{"guid": "ussr:12b69420-f14b-4063-a579-a28c320e0fa2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 67/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/2017 z 30. 5. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. mája 2017, sp. zn. III. ÚS 67/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/12b69420-f14b-4063-a579-a28c320e0fa2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.67.2017.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 67/2017-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika\nprerokoval sťažnosť\npodstaty\n\n,\n\n, správkyne konkurznej\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\n, Advokátska kancelária,\n\n, vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva\nna pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, správkyne konkurznej podstaty\n\n, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej\nprávo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 1/2014-216\nz 27. februára 2014 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára\n2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Košiciach j e\n\np o v i n n ý uhradiť\n\nsprávkyni konkurznej podstaty\n\n,\n\n, trovy konania v sume 284,08 €\n\n(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu,\n,\n\n,\n\ndo\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\n, správkyne konkurznej podstaty\n\n, nevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra\n2015 doručená sťažnosť\npodstaty\n\n,\n,\n\n, správkyne konkurznej\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\n\nnamieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 od. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné\nužívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. júla\n2015 v konaní sp. zn. 2 Obdo 37/2014.\n2. Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa\nkonkurznej podstaty spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„úpadca“ alebo „dlžník“), vystupovala ako žalovaná v konaní o vylúčenie nehnuteľnej veci\nzo súpisu majetku úpadcu vedenom pod sp. zn. 32 Cbi 9/2012 na Okresnom súde Košice I\n(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu\n(ďalej len „veriteľ“ alebo „žalobca“).\n\n2\n\n,\n\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 32 Cbi 9/2012-174 z 26. septembra 2013 vylúčil\nspornú nehnuteľnosť (stavba autoservisu) zo súpisu majetku úpadcu. Poukázal\nna skutočnosť, že úpadca a veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o zabezpečení záväzku\nprevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a to do 30. decembra 2012, resp.\ndo doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky, ktorá spočívala v povinnosti úpadcu\nvrátiť pôžičky poskytnuté veriteľom fyzickým osobám (spoločníci úpadcu), s ktorými\núpadca i veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o prevzatí uznaných dlhov. Ňou úpadca\nprebral na seba dlhy pôvodných dlžníkov voči veriteľovi a uznal svoj dlh voči nemu\n„v celkovej výške istiny 47.402.000 Sk s príslušenstvom a tento sa zaväzuje zaplatiť\nv pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou prvej splátky počnúc 30.5.2007, pričom\ncelý dlh t. j. celá istina spolu so všetkým príslušenstvom má byť splatených najneskôr\ndo 30.12.2012“. Následne úpadca uzavrel 1. decembra 2007 s veriteľom dohodu, v ktorej\ndeklaroval, že „nie je schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva\nv celom rozsahu a nevrátil by ich ani do 30.12.2012“, preto „sa zmluvné strany dohodli, že\nveriteľ uzavretím tejto Dohody zostáva výlučným vlastníkom budovy, ktorú nadobudol\nna základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.5.2007 a to bez\nakýchkoľvek tiarch a obmedzení jeho vlastníckeho práva“.\n4. Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, okresný súd poukázal na stručnosť\nprávnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva účinnej do 31. decembra 2007, ktorá\n„neriešila situáciu, čo s predmetom zabezpečenia záväzku prevodom práva v prípade, ak\ndlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas“. Vyslovil názor, podľa ktorého „pred prijatím\nnovej právnej úpravy bolo možné nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu\nzabezpečenia záväzku prevodom práva a teda nadobudnutie trvalého vlastníckeho práva“.\nNa základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva uzatvorenej\n29. mája 2007 došlo rozhodnutím orgánu správy katastra zo 6. júna 2007 ku vkladu\nvlastníckeho práva v prospech veriteľa, preto po uzatvorení dohody z 1. decembra 2007\nnebolo podľa názoru okresného súdu potrebné podávať ešte raz návrh na vklad vlastníckeho\npráva do katastra nehnuteľností.\n5. Okresný súd odkázal i na publikované právne názory legislatívno-právneho odboru\nÚradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky týkajúce sa spornej otázky,\n3\n\npodľa ktorých „zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktoré vznikli\n(vklad bol povolený) do 1.1.2008, ale ešte nenastala splatnosť pohľadávky je potrebné\nposudzovať podľa súčasnej právnej úpravy. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva\nk nehnuteľnosti, ktoré vznikli do 1.1.2008 a aj nastala splatnosť pohľadávky sa riadia podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy. To znamená, že veriteľ sa stáva vlastníkom bez ďalšieho\nprávneho úkonu.“.\n6. Sťažovateľkinu protiargumentáciu založenú na odkazoch na judikatúru českých\nsúdov okresný súd neakceptoval, lebo „úprava zabezpečovacieho prevodu v Českej\nrepublike nie je úplne totožná s právnou úpravou inštitútu zabezpečovacieho prevodu\nv Slovenskej republike. Citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté z kontextu\nbez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu individuálnosť\ndaného prípadu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žiaden z judikátov, na ktoré\npoukazovala žalovaná neprejednával situáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred\nzmenenými a výrazne doplneným znením inštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008\na na základe vzájomnej dohody veriteľa a dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá\npredmet zabezpečovacieho práva.“.\n7. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom\nnavrhovala jeho zmenu v zmysle zamietnutia žaloby a navrhla tiež vysloviť absolútnu\nneplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. mája 2007. Formulovala\nprávny názor, podľa ktorého „titulom, na základe ktorého bol na list vlastníctva... zapísaný\nžalobca je zabezpečovací prostriedok. Platná právna úprava v čase uzavretia Zmluvy\na súdna prax to jasne potvrdzujú. Pri výklade zabezpečenia záväzku prevodom práva je\npotrebné mať na zreteli zmysel a účel daného inštitútu... Zmluva z 29.5.2007 je neplatným\nprávnym úkonom..., pretože obchádza zákon a odporuje jeho účelu. Zmluva o zabezpečení\nzáväzku prevodom práva ako zabezpečovací prostriedok nemôže obsahovať ustanovenia\no trvalom nadobudnutí nehnuteľnosti, keďže takýto právny úkon by odporoval zákonu\na obchádzal ho.“. Zdôraznila, že „zmluva,... v čl. IV bod 3. obsahuje ustanovenie, že\npre prípad nesplnenia pohľadávky, ktorá je touto zmluvou zabezpečená, sa veriteľ stane\ntrvalým vlastníkom nehnuteľnosti, čo je dojednanie o prepadnom zálohu, ktorý náš právny\nporiadok nepripúšťa a spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto ustanovenia.“.\n4\n\n8. Napokon sťažovateľka dôvodila, že „k prevodu vlastníckeho práva nemohlo dôjsť\nani na základe dohody, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným 1.12.2007. Dohoda, ktorou sa\núpadca vzdal svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je bezpochyby právnym úkonom,\nide v podstate o zmluvu nazvanú dohoda... Dohoda nebola nikdy predmetom vkladu\ndo katastra nehnuteľností... Predmetom vkladu bola len Zmluva o zabezpečení záväzkov\nprevodom vlastníckeho práva, ktorá je ale zabezpečovacím prostriedkom, a jej hlavným\nznakom je dočasnosť... Dohoda uzavretá 1.12.2007 nie je spôsobilá z ohľadu Katastrálneho\nzákona na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností... Nakoľko žalobca v lehote\ntroch rokov od uzavretia Dohody podľa § 47 Občianskeho zákonníka nepodal návrh\nna vklad vlastníckeho práva na základe Dohody, žalobca nenadobudol vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti a platí, že zmluvné strany od predmetnej dohody odstúpili.“.\n9. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014 odvolaním\nnapadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými i právnymi\nzávermi okresného súdu, pričom zdôraznil, že „v tomto prípade bola zmluva uzavretá\n29.5.2007 a v tom istom roku sa celý záväzok stal splatným. Pri tomto zabezpečení záväzku\nsa prevádzalo vlastníctvo (na rozdiel od záložného práva). Z uvedených dôvodov sa žalobca\nv súlade s vtedy platnou právnou úpravou stal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti...\nŽalovaná v odvolaní v podstate len opakuje dôvody, ktoré už uviedla pred súdom prvého\nstupňa a na ktoré správne reagoval v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa... Na záver\ntreba poznamenať, že žalovaná bez akýchkoľvek dokladov pochybuje o tom, či skutočne\ndošlo k poskytnutiu pôžičiek, a teda či nešlo o fiktívne pôžičky. Právne závery súdu prvého\nstupňa sú absolútne správne.“.\n10. Odvolací rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Jeho\nprípustnosť založila na vade podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“),\npretože „odôvodnenie napadnutého rozsudku jej ako účastníčke konania nedovoľuje\nposúdiť, ako súd vyložil a aplikoval zákon, akými úvahami sa spravoval pri svojom\nrozhodovaní vo veci samej, ako sa vysporiadal s návrhmi a argumentáciou v podanom\n\n5\n\nodvolaní“. Argumentovala aj nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského\nsúdu.\n11. Najvyšší súd uznesením z 29. júla 2015 v konaní sp. zn. 2 Obdo 37/2014\ndovolanie sťažovateľky odmietol, keď dospel k záveru, podľa ktorého „postupom\nodvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom...“.\nK namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci potom najvyšší súd už len\nštandardne odkázal na stabilný právny názor, podľa ktorého tento spôsobilý dovolací dôvod\nnezakladá prípustnosť podaného dovolania.\n12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka na podklade rekapitulácie\nskutkových okolností prípadu i relevantnej judikatúry o odôvodňovaní rozhodnutí\nvšeobecných súdov kritizuje, že «odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje,\nže sa stotožňuje s argumentmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a ďalej\nprezentuje svoj právny názor, avšak bez uvedenia akýchkoľvek argumentov, že podľa\nprávnej úpravy platnej a účinnej do 31. 12. 2007 sa pri zabezpečení záväzku, na rozdiel\nod záložného práva, prevádzalo vlastníctvo, a teda veriteľ sa stal vlastníkom predmetnej\nnehnuteľnosti... Okresný súd a v nadväznosti naň i súd odvolací a dovolací sa stotožnili\ns právnym názorom, že ak od 1. 1. 2008 zákon výslovne stanovil, že veriteľ nenadobudne\nprávo, ktoré bolo naň dočasne prevedené, použitím výkladového pravidla argumentum\na contrario možno dovodiť, že pred 31. 12. 2007 to možné bolo... takéto odôvodnenie súdu\nnemožno považovať za postačujúce pre odôvodnenie tak zásadného dôsledku, akým je strata\nvlastníckeho práva... Súd prvého stupňa, a v nadväznosti naň ani odvolací súd, však\nneobjasňujú, prečo sú tvrdenia a argumenty sťažovateľky nesprávne, a ako dospeli k svojim\nprávnym záverom, len svojvoľne konštatujú, že je to tak, ako tvrdia a uzavierajú ony...\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia sú kladené nároky nie len formálne (aby rozhodnutie\nmalo „akési“ odôvodnenie), ale i nároky materiálne, teda aby odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia malo i určité vlastnosti (konzistentnosť, logickosť, presvedčivosť, úplnosť –\nreagovanie na všetky podstatné argumenty prednesené stranami)... Súd prvého stupňa, ako\naj súd odvolací v svojich rozhodnutiach len prezentujú isté tvrdenia bez toho, aby uviedli\nako k týmto záverom dospeli.».\n\n6\n\n13. Podľa sťažovateľky okresný súd ani krajský súd „v svojich rozhodnutiach\nnezdôvodnili, aký význam malo v okolnostiach daného prípadu uzatvorenie Dohody zo dňa\n1. 12. 2007, na základe ktorej mal veriteľ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej stavbe.\nAk bol veriteľ presvedčený, že sa vlastníkom uvedenej stavby stal už na základe Zmluvy,\nnemohli následne na neho dlžníci už vlastnícke právo previesť... Jediným logickým dôvodom\npre uzatvorenie takejto zmluvy bola, podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že veriteľ si bol\nvedomý, že nadobudnutie vlastníckeho práva k stavbe na základe zmluvy nemá v danom\nprípade trvalý charakter. Ani jeden zo súdov sa však s touto skutočnosťou nevysporiadal.“.\n14. K argumentácii okresného súdu i krajského súdu o nepoužiteľnosti súdnej\njudikatúry, na ktorú sťažovateľka v základnom konaní poukazovala, uvádza, že „v odvolaní\npreukázala, že právna úprava tohto inštitútu bola v relevantnom čase totožná s právnou\núpravou platnou v Slovenskej republike. Na uvedenú skutočnosť odvolací súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia vôbec nereagoval,... Podľa názoru sťažovateľky, však postupoval\nodvolací súd svojvoľne a v rozpore s ustanoveniami ust. § 219 O. s. p., nakoľko, ak\nsťažovateľka vyvrátila v odvolaní tvrdenie resp. závery súdu prvého stupňa, mal súd\nodvolací na túto skutočnosť reagovať, a vysvetliť, prečo sa napriek skutočnostiam\nuvádzaným sťažovateľkou v odvolaní stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu prvého\nstupňa.“.\n15. Sťažovateľka tiež „poukazuje na konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že\nbez akýchkoľvek dôkazov pochybuje o reálnosti poskytnutých pôžičiek, pričom táto\nskutočnosť by mohla mať zásadný význam pre posúdenie platnosti Zmluvy. Dovolíme si\npoukázať na skutočnosť, že sťažovateľka ako žalovaná nebola povinná preukazovať\nexistenciu pôžičky..., a spochybnenie tejto skutočnosti je jej právom najmä v kontexte, ak\nveriteľ ako žalobca vyplatenie peňažných prostriedkov dlžníkom nepreukázal tak, ako mu to\nvyplýva z ust. § 120 O. s. p.... Obsahom námietky sťažovateľky, teda že nedošlo\nk preukázaniu faktu, že nešlo o fiktívne pôžičky, opäť odvolací súd, ani súd prvého stupňa sa\nvôbec nezaoberali.“.\n16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n7\n\nsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 67/2017-11 zo 14. februára 2017 prijal sťažnosť\nsťažovateľky na ďalšie konanie, a to v časti namietaného porušenia označených základných\npráv a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu odvolacím rozsudkom krajského\nsúdu. Vo zvyšnej časti (smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu) sťažnosť\nsťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n17. Následne ústavný súd 15. marca 2017 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa\nk vecnej stránke sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko\nk možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.\n18. Krajský súd doručil 10. apríla 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil\ns upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti,\nzdôraznil, že úpadca svoj záväzok zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretej 29. mája 2007 „nesplnil a nebol schopný\nsplniť, a preto 1.12.2007 uzavrel dohodu, ktorou v podstate len potvrdil svoju neschopnosť\nzaplatiť dlh a táto dohoda neznamenala podklad pre vznik jeho vlastníckeho práva. Podľa\npráva platného do 31.12.2007 vlastnícke právo v takomto prípade prešlo zo zákona\nna žalobcu. Súd je totiž viazaný zákonom a nemožnosť aplikovať judikatúru označenú\nžalovanou bola odôvodnená súdom prvej inštancie, s ktorou sa stotožnil i odvolací súd.\nTreba poznamenať, že vlastnícke právo neprešlo na žalobcu na základe zmluvy z 1.12.2007,\nale na základe uzavretej zmluvy zo dňa 29.5.2007.“.\n19. Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľka „vo svojich podaniach iba\npochybovala o tom, či skutočne došlo k poskytnutiu pôžičiek, avšak na svoje pochybnosti o\nposkytnutí pôžičiek nepredložila žiaden dôkaz. Za takejto situácie odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu je v súlade s vtedy platným ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. a túto\nskutočnosť konštatuje aj Najvyšší súd SR... V danom prípade žiadnym spôsobom nemohlo\ndôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, pretože rozsudok súdu prvej\ninštancie tvorí s rozsudkom odvolacieho súdu jeden celok.“.\n20. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 11. apríla 2017 právnemu\nzástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.\n\n8\n\n21. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. mája 2017 sťažovateľka\nprostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci. K veci samej opätovne zvýraznila, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretá 29. mája 2007 „neobsahuje... esenciálne\nnáležitosti. Chýba v nej uhradzovacia klauzula, ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy\no zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva. Predmetná Zmluva o zabezpečení\nzáväzku prevodom vlastníckeho práva sa javí ako právny úkon obchádzajúci zákon, je\nneurčitou. Vady ktorými trpí... ju robia absolútne neplatnou. K tejto argumentácii\nsťažovateľky súdy... nezaujali žiadne stanovisko okrem konštatovania, že ňou trvalo prešlo\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalobcu, bez odôvodnenia.“.\n22. K odmietnutiu konajúcich súdov inšpirovať sa súvisiacou súdnou judikatúrou\n„s ohľadom na rozdielnosť právnych úprav“ sťažovateľka nástojí, že «preukázala totožnosť\nprávnych úprav v ust. § 553 v oboch civilných kódexoch v znení účinnom do 31.12.2007.\nPoukázala nielen na judikatúru českých súdov a to najmä na rozsudok veľkého senátu NS\nČR 31 Odo 495/2006, rozsudok NS ČR 33 Odo 188/2005, ale aj na rozhodovaciu prax\nNajvyššieho súdu SR a to na rozhodnutia napr. 5 Cdo 208/2010, 1 Cdo 58/2008, 2M Cdo\n2/2006... ako i nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010. Všetky uvedené rozhodnutia\nboli vydané pri rozhodovaní o neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom\nvlastníckeho práva poľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007. Zhodne uvádzajú, že náš\nprávny poriadok nepozná prepadný záloh. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti\nzmluvy vzťahujúcej sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom\nzabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu\nrozhodli v prejednávaných veciach o absolútnej neplatnosti zmlúv, poukazujúc zhodne\nna ust. § 37 a § 39 OZ. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 5 Cdo 208/2010 navyše uviedol:\n„Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho\nzáklade už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra\nnehnuteľností.“».\n23. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\n\n9\n\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom...\n27. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n28. Podstatou argumentácie sťažovateľky v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku\nokresného súdu i v sťažnosti doručenej ústavnému súdu bolo tvrdenie o absolútnej\nneplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti z 29. mája 2007,\nktorú medzi sebou uzavreli veriteľ a dlžník (v tom čase ešte nebol úpadcom). Absolútna\nneplatnosť mala vyplynúť z dojednania obsiahnutého v predmetnej zmluve, podľa ktorého\n„prevádzajúci prevádza na nadobúdateľa vlastnícke právo k budove na zabezpečenie\n\n10\n\nzabezpečovanej pohľadávky nadobúdateľa na dohodnutú dobu zabezpečenia a to\ndo 30.12.2012 resp. do doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky veriteľa –\nnadobúdateľa, pokiaľ sa tak stane pred 30.12.2012. V prípade, že zabezpečovaná\npohľadávka... v celom rozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená\nnebude, zostáva nadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez\nakýchkoľvek právnych obmedzení.“.\n29. Sťažovateľka k tomu v sťažnosti čiastkovo namieta, že „odvolací súd...\nneprihliadol ani k samotnej judikatúre, ktorá podporovala tvrdenia sťažovateľky\no neplatnosti zmluvy“. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu potom dodala, že\nv prechádzajúcom odseku citované ustanovenie „zodpovedá prepadnému zálohu, ktorý náš\nprávny poriadok nepozná a nepoznal ani podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007“.\n30. Krajský súd na odvolávku sťažovateľky na stabilnú súdnu judikatúru reagoval\ntak, že sa stotožnil s postojom okresného súdu, ktorý odmietnutie predmetného argumentu\nzaložil na tvrdení o odlišnosti právnej úpravy v Českej republike, ako aj odlišnosti\nskutkového pozadia judikátov zvýrazňovaných sťažovateľkou.\n31. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd po preštudovaní sťažnosti i vyjadrení\núčastníkov konania zameral na skúmanie dôvodnosti argumentov krajského súdu\n(resp. okresného súdu), na ktorých založil záver o nepoužiteľnosti dotknutej judikatúry\nvšeobecných súdov. K imanentným znakom právneho štátu totiž neodmysliteľne patrí aj\nprincíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je i požiadavka, aby sa\nna určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká\nodpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná\nrozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo\nanalogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je\nústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Práve popísané\npožiadavky vyjadrujúce objektívne povinnosti všeobecných súdov ako orgánov verejnej\nmoci sú inkorporované v subjektívnom práve sťažovateľky garantovanom čl. 46 ods. 1\nústavy, teda v jej základnom práve na súdnu ochranu.\n\n11\n\n32. Vo veci sp. zn. 1 Cdo 48/2010 najvyšší súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku\nodvolacieho súdu, ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti vyhodnotená ako absolútne neplatná, pretože úprava v nej obsiahnutá\nnemala dočasný a zabezpečovací charakter. Veriteľ si v tejto zmluve totiž vymienil právo\nponechať si vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti a súčasne povinnosť dlžníka strpieť\nnemožnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prípade, že\nk splneniu záväzku z úverovej zmluvy nedôjde včas. Na základe uvedených zistení odvolací\nsúd považoval celú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú.\nNa základe dovolania najvyšší súd najprv konštatoval, že „až do novely Občianskeho\nzákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho prevodu\npráva veľmi kusá (stručná)“, a preto „výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý\nbol obsiahnutý v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka - § 553, treba urobiť\nso zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia“. Následne najvyšší súd zdôraznil, že sa\njedná o inštitút zabezpečovací, a tak je preň „charakteristická akcesorita a subsidiarita,\nsleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza\ndo úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní“. Meritórne potom\nnajvyšší súd judikoval, že „so zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho\npôvodnej podobe, ako bol zavedený do Občianskeho zákonníka novelou – zákonom\nč. 509/1991 Zb., a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného\n§ 553 musí jednoznačne určovať: • zmluvné strany (účastníkov zmluvy); • záväzok, ktorý je\nzabezpečovaný; • majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; • že zmluvu uzatvárajú\núčastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide iba o podmienený\nprevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi\ns rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky\nplnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo\nv rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak\nzo zákona zaniká); • ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú\npohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu\ntohto inštitútu).\nAbsencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor\nso zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom\n\n12\n\nprevode práva (§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s dohodou účastníkov\nohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť, že\nv rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého\nsa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho\n(alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom\nprevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba\ndojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu\nporovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006\npublikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m. m. tiež R 20/2006).“.\n33. V konaní sp. zn. 5 Cdo 208/2010 sa zas najvyšší súd v dovolacom konaní\nstotožnil s posúdením spornej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva odvolacím súdom,\npretože v nej „absentujú podstatné náležitosti, viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu\nz hľadiska... určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia\nzaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného\nprevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu“.\n34. Aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho\na obchodného kolégia v konaní sp. zn. 3 Odo 495/2006 z 15. októbra 2008 zdôraznil, že\n„sankcí absolutní neplatnosti (dle § 39 obč. zák.) bude stiženo takové ujednání\no zajišťovacím převodu vlastnického práva, podle kterého sice byla sjednána rozvazovací\npodmínka (pro případ řádného a včasného splnění zajištěné pohledávky), avšak prodlení\ndlužníka s řádným a včasným splněním zajištěné pohledávky má přivodit ten následek, že se\nvěřitel bez dalšího stane (při současném zániku zajištěné pohledávky) trvalým vlastníkem\npřevedeného majetku“. Pritom argument okresného súdu (stotožnil sa s ním aj krajský súd)\no nepoužiteľnosti judikatúry českých súdov kvôli odlišnosti právnej úpravy je podľa názoru\nústavného súdu nedôvodný. V čase uzatvárania spornej zmluvy (29. mája 2007) bola právna\núprava zabezpečovacieho prevodu práva v Českej republike totožná s reguláciou\nobsiahnutou v § 553 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení v tom období\núčinnom (ďalej len „Občiansky zákonník“), identická bola i všeobecná právna úprava\nplatnosti právnych úkonov. Preto niet dôvodu na záver o nepoužiteľnosti judikatúry českých\n\n13\n\nsúdov, zvlášť tej, ktorá je s ohľadom na povahu rozhodovacieho telesa (veľký senát) zjavne\nmotivovaná precedenčnou ambíciou.\n35. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu je, ako už bolo uvedené\npod bodom 31, s ohľadom na okolnosti prípadu i sťažnostnú argumentáciu stelesnené\nv požiadavke rešpektovania právnej istoty, konkrétne v požiadavke, aby sa na určitú právne\nrelevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď.\n36. Krajskému súdu (ani okresnému súdu) nemožno podľa názoru ústavného súdu\nvytknúť nedostatočné odpovede na argumentáciu sťažovateľky založenú na odkazoch\nna stabilizovanú súdnu judikatúru. Okresný súd na tieto dôvody reagoval a vysvetlil, prečo\nich pri posudzovaní sťažovateľkinej kauzy nepoužil. Krajský súd sa potom s jeho názorom\nstotožnil, čo § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v tom čase pripúšťal. Sťažnostné\nnámietky o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tak ústavný\nsúd nepovažuje za dôvodné.\n37. Odlišný pohľad sa však núka na vecnú stránku dôvodov, ktoré viedli krajský súd\nk odmietnutiu aplikácie sťažovateľkou navrhovanej súdnej judikatúry.\n38. Zmluva uzavretá 29. mája 2007 medzi veriteľom a dlžníkom obsahovala\ndojednanie, podľa ktorého „v prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom rozsahu\nnadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva nadobúdateľ\npo 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych obmedzení“.\n39. Spoločným menovateľom rekapitulovanej súdnej judikatúry je záver, podľa\nktorého pre platnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je vzhľadom na veľmi\nstručnú právnu úpravu vždy potrebné dôsledne skúmať účel konkrétnej posudzovanej\nzmluvy. Preto „v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie,\npodľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky\nbez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým\nvlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky“ (najvyšší\nsúd vo veci sp. zn. 1 Cdo 48/2010).\n\n14\n\n40. Podľa názoru ústavného súdu odmietnutie sťažovateľkou predkladanej stabilnej\njudikatúry okresným súdom a následne i krajským súdom bolo nedôvodné. Hlavným\nmotívom tejto judikatúry je právny záver citovaný v predchádzajúcom odseku. Nejde\nprimárne o záver skutkový, ale o záver právny, zohľadňujúci iba také skutkové okolnosti\n(popísaná podoba konkrétneho zmluvného dojednania), ktoré charakterizovali aj prípad\nsťažovateľky. Z uvedených dôvodov je irelevantný záver okresného súdu (krajský súd sa\ns ním stotožnil), podľa ktorého „citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté\nz kontextu bez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu\nindividuálnosť daného prípadu“.\n41. Rovnako nemožno akceptovať postoj okresného súdu (nadväzne naň i krajského\nsúdu), podľa ktorého „žiaden z judikátov, na ktoré poukazovala žalovaná neprejednával\nsituáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred zmenenými a výrazne doplneným znením\ninštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008 a na základe vzájomnej dohody veriteľa\na dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá predmet zabezpečovacieho práva“.\nTakto poňatý pohľad sa pokúša vykresliť odlišnosť sťažovateľkinej veci kvôli obsahu\ndohody uzavretej 1. decembra 2007, vôbec však nereflektuje problém (ne)platnosti samotnej\nzmluvy z 29. mája 2007, ktorá obsahovala ustanovenie judikatúrou kritizované.\n42. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil, že okresný súd\ni krajský súd bez akceptovateľných dôvodov nerešpektovali ustálenú judikatúru\nvšeobecných súdov týkajúcu sa posudzovania dojednania obsiahnutého v zmluve z 29. mája\n2007, podľa ktorého sa mal veriteľ pre prípad nesplnenia zabezpečeného dlhu stať trvalým\nvlastníkom predmetu zabezpečenia. Stabilizovaná súdna judikatúra poukazuje na rozpor\ntakého zmluvného dojednania s prioritným účelom zabezpečovacieho prostriedku\nregulovaného v § 553 Občianskeho zákonníka, a tým aj na jeho rozpor s § 39 Občianskeho\nzákonníka. Dôvody, ktoré okresný súd sformuloval a krajský súd ich akceptoval, sú\nnepriliehavé a skonštruované tak, aby bola naplnená formálna požiadavka pre odklon\nod stabilnej rozhodovacej praxe. Podľa názoru ústavného súdu však preskúmavaným\ndôvodom všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľkinej veci chýbal materiálny základ,\npreto nemohli slúžiť ako prípustný dôvod pre odchýlenie sa od stabilizovanej súdnej\njudikatúry. Použitím týchto dôvodov krajský súd narušil legitímne očakávania\n15\n\nsťažovateľky, jej právnu istotu a v dôsledku toho zasiahol do jej základného práva na súdnu\nochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy i do jej práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n43. Intenzitu zásahu do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy a i do jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatne zvýrazňuje i druhý\nproblémový faktor identifikovaný ústavným súdom pri prieskume napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu.\n44. Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),\npri uplatnení svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže materiálne nahrádzať\nhodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného\nsúdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný\nprávny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis\nmutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\n45. A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedených\nv judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže hodnotenie dôkazov vykonané\nvšeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak výlučne\nv rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej sťažnosti\ndostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.\n46. V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na hodnotenie dôkazov krajským\nsúdom. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa totiž\npodstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré\nmusí zodpovedať § 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (v čase rozhodovania krajského súdu a okresného súdu § 132\nObčianskeho súdneho poriadku). Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné\n(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je\n\n16\n\nnežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň\nnadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením\nspravodlivostnej\n\nkvality\n\na objektivity\n\nsúdneho\n\nrozhodovania\n\n(I.\n\nÚS\n\n211/2012,\n\nIII. ÚS 90/2015).\n47. V posudzovanej veci krajský súd riešil skutkový stav vyznačujúci sa uzavretím\nzmluvy o zabezpečovacom prevode práva 29. mája 2007, v ktorej sa splatnosť\nzabezpečovanej pohľadávky určila k 30. decembru 2012, ako aj uzavretím „Dohody“\nz 1. decembra 2007, v ktorej dlžník (ako strana zmluvy uzavretej 29. mája 2007)\ns predstihom piatich rokov pred pôvodne dojednaným termínom splatnosti vyhlásil, že „nie\nje schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva v celom rozsahu\na nevrátil by ich ani do 30.12.2012“.\n48. Z hľadiska hodnotenia okolností, ktoré vyšli počas konania najavo, je rovnako\nneprehliadnuteľnou skutočnosť, že pôvodní dlžníci z poskytnutých pôžičiek boli\nspoločníkmi a konateľmi úpadcu. Prevzatie uznaných dlhov z pôžičiek sa teda realizovalo\nzmluvne medzi\n\n,\n\n,\n\n,\n\nako fyzickými osobami (pôvodní dlžníci) a úpadcom (nový dlžník), ktorého\nspoločníkmi a konateľmi v tom čase boli tie isté fyzické osoby. Pri takomto prevzatí dlhu\ndošlo navyše aj k jeho uznaniu, čo má nepochybne vplyv na rozloženie dôkazného bremena\npri prípadnom spochybňovaní existencie hlavného záväzkovo-právneho vzťahu (pôžičky).\n49. Okresný súd a krajský súd pri hodnotení dôkazov venovali pozornosť tomu, či\nk prevodu vlastníckeho práva na veriteľa došlo a či k nemu došlo už zmluvou z 29. mája\n2007. Rovnako analyzovali katastrálne súvislosti realizácie zmluvných vzťahov. To sú však\notázky sekundárneho významu z pohľadu vyhodnotenia argumentácie sťažovateľky\nspochybňujúcej platnosť zmluvy z 29. mája 2007. Povinnosť konajúceho všeobecného súdu\nplynúca zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, a to povinnosť prihliadnuť starostlivo\nna všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku), pritom\nnemôže byť v prostredí civilného procesu vyznačujúceho sa zásadou formálnej pravdy\ninterpretovaná ako povinnosť súdu ignorovať takú možnosť hodnotenia vykonaných\n\n17\n\ndôkazov, ktorú účastník konania explicitne v konaní nepredniesol. Napokon, na absolútnu\nneplatnosť zmluvy (právneho úkonu), a teda nepochybne aj skutkových okolností plynúcich\nz riadne vykonaného dokazovania a vedúcich k jej vysloveniu, je konajúci všeobecný súd\npovinný prihliadať ex offo.\n50. Ak teda okresný súd i krajský súd s ohľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa\n(ne)platnosti zmlúv o zabezpečovacom prevode práva boli povinné skúmať účel zmluvy\nz 29. mája 2007 i jej jednotlivých ustanovení, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov, nepochybne tak boli povinné robiť so zreteľom na obsah a časové okolnosti\nuzavretia „Dohody“ z 1. decembra 2007, ako aj na personálne prepojenia pôvodných\ndlžníkov a úpadcu ako nového dlžníka, ktorému svedčalo vlastnícke právo k predmetu\nzabezpečenia. Ústavný súd si uvedomuje, že tieto skutočnosti nemusia byť všeobecným\nsúdom samy osebe vyhodnotiteľné ako také, ktoré spochybňujú účel spornej zmluvy\nz 29. mája 2007, a tým aj jej platnosť. Ústavou vyžadovaná kvalita súdnej ochrany si však\nprostredníctvom zásady voľného hodnotenia dôkazov vyžaduje, aby všeobecný súd k týmto\nokolnostiam prihliadol a pojal ich do komplexného vyhodnotenia skutkového obrazu\nprerokúvanej kauzy. To okresný súd i krajský súd ignorovali.\n51.\n\nZ\n\ncitovanej\n\nstabilizovanej\n\njudikatúry\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nvyplýva,\n\nže pri rešpektovaní právnej istoty sťažovateľky malo byť už samotné ustanovenie zmluvy\nz 29. mája 2007, podľa ktorého „V prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom\nrozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva\nnadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych\nobmedzení“, vyhodnotené ako neplatné. Ak však po pol roku od uzavretia zabezpečovacej\nzmluvy a súčasne päť rokov pred pôvodne dojednanou dobou splatnosti celého dlhu nový\ndlžník (u ktorého spoločníkmi a konateľmi boli pôvodní dlžníci) vyhlásil, že dlh\nv stanovenej dobe nesplatí, a preto sa veriteľ stáva výlučným vlastníkom predmetu\nzabezpečenia, významne to dopĺňa skutkový obraz prerokúvanej veci z hľadiska posúdenia\ndanosti zabezpečovacieho účelu zmluvy z 29. mája 2007, a tým aj jej platnosti ako celku\n(§ 39 Občianskeho zákonníka). Dohoda z 1. decembra 2007 uzavretá v čase, keď už\nnovelizácia Občianskeho zákonníka explicitne formulujúca požiadavky na obsah zmluvy\no zabezpečovacom prevode práva bola platná (ale ešte neúčinná), sa takto dostáva\n18\n\ndo pozície účelového vyhlásenia motivovaného iba snahou zabrániť v prípadnom budúcom\nspore konštatovaniu absolútnej neplatnosti zmluvy z 29. mája 2007.\n52. Stabilná judikatúra všeobecných súdov celkom jednoznačne vychádza z premisy,\npodľa ktorej je pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho\npráva (v právnom stave účinnom do 31. decembra 2007) rozhodujúce rešpektovanie jej\nprioritného zabezpečovacieho účelu.\n53. Okresný súd, ako aj krajský súd porušili v čase ich rozhodovania účinný § 132\nObčianskeho súdneho poriadku, pretože síce z hľadiska formálnych požiadaviek\nna odôvodnenie ich rozhodnutí venovali sťažovateľkiným námietkam primeranú pozornosť,\nignorovali však zreteľné skutkové okolnosti (body 47 a 48) spochybňujúce skutočný zámer\nkontrahentov pri uzatváraní zmluvy z 29. mája 2007. Len pojatie týchto okolností\ndo procesu vyhodnocovania ostatných dôkazov, a tým do komplexného zhodnotenia\nskutkového obrazu prerokúvanej veci, mohlo vytvoriť potrebný skutkový základ\npre objektívne a spravodlivé právne posúdenie sporu a následne aj pre ústavne\nakceptovateľné rozhodnutie vo veci samej.\n54. Aj napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením vyhodnocovať dôkazy\nv spore pred všeobecným súdom, pri poskytovaní ústavno-súdnej ochrany základnému\nprávu na súdnu ochranu nemôže ignorovať také zistenia plynúce z dostupných podkladov,\nktoré majú dôkazný potenciál spochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého\nrozhodnutia všeobecného súdu.\n55. V sťažovateľkinej veci bolo predbežnou úlohou oboch súdov (okresného súdu\ni krajského súdu) posúdiť platnosť zmluvy z 29. mája 2007, ktorú sťažovateľka pri svojej\nprocesnej obrane spochybňovala. Zo štandardizovanej rozhodovacej praxe všeobecných\nsúdov odrážajúcej v tom čase veľmi stručnú právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu\npráva je nepochybné, že pri zodpovedaní sťažovateľkou nastolenej otázky bolo potrebné,\naby okresný súd i krajský súd dôsledne skúmali, čo bolo skutočným účelom zmluvy\nz 29. mája 2007, a to aj vo svetle dohody uzavretej krátko na to (1. decembra 2007),\nktorá v podstate čo do obsahu slúžila iba konštatovaniu splnenia pôvodnej zmluvnej\n\n19\n\npodmienky zakladajúcej podľa prejavenej vôle zmluvných strán trvalé nadobudnutie\nvlastníckeho práva k predmetu zabezpečenia. Pritom rovnako bolo ich povinnosťou vziať\ndo úvahy aj skutočnosť personálnych väzieb medzi pôvodnými dlžníkmi a novým\ndlžníkom.\n56. Okresný súd i krajský súd však ponechali rekapitulované skutkové fakty\nnepovšimnuté a ostatné skutkové zistenia vyhodnotili bez prihliadnutia na tieto zjavné\nskutočnosti. Súčasne na podklade irelevantných dôvodov odmietli pojať do procesu\nprávneho hodnotenia veci stabilnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov o dopade\nzmluvných dojednaní takého typu, aké sa vyskytli aj v preskúmavanej zmluve z 29. mája\n2007, na skutočný účel zabezpečovacej zmluvy a nadväzne aj na jej platnosť. V oboch\nkritizovaných rovinách je preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zavŕšením ústavne\nnedovoleného formalizmu v procese hodnotenia dôkazov, ako aj pri zdôvodňovaní\nodmietnutia stabilnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov.\n57. Obe vytknuté pochybenia zasahujú podľa názoru ústavného súdu do základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu i do jej práva na spravodlivé súdne konanie tak\nintenzívne, že si to vyžaduje intervenciu zo strany ústavného súdu. Sťažovateľkina vec,\na predovšetkým jej právne relevantný výsledok, sa totiž v dôsledku konštatovaných vád\ndostali do polohy neobjektívnosti a ústavne významnej nespravodlivosti. Ústavný súd preto\nvyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva\nna spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského súdu (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1\nústavy) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu)\n58. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\n59. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n20\n\n60. V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré v záujme poskytnutia\núčinnej ústavno-súdnej ochrany musí viesť k zrušeniu rozsudku krajského súdu (časť\nIII. odôvodnenia tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu\n(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal\ns ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti\nnevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych\nhmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.\nPrihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej\nmoci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý\nzákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu\nnamietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri\nnapr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).\nIII.\n61. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste\nvyužitie právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušiť sťažnosťou atakovaný rozsudok\nkrajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).\n62. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n63. Po vrátení veci bude potrebné, aby krajský súd v rámci rozhodovania o podanom\nodvolaní opätovne preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu z pohľadu odvolacej\n21\n\nnámietky sťažovateľky o neplatnosti zmluvy uzavretej 29. mája 2007. Osobitnú pozornosť\nbude pri tom potrebné venovať dôvodom, pre ktoré okresný súd odmietol argumentáciu\nsťažovateľky založenú na stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov o účele\nzabezpečovacieho prevodu práva a jeho vplyve na skúmanie platnosti dojednaní\nobsiahnutých v zabezpečovacích zmluvách i o jeho vplyve na platnosť takýchto zmlúv.\nRovnako bude povinnosťou krajského súdu preskúmať závery okresného súdu o platnosti\nsťažovateľkou kritizovanej zmluvy cez prizmu súladu prvostupňového vyhodnotenia\nskutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, so zásadou voľného hodnotenia dôkazov tak, aby\ndo procesu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných súvislostiach boli pojaté všetky tie\nskutkové poznatky, ktoré majú dopad na posúdenie skutočného účelu zmluvy z 29. mája\n2007.\nIV.\n64. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n65. Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 284,08 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,\npodanie sťažnosti).\n66. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné vyhovieť sťažovateľke a priznať jej náhradu trov konania za dva\núkony právnej služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu\nzastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému\nsúdu 3. mája 2017 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla\nžiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne\novplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.\n67. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\n\n22\n\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n68. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11\nods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €\npre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €\na k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.\n69. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné\npripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok\nna náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, keďže však v sťažnosti uplatnený\nnárok bol nižší, priznal jej ústavný súd náhradu trov konania v sume 284,08 € (bod 3 výroku\ntohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky\n(§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku).\n70. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\ndňom jeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. mája 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dokazovanie-zásada voľného hodnotenia dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3CoKR/1/2014", "guid": "1226156d-1f25-4e40-befa-91e5d5e506d8:d92702a5-6ef8-4f4f-8843-6165c93c9ac8", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 495/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 495/2011 z 9. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6"}, {"guid": "ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 244/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 244/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6"}, {"guid": "ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09"}, {"guid": "ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}, {"guid": "1226156d-1f25-4e40-befa-91e5d5e506d8:d92702a5-6ef8-4f4f-8843-6165c93c9ac8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112208005.2", "spisova_znacka": "3CoKR/1/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoKR/1/2014 z 24. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-11-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112208005.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:870a9763-3965-47c5-9efd-75bc1e85a1f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.202.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 202/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/2025 z 10. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.202.2025.1"}, {"guid": "ussr:e4408627-9321-4b8c-8490-a3626d3e3496", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.551.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 551/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 551/2021 z 1. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.551.2021.1"}, {"guid": "ussr:0b0688e5-4c37-419e-a67d-c136776f7916", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.163.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 163/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 163/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.163.2019.1"}, {"guid": "ussr:9f6da8d3-1e87-4da9-bf92-48564ab7a40a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.603.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 603/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 603/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.603.2017.1"}, {"guid": "ff38c74c-2aa4-41d3-8b8e-c4a0877a2735:baecdec6-107f-468f-953f-d5a436d8d6d5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8316202386.1", "spisova_znacka": "2Cdo/88/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/88/2020 z 31. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8316202386.1"}, {"guid": "63c50fc4-5ea5-45da-9e9f-5f438a299619:6b24a155-ad1c-442d-b7e5-36c10c20f39b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4124211122.1", "spisova_znacka": "11Co/75/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/75/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4124211122.1"}, {"guid": "fd5b4ac0-3d44-4860-8142-190b02f9ad73:45394079-8e57-489a-ba54-b0fbbcd01c68", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7", "spisova_znacka": "16Co/89/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/89/2023 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1205209010.7"}, {"guid": "880b5556-e845-4742-99fc-a9b749855d86:4c67f991-9038-4ddf-bed8-4fd9e0291af2", "ecli": "ECLI:SK:OSNR:2025:4124211122.4", "spisova_znacka": "8C/98/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 8C/98/2024 z 7. 5. 2025", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2025-05-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNR:2025:4124211122.4"}]}