{"guid": "ussr:3f1cfa24-e32e-41b6-b125-8dcee14719c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.95.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 95/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/2017 z 12. 9. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 95/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.95.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-09-12", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3f1cfa24-e32e-41b6-b125-8dcee14719c3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.95.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.95.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.95.2017.2/text", "citacie_n": 15, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 95/2017-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa\nTkáčika v konaní o sťažnosti\nzastúpenej advokátskou kanceláriou Čarnogurský\nULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, za ktorú koná JUDr. Mag. Ján Čarnogurský,\nadvokát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo\npodľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015\n\nzrušuje\n\na\n\nvec mu\n\nvracia\n\nna ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho\nprávneho zástupcu, advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 95/2017-32 zo 14. februára 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy\npostupom a rozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016,\na súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571\nz 26. februára 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom\nkonania\n\npred\n\nOkresným\n\nsúdom\n\nBratislava\n\nsp. zn. 18 C 185/2004, v ktorom sa žalobca\n\n2\n\nIII\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„okresný\n\nsúd“)\n\n(ďalej len „žalobca“), domáhal určenia vlastníckeho práva.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 18 C 185/2004-1485 z 25. februára 2014 určil,\nže žalobca je vlastníkom majetku uvedeného v prílohe rozsudku (špecifikované guľové\nmlyny,\n\nmagnetické\n\nseparátory,\n\nelektromagnetické\n\nrotorové\n\nseparátory,\n\nšpirálové\n\nklasifikátory, mostové žeriavy, motory pohonu mlyna a ventilátory nachádzajúce\nsa v Krivorožskom ťažobnom a úpravárenskom kombináte okysličených rúd na Ukrajine).\nZároveň zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti\nzmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou\nRepublikou ako právnym predchodcom sťažovateľa na jednej strane a žalobcom na strane\ndruhej 29. decembra 1992 a vydania tohto majetku.\nAko vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, na základe medzinárodnej dohody\nmedzi vládami Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky,\nČeskoslovenskej socialistickej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík\no organizácii spolupráce pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského\nkombinátu okysličených rúd (ďalej len „KŤUK“) z 20. októbra 1983 (ďalej len\n„medzinárodná zmluva o výstavbe KŤUK“) a nadväzujúcich medzinárodných zmlúv\nsa realizovala výstavba tohto závodu v Dolinskej na Ukrajine. Následne bola\n29. decembra 1992 uzatvorená medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou\nako postupcom a právnym predchodcom žalobcu\n\nako postupníkom\n\nzmluva o postúpení pohľadávok (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“), ktorou\n(čl. III ods. 1) sa právny predchodca žalobcu zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK\nv súlade s medzinárodnou zmluvou o výstavbe KŤUK a ďalšími medzinárodnými zmluvami\n(stupeň rozostavanosti československej účasti na KŤUK bol vtedy 60 %) s tým,\nže postupník na splnenie tohto záväzku založí „novú obchodnú spoločnosť s ďalšími\nzainteresovanými subjektmi“ a postupca oznámi diplomatickou cestou právnym nástupcom\ndlžníka, t. j. vláde Ukrajiny a všetkým ďalším účastníkom medzinárodnej zmluvy o KŤUK\npostúpenie pohľadávky postupníkovi a zároveň požiada právneho nástupcu dlžníka\no písomný súhlas so skutočnosťou, že pohľadávka sa postupuje na postupníka. Predmet\n\n3\n\npostúpenia bol špecifikovaný v čl. I bode 1 zmluvy tak, že „postupca postupuje\npostupníkovi svoju pohľadávku s príslušenstvom a práva s pohľadávkou spojené. Túto\npohľadávku má voči dlžníkovi – vláde bývalého ZSSR, toho času voči jeho právnym\nnástupcom“. Podľa čl. II bodu 1 tejto zmluvy „pohľadávkou je existujúci právny nárok\nvlády ČSSR, vzniknutý na základe právoplatného a preukázateľného záväzku dlžníka – voči\nvláde bývalého ZSSR, ktorý riadne prešiel na právnych nástupcov dlžníka a ktorý\npredstavuje dodávky peliet do ČSFR, podľa obsahu a za podmienok medzinárodnej\nzmluvy“. Podľa čl. IV ods. 1 postupca touto zmluvou zároveň previedol majetok („objekty\na zaradenia vybudované na KŤUK“) do vlastníctva postupníka. Podľa čl. IV bodu 2 zmluvy\no postúpení pohľadávky „v prípade, že do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda\ns Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom postupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom\npostupcu, tj v súlade so zákonom o delení majetku federácie ČR a SR, s tým, že títo\nnástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady postupníka spojené s udržovaním\na ochranou tohto majetku“. Zároveň bolo dohodnuté i to, že ak sa dosiahne zmena\npodmienok medzivládnej dohody, ktorá by umožnila postupníkovi predaj tohto majetku,\nvyporiada sa výťažok z tohto predaja v pomere dva diely Česká republika a 1 diel Slovenská\nrepublika. Podľa čl. V bodu 2 tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva\núčinnou dňom podpisu oboma zmluvnými stranami a udelením súhlasu právnych nástupcov\ndlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka voči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.\nDohodou medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky z 15. júla 1993\no nástupníctve republík, práva a záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o KŤUK,\nako aj zo zmluvy o postúpení pohľadávky prevzala Slovenská republika.\nŽalobca v konaní tvrdil, že pri následných rokovaniach vláda Ukrajiny prejavila\nzáujem o dokončenie KŤUK ešte v roku 1993 (následný podpis protokolov k existujúcim\nmedzivládnym dohodám v Poprade 16. februára 1994). Žalobca záväzok plnil, v rokoch\n1994 – 1995 mal na stavenisku KŤUK okolo 400 zamestnancov a hoci pre neplnenie\nzáväzkov z Ukrajinskej strany boli práce zo strany žalobcu pozastavené a bol zavedený\ntzv. ochranný režim (od 10. júla 1995), žalobca naďalej zabezpečuje ochranu majetku.\nBol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky nadobudla účinnosť a je platnou\na i keby tomu tak nebolo, tak majetok (ktorý považuje za súbor hnuteľných vecí) nadobudol\n\n4\n\nvydržaním najneskôr k 1. januáru 2001 uplynutím vydržacej lehoty podľa ukrajinského\npráva. Naliehavý právny záujem o určenie, že žalobca je vlastníkom tohto majetku, videl\nžalobca v tom, že inak je jeho postavenie neisté, a to aj s ohľadom na to, že na ukrajinskej\nstrane je snaha o privatizáciu jej časti majetku. Ako vlastník majetku nie je preto žalobca\npovinný majetok vydať sťažovateľovi a vzájomný návrh treba zamietnuť.\nSťažovateľ považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny\núkon pre neurčitosť. Navyše, táto zmluva nikdy nenadobudla účinnosť a dohoda\ns Ukrajinou o dokončení KŤUK nebola riadne dosiahnutá. Žalobca vlastnícke právo\nk majetku nenadobudol ani vydržaním, pretože jednak nebol dobromyseľný a jednak sa na\ntento prípad nevzťahujú intertemporálne ustanovenia ukrajinského občianskeho zákonníka,\nktorý vydržanie zaviedol až 1. januára 2004 (vzťahujú sa iba na držbu, ktorá sa začala tri\nroky pred jeho účinnosťou). Sťažovateľ namietal i právomoc slovenských súdov\ns poukazom na to, že predmetom konania sú veci nehnuteľné (prevažná časť strojného\nzariadenia je už zabudovaná) a právomoc rozhodnúť o ich vlastníctve patrí ukrajinským\norgánom. V každom prípade však bol toho názoru, že je vlastníkom sporného majetku ako\nprávny nástupca Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a žalobca mu je povinný\nmajetok vydať tak, ako sa uloženia tejto povinnosti domáhal sťažovateľ vzájomným\nnávrhom.\nOkresný súd konštatoval svoju právomoc vo veci konať s odôvodnením,\nže predmetom konania sú veci, ktoré považoval za veci hnuteľné (iba ak by predmetom\nkonania bola nehnuteľnosť, s odkazom na dvojstrannú zmluvu medzi ČSSR a ZSSR\no právnej pomoci by na rozhodovanie bola daná právomoc justičných orgánov štátu,\nna území ktorého sa vec nachádza). Okresný súd viazaný skorším zrušujúcim uznesením\nkrajského súdu č. k. 3 Co 260/2013-1444 z 30. septembra 2013 považoval zmluvu\no postúpení pohľadávky z 29. decembra 1992 za absolútne neplatnú pre neurčitosť, avšak\nv súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu sa zaoberal posúdením splnenia\npodmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k veciam tvoriacim predmet konania právnym\npredchodcom\n\nžalobcu\n\nvydržaním\n\npodľa\n\nukrajinského\n\nobčianskeho\n\nzákonníka,\n\npričom dospel k záveru, že tieto podmienky boli splnené a vydržacia lehota uplynula\n\n5\n\n1. januára 2006. Z rovnakých dôvodov okresný súd zamietol i vzájomný návrh sťažovateľa.\nZáver, podľa ktorého predmetom sporu sú veci hnuteľné, vyplynul z toho, že zariadenia\nsú iba čiastočne zmontované, nevytvorili dosiaľ žiadny funkčný celok, sú oddeliteľné\na nejde o súčasti hál. Keďže nejde o vec nehnuteľnú, nie je dôvod na aplikáciu čl. 37\nZmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci (vyhláška ministra zahraničných vecí\nč. 95/1983 Zb. o Zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom\nsovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych,\nrodinných a trestných veciach), podľa ktorého na rozhodovanie vo veciach týkajúcich\nsa nehnuteľnosti je daná výlučná právomoc justičných orgánov zmluvnej strany, na území\nktorej leží. Naliehavý právny záujem o určenie vlastníctva žalobcu je daný, pretože\nz dokazovania jasne vyplýva, že medzi účastníkmi existuje stav právnej neistoty týkajúcej\nsa vlastníctva predmetu sporu. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je daná\njej neurčitosťou, pretože chýba jej podstatná náležitosť, jej predmet, keďže z nej nie je\nzrejmé, aká pohľadávka je postupovaná (§ 37 Občianskeho zákonníka); zo zmluvy skôr\nvyplýva, že malo ísť o prevod majetku do vlastníctva postupníka. Zmluva je preto\niba základom pre posúdenie dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníctva majetku žalobcom\nako jedného z hmotnoprávnych predpokladov vydržania podľa čl. 344 ods. 1 ukrajinského\nobčianskeho zákonníka, ktorý na vec treba aplikovať v súlade s § 8 zákona č. 97/1963 Zb.\no medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého sa vydržanie spravuje právom miesta, kde bola vec na začiatku. Ustanovenia čl. 344\nods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka sa vzťahujú aj na držbu, ktorá začala prv než\ntri roky pred jeho účinnosťou. Držba žalobcu bola dobromyseľná s ohľadom na obsah\nzmluvy o postúpení pohľadávky, v čase jej uzatvorenia nemal žiadny jej účastník\npochybnosť o jej platnosti. Držba bola i zjavná, kontinuálna a neprerušená, žalobca drží\nsporný majetok od roku 1993, resp. 1. januára 1994, keď došlo k ukončeniu procesu jeho\nprotokolárneho odovzdania a v držbe dosiaľ pokračuje, čo sťažovateľ ani nespochybnil.\nNaplnená bola i štvrtá podmienka pre vydržanie, a to absencia iného právneho titulu,\nkeď zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná. Žalobca vydržal predmet sporu\nk 1. januáru 2006, pretože ak držal vec viac ako tri roky pred nadobudnutím účinnosti\nukrajinského občianskeho zákona (vec držal pred 1. januárom 2001, účinnosť nadobudol\n1. januára 2004), do vydržacej doby sa započíta len obdobie po 1. januári 2001.\n\n6\n\nPretože žalobca je vlastníkom predmetu sporu, vzájomný návrh sťažovateľa o vydanie\npredmetu sporu, resp. určenie jeho vlastníctva, musel byť zamietnutý.\nProti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 185/2004-1485 z 25. februára 2014 podal\nsťažovateľ odvolanie. Namietal v ňom jednak odňatie možnosti konať pred súdom,\nku ktorému došlo tým, že okresný súd vo veci vykonal pojednávanie 25. februára 2014\nv jeho neprítomnosti napriek riadne odôvodnenej a preukázanej žiadosti o jeho odročenie,\nako aj nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu, ale najmä nesprávne\nskutkové zistenia okresného súdu a nesprávne právne posúdenie veci. Pri závere o tom,\nže predmetom konania sú veci hnuteľné, okresný súd nevzal do úvahy, že ide o komplex\nbudov a technológií, vychádzal iba z výpovede jedného svedka, iné svedecké výpovede\nnezohľadnil, nevykonal ohliadku na mieste samom, kde by zistil, že ide o veci pevne\nspojené so zemou. Dôsledkom toho je nesprávny záver o právomoci slovenského súdu.\nNesprávne právne vec posúdil okresný súd preto, že vyhodnotil všetky okolnosti tak,\nže žalobca bol pri vstupe do držby a počas nej dobromyseľný. Ak bola zmluva o postúpení\npohľadávky neplatná pre neurčitosť, rovnako neurčito je v nej vymedzený i majetok,\nčo muselo byť zrejmé i žalobcovi, nemohol byť dobromyseľný vo vzťahu k určito\nšpecifikovanému majetku (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na záver Ústavného súdu\nČeskej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. III. ÚS 50/2004 z 3. júna 2004). Navyše,\nv zmluve o postúpení pohľadávky bolo jednoznačne uvedené, že ak do 30. septembra 1993\nnedôjde k dohode s Ukrajinou o dokončení KŤUK, žalobca je povinný majetok vrátiť.\nK tomuto dátumu k uzatvoreniu takejto dohody nedošlo, čo musel vedieť i žalobca, a preto\naj keby dobromyseľne do držby vstúpil, od tohto času dobromyseľným držiteľom prestal\nbyť, pretože vedel, že má povinnosť majetok vrátiť. Navyše, ak vydržacia doba mala\nuplynúť k 1. januáru 2006 a toto súdne konanie sa vedie od septembra 2004 a sťažovateľ\nv ňom namietal vlastníctvo žalobcu už v podaní z 12. apríla 2005, žalobca ešte\npred uplynutím vydržacej lehoty musel vedieť o tom, že iná osoba si vlastnícke právo\nuplatňuje, čo vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal\ni na to, že ak sa otázky vlastníctva bezprostredne týkajú práv a povinnosti subjektu\nmedzinárodného práva, zákonné ustanovenia právnych noriem Ukrajiny o vydržaní nie je\nmožné aplikovať vo vzťahu k majetku takéhoto cudzieho štátu bez jeho súhlasu; čl. 344\n\n7\n\nobčianskeho zákonníka Ukrajiny sa nevzťahuje na vydržanie majetku proti subjektom\nmedzinárodného práva. Tieto závery vyplývajú z vyjadrenia Výboru Najvyššej rady\nUkrajiny pre zahraničné záležitosti a z vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny,\nktoré sťažovateľ predložil.\nO odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 292/2014-1571\nz 26. februára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi\nnáhradu trov konania nepriznal.\nKrajský súd sa v rozsudku č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 zaoberal\nnajprv tvrdením sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom vykonaním pojednávania\nv neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Dospel k záveru, že plánovaná cesta právneho\nzástupcu do zahraničia a pracovná vyťaženosť ostatných advokátov a koncipientov jeho\nadvokátskej kancelárie nebola dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania\na vzhľadom na to, že i odôvodnenie rozsudku okresného súdu považoval krajský súd\nza dostatočné, konštatoval, že k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom nedošlo.\nS argumentáciou sťažovateľa namietajúcou posúdenie majetku ako veci hnuteľných\na od toho sa odvíjajúcou otázkou právomoci slovenského súdu sa krajský súd vysporiadal\ntakto:\n„Pri posúdení charakteru majetku uvedeného v prílohe napadnutého rozsudku\nvychádzal súd prvého stupňa rovnako zo záverov odvolacieho súdu uvedených v uznesení\nč. k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30. 9. 2013, v ktorom sa odvolací súd vyjadril aj k otázke\nmožnej ohliadky s tým, že takéto dokazovanie nie je potrebné a bolo by nehospodárne\nvzhľadom k preukázaniu charakteru hnuteľných veci inými dôkaznými prostriedkami.\nSúd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol aj podstatný obsah\nvýpovedí svedkov\n\n(KŤUK sú predovšetkým stavby spojené pevnými základmi\n\nso zemou; výstavba KŤUK bola riešená ako komplexný kombinát; v tom sú zahrnuté\nsamozrejme i hnuteľné veci) a\n\n(podľa jeho technického pohľadu\n\nide o nehnuteľné veci, lebo ide o komplex budov a technológií, ktorých výstavba a\nrealizácia boli vzájomne podmienené a jedno bez druhého sú nevyužiteľné a nepredajné).\n\n8\n\nPodľa odporcu má z fotodokumentácie v odbornom stanovisku a z výpovedí svedkov\nvyplývať, že ide nielen o technológie, ale aj o konštrukcie (stavebné objekty) pevne spojené\nso zemou; hnuteľné veci sú súčasťou vybudovaných objektov, nie je možné ich oddeliť\nod vybudovaných objektov a sú určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.\nNavrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia vlastníctva (a odporca vydania)\n12 guľových mlynov zmontovaných a 23 nezmontovaných, 55 magnetických separátorov\nzmontovaných a 66 nezmontovaných, 65 elektromagnetických rotorových separátorov\nzmontovaných a 48 nezmontovaných, 14 špirálových klasifikátorov zmontovaných\na 8 nezmontovaných, 20 mostových žeriavov zmontovaných a 1 nezmontovaného,\n54 motorov\n\npohonu\n\nmlyna\n\nnezmontovaných,\n\n16\n\nventilátorov\n\na 8 nezmontovaných. Podľa odborného stanoviska\n\nzmontovaných\nide o strojové\n\nzariadenia (podrobne opísané a špecifikované), čo je zrejmé aj z fotodokumentácie\nako prílohy odborného stanoviska.\nV dohode medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe\nKrivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR\nzo dňa 24. 9. 1986 bolo o. i. dojednané, že československá strana zabezpečí výstavbu\nobjektov a dodávky technologického a pomocného zariadenia a materiálov z ČSSR\ndo ZSSR, nutných pre výstavbu objektov. V prílohe č. 2 dohody je uvedený prehľad\nzákladného\n\ntechnologického\n\nzariadenia\n\nmontovaného\n\nv\n\nobjektoch\n\nbudovaných\n\nčeskoslovenskými organizáciami (ktorý bol podľa poznámky zostavený podľa projektu s\ntým, že môže byť upresňovaný). Zahŕňa o. i.\n- guľové mlyny s centrálnym vyprázdňovaním 4500x6000 (MSC4500x6000)\nv počte 33 ks (ktorých špecifikácia zodpovedá guľovým mlynom uvedených v prílohe\nnapadnutého rozsudku);\n- separátor bubnový magnetický protiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 66 ks\na separátor bubnový magnetický poloprotiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 55 ks;\n- vysokointenzívny elektromagnetický rotorový separátor v počte 110 ks;\n- žeriav mostový v počte 2 + 2 ks;\n- ventilátor v počte 39 ks;\n- synchrónne motory 2500 kW v počte 22 ks (špecifikácia výkonu zodpovedá výkonu\nsynchrónnych motorov uvedených v prílohe napadnutého rozsudku).\n\n9\n\nPodľa čl. III ods. I zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 12. 1992 sa postupník\nzaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK v súlade s obsahom a podmienkami dokumentov\nuvedených v prílohe č. 1, t. j. o. i. v súlade s obsahom a podmienkami dohody medzi vládou\nČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského\nkombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986. Podľa čl. IV ods. I zmluvy\no postúpení pohľadávky postupca ako vlastník objektov a zariadení, vybudovaných\nna KŤUK, odovzdáva tento majetok do vlastníctva postupníka.\nAko dohoda medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe\nKrivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR\nzo dňa 24. 9. 1986, tak aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.1992 teda rozlišujú\nv rámci KŤUK objekty a zariadenia. Veci, ktoré sú predmetom požadovaného určenia\nvlastníctva, sú ako zariadenia veci hnuteľné. Nie sú súčasťou objektov vybudovaných\nna KŤUK, ako tvrdil odporca, keď k objektom, t.j. k nehnuteľnostiam podľa ich povahy\nnepatria; rovnako môžu byť oddelené bez toho, aby sa tým objekty znehodnotili. Predmetné\nveci predstavujú technologické vybavenie, ktoré už je alebo má byť v objektoch zmontované.\nTak ako ich možno zmontovať v objektoch, tak ich možno aj odmontovať bez toho,\naby sa objekty znehodnotili (čo potvrdili svedkovia označení súdom prvého stupňa).\nSú preto samostatnými hnuteľnými vecami, účelovo síce určenými na využitie v rámci\nKŤUK, avšak nepredstavujúce súčasť objektov. Uvedený záver napokon potvrdil aj samotný\nodporca, keď sa vzájomným návrhom domáhal ich vydania; ak by totiž predmetné veci\npredstavovali súčasť objektov ako hlavnej veci, tvorili by jednu vec, t. j. jeden celok\npodrobený jednému právnemu režimu a nebolo by možné domáhať sa vydania samotných\nsúčastí hlavnej veci. Vzhľadom na hnuteľný charakter týchto vecí je preto daná právomoc\nslovenského súdu na prejedanie a rozhodnutie predmetnej veci (a zároveň vylúčená\naplikácia čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch\nv občianskych, rodinných a trestných veciach, ku ktorej pristúpila ako Slovenská republika,\ntak Ukrajina (publikovaná pod č. 95/1983 Zb.), ktorej sa domáhal odporca).“\nPokiaľ sťažovateľ ďalej namietal v odvolaní nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov\ndokazovania okresným súdom o naplnení podmienky dobromyseľnosti žalobcu pri vstupe\ndo držby majetku, krajský súd konštatoval:\n\n10\n\n„V súvislosti s otázkou nadobudnutia sporného majetku do vlastníctva navrhovateľa\nvydržaním vzhliadol odporca v odvolaní vnútorný rozpor v závere súdu prvého stupňa,\nktorý odôvodnil dobromyseľné nadobudnutie držby z uzavretia zmluvy o postúpení\npohľadávky pri súčasnom konštatovaní jej absolútnej neplatnosti. Mal za to, že pri\nnešpecifikovaní predmetu vlastníckeho práva v zmluve o postúpení pohľadávky navrhovateľ\nnemohol predpokladať, že nadobúda vlastnícke právo k určitému majetku. Na podporu\nuvedeného označil záver uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004\nzo dňa 3. 6. 2004.\nSúd prvého stupňa dobromyseľné nadobudnutie držby (mimo dobromyseľnosti\nodporca v odvolaní splnenie ostatných podmienok vydržania nenamietol) odôvodnil\nokolnosťami jej nadobudnutia právnym predchodcom navrhovateľa (uzavretie zmluvy\no postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku\na jeho následné odovzdanie právnemu predchodcovi navrhovateľa). Odvolací súd\nna zdôraznenie správnosti uvedenej časti napadnutého rozsudku uvádza, že zmluva\no postúpení pohľadávky bola vyhodnotená ako absolútne neplatná pre neurčitosť\nvymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva podľa čl. IV ods. 1 zmluvy, keď bližšie\nnešpecifikovala objekty a zariadenia. Jej prílohou však bol zoznam dohôd, ktorý zahŕňal\ni dohodu medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského\nťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa\n24. 9. 1986,\n\nktorej\n\nprílohou\n\nbola\n\nšpecifikácia\n\nobjektov\n\ni\n\nprehľad\n\nzákladného\n\ntechnologického zariadenia. Nemožno opomenúť uznesenia vlády ČSFR č. 289\nzo dňa 16. 4. 1992 (ktorým bolo ministrovi vlády uložené ponúknuť Československú časť\nKŤUK k odkúpeniu), č. 649 zo dňa 2. 12. 1992 (ktorým bolo uložené ministrom\nhospodárstva a financií pripraviť a uzavrieť zmluvu o prevzatí práv a povinností k otázkam\nKŤUK s\n\na č. 675 zo dňa 19. 12. 1992 (ktorým súhlasila s návrhom zmluvy\n\no postúpení pohľadávky k otázkam KŤUK\n\nVzhľadom na uvedené celkové\n\nokolnosti predmetnej veci (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluvnou stranou\nzmluvy o postúpení pohľadávky bol štát) tak bolo preukázané dobromyseľné nadobudnutie\ndržby právnym predchodcom navrhovateľa. Právny predchodca navrhovateľa ani právny\npredchodca odporcu nemali žiadne pochybnosti o tom, aké objekty a zariadenia\nsú predmetom prevodu, t. j. aké objekty a zariadenia odovzdal postupca do vlastníctva\n\n11\n\npostupníka.\n\nUvedené\n\npotvrdzuje\n\naj\n\nsamotný\n\nodporca\n\nvo\n\nvyjadrení\n\nk\n\nnávrhu\n\nzo dňa 31. 3. 2005, podľa ktorého napriek skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávky\nnikdy nenadobudla právnu účinnosť, sa zmluvné strany správali tak, ako by sa tak stalo\n(t. j. mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je platná a účinná). Závery uznesenia\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004 zo dna 3. 6. 2004 nemožno\nv predmetnej veci aplikovať ani podporne, keď uvedené rozhodnutie sa síce zaoberalo\notázkou dobromyseľnosti ako podmienky vydržania, avšak so zreteľom na okolnosti danej\nveci, kedy autorom neplatnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod častí parciel\nbez geometrického plánu, bol samotný kupujúci. V predmetnej veci, keď postupcom bola\nČSFR a zmluva bola uzavretá v nadväznosti na uznesenie vlády ČSFR č. 675, nemožno\npredpokladať, že jej autorom bol právny predchodca navrhovateľa.“\nK odvolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho skutkového zistenia\nokresného súdu vo vzťahu k nedostatku dobromyseľnosti navrhovateľa v priebehu plynutia\nvydržacej doby v súvislosti s podaním návrhu na začatie konania a doručením vyjadrenia\nk návrhu s námietkou absencie vlastníckeho práva a k námietke o vedomosti žalobcu\no povinnosti\n\nmajetok\n\nvrátiť\n\npo\n\n30.\n\nseptembri\n\n1993\n\nodvolací\n\nsúd\n\nuviedol,\n\nže «hmotnoprávnou podmienkou vydržania v zmysle § 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nUkrajiny je dobromyseľné nadobudnutie držby, ktoré preukázané bolo, a nie\ndobromyseľnosť držby počas celého plynutia vydržacej doby. Nad rámec uvedeného\nvšak odvolací súd k tvrdeniu odporcu o vedomosti navrhovateľa ohľadom jeho povinnosti\nvrátiť sporný majetok podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky (ak mal za to,\nže vlastnícke právo k spornému majetku nadobudol na základe zmluvy o postúpení\npohľadávky) uvádza, že uvedený článok neobsahuje dojednanie o uzavretí dohody\ndo 30. 9. 1993, ale o jej dosiahnutí. Možno preto súhlasiť s takým výkladom uvedenej časti\nzmluvy, že pod pojmom „dosiahnutie“ (uvedeného v zmluve, ktorú jej účastníci podľa\nzáhlavia zmluvy „uzavreli“) je možné rozumieť i neformálnu dohodu o dokončení KŤUK.\nTakáto dohoda dosiahnutá bola, keď vychádzajúc z výpovede svedka\n\nboli zásadné\n\ndokumenty pripravené v mesiacoch august - september 1993; protokol medzi vládou\nSlovenskej republiky a vládou Ukrajiny za účelom pokračovania v spolupráci pri dostavbe\nobjektov KŤUK bol podpísaný dňa 16. 2. 1994 v Poprade a dodatok č. 4 dňa 20. 5. 1994\n\n12\n\nv Kyjeve; zmeny oproti verzii zo septembra 1993 pritom neboli obsahové, ale iba\ngramatické a štylistické. Výpovedi svedka\n\nkorešponduje záznam z rokovania\n\nna Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 1994, podľa ktorého\nbol uznesením vlády Slovenskej republiky č. 943 zo dňa 21. 12. 1993 vyslovený súhlas\nso znením protokolov parafovaných na úrovni námestníkov ministrov Slovenskej republiky\na Ukrajiny dňa 23. 11. 1993. Pri nespornej skutočnosti, že dojednávanie protokolu\ns dodatkom je dlhodobejším procesom, možno vychádzať vzhľadom na parafovanie\nprotokolov v novembri 1993 z výpovede svedka\n\no dosiahnutí neformálnej dohody\n\no dokončení KŤUK už v mesiacov august - september 1993. Na uvedenom základe\nby právnemu zástupcovi navrhovateľa ani pre prípad platnosti zmluvy o postúpení\npohľadávky nevznikla v čl. IV ods. 2 zmluvy dojednaná povinnosť vrátiť majetok\npostupcovi.».\nNa námietku sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci,\nku ktorému došlo nesprávnym výkladom a aplikáciou ukrajinského občianskeho zákonníka,\nkrajský súd takto zareagoval v závere odôvodnenia svojho rozsudku:\n„V súvislosti s vyjadrením Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti\na vyjadrením Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny ako dôkazmi označenými v odvolaní\nodporca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by boli uvedené dôkazy\nodvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O. s. p. (keď bol súdom prvého stupňa riadne\npoučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a netvrdil, že by tieto dôkazy bez svojej viny nemohol\noznačiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko odporca uvedené dôkazy neoznačil\nnajneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie na súde prvého stupňa,\nna uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. prihliadať. Odporca navyše\nnepreukázal, či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať\nustanovenia Občianskeho zákonníka Ukrajiny.“\nRozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 nadobudol\nprávoplatnosť 13. apríla 2015.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015\nsťažovateľ podal dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil tým, že sa rozhodlo vo veci, ktorá\n\n13\n\nnepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“)], pretože právomoc na rozhodovanie mali iba ukrajinské súdy, keďže predmetom\nsporu bol majetok nehnuteľný nachádzajúci sa na území Ukrajiny; ďalej odňatím možnosti\nkonať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], pretože pojednávanie 25. februára 2014\nbolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľa bez splnenia zákonných podmienok, ako aj tým,\nže odvolací súd sa vecne nezaoberal obsahom stanovísk ukrajinských štátnych orgánov,\nktoré sťažovateľ predložil s odôvodnením, že ide o nové dôkazy, na vykonanie ktorých\nneboli splnené zákonné podmienky, a napokon aj tým, že termín verejného vyhlásenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu nebol riadne zverejnený. Sťažovateľ poukázal na to,\nže krajský súd prekvapivo dospel k záveru o tom, že dohoda o dostavbe KŤUK bola\ndosiahnutá včas, čo bol názor dosiaľ v konaní nevyslovený a sťažovateľ sa k nemu nemal\nmožnosť vyjadriť, pretože sa o ňom dozvedel až z rozsudku krajského súdu. Dovolanie\nodôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] spočívajúce v chybnom posúdení podmienok vydržania podľa\nukrajinského práva a na to nadväzujúce nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2\npísm. c) OSP].\nNajvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 dovolanie odmietol,\npretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok\nneprípustný.\nNajvyšší súd svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o záver o neprípustnosti dovolania\npodľa § 237 písm. a) OSP, odôvodnil takto:\n„V prejednávanej veci ide o spor s cudzím prvkom, nakoľko majetok, ktorý\nje predmetom tohto konania, sa nachádza v cudzine, konkrétne na území Ukrajiny.\nPodľa čl. 37 Zmluvy o právnej pomoci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam\nsa spravuje právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej nehnuteľnosť leží.\nNa rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa nehnuteľností je daná právomoc justičných\norgánov tejto zmluvnej strany.\nPodľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom\nustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná\n\n14\n\nzmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie\nmedzinárodnej zmluvy.\nPodľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom\nak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej\nsmeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide\no majetkové práva, ak tu má majetok.\nZ vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pre vyriešenie otázky právomoci súdu\nv predmetnej veci bolo nevyhnutné skúmať povahu sporného majetku, t. j. či ide o veci\nhnuteľné alebo nehnuteľné; právomoc slovenského súdu by bola daná jedine v tom prípade,\nže by sa jednalo o hnuteľné veci.\nVeci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené\nso zemou pevným základom (§ 119 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).\nSúčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené nej,\ntoho, že by sa tým vec znehodnotila (§ 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\nPri skúmaní charakteru predmetného majetku dovolací súd vychádzal predovšetkým\nzo záverov odborného stanoviska\n\n., v zmysle ktorého ide o strojové\n\nzariadenia, z ktorých časť nie je ešte ani zmontovaná. V prípade týchto strojových zariadení\npreto niet pochybností, že sa jedná o hnuteľné veci. Pokiaľ ide o už zmontované zariadenia,\nz výsluchov vyplynulo, že neboli nikdy uvedené do prevádzky a doteraz nevytvorili žiaden\nfunkčný celok. Dovolací súd poukazuje najmä na výpovede svedkov\na\n\nz ktorých je zrejmé, že tieto zariadenia by bolo možné z hál odmontovať\n\nbez toho, aby sa haly znehodnotili. Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožňuje\ns názorom nižších súdov, že zmontované strojové zariadenia nemožno považovať za súčasť\nobjektov (hál) vybudovaných na KŤUK, teda za súčasť nehnuteľností v zmysle § 120 ods. I\nObčianskeho zákonníka, ale sa jedná o samostatné hnuteľné veci. V podrobnostiach\ndovolací súd odkazuje na v tomto smere vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho\nsúdu. So zreteľom na prijatý záver o hnuteľnom charaktere sporného majetku a z toho\nvyplývajúcu nemožnosť aplikácie č1. 37 Zmluvy o právnej pomoci, dovolací súd uzatvára,\nže právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie tejto veci bola daná.\nVadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ preto žalovaná vytýkala neopodstatnene.“\n\n15\n\nPokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, zakladajúce\nprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd sa postupne s jednotlivými\ndovolacími argumentmi sťažovateľa takto vysporiadal:\n„Pokiaľ žalovaná videla vadu tejto povahy v tom, že súd prvého stupňa\nna pojednávaní uskutočnenom 25. februára 2014 konal v neprítomnosti jej právnej\nzástupkyne, táto jej námietka neobstojí.\nPodľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.\nAk sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého\ndôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne\npritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.\nDôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka\no odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,\nindividuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia\npojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu\nmôže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti\núčastníka o odročenie pojednávania.\nAko vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa po tom, čo akceptoval žiadosť\nžalovanej o odročenie pojednávania vytýčeného na 13. februára 2014, zmenil termín\npojednávania vo veci na 25. februára 2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnej\nzástupkyni žalovanej doručené 27. januára 2014. Podaním z 18. februára, doručeným súdu\nprvého stupňa 19. februára 2014, právna zástupkyňa žalovanej požiadala o odročenie\npojednávania. Žiadosť odôvodnila tým, že jej advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján\nČarnogurský, ktorý detailne pozná priebeh celého sporu a venuje sa mu v podstate\nod začiatku, má v predmetnom čase plánovanú pracovnú cestu mimo územia Slovenskej\nrepubliky (na preukázanie tejto skutočnosti priložila letenku) a tiež pracovnou vyťaženosťou\njej ostatných advokátov a advokátskych koncipientov.\nDovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že plánovaná pracovná\ncesta jedného z advokátov právnej zástupkyne žalovanej a pracovná vyťaženosť ostatných\njej advokátov a koncipientov bez ďalšieho nepredstavujú dôležité dôvody pre odročenie\npojednávania. Taktiež možno prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, že žalovaná\nnepreukázala, že išlo o pracovnú cestu (z letenky účel pobytu nevyplýva) a ani jej\n\n16\n\ndlhodobejšiu plánovanosť (letenka bola zakúpená až po troch týždňoch od prevzatia\npredvolania na pojednávanie a až následne doručená žiadosť o jeho odročenie). Navyše,\nžalovaná v plnomocenstve udelenom JUDr. Mag. Jánovi Čarnogurskému (č. l. 507 spisu)\nvýslovne súhlasila so substitúciou. Ako správne uviedol odvolací súd, v odvolaní spomínaná\nžiadosť žalovanej, aby sa JUDr. Mag. Ján Čarnogurský nenechal v konaní zastupovať iným\nadvokátom, ale konal výlučne sám, nebola v čase konania predmetného pojednávania\ntvrdená a ani preukázaná. Účelovostí tohto dodatočného tvrdenia žalovanej napokon\nnasvedčuje i obsah samotnej žiadosti o odročenie, v ktorom sa poukazovalo na pracovnú\nvyťaženosť iných advokátov a koncipientov právnej zástupkyne žalovanej. Rovnako\ni okolnosť, že termín pojednávania bol nariadený na týždeň jarných prázdnin\nškolopovinných detí, nebola v žiadosti o odročenie pojednávania uvedená, preto\nna ňu pri skúmaní správnosti postupu súdu prvého stupňa nemožno prihliadať. Vychádzajúc\nz uvedeného dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade boli splnené podmienky\npre konanie pojednávania v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovanej; v tejto spojitosti\npreto žalovanej nemohla byť odňatá možnosť pred súdom konať.“\nPokiaľ sťažovateľ namietal neprihliadnutie odvolacím súdom na vyjadrenia\nukrajinských štátnych orgánov, ktoré obsahovali rozhodujúce argumenty podávajúce\nkompletne odlišný právny výklad vydržania a ktoré odvolací súd označil za nové dôkazy,\nnajvyšší súd v tomto postupe krajského súdu nevidel odňatie možnosti konať pred súdom\ns takýmto odôvodnením:\n«Charakteristickým pre slovenské medzinárodné právo súkromné je, že cudzie\nprávne predpisy sú považované za právo a nie za skutkovú okolnosť, ktorú by bolo potrebné\ndokazovať. Zásada „iura novit curia“ preto platí nielen vo vzťahu k právnym predpisom\nuverejneným alebo oznámeným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzným\naktom, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom\nvestníku Európskej únie (viď § 121 O. s. p.), ale možno ju vo všeobecnosti vztiahnuť\naj na cudzozemské právne predpisy. Z uvedeného potom vyplýva, že cudzie právo nemôže\nbyť predmetom dokazovania v pravom zmysle slova; dokazujú sa totiž len skutočnosti\núčastníkmi tvrdené alebo tie, ktoré vyšli v konaní inak najavo. Dovolací súd pripomína,\nže rovnaký\n\nprístup\n\nk\n\nriešenej\n\nproblematike\n\n17\n\nzastáva\n\ni\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nČeskej\n\nrepubliky (porovnaj napr. jeho rozhodnutia sp. zn. 33 Cdo 3529/2010 alebo sp. zn.\n21 Cdo 1012/2013). Keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom\nkonaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania\npodľa Občianskeho zákonníka Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno\npovažovať za skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 205a ods. 1\nO. s. p., ale len za súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne\nako v prípade priloženia judikatúry, či odbornej komentovanej literatúry). K odňatiu\nmožnosti žalovanej konať pred súdom by preto v tejto súvislosti mohlo dôjsť jedine vtedy,\nkeby odvolací súd na prednesenú argumentáciu žalovanej vo svojom rozhodnutí nijako\nnereagoval, čo sa ale v danom prípade nestalo (viď odôvodnenie nižšie v časti námietky\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia).»\nPokiaľ sťažovateľ označil rozhodnutie krajského súdu za prekvapivé vzhľadom\nna jeho záver o uzatvorení dohody s Ukrajinou o dokončení KŤUK do 30. septembra 1993,\nnajvyšší súd svoj názor o nedôvodnosti tohto argumentu takto odôvodnil:\n«Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd\n(na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto\nnetvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého\nstupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných\nprávnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu\nvýsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných\n(„nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom\núčastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“\nprávneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.\nV danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu\nprvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch stupňov založili\nsvoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Odvolací súd v zhode\ns názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o neplatnosti Zmluvy o postúpení\npohľadávky\n\npre\n\nneurčitosť\n\nvymedzenia\n\npredmetu\n\nprevodu\n\nvlastníckeho\n\npráva,\n\no nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalovanej na požadovanom určení,\nako aj o splnení podmienok vydržania sporného majetku podľa ukrajinského práva právnou\n\n18\n\npredchodkyňou žalobkyne. Širší výklad pojmu „dosiahnutie“ dohody o dostavbe KŤUK\nodvolacím súdom nemohol mať za následok prekvapivosť napadnutého rozhodnutia,\nnakoľko v tomto duchu argumentovala žalobkyňa už v konaní pred súdom prvého stupňa,\npričom odvolací súd tento výklad uviedol v reakcii na odvolaciu námietku žalovanej\na aj to len nad rámec podstatnej argumentácie, v zmysle ktorej podmienkou vydržania\nje dobromyseľné nadobudnutie držby a nie dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby.\nZa zavádzajúce možno označiť tvrdenie žalovanej, že odvolací súd v tejto veci už dvakrát\nvyslovil, že nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním majúcim základ\nv absolútne neplatnej Zmluve o postúpení pohľadávky nie je možné. V oboch\npredchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach totiž odvolací súd konštatoval, že existencia\nvlastníckeho práva na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky vylučuje nadobudnutie\nvlastníckeho práva vydržaním a v druhom rozhodnutí už aj výslovne uviedol, že predmetnú\nzmluvu možno považovať za základ pre posúdenie žalobkyne ako dobromyseľného\nnadobúdateľa držby sporných nehnuteľností.»\nS ostatnými dôvodmi tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom (nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a verejné neoznámene termínu vyhlásenia jeho\nrozhodnutia) sa najvyšší súd takto vysporiadal:\n«V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne o nedostatkoch v odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016\na ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie\n\nrozhodnutia\n\nneobsahuje\n\nzásadné\n\nvysvetlenie\n\ndôvodov\n\npodstatných\n\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.\nPrávo účastníka (a povinnosť súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nvyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti. Ide o podstatnú náležitosť každého\nrozhodnutia súdu, považovanú za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces.\nPožiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach\n\n19\n\nSlovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., pričom v spojitosti s § 211 ods. 2\nO. s. p. platí toto ustanovenie primerane aj pre odvolací súd. Uvedené zákonné ustanovenie\nje potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava\") vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru\nESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak,\nže rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody na ktorých je založené. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti\nkaždej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa Špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis\nv. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný\nsúd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa či. 46 ods. I Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho.\naby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, I. ÚS 241/07, I. ÚS 211/12).\nV danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v prejednávanej\nveci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo\ndovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým\ndospel odvolací súd, ale tiež právne posúdenie týchto záverov a postačujúce vysporiadanie\nsa s odvolacími námietkami žalovanej. Veľkú pozornosť venoval odvolací súd predovšetkým\notázke charakteru sporného majetku, ktorej vynesenie bolo rozhodujúce pre posúdenie\nprávomoci súdu, ako aj tvrdeniam žalovanej o odňatí jej možnosti konať pred súdom\nz dôvodu vykonania pojednávania v neprítomnosti jej právnej zástupkyne. So závermi, ktoré\nv tejto súvislosti prijal, sa napokon vyššie stotožnil aj dovolací súd. S poukazom na § 14\nods. 3 O. s. p. odvolací súd označil za správny aj postup súdu prvého stupňa, ktorý\nneprihliadol na námietku zaujatosti vznesenú žalovanou, nakoľko v nej namietala len\n\n20\n\npostup sudcu v konaní o prejednávanej veci. Odvolací súd reagoval aj na argumentáciu\nžalovanej o nesplnení podmienok vydržania sporného majetku opierajúcu sa o vyjadrenia\nukrajinských štátnych orgánov, keď považujúc ich za dôkazy, ktoré neboli označené\ndo vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, s poukazom na poučenie žalovanej\npodľa § 120 ods. 4 O. s. p. a ustanovenie § 205a ods. 1 O. s. p. konštatoval, že na ne nebolo\nmožné v odvolacom konaní prihliadať. Podľa názoru dovolacieho súdu, napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu sa nedá označiť za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.\nústavne nekonformné. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nemožno\nv žiadnom prípade považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv žalovanej.\nŽalovaná taktiež s poukazom na to, že na webovej stránke Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky nebolo zverejnené oznámenie o konaní verejného\nvyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, vyslovila pochybnosti, či v danom prípade bol\nzachovaný postup v zmysle ustanovení O. s. p. týkajúcich sa verejného vyhlásenia rozsudku.\nPodľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom\nbez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku\nna úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný\npostup bol v danom prípade zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného\nvyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim uvedenému ustanoveniu.\nNa č. l. 1568 spisu sa nachádza úprava predsedu senátu zo 17. februára 2015 obsahujúca\npokyn pre kanceláriu, aby oznámila na úradnej tabuli súdu termín verejného vyhlásenia\nrozsudku v predmetnej veci, ktorý bol určený na 26. februára 2015 o 10.20 hod, na č. d. 50.\nZ oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (označeného tým istým\nč. l. 1568) vyplýva, že bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 20. februára 2015 (teda šesť\ndní pred termínom vyhlásenia) a zvesené 27. februára 2015. Zverejnenie tohto oznámenia\naj na internetovej stránke súdu zákon nevyžaduje. Vzhľadom na to, že postup odvolacieho\nsúdu v prejednávanej veci sa nepriečil zákonu, možno aj túto námietku žalovanej označiť\nza neopodstatnenú.»\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 nadobudlo\nprávoplatnosť 25. októbra 2016.\n\n21\n\nSťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného\npráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu\nč. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 odôvodnil zásadnými chybami v právnom\nposúdení veci a extrémne nesúladným vyhodnotením výsledkov dokazovania, na ktoré\npoukazoval v podanom odvolaní v spojení s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia\nodvolaním, v dôsledku čoho je rozsudok krajského súdu zmätočný a arbitrárny. Sťažovateľ\nzdôraznil, že všeobecné súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrila do právomoci slovenských\nsúdov, čo bolo dôsledkom nesprávneho skutkového a právneho posúdenia vecí, ktoré boli\npredmetom sporu, a poukázal i na to, že mu bola vykonaním pojednávania okresným súdom\nvo februári 2014 odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej argumentoval tým,\nže dobromyseľnosť držby žalobcom bola posúdená arbitrárne: na jednej strane krajský súd\npovažoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny úkon a majetok\nv nej za nedostatočne špecifikovaný, na druhej strane s odkazom na rovnakú zmluvu\nuzavrel, že žalobca vstupoval na jej základe do držby dobromyseľne. Za podstatné\nsťažovateľ označil i to, že ukrajinské právne normy o vydržaní boli aplikované nesprávne\n(čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka stanovujúci podmienky vydržania,\nako aj jeho čl. 8 obsahujúci prechodné ustanovenia). Ak žalobca mal do držby vstúpiť\nv roku 1992, v tom čase ukrajinský občiansky zákonník vydržanie nepoznal, potom ani jeho\nčl. 344 ods. 1 nebolo možné aplikovať. Nesprávne bola posúdená i podmienka, podľa ktorej\nnadobudnutie držby je dobromyseľné iba vtedy, keď táto osoba nevie a nemôže získať\nvedomosť o tom, že iná osoba má vlastnícke právo k veci. Súdy nezohľadnili,\nže predchodca žalobcu už v roku 1999 adresoval sťažovateľovi ponuku na vrátenie majetku\na žiadal o úhradu dovtedy vynaložených nákladov. Súdy sa dostatočne nevysporiadali\nani s tým, že žalobca v dôsledku neuzatvorenia zmluvy s Ukrajinou do 30. septembra 1993\nmusel vedieť, že týmto dňom je povinný majetok vrátiť. Úvaha krajského súdu o tom,\nže zmluva nemusela byť v termíne uzatvorená a postačovalo iba, že údajne v tom čase\nrokovania k jej uzatvoreniu smerovali a bola uzatvorená neskôr, nemá oporu v jej obsahu.\nNavyše režim vlastníctva majetku bol daný medzinárodnou zmluvou, ktorá predpokladala,\nže vlastníkom KŤUK sa stane ZSSR, čo rovnako vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu.\nVšeobecné súdy nevzali do úvahy ani to, že dohody a protokoly o výstavbe KŤUK\n\n22\n\nsú uzatvorené medzi suverénnymi štátmi (postupom podľa Viedenského dohovoru),\ntieto nie je možné meniť zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou jedným zo štátov\na ani inak jednostranne a všetky právne vzťahy súvisiace s výstavbou KŤUK sa riadia\nvýlučne medzinárodným právom verejným. Krajský súd sa žiadnym spôsobom\nnevysporiadal ani s obsahom vyjadrení ukrajinských štátnych orgánov, hoci ich obsah\npoznal a sťažovateľ ním argumentoval, v zmysle ktorých ustanovenia o vydržaní nemožno\naplikovať proti subjektu medzinárodného práva, ak tento subjekt na to neudelil súhlas.\nKrajský súd tieto vyjadrenia mylne považoval za dôkazy, ktoré nemohol z procesných\ndôvodov vykonať, hoci ich obsah iba objasňoval cudzie právo a mal sa s ním vysporiadať\npri právnom posúdení veci. Na tento argument však v odôvodnení svojho rozhodnutia\nnapokon nijako nereagoval.\nSťažnosť na porušenie rovnakých základných práv uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd jeho\ndovolanie meritórne neprejednal a odmietol ho ako neprípustné, hoci jeho prípustnosť bola\ndaná rozhodnutím o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov i viacnásobným odňatím\nmožnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Hoci najvyšší súd sám dospel k záveru o tom,\nže vyjadrenia štátnych orgánov Ukrajiny predložené sťažovateľom neboli dôkazom, a teda\nich obsah mal byť krajským súdom zohľadnený, pretože „právo sa nedokazuje“, žiadny\nprocesný dôsledok tomuto pochybeniu krajského súdu nepriznal.\nPredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním č. k. KP 3/2017-17\nz 26. apríla 2017, ktorým navrhla sťažnosti nevyhovieť, pretože napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné, nie je\nsvojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a tak ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd\nsa v ňom vysporiadal so všetkými dovolacími argumentmi sťažovateľa. Súčasne vyslovila\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania.\nAj predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 3144/17 z 30. marca 2017 navrhol\nsťažnosti nevyhovieť, a to s poukazom na to, že dôvody, na ktorých je rozhodnutie\nkrajského súdu založené, sú dostatočné. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími\n\n23\n\nnámietkami sťažovateľa, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani nepresvedčivé. Súčasne\nvyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.\nSťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu a krajského súdu zhrnul\ndôvody sťažnosti a zdôraznil, že sa pridržiava doterajšej argumentácie. Zvýraznil ďalej to,\nže hoci odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú rozsiahle a javia sa i podrobnými,\npoužívajú navonok sofistikovanú argumentáciu, ktorá však má iba zdôvodniť zrejmú\nnespravodlivosť rozhodnutí. Konanie pred všeobecnými súdmi je zaťažené omylom\nv aplikácii práva, obe napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a ústavne neudržateľné.\nAj sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,\npretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\n\n24\n\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nÚstavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť\nvýkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí,\nči v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je\narbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje\nrozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,\nIV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\n\n25\n\nzákladného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý\nmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.\nZ toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený\nstav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\nZ pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných\npráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto\npráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža\nkolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej\naplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\núlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,\nale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely\nzistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,\nviedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala\nproti postupu a rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015.\nArgumentáciu sťažovateľa možno rozdeliť do niekoľkých relatívne samostatných skupín:\nsťažovateľ namieta jednak nezohľadnenie tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom\nvykonaním pojednávania okresným súdom v jeho neprítomnosti, jednak posúdenie\n\n26\n\nprávomoci slovenského súdu na rozhodnutie sporu, ďalej nezohľadnenie argumentácie\nk výkladu ukrajinského práva obsiahnutej v stanoviskách ukrajinských štátnych orgánov\npredložených sťažovateľom a napokon skutkové a právne závery krajského súdu týkajúce\nsa splnenia podmienok vydržania podľa ukrajinského občianskeho zákonníka.\nVo vzťahu k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom a rovnako tak vo vzťahu\nk posúdeniu povahy vecí, ktoré sú predmetom konania ako vecí hnuteľných, ústavy súd\npovažuje podrobné a presvedčivo odôvodnené závery krajského súdu v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia za dostatočné a priliehavé. Krajský súd jasne a zrozumiteľne tieto\nzávery vysvetlil a ústavný súd sa s nimi stotožňuje, pričom zároveň poukazuje i na právne\nnázory vyslovené v tejto súvislosti najvyšším súdom v rozhodnutí o sťažovateľovom\ndovolaní. Ani ústavný súd nenachádza v postupe okresného súdu, ktorý vykonal\npojednávanie vo februári 2014 v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na tieto dôvody\nzásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.\nNaopak, postup zástupcu sťažovateľa vníma i ústavný súd kriticky ako účelový. Rovnako\ntak právny záver o povahe vecí tvoriacich predmet sporu ako vecí hnuteľných zodpovedá\nobsahu jednotlivých v konaní vykonaných dôkazov vyhodnotených v ich vzájomných\nsúvislostiach.\n\nNedôvodnosť\n\ntýchto\n\nnámietok\n\nsťažovateľa\n\nvšak\n\nnič\n\nnemení\n\nna opodstatnenosti tejto sťažnosti ako takej, ktorú ústavný súd nachádza vo zvyšku\nargumentácie sťažovateľa.\nNa základe uvedeného ústavný súd najprv konštatuje, že ani záver o danosti\nprávomoci slovenských súdov vo veci konať a rozhodnúť nie je záverom, ktorý\nby z hľadiska jeho ústavného posúdenia neobstál. To platí zároveň i pre záver krajského\nsúdu o tom, že na posúdenie prípadného nadobudnutia majetku žalobcom vydržaním\nv situácii, keď zmluva o postúpení pohľadávky je nepochybne absolútne neplatným\nprávnym úkonom, je potrebné aplikovať právo štátu, na území ktorého sa predmet sporu\nnachádza, t. j. právo Ukrajiny.\nSťažovateľ však ďalej namietal, že krajský súd nezohľadnil obsah stanovísk\nukrajinských štátnych orgánov predložených sťažovateľom (vyjadrenie Výboru Najvyššej\n\n27\n\nrady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí\nUkrajiny), ktoré považoval za dôkazy, pričom tak postupoval s odôvodnením, že tieto\ndôkazy sťažovateľ neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo\ndokazovanie na súde prvého stupňa, a preto na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle\n§ 120 ods. 4 OSP prihliadať. Ich obsahom sa krajský súd ani žiadnym spôsobom\nnezaoberal, na vysvetlenie čoho však uviedol iba to, že sťažovateľ „nepreukázal,\nči a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať ustanovenia\nObčianskeho zákonníka Ukrajiny“. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom\nnajvyššieho súdu vysloveným k tejto otázke v odôvodnení rozhodnutia o sťažovateľovom\ndovolaní, podľa ktorého „keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom\nkonaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania podľa\nObčianskeho zákonníka Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno považovať\nza skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 205a ods. 1 O. s. p., ale len\nza súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne ako v prípade priloženia\njudikatúry, či odbornej komentovanej literatúry)“. Vzhľadom na obsah odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd sa obsahom právnej\nargumentácie obsiahnutej v týchto vyjadreniach dostatočne nezaoberal, pričom svoj postup\nodôvodnil iba tým, že nie je zrejmé, či ide o legálny výklad na to povolaného orgánu\nUkrajiny. Podstata právneho názoru vyjadreného v stanovisku Výboru Najvyššej rady\nUkrajiny pre zahraničné záležitosti pritom spočíva tak, ako na to poukazuje sťažovateľ,\npráve v názore, podľa ktorého zákonné ustanovenia o vydržaní nie je možné aplikovať\nvo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve cudzieho štátu bez udelenia súhlasu\njeho orgánov s aplikáciou ustanovení národného práva, a podstata vyjadrenia Ministerstva\nzahraničných vecí Ukrajiny zasa v tom, že čl. 344 účinného občianskeho zákonníka\nUkrajiny sa nevzťahuje na majetok subjektov medzinárodného práva, pričom bez súhlasu\nsubjektov medzinárodného práva nie je možné uplatňovať kolízne normy ukrajinského\nnárodného práva. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,\ntáto argumentácia sťažovateľa ostala bez odpovede, hoci ide o argumentáciu pre vec\npodstatnú.\n\n28\n\nÚstavne neudržateľnými a nekonzistentnými sa však javia i právne názory a skutkové\nzistenia krajského súdu týkajúce sa splnenia samotných podmienok vydržania žalobcom\npodľa čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka, a to i v kontexte jeho\nprechodných ustanovení.\nAko z rozhodnutí všeobecných súdov v tejto veci vyplýva, podľa čl. 344 ods. 1\nukrajinského občianskeho zákonníka osoba, ktorá nadobudla držbu k majetku inej osoby\ndobromyseľne a pokračuje vo výkone držby majetku otvorene a bez prerušenia, môže\nnadobudnúť vlastnícke právo k takémuto majetku po uplynutí vydržacej doby, ktorá je päť\nrokov pri hnuteľných veciach a desať rokov pri nehnuteľných veciach.\nAko z čl. IV bodu 2 zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, „v prípade,\nže do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom\npostupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom postupcu, t.j. v súlade so zákonom o delení\nmajetku federácie ČR a SR, s tým, že títo nástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady\npostupníka spojené s udržovaním a ochranou tohto majetku“. Podľa čl. V bode 2 tejto\nzmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva účinnou dňom podpisu oboma zmluvnými\nstranami a udelením súhlasu právnych nástupcov dlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka\nvoči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.\nPokiaľ všeobecné súdy vychádzali z toho, že rozhodujúcim momentom\npre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu je moment jeho vstupu do držby majetku,\nbolo potrebné tento moment najprv jednoznačne ustáliť, toto skutkové zistenie presvedčivo\noprieť o vykonané dôkazy (obdobne moment účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky)\na podľa relevantnej právnej normy posúdiť dobromyseľnosť žalobcu s ohľadom na všetky\npreukázané okolnosti veci vrátane obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ani v prípade,\nak rozhodujúcim momentom pre posúdenie dobromyseľnosti je moment vstupu do držby,\nnemôže ostať bez akýchkoľvek dôsledkov ani skutočnosť, že v zmluve o postúpení\npohľadávky bola dojednaná povinnosť vrátenia majetku pre prípad, že v stanovenom čase\nnebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, ako to uvádza krajský súd,\na to bez ohľadu na právny záver o jej absolútnej neplatnosti. Pokiaľ podľa názoru\n\n29\n\nvšeobecných súdov práve táto zmluva je základom dobromyseľnosti žalobcu, potom musí\nbyť zohľadnená i jeho vedomosť o „podmienenosti“ jeho ďalšieho vlastníctva dosiahnutím\nuvedenej\n\ndohody.\n\nNavyše,\n\npokiaľ krajský súd vykladá\n\ntoto ustanovenie\n\ntak,\n\nže sa nevyžadovalo uzatvorenie takejto dohody (jej právny vznik), ale postačovalo\njej „neformálne“ dosiahnutie, vykladá vôľu zmluvných strán. K svojmu záveru však\ndospieva iba s poukazom na to, že uzatváranie takýchto dohôd je dlhodobý proces\na aj o zmluve o postúpení pohľadávky zmluvné strany uviedli, že ju „uzatvorili“, pričom\npoužitie odlišných pojmov malo potvrdiť ich odlišný obsah. Takáto argumentácia krajského\nsúdu sa nejaví vzhľadom na použitú dikciu ustanovenia zmluvy o postúpení pohľadávky\npriliehavou ani dostatočnou. Vo vzťahu k otázke, či na vec z hľadiska intertemporálnych\nustanovení možno vôbec ustanovenia ukrajinského občianskeho zákonníka aplikovať\na akým spôsobom má byť čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka vykladaný,\nsíce okresný súd poukázal na niektoré rozhodnutia ukrajinských súdov ich označením\nspisovou značkou, ako ale vyplýva z ďalšieho obsahu spisu, vznikla pochybnosť o obsahu\na presnosti prekladu niektorých z nich. Ostatne javí sa, akoby všeobecné súdy spoznávali\naplikované ukrajinské právne normy predovšetkým prostredníctvom vyjadrení účastníkov\nkonania, čo je nedostatočné.\nÚstavný súd už aj v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov\na ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď\nsa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona\n(nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 71/2013-36 z 23. mája 2013). Preto, hoci gramatický\nvýklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve\nna to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých\nspornou normou.\nÚstavný súd zároveň podotýka, že ani povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu\nslovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku\ncudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu\nv jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu.\nZistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho\n\n30\n\nprávneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani\nskutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia\nvnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke\njej ústavnej konformnosti.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV ÚS 77/02, IV.ÚS299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.\nZ toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený\nstav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma\n(IV.ÚS 77/02).\nVzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces rozsudok\nkrajského súdu neobstojí, pretože v danom prípade došlo postupom krajského súdu k takej\ninterpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,\nt. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal\ndostatočným spôsobom s pre vec podstatnou argumentáciou sťažovateľa.\nS ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\nnálezu).\nVo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nrozsudkom krajského súdu ústavný súd najprv uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria\nnielen veci, ale aj práva a pohľadávky (m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil,\nže rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,\nzaoberal sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do jeho základného práva\nvlastniť a pokojne užívať majetok (I. ÚS 640/2014).\n\n31\n\nÚstavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným\nrozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru,\nže vo veci sťažovateľa toto pochybenie všeobecných súdov\n\nper se neznamená,\n\nže toto rozhodnutie predstavuje nezákonný zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to najmä s ohľadom na predmet konania, ktorým bola\nurčovacia žaloba. Keďže ústavný súd nezistil reálny zásah do tohto práva sťažovateľa,\njeho sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Skutočnosť, že všeobecné súdy\npochybili vo vzťahu k svojim procesným povinnostiam, totiž automaticky nezakladá zásah\ndo hmotných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani v časti, v ktorej namietal porušenie\noznačených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 359/2015\nz 30. júna 2016. Pokiaľ totiž najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho\nneprípustnosti pre nezistenie naplnenia podmienok uvedených v § 237 OSP, tento jeho\nzáver je dostatočne a presvedčivo odôvodnený a zodpovedajúci zmyslu právnej úpravy\nprípustnosti dovolania. Ako vyplýva z už uvedeného, ani ústavný súd nedospel k záveru,\npodľa ktorého by na rozhodovanie vo veci nebola daná právomoc slovenských súdov.\nStotožňuje sa i s postupom okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie vo februári 2014\nv neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, pretože pre takýto jeho postup boli splnené\nvšetky zákonné podmienky. Ani podľa názoru ústavného súdu neboli listiny, ktorými\nsa odmietol odvolací súd zaoberať, dôkazmi, ale, tak ako už bolo uvedené, ich obsah\nbol súčasťou právnej argumentácie sťažovateľa. Ústavný súd už viac ráz konštatoval\ni ústavnú súladnosť občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vysloveného v stanovisku\nz 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 2/2016). Vzhľadom na to, že ani vo veci sťažovateľa nešlo\no výnimočný prípad podľa druhej vety tohto stanoviska, dovolanie sťažovateľa bolo\npotrebné považovať za neprípustné, a pokiaľ sa v tejto situácii najvyšší súd jeho dôvodmi\nuž meritórne nezaoberal, inak postupovať ani nemohol. To však nič nemôže zmeniť\nna závere ústavného súdu smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu pre jeho\nextrémne nesprávne právne posúdenie veci dané najmä spôsobom aplikácie ukrajinského\npráva, a to i v kontexte so s tým spojenými skutkovými otázkami.\n\n32\n\nIII.\nAk ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné\nprávo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2\nzákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva\nsťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).\nKrajský súd sa bude musieť vysporiadať najmä s tvrdením sťažovateľa,\npodľa ktorého neboli splnené jednotlivé podmienky vydržania stanovené ukrajinskou\nprávnou úpravou, osobitne s ohľadom na to, že osobou, voči ktorej má vydržanie smerovať,\nje subjekt medzinárodného práva, ale aj s otázkou či a z akých dôvodov obstojí alebo\nneobstojí tvrdenie sťažovateľa o tom, že žalobca do držby dobromyseľne nevstúpil.\nÚstavný súd sťažovateľovi napokon priznal náhradu za tri úkony právnej služby\n[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016 a stanovisko k vyjadreniu\nz 25. mája 2017 podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16\nods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený\nv roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €; v roku 2017 je základná sadzba\n147,33 € a hodnota režijného paušálu 8,84 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia\nsťažovateľa tak predstavujú sumu 459,33 €. Keďže si však sťažovateľ uplatnil právo\nna náhradu trov konania v celkovej výške 363,80, bola mu náhrada trov v tejto výške\nústavným súdom i priznaná.\n\n33\n\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) v lehote\ndvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde;\nbod 3 výroku nálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntoto\n\nrozhodnutie\n\nnadobúda\n\nprávoplatnosť\n\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2017\n\n34\n\ndňom", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "vydržanie", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "medzinárodné právo-súkromné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/292/2014", "guid": "4d5f69ba-b50e-4253-b684-1bce3bb1855f:9b750ce9-0ef4-4487-be9b-bbbf1013e9df", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:b503f0fd-f57c-4088-a6a3-2a7797e41f87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 71/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 71/2013 z 23. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-23", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b503f0fd-f57c-4088-a6a3-2a7797e41f87"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "4d5f69ba-b50e-4253-b684-1bce3bb1855f:9b750ce9-0ef4-4487-be9b-bbbf1013e9df", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1304121902.6", "spisova_znacka": "3Co/292/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/292/2014 z 25. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1304121902.6"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5286efb7-454f-4e4e-8515-587300352546", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.537.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 537/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 537/2025 z 14. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.537.2025.1"}, {"guid": "ussr:2e2a38d6-1223-4418-bec4-c9b714f08eb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.281.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 281/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 281/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.281.2022.1"}, {"guid": "ussr:e35072ff-c7c3-48d7-9f4a-af56de8d4f37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.61.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2022 z 1. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.61.2022.1"}, {"guid": "ussr:611e616b-19c7-4a45-a64e-e6e2adea8e69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.633.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 633/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 633/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.633.2020.1"}, {"guid": "ussr:b975c203-18c0-40bd-92b8-ba6506440057", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.553.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 553/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 553/2017 z 10. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.553.2017.1"}, {"guid": "ed88e6ea-c7fe-43d0-88ee-3ee8d329f9a9:ca62ff78-6dff-44f2-b137-87660da31914", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:3115226234.4", "spisova_znacka": "41Cob/76/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/76/2023 z 25. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:3115226234.4"}, {"guid": "283b4160-52db-4da1-989b-84268fb96c96:02fb9119-d56b-4d1b-9c3e-fb0e8256b1dd", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6124268923.1", "spisova_znacka": "13Co/136/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/136/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6124268923.1"}, {"guid": "97d45f8e-6c4e-4982-bc56-a557e1a6fe90:35a9f38a-5d1d-4fde-ae1f-b0d86fc6b4b7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6124269798.1", "spisova_znacka": "17Co/21/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/21/2025 z 25. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6124269798.1"}, {"guid": "735e65be-b905-4aec-a280-0512f537bab7:f4bada11-01d3-4e6c-9c85-900d2bceee3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6124270179.1", "spisova_znacka": "14CoCsp/33/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoCsp/33/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6124270179.1"}, {"guid": "c1e4a12b-1fe0-4efd-8648-06f2973c8a72:2660201c-6ba9-481c-b5a4-a27696ed5bac", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6124269225.1", "spisova_znacka": "11Co/108/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/108/2024 z 19. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-12-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6124269225.1"}, {"guid": "4b119d53-7d8d-417a-b088-e7f05323e8c1:cb27b9fd-8544-434d-b723-eec9ae81e45a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:5817204933.1", "spisova_znacka": "15Co/114/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/114/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:5817204933.1"}, {"guid": "8df9e7c3-5f91-4115-a60b-1f79cf0b7366:1f6470cd-8e98-438c-b664-7bc7f4894c75", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116201488.1", "spisova_znacka": "5CoPr/9/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/9/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116201488.1"}, {"guid": "9e01fbf7-50c2-4dfc-b247-a34832a40290:53b9c28a-4eed-44ed-9d0f-1f8e18f3dfae", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3513212801.1", "spisova_znacka": "19Co/127/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/127/2017 z 25. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3513212801.1"}, {"guid": "6c95965d-673b-416b-923e-c2a30b34bd86:c62e3e74-9895-43f8-95ea-3301f6fa373e", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:6125219478.5", "spisova_znacka": "30C/34/2025", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 30C/34/2025 z 9. 10. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:6125219478.5"}, {"guid": "95232510-f679-4fb0-aa7d-ba00db75ea35:4eabd688-3306-49e5-a122-b5fe8e0ae228", "ecli": "ECLI:SK:OSRS:2025:6124270179.4", "spisova_znacka": "10Csp/53/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 10Csp/53/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Rimavská Sobota", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRS:2025:6124270179.4"}]}