{"guid": "ussr:e768d0c0-e08d-47df-8d61-a495b8c68ce4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.758.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 758/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 758/2016 z 8. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 758/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.758.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e768d0c0-e08d-47df-8d61-a495b8c68ce4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.758.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.758.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.758.2016.1/text", "citacie_n": 19, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 758/2016-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného JUDr. Júliou\nVestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom\nz 26. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená\n\npodaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015 vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej\nlen „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe označeného rozsudku\nšpecializovaného súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu bol sťažovateľ\nuznaný vinným (s ďalšími spoluodsúdenými) zo spáchania trestného činu založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a ďalších\nsúvzťažných trestných činov, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo\nvýmere 22 rokov.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa prvostupňový\nsúd nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa jeho osoby,\nako aj skutkov kladených mu za vinu. Sťažovateľ namieta, že sú irelevantné\na neakceptovateľné\n\ntvrdenia\n\nprvostupňového\n\nsúdu,\n\nktorými\n\nodmietol\n\nvykonanie\n\nsťažovateľom navrhovaných dôkazov s odkazom, že nebol dôvod im vyhovieť. Podľa\nnázoru sťažovateľa argumentácia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý\nv uvedenom smere odkázal na ustanovenie § 272 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) [„Súd odmietne\nvykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú\nmožno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.“], nebola v okolnostiach veci\nsťažovateľa na mieste, pričom najvyšší súd nijako nevysvetlil dôvody odmietnutia\ndôkazných návrhov sťažovateľa.\nSťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v odvolacom konaní vo svojom rozhodnutí\nobmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, avšak neuviedol\n\n2\n\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by vyvrátil relevantné tvrdenia uplatnené\nsťažovateľom v jeho odvolaní.\nV sťažnosti ďalej sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že v rozhodnutí najvyššieho súdu\nabsentuje výrok o tom, ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, keďže\npodľa sťažovateľom citovaného ustanovenia § 319 Trestného poriadku „Odvolací súd\nodvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné“.\nV sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že skutkový záver o zaradení jeho osoby do pozície\nčlena zločineckej štruktúry v postavení rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne\nriadenia konajúce súdy podložili jedinou výpoveďou špecifikovaného spolupracujúceho\nsvedka, pričom nebol produkovaný žiaden ďalší dôkaz v podobe svedeckej výpovede,\nktorý by túto skutočnosť potvrdzoval. Výpoveď uvedeného spolupracujúceho svedka\nnamieta sťažovateľ ako nepravdivú a tendenčnú, motivovanú snahou získať antirepresívne\nvýhody. Sťažovateľ prezentáciou podrobného, vlastného popisu jednotlivých skutkových\nokolností spochybňuje logickosť a pravdivosť výpovede dotknutého svedka. Sťažovateľ\nspochybňuje vierohodnosť výpovedí týkajúcich sa jednotlivých súvzťažných skutkov\nkladených mu za vinu aj u ďalších špecifikovaných spolupracujúcich svedkov.\nV nadväznosti na to sťažovateľ uvádza: «Sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal\na poukazoval i na postup orgánov činných v trestnom konaní pri „spolupráci“ s tzv.\n„spolupracujúcimi svedkami“. K námietkam uvádzaným sťažovateľom o tom, že v prípade\ntakýchto svedkov ide nepochybne o produkty „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom\nkonaní a týmito svedkami, ktorí sa svojimi výpoveďami snažia dosiahnuť výhody, sa\nNajvyšší súd vyjadruje len čiastočne a tendenčne. Neakceptovateľná je však argumentácia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý na jednej strane takýto postup ospravedlňuje\nzákonnou úpravou povoľujúcou uvedené a na strane druhej v danej súvislosti argumentuje\nprioritou záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej\nčinnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov, pričom uvedené povyšuje na podstatu\nlegislatívneho riešenia. Tu je nutné Najvyššiemu súdu vytknúť, že evidentne v danej\nsúvislosti opomína otázku vierohodnosti výpovede takýchto svedkov.»\n\n3\n\nSťažovateľ argumentuje, že na rozpory vo výpovediach týchto svedkov poukazoval,\na je toho názoru, že sa konajúcim súdom nepodarilo pravdivosť skutočností vyplývajúcich\nz výpovedí týchto svedkov preukázať.\nPod namietané porušenie svojho „práva na spravodlivý súdny proces“ sťažovateľ\nsubsumoval aj argumentáciu, v rámci ktorej dôvodí porušením relevantných ustanovení\n§ 246 ods. 1 a 2 a § 252 ods. 1 Trestného poriadku upravujúcich účasť náhradného sudcu\nna pojednávaní, a to konkrétne v situácii výsluchu chráneného svedka realizovaného\nprostredníctvom tzv. telemostu, kde takisto namieta, že bol daný inštitút využitý „bez toho,\naby odôvodnenosť o jeho bezpečnosť bola v akomkoľvek smere opodstatnená“.\nPorušenie „práva na spravodlivý proces“ vidí sťažovateľ aj v udelení trestu\nprepadnutia majetku a v tejto súvislosti uvádza: „... súdy oboch stupňov nesprávne\naplikovali\n\ntrest\n\nprepadnutia\n\nmajetku.\n\nV prípade\n\nsťažovateľa\n\nje\n\nnutné\n\nuviesť,\n\nže nerešpektovali skutočnosť o jeho podnikateľských aktivitách, ako aj pôvod nadobudnutia\nmajetku sťažovateľa a to i napriek skutočnosti, že tento sťažovateľ preukázal listinnými\npodkladmi, ktorými sa však špecializovaný trestný súd nezaoberal.“\nVo vzťahu k skutkom kvalifikovaným rozsudkom špecializovaného súdu ako trestné\nčiny nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a poškodzovania cudzej veci\nspáchané v jednočinnom súbehu, z ktorých spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným,\ndôvodí sťažovateľ porušením princípu právnej istoty. Sťažovateľ tu poukazuje na trestné\nstíhanie spoluobvineného za uvedené trestné činy, ktoré bolo pred ukončením vyšetrovania\nvylúčené na samostatné konanie, v rámci ktorého bol potom označený obvinený spod\nobžaloby oslobodený, pretože „nebolo preukázané, že sa stali skutky kladené mu za vinu“.\nZ uvedených skutočností vyvodzuje sťažovateľ všeobecný záver, že ku skutkom\nsubsumovaným pod predmetné trestné činy nikdy nedošlo.\nSťažovateľ tiež namieta porušenie tzv. obžalovacej zásady argumentujúc,\nže špecializovaný súd skutok v bode I rozsudku neprípustne modifikoval v porovnaním\nso znením podanej obžaloby.\n\n4\n\nNa základe celej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný\nsúd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom\nšpecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014\na jeho rozsudkom z 26. novembra 2014, namietaný rozsudok špecializovaného súdu\na namietaný rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa zrušil, vec\nvrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné\nzadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n\n5\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nII. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom špecializovaného súdu\nPodľa princípu subsidiarity uplatňovaného v rozhodovacej činnosti ústavného súdu,\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť ochrana ústavnosti výlučne úlohou ústavného\nsúdu. Ochrana ústavnosti je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených\nkompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony\nna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv\na základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám\nzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\n\n6\n\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených\nv § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\nZ obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného\nsúdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu\nrealizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie\nkonanie bolo skončené namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie\nústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom\nšpecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje\nčl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou\nprezentovaného porušenia označených základných práv zaručených ústavou namietaným\nrozsudkom špecializovaného súdu, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť\npre nedostatok právomocí.\nII. 2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,\nže môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,\nktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva\nalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\n\n7\n\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi\nkonania.\nÚstavný súd sa v rámci posúdenia sťažnosti sťažovateľa oboznámil s dôvodmi\nodvolania sťažovateľa, ktoré voči namietanému rozsudku špecializovaného súdu sťažovateľ\nuplatnil.\nVo všeobecnosti je jadro argumentácie sťažovateľa v uplatnenom odvolaní postavené\nna tvrdení o absencii dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, konkrétne jeho členstvo\nv zločineckej skupine v pozícii rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne riadenia,\nako aj vinu sťažovateľa vo vzťahu k ostatným súvzťažným skutkom kvalifikovaným\nako trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania; poškodzovania cudzej veci;\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania\nso zbraňami. V nadväznosti na to vytýka sťažovateľ prvostupňovému súdu zmarenie jeho\npráva na obhajobu zamietnutím ním ponúknutých relevantných dôkazných návrhov. Ďalej\nsťažovateľ spochybňuje kvalitu dôkaznej situácie postavenej podľa jeho tvrdení\nna výpovediach spolupracujúcich svedkov pochybnej hodnoty, bez podpory ďalších\npriamych či nepriamych dôkazov. Sťažovateľ takisto namieta porušenie tzv. obžalovacej\nzásady v prípade prvého bodu výroku rozsudku, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania\ntrestného činu podľa ustanovení § 296 Trestného zákona, keď podľa jeho názoru jednota\nskutku formulovaného v obžalobe nebola v porovnaní so skutkovým ustálením obsiahnutým\nv odsudzujúcom rozsudku zachovaná. Okrem argumentácie označeného charakteru ústavný\n\n8\n\nsúd v odôvodnení odvolania postrehol aj ďalšie námietky totožné s časťou odôvodnenia\nsťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ktoré sa týkali výpovede tzv. spolupracujúceho\nsvedka, vykonanej prostredníctvom telemostu. Sťažovateľ tu namieta nesplnenie podmienok\npre realizáciu tohto inštitútu, v určitom smere obkliešťujúceho práva obhajoby, pretože\nzastáva názor, že v danom prípade nebola splnená podmienka opodstatnenej obavy\no bezpečnosť tohto svedka a takisto nebola pri realizácii označeného výsluchu zabezpečená\núčasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu. V uplatnenom odvolaní sa tiež\nobjavili námietky vzťahujúce sa na sťažovateľovi uložený trest prepadnutia majetku.\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu,\naby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy,\nktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom\nprieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení\nkonajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí,\na teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú\nsúladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali,\ninými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.\nAko už bolo povedané, sťažovateľ v odvolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu) v prevažnej miere postavil svoju argumentáciu na tvrdeniach\no nedostatkoch dôkaznej situácie, ktorá bola základom odsudzujúceho rozsudku;\nna spochybnení vierohodnosti svedectva spolupracujúcich svedkov; na námietkach\no porušení jeho práva na obhajobu nezdôvodneným zamietnutím jeho relevantných\ndôkazných návrhov; ako aj na ďalších tvrdeniach o procesnom pochybení konajúcich súdov\n(porušenie obžalovacej zásady; absencia výroku o zamietnutí odvolania; porušenie\nustanovení týkajúcich sa účasti náhradného sudcu a ustanovení o možnostiach vypočutia\nsvedka pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu).\nV úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poznamenal, že sa zaoberal\nodvolacími námietkami obžalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné a ak bola\nriešená otázka aspoň sčasti sporná. Najvyšší súd dôvodil: «Čo sa týka skutkových zistení\n\n9\n\nsúdu prvého stupňa (a to sa opäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto\nsú spochybňované vo všetkých odvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi\nsvedkov, ktorí sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti,\navšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné\nodloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste),\ntzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy\ntrestného zákona miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho\nvýpoveďou proti iným páchateľom. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita\nzáujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti\na jej najnebezpečnejších páchateľov.\nRozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka\n), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými\nv trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných\npáchateľov.\nJe predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné\nvypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou\no trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj o vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať\nvyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne\nnediskriminuje. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď\nje pravdivá, neznamená to však ani opak.\nVýpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných „kajúcnici“)\npodliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý\niný dôkaz.\nZo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým\nspôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide\no druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.\nŽiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti\nviazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako\npodklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť\nuznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov\nvina uznaná byť musí).\n\n10\n\nV zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže\nbyť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto\nvýpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.\nVýpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)\novplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu.\nNa druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý\nuž v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná.\nJeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu,\na naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne,\nčo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.\nOba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi\nvyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.\nV prejednávanej veci, vo vzťahu ku skutku v bode I. odvolací súd skutkové závery ŠTS\nnespochybnil pokiaľ ide o existenciu zločineckej skupiny a členstvo v nej (činnosť pre túto\nskupinu a jej podporu) u tých osôb, ohľadom ktorých ponechal napadnutý rozsudok\nnedotknutý. Táto okolnosť sa týka aj hodnotenia výpovedí vyššie charakterizovaných\nsvedkov (uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku), vrátane svedka\n\n.\n\nPri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,\nzameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu\nzločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky\nčiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.\nTakto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným\nreáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny\n\nzasadené\n\n(napr. výbuchy a podpálenie vozidla v troch prípadoch uvedených v skutku v bode II.- 6,\npožiare v bode II.-1 a II.-10). To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších\ndokazovaných okolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti\nobžalobe v prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí\naj najvyšší súd). V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby\nv zmysle výroku oboch rozsudkov.\nNaopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny\nobhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti\n\n11\n\nalebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka\n\n)\n\nide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou\npolicajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.\nSkupina\n\nsa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala\n\ndemonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie\nodporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia\n(a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).\nNemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť\núplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností\na použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných\nskutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,\npodstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi\ndefinuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého\nrozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu\nfinálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konaní sú) spoľahlivo dokázané.\nOdvolacie námietky (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok\nv bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim\nrozsudkom ŠTS, sp.zn. BB-4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný\npodľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou\nprávne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\nskupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1\nobžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších trestných činov (okrem iného\nzo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10\nobžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti\nvyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej\nveci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodne\nzamietnuté uznesením, sp. zn. 3To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)\nmožné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané,\nže sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne\nosoby (v prejednávanej veci).\n\n12\n\nK tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy\nviaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii\nide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali\nrôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho) súdu.\nV každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),\nkaždý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.\nV súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou\npredpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť\nodsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to,\nči boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom\nkonaní alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých\nsúdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj v prejednávanej veci, a to práve\nvo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených\nnapadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný\n\nna základe dohody o vine\n\na treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím\nsúdom).\nMožno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa\n§ 285 písm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti\njedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní spod obžaloby podľa\n§ 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže\ndôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými\n(desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).\nIde o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval\nza potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu,\ntýkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).»\nÚstavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu\nsa najvyšším súdom spomenutých „benefitov“ poskytovaných obvinenému za zákonom\nustanovených podmienok, a to výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní špecifikovaných\ndruhov trestnej činnosti. Ide o ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného poriadku o dočasnom\nodložení vznesenia obvinenia spolupracujúcemu svedkovi, § 215 ods. 3 Trestného poriadku\n\n13\n\no zastavení\n\ntrestného\n\nstíhania\n\nspolupracujúceho\n\nobvineného,\n\n§\n\n218\n\nods.\n\n1\n\nTrestného poriadku o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného a § 228 ods. 3 Trestného poriadku o prerušení trestného stíhania\nspolupracujúceho obvineného.\nZo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia\nzávažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi\nsťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej\nskupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej\nčinnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“\naktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy\nnezanedbateľnú súčinnosť.\nJudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke\ntzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou\nza beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití\ntakýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť\npoužitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe\ndôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie\nESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca\nani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve\nna výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti\nHolandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98;\nVerhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti\nkonania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza\nvierohodnosti týchto výpovedí.\nJe teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich\nsúdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho\nsvedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej\nsituácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak, ako to vyplýva\nz judikatúry ESĽP, ale napokon aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada\nnáležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme\nvylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou\n\n14\n\nsúdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev,\nktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého\nprocesu.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu\nako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy jednak o súbor výpovedí viacerých\nsvedkov, pričom bola výpoveď spolupracujúcich svedkov súčasne vyhodnocovaná\naj vo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností produkovaných v procese\ndokazovania v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného\nhodnotenia dôkazov podľa ustanovení § 12 ods. 10 a 12 Trestného poriadku. Najvyšší súd\ntiež prezentoval východiskovú logickú úvahu, ktorú aplikoval v procese voľného\nhodnotenia výpovede spolupracujúceho svedka, kde poukázal na prirodzený mechanizmus\nkonfrontácie obsahu takejto výpovede s inými relevantným informáciami získanými\nv dôkaznom procese, s ktorým svedok musí počítať a ktorý takýmto spôsobom reguluje\njeho svedeckú „disciplínu“.\nNajvyšší súd sa v osobitných pasážach odôvodnenia (pozri s. 82 až 95 rozsudku\nnajvyššieho súdu) venoval odvolacím námietkam sťažovateľa, ktorými sa snažil sťažovateľ\nspochybniť súdom vykonaný proces hodnotenia dôkazov a výsledné skutkové závery\ntýkajúce sa súvzťažných skutkov (trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania;\npoškodzovania cudzej veci; nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov\nalebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami) spoluvytvárajúcich základnú líniu trestnej veci sťažovateľa\n(existencia zločineckého zoskupenia). Uvedené časti odôvodnenia obsahujú veľmi\npodrobnú argumentáciou, v rámci ktorej sa najvyšší súd v podrobnostiach konfrontoval\nso sťažovateľom prezentovanou interpretáciou jednotlivých skutkových okolností.\nV neposlednom rade sa najvyšší súd vysporiadal aj s dôkaznou iniciatívou obhajoby,\nkeď vo všeobecnosti okolnosti, na ktoré sa odvolávala strana obhajoby a ktoré mali byť\npreukázané ňou navrhovanými dôkazmi, kvalifikoval ako okrajové, zamerané mimo\npodstatu skutkov naplňujúcich zákonné znaky trestného činu, v niektorých prípadoch\nako zjavne účelové, nereálneho charakteru. V nadväznosti na to najvyšší súd podrobne\nku každému zo sťažovateľom uplatnených a súdom neakceptovaných dôkazných návrhov\nlogicky vysvetlil dôvody ich odmietnutia.\n\n15\n\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd na odvolacie námietky sťažovateľa\nreflektoval, vysporiadal sa s nimi a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe\nargumentov majúcich logický charakter. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd predostrel\naj čiastkovú argumentáciu – podrobnú interpretáciu právnej úpravy regulujúcej osobitnú\ndôkaznú kategóriu – svedectvo spolupracujúceho svedka, ktorá plne konvenuje\nodporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP. Tu tiež najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil,\nako sa v procese hodnotenia dôkazov s predmetným dôkazným produktom vysporiadal,\na to aj v kontexte dôkazných návrhov obhajoby.\nÚstavný súd odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky\nsťažovateľa\n\nhodnotí\n\nplne zodpovedajúcu\n\nako\n\nvyčerpávajúcu,\n\nkritériám\n\nstanoveným\n\npostavenú\npre\n\nkvalitné\n\nna\n\nlogických\n\nzákladoch,\n\nodôvodnenie\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok\nza zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí,\ntak ako to sám v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentoval, v absencii výroku,\nktorým sa mal najvyšší súd vysporiadať s uplatneným odvolaním sťažovateľa.\nZ obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd\nodvolaniu sťažovateľa čiastočne vyhovel jednak vo vzťahu k výroku o vine v odsudzujúcej\nčasti (u skutkov v bode II.-3 a II.-4), ako aj vo vzťahu k výroku o treste, keďže mu trest\nodňatia slobody uložený prvostupňovým súdom vo výmere 24 rokov svojím rozhodnutím\nzmiernil na výmeru 22 rokov.\nNajvyšší súd k aplikácii ustanovenia § 319 Trestného poriadku uviedol:\n„Odvolací súd podľa § 319 Tr. por. zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu\nnedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo\nvýroky) rozsudku a nedôvodne napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší\nvýrokom o vine podložené výroky v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3\nTr. por. (ex lege).\nAk odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku\nnedotknutú, pretože na základe tohto , čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe\n\n16\n\nodvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť\nnapadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom\nnedotknutej\n\nčasti\n\nnapadnutého\n\nrozsudku,\n\nprávne\n\núčinky\n\nzamietnutia\n\nodvolania\n\n(§ 319 Tr. por.). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť výroku rozsudku, napadnutého\nneúspešnou časťou odvolania, a to podľa ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b) bod 3. Tr. por.,\nktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“\nAko z uvedených skutočností vyplýva, u sťažovateľa nešlo o situáciu nedôvodnosti\nodvolania v celom rozsahu, keď odvolací súd postupuje v zmysle ustanovenia\n§ 319 Trestného poriadku a celé odvolanie ako nedôvodné výrokom zamietne. V prípade\nsťažovateľa bola odvolacím súdom zistená čiastočná dôvodnosť odvolania, ktorá\nsa prejavila aj v zrušení a následnej zmene špecifikovaných častí výrokov rozsudku.\nNásledne postupoval najvyšší súd v intenciách prezentovanej interpretácie, a teda vo vzťahu\nk zostávajúcej nedôvodne napadnutej časti rozsudku neformuloval osobitný výrok\no zamietnutí danej časti odvolania, pretože, tak ako to najvyšší súd v odôvodnení rozsudku\nuviedol, „má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom nedotknutej časti\nnapadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“.\nÚstavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu, proti ktorému smerujú popísané\nnámietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, sa opieral o aplikáciu zákonného ustanovenia,\nktorej predchádzala zrozumiteľná interpretácia, v rámci ktorej konajúci súd sťažovateľovi\nnáležite vysvetlil, akým spôsobom sa vysporiadal s ním uplatneným odvolaním v kontexte\njeho individuálnej situácie.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené námietky sťažovateľa v označenej časti posúdil\nako zjavne neopodstatnené.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti kopíroval aj jednu z odvolacích námietok o porušení\ntzv. obžalovacej zásady pri prejednávaní jeho trestnej veci.\nNajvyšší súd v tomto smere v odôvodnení rozsudku uviedol:\n«Otázka totožnosti skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej\ncharakteristike týka i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).\nUplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.\n\n17\n\nPojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji\npomerne voľne.\nTakou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku\nako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť\nkonania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)\nčasti.\nAk sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak\nvyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť\nv odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné\nznaky tohto činu).\nČiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu\nteda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol\npáchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie\na podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.\nTieto kritéria sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade\nostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnej jednote obsahu výrokov rozsudku\nŠTS a najvyššieho súdu ), splnené.\nSkutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby\ni pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.\nzo spoločného\n\nkonania\n\na oslobodením\n\nviacerých\n\nobžalovaných\n\nspod\n\nobžaloby\n\nide aj o úpravu personálnu).\nPodstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva\nobžalovaným\n\nso zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,\n\npáchanej v Bratislave a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto\nzoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie\nzodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.\nRôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom\ndotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)\nrozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.\nNie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty\nzločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú\n\n18\n\nv § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku.\nSankčná vynutiteľnosť vlastných pravidiel je primárne daná povedomím vzťahu\nnadriadenosti\n\na podriadenosti\n\nv rámci\n\nskupiny\n\na možným\n\nnásilným\n\npôsobením\n\nna podriadenú osobu a nemusí sa navonok (trestaním) prejaviť pri každom porušení\nzaužívanej povinnosti. Také porušenie podriadenými osobami nie je vzhľadom na ilegálny,\na teda utajovaný charakter pôsobenia skupiny, jej nadriadenými článkami ani vždy\nzistiteľné. Pre tieto články je podstatné, aby prebiehal finančný transfer od podriadených\nštruktúr, ktorým sa napĺňa účel vytvorenia skupiny.\nV prejednávanej veci boli vzťahy nadriadenosti a podriadenosti rešpektované\na pozícia vedenia skupiny nebola spochybnená, aj keď bola pre prípad znemožnenia\nvodcovstva\n\nalternovaná (\n\n). Násilné pôsobenie vo vzťahu\n\nku kriminálne závadným osobám bolo potrebné smerovať voči konkurenčným skupinám\n(\n\n), pričom v rozsahu pokrytom výrokom odsudzujúceho rozsudku je prejavom\n\nkonkurenčného boja skutok v bode II.-6 (útok voči\n\na s ním\n\nspolupracujúcimi osobám).»\nNajvyšší súd v odpovedi na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľovi náležite\nvysvetlil podstatu tzv. obžalovacej zásady, kde zdôraznil ako podmienku zachovania\nidentity skutku zachovanie totožnosti skutku v jeho relevantných, podstatných častiach\ntýkajúcich sa konania páchateľa a jeho následku. Na základe uvedeného vyhodnotil najvyšší\nsúd námietky odvolateľov (vrátane námietok sťažovateľa) ako mechanické porovnávanie\nobžaloby\n\na rozsudku\n\nv okrajových,\n\nparciálnych\n\nokolnostiach\n\nžalovaného\n\nčinu,\n\nkde odvolateľmi prezentované čiastkové odlišnosti týkajúce sa miesta, času, spôsobu\nspáchania alebo následku činu z hľadiska zachovania identity skutky kvalifikoval\nako irelevantné, nezasahujúce do podstaty skutku. V nadväznosti na to najvyšší súd\nšpecifikoval a ozrejmil spomínané esenciálne znaky týkajúce sa existencie a činnosti\nzločineckej\n\nskupiny\n\nako\n\nzákladu\n\nsúvzťažnosti\n\nvšetkých\n\nskutkov\n\nobsiahnutých\n\nv odsudzujúcom rozsudku.\nÚstavný súd hodnotí najvyšším súdom prezentovanú interpretáciu tzv. obžalovacej\nzásady a na ňu nadväzujúce zdôvodnenie jej rešpektovania v posudzovanej trestnej veci\nsťažovateľa ako dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.\n\n19\n\nSúčasne je toho názoru, že právny záver najvyššieho súdu o jej rešpektovaní korešponduje\nskutkovým okolnostiam posudzovanej trestnej veci, bez zjavných logických protirečení.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označenej námietky za zjavne\nneopodstatnenú.\nSťažovateľ ďalej ústavnému súdu predostrel námietku porušenia svojich označených\nzákladných práv spôsobom, keď mala byť v rámci súdneho konania v jeho trestnej veci\nrealizovaná neštandardná forma výsluchu svedka, výsluch prostredníctvom technického\nzariadenia určeného na prenos zvuku a obrazu, pričom podľa názoru sťažovateľa jednak\nneboli splnené podmienky pre takúto formu výsluchu a súčasne nebola pri označenom\núkone zabezpečená účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu.\nNajvyšší súd na odvolacie námietky obžalovaných, teda aj sťažovateľa, v uvedenom\nsmere reagoval takto:\n«Použitie zariadenia na prenos zvuku a obrazu (telemost) pri výsluchu svedka\nna hlavnom pojednávaní, námietka smeruje k nedostatku bezpečnostných alebo\niných dôvodov na takýto postup.\nSamotná okolnosť, že ide o chráneného svedka, indikuje bezpečnostné riziká, ktoré sú\nnajmä v prípade svedectva o násilnej trestnej činnosti „iným vážnym dôvodom“ – to sa týka\nkontextu primeraného použitia § 134 ods. 1, v zmysle § 134 ods. 3 Tr. por.\nPri použití § 134 ods. 3 Tr. por. v nadväznosti na ods. 1 tohto ustanovenia\nsú zohľadniteľné „vážne dôvody“. Takým dôvodom je nepochybne bezpečnostné hľadisko\nsúvisiace s podstatou inštitútu chráneného svedka, a to aj vo vzťahu k účasti na hlavnom\npojednávaní, preprave na hlavné pojednávanie a utajeniu miesta pobytu (ako na to\nobsahovo odkázal ŠTS vo svojom uznesení z 12. septembra 2015).\nVýsluch prostredníctvom prenosového zariadenia, procesne garantovaný účasťou\nnáhradného sudcu pri výsluchu spĺňa všetky kritéria bezprostrednosti a nie je prekážkou\nuplatnenia práv obžalovaných.\nTo platí aj v prejednávanej veci a spochybňovanie riadneho priebehu výsluchu\nsvedka\n\n, teda výsluchu bez technickej alebo inej manipulácie, je garantované\n\núčasťou náhradného sudcu na výsluchu.\n\n20\n\nTejto okolnosti sa týka aj ďalšia odvolacia námietka, a to že náhradný sudca\nsa nezúčastnil zvyšku hlavného pojednávania.\nTu platí, že ustanovenie § 246 ods. 1 a 2 Tr. por. je potrebné vo vzťahu\nku odseku 3 tohto ustanovenia vyložiť z hľadiska účelu dotknutého inštitútu (výsluch\nohrozeného svedka, chráneného svedka alebo svedka s utajenou totožnosťou s využitím\ntechnického zariadenia na prenos zvuku a obrazu), teda reštriktívne. To znamená,\nže náhradný sudca sa v takom prípade zúčastní len výsluchu svedka, nie prevyšujúcej časti\nhlavného pojednávania. V tom je rozdiel oproti účasti náhradného sudcu na hlavnom\npojednávaní z dôvodu predpokladu jeho dlhšieho trvania.\nBez\n\nohľadu\n\nna\n\nuvedené,\n\npráva\n\nobžalovaných\n\nv tejto\n\nsúvislosti\n\nnemôžu\n\na v prejednávanej veci nemohli byť nijako dotknuté, keďže nevznikla potreba nahradiť\nsudcu (člena senátu) v konaní a pri rozhodovaní. Účasť náhradného sudcu (prítomného\npri dotknutom výsluchu) na zvyšku hlavného pojednávania by teda na zložení senátu\npri rozhodovaní vo veci (hlasovaní) nič nezmenila ani v zmysle § 246 ods. 2 Trestného\nporiadku.»\nÚstavný súd sa oboznámil s právnou úpravou súdom aplikovanou a interpretovanou:\nPodľa § 134 ods. 1 Trestného poriadku svedok, ktorý sa pre svoj vek, chorobu,\ntelesnú alebo duševnú poruchu, alebo z iných vážnych dôvodov nemôže dostaviť\nna výsluch, môže byť vypočutý pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku\na obrazu.\nPodľa § 134 ods. 3 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa primerane použije\naj pri výsluchu ohrozeného svedka alebo chráneného svedka, ktorému sa poskytuje pomoc\npodľa osobitného zákona. Rovnako sa postupuje v prípade, ak taký svedok má byť\nvypočúvaný v inej veci alebo pri výsluchu svedka v trestnom konaní o trestných činoch\nterorizmu.\nPodľa § 246 ods. 1 Trestného poriadku ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné\npojednávanie bude trvať dlhší čas alebo ak sa navrhuje výsluch agenta, ohrozeného svedka,\nchráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a ak sa počíta s využitím\ntechnických zariadení na prenos zvuku a obrazu, zariadi predseda súdu na návrh predsedu\nsenátu, aby sa na hlavnom pojednávaní zúčastnili jeden alebo dvaja náhradní sudcovia alebo\nprísediaci.\n\n21\n\nPodľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca alebo prísediaci má\npostavenie člena senátu. Hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania\nnastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom\npojednávaní zabránila nejaká prekážka. Sudca alebo prísediaci, za ktorého nastúpil\nnáhradný sudca alebo prísediaci, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.\nPodľa § 246 ods. 3 Trestného poriadku ak sa vykonáva výsluch agenta, ohrozeného\nsvedka, chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená s využitím\ntechnických zariadení určených na prenos zvuku alebo obrazu mimo pojednávacej siene,\nzúčastní sa ho náhradný sudca.\nNajvyšší súd v odpovedi na odvolacie námietky sťažovateľovi jasne vysvetlil,\nže už samotné znenie nadväzujúceho ustanovenia § 134 ods. 3 Trestného poriadku indikuje\nu tzv. chráneného svedka tzv. iný vážny dôvod opodstatňujúci v zmysle ustanovenia\n§ 134 ods. 1 Trestného poriadku možnosť realizácie výsluchu prostredníctvom telemostu.\nĎalej tiež poukázal na to, že nadväzujúca právna úprava (inštitút náhradného sudcu)\nregulujúca uplatnenie tejto formy výsluchu garantuje prostredníctvom prítomnosti\nnáhradného sudcu kritérium bezprostrednosti pre účely zachovania práv obhajoby v plnom\nrozsahu a že tiež z takto vymedzeného účelu vyplýva povinnosť účasti náhradného sudcu\nv danom prípade práve na časový úsek výsluchu prostredníctvom telemostu, nie pre celé\nhlavné pojednávanie.\nÚstavný súd je toho názoru, že interpretácia poskytnutá sťažovateľovi zo strany\nnajvyššieho súdu je náležitá, logická a predovšetkým nijako neodporuje zmyslu a účelu\naplikovaných inštitútov Trestného poriadku (telemost a náhradný sudca). Ústavný súd tak\nnezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv, a preto\nsťažnosť v uvedenej časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietky týkajúce sa uloženého trestu prepadnutia\nmajetku, kde dôvodil nedostatkom skutkových zistení ako správneho vecného podkladu\npre uloženie uvedeného trestu.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v odvolaniach okrem iného\nnapadli všetci obžalovaní aj samotnú podstatu uloženia trestu prepadnutia majetku\nz hľadiska podmienok pre takýto postup.\n\n22\n\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku v uvedenom smere dôvodil: „Treba v reakcii\nna uplatnené odvolacie námietky uviesť (ako to uviedol aj ŠTS) ide o obligatórne uloženie\ntrestu prepadnutia majetku podľa vyššie označeného ustanovenia (§ 58 ods. 3 Tr. zák.),\nak bol spáchaný trestný čin uvedený v tomto ustanovení (v tomto prípade § 296 Tr. zák.,\nalebo § 172 ods. 4 Tr. zák.). To bolo relevantné u tých páchateľov, ktorí sa takej trestnej\nčinnosti aspoň sčasti dopustili (ich trestná činnosť bola ešte páchaná) od 1. septembra 2011\n(vrátane tohto dňa), čo vyplýva zo znenia dotknutých skutkov, teda dotknutá trestná činnosť\nbola páchaná po nadobudnutí účinnosti zákona č. 262/2011 Z.z., ktorým bolo do Trestného\nzákona zavedené ustanovenie § 58 ods. 3, v dôsledku čoho bol Trestný zákon v tomto znení\npoužitý na posúdenie trestnej činnosti a ukladanie trestu ako zákon účinný v čase spáchania\nčinu (§ 2 ods. 1 Tr. zák.). Nebolo teda potrebné dokazovať, že ten-ktorý obžalovaný\nnadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov z nej\npochádzajúcich. Tým je aj daná odpoveď na uplatnené odvolacie námietky v tomto smere.“\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prostredníctvom interpretácie\ndotknutej právnej úpravy sťažovateľovi jasne vysvetlil podmienky pre uloženie tohto trestu\nv kontexte jeho individuálnej situácie, kde skonštatoval ich splnenie, a teda vecnú správnosť\nuloženého trestu. Ústavný súd tak kvalifikuje sťažnosť sťažovateľ v danej časti ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. novembra 2016\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-dôkazné prostriedky", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "svedok-výsluch svedka", "trest-rozhodnutie o treste", "trest-odňatia slobody", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c7602148-12f3-4b5d-a0b4-fdfeac8d0449", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.338.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 338/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 338/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.338.2026.1"}, {"guid": "ussr:9b1e8514-e839-4caf-a06c-fc128199da14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.67.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 67/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.67.2025.2"}, {"guid": "ussr:145f4898-ddd3-4696-87fd-06feb3893071", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2"}, {"guid": "ussr:c12c8244-f4a3-4cb7-865c-9a786340a912", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.436.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 436/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 436/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.436.2023.1"}, {"guid": "ussr:7e2a665d-a450-4718-9ba6-7c485a1718e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.366.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 366/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 366/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.366.2022.1"}, {"guid": "ussr:d6135ada-2b1b-4643-a4e2-5ec9a3d20233", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.156.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 156/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 156/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.156.2022.2"}, {"guid": "ussr:5300af5f-bc66-4c4e-92cd-8e4fd40d94c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.295.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.295.2021.1"}, {"guid": "ussr:9f1f59f3-b05f-4763-b397-b57c8ef6db55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.317.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 317/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 317/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.317.2021.1"}, {"guid": "ussr:e067fdb7-7fae-425e-9d83-68463641f605", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.292.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 292/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 292/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.292.2020.1"}, {"guid": "ussr:72a2275f-fbd7-4fe4-85a4-5e0e5dedc210", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.50.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.50.2021.1"}, {"guid": "ussr:6955c3e3-1590-4a8b-b13d-7d64cdbbb2e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.14.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2019 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.14.2019.1"}, {"guid": "ussr:958acb54-b848-42eb-bca4-10ddcce6df93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.384.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 384/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 384/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.384.2019.1"}, {"guid": "ussr:967b1b7e-12cc-4606-a3ad-a619a65d808e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1"}, {"guid": "ussr:6e5fd0d1-eef0-43e1-9987-add6eb8dc9d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.245.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.245.2019.1"}, {"guid": "35ebe5c7-8ff5-4515-96f5-e6a29f5388dc:cb7818b1-b818-4d1b-98ff-d674bbef0849", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2020:9520100018.20", "spisova_znacka": "3T/3/2020", "nazov": "Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3T/3/2020 z 4. 12. 2020", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2020-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2020:9520100018.20"}, {"guid": "3dab55e4-9588-4242-afc6-10f215e9856b:95ac7063-0aa4-4995-84b7-6100e9a01bca", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5625010618.2", "spisova_znacka": "2To/16/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/16/2026 z 15. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5625010618.2"}, {"guid": "630fa8c5-ab28-404a-884e-64add1fd5ade:c52e85e2-453e-4db1-ac0b-1fc84d08b317", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2108010801.2", "spisova_znacka": "5To/132/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/132/2024 z 9. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2108010801.2"}, {"guid": "e287db86-bf5a-42d9-8735-92dfd50af35e:31ad8c80-dc04-4070-a71f-121a5724d4d2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:3111012070.2", "spisova_znacka": "23To/36/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/36/2021 z 28. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:3111012070.2"}, {"guid": "dd5895c6-f8e7-420a-a266-c2faee37189c:9405f40a-87c3-4240-8e1c-3004d8740490", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2025:2123010389.12", "spisova_znacka": "35Tk/1/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 35Tk/1/2023 z 14. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2025-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2025:2123010389.12"}]}