{"guid": "ussr:d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. februára 2017, sp. zn. PL. ÚS 38/2015, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-02-01", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 38/2015-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2017 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily\nGajdošíkovej,\n\nMilana\n\nĽalíka,\n\nLajosa\n\nMészárosa\n\n(sudca\n\nspravodajca),\n\nMarianny\n\nMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny\n33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 26 ods. 1\ndruhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti\n„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\n33\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára\n2015 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade § 26 ods. 1 druhej\nvety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti „odpisová\nskupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 (spolu ďalej aj „napadnuté ustanovenia“)\nzákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no dani z príjmov“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“).\n2. Skupina poslancov svoj návrh v úvode odôvodnila konštatovaním, že napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov sú retroaktívne a nenapĺňajú princíp proporcionality\nprávnej úpravy, čím porušujú niektoré zo základných princípov právneho štátu zakotveného\nv čl. 1 ods. 1 ústavy. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov podľa skupiny\nposlancov ďalej porušujú aj základné právo na podnikanie zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy,\npretože svojimi následkami spôsobujú vážny zásah do tohto základného práva. Napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov podľa mienky skupiny poslancov majú taktiež\npotenciál spôsobiť následky, ktoré idú za rámec princípu zakotveného v čl. 13 ods. 4 ústavy,\nobmedzujú základné práva a slobody, pričom toto obmedzenie nedbá na podstatu a zmysel\nobmedzovaného práva a slobody a ide omnoho ďalej, než je ustanovený cieľ, t. j. zamedziť\ndaňovým únikom, resp. vytvoriť bázu na vyšší výber dane z príjmu.\n3. Skupina poslancov vyjadrila svoj názor na čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uviedla, že\nz ustanovenia čl. 1 ods. 1 ústavy možno nepochybne vyvodiť záver, podľa ktorého\nk základným princípom zvrchovaného, demokratického a právneho štátu neodmysliteľne\npatria určité obsahové prvky, ktoré vo svojom súhrne vytvárajú a napĺňajú princíp právneho\nštátu. Z tohto možno podľa presvedčenia skupiny poslancov jasne vyvodiť, že pokiaľ\nniektoré ustanovenia zákona odporujú niektorým princípom, ktoré v sebe obsahujú pojem\n„právny štát“, potom tieto ustanovenia odporujú princípu právneho štátu ako základnému\nústavnoprávnemu princípu v Slovenskej republike samotnému.\n3.1 Jedným z takýchto princípov právneho štátu je podľa vyjadrenia skupiny\nposlancov zákaz retroaktivity, teda zákaz spätného pôsobenia zákonov do minulosti, pričom\nsa narušujú doteraz dobromyseľne a v súlade s doteraz platnými právnymi predpismi\n\n2\n\nnadobudnuté práva. Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani\nz príjmov možno považovať za také, ktoré vo svojom texte obsahujú prvky pravého\nspätného pôsobenia, čo je v právnom štáte všeobecne neprípustné. Navrhovatelia dôvodia,\nže v zmysle všeobecne uznávanej zásady, že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie\nzhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva, by podnikatelia, ktorí do účinnosti napadnutých\nustanovení zákona o dani z príjmov uplatňovali odpisy zakúpených budov a tomuto\nprispôsobili svoje ďalšie ekonomické fungovanie, resp. na toto ekonomické fungovanie,\npodnikateľský život, to malo zásadný vplyv, mohli celé toto svoje plánovanie zahodiť\na pokračovať v odpisovaní administratívnych budov až do dosiahnutia 40 rokov trvania\nvlastníctva takejto budovy. Administratívna budova bola zo strany navrhovateľov uvedená\nako príklad, v zásade však podľa nich ide o vytvorenie novej odpisovej skupiny (č. 6)\nv prílohe č. 1 zákona o dani z príjmov, pričom sa rozdeľujú budovy, a tým aj spôsob ich\nodpisovania  odpisová skupina č. 5 sú v zásade budovy, v ktorých sa uskutočňuje výroba\na inžinierske siete (doba odpisovania 20 rokov  ako podľa ustanovení zákona o dani\nz príjmov platných a účinných do 31. 12. 2014), a odpisová skupina č. 6, sú bytové budovy,\nhotely a podobné budovy, budovy pre administratívu, budovy pre kultúru a verejnú zábavu,\nvzdelávanie a zdravotníctvo atď., kde sa však už doba odpisovania zvýšila z 20 rokov na 40\nrokov, teda o 100 %, a to bez ohľadu na to, že vlastník (podnikateľ) tento svoj majetok\n(danú budovu) už niekoľko rokov odpisoval a tomu prispôsoboval aj svoj ekonomický\nživot.\n3.2 Podľa skupiny poslancov napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov, ktoré\nupravujú, že doba odpisovania sa pri určitých druhoch budov (odpisová skupina č. 6)\npredlžuje z doterajších 20 rokov na 40 rokov, a to aj u tých budov, kde odpisovanie už\nniekoľko rokov prebieha (t. j. nové pravidlá sa nevzťahujú až na odpisy majetku začaté po\nnadobudnutí účinnosti zákona), nerešpektuje zásadu zákazu retroaktivity. Napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov podľa názoru skupiny poslancov (i) vstupujú do\ndoteraz nadobudnutých práv podnikateľa a menia jeho ekonomickú situáciu (napríklad\npodnikateľ po určitom počte rokov odpisovania a plánovania výdavkov, investícií a pod. sa\nmusí prispôsobiť a odpisovať majetok až do pomerného uplynutia doby 40 rokov, napr. pri\nbudove, ktorú už odpisoval 1 rok, ju nebude ďalej odpisovať 19 rokov, ale po novom už 39\n\n3\n\nrokov), (ii) nerešpektujú to, že podnikatelia, ktorí už začali s odpisovaním majetku, by sa\nmožno za daného stavu pre kúpu tohto majetku nerozhodli a svoj podnikateľský postup by\nriešili inak, napr. prenájmom, alebo lízingom  inými slovami, zákonodarca takto vstúpil do\nich podnikateľského života dosť nevyberane a pomerne drasticky.\n3.3 Nová právna úprava v zmysle napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov\nnie je podľa presvedčenia skupiny poslancov právnou úpravou, ktorá by sa dala\nv podnikateľskom živote „zniesť“, teda úpravou akceptovateľnou. Nová právna úprava\npredlžuje dobu odpisovania daného majetku až o 100 %, t. j. pri doterajších 20 rokov na\nterajších 40 rokov, čo nie je podľa vyjadrenia skupiny poslancov zanedbateľná vec pri\ndoterajšom investičnom rozhodovaní podnikateľa. Naopak, ide o drastické zvýšenie tejto\ndoby, a tým aj o úplne, markantne inú situáciu, do ktorej sa podnikatelia dostali, teda tí,\nktorí už investovali (nie tí, ktorí sa o investícii ešte len rozhodujú). Tým, že napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov pôsobia aj do minulosti, majú podľa názoru skupiny\nposlancov spôsobilosť poškodiť podnikateľov, ktorí v minulosti za určitej právnej situácie\nurobili rozhodnutie (napríklad investičné), ktoré by za takto stanovených podmienok možno\nneurobili.\n3.4 Na tomto mieste skupina poslancov poukazuje na judikatúru ústavného súdu\npojednávajúcu o pravej retroaktivite právnych predpisov, konkrétne sp. zn. PL. ÚS 36/95,\nsp. zn. PL. ÚS 37/99 a sp. zn. PL. ÚS 3/00.\n3.5 Podľa navrhovateľov zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo\n(právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno\npotrestať za také správanie, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo\npriestupkom. Rovnako nie sú podľa navrhovateľov prípustné zákony, ktoré by spätne\n(so spätnou účinnosťou) zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejnoprávnu\npovinnosť. Základom tohto prístupu je podľa navrhovateľov presvedčenie, že spoľahlivosť\nprávneho poriadku v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov\nsprávania každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)\nvlastného života  aj podnikateľského. Odmietanie retroaktivity (spätnej účinnosti) sa spája s\n\n4\n\nodmietaním zmeny subjektívnej právnej situácie vytvorenej na základe individuálnych\nprávnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy.\n3.6 V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho\nnázoru, že ide o pravú retroaktivitu. Mohlo by sa podľa navrhovateľov zdať, že napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov nezavádzajú nové povinnosti, resp. nezvyšujú daňové\nzaťaženie a pod., ale nie je to tak. Podľa navrhovateľov predĺžením doby odpisovania\ndaného majetku z 20 na 40 rokov toto odpisovanie výrazne spomaľujú, a tým zvyšujú\ndaňové zaťaženie podnikateľov bez ohľadu na to, že nedošlo k zvýšeniu sadzby dane.\nNavrhovatelia konštatujú, že je všeobecne známe, že k zvýšeniu daňového zaťaženia nemusí\ndôjsť len zvýšením sadzby dane, ale aj inými úpravami systému dane z príjmu, ako to je\nnapríklad práve pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov, keď sa zostatková\nhodnota budov (odpisová skupina 6), ktoré podnikateľský subjekt nadobudol pred\n1. januárom 2015, bude premietať do zníženia základu dane cez daňovo uznateľné výdavky\n(odpisy) dvojnásobne dlhšie obdobie. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov\npodľa navrhovateľov neupravujú situáciu podnikateľov len nepatrne, zanedbateľným\nspôsobom, ktorý „sa dá vydržať“, teda napríklad keby táto úprava predĺžila dobu\nodpisovania o 1  2 roky. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov predlžujú dobu\nodpisovania pri investičnom majetku, teda najmä pri budovách nevýrobného charakteru\no 100 %, teda z doterajších 20 rokov (čo bola situácia v čase, keď sa podnikateľ rozhodoval\no investícii do takéhoto majetku) na 40 rokov, čo je pre rozhodovanie podnikateľa výrazne\niná situácia. Retroaktívna právna úprava teda významne mení situáciu zasiahnutých\nsubjektov, nejde o nepatrnú zmenu, zvyšuje ich daňové zaťaženie a mení postavenie\nzasiahnutých subjektov, ktoré nadobudli v minulosti. Zákonodarca tak podľa navrhovateľov\nneuznáva stav, ktorý vznikol na základe platných právnych predpisov v minulosti, tento stav\nzásadným spôsobom mení, a tým mení aj situáciu dotknutých subjektov  podnikateľov.\nZ tohto dôvodu pri napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov ide podľa\npresvedčenia navrhovateľov o retroaktivitu pravú.\n3.7 Zmenou pravidiel tak, že sa tieto zmenia o 100 %, než to bolo v čase\nrozhodovania, nespĺňajú podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani\n\n5\n\nz príjmov požiadavku na predvídateľnosť právneho poriadku a nespĺňajú požiadavku\ndôveryhodnosti právneho poriadku. Zmena spôsobu odpisovania pri danom majetku tak\npodľa navrhovateľov zhoršuje, nezlepšuje postavenie dotknutých podnikateľov (na tomto\nmieste navrhovatelia odkazujú na judikatúru ústavného súdu vo veci retroaktivity právnych\npredpisov a otázky zlepšenia postavenia dotknutých adresátov práva – konkrétne sp. zn.\nPL. ÚS 38/99).\n3.8 Túto časť argumentácie navrhovatelia uzatvorili konštatovaním, že napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože pôsobia\nretroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, negatívne narušujú vzťahy, ktoré vznikli\nv súlade s doteraz (do 31. 12. 2014) platnou a účinnou právnou úpravou, čím porušujú jeden\nz významných princípov právneho štátu.\n4. K čl. 35 ods. 1 ústavy skupina poslancov v úvode uviedla, že základné právo na\npodnikanie zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy je jedným zo základných práv a slobôd\ngarantovaných ústavou. Štát má podľa skupiny poslancov možnosť a povinnosť,\nsamozrejme, v súlade s ústavou a zákonmi podrobnejšie upraviť výkon tohto práva.\nV zásade však má ísť podľa mienky skupiny poslancov o to, aby podnikateľské subjekty\nv súlade s ústavou a zákonmi mohli nerušene vykonávať toto svoje základné právo a neboli\nv tomto práve neprimerane rušené.\n4.1 Imanentnou súčasťou podnikania je podľa názoru skupiny poslancov aj\ninvestovanie. Aby štát podporil ekonomiku, rôznymi nástrojmi podporuje podnikateľov\ninvestovať, resp. inak vynakladať finančné prostriedky na svoje podnikanie, ktoré pri\ndosahovaní zisku prinášajú prostriedky do štátnej pokladne (o. i.) formou daní.\n4.2 Navrhovatelia uznávajú, že štát, resp. zákonodarca, má právo viac alebo menej\npodporovať podnikanie, viac alebo menej podporovať určité oblasti podnikania, resp.\nniektoré nepodporovať. Tvrdia však, že pokiaľ existuje základné právo na podnikanie\ngarantované ústavou, štát musí zabezpečiť všetko potrebné, aby bol podnikateľ chránený od\nneodôvodnených a rušivých zásahov do tohto práva, pričom navrhovatelia nemajú na mysli\n\n6\n\ntrhový vývoj a pod. Základným nástrojom štátu na takúto ochranu garantovaného\nzákladného práva je podľa ich názoru vytváranie a schvaľovanie legislatívneho rámca\nvrátane daňového. V prípade, že sa štát rozhodne nepodporovať podnikanie, nepodporovať\ninvestovanie, je to jeho rozhodnutie. Zákonodarca má podľa navrhovateľov právo prijímať\naj nerozumné zákony. Podľa navrhovateľov je však podstatné, že takéto právne predpisy,\nktorými štát reguluje určitú oblasť úpravy, by nemali aktívne poškodzovať tých, ktorí do\nsystému a do právnych vzťahov vstúpili v čase, kedy podpora/nepodpora podnikania bola\nzo strany štátu úplne iná, teda v čase, keď aj právna situácia bola úplne iná. Inými slovami,\nvytvoriť právne prostredie, v ktorom sa podnikatelia rozhodnú pre určité správanie vrátane\ninvestičného, zrealizujú takéto svoje rozhodnutia, a následne zmeniť právne prostredie tak,\nže existujúce právne vzťahy podnikateľov sa vážne poškodzujú, je podľa úsudku\nnavrhovateľov neprípustné. V prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sa\npodľa navrhovateľov v žiadnom prípade nedá hovoriť o podpore a ochrane podnikania\nzo strany štátu, ale o jeho aktívnom poškodzovaní.\n4.3\n\nRetroaktívne\n\nnapadnuté\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no dani\n\nz príjmov\n\npodľa\n\nnavrhovateľov vážnym spôsobom zasahujú do výkonu základného práva na podnikanie, a to\nnegatívne. V prípade, že podnikateľ sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti primárne\nriadil racionálnymi úvahami ovplyvnenými situáciou jeho samotného, ako aj celkovou\nsituáciou v ekonomike, na realitnom trhu, na trhu bankových úverov a pod., po nadobudnutí\núčinnosti retroaktívnych napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov už bude podľa\nnavrhovateľov nútený správať sa zásadne inak  napríklad investíciu predať. Negatívne\ndopady napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov na už rozbehnuté podnikanie sú\npodľa navrhovateľov viac ako jasné, pričom ešte raz zdôrazňujú skutočnosť, že v prípade\nnapadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov nejde o zanedbateľnú zmenu, ale o zmenu\nzásadnú.\n4.4 V závere k tejto časti navrhovatelia konštatujú, že ak bola podnikateľovi narušená\nmožnosť vykonávať podnikateľskú činnosť retroaktívnou zmenou právnej úpravy, resp. táto\nmožnosť bola úplne odňatá (podnikateľ musel skončiť), znamená to obmedzenie\nzákladného práva podnikať nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom.\n\n7\n\nVerejný záujem na stanovení vážnych prekážok, resp. na skončení podnikania v súlade\nso zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých dotknutí podnikatelia doteraz\npodnikali, tu (v prípade prijatia napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov) podľa\nnavrhovateľov daný nie je.\n4.5 Podľa sumarizácie navrhovateľov napadnuté ustanovenia zákona o dani\nz príjmov nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože vážne poškodzujú základné právo\nna podnikanie podnikateľom, ktorí sú týmito retroaktívnymi napadnutými ustanoveniami\nzákona o dani z príjmov zasiahnutí. Navrhovatelia zároveň odkazujú na judikatúru\nústavného súdu k základnému právu na podnikanie – sp. zn. II. ÚS 70/97 a sp. zn.\nPL. ÚS 13/09.\n5. Skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4\nústavy v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber\ndaní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,\nvýsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.\nPodnikatelia totiž ani pri 20-ročnej dobe odpisovania nezaplatia (v súvislosti s odpisovaním\nmajetku) na dani z príjmu menej. Pri nových pravidlách (40-ročné odpisovanie majetku)\nzaplatia viac, avšak len krátkodobo. Tieto pravidlá sú podľa skupiny poslancov totiž\nneudržateľné a aj pre budúcich investorov také zlé, že časom ich bude musieť zákonodarca\nmeniť. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov svojou pravou retroaktivitou podľa\nskupiny poslancov vážne poškodzujú tých podnikateľov, ktorí už do daného majetku\ninvestovali, svoje podnikateľské rozhodnutie už realizovali, novými pravidlami však budú\nvážne poškodení. Podľa skupiny poslancov ide o neprípustný retroaktívny zásah štátu.\n5.1 Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa mienky skupiny poslancov\nneobmedzujú základné právo na podnikanie len z hľadiska dosahovania verejného záujmu,\nale idú ďaleko za tento záujem. Napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa\nvyjadrenia skupiny poslancov neprechádzajú a nemôžu prejsť testom proporcionality\nprávneho predpisu.\n\n8\n\n5.2 Pokračujúc vo svojom návrhu, skupina poslancov uvádza, že napadnuté\nustanovenia zákona o dani z príjmov sú v rozpore aj s čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože\nzákonodarca pri ich schválení nielenže nedbal na podstatu a zmysel základného práva na\npodnikanie (nie je vo verejnom záujme prekážať v podnikaní, resp. znemožňovať ho –\nv takom prípade je samotné základné právo podnikať popreté), tieto napadnuté ustanovenia\nzákona o dani z príjmov sa nepoužijú ani len na ustanovený cieľ [konsolidácia verejných\nfinancií, posilňovanie právnej istoty a daňovej spravodlivosti – navrhovatelia odkazujú na\ndôvodovú správu k novele zákona o dani z príjmov (zákon č. 333/2014 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), všeobecnú časť, kde sa odôvodňuje\npredloženie návrhu napadnutých ustanovení], teda budú mať za následok negatívny dopad\nna dotknutých podnikateľov.\n6. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd prijal nález, podľa ktorého § 26 ods. 1\ndruhej vety v časti „odpisová skupina 6, doba odpisovania 40 rokov“, § 27 ods. 1 v časti\n„odpisová skupina 6, ročný odpis 1/40“ a § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.\nII.\nPrijatie návrhu na ďalšie konanie\n7. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 38/2015-16 zo 17. júna 2015 prijal návrh\nskupiny poslancov na ďalšie konanie.\nIII.\nĎalší postup ústavného súdu\n8. V súlade s § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) si ústavný súd\nvyžiadal písomné stanovisko od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná\n\n9\n\nrada“ alebo „odporca“), keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý všeobecne\nzáväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), ktorá je\nv konaní o súlade právnych predpisov podľa § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajším\núčastníkom.\n8.1 V súlade s § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde si ústavný súd vyžiadal písomné\nstanovisko od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné\nriaditeľstvo“).\n8.2 V súlade s § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s v tom čase platným\na účinným § 128 Občianskeho súdneho poriadku si ústavný súd vyžiadal písomné\nstanovisko aj od Združenia podnikateľov Slovenska (ďalej aj „združenie“) k podanému\nnávrhu skupiny poslancov.\n1. Vyjadrenie odporcu\n9. Listom č. PREDS-576/2015 zo 16. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu\n21. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila prostredníctvom svojho\npredsedu národná rada ako odporca v konaní pred ústavným súdom.\n9.1 Navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu podľa odporcu\nvo svojej podstate ponechávajú daňovníkom, ako aj ich právnym nástupcom právo\nprostredníctvom právneho inštitútu odpisovania znižovať zostatkovú cenu dlhodobého\nhmotného majetku, a to až do výšky jeho vstupnej ceny a zahrňovať ju postupne do\ndaňových výdavkov v zmysle § 22 až § 28 zákona o dani z príjmov. Z uvedeného podľa\nodporcu vyplýva, že daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane\nz príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške.\nZmenou v systéme odpisovania podľa § 26 ods. 1 premietnutej aj do § 27 ods. 1 a následne\ndo § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov je tak podľa odporcu len lehota, v ktorej je možné\nuplatniť odpisy majetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny.\n\n10\n\n9.2 Ďalej je podľa odporcu potrebné upozorniť na skutočnosť, že navrhovateľmi\nnapadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmu sa na základe § 52zd ods. 2 aplikujú počnúc\nzdaňovacím obdobím začínajúcim najskôr 1. januára 2015, z čoho vyplýva, že pri podaní\ndaňového priznania za rok 2014 daňovník postupuje ešte podľa znenia zákona o dani\nz príjmov účinného do 31. decembra 2014, čím bola daňovníkovi daná možnosť sa na\nzmenu systému odpisovania pripraviť (naplnenie legisvakačnej lehoty).\n9.3 Zmenou dĺžky lehoty na odpisovanie určitej skupiny dlhodobého hmotného\nmajetku a s tým súvisiacej zmeny ročného odpisu, ktoré sa budú uplatňovať aj v prípade\nmajetku, ktorý sa začal odpisovať pred 1. januárom 2015, bol podľa presvedčenia odporcu\nnaplnený princíp tzv. nepravej retroaktivity. Odporca na tomto mieste cituje: „Za nepravú\nretroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom zákonodarca v novom\nprávnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona,\nale zároveň prinesie určité zmeny práv alebo povinností, ktoré vznikli na základe týchto\nprávnych skutočností...“ (Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie.\nŠamorín: Heuréka, 2012. s. 169). „O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná\nskutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona,\nsúčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto\nprávne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali.“\n(PL. ÚS 3/00).\n9.4 Národná rada prostredníctvom schválenia navrhovateľmi napadnutých ustanovení\nzákona o dani z príjmov účinných od 1. januára 2015 podľa názoru odporcu uznala právne\nskutočnosti, ktoré vznikli na základe zákona o dani z príjmov v znení účinnom do\n31. decembra 2014, a to konkrétne:\n- právo daňovníka na postupné uplatnenie odpisov do výšky celej nadobúdacej\nhodnoty dlhodobého hmotného majetku a zároveň\n- právo daňovníka už uplatnené odpisy spätne neupravovať.\n9.5 Aj tu odporca cituje: „Nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje\nako prípustný prostriedok na dosiahnutie cieľov verejnej moci, ak ide o ciele súladné\nso zásadami právneho štátu“ (Drgonec J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.\n11\n\n3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012. s. 171), pričom v takom prípade musí zákonodarca\npreukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť\nprelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy\nzo strany zákonodarcu (PL. ÚS 3/00). Uvedený princíp je podľa odporcu vyjadrený\nvo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu novely zákona o dani z príjmov, podľa\nktorej sú zmeny v odpisovaní hmotného majetku jedným z nástrojov konsolidácie a trvalej\nudržateľnosti verejných financií.\n9.6 Odporca upozornil, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o dani\nz príjmov sú účinné od 1. januára 2015, avšak podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov\nsa prvýkrát použijú až v zdaňovacom období začínajúcom 1. januára 2015, teda v rámci\ndaňového priznania podaného v roku 2016, čím vzniká dotknutým daňovým subjektom\nprávo si v rámci daňového priznania podaného v roku 2015 maximalizovať daňové výdavky\nprostredníctvom využitia odpisu dlhodobého hmotného majetku zaradeného od 1. januára\n2015 do novej 6. odpisovej skupiny podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do\n31. decembra 2014, teda s predpokladom, že bude takýto majetok odpisovať len 20 rokov.\nPritom dotknutým daňovníkom zostáva podľa presvedčenia odporcu aj naďalej priznané\nprávo postupného uplatnenia odpisov do výšky celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého\nhmotného majetku zaradeného s účinnosťou od 1. januára 2015 do 6. odpisovej skupiny.\nPredĺžením lehoty na odpisovanie uvedenej skupiny majetku z 20 rokov na 40 rokov tak\npodľa odporcu dôjde u dotknutých daňovníkov prechodne k zvýšeniu daňovej povinnosti,\navšak pri súčasnom akceptovaní možnosti odpisu celej nadobúdacej hodnoty dlhodobého\nhmotného majetku.\n9.7 Odporca v závere uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nv konaní pred ústavným súdom.\n2. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka\n10. Listom č. 44733/2015/21 z 18. septembra 2015 doručeným ústavnému súdu\n22. septembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrila vláda ako vedľajší účastník\nkonania pred ústavným súdom.\n12\n\n10.1 Vedľajší účastník uviedol, že sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje,\naby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona o dani\nz príjmov sú v súlade s referenčnými ustanoveniami ústavy. Podľa vedľajšieho účastníka\nustanovenia § 26 ods. 1 a § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov sa rozšírili o novú odpisovú\nskupinu 3 s dobou odpisovania 8 rokov a novú odpisovú skupinu 6 s dobou odpisovania 40\nrokov, pričom pri zmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby\nodpisovania, ročnej sadzby alebo koeficientu je daňovník povinný podľa § 52zd ods. 6\nzákona o dani z príjmov vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa predpisu\núčinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú. Touto úpravou\nsa podľa vedľajšieho účastníka zavádza nový režim výpočtu odpisov pri vybranom type\nhmotného majetku, ktorý sa podľa § 52zd ods. 2 zákona o dani z príjmov použije po\nprvýkrát za zdaňovacie obdobie začínajúce najskôr 1. 1. 2015, a preto nejde o pravú\nretroaktivitu. Retroaktivita v práve podľa názoru vedľajšieho účastníka znamená spätnú\npôsobnosť právnych predpisov do minulosti, t. j. nie sú prípustné zákony, ktoré by pôsobili\nspätne. Uvedené však podľa vedľajšieho účastníka neznamená, že štát by nemohol od istého\ndátumu meniť určité už existujúce povinnosti do budúcnosti.\n10.2 Podľa vedľajšieho účastníka v zdaňovacom období roku 2014 bolo stále možné\nvypočítať odpisy podľa zákona o dani z príjmov účinného do 31. 12. 2014 a nové\nustanovenia sa použijú prvýkrát najskôr od 1. 1. 2015. Na to, aby § 52zd ods. 6 zákona\no dani z príjmov obsahoval prvky spätného pôsobenia, musel by podľa mienky vedľajšieho\núčastníka obmedzovať a upravovať aj už uplatnené odpisy majetku. Ustanovenie § 52zd\nods. 6 zákona o dani z príjmov podľa presvedčenia vedľajšieho účastníka neukladá ani\npovinnosť ich dodatočne upraviť za predchádzajúce zdaňovacie obdobia.\n10.3 Úprava obsiahnutá v napadnutých ustanoveniach zákona o dani z príjmov podľa\nnázoru vedľajšieho účastníka vychádza zo zreálnenia doby odpisovania administratívnych\nbudov a stavieb s dobou ich používania. Úprava v odpisovaní však nenastala podľa\nvedľajšieho účastníka len pre tieto budovy a stavby, ale aj napríklad pre vybrané druhy\nmajetku technologického charakteru, ktorá umožní podnikateľom ich rýchlejšie odpísanie,\na to z pôvodných 12 za 8 rokov. Mechanizmus výpočtu odpisov je teda podľa vedľajšieho\n\n13\n\núčastníka rovnaký aj u majetku technologického charakteru, kedy daňovník odpíše majetok\nskôr ako bol pôvodne plánovaný, pri ktorom navyše bola ponechaná aj zrýchlená metóda\nodpisovania.\n10.4 Obdobná úprava zákona o dani z príjmov bola podľa odkazu vedľajšieho\núčastníka vykonaná aj zákonom č. 60/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 3. 2009.\nDošlo k preradeniu niektorých druhov majetku do nižších odpisových skupín, a to napr.:\n- z odpisovej skupiny 2 do odpisovej skupiny 1 boli preradené niektoré stroje na\npoľnohospodárstvo a lesníctvo (traktory, stroje na obrábanie pôdy, kosačky), stroje na\nvýrobu potravín, nápojov a na spracovanie tabaku, stroje pre textilný, odevný a kožiarsky\npriemysel,\n- z odpisovej skupiny 3 do odpisovej skupiny 2 boli preradené zdvíhacie\na manipulačné zariadenia, rýpadlá, kolesové nakladače a iné.\nTouto úpravou bolo podľa vedľajšieho účastníka umožnené daňovníkovi odpísať\ntento hmotný majetok rýchlejšie, keďže sa zmenila doba jeho odpisovania zo 6 na 4 roky,\nresp. z 12 na 6 rokov, a už uplatnené odpisy podľa prepisu účinného do 28. 2. 2009 sa\nspätne tiež neupravovali, pričom mechanizmus výpočtu odpisov bol rovnaký, ako je použitý\nod 1. 1. 2015.\n10.5 Zmeny v pravidlách odpisovania sú podľa vyjadrenia vedľajšieho účastníka\nštandardným nástrojom aj v legislatíve ostatných členských štátov Európskej únie. Keďže\nide o vyspelé členské štáty Európskej únie, nedá sa podľa neho povedať, že tie, ktoré\nnastavia vyššiu dobu odpisovania, ohrozujú pokračovanie podnikateľskej činnosti.\n10.6 Vedľajší účastník sa domnieva, že napadnuté ustanovenia zákona o dani\nz príjmov nie sú v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. neobmedzujú právo na podnikanie.\nZ toho dôvodu napadnuté ustanovenia nemajú podľa neho iný ako verejný záujem, a preto\nnie sú ani v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.\n\n14\n\n10.7 Vedľajší účastník súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania\nvo veci.\n3. Vyjadrenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky\n11. Listom č. 1336471/2015 z 26. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu\n8. septembra 2015 sa k podanému návrhu skupiny poslancov vyjadrilo Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky.\n11.1 Finančné riaditeľstvo v úvode zhrnulo, že podľa čl. I zákona č. 333/2014 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela zákona“),\ns účinnosťou od 1. 1. 2015 došlo v dôsledku zmeny vykonanej v ustanovení § 26 zákona\no dani z príjmov k rozšíreniu počtu odpisových skupín zo 4 na 6, zaviedla sa nová odpisová\nskupina 3 s dobou odpisovania 8 rokov a odpisová skupina 6 s dobou odpisovania 40 rokov.\nDo odpisovej skupiny 3 boli vyčlenené len výrobné technológie (do konca roka 2014\nodpisované 12 rokov), čo podľa finančného riaditeľstva umožní ich rýchlejšie odpisovanie,\na do odpisovej skupiny 6 sa vyčlenili nevýrobné budovy a stavby (napr. administratívne\nbudovy, hotely do konca roka 2014 odpisované 20 rokov), čím, vychádzajúc z dôvodovej\nsprávy k predmetnému návrhu zákona, dochádza k zreálneniu doby odpisovania týchto\nbudov a stavieb s dobou ich používania. V nadväznosti na nové rozdelenie hmotného\nmajetku do odpisových skupín podľa prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov a s tým spojenou\nzmenou doby odpisovania v ustanovení § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov je podľa\nfinančného riaditeľstva vykonaná aj úprava ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o dani\nz príjmov. Uvedenou úpravou sa podľa názoru finančného riaditeľstva nezavádza nový\nspôsob výpočtu odpisov, mení sa len doba odpisovania pri vybranom type hmotného\nmajetku.\n11.2 Podľa finančného riaditeľstva v súlade s prechodným ustanovením § 52zd ods. 2\nzákona o dani z príjmov sa uvedené zmeny prvýkrát použijú za zdaňovacie obdobie, ktoré\nzačína najskôr 1. 1. 2015. Podľa ustanovenia § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri\n\n15\n\nzmene metódy odpisovania, pri zmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania,\nročnej odpisovej sadzby alebo koeficientu je podľa vyjadrenia finančného riaditeľstva\ndaňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa zákona o dani\nz príjmov účinného do 31. 12. 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.\n11.3 Novým odpisovaním hmotného majetku, ktoré sa vzťahuje aj na majetok\nzaradený do užívania do 31. 12. 2014, nedochádza podľa finančného riaditeľstva k zmene\nuž uplatnených odpisov. Napriek tomu, že nový systém odpisovania hmotného majetku sa\nvzťahuje aj na hmotný majetok, ktorý daňovník už odpisoval v predchádzajúcich\nzdaňovacích obdobiach, t. j. do nadobudnutia účinnosti zmien od 1. 1. 2015, odpisy už\nuplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do\n31. 12. 2014 sa podľa finančného riaditeľstva spätne neupravujú.\n11.4 Podľa finančného riaditeľstva zmena ustanovení § 26 ods. 1, § 27 ods. 1\na prílohy č. 1 zákona o dani z príjmov v spojení s prechodnými ustanoveniami § 52zd ods. 2\na 6 zákona o dani z príjmov má vplyv na uplatnenie odpisov do daňových výdavkov\ndaňovníka až po nadobudnutí ich účinnosti od 1. 1. 2015 a nemá vplyv na odpisy, ktoré už\nboli uplatnené do daňových výdavkov podľa znenia zákona o dani z príjmov účinného do\n31. 12. 2014.\n4. Vyjadrenie Združenia podnikateľov Slovenska\n12. Listami z 18. septembra 2015 a 13. novembra 2015 doručenými ústavnému súdu\n25. septembra 2015 a 18. novembra 2015 sa k návrhu skupiny poslancov vyjadrilo\nZdruženie podnikateľov Slovenska.\n12.1 Združenie uviedlo, že posudzovaná právna úprava predlžuje dobu odpisovania\nnehnuteľného majetku až o 100 %, čo významne ovplyvňuje právnu istotu dotknutých\npodnikateľských subjektov, ktoré takýto majetok nadobudli pred 1. januárom 2015.\nNarušenie právnej istoty spočívajúcej v dôvere podnikateľov v predvídateľný právny\n\n16\n\nporiadok je pritom podľa združenia v značnom nesúlade so základnými princípmi právneho\nštátu, a teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n12.2 Okrem právnej istoty nadobudnutej pred 1. januárom 2015 sa posudzovaná\nprávna úprava podľa združenia negatívne dotýka taktiež jedného zo základných ľudských\npráv, ktorým je právo na podnikanie. K tomu, aby toto právo mohlo byť uplatňované v plnej\nmiere, je podľa názoru združenia nevyhnutná podpora podnikateľského prostredia zo strany\nštátu spočívajúca okrem iného v optimalizácii regulačného zaťaženia, ako i v zdržaní sa\nprijímania nežiaducich opatrení. Združenie je toho názoru, že zavedením novej odpisovej\nskupiny a predĺžením doby odpisovania vybraných typov nehnuteľností došlo k vytvoreniu\ntakého obmedzenia práva na podnikanie, ktoré je v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy.\n12.3 Keďže posudzovaná právna úprava dopadá aj na právne vzťahy vzniknuté ešte\npred nadobudnutím jej účinnosti, združenie zastáva názor, že táto právna úprava má\nretroaktívne účinky, ktoré sú vo svetle ustálenej judikatúry ústavného súdu považované za\nneprípustné. V spojení s porušením už popísaných princípov a základných práv\ngarantovaných ústavou túto retroaktivitu možno podľa združenia označiť za natoľko právne\nvýznamnú, že si zasluhuje osobitú pozornosť.\n12.4 Pokiaľ ide o hodnotenie ekonomickej záťaže, nemožno podľa združenia inak,\nnež súhlasiť s tým, že podnikateľ, ktorý by mal vedomosť o dlhšej dobe odpisovania\nnehnuteľného majetku ešte pred účinnosťou posudzovanej právnej úpravy, by sa pri\ndlhodobom plánovaní svojich aktivít rozhodoval odlišne.\n12.5 Nedá sa podľa mienky združenia pritom vylúčiť, že jedným z dôsledkov\ntakéhoto rozhodovania by mohlo byť uprednostnenie nájmu alebo lízingu nehnuteľnosti.\nZdruženie je preto presvedčené, že táto skutočnosť do budúcna negatívne ovplyvní objem\ninvestícií do kúpy či výstavby nových nehnuteľností, teda aj s tým spojené podnikateľské\npríležitosti a celkový ekonomický rast krajiny.\n\n17\n\n12.6 Rozdiel v hodnote daňových výdavkov pripadajúcich na obdobie 20 a 40 rokov\nodpisovania nehnuteľností podľa 6. odpisovej skupiny môže v prípade jedného podnikateľa\ndosiahnuť podľa presvedčenia združenia až niekoľko stotisíc eur, z ktorých bude musieť\nzaplatiť zodpovedajúcu daň z príjmu. I keď sa sadzba dane z príjmu nezvýši, celkové\ndaňové zaťaženie podnikateľov bude podľa združenia vo výsledku vyššie. Práve daňové\nzaťaženie patrí podľa názoru združenia medzi hlavné aspekty, ktoré zásadne ovplyvňujú\nkvalitu a možnosti rozvoja podnikateľského prostredia v Slovenskej republike. Združenie\npreto zastáva názor, že posudzovaná právna úprava nebude mať negatívny dopad iba na\npodnikateľské aktivity slovenských podnikateľov, ale aj na rozhodovanie zahraničných\ninvestorov o vstupe na slovenský trh.\n12.7 Vzhľadom na to, že údaje spojené s vlastníctvom a odpisovaním nehnuteľností\nsú súčasťou účtovnej závierky každého podnikateľa, vychádzajúc z registra účtovných\nzávierok, združenie zadalo vypracovanie konkrétnej analýzy ekonomických dopadov\nposudzovanej právnej úpravy, ktorú následne doručilo ústavnému súdu.\n12.8 I keď združenie nie je účastníkom konania o súlade napadnutých ustanovení\ns ústavou, svojím postojom sa pripája k návrhu skupiny poslancov.\n5 Replika skupiny poslancov\n13. Listom z 2. novembra 2015 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2015\nzaujala skupina poslancov k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka stanovisko.\n13.1 Skupina poslancov začala svoju repliku odkazom, že odporca vo svojom\nvyjadrení uvádza, že „daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2015 právo si od základu dane\nz príjmov postupne odpočítať zostatkovú cenu investičného majetku, a to v plnej výške“. To\nje síce podľa skupiny poslancov pravda, ale predmetom podania ústavnému súdu nebolo to,\nže by sa odstránilo z právneho poriadku právo odpisovania. Toto považuje skupina\nposlancov zo strany odporcu len za akýsi úskočný manéver, pretože sa navrhovateľov snaží\npresvedčiť o niečom, o čom niet sporu. Následne odporca podľa skupiny poslancov uvádza,\n\n18\n\nže zmenou v systéme odpisovania je tak len lehota, v ktorej je možné uplatniť odpisy\nmajetku zaradeného do 6. odpisovej skupiny. Tá „len lehota“ je ale podľa skupiny\nposlancov presne to, čo je v ich návrhu podstatné, nie je to niečo, čo by bolo popri inom\n„len“ niečo menej podstatné. Keďže zákonodarca predĺžil túto lehotu dvojnásobne, a to\nz 20 na 40 rokov, a to aj spätne, teda aj tam, kde sa s odpisovaním daného majetku už\nzačalo, ide podľa skupiny poslancov o významný a retroaktívny zásah do podnikania, ktorý\nsa nedá označiť ako len niečo málo podstatné.\n13.2 Podľa skupiny poslancov ak odporca považoval za podstatné upozorniť, že nový\nspôsob odpisovania sa premietne až do daňového priznania za rok 2015, teda až v roku\n2016, čím sa mala poskytnúť daňovníkovi dostatočná možnosť sa na zmenu odpisovania\npripraviť, potom uvedené nie je podľa skupiny poslancov relevantné, pretože napadnuté\nustanovenia vstúpili do účinnosti nedlho po ich schválení. To, že ich účinky sa uplatnia\nv praxi o rok, nie je podľa skupiny poslancov výsledok pôsobenia legisvakačnej lehoty, ale\nnásledok behu daňového cyklu.\n13.3 Podľa skupiny poslancov napadnutými ustanoveniami sa zvyšuje daňové\nzaťaženie daňovníka, a to násobne, pretože doba odpisovania sa predlžuje dvojnásobne.\nZ toho vyplýva fakt, čo odporca vo svojom vyjadrení taktne zamlčiava, že sa tak zvyšuje\ndaňové zaťaženie daňovníka napriek tomu, že vstúpil do určitého právneho vzťahu za\nvopred stanovených podmienok. Zákonodarca tieto podmienky zmenil, a to nielen nepatrne,\nale podľa skupiny poslancov markantne.\n13.4 Skupina poslancov ďalej uvádza, že daňovníkovi sa zvyšuje jeho verejnoprávna\npovinnosť, a to nielen takému, ktorý do právneho vzťahu vstúpi až po účinnosti\nnapadnutých ustanovení, ale práve takému, ktorý za vopred známych pravidiel už\nv právnom vzťahu fungoval. Práve tieto pravidlá boli podľa názoru skupiny poslancov\njedným z podstatných faktorov, za ktorých sa do právneho vzťahu rozhodol vstúpiť\n(investovať). Následná dvojnásobná zmena (predĺženie) doby odpisovania a tým zvýšená\ndaňová povinnosť nie je podľa presvedčenia skupiny poslancov bežná zmena, ktorou by\ntakto podnikateľ (daňovník) nebol dotknutý.\n\n19\n\n13.5 Reagujúc na vyjadrenie odporcu, skupina poslancov ďalej konštatuje, že\nodôvodnením, že ide o jeden z nástrojov „konsolidácie a trvalej udržateľnosti verejných\nfinancií“, sa dá vykonať akákoľvek (aj retroaktívna) právna úprava. Uvedené odôvodnenie\nmožno podľa skupiny poslancov považovať viac za všeobecnú frázu, ako za seriózne\nzdôvodnenie takéhoto zásahu do už uzavretých a fungujúcich právnych vzťahov, navyše\nspôsobom poškodzujúcim podnikateľov, resp. daňovníkov.\n13.6 Takéto ustanovenie v žiadnom prípade nenapĺňa požiadavku dôvery v právny\nporiadok, resp. jeho predvídateľnosti, pričom skupina poslancov cituje: „V ústavnom\nporiadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na\nzáklade dôvery v platný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu\nsklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia.“\n(PL. ÚS 36/95). Nemožno podľa skupiny poslancov teda vec „vybaviť“ konštatovaním, že\nprávo odpisovať zostalo, ale zmenila sa len doba tohto odpisovania. Tá doba odpisovania je\npodľa skupiny poslancov veľmi významnou súčasťou systému odpisovania a nie je jedno, či\ntrvá 20 alebo 40 rokov, resp. či sa v bežiacom odpisovaní (a tomu prispôsobenom\npodnikateľskom pláne a správaní) táto doba predĺži dvojnásobne.\n13.7 K navrhovateľmi deklarovanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35\nods. 1 ústavy odporca podľa odkazu skupiny poslancov tvrdí, že ide o podnikateľské riziko.\nToto tvrdenie však podľa skupiny poslancov ani nemožno brať vážne, pretože následná\nzmena právneho prostredia je všetko možné, len nie podnikateľské riziko. V takomto\nprípade ide podľa názoru skupiny poslancov o neprípustnú spätnú zmenu regulačného\nrámca, čo s podnikateľským rizikom nemá nič spoločné.\n13.8 Následne skupina poslancov reaguje na vyjadrenie vedľajšieho účastníka.\nPri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy sa podľa skupiny\nposlancov vedľajší účastník zaoberá dosť nepochopiteľne dvomi vecami:\n- že napadnuté ustanovenia vychádzajú „zo zreálnenia doby odpisovania\nadministratívnych budov a stavieb s dobou ich používania“. Čo sa tým ale chcelo povedať,\nuž vedľajší účastník ďalej podľa skupiny poslancov nerozvíja. Skupina poslancov tak kladie\n\n20\n\notázky: Prečo má byť táto doba zreálnená? Je na to nejaký ekonomický alebo iný dôvod,\nalebo ide o „zreálnenie“ len samo pre seba, t. j. bez ďalšieho vážneho odôvodnenia?\nA navyše, prečo sa toto „zreálnenie“ má dotýkať už aj tých podnikateľov ‒ daňovníkov,\nktorí už s odpisovaním začali? Čo to s tým má spoločné? Na tieto otázky vedľajší účastník\npodľa skupiny poslancov ďalej neodpovedá;\n- rýchlosťou odpisovania v iných odpisových skupinách, teda akože porovnaním, že\ninde sa odpisuje aj rýchlejšie, aj keď v napadnutej 6. odpisovej skupine sa odpisovanie\ndvojnásobne spomalilo. Podľa skupiny poslancov pri porovnávaní investície ‒ nákup\ntraktora či kosačky, s investíciou ‒ nákupom administratívnej budovy či hotela, nejde práve\no porovnateľné veci.\nIV.\nReferenčné ústavné normy a napadnuté ustanovenia\n1. Referenčné ústavné normy\n14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n2. Napadnuté ustanovenia\n15. Podľa § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.)\nv prvom roku odpisovania zaradí daňovník hmotný majetok v triedení podľa klasifikácie\nprodukcie a klasifikácie stavieb do odpisových skupín uvedených v prílohe č. 1. Doba\nodpisovania je:\n\n21\n\nOdpisová skupina\n\nDoba odpisovania\n\n1\n\n4 roky\n\n2\n\n6 rokov\n\n3\n\n8 rokov\n\n4\n\n12 rokov\n\n5\n\n20 rokov\n\n6\n\n40 rokov.\n\nPodľa § 27 ods. 1 zákona o dani z príjmov (vrátane nenapadnutých častí, pozn.) pri\nrovnomernom odpisovaní sa ročný odpis určí ako podiel vstupnej ceny hmotného majetku\na doby odpisovania ustanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu v § 26 ods. 1 takto:\nOdpisová skupina\n\nRočný odpis\n\n1\n\n1/4\n\n2\n\n1/6\n\n3\n\n1/8\n\n4\n\n1/12\n\n5\n\n1/20\n\n6\n\n1/40.\n\nPodľa § 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov pri zmene metódy odpisovania, pri\nzmene odpisovej skupiny, pri zmene doby odpisovania, ročnej odpisovej sadzby alebo\nkoeficientu je daňovník povinný vykonať zmeny aj pri tom majetku, ktorý odpisoval podľa\npredpisu účinného do 31. decembra 2014, pričom už uplatnené odpisy sa spätne neupravujú.\nV.\nZávery ústavného súdu\n16. Podstatou konania je úloha ústavného súdu vysporiadať sa s návrhom skupiny\nposlancov, ktorí namietajú nesúlad napadnutých ustanovení s referenčnými ústavnými\nnormami,\n\na to\n\nnajmä\n\n(podrobnejšie\n\npozri\n\nrekapituláciu\n\nnavrhovateľov v bodoch 2 a 5 nálezu) z dôvodu, že:\n\n22\n\nnávrhu\n\na argumentáciu\n\n- v prípade napadnutých ustanovení zákona o dani z príjmov sú navrhovatelia toho\nnázoru, že ide o pravú retroaktivitu právnych noriem,\n- napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov vážnym spôsobom negatívne zasahujú\ndo výkonu základného práva na podnikanie,\n- skupina poslancov zastáva názor, že pokiaľ v súlade s ustanoveniami čl. 13 ods. 4\nústavy v rámci testu proporcionality právnej úpravy sa dá do pomeru verejný záujem (výber\ndaní) a základné právo na podnikanie vo svetle jeho obmedzenia, až možného skončenia,\nvýsledkom bude, že napadnuté ustanovenia zákona o dani z príjmov v tomto teste neobstoja.\n16.1 Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že v ostatných mesiacoch sa zaoberal\npodobnou daňovou problematikou v rámci prieskumu súladu niektorých ustanovení zákona\no dani z príjmov, a to v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 9/2014 (daňové straty; predmetom\nprieskumu bolo prechodné ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov) a sp. zn.\nPL. ÚS 14/2014 (daňové licencie; predmetom prieskumu bolo ustanovenie § 46b\na prechodné ustanovenie § 52za ods. 8 a 9 zákona o dani z príjmov). Všeobecné závery\nústavného súdu k problematike daní a daňových právnych predpisov v konaní o súlade\nprávnych predpisov prezentované v uvedených dvoch nálezoch sú plne použiteľné aj\nv prerokovávanej veci, a preto ústavný súd nemá dôvod na tieto neodkázať a z týchto\nnevychádzať.\n1. Všeobecne k predmetu napadnutých ustanovení a jeho prieskumu v konaní\no súlade právnych predpisov\n17. Predmetom napadnutých ustanovení je právna úprava odpisovania majetku na\núčely splnenia si daňových povinností daňovníkov v rámci právnej úpravy dani z príjmu\n(t. j. v rámci zákona o dani z príjmov).\n17.1 Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre (v nedávnej dobe najmä\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012, ale aj v spomínanom náleze sp. zn. PL. ÚS 9/2014)\npoukázal na skutočnosť, že v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ako aj iných\n(zahraničných) ústavných súdov, resp. medzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú\nsféry právnej úpravy, k ústavnej kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti\n23\n\nso zvýšenou pozornosťou, čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho\nprieskumu. Naopak, existujú určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú\nústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc vyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného\nzboru) ako občanmi (voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry\ntradične označovanej ako „politické otázky (political question)“ ústavné súdy zasahujú\nv rámci ústavného prieskumu len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je\nnapadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny\nzásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež\nľudských práv a základných slobôd.\n17.2 Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 5/2012 za sféru, v rámci ktorej\nsa má rešpektovať vyššia miera autonómie (uváženia) zákonodarcu, výslovne označil\nrozpočtovú politiku a v rámci nej tiež problematiku daní či odvodov ako základného zdroja\npríjmov štátneho rozpočtu, či príp. iných verejných rozpočtov. Tento svoj záver ústavný súd\nargumentačne podložil jednak poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) [konkrétne na právne názory vyslovené vo veci Gasus Dosier und\nFördertechnik GmbH. v. Holandsko, č. 15375/89, rozsudok ESĽP z 23. 2. 1995, bod 60,\na tiež vo veci Wasa Liv Ömsesidigt, Försäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a ďalší v.\nŠvédsko, č. 13013/87, rozhodnutie Komisie zo 14. 12. 1998, DR 58, s. 186, v spojení\ns doktrínou voľného uváženia štátov (margin of appreciation doctrine) sformulovanou\npredovšetkým vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo, č. 5493/72, rozsudok ESĽP\nzo 7. 12. 1976], ako aj s poukazom na judikatúru iných (zahraničných) ústavných súdov,\nosobitne Ústavného súdu Českej republiky (pozri okrem iných aj rozhodnutie Pl. ÚS 24/07\na najmä rozhodnutie Pl. ÚS 29/08). Možno doplniť, že oblasť daní (všeobecne, t. j. dane,\ndaňové konanie a pod.) tvorí z pohľadu ESĽP súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core\nof public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok\nVeľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\n17.3 V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd v už spomínanom náleze\nsp. zn. PL. ÚS 5/2012 (v zhode s právnymi názormi vyslovenými vo veci vedenej pod\n\n24\n\nsp. zn. PL. ÚS 109/2011) artikuloval svoje základné východiská k ústavnému prieskumu\ndaní, a to takto:\n«... sféra daní (resp. poplatkov) patrí do okruhu „politických otázok“, vo vzťahu\nku ktorým treba rešpektovať vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného orgánu\nverejnej moci, ktorému je na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp.\npoplatky. Táto skutočnosť sa objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom\nzameraní a metodike ústavného prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie\na) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,\nresp. „na základe zákona“ (čl. 59 ústavy), teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom\nverejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia,\nb) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne\nnadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom\na legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne\ndisproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),\nd) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitostí) nie je prejavom zjavného,\nresp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými\nskupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení\ns neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným\nzreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).»\n2. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 4 a čl. 35\nods. 1 ústavy\n2.1 Všeobecne k čl. 13 ods. 4 ústavy\n18. Ústavný súd prvotne odkazuje na svoje v minulosti vyslovené právne závery\n(napr. I. ÚS 518/2013), podľa ktorých (aj) čl. 13 ods. 4 ústavy treba radiť k tým, ktoré „sú\nvstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter\nvšeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania\nústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo\nmožné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010).“.\n\n25\n\n18.1 Ustanoveniami čl. 13 ods. 4 ústavy sa nepriznáva nijaké samostatné základné\nprávo. Ustanovenia čl. 13 ústavy majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky\nvymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania\npovinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania\nzákladných práv a slobôd nemajú význam samy osebe vytrhnuté z ústavného kontextu, ale\niba v spojení so základným právom alebo slobodou (porov. PL. ÚS 14/2014).\n2.2 Všeobecne k čl. 35 ods. 1 ústavy\n19. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný\nsúd prezentuje vo svojej judikatúre už vyslovený právny názor (porov. PL. ÚS 13/2012),\npodľa ktorého sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania vlastného života\nrozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je sloboda\npodnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,\nprikazuje to čl. 51 ods. 1 a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy. Ústavodarca tak zdôraznil význam\ndemokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie. V konaní\no súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna úprava rozporná s podstatou\n(jadrom, esenciou) práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality (extrémnej\ndisproporcionality).\n19.1 V náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 (lekárne) to ústavný súd vyjadril, tým spôsobom,\nže musí ísť o nadmerne zaťažujúcu úpravu [„Právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky zaručuje rovnaké podmienky pre fyzické osoby farmaceutov aj\nnefarmaceutov vo verejných, ako aj nemocničných lekárňach. Rovnaké podmienky platia aj\npre slobodu výkonu povolania, ktorú možno obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha\no všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. (...) Ochrana základných práv sa preto\nobmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav.“].\n19.2 Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd dodáva, že z rozdielov medzi základnými\nprávami a slobodami prvej generácie a medzi základnými právami a slobodami druhej\ngenerácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných práv a slobôd podľa\n\n26\n\nrozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality je testom určeným najmä pre prvú\ngeneráciu základných práv a slobôd. Pre testovanie druhej generácie základných práv\na slobôd existuje však aj modifikovaný test proporcionality. V tejto súvislosti ústavný súd\nuž vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/2014 poukázal na komparatívnu skúsenosť: «Ústavný súd\nČeskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/08) v súvislosti s posudzovaním\nústavnosti právnej úpravy sociálnych práv... konštatoval, že je vylúčené, aby metodológia\nich prieskumu bola totožná s metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k tzv.\nklasickým základným právam, a preto uzavrel, že dosiaľ aplikovaný test proporcionality je,\nvychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje\nzákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť\nspoločenských vzťahov. Rovnako poľský Ústavný tribunál odmietol aplikovať „prísny“ test\nproporcionality na prieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave\nobmedzenia základných práv a slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné\npráva a slobody môžu byť obmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide\no opatrenia, ktoré sú v demokratickom štáte nevyhnutne nutné pre ochranu jeho bezpečnosti\nalebo verejného poriadku, alebo pre ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej\nmorálky, alebo slobôd a práv iných. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv\na slobôd.). Konštatoval pritom, rovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na\nproblematiku obmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava je predovšetkým\ndoménou zákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto ustanovenia ústavy, podľa\nktorej takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález sp. zn. K 6/09 z 24. 2.\n2010, dostupný na www.trybunal.gov.pl).»\n19.3 Ústavný súd v inej veci (PL. ÚS 1/2012) v podobných súvislostiach\n(o rozdielnosti testovania a testov prvej a druhej generácie základných práv a slobôd, pozn.)\npoukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06,\npodľa ktorého „pri úvahe o použiteľnosti princípu primeranosti (proporcionality) nemožno\nnevidieť, že v súdenej veci nemusí byť vždy tento princíp hlavným kritériom úvahy\no ústavnosti toho-ktorého zákonného ustanovenia... v oblasti práv hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych je... potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu\n\n27\n\npri voľbe najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Listiny... nemusí byť zákonná\núprava v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť\no opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to napríklad u iných práv,\nktorých sa možno dovolávať priamo z Listiny... V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí\ntaká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá\ntak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,\nhoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Možno\nteda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky\nporovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv. Pre\nzákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov,\nktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah. Ústavný\nsúd, súc viazaný ústavou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), je povinný\ndefinované postavenie zákonodarcu rešpektovať.“.\n19.4 V rámci právnej komparatistiky možno ako na relevantné myšlienky pre\nrozhodovanie prerokovávanej veci odkázať aj na nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. Pl. ÚS 83/06, v ktorom uviedol, že «sa zaoberá iba ústavnoprávnymi aspektmi\nnapadnutých ustanovení a nevyjadruje sa k ich vhodnosti a účelnosti, napr. z hľadiska\nexistencie slobodného trhu a podobne; nie je povolaný na posudzovanie ekonomických\naspektov potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa podnikania\nvzhľadom na potrebu zabezpečenia jednotlivých, často vedľa seba, či dokonca proti sebe\nstojacich (údajne) verejných záujmov. Voľba obmedzujúcich kontrolných nástrojov a miera\nich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu. Jedine Parlament ako zastupiteľský orgán\nmôže v našom ústavnom systéme uskutočniť také kroky. Jeho zodpovednosť za rozpoznanie\nproblémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu\nbyť aj záporné, je v prvom rade politická. Ústavný súd môže v tomto prípade do jeho\nzákonodarnej činnosti zasiahnuť iba vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť. (...) Príklon\nk prísnemu hodnoteniu všetkých riešení prijatých v oblasti pracovnoprávnych predpisov, by\nnútil Ústavný súd k prieskumu nevyhnutnosti a užitočnosti zvolenej štátnej politiky\na k príklonu k niektorej ekonomicko-politickej doktríne; to však Ústavnému súdu... nenáleží\n\n28\n\na nezodpovedá to ani relatívnej politickej neutralite Listiny a Ústavy Českej republiky.“ Aj\npodľa českej doktríny „(...) pre rozumný všeobecný výklad prípustnosti zákonného\nobmedzenia práv podľa čl. 26 ods. 1 Listiny možno použiť schému, ktorú Ústavný súd ČR\npoužíva pri sociálnych právach, teda v prípade práv, ktoré tiež spadajú pod režim čl. 41\nods. 1 Listiny. Podľa tohto metodického postupu(...) možno identifikovať dve zásadné\nsituácie (ak odhliadneme od problému zákazu diskriminácie), keď zákon možno chápať ako\nprotiústavný kvôli rozporu so sociálnymi právami: a) zákon zasahuje do minimálneho\nštandardu základného práva a tento zásah nie je vhodný, potrebný alebo primeraný pre\nochranu iného základného práva (test proporcionality, striktný test opodstatnenosti); [b)]\nzákon síce nezasahuje do minimálneho štandardu základného práva, ale predstavuje\nsvojvoľné obmedzenie základného práva, ktoré nesleduje legitímny cieľ alebo ho nesleduje\nnerozumnými prostriedkami (test racionality, základný test opodstatnenosti).» (porov. aj\nWagnerová, E., Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv\na svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer Česká republika, 2012, s. 579 – 580).\n19.5 Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním iného aspektu zákona o dani z príjmov\n(PL. ÚS 9/2014) uviedol závery, na ktoré je vzhľadom na predmet konania vhodné na tomto\nmieste poukázať a odkázať: „Vo vzťahu k ustanoveniam daňových zákonov možno za\nústavne akceptovateľný zásah do základného práva na podnikanie považovať taký zásah,\nktorý\na) je uskutočnený pri rešpektovaní princípu legality,\nb) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní\nso sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný,\nd) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu\nrovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.“\n19.6 Ústavný súd Českej republiky test racionality v interpretácii a aplikácii Listiny\nzákladných práv a slobôd vymedzil (ústavný súd sa s takýmto vymedzením stotožňuje a ako\nna aplikovateľný v konaní o súlade právnych predpisov naň odkazuje) takto: „V kombinácii\n\n29\n\ns požiadavkou vyplývajúcou z čl. 4 ods. 4 Listiny možno vytýčiť 4 kroky vedúce k záveru\no ústavnosti či neústavnosti zákona, ktorý vykonáva ústavne garantované sociálne práva:\n1. vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho obsahu.\nToto jadro sociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 31 Listiny v kontexte\ns čl. 4 ods. 4 Listiny.\n2. vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho\nskutočnej realizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu\nsociálneho práva, ďalej\n3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným\nzásadným znížením celkového štandardu základných práv, a napokon\n4. zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný\n(racionálny), aj keď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.\nIba pri prípadnom zistení v kroku 2), totiž že zákon svojím obsahom zasahuje do\nsamotného esenciálneho obsahu základného práva, by mal prísť na rad test\nproporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva je\nodôvodnený\n\núplnou\n\nvýnimočnosťou\n\naktuálnej\n\nsituácie,\n\nktorá\n\nby\n\ntaký\n\nzásah\n\nospravedlňovala.“ (pozri Pl. ÚS 1/08).\n19.7 Ústavný súd v závere k celému bodu 19 poznamenáva, že tam, kde sa v texte\nspomínajú sociálne práva (body 19.4 a 19.6), majú sa na mysli hospodárske, sociálne\na kultúrne práva (v užšom ponímaní), resp. práva druhej generácie (v širšom ponímaní).\nInak povedané, závery uvedené v označených bodoch k sociálnym právam sú rovnako\naplikovateľné aj na právo na podnikanie podľa čl. 35 ústavy.\n2.3 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení\n20. Ústavný súd uvádza, že ústavný základ pre možnosť verejnej moci ukladať\ndaňové povinnosti o. i. aj podnikateľským subjektom nachádzame v čl. 59 ústavy.\n20.1 Podľa čl. 59 ods. 1 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne.\n\n30\n\nPodľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe\nzákona.\n20.2 Subjekty vstupujúce do prostredia podnikateľského si musia byť vedomé\nskutočnosti, že zákonodarca má k dispozícii prostriedky zdaňovania týchto subjektov\nv zmysle čl. 59 ústavy. V spojení s čl. 35 ústavy, a teda právom podnikať, ktoré je\nhospodárskym právom, a s čl. 51 ústavy nemožno tvrdiť, že podnikanie nemôže byť\nzaťažené daňovou povinnosťou alebo že by z čl. 35 ods. 1 ústavy vyplývalo právo na\nzníženie si daňovej povinnosti daňovými odpismi.\n20.3 Zo žiadneho ústavou garantovaného základného práva nemožno vyvodiť právo\npodnikateľského subjektu na daňové odpisy alebo právo na zníženie si daňového základu\nurčitým odpisovaním majetku. Ide o dobrodenie zákonodarcu v prospech daňovníkov.\nZ toho dôvodu napadnuté ustanovenia týkajúce sa úpravy odpisovania majetku pre účely\ndaňových povinností daňovníkov nemajú potenciál zasiahnuť do jadra (esencie) základného\npráva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto nie je nevyhnutné pre posúdenie\nústavnej udržateľnosti napadnutých ustanovení vykonať test proporcionality, resp. striktný\ntest opodstatnenosti.\n20.4 Pravdou však je, že pokiaľ zákonodarca upravil v právnom poriadku\na v právnych\n\npredpisoch\n\nregulujúcich\n\noblasť\n\npodnikania\n\na daňových\n\npovinností\n\npodnikateľov možnosť daňovníkov odpisovať na účely splnenia si daňových povinností\n(napr. daň z príjmu) majetok a znižovať tým základ dane a podnikateľské subjekty za\nurčitého nastavenia pravidiel hry vstupovali na trh (začali podnikať), potom náhla zmena\npodmienok odpisovania majetku na účely daňových povinností by mohla obmedziť\nzákladné právo vlastniť majetok (ktoré však nie je skupinou poslancov ako referenčná\nústavná norma označená, a preto sa ústavný súd ďalej nebude týmto základným právom\nbližšie zaoberať) a príp. aj základné právo na podnikanie. Skúmať by v tomto prípade bolo\nnutné, či nejde o svojvoľné obmedzenie základného práva na podnikanie, ktoré nesleduje\nlegitímny cieľ alebo legitímny cieľ sleduje nerozumnými prostriedkami (test racionality).\n\n31\n\n20.5 OBMEDZENIE – ako už ústavný súd uviedol, skúmanie obmedzenia\ndotknutého práva pri teste racionality nespočíva v skúmaní obmedzenia jadra (esencie)\ndotknutého ústavného práva (ku ktorému v prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri\nuž uvedené), ale skúma, či nedošlo k svojvoľnému (pozri ďalej uvedené) obmedzeniu\nkonkrétneho práva v jeho širšom ústavnom zmysle. V tomto ponímaní tak obmedzením\npráva na podnikanie v spojitosti s úpravou odpisov majetku na účely splnenia si zákonných\ndaňových povinností daňovníka by mohlo dôjsť napr. v prípade, ak by zákonodarca úplne\nzrušil možnosť odpisovania majetku, alebo by pravidlá odpisovania majetku nastavil\nspôsobom, ktorý by (čo sa napr. hospodárskeho výsledku týka) zasiahol väčšiu skupinu\ndaňovníkov (podnikateľov) v rámci určitého odvetvia hospodárstva. Obmedzením\n(zásahom) práva na podnikanie by v spojitosti s odpisovaním majetku bola aj taká úprava,\nktorá by menila pravidlá odpisovania TU a TERAZ, teda počas kalendárneho roka bez\núpravy určitej dĺžky legisvakačnej doby novej právnej úpravy.\n20.6 SVOJVÔĽA – opísané obmedzenie práva na podnikanie by potom z hľadiska\njeho ústavnej udržateľnosti bolo potrebné skúmať očami, či nešlo o svojvoľné obmedzenie,\na teda o (i) obmedzenie, ktoré nesleduje legitímny cieľ, alebo o (ii) obmedzenie, ktoré\nsleduje legitímny cieľ, ale sleduje ho nerozumnými prostriedkami.\nNelegitímnosť cieľa by bolo možné v spojitosti s odpisovaním majetku na účely\nsplnenia si zákonných daňových povinností daňovníka konštatovať napr. v prípade, ak by\nzo zákonnej právnej úpravy bolo zrejmé, že sa ňou nesleduje väčší výber daní na účely ich\npoužitia v rámci štátneho rozpočtu pre verejné dobro.\nSkúmanie, či obmedzenie práva na podnikanie bolo vzhľadom na legitímnosť\nsledovaného cieľa vykonané nerozumným prostriedkom, sa v spojitosti s problematikou\nodpisovania majetku na účely splnenia si zákonných daňových povinností daňovníka\nprekrýva s otázkou drastickosti a náhlosti zmeny právnej úpravy odpisovania majetku. Inak\npovedané, skúma sa, či obmedzenie práva na podnikanie uskutočnené už popísaným\nspôsobom (predchádzajúci bod OBMEDZENIE) nie je vzhľadom na všetky relevantné\npremenné drastické a náhle (t. j. či nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú\nzáťaž a nie je v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný, napr.\nak právna úprava má vzhľadom na konkrétne overiteľné skutočnosti potenciál výrazne\n\n32\n\nnegatívne ovplyvniť celé odvetvie hospodárstva alebo ak právna úprava v dôsledku jej\núpravy TU a TERAZ objektívne neumožňuje podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť\nna prijaté zmeny, čoho dôsledkom by reálne hrozil zánik výkonu podnikateľskej činnosti\nurčitej skupiny podnikateľov).\n20.7 Aplikujúc uvedené východiská na napadnuté ustanovenia, ústavný súd ako prvé\nhodnotí, že zákonodarca nezrušil možnosť odpisovania majetku pre účely splnenia si\ndaňových povinností daňovníkov. Možnosť odpisovania hmotného majetku zo strany\ndaňovníkov (podnikateľov) zostala aj po prijatí napadnutých ustanovení zachovaná. Zmena\nsa týka doby odpisovania majetku, ktorá sa napadnutými ustanoveniami predĺžila z 20\nrokov na 40 rokov, čo možno považovať za riziko (riziko zmeny spôsobu znižovania\ndaňového základu napr. zmenou doby/dĺžky odpisovania majetku, ktorá nemusí byť po celý\nčas výkonu podnikateľskej činnosti konštantná), s ktorým musia podnikateľské subjekty aj\nvzhľadom na vyššiu mieru diskrécie zákonodarcu pri legislatívnom nastavení daňovej\npolitiky štátu pri vstupe na trh počítať.\n20.8 Rovnako napadnuté ustanovenia platia generálne pre všetkých daňovníkov, nie\nsú namierené voči konkrétnemu odvetviu hospodárstva a nie sú vzhľadom na ich obsah\nspôsobilé bezprostredne zasiahnuť len určitú (vybranú) skupinu daňovníkov.\n20.9 Ďalej novela zákona, ktorou došlo k prijatiu napadnutých ustanovení zákona\no dani z príjmov, bola schválená 30. októbra 2014, pričom účinnosť nadobudla v časti\nupravujúcej napadnuté ustanovenia 1. januára 2015. Nové pravidlá odpisovania sa tak\ntýkajú daňového obdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá,\nnavyše s dvojmesačnou legisvakačnou dobou. Nemožno preto tvrdiť, že by išlo o právnu\núpravu, ktorá by menila pravidlá odpisovania majetku TU a TERAZ.\n20.10 Z prezentovaného vyplýva, že napadnutými ustanoveniami nemohlo dôjsť\nk ústavne relevantnému obmedzeniu práva na podnikanie.\n\n33\n\n20.11 Napadnuté ustanovenia by navyše prešli aj testom existencie prípadného\nsvojvoľného obmedzenia práva na podnikanie (k obmedzeniu práva na podnikanie však\nv prípade napadnutých ustanovení nedošlo, pozri predchádzajúce body), keďže nemožno\nvzhľadom na obsah a text napadnutých ustanovení, ako aj dôvodovú správu k novele\nzákona konštatovať, že by cieľ, ktorý napadnuté ustanovenia sledovali (t. j. zreálnenie doby\nodpisovania hmotného majetku a lepší výber daní do štátneho rozpočtu) nebol legitímny\nalebo že by zvolené prostriedky neboli rozumné, keďže zmena pravidiel odpisovania\nmajetku nie je náhla ani drastická ‒ nemožno konštatovať, že by napadnuté ustanovenia\nnegatívne ovplyvnili celé konkrétne odvetvie hospodárstva alebo že by právna úprava\nneumožňovala podnikateľom sa v rozumnom čase pripraviť na prijaté zmeny, a teda\nnemožno dôvodiť, že by v dôsledku napadnutých ustanovení reálne hrozil zánik výkonu\npodnikateľskej činnosti u určitej skupiny podnikateľov.\n20.12 Ústavný súd tak uzatvára, že napadnuté ustanovenia sú v súlade s čl. 13 ods. 4\na čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto návrhu skupiny poslancov na vyslovenie ich nesúladu\ns označenými referenčnými ústavnými normami nevyhovel.\n3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy (zákaz\nretroaktivity)\n3.1 Všeobecne k zákazu retroaktivity právnych predpisov\n21. Lon L. Fuller v diele The Morality of Law (Morálka práva) predstavil 8\npožiadaviek zabezpečujúcich legálnosť právneho poriadku, pričom kľúčovou je podľa\nautora zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane\nzajtra, nie to, čo sa stalo včera...“ (pozri. Fuller, L. L. The Morality of Law. Revised\nedition. New Haven and London: Yale University Press, 1969, p. 44). Inak povedané,\nvo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti (porov.\nnapr. Kramer, M. H. Objectivity and the Rule of Law. New York: Cambridge University\nPress, 2007).\n\n34\n\n21.1 Aj ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj\nk zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa\nuplatňuje zásada lex retro non agit , čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. I. ÚS 238/04).\n21.2 Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že „podľa\nsúčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne\nskutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej\nnormy“ (pozri PL. ÚS 1/04).\n21.3 Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten,\n„kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho\nnoriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho\npredpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri PL. ÚS 36/95).\n21.4 Ústavný súd navyše rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou\nretroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne\na pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov\n(práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu\nústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,\nktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych\nnásledkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti\ntohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platné zostáva v tejto súvislosti\naj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne\nuplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom\nv takomto prípade musí preukázať... závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu\nvyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech\nslobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri PL. ÚS 67/07).\n21.5 Ústavný súd k citovanej ustálenej judikatúre ústavného súdu na tomto mieste\nmoderným jazykom artikuluje, že podľa tradičnej právnickej metodiky je na jednej strane\núplne v poriadku, ak je nový (napr. procesný) právny predpis aplikovaný na platné právne\n\n35\n\nvzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu (napr. na\nprebiehajúce konania: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté\npredo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“ ‒ § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku),\na na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často tak je, tak sa\nto zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná aj trestnoprávna\npravá retroaktivita (napr. vojnové zločiny či zločiny proti ľudskosti; porov. čl. 7 ods. 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a niekedy nemôže byť\nakceptovateľná ani procesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza T. Sobek\n(porov. Sobek, T. Právní myšlení ‒ kritika moralismu. Praha ‒ Plzeň: Ústav státu a práva\na Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy\npotrebné aktuálne testovať, pričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu\nRadbruchova formula.\n3.2 K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení\n22. Skupina poslancov zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú v dôsledku znenia\n§ 52zd ods. 6 zákona o dani z príjmov retroaktívne, pričom ide o pravú retroaktivitu, čím sa\npodľa skupiny poslancov dostávajú napadnuté ustanovenia do kontradikcie s čl. 1 ods. 1\nústavy.\n22.1 Ako už ústavný súd uviedol, nové pravidlá odpisovania sa týkajú daňového\nobdobia nasledujúceho po roku, v ktorom bola novela zákona prijatá. Navyše napadnuté\nustanovenia pôsobia do budúcna, t. j. upravujú spôsob odpisovania majetku do budúcna od\nroku 2015 (pri podávaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2014) a nijakým\nspôsobom nenegujú do toho času uplatnené odpisy majetku zo strany daňovníkov. Ide\nteda o to, že daňovník musí pre najbližšie zdaňovacie obdobie (2015) upraviť svoje plány na\nzníženie daňového základu odpisom hmotného majetku, avšak napadnuté ustanovenia\nspätne neupravujú negovanie alebo úpravu už v minulosti zníženého základu dane na\nzáklade odpisovania hmotného majetku podľa v tom čase platných a účinných pravidiel\nodpisovania. Zhrnuté slovom, nová právna úprava je síce aplikovaná na platné právne\nvzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, avšak\n\n36\n\nreguluje správanie sa subjektov týchto právnych vzťahov do budúcna bez toho, aby\nnegovala nadobudnuté práva v minulosti za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy\n(definícia nepravej retroaktivity).\n22.2 Áno, je možné si predstaviť absolútne priateľský prístup zákonodarcu\nk podnikateľskému prostrediu, kedy by prechodné ustanovenia novely zákona, ktorá\nupravuje zmenu spôsobu odpisovania majetku, upravili pôsobenie novej právnej úpravy do\nbudúcna spôsobom, že by sa nové pravidlá odpisovania majetku vzťahovali len na tých\ndaňovníkov, ktorým vznikla v predmetnom prvom roku účinnosti novely zákona daňová\npovinnosť po prvýkrát, resp. spôsobom, že odpisovanie majetku začaté podľa dovtedajších\nprávnych predpisov sa dokončia podľa právnych predpisov platných a účinných spred\nnovely zákona, ktorou sa mení spôsob odpisovania hmotného majetku. Aplikovanie\nuvedeného alternatívneho a hypotetického prístupu je však záležitosťou citlivosti\nzákonodarcu\n\nk podnikateľskému\n\nprostrediu\n\na citlivosti\n\npolitiky\n\nštátu\n\nk regulácii\n\npodnikateľského prostredia, ale nejde o ústavou vyžadovaný prístup zákonodarcu k úprave\nprechodných ustanovení určitej novely zákona.\n22.3 Z toho dôvodu ani spôsob regulácie zvolený zákonodarcom v zmysle\nnapadnutých ustanovení nemožno hodnotiť ako nelegitímny alebo nevhodný, resp. pravo\nretroaktívny. Či už napadnuté ustanovenia nazveme nepravo retroaktívne, alebo vyhlásime,\nže zvolená nová právna regulácia, ktorá je aplikovaná na platné právne vzťahy založené za\núčinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, je vzhľadom na zvolené\nprostriedky a regulované prostredie (t. j. dane) proporcionálna k sledovanému cieľu,\nnemôžeme dospieť k záveru, že by napadnuté ustanovenia boli v nesúlade s čl. 1 ods. 1\nústavy z dôvodu neprípustnej retroaktivity napadnutých ustanovení.\n22.4 Ústavný súd preto návrhu skupiny poslancov ani na vyslovenie nesúladu\nnapadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2017\n37", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "podnikateľská činnosť-podnikateľ", "daň-z príjmov", "súlad-súlad právnych predpisov", "majetok"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1"}, {"guid": "ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe"}, {"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 518/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 518/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 7/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e"}, {"guid": "ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 70/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/97 z 16. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-16", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}], "citovane_v": []}