n21. Tento stav priebežne prestal zodpovedať medzinárodnému štandardu ochrany\nvlastníctva. Medzinárodná ochrana vlastníctva zaručená v čase prijatia Ústavy\nČeskoslovenskej socialistickej republiky zahŕňala jednu materiálnu podmienku navyše.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu:\n„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.\nNikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n\n34\n\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“\n22. Z pohľadu historického vývoja ďalší krok k zvýšeniu ochrany vlastníctva\nznamenala Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá do režimu ochrany\nvlastníctva vniesla tri materiálne podmienky – vlastníctvo možno obmedziť iba vo verejnom\nzáujme, v nevyhnutnej miere a za náhradu.\n23. Ústava od okamihu prijatia v roku 1992 nasleduje vzor listiny. Ochranu\nvlastníctva zabezpečuje prostredníctvom formálnej podmienky zákona zároveň s tromi\nmateriálnymi podmienkami (1. verejný záujem; 2. nevyhnutná miera; 3. primeraná náhrada)\nzásahu do práv vlastníka. Prijatie terajšej ústavy zásadne zmenilo povahu ústavnej ochrany\nvlastníctva. Počet materiálnych podmienok je významný, no pre ústavnú ochranu závažnejší\nvýznam má zmena hierarchie v prameňoch práva určujúcich režim ochrany vlastníctva.\nÚstavy od roku 1920 do roku 1960 obsahovali zmienky o ochrane vlastníctva, no\nskutočným základom ochrany vlastníctva a vlastníkov boli zákony, na ktoré tieto ústavy\nodkazovali.\n24. Platná ústava je základom ochrany vlastníctva. Určuje podmienky, za ktorých sa\nvlastníctvo a vlastníci chránia. Metódami interpretácie práva treba objasniť účel, obsah\na rozsah každej ústavnej podmienky. Až po identifikácii týchto prvkov ústavnej ochrany\nvlastníctva prichádza rad na zákony, ktoré v ochrane vlastníctva stratili svoju\npredchádzajúcu dominanciu. Každý zákon, ktorý ustanovuje podmienky nútených zásahov\ndo sféry ústavou zaručenej ochrany vlastníctva a vlastníkov, môže byť neústavný, ak\ndôsledne nenapĺňa podmienky ústavnej ochrany. Zákon až následne, ak je v súlade\ns ústavou, môže rozvíjať a rozširovať podrobnosti ústavou danej ochrany.\n\n35\n\nOd ústavy abstrahujúca súdna prax\n25. Dostupnosť ústavnej ochrany v podstatnej miere závisí od uplatňovania platnej\nprávnej úpravy. Uplatňovanie platnej právnej úpravy so silou zákona sa spája s rutinou\nminulosti. Interpretácia a aplikácia práva sa vedie v línii prihliadajúcej na ustanovenia\nzákonov, kde sa nedostáva na ústavnú úpravu. To má za následok, že prechod od ústavy\nprijatej v roku 1960 k teraz platnej ústave zostáva bez väčšej odozvy v právnej praxi.\nVýklad ústavy sa nedeje hľadaním účelu, obsahu a rozsahu ústavných noriem a nimi\nurčených podmienok ochrany základného práva vlastniť majetok. Namiesto výkladu\nzákonov prostredníctvom ústavy sa zotrvačne ústava vykladá prostredníctvom zákonov.\n26. Pomerne ustálená rozhodovacia prax slovenských súdov o posudzovaní\nprimeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien sa spája s koncepciou\njednorazového plnenia, ktorým sa však nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej\nnehnuteľnosti voči oprávnenému zo zákonného vecného bremena. Napr. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uviedol: „ak by zákony týkajúce sa odvetvia\nenergetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov\na prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích\nnehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce\nvlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv.\nzákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň\nposkytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie\ntýchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy...\nPrávny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok\npodľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani\nnevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich\nz vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa\ntreba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity, to znamená, že nevyplývajú z právnej\núpravy, na základe ktorej vznikli ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných\nbremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných\n\n36\n\nenergetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,\nna základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný\nspôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný\nprvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako práva niekoho iného\nnež vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať\nalebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie\nje celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou\nprávnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale\no úpravu komplexu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva\no vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi\nsa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne\npredpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba\npoužiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady\nna zachovanie a údržbu veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda\nnemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavku\nspojené so zachovaním veci a s jej opravami ( porovnaj nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky spis. zn. PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov\na uznesení zväzok 36, ročník 2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz ).\nV preskúmavanej veci však aplikácia § 151n ods. 3 občianskeho zákonníka neprichádzala\ndo úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových\nokolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.“ (sp. zn. 4 Cdo 89/2008,\npodobné\n\nzávery\n\nvyplývajú\n\nz\n\nrozsudku\n\nNejvyššího\n\nsoudu\n\nČeské\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 22 Cdo 1357/2009).\n27. Náznakom potenciálneho smerovania k zmene, k odklonu od zaužívanej súdnej\npraxe je uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu\ndovolaniu a na odvolací súd vrátil vec, v ktorej žalobca v konaní o priznaní náhrady\nza zriadenie vecného bremena uplatnil právo na opakované plnenie (rentu), no súd\nprvého ani druhého stupňa žalobcovi nevyhovel (uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 2/2014\nz 23. apríla 2015).\n\n37\n\n28. V doterajšej rozhodovacej činnosti zašiel najďalej ústavný súd, ktorý konštatoval:\n«... Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady,\npri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“\npočas trvania núteného obmedzenia.» (III. ÚS 237/09). V nadväznosti na judikatúru\nvšeobecných súdov nemožno prehliadnuť, že sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná,\nnie je dôkazom o správnosti zaužívanej praxe ani dôkazom o ústavnej súladnosti zaužívanej\npraxe. Ak judikatúra všeobecných súdov nespĺňa príkaz čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého\nvýklad a uplatňovanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť\nv súlade s ústavou, potom ju nemožno akceptovať ako prostriedok napĺňania ústavnej\núpravy s účinkom pro futuro.\nÚstavná ochrana vlastníctva v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\n29. „Každé základné právo a sloboda sa Ústavou Slovenskej republiky priznáva len\nv rozsahu účelu daného práva alebo slobody.“ (II. ÚS 81/99, ZNaU 1999, s. 648)\n„Vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad sebarealizácie človeka, ktorému\nzaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu jeho slobody. Z uvedeného\nvyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú\nnielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie\njednotlivcov.“ (PL. ÚS 19/09)\n30. Účelom úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1 ústavy je chrániť\nosoby (vlastníkov), a nie veci v právnom význame, ktoré sú objektom vlastníctva. Tie sú\npod ústavnou ochranou iba sprostredkovane, aby sa dosahoval účel ústavnej ochrany\nposkytovanej vlastníkom. Účel úpravy ustanovenej v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1\nústavy je dvojsmerný. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje, smeruje voči každej inej\nosobe. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa teda chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom.\nÚstava v čl. 20 ods. 1 zároveň upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi.\nKaždý, kto vlastní majetok, má citovaným ustanovením zaručené, že jeho vlastníctvo bude\nmať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu\nvlastníctva).\n\n38\n\n31. Obsah vlastníckeho práva je daný „odjakživa“, od vzniku tohto právneho\ninštitútu, lebo obsah vlastníckeho práva sa z historického hľadiska nezmenil. Obsah\nvlastníckeho práva sa v ére rímskeho práva súkromného vymedzil ako uti, frui, habere (alt.\npossidere) a disponere. (Rebro, K. Rímske právo. Bratislava : Obzor 1980, s. 138; Rebro,\nK., Blaho, P. Rímske právo. Bratislava – Trnava : Iura edition 2003, s. 251  252.). Ústavný\nsúd toto členenie akceptoval pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy:\n„Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho\nplody a úžitky a nakladať s ním.“ (napr. II. ÚS 8/97).\n32. Účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je zaručenie ochrany pred zbavením\nvlastníctva bez súhlasu vlastníka. Ústava určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva\n– vyvlastnenie a obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. Ústava neumožňuje\npozbaviť vlastníka jeho vlastníctva z iného, tretieho právneho dôvodu (PL. ÚS 29/05). Toto\nrozlíšenie zvyšuje mieru právnej istoty o rozsahu ochrany vlastníctva v konkrétnych\nsituáciách. „Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva\nnedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich\nz obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok.“ (nález sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. marca\n1997, ZNaU 1997, s. 79). Za vyvlastnenie podľa case-law ESĽP treba pokladať aj\nvyvlastnenie de facto, ku ktorému dôjde v situácii, keď vlastník stratí akúkoľvek možnosť\nnakladať s vecou a neúspešne sa pokúsi o nápravu, hoci z právneho hľadiska zostáva\nvlastníkom (Papamichalopoulos and Others v. Greece, séria A, 1993, č. 260-B).\n33. Oba ústavne uznané dôvody pre zásah do právneho postavenia možno odlíšiť\npodľa niekoľkých klasifikačných kritérií. Prvým je intenzita zásahu do vlastníctva.\nBezprostredne naň môže nadviazať trvalosť zásahu do vlastníctva v prípade vyvlastnenia\na potenciálna dočasnosť pri nútenom obmedzení vlastníckych oprávnení.\nKlasifikačným kritériom musí byť aj charakter a rozsah zásahu do obsahu\nvlastníckeho práva. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli bez\nčasového obmedzenia, teda navždy. Vyvlastnením je taký zásah do vlastníctva, ktorý má za\nnásledok stratu predmetu vlastníctva a zároveň aj obsahu vlastníctva (vlastníckych práv).\n\n39\n\nVyvlastnený vlastník stráca všetky štyri komponenty obsahu vlastníctva – stráca uti, frui,\nhabere aj disponere.\n34. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych\npráv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení\nobmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve\nvlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva je zásah do právneho postavenia vlastníka,\nktorého právny účinok je variabilný. Vlastník môže prísť o uti alebo o frui alebo\no disponere, pričom aspoň jeden z týchto prvkov obsahu vlastníckeho práva mu musí zostať\nzachovaný. Všetky štyri prvky obsahu vlastníckeho práva sú navzájom rovnocenné v tom\nzmysle, že zachovanie aspoň jedného z nich v obsahu vlastníkových práv vylučuje\nkvalifikáciu obmedzujúceho zásahu do vlastníctva ako vyvlastnenia. Nútené obmedzenie\nvlastníctva predstavuje menej závažný zásah do postavenia vlastníka. Vlastnícke práva\nnad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa zúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže\nnakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť vlastníkom veci. Nedôjde k zmene\nv osobe vlastníka.\n35. Ústavný súd rozdiel medzi vyvlastnením a núteným obmedzením vlastníckych\npráv spojil s konštatovaním, že pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva existuje širší\npriestor na zásah do vlastníctva (PL. ÚS 19/09). Ide o konštatovanie vecne správne,\nno z hľadiska interpretácie čl. 20 ústavy druhosledové. Vo vzťahu k účelu ochrany\nzákladného práva vlastniť majetok primárny význam má rozdiel medzi vyvlastnením\na nútením obmedzením vlastníctva z hľadiska právneho účinku na vlastníka. Vyvlastnený\nvlastník prestáva byť subjektom vlastníckeho práva, stráca uti, frui, habere aj disponere.\nVlastník nútene obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva neprestáva byť subjektom\nvlastníctva. Obsah jeho vlastníckych práv je obmedzený, no nemôže byť celkom zrušený.\nVlastníkovi, ktorého vlastníctvo je obmedzené ústavne konformnými prostriedkami\nnúteného obmedzenia práva vlastniť majetok, zostáva habere. V medziach uti, frui\na disponere je obmedzený rozdielnym spôsobom podľa povahy a podstaty verejného\nzáujmu, kvôli ktorému dochádza k obmedzujúcemu zásahu do vlastníctva.\n\n40\n\n36. Vyvlastnenie je ireparabilný, nenávratný zásah do vlastníctva. Pri nútenom\nobmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne dôvod obmedzenia.\nZ účelu ochrany vlastníctva možno preto vyvodiť povinnosť štátu chrániť vlastníka aj pri\nrozhodovaní o intenzite a rozsahu zásahu do vlastníctva. Ak do úvahy prichádza\nalternatívne riešenie – vyvlastnenie aj nútené obmedzenie, potom je povinnosťou štátu\nuprednostniť nútené obmedzenie pred vyvlastnením, lebo nútené obmedzenie ponecháva\nvlastníkovi vyhliadku na obnovu jeho práv. Z tohto zorného uhla vyvlastnenie možno\noznačiť za subsidiárne, druhosledové riešenie k nútenému obmedzeniu vlastníctva.\n37. Vyvlastnenie je prostriedkom naplnenia legitímneho verejného záujmu, ktorý je\nnatoľko závažný a inak rozumne nedosiahnuteľný, že kvôli nemu treba zasiahnuť\ndo právneho postavenia vlastníka. Cieľom vyvlastnenia v súlade s ústavou nemôže byť\nobmedzenie pokojného užívania svojho majetku ako samoúčel, prejav svojvôle. Nielen\nvyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie vlastníckych práv je dovolené, iba ak sa uskutoční\nv súlade so štyrmi kumulatívne určenými podmienkami čl. 20 ods. 4 ústavy. Zásah\ndo vlastníctva je možný iba\na) v nevyhnutnej miere,\nb) ak je vo verejnom záujme,\nc) uskutoční sa na základe zákona a\nd) za primeranú náhradu.\n„Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa ústavy\nmožné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu. Ústavné predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti\nzákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva,\nale aj povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4)“ (PL. ÚS 37/95).\n38. Ústavou určené podmienky vyvlastnenia zhodne s inými podmienkami ochrany\nzákladných práv a slobôd možno rozčleniť na formálne a materiálne podmienky. Formálnou\npodmienkou je podmienka zákona. Materiálne podmienky sú tri – nevyhnutá miera\nobmedzenia, verejný záujem a primeraná náhrada. Ide o kumulatívne podmienky, ktoré sa\nvšetky súbežne musia splniť, aby zásah do vlastníctva bol legitímny. Ak podmienka nie je\n\n41\n\nsplnená, znamená to, že zásah do vlastníctva je protiústavný bez ohľadu na to, či ide\no porušenie formálnej podmienky alebo jednej z materiálnych podmienok. Nesplnenie\nkaždej jednej z týchto podmienok je nezastupiteľné. Ak sa zistí, že podmienka nie je\nsplnená, prieskum súladu zásahu do vlastníctva s ústavou sa končí, lebo potenciálne\nsplnenie ďalších ústavných podmienok nemá právny význam. Zásah do vlastníctva, ktorý sa\nudeje bez splnenia jednej podmienky určenej čl. 20 ods. 4 ústavy, vždy odporuje Ústave\nSlovenskej republiky.\nFormálna ústavná podmienka ochrany vlastníctva\n39. Formálna podmienka zákona tak ako v minulosti ustanovuje parlament za jediný\norgán verejnej moci, ktorý môže prijať normatívny právny akt ustanovujúci opatrenia\nna obmedzenie právneho postavenia vlastníka proti jeho vôli. V prípade čl. 20 ods. 4 ústavy\nsa formálna podmienka zákona vymedzuje ako právny základ, ktorý sám osebe nemôže\nustanoviť opatrenia s priamym právnym účinkom, lebo obmedzujúce opatrenie nadobudne\nprávny účinok až vtedy, keď orgán aplikácie práva uplatní zákon svojím rozhodnutím.\n„Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému\nobmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná\nrada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej\nrepubliky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom\nvyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho\npráva možno prikročiť len na základe zákona.“(nález sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996,\nZNaU 1996, s. 74)\nFormálna podmienka sa napĺňa materiálnym obsahom. V materiálnom právnom\nštáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že prameň práva prijal\nparlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý prijal má právnu silu\nzákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné, aký obsah má zákon, či\nspĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.\n\n42\n\nMateriálne ústavné podmienky ochrany vlastníctva\nÚstavná podmienka verejného záujmu\n40. Účel podmienky verejného záujmu predurčuje rozsah a obsah jej právneho\núčinku. Účelom podmienky verejného záujmu je poskytnúť vlastníkovi ochranu pred\nobmedzeniami jeho vlastníckych práv proti jeho vôli kvôli realizácii záujmov, ktoré nie sú\nverejným záujmom. To má za následok, že podmienka verejného záujmu slúži na ochranu\nvlastníkov pred núteným obmedzovaním ich práv na účely poskytnutia možnosti uskutočniť\nzámer súkromného záujmu, ako aj na ochranu vlastníkov pred záujmami štátu alebo\nsubjektov verejnej moci, ak tieto majú vôľu obmedziť vlastníka z dôvodu, ktorý neslúži\nverejnému záujmu. Sama existencia verejného záujmu nemusí stačiť na legitimizáciu zásahu\ndo vlastníctva. „Vyvlastnenie sa pripúšťa v prípadoch verejného záujmu len vtedy, ak sa\njeho účel nedá dosiahnuť inak.“ (Wagnerová, E.,Šimíček, V.,Langášek, T.,Pospíšil, I. a kol.\nListina základních práv a svobod. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2012, s. 314)\n„Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho\ndoterajšej judikatúre, podľa ktorej podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené\nlen vtedy, ak verejný záujem je nadradený a objektivizovateľný voči záujmom vlastníka\na ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť\nprostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva\n(m. m. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 15/06).“ (PL. ÚS 19/09)\n41. Splnenie podmienky verejného záujmu nemožno prezumovať. Splnenie\npodmienky verejného záujmu sa musí preukázať. Dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto\nverejný záujem tvrdí, teda zákonodarcu. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa\nv materiálnom právnom štáte udeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je\nconditio sine qua non. Vlastníka možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť v pokojnom\nužívaní jeho majetku jedine vo verejnom záujme. Tam, kde neexistuje verejný záujem\nna zásahu do vlastníctva, neprichádza do úvahy, aby k obmedzeniu došlo bez porušenia\nústavy. Ak sa splnenie tejto podmienky preukáže, ústavná relevancia podmienky verejného\nzáujmu stratí ďalší ústavný význam.\n\n43\n\n42. Podmienka verejného záujmu nemá relevanciu pre hodnotenie splnenia ďalšej\nústavnej podmienky primeranej náhrady za obmedzujúci zásah do právneho postavenia\nvlastníka. Existencia verejného záujmu na obmedzení vlastníka nemá význam pre určenie,\naká náhrada je primeraná za obmedzenie vlastníckeho práva. Ak verejný záujem na zásahu\ndo vlastníctva existuje, potom vlastník musí dostať primeranú náhradu za vykonaný zásah.\nVlastník na prospech verejnému záujmu robí dosť tým, že musí strpieť obmedzenie svojho\nvlastníctva. Nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby obmedzenie strpel zadarmo, či\ndokonca na svoje náklady. Značný priestor pre interpretáciu čl. 20 ods. 4 ústavy sa otvára\npre otázky o primeranosti náhrady za obmedzenie práv vlastníka.\nÚstavná podmienka nevyhnutnej miery\n43. Podmienka „nevyhnutnej miery“ implikuje požiadavku „nevyhnutnosti“\na požiadavku „miery“. Splnenie tejto podmienky závisí od súbežného splnenia oboch\npožiadaviek, teda od zásahu do vlastníctva iba ak je zásah nevyhnutný, pričom nevyhnutný\nzásah možno vykonať iba v ústavou dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah\ndo vlastníctva nebol väčší (nemal väčší rozsah), ako je nevyhnutné, a aby netrval dlhšie, než\nje nevyhnutné (táto podmienka je relatívna, týka sa iba núteného obmedzenia vlastníctva,\nlebo právny účinok vyvlastnenia je trvalý).\n44. Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vysvetlil takto: «V súlade\ns medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno\nvysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo\nslobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ\nobmedzenia inak dosiahnuť nemožno.» (PL. ÚS 15/98).\nPodmienka „nevyhnutnej miery“ vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší\n(nemal väčší rozsah), než je nevyhnutné. Zároveň vyžaduje, aby netrval dlhšie, ako je\nnevyhnutné.\n\n44\n\nÚstavná podmienka primeranej náhrady\n45. Treťou materiálnou podmienkou vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia\nvlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka „primeranej náhrady“ za zákonom\nurčené, teda nútené, vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckeho práva. Podmienka\nprimeranej náhrady má zdvojený účel. Patrí ku kumulatívnym podmienkam ochrany\nvlastníka, a preto pôsobí preventívne, vytvára ekonomickú protiváhu k nadmernému\nakcentovaniu verejného záujmu. Ak sa verejný záujem dá dosiahnuť dvomi alebo viacerými\nspôsobmi, potom núti uprednostniť taký spôsob realizácie verejného záujmu, ktorý sa spája\ns nižšou primeranou náhradou, z dôvodu, že konkrétny spôsob realizácie verejného záujmu\npostihuje menej vlastníkov, ktorých treba nútene obmedziť vo výkone ich vlastníckych\npráv, alebo sa spája s realizáciou, ktorá nepostihne menej početnú skupinu vlastníkov,\nno postihne ich menej intenzívne (šetrnejšie) na obsahu vlastníckych práv, lebo na rozdiel\nod iného spôsobu realizácie verejného záujmu bude mať za následok zásah do menšieho\npočtu práv náležiacich k obsahu vlastníckeho práva dotknutých vlastníkov.\n46. Účelom podmienky primeranej náhrady zároveň je kompenzovať vlastníka\nza ujmu na jeho právach náležiacich k obsahu vlastníckeho práva. Pri vyvlastnení aj pri\nnútenom obmedzení vlastníckych práv dôjde k zásahu, ktorý bude v súlade s ústavou len\nvtedy, ak sa splní účel poskytnutia „primeranej náhrady“.\nPovaha primeranej náhrady\n47. Podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká\nsa priznáva dohovorom aj listinou.\n„Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje\nspravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje\nneprimerane veľkým bremenom.“ (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A, č. 52, 1982,\nbody 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54.)\n«Odňatie vlastníctva bez vyplatenia sumy, ktorá je v rozumnej relácii k hodnote,\nobvykle zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu.\n\n45\n\nLegitímne zámery „vo verejnom záujme“ ako opatrenia na hospodársku reformu alebo\nopatrenia navrhnuté na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti si môžu vyžiadať nižšie\nodškodné než v plnej trhovej hodnote.» (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod\n54)\nV súlade s dohovorom môže byť aj zásah do vlastníctva, vyvlastnenie aj nútené\nobmedzenie, ku ktorému dôjde bez náhrady. „Odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez\nvyplatenia odškodného možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných\nprípadoch.“ (Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54) Takým prípadom sa\npodľa ESĽP stali „výnimočné okolnosti, ako napríklad osobitný kontext zjednotenia\nNemecka“, ktoré „ospravedlňujú aj zásah do vlastníckeho práva bez toho, aby bola\nposkytnutá akákoľvek náhrada“ (Jahn and Others v. Germany [GC]. ECHR 2005-VI).\nListina zaručuje ochranu vlastníctva materiálnou podmienkou náhrady za zásah\ndo vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola primeraná.\n48. Ústava tak chráni vlastníctvo vo vyššom štandarde, ako je medzinárodný štandard\n(čl. 1 dodatkového protokolu). Ústava výslovne určuje podmienku náhrady a výslovne\nustanovuje aj kvalitu náhrady – podľa ústavy nestačí akákoľvek náhrada. V súlade s ústavou\nje iba taká náhrada, ktorá je primeraná. Interpretáciou čl. 20 ods. 4 ústavy treba určiť, aká\nnáhrada a kedy, za akých podmienok je primeraná.\n49. Primeraná náhrada za porušenie základných práv a slobôd musí byť v peniazoch\n(čl. 127 ods. 3). Túto náhradu ústava pomenúva ako „primerané finančné zadosťučinenie“.\nPrimeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemusí byť v peniazoch. V nadväznosti\nna túto možnosť danú ústavou, napr. v konaní podľa § 7 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní\npozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim môžu\nvlastníci žiadať buď náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej ich pôvodným\npozemkom, alebo o poskytnutie náhrady v peniazoch (§ 10 a § 11 uvedeného zákona).\n50. V doterajšej aplikácii ústavy sa podmienka primeranej náhrady stala predmetom\nsporu o výšku peňažného plnenia za nútené obmedzenie vlastníka. Ústavný súd sa\n\n46\n\nv predchádzajúcej rozhodovacej činnosti upriamil na otázku výšky primeranej náhrady\nza majetok odňatý vyvlastnením:\n„Kompenzácia rovnováhy medzi záujmom verejným a zásahom do vlastníckeho\npráva jednotlivca je zaručená aj poskytnutím peňažnej náhrady v primeranej výške. V tomto\nprípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu\nvlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme.\nAj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že jediným spravodlivým riešením je možnosť\nzaobstarať si vec rovnakého (podobného) druhu, čo by v trhovom hospodárstve\npredpokladalo poskytnutie náhrady vo výške trhovej ceny veci, je zrejmé, že takúto náhradu\nneupravuje ani čl. 20 ods. 4 ústavy. Podľa citovaného ustanovenia ústavy má byť náhrada\nprimeraná, teda nemusí byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne\nvyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla.\nÚstavný súd dospel k záveru, že ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo\nna získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako\ntrhová cena (hodnota) veci.“ (PL. ÚS 37/95). „Výška náhrady by však mala byť určená\nv porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu\ndo vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna\núprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady\nza vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.“ (PL. ÚS 37/95)\n51. Výška primeranej náhrady za nútené obmedzenie práva vlastniť majetok\nna Slovensku sa stala aj predmetom konania pred ESĽP (Case of Urbárska obec\nTrenčianske Biskupice v. Slovakia, rozsudok z 27. 11. 2007 k sťažnosti č. 74258/01; Case\nof Jenisová v. Slovakia, rozsudok z 3. 11. 2009 k sťažnosti č. 58764/00).\nÚstavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiam\nvšeobecných súdov o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia náhrady\nza zriadenie vecného bremena podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.\nÚstavný súd vo svojom náleze citoval príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného\nsúdu z dôvodu, že jeho názory označil za ústavne konformné. V náleze sa uvádza: «Vecné\nbremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi\n\n47\n\npredpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok.\nVecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka\nveci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo\nkonať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne\ntotožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou\nprávnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie\nvšeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne\npredpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.\nPreto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno\nvzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať\naj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou\nobsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135 c) ods. 3.\nFinančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom\nosoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká\n„in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob\nzmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového\nvlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne\njednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej\nzmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu\nza už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho\nlen ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku\nvecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. Ďalší vlastník\nzaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným\nbremenom.» (I. ÚS 474/2013)\nZ citovanej argumentácie možno vyvodiť, že každý ďalší vlastník nehnuteľnosti,\nna ktorej viazne vecné bremeno, vstupuje do právneho postavenia svojho predchodcu.\nJednorazová náhrada poskytnutá právnemu predchodcovi sa pokladá aj za náhradu\nposkytnutú novému vlastníkovi danej nehnuteľnosti.\nS otázkou, aká náhrada má povahu zlučiteľnú s podmienkou primeranosti, súvisí aj\nčas plnenia a opakovateľnosť náhrady, teda pochybnosť o tom, či náhrada a kedy spĺňa\npožiadavku primeranosti, ak sa poskytne jednorazovo.\n\n48\n\nJednorazová alebo opakovaná náhrada\n52. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú zákony, ktoré sa nijako\nnezaoberajú otázkou náhrady za zriadenie vecného bremena. Ako príklad možno spomenúť\n§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom\nusporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie\núzemné celky. V prípade takých zákonov aj napriek vyvrátiteľnej domnienke o súlade\nzákona s ústavou nemožno a priori odmietnuť dôvodnosť pochybnosti o ústavnej\nkonformnosti daného zákona s podmienkou primeranej náhrady za obmedzujúci zásah\ndo vlastníctva.\n53. Niektoré zákony priznávajú právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného\nbremena bez výslovného určenia, že ide o jednorazovú náhradu. K takým úpravám patrí\n§ 20 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a § 111a\nzákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon. Rovnako sa upravuje náhrada za zriadenie vecného\nbremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka.\n54. Iné zákony právo na primeranú náhradu výslovne konkretizujú ako právo\nna jednorazovú náhradu.\nPodľa § 11 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike: „Nárok na primeranú\njednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena možno uplatniť u držiteľa\npovolenia do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa vlastník nehnuteľnosti o uplatnení\nzákonného vecného bremena držiteľom povolenia dozvedel, najneskôr však do jedného roka\nodo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia a pri zákonných\nvecných bremenách podľa odseku 1 písm. f) a g) odo dňa vykonania zápisu vecného\nbremena do katastra nehnuteľností, inak právo na primeranú jednorazovú náhradu\nza uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia zaniká. Držiteľ povolenia je\npovinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie zápisu vecného bremena\ndo katastra nehnuteľností. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške\nprimeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh\n\n49\n\nna rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa\nuplatnenia si nároku u držiteľa povolenia“.\nPodľa § 10 ods. 5 zákona č. 657/2004 Z. z. v znení § 100/2014 Z. z. o tepelnej\nenergetike v znení zákona č. 100/2014 Z. z.: „Ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti\nv dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby podľa odseku 1\nškoda, má nárok na jej náhradu podľa Občianskeho zákonníka. Ak je vlastník nehnuteľnosti\nobmedzený pri obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú\nnáhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová\nnáhrada podľa odseku 9 alebo odseku 12. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu\nza nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo\nním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel,\nnajneskôr však do jedného roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti,\ninak právo vlastníka na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania\nnehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej\njednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie\no výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku\nu držiteľa povolenia.“\nRovnaký model ochrany vlastníctva pred nútenými obmedzeniami ustanovuje § 66\nods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších\npredpisov, kde sa uvádza: „Ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v dôsledku výkonu\npráv podniku podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo\nna jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Nárok\nna jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku\ndo jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak toto\nprávo zaniká. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady\nnedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich\nmesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku.“\n55. Zároveň s pochybnosťou o ústavnej konformnosti ustanovenia o premlčaní práva\nna primeranú náhradu, ak sa toto právo neuplatní v premlčacej lehote, možno pochybovať aj\no ústavnej konformnosti úpravy ustanovujúcej prednostný režim pre dohodu vlastníka\n\n50\n\nso subjektom práva, ktorému na prospech sa vlastník obmedzuje. Až následne, v prípade\nnedosiahnutia dohody môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.\n56. Článok 20 ods. 4 ústavy v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba\ninterpretovať v kontexte ústavného textu, teda v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý\nustanovuje implikovanú podmienku právnej istoty. Z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s prvou\nvetou čl. 1 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy nie je iba\nvytvorenie vlastníkovej istoty, že niekedy dostane náhradu, aká musí byť primeraná.\nÚčelom ústavnej podmienky primeranej náhrady je tiež dať vlastníkovi právnu istotu\no výške primeranej náhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych\npráv. K právnej istote, akú ma zaručiť ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy, patrí aj istota o čase,\nkedy vlastník dostane primeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne\nponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku\nvedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu,\nv ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej\nnáhrady je ochrana vlastníka, ktorý podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemôže zostať v neistote, akú\nnáhradu dostane ako primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva\na kedy túto náhradu dostane.\n57. Ústava ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada sa\nnesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo. V súlade\ns ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou čiastkou,\nktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom\nprimeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.\nNáhrada za zásah do vlastníctva podľa čl. 11 ods. 4 listiny v interpretácii Ústavného\nsúdu Českej republiky\n58.\n\n„Podľa\n\nnázoru\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npri\n\npoužití\n\ngramatického,\n\nsystematického a teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle čl. 11\nods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované po čas\n\n51\n\nobmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, by bolo možné uvažovať o zakotvení nároku\nna takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však náleží do dispozície\nzákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa čl. 11 ods. 4 listiny\nv sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť\nústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie\nvlastníckeho práva legálne vecným bremenom. Nemožno opomenúť ani fakt, že\nsťažovateľka vo svojom právnom názore zmiešava dva inštitúty, a to nájom a vecné\nbremeno, resp. nájomné a náhradu za zriadenie vecného bremena. Možno konštatovať, že\nide o inštitúty odlišné, a to nielen v tom zmysle, že pre nájom je typické opakujúce sa\nplnenie po dobu užívania veci, pre vecné bremeno je však charakteristické skôr jednorazové\nplnenie poskytnuté za jeho zriadenie.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 646/06)\nPriemet právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky do výkladu podmienky\nprimeranej náhrady určenej ústavou\n59. Z názoru Ústavného súdu Českej republiky možno vyvodiť, že neposkytnutie\nopakovanej náhrady nie je porušením listiny. To de facto znamená, že poskytnutie\nopakovanej náhrady nepodlieha ústavnej ochrane, akú v Čechách zaručuje listina.\nPredĺženie úvahy k tomuto záveru nemožno označiť za súladné s čl. 11, lebo listina\nvýslovne neobmedzuje náhradu na jednorazovú náhradu.\n60. Účelom výkladu právnych inštitútov výslovne uvedených v ústave ústavným\nsúdom ako jediným autorizovaným interpretom ústavy je nastolenie právnej istoty o tom,\nkedy, za akých podmienok je daný právny inštitút pod ústavnou ochranou, nie zvýšenie\nprávnej neistoty, či je pod ústavnou ochranou. Poskytnutá náhrada za zásah do právneho\npostavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná. Poskytnutá náhrada\nza zásah do právneho postavenia vlastníka musí byť primeraná. Či je náhrada primeraná,\nzávisí od okolností prípadu. Primeranosť náhrady nezávisí od úvahy vlády spravidla\nnavrhujúcej zákon a ani od rozhodnutia zákonodarcu. Rozhodujúci význam má povaha\nzásahu do právneho postavenia vlastníka.\n\n52\n\n61. Za predpokladu, že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo\nporovnateľnej veci, „primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná\nnáhrada“ za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov\ndo práva vlastniť majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych\npráv stráca jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj\nstatus subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto\nzorného uhla miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia\nspoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ani nestráca status vlastníka.\n62. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť\nznačný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených\nvlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nmusí vyjadriť v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania\nobmedzení. Na tento účel slúži inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je\nsymbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. Má reálny,\nnepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi\nako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku\nnúteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba\nv obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv obmedzenému\nvlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka.\n63. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla\njednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej\nnáhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení\npráv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu\npo dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie\nobmedujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod\nna priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady.\n64. V súlade s čl. 20 ústavy vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok\nmusí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení\n\n53\n\nvlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať\nz neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný\nvýznam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení\nobmedzujúceho opatrenia tak, aby obmedzujúci vlastník nekládol na obmedzovaného\nvlastníka neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať\nspôsobom, ktorý je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení.\n65. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe\na rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.\nPri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného\nzáujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Legalizovaný zásah\ndeterminuje priznanie jednorazovej alebo opakovanej náhrady ako primeranej náhrady.\nPovinnosťou zákonodarcu je posúdiť obe ústavou prípustné formy primeranej náhrady ako\nodškodnenia za konkrétny zásah a jeho povahu, ktorá sa prejavuje intenzitou a dĺžkou\nobmedzujúceho zásahu do vlastníctva. Ak zákonodarca vyhodnotí okolnosti prípadu\nnesprávne, alebo ak sa nimi vôbec nezaoberá, výsledkom jeho chýb môže byť zákon\nodporujúci ústave v dôsledku nesplnenia podmienky primeranej náhrady za zásah\ndo právneho postavenia vlastníka. Zhodný výsledok môže zaznamenať orgán aplikácie\npráva, ak v medziach svojho uváženia rozhodne o náhrade, aká nebude primeraná.\n66. Súčasný stav spojený výlučne s výslovnými zákonnými úpravami zakladajúcimi\nprávo na jednorazovú náhradu vyvoláva podozrenie o súladnosti s čl. 20 ods. 4 ústavy\nz dôvodu neplnenia podmienky primeranej náhrady. Nižšia štatistická pravdepodobnosť sa\nspája s možnosťou ústavnej súladnosti všetkých prijatých zákonov s podmienkou\nprimeranej náhrady. V prípade zákonov, ktoré náhradu za zásah do vlastníckych práv proti\nvôli vlastníka nepriznávajú vôbec, je celkom nedôvodné pýtať sa, či spĺňajú ústavnú\npodmienku primeranej náhrady.\n\n54\n\nV.\nNámietka porušenia podmienky „primeranej náhrady“ poskytnutím jednorazovej\nnáhrady za nútené obmedzenie vlastníctva v okolnostiach prípadu\n67. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení\nodkázala na právne názory ústavného súdu vyslovené v niektorých predchádzajúcich\nkonaniach o sťažnosti so zámerom ukončiť spor o ústavnú súladnosť jednorazovej\nprimeranej náhrady s čl. 20 ods. 4 ústavy krátkou cestou ako už rozhodnutú ústavnú otázku.\n68. Otázka, či primeraná náhrada zaručená pri nútených zásahoch do vlastníctva\nv súlade s ústavou má byť jednorazová, je meritórna otázka. Právne názory ústavného súdu\nna meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak sa ústavný súd k nim\nvyjadrí v merite sporu. Záväznosť pro futuro je predurčená podstatou právnej argumentácie\nk meritu sporu. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach označených vládou Slovenskej\nrepubliky nerozhodol o otázke jednorazovosti primeranej náhrady v merite. Ústavný súd\ndostal návrhy na konanie, v ktorých k predmetom sporu patrili aj otázky súvisiace\ns primeranosťou náhrady poskytovanej podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, no ústavný súd sa\nv uvedených konaniach nikdy nezaoberal ústavnoprávnou podstatou týchto otázok, keďže\nvždy narazil na procesnoprávne prekážky, ktoré mali za následok, že v merite veci nemohol\nrozhodnúť. Z toho dôvodu právne názory ústavného súdu, na ktoré odkázala vláda\nSlovenskej republiky vo svojom vyjadrení, nemožno interpretovať a aplikovať ako právne\nnázory uzavierajúce spor o charakter plnenia poskytovaného z titulu primeranej náhrady\nza vyvlastnenie alebo za nútené obmedzenie výkonu vlastníckych práv. O tejto ústavnej\notázke musí ústavný súd rozhodnúť na základe návrhu predloženého navrhovateľom.\n69. V okolnostiach prípadu navrhovatelia namietli nesúlad ustanovení § 10 ods. 5\ndruhej, tretej a štvrtej vety v spojení s § 10 ods. 9, 10 a 12 zákona č. 657/2004 Z. z.\no tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu. Formálna podmienka ústavne konformného zásahu do ochrany\nvlastníctva je v okolnostiach prípadu splnená. Zásah do vlastníctva je predmetom úpravy\n\n55\n\nzákona, ktorý obmedzenie každého konkrétneho vlastníka ponecháva na individuálne\nrozhodnutie v konaní podľa zákona.\n70. V okolnostiach prípadu sa vláda Slovenskej republiky zamerala na kvantitatívny\naspekt. V prospech tvrdenia o súlade namietnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike\ns čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu odkázala na množstvo zákonov, ktoré\nrovnako obmedzujú vlastníkov v súvislosti so zabezpečovaním rozvodov, a následne\nodkázala na judikatúru všeobecných súdov, ktoré na Slovensku rovnako ako v Českej\nrepublike podporujú poskytovanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady.\nVo vzťahu k splneniu formálnej podmienky má táto argumentácia relatívnu váhu.\nV materiálnom právnom štáte pre splnenie formálnej podmienky nestačí sama okolnosť, že\nprameň práva prijal parlament, že relevantný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý\nprijal, má právnu silu zákona. V materiálnom právnom štáte je ústavnoprávne významné,\naký obsah má zákon, či spĺňa podmienky predpísané na ochranu základných práv a slobôd.\nPokiaľ ide o vládou Slovenskej republiky tvrdenú ústavnú relevanciu počtu zákonov\nobmedzujúcich práva vlastníka jedným (rovnakým) spôsobom, táto argumentácia neobstojí.\nViac zákonov ustanovujúcich zhodné pravidlo sa nedostáva do súladu s ústavnými\npodmienkami ochrany vlastníctva iba z dôvodu príslušnosti k väčšine. Rovnaký význam má\nexistencia súdnej judikatúry. Sama osebe nech je akokoľvek frekventovaná, nie je dôkazom\nani správnosti zaužívanej praxe, ani ústavnej súladnosti zaužívanej praxe.\n71. Z hľadiska materiálnych podmienok ústavný súd konštatuje splnenie podmienky\nverejného záujmu. „Obmedzenia vlastníckeho práva môžu mať tak súkromnoprávnu, ako aj\nverejnoprávnu povahu“ (Jakab, R. Právo výstavby energetických zariadení na cudzích\npozemkoch. Bulletin slovenskej advokácie, 2010, č. 1 – 2, s. 29). Súkromnoprávne\nobmedzenia vlastníkov vecnými bremenami, či už na základe zmluvy, v dedičskom konaní,\nalebo akýmikoľvek inými súkromnoprávnymi prostriedkami nie je pod ústavnou ochranou.\nTá sa zaručuje iba vtedy, ak sa vlastnícke práva obmedzujú proti vôli vlastníka. V takom\nprípade ide o zásah do právneho postavenia vlastníka, aký sa môže uskutočniť jedine\nvo verejnom záujme. Toto treba zdôrazniť, lebo s podmienkou verejného záujmu sa účelovo\nmanipuluje kvôli navodeniu zdania, že ak dochádza k obmedzeniu vlastníka vo verejnom\n\n56\n\nzáujme, za obmedzenie mu netreba poskytnúť náhradu, prípadne stačí, ak náhrada, ktorú\ndostane, je akákoľvek, lebo s takou náhradou sa vo verejnom záujme obmedzený vlastník\nmusí uspokojiť.\n72. V podmienkach súčasnej spoločnosti je nepochybne potrebné zabezpečiť potreby\nfyzických osôb aj právnických osôb spoločnými dodávkami tepla. Ústavný súd pokladá\nza ústavne relevantné vyjadrenie vlády Slovenskej republiky: „Výroba, preprava a dodávka\nenergií má celkom zrejme verejnoprospešný rozmer, keďže je určená za účelom\nuspokojovania špecifických a ničím nahraditeľných potrieb verejnosti, komunálnej\na priemyselnej sféry. Potrebu zabezpečenia primeranej tepelnej pohody (počas prevažnej\nčasti roka) a dodávky teplej úžitkovej vody možno nepochybne zaradiť medzi základné\nľudské potreby civilizačnej povahy.“ Účastníci konania vedú spor o to, či primeraná náhrada\nustanovená zákonom o tepelnej energetike spĺňa ústavné požiadavky kladené na podmienku\nprimeranej náhrady. Ústavný súd s prihliadnutím na význam podmienky primeranej náhrady\nv okolnostiach prípadu predradil túto podmienku pred prieskum podmienky „nevyhnutnej\nmiery“ núteného obmedzenia vlastníkov podľa zákona o tepelnej energetike.\n73. Existencia verejného záujmu, kvôli ktorému sa v materiálnom právnom štáte\nudeje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka, je conditio sine qua non. Tam, kde\nverejný zásah na obmedzení právneho postavenia vlastníka nie je, nemožno vlastníka\nobmedziť vo výkone jeho vlastníckych práv. Samo zistenie existencie verejného záujmu\nneodôvodňuje vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníka a zároveň upustenie\nod poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi. Z case-law ESĽP vyplýva, že upustenie\nod poskytnutia primeranej náhrady vlastníkovi prichádza do úvahy celkom výnimočne\n(Case of James and Others, bod 54). Splnenie podmienok pre túto ojedinelú výnimku treba\npreukázať.\n74. Vláda Slovenskej republiky v protiargumentáciu k návrhu navrhovateľov\nneuviedla dôvody legitimujúce v okolnostiach prípadu hodnotenie verejného záujmu\nna nútenom obmedzení vlastníkov pre potrebu uplatnenia zákona o tepelnej energetike ako\nnatoľko výnimočné dôvody, aby tieto dôvody opodstatnili neposkytnutie primeranej\n\n57\n\nnáhrady za obmedzenia určené podľa tohto zákona. V okolnostiach prípadu sa nepreukázal\nústavne relevantný dôvod na zavedenie výnimky z požiadaviek na plnenie podmienky\nprimeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníkov nehnuteľností potrebných\nna zabezpečenie rozvodov tepla. Naopak, v časti svojho vyjadrenia vláda Slovenskej\nrepubliky upozornila na obvyklosť postupu pri zabezpečovaní rozvodov tepla, jeho\nporovnateľnosť so zabezpečovaním iných rozvodov a na obvyklosť právnej úpravy tohto\npostupu, keď uviedla: „(...) Poukazujeme pritom na obdobné ustanovenia zák.\nč. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (§ 11 ods. 5, 9, 10 a 12), zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch\na verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii\nv sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (§ 20 ods. 4) alebo zákona\nč. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 66\nods. 435).“ Verejný záujem pri zriaďovaní zákonných vecných bremien mal rozdielnu\nintenzitu v čase, keď platil zákon č. 79/1957 Zb. a po jeho zrušení zákonom č. 70/1998 Z. z.\nTo sa prejavilo v obsahu práva nútene obmedzovať vlastníkov v prospech energetických\nštátnych organizácií do nadobudnutia účinnosti zákona č. 70/1998 Z. z., no nemalo vplyv\nna ústavou priznané právo na primeranú náhradu, ktoré vlastníkom dotknutých\nnehnuteľností zaručila listina a ústava.\n75. Vláda Slovenskej republiky položila dôraz aj na tvrdenie, podľa ktorého\nprínosom zákonom danej úpravy primeranej náhrady je vytvorenie priestoru pre dohodu\ndotknutých strán: „Zákon o tepelnej energetike v napadnutých ustanoveniach pomerne\njednoznačne\n\ndefinuje\n\npotrebu\n\nkompenzácie\n\nvlastníka\n\ndotknutej\n\nnehnuteľnosti\n\nprostredníctvom primeranej náhrady, ktorej výška sa má určiť v prvom rade dohodou\nprevádzkovateľa infraštruktúry (držiteľa povolenia na rozvod tepla) a dotknutého vlastníka\nnehnuteľnosti (§ 10 ods. 5, 10 a 12 zákona o tepelnej energetike). Až následne, v prípade\nnedosiahnutia dohody, môže dotknutý vlastník požiadať súd o určenie primeranej náhrady.\nZ uvedeného vyplýva, že napadnuté zákonné ustanovenia explicitne priznávajú vlastníkovi\nnehnuteľnosti právo na primeranú náhradu nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti,\nzákonné vecné bremeno a zriadenie ochranných pásiem.“\n\n58\n\n76. Hoci navrhovateľ nenamietol nesúlad ustanovení zákona o tepelnej energetike\ns čl. 20 ods. 4 ústavy z dôvodu dubiózneho splnenia podmienky primeranej náhrady\nustanovením o dohode strán, ústavný súd v záujme vnesenia právnej istoty do budúcej\naplikácie podmienky „primeranej náhrady“ konštatuje, že riešenie využité v zákone\no tepelnej energetike nemožno označiť za splnenie ústavnej podmienky. Aj čl. 20 ods. 4\nústavy v rozsahu podmienky „primeranej náhrady“ treba interpretovať v kontexte ústavného\ntextu, teda v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje implikovanú podmienku právnej\nistoty. Z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že\núčelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je dať vlastníkovi právnu istotu o výške primeranej\nnáhrady za vyvlastnenie aj za nútené obmedzenie jeho vlastníckych práv. K právnej istote,\nakú má zaručiť ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy, patrí aj istota o čase, kedy vlastník dostane\nprimeranú náhradu. Zákonný odkaz na dohodu, ale aj subsidiárne ponechanie otázky\nprimeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku vedomosti o výške\nprimeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania okamihu, v ktorom vlastník dostane\nprimeranú náhradu. Pritom účelom podmienky primeranej náhrady je ochrana vlastníka,\nktorý podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemôže zostať v neistote, akú náhradu dostane ako\nprimeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho vlastníctva a kedy túto náhradu\ndostane.\n77. V okolnostiach prípadu vznikol spor o otázku, či primeraná náhrada za nútené\nobmedzenie vlastníctva má byť jednorazová alebo či môže byť aj opakovaná. Účelom\nposkytnutia „primeranej náhrady“ je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom štátu\ndo vlastníckych práv. Ústava ani dodatkový protokol výslovne neustanovujú, že primeraná\nnáhrada sa nesmie poskytnúť opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorazovo.\nV súlade s ústavou aj s dodatkovým protokolom sa primeraná náhrada môže priznať jednou\nčiastkou, ktorá sa bude vyplácať na splátky. V súlade s ústavou aj s dodatkovým\nprotokolom primeraná náhrada môže mať povahu opakujúceho sa plnenia.\n78. Jednorazové plnenie ako jediný zákonný spôsob uplatnenia práva vlastníka\nna náhradu za vyvlastnený majetok do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesli\npramene práva so silou zákona v ére socializmu. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb.\n\n59\n\no výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon): «Za výkon oprávnení\nuvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať\nnáhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom\nsocialistickom\n\nvlastníctve,\n\nzriadením\n\nvedenia\n\npodstatne\n\nobmedzený\n\nv\n\nužívaní\n\nnehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb\nkompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby\nmu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod\nstratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej\nprevádzky (užívania).» V porovnaní so súčasnosťou tento právny režim vznikol v zásadne\nrozdielnych právnych a politických podmienkach. Politický základ štátu a jeho orientáciu\nvyjadrila preambula k „Ústave z 9. mája“, podľa ktorej československý ľud prehlasoval, že\nje pevne rozhodnutý vybudovať svoj oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorá\nzabezpečí pokojnú cestu k socializmu. V rozhodnom období platná a účinná ústava\nČeskoslovenskej republiky prijatá 9. mája 1948 (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.) zaručovala\nochranu súkromného vlastníctva v obmedzenej miere. Podľa § 9 ods. 1 ústavy z 9. mája:\n„Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom.“ Podľa § 9 ods. 2: „Vyvlastnenie je\nmožné len na základe zákona a za náhradu, ak nie je alebo zákonom nebude ustanovené, že\nsa náhrada dávať nemá.“ Ústavnou podmienkou od účinnosti „Ústavy z 9. mája“, ktorá\npodľa § 170 nastala dňom vyhlásenia dňa 9. mája 1948, až do zrušenia tejto ústavy nebolo\nposkytnutie primeranej náhrady vyvlastňovanému vlastníkovi. V súlade s ústavou bolo\nposkytnutie akejkoľvek náhrady, ktorú zákon mohol celkom vylúčiť. V súlade s tým\nenergetický zákon priznal náhradu iba niektorým vlastníkom – tým, ktorí zriadením vedenia\nboli podstatne obmedzení v užívaní nehnuteľnosti.\n79. Československá republika v tom čase nebola členským štátom Rady Európy ani\nzmluvnou stranou dohovoru či dodatkového protokolu. Všetky tieto faktory (pozri aj bod\n78) mali za následok, že ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. bolo v súlade\ns ústavou platnou v čase prijatia zákona, teda s ústavným zákonom č. 150/1948 Zb. Súlad\n§ 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. patrí do minulosti. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy toto\nustanovenie v súčasnosti nemožno uplatňovať.\n\n60\n\n80. Súkromné vlastníctvo, ktoré v prípade vyvlastnenia pre potrebu zriadenia\nrozvodov elektriny bolo od roku 1948 do roku 1960 pod čiastočnou ústavnou ochranou, sa\npo zániku socialistického výrobného spôsobu a po zániku socialistickej organizácie štátu\na spoločnosti ocitlo pod zásadne zmenenou ústavnou ochranou. Ústavným zákonom\nč. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza listina ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky, sa ustanovilo, že vyvlastnenie alebo nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za náhradu (čl. 11 ods. 4). Podľa § 6 ods. 1 listiny: „Zákony a iné právne predpisy musia\nbyť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra\n1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou\nzákladných práv a slobôd.“\n81. Ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. v rozsahu úpravy priznávajúcej\nnáhradu iba tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zriadením vedenia boli podstatne\nobmedzení v užívaní nehnuteľnosti, stratilo účinnosť podľa § 6 ods. 1 listiny\nk 31. decembru 1991, lebo podľa čl. 11 ods. 4 listiny právo na náhradu za vyvlastnenú\nnehnuteľnosť má každý vlastník. Rovnako tak právo na náhradu má aj každý vlastník\nnútene obmedzený vo vlastníckom práve. Aj po prijatí listiny sa zachovalo vlastníkom\nprávne postavenie, keď im patrila náhrada.\n82. Ústava od jej prijatia v roku 1992 zaručuje základné právo vlastniť majetok\nv historicky najdôslednejšej podobe. Pod ústavnou ochranou sú všetci vlastníci, ktorým sa\nzaručuje ochrana aj pred núteným obmedzovaním vlastníctva a pred vyvlastňovaním.\nPo prvý raz sa ústavná ochrana zabezpečila podmienkou primeranej náhrady za zásah\ndo vlastníctva vykonaný proti vôli vlastníka. S čl. 20 ústavy je zlučiteľná aj taká primeraná\nnáhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane.\nPredpokladom takého plnenia je povaha zásahu do vlastníctva. Za predpokladu, že\nuskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci,\n„primeraná náhrada“ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada“ za nútené\nobmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z podstaty oboch zásahov do práva vlastniť\nmajetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu vlastníckych práv stráca\n\n61\n\njednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca aj status\nsubjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto zorného uhla\nmiernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia spoluvytvárajúce\nobsah vlastníckeho práva a nestráca ani status vlastníka.\n83. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť\nznačný. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených\nvlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy musí vyjadriť v súlade\nso zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Na tento účel slúži\ninštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle\nzo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny,\nnepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi\nako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku\nnúteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba\nv obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému\nvlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej\nnáhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení\nmožno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného\nobmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade\nmožno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri\nzavedení\n\nobmedzenia\n\nnepredpokladalo\n\ndlhodobé\n\ntrvanie\n\nobmedzujúceho\n\nzásahu,\n\nno v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa\ndávok primeranej náhrady.\n84. V súlade s čl. 20 ústavy vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok\nmusí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení\nvlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať\nz neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný\nvýznam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení\nobmedzujúceho opatrenia tak, aby vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka\nneprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať spôsobom, ktorý\n\n62\n\nje v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení. Neposkytnutie náhrady\nalebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva,\nje v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je\nmožné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie\nvlastníka obmedzuje. Na určenie výšky náhrady, ktorá je primeraná, je rozhodujúce zistenie\nročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje.\n85. Navrhovateľ označil výstavbu verejných rozvodov tepla za dlhodobé obmedzenie\nvlastníkov, keď uviedol: „Je potrebné zdôrazniť, že výstavba verejného rozvodu tepla\na ďalších zariadení s ním súvisiacich (napr. zariadení určených na ochranu verejného\nrozvodu či na zabránenie jeho porúch a havárií) je vnímaná ako permanentná stavba, pri\nktorej tiež existuje odôvodnený predpoklad jej dlhodobej existencie. Pritom poskytnutie\njednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré možno považovať\nza dlhodobé, až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu daná nielen\nsamotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým ekonomickými. Výška\nposkytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvňovaná\nprinajmenšom infláciou.“\n86. Vláda Slovenskej republiky proti tomu namietla: „Vláda SR však považuje túto\notázku za čisto ekonomickú a nie právnu, tobôž nie ústavnoprávnu. Moderné nástroje\noceňovania nehnuteľností, podnikov a tiarch na nich viaznucich totiž poskytujú dostatočný\npriestor pre správny odhad miery obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu\noprávnení držiteľa povolenia na rozvod tepla, a to vrátane zohľadnenia budúceho vývoja\nekonomiky a ceny nehnuteľností. Umožňujú teda pomerne presne určiť jednorazovú\na primeranú náhradu vo svetle rôznych okolností a rôzneho typu nehnuteľnosti.\nJednorazová povaha primeranej náhrady preto nemôže byť ipso facto považovaná\nza neprípustnú\n\nz hľadiska\n\ndodržania\n\nzásady\n\nprimeranosti\n\nnúteného\n\nobmedzenia\n\nvlastníckeho práva. Dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k definovaniu tejto primeranej\nnáhrady ako jednorazovej, možno pritom vidieť najmä v potrebe zabezpečenia stability\na primeranosti nákladov prevádzky teplárenskej infraštruktúry znášaných zo strany jej\nužívateľov (odberateľov tepla). Prípadný neočakávaný nárast takýchto nákladov v dôsledku\n\n63\n\nnáhlej zmeny ekonomických parametrov vstupujúcich do výpočtu primeraných náhrad sa\nza obmedzenia v užívaní cudzích nehnuteľností môžu ovplyvniť schopnosť užívateľov\ninfraštruktúry podieľať sa na spravodlivom rozdelení bremena nákladov.“\n87. Ústavnoprávny rozmer navrhovateľom nastolenej otázky (bod 85) je nadradený\nekonomickým aspektom, nie naopak. Citovaná vládna argumentácia (bod 86) sa nezaoberá\npostavením vlastníkov ako subjektov ústavnej ochrany prostredníctvom čl. 20 ods. 4 ústavy.\nZameriava sa na argumentáciu o povahe verejného záujmu, ktorá však nemôže a nesmie byť\nnadradená ochrane vlastníkov. Ústavný súd sa po vyhodnotení tvrdení oboch strán prikláňa\nk argumentácii navrhovateľa, podľa ktorého výstavbu rozvodov tepla treba pokladať\nza nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období,\nkeď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie\nrozvodov cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí\ndochádza k pohybom vo výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich\nobmedzenie nemá (a priori nemôže mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie,\nktorému sú podľa zákona podrobení.\n88. Primeraná náhrada je výslovne určená ústavou. Je náhradou za zásah\ndo základného práva vlastniť majetok. Nemožno ju stotožňovať s náhradou škody podľa\nObčianskeho zákonníka, lebo tá náhrada sa poskytuje z iného právneho dôvodu ako\nprimeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Právna úprava ceny stelesňujúcej primeranú\nnáhradu by mala poskytovať takú náhradu za vyvlastnený majetok, ktorá je spravodlivá\nv mieste a čase vyvlastnenia. Zhodne sa týka primeranej náhrady za nútené obmedzenie\nvlastníka v uplatňovaní jeho vlastníckych práv.\n89. Ústavný súd z už uvedených dôvodov rozhodol, že ustanovenie § 10 ods. 5\ndruhej, tretej a štvrtej vety v spojení (materiálne vyjadrené vo význame spojky „a“, pozn.)\ns § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvej a tretej vety a § 10 ods. 12 prvej, druhej a štvrtej vety\nzákona o tepelnej energetike v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo\n„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie je v súlade s čl. 20\nods. 4 ústavy a s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Príčinou nesúladu zákona s ústavou je\n\n64\n\npriznanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady nezohľadňujúcej povahu a dĺžku\ntrvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla\nna svojom pozemku.\nVI.\nNámietka nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4\nnapadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy\n90. Navrhovatelia namietli aj nesúlad § 12 ods. 10 v spojení s ustanoveniami § 12\nods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy.\nUstanovením § 12 ods. 10 napadnutého zákona sa dodávateľ určuje za dotknutý orgán pri\nvýstavbe sústavy tepelných zariadení, ktorého stanovisko je záväzné a zároveň má právny\nstatus účastníka konania. V tejto právnej úprave navrhovatelia vidia nesúlad s normami\nčl. 20 ods. 1 až 3 ústavy, lebo: «V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy platí, že každý má právo\nvlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah\na ochranu. Toto právo má aj odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah\ns doterajším dodávateľom tepla a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr.\ndomovú kotolňu), ktorá sa stáva jeho vlastníctvom... V zmysle čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon\nustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku uvedeného v čl. 4 Ústavy, môže byť\nvo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani\nžiadny iný zákon však neustanovuje, že sústava tepelných zariadení, napr. v podobe\ndomových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určenej právnickej osoby,\nnaopak v druhej časti zákona upravuje podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky.\nTáto skutočnosť zvýrazňuje predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala,\nresp. musí byť garantovaná možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu...\nV zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12\nods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej\nenergetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho\npráva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože\naktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho\n\n65\n\nrovnaké zaobchádzanie (posudzovanie). Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav,\nna základe ktorého má doterajší dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie\nv zmluvnom vzťahu s odberateľom ako samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa\nod doterajšieho dodávateľa tepla je aj po splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona\no tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože závisí výlučne na pozitívnom záväznom\nstanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona\no tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom, pričom dôvodom negatívneho\nstanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná motivácia dodávateľa a odberateľa,\nnapr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného – čo je prirodzený dôsledok každého\nprocesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ odpojením sa od jeho sústavy tepelných\nzariadení prichádza o svojich doterajších klientov – odberateľov tepla. Napadnutá právna\núprava teda umožňuje doterajším dodávateľom tepla neprimerane, svojvoľne a bez toho,\naby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu Ústavou, zneužívať vlastnícke právo\nv neprospech a na úkor odoberateľov tepla.»\n91. Navrhovatelia koncipovali svoj návrh, striktne dbajúc na zachovanie medzí\nzákladných práv, tak, aby sa ich námietka o nesúlade napadnutých ustanovení zákona\no tepelnej energetike držala v medziach ústavnej ochrany vlastníctva. Preukazuje to aj\nformulácia navrhovateľov: „Napadnutá zákonná úprava sa podľa názoru navrhovateľov\ntaktiež pohybuje za hranicou porušenia princípu autonómie slobodného konania subjektov\npráva. V praxi sa môžeme stretnúť s názormi, že napadnutá zákonná úprava zasahuje aj\ndo zásady zmluvnej autonómie, avšak navrhovatelia, berúc na vedomie ústavnoprávnu\ndôležitosť a prioritu inštitútu vlastníckeho práva, identifikovali a uprednostnili tú rovinu,\nktorá sa javí z hľadiska princípu konštitucionalizmu ako viac relevantná, teda rovinu\nrozporu s čl. 20 ods. 1 až 3 Ústavy.“ V tomto prípade sa zákonná úprava mohla stať\npredmetom ústavného prieskumu aj z hľadiska slobody podnikania zaručenej čl. 35 ods. 1\na 2 ústavy, no navrhovatelia takú možnosť odmietli.\n92. Ústavný súd je viazaný návrhom. Z toho ústavný súd vyvodzuje, že navrhovatelia\nnepožiadali ústavný súd o prieskum súladu zákonnej úpravy so slobodou podnikania ani\no prieskum napadnutých noriem zákona s ochranou, aká sa zaručuje siedmym oddielom\n\n66\n\ndruhej hlavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy), ktorý prípadný prieskum pro futuro nevytvára\nprekážku res iudicata. Ústavný súd preto vykonal prieskum zákona o tepelnej energetike iba\nv rozsahu návrhu, ktorý sa obmedzuje na ustanovenia čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového\nprotokolu o základnom práve vlastniť majetok.\n93. Ochrana vlastníctva podľa právnych názorov ústavného súdu implikuje\nhmotnoprávne aj procesnoprávne garancie. Procesná ochrana vlastníctva sa nezabezpečuje\niba pomocou základných práv zo siedmeho oddielu druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50, pozn.)\nústavy, ale popri tom aj pomocou procesnoprávnej ochrany implikovanej v čl. 20 ústavy.\n«Ústavný súd už... uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj\nv čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,\nktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať\nza následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\na nasl. ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).» (III. ÚS 311/07) „Implicitnú\nprocesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. III. ÚS 328/05 či\nsp. zn. III. ÚS 117/06.“ (PL. ÚS 19/09) „Uvedený právny názor ústavný súd formuloval\nv zhode s judikatúrou ESĽP k čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do práva\nna pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami\numožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci\npre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosť\nč. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, bod 40 a nasl.).“(PL. ÚS 110/2011)\n94. Citovaným právnym názorom (bod 93 in fine) ústavný súd znovu potvrdil svoju\ndoktrínu o (de facto) silnejšej procesnoprávnej ochrane vlastníctva. Z právnych názorov\nústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/09 možno vyvodiť čiastkový záver o\nvlastnostiach procesnoprávnej ochrany vlastníctva. „Ústava nepozná de facto vyvlastnenie,\nktoré by sa dodatočne legalizovalo formálnym vyvlastnením s náhradou. Pozná len\nformálne vyvlastnenie s tam stanovenými podmienkami, kde je vlastník riadnym subjektom\nkonania, a nie len zaskočeným objektom tohto konania. Takéto vyvlastnenie sa môže\nskončiť pre toho, kto chce vyvlastniť úspešne, ale aj zamietnutím návrhu.“ (PL. ÚS 19/09)\n\n67\n\n95.\n\nZ\n\nuž\n\ncitovaného\n\nprávneho\n\nnázoru\n\n(bod\n\n94)\n\nmožno\n\nvyvodiť,\n\nže\n\nk procesnoprávnym zárukám ochrany vlastníctva ústavný súd radí riadne, plnohodnotné\nsprávne konanie, ktoré sa môže s rovnakou mierou pravdepodobnosti skončiť právoplatným\nrozhodnutím o vyvlastnení, ako aj rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyvlastnenie.\n96. Procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva nemožno zamieňať so základnými\nprocesnými právami, ktoré ústava chráni v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50).\nZ požiadavky právnej istoty implikovanej medzi znakmi materiálneho právneho štátu\nmožno vyvodiť požiadavku na stabilitu interpretácie a aplikácie práva spočívajúcu v tom, že\nkaždé základné právo sa vždy rovnako vymedzuje z hľadiska svojho účelu, rozsahu aj\nobsahu. Preto všetky ústavnoprávne relevantné vzťahy, ktorým sa poskytuje ústavná\nochrana, treba pravidelne subsumovať pod to základné právo, ktoré je určené pre ochranu\ndaného spoločenského vzťahu. Procesnoprávnu ochranu, akú ústava zaručuje v rámci\nsiedmeho oddielu druhej hlavy, nemožno presunúť do medzí ochrany druhým oddielom\ndruhej hlavy z dôvodu, že ide o procesnoprávnu ochranu vlastníctva. Takou interpretáciou\na aplikáciou ústavy by sa ústavne neprijateľne narušila jednotnosť a prehľadnosť nakladania\ns textom ústavy.\n97. Za procesnoprávne záruky ochrany vlastníctva podľa ústavy možno v spojení\ns prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy označiť iba také záruky, ktoré nie sú implikované\nv základných procesných právach chránených siedmym oddielom druhej hlavy.\n98. Ustanovením § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike sa zakladá právne\npostavenie dodávateľa, ktorý je zároveň dotknutým orgánom správneho konania, ktorého\nstanovisko je pre konanie a výsledok konania záväzné a zároveň je aj účastníkom tohto\nkonania. Takto kreovaný právny status dodávateľa neslúži na priamu ochranu dodávateľa\nako vlastníka sústavy tepelných zariadení, i keď nepriamo a sprostredkovane taký právny\núčinok môže mať. Z hľadiska účelu ochrany vlastníctva a vlastníkov však ide o potenciálny\núčinok, aký môže a nemusí nastať. Nemožno ho kvalifikovať ako diskriminačnú úpravu\nnezlučiteľnú s účelom, obsahom alebo rozsahom ochrany vlastníctva, ktorú má odberateľom\ntepla poskytnúť čl. 20 ústavy.\n\n68\n\n99. Ustanovenie § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike či už samo osebe, alebo\nv spojení s ustanovením § 12 ods. 9 či s ustanoveniami § 20 ods. 3 a 4 nie je v príčinnej\nsúvislosti s ustanoveniami čl. 20 ods. 1, 2 alebo ods. 3 ústavy. Príčinnú súvislosť medzi\ntýmito právnymi normami vykonštruovali navrhovatelia svojimi extenzívnymi úvahami\no príčinách a dôsledkoch namiesto toho, aby sa zaoberali otázkou o potenciálnej súvislosti\nustanovení zákona s niektorým zo základných procesných práv. Navrhovatelia nepresvedčili\nústavný súd o porušení čl. 20 ústavy úpravou § 12 ods. 10 napadnutého zákona, ani\nv spojení s ďalšími označenými ustanoveniami tohto zákona. V dôsledku toho ústavný súd\nnevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a v spojení\ns § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy porušením\nprocesnoprávnych záruk ochrany vlastníctva.\n100. Navrhovatelia v časti svojej argumentácie namietli aj porušenie vlastníckeho\npráva odberateľov tepla z dôvodu sťaženia ich prístupu k vlastníctvu, ak sa rozhodnú\npostaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva ich\nvlastníctvom.\n101. „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu\nna pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len\nochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95)\n„Tento článok Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo\nvlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje\nsa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské\ni zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo\nvlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba\nvykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej\nrepubliky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95) Právny názor ústavného\nsúdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20 ústavy identifikuje s osobou, ktorá\nnaozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je\nkonformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1\n\n69\n\ndodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,\nč. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).\n102. Navrhovatelia za porušenie ústavou zaručenej ochrany vlastníctva označili fázu\núsilia o získanie majetku, ktorá nie je pod ústavnou ochranou, preto ústavný súd nevyhovel\nnávrhu ani v tejto časti.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripájajú odlišné stanoviská\nk bodu 1 výroku sudkyňa Ivetta Macejková, sudkyňa Jana Baricová, sudca Milan Ľalík,\nk bodu 2 výroku sudkyňa Marianna Mochnáčová, sudca Lajos Mészáros, sudca Rudolf\nTkáčik a k bodu 1 výroku sudca Lajos Mészáros pripája doplňujúce stanovisko\nk odôvodneniu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného\nna uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 12. októbra 2016\n\n70", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "právny predpis", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "vlastníctvo-obmedzenie", "vecné bremeno", "súlad-súlad právnych predpisov", "jednorazová náhrada", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny predpis", "vecné bremeno", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "vlastníctvo-obmedzenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64"}, {"guid": "ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 237/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f"}, {"guid": "ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:32025543-d120-4cc2-ba3c-71563881c1fe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.81.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/99 z 8. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-08", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.81.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}], "citovane_v": []}