{"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1/text", "citacie_n": 273, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 754/2016-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika\nv konaní o sťažnosti Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014, za účasti Krajského\nsúdu v Bratislave, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178\nz 9. apríla 2014 p o r u š e n é\n\nbolo.\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014\nvo výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I\n\nč. k. 22 C 265/2009-128 z 3. decembra 2012 o uložení povinnosti Slovenskej republike,\nzastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatiť žalobcovi náhradu\nškody nad sumu 2 954,25 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla\n2009 do zaplatenia, sa\n\nz r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia\n\nvracia\n\nKrajskému\n\nsúdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n4. Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky,\n\nnáhradu\n\ntrov\n\nkonania\n\npred\n\nÚstavným\n\nsúdom\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nnepriznáva.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta\n2016 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 298/2014 z 24. mája 2016.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 754/2016-17 z 8. novembra 2016 prijal\nsťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014\nna ďalšie konanie, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\n2\n\n3. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a spisu\nOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 265/2009, sťažovateľka\nbola ako žalovaná účastníčkou konania, v ktorom sa\n\nako žalobca (ďalej len\n\n„žalobca“) domáhal proti sťažovateľke náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré\nmu vznikli v dôsledku vykonanej väzby a vedenia trestného stíhania, ktoré sa právoplatne\nskončilo jeho zastavením.\n3.1 Uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre\nz 1. júla 2003 v zmysle § 163 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ vzniesol\nsťažovateľovi obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, lebo\nna podklade zistených skutočností mal dostatočne odôvodnený záver, že v presne\nnezistenom čase od začiatku roku 2002 do 30. júna 2003 v\n\nna hraničnom priechode\n\nmedzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou\nako pracovník odboru hraničnej kontroly\n\nsťažovateľ\n\n, Úradu hraničnej a cudzineckej polície\n\nPolicajného zboru žiadal neoprávnene od občanov Rumunska finančnú hotovosť ‒ úplatok\nod 500 do 1000 Ft za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie\nSlovenskej republiky, pričom mal vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup\nna územie Slovenskej republiky s úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Maďarskej\nrepubliky, a tak získať možnosť pobytu v Maďarskej republike na ďalších 30 dní.\nTúto finančnú hotovosť prijímal tým spôsobom, že vodiči privážajúci občanov Rumunska\nna motorových vozidlách k hraničnému priechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj\nfinančnú\n\nhotovosť\n\nvloženú\n\ndo technického\n\npreukazu\n\nmotorového\n\nvozidla\n\nalebo\n\ndo cestovného dokladu službu konajúcemu pracovníkovi odboru hraničnej a cudzineckej\npolície\n\nna vstupe do Slovenskej republiky, ktorý túto prevzal a až následne rozhodol\n\no vystavení predmetného potvrdenia do cestovného dokladu, čím konal v rozpore\nso zákonom č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a v rozpore so zákonom Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.\nUznesením Okresného súdu Nitra z 5. júla 2003 bol žalobca vzatý do väzby podľa § 68\nods. 1 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku\nod 2. júla 2003, z ktorej bol prepustený 26. septembra 2003 na základe uznesenia Krajského\nsúdu v Nitre. Žalobca bol z väzby prepustený, pretože vykonané dokazovanie\n\n3\n\nnepreukazovalo žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala väzbu sťažovateľa.\nUznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\nč. VII Gv 117/04-114 z 18. januára 2008 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené,\npretože je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým,\nže sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení (medzi nimi i žalobca) spáchali trestné\nčiny, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.\n3.2 Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej\nlen „minister vnútra“) č. 295 z 8. augusta 2003 (ďalej len „personálny rozkaz“) prepustený\nzo služobného pomeru. Dôvodom bolo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti\nzvlášť hrubým spôsobom na tom skutkovom základe, že žalobca najmenej v období\nod 2. septembra 2002 do 10. mája 2003 počas výkonu štátnej služby na hraničnom\npriechode\n\nvo vybavovacej bunke na príchodovej strane z Maďarskej republiky\n\nvybavoval občanov Rumunska tak, že od nich nepravidelne neoprávnene vyberal 500 –\n1 500 Ft ako úplatu za povolenie vstupu do Slovenskej republiky a odtlačenie pečiatky\ndo rumunského cestovného dokladu, hoci vedel, že títo občania ju potrebujú na to, aby sa\nmohli vrátiť na územie Maďarskej republiky na ďalších 30 dní krátkodobého pobytu.\nŽaloba žalobcu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia bola právoplatne zamietnutá\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 2/04 z 21. októbra 2004 v spojení s rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 70/2005 z 22. novembra 2005. Žalobcovi bol priznaný\nvýsluhový dôchodok od 12. augusta 2003 vo výške 1 870 Sk, ktorý mu bol od 1. júla 2004\nzvýšený na 1 917 Sk mesačne. Žalobca bol od 1. apríla 2004 do 31. júla 2007 samoplatcom\nzdravotného poistenia, zamestnal sa až následne ako mestský policajt.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 265/2009-128 z 3. decembra 2012 zaviazal\nsťažovateľku zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody 9 216,42 € a z titulu náhrady\nnemajetkovej ujmy 35 000 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z oboch týchto súm\nod 30. júla 2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z vykonaného\ndokazovania mal preukázané, že boli naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti\nza škodu i za nemajetkovú ujmu.\n\n4\n\n4.1 Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu posúdil okresný súd podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom účinným do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969\nZb.“), pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané počas jeho účinnosti a aj väzbu\nžalobca vykonal od 2. júla 2003 do 26. septembra 2003, hoci trestné stíhanie žalobcu bolo\nprávoplatne zastavené až za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v není neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Na posúdenie žalobcom tvrdeného\nnesprávneho úradného postupu použil okresný súd zákon č. 514/2003 Z. z., pretože\nk takémuto postupu orgánov štátu malo dôjsť až po 1. júli 2004 (v tejto časti však žalobu\nzamietol). Okresný súd vychádzal z toho, že zastavenie trestného stíhania rovnako ako\noslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení\nobvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený\nv uznesení o vznesení obvinenia sa nepotvrdil. Za nezákonné rozhodnutie považoval\nokresný súd i rozhodnutie o väzbe, keďže trestné stíhanie bolo zastavené.\nOkresný súd priznal žalobcovi náhradu škody v celkovej výške 9 216,42 €, ktorá\npozostávala z 2 954,25 € (vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní), 2 421,23 €\n(náhrada straty na zárobku počas trvania väzby od 2. júla 2003 do 25. septembra 2003, teda\nsčasti aj po zániku služobného pomeru žalobcu, ku ktorému došlo 11. augusta 2003),\n3 214,50 € (z titulu nevyplateného odchodného) a 626,44 € (škoda spočívajúca v zaplatení\nzdravotného poistenia žalobcom v období po prepustení zo služobného pomeru od 1. apríla\n2004 do 31. júla 2007). Pokiaľ okresný súd priznal žalobcovi náhradu straty na zárobku\npočas väzby aj za obdobie po skončení jeho služobného pomeru, náhradu nevyplateného\nodchodného a náhradu žalobcom zaplateného zdravotného poistenia, vychádzal z toho,\nže síce žalobcovi bol služobný pomer skončený personálnym rozkazom vydaným\nv samostatnom konaní o skončenie služobného pomeru (v ktorom neplatí princíp\nprezumpcie neviny), avšak aj táto škoda žalobcu je v príčinnej súvislosti s jeho nezákonným\ntrestným stíhaním, pretože „personálny rozkaz bol určitým spôsobom automatickým\nnásledkom začatia trestného stíhania a vzatia do väzby a nepredstavuje preto prerušenie\n\n5\n\npriameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku medzi začatím trestného stíhania,\nresp. vzatím do väzby a vzniknutou ujmou“.\n4.2 Predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu (za väzbu a trestné\nstíhanie) posúdil okresný súd podľa zákona č. 58/1969 Zb., pri výklade ktorého však\nzohľadnil aj ustanovenia čl. 17, čl. 19 a čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 5 dohovoru, ako aj\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu (najmä rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája\n2007) a dospel k záveru, že hoci zákon č. 58/1969 Zb. (na rozdiel od zákona č. 514/2003\nZ. z.) výslovne neupravuje právo osoby stíhanej na základe nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie, toto právo\npatrí každému, kto bol obeťou takéhoto zatknutia alebo zadržania, pretože „trestné stíhanie\na v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody\njednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na osobný život a životný osud.\nZasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto sú spôsobilé\nokrem porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, obmedziť, či porušiť\naj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života(...) tak, ako\nto zaručuje čl. 19 ústavy. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby(...), ktoré\nboli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať\nvedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.“.\nOkresný súd dospel preto k záveru, že pojem škody, za ktorú zodpovedá podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. štát, je v takýchto prípadoch potrebné ústavne konformne vykladať tak,\nže zahŕňa i nemajetkovú ujmu.\nZ titulu náhrady nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi sumu 35 000 €, a to s ohľadom\nna to, aký negatívny dopad malo trestné stíhanie a väzba na žalobcu a zohľadnil kritériá\nzavedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania mal\npreukázané, že stíhanie a väzba žalobcu zasiahla do jeho osobnostných práv, znížila jeho\ndôstojnosť, mala negatívny dopad na súkromný život žalobcu, na jeho pracovné uplatnenie,\npričom priznaná suma je adekvátna následkom nezákonného rozhodnutia. Okresný súd vzal\ndo úvahy, že žalobca ťažko znášal väzbu, pociťoval beznádej a neistotu, znášal ako policajt\nponíženie vo väznici a po prepustení z väzby sa on aj jeho rodina ocitli v hmotnej núdzi,\n\n6\n\nnevedel si nájsť zamestnanie, počas jeho neprítomnosti skrachovala chovná stanica psov,\nktorú prevádzkoval s manželkou. Tlak z obvinenia však pretrvával aj po prepustení z väzby,\nvzbudzovalo u žalobcu a jeho rodiny obavy z budúcnosti. Počas väzby trpel odlúčením\nod rodiny, nemohol sa zúčastniť svadby svojho švagra. Podarilo sa mu nakoniec s odstupom\nčasu zamestnať ako mestský policajt, avšak keď mu končila platnosť zbrojného preukazu,\npre trvajúce trestné stíhanie bolo konanie o jeho žiadosti o predĺženie platnosti prerušené\naž do skončenia trestného stíhania. Po tejto udalosti dostal srdcový kolaps a ostal dlhodobo\npráceneschopný. Iniciatívne uverejnil článok v mesačníku\n\n, aby očistil\n\nsvoje meno. Ako mestský policajt zarába menej ako predtým, kým bol nezamestnaný jeho\nmanželka poberala aspoň dávky v hmotnej núdzi. Jeho väzbu a stíhanie zle znášala i jeho\nrodina (dve maloleté deti vo veku vtedy deväť a sedem rokov), manželka siahla po alkohole\na ich manželstvo sa nakoniec rozpadlo. Zle znášal aj medializáciu kauzy, v meste, kde býval\nho každý poznal, jeho deti boli vystavené posmeškom okolia, prežívali neistotu i negatívnu\nzmenu vo výchove. Tieto okolnosti mal okresný súd preukázané listinným dôkazmi,\nvo vzťahu k žalobcovi najmä z lekárskych správ\n\n,\n\na vo vzťahu k jeho manželke z lekárskej správy\n, potvrdení úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, rozhodnutia okresného\nriaditeľstva Policajného zboru, oddelenia dokladov, ako aj výsluchu svedkov, a to\n(bývalej manželky žalobcu),\n\n(matky žalobcu) a\n\n(bývalého kolegu žalobcu).\n5. O odvolaniach sťažovateľky a žalobcu proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd\nrozsudkom č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil vo výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná žalobcovi zaplatiť z titulu náhrady\nškody 9 216,42 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla 2009\ndo zaplatenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 35 000 €, ako aj vo výroku o zamietnutí\nžaloby v prevyšujúcej časti. Vo výroku o úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy od 30. júla 2009 do zaplatenia rozsudok okresného súdu zmenil\na žalobu v tejto časti zamietol. Krajský súd považoval rozsudok okresného súdu za vecne\nsprávny, pokiaľ ide o jeho zmenu vo výroku o úroku z omeškania, tu krajský súd vychádzal\nz toho, že sťažovateľka sa do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy dostáva\n\n7\n\naž dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým na jej zaplatenie bola zaviazaná.\nRozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 nadobudol právoplatnosť\n8. júla 2014.\n6. O dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 1 Cdo 298/2014 z 24. mája 2016, ktorým dovolanie odmietol ako\nsmerujúce proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 v spojení\ns § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 298/2014 z 24. mája 2016 nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2016.\n7. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu v časti smerujúcej proti\nrozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 na porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila v podstate tým, že vec bola krajským súdom\nnesprávne právne posúdená, keď aplikované ustanovenia boli vykladané tak, že bol popretý\nich účel a zmysel a rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený.\n7.1 Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy sťažovateľka argumentovala\ntakto:\na) Všeobecné súdy sa nevyporiadali s „nemožnosťou aplikácie čl. 5 ods. 1,\nods. 5 Dohovoru v súvislosti s trestným stíhaním“ a nesprávne interpretovali toto\nustanovenie dohovoru spôsobom, ktorý je z hľadiska medzinárodných zmlúv neudržateľný.\n„Čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje súdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy len za\nnezákonné obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody (väzba) a nie za samotné trestné\nstíhanie.“ V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo 37/2012 z 31. júla 2012, v ktorom vyslovil, že „je potrebné, aby si súd nižšieho\nstupňa ujasnil, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo\nzadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo\nzadržiavanie (väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie. Vzhľadom na uvedené, pri určení\nrozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len na\nokolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným\n\n8\n\nstíhaním. S prednesenou námietkou sťažovateľky sa však všeobecné súdy nijakým spôsobom\nnevyporiadali.“.\nb) Vzhľadom na to, že žalobcovi nepatrí náhrada za nemajetkovú ujmu spôsobenú\ntrestným stíhaním, ale iba za väzbu, pokiaľ mu bola priznaná vo výške 35 000 €, je teda\nneprimeraná a v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na rozpor súdnych rozhodnutí s\njudikatúrou ESĽP vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za vykonanú\nväzbu. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy a jej primeranosti je potrebné vziať do\núvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie (napr. zák. č. 514/2003 Z. z.,\nzák. č. 215/2006 Z. z. a rozhodovať aj v kontexte s judikatúrou ESĽP napr. Winkler, Brucko,\nKormoš, Petrov proti Slovenskej republike), ktorý ako najvyššia inštancia priznáva sumy\nod 8 000 € do 15 000 € za závažnejší zásah orgánu štátu do osobnej slobody sťažovateľov,\nkonkrétne za absenciu rozhodnutia príslušného orgánu o pozbavení osobnej slobody.\nV nadväznosti na uvedené sa priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 € javí ako\nneprimerané. Odvolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky však len\nkonštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúco zhrnul všetky\nvýsledky dokazovania vykonávaného za účelom zistenia existencie a rozsahu utrpenej\nnemajetkovej ujmy osobou navrhovateľa a jeho najbližších a konštatoval, že daný rozsah\nje adekvátny priznanej výške nemajetkovej ujmy.“.\n7.2 Vo vzťahu k priznanej náhrade škody, pokiaľ ide o náhradu straty na zárobku,\nodchodného a škodu spočívajúcu v zaplatení zdravotného poistenia, sťažovateľka namietala\ntiež nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a argumentovala takto: „Vo vzťahu\nk uplatnenému nároku na náhradu straty na zárobku, odchodného a škodu spočívajúcu\nv zaplatení\n\nzdravotného\n\npoistenia,\n\nnedošlo\n\nk\n\nnaplneniu\n\npodmienok\n\nupravených\n\nv zák. č. 58//1969 Zb., konkrétne nedošlo k naplneniu podmienky priamej príčinnej\nsúvislosti s trestným stíhaním, ale škoda priamo súvisela s personálnym rozkazom ministra\nvnútra, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. S uvedenou argumentáciou\nsa stotožnil aj Ústavný súd SR... v skutkovo obdobnej veci v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/2014\nzo dňa 06. 05. 2015. ... V predmetnom konaní však odvolací súd uviedol, že rovnako ako súd\nprvého stupňa prihliadol na skutočnosť, že daný personálny rozkaz vychádzal z identických\nskutkových dôvodov ako uznesenie o začatím trestného stíhania, pričom skutky v ňom\n\n9\n\ntvrdené navrhovateľ nespáchal. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nebyť\nnezákonného začatia trestného stíhania voči navrhovateľovi, nedošlo by ani k vydaniu\npredmetného personálneho rozkazu. Uvedený záver prijatý všeobecnými súdmi (takmer\nv skutkovo totožnom prípade) je však v zjavnom rozpore a nesúlade s vyššie citovaným\nnálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 296/2014 zo dňa 06. 05. 2015, ako aj\ns ustálenou judikatúrou.“\n8. Sťažovateľka preto vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178\nz 9. apríla 2014 žiadala vydať tento nález:\n„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 zo dňa 09.04.2014,\nporušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 zo dňa 09.04.2014,\nÚstavný súd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“\n9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:\nza krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 3620/16 zo 14. decembra 2016.\n9.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci konal v medziach svojej\nprávomoci, jeho právne závery vyplývajú z vykonaného dokazovania a jeho úvahy\nz konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu.\nPostup krajského súdu bol v súlade so zákonom, je ústavne akceptovateľný, jeho\nrozhodnutie je zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Krajský súd navrhol preto sťažnosť\nsťažovateľky zamietnuť ako neopodstatnenú. Zároveň vyslovil súhlas, aby ústavný súd\nupustil od ústneho verejného pojednávania.\n9.2 Sťažovateľka vo vyjadrení zo 4. januára 2017 zopakovala svoju doterajšiu\nargumentáciu, najmä poukázala na to, že «Obsahom vyjadrenia k sťažnosti vo veci\nKrajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co 106/2013 zo dňa 14.12.2016 je konštatovanie,\nže „so\n\nsenát\n\n4Co\n\ntunajšieho\n\nsúdu\n\npridržiava\n\n10\n\nodôvodnenia\n\nsvojho\n\nuznesenia,\n\nč. k. 4Co 106/2013-178 zo dňa 09.04.2016 (správne zo dňa 09.04.2014) a naďalej zotrváva\nna svojom stanovisku v odôvodnení uvedeného rozhodnutia“.\nV nadväznosti na uvedené sťažovateľka nepovažuje za potrebné zaujať stanovisko\nk predmetnému vyjadreniu, nakoľko sa k obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu\nvyjadrila priamo v sťažnosti zo dňa 19.08.2016.\nSúčasne Vám oznamujeme, že sťažovateľka v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993\nZ. z. súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.».\n10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože\npo oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že\nod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia\noznačených práv (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).\nII.\n11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd\nvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,\nže nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\n\n11\n\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Interpretácia zákonných\na podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere, pri\nsúčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem alebo interpretácia, ktorá\nje v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potom znamená porušenie základného\npráva či slobody.\n13. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46\nods. 1 ústavy či podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá\nmožnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd\nodmieta konať a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez\nzákonného dôvodu nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže\nústavný súd zasahovať derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej\nz jeho úlohy ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ\nprávne závery všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo\nz nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie\nniektorej právnej normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo\nslobody.\n14. Ako vyplýva z obsahu a argumentácie uvedenej v sťažnosti, sťažovateľka\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tou časťou rozsudku\nkrajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014, ktorým bol ako vecne správny\npotvrdený rozsudok okresného súdu o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu, t. j. vo vzťahu\nk náhrade nemajetkovej ujmy, a pokiaľ ide o náhradu škody vo vzťahu k náhrade straty\nna zárobku, odchodnému a škode spočívajúcej v zaplatení zdravotného poistenia (vo vzťahu\nk náhrade škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby sťažovateľka neargumentuje).\nKľúčová námietka sťažovateľky vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej žalobcovi\n\n12\n\nspočíva v tvrdenej ústavne nekonformnej aplikácii zákona č. 58/1969 Zb., jednak pokiaľ ide\no záver o samotnom splnení predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu\nspôsobenú vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo jeho právoplatným zastavením,\na jednak pokiaľ ide o výšku sumy priznanej žalobcovi z tohto titulu, pretože ak mu nepatrí\nnáhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, potom priznaná suma 35 000 € náhrady\nnemajetkovej ujmy za väzbu je neprimeraná. Vo vzťahu k priznanej náhrade škody\nžalobcovi (okrem trov obhajoby) podstata námietok sťažovateľky spočíva v priznaní tejto\nnáhrady škody žalobcovi napriek tomu, že táto nevznikla v príčinnej súvislosti\ns nezákonnými rozhodnutiami o začatí trestného stíhania a väzbe žalobcu, pretože príčinou\nvzniku tejto škody u žalobcu bolo rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru,\nktoré sa nikdy neukázalo nezákonným.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n15. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý\nrozsudok nie je založený na takej aplikácii právnych noriem, ktoré nerešpektujú ich účel,\nprípadne či ich interpretácia krajským súdom nie je v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti, čo by znamenalo porušenie sťažovateľkou označených práv.\n16. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014\nnajprv konštatoval, že okresný súd „vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne\nposúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal\nnáležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania\nv súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil\n\n13\n\nvo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy,\nktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k danému rozhodnutiu vo veci aj náležite\nv súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého\nstupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne\nrozhodnutie vo vec i (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojim\nkonaním, rozhodnutím, súd odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozsudok\nje presvedčivý, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O. s. p. V ňom dal súd\nprvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o existencii nároku\nnavrhovateľa na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy proti odporcovi v\npriznanej výške. V odvolaní vo veci samej odporca ani navrhovateľ neargumentujú\nskutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a\njeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým\nrozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaniach uvedené argumenty nie sú\nspôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce najmä pokiaľ ide o časť týkajúcu sa nároku\nnavrhovateľa na náhradu škody a to škody skutočnej i ušlého zisku, takže v tejto časti si\nnežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti tejto časti rozhodnutia, pretože by\nodvolací súd len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa.“.\n17. Krajský súd v úvode svojho rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré považoval\nza splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu\ni za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o väzbe\nžalobcu:\n„V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok vyvodzoval z uznesenia o začatí\ntrestného stíhania a uznesenia o vzatí navrhovateľa do väzby. Tieto uznesenia považoval\nza nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku,\nktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by sa ho navrhovateľ dopustil, preto bolo\ni trestné stíhanie voči nemu zastavené. Keďže z uznesenia o začatí trestného stíhania\na o vzatí navrhovateľa do väzby neboli nikdy pre nezákonnosť zrušené, holo treba sa\nzaoberať otázkou, či zastavenie trestného stíhania môže mať rovnaký význam ako zrušenie\n\n14\n\nrozhodnutia pre nezákonnosť. Záporná odpoveď by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy\nzodpovedností štátu za škodu ktorá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná ujma\nspôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená.\nZáporná odpoveď by, znamenala, že fyzická osoba, proti ktorej bolo začaté trestné stíhanie,\nby musela znášať materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym\na trestné konanie sa skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na osohu nevinnú. Zastavenie\ntrestného stíhania (a rovnako aj oslobodenie spod obžaloby) majú teda rovnaké dôsledky\nako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania preto, že predpoklad o spáchaní\ntrestného činu nebol potvrdený, a to okrem negatívne vymedzených dôvodov, kedy\nnedochádza k založeniu nároku na náhradu škody (§ 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 zák. č. 58/1969\nZb.).“\n17.1 Pokiaľ ide o splnenie samotných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu\nza nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo\njeho právoplatným zastavením, krajský súd uviedol:\n„Odvolací súd vyhodnotil za vecne správne i rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho\nčasti o nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, majúc za to, že pokiaľ ide o základ tohto\nnároku, tento navrhovateľovi prináleží v zmysle ustanovení Ústavy SR uvedených\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rovnako aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v tomto smere sa taktiež plne\nstotožňuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. s jeho odôvodnením Vzhľadom na odvolacie\nargumenty odporcu v tomto smere o nemožnosti aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd z dôvodu, že tento priznáva nárok na odškodnenie užšiemu okruhu subjektov\nako zák. č. 58/1969 Zb. a teda v zmysle čl. 154c Ústavy SR nemá prednosť pred uvedeným\nvnútroštátnym zákonom, odvolací súd uvádza, že zák. č. 58/1969 Zb. nepriznáva dotknutým\nosobám právo na odškodnenie nemajetkovej ujmy a tento nedostatok koriguje práve\nDohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, jeho dosah je širší ako dosah vnútroštátneho\npráva. Nezákonné zatknutie, či nezákonnú väzbu zahŕňa pod dôvody pre priznanie\nnemajetkovej ujmy, čím je naplnená uvedená podmienka pre jeho prednosť pred\nvnútroštátnym právnym poriadkom. Taktiež podľa odvolacieho súdu je pre rozhodnutie\no existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodujúce, že trestné stíhanie voči\n\n15\n\nnavrhovateľovi bolo zastavené, ktorá skutočnosť je právne porovnateľná resp. identická\nso zrušením rozhodnutí pre nezákonnosť (ako už, bolo uvádzané vyššie). Odporca\nv odvolaní argumentuje i neexistenciou nároku navrhovateľa na priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy majúc za to, že predpokladom vzniku tohto nároku i podľa uvedenej\nhmotnoprávnej normy je porušenie niektorého z ustanovení § 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,\nku ktorej skutočnosti v danom prípade podľa neho nedošlo.\nOdvolací súd sa nestotožňuje s daným právnym názorom odporcu na základe\nuž vyššie uvedeného, že zastavenie trestného stíhania spolu s rozhodnutím, na základe\nktorého je obvinený oslobodený spod obžaloby, má v právnom štáte rovnakú právnu silu\na rovnaké právne dôsledky pre takto poškodenú osobu na svojich osobných právach, ako\nzrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania alebo rozhodnutia o väzbe pre\nnezákonnosť. Taktiež má odvolací súd za to, že i súčasťou samotného nároku na náhradu\nškody je nemajetková ujma v zmysle znenia ust. 13 Občianskeho zákonníka, keďže\nvykonaným dokazovaním došlo k zisteniu, že zásah do práva navrhovateľa na ochranu jeho\nosobnosti sa vývinom okolnosti v rámci trestného konania ukázal ako neoprávnený.“\n17.2 Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy žalobcovi, krajský súd v rozsudku č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla\n2014 uviedol:\n„Ohľadom priznanej výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd napadnuté rozhodnutie\nvyhodnotil tiež za vecne správne. Odporca namietal nedostatočnosť odôvodnenia\nprvostupňového rozsudku v tejto časti v tom, že nedošlo k porovnaniu odôvodnenia výšky\nuplatnenej náhrady s odškodneniami v iných obdobných veciach, v dôsledku čoho nedošlo\nk naplneniu nálezu ÚS SR sp. zn. III US 147/2006 a nadväzujúceho rozsudku ESĽP z júla\n2012 v prípade Winkler proti SR. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa\nv napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúco zhrnul všetky výsledky dokazovania vykonaného\nza účelom zistenia existencie a rozsahu utrpenej nemajetkovej ujmy osobou navrhovateľa\na jeho najbližších a konštatoval že daný rozsah je adekvátny priznanej výške nemajetkovej\nujmy. Jeho rozhodnutie tak nie je v rozpore s náležitosťami odôvodnenia stanovenými\nustanovením § 157 O. s. p., namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku tak nezakladá\nodňatie možnosti účastníkovi konať pred sudom, ktorým sa rozumie taký závadny postup\n\n16\n\nsúdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má\nza následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho\nkonania. Súd však nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkmi konania a nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia\nneuvedie, ktoré právne normy či ustálené výsledky súdnej praxe nepoužil. Odôvodnenie\nrozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje\nna záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces. (IV. ÚS 115/03).\nV zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí taktiež\nprávo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom a hodnotením\ndôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho\nprávnymi názormi (I. ÚS 50/04) a nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil\nvýkladom\n\nvšeobecne\n\nzáväzných\n\nprávnych\n\npredpisov\n\npredkladaných\n\núčastníkom\n\n(II. ÚS 3/97). Vzhľadom na uvedené odvolací súd nevzhliadol neuvedením porovnania\npriznanej výšky nemajetkovej ujmy navrhovateľovi s inými odškodneniami v obdobných\nprípadoch porušenie práva niektorého z účastníkov na spravodlivý súdny proces.\nOdôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nenesie znaky ľubovôle, vzhľadom na\nvýsledky vykonaného dokazovania predstavuje zachovanie princípu primeranosti k iným\nodškodneniam (napr. obetí trestných činov a osôb s poškodením na zdraví) ako aj\nprihliadnutie na osobitosť daného prípadu, keď podľa názoru odvolacieho súdu nevytvára\npriestor na obohatenie sa navrhovateľa, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie.\nJe primerané ujme, ktorá navrhovateľovi vznikla intenzitou a dĺžkou trvania zásahu\nv oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej. Prvostupňový súd sa vysporiadal vo svojom\nrozhodnutí s týmito podstatnými hľadiskami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy,\nprihliadol na osobu navrhovateľa a jeho doterajší život ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a\nokolnosti, za ktorých k nej došlo.“\n17.3 Na námietku sťažovateľky o tom, že priznaná náhrada škody žalobcovi\nnevznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o jeho trestnom stíhaní a jeho\nväzbe, krajský súd v rozsudku č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 reagoval takto:\n\n17\n\n„Súd prvého stupňa sa správne v rámci dokazovania zaoberal otázkou, či k vzniku\nmajetkovej škody, tak ako si ju uplatnil navrhovateľ došlo v priamej príčinnej súvislosti\ns nezákonnými rozhodnutiami. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom\nkonaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na obhajobu\nsmerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá\nza takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, čí v trestnom konaní bol obvinenému\nobhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám a bez ohľadu na to, či uhladené trovy obhajoby\npredstavovali zmluvnú odmenu advokáta alebo nie. Súd prvého stupňa správne ustálil,\nže v predmetnej veci nejde o posudzovanie výšky odmeny advokáta a ani účelnosti\nvynaložených trov obhajoby, ale o posúdenie toho, že o čo sa majetok poškodeného zmenšil\nv príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia Skutočnou škodou sa rozumie\nmajetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení, či v inom\nznehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Fakt zastavenia trestného stíhania\nv neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné začatie trestného stíhania vyvolalo\nzo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho\nnežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie daného rozhodnutiu neboli\npotrebné. Náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej\nsúvislosti s týmto rozhodnutím a boli rozhodne z hľadiska právneho štátu primeraným\na nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti.\nPokiaľ ide o ďalšie majetkové nároky navrhovateľa uplatnené v preskúmavanom\nkonaní, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa mal za to, že sú v priamej\npríčinnej súvislosti s relevantným nezákonným rozhodnutím, i keď časovo korešpondujú\naž s rozkazom ministra vnútra SR o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru.\nOdvolací sud v tejto súvislosti rovnako ako súd prvého šumím prihliadol na skutočnosť,\nže daný personálny rozkaz vychádzal z identických skutkových dôvodov ako uznesenie\no začatí trestného stíhania voči navrhovateľovi, pričom skutky v ňom uvedené navrhovateľ\nnespáchal. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nebyť nezákonného začatia\ntrestného stíhania voči navrhovateľovi nedošlo by ani k vydaniu predmetného personálneho\nrozkazu a dôsledky vzniknuté ako jeho následok by nenastali. Z uvedeného dôvodu potom\nodvolací súd zhodne s názorom súdu prvostupňového vyhodnotil i nároky na úhradu straty\nna zárobku, odchodného u zaplateného zdravotného poistenia za dôvodné. V ďalších\n\n18\n\npodrobnostiach o dôvode existencie nároku navrhovateľa na náhradu škody v priznanej\nvýške sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, na ktoré\npoukazuje (§ 218 ods. 2 O. s. p.). na doplnenie uvádza, že zisťovanie príčinnej súvislosti\nznamená, že z celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať tie príčiny a následky,\nktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. O vzťah príčiny a následku ide vtedy,\nak vznikla konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho úkonu škodcu. Príčinou škody\nmôže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nenastal, avšak nemusí\nísť o jedinú príčinu, ale i len o jednu z príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku,\nktorá však ale musí byť príčinou podstatnou. Ak existuje viac príčin pôsobiacich následne,\nje pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec potupne nasledujúcich príčin\na následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že prvotná príčina\nbezprostredne vyvolala ako následok inú príčinu, t.j. možno tu vyvodzovať vecnú a časovú\npostupnosť (napr. 32 Cdo 192/2007).\n(...) Príčinná súvislosť utrpenej ujmy navrhovateľa s relevantnými rozhodnutiami\no začatí trestného stíhania a o väzbe je daná evidenciou rovnakého skutkového základu\ns personálnym rozkazom, ktorým bol navrhovateľ prepustený so služobného pomeru, vzťah\npríčiny a následku, ako jedna zo základných požiadaviek vzniku daného nároku, je teda\nbezpečne preukázaný, nakoľko odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa ustálil,\nže hlavnou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy utrpenej navrhovateľom sú práve\nrozhodnutia o začatí trestného stíhania a rozhodnutie o väzbe.“\n18. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorá\nsmerovala voči samotnej ústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než\nodsúdením, pokiaľ toto bolo začaté za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (uznesením z 1. júla\n2003) a právoplatne zastavené až po 1. júli 2004, t. j. za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.\n(uznesením z 18. januára 2008).\n18.1 Sťažovateľka argumentuje tým, že pokiaľ zákon č. 58/1969 Zb. nepozná inštitút\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo vzťahu k väzbe bolo jej odškodnenie\npriznaním náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňované priamou aplikáciou čl. 5 ods. 1 a 5\n\n19\n\ndohovoru, takto postupovať vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za samotné trestné\nstíhanie nemožno, pretože čl. 5 ods. 1 a 5 dohovoru sa vzťahuje iba na väzbu (nezákonné\nobmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody). Sťažovateľka na podporu tohto svojho\nnázoru poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 37/2012 z 31. júla 2012.\n18.2 Krajský súd v rozsudku č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 poukázal\nokrem iného na to, že pri výklade aplikovaných ustanovení je potrebné zohľadniť\ni ustanovenia ústavy, ďalej na to, že súčasťou samotného nároku na náhradu škody je\ni nemajetková ujma, a v ďalšom odkázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktorý\nargumentoval i tým, že trestné stíhanie realizované v rozpore so zákonom a ústavným\nporiadkom je spôsobilé vyvolať okrem vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej\nujmy vo sfére osobnostných práv, ďalej tým, že ústavne konformný výklad pojmu škoda\nv zákone č. 58/1969 Zb. zahŕňa i nemajetkovú ujmu, hoci výslovne nárok na jej priznanie\nzaviedol až zákon č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti okresný súd naznačil, že by bolo\nneakceptovateľné v súvislosti s rovnakými okolnosťami (nezákonným rozhodnutím štátu)\niba podľa času ich vzniku diferencovať priznávanie práv osobám poškodeným vedením\ntrestného stíhania, ktoré sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením, a jednému\npoškodenému náhradu nemajetkovej ujmy priznať a druhému nie, navyše ak stíhanie\nžalobcu v tejto veci trvalo i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.\n19. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných\nv trestnom konaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je\nsvojou povahou právom ústavnoprávnym.\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\nPodľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) každý má\nprávo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho\norgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.\n\n20\n\n20. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného\nstíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je\nvšak potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo všeobecnej\nrovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny\nštát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú\ndo základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné\nv trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne\nv trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007).\n21. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti\nvyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom\nrozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom\nkonaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto\nstíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec\npovinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia,\nže v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky\núkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález\nsp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).\n22. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom, že je potrebné dôsledne\nrozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie bolo skončené inak než právoplatným\nodsúdením na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. S týmto názorom sa ústavný\nsúd nestotožňuje.\n23. Podľa názoru ústavného súdu by bolo v rozpore s princípom dôvery občana\nv právo, ktorý je súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho právneho, ak by\nmal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe\nnevyjasnenej koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku (obdobne napr. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 428/05 z 11. októbra 2006) a v jeho norme\n\n21\n\nprijatej v období, keď základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím štátu bol pripisovaný iný obsah, než mu je pripisovaný dnes ústavným\nporiadkom demokratického štátu. Významným je navyše i to, že sám zákonodarca neskôr\ntúto koncepciu ozrejmil a pod pojem škoda pre oblasť zodpovednosti štátu za nezákonné\nrozhodnutie a nesprávny úradný postup zahrnul aj náhradu nemajetkovej ujmy (v zákone\nč. 514/2003 Z. z.). Navyše nemožno akceptovať názor, podľa ktorého treba rozlišovať\nnezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012).\n24. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného,\nna ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako\nna nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.\nUž samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca,\ndo jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené\nprávoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej republiky nález\nsp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Niet dôvodu dospieť k odlišnému záveru v prípade\nžalobcu vo veci sťažovateľky, ktorý nebol spod obžaloby oslobodený, ale jeho trestné\nstíhanie bolo zastavené.\n25. Ústavný súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej\nnormy treba totiž síce prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu\ndoslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti\na výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis pred\nvýkladom jazykovým (napr. I. ÚS 583/2015 z 9. marca 2016).\n26. Ústavný súd je preto toho názoru, že vedenie trestného stíhania na základe\nnezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona\nč. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä\nna čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto\nstíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.\n\n22\n\n27. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na podporu svojho názoru na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 37/2012 z 31. júla 2012, ani dôvody tohto rozhodnutia\nna tomto závere nemôžu nič zmeniť. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol:\n„(...) čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania\nv rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadržanie\n(väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie\nspod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona\nč. 58/1969 Zb. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Vzhľadom na uvedené, pri\nurčení rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len\nna okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným\nstíhaním (zastavenie ktorého alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku\npráva na odškodnenie).“ Ako je z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu zrejmé, názor,\nna ktorý poukazuje sťažovateľka, sa vzťahuje na otázku odškodňovania väzby a potrebu\naplikovania pri jej odškodňovaní čl. 5 dohovoru. Ani z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu\nvšak nevyplýva právny názor, že na základe aplikácie iných ustanovení nášho ústavného\nporiadku by bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania\npoškodenému vylúčené. Ako už v tejto súvislosti ústavný súd uviedol, takýmto ustanovením\numožňujúcim priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného stíhania\nje (aj vo vzťahu k prípadom posudzovaným podľa zákona č. 59/1968 Zb.) ustanovenie\nčl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny.\n26. Ústavný súd preto konštatuje, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než\nodsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným\na ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj\nv prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.\n(t. j. pred 1. júlom 2004).\n27. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka tvrdila,\nže k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces došlo\n\n23\n\naj tým, že žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 € je neadekvátne\nvysoká.\n28.1 Sťažovateľka tento svoj názor odôvodnila poukazom na rozpor rozhodnutia\nkrajského súdu s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k výške náhrady\nnemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu, ako aj tým, že pri rozhodovaní o výške\nnemajetkovej ujmy a jej primeranosti je potrebné vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne\npredpisy upravujúce odškodnenie „napr. zák. č. 514/2003 Z. z., zák. č. 215/2006 Z. z.“.\nTu sťažovateľka vychádzala z toho, že ak nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy\nosobitne za trestné stíhanie, potom priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v takejto výške\nza väzbu je neprimerané.\n28.2 Krajský súd považoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú\ns poukazom na dokazovaním zistený rozsah utrpenej nemajetkovej ujmy žalobcu a iba\nneuvedenie porovnania priznanej výšky nemajetkovej ujmy s inými odškodneniami\nv obdobných prípadoch nepovažoval za nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia.\nZa rozhodujúce považoval, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nneporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného\nprípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé\nzadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti\nprofesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život,\nzávažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.\n29. Ústavný súd najprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava\nzákona č. 58/1969 Zb. výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá napríklad (nie taxatívne) určuje\n§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku 1. januára\n2009). Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy\nv peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,\nv ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť\n\n24\n\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou\nod 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003 Z. z.,\ndoplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška\nnáhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného\npredpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými\ntrestnými činmi v znení neskorších predpisov.\n30. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákone č. 514/2003 Z. z.\na že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď\n(nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia\nich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4\npred 1. januárom 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto\nbolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia\nvýšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili\nkritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania.\n31. Ako vyplýva z už uvedeného, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo veci\nsťažovateľky sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné trestné stíhanie. To znamená,\nže primeranosť jej výšky je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na to, že ňou bola\nodškodnená väzba, ale aj vedenie trestného stíhania žalobcu. Zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade\nnemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia\njej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby\ndo osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej\nujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti), vo vzťahu k rozhodovaniu\no výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie (pokiaľ bolo začaté za účinnosti\nzákona č. 58/1969 Zb.) takéto kritériá stabilizované súdnou praxou neboli.\n32. Podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi\ntakýmito kritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým\ndopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej\n\n25\n\nsfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci\ntýchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne\nnajmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne\nrozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2813/2011\nz 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom\nna okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd\nrozsudok sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012).\n33. Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie\nbolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy\nnemožno\n\nlimitovať\n\nmechanickým\n\nporovnávaním\n\nodškodňovania\n\niných\n\nprípadov\n\nupravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je\nnevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade\nmechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo\nznamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska\nspoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ\nvšeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska\nspoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je\nzodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna\nzodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť).\n34. Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá\nstanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich\nhornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej\na nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.\n\n26\n\n35. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom\ndokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky\na zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu\nspravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou\npoškodenou jeho konaním na základných právach.\n36. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím\nštátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné\nv konkrétnom prípade\n\nzákonom obmedziť,\n\nči celkom vylúčiť. Opačný prístup\n\nby nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich\nprípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného\npráva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02\nz 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález\nsp. zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra\n2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie\nod všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi\npredpismi vo veci sťažovateľky.\n37. Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia\nrozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie\nmôže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených\nkritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch\nskutkovo obdobných.\n38. V prípade sťažovateľky bola táto zaviazaná na náhradu nemajetkovej ujmy\nžalobcovi v sume 35 000 € spolu za väzbu a samotné trestné stíhanie, pričom z okolností\npreukázaných v konaní dokazovaním je zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu bolo začaté\nuznesením z 1. júla 2003 a skončené jeho zastavením uznesením z 18. januára 2008;\nžalobca bol vzatý do väzby od 2. júla 2003, z ktorej bol prepustený 26. septembra 2003.\nTrestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace. Vykonaným\n\n27\n\ndokazovaním bolo preukázané ako stíhanie a väzba žalobcu zasiahla do jeho osobnostných\npráv (podrobne uvedené v rozsudku okresného súdu).\n39. Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred\npre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nmusí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred\npostihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe\nsúdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť\nživotnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ\npriznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti\na slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto\nrozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade\nvšak pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55\nmesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada\nnemajetkovej ujmy vo výške 35 000 €, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax\nvšeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327\na nasl., ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu\npre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané\nodškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, nemožno považovať\nodškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac\ntrvania trestného stíhania za neadekvátne.\n40. Ústavný súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania\na väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu\na okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje priznanú náhradu\nnemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave\nspravodlivosti a slušnosti. Ústavný súd preto považuje za vylúčené, aby v prípade\nsťažovateľky mohlo dôjsť s ohľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\n\n28\n\nžalobcovi k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, keďže\nnezistil, že by všeobecné súdy aplikovali ustanovenia jednoduchého práva spôsobom, ktorý\nby poprel ich účel a zmysel.\n41. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka\nnamietala porušenie ňou označených základných práv rozhodnutím o náhrade škody.\n41.1 Vo vzťahu k priznanej náhrade škody, pokiaľ ide o náhradu straty na zárobku,\nodchodného a škodu spočívajúcu v zaplatení zdravotného poistenia, sťažovateľka namietala\nextrémne nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré spočívalo v priznaní tejto\nčasti náhrady škody napriek tomu, že nedošlo k naplneniu predpokladov vzniku\nzodpovednosti za škodu. Argumentovala tým, že niet priamej príčinnej súvislosti medzi\ntrestným stíhaním žalobcu a touto škodou. Príčinou nezväčšenia príjmu žalobcu, resp.\nvzniku uvedených výdavkov žalobcu nebolo trestné stíhanie žalobcu, ale personálny rozkaz\nministra vnútra, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, ktorý nie je\nnezákonným rozhodnutím.\n41.2 Krajský súd dospel k záveru o priamej príčinnej súvislosti s relevantným\nnezákonným rozhodnutím a uzavrel, že nezákonné trestné stíhanie je hlavnou príčinou\nvzniku aj tejto časti škody na strane žalobcu, s odôvodnením, podľa ktorého i keď vznik\ntejto škody časovo korešponduje až s personálnym rozkazom ministra vnútra o prepustení\nžalobcu zo služobného pomeru, rozhodujúce je, že „personálny rozkaz vychádzal\nz identických skutkových dôvodov ako uznesenie o začatí trestného stíhania voči\nnavrhovateľovi, pričom skutky v ňom uvedené navrhovateľ nespáchal. ... nebyť\nnezákonného začatia trestného stíhania voči navrhovateľovi nedošlo by ani k vydaniu\npredmetného personálneho rozkazu a dôsledky vzniknuté ako jeho následok by nenastali.“.\n42. Tak ako na to poukázala i sťažovateľka, ústavný súd už vyslovil v skutkovo\nobdobnej veci v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/2014 zo 6. mája 2015, že iba „fakt, že skutok nie\nje trestným činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť\nkvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo\n\n29\n\nslužobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno\npríslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru“. Ústavný súd tento záver\nodôvodnil nevyhnutnosťou dôsledne rozlišovať medzi rozhodnutím o začatím trestného\nstíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby, keďže „v prípade\nprepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie\nza porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať\ns trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu\ntrestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru\nmôžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka\nPolicajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako\nkonanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé porušenie zákona musí byť trestným\nčinom alebo priestupkom.“. Pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosť personálneho\nrozkazu o prepustení príslušníka Policajného zboru zverená do právomoci všeobecných\nsúdov v rámci správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho\nrozkazu, nie je rozhodujúce, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený\nrovnako ako skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom\nktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\npersonálnym rozkazom.\n43. Ústavný súd nenachádza dôvod na tomto skoršom právnom závere niečo zmeniť\nvo vzťahu k veci sťažovateľky. Pokiaľ preto krajský súd vo veci sťažovateľky za skutkovo\nobdobných okolností dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru o existencii\npriamej súvislosti príčiny a následku, t. j. začatia trestného stíhania žalobcu so zmenšením\nmajetku žalobcu (nevyplatenie straty na zárobku odchodného a vynaloženie prostriedkov\nna zaplatenie zdravotného poistenia), tento jeho záver nemôže obstáť.\n44. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že za takýchto okolností by prípadne mohli\nbyť akceptované právne názory krajského súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku len\nv prípade, ak by krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil, z akých dôvodov\nvo veci žalobcu nerešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov, či ústavného súdu\nv porovnateľných veciach. Ako však vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu,\n\n30\n\nktoré je svojou povahou pri posudzovaní tejto otázky značne všeobecné, krajský súd\nžiadnym spôsobom na odlišnú rozhodovaciu prax nereagoval a svoj odlišný právny záver\nnevysvetlil.\n45. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny záver obsiahnutý\nv napadnutom rozsudku krajského súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi touto škodou\na obvinením, ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s judikatúrou\nnajvyššieho súdu a rozhodnutím ústavného súdu, ale zároveň ho možno považovať\nza arbitrárny a z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.\n46. Z týchto dôvodov ústavný súd konštatoval porušenie základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 106/2013-178\nz 9. apríla 2014, pokiaľ ide o priznanie náhrady škody žalobcovi pozostávajúcej zo straty\nna zárobku, odchodného a škody spočívajúcej v zaplatení zdravotného poistenia.\nIII.\n47. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto\nporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n48. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle čl. 127\nods. 2 ústavy zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto\npodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil rozsudok krajského súdu\nč. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 v tej časti výroku, ktorým bol potvrdený výrok\n\n31\n\nrozsudku okresného súdu č. k. 22 C 265/2009-128 z 3. decembra 2012 nad sumu 2 954,25 €\ns úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla 2009 do zaplatenia tak, ako to je\nuvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia a vec vrátil v rozsahu zrušenia krajskému súdu\nna ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde],\nv ktorom tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným\nprávnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n49. Náhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože si\nju neuplatnila.\n50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2017\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-zastavenie", "trestné stíhanie", "trestné konanie", "ujma, náhrada škody", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "väzba", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "trestné konanie", "konanie-zastavenie", "ujma, náhrada škody", "väzba", "trestné stíhanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/106/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "22C/265/2009", "guid": "d4fa099e-39f4-4a22-b69a-547bb1922b5a:3007bdab-56e9-4812-a248-9a9baf914aaa", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2ba3486a-fc76-4e2c-a2a1-64070531f06f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.583.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 583/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 583/2015 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.583.2015.2"}, {"guid": "ussr:cb5e8a84-dab0-445d-895c-20de2c6f2303", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:4.US.296.2014.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2014 z 6. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-06", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.296.2014.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/03 z 17. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-17", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/02 z 2. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-02", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8"}, {"guid": "ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3127e8cf-39ab-4239-8413-f53d8dd272b8"}, {"guid": "ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 136/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22487cf3-2607-46ad-8167-fa8292c27d6b"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "176ca8d0-185f-41c0-ba52-61ffc2e52e0a:4d7407ec-6766-4e99-a1f2-d5d17694f328", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1", "spisova_znacka": "4Co/106/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/106/2013 z 8. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2e6f7f79-2e03-465b-ae18-7681b85467c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.508.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 508/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 508/2026 z 16. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.508.2026.1"}, {"guid": "ussr:118055e9-35dc-4e5a-94f1-a217f986f951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1"}, {"guid": "ussr:fe02df18-de8c-4033-bb2b-dbfe9be39256", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1"}, {"guid": "ussr:d1a712cd-6dfb-4ded-861e-b125aeeb447b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 300/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 300/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1"}, {"guid": "ussr:dd649c22-db53-43ec-bf6c-0c77b16d0aba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.228.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.228.2026.1"}, {"guid": "ussr:d36c4483-0e44-4332-821c-4fb3a571edec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 230/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1"}, {"guid": "ussr:078ec64c-229a-44d7-9824-b7f6e593fd85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.649.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 649/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 649/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.649.2025.1"}, {"guid": "ussr:6baa07f8-25f0-4e46-89e1-df8d88aed0a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/2024 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2"}, {"guid": "ussr:161df8d0-a560-4f8d-84df-c5699fee5602", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.424.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 424/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.424.2023.1"}, {"guid": "ussr:e3daad61-b0e1-4e0f-a7c3-3e2f36df0455", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.545.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 545/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 545/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.545.2023.1"}, {"guid": "ussr:5e73bf82-0195-473c-947f-1c8a74d288a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.350.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 350/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 350/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.350.2023.1"}, {"guid": "ussr:3c941bb9-5467-40a2-8f06-4ee513b45865", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.224.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 224/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 224/2023 z 27. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-27", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.224.2023.1"}, {"guid": "ussr:fd51725f-7efe-4400-8c3f-6e62756b6781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.514.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 514/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 514/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.514.2022.1"}, {"guid": "ussr:b4fc2b17-9039-446f-92c9-a70024e2b49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.467.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 467/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 467/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.467.2021.2"}, {"guid": "ussr:e3912361-9d91-472f-ad57-698dcfc22b4b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.91.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 91/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.91.2021.2"}, {"guid": "ussr:7199e0c8-d44b-40fc-a68e-00685ccb29d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.578.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 578/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 578/2018 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.578.2018.1"}, {"guid": "b0a0ba44-f1a7-4342-b25f-65c6fd7f2945:2704c39d-e71c-4ac6-ab59-19b7e7825f03", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6", "spisova_znacka": "4Cdo/94/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/94/2025 z 24. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6"}, {"guid": "f804b911-4bd0-49b4-95b5-3cebb0c380ee:2bad41fa-c26b-4fc2-b169-1571583ce563", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:3124202648.1", "spisova_znacka": "3Cdo/21/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/21/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:3124202648.1"}, {"guid": "19262283-c3a0-439a-88ae-523dc499124d:ad9d3069-a5cb-41b1-b102-a4bf54134b24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7120205083.1", "spisova_znacka": "8Cdo/152/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/152/2024 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7120205083.1"}, {"guid": "d195f416-0c01-4d5b-ae9e-a12670abaa78:05952ef9-6d1e-41c3-b8ed-0acb1cf9952a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2", "spisova_znacka": "9Cdo/121/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/121/2024 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2"}, {"guid": "2a334443-a8db-4499-a6e0-265872c152e8:687b0bf2-d21c-4b5b-a97a-a53cb678a693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6109214539.1", "spisova_znacka": "5Cdo/47/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/47/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6109214539.1"}, {"guid": "617cc52f-d49c-4561-a28e-2c85486df53f:6e9aca1d-e8ba-4f4b-8227-25bb0c2c945d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8721201950.1", "spisova_znacka": "2Cdo/1/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/1/2025 z 19. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8721201950.1"}, {"guid": "baea3aa1-e766-4715-94da-501920e48aeb:9fe127ac-7413-49aa-8155-affb380af4e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1111224346.4", "spisova_znacka": "6Cdo/183/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/183/2024 z 29. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1111224346.4"}, {"guid": "033b9638-adcf-4071-9be8-b92d2a482e3b:a644215e-925e-415d-af8f-2a02ecc4c4c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2", "spisova_znacka": "9Cdo/44/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2"}, {"guid": "ad3defa9-22c9-446e-ac14-e88ad77932cf:22f2ffac-3220-4755-b6d6-b359fce9d3cc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3122207562.1", "spisova_znacka": "1Cdo/188/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/188/2024 z 9. 12. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3122207562.1"}, {"guid": "84199d1b-cfb7-4380-93a7-d8c464c26043:17035fc3-7a7d-42b9-bc44-be776f8eba78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1", "spisova_znacka": "8Cdo/63/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/63/2024 z 5. 11. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1"}, {"guid": "a3d414ba-d4a5-4dec-91e4-dbe088c7e534:0250c61d-243f-4a7a-96bb-781df0d8d217", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2", "spisova_znacka": "5Cdo/141/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/141/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2"}, {"guid": "2f19a797-4d2a-43d5-b609-ac4dc988adc7:e1b2fe76-d45d-439e-91ef-9ab0a32b6289", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2", "spisova_znacka": "6Cdo/109/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/109/2023 z 25. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2"}, {"guid": "c3f286e1-fb4c-49d5-8f52-1ef079f8fbc5:fbc7bad3-f38f-410d-b80c-8799dc82e335", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3113227790.1", "spisova_znacka": "6Cdo/142/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/142/2023 z 15. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3113227790.1"}, {"guid": "f0031ed0-9788-4897-9757-784fe73bd2ad:6657ac3b-8625-4fff-ab03-f13d16a28478", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4", "spisova_znacka": "5Cdo/72/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2023 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4"}]}