{"guid": "ussr:e886c814-eff7-46d4-b12d-c7cd5c3dbec5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.640.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 640/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 640/2017 z 25. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, sp. zn. III. ÚS 640/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.640.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-10-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e886c814-eff7-46d4-b12d-c7cd5c3dbec5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.640.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.640.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.640.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 640/2017-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017\nprerokoval sťažnosť\n\n–\n\n,\n\n,\n\n, a\n, ako aj sťažnosť\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n, všetkých zastúpených advokátom\nJUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 S 46/2014 a jeho rozsudkom z 26. mája 2015 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 56/2015 a jeho rozsudkom\nz 28. septembra 2016, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 S 49/2014 a jeho rozsudkom z 20. mája 2015 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 67/2015 a jeho rozsudkom\nz 29. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\na\n\n–\n\n,\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\n\n,\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára\n2017 doručená sťažnosť\n\n–\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 2\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 1“) a\n“, spolu aj „sťažovatelia“) doplnená podaním\n\ndoručeným 6. marca 2017 vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej\nlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 46/2014 a jeho rozsudkom z 26. mája\n2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 56/2015 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2016.\n2. Dňa 3. júla 2017 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť\n[pôvodne vystupujúceho v predmetnom súdnom konaní do ukončenia podnikateľskej\nčinnosti ako\n(ďalej aj „sťažovateľ 2\n\n–\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 1“)] a\n“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia\n\nich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 49/2014 a jeho rozsudkom z 20. mája 2015 a postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 67/2015 a jeho rozsudkom\nz 29. marca 2017.\n3. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 547/2017-15 z 12. septembra 2017\nboli obe sťažnosti spojené na spoločné konanie.\nA.\n4. Zo sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nvyplýva, že žalobou\n\nzo 14. mája 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti\npostupu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa,\n\n2\n\nústredie“) č. 17217-3/2014-BA z 9. apríla 2014. Sťažovateľ 1 namietal porušenie svojich\nsubjektívnych práv, ale aj subjektívnych práv sťažovateľa 2\n\n(ako jeho\n\nzamestnanca) v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia\nskutkového\n\nstavu,\n\nporušenie\n\nzásady\n\ndvojinštančnosti\n\nadministratívneho\n\nkonania,\n\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia, nevydania\nrozhodnutia v zákonnej lehote, porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania\nrozhodnutia.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 46/2014 z 2. februára 2015 bol pripustený\nvstup sťažovateľa 2\n\ndo konania.\n\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 46/2014 z 26. mája 2015 bola žaloba\nsťažovateľa 1 zamietnutá a konanie o žalobe sťažovateľa 2\n\nbolo zastavené,\n\nako aj konanie vo vzťahu k prerušeniu konania z dôvodu hospodárnosti, že na krajskom\nsúde prebiehajú podobné konania. Krajský súd poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru\nsťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku\nčoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril k jednotlivým námietkam\na tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa nestotožňujú. Vo vzťahu\nk žalobe sťažovateľa 2\n\nkrajský súd uviedol, že je podaná oneskorene, keďže\n\nžalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia mu bolo doručené 22. apríla\n2014. Žaloba sťažovateľa 1 zo 14. mája 2014 bola podaná na krajskom súde 27. mája 2014\na o pripustení vstupu sťažovateľa 2\n\ndo konania bolo rozhodnuté až 2. februára\n\n2015.\n5. Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n10 Sžso 56/2015 z 28. septembra 2016 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba\nbola zamietnutá.\nPodľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených základných práv\npodľa ústavy a práv podľa dohovoru.\n6. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v obdobných veciach, z ktorých napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa,\npobočka Prešov (ďalej len „Sociálna poisťovňa, pobočka“), ale ani Sociálna poisťovňa,\n\n3\n\nústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu\nk osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej\njudikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť vo veci bez toho, aby došlo najprv\nk zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok zo strany Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“). Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry samo osebe\npreukazuje porušenie označených práv.\n7. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä\nčo do zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia\nsociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,\nďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva [čl. 16\nods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie\nnariadenie“) a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej\nlen „základné\n\nnariadenie“)\n\nslovenská\n\nlegislatíva.\n\nSociálna\n\npoisťovňa,\n\nústredie\n\nto akceptovala vydaním príslušného formulára, a preto sa na sťažovateľa 2\nhľadelo ako na zamestnanca vykonávajúceho zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej\nrepubliky. V neskoršom období Sociálna poisťovňa, ústredie nariadila preveriť reálny\nvýkon činnosti sťažovateľa 2\n\nna Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku jeho\n\npovinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného\npoistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon\naj došlo, a to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne\nnedostatočne zistený skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú\nvýhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu\nmálo činní, pretože nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie.\nVšeobecné súdy teda v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov.\nPovažujú za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní\nčokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie\nv konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného\nstavu veci zisteného v administratívnom konaní.\n\n4\n\n8. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá\nna Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2\n\ntu reálne nevykonáva žiadnu\n\nčinnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná\nje pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľa 2\n\n, ktorý vykonáva roznos\n\nletákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických\npodmienok jednotlivých zákaziek je sťažovateľ 2\n\nkontaktovaný zo strany\n\nsťažovateľa 1 (potom čo sťažovateľ 1 letáky preberie), ktorý ho poverí roznášaním letákov\nvo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní\nzamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové\nlisty, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľa 2\nna Slovensku. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu Sociálna\npoisťovňa, pobočka v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania,\nnevyžiadala si ďalšie potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa 2\n\n,\n\nale ani k inému spôsobu preverenia výkonu jeho činnosti na Slovensku (napr. vycestovanie\nna miesto, kde sťažovateľ 2\n\naktuálne vykonáva prácu – roznos letákov, prípadne\n\naj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Podstatné bolo tiež vyžiadanie\nstanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom\ndane z pridanej hodnoty.\n9. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia Sociálnej poisťovne,\nústredia, krajského súdu a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených\nsmeroch dávajú za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú spisové\nznačky týchto rozhodnutí.\n10. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa,\nústredie už vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedela o tom, že vydá\nrozhodnutie, ktorým potvrdí rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky, pretože už listom\nz 25. júla 2013 oznámila ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov\n(vrátane sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru Sociálnej poisťovne, ústredia ide\no tzv. schránkové firmy, a teda už v roku 2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ 1\nje tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydala až v roku 2014.\n\n5\n\n11. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu\nnezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany Sociálnej poisťovne, pobočky\na Sociálnej poisťovne, ústredia. Je totiž neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie,\nresp. Sociálna poisťovňa, pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne\no právach účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.\n12. Sociálna poisťovňa, pobočka a Sociálna poisťovňa, ústredie nedodržali zákonnú\n60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)\na nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, pobočky a Sociálnej poisťovne, ústredia sú nezákonné už pre samotné\nnedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov\nako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredia\na Sociálnej poisťovne, pobočky.\n13. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly\nna zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2\n\nvykonáva na Slovensku činnosť, pretože\n\ntoto nepatrí do právomoci Sociálnej poisťovne, pobočky či Sociálnej poisťovne, ústredia.\nTakúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne\nnedostatky.\n14. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého\nzaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,\nvo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná Sociálna poisťovňa,\npobočka nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu\nk porovnateľným zamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu\nk sťažovateľovi 2\n15. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak,\nže vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,\nčl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n6\n\nv sťažnosti\n\noznačeným postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom\n\na rozsudkom najvyššieho súdu, zruší tento rozsudok najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nTaktiež sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému\nz nich v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.\nB.\n16. Zo sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nvyplýva, že žalobou z 5. júna\n\n2014 sa domáhali na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia\nSociálnej poisťovne, ústredia č. 17218-3/2014-BA z 9. apríla 2014. Namietali porušenie\nsvojich subjektívnych práv v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného\nzistenia skutkového stavu, porušenie zásady dvojinštančnosti administratívneho konania,\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia, nevydania\nrozhodnutia v zákonnej lehote, porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania\nrozhodnutia.\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 S 49/2014 z 20. mája 2014 bola žaloba\nsťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\nbolo rozhodnutie\n\nSociálnej poisťovne, ústredia zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd\npoukázal najmä na to, že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných\nako svojich subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa\nkrajský súd vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim\npríslušné právne názory, s ktorými sa sťažovatelia nestotožnili.\n17. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali\nnesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na konkrétne\nskutočnosti.\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 67/2015 z 29. marca 2017 bol rozsudok\nkrajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1 potvrdený a vo vzťahu k sťažovateľovi 2\nbol zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá.\n\n7\n\n18. Ďalší obsah sťažnosti je v podstate zhodný so sťažnosťou podanou\nsťažovateľom 1 a sťažovateľom 2\n19. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak,\nže vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,\nčl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv sťažnosti\n\noznačeným postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom\n\na rozsudkom najvyššieho súdu, zruší tento rozsudok najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež\nsťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému z nich\nv sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.\nII.\nA.\n20. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 46/2014 z 26. mája 2015 v spore\nsťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nako žalobcov proti Sociálnej poisťovni, ústrediu\n\nako žalovanej vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá a zároveň konanie\no žalobe sťažovateľa 2\n\nbolo zastavené.\n\nPodľa konštatovania krajského súdu Sociálna poisťovňa, ústredie žalobou\nnapadnutým rozhodnutím potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky, podľa\nktorého sťažovateľovi 2\nnemocenské\n\npoistenie,\n\nako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné\npovinné\n\ndôchodkové\n\npoistenie\n\na\n\npovinné\n\npoistenie\n\nv nezamestnanosti 9. augusta 2013.\nPodľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 v žalobe netvrdil žiadne porušenie jeho\nsubjektívnych práv. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, ústredia, chýba v nich uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv\nsťažovateľa 1 hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky\na Sociálnej poisťovne, ústredia nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1.\nZ obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta porušenie nie vlastných práv,\n\n8\n\nale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom,\naby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali svojich subjektívnych práv\nv zákonnej dvojmesačnej lehote.\nŽaloba bola podaná osobne na krajskom súde 27. mája 2014. V súvislosti\ns pripustením vstupu sťažovateľa 2\n\ndo konania krajský súd poukázal\n\nna tú skutočnosť, že podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\nsa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu\nv poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno\nodpustiť. Z obsahu spisu vyplynulo, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia\nbolo sťažovateľovi 2\n\ndoručené 22. apríla 2014. Vstup sťažovateľa 2\n\nako žalobcu do konania bol pripustený uznesením z 2. februára 2015, ktoré sa stalo\nprávoplatným 25. februára 2015. Preto nie sú žiadne pochybnosti o tom, že žaloba\nsťažovateľa 2\n\nbola podaná oneskorene.\n\n21. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 56/2015 z 28. septembra 2016\nvyplýva, že ním bol odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba\nbola zamietnutá.\nPodľa názoru najvyššieho súdu pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza\ncezhraničný prvok, bolo nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať\nna dotknutú osobu, v súlade so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú\nsociálne zabezpečenie. Z administratívneho spisu bolo zrejmé, že Sociálna poisťovňa,\nústredie vystavila sťažovateľovi 2\n\ns platnosťou od 1. apríla 2012 do 9. augusta\n\n2013 formulár PD A1. Tento bol vystavený ešte v čase, keď neexistovali pochybnosti\no správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok uplatniteľnej legislatívy\nna určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti\nzamestnanca na území Slovenskej republiky.\nV súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala ZUS o preukázanie\nrelevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ústredie\nako príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky\ntieto rozhodujúce skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku poistného vzťahu v právnom\n\n9\n\nzmysle patrí do kompetencie orgánu, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený\nurčovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. do kompetencie Sociálnej poisťovne, ústredia.\nZ administratívneho spisu najvyššiemu súdu ďalej vyplynulo, že na území\nSlovenskej republiky bola vykonávaná kontrola so zameraním na preverenie reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov v období od 1. februára 2011 do 11. marca 2013.\nV rámci kontroly vykonanej 7. marca 2013 u sťažovateľa 1 ako zamestnávateľa\nsťažovateľa 2\n\nSociálna poisťovňa, pobočka zistila, že v registrovanom sídle\n\nspoločnosti na ulici 17. novembra 116 v Prešove sa nenachádza kancelária a ani prevádzka.\nNachádza sa tam iba poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno\nsťažovateľa 1. Majiteľ schránky uviedol, že sťažovateľ 1 sa na danej adrese nenachádza,\nmá tu iba poštovú schránku, a poštu mu doručuje na adresu Karpatská 7 vo Svidníku.\nNásledne bola vykonaná 11. marca 2013 kontrola na tejto adrese, kde sa zistilo,\nže ide o súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalej sa zistilo, že pracovné\nstretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy,\nv priestoroch hotela Rubín, Centrálna ulica, Svidník. V uvedených priestoroch\nsa nachádzajú účtovné doklady sťažovateľa 1, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy,\nkorešpondencia, objednávky, faktúry a zároveň sa vykonávajú z uvedeného miesta\naj finančné transakcie. Spoločnosť riadi sťažovateľ 1 z adresy svojho trvalého pobytu\nv Poľskej republike. Pri kontrole nebol predložený konkrétny rozpis zadávania práce\njednotlivým zamestnancom. Prácu prideľuje sťažovateľ 1 telefonickou formou podľa\npotreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. Zároveň nebolo možné v deň\nkontroly zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území\nSlovenskej republiky.\nNa základe výsledkov kontroly dospel najvyšší súd k záveru, že sídlo sťažovateľa 1\nuvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti,\na zároveň odvolací súd uvádza, že sťažovateľ síce predložil formálne doklady ako pracovnú\nzmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady\npreukazujúce reálny výkon práce sťažovateľa 2\n\n, z ktorých by bolo zrejmé,\n\nže tento vykonával prácu na určenom mieste.\nVzhľadom na uvedené najvyšší súd uviedol, že jednou z rozhodujúcich skutočností\nna určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym\n\n10\n\npredpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.\nAk osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti\nv členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom\nmá zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce termín registrované\nsídlo alebo miesto podnikania v základnom alebo vykonávacom nariadení nie je\nvymedzený. Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval\ntermíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania\nzamestnávateľa. Podľa názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti\npredpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo,\nmiesto Sociálnej poisťovne, ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,\nobvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Ďalšie faktory\nako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto\nuloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných\nčinností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd ďalej uviedol, že registrované sídlo alebo\nmiesto podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria\nskúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej\nspolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo\nmiesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností je potrebné preukázať\nmiesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia\nzamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich\nv sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa\npodmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov\nuplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto\npodnikania, čo je vzhľadom na výsledky kontroly aj tento prípad.\nPo preskúmaní administratívneho spisu najvyšší súd zároveň skonštatoval, že nebolo\npreukázané, že by Sociálna poisťovňa, ústredie pri určení uplatniteľnej legislatívy\npostupovala inak k občanom Európskej únie.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov vykonanej u sťažovateľa 1 ako zamestnávateľa, na základe ktorej\nnebolo preukázané, že sťažovateľ 2\n\nako zamestnanec reálne vykonával činnosť\n\n11\n\nako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto sťažovateľ 2\npodliehať\n\nslovenským\n\nprávnym\n\npredpisom\n\npodľa\n\nčl.\n\n13\n\nods.\n\nnemôže\n3\n\nzákladného\n\nnariadenia, najvyšší súd považoval za preukázané, že Sociálna poisťovňa, ústredie,\nako aj Sociálna poisťovňa, pobočka dospeli k správnemu záveru, že posledný deň platnosti\nformulára PD A 1, t. j. 9. august 2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia,\npovinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti sťažovateľa 2\n\nB.\n22. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 S 49/2014 z 20. mája 2015 v spore\nsťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nako žalobcov proti Sociálnej poisťovni, ústrediu\n\nako žalovanej vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu\nk žalobe sťažovateľa 2\n\nbolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 17218-\n\n3/2014-BA z 9. apríla 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky\nč. 26072-93/2013-PO z 29. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni,\nústrediu na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP.\nPodľa konštatovania krajského súdu Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím\nč. 17218-3/2014-BA z 9. apríla 2014 potvrdilo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky,\npodľa ktorého sťažovateľovi 2\n\nako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné\n\nnemocenské\n\ndôchodkové\n\npoistenie,\n\npovinné\n\npoistenie\n\na\n\npovinné\n\npoistenie\n\nv nezamestnanosti 9. augusta 2013.\nPodľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 netvrdil žiadne porušenie jeho\nsubjektívnych práv. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, ústredia, chýba v nich uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv\nsťažovateľa 1 hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky\na Sociálnej poisťovne, ústredia nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1.\nZ obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta porušenie nie vlastných práv,\nale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom,\naby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali svojich subjektívnych práv\nv zákonnej dvojmesačnej lehote.\n\n12\n\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\nkrajský súd zrušil žalobou sťažovateľa 1\n\nnapadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia, keď skonštatoval, že správne orgány\nsa nevyrovnali dôsledne s otázkou miesta podnikania sťažovateľa 1, keď v odôvodnení\nrozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia, ako aj Sociálnej poisťovne, pobočky absentuje\nsprávna úvaha, na základe ktorej dospeli k záveru, že sídlo sťažovateľa 1 uvedené vo výpise\nzo živnostenského registra nespĺňa kritéria registrového sídla spoločnosti. Preto vykonané\ndokazovanie podľa krajského súdu bolo nedostatočné a záver, že sťažovateľ 2\nna území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával, je predčasný\na zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, ako aj pre jednoznačný\nzáver, ktorý správne orgány prezentovali v odôvodnení ich rozhodnutí. Odôvodnenia\nich rozhodnutí v tejto časti preto podľa krajského súdu nespĺňali kritéria uvedené v § 209\nods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá správnemu orgánu povinnosť\nv odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými\núvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodla.\n23. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 žo 67/2015 z 29. marca 2017 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 S 49/2014 z 20. mája 2015 v časti\ntýkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia\nSociálnej poisťovne, ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2\n) bol rozsudok zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá.\nPodľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.\nOSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach,\na nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym\nprávam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého\nrozhodnutiami Sociálnej poisťovne, ústredia a Sociálnej poisťovne, pobočky nebolo\nzasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je jednoznačné,\nže sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv\nzamestnancov, pretože žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Najvyšší súd\npovažoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého nedodržanie procesných\nlehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery krajského súdu o tom,\n\n13\n\nže sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou, sú správne.\nPokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal porušenie\nvlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľa 2\n\n– jeho zamestnanca. Sťažovateľ\n\n1 ani nešpecifikoval, konkrétne v čom malo porušenie jeho práv spočívať. Jeho všeobecné\ntvrdenia, podľa ktorých došlo k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať\nza rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou\nčinnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších\nzamestnancov a náborom nových zamestnancov, nebolo možné považovať za relevantné.\nNavyše, tieto argumenty neboli včas uplatnené v žalobe, ale až v odvolacom konaní.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\nnajvyšší súd skonštatoval, že pri súbehu\n\npoistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú\nlegislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, v súlade so základným\na vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.\nZ administratívneho spisu bolo najvyššiemu súdu zrejmé, že Sociálna poisťovňa,\nústredie 5. októbra 2012 vystavila pre sťažovateľa 2\n\nformulár PD A 1 s platnosťou\n\nod 1. júna 2012 do 9. augusta 2013. Formulár bol vystavený ešte v čase, kedy neexistovali\npochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie\nuplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti zamestnancov\nna území Slovenskej republiky.\nV súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala inštitúcia sociálneho\nzabezpečenia ZUS o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej\nlegislatívy a žalovaná ako príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území\nSlovenskej republiky tieto rozhodujúce skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku\npoistného vzťahu v právnom zmysle patrí do kompetencie orgánu, ktorý je v mieste\nvykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. do kompetencie\nžalovanej.\nZ administratívneho spisu najvyššiemu súdu ďalej vyplynulo, že na území\nSlovenskej republiky bola vykonávaná kontrola so zameraním na preverenie reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov v období od 1. februára 2011 do 11. marca 2013.\nV rámci vykonanej kontroly u sťažovateľa 1 Sociálna poisťovňa, pobočka zistila,\nže v registrovanom sídle spoločnosti na ulici 17. novembra 116 v Prešove sa nenachádza\n\n14\n\nkancelária a ani jeho prevádzka. Nachádza sa tam iba poštová schránka patriaca súkromnej\nosobe, na ktorej je uvedené meno sťažovateľa 1. Majiteľ schránky uviedol, že sťažovateľ 1\nsa na danej adrese nenachádza, má tu iba poštovú schránku a poštu mu doručuje na adresu\n.\nNásledne sa vykonala kontrola na tejto adrese, kde sa zistilo, že ide o súkromný byt,\nv ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalej sa zistilo, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom\nsa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela\nvo Svidníku. V uvedených priestoroch sa nachádzajú účtovné doklady\nsťažovateľa 1, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry\na zároveň sa vykonávajú z uvedeného miesta aj finančné transakcie. Spoločnosť riadi\nsťažovateľ 1 z adresy svojho trvalého pobytu v Poľskej republike. Pri kontrole nebol\npredložený konkrétny rozpis zadávania práce jednotlivým zamestnancom. Prácu prideľuje\nsťažovateľa 1 telefonickou formou podľa potreby, pričom výkon práce je určený\nbez obmedzenia. Zároveň nebolo možné v deň kontroly zistiť počet zamestnancov, ktorí\nv daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov vykonanej u sťažovateľa 1 ako zamestnávateľa, na základe ktorej\nnebolo preukázané, že sťažovateľ 2\n\nreálne vykonával činnosť ako zamestnanec\n\nna území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom\npodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, odvolací súd považuje za preukázané,\nže Sociálna poisťovňa, ústredie, ako aj Sociálna poisťovňa, pobočka dospeli k správnemu\nzáveru, keď žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 9. augustu 2013.\nNa základe výsledkov kontroly dospel najvyšší súd k názoru, že sídlo sťažovateľa 1\nuvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti.\nZároveň odvolací súd uvádza, že sťažovateľ 1 síce predložil formálne doklady ako pracovnú\nzmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady\npreukazujúce reálny výkon práce sťažovateľa 2\n\n, z ktorých by bolo zrejmé,\n\nže by vykonával prácu na určenom mieste.\nVzhľadom na uvedené najvyšší súd dodal, že jednou z rozhodujúcich skutočností\nna určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym\n\n15\n\npredpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.\nAk osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti\nv členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má\nzamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce termín registrované sídlo\nalebo miesto podnikania v základom alebo vykonávacom nariadení nie je vymedzený.\nSúdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny,\nna základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania\nzamestnávateľa. Podľa názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti\npredpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo,\nmiesto Sociálnej poisťovne, ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,\nobvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Ďalšie faktory\nako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto\nuloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných\nčinností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd ďalej uviedol, že registrované sídlo alebo\nmiesto podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria\nskúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej\nspolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo\nmiesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností je potrebné preukázať\nmiesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia\nzamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich\nv sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa\npodmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov\nuplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto\npodnikania, čo je vzhľadom na výsledky kontroly aj tento prípad.\nPo preskúmaní administratívneho spisu najvyšší súd zároveň skonštatoval, že nebolo\npreukázané, že by Sociálna poisťovňa, ústredie pri určení uplatniteľnej legislatívy\npostupovala inak k občanom Poľskej republiky ako k iným fyzickým osobám s bydliskom\nv iných členských štátoch Európskej únie.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov vykonanej u sťažovateľa 1 ako zamestnávateľa, na základe ktorej\n\n16\n\nnebolo preukázané, že sťažovateľ 2\n\nreálne vykonával činnosť ako zamestnanec\n\nna území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom\npodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, najvyšší súd považoval za preukázané,\nže ústredie, ako aj Sociálna poisťovňa, pobočka dospeli k správnemu záveru, že posledné\ndni platnosti formulárov PD A 1, t. j. 9. augusta 2013, sú dni zániku povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia\nv nezamestnanosti sťažovateľa 2\n\n.\nIII.\n\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n25. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n\n17\n\nIII.1 K postupom a rozsudkom krajského súdu\n26. Na rozhodnutie o tých častiach sťažností, ktoré pre namietané porušenie čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6\nods. 1 dohovoru smerujú proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 S 46/2014 a jeho rozsudku z 26. mája 2015, ako aj proti postupu krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 S 49/2014 a jeho rozsudku z 20. mája 2015, nie je daná právomoc\nústavného súdu.\nAko to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudkom krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa\nústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,\nže sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.\n27. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa\n§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdu z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.\nIII. 2 K postupom a rozsudkom najvyššieho súdu\n28. Odlišná je situácia vo vzťahu k tým častiam sťažností, ktoré pre namietané\nporušenie čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2\nústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 10 Sžso 56/2015 a jeho rozsudku z 28. septembra 2017,\nako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 67/2015 a jeho rozsudku z 29. marca 2017.\nTieto časti sťažností treba považovať za zjavne neopodstatnené.\n29. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu\n\n18\n\ntoho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo\njeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIII.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n19\n\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n32. Vo všeobecnosti sťažovatelia argumentujú, že v sťažnostiach označené rozsudky\nnajvyššieho súdu sú arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.\nOsobitnými námietkami sťažovatelia namietajú, že\n- správne orgány postupovali pri rozhodovaní o vzniku povinného nemocenského\npoistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti\nv rozpore s právnymi predpismi,\n- do právomoci správnych orgánov nepatrí vykonanie kontroly na účel zistenia\nvýkonu pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky,\n- vydaním rozhodnutí správnych orgánov vo veci sťažovateľov došlo k porušeniu\nprincípu rovnakého zaobchádzania,\n- došlo k nedodržaniu procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí žalovanej,\n- v ich veciach konajúce všeobecné súdy na nich v rozpore s právnou úpravou\npreniesli ako na účastníkov konania dôkaznú povinnosť a neprimeraným spôsobom\nich týmto zaťažili,\n- najvyšší súd odmietol aplikovať v posudzovaných veciach príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia,\n- najvyšší súd neprerušil konanie, tak ako to urobil v iných obdobných veciach,\nz dôvodu, že Súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu\nzákladného nariadenia.\n33. Pri predbežnom prerokovaní sťažností sa ústavný súd sústredil na posúdenie,\nči nie sú zjavne neopodstatnené. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\ntotiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\n\n20\n\nje tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného\nsúdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo\nnapadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n34. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností vychádzal tiež zo svojho\nustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť\nkaždého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci\nkonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom\nkonaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov\nči právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,\nnadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,\nIII. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\nprislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel\na význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n35. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\n\n21\n\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n36. Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi\nsúdny prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku, v zmysle ktorých je úlohou (správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní\nzákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia\npríslušný správny orgán zadovážil dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný\nstav a či konal v súčinnosti s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané\nv súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť,\nči napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané s prihliadnutím na citované\nosobitosti správneho súdnictva a či sú zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím\nna už citovanú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu\nsa základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\nA.\n37. Vo veci sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nnajvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n\n10 Sžso 56/2015 z 28. septembra 2016 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 46/2014\nz 26. mája 2015 tak, že ich žalobu zamietol.\n38. Sťažovatelia v prvom rade namietajú postup správnych orgánov konajúcich\nv ich veci pri rozhodovaní o uplatniteľnosti slovenskej legislatívy a argumentujú,\nže vzhľadom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľné právne predpisy určí\n\n22\n\ninštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.\nKeďže sťažovatelia mali bydlisko v Poľsku, na určenie uplatniteľnej legislatívy bola podľa\nich názoru príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorá určila,\nže uplatniteľnou legislatívou je slovenská legislatíva.\nVo vzťahu k tejto námietke ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,\nmenia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovanej\nveci správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľovi 2\n\nzaniklo verejnoprávne\n\npoistenie v Slovenskej republike (k 9. augustu 2017), pričom však bol aj naďalej súčasťou\nverejnoprávneho poistenia v Poľskej republike. Z uvedeného dôvodu je sporné, či vôbec\ndošlo ku kráteniu jeho subjektívnych práv, ktoré je nevyhnutným materiálnym\npredpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže im boli zachované v zásade\nvšetky ich práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požívajú v Poľskej republike,\na to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej\nrepubliky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia).\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia je určenie uplatniteľných právnych\npredpisov predbežné, pričom podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v prípade\nexistencie neistoty pri určení uplatniteľných právnych predpisov určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného\nnariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.\nZ rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 17217-3/2014-BA z 9. apríla 2014\nvyplýva, že v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy na účely správneho vykonania\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola ZUS ako inštitúcia v členskom\nštáte, v ktorom majú sťažovatelia miesto bydliska, oprávnená požadovať preukázanie\nrelevantných skutočností, pričom príslušná pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná\nrozhodujúce skutočnosti preukázať.\n\n23\n\nV posudzovanej veci z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že Sociálna\npoisťovňa, ústredie v súlade s čl. 76 ods. 4 základného nariadenia informovala na základe\npožiadavky ZUS poľskú inštitúciu listom č. 36968-2/2013BA z 25. júla 2013, že v prípade\nzamestnávateľov, medzi ktorými bol uvedený aj zamestnávateľ sťažovateľov, ide o firmy,\nktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky,\npričom ZUS oznámené skutočnosti listom č. 992900/502/32/2013 z 10. októbra 2013\nakceptovala.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,\nže Sociálna poisťovňa, pobočka a Sociálna poisťovňa, ústredie postupovala vo veciach\nsťažovateľov v úzkej súčinnosti so ZUS, a teda aj v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho\nnariadenia, je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd\npreto nemá dôvod do rozsudku sp. zn. 10 Sžo 56/2015 svojím rozhodnutím zasahovať,\npretože podľa jeho názoru medzi ich obsahom a obsahom základných práv garantovaných\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká\npríčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s prvou námietkou po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo\nnepovažoval za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti sťažovateľa 2\nako zamestnanca došlo, pričom zároveň označil dôkazy, ktoré považoval za relevantné,\na zvýraznil, aké závery pri aplikácii konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodil.\nÚlohou ústavného súdu nie je vo veci sťažovateľov opätovne vyhodnocovať dôkazy,\nprípadne prehodnocovať skutkový stav, ako to požadujú sťažovatelia vo svojich\nsťažnostiach.\n39. Ani námietku neúmerného zaťaženia sťažovateľov dôkaznou povinnosťou\nzo strany všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Už samotné vykonávacie\nnariadenie v čl. 16 ods. 1 a 6 ustanovuje osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých\nčlenských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia\ninformácie, teda samotná právna úprava ustanovuje takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju\n\n24\n\nčinnosť aj preukázať. Keďže v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia bolo základnou\notázkou to, či sťažovateľ 2\n\nna území Slovenskej republiky požíva status\n\nzamestnanca,\n\npredložiť,\n\nbolo\n\nich\n\npovinnosťou\n\nresp.\n\nnavrhnúť\n\ndôkazy,\n\nktoré\n\nby nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne vykonával\nprácu dojednanú v pracovných zmluvách uzavretých so svojím zamestnávateľom –\nsťažovateľom 1. Pokiaľ preto najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami „odobril“ postup\nsprávnych orgánov (Sociálnej poisťovne, pobočky a Sociálnej poisťovne, ústredia)\nv súvislosti s dôkaznou povinnosťou sťažovateľov, konal tak v súlade s procesno-právnymi\npredpismi uplatňovanými vo veciach sťažovateľov. Vzhľadom na uvedené je aj táto\nnámietka sťažovateľov nedôvodná.\n40. Ďalšia námietka sťažovateľov je založená na ich tvrdení, že najvyšší súd ako súd\nodvolací odmietol aplikovať v ich veciach základné nariadenie a vykonávacie nariadenie.\nNajvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou a v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomu\nuviedol, že keďže z kontrol vykonaných v sídle sťažovateľa 1 vyplynulo, že sídlo „uvedené\nvo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti“ a zároveň\nže tento „síce predložil formálne doklady, ako pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné\npásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce\nžalobcu 2, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca 2 vykonával prácu na určenom mieste“.\nNajvyšší súd taktiež uviedol, že v prípade ak zamestnávateľ „nespĺňa podmienky\nregistrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať\nlegislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrové sídlo alebo miesto podnikania“, čo\npovažoval najvyšší súd vzhľadom na výsledky kontroly práve za takýto prípad. Ďalej\nnajvyšší súd uviedol, že pre aplikáciu príslušných ustanovení základného nariadenia a\nvykonávacieho nariadenia musí byť splnený aj základný predpoklad, a síce reálny výkon\nčinnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, pričom v prípade sťažovateľa 2\nto nebolo preukázané.\nÚstavný súd k tomu dodáva, že formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13\nods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník\n\n25\n\nnenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora\nza zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti,\nteda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3\nzákladného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny.\nKeďže u sťažovateľa 1 neboli splnené základné kritéria sídla spoločnosti,\nako aj nebol u sťažovateľa 2\n\npreukázaný reálny (skutočný) súbeh dvoch činností\n\n(zamestnanie a samostatná zárobková činnosť) v odlišných členských štátoch, nemohli byť\nzároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia (čl. 13 ods. 3)\na v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z citovanej časti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné ustanovenia základného\nnariadenia a vykonávacieho nariadenia aplikovať bezdôvodne, ale pri ich výklade dospel\nk záveru, že v prípade sťažovateľa 2\n\nnebola naplnená hypotéza príslušných\n\nustanovení (právnych noriem), a teda neboli splnené podmienky na ich aplikáciu. Ústavný\nsúd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá indikovať,\nže došlo k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n41.\n\nK námietke\n\nnedodržania\n\nzákonnej\n\n60-dňovej\n\nlehoty\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nv administratívnom konaní sa vyjadril krajský súd v napadnutom rozsudku tak, že dal\nza pravdu sťažovateľovi 1 ako žalobcovi, avšak poukázal na to, že toto procesné pochybenie\nnemá vplyv na zákonnosť žalobami napadnutých rozhodnutí žalovanej.\nV tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na § 250i ods. 3 OSP, podľa ktorého\npri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliada len na tie vady\nkonania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia iba z tohto dôvodu by sťažovatelia\nnedosiahli priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. To, že najvyšší súd sa k tejto námietke\nopätovne nevyjadril, a keďže nedodržanie tejto lehoty nemá vplyv na zákonnosť\nnapadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredia a nič nemení na skutkových\n\n26\n\nzisteniach, neznamená ešte porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n42. Pokiaľ sťažovatelia vytýkali najvyššiemu súdu, že sa nevysporiadal\ns namietaným porušením princípu rovnakého zaobchádzania postupom príslušných\nsprávnych orgánov (keď v obdobných veciach, v ktorých je sťažovateľ 1 zamestnávateľom\niných zamestnancov poľskej štátnej príslušnosti, došlo k odlišnému postupu zo strany\nsprávnych orgánov), ako aj s tým, že vydaním rozhodnutí žalovanej došlo k neprípustnej\nretroaktivite (keď rozhodla o právach účastníka administratívneho konania spätne k inému\ndátumu, ako bol dátum vydania jej rozhodnutia), je pravdou, že najvyšší súd len stroho\nskonštatoval, že po preskúmaní administratívneho spisu nebolo preukázané, že by Sociálna\npoisťovňa, ústredie pri určení uplatniteľnej legislatívy postupovala inak k občanom Poľska\nako k iným fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátov Európskej únie,\na vo vzťahu k retroaktivite sa nevyjadril vôbec.\nVo vzťahu k uvedenému je potrebné poukázať na to, že najvyšší súd\nsa v preskúmavacom konaní vysporiadal so zásadnou otázkou nastolenou sťažovateľmi\nv podanej žalobe, či správne orgány rozhodli zákonným spôsobom o zániku sociálneho\npoistenia zamestnancov sťažovateľa 2\n\n. Povinnosťou všeobecných súdov bolo dať\n\nvyčerpávajúcu odpoveď na zásadné otázky žalobcom nastolené v žalobe.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv sebe zahŕňajú okrem iných záruk na odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nmusí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd je povinný reagovať na tie argumenty, ktoré sú z hľadiska\nvýsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní\n\n27\n\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,\nktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n43. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa vecou\nsťažovateľov riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne\nkonformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje\nrozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.\n44. Napokon v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať\nna rozhodnutie Súdneho dvora o predbežnej otázke položenej v iných konaniach\nv obdobných veciach, že táto námietka sa javí už na prvý pohľad ako neprípustná.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nNapriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nodvolanie, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.\nZ materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku\nv konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti\nsťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia\nani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými\nsúdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n45. Ústavný súd tak z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým\npostupom a rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu\n\n28\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n46. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je pri\nrozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov, resp.\nsprávnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje\nlen na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu\nsituáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva\nv konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať\npostup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,\nkeďže túto úlohu zákonodarca zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé\nprávne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.\nB.\n47. Vo veci sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2\n\nnajvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n\n10 Sžso 67/2015 z 29. marca 2017 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 S 49/2014\nz 20. mája 2015 v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej\nsa zrušenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie\n(vo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\n) bol rozsudok zmenený tak, že žaloba bola\n\nzamietnutá.\n48. Potvrdzujúca časť rozsudku najvyššieho súdu je založená na konštatovaní,\nže sťažovateľ 1 v konaní nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie\npráv svojho zamestnanca – sťažovateľa 2\n\n, na čo nebol aktívne legitimovaný.\n\nJedinou výnimkou bola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej Sociálna poisťovňa, pobočka,\nale ani Sociálna poisťovňa ,ústredie nerozhodli v zákonnej 60-dňovej lehote, ktorú však\nvšeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to, že toto preukázané porušenie\npráva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť vydaného\nrozhodnutia.\n\n29\n\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\nvychádzal najvyšší súd z toho, že keďže\n\nz kontrol preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov vykonaných u zamestnávateľa\n– sťažovateľa 1 nebolo preukázané, že tento reálne vykonával činnosť zamestnanca\nna území Slovenskej republiky, preto nemohol podliehať slovenským právnym predpisom\npodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a preto Sociálna poisťovňa, ústredie,\nako aj Sociálna poisťovňa, pobočka dospeli k správnemu záveru, že mu k 9. augustu 2013\nzaniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie, ako aj povinné poistenie\nv nezamestnanosti.\n49. Vo vzťahu k sťažovateľovi 1 treba z pohľadu ústavného súdu zásadne\nkonštatovať, že sťažovatelia v podanej sťažnosti s uvedeným rozhodujúcim záverom\nnajvyššieho súdu vôbec nijako nepolemizujú, a teda sa ani len nepokúšajú správnosť týchto\nzáverov napadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka\nvecného posúdenia ich práv, s ktorou sa však najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľovi 1\nnijako nezaoberal.\nNie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov\nvyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť\nsprávnosť záverov najvyššieho súdu.\n50. Vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa 1 treba zdôrazniť, že najvyšší súd\nsa uplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel\nk záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1. Za tohto stavu\nsa sťažovateľ 1 mal zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade\nna uplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú\nza možné s ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek\nmeritórne stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať,\nže pre úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľa 1 nie je možné správnosť\nzáverov najvyššieho súdu meritórne preskúmať.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2\n\nústavný súd odkazuje na odôvodnenie tohto\n\nrozhodnutia v bodoch 38 až 46.\n\n30\n\nIII.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39\nods. 1 a čl. 40, ako aj čl. 52 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkami najvyššieho súdu\n51. V súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý\nv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva, dedenie sa zaručuje.\nV súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\nV súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného\npoistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\nV súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné\nľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.\n52. Z obsahu sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia porušenie základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy namietajú v priamej príčinnej\nsúvislosti s namietaným porušením ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl.\n6 ods. 1 dohovoru.\n53. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnostiach\noznačenými postupmi a rozsudkami najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu\nzákladných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.\n54. Navyše, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1\nústavy a čl. 52 ods. 2 ústavy, je potrebné uviesť, že čl. 39 ods. 1 práve v spojitosti s čl. 52\nods. 2 ústavy sa vzťahuje iba na občanov Slovenskej republiky ako jedno zo sociálnych\npráv, ktoré im ústava garantuje. Keďže ide o právo ústavou výslovne priznané iba občanom,\nnemohlo dôjsť k jeho porušeniu vo vzťahu k sťažovateľom, ktorí sú poľskými štátnymi\nobčanmi.\n\n31\n\nTaktiež v súvislosti s touto časťou sťažností zdôrazňuje, že čl. 52 ods. 2 ústavy má\ncharakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky\norgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy\nimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o\nsťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto\nkonania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a\nzákladných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto\nkonaní uvažovať o porušení označeného článku ústavy len v spojení s porušením\nkonkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovaných prípadoch ústavný\nsúd nedospel k záveru o porušení žiadneho so sťažovateľmi označených základných práv\ngarantovaných ústavou, resp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť\nani k záveru o porušení čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nPokiaľ ide o právo na zdravie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy,\nústavný konštatuje, že v danom prípade sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkami\nnajvyššieho súdu nebola žiadnym spôsobom odopretá zdravotná starostlivosť, predmetom\nrozhodnutí všeobecných súdov nebolo posúdenie ich zdravotného stavu, preto v ich prípade\nabsentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva\npodľa čl. 40 a v sťažnosti označenými postupmi a rozsudkami najvyššieho súdu.\n55. Preto ústavný súd aj túto časť sťažností sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde pre neexistenciu priamej príčinnej súvislosti s označeným\npostupom a rozsudkami najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.\n56. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. októbra 2017\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "európske právo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8aea93a9-b529-43d7-80a2-5d6878a55cf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.547.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 547/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 547/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.547.2017.1"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}