{"guid": "ussr:83b9fbd7-a80d-4dd8-97ad-2aa2e3316ed0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2017 z 11. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. PL. ÚS 15/2017, ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-10-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/83b9fbd7-a80d-4dd8-97ad-2aa2e3316ed0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 15/2017-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 11. októbra 2017\npredbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného\npredsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD., na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 52 ods. 2 zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2,\nčl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 8 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv\nEurópskej únie a takto\nrozhodol:\n1. Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.\n2. Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod sp. zn. PL. ÚS 15/2017\na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 s p á j a\nna spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. augusta\n2017 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),\nzastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD. (ďalej len\n„navrhovateľ“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“). Navrhovateľ ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade § 52 ods. 2\nzákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov [(ďalej len „zákon o azyle“); § 52 ods. 2 zákona o azyle (ďalej len\n„napadnuté ustanovenie“)] s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46\nods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 8 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47\nCharty základných práv Európskej únie [(ďalej len „charta“); označené ustanovenia ústavy,\ndohovoru a charty (ďalej spolu len „referenčné ustanovenia“)].\nZ návrhu a jeho príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 7 SaZ 1/2017 z 28. marca 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nMigračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pivonková 6, Bratislava (ďalej\nlen „migračný úrad“) č. k. MU-PO-46-26/2016-Ž z 24. novembra 2016 (ďalej len\n„rozhodnutie migračného úradu“), ktorým migračný úrad podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa\n§ 13c ods. 2 písm. d) a podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle rozhodol tak, že žalobcovi\nposkytnutie doplnkovej ochrany nepredlžuje.\nŽalobca napadol rozsudok krajského súdu kasačnou sťažnosťou. Jej predmetom je\ntvrdenie, že žalobca sa nemohol vyjadriť ku skutočnostiam tvoriacim podklad rozhodnutia\n\n2\n\nvo veci samej. Toto tvrdenie treba chápať predovšetkým v súvislosti s § 3 ods. 2 a § 33\nods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorých mu právo vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia a k spôsobu ich zistenia (bližšie porovnaj úplné znenie označenej úpravy) patrí,\nako aj v súvislosti so zákonnými požiadavkami na spoľahlivé zistenie skutkového stavu\na požiadavkami na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho\nporiadku).\nO veci žalobcu bolo pôvodne konané v správnom (administratívnom) konaní, keďže\nvšak žalobcom vytýkané pochybenia orgánmi verejnej moci napravené neboli, vec sa\nprostredníctvom prieskumu v správnom súdnictve dostala pred najvyšší súd.\nŽalobca v priebehu celého konania poukazuje na judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej jednotlivec musí byť schopný napadnúť\ntvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození (najmä Al-Nashif proti Bulharsku\nz 20. 6. 2002).\nNapadnuté ustanovenie zákona o azyle za istých okolností (v posudzovanom prípade\nak účastník konania predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky\npodľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle) ukladá migračnému úradu vydať rozhodnutie,\nktorého odôvodnenie sa obmedzí iba na konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem\nSlovenskej republiky. Žalobca sa z odôvodnenia rozhodnutia migračného úradu dozvedel,\nže migračný úrad sa oboznámil s niekoľkými vyjadreniami Slovenskej informačnej služby\n(ďalej len „SIS“), pričom informácie v nich uvedené podliehajú utajeniu v zmysle zákona\nč. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a z toho dôvodu nie sú založené v spise (ale sú\nevidované v evidencii utajovaných skutočností), a že s predmetnými informáciami je\noprávnený oboznámiť sa iba sudca v súdnom prieskume rozhodnutia, resp. advokát žalobcu\n(za podmienky udelenia súhlasu na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou\nriaditeľom SIS), čím je v procese aspoň v minimálnej miere garantovaná jeho spravodlivosť\na rovnosť, keďže tieto záruky sú spôsobilé chrániť záujmy žalobcu. Ďalej rozhodnutie\n\n3\n\nmigračného úradu odkázalo na skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky.\nŽalobca v kasačnej sťažnosti vyslovuje tvrdenie, že pokiaľ SIS, resp. migračný úrad\ndospeli k názoru, že predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, mal by dostať\nmožnosť také tvrdenie vyvrátiť a rozporovať, čo ale predpokladá dôvody takého tvrdenia\npoznať.\nNavrhovateľ ako súd konajúci o kasačnej sťažnosti vyslovuje pochybnosť o súlade\nnapadnutého ustanovenia s referenčnými ustanoveniami, keďže toto ustanovenie „blokuje“\nmožnosť rozhodnutie migračného úradu riadne odôvodniť. Vyjadrenia vyžiadané od SIS\na úvaha migračného úradu vedúca k výroku rozhodnutia teda ostávajú pre žalobcu\nnepoznanými. To pre neho znamená vylúčenie z možnosti poznať podklady aj dôvody\nrozhodnutia.\nV podstatnej časti návrhu navrhovateľ uviedol:\n«V zmysle nového ustanovenia § 52 ods. 2 (zákona o azyle, pozn. ústavného súdu):\n„V odôvodnení rozhodnutia ministerstva (migračný úrad, pozn.) o neudelení azylu podľa\n§ 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí\nazylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b)\nz dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3\nz dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33\npísm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\nPredkladateľ v dôvodovej správe k návrhu zákona k tomuto ustanoveniu rovnako iba\nstručne uviedol: „Podľa tohto ustanovenia sa umožní ministerstvu odôvodňovať\nrozhodnutia vydané v konaní o azyle iba skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem\nSlovenskej republiky v prípadoch, ak účastník konania je nebezpečný pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky. Prístup k utajovaným skutočnostiam bude mať len súd.“\nZ dôvodových správ je možné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu\nz\n\ndôvodu\n\nzabezpečenia\n\nochrany\n\nutajovaných\n\nodôvodnenia.»\n\n4\n\nskutočností,\n\nbez\n\npodrobnejšieho\n\nNavrhovateľ zdôrazňuje, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby zákonodarca\nosobitne pri tvorbe právnych noriem, ktoré vykonávajú ustanovenia ústavy (čl. 51 ods. 1\nústavy) nielen dôsledne dbal na ich súlad s ústavným textom a medzinárodnými záväzkami\nSlovenskej republiky, ale aby aj vytváral podmienky preto, aby sa tieto právne normy\nuplatňovali rovnako na každého a tiež aj preto, aby sa uplatňovali a interpretovali v súlade\ns príkazmi a limitmi, ako ich obsahuje Ústava Slovenskej republiky“. V otázke príkazov\na limitov ústavy navrhovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 115/03)\npojednávajúcu o obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces, najmä z aspektu\nprísnosti požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nV nadväznosti akcentuje skutočnosť, že ústava garantuje všetky základné práva\nuvedené v čl. 46 až čl. 50 ústavy aj cudzincom (oprávnený subjekt práva je tu pojmovo\nvymedzený ako „každý“).\nPodľa názoru navrhovateľa napadnuté ustanovenie popiera «princíp rovnosti\núčastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu (ako sa\nk nemu hlási aj ústava vo svojom čl. 1 ods. 1) a ktorý je podporovaný aj zákazom\ndiskriminácie obsiahnutom v čl. 12 ústavy (a ktorého súčasťou je aj princíp rovnosti pred\nzákonom), v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.\nNapadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odopierajú tiež procesné práva\ngarantované v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nv spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 47\nCharty základných práv Európskej únie.\nÚstavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania\npritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov súdneho\nkonania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.\n... Obsahom rovného postavenia účastníkov konania je ich právo dostať pred súdom\nmožnosť obhajovať svoju záležitosť za podmienok, ktoré ich podstatne nezvýhodňujú voči\ndruhej zúčastnenej strane.\n\n5\n\nPrincíp rovností rozširuje Ústava Slovenskej republiky aj na konania pred inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Táto rovnosť je ústavne zabezpečená od začiatku\nkonania po ich právoplatné skončenie.\nPodstatu ústavnoprávneho princípu rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom\nsúdnej alebo inej právnej ochrany Ústavný súd SR definoval ako situáciu, pri ktorej: „všetci\núčastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú\nrovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných\npodmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje\nprocesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý\nz účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“ (PL ÚS 15/03).\nPrincíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa teda musí\nvzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v zákone č. 162/2015\nZ. z. (Správny súdny poriadok).»\nNavrhovateľ poukazuje na to, že na konanie podľa zákona o azyle sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok), ktorý podľa § 3 ods. 2 a § 33\nods. 2 garantuje účastníkovi konania možnosť účinne hájiť svoje záujmy prostredníctvom\nvyjadrenia sa k podkladu rozhodnutia a uplatňovať svoje návrhy.\nNapadnuté ustanovenie zákona o azyle uvedenú možnosť účastníkovi konania\nde facto upiera.\nPodľa navrhovateľa „zásada rovnosti účastníkov konaní, ktoré predchádzalo\nuvedenému rozsudku, je podľa senátu najvyššieho súdu narušená tým, že správny orgán má\nk dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani\nžiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou spisu a ani\nsprávny orgán utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme\nnesprístupňujú.\nRovnaké možno konštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť\nrozhodnutia správneho orgánu, vydaného podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle. Súd totiž\n\n6\n\núčastníkovi konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody\nrozhodnutia (utajovanú skutočnosť).\nNesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol podľa\nnázoru senátu najvyššieho súdu odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania a rovnako aj\npreskúmavajúceho konania pred súdom uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne\nnevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý\núčastník konania (orgán verejnej správy).\nPodľa senátu najvyššieho súdu tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale ide aj o porušenie princípu\nkontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva\nna spravodlivé súdne konanie.\nNa tomto mieste považuje senát najvyššieho súdu za dôležité zdôrazniť, že už\nv konaní pred správnym orgánom má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť\núčinne sa brániť (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku), ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť\nskutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí\ns podkladom rozhodnutia (utajovanou skutočnosťou).\n... Napadnuté ustanovenie zákona o azyle podľa názoru senátu najvyššieho súdu odnímajú\ndotknutému cudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým\nvykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.“.\nNavrhovateľ tiež poukazuje na judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 260/06,\nIII. ÚS 305/08) a zdôrazňuje, že čl. 46 ústavy kladie požiadavku na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia prejavujúcu sa v procesných garanciách zaručujúcich kontradiktórnosť konania,\nrovnosť zbraní a odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce konkrétnym okolnostiam\nprerokúvanej veci. Podľa navrhovateľa „nakoľko napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona\no azyle zaväzuje dotknuté orgány verejnej správy vydávať rozhodnutia, ktorých\nodôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky, toto ustanovenie nemôže vyhovovať ani štandardu spravodlivého konania, ktorý\nv sebe obsahuje ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd“.\n\n7\n\nNavrhovateľ ďalej poukazuje na to, že právna úprava v právnom štáte vychádza\nz princípu proporcionality, ktorý zabezpečuje rovnováhu medzi cieľom sledovaným štátom\na použitými prostriedkami. Tento princíp podľa navrhovateľa nesporne platí aj pre ochranu\nutajovaných skutočností (PL. ÚS 3/00 a PL. ÚS 15/03). V kontexte proporcionality\nprechádza k upriameniu pozornosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá\nmá podľa jeho názoru otvárať priestor pre vytvorenie obrany fyzickej osoby proti\nvzneseným obvineniam aj v prípadoch kedy je národná bezpečnosť v ohrození (Chahal proti\nSpojenému kráľovstvu z 15. 11. 1996, Al-Nashif proti Bulharsku z 20. 6. 2002, Lupsa proti\nRumunsku z 8. 6. 2006 alebo Nolan a K. proti Rusku z 12. 12. 2009), ako aj na judikatúru\nústavného súdu (PL. ÚS 15/03), ktorá má podľa jeho názoru tiež otvárať priestor pre\nposkytnutie aspoň základných informácií o dôvodoch, pre ktoré je účastník konania\npovažovaný za hrozbu pre národnú bezpečnosť ako záruku zamedzenia svojvôli.\nNavrhovateľ poukazuje na riešenie obdobného problému inštitútom špecializovaného\nadvokáta s bezpečnostnou previerkou v Spojenom kráľovstve (napr. Chahal proti\nSpojenému kráľovstvu z 15. 11. 1996) alebo § 38 ods. 6 zákona č. 500/2005 Sb. Správní řád\nv znení neskorších predpisov v Českej republike. Podľa navrhovateľa z uvedeného vyplýva,\nže «zákonodarca v napadnutom zákonnom ustanovení nevyužil žiadne zo spomínaných\nriešení a nijakým spôsobom nevyvážil záujem štátu na ochrane utajovaných\nskutočností/bezpečnosti a záujem na ochrane základných práv štátnych príslušníkov tretích\nkrajín.\nStret týchto záujmov (základného práva na spravodlivé správne a súdne konanie\na záujem štátu na ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti) podľa senátu najvyššieho\nsúdu riešia napadnuté ustanovenia bezvýhradným uprednostnením záujmu štátu na ochrane\nutajovaných skutočností a popretím základných práv účastníka konania.\nV prípade napadnutého ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle preto podľa názoru\nsenátu najvyššieho súdu prostriedok, ktorý použil zákonodarca na dosiahnutie sledovaného\núčelu, ktorým je zrejme ochrana utajovaných skutočností/bezpečnosti Slovenskej republiky,\npreto rozhodne nemožno označiť za „vhodný, potrebný alebo nevyhnutný“, nakoľko tento\npopiera základné právo na spravodlivé konanie (obsiahnuté v základnom práve na súdnu\n\n8\n\nochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojej samotnej podstate.\nNa tomto mieste považuje senát najvyššieho súdu za potrebné zdôrazniť, že\nzákladnými zásadami spravodlivého konania sú podľa ESĽP zásada kontradiktórnosti\nkonania, právo dotknutej osoby poznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné\ndôvody) proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak,\naby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojím\nnávrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému\nopravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len formálna.».\nV časti osobitne sa venujúcej referenčným ustanoveniam dohovoru (čl. 13 a čl. 8\nods. 1 dohovoru) navrhovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.\nTá zdôrazňuje, že právo na účinný prostriedok nápravy je naplnené vtedy, ak nezávislý\norgán, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku má právo odmietnuť tvrdenie o tom, že\nv konkrétnom prípade existuje ohrozenie národnej bezpečnosti (ad minus rovnako to platí aj\nvo vzťahu k nesprístupneniu dôkazov). Vo veci je ďalej poukazované na judikatúru, podľa\nktorej rozhodnutia obmedzujúce sa na konštatovanie, že dotknutá osoba predstavuje vážnu\nhrozbu pre bezpečnosť štátu, môžu byť považované za prekvapivé. Taktiež je poukázané\nna judikatúru zdôrazňujúcu potrebu výkladu pojmu národnej bezpečnosti v medziach jeho\nprirodzeného významu a potrebu zamedzenia takému výkladu predmetného pojmu, ktorý by\numožnil subsumovať v podstate akékoľvek štátu nepozdávajúce sa konanie pod ohrozenie\nnárodnej bezpečnosti (Nolan a K. proti Rusku z 12. 2. 2009, C. G a ostatní proti Bulharsku\nz 24. 7. 2008). Vlastná úvaha navrhovateľa v tejto časti návrhu celkom absentuje.\nV časti osobitne sa venujúcej referenčnému ustanoveniu charty (čl. 47 charty)\nnavrhovateľ predovšetkým zdôvodňuje aplikovateľnosť čl. 47 charty na posudzovaný\nprípad. Po zdôvodnení aplikovateľnosti dáva do pozornosti ústavného súdu judikát Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ZZ proti Secretary of State for the Home\nDepartment zo 4. 6. 2013 pojednávajúci v okolnostiach prípadu [výklad článku 30 ods. 2\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. 4. 2004 o práve občanov Únie\na ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských\n\n9\n\nštátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS,\n68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS\na 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), v spojení najmä s čl.47\ncharty] o potrebe výkladu čl. 30 ods. 2 charty v spojení s čl. 47 v zmysle, že tieto\nustanovenia „vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní\npresné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto\nsmernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to\nobmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata\ntýchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“.\nNavrhovateľ tiež pripúšťa, že uvedený judikát nespochybňuje zodpovednosť členských\nštátov za zaručenie svojej vnútornej a vonkajšej bezpečnosti a uznáva možnosť, že\nv niektorých prípadoch určitá časť dôkazov nebude sprístupnená.\nZ časti\n\nvenujúcej\n\nsa\n\nreferenčným\n\nustanoveniam\n\ndohovoru\n\na referenčnému\n\nustanoveniu charty robí navrhovateľ sumarizujúci záver. Podľa názoru navrhovateľa „oba\nsúdy zdôrazňujú zásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania\na nepriznávajú štátom právom rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak je ohrozená ich\nbezpečnosť. Podľa oboch súdov v konkrétnom konaní platí pravidlo sprístupnenia všetkých\ndôvodov a dôkazov, ale výnimočne je možné utajiť dôvody a dôkazy, na ktorých je prijaté\nopatrenie (rozhodnutie) založené. Dotknutá osoba musí mať prístup k poznaniu minimálne\npodstaty dôvodov verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli predmetné opatrenia\nprijaté. To je minimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť. Aj v prípade prijatia\nnajvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len\npodstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia,\nže dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok. Oba súdy\n(ESĽP aj SD EÚ) odobrili inštitút Špeciálneho advokáta tak, ako je zavedený v Spojenom\nkráľovstve.“.\nV závere návrhu navrhovateľ poukazuje na úpravu uzákonenú v Českej republike,\nkonkrétne na § 38 ods. 6 zákona č. 500/2004 Sb. Správní řád v znení neskorších predpisov\na § 45 ods. 3 zákona č. 150/2002 Soudní řád správní v znení neskorších predpisov\n\n10\n\nnaznačujúcu možný spôsob riešenia tvrdeného nedostatku napadnutého ustanovenia.\nNavrhovateľ tiež poukazuje na judikát Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.\n6 Azs 142/2006 z 20. júna 2007 pojednávajúci o obdobnej veci.\nNavrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vo veci\nsamej nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení\ns čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6\nods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.“\nII.\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou...\nPodľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy. Právny\nnázor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\nPodľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)\naž f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym\npredpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\nPodľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona\no ústavnom súde súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo\n\n11\n\nsamosudca. Podľa § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd,\nzastupuje senát jeho predseda.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\npléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh\nspĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej\nrozhodnúť.\nZ citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného\nsúdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu\nna začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy\nustanovuje § 18 ods. 1 písm. a) až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti\nústavný súd konštatuje, že návrh podal najvyšší súd.\nNávrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. 10 Sžak 11/2017. Z odôvodnenia podaného návrhu ústavný súd zistil, že\nv predmetnom konaní je potrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté\nustanovenie zákona o azyle), ktorého nesúlad s ústavou a s medzinárodnou zmluvou, ktorou\n\n12\n\nje Slovenská republika viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným\nsúdom.\nPredložený návrh nesignalizuje nedostatky procesných podmienok najvyšším súdom\nvedeného konania o kasačnej sťažnosti, ktoré by vylučovali akúkoľvek možnosť aplikácie\nnapadnutého ustanovenia zákona o azyle v tomto konaní (m. m. PL. ÚS 7/04,\nPL. ÚS 28/05). Z toho ústavný súd vyvodil, že návrh podala oprávnená osoba, pričom\nv súlade s čl. 144 ods. 2 ústavy bolo konanie o kasačnej sťažnosti uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 10 Sžak 11/2017 z 9. augusta 2017 prerušené.\nNávrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie\nkonania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\nNavrhovateľ v návrhu namieta nesúlad § 52 ods. 2 zákona o azyle aj s čl. 47 charty.\nPodľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne\nvtedy, ak vykonávajú právo Únie.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde taktiež preskúmal, či navrhovateľom predstavuje vykonávanie práva Únie\nv zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Ak by napadnutá právna úprava nepredstavovala vykonávanie\npráva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty, ústavný súd by návrh v časti namietajúcej nesúlad\nnapadnutého ustanovenia zákona o azyle s čl. 47 charty podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde musel odmietnuť z dôvodu, že by išlo o návrh, na prerokovanie ktorého\nústavný súd nemá právomoc.\nPodľa vysvetliviek k charte (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17 – 35), ktoré\nvychádzajú z judikatúry Súdneho dvora, povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené\nv rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu\npôsobnosti práva Únie. Ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie,\nzákladné práva zaručené chartou musia byť dodržané a nemôže nastať prípad, ktorý by\n\n13\n\nspadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva zaručené chartou (rozsudok\nÅklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105, bod 21).\nZ uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených chartou.\nPrípady, keď konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Európskej\núnie, upresňuje judikatúra Súdneho dvora. Podľa judikatúry Súdneho dvora konanie\nčlenských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Únie v troch prípadoch, a to, ak členské\nštáty preberajú (implementujú) právo Únie (rozsudok\n\nproti Bundesamt\n\nfür Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321), ak ich konanie spadá pod\nvýnimku\n\nz uplatňovania\n\núnijných\n\npravidiel\n\nprípustnú\n\nsamotným\n\nprávom\n\nÚnie\n\n[rozsudok Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon\nProssopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas\na iní. („ERT“), C-260/89 EU:C:1991:254], a napokon, ak vo všeobecnosti ich konanie spadá\ndo rámca práva Únie [rozsudok\n\nproti Sindaco del Comune di Guidonia\n\na Presidente Regione Lazio („Annibaldi“), C-309/96, EU:C:1997:631]. O tretiu situáciu ide\nvtedy, ak sa v konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná\nhmotnoprávna norma práva Európskej únie (rozsudok Karner, C 71/02, EU:C:2004:181,\nbody 48 až 53; rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10,\nEU:C:2013:105).\nNavrhovateľ označuje za nesúladné s čl. 47 charty ustanovenie právnej úpravy,\nktorou Slovenská republika preberá do svojho právneho poriadku viaceré právne záväzné\nakty Európskej únie: Smernicu Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych\nštandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených\nosôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní\ntakýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú.v. ES L 212, 07.08.2001);\nSmernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách\npre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva\nmať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb\noprávnených\n\nna\n\ndoplnkovú\n\nochranu\n\na\n\no\n\nobsahu\n\nposkytovanej\n\nochrany\n\n(prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 337, 20.12.2011); Smernicu Európskeho parlamentu\n\n14\n\na Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní\nmedzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013); Smernicu\nEurópskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180,\n29.6.2013).\nKeďže navrhovateľom napadnutou právnou úpravou Slovenská republika preberá\n(implementuje) právo Únie, napadnutá právna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva\nÚnie a predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Charta je na ňu\npreto aplikovateľná.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nIII.\nV zmysle dikcie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\nV zmysle § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí\nna spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo\nsa týkajú tých istých strán.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade\ns citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o súlade podľa čl. 125 ods. 1\nústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.\nZo spisov ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/2017 a sp. zn. PL. ÚS 8/2016 vyplýva,\nže navrhovateľ napáda také ustanovenia zákonov (§ 52 ods. 2 zákona o azyle a § 120 ods. 2\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n\n15\n\nv znení neskorších predpisov, ktoré ukladajú orgánu verejnej moci neodôvodniť\nrozhodnutie.\nVzhľadom na to, že uvedené návrhy spolu súvisia a sú aj obsahovo totožné, ústavný\nsúd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 166\nods. 1 CSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "ochrana utajovaných skutočností", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "azyl", "súlad-súlad právnych predpisov", "správne súdnictvo", "správne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:bb2b5263-ae4e-46e9-a44e-8eb48b03d852", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2b5263-ae4e-46e9-a44e-8eb48b03d852"}, {"guid": "ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f"}, {"guid": "ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "5200c6f2-1800-49a7-a9aa-47388b4ea949:f3ad9ddc-fbab-469d-ab28-195cb725a1ff", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1017200013.3", "spisova_znacka": "7SaZ/1/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7SaZ/1/2017 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1017200013.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ac6e4a01-f398-4a5b-a81b-e926a49dab31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.602.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 602/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 602/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.602.2023.1"}, {"guid": "ussr:0208adaa-41d1-4530-8139-d4f5180ab1d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2023 z 11. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2023.1"}, {"guid": "ussr:805e84a4-2bf8-4c34-81a5-4cea183e994c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1"}]}