{"guid": "ussr:62ca9d10-b9af-4e24-83dd-5dbba59f2dc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:4.US.283.2011.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 283/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 283/2011 z 14. 9. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. septembra 2017, sp. zn. IV. ÚS 283/2011, ECLI:SK:USSR:2017:4.US.283.2011.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-09-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "nazov": "čl. 47 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51", "nazov": "čl. 51 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-51", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/62ca9d10-b9af-4e24-83dd-5dbba59f2dc2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.283.2011.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.283.2011.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.283.2011.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 283/2011-104\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,\nBernolákovo, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave\nsp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na Krajského súdu v Trnave takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í\nsolidárne uhradiť\n\ntrovy konania v sume 417,99 €\n\n(slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu\nadvokáta JUDr. Jozefa Holiča, Poľovnícka 4, Bernolákovo, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 24. júna 2011\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,\nBernolákovo, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 51\nods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n37 C 86/2007 z 28. októbra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 64/2010\nz 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 24/2011\nz 20. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľky uznesením sp. zn. IV. ÚS 283/2011 zo 7. júla\n2011 odmietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že ústavný súd sťažnosť\n\n2\n\nsťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv garantovaných\nústavou a dohovorom\n- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 37 C 86/2007 z 28. októbra 2009 odmietol\npre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie,\n- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú a\n- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú a vo vzťahu k namietanému výroku označeného rozhodnutia\no trovách dovolacieho konania odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nSťažovateľka nespokojná s výsledkom konania vedeného ústavným súdom\npod sp. zn. IV. ÚS 283/2011 podala sťažnosť č. 17127/12 Európskemu súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorej namietala, že jej vec nebola spravodlivo a verejne\nprerokovaná, pretože\n- vyjadrenie\n\n(ďalej len „žalovaný“) k jej odvolaniu jej nebolo doručené,\n\n- odvolacie konanie prebehlo bez ústneho pojednávania a\n- rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.\nO sťažnosti sťažovateľky rozhodol ESĽP rozsudkom Trančíková proti Slovenskej\nrepublike z 13. januára 2015, v ktorom konštatoval porušenie jej práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia označeného rozsudku ESĽP\nz 13. januára 2015 vyplýva, že námietku sťažovateľky týkajúcu sa verejného vyhlásenia\nrozsudku odvolacieho súdu ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. Z odôvodnenia\noznačeného rozhodnutia ESĽP, predovšetkým z jeho bodov 39 a nasl. vyplýva, že\nopomenutím povinnosti doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke\nk jej odvolaniu došlo podľa názoru ESĽP k popretiu jej práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s týmto záverom ESĽP zdôraznil, že konkrétny\nvýznam dotknutého vyjadrenia je v posudzovanom prípade málo dôležitý, keďže je\nna účastníkoch konania, aby posúdili, či si predmetný dokument (vyjadrenie žalovaného\nk odvolaniu sťažovateľky) vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Z uvedeného\ndôvodu je podľa názoru ESĽP právne nevýznamná skutočnosť, či vyjadrenie obsahovalo\n\n3\n\nnovú argumentáciu. Okrem toho bolo podľa názoru ESĽP bez pochýb, že vyjadrenie\nžalovaného bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť\npreto daná možnosť oboznámiť sa s ním. ESĽP sa v predmetnej veci sťažovateľky zaoberal\naj prípadnou existenciou osobitných okolností, ktoré by nedoručenie vyjadrenia žalovaného\nsťažovateľke ospravedlňovali. Po zistení, že sa nepreukázalo, že umožnenie sťažovateľke\noboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a prípadne sa k nemu vyjadriť, by nemalo žiaden\nvplyv na výsledok konania, či už preto, lebo prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu,\nalebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu, ESĽP dospel k záveru o porušení práva\nsťažovateľky zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver sa ESĽP už\nosobitne nezaoberal námietkou porušenia práv sťažovateľky, ku ktorému malo dôjsť tým,\nže odvolací súd rozhodol v jej veci bez nariadenia ústneho pojednávania.\nPodľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť\nnávrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej\norganizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná (ďalej len „orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde sa v tomto\nprípade nepoužije.\nV nadväznosti na rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike\nz 13. januára 2015 a uplatniac postup podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde,\nsťažovateľka ústavnému súdu doručila 9. októbra 2015 návrh na obnovu konania, ktorým sa\ndomáha obnovy konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011\na zrušenia uznesenia ústavného súdu zo 7. júla 2011, ktorým ústavný súd jej (pôvodnú)\nsťažnosť odmietol.\n\n4\n\nPodľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia\norgánu\n\nmedzinárodnej\n\norganizácie\n\nvyplýva\n\npovinnosť\n\nopätovného\n\npreskúmania\n\nnapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí\na napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie\nrozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie\núčelu obnovy konania.\nVychádzajúc z odôvodnenia predmetného rozsudku ESĽP z 13. januára 2015,\nústavný súd dospel k záveru, že v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na obnovu\nkonania, preto obnovu konania v napadnutom konaní nálezom sp. zn. III. ÚS 650/2015\nz 24. februára 2016 povolil. Súčasne na účely opätovného preskúmania pôvodných\nsťažnostných námietok sťažovateľky ďalším výrokom zrušil napadnuté uznesenie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/2011 zo 7. júla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPo povolení obnovy konania bola vec sťažovateľky v súlade s čl. II bodom 7\nRozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2016 – 28. 2. 2017\npridelená II. senátu ústavného súdu, ktorý o nej konal a rozhodoval v zložení uvedenom\nv záhlaví tohto nálezu.\nNa základe uvedených právnych východísk v intenciách nálezu sp. zn.\nIII. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 ústavný súd v rozsahu námietok sťažovateľky\nuvedených v sťažnosti opätovne preskúmal v jej právnej veci vydané napadnuté rozhodnutia\nokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou\nokresnému súdu okrem iného domáhala vydania veci – nákladného motorového vozidla\nznačky\n\n(ďalej len „sporné vozidlo“) proti žalovanému.\n\nOkresný súd rozsudkom č. k. 37 C 86/2007-101 z 28. októbra 2009 žalobu\nsťažovateľky zamietol. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala\n\n5\n\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 64/2010-166 z 27. októbra\n2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal ju nahradiť\nžalovanému trovy odvolacieho konania v sume 148,61 €.\nRozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla dovolaním. Uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 bolo jej dovolanie ako neprípustné odmietnuté\na sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume\n77,29 €.\nSťažovateľka nesúhlasí so závermi všeobecných súdov, že sporné vozidlo bolo\nsúčasťou konkurznej podstaty úpadcu\n\n(ďalej len „úpadca“),\n\na preto mohlo byť správcom konkurznej podstaty predané.\nPodľa názoru sťažovateľky nedošlo právne relevantným spôsobom k vneseniu\nnepeňažného vkladu jej manželom\n, do majetku úpadcu z dôvodu, že «podľa § 59 ods. 3 OBZ (dnes § 59\nods. 4 OBZ) „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ nebola uzatvorená\nmedzi sťažovateľkou (jej manželom) a\n\nv zmysle, ako bolo\n\ndohodnuté v čl. IV bod 5 Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992.\nPokiaľ by došlo k platnému a účinnému vneseniu majetku ako nepeňažný vklad do\nspoločnosti, tento „nepeňažný vklad“ musel byť zapísaný do Obchodného registra\nspoločnosti (ďalej len OR) podľa vtedy platného § 27 ods. 2 (dnes § 27 ods. 3 OBZ) a § 28\nods. 2 písm. c) s poukazom na ust. §§ 58, 59 a 488 OBZ.».\nSťažovateľka poukazuje tiež na to, že v základnom imaní úpadcu bola stále uvádzaná\nlen suma 200 000 Sk, čo sú peňažné vklady spoločníkov. Podľa jej názoru aj z tejto\nskutočnosti vyplýva, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu, keďže nedošlo\nkzvýšeniu základného imania o tento nepeňažný vklad. Ďalším argumentom v prospech\nzáveru sťažovateľky o tom, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu\ndo spoločnosti úpadcu, je skutočnosť, že nikdy nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu sporného\nvozidla, pričom podľa v tom čase platného a účinného § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\n\n6\n\nresp. podľa § 483 Obchodného zákonníka k platnému prevodu hnuteľného majetku bolo\npotrebné odovzdanie a prevzatie predmetnej hnuteľnej veci.\nVo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997,\nna ktorý sa poukazuje v odôvodneniach všetkých troch napádaných rozhodnutí,\nsťažovateľka tvrdí, že „nemá oporu v zákone, lebo vo výroku tohto rozsudku (nie je\nvyznačená žiadna hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť § 159 ods. 2 O. s. p.), preto tento\nrozsudok nie je rozsudkom na vymožiteľnosť plnenia“.\nSťažovateľka taktiež nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu\na s výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorými bola zaviazaná nahradiť\nžalovanému trovy odvolacieho, resp. dovolacieho konania. Vo vzťahu k výroku rozsudku\nkrajského súdu o povinnosti nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v celkovej\nsume 148,61 € uvádza: «Sme toho názoru, že v tomto prípade ide o svojvôľu súdu, lebo SKP\nmal požiadať súd o ustanovenie správcovi „osobitného správcu“ podľa § 9 ods. 1 ZKV,\nalebo ustanoviť SKP „zástupcu“ podľa § 9 ods. 2 ZKV, a preto podľa nášho názoru, trovy\nsa SKP nepriznávajú, nakoľko z nezákonne speňaženého majetku získal odmenu len\noficiálne viac ako 60 000 000 Mil. Sk...»\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje aj\ntým, že najvyšší súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odvolací súd vo veci rozhodol\nbez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu s takýmto postupom.\nPodľa názoru sťažovateľky odvolací súd „nemal právo konať a rozhodovať\nbez nariadenia pojednávania, lebo na takýto postup súdu neboli splnené podmienky podľa\n§ 6101 ods. 2 O. s. p., čo malo za následok, že žalobkyni bolo odopreté právo vyjadriť sa\nk dôvodom, ktoré odporca uvádzal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, čo malo za následok\nporušenie práva na spravodlivý súdny proces – vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom\nuvádzaných (odporcom) účastníkom konania“.\n\n7\n\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie\nnálezom takto rozhodol:\n«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Trnave, porušovateľ\nv 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo\nsťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46 ako\naj garantovaný podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom.\nŽiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR\nč. k. 3 Cdo 24/2011 zo dňa 20. 4. 2011, zruší Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n24 Co 64/2010 zo dňa 27. 10. 2010 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu v Trnave sp. zn.\n37 C 86/2007-101 zo dňa 28. 10. 2009 a vec vráti týmto súdom na ďalšie konanie.\nÚS SR sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n30 000 Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty (opotrebovanie zničenie)\nhnuteľného majetku, za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní\na rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade, ktorými rozhodnutiami bolo umožnené\nbeztrestne scudzovanie hnuteľnosti žalovanými v 1. a v 2. rade.\nPorušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané\nprimerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 30 000,- Eur...\nPorušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť\nsťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,96 Eur...»\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.\nIV. ÚS 283/2011 z 2. februára 2017 ju v časti namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu\nna jej prerokovanie, v časti namietaného porušenia čl. 51 ods. 1 ústavy napadnutým\nrozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vo zvyšnej časti\nsťažnosť prijal na ďalšie konanie.\n\n8\n\nPo prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského\nsúdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili,\nči trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nPredseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 169/17 z 30. marca 2017 ústavnému\nsúdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň sa vyjadril\nku kľúčovej námietke sťažovateľky, podľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej\nodvolaniu, ktorým napadla prvostupňový rozsudok, jej bola odňatá možnosť konať\npred súdom. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť\nústavného súdu, podľa ktorej môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému\nprostriedku druhého účastníka konania v niektorých prípadoch právne irelevantná. Predseda\nkrajského súdu zdôraznil, že vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka\nby malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ má vyjadrenie\nk odvolaniu zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto kontexte ďalej\npoukázal na to, že iný pohľad na realizáciu práva účastníka konania oboznámiť sa\ns vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály a opakujúci sa\nproces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania,\npričom takýto pohľad by mohol nadobudnúť až znaky prílišného právneho formalizmu,\nktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. S odkazom na individuálne\nokolnosti prejednávanej veci sťažovateľky predseda krajského súdu zároveň dospel v zhode\ns najvyšším súdom k záveru, že v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku sa\nvyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových častí\nnevyplýva, že by krajský súd k prijatiu záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu\nžalobkyne.\nDňa 21. apríla 2017 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie predsedníčky\nnajvyššieho súdu č. k. KP 3/2017-18, Cpj 14/2017 k jednotlivým dovolacím námietkam\nsťažovateľky. K námietke, podľa ktorej bola sťažovateľke odňatá možnosť konať\npred súdom tým, že odvolací súd prejednal jej vec a rozhodol o nej bez nariadenia\npojednávania, najvyšší súd uviedol:\n\n9\n\n„... podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol\núčinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej\nnariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie iba vtedy, ak ide o prípady\nuvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.; v ostatných prípadoch môže ale odvolací súd rozhodnúť aj\nbez nariadenia pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie\n§ 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie\nnenariadi, rozhoduje súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie\npojednávania ani nesúhlasom účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia\npojednávania. Otázku súhlasu alebo nesúhlasu účastníka konania s prejednaním odvolania\nbez nariadenia odvolacieho súdu nepovažoval najvyšší súd za významnú aj preto, lebo\nústavne akceptovateľný je (aj taký) postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil\nna prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie,\npo jeho odročení na neskorší termín, ale vec prejednal a rozhodol po 15. októbri 2008\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania (i keď sa účastník konania v danej veci jeho\nnariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich\nz § 156 ods. 3 O. s. p. (IV. ÚS 362/09).“\nK námietke, podľa ktorej sťažovateľka nebola upovedomená o verejnom vyhlásení\nrozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zdôraznil, že «v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p.\no veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,\noznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote\nnajmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade\nzachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku\nupovedomení spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 156 ods. 3 O. s. p. (viď „zoznam\nvecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia pojednávania“ založený\nv spise na č. l. 165)», a uzavrel, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu,\nnemohlo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom podľa § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu\n(ďalej aj „OSP“).\n\n10\n\nK sťažovateľkou\n\nvytýkanej\n\nvade\n\nspočívajúcej\n\nv nezohľadnení\n\nprocesných\n\nnesprávností v procese vykonávania dokazovania, vyhodnocovania jeho výsledkov\na zisťovania rozhodujúcich skutočností najvyšší súd uviedol:\n„... prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo\ndo 30. júna 2016 nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého\ndôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v\njudikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012. Dodáva, že do obsahu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).“\nK námietke sťažovateľky, podľa ktorej jej odvolací súd odňal možnosť konať pred\nsúdom tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, ktorým napadla\nprvostupňový rozsudok, najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil:\n«Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku podal vysvetlenie, prečo\nsťažovateľke nedoručil repliku žalovaného k jej odvolaniu. Dovolací súd k tomu zaujal\nprávny záver, ktorý aj primerane odôvodnil. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom\nuznesení poukázal na postupný vývoj judikatúry najvyššieho súdu a tiež ústavného súdu\nv tejto otázke (I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 462/2010). Vyslovil názor,\npodľa ktorého nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne druhej procesnej\nstrane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne irelevantné, lebo predmetné\nvyjadrenie - ako vyplýva zo spisu - nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu\no opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa vyjadrenie\nžalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových časti nevyplýva, že\nby odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.\n5.2. Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval v čase predchádzajúcom rozhodnutiu\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v inej veci tej istej žalobkyne, preto\nani nemohol reagovať na právne závery v ňom vyjadrené. V rozhodnutí z 13. januára 2015\n\n11\n\nvo veci Trančíková proti Slovenskej republike sa ESĽP zaoberal aj opodstatnenosťou\nnámietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu účastníka stojaceho na opačnej procesnej\nstrane v rámci odvolacieho konania. V tomto rozhodnutí dospel ESĽP k názoru, že aj keď\nvyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by\nsa účastník už nebol vyjadril v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide\no vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému\núčastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková\nargumentácia.\n5.3. Ústavnosť právneho názoru, ktorý vyjadril najvyšší súd v sťažnosťou\nnapadnutom rozhodnutí, bude posudzovaná ústavným súdom. Možno predpokladať, že\nústavný súd zaujme stanovisko aj v otázke vzájomného vzťahu (v istom zmysle si\nkolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej strane zásad\nkontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady hospodárnosti\nkonania. S prihliadnutím na tieto zásady pôjde zrejme o vyriešenie otázky, či má byť\nvýlučne len na účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné\npísomné vyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam\nvyjadrenia pre konanie a rozhodnutie, t.j. aby v primeranej miere zohľadňoval obsah\npodaní účastníkov konania, v nadväznosti naň uskutočňoval nevyhnutnú selekciu a podľa jej\nvýsledku doručoval protistrane len tie vyjadrenia účastníka konania, ktoré môžu mať\nskutočný vplyv na rozhodnutie súdu. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu je aj tu\nrozhodujúce nie formálne, ale materiálne hľadisko, ktoré vedie k záveru, podľa ktorého\nústavnoprávny rozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým\nsa sťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma. V súvislosti s tým najvyšší súd\npoukazuje na rozhodnutia ESĽP vo veciach Hanzl a Špadrna proti Českej republike,\nMatošek proti Českej republike a Cavajda proti Českej republike, v ktorých ESĽP využil\nprávomoc podľa čl. 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru vyhlásiť za neprijateľnú každú\nindividuálnu sťažnosť, ak sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.\n5.4. Je pravdou, že odvolacím súdom realizovaný procesný postup v danej veci\nnezodpovedal formalistickej požiadavke na doručenie každého vyjadrenia účastníka\nkonania protistrane, z materiálneho hľadiska ale - podľa názoru najvyššieho súdu - nemal\njeho procesný postup negatívny dopad v podobe sťažovateľkinej procesnej ujmy.»\n\n12\n\nNa základe uvedených skutočností predsedníčka najvyššieho súdu v záverečnej časti\nsvojho vyjadrenia vyslovila názor o tom, že námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňuje\nporušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom, sú bezdôvodné. Predsedníčka\nnajvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania.\nPodaním z 24. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde vyzval žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 37 C 86/2007\n(ďalej len „dotknutá osoba“) na prípadné vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľky. Podaním\ndoručeným ústavnému súdu 11. mája 2017 dotknutá osoba oznámila, že vyjadrenie\nk sťažnosti sťažovateľky podávať nebude.\nSťažovateľka na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu z 18. mája 2017\npodaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2017 zareagovala na vyjadrenia krajského\nsúdu a najvyššieho súdu, ktoré jej ústavný súd zaslal pre informáciu a prípadné zaujatie\nstanoviska. V podstatnej časti svojho podania sťažovateľka prezentovala argumenty,\nz ktorých podľa jej názoru možno dôvodne urobiť záver, že „do základného imania\nvnesené... predmetné nákladné vozidlo“ nebolo, keďže „nebolo\nvo vlastníctve, ani v držbe\n\n“.\n\nV konkrétnostiach sťažovateľka zdôrazňuje, že tento záver preukazujú aj vyjadrenia\nspoločníkov „adresované Slovenskej sporiteľni a. s., ako aj výpis z\n(je v spise – pozri základné imanie). Aj audítori:\nvo svojich audítorských správach za rok 1992; 1993; 1994 konštatujú, že im na požiadanie\nnebol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí sprivatizovaného majetku, ktorá úloha\nspoločnosťou\n\ndo dnešného dňa nesplnená nebola!“.\n\nSťažovateľka ďalej uvádza, že rešpektuje zásadu subsidiarity, ktorou sa riadi ústavný\nsúd pri svojej rozhodovacej činnosti, avšak zároveň uvádza, že k jej aplikácii možno\npristúpiť len za predpokladu, že „všeobecné súdy práva účastníka, ústavou chránené\na medzinárodnými zmluvami garantované, realizujú, akceptujú a procesne uplatňujú! Ak sa\n\n13\n\ndodržujú a striktne oddelene od ľudských práv a základných slobôd oddeľujú nemôže\nústavný súd tvrdiť, že zásada subsidiarity mu bráni preskúmavať spravodlivý proces\nvšeobecného súdu.“.\nK zásade verejnosti, ktorú sťažovateľka nepovažuje za absolútnu, a ku konštatovaniu,\npodľa ktorého nezaujatie stanoviska k vyjadreniu druhého účastníka konania nie je vždy\nporušením základných práv, zdôrazňuje, že „ak... od podanej žaloby sa koná zjavne\nporušujúc práva účastníka už nemožno uvažovať o procesných účinkoch či výnimkách, ktoré\nmožno realizovať iba vo veci, kde celé konanie je vedené snahou legalizovať zbavenie\nmajetku\n\na jeho manželky (sťažovateľky)...“.\n\nS prihliadnutím na rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí časti sťažnosti\nsmerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka žiada, aby ústavný\nsúd „sťažnosť prejednal na ústnom pojednávaní“.\nNa základe žiadosti sťažovateľky ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie\nna 14. september 2017.\nPodaním\n\ndoručeným\n\nústavnému\n\nsúdu\n\n11.\n\nseptembra\n\n2017\n\nsťažovateľka\n\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o upustenie od ústneho pojednávania,\nna základe čoho ústavný súd pojednávanie nariadené na 14. september 2017 zrušil a vec\nprejednal na neverejnom zasadnutí senátu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n14\n\nČasťou sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľka namieta\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdom rovní.\nV súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala... v jeho prítomnosti...\nV súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nII.1 Námietky sťažovateľky\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny odvolaním\nsťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľky\no vydanie veci zamietnutá. Sťažovateľka prostredníctvom svojej sťažnostnej argumentácie\nspochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne napáda\nprocesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania na prejednanie\nodvolania, v (ne)vyhlásení napadnutého rozsudku verejne a v nedoručení vyjadrenia\nžalovaného k jej odvolaniu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka napáda ďalej aj výroky\nnapadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu týkajúce sa náhrady trov\nodvolacieho konania a dovolacieho konania.\n\n15\n\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo v súlade s § 243b ods. 5 OSP\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského\nsúdu odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie\nprípustné. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nesprávne“\nz dôvodu, že sa ním najvyšší súd nedostatočným spôsobom vysporiadal ňou uvádzanými\ndovolacími dôvodmi. Prípustnosť dovolania odôvodňovala tým, že krajský súd\nv napadnutom konaní:\n- rozhodnutie vo veci samej nevyhlásil verejne (ďalej aj „námietka nevyhlásenia\nrozhodnutia verejne“),\n- nezaslal jej na vedomie a zaujatie stanoviska vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu\n(ďalej aj „námietka nedoručenia vyjadrenia žalovaného“) a\n- o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu\ns takýmto postupom (ďalej aj „námietka rozhodovania odvolacieho súdu bez nariadenia\npojednávania“),\n- právne a skutkové závery obsiahnuté v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho\nsúdu sú nesprávne (ďalej aj „námietka nesprávnosti skutkových a právnych záverov“).\nII.2 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\nV nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc\nzo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\n\n16\n\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nOkrem uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá\nokrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania\na „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou\nsúvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť\nsvoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.\nOsobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný,\na kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09,\nIV. ÚS 147/04).\nÚstavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať\npostup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných\nustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým\nv práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.\nÚstavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c\nods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá\nsa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie\npráva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých\nkomponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej\nhlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa\nrešpektovania\n\njednotlivých\n\naspektov\n\n„práva\n\nna\n\nspravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie“\n\n(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny (civilný)\nsúd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred\n\n17\n\nobčianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V okolnostiach posudzovanej veci\nsťažovateľky procesné podmienky dovolacieho konania upravovali ustanovenia v tom čase\nplatného a účinného § 236 a nasl. OSP.\nObčiansky súdny poriadok platný a účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu\no dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu obsahoval podrobnú\núpravu procesných nedostatkov, ktoré sa môžu v konaní pred všeobecnými súdmi\nvyskytnúť, ako aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť\nv dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími taxatívne vymenovanými procesnými\nvadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal Občiansky súdny poriadok priamo\nprípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú (boli) zároveň aj\nprípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Zo všeobecnej úpravy\nprípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne\nvyplýva (vyplývalo), že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené\npod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.\nV konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považoval ústavný súd za kľúčové\nvysporiadať sa s námietkou sťažovateľky o nevyhlásení rozsudku krajského súdu verejne\na s námietkou, že jej krajským súdom nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jej\nodvolaniu proti rozsudku prvého stupňa.\nII.4 K námietke nevyhlásenia rozsudku krajského súdu verejne\nK sťažovateľkou namietanému vadnému postupu krajského súdu, ktorý podľa jej\ntvrdenia nevyhlásil napadnutý rozsudok verejne, v dôsledku čoho jej mala byť odňatá\nmožnosť konať pred súdom, a teda mal byť naplnený dovolací dôvod v súlade s § 237\npísm. f) OSP, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n«Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 27. októbra 2010 (č. k. 164 spisu) vyplýva, že\nodvolací súd 27. októbra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia\nústneho pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje\nrozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia\n\n18\n\nrozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento\nprocesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste\nverejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3\nO. s. p. (viď „zoznam vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia\npojednávania“ založený v spise na č. l. 165).»\nS prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu, v ktorom sa konštatuje, že krajský súd dodržal zákonom ustanovený procesný postup\npre vyhlasovanie rozsudkov vo veciach, v ktorých všeobecný súd koná bez nariadenia\nústneho pojednávania, ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu, ktorý\nrešpektoval procesno-právne predpisy (dodržanie postupu ustanoveného v § 156 ods. 3\nOSP) nemohlo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu odňatia možnosti sťažovateľky konať\npred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté\nv napadnutom uznesení preto podľa názoru ústavného súdu v tejto časti napĺňa atribúty\nústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje túto\nnámietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že\ntento jeho záver korešponduje so zisteniami a záverom Európskeho súdu pre ľudské práva,\npodľa ktorého táto námietka sťažovateľky nemala náležitý skutkový základ, keďže\nv rozpore s jej tvrdeniami bol napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený\nv súlade s príslušnými vnútroštátnymi pravidlami. Na základe týchto zistení Európskeho\nsúdu pre ľudské práva námietku sťažovateľky o nevyhlásení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu verejne zamietol ako zjavne nepodloženú v súlade s čl. 35 ods. 3 písm. a)\na ods. 4 dohovoru (pozri body 25 – 31 rozsudku ESĽP z 13. 1. 2015).\nII.5 K námietke nedoručenia vyjadrenia žalovaného\nPodľa sťažovateľky jej bola odňatá možnosť konať pred súdom aj z dôvodu\n(ďalšieho) procesného pochybenia krajského súdu, ktoré spočívalo v tom, že jej nebolo\ndoručené vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, čím mal byť podľa jej názoru naplnený\ndovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.\n\n19\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke sťažovateľky uviedol:\n„Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010\nsp. zn. IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že\nprvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatných\núčastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť\nvyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho\nsúdneho poriadku (§ 209a ods. 1 O. s. p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.\nZ Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť\ndruhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka\nkonania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez\nnariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku\nposkytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania. Podľa právneho názoru\ndovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by\nmalo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie\nk odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu\npráva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi\nznamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného\núčastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu\nby takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného formalizmu, odporujúceho materiálnemu\nchápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia\nustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu\nrozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto dôvodov\ndovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať\nnezakladá sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej\nstrany k jeho odvolaniu. Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej\nveci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu\nžalobkyne druhej procesnej strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne\nirelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na\nrozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení dovolaním\nnapadnutého rozsudku sa vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho\n\n20\n\njednotlivých obsahových častí nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo\nvyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.“\nAnalyzujúc svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na námietku sťažovateľky,\npodľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu smerujúcemu proti\nrozhodnutiu prvostupňového súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej práv garantovaných\nústavou a dohovorom, ústavný súd konštatuje, že vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel\nk záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania\nvytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom\nkontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces\n(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012), a možno ho kvalifikovať\nako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).\nRovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje\nvytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.\nVšetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\nprocesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán\n(m. m. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).\nZároveň ústavný súd ale konštatuje, že argumenty uvádzané najvyšším súdom\nv citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia korešpondujú s právnymi názormi,\nktoré vyslovil v niektorých svojich rozhodnutiach. Na základe týchto právnych názorov\nústavný súd pripustil (IV. ÚS 19/2012), že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska\núčastníka konania, ktorý podal odvolanie k vyjadreniu druhého účastníka konania, k jeho\nodvolaniu pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná. O taký prípad ide podľa názoru\nústavného súdu vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje\nrozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie\nk opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).\nMožno poukázať aj na uznesenie sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. decembra 2010, v ktorom\nústavný súd akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie\nbezodkladne ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu\n\n21\n\nvo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili;\niná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 OSP a ani z iných jeho\nustanovení) nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť\nodvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska\nvyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide\no odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť\nvyjadrenie k opravnému prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi\nkonania.\nV kontraste\n\ns dosiaľ\n\nprezentovanými\n\nprávnymi\n\nnázormi\n\nústavného\n\nsúdu\n\na najvyššieho súdu možno poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,\npodľa ktorej „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov širšieho konceptu spravodlivého\nprocesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoju\nzáležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis\nproti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997,\nbod 23). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ďalej uvádza, že „koncept\nspravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so\nvšetkými predloženými dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“\n(Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný, bod 24).\nV posudzovanej veci sťažovateľky ESĽP zdôraznil, že konkrétny význam dotknutého\nvyjadrenia je len málo dôležitý, keďže je na účastníkoch konania, aby posúdili, či si\ndokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Súčasne reagoval na argument vlády\nSlovenskej republiky, ktorá poukázala na prípad Ringier Axel Springer Slovakia\n(rozhodnutie ESĽP zo 4. 10. 2011, sťažnosť č. 35090/07) a uviedol, že prípad sťažovateľky\nsa líši od citovaného prípadu, v ktorom sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že\nnedoručené vyjadrenie bolo akýmkoľvek odôvodneným názorom, ktorý skutočne mal alebo\naspoň mohol mať akýkoľvek relevantný vplyv na napadnuté rozhodnutie, zatiaľ čo\nv prípade sťažovateľky nebolo pochýb o tom, že vyjadrenie žalovaného predstavovalo\nriadnu právnu a skutkovú argumentáciu. Na základe uvedeného Európsky súd pre ľudské\npráva dospel k záveru, že v sťažovateľkinej veci sa nepreukázalo, že v prípade, ak by mala\n\n22\n\nsťažovateľka možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k odvolaniu a prípadne\nk nemu zaujať stanovisko, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok konania či už preto, lebo\nprijatý právny záver nepripúšťal diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu.\nNa tomto základe Európsky súd pre ľudské práva uzavrel, že opomenutím povinnosti\ndoručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke došlo k popretiu jej práva\nna spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13.\n1. 2015, body 43, 44, 46 a 47).\nZáver Európskeho súdu pre ľudské práva prezentovaný v rozsudku týkajúcom sa veci\nsťažovateľky je nepochybne prejavom formalistického prístupu k chápaniu práva na\nkontradiktórnosť konania, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý súdny proces v súlade\ns čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rešpektujúc autoritu Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd\nnemieni v tomto rozhodnutí zásadnejšie polemizovať so závermi štrasburského súdu\nvyjadrenými v jeho rozsudku Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 či\nich dokonca spochybňovať. Napriek tomu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,\nže ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je vo vzťahu k vymedzovaniu\nobsahu práva na kontradiktórnosť konania a jeho uplatňovaniu v právno-aplikačnej praxi\ncelkom jednotná, resp. jednoznačná, naopak možno v nej objaviť aj prvky inkompatibility,\nčo objektívne vyvoláva interpretačné a aplikačné problémy v judikatúre najvyšších súdnych\norgánov členských štátov Rady Európy.\nV nadväznosti na uvedené konštatovanie ústavný súd poukazuje na to, že Európsky\nsúd pre ľudské práva vo svojej judikatúre už pripustil, že právo na kontradiktórne konanie\nnie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností\nprejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej\nrepublike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).\nV niektorých výnimočných prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva\nv minulosti aj k záveru, že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní\na nemožnosť sťažovateľa zaujať k nemu stanovisko nemožno kvalifikovať ako porušenie\npráva na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva tak rozhodol v prípade, keď by\n\n23\n\npriznanie tých práv a možností vyjadriť sa, ktorých bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený,\nnemalo podľa jeho názoru žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup\nnedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok ESĽP z 28.6.2016 vo veci Čičmanec\nproti Slovenskej republike, bod 60). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je dôležitou\naj skutočnosť, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu,\nže mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by doručenie uvedeného\nvyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie (porovnaj rozsudok vo veci Verdú\nVerdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 43432/02, body 25 a 27).\nPodstatnou pre rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právas o neporušení práva\nna kontradiktórnosť konania z dôvodu nedoručenia vyjadrenia druhého účastníka konania\nbola v niektorých prípadoch aj absencia argumentácie sťažovateľa o tom, že by mu\nnedoručením vyjadrenia druhého účastníka a nemožnosťou zaujať k nemu stanovisko bola\nspôsobená škoda (ujma, pozri už citovaný rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku,\nbod 28). V posudzovanom kontexte Európsky súd pre ľudské práva dokonca uplatňuje\npostup podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru, t. j. vyhlasuje za neprijateľnú každú\nindividuálnu sťažnosť predloženú podľa čl. 34 dohovoru, ak dospeje k záveru, že sťažovateľ\nneutrpel podstatnú ujmu s výnimkou prípadov, keď dodržiavanie ľudských práv zaručených\ndohovorom a jeho protokolmi vyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti, a za predpokladu,\nže žiaden prípad nemôže byť odmietnutý z uvedeného dôvodu, ak nebol riadne preskúmaný\ndomácim súdom. Európsky súd pre ľudské práva teda s prihliadnutím na obsah zaslaných\nvyjadrení, v ktorých súdy ako účastníci konania pred Ústavným súdom Českej republiky\nodkazovali na argumentáciu obsiahnutú vo svojich rozhodnutiach, a berúc do úvahy\nabsenciu argumentov sťažovateľa, ktorými sa v reakcii na vyjadrenia súdov proti nim mienil\nbrániť, uznal, že nedoručenie vyjadrení súdov mu nespôsobilo podstatnú ujmu (rozhodnutie\nESĽP vo veci Holub proti Českej republike zo 14. 12. 2010, sťažnosť č. 24880/05; obdobne\naj Čavajda proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 17696/07\na Matoušek proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 9965/08).\nNa druhej strane je ústavnému súdu známy aj právny názor Európskeho súdu pre\nľudské práva, na základe ktorého neakceptuje (odmieta) argument o rozpore formalistického\n\n24\n\nuplatňovania práva na kontradiktórnosť konania so zásadou hospodárnosti konania\na zdôrazňuje, že povinnosť prejednania veci v primeranej lehote v súlade s čl. 6 ods. 1\ndohovoru nemožno vykladať spôsobom porušujúcim iné procesné práva zaručené čl. 6 ods.\n1 dohovoru (rozsudok vo veci BENET PRAHA, spol. s r. o., proti Českej republike,\nsťažnosti č. 33908/04, 7937/05, 25249/05, 29402/05 a č. 33571/06, rozsudok z 24. 2. 2011,\nbod 141).\nSúbežná existencia tak formálneho, ako i materiálneho prístupu k vymedzovaniu\nobsahových komponentov práva na kontradiktórnosť konania a tým aj k vymedzovaniu jeho\nobsahu pri jeho uplatňovaní v právno-aplikačnej praxi si z dôvodu objektívnej vzájomnej\ninkompatibility postojov účastníkov (kontradiktórneho) konania vyžaduje precízne určiť\npravidlá, kedy sa môže vo veci konajúci vnútroštátny súd (uplatňujúc materiálny prístup\nk právu na kontradiktórne konanie) odkloniť z dôvodu procesnej ekonómie, či iného\nrelevantného\n\ndôvodu\n\nod\n\npríliš\n\nformalistického\n\nprístupu\n\nk uplatňovaniu\n\npráva\n\nna kontradiktórnosť konania. Podľa názoru ústavného súdu takéto precízne a jednoznačné\npravidlá sa dosiaľ nepodarilo vytvoriť ani prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva.\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd poznamenáva, že otázkou „vzájomného\nvzťahu (v istom zmysle si kolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej\nstrane zásad kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady\nhospodárnosti konania“ sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaoberal aj\nnajvyšší súd zdôrazňujúc, že v podstate ide o riešenie otázky, „či má byť výlučne len\nna účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné písomné\nvyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam vyjadrenia\npre konanie a rozhodnutie“. Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení priklonil k materiálnemu\nprístupu k uplatňovaniu zásad kontradiktórnosti konania zdôrazňujúc, že „ústavnoprávny\nrozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým sa\nsťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma“.\n\n25\n\nÚstavnému súdu je taktiež blízky materiálny prístup k uplatňovaniu zásad\nkontradiktórnosti konania. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky však ústavný súd\npovažuje za vhodné a potrebné rešpektovať závery vyslovené v rozsudku Trančíková proti\nSlovenskej republike z 13. januára 2015, t. j. akceptovať primárne formalistický prístup\nk chápaniu práva na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý súdny\nproces v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vo veci sťažovateľky ESĽP v označenom\nrozsudku uplatnil.\nNa tomto základe ústavný súd zohľadňujúc právne názory vyslovené v rozsudku\nESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 dospel k záveru, že\npostupom odvolacieho súdu, spočívajúcom v tom, že nedoručil sťažovateľke vyjadrenie\nžalovaného k jej odvolaniu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, a teda jej svojím\npostupom ani neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného, krajský súd porušil\njednu z požiadaviek spravodlivého procesu, a síce požiadavku zaistenia kontradiktórnosti\nkonania. Rovnako nerešpektoval požiadavku kontradiktórnosti konania ako súčasti práva\nna spravodlivý proces ani najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý svojím rozhodnutím\nprocesné pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľkou namietaným postupom\nkrajského súdu a najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní,\nktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní\nokrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy\nza podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto\nmožnosťou disponuje druhý účastník (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný,\nKomanický proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45).\nVo\n\nvzťahu\n\nk\n\nsťažovateľkou\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nna prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd\nzdôrazňuje, že pojem „v prítomnosti“ účastníka je potrebné vykladať nie doslovne, ale\nfunkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť\nvnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné\nprávo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať nie len nariadením\npojednávania, ale aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa\n\n26\n\nk veci (v okolnostiach prejednávaného prípadu možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu\nžalovaného) napríklad aj písomne (m. m. II. ÚS 499/2012). V sťažovateľkinej veci však\ns prihliadnutím na dosiaľ uvedené táto minimálna procesná požiadavka vyplývajúca z čl. 48\nods. 2 ústavy zo strany krajského súdu v rámci odvolacieho konania dodržaná nebola.\nProcesné pochybenie krajského súdu neodstránil ani najvyšší súd v rámci dovolacieho\nkonania.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti nálezu\nposudzovaná námietka sťažovateľky o závažnom procesnom pochybení krajského súdu,\nktorý jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu a nedal jej tým ani možnosť\nzaujať k nemu stanovisko, pričom najvyšší súd toto procesné pochybenie odvolacieho súdu\nnenapravil, je opodstatnená.\nNa tomto východiskovom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nnapadnutým uznesením a krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť účastníkov\nv konaní zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci v jej\nprítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n\n27\n\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nrozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla\n2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nKrajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi\nústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude\npredovšetkým po vrátení veci doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu\nna prípadné zaujatie stanoviska a až následne vo veci opätovne rozhodnúť.\nKeďže ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu zrušil, ďalšími námietkami, ktorými sťažovateľka odôvodňovala\nporušenie identických práv zaručených ústavou a dohovorom, sa (vychádzajúc aj zo zásady\nminimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorou sa vo svojej\njudikatúre ústavný súd štandardne riadi, pozn.) nezaoberal (námietka rozhodovania\nodvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, resp. námietka nesprávnosti skutkových\na právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávnosti rozhodovania o náhrade\ntrov odvolacieho a dovolacieho konania).\n\n28\n\nSťažovateľka sa sťažnosťou domáha aj priznania primeraného finančného\nzadosťučinenia v sume 30 000 €, ktoré odôvodňuje aj stratou hnuteľného majetku, ku ktorej\ndošlo v dôsledku rozhodnutia všeobecných súdov v jej veci.\nV súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho\nzákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.\nÚstavný\n\nsúd\n\nžiadosti\n\nsťažovateľky\n\no\n\npriznanie\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia nevyhovel, pretože v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\npovažoval za dostatočné poskytnutie ochrany jej základných práv vyslovenie ich porušenia\na vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nUž len pre úplnosť ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že cieľom primeraného\nfinančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody,\nktorej sa sťažovateľka v rámci žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,\nokrem iných, domáha (m. m. II. ÚS 67/03, II. ÚS 834/2014).\nIV.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd\npriznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní pred\nústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4, Bernolákovo.\nÚstavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu\nzastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. mája 2017)\nvykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n\n29\n\n(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok\n2010, ktorá bola 741 € (úkony právnej služby vykonané v roku 2011) a za I. polrok 2016\n(úkon právnej služby vykonaný v roku 2017), ktorá bola 884 €.\nSťažovateľke ústavný súd priznal za 2 úkony vykonané v roku 2011 sumu 247 €\na režijný paušál 14,82 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a za 1 úkon vykonaný v roku 2017 sumu\n147,33 € a režijný paušál 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Celková úhrada trov konania tak\npredstavuje sumu 417,99 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania sú povinní zaplatiť sťažovateľke solidárne krajský súd\na najvyšší súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 263 Civilného sporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. septembra 2017\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-konkurzná podstata", "dovolanie", "vec (vo fyzickom zmysle)-vydanie veci", "vlastníctvo", "obnova konania-obnova konania pred ústavným súdom", "arbitrárnosť", "podmienky konania", "konanie-kontradiktórnosť", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "konanie-princíp rovnosti zbraní v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "24Co/64/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "3Cdo/24/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:185a72b6-f418-4158-83a4-47f726e67c31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.650.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 650/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.650.2015.2"}, {"guid": "ussr:68e5db26-0198-4bf8-940a-6471d396300c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.834.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 834/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 834/2014 z 25. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-25", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.834.2014.1"}, {"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/07 z 28. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624"}, {"guid": "ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:6a0a1d12-6e84-444c-b1ca-fe905b5a5f78", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/03 z 24. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-24", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a0a1d12-6e84-444c-b1ca-fe905b5a5f78"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:b94339a6-5b75-411d-be41-bece05228547", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 64/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.64.1997.1"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}