{"guid": "ussr:35348568-1ed1-4663-b1fb-a3b482a8a7b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 684/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 684/2017 z 7. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 684/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-11-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-4", "nazov": "čl. 11 ods. 4 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/35348568-1ed1-4663-b1fb-a3b482a8a7b5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 684/2017-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n–\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska kancelária, Jesenná 8,\nPrešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva\nna ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 162/2014,\n3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n–\n\nodmieta\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n–\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len\n„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017,\nktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné právo\n\n–\n\n, vlastniť\n\nmajetok, podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1\na 4 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nuznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 107/2016 z 27. 04. 2017 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 05. 11.\n2014, porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 107/2016 z 27. 04. 2017 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 05. 11.\n2014, sa zrušuje.\n4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“\n2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca\núčastníkom konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n10 C 99/2005 (neskôr sp. zn. 10 C 265/2011), v ktorom sa pôvodne žalobou z 13. júna 2005\n\n2\n\ndomáhal (iba) proti mestu Prešov (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) odstránenia dvadsiatich\nsiedmich železných stĺpov vrátane ich základov v zemi na parcele č. 128/1 (zastavaná\nplocha o výmere 9673 m2) zapísanej na\n\n, k. ú.\n\n(ďalej len\n\n„pozemok“) a úpravy terénu do pôvodného stavu. Sťažovateľ vlastníctvo pozemku\nnadobudol kúpnou zmluvou z 22. decembra 2003 a v žalobe uviedol, že po zameraní\npozemku zistil, že je na ňom postavených dvadsaťsedem železných stĺpov vo vlastníctve\nžalovaného v 1. rade, ktoré slúžia na upevnenie trolejového vedenia trolejbusovej dráhy\nprevádzkovanej\n\n, a boli postavené v roku 1972\n\nna pozemku bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku a bez stavebného povolenia.\nNávrh na ich odstránenie sťažovateľ odôvodnil tým, že stĺpy mu bránia v podnikaní\nna pozemku v jeho vlastníctve.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 9/2005-99 z 11. decembra 2009 žalobu\nsťažovateľa zamietol. Z právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 725/2004-61\nz 13. decembra 2007 zistil, že v inom konaní medzi rovnakými účastníkmi bolo určené,\nže vlastníkom pozemnej komunikácie postavenej na tomto pozemku je žalovaný v 1. rade.\nStĺpy považoval okresný súd za súčasť dopravnej cesty určenej na pohyb dráhových\nvozidiel – trolejbusov [§ 2 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996\nZ. z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský\nzákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 164/1996 Z. z.“)], pričom dopravnú\ncestu určenú na pohyb dráhového vozidla (v tomto prípade trolejbusu) je možné zrušiť\nlen na návrh vlastníka dráhy a o jej zrušení rozhoduje dráhový správny úrad (§ 13\nzák. č. 164/1996 Z. z.). Stavbou dopravnej dráhy je stavba dopravnej cesty a stavba, ktorá\nrozširuje, dopĺňa, mení alebo zabezpečuje dráhu a jej súčasti bez ohľadu na to, či je, alebo\nnie je v obvode dráhy (§ 6 ods. 1 zák. č. 164/1996 Z. z.). Okresný súd považoval\nžalovaného v 1. rade za vlastníka stĺpov trolejbusového vedenia a stĺpy za súčasť\ntrolejbusovej dráhy. Pretože súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle,\nneprichádza do\n\núvahy ani nariadenie odstránenia\n\ntrolejbusového vedenia.\n\n3\n\ndvadsiatich siedmych stĺpov\n\n4. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 Co 32/2010-144\nz 19. mája 2010 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Stotožnil\nsa s odôvodnením rozsudku okresného súdu a dodal, že 1. januára 2010 nadobudol účinnosť\nzákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“). Podľa tohto zákona možno v obvode\ndráhy umiestňovať len súčasti dráhy a vykonávať činnosti, ktoré súvisia s prevádzkou\ndráhy, najmä údržbu telesa dráhy a obvodu dráhy (§ 4 ods. 2 zákona o dráhach).\nTento zákon tiež uložil vlastníkom a užívateľom nehnuteľnosti v obvode dráhy povinnosť\nstrpieť umiestňovanie súčastí dráhy (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach). Zároveň stanovil i to,\nže ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti obmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti\ndráhy v obvyklom užívaní nehnuteľnosti; má právo na jednorazovú primeranú náhradu\nza nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti; toto právo zaniká, ak sa neuplatnilo\nu prevádzkovateľa dráhy do jedného roka odo dňa zapísania vecného bremena do katastra\nnehnuteľností. Krajský súd preto uzavrel, že žalobca ako vlastník pozemku v obvode dráhy\nje povinný strpieť umiestnenie stĺpov ako súčasti dráhy na svojom pozemku (§ 4 ods. 4\nzákona o dráhach).\n5. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 465/2010-28 z 5. apríla 2011 v spojení\ns opravným uznesením č. k. III. ÚS 465/2010-50 zo 14. júna 2011 konštatoval,\nže rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 32/2010-144 z 19. mája 2010 bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné\nprávo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo na ochranu\nmajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 32/2010144 z 19. mája 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval,\nže „pre rozhodnutie krajského súdu bol v posudzovanom konaní rozhodujúci záver,\nže železné stĺpy, ktorých odstránenia sa sťažovateľ domáhal, sú len súčasťou trolejbusovej\ndráhy ako veci hlavnej, nie sú spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, nemajú\nsamostatný právny osud, ale zdieľajú to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej, a preto\nz hľadiska právneho vlastne neexistujú. Tieto dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu sú podľa\nnázoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé. (...) Okrem právneho názoru,\n\n4\n\nže sa nemožno domáhať odstránenia jednotlivých súčastí stavby, sa však krajský súd\nnevysporiadal s otázkou, či môže osoba, do ktorej vlastníckeho práva k pozemku čiastočne\nzasahuje neoprávnená stavba iného vlastníka, domáhať sa s úspechom odstránenia celej\nstavby, ktorá vo zvyšnej časti stojí na pozemku iného vlastníka, ktorý dokonca môže byť\ntotožný s osobou vlastníka neoprávnenej stavby. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec\nnevysvetlil, ktoré z podmienok uvedených v § 135c Občianskeho zákonníka neboli splnené,\na prečo nebolo v danom prípade označené ustanovenie aplikované. (...) platný Občiansky\nzákonník priznáva v § 126 vlastníkovi právo na ochranu jeho vlastníckeho práva\nproti každému, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje. Ustanovenie § 127 ods. 1\nObčianskeho zákonníka dokonca priznáva vlastníkovi pozemku právo odstraňovať aj\nsúčasti inej veci, ktoré do jeho vlastníckeho práva užívať pozemok zasahujú (...) Krajský\nsúd v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na kľúčové argumenty sťažovateľa,\nže do jeho pozemku zasahuje stavba zriadená bez stavebného povolenia a bez jeho súhlasu,\nvôbec sa nezaoberal neoprávnenosťou zásahu do sťažovateľovho vlastníckeho práva\na ani spôsobom, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo chrániť, resp. ako je možné\nusporiadať pomery medzi odporcom (vlastníkom stavby) a sťažovateľom (vlastníkom\npozemku), pričom ústavný súd poznamenáva, že platné hmotné právo upravuje viacero\nmožností usporiadania pomerov medzi účastníkmi konania, pri ktorých nemusí dôjsť\nk reálnemu odstráneniu stavby. Keďže sa krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn.\n3 Co 32/2010 z 19. mája 2010 nezaoberal aj právom sťažovateľa na ochranu jeho\nvlastníckeho práva k pozemku spočívajúceho v práve na odstránenie stavby neoprávnene\nzriadenej na cudzom pozemku podľa § 135c Občianskeho zákonníka, poprel tým zmysel\na podstatu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré zahŕňa\naj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho vlastníckeho práva bez ohľadu na to,\nkto by bol týmto oprávneným subjektom. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd zaťažil svoje\nrozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá je dôvodom na zásah ústavného súdu vo veci.“. V závere\nodôvodnenia nálezu ústavný súd uzavrel, že krajský súd „pri rozhodovaní vo veci nepoužil\nrelevantnú právnu normu (§ 135c), svoje rozhodnutie nezdôvodnil ústavne konformným\nspôsobom (...) a pri výklade aplikovaných zákonných ustanovení (najmä Občianskeho\nzákonníka) krajský súd nevzal na zreteľ ústavnoprávne aspekty práva na ochranu vlastníctva\nsťažovateľa“, a preto bude „povinnosťou krajského súdu odstrániť vytýkané nedostatky\n\n5\n\na rešpektovať relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza,\nže akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať,\nže sťažovateľ nemusí byť v konaní úspešný a viazanosť právnym názorom ústavného súdu\nnemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté.“.\n6. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 77/2011 zo 16. novembra 2011 rozsudok\nokresného súdu č. k. 10 C 9/2005-99 z 11. decembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd svojim rozhodnutím porušil základné\npráva sťažovateľa z dôvodov uvedených ústavným súdom a uložil okresnému súdu\nnedostatky vytýkané ústavným súdom odstrániť a rešpektovať v novom rozhodnutí\nrelevantné ústavné princípy.\n7. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 265/2011-9 z 28. februára 2012 na návrh\nsťažovateľa pripustil do konania na strane žalovaného\n\n,\n\na pripustil i zmenu petitu navrhnutú sťažovateľom tak, že sťažovateľ sa domáha uloženia\npovinnosti žalovanému v 1. rade „odstrániť stavbu – železné stĺpy v celkovom počte 27 ks\nspolu s ich základmi uloženými v zemi spolu s na nich umiestnenými alebo inak s nimi\nspojenými rôznymi elektrickými zariadeniami, ktoré tvoria trakčné meniarne, napájacie\nvedenia, elektrické rozvody, trolejové vedenie, vrátane nosného systému a podpier,\nprívodné a spätné vedenia, zariadenia na diaľkové riadenie, zariadenia na reguláciu a\nmeranie v zmysle prílohy č. 24 písm. b/ vyhlášky 350/2010 Z. z. z nehnuteľnosti\nnavrhovateľa a to z parc. KN –\n\nzastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 296\n\nm2, vedenej Správou katastra Prešov na\n\n, v kat. úz.\n\na upraviť\n\nterén do pôvodného stavu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Po tom,\nčo súdom ustanovený znalec\n\nurčil všeobecnú hodnotu jednorazovej\n\nodplaty za zriadenie vecného bremena a sťažovateľ predložil okresnému súdu znalecký\nposudok spracovaný\n\n, žiadal sťažovateľ na pojednávaní 9. októbra\n\n2013, aby okresný súd zaviazal žalovaných mu túto jednorazovú náhradu zaplatiť.\n8. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 265/2011-192 zo 14. februára 2014 žalobu\nsťažovateľa zamietol. Konštatoval, že z doplneného dokazovania považoval za preukázané,\n\n6\n\nže stĺpy trolejbusovej dráhy rovnako ako miestna komunikácia nachádzajúce sa na pozemku\nsťažovateľa sú vlastníctvom žalovaného v 1. rade. Na tejto komunikácii vedie trolejbusová\ndráha od roku 1972, z procesu výstavby ktorej sa v archívoch dochovala len zápisnica\nz kolaudačného konania trolejbusového vedenia Šarišské Lúky – Širpo zo 6. októbra 1972.\nPreukázane bolo i to, že stavba trolejbusovej dráhy bola financovaná bývalým Okresným\nnárodným výborom v Prešove, ktorý hospodáril so štátnymi prostriedkami, a vlastníkom\nnehnuteľnosti v čase výstavby (1972) bol Československý štát, ktorý nadobudol\nnehnuteľnosť v roku 1967 (správcom boli\n\n).\n\nVzhľadom na právny názor ústavného súdu, okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky\naplikácie § 135c Občianskeho zákonníka o neoprávnenej stavbe, t. j. či stavba bola\npostavená na cudzom pozemku. Pretože bolo preukázané, že vlastníkom pozemku v čase\nvýstavby bol Československý štát a ten financoval aj výstavbu stavby trolejbusovej dráhy,\nnešlo o stavbu na cudzom pozemku a to, či stavba bola nepovolenou na veci nič nemení.\nPokiaľ sa preto sťažovateľ domáhal odstránenia stavby podľa § 135c Občianskeho\nzákonníka, súd žalobu zamietol. Zároveň okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ sa stal\nvlastníkom pozemku v roku 2004, teda tridsaťdva rokov odo dňa vybudovania stavby.\nŽiadny predchádzajúci vlastník pozemku existenciu stavby nenamietal. Navyše, sťažovateľ\nje povinný rešpektovať obmedzenia stanovené zákonom o dráhach, pretože pokiaľ existuje\ntakýto špeciálny právny predpis, tento má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho\nzákonníka. Ak sa sťažovateľ domáhal náhrady podľa § 135c Občianskeho zákonníka,\nokresný súd zdôraznil, že o nej nemôže rozhodovať, keďže existuje špeciálna právna úprava\nzákona o dráhach, podľa ktorej sa sťažovateľ príslušnej náhrady ani nedomáhal.\n9. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Uviedol, že okresný súd\nsa mýli, ak zastáva názor, že žiadal o odstránenie stavby v zmysle § 135c Občianskeho\nzákonníka, keďže takéto tvrdenie nemá oporu v podanom návrhu. V konaní niekoľkokrát\nuviedol, že sa domáha odstránenia stavby podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb.\no územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „stavebný zákon“). Okresný súd sa podľa neho neriadil právnym názorom\nvysloveným ústavným súdom v jeho veci. Sťažovateľ žiadal odstrániť stavbu, poukazoval\nna § 126 Občianskeho zákonníka, resp. žiadal o náhradu v zmysle zákona o dráhach. Súd\n\n7\n\nbol oprávnený vysporiadať vzťahy medzi účastníkmi aj iným spôsobom, a preto neobstojí\nnázor okresného súdu, že nejde o stavbu neoprávnenú.\n\n,\n\npostavil v roku 1972 na pozemku stavbu trolejbusovej dráhy neoprávnene, pretože\nmu chýbal k pozemku občianskoprávny titul, teda nemal k pozemku právo hospodárenia\nani súhlas správcu. Vzťahy bolo potrebné vysporiadať podľa § 135c Občianskeho\nzákonníka; v prípade neaplikácie § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka mal okresný súd\nv zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodnúť o ochrane navrhovateľa\nproti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Sťažovateľ má predsa\nprávo na riadny proces, v ktorom mu súd poskytne ochranu a rozhodne o odstránení stavby.\nSúd prvého stupňa však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel navrhovateľovi základné\nprocesné záruky. Pretože stavebný zákon ani ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka\ninštitút premlčania nepoznajú, uplynutie tridsiatich dvoch rokov od postavenia trolejbusovej\ndráhy je bez právneho významu.\n10. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra\n2014 rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 265/2011-192 zo 14. februára 2014\n(ako aj sťažovateľom napadnuté uznesenie o priznaní znalečného) ako vecne správny\npotvrdil. Dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom\nrozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu\nprvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia\nmá podklad v zistení skutkového stavu.\n11. Rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 265/2011-152 z 2. júla 2013 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014\nnadobudol právoplatnosť 2. decembra 2014.\n12. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Prípustnosť dovolania\nodvodil z § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\na dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom videl\nv nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Za nesprávny považoval názor\nodvolacieho súdu, podľa ktorého vzťah medzi účastníkmi treba posúdiť podľa zákona\n\n8\n\no dráhach, pretože tento sa stal účinným po podaní návrhu na odstránenie stavby\nsťažovateľom. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nereagoval na jeho\nodvolacie námietky a poukázal na Stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\npublikované pod R 2/2016 s tým, že vo veci sťažovateľa ide práve o výnimočný prípad\nvzhľadom na mieru nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,\na to i s ohľadom na záväzný právny názor vyslovený vo veci ústavným súdom.\n13. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením č. k. 2 Cdo 107/2016-312\nz 27. apríla 2017 odmietol podľa § 477 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj\n„CSP“), pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n14. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017\nnadobudlo právoplatnosť 2. júna 2017.\n15. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014\nz 5. novembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla\n2017 odôvodnil tým, že všeobecné súdy nerešpektovali skorší nález ústavného súdu č. k.\nIII. ÚS 465/2010-28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.\nIII. ÚS 465/2010-50 zo 14. júna 2011, ktorým boli viazané. Najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľa meritórne neprejednal a odmietol ho s uvedením iba strohých a všeobecných\ndôvodov. Obdobne krajský súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal\nsa s odvolacími námietkami sťažovateľa, nevysvetlil, ktoré podmienky vyžadované § 135c\nObčianskeho zákonníka neboli splnené a hoci § 126 Občianskeho zákonníka priznáva\nvlastníkovi ochranu jeho vlastníckeho práva proti každému, kto do jeho vlastníctva\nzasahuje, sťažovateľovi ju krajský súd neposkytol. Krajský súd sa v zmysle skoršieho\nnálezu ústavného súdu mal sústrediť na to, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo\nchrániť, keď ústavný súd poukázal na to, že hmotné právo upravuje viacero možností\n\n9\n\nusporiadania pomerov medzi účastníkmi, pri ktorých nemusí dôjsť k odstráneniu stavby.\nRešpektovanie záväzného právneho názoru je súčasťou konceptu právneho štátu.\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že stavebník trolejbusovej dráhy nemal k pozemku právo\nhospodárenia ani súhlas správcu, čo odôvodňuje aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka,\npretože aj v takom prípade ide o stavbu neoprávnenú. Československý štát sám o sebe\nnemohol byť stavebníkom. Sťažovateľ poukázal i na to, že zákon o dráhach nadobudol\núčinnosť až v priebehu konania, pričom jeho vec mala byť posúdená podľa noriem účinných\nv čase podania žaloby. Všeobecné súdy interpretovali normy spôsobom, ktorý\nje protirečivý, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a je v extrémnom rozpore\ns princípom spravodlivosti, v konečnom dôsledku teda postupovali spôsobom, ktorý popiera\nzmysel a podstatu základného práva na vlastníctvo.\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n10\n\n19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n20. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\nPodľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\n\n11\n\nPodľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.\n21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia\nalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,\npretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,\nII. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci\n\n12\n\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je\nnahrádzať činnosť všeobecných súdov.\n25. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu označených práv malo dôjsť\nuznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017 a tiež rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014.\n26. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti\nuzneseniu najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017, ktorým\nbolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, pretože napáda rozhodnutie, proti ktorému\nnie je prípustné. Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu ním označených práv došlo tým,\nže najvyšší súd jeho dovolanie meritórne neprejednal, hoci na takéto prejednanie boli\nsplnené zákonné podmienky. Sťažovateľ poukázal najmä na to, že najvyšší súd svoje\nrozhodnutie riadne neodôvodnil a nepovažoval dovolanie za prípustné napriek tomu,\nže krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku nerešpektoval záväzný právny názor\nvyslovený ústavným súdom.\n\n13\n\n27. Najvyšší súd odôvodnil uznesenie č. k. 2 Cdo 107/2016-312 z 27. apríla 2017,\nktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné [§ 477 písm. c) CSP],\ntým, že sťažovateľom vytýkané nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu\nnezakladá prípustnosť dovolania. Poukázal na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ (uverejnené\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 2/2016). Ďalej najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,\nže «len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a to napríklad ak rozhodnutie\nnapadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie,\nprípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,\nintenzitou,\n\nvýznamom\n\na\n\nprávnymi\n\nnásledkami\n\nblížia\n\nk\n\n„justičnému\n\nomylu“.\n\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže\nustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných\nomylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia vád\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri\nSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).».\nPreto najvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, v ktorom\nby nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP, avšak „nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)\nobsahuje zreteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)\nspĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Skutočnosť,\nže žalobca má odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a\nnedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Za porušenie\nzákladného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom\n\n14\n\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o\nzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS\n188/06).“.\n28.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nv\n\nodôvodnení\n\nsvojho\n\nrozhodnutia\n\nzaujal\n\nstanovisko\n\ni k sťažovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom\na v tejto súvislosti zdôraznil, že „nesprávne právne posúdenie nie je procesnou vadou\nkonania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne\nposúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného\noprávnenia (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.\n2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.\n6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010)“.\n29. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili\nexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n30. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia\nzákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom\nnemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné\npravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade\nso zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.\n31. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu\n(R 111/1998) považovaná za inú vadu konania nezakladajúcu prípustnosť dovolania.\nSprávnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili i viaceré\n\n15\n\nrozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,\nktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (sp. zn. I. ÚS 364/2015,\nII. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). S týmto záverom sa stotožnilo i občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu v zjednocujúcom stanovisku z 3. decembra 2015\n(na ktoré poukázal najvyšší súd vo veci sťažovateľa) publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2016.\nPodľa druhej vety tohto stanoviska môže nepreskúmateľnosť písomného vyhotovenia\nrozhodnutia zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP\niba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.\n32. Obsah spisu vo veci sťažovateľa však neposkytuje žiadny podklad pre to,\naby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska ako krajná výnimka z prvej vety\ndopadajúca výlučne iba na celkom ojedinelé prípady, ktoré majú znaky relevantné aj podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Obdobne ani v sťažovateľovom dovolaní\nnamietané\n\nnesprávne\n\nprávne\n\nposúdenie\n\nveci\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\nnezakladá\n\n(napr. R 54/2012). Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť\nsa od ustálenej rozhodovacej praxe. Z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že jej podstatou\nje nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky\nprípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie\nporušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd\nnie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\n(I. ÚS 19/02).\n33. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia\nnajvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna otázku prípustnosti dovolania sťažovateľa a vysvetlil ako dospel k záveru\no nevyhnutnosti dovolanie odmietnuť. Pretože ani ústavný súd nepovažoval právny názor\n\n16\n\nnajvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny,\nsvojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré založené na výklade ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom\nkonaní by popieralo ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní\no jeho dovolaní. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona\no ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n34. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014\nz 5. novembra 2014 odôvodnil sťažovateľ tvrdené porušenie označených základných práv\ntým, že krajský súd vykonal taký výklad ustanovení jednoduchého práva, ktorým poprel\nzákladné právo sťažovateľa na vlastníctvo, nerešpektoval závery vyslovené prv ústavným\nsúdom v náleze č. k. III. ÚS 465/2010-28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením\nč. k. III. ÚS 465/2010-50 zo 14. júna 2011, ktorým bol viazaný a svoje rozhodnutie navyše\nnedostatočne odôvodnil, keď v ňom nedal odpoveď na sťažovateľom nastolené odvolacie\nargumenty.\n35. Krajský súd rozsudok sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014\nodôvodnil po tom, čo vysvetlil rozdiel medzi stavbou neoprávnenou a nepovolenou, tým,\nže z vykonaného bolo preukázané, že o neoprávnenú stavbu v prípade sťažovateľa nejde,\npretože „vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku v čase začatia výstavby stavby bol ten istý\nsubjekt, t. j. Československý štát a nie odporca v 2.rade ako to mylne uvádza navrhovateľ\nv odvolaní. Preto pokiaľ v čase začatia výstavby bol vlastníkom stavby a vlastníkom\nnehnuteľnosti ten istý subjekt, nejde o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c\nObčianskeho zákonníka, ktoré upravuje problematiku neoprávnenej stavby na cudzom\npozemku.“. Zároveň krajský súd uviedol, že sa stotožnil i so záverom okresného súdu,\npodľa ktorého „stavba trolejbusového vedenia bola postavená bez stavebného povolenia\na je preto stavbou nedovolenou tzv. čiernou stavbou. Tento stav má za následok len použitie\nadministratívnej sankcie, a preto príslušný stavebný úrad môže stavebníkovi uložiť sankcie\nza porušenie stavebných predpisov (§ 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona). Samotné\nporušenie stavebných predpisov stavebníkom, t. j. že stavbu stavebník zriadil na svojom\n\n17\n\npozemku, ale bez stavebného povolenia, nemôže byť dôvodom pre klasifikáciu stavby\nako neoprávnenej v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka.“.\n36. Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na jednotlivé\nodvolacie námietky sťažovateľa:\n„Ak navrhovateľ v odvolaní uvádza, že v predmetnom konaní sa domáha odstránenia\nstavby postupom podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, v tejto súvislosti odvolací\nsúd zdôrazňuje, že ide o administratívnu sankciu - odstránenia stavby, o ktorej nerozhoduje\nsúd, ale stavebný úrad v správnom konaní. Naviac, ako vyplýva z obsahu spisu, Prešovský\nsamosprávny kraj, odbor dopravy ako príslušný špeciálny stavebný úrad podľa § 120\nstavebného zákona rozhodnutím zo dňa 16. 08. 2005 rozhodol o zastavení správneho\nkonania vo veci navrhovateľa\n\n-\n\no odstránenie stavby\n\ntrolejbusovej dráhy, t. j. železných stĺpov a kábelového vedenia na parcele č.\nzapísanej na\n\n, k. ú. Prešov. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii SR\n\nako príslušný dráhový správny úrad podľa § 63 a § 65 ods. 1 písm. c) zákona č. 164/1996 Z.\nz. o dráhach a podľa ust. § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,\nrozhodnutím zo dňa 07. 09. 2005 zamietol odvolanie\n\n-\n\nproti\n\nrozhodnutiu Prešovského samosprávneho kraja o zastavení správneho konania vo veci\nnávrhu navrhovateľa na zrušenie trolejbusovej dráhy z jeho nehnuteľností a napadnuté\nrozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle ust. § 13\nzákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach účinného v čase vydania rozhodnutia, dopravnú cestu\nurčenú na pohyb dráhového vozidla možno zrušiť len na návrh vlastníka dráhy, pričom\nnavrhovateľ -\n\n-\n\nnie je vlastníkom dráhy.“\n\n37. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že na vec nemožno aplikovať zákon o dráhach,\nkrajský súd reagoval takto: «Oprávnenosť stavby - trolejbusovej dráhy je treba posudzovať\npodľa právnej úpravy, ktorá platila v dobe vzniku stavby (rok 1972), ale vyporiadanie\nmedzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená prebieha podľa\nprávnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe (rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2392/99). To platí aj pre stavby zriadené pred 01. 01.\n1992, socialistickou organizáciou. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR, na ktorý sa\n\n18\n\nnavrhovateľ odvoláva sp. zn. 31Cdo/606/2004 (R 23/2006), platí: „pokiaľ však postup pri\nzriadení stavby tzv. socialistickou organizáciou na cudzom pozemku bol od začiatku\nneoprávnený je potrebné vykonať vyporiadanie podľa § 153c Občianskeho zákonníka.“ V\nprejednávanej veci práve oprávnenosť stavby vyplývala z toho, že stavebník postavil stavbu\nv roku 1972 na pozemku, ktorý mu v čase zriadenia stavby vlastnícky patril, a preto nemôže\nísť o stavbu postavenú na cudzom pozemku.»\n38. Ďalej krajský súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia i na to,\nže «pre rozhodnutie vo veci samej má význam aj to, že navrhovateľ je vlastníkom\nlen pozemku, na ktorom je umiestnená stavba komunikácie vo vlastníctve odporcu v 1. rade.\nKtokoľvek kto užíva túto stavbu komunikácie je v právnom vzťahu len s odporcom v l. rade\nako jej vlastníkom. Bez ohľadu na to, či stavba komunikácie nachádzajúca sa na parcele\nregistra „C“ KN č.\n\nje miestnou komunikáciou v zmysle ust. § 4b zákona č. 135/1961\n\nZb. o cestných komunikáciách alebo je verejnou účelovou komunikáciou v zmysle § 22 ods.\n3 uvedeného zákona, je oprávnený túto stavbu komunikácie užívať obvyklým spôsobom\nktokoľvek. To platí aj pre vlastníka pozemku, na ktorom je táto stavba komunikácie\npostavená. (...) Vlastník pozemku, na ktorom je postavená stavba komunikácie nemá\nvo vzťahu k tejto stavbe komunikácie žiadne iné práva než ktorýkoľvek iný užívateľ\nkomunikácie. V zmysle § 6 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách, premávku\nna pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy. V jej medziach smie každý užívať\ndiaľnice, cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené\n(všeobecné užívanie).».\n39. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zákonu o dráhach uviedol:\n«Na vybudovanú stavbu trolejbusového vedenia, odstránenia ktorej sa navrhovateľ\nv predmetnom konaní domáha, sa vzťahuje zákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach účinný v čase\nrozhodovania súdu. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v obvode dráhy nemožno\nvykonávať činnosti, ktoré by mohli ohroziť dráhu alebo dopravu na dráhe; činnosti, ktoré\nnesúvisia s prevádzkou dráhy, ani s dopravou na dráhe možno vykonávať len so súhlasom\nprevádzkovateľa dráhy. Vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v obvode dráhy je povinný\nužívať ich tak, aby neohrozovali dráhu alebo dopravu na dráhe a je povinný umožniť\n\n19\n\nprevádzkovateľovi dráhy prístup k súčastiam dráhy cez svoje pozemky. Vlastník alebo\nužívateľ nehnuteľností v obvode dráhy je povinný strpieť umiestňovanie súčasti dráhy\na vykonanie činnosti podľa ods. 2 a 3. Oprávnenie prevádzkovateľa dráhy podľa ods. 2 a 3\nsú vecnými bremenami viaznucimi na nehnuteľnostiach v obvode dráhy a na prístupových\ncestách k obvodu dráhy. Návrh na vykonanie záznamu v katastri nehnuteľnosti podá\nprevádzkovateľ dráhy. Ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľností obmedzený v dôsledku\numiestnenia súčasti dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na jednorazovú\nprimeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti; toto právo zaniká,\nak sa neuplatnilo u prevádzkovateľa dráhy do jedného roka odo dňa zapísania vecného\nbremena do katastra nehnuteľnosti (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach). Z citovaného\nustanovenia vyplýva, že navrhovateľ ako vlastník nehnuteľností v obvode dráhy je povinný\nstrpieť umiestňovanie súčasti dráhy a vykonávanie činnosti podľa § 4 ods. 2 a 3 zákona o\ndráhach. Oprávnenia prevádzkovateľa dráhy podľa § 4 ods. 2 a 3 citovaného zákona sú\nvecnými bremenami viaznucimi na nehnuteľnosti, t. j. parcele registra „C“ KN č.\nna ktorej je umiestnená stavba miestnej komunikácie vo vlastníctve odporcu v 1. rade. Z ust.\n§ 4 ods. 4 citovaného zákona vyplýva, že ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľností\nobmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľností má\nprávo na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.\nKeďže tento nárok v predmetnom konaní uplatnený nebol, nemohol súd o tomto nároku\nrozhodovať.»\n40. Krajský súd ďalej poukázal i na to, že sťažovateľ na pojednávaní 9. októbra 2013\nvýslovne uviedol, že „trváme na odstránení stavby, vychádzame z rozhodnutia Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 16. 11. 2011, ktorý uviedol, že vec je treba posúdiť v zmysle § 135c“\n(č. 1. 172 spisu). V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd k tomu dodal: „V konaní\nale výsledkami vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom bolo nepochybne\npreukázané, že nejde o stavbu neoprávnenú v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka,\nale o stavbu nepovolenú. (...) Pokiaľ sa teda navrhovateľ v predmetnom konaní domáhal\nodstránenia stavby v zmysle ust. §135c, § 126 Občianskeho zákonníka, správne postupoval\nsúd prvého stupňa, keď návrh ako nedôvodný zamietol s poukazom na skutočnosť,\n\n20\n\nže na predmetnú stavbu sa režim ust. § 135c Občianskeho zákonníka nevzťahuje,\nlebo stavebník stavby v čase jej výstavby mal právo na svojom pozemku stavbu zriadiť.“.\n41. Krajský súd zdôraznil i to, že „pokiaľ nebola splnená podmienka, aby došlo\nk zriadeniu stavby na cudzom pozemku, to znamená, že v danom prípade súd nemohol\nrozhodnúť ani o tom, aby bolo zriadené vecné bremeno za náhradu postupom podľa § 135c\nods. 3 Občianskeho zákonníka. Tým, že predmetné vecné bremeno vzniklo zo zákona, ktoré\nje upravené v špeciálnom právnom predpise, t. j. v zákone o dráhach, tento má prednosť\npred všeobecnou právnou úpravou Občianskeho zákonníka, a preto súd nemohol v tomto\nkonaní rozhodovať ani o náhrade za vecné bremeno v zmysle ust. § 135c ods. 3\nObčianskeho zákonníka. Pri posudzovaní nároku v zmysle § 4 ods. 4 zákona o dráhach,\nje nutné zisťovať to, či je vlastník nehnuteľnosti obmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti\ndráhy v obvyklom užívaní nehnuteľností, čo nie je možné preskúmavať v predmetnom\nkonaní, lebo súd je viazaný návrhom, ktorý v predmetnej veci podal navrhovateľ.“.\n42. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal i na ďalšiu\nokolnosť, ktorú vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní: „odvolací súd je toho názoru,\nže navrhovateľovi muselo byť už v čase, keď sa stal vlastníkom predmetného pozemku\n(v roku 2004) známe, že predmetnú nehnuteľnosť nemôže nikdy v budúcnosti užívať inak\nako bežný užívateľ stavby pozemnej komunikácie. Preto právo navrhovateľa nie je\nporovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavené bez vyžiadania\nsúhlasu, či dokonca proti vôli vlastníkov pozemku.“\n43. Ako to z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, krajský súd založil svoje\nrozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého trolejbusová dráha na pozemku sťažovateľa\nnie je neoprávnenou stavbou, pretože vlastníkom pozemku i stavby v čase jej vzniku\nbol Československý štát a hoci ide o stavbu nepovolenú, nič to na tomto závere nemôže\nzmeniť. Preto nemožno na vec aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka a nemožno nielen\nnariadiť jej odstránenie, ale ani vyporiadať vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom\nstavby zriadením odplatného vecného bremena, či priznať sťažovateľovi náhradu za jeho\nzriadenie. Pretože sťažovateľ je s ohľadom na citované ustanovenia zákona o dráhach\n\n21\n\npovinný umiestnenie stĺpov na svojom pozemku strpieť, ním namietaný zásah do jeho\nvlastníctva nie je zásahom neoprávneným, naopak, má zákonný podklad. Vzhľadom na to,\nže sťažovateľ skutkovo svoj nárok vymedzil a odôvodnil tak, že z jeho tvrdení nevyplývalo,\nže sa domáha jednorazovej primeranej náhrady za nútené obmedzenie obvyklého užívania\nnehnuteľnosti umiestnením súčasti dráhy v dôsledku vecného bremena, ktoré vzniklo\nzo zákona (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach), ale sa domáha ochrany proti neoprávnenému\nzásahu do svojho vlastníctva, nemohla mu byť takáto náhrada v konaní ani priznaná.\n44. Ústavný súd považuje takýto výklad ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka\nza ústavne konformný. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že ustanovenie § 135c\nObčianskeho zákonníka dopadá i na prípady, keď síce vlastníkom stavby i pozemku v čase\njej zriadenia bol štát, no právo hospodárenia k stavbe a pozemku patrilo rôznym\norganizáciám, tento výklad sťažovateľa nezodpovedá účelu daného ustanovenia, ktoré\nza rozhodujúcu okolnosť považuje rozdielnosť vlastníctva stavby a pozemku, pričom\nvlastníkom pozemku i stavby bol v čase jej výstavby i dokončenia Československý štát.\n45. Ústavný súd sa nestotožňuje so sťažovateľom ani v názore, podľa ktorého krajský\nsúd nerešpektoval právne záväzný názor vyslovený prv ústavným súdom v náleze č. k.\nIII. ÚS 465/2010-28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.\nIII. ÚS 465/2010-50 zo 14. júna 2011. Ten spočíval v povinnosti krajského súdu zaoberať\nsa spôsobmi ochrany sťažovateľovho vlastníckeho práva, resp. usporiadania pomerov medzi\núčastníkmi konania v situácii, keď hmotné právo upravuje viacero možností usporiadania\ntýchto pomerov aj bez nariadenia odstránenia stavby. Pritom ústavný súd výslovne poukázal\nna potrebu zaoberať sa možnosťou aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka, ale uviedol\ni to, že viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému\nrozhodnutiu, než aké bolo prijaté.\n46. V zmysle tohto nálezu ústavného súdu úlohou krajského súdu v prvom rade\nbolo preto zaoberať sa otázkou, či sú na základe vykonaného dokazovania splnené\npodmienky pre aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka (čím sa v skoršom rozhodnutí\nnezaoberal vôbec), či teda vôbec ide o stavbu na cudzom pozemku a aká je povaha stavby\n\n22\n\na až v prípade, ak by po vyriešení týchto otázok bol toho názoru, že sú splnené všetky\npodmienky pre vysporiadanie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby\npodľa tohto ustanovenia, mal postupovať podľa neho.\n47. Ako to z rozsudku krajského súdu vyplýva, tento sa jednotlivými spôsobmi\na možnosťami ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa zaoberal, no s ohľadom na zistený\nskutkový stav dospel k záveru, že predpoklady aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka\nvymedzené v hypotéze tejto normy, nie sú naplnené. Krajský súd ozrejmil spôsob ochrany\nvlastníckeho práva sťažovateľa poukazom na ustanovenia zákona o dráhach, ktorý sa na vec\nsťažovateľa vzťahuje a ktorý umožňuje sťažovateľovi domáhať sa jednorazovej primeranej\nnáhrady za nútené obmedzenie obvyklého užívania nehnuteľnosti umiestnením súčasti\ndráhy dané existenciou zákonného vecného bremena za podmienok z tohto zákona\nvyplývajúcich.\n48. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na to, že zákon o dráhach na jeho\nprípad nemal byť aplikovaný, pretože nadobudol účinnosť až po podaní jeho žaloby, ani táto\njeho argumentácia neobstojí. Nejde totiž o prípad, v ktorom by výnimka z princípu\npovinnosti aplikovať pri rozhodovaní súdu účinné právne normy bola daná prechodnými\nustanoveniami takejto normy, keď práve nová právna úprava poskytuje sťažovateľovi\nefektívnu oporu pre naplnenie ochrany jeho vlastníckeho práva.\n49. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa založenej na § 126 Občianskeho\nzákonníka, ktorý priznáva ochranu vlastníkovi proti každému, kto do jeho vlastníctva\nzasahuje, a ktorý podľa názoru sťažovateľa nebol vo veci zohľadnený, považuje ústavný súd\nza potrebné poukázať na to, že zákon o dráhach je vo vzťahu k občianskemu zákonníku\npredpisom špeciálnym, čoho dôsledkom je, že tento špeciálny predpis môže osobitne\nupraviť a vymedziť spôsob ochrany vlastníctva v špeciálnych prípadoch, na ktoré dopadá.\n50. Ústavný súd považuje ďalej v nadväznosti na nález č. k. III. ÚS 465/2010-28\nz 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. III. ÚS 465/2010-50 zo 14. júna 2011\nza vhodné poukázať i na to, že už tento nález naznačoval potrebu bližšie sa zaoberať\ni povahou samotnej stavby, keď vo vzťahu k prípadnému rozhodnutiu o odstránení stavby\n\n23\n\nna pozemku sťažovateľa zvýraznil potrebu zaoberať sa otázkou, či sa vôbec môže osoba,\ndo ktorej vlastníckeho práva k pozemku čiastočne zasahuje neoprávnená stavba iného\nvlastníka, domáhať s úspechom odstránenia celej stavby.\n51. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za významné i to, že stavba trolejbusovej\ndráhy je nielen stavbou postavenou i na pozemkoch iných vlastníkov než sťažovateľa,\nale najmä to, že ide o stavbu vybudovanú vo verejnom záujme, ktorá slúži\nverejnoprospešným účelom. Už len z tohto dôvodu nie je možné nariadiť jej odstránenie\n(či prikázať ju do vlastníctva vlastníka pozemku) v záujme ochrany vlastníckeho práva\nindividuálneho vlastníka pozemku. Pokiaľ je vlastník pozemku existenciou takejto stavby\nobmedzený v užívaní svojho vlastníctva, ide o obmedzenie, ktoré má vo svojej podstate\nverejnoprávnu povahu. V takom prípade je vecou rozhodnutia zákonodarcu, či a akým\nspôsobom s ohľadom na osobitosti takejto stavby a záujem spoločnosti na jej existencii,\nupraví práva zodpovedajúce obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka pozemku\nv osobitnom predpise alebo ich stanovenie ponechá na všeobecnú úpravu ochrany\nv Občianskom zákonníku. Pokiaľ zákonodarca prijme na riešenie kolízie práv vlastníka\npozemku a vlastníka takejto stavby osobitnú právnu úpravu, táto sa stáva prameňom\nverejného práva (stanovuje verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva) a vzhľadom\nna svoju špecialitu vylučuje aplikáciu ustanovení súkromného práva upravujúcich ochranu\nvlastníckeho práva vlastníka pozemku (§ 135c Občianskeho zákonníka). Ak takáto osobitná\núprava obsahuje zároveň i ustanovenia o vzniku zákonného vecného bremena\na podmienkach vzniku práva na náhradu za jeho zriadenie, potom takáto úprava vylučuje\nnielen zriadenie odplatného vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka,\nale i posúdenie veci podľa ustanovení o vecných bremenách podľa Občianskeho zákonníka.\nPritom pri aplikácii takejto špeciálnej právnej normy je bez významu, či ide o obmedzenie\nvlastníctva vlastníka pozemku stavbou oprávnenou alebo neoprávnenou, pretože\nobmedzenie je v oboch prípadoch totožné a preto i jeho následky sú kompenzovateľné\nrovnako.\n52. Podľa názoru ústavného súdu bolo úlohou krajského súdu pri skúmaní spôsobov\nochrany vlastníckeho práva sťažovateľa zaoberať sa i posúdením otázky, či aplikácii § 135c\nObčianskeho zákonníka nebráni už len samotná verejnoprospešná povaha stavby\n\n24\n\n(ak je na tento účel naďalej využívaná). Ak krajský súd dospel k záveru o nemožnosti\naplikácie § 135c Občianskeho zákonníka na vec sťažovateľa (hoci z iných dôvodov)\na odkázal vo vzťahu k spôsobu ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa na zákon o dráhach,\njeho rozhodnutie obstojí a to vrátane konštatovania krajského súdu, podľa ktorého\nje sťažovateľ povinný strpieť obmedzenie vo výkone svojho vlastníckeho práva k pozemku\nv dôsledku umiestnenia stĺpov trolejbusového vedenia. Takýto zásah do vlastníckeho práva\nnemožno považovať za neoprávnený, a to napriek tomu, že sťažovateľ s ich umiestnením\nna svojom pozemku nesúhlasí.\n53. Ústavný súd poukazuje v kontexte individuálnych okolností veci sťažovateľa\ni na názor krajského súdu vyslovený v závere jeho odôvodnenia, podľa ktorého významnou\nskutkovou okolnosťou veci je i to, že „sťažovateľovi muselo byť už v čase, keď sa stal\nvlastníkom predmetného pozemku známe, že pozemok nebude môcť ani v budúcnosti užívať\ninak ako bežný užívateľ stavby pozemnej komunikácie“. Táto okolnosť môže\nbyť významnou pri rozhodovaní o (prípadnom ďalšom) návrhu sťažovateľa na priznanie\njednorazovej náhrady pri posudzovaní predpokladov jej priznania.\n54. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že krajský súd jasne a zrozumiteľne odpovedal na otázky sťažovateľa\nnastolené v jeho odvolaní a to spôsobom, ktorý nevybočil z požiadavky ústavne konformnej\naplikácie dotknutých ustanovení. Ústavnému súdu neprichodí hodnotiť v konaní\no individuálnej sťažnosti aplikovanú právnu úpravu, jeho úlohou je iba posúdiť ústavnú\nakceptovateľnosť spôsobu jej aplikácie všeobecnými súdmi.\n55. Ústavný súd nepovažuje preto právne názory krajského súdu, ktorými odôvodnil\nrozsudok sp. zn. 3 Co 162/2014, 3 Co 163/2014 z 5. novembra 2014 za také, ktoré by boli\nzaložené na výklade aplikovaného jednoduchého práva spôsobom, ktorý by popieral jeho\núčel a zmysel. Ústavný súd tak nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny)\na jeho práva na spravodlivý proces (čl. 6 dohovoru) postupom krajského súdu\n\n25\n\npri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol\npodľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n56. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11\nods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, odôvodnil\nho tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd\npovažoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36\nlistiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom\nna argumentáciu samotného sťažovateľa jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl.\n20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n57. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. novembra 2017\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo-obmedzenie", "stavba-odstránenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:277ebc56-c530-4c2f-b8ee-ad834b20ec7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 465/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 465/2010 z 5. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:277ebc56-c530-4c2f-b8ee-ad834b20ec7b"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "bad7166c-3f4d-4900-9e9b-3dc94a5ed449:312be304-c036-496f-b1d3-6abbf7b33c16", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1411211264.1", "spisova_znacka": "3Co/162/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/162/2014 z 30. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-01-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1411211264.1"}, {"guid": "8cee7693-2b40-4c2c-a6c7-21b5f9cc2ccc:658cb4ef-0a05-412f-a05a-f782e9978753", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8111233357.2", "spisova_znacka": "3Co/163/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/163/2014 z 4. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-11-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8111233357.2"}, {"guid": "340e4788-d045-4c17-93b3-ff034b7cd732:70996fe5-7cac-43a1-b0fd-b52d4175b65a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2011:7810209334.2", "spisova_znacka": "3Co/77/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/77/2011 z 19. 12. 2011", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2011-12-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7810209334.2"}], "citovane_v": [{"guid": "67d845ea-b11b-41c4-a69f-06ec2b50806d:6203e972-7024-4f21-91ca-d2517e1e2d3a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8118217427.1", "spisova_znacka": "3Obdo/2/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/2/2023 z 29. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8118217427.1"}]}