{"guid": "ussr:9811b05e-f7a5-4d8e-8c81-e23b7e24eda3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 877/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 877/2016 z 13. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. decembra 2016, sp. zn. III. ÚS 877/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9811b05e-f7a5-4d8e-8c81-e23b7e24eda3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1/text", "citacie_n": 31, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 877/2016-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, advokátska kancelária, Živnostenská 2,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012,\nuzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 105/2011 z 31. augusta 2011\na sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. decembra 2015 dourčená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na\nspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej\nlen „okresný súd“) sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012, uzneseniami Krajského súdu\n\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 105/2011 z 31. augusta 2011\na sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 46 T 4/2011 z 31. marca 2011 oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry\nBratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 482/2009 zo 17. januára 2011,\nktorá mu kládla za vinu spáchanie skutku kvalifikovaného ako prečin neoprávneného\nzásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)\ns poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, keďže skutok okresný súd nepovažoval\nza trestný čin.\n3. O odvolaní okresnej prokuratúry proti uvedenému rozsudku okresného súdu\nrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 105/2011 z 31. augusta 2011 tak,\nže prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom\nrozsahu znovu prejednal a rozhodol.\n4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012 uznal\nsťažovateľa vinným zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu\nalebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom\nna § 138 písm. b) Trestného zákona a odsúdil ho na peňažný trest v sume 400 €. V prípade\nnevymožiteľnosti peňažného trestu okresný súd uložil sťažovateľovi náhradný trest odňatia\nslobody v trvaní dvoch mesiacov.\n5. Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa krajský súd\nuznesením sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 zamietol ako nedôvodné.\n6. Vzhľadom na výsledok konania podal sťažovateľ proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu dovolanie, ktoré najvyšší súd v konečnom dôsledku uznesením sp. zn. 2 Tdo 41/2015\nz 28. júla 2015 odmietol.\n\n2\n\n7. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd, ako aj krajský a najvyšší súd zasiahli\ndo jeho základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie,\na to rozhodnutiami, na základe ktorých bol právoplatne odsúdený.\n8. Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil tým, že krajský súd v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 105/2011, ktorého výsledkom bolo zrušenie oslobodzujúceho rozsudku\nokresného súdu z 31. marca 2011, „vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní\npred... súdom prvého stupňa a to bez toho, aby niektorý z nich sám vykonal alebo\nzopakoval“ a vec vrátil okresnému súdu, aby „prehodnotil vykonané dôkazy“ .\n9. Okresný súd následne rozsudkom z 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným\nzo spáchania stíhaného prečinu, avšak „v novom konaní nevykonal žiaden nový dôkaz, ktorý\nby odôvodňoval zmenu skutkových a právnych názorov, ku ktorým dospel vo svojom\npredchádzajúcom rozsudku“, a „odsudzujúci rozsudok“ okresný súd „odôvodnil iba tým,\nže je viazaný právnym názorom“ krajského súdu, preto „prehodnotil dôkazy“ a „neostávalo\niné, i keď sa nestotožňuje so závermi Krajského súdu..., ako ustáliť vinu a uložiť primeraný\ntrest“.\n10. Sťažovateľ v opravnom prostriedku proti rozsudku okresného súdu uviedol, že\n«predmetný odsudzujúci rozsudok v plnom rozsahu vychádza z „právnych“ záverov\nKrajského súdu... ako má byť vo veci rozhodnuté, ktoré však nemajú žiadnu oporu\nv dokazovaní». Konštatovanie krajského súdu v rozhodnutí zo 17. októbra 2012, ktorým\nbolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozhodnutiu zamietnuté,\nže „Súd I. stupňa... rešpektoval pokyn odvolacieho súdu a vykonané dôkazy prehodnotil.\nSúd I. stupňa vykonal na... hlavných pojednávaniach všetky dostupné dôkazy potrebné na\nrozhodnutie... a tieto... aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach... vyhodnotil“,\npodľa sťažovateľa „pôsobí úplne absurdne“, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť,\nže okresný súd „po zrušení jeho oslobodzujúceho rozsudku... nevykonal žiadne ďalšie\nhlavné pojednávanie, ani žiadne ďalšie dôkazy, iba už vykonané dôkazy v rozpore\n\n3\n\nso spôsobom ako ich predtým sám hodnotil a vlastným názorom, vyhodnotil tak, ako mu to\nprikázal Krajský súd..., aby došlo k odsúdeniu sťažovateľa“.\n11. Sťažovateľ prízvukoval, že krajský súd „podrobne hodnotí dôkazy, ktoré sám\nnikdy nevykonal ani nezopakoval“.\n12. V dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 83/2012\nzo 17. októbra 2012 sťažovateľ upriamil pozornosť dovolacieho súdu na skutočnosť, že\nokresný súd ho uznal vinným «výlučne iba preto, že musel rešpektovať „právny“ názor\nKrajského súdu..., ako má vykonané dokazovanie hodnotiť, čo Okresný súd... aj sám\nvo svojom druhom odsudzujúcom rozsudku skonštatoval». Poukázal na skutočnosť, že\nv „posudzovanom prípade ide medzi ním a jeho (teraz už bývalou) manželkou... výlučne\no vzťahy a spory, ktoré majú rýdzo súkromnoprávny základ“ a „Trestné konanie... v zásade\nnemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov osôb\nv oblasti súkromnoprávnych vzťahov“.\n13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015 skonštatoval, že\n„aj keď nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich\nhodnotenie súdmi nižších stupňov, je pri posudzovaní dovolacieho dôvodu oprávnený\nhodnotiť závažnosť prečinu a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní\nvykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku“, avšak podľa\nnázoru sťažovateľa najvyšší súd „následne tento svoj nepochybne správny názor sám\npoprel, keď v napadnutom uznesení zhodnotil závažnosť prečinu sťažovateľa na základe\nhodnotenia dôkazov, ktoré prijal Krajský súd... bez toho, aby ako súd odvolací, sám vykonal\nalebo zopakoval niektorý z dôkazov vykonaných pred Okresným súdom... na základe\nktorých bol sťažovateľ týmto súdom pôvodne oslobodený. Najvyšší súd si tak bez zákonného\nzákladu osvojil arbitrárne skutkové závery, ktoré Krajský súd... pod pláštikom záväzného\nprávneho názoru doslova vnútil Okresnému súdu... s pokynom, aby prehodnotil vykonané\ndokazovanie tak, aby došlo k odsúdeniu sťažovateľa.“. Podľa slov sťažovateľa „Najvyšší\nsúd tak nielenže vychádzal z účelovo pozmeneného skutkového stavu, ktorý nemá oporu vo\nvykonanom dokazovaní, ale túto závažnú vadu nižším súdom vôbec nevytkol, a to napriek\n\n4\n\ntomu, že spočíva v postupe súdov nižšieho stupňa, ktorý vydaniu napadnutých rozhodnutí\npredchádzal, a ktorý je preto podľa ust. § 384 ods. 1 Tr. por. tiež povinný preskúmavať.“.\n14. Sťažovateľ je presvedčený, že z „ustanovení Trestného poriadku jednoznačne\nvyplýva, že odvolací súd je viazaný hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa s výnimkou\ntých dôkazov, ktoré odvolací súd sám na verejnom zasadnutí vykonal“, a že „Odvolací súd,\nje naopak povolaný k prieskumu a prípadnej náprave vád ohľadne skutkových zistení, ako\naj hmotnoprávnych a procesných vád rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa\nvšak môže odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa iba v prípadoch ustanovených\nv § 322 ods. 3 Tr. por. Je pritom v zásade neprípustné, aby odvolací súd rozhodol sám\nrozsudkom, ak sám nevykoná žiadne dôkazy, keďže by tak bez opory v zákone menil\nskutkový stav zistený súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní.\nAk preto odvolací súdu považuje rozsah dokazovania pred súdom prvého stupňa za\núplný, avšak vykonané dôkazy hodnotí inak, nemôže rozhodnúť po zrušení rozsudku súdu\nprvého stupňa sám rozsudkom, pokiaľ sám nevykoná alebo nedoplní dôkazy na verejnom\nzasadnutí.“.\n15. Odvolací súd nemôže podľa názoru sťažovateľa „zrušiť napadnutý rozsudok iba\npreto, že sám na základe svojho vlastného presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným\nv úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takomto prípade nemožno rozsudku súdu prvého\nstupňa vytknúť žiadnu vadu... Pokiaľ odvolací súd vytýka súdu prvého stupňa porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov, musí sa jednať o úplne závažné vybočenie z logiky\nprejednávanej veci. Musí tiež zdôvodniť, v čom vidí rozpory a vadné hodnotenie dôkazov\nsúdom prvého stupňa, obyčajný všeobecný poukaz na porušenie tejto zásady nepostačuje.\nOdvolací súd pritom môže súd prvého stupňa iba upozorniť, čím sa má znova\nzaoberať, a ktoré skutočnosti vziať v úvahu, nesmie mu však ukladať záväzné pokyny, ako\nvo veci rozhodnúť.“.\n16. Sťažovateľ tvrdí, že „spôsob, akým Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd\nrozhodovali o jeho vine nemôže z ústavnoprávneho hľadiska obstáť, keďže excesívnym\na svojvoľným spôsobom vybočil z intencií Trestného poriadku“. Pokračuje, že „Krajský\n\n5\n\nsúd... výsledok nielenže prejudikoval, ale úplne explicitne a autoritatívne ho vnútil\nOkresnému súdu..., pričom nerešpektoval jeho výlučnú právomoc posúdiť vec na základe\nriadne vykonaných a vyhodnotených dôkazov“.\n17. Slovami sťažovateľa «Krajský súd... porušil právo sťažovateľa na súdnu...\nochranu... a jeho právo na spravodlivé súdne konanie..., keď de facto rozhodol o vine\nsťažovateľa spôsobom, ktorý nerešpektoval zákonom dané rozloženie pôsobnosti medzi\nsúdom prvého stupňa a odvolacím súdom.\nUvedené základné práva... porušil aj Okresný súd..., keďže hodnotenie dôkazov,\nktoré vykonal v odôvodnení svojho... odsudzujúceho rozsudku, nevyvierali z jeho\nvnútorného presvedčenia..., ale z ústavne neakceptovateľnej viazanosti... tzv. „právnym\nnázorom“ Krajského súdu... Okresný súd... tak vlastne mechanicky prevzal celé hodnotenie\ndôkazov od Krajského súdu..., aj keď sa s ním, ako to sám uviedol..., vôbec nestotožňoval.\nJe pritom nepochybné, že hodnotenie dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pred\nsúdom prvého stupňa odvolacím súdom nemožno za žiadnych okolností považovať za\nzáväzný právny názor odvolacieho súdu.\nZákladné právo... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces... porušil aj...\nnajvyšší súd, ktorý opakovane nedostál svojim zákonným právomociam a v rovine\nvšeobecnej ochrany ústavnosti neposkytol ochranu porušeným základným právam\nsťažovateľa, ku ktorej je nepochybne ako najvyšší všeobecný súd povolaný.\nNaopak, sám pri svojom rozhodovaní porušenie práv sťažovateľa súdmi nižších\nstupňov aproboval...\n... namiesto toho, aby v rámci svojej právomoci zrušil evidentne nezákonné\na neústavné rozhodnutia jemu podriadených všeobecných súdov a dôrazne im ich hrubé\nporušenie zákona a ústavy vytkol, ich postup odobril tým, že o námietkach sťažovateľa\nrozhodoval na základe skutkového stavu zhodnoteného protiústavne a rozpore s Trestným\nporiadkom odvolacím súdom, a to napriek tomu, že námietka sťažovateľa voči tejto\nskutočnosti sa tiahla celým trestným konaním a podaniami sťažovateľa, ktoré v ňom robil,\nvrátane jeho dovolania.».\n\n6\n\n18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 07. 2015, č. k. 2 Tdo 41/2015, uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 17. 10. 2012, č. k. 1 To/83/2012, rozsudkom Okresného súdu\nBratislava III zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 46 T 4/2011 a uznesením Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 31. 08. 2011, č. k. 1 To 105/2011 porušené bolo.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 07. 2015,\nč. k. 2 Tdo 41/2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 10. 2012,\nč. k. 1 To/83/2012, rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. 02. 2012,\nč. k. 46 T 4/2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 08. 2011,\nč. k. 1 To 105/2011 sa preto zrušujú.\nIII.\n\nsa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €, ktorú\n\nje Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu\nJUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n\n7\n\n21. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n22. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený.\n23. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012,\nuzneseniami\n\nkrajského\n\na sp. zn. 1 To 83/2012\n\nsúdu\nzo\n\n17.\n\nsp.\n\nzn.\n\noktóbra\n\n1\n\nTo\n\n2012\n\n105/2011\na\n\nz\n\nuznesením\n\n31.\n\naugusta\n\n2011\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ako aj postupy ich vydaniu predchádzajúce v trestnej veci sťažovateľa\nsú v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou, ktorou sa konanie riadilo.\n24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n8\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie rozsudkom okresného súdu sp. zn. 46 T 4/2011\nz 9. februára 2012\n26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je\nprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie\n(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).\n28. Napadnutým je rozsudok okresného súdu sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012.\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu\nopravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (v tomto\nprípade v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 83/2012), ktorý v prípade zistenia zásahu\nprvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už svojím\nrozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám\nposkytnúť ochranu.\n\n9\n\n29. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade\nvylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 105/2011\nz 31. augusta 2011\n30. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\n31. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie\nsťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade\npodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom\nsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).\n32. V zmysle ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté\nuznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vydania, t. j. 31. augusta\n2011.\n33. Pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že krajský súd týmto rozhodnutím zasiahol\ndo jeho základných práv, mal možnosť domáhať sa ich ochrany cestou ústavnej sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zákonom o ústavnom súde (§ 53 ods. 3) upravenej lehote\ndvoch mesiacov, keďže proti označenému druhostupňovému rozhodnutiu nemal možnosť\npodať ďalší (riadny ani mimoriadny) opravný prostriedok.\n\n10\n\n34. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov od\noznámenia mu označeného rozhodnutia krajského súdu (z 31. augusta 2011) sťažnosť\nústavnému súdu pre namietané porušenie základných práv nepodal, preto sa aktuálnou\nsťažnosťou dostal zjavne do omeškania s jej podaním, ktoré v zmysle judikatúry ústavného\nsúdu nemožno odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 83/2012\nzo 17. októbra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015\n35. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu predovšetkým vyčíta, že\nrozhodnutiami všeobecných súdov bol v konečnom dôsledku uznaný vinným zo spáchania\nskutku, ktorý podľa jeho názoru nemal byť posúdený ako trestný čin, ale mal byť riešený\nv občianskoprávnom konaní, keďže išlo o spor občianskoprávnej povahy medzi ním a jeho\nbývalou manželkou. Je presvedčený, že právne závery konajúcich súdov nemajú oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Za v rozpore so zákonom považoval postup krajského súdu,\npokiaľ tento hodnotil dôkazy, ktoré sám nevykonal a prikázal okresnému súdu, ako má\nvo veci rozhodnúť. Najvyšší súd sťažovateľ kritizuje najmä z dôvodu, že si osvojil\narbitrárne skutkové závery krajského súdu, ktoré boli odvolacím súdom vnútené okresnému\nsúdu, a dovolací súd nielenže vychádzal z „účelovo pozmeneného skutkového stavu, ktorý\nnemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ale túto závažnú vadu nižším súdom vôbec\nnevytkol“.\n36. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie\nrozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\n\n11\n\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n37. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n38. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\n\n12\n\n39. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\n40. Podstatou sťažnosti je jednak nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením\nstíhaného skutku konajúcimi súdmi ako prečinu v jeho trestnej veci namiesto jeho\nposúdenia ako občianskoprávneho vzťahu medzi ním a jeho bývalou manželkou, ako\naj nesúhlas s procesným postupom všeobecných súdov nesúladným s príslušnými\nustanoveniami trestnoprocesného predpisu, ktorým sa konanie riadilo a ktorý v konečnom\ndôsledku prispel k jeho odsúdeniu.\n41. Ako prvé ústavný súd preskúmal opodstatnenosť námietky sťažovateľa, že\nkrajský súd a najvyšší súd nesprávne vyhodnotili konanie sťažovateľa ako prečin namiesto\ntoho, aby tento skutok posúdili ako občianskoprávny spor.\n42. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 To 83/2012\nzo 17. októbra 2012 konštatoval, že „v tejto predmetnej trestnej veci už raz rozhodoval\na to uznesením sp. zn. 1 To/l 05/2011 zo dňa 31. 08. 2011, ktorým podľa § 321\nods. 1 písm. d/ Tr. por. zrušil predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok... V odôvodnení tohto\nrozhodnutia odvolací súd konštatoval, že v tomto prípade boli naplnené všetky formálne\nznaky žalovaného trestného činu, ako aj priamy úmysel obžalovaného spáchať predmetný\ntrestný čin. Taktiež aj materiálna stránka trestnej činnosti nebola taká nízka, ako to má\nna mysli § 10 ods. 2 Tr. zák., ba práve naopak. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd\nprikázal súdu I. stupňa prehodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných\n\n13\n\nsúvislostiach a spravodlivo vo veci rozhodnúť za súčasného rešpektovania § 327\nods. l Tr. por.\nSúd I. stupňa po zrušení vyššie uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu rešpektoval\npokyn odvolacieho súdu a vykonané dôkazy prehodnotil. Súd I. stupňa vykonal\nna predchádzajúcich\n\nhlavných\n\npojednávaniach\n\nvšetky\n\ndostupné\n\ndôkazy\n\npotrebné\n\nna rozhodnutie o obžalobnom návrhu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2\nods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v zmysle\n§ 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil.“.\n43. Odvolací súd však považoval „za potrebné vytknúť súdu I. stupňa nedostatočné\nodôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorý sa v odôvodnení obmedzil iba na vyslovenie, že\nje podľa § 327 Tr. por. síce viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, avšak s týmto sa\nnestotožňuje a neostávalo mu teda nič iné ako ustáliť vinu a uložiť primeraný výchovný\ntrest. Bližšie sa však otázkou viny a trestu obžalovaného nevenoval, čím postupoval\nv rozpore s § 168 ods. 1 Tr. por., pretože z predmetného odôvodnenia nie sú zrejmé\nskutočnosti, ktoré vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými\núvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.“.\n44. Následne krajský súd uviedol stručný obsah dôkazných prostriedkov (listinných\na výpovedí sťažovateľa, poškodenej a svedkov) a rezultoval, že „z vyššie uvedených\nskutočností jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sa podarilo preukázať,\nže predmetný skutok sa stal a tento aj zároveň vykazuje jednotlivé formálne znaky prečinu\nneoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218\nods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktoré odvolací súd podrobne rozobral V uznesení\nsp. zn. 1 To/105/2011 zo dňa 31.08.2011, na ktoré zároveň v podrobnostiach poukazuje bez\npotreby tieto opakovane uvádzať.“.\n45. V ďalšom odvolací súd reagoval na obhajobné námietky sťažovateľa a uviedol,\nže sťažovateľ „založil a udržuje až doposiaľ protiprávny stav, v dôsledku ktorého\npoškodená nemôže vôbec užívať predmetnú nehnuteľnosť“. Vysvetlil, prečo niektoré\nzo sťažovateľom uvádzaných okolností nemali právny vplyv na posúdenie jeho konania ako\n\n14\n\ntrestného činu. Išlo najmä o námietky sťažovateľa týkajúce sa okolností, za akých opustil\nbyt, v ktorom býval pred nasťahovaním sa do domu; postupu poškodenej, pri ktorom bránila\nsťažovateľovi v styku s jeho dieťaťom; podania návrhu na rozvod a na zrušenie\na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov; doby, keď bolo sťažovateľovi\nvznesené obvinenie; prípadného pobytu inej osoby v dome; iných možností bývania\npoškodenej; uhrádzania nákladov spojených s užívaním domu; povinnosti poskytnutia, resp.\nzaobstarania kľúčov od nehnuteľnosti pre poškodenú a pod. Rovnako sa odvolací súd\nvysporiadal s výhradami sťažovateľa, že poškodená neprejavila záujem o trvalý pobyt\nv dotknutej nehnuteľnosti a jej užívanie. Taktiež ozrejmil, prečo vedenie iného\nobčianskoprávneho konania medzi sťažovateľom a poškodenou nemohlo zbaviť poškodenú\njej práva pokojne a nerušene užívať nehnuteľnosť, ako aj to, že sťažovateľovi predošlým\nrozhodnutím „neimputoval povinnosť“ podávať občianskoprávne žaloby.\n46. Odvolací súd napokon uzavrel, „že v danom prípade poškodená... prinajmenšom\nv rozhodnom období, preukázateľne však aj po ňom, nemohla vôbec užívať predmetný\ndom... Týmto bol výrazným spôsobom porušený záujem spoločnosti chránený Trestným\nzákonom, t. j. pokojné a nerušené užívanie vlastného domu poškodenou a s poukazom na\ntieto skutočnosti a dobu páchania trestnej činnosti nie je možné aplikovať § 10\nods. 2 Tr. zák., pretože závažnosť žalovaného prečinu nie je nepatrná.\nOdvolací súd konštatuje, že z vyššie uvedených skutočností jednoznačne a bez\nakýchkoľvek pochybností vyplýva, že sa podarilo preukázať, že predmetný skutok sa stal,\nvykazuje všetky zákonné formálne znaky prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu,\nbytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.\nSprávne teda postupoval súd I. stupňa, keď obžalovaného uznal za vinného z prečinu\nneoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218\nods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. pretože v danom prípade boli naplnené všetky formálne\nznaky uvedeného prečinu.\nFormálny znak uvedený v § 218 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. závažnejším spôsobom\nkonania, je daný § 138 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého sa závažnejším spôsobom konania\nrozumie po dlhší čas, pričom čas ustálený v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia 2 a pol\nroka možno subsumovať pod tento pojem.“.\n\n15\n\n47. Ako z uvedeného vyplýva, krajský súd sa so všetkými skutkovými a právnymi\notázkami relevantnými pre konečné rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa zaoberal\na vysporiadal. Rovnako sa dostatočne presvedčivo vysporiadal so všetkými obhajobnými\nnámietkami sťažovateľa. Uvedením skutočností, ktoré považoval za podstatné pre prijatie\nrozhodnutia, že sťažovateľ svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty\nprečinu, pre ktorý bol stíhaný, v dôsledku čoho vznikla potreba uznať sťažovateľa vinným\nzo spáchania tohto prečinu, si krajský súd splnil povinnosť vyplývajúcu mu\nz ústavnoprávneho príkazu postupovať a rozhodnúť vo veci pri súčasnom zachovaní\na rešpektovaní základných práv a slobôd sťažovateľa.\n48. Krajský súd jasne uviedol a presne poukázal, z ktorých dôkazných prostriedkov,\nktoré dôkazy sťažovateľa usvedčujú z protiprávneho konania, a prečo jeho obhajobné\nnámietky v danom konaní nemohli neobstáť. Zistiac, že konaním sťažovateľa bolo\noprávnenej\n\nosobe\n\n(poškodenej\n\nako\n\nbezpodielovej\n\nspoluvlastníčke\n\nnehnuteľnosti)\n\nneoprávnene bránené v užívaní domu, použil príslušné zákonné ustanovenie, v dôsledku\nčoho došlo k odsúdeniu sťažovateľa. Aplikáciu príslušných zákonných ustanovení\nodvolacím súdom pritom nemožno považovať za takú, ktorá by bola v rozpore s ich znením,\nprípadne zmyslom alebo účelom. Z tohto dôvodu je potrebné napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu považovať za ústavne konformné.\n49. Za také (ústavne akceptovateľné) ústavný súd považuje aj napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 41/2015 z 28. júla 2015, ktorým dovolanie sťažovateľa proti\nuzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 odmietol.\n50. Sťažovateľ dovolanie podal z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení\nzisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Ústavný\nsúd preto v súvislosti so sťažovateľovou požiadavkou poskytnutia ochrany jeho základnému\nprávu na súdnu ochranu, prípadne právu na spravodlivé súdne konanie mohol rozhodnutie\nnajvyššieho súdu skúmať iba v rozsahu, ako ho vymedzuje práve sťažovateľom označený\n\n16\n\ndovolací dôvod. Inak povedané, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či najvyšší súd sa\nz hľadiska požiadaviek označeného dovolacieho dôvodu vysporiadal so všetkými\nnámietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 385\nods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré\nsú v ňom uvedené.\n51. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd stručne zopakoval argumentáciu\nsťažovateľa uvedenú v dovolaní, išlo predovšetkým o jeho tvrdenie, že rozhodnutia nižších\nstupňov boli založené na nesprávnom právnom posúdení a že v danom prípade šlo o rýdzo\nobčianskoprávny spor medzi ním a jeho bývalou manželkou, že neboli naplnené všetky\nznaky skutkovej podstaty trestného činu (stíhaného prečinu), a teda došlo k zneužitiu\nprostriedkov trestného práva v tejto veci.\n52. Najvyšší súd k „dovolateľom označenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i/ Tr. por.“ poznamenal, že „v rámci dovolacieho konania nie je prípustné\npreskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371\nods. 1 písm. i/ Tr. por.). Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska,\nči skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené tzn., či boli\nprávne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno\npreverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov,\nnakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom.\nUvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným\nprostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu\nvytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to, nemôže najvyšší súd spochybňovať\nskutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi\nnižších stupňov. Dovolací súd však môže pri posudzovaní tohto dovolacieho dôvodu\nhodnotiť závažnosť (vyššiu než nepatrnú) prečinu (§10 ods. 2 Tr. zák.) a opierať sa pritom\no dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť\na úplnosť zisteného skutku - ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371\nods. 3 Tr. por.“.\n\n17\n\n53. Následne dovolací súd konštatoval, že „po preskúmaní predloženého spisového\nmateriálu dospel k záveru, že okresný i krajský súd konali... v medziach svojej právomoci,\nkeď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne,\nich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné.\n\nS\n\nohľadom\n\nna\n\nsprávnu\n\naplikáciu\n\npríslušných\n\nhmotnoprávnych\n\na procesnoprávnych zákonných ustanovení sú rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré\ntvoria jednotu, aj náležité, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené. Najmä krajský súd\nv jeho uznesení spôsobom zodpovedajúcim potrebám trestného konania reflektoval\nna obvineným vznesené obhajobné tvrdenia a ním uvádzané pochybenia v rozhodnutí\nokresného súdu, ku ktorým v primeranej miere odôvodnil svoje úvahy opierajúc sa\no skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.“.\n54. K otázke použitia prostriedkov trestného práva na danú vec najvyšší súd\nodpovedal takto: «pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny\na obzvlášť závažné zločiny) bez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny\nkorektív) protiprávnym nie sú, potom i súdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu.\nAk by súdna moc „oslobodzovala“ zločiny a obzvlášť závažné zločiny s odkazom na princíp\nultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a rozdelenia právomoci\nzákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila, resp.\npretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia\nprincípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené\nna svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno\naplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona\na Trestného poriadku.\n...princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu\n§ 10 ods. 2 Tr. zák., teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom plne\nopodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom\ndeklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako\nprotiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty\nkonkrétneho prečinu.»\n\n18\n\n55. Avšak vo veci sťažovateľa najvyšší súd „dospel k záveru, že obvinený... svojím\nkonaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku naplnil všetky t. j. formálne\ni materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva domu, bytu\nalebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na §138\npísm. b/ Tr. zák.“.\n56. Vysvetlil pritom, že „Z hľadiska obsahu, každá skutková podstata trestného činu\nvyjadruje všetky podstatné znaky a črty nevyhnutné na posúdenie, či konkrétny spáchaný\nskutok možno pokladať za trestný čin. Ide o súhrn znakov možných ľudských aktivít, ktorých\nsplnením vzniká trestná spornosť. Znaky trestných činov uvedené v Trestnom zákone\nvyjadrujú možnosť vzniku takto klasifikovaných skutkov (predvídanie možnosti vzniku), ako\naj nevyhnutnosť podradiť ich pod príslušné skutkové podstaty trestných činov a použiť\nprávne následky uvedené v Trestnom zákone. Súhrn skutkových znakov jednotlivých\nskutkových podstát trestných činov odráža konkrétny skutok kvantity a kvality. Trestná\nzodpovednosť vzniká na základe existencie spáchaného skutku, ktorý vykazuje znaky\nskutkovej podstaty trestného činu. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty\ntrestného činu, ktorými sú objekt (záujem, hodnota, či spoločenský vzťah chránený trestným\nprávom), objektívna stránka (konanie vrátane opomenutia, následok a príčinná súvislosť\nmedzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a subjektívna stránka (zavinenie, niekedy\naj pohnútka - motív) sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje\naj naplnenie tzv. materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 ods. 2 Tr.\nzák. - nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za\nktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť\nnepatrná. Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie\ntrestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí splnená na to, aby určité protiprávne\nkonanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Tr.\nzák. aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska\nnapĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti\nčinu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny\na trestu)...\n\n19\n\nKritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku\n(test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej stránky) sú\ntaké rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť\nstupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené\nkritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli\npreceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania býva\nspravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom.“.\n57. Dovolací súd poukázal, že «V skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku vymedzené\nkonanie obvineného spočívajúce v dlhodobom „nedovolení presťahovať sa do domu“\noprávnenej osobe, „nedaní kľúčov od domu“ oprávnenej osobe, „odmietnutí dobrovoľne\npustiť“ oprávnenú osobu do domu, „odmietnutím dať kľúče od domu“ oprávnenej osobe,\nnapĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty stíhaného prečinu a vzhľadom na všetky\nokolnosti prípadu, najmä na spôsob vykonania činu, nepochybne aj subjektívnu stránku\ntohto prečinu.\nNajvyšší súd sa nestotožnil s názormi dovolateľa, že jeho konanie nenapĺňa zákonné\nznaky prečinu s ohľadom na princíp ultima ratio, a teda s ohľadom na materiálne\nponímanie trestného konania ako konania subsidiárneho k (v tomto prípade)\nobčianskoprávnemu konaniu.\nObvinený dlhodobo - viac ako 2 roky - neoprávnene bránil svojej manželke (aj ich\ndcére) pokojne a riadne užívať svoje vlastníctvo, a keď už umožnil vstup do domu, tak im\nznepríjemňoval pobyt... Motívom bolo nepochybne odradiť manželku od nárokovateľnej\nmožnosti bývať v dome, ale i od nárokovania si majetkového podielu z domu\na v neposlednom rade i realizovanie svojho nerušeného užívania domu v spoločnosti\npriateľky. Všetky okolnosti prípadu v súhrne dosiahli takú intenzitu závažnosti, ktorá napĺňa\ni materiálny korektív stíhaného prečinu.».\n58. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nvyplýva, že námietkami sťažovateľa sa konajúci súd v rozsahu nevyhnutnom pre\nrozhodnutie o dovolaní zaoberal a po vyhodnotení svojich zistení dospel k záveru, že\nsťažovateľ konaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku naplnil všetky\n\n20\n\nznaky stíhaného prečinu. Nemožno pritom rozhodnutiu dovolacieho súdu vytknúť\nneodôvodnenosť ani arbitrárnosť. V jeho odôvodnení sú totiž uvedené dostatočne\npresvedčivé, jasné a zrozumiteľné argumenty, ktoré korešpondujú s výrokom rozhodnutia\na ústavným súdom nebola zistená ani žiadna vnútorná rozpornosť, nejednotnosť alebo\nnelogickosť odôvodnenia. Výklad ani aplikáciu príslušných právnych noriem [§ 371\nods. 1 písm. i) a § 10 ods. 2 Trestného poriadku, § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona]\nnajvyšším súdom nemožno považovať za rozpornú s ich znením, zmyslom a účelom.\n59. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu ochrany\nústavnosti.\n60. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu\nsvojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý\nprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne\nneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa\nnázoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\n61. Ústavný súd nemohol akceptovať sťažovateľovo tvrdenie, že najvyšší súd\n„vychádzal z účelovo pozmeneného skutkového stavu, ktorý nemá oporu vo vykonanom\ndokazovaní“, a to z dôvodu, že sťažovateľ sám neuviedol žiadnu právne významnú\nokolnosť, z ktorej by bolo možné takýto záver prijať (sťažovateľ v sťažnosti podanej\nústavnému súdu namieta nesprávne hodnotenie zisteného skutkového stavu, nie zmenu\nskutkového stavu) a navyše v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu namietal „príkaz“\nodvolacieho súdu adresovaný prvostupňovému súdu „prehodnotiť vykonané dôkazy“, a to\n\n21\n\nv súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Za takejto situácie je bez ďalších relevantných\ntvrdení potrebné konštatovať absenciu požadovanej súvislosti medzi príkazom prehodnotiť\nvykonané dôkazy a afirmovaním zmeny skutkového stavu sťažovateľom. Pre úplnosť je tiež\nvhodné pripomenúť, že sám sťažovateľ už v texte sťažnosti pripustil oprávnenie\nodvolacieho súdu vytknúť súdu prvého stupňa porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov. Práve o to v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 1 To 105/2011 z 31. augusta 2011\nišlo. Pokiaľ v ďalšej časti tejto problematiky sťažovateľ tvrdí, že druhostupňový súd musí\n„zdôvodniť, v čom vidí rozpory a vadné hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa...“,\npodľa názoru ústavného súdu tak krajský súd urobil. Pretože však ide o rozhodnutie\nkrajského súdu sp. zn. 1 To 105/2011 z 31. augusta 2011, jeho podrobnému preskúmaniu\nzo strany ústavného súdu bránia dôvody uvedené v bodoch 30 – 34 tohto uznesenia.\n62. Ako nelogická sa v kontexte podanej sťažnosti javí argumentácia sťažovateľa, že\nje „neprípustné, aby odvolací súd rozhodol sám rozsudkom, ak sám nevykoná žiadne\ndôkazy, keďže by tak bez opory v zákone menil skutkový stav zistený súdom prvého stupňa“.\nOdvolací súd vo veci sťažovateľa sám rozsudkom nerozhodol. Preto aj tvrdenie\nsťažovateľa, že ak „odvolací súdu považuje rozsah dokazovania pred súdom prvého stupňa\nza úplný, avšak vykonané dôkazy hodnotí inak, nemôže rozhodnúť po zrušení rozsudku súdu\nprvého stupňa sám rozsudkom, pokiaľ sám nevykoná alebo nedoplní dôkazy na verejnom\nzasadnutí“, nie je v danom prípade namieste.\n63. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosť, že súd druhého stupňa je viazaný\nhodnotením dôkazov súdom prvého stupňa (okrem dôkazov, ktoré sám vykonal), vyplýva\nz ustanovení § 321 ods. 1 písm. b), § 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku. Je však\nevidentné, že odvolací súd podľa uvedených ustanovení Trestného poriadku nepostupoval,\nv konaní ich neaplikoval a sťažovateľ ani netvrdí, že ich uplatniť mal. Sťažovateľova\nargumentácia tak vecne nesúvisí s namietaným postupom a rozhodnutiami všeobecných\nsúdov.\n64. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným\n\n22\n\nporušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné\njeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n65. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu na viacerých miestach zdôraznil\nnámietku, že krajský súd predovšetkým vo svojom prvom uznesení sp. zn. 1 To 105/2011\nz 31. augusta 2011 (s dopadom na neskoršie rozhodnutia) hodnotil dôkazy, ktoré sám\nnevykonal, a že takto postupovať nemohol. Neprípustne teda zrušil oslobodzujúci rozsudok,\na to iba na základe iného hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom.\n66. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právomoc ústavného súdu\nrozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.\nZmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani\npodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.\nIV. ÚS 115/07).\n67. V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa\nktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v\nkonaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v\nkonaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS\n135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Z toho vyplýva, že právomoc\nústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej\nuplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ\n\n23\n\nmohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej\nmohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto\nsituácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto\nnámietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).\n68. Z ústavným súdom vyžiadaného odvolania, ako aj dovolania sťažovateľa\nvyplýva, že nimi odôvodňoval svoje presvedčenie o nenaplnení všetkých znakov skutkovej\npodstaty stíhaného prečinu a že v posudzovanom prípade podľa neho ide o občianskoprávny\nspor. V dovolaní navyše tvrdil, že rozhodnutia všeobecných súdov (okresného súdu\na krajského súdu) „sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ktorý\nbol predmetom konania“. Naplnenie dovolacieho dôvodu sťažovateľ v dovolaní prezentoval\nporušením ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku a § 319 Trestného poriadku, pokiaľ\nšlo o postup odvolacieho súdu, a porušením ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku\na ustanovenia § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v súvislosti s konaním okresného\nsúdu. Je teda zrejmé, že v týchto podaniach a ani v ďalšom priebehu týchto konaní pred\nkrajským súdom a najvyšším súdom sťažovateľ neuplatnil ním pred ústavným súdom\npoužitú argumentáciu, podľa ktorej krajský súd neprípustne hodnotil dôkazy, ktoré sám\nnevykonal. Svedčí o tom aj skutočnosť, že sťažovateľ porušenie ustanovení § 321\nods. 1 písm. b), § 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku, z ktorých má podľa\nsťažovateľa vyplývať ním prezentovaná neprípustnosť krajským súdom zvoleného postupu,\nv konaniach pred všeobecnými súdmi takisto nenamietal. Je teda evidentné, že sťažovateľ\nnedal príležitosť všeobecným súdom, aby sa touto jeho konkrétnou otázkou osobitne\nzaoberali a dali mu na ňu primeranú odpoveď. Až vyčerpaním tejto možnosti by mohla\nnastúpiť právomoc ústavného súdu na preskúmanie záverov všeobecných súdov prijatých\nk namietanej okolnosti. Ústavný súd preto nemá na základe dosiaľ uvedeného právomoc\nrozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti\nsťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.\n69. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n\n24\n\n70. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími sťažovateľom v návrhu na rozhodnutie uvedenými požiadavkami,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenie základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2016\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "trestný čin-skutková podstata", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 527, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a"}, {"guid": "ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 152/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 152/03 z 2. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-02", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:2e7b2554-9a1c-4aef-970e-1679e10df052", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2e7b2554-9a1c-4aef-970e-1679e10df052"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:12cce427-ba58-4c80-b1a6-f370b37cffbd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 14/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12cce427-ba58-4c80-b1a6-f370b37cffbd"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b113ae24-ccfc-4794-9f9f-1dfa3a27fc53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.91.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 91/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 91/2025 z 13. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.91.2025.1"}, {"guid": "b635ecfe-82b1-4bba-b130-b095d6d28775:955db5f3-ac57-48d6-af0e-0d2d3d006add", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1319010846.1", "spisova_znacka": "1To/4/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/4/2026 z 27. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1319010846.1"}, {"guid": "042d43ae-fa07-4db7-b823-ecf7549827e7:89edcd98-2149-4dab-8c31-f6855fd41cdf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1220010525.2", "spisova_znacka": "1To/111/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/111/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1220010525.2"}, {"guid": "2fb5bdcc-d1ad-4428-956f-e7881b4fbd1f:568b0d68-3cb0-4b42-9be8-cd3b649bab39", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1319010417.1", "spisova_znacka": "1To/74/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/74/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1319010417.1"}, {"guid": "8483b7e3-819e-4090-b7f6-d74998d48c10:18993c17-00f6-45ac-8564-30f5ea848ca2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1222011142.1", "spisova_znacka": "4To/135/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/135/2025 z 22. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1222011142.1"}, {"guid": "b1b9d972-ba10-43a2-9602-e438d92fa8a0:5a184dbd-57fc-4d25-8c6a-5ac7f2e4a988", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1622010303.1", "spisova_znacka": "1To/11/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/11/2025 z 4. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-06-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1622010303.1"}, {"guid": "545afc8f-4bdd-4cdd-a7af-9fdd0527c995:ae61c763-5847-472a-8266-b0cd51501047", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1321010366.1", "spisova_znacka": "1To/111/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/111/2024 z 2. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1321010366.1"}, {"guid": "57628e30-5f96-4d14-8126-45cca7f61edf:dccc17cb-0f77-447a-8a2e-094cd6f4e288", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1318010616.1", "spisova_znacka": "1To/47/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/47/2024 z 13. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1318010616.1"}, {"guid": "f8a42a38-7bde-4d90-b0e8-cd24dea33fef:9bb3480d-845e-43a7-89b5-787529681751", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1521010567.2", "spisova_znacka": "4To/49/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/49/2024 z 31. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1521010567.2"}, {"guid": "281b63b6-7a91-446e-af26-637cb579e796:87f2c0ed-18df-4e12-9522-aa0d784ddd2a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1123013135.3", "spisova_znacka": "1To/74/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/74/2024 z 28. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-08-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1123013135.3"}, {"guid": "6ec7e74b-75df-461c-bab5-cfe3382ffb95:3bc0893b-c8d0-4376-8d5f-c3bc1a43a639", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1619010269.2", "spisova_znacka": "4To/29/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/29/2024 z 22. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1619010269.2"}, {"guid": "92e576e9-5ada-486a-b308-5231d82eeb54:865f2f5a-a377-41d1-b58a-02e806081a5c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1320010629.2", "spisova_znacka": "3To/7/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/7/2021 z 8. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-03-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1320010629.2"}, {"guid": "8a1bf94d-e45e-4cf8-9c5d-73c79f337452:2789f023-ead8-4bf5-8cd6-3847b41437ca", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1318011027.2", "spisova_znacka": "3To/27/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/27/2020 z 25. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1318011027.2"}, {"guid": "8a1bf94d-e45e-4cf8-9c5d-73c79f337452:5ddd6ee8-05fb-4fe2-8883-9fba53899bc4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1318011027.2", "spisova_znacka": "3To/27/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/27/2020 z 25. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1318011027.2"}, {"guid": "ff722916-1242-4450-bc9c-5fd4e38d9b9f:5a967bd4-746a-48ab-a2e4-ba9102316455", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4", "spisova_znacka": "3To/77/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/77/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4"}, {"guid": "ff722916-1242-4450-bc9c-5fd4e38d9b9f:46e6a8a0-fd9f-4dec-baaf-8f8c0d079b00", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4", "spisova_znacka": "3To/77/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/77/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4"}, {"guid": "ff722916-1242-4450-bc9c-5fd4e38d9b9f:c342fec5-8173-4302-aa63-251fde955ba7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4", "spisova_znacka": "3To/77/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/77/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316010288.4"}, {"guid": "932a80f1-e392-48dc-94e5-610bed813298:d95d4dd8-bb12-413d-855c-50f50541ec52", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1516010365.1", "spisova_znacka": "3To/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/6/2020 z 6. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-04-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1516010365.1"}, {"guid": "72595e6d-4a95-4c74-9e7b-19962a71b208:342a43ca-db63-480d-970e-30217f1e15cc", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1119010141.2", "spisova_znacka": "3To/83/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/83/2019 z 18. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1119010141.2"}, {"guid": "72595e6d-4a95-4c74-9e7b-19962a71b208:76ae6b22-2433-41f3-ba6b-d49d80612126", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1119010141.2", "spisova_znacka": "3To/83/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/83/2019 z 18. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-11-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1119010141.2"}, {"guid": "5af01e5e-e05a-42fa-a58c-48e049ab7f31:cb2b224f-8b7c-4ab0-91b5-3a0b1224aff5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1", "spisova_znacka": "3To/76/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/76/2019 z 18. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-11-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1"}, {"guid": "8aac9736-16a3-47cc-9e72-b8ce737be86b:2a8190d9-25ef-44f7-8a45-fd356cb87f94", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1615010176.4", "spisova_znacka": "3To/84/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/84/2018 z 15. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1615010176.4"}, {"guid": "8aac9736-16a3-47cc-9e72-b8ce737be86b:45e38c4b-6cf0-497c-a1ab-017fdcf44b9b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1615010176.4", "spisova_znacka": "3To/84/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/84/2018 z 15. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1615010176.4"}, {"guid": "dd27d8d4-aec7-4da0-a02d-80c60b527acd:6ad20caf-8d5a-4617-af17-a28a2f87dc92", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3", "spisova_znacka": "3To/6/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/6/2019 z 8. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3"}, {"guid": "dd27d8d4-aec7-4da0-a02d-80c60b527acd:fccb0a46-22c3-4c6a-ac4f-51292a802f80", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3", "spisova_znacka": "3To/6/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/6/2019 z 8. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3"}, {"guid": "dd27d8d4-aec7-4da0-a02d-80c60b527acd:6887afe1-69c0-4524-8ac2-a1bd65271c89", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3", "spisova_znacka": "3To/6/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/6/2019 z 8. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3"}, {"guid": "38d87276-f0d6-4170-9da4-7e87298eedc9:ec67a79d-d949-4d71-ae25-93492c51e417", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1317010132.2", "spisova_znacka": "3To/97/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/97/2018 z 11. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1317010132.2"}, {"guid": "955f6aa1-9e90-4ec1-a8f7-3b2067d0eb17:66e688f2-81d8-4606-9972-c45a82f50e5e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "spisova_znacka": "3To/94/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2018 z 14. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1"}, {"guid": "955f6aa1-9e90-4ec1-a8f7-3b2067d0eb17:8a5f3a86-3ef5-4f09-8637-e047e8f22073", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "spisova_znacka": "3To/94/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2018 z 14. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-01-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1"}, {"guid": "026bc09d-ab22-4c98-a93b-ace175219e9b:00357797-8057-4a05-b4a9-80c0c0adc779", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1310010718.3", "spisova_znacka": "3To/51/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/51/2018 z 5. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1310010718.3"}]}