{"guid": "ussr:4d52af2a-7231-4f64-9e36-4f2acc1aff98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 691/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 691/2016 z 28. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. februára 2017, sp. zn. III. ÚS 691/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2017-02-28", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4d52af2a-7231-4f64-9e36-4f2acc1aff98", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 691/2016-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2017\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa\nTkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Blahušiaka, a Advokátskou kanceláriou\nTomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta\na konateľa Mgr. Tomáša Kamenca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na\nslobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013\nz 25. júna 2013 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013\nv časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 104/2009\n\nzo 6. decembra 2012 vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu\nnemajetkovej ujmy 10 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti o trovách\nprvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e\n\na vec v rozsahu zrušenia v r a c i a\n\nKrajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e\n\npovinný\n\nuhradiť spoločnosti Petit Press, a. s.,\n\nLazaretská 12, Bratislava, trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur\na sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárii\nPaul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2016\nfaxom a následne 21. júla 2016 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného\npráva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013 (ďalej\naj „namietaný rozsudok“).\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v denníku\ns názvom „O\n„\n\n3. marca 2009 zverejnil článok\n\nje bitka, súdna“, ktorý okrem iného obsahuje aj výrok\nstrávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo\n\nbratislavských firiem“. Uvedený výrok bol predmetom súdneho konania pred Okresným\nsúdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti, ktorou sa\nako navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti sťažovateľovi − vydavateľovi\ndenníka\n\nako odporcovi povinnosť uverejniť v denníku\n\nospravedlnenie v znení\n\ndefinovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 20 000 eur. Dňa 10. júna 2010 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom\n\n2\n\nč. k. 10 C 104/2009-77, ktorý doplnil rozsudkom č. k. 10 C 104/2009-128 zo 6. decembra\n2012. Návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol, sťažovateľovi\nuložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur, vo zvyšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy návrh zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na\nnáhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu (okrem zamietavého výroku) podal\nsťažovateľ odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 131/2013134 z 25. júna 2013 nevyhovel, teda rozsudok v napadnutých častiach potvrdil v spojení\ns dopĺňacím rozsudkom a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov\nodvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.\n5 Cdo 164/2014 z 26. apríla 2016.\n3. Poukazom na čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažovateľ svoju sťažnosť zdôvodnil tým, „... že\nodvolací súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody\nprejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska\nneudržateľné. Odvolací súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,\nprimeranosť medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho\nobmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Odvolací súd však v konečnom\nrozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na\nzachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa pred právom sťažovateľa na\nslobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového súdu a nevzal do úvahy\nargumenty sťažovateľa v jeho odvolaní.\nSloboda prejavu ako ústavou zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na\njej obmedzenie stanovuje ústava v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo na\nslobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba po preukázaní kumulatívneho\nnaplnenia všetkých podmienok obmedzenia slobody prejavu podľa článku 26 ústavy, t. j.\n(i) musí ísť o obmedzenie slobody prejavu na základe zákona, (ii) obmedzenie musí\nsledovať legitímny cieľ (napr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku,\nbezpečnosť štátu), (iii) zásah do slobody prejavu musí byť opatrením v demokratickej\n\n3\n\nspoločnosti nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, zodpovedať naliehavej\nspoločenskej potrebe, a (iv) zásah musí byť primeraný.“.\n4. Sťažovateľ namietal, že aj prípadný zásah do osobnostných práv neznamená\nautomaticky vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade pochybností, či podmienky obmedzenia slobody\nprejavu a priznania nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka boli alebo neboli\nsplnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody prejavu a práva na\ninformácie a ich obmedzenie odmietnuť. Sťažovateľ bol toho názoru, že odvolacím súdom\nnariadený zásah do jeho slobody prejavu nebol nevyhnutný a bol neprimeraný,\nže zverejnený článok nijako nevybočuje z ústavných medzí slobody prejavu a je realizáciou\nslobody prejavu.\n5. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval:\n„Navrhovateľ je osoba verejne známa, médiami opakovane prezentovaná a spájaná\ns organizovaným zločinom. Jeho meno sa objavilo na mariánskych zoznamoch v skupine\nuž približne v roku 2005. Voči týmto tvrdeniam (ani skutočnostiam\nprezentovaným v článku) nikdy navrhovateľ neprotestoval a ochrany svojej osobnosti pred\nspájaním s organizovaným zločinom či nezákonnými praktikami sa (podľa vedomostí\nsťažovateľa) nikdy nedomáhal podaním žaloby na súd. Naopak, navrhovateľ vzal späť svoju\nžalobu proti sťažovateľovi v časti týkajúcej sa podozrenia, že ovládol\npodvodným spôsobom... V prípade sporu o vlastníctvo lyžiarskeho areálu\nišlo o významnú udalosť a bolo vecou verejného záujmu o ňom informovať.\nJe nielen povinnosťou médií takéto témy spravodajsky pokrývať, ale zároveň aj verejnosť\nmá právo informácie o takýchto prípadoch prijímať. Sťažovateľ konal v rámci svojich\npovinností v zmysle článku 10 ods. 2 dohovoru a článku 26 ods. I ústavy, ktorý deklaruje\nprávo verejnosti na informácie.\nJe prirodzené, že autor článku použil celé mená všetkých zúčastnených (napr.\n). Všetci sú osobami verejne známymi, najmä\nkvôli ich významným obchodným sporom prípadne podozreniach o ich prepojení\nna podsvetie.\n\n4\n\nIdentitu navrhovateľa, ktorého charakter a osoba bola pre článok kľúčová autor\nuviedol v negatívnej korelácii s jeho vyšetrovacou väzbou v dobrej viere, že čitateľom\nprináša dôležité informácie o významnom obchodnom spore a jeho hlavných aktéroch.\nOsoba navrhovateľa v tejto súvislosti nemohla byť anonymizovaná, keďže sa jeho meno\nopakovane vyskytovalo v celom článku a bol v danej kauze kľúčovou osobou.\nPrávo verejnosti na informácie o týchto osobách musí mať prednosť pred ich právom\nna súkromie, resp. na zatajovanie (anonymizáciu) informácií o nich.\n... Aj keď je možné pripustiť vznik práva navrhovateľa na morálne zadosťučinenie\nza uverejnenie nepresnej informácie (ktoré sťažovateľ aj poskytol formou ospravedlnenia),\nje nepresvedčivé a neudržateľné rozhodnutie odvolacieho súdu, aby sťažovateľ uhradil\nvysokú čiastku osobe, ktorá je dlhé roky uvádzaná na „mafiánskych zoznamoch“, má\npreukázané kontakty na podsvetie, a je stredobodom záujmu orgánov činných v trestnom\nkonaní pre podozrenie z trestnej činnosti.\nJe absolútne nepodložené, a zo strany súdov naivné predpokladať, že dobrá povesť\ntakejto osoby ako aj jej vážnosť a dôveryhodnosť v kruhoch spoločenských a obchodných\n(vid' str. 7 konečného rozsudku) sa znížila pre jednu vetu v článku na str. 5 denníka\nTakýto záver nemá dostatočnú oporu v dokazovaní a opiera sa len o výpoveď svedka\n... Ako vyplýva z prehľadu tlače predloženého sťažovateľom spolu s vyjadrením\nz 10.11.2009, informácie o navrhovateľovi boli verejnosti sprístupnené z veľkého množstva\nzdrojov z viacerých médií.\nSťažovateľ nevylučuje, že navrhovateľ sa stretáva s nedôverou okolia k jeho osobe,\nodstupom alebo negatívnymi reakciami. Takýto prístup tretích osôb je ale spôsobený\nvýlučne povesťou navrhovateľa ako osoby prepojenej s podsvetím, jeho trestným stíhaním,\nverejne známymi stykmi so skupinou\n\n, prípadne podnikateľskými aktivitami\n\ns viacerými osobami z podsvetia.\n... Odvolací súd na str. 10 konečného rozsudku dospel k záveru, že nepravdivá\ninformácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa mu spôsobila ujmu, ktorú by každý na jeho\nmieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Nie je zrejmé, aké postavenie mal odvolací\nsúd na mysli.\nNavrhovateľ nie je bežný občan (t. j. bezúhonný občan, ktorý nie je podozrivý\nz trestnej činnosti a ktorý nikdy nebol preverovaný či dokonca stíhaný políciou). Jeho\n\n5\n\nsituáciu mal súd posúdiť z pozície inej osoby v obdobnom postavení, ktorá je tiež podozrivá\nz trestnej činnosti, prepojená s podsvetím a uvádzaná v mafiánskych zoznamoch. V takomto\nteste by musel byť záver súdu jednoznačne odlišný. Porovnávať ujmu, ktorá by zverejnením\ninformácie vznikla bezúhonnej osobe s ujmou, ktorá mohla vzniknúť navrhovateľovi je\nabsolútne nepresvedčivé a zavádzajúce.\nV kontexte vyššie uvedených argumentov je nevyhnutnosť zásahu do slobody prejavu\nsťažovateľa na úkor ochrany osobnosti navrhovateľa zásadne spochybnená.“\n6. K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľ uviedol:\n„V zmysle záverov ústavného súdu je pri posudzovaní možného zásahu do ochrany\nosobnosti potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý\nvýrok alebo vetu (nález IV.ÚS 302/2010, rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej\nKomisie zo 17. marca 2004).\nČlánok bol pripravený vo vecnom, spravodajskom štýle, v ktorom sa autor vyhýbal\nsubjektívnym úsudkom. Až na uverejnenie nepresnej Informácie boli údaje v článku správne\na navrhovateľ ich ani nenapádal, resp. žalobu v tejto časti stiahol. Informáciu je potrebné\nvnímať v kontexte s celým článkom, z ktorého nevyplýva úmysel autora poškodiť\nnavrhovateľa a nepravdivo o ňom informovať... Rozhodnutie odvolacieho súdu o priznaní\npráva navrhovateľovi na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 Eur považuje\nsťažovateľ za neprimerané, vymykajúce sa štandardným výškam priznaným fyzickým\nosobám v sporoch o ochranu osobnosti... Sťažovateľ sa domnieva, že závery odvolacieho\nsúdu (ako aj prvostupňového súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil) vybočujú z rámca\nkonštantnej judikatúry v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy...\nSťažovateľ je tohto názoru, že odvolaciemu (a ani prvostupňovému) súdu\nsa nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi Informáciou a údajným zásahom\ndo osobnostných práv navrhovateľa. Konečný rozsudok tak považuje za arbitrárny.“\n7. Porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu\na v jeho právnych záveroch nesúladných so skutkovými zisteniami. Zastával názor, že:\n\n6\n\n„Pokiaľ sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými\nzisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nnevyplývajú, potom možno konštatovať, že súd konaním poprel zásady spravodlivého\nprocesu a odňal strane možnosť konať pred súdom...\nV konaní bolo prvostupňovým súdom (v prvostupňovom rozsudku na str. 8)\nkonštatované, že navrhovateľ je osoba pohybujúca sa v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých\naktivity sú v rozpore alebo na hrane zákona. Všetky negatívne zásahy do osobnostných práv\nnavrhovateľa, do sféry jeho osobného či pracovného života prezentované navrhovateľom\nv konaní (napr. nezrealizovaná investícia zo Srbska) však boli súdmi pripísané výlučne\nnapádanej Informácii z článku.\nOdvolací súd vôbec nezobral do úvahy (a ani sa v konečnom rozsudku\nnevysporiadal) s faktom, že negatívne informácie o navrhovateľovi spôsobilé ovplyvniť jeho\npostavenie v spoločnosti boli verejnosti prístupné z množstva iných zdrojov...\nTvrdenia o údajných negatívnych dopadoch článku na podnikateľské aktivity\nnavrhovateľa a zmarenej srbskej investícii v\nza nepodložené. Svedok\n\npovažuje sťažovateľ\n\nuviedol, že srbskí investori boli o udalostiach na Slovensku\n\na o článkoch v médiách informovaní, preto je prirodzené, že mali byť informovaní\naj o ospravedlnení uverejnenom v denníku\n\nv ktorom došlo k opraveniu tejto nepresnej\n\ninformácie. Tiež museli mať informácie o spájaní navrhovateľa s organizovaným zločinom\n(mafiánske zoznamy), ako aj o vyšetrovaní možného podvodu pri prevode akcií v\n, keďže tieto skutočnosti boli nosnou témou článku (o ktorom svedok\ninvestorov vraj informoval).\nJe nepredstaviteľné, že by investorom nevadili medializované informácie\no podvodnom ovládnutí\n\n(ktoré tvorili podstatnú časť článku, pričom\n\nnavrhovateľ zobral svoju žalobu časti týkajúcej sa tohto výroku späť) a s tým súvisiace\nsúdne spory, ktoré mohli zmariť akúkoľvek ich investíciu do spoločnosti, ktorej vlastnícka\nštruktúra je nejasná/sporná. Naopak, informácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa\nsa žiadnym spôsobom investície netýkala a ani ju nebola spôsobilá ohroziť.\nTvrdenie navrhovateľa o strate potenciálnych partnerov, i možnosti získania\neurofondov práve a výlučne z dôvodu uverejnenia Informácie v článku nemá oporu\nv dokazovaní a je iluzórne. Sťažovateľ preukázal existenciu množstva zdrojov negatívnych\n\n7\n\ninformácií o navrhovateľovi, pričom štátne inštitúcie rozhodujúce o eurofondoch ani\npotenciálni obchodní partneri navrhovateľa neboli odkázaní na informácie z jednej vety\nčlánku v denníku\nOdvolací\n\n, aby získali profil a podrobné informácie o navrhovateľovi...\nsúd\n\nv\n\nkonečnom\n\nrozsudku\n\nkonštatoval,\n\nže\n\nsťažovateľ\n\nvytvoril\n\no navrhovateľovi uverejnením nepravdivých údajov negatívny obraz, čím bolo znížené jeho\nspoločenské hodnotenie a spochybnená dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného\npartnera. Údajne vzniknutú ujmu posúdil odvolací súd ako závažnú.\nZ dokazovania v tomto konaní však nevyplynulo, že k uvedených zásahom došlo\npráve dôsledkom uverejnenia napádanej Informácie, t. j. jednej vety z článku, ani že by\nInformácia spôsobila značný zásah do navrhovateľových osobnostných práv. Naopak,\nčlánok obsahoval viacero závažných (a sťažovateľom preukázaných) informácií, ktoré sa\ndotýkali navrhovateľa a mohli u čitateľov vyvolať o ňom negatívne predstavy. Pravdivosť,\nprípadne nezákonnosť týchto ďalších informácií z článku nebola pritom navrhovateľom\nvôbec spochybňovaná.“\n8. Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ v nevysporiadaní sa s jeho\nargumentmi, v neobjasnení, akým spôsobom dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je\ndôvodný a primeraný, a prečo nepovažoval morálne zadosťučinenie za dostatočné. Tiež sa\nnedostatočným spôsobom vysporiadal s dobromyseľnosťou autora článku\n\n,\n\nktorý potvrdil, že informácia bola zverejnená z dôvodu zámeny dvoch osôb napriek\nopatrnosti a preverovaní zdrojov zo strany novinára. Poukázal na minimálnu\npravdepodobnosť, aby sa v jednej skupine podozrivej zo závažnej trestnej činnosti vyskytli\ndve osoby s iniciálami\ndošlo v prípade uväzneného\n\ns rokom narodenia 1966, teda aby k takejto zámene\nza\n\n.\n\n9. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal sťažovateľ na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ringier Axel Springer Slovakia,\na. s., proti Slovenskej republike z 26. 7. 2011, Soltész proti Slovenskej republike\nz 22. 10. 2013. Priznanie vysokej náhrady nemajetkovej ujmy nepovažoval sťažovateľ za\nprimeranú žiadnemu z potenciálne sledovaných legitímnych cieľov.\n\n8\n\n10. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vyniesť takýto nález:\n„Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. 8 Co 131/2013-134\nv časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej\nujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti v ktorej žiadnemu\nz účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému\nsúdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nSpoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“\n11. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 691/2016 z 11. októbra 2016 sťažnosť\nsťažovateľa prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n12. K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril Krajský súd\nv Bratislave podaním sp. zn. Spr. 3622/2016 doručeným ústavnému súdu 27. decembra\n2016. Poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorá v zhode so súdom prvého stupňa\ndospela k záveru, že v súdenej veci je daná zodpovednosť sťažovateľa, pričom zotrvala na\nprávnych záveroch vyslovených v odôvodnení svojho rozhodnutia.\n13. K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ svoje stanovisko nepredložil.\n14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania\nv danej veci, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n9\n\nII.\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n18. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať\na rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha\npovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu v spojení\ns právom na súdnu ochranu v podstate odôvodnil neprípustným, až arbitrárnym výkladom\nustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý realizoval krajský súd v nadväznosti\nna okresný súd. Vytkol konajúcim súdom nezohľadnenie už existujúcej povesti\nnavrhovateľa v čase uverejnenia dotknutého článku, teda neexistenciu príčinnej súvislosti\nmedzi informáciou, ktorá bola predmetom konania, a zásahom do osobnostných práv\nnavrhovateľa. V namietanom postupe videl sťažovateľ aj neprípustný zásah do jeho ústavou\ngarantovaného práva na slobodu prejavu pre nedodržanie princípu proporcionality.\n\n10\n\n21. Sloboda prejavu ako právo slobodne vyjadrovať svoje názory akýmkoľvek\nmožným spôsobom patrí každému. Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne\nzohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej\nrozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám\na myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,\nale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje\nsi to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť\no demokratickej spoločnosti. To znamená, že každá formalita, podmienka, obmedzenie\nalebo sankcia uložená v tejto oblasti musí byť primeraná zákonnosti sledovaného cieľa\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).\n22. Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,\nrovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je\nmožná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie (III. ÚS 351/2012). Všetky základné\npráva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo\nslobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo\nslobody (PL. ÚS 7/96).\n23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.\nna základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.\nospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť\no obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,\nI. ÚS 193/03).\n24. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)\nnamietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte\n\n11\n\nso slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.\nV posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom\npodklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň\nišlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu\nosobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto\nokolností bolo z hľadiska zvažovania ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku\nkrajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného\nsúdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal\nzásade proporcionality.\n25. V namietanom konaní bolo nepochybne preukázané, že sťažovateľ v dotknutom\nčlánku uviedol o navrhovateľovi aj nepravdivú informáciu, čím došlo zo strany sťažovateľa\nk zásahu do jeho osobnostných práv. To nerozporoval v konečnom dôsledku ani sťažovateľ,\nktorý v priebehu konania 9. apríla 2009 uverejnil ospravedlnenie v znení, ktorého\nsa navrhovateľ v konaní domáhal. Okresný súd vyhodnotil uverejnené ospravedlnenie\nza postačujúce morálne zadosťučinenie, preto návrh v tejto časti zamietol, s čím sa krajský\nsúd stotožnil v celom rozsahu.\n26. Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní\nposúdiť, či krajský súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným\nspôsobom rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom a navrhovateľom,\nu ktorého malo podľa záverov okresného súdu potvrdených krajským súdom dôjsť\nuverejnením nepravdivej informácie „\n\nstrávil niekoľko mesiacov\n\nvo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“ k neprípustnému zásahu\ndo jeho osobnostných práv, a to takému, ktorý zakladá aj nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch.\n27. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä\nsa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,\naby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n\n12\n\nPodľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\nPodľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd\ns prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva\ndošlo.\n28. Hodnotiac argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že nepresnosti,\nktorej sa sťažovateľ dopustil v inkriminovanom článku, za ktorú sa ospravedlnil, nemožno\nvenovať takú váhu, akú jej pripísal vo svojom rozsudku krajský súd v spojení s rozsudkom\nokresného súdu. Požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností\nsporu zodpovedá posúdenie uverejneného článku v kontexte jeho obsahu ako celku\na v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zohľadnenie spoločenského postavenia\nnavrhovateľa v čase zverejnenia nepravdivej informácie. Vo veci sťažovateľa kvalifikoval\nústavný súd postup krajského súdu ako nezákonný exces, ktorý nerešpektoval kritériá\naplikovateľnosti § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd na základe uvedeného\ndospel k záveru, že základné práva sťažovateľa zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 ústavy boli porušené.\n29. Zdôrazňujúc svoju subsidiárnu funkciu ústavný súd nemôže zasahovať\ndo rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, že by sám uskutočnil vyvažovanie ústavných\nhodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred\nním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť a chrániť základné právo vtedy,\nak všeobecné súdy extrémne pochybili pri hodnotení významu základného práva alebo\nslobody, resp. ak by ich postupom boli porušené zásady spravodlivého procesu.\n30. Ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti\nmusí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných\nzáruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale\nje nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu,\n\n13\n\nsamozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých\nprípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté\nnedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.\n31. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany\nslobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich\njavoch v spoločnosti, ktoré sú stredobodom verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager\na Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti\nNórsku z 20. 5. 1999). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače.\nSloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie a formovanie\nnázorov na veci verejné. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky\ntýkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie\ndostávať.\n32. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je\nsťažovateľ vydavateľom denníka\n\n, v ktorom bol namietaný článok uverejnený.\n\nSťažovateľ je teda v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho\nvzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.\nmasmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných\nsúdov primeraným spôsobom zohľadniť. Cieľom namietaného článku bolo nepochybne\nodkrývanie nekalých praktík pri prevode majetku s účasťou mesta, teda veci verejného\nzáujmu.\n33. Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc\núlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom\nna ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií,\nprislúcha jej oznamovať (pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti)\ninformácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach\nvšeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku, rozsudok z 21. 1. 1999, De Haes\na Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku\nz 20. 5. 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. 6. 1992 ESĽP uviedol:\n\n14\n\n«Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené medzi iným za účelom „ochrany povesti\niných“, je napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach\nverejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale\naj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná\nplniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“.»\n34. V posudzovanom prípade je zjavné, že namietané porušenie článku sa týkalo\nnavrhovateľa, keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena\na priezviska. Nie je taktiež sporné, že pred uverejnením označeného článku bol navrhovateľ\npredmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní, čo deklaroval sťažovateľ\nv priebehu konania v snahe poukázať na už existujúcu povesť navrhovateľa.\n35. Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil\naj s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ospravedlnenie nepostačuje\nna odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a teda morálna\nsatisfakcia sa javí v danom prípade ako nepostačujúca pre eliminovanie ujmy vzniknutej na\nosobnostných právach navrhovateľa, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení,\nintenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež bola v danom\nprípade splnená aj ďalšia zákonom stanovená podmienka pre priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka,\na to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa\nv spoločnosti v značnej miere, keď odporca uviedol o navrhovateľovi nepravdivé údaje,\nktoré vytvorili o ňom negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie,\nspochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného partnera, na ktorú\nskutočnosť taktiež treba prihliadnuť, keďže navrhovateľ je podnikateľom, pričom tento\nzásah mal širokú publicitu doma i v zahraničí. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach\nnavrhovateľa uverejnením nepravdivej informácie o tom, že bol vo vyšetrovacej väzbe\nza výpalníctvo, odvolací súd posúdil ako závažnú, keď dospel k záveru, že vzniknutú ujmy\nby každý na jeho mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Súdom prvého stupňa\npriznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v sume 10.000,- € je podľa\n\n15\n\nnázoru odvolacieho súdu primeraná závažnosti vzniknutej ujmy aj vzhľadom na vyššie\nuvedené okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.“\n36. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje\ns už spomínanou judikatúrou ESĽP a ani s doterajšou judikatúrou ústavného súdu\na predstavuje zásah do slobody prejavu garantovanej čl. 10 dohovoru aj čl. 26 ústavy.\n37. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu\nporušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné\nzohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.\nTieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).\n38. Okresný súd Bratislava II vo svojom rozsudku sp. zn. 10 C 104/2009 z 10. júna\n2010 priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zdôvodnil takto: «Údaj,\nže navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo\nbratislavských firiem, sa v konaní preukázal ako v celom rozsahu nepravdivý. Ide\no skutkové tvrdenie, ktoré má navyše difamujúci charakter. Bez ohľadu na to, či bol, alebo\nnebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol, alebo nebol zadržaný pre podanie\nvysvetlenia na polícii a bez ohľadu, na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu akcií\n, na použitie tohto nepravdivého tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré\nby požívalo zákonnú a teda aj súdnu ochranu... Súd dospel k záveru, že vyššie spomínaný\nnepravdivý údaj mal pre osobu navrhovateľa nielen znevažujúci charakter, ale dal aj\ncelému článku úplne iný, jednostranný rozmer vyznievajúci jednoznačne v jeho neprospech,\nhoci dianie okolo\n\nje predmetom neskončených súdnych sporovo,\n\nktorých výsledok nie je vopred jasný... Zverejnením tejto informácie utrpela nielen osobnosť\nnavrhovateľa, ale aj jeho rodina, súkromie, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou, čo mal\nsúd preukázané výpoveďou svedka\n\n. Skutočnosti, ohľadne dopadu tejto\n\ninformácie na podnikateľské aktivity navrhovateľa nie sú relevantné z hľadiska\nkonštatovania, že tu existuje objektívna spôsobilosť tejto nepravdy spôsobiť navrhovateľovi\nujmu na jeho právach takého rozsahu, ktorý ho môže tak v spoločenskej ako\ni podnikateľskej rovine úplne znemožniť. V prípade navrhovateľa ide o trestne bezúhonného\nobčana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú v rozpore či na\n\n16\n\nhranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka. Na takéto závery nemal\nodporca žiadne oprávnenie, teda išlo o zásah nedovolený, v demokratickej spoločnosti\nneprípustný a netolerovateľný... Na základe vyššie uvedeného, keď odporca prekročil\nhranice prípustné pre slobodu prejavu, keď hoci z nedbanlivosti, zaútočil na navrhovateľa\nobzvlášť znevažujúcim spôsobom tým, že ho označil za „výpalníka bratislavských firiem“,\nktorý za túto činnosť „strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe“, čím hrubo zasiahol\ndo jeho osobnostných práv, mal súd preukázaný nárok navrhovateľa na priznanie\nzadosťučinenia tak v morálnej ako aj finančnej rovine... Prihliadol pritom aj na správanie\nodporcu v priebehu konania, keď tento napriek tomu, že si bol vedomý svojho pochybenia,\nzotrval na tvrdeniach, ktoré získal o navrhovateľovi iba z počutia (i keď vysoko postavených\nbývalých funkcionárov) a na indíciách, vychádzajúcich z podkladov o trestnom stíhaní\niných osôb, či z tzv. mafiánskych zoznamov, ktoré ale nie sú dôkazom preukazujúcim\nprotispoločenské konanie navrhovateľa. Taktiež súd prihliadol na to, že denník\n\nje\n\nmienkotvorné tlačové periodikum s vysokou mierou publicity tak doma ako i v zahraničí,\na že práve z toho dôvodu je celospoločensky žiaduce, aby poskytoval a uverejňoval\ninformácie, z ktorých si verejnosť vytvorí pravdivý a objektívny, nie skreslený a zavádzajúci\nobraz tak o pozitívnych, ako i negatívnych javoch v spoločnosti, vrátane osôb, ktoré sú\nobjektom jej oprávneného záujmu.»\n39. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy zaručuje každému nielen právo na prístup\nk súdu, ale aj právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným\nsúdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 233/04),\nt. j. účastník konania má okrem iného právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. III. ÚS 25/06). Podľa názoru ústavného\nsúdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne požiadavky nespĺňa.\n40. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd neposudzoval uverejnený článok ako celok,\nale navrhovateľom namietaný nepravdivý údaj v článku posúdil ako rozhodujúci\n\n17\n\npre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nezohľadnil námietky sťažovateľa\nvzťahujúce sa na existenciu povesti navrhovateľa, ale naopak, nepravdivú informáciu\npovažoval za takú, v dôsledku ktorej došlo k zníženiu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti\nnavrhovateľa v spoločnosti.\n41. Dôstojnosť je eticko-morálna kategória, prostredníctvom ktorej človek požíva\núctu a vážnosť v sociálnych vzťahoch, aký hodnotný je ten človek pre nás ‒ okolie a pre\nseba samého. Jej základom je požiadavka jednotlivca voči sebe samému konať tak, aby\nneponížil svoju dôstojnosť. Osobnostná a sociálna hodnote každého človeka (jeho povesť)\nsa vytvára počas jeho života prakticky od dospelosti prostredníctvom jeho činov, súladu\njeho slov a činov, prostredia, v ktorom sa pohybuje, povesti osôb, s ktorými sa stýka\na komunikuje. V zjednodušenom ponímaní je konkrétny človek vnímaný okolím ako človek\ns dobrou povesťou a človek so zlou, resp. pochybnou povesťou.\n42. Ústavný súd nepovažoval za správne, ak všeobecné súdy rozhodujúce o veci\nnezohľadnili, resp. nedostatočne zohľadnili spoločenské postavenie navrhovateľa v čase\nuverejnenia nepravdivej informácie z pohľadu jeho existujúcej povesti, ak nedôsledne\nvyhodnotili dôkazy, ktoré v konaní predložil sťažovateľ, a pri priznaní nemajetkovej ujmy\nprihliadali len na svedecké výpovede svedkov navrhnutých navrhovateľom, ktoré navyše\npriznali blízky vzťah k navrhovateľovi. Takýto prístup všeobecných súdov nenesie znaky\nspravodlivého procesu. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd stotožniac sa\ns dôvodmi rozhodnutia okresného súdu vyhodnotil ujmu vzniknutú na povesti navrhovateľa\nako závažnú, pričom o jeho povesti vyslovil pochybnosti, ak uviedol, že „Bez ohľadu na to,\nči bol alebo nebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol alebo nebol zadržaný\npre podanie vysvetlenia na polícii a bez ohľadu na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu\nakcií\n\n, na použitie tohto tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré\n\nby požívalo zákonnú, a teda aj súdnu ochranu...V prípade navrhovateľa ide o trestne\nbezúhonného občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú\nv rozpore či na hranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka.“. V oboch\nrozhodnutiach tak absentujú jasné a určité dôvody priznania nemajetkovej ujmy, teda tieto\nnesú znaky arbitrárnosti.\n\n18\n\n43. Vychádzajúc z uvedeného ak všeobecné súdy posúdili zníženie dôstojnosti, resp.\nvážnosti v spoločnosti navrhovateľa výlučne na základe jedinej informácie uverejnenej\nv článku, bez prihliadnutia na dôkazy predložené sťažovateľom ide o výklad ustanovenia\n§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ústavne neakceptovateľný a arbitrárny. Rozsudky\nvšeobecných súdov popierajú základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu\nprejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté\nprivilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitej nepresnosti (zohľadňujúc\nokolnosti, za akých k tomu došlo) pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie\nuverejnených informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam\n(nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 156/99).\n44. V namietanom rozsudku izolovaným posúdením časti článku krajský súd (a pred\nním aj okresný súd) dospel k záveru, že práve v dôsledku tejto informácie začal byť\nnavrhovateľ vnímaný ako „zločinec, či výpalník“, čím došlo k zníženiu jeho dôstojnosti\na vážnosti v spoločnosti. Pokiaľ si krajský súd takýto záver okresného súdu osvojil, ide\no účelové (zámerne zjednodušené) vyvodzovanie kľúčových záverov na potvrdzujúce\nrozhodnutie krajského súdu, čo podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý\nrozsudok ako celok. Predmet sporu vymedzil navrhovateľ výlučne namietaným porušením\nčasti článku o jeho „vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“, hoci článok\nna viacerých miestach obsahuje negatívne informácie o osobe navrhovateľa a jeho\npodnikateľských aktivitách, voči čomu sa však nebránil. Namietané rozhodnutia\nvšeobecných súdov sú za daných okolností spornými.\n45. Ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľa, ktorý má\nako vydavateľ denníka\n\npri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP\n\ni ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie\no veciach verejného záujmu (týkajúce sa pochybnosti o zákonnosti vlastníctva majetku\ns účasťou mesta), ktoré nemožno v zásade ako celok považovať za nepravdivé. Za daných\nokolností nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver\nkrajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti\nrozsudku okresného súdu uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv\n\n19\n\nnavrhovateľa do takej miery, že mu priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nbez preukázania\n\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\nmedzi zverejnenou nepravdivou\n\ninformáciou\n\na existujúcou povesťou navrhovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ uverejnením\njedinej nepravdivej informácie v článku nespôsobil dôsledky požadované ustanovením § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka, preto je jeho výklad tohto ustanovenia ústavne\nnekonformný, z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.\n46. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 ústavy.\n47. V súlade s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde bol rozsudok\nkrajského súdu zrušený vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a vrátený na ďalšie\nkonanie.\n48. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd viazaný právnym\nnázorom ústavného súdu.\nIII.\n49. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov vo výške 2 x 143 €, 2 x 8,58 € režijného paušálu a 20 % DPH\nv sume 60,63 €, čo spolu predstavuje sumu 363,79 €.\n50. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 a 2 Civilného\nsporového poriadku).\n\n20\n\n51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. februára 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "ochrana osobnosti", "arbitrárnosť", "ujma, náhrada škody-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/131/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "10C/104/2009", "guid": "af57477c-29d0-4583-a3dc-03248b22f941:a2404cd5-5eb2-40be-b5de-f96131901dc1", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 25/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/04 z 13. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "1ceb4ebe-5de8-4a81-a3f6-f19780c7dbfa:b91f3cad-4bb2-4b7d-8267-2d6d12919efc", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1209206604.1", "spisova_znacka": "8Co/131/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/131/2013 z 24. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1209206604.1"}], "citovane_v": [{"guid": "cd643bd0-efbd-4535-a320-db0f364e904e:472cb05e-53de-458d-bc85-eae4ed248d0a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:4109200092.5", "spisova_znacka": "23Co/202/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/202/2019 z 14. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-04-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:4109200092.5"}, {"guid": "ed0ec806-fdac-47e4-9935-f861b4ca701d:cff7aea7-a0f5-447e-8ce8-de24c4832103", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1", "spisova_znacka": "8Co/541/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/541/2014 z 19. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1"}, {"guid": "35297e58-8c57-4001-81c2-bebb1dcce3a6:3ad6f94f-25ff-43bf-8a0e-90e9c33b1b01", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1119207799.10", "spisova_znacka": "B1-20C/34/2019", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-20C/34/2019 z 13. 12. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1119207799.10"}]}