{"guid": "ussr:288d01a3-2190-47f0-8174-176a76ff6189", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.750.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 750/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 750/2016 z 11. 4. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 750/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.750.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/288d01a3-2190-47f0-8174-176a76ff6189", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.750.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.750.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.750.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 750/2016-32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\nv konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o., Školská 36, Nová\nBaňa, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Advokátska kancelária, Krížna 47,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 50/2006-211 z 11. decembra 2014\na uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 14/2015-223 z 30. apríla 2015 takto\nrozhodol:\nSťažnosti obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o., n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 750/2016 z 8. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST,\ns. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 14 C 50/2006-211 z 11. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 11 Co 14/2015-223 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred\nvšeobecnými súdmi domáhala zaplatenia 476 836,42 € s príslušenstvom od hlavného mesta\nSlovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Žaloba bola na okresnom súde podaná 9. júna\n2006 a za jej podanie sťažovateľka uhradila súdny poplatok vo výške 16 596,96 €.\nOkresný súd uznesením č. k. 14 C 50/2006-188 z 3. septembra 2013 (ďalej len\n„rozhodnutie o preddavku na trovy konania“) uložil sťažovateľke na základe § 141a zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v čase rozhodovania platnom a účinnom znení\n(ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 23 841,50 €.\nSťažovateľka bola v rozhodnutí o preddavku na trovy konania poučená o tom, že proti nemu\nnie je možné podať odvolanie, a tiež o tom, že v prípade nezloženia preddavku na trovy\nkonania (v určenej 60-dňovej lehote) bude konanie zastavené. Predmetnému rozhodnutiu,\nresp. skôr prístupu zákonného sudcu k veci sťažovateľka vyčíta, že jej ním bolo ukrivdené,\npretože súd napriek tomu, že ho oboznámila so skutočnosťou, že vďaka zaplateniu\nvysokého súdneho poplatku (16 596,96 €) už nemá viac peňazí na zaplatenie ešte vyššej\nsumy (23 841,50 €) požadovanej od nej ako preddavok na trovy konania, rozhodol sa\npri posudzovaní, či sťažovateľku bude považovať za osobu oslobodenú od súdnych\npoplatkov (pri kladnom vyhodnotení tejto otázky by sťažovateľka v zmysle § 141a ods. 1\nOSP preddavok na trovy konania zložiť nemusela), vyzdvihnúť aktíva obchodnej\nspoločnosti (sťažovateľka bola v tom čase výlučnou vlastníčkou dvanástich nebytových\npriestorov v Bratislave, garáže a motocykla; zostatok na bankovom účte bol iba 9,03 €),\npričom zároveň vo vzťahu k takto vymedzeným aktívam bagatelizoval pasíva obchodnej\nspoločnosti (spočívajúce v dlhu vo výške 55 224,08 €; sťažovateľkou bolo tiež tvrdené,\n\n2\n\nže jej hrozí exekúcia), teda súd podľa názoru sťažovateľky nezohľadnil jej ťaživú finančnú\nsituáciu. Proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania sa sťažovateľka neodvolala, keďže\nodvolanie sa do úvahy ani neprichádzalo.\nV ďalšom priebehu konania sťažovateľka preddavok na trovy konania na účet\nokresného súdu v určenej lehote nezložila a konanie muselo byť ex lege zastavené (§ 141a\nOSP posledná veta). Stalo sa tak uznesením okresného súdu č. k. 14 C 50/2006-200\nz 29. apríla 2014 (ďalej len „rozhodnutie o zastavení konania“). Proti tomuto rozhodnutiu\npodala sťažovateľka odvolanie. Rozhodnutie o zastavení konania obsahovalo dva výroky –\nvýrok o zastavení konania a výrok o trovách konania. Sťažovateľka odvolaním nenapadla\nvýrok o zastavení konania, ale iba výrok o trovách konania, pretože týmto výrokom malo\nbyť podľa jej názoru rozhodnuté aj o zaplatenom súdnom poplatku za podanie žaloby\n(čo nebolo). Krajský súd dal sťažovateľke za pravdu a predmetné rozhodnutie okresného\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na rozhodnutie o zaplatenom súdnom poplatku [uznesením\nkrajského súdu č. k. 11 Co 71/2014-207 z 30. júla 2014 (ďalej len „zrušujúce rozhodnutie\nkrajského súdu“)].\nOkresný súd na to vydal napadnuté rozhodnutie okresného súdu (č. k. 14 C 50/2006211 z 11. decembra 2014), ktorým rozhodol, že súdny poplatok za podanie žaloby\nsťažovateľke nevracia. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal\nna príslušné ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis\nz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).\nV zmysle § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch súdny poplatok za podanie návrhu\nsa mal vrátiť, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo\nalebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním...\nV zmysle § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch súd o vrátení poplatku za podanie\nnávrhu nemohol rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca toho kalendárneho roka,\nv ktorom bol taký poplatok zaplatený; výnimkou bol prípad, v ktorom došlo k späťvzatiu\nnávrhu ešte pred prvým pojednávaním. Keďže bol súdny poplatok za podanie žaloby\nsťažovateľkou uhradený 1. augusta 2006, okresný súd skonštatoval uplynutie trojročnej\nlehoty podľa § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch dňom 31. december 2009. Navyše\n\n3\n\nkeďže k späťvzatiu žaloby zo strany sťažovateľky v konaní nedošlo, právo sťažovateľky\nna vrátenie súdneho poplatku považoval za zaniknuvšie.\nProti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala, krajský\nsúd však toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (napadnutým rozhodnutím krajského\nsúdu). Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu stotožnil\ns právnym názorom okresného súdu. Vo vzťahu k neoslobodeniu sťažovateľky od zloženia\npreddavku na trovy konania (to bolo posudzované v rozhodnutí o preddavku na trovy\nkonania) navyše uviedol, že sťažovateľka sa v prípade, že s týmto rozhodnutím nebola\nspokojná, mala domáhať svojej pravdy odvolaním. Uvedené sťažovateľka považuje\nza zjavne absurdné a tvrdí, že odvolať sa proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania\nnebolo možné. K ostatnej časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu krajský súd\npoznamenal, že toto rozhodnutie bolo vydané na základe a v súlade s platnou a účinnou\nprávnou úpravou, a preto nemôže byť považované za rozhodnutie absolútne nespravodlivé.\nToľko ku skutkovému stavu, aplikovanej právnej úprave a právnemu posúdeniu veci\nvšeobecnými súdmi.\nV ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na takto vymedzenom základe stavia tvrdenie\no zásahu do ústavou garantovaných základných práv. Sťažovateľka je presvedčená o tom,\nže okresnému súdu preukázala, že nemá dostatok peňažných prostriedkov na zaplatenie\npreddavku na trovy konania. Ako krivdu vníma to, že okresný súd sa s jej názorom\nnestotožnil (nepovažoval ju za osobu, u ktorej by boli splnené predpoklady na oslobodenie\nod súdnych poplatkov), a tiež to, že krajský súd ju v napadnutom rozhodnutí krajského súdu\nvo vzťahu k rozhodnutiu o preddavku na trovy konania odkázal na podanie odvolania, ktoré\nnebolo prípustné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa pred všeobecnými súdmi po takomto\nnespravodlivom\n\nprístupe\n\nk veci\n\nnemohla\n\ndomáhať\n\nžalobou\n\nuplatneného\n\nnároku\n\n(476 836,42 €), považuje za odopretie práva na prístup k súdu. V ďalšej časti sťažnosti\nsťažovateľka poukazuje na to, že takýto prístup k veci sa prieči akejkoľvek spravodlivosti.\n\n4\n\nZa absolútne nespravodlivé a arbitrárne (pretože to vníma ako nedostatok\nodôvodnenia) považuje sťažovateľka tiež to, že všeobecné súdy sa vo svojich rozhodnutiach\nnezaoberali tým, že § 141a OSP bol do právneho poriadku chronologicky zaradený\naž po nadobudnutí platnosti a účinnosti § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch. Z tohto\nargumentu sťažovateľky možno vyvodiť, že útočí na to, že zákonodarca v dobe kreácie § 13\nods. 3 zákona o súdnych poplatkoch so situáciou, v ktorej sa sama ocitla, nerátal.\nV závere sťažnosti sťažovateľka prízvukuje, že vo veci sa neuskutočnilo ani len\njedno pojednávanie, pričom žalovaný bol v spore zvýhodnený, pretože bol ex lege\nod platenia preddavku na trovy konania oslobodený.\nTeda sťažovateľka tvrdí porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, keďže sa pre\nnespravodlivý postup všeobecných súdov vo veci nemohla domáhať žalobou uplatneného\nnároku (476 836,42 €) a keďže jej týmto postupom bola spôsobená škoda vo výške\nnevráteného zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu (16 596,96 €).\nNa základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal\ntento nález:\n„1. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. 14C/50/2006-211 zo dňa 11-12-2014 bolo\nporušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. 11Co/14/2015-233 zo dňa 30-04-2015 bolo\nporušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. 14C/50/2006-211 zo dňa 11-12-2014 bolo\nporušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky.\n\n5\n\n4. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. 11Co/14/2015-233 zo dňa 30-04-2015 bolo\nporušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky.\n5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. č. k. 14C/50/2006-211 zo dňa 11-12-2014 sa zrušuje a vec\nsa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\n6. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA\nINVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie\nsumy 476.836,42 € s prísl. č. k. 11Co/14/2015-233 zo dňa 30-04-2015 sa zrušuje a vec sa\nvracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\n7. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o. ako Sťažovateľovi trovy\nprávneho zastúpenia v sume 177,86 €...“\nII.\nÚstavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť\núčastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov\nkonania vyzval na oznámenie, či v prerokúvanej veci súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania.\nOkresný súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr. 3757/2016\nz 5. decembra 2016, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci,\na k meritu veci uviedol, že zaplatený súdny poplatok sťažovateľke byť vrátený nemohol,\npretože by tým došlo k porušeniu zákona o súdnych poplatkoch. Okresný súd v tomto\nzmysle poukázal na znenie § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, ako aj na to,\nže napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo ako vecne správne potvrdené odvolacím\nsúdom.\n\n6\n\nKrajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr. 3612/16\nz 12. decembra 2016, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania, a k meritu\nveci iba odkázal na dôvody rozhodnutia uvedené v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.\nSťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 21. decembra 2016, v ktorom\nsúhlasila s upustením od ústneho pojednávania, a k meritu veci uviedla, že žalobou\nuplatnený nárok považuje za dôvodný, a preto zastáva názor, že vrátenie zaplateného\nsúdneho poplatku je v prerokúvanej veci opodstatnené. Sťažovateľka v ďalšom trvala\nna obsahu podanej sťažnosti. Nad rámec jej obsahu poukázala na to, že nálezom ústavného\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016 bol vyslovený nesúlad § 141a OSP\n(na základe ktorého jej bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania) s čl. 1\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a predmetné ustanovenie bolo z právneho poriadku vypustené,\nčo podľa jej názoru treba v konaní zohľadniť. Sťažovateľka teda atakuje rozhodnutie súdov\nnevrátiť jej zaplatený súdny poplatok argumentom, podľa ktorého nevrátenie súdneho\npoplatku bolo nespravodlivé preto, lebo zastavenie konania bolo založené na takom\nzákonnom ustanovení (§ 141a OSP), ktoré bolo neskôr ako nesúladné s ústavou vypustené\nz právneho poriadku, navyše v konaní sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n7\n\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\nPodľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady\nna oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo\nna zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu\nplnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil\npreddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne\ns uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť\npreddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka\nnemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ\npreddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť\npreddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku\nna trovy konania zastaví.\nPodľa § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch poplatok splatný podaním návrhu na\nzačatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa\npodanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo\ndovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný\nrozkaz alebo rozkaz na plnenie. ...\nPodľa § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch o vrátení poplatku podľa § 11\nnemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol\nzaplatený; to neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo\ndovolania späť pred prvým pojednávaním.\nPredmet sťažnosti tvoria dve vzájomne prepletené línie tvrdení. Jednou z nich\nsťažovateľka tvrdí, že došlo k zásahu do v záhlaví tohto rozhodnutia označených\nzákladných práv tým, že všeobecné súdy jej znemožnili domáhať sa žalobou uplatneného\nnároku (476 836,42 € s príslušenstvom) takým postupom, v ktorom založili rozhodnutie\n\n8\n\no zastavení konania na tom, že v zmysle v tom čase platného a účinného ustanovenia § 141a\nOSP jej uložili absurdnú povinnosť zloženia pre ňu likvidačného preddavku na trovy\nkonania. Následne po jeho nezložení konanie zastavili.\nDruhou líniou sťažovateľka atakuje nevrátenie súdneho poplatku zaplateného\nza podanú žalobu (po zastavení konania). Nevrátenie súdneho poplatku za podanú žalobu\noznačuje za nespravodlivé, pričom tvrdenie o nespravodlivosti stavia na emočnej sile\nprvého tvrdenia, teda poukazuje na to, že § 141a OSP bol predsa ako nesúladný z ústavou\nz právneho poriadku neskôr vypustený. K uvedenému pridáva úvahu o tom, že všeobecné\nsúdy mali povinnosť zaoberať sa tým, že „nespravodlivý“ § 141a OSP bol do právneho\nporiadku chronologicky zaradený až po nadobudnutí platnosti a účinnosti § 13 ods. 3\nzákona o súdnych poplatkoch a túto skutočnosť mali vyhodnotiť v jej prospech. Ďalej\nsťažovateľka opäť využíva emočnú silu argumentu, v ktorom poukazuje na to, že proti\nrozhodnutiu o preddavku na trovy konania sa nemala možnosť odvolať a krajský súd jej\nnapriek tomu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu vytkol, že odvolanie podať mohla\na nepodala. Napätie umocňuje poukázaním na skutočnosť, že protistrana bola od zloženia\npreddavku na trovy konania oslobodená ex lege, a tiež poukázaním na skutočnosť,\nže vo veci sa neuskutočnilo ani len jedno pojednávanie (ergo nie je dôvod platiť súdny\npoplatok).\nKeďže posudzovaný prípad je plný emócií, rozhodol sa ústavný súd preskúmať\npostup všeobecných súdov krok za krokom a do prípadu sa pokúsil vniesť istú dávku\npragmatizmu. Posúdenie tvrdenej nespravodlivosti viazal na konkrétne okolnosti prípadu.\nKonanie v sťažovateľkinej veci bolo zastavené rozhodnutím okresného súdu\no zastavení konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka síce odvolala, avšak odvolala\nsa iba proti výroku o trovách konania, nie proti výroku o zastavení konania. Krajský súd\nteda v odvolacom konaní výrok o zastavení konania nepreskúmaval, venoval sa\nsťažovateľkou jasne vymedzenému rozsahu odvolacieho prieskumu výroku o trovách\nkonania, zatiaľ čo výrok o zastavení konania nadobudol právoplatnosť.\n\n9\n\nNásledkom odvolacieho prieskumu bolo do rozhodnutia o zastavení konania\nzasiahnuté (zrušujúcim rozhodnutím krajského súdu). Avšak bolo tak urobené iba vo vzťahu\nk napadnutému výroku o trovách konania – ten bol zrušený a vec bola v tejto časti vrátená\nokresnému súdu na nové rozhodnutie. Okresný súd teda o trovách konania nanovo rozhodol\nv napadnutom rozhodnutí okresného súdu (výroku o zastavení konania sa nedotkol, ten už\npovažoval za právoplatný). Sťažovateľka odvolaním napadla aj toto rozhodnutie. Napadnuté\nrozhodnutie okresného súdu bolo ako vecne správne potvrdené napadnutým rozhodnutím\nkrajského súdu.\nAko však vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,\nsťažovateľka, a tu sa treba osobitne pristaviť, až v tomto štádiu konania začala uplatňovať\nnámietky smerujúce proti procesnému rozhodnutiu okresného súdu o preddavku na trovy\nkonania. Z uvedeného možno skonštatovať, že sťažovateľka odvolaním napadla výrok\no zastavení konania vyslovený v rozhodnutí o zastavení konania (pretože tvrdila pochybenia\nv rozhodnutí o preddavku na trovy konania, voči ktorému sa nebolo možné odvolať a ktoré\nnevyhnutne vyústilo do výroku o zastavení konania) až v odvolaní proti napadnutému\nrozhodnutiu okresného súdu, teda až v čase, kedy jej lehota na podanie odvolania proti\nrozhodnutiu o zastavení konania dávno uplynula, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu síce\npodala, ale zároveň odvolaním nežiadala preskúmať výrok o zastavení konania a odvolací\nprieskum bežal už iba vo vzťahu k výroku o trovách konania. Takýto postup jej umožnila\nskutočnosť, že celá vec sa tým, že prechádzala odvolacím prieskumom vo vzťahu k výroku\no trovách konania, zdala byť stále „živou“ aj vo vzťahu k výroku o zastavení konania.\nProblémom vzniknutej situácie je, že krajský súd sa s napadnutým rozhodnutím\no preddavku na trovy konania až v tomto štádiu konania už odmietol zaoberať\na sťažovateľku odkázal na to, že rozhodnutie o preddavku na trovy konania je právoplatné,\nkeďže sa proti nemu nebolo možné odvolať. Svoje rozhodnutie založil na § 159 a § 162\nOSP. Uvedené sťažovateľka vníma ako nespravodlivé.\nÚstavný súd preto na tomto mieste považuje za potrebné ujasniť, či postup\nsťažovateľky a súdov bol adekvátny okolnostiam.\n\n10\n\nSťažovateľka sa cíti byť dotknutá nespravodlivým rozhodnutím o preddavku na trovy\nkonania a nesúhlasí s tým, že nebola od zloženia preddavku na trovy konania oslobodená.\nO neoslobodení sťažovateľky od zloženia preddavku na trovy konania bolo\nrozhodnuté rozhodnutím o preddavku na trovy konania. Na tomto rozhodnutí bolo neskôr\nzaložené rozhodnutie o zastavení konania (keďže sťažovateľka preddavok na trovy konania\nneuhradila). Faktom vo veci zostáva, že proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania\nsa sťažovateľka odvolaním brániť nevedela (proti tomuto rozhodnutiu nebolo odvolanie\nprípustné). Sťažovateľka podanou sťažnosťou žiada vysloviť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nĎalším faktom vo veci zas je, že nie je celkom pravdou, ako to sťažovateľka, ale aj\nkrajský súd tvrdia, že „nespravodlivé“ rozhodnutie o preddavku na trovy konania bolo\nnenapadnuteľné.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštantne poukazuje na to, že základné\nprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy je právom „výsledkovým“, čo znamená, že tento článok\nústavy sleduje spravodlivosť konania ako celku (m. m. I. ÚS 79/2015, III. ÚS 33/04,\nIV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Teda v posudzovanom prípade\npri nemožnosti odvolania sa proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania to bolo\nkonečné rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o zastavení konania, ktoré mohlo a malo byť\nsťažovateľkou napadnuté a zaťažené tvrdenou nespravodlivosťou (nesprávnym posúdením\noslobodenia od povinnosti zložiť preddavok na trovy konania), a to preto, že bolo\nna rozhodnutí o preddavku na trovy konania bezprostredne založené a zároveň vo veci\nkonečné. V rozhodnutí o zastavení konania bolo teda možné odvolaním požadovať\nzjednanie nápravy aj „nenapadnuteľného“ procesného rozhodnutia o preddavku na trovy\nkonania. Nakoniec tento záver bol ústavným súdom v obdobných veciach aj bežne\nkonštatovaný a ústavný súd v sťažnostiach, v ktorých došlo k napadnutiu správnosti\nposúdenia oslobodenia od zloženia preddavkov na trovy konania, konštatoval neprípustnosť\ntakých sťažností. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zastával názor, že k porušeniu\nčl. 46 ods. 1 ústavy mohlo dôjsť až zastavením konania v zmysle § 141a poslednej vety\nOSP (m. m. III. ÚS 440/2013, II. ÚS 129/2012, I. ÚS 196/2013).\n\n11\n\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu\nnaozaj postupoval nesprávne, keď sťažovateľke vytkol, že sa mala odvolať proti\nrozhodnutiu, proti ktorému zákon podanie odvolania nepripúšťal (rozhodnutie o preddavku\nna trovy konania). Na druhej strane, ako už bolo uvedené, sťažovateľka mohla rozhodnutie\no preddavku na trovy konania napadnúť v odvolaní sa proti konečnému rozhodnutiu\nvo veci, teda proti výroku o zastavení konania vyslovenom v rozhodnutí o zastavení\nkonania. Sťažovateľka tak neurobila a výrok o zastavení konania nechala dospieť\nk právoplatnosti, odvolala sa iba proti výroku o trovách konania. Uvedený nedostatok\nprocesného postupu sa následne snažila reparovať „zastretým odvolaním sa“ proti výroku\no zastavení konania v štádiu konania, kedy už bol tento výrok právoplatný a odvolací\nprieskum prebiehal iba voči výroku o trovách konania.\nBez ohľadu na pochybenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu,\ntoto pochybenie nie je v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nutné reparovať zrušením napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu je výrokovo\nsprávne. Ústavný súd je totiž toho názoru, že námietky smerujúce proti rozhodnutiu\no preddavku na trovy konania uplatnené v štádiu konania, keď konanie prebiehalo už iba\nvo vzťahu k výroku o trovách konania, stoja v spore tak či onak mimo jeho merita – sú\noneskorene vznesené.\nÚstavný súd sa pre úplnosť venoval aj argumentu o neústavnosti § 141a OSP ako\nmateriálneho základu pre zastavenie konania, aj keď treba vopred predznamenať, že táto\nargumentačná línia je postavená tak isto mimo merita sporu, keďže zastavenie konania, ako\nuž bolo uvedené, nebolo vo veci sporné ‒ nebolo včas napadnuté opravným prostriedkom.\nNa jednej strane teda považuje ústavný súd za nespravodlivé pričítať na ťarchu\nvšeobecným súdom to, že sa správnosťou výroku o zastavení konania na základe § 141a\nOSP nezaoberali v situácii, keď taký výrok vydali jednak na základe platnej a účinnej\nprávnej úpravy (v čase rozhodnutia bol § 141a OSP súčasťou právneho poriadku a zrušený\nbol až 14. júna 2016; pre porovnanie posledné rozhodnutie vo veci, t. j. napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu, bolo vyhlásené už 30. apríla 2015, teda približne s ročným\n\n12\n\npredstihom pred zrušením § 141a OSP), a tiež keď vydanie takého výroku nebolo\nsťažovateľkou odvolaním napadnuté (spochybnené).\nNa druhej strane treba tiež priznať, že spochybnenie výroku o zastavení konania\npodaním odvolania za situácie, že § 141a OSP bol platnou a účinnou súčasťou právnej\núpravy, nebolo možné od sťažovateľky spravodlivo žiadať. Odvolanie sa proti výroku\no zastavení konania, v ktorom by bola tvrdená neústavnosť § 141a OSP, a tým\nnespravodlivosť konania, malo totiž za danej situácie minimálne vyhliadky na úspech,\nkeďže súdy mali k dispozícii silný argument formálnej platnosti litery zákona.\nSťažovateľka však pred ústavným súdom využíva argument, v ktorom tvrdí,\nže § 141a OSP bol ex post z právneho poriadku predsa vypustený ako nesúladný s čl. 1 ods.\n1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, teda vo veci bolo aplikované „nespravodlivé“ ustanovenie zákona\n(logicky je takto koncipovaný argument použiteľný až po rozhodnutí ústavného súdu,\nktorým bol vyslovený nesúlad § 141a OSP s príslušnými ustanoveniami ústavy). Tomuto\nargumentu je zas možné dať rovnako silný prívlastok ako argumentu o formálnej platnosti\nlitery zákona, a to, že tento argument je založený na retroaktivite. Sťažovateľkina vec bola\nprávoplatne zastavená v roku 2014, teda zhruba dva roky pred vypustením § 141a OSP\nz právneho poriadku (§ 141a OSP bol zrušený 14. júna 2016), čo tomuto argumentu tiež\nznačne uberá na sile, a to aj v súvislosti s tým, že odvolací prieskum vo vzťahu k zastaveniu\nkonania ani neprebiehal.\nPodľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané\nv civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,\nsčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti\nuložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nevidí ako spravodlivé pripustiť\nnové prerokovanie celej veci iba na základe argumentu, ktorý vo veci vyzdvihuje\nneústavnosť § 141a OSP, pretože tento argument jednak atakuje neproporcionalitu v čase\nrozhodnutia o zastavení konania platnej a účinnej právnej úpravy v konaní o sťažnosti (táto\n\n13\n\nproblematika je vyhradená prieskumu najmä v konaní o súlade právnych predpisov\na ústavný súd obdobnú argumentáciu považoval z tohto dôvodu v obdobných konaniach\no sťažnostiach za zjavne neopodstatnenú; m. m. III. ÚS 277/2014, III. ÚS 272/2014)\na jednak je vznesený v odvolacom konaní vedenom proti výroku o trovách konania, a preto\nvýrok o zastavení konania nie je vôbec spôsobilý spochybniť, ba čo viac, výrok o zastavení\nkonania bol v čase vznesenia tohto argumentu právoplatný.\nÚstavný súd sa k takému záveru prikláňa tiež z dôvodu, že nenachádza jadro\nproblému v „mechanickej“ aplikácii príslušnej právnej úpravy o zastavení konania (§ 141a\nOSP) po nesplnení ustanovených podmienok (nezložení preddavku na trovy konania)\nna vec. Problematickým úsekom prerokúvanej veci je podľa názoru ústavného súdu tá časť\nkonania, v ktorej bolo rozhodované o neoslobodení sťažovateľky od zloženia preddavku na\ntrovy konania, pretože až na základe matérie tohto rozhodnutia došlo iba k mechanickej\naplikácii ďalšieho procesného postupu v zmysle zastavenia konania. Inak povedané, ak by\nsťažovateľka bola oslobodená od zloženia preddavku na trovy konania alebo ak by\npreddavok na trovy konania zložila, vec by bola prerokúvaná ďalej. Sťažovateľka vidí\nnespravodlivosť v tom, že, ako sama tvrdí, nemala dosť finančných prostriedkov na zloženie\npreddavku na trovy konania, a to súdy nezohľadnili.\nÚstavný súd však nevidí v rozhodnutí okresného súdu o preddavku na trovy konania\nsvojvôľu.\n\nOkresný\n\nsúd\n\nv bilancii\n\naktív\n\na pasív\n\nsťažovateľky\n\ndospel\n\nk záveru,\n\nže sťažovateľka disponovala nehnuteľným majetkom ďaleko prevyšujúcim jej pasíva,\nna základe čoho bola schopná zložiť okresnému súdu preddavok na trovy konania v určenej\nlehote. Ťaživú situáciu sťažovateľky spočívajúcu v nízkej likvidite prevažne nehnuteľného\nmajetku okresný súd síce nevzal do úvahy, pre posúdenie prípadu to však podľa názoru\nústavného súdu nebolo rozhodujúce, pretože sťažovateľka bola schopná nízku likviditu\nnehnuteľného majetku z dôvodu jeho vysokej hodnoty kryť z externých zdrojov (napr.\núverovo).\nPodľa názoru ústavného súdu sťažovateľka bola okresným súdom oprávnene\npovažovaná za osobu povinnú zložiť preddavok na trovy konania. Preddavok na trovy\n\n14\n\nkonania však v určenej lehote nezložila, a tak bolo konanie okresným súdom v zmysle\n§ 141a OSP zastavené. O tomto dôsledku bola v rozhodnutí o preddavku na trovy konania aj\npoučená.\nSťažovateľka mala po rozhodnutí o preddavku na trovy konania dve možnosti.\nPreddavok na trovy konania zložiť (čo by znamenalo pokračovanie v spore) alebo nezložiť\n(čo by viedlo k zastaveniu konania). Preddavok na trovy konania sa rozhodla nezložiť\na konanie nechala svojvoľne dospieť k zastaveniu.\nSťažovateľka však vo veci zjavne nerátala s ustanovením § 13 ods. 3 zákona\no súdnych poplatkoch, ktorý jej umožňoval vrátenie zaplateného súdneho poplatku\nza podanú žalobu po jej späťvzatí. Sťažovateľka tak bola v spore schopná (právna úprava jej\nto umožňovala) racionálnym, aj keď je nutné povedať, že právnou úpravou vynúteným\nrozhodnutím eliminovať tvrdenú stratu rovnajúcu sa výške zaplateného súdneho poplatku\nza podanú žalobu. Podanú žalobu stačilo vziať späť, keďže vo veci sa ešte nepojednávalo.\nTo sťažovateľka neurobila.\nTeda právna úprava umožňovala celej vzniknutej situácii predísť, pričom tvrdenie,\nže sťažovateľka bola právnou úpravou takpovediac „dohnaná“ k späťvzatiu žaloby, čím jej\nbolo zabránené v domáhaní sa zažalovanej sumy, by týmto úkonom neutrpelo\na sťažovateľka na základe toho mohla tvrdiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj naďalej.\nAvšak tvrdenie o tom, že sťažovateľke bolo zabránené v domáhaní sa žalobou uplatneného\nnároku v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy za situácie, že odvolaním nenapadla výrok o zastavení\nkonania a tento výrok nadobudol právoplatnosť, je opäť iba tvrdením mimo merita sporu,\nkeďže v odvolacom konaní už bol sporný iba výrok o trovách konania.\nSkutočnosť, že sťažovateľka nevyužila možnosť, ktorú jej ponúkal § 13 ods. 3\nzákona o súdnych poplatkoch ‒ využiť inštitút späťvzatia žaloby ‒ a tým dosiahnuť\nvrátenie súdneho poplatku zaplateného za podanú žalobu, nemožno v posudzovanom\nprípade spravodlivo pričítať na ťarchu súdov. Ústavný súd sa k tomuto záveru priklonil tiež\nz dôvodu, že rozhodnutie o uhradení alebo neuhradení preddavku na trovy konania, ako\n\n15\n\naj rozhodnutie o späťvzatí žaloby bolo v dispozícii sťažovateľky, rozhodnutie okresného\nsúdu o zložení preddavku na trovy konania ústavný súd nevidí ako nespravodlivé, podanie\nopravného prostriedku proti výroku o zastavení konania bolo opäť v dispozícii sťažovateľky\na nakoniec ani ostatná argumentácia sťažovateľky nebola ústavným súdom vyhodnotená\nako opodstatnená, pretože sťažovateľka ju v spore neuplatnila včas.\nArgument o tom, že protistrana bola v spore ex lege od zloženia preddavku na trovy\nkonania oslobodená, argument o tom, že § 141a OSP bol do právneho poriadku\nchronologicky zaradený až po § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, ako aj argument\no tom, že nie je dôvod na platenie súdneho poplatku, ak sa vo veci neuskutočnilo žiadne\npojednávanie, obsahovo spadajú pod otázku námietky neproporcionality právnej úpravy ako\ntakej (čo je v zásade predmetom prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov, nie\nv konaní o sťažnosti; v konaní o sťažnosti sa ústavný súd zaoberá najmä otázkou\nproporcionality aplikácie práva), z toho dôvodu im ústavný súd nevenoval osobitnú\npozornosť.\nNavyše ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže\nporušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy\nv občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru\nústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno\nuvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci\npriestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.\nNaopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden\ndiskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný\nmožný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy\ntvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite\naplikácie práva“ (uznesenie sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012 uverejnené\nv Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 80/2012).\n\n16\n\nObsahom sťažnosti je tvrdený zásah do čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásah do čl. 46 ods. 3\nústavy je viazaný iba na tvrdenie, že sťažovateľka nesprávnym postupom súdov utrpela\nmateriálnu ujmu vo výške nevráteného súdneho poplatku za podanie žaloby. Keďže tvrdený\nzásah do čl. 46 ods. 3 ústavy je v prerokúvanej veci podmienený vyslovením porušenia\nčl. 46 ods. 1 ústavy a keďže k zásahu do čl. 46 ods. 1 ústavy v posudzovanom prípade\nnedošlo, ústavný súd nepovažuje za potrebné sa bližšie venovať možnosti porušenia čl. 46\nods. 3 ústavy.\nZ týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.\nVzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie\nnapadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. apríla 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-záväznosť", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-zastavenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "rozhodnutie-výrok", "právoplatnosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "trovy konania-preddavok", "právoplatnosť", "rozhodnutie-záväznosť", "rozhodnutie-výrok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "trovy konania-preddavok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "konanie-zastavenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2048538-b9d7-4633-89d9-afbeb938a0da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 8. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-08", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1"}, {"guid": "ussr:8de38023-46c6-4646-8016-dff2b57eb097", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.79.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 79/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/2015 z 11. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-11", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.79.2015.1"}, {"guid": "ussr:d322906e-7259-47ce-877b-8843ba6cdc83", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d322906e-7259-47ce-877b-8843ba6cdc83"}, {"guid": "ussr:1917619f-54ce-4d39-88e2-31d1d5a9feef", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 272/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1917619f-54ce-4d39-88e2-31d1d5a9feef"}, {"guid": "ussr:62dc1d69-f35e-4946-8be5-0c613ab50c59", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 440/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 440/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62dc1d69-f35e-4946-8be5-0c613ab50c59"}, {"guid": "ussr:20b9a601-a3d0-4044-a447-8a281d65d574", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 196/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/2013 z 27. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20b9a601-a3d0-4044-a447-8a281d65d574"}, {"guid": "ussr:8886422e-8bd7-414d-98fa-02e58770b1a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 575/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-20", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8886422e-8bd7-414d-98fa-02e58770b1a3"}, {"guid": "ussr:cbfbd36d-62ba-428a-b000-8f7253880b62", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbfbd36d-62ba-428a-b000-8f7253880b62"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "9ac74c34-126c-45e1-90c3-b1092e802f3e:71b4d0c5-3147-48d9-9eb5-857a84fc75e9", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4412221729.2", "spisova_znacka": "11Co/71/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/71/2014 z 18. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221729.2"}], "citovane_v": []}