{"guid": "ussr:efb9e74c-f318-42ba-b195-291201b409c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.572.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 572/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. 9. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 572/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.572.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-09-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/efb9e74c-f318-42ba-b195-291201b409c9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.572.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.572.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.572.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 572/2017-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra\n2017 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,\nGrösslingová 77, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom,\nFloriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 538/2015\nzo 4. mája 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016\ndoručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. (ďalej len\n„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 2. septembra 2016 vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 538/2015 zo 4. mája 2016\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky\núčastníčkou súdneho konania o zaplatenie sumy 2 734,95 €, ktorej zaplatenia sa domáhala\nod odporcu\n\na odporkyne\n\n(ďalej len „odporcovia“).\n\n3. Skutkový a právny základ sporu sťažovateľka v stručnosti takto definuje:\n«Sťažovateľ a odporcovia uzatvorili... 20.4.2006 úverovú zmluvu... . Sťažovateľ\nna základe uvedenej úverovej zmluvy (ďalej aj „zmluva“) poskytol odporcom finančné\nprostriedky ako medziúver v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné\nsporenie vo výške 3319,39 EUR. pri úrokovej sadzbe 9,80 % p.a. Zo strany odporcov došlo\nk porušeniu dojednaných zmluvných povinností, a to povinnosti splácať poskytnuté finančné\nprostriedky riadne a včas.\nZmluva uzatvorená medzi sťažovateľom a odporcami obsahovala rozhodcovskú\ndoložku, pričom v danom prípade uzatvárania zmluvy ako aj rozhodcovskej doložky\npostupoval sťažovateľ len v súlade so zákonom a povinnosťami, ktoré sú mu ukladané\npriamo zákonom. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase\nuzavretia zmluvy Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom\nneodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné\nspory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym\nrozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.\nTýmto súdom je Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (ďalej aj\n„SRS SBA“).\nPri uzatváraní prvého obchodu, ktorý v danom prípade predstavuje uzatváranie\nzmluvy je dané právo voľby o rozhodovaní prípadných sporov, t.j. je vždy už len\nna klientoch (odporcoch) ako spotrebiteľoch, či udelia súhlas s tým, aby prípadné spory\nz obchodného styku a spory z obchodov boli rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym\nrozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo nie. V prípade pozitívnej alebo\n\n2\n\nnegatívnej voľby sa táto voľba logicky následne prejaví aj v úprave vlastného textu úverovej\nzmluvy, čoho následkom je existencia zmluvy s rozhodcovskou doložkou vo vlastnom texte\nzmluvy, alebo bez rozhodcovskej doložky vo vlastnom texte zmluvy. Uvádzaný postup bol\nzo strany sťažovateľa dodržaný aj v tomto prípade, keď zohľadnil skutočnosť, že odporcovia\nv návrhu zmluvy o stavebnom sporení č. 25253725/7930 využili svoje právo voľby\na vyslovili súhlas o rozhodovaní prípadných sporov v rozhodcovskom konaní.\nOdporcovia si nesplnili povinnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy čo malo za následok,\nže na základe procesného úkonu sťažovateľa - žaloby (na v súlade so zmluvou dohodnutý\nrozhodcovský súd) bol vydaný rozhodcovský rozsudok Stálym rozhodcovským súdom\nSlovenskej bankovej asociácie...\nV rozhodcovskom konaní SRS SBA vydal rozsudok pod sp. zn. 11/2009 ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2010 a vykonateľnosť dňa 22.06.2010, pričom zaviazal\nodporcov uhradiť sťažovateľovi sumu 2734,95 EUR s príslušenstvom. Tento rozhodcovský\nsúd spor zo zmluvy riadne prejednal a rozhodol, pričom jeho právomoc nenamietali ani\nsamotní odporcovia. Rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie nevidel dôvody\nna neprejednanie predloženého sporu titulom nedostatku právomoci, a predmetný spor\nprávoplatne rozhodol. Voči rozhodcovskému rozsudku nebola zo strany odporcov podaná\nžaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom\nkonaní...\nNa základe skutočnosti, že odporcovia ako povinní z rozsudku SRS SBA uloženú\npovinnosť nesplnili, dňa 28.03.2012 podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie.\nSťažovateľ na základe vyššie uvedeného má za to, že postupoval v zmysle dojednaných\nzmluvných ustanovení, ako aj v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky.\nDňa 28.01.2015 vydal Okresný súd Galanta uznesenie sp. zn. 23Er/603/2012, ktorým\nexekúciu zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie bol jeho záver, že rozhodcovská doložka\nako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa naň\nprihliada tak, ako keby nebolo v zmluve vôbec uvedené.\nNa základe uvedeného sa sťažovateľ žalobou (návrhom na vydanie platobného\nrozkazu) zo dňa 09.03.2015 (doručeným súdu 12.3.2015) voči totožným odporcom domáhal\nzaplatenia sumy 2 734,95 EUR ako dlžnej istiny spolu s príslušenstvom na všeobecnom súde\n- Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“).\n\n3\n\nKonajúci okresný súd rozsudkom sp. zn. 17C/196/2016 z 23.6.2015 návrh zamietol\na odporcom nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval\nkrajský súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto ústavnou sťažnosťou\nrozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a odporcom náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal.»\n4. Dôvodom zamietnutia žaloby bol záver všeobecných súdov o premlčaní práva\nsťažovateľky, na ktoré všeobecné súdy prihliadli z úradnej moci [§ 5b zákona č. 250/2007\nZ. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)]\nv dôsledku toho, že uplatnením práva na rozhodcovskom súde a neskôr exekučnom súde\nnedošlo podľa ich názoru k spočívaniu premlčacej doby.\n5. Podľa názoru sťažovateľky je § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v rozpore\ns ústavným právom na prístup k nestrannému súdu – súd je totiž «pri aplikácii tohto\nustanovenia zjavne na strane spotrebiteľa, bez iniciatívy ktorého sám „vznáša“ námietku\npremlčania, a teda nie je nestranným. V rámci konania o súlade právnych predpisov\nbol v tomto smere podaný návrh Okresného súdu Košice II na vyslovenie nesúladu\ncitovaného ustanovenia...\nZ pohľadu sťažovateľa ide v prípade ustanovenia § 5b Zákona o ochrane\nspotrebiteľa o hmotnoprávne ustanovenie, pričom ho nie je možné aplikovať na právne\nvzťahy vzniknuté v minulosti.\n... sťažovateľ pripomína, že úverová zmluva s odporcami bola uzavretá ešte v roku\n2006. Obsah tohto ustanovenia reguluje hmotnoprávnym spôsobom spotrebiteľské vzťahy\nv tej miere, že upravuje režim uplatňovania nárokov v spotrebiteľských vzťahoch tak,\nže hmotno-právny inštitút premlčania podlieha súdnemu prieskumu ex offo, čo v prípadoch\nostatných\n\nsúkromnoprávnych\n\na\n\nverejnoprávnych\n\nvzťahoch\n\nneplatí.\n\nSúčasťou\n\nspotrebiteľského vzťahu (sporu) sa tak stáva súdny prieskum premlčania v prípade,\nak sa aktivuje uplatňovanie nárokov z takéhoto spotrebiteľského vzťahu v súdnej fáze.\nArgumentácia odvolacieho súdu zakladá tzv. nepravú retroaktivitu zákonného ustanovenia,\nčo je z pohľadu sťažovateľa v právnom štáte neprípustné, navyše ak je zakladaná\n\n4\n\nargumentáciou súdov, a nie intertemporálnymi ustanovenia dotknutých všeobecne\nzáväzných predpisov.\n... námietka premlčania v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilnom sporovom poriadku\nje kvalifikovaná ako hmotnoprávna námietka. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane\nspotrebiteľa je jedným so vzácnych prípadov, keď právny predpis umožňuje súdu nielen\nposudzovanie, či správanie toho ktorého účastníka konania koreluje so zákonným\npredpisom, ale priamo umožňuje korigovať hmotnoprávne práva a povinnosti. Svojim\ncharakterom je rovnaká napríklad možnosť súdu znížiť neprimerané vysokú zmluvnú pokutu\nvyjadrená v ustanovení § 545a Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste považujeme\nza hodné pozornosti, že k predmetnému zákonnému ustanoveniu účinnému od 01.01.2008\nsa viažu prechodné a záverečné ustanovenia (ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka),\nktoré výslovne uvádza jeho aplikabilitu.\nVo vzťahu k aplikabilite § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa by v rovine okamžitej\núčinnosti vznikla nepochopiteľná a neakceptovateľná diskrepancia vo vzťahu k účastníkom\nv jednotlivých súdnych konaniach, keď by výsledok konania závisel od prvku náhody\nv podobe vyťaženosti sudcu, resp. senátu a s tým súvisiaceho časového okamihu\nrozhodnutia... Názorová línia o procesnoprávnom charaktere ustanovenia § 5b Zákona\no ochrane spotrebiteľa nemôže byť v žiadnom prezentovaná ako ustálená, nakoľko\naj samotný prístup súdov všeobecnej sústavy súdnictva prezentuje názor opačný,\nnapr. v uznesení Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 3Co/494/2014-35...».\n6. Sťažovateľka je toho názoru, že „súd nemôže dotvárať právo spôsobom\nzasahujúcim do práv a právom chránených záujmov subjektov práva navyše v prípadoch,\nak zákonodarca žiadne intertemporálne pravidlo v zákonnej úprave neobsiahol.\n... Mlčanie zákonodarcu teda argumentum a contrario znamená, že účelom tejto\nprávnej normy bolo normovať predmetné vzťahy iba pro futuro. Žiadny právny predpis\nneustanovuje, že v prípade, ak zákonodarca o intertemporálnom charaktere zavádzaného\nustanovenia mlčí, znamená to de iure zavedenie tzv. nepravej retroaktivity.“.\n7. Na základe uvedených argumentov sťažovateľka tvrdí, že nesprávnou aplikáciou\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd nezákonne skúmal premlčanie uplatneného práva\n\n5\n\na následkom postupu súdu bolo zamietnutie žalobného návrhu, čím došlo k zásahu\ndo jej označených práv.\n8. Vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby sťažovateľka uvádza, že „výkladom\nrelevantných ustanovení o premlčaní krajský súd znemožnil akýmkoľvek spôsobom\nsťažovateľovi vymôcť svoju pohľadávku proti odporcom, a to napriek tomu, že sťažovateľ\npri jej uplatňovaní postupoval lege artis v súlade so zmluvným dojednaním a príslušnými\nprocesnými predpismi“.\n9. Krajský súd totiž podľa jej názoru ústavne nekonformné uzavrel, že sťažovateľka\nnepreukázala spočívanie premlčacej doby v čase, keď sa domáhala svojho práva\nna rozhodcovskom súde. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý\nokrem iného uviedol, že „sťažovateľ ako veriteľ mal predvídať, že rozhodcovská doložka\nbude raz vyhlásená za neplatnú, mal predpokladať, že takéto konanie prebehne nezákonne,\na keďže sa v takomto nezákonnom konaní nemalo ani pokračovať, nemohla ani premlčacia\ndoba spočívať“.\n10. Takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom sa súd odvoláva na neschopnosť\njednej strany predpokladať určité skutočnosti, ktoré sa môžu stať v budúcnosti,\nje v právnom štáte podľa názoru sťažovateľky „neakceptovateľné. Obzvlášť v prípade,\nak sťažovateľ uplatnil pohľadávku na súde, ktorý pokladal za vecne príslušný, na základe\nv tom čase platne uzavretej rozhodcovskej doložky - ktorú podľa zákona o bankách musel\nodporcom pri uzavretí úverovej zmluvy ponúknuť (!) - a následne v konaní riadne\npokračoval podaním návrhu na vykonanie exekúcie.“.\n11. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie o spočívaní\npremlčacej doby v prípade neplatnej rozhodcovskej doložky priložila kópiu rozsudku\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 ICdo 41/2014 z 30. júna 2016 a žiada,\naby jeho závery boli pri rozhodovaní o jej sťažnosti „zohľadnené“.\n\n6\n\n12. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje rozhodnúť nálezom, v ktorom\nústavný súd vysloví porušenie jej v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy\na práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov\nkonania.\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,\n\n7\n\nči preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto\npreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda\nmôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad\na bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\n16. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia\npriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane\na namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane\ndruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným\npostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ\nnamieta,\n\nvysloví\n\nzjavnú\n\nneopodstatnenosť\n\nsťažnosti\n\na túto\n\nodmietne\n\n(obdobne\n\nnapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n17. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky v úvode konštatuje,\nže ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n\n8\n\nK charakteru a aplikovateľnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa\n18. Krajský súd v napadnutom rozsudku ozrejmil sťažovateľke, prečo okresný súd\nsprávne aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinný od 1. mája 2014 na jej právny\nvzťah, ktorý vznikol pred jeho účinnosťou, keď uviedol, že jej nebolo možné dať za pravdu\nv tom, že „prvostupňový súd nesprávne na vec aplikoval § 5b Zákona o ochrane\nspotrebiteľa, v dôsledku čoho potom nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania\nuplatneného nároku s tým, že ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania\n1.5.2014. Tým nastolil otázku, či ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa...\nzavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z. z. je možné aplikovať i na právne vzťahy, ktoré\nvznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014. pričom dospel k rovnakému záveru\nako súd prvostupňový, že áno.\nZodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel\nmedzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný,\npravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom\nprípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu\nrozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter\nprocesnoprávny a to bez ohľadu na to. že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise.\nKeďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej\npôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability\ntohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa\nmá procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,\nmá súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti\ntohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy.\nVzhľadom na to prvostupňový súd vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po\núčinnosti novelizovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý\nnadobudol účinnosť dňom 1. 5. 2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v\nkonaní aplikoval.“.\n19. Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch\nzo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva,\n\n9\n\nna oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo\nna inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie\npredávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto\nskutočností dovolával.\n20. Toto ustanovenie bolo do zákona o ochranu spotrebiteľa vnesené novelou,\nzákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní\nslužieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo\nprevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Dôvodová\nspráva k napadnutému ustanoveniu znie: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe\nsa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov\nposudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky\nuplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.“ Napadnutá úprava bola súčasťou\nširšieho balíka pro-spotrebiteľských opatrení.\n21. Citované ustanovenie je v istom zmysle neostré a má taký záber, že vyvoláva\npre prax množstvo interpretačných otázok [Maliar, M. Po prednese právneho zástupcu\nžalobcu bolo vyhlásené uznesenie: „Súd (v mene dlžníka) vznáša námietku premlčania\nžalobcom uplatneného nároku“ In: http://www.lexforum.cz/495].\n22. Predmetná vec je charakteristická tým, že sa súdy v množstve živých konaní\nmuseli vysporiadať zvlášť s otázkou časovej pôsobnosti napadnutej normy. Vychádzajúc\nz absencie intertemporálnych ustanovení a z názoru, že premlčanie má hmotnoprávnu\npodstatu, niektoré súdy rozhodovali tak, že napadnutá norma sa neaplikuje v konaniach,\nktoré začali pred zmenou právnej úpravy (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3 Co 494/2014-35), ale aj naopak (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n7 Co 116/2015), pričom v tomto uznesení odkázal odvolací súd na stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa, v ktorom bol prijatý záver, že toto ustanovenie je možné aplikovať\naj na konania začaté pred jeho účinnosťou., t. j. aj na konania začaté pred 1. májom 2014.\n\n10\n\n23. Proti názoru o jeho neaplikácii na konania začaté pred zmenou právnej úpravy\nsa vymedzili jednak teoretici, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“). Doc. Števček akcentuje procesnoprávny charakter ustanovenia a okamžitý účinok\nprávnej úpravy v prípade chýbajúcich intertemporálnych ustanovení (ŠTEVČEK, M. Zákon\na sudcovia; k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In: Justičná revue.\n2015, roč. 67, , č. 3, s. 357 – 367.). Najvyšší súd rozhodol o svojom pohľade na aplikáciu\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa menej priamočiaro, ale jednoznačne. Generálny\nprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal niekoľko\nmimoriadnych dovolaní proti rozsudkom všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté\nžaloby o plnenie dlhu, pretože súdy neakceptovali dohody o uznaní dlhu, a v novom\npremlčaní pre rozpor s dobrými mravmi. Najvyšší súd tieto mimoriadne dovolania zamietol\nbez toho, aby sa zaoberal meritom vecí, pretože by nemohli viesť k zlepšeniu právnej\npozície žalobcu z dôvodu, že aj v prípade uznania argumentácie generálneho prokurátora\nby pri opätovnom prejednaní bola žaloba opäť zamietnutá, a to na základe § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015\n(ktorý bol akceptovaný aj uznesením ústavného súdu III. ÚS 194/2016; obdobne\n8 MCdo 13/2014\n\na II. ÚS\n\n729/2015,\n\npozn.)\n\nskonštatoval:\n\n«Zrušenie\n\nrozhodnutia\n\nnapadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné\na vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť\nprocesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné\nrozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie\nnovým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého\nrozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej\nmedzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť\nna ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné\nrozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť\npostupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné\nrozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie. V preskúmavanom prípade je - aj bez\nvyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom,\nže premlčanie\n\npráva\n\nmalo\n\nbyť\n\nposudzované\n\npodľa\n\nustanovení\n\nObchodného\n\n(a nie Občianskeho) zákonníka -, zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym\n\n11\n\ndovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel\nby prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,\npričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný\nprihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež\nzohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto\nustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú,\nnemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne\nvzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade\nzrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)\nposudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku\nčoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení\ns § 243b ods. 1 O.s.p.).»\n24. Z uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj z ďalších rozhodnutí nižších\nsúdov (www.justice.gov.sk) vyplýva, že sa ustálil právny názor, podľa ktorého sa § 5b\nzákona o ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred prijatím novej právnej\núpravy.\n25. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že v teórii ústavného práva\ni v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,\nčo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú\ns ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.\nÚstavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný\nsúd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.\n26. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny\npredpis.\n\n12\n\n27. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný\nsúd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V konaní\no sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je\noprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je\nvyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd\nuž viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť\nv inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08, II. ÚS 287/2016).\n28. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia\nsťažovateľky o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný\nsúd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože krajský súd\naplikoval platný a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu\nz dôvodu tvrdených účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní\no individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale len v konaní o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ústavy.\n29. V prípade, ak by krajský súd považoval relevantné ustanovenie za protiústavné,\nbolo v jeho právomoci predložiť ústavnému súdu podľa v tom čase platného § 109 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.\nUrobil tak až Okresný súdu Košice II, ktorý navrhol vysloviť nesúlad § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Predmetné konanie je vedené pod sp. zn.\nPL. ÚS 11/2016, pričom návrh bol prijatý na ďalšie konanie. Na tento návrh poukazuje\nv sťažnosti aj samotná sťažovateľka.\nK spočívaniu premlčacej lehoty\n30. Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že základnou podmienkou,\naby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil\nbuď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým\nmôže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) i rozhodcovský súd. Zo zmluvy\n\n13\n\no úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcami 27. apríla 2006 vyplynulo,\nže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, bola uvedená\nako súčasť zmluvy o úvere. Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že „prípadné\nspory vzniknuté z obchodu budú rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní\nprostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zák. č. 510/2002 Z. z.\no platobnom styku. Poberateľ úveru vyjadruje súhlas s návrhom stavebnej sporiteľne\nna riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“.\nTakto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňovala podľa názoru krajského\nsúdu spotrebiteľovi „v prípade podania žaloby dodávateľom, dosiahnuť rozhodovanie\nsporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,\npretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy, ktorá je\ndodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani\nrozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.\nV skúmanom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola\nindividuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej\ndoložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné odvodiť, že navrhovateľom\nbol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkom a títo mali možnosť jeho\nnávrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka\nje súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžníci nemali možnosť uzatvorenie\nrozhodcovskej doložky ovplyvniť.“. Krajský súd bol toho názoru, že len v prípade,\nak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ\nbol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Ďalej krajský súd\npoukázal na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za individuálne dojednané\nzmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť\nsa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom ak dodávateľ\nnepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom\nsa nepovažujú za individuálne dojednané. Dôkazné bremeno o individuálnom dojednaní\nrozhodcovskej doložky so spotrebiteľom podľa krajského súdu „spočíva na navrhovateľovi,\ntento však v tomto smere v rámci podaného odvolania nepredložil žiadne dôkazy,\nani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu\ns odporcami na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní.\n\n14\n\nV porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej\ndoložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom\nchránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový\nkvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne\nspotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda\nzo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov\nmedzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať,\nže spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný\nneskorší rozhodcovský proces neuvedomuje.\nRozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť\nna obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,\nktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy,\nje pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery\nje rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem\ntoho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,\nale na začiatku zmluvného vzťahu.“.\nRozhodcovská doložka v danom prípade má podľa názoru krajského súdu síce\ncharakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi dáva na výber\nmedzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade podania žaloby\ndodávateľom „je daná právomoc výlučne určeného rozhodcovského súdu, čo zakladá\nnerovnováhu v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade),\npretože ten je v tom prípade povinný podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.\nV prevažnej väčšine prípadov, je žalobcom z úverovej zmluvy práve dodávateľ. Možnosť\nvoľby je tak pre spotrebiteľa len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské\nžaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský súd.“.\nKrajský súd ďalej v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. IV.ÚS 55/2011 z 24. februára 2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko,\nže „pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu\nspotrebiteľa\n\ndosiahnuť\n\nrozhodovanie\n\nsporu\n\nštátnym\n\nsúdom,\n\nak\n\ndodávateľ\n\npred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči\n\n15\n\nsa dobrým mravom a výkon práva povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,\nresp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52\na nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady\n93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu\npríslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo“.\nV rámci uvedenej argumentácie bol krajský súd toho názoru, že „zmluvná\npodmienka obsiahnutá v úverovej zmluve účastníkov v podobe rozhodcovskej doložky,\npodľa ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred vybraný\nrozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných\nstrán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú\nmusí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom\nmusí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.\nPretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle\n§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského\nsúdu v danej veci konať a rozhodnúť.“ Inak povedané krajským súdom, „predmetný Stály\nrozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, nebol príslušným\norgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho podaním návrhu\nna začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť\nk zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty.“.\n31. Z uvedeného možno zhrnúť, že krajský súd bol v zásade toho názoru,\nže premlčacia doba neplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým\nje rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej prerokúvanej veci bola exekúcia vedená\nna okresnom súde pod sp. zn. 23 Er 603/2012 zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka\nako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, a preto sa na ňu\nprihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. Preto ak sťažovateľka uplatnila svoje\nprávo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský\nrozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho\nzákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho,\naby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným\n\n16\n\norgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského,\ntak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia.\n32. Odlišná situácia nastáva podľa ústavného súdu v prípade, ak rozhodcovský\nrozsudok bol zrušený podľa § 43 ods. 1 v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní,\nkeď podľa § 19 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní podanie žaloby na rozhodcovský\nsúd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom rozhodcovského konania, ak rozhodcovský\nsúd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd.\n33. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský\nrozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet\nsporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe\nalebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.\n34. Preto v zmysle citovaného podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaký\núčinok, ako keby bola žaloba podaná na príslušný všeobecný súd bez ohľadu na platnosť\nalebo neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá sa stáva predmetom posúdenia\nči už rozhodcovského súdu, alebo všeobecného súdu. Pokiaľ účastník rozhodcovského\nkonania využije možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom\npodaním žaloby, toto konanie v zásade môže skončiť buď zamietnutím jeho žaloby, alebo\nzrušením rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok zrušený z dôvodov\nneplatnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,\npo zrušení rozhodcovského rozsudku pokračuje všeobecný súd v konaní o pôvodne podanej\nžalobe na rozhodcovskom súde. Ide teda o jednotné konanie začaté podaním žaloby\nna rozhodcovskom súde, ktoré bude ukončené až rozhodnutím všeobecného súdu v súdenej\nveci. Uvedené vylučuje plynutie premlčacej lehoty počas vedeného rozhodcovského\nkonania a následného vedenia občianskeho súdneho konania. Od podania žaloby\nna rozhodcovskom súde začne premlčacia doba spočívať a spočíva do právoplatného\nskončenia veci na všeobecnom súde.\n\n17\n\n35. Preto právo veriteľa v prípade, ak rozhodcovská doložka bola vyhlásená\nza neprijateľnú podmienku, a preto je neplatným zmluvným dojednaním podať žalobu\nna príslušnom súde, bude premlčané, lebo neexistuje mechanizmus (procesný postup)\npre ďalší postup vo veci, a to už formou postúpenia veci inému príslušnému orgánu na\nďalšie konanie, alebo formou klauzuly obdobnej § 19 zákona o rozhodcovskom konaní;\nzachovanie účinkov podanej žaloby a spočívanie plynutia premlčacej doby tak nie je\npre tento prípad nikde zakotvený, preto neostáva ústavnému súdu nič iné len konštatovať,\nže účinky spočívania nenastávajú (m. m. odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu Milana\nĽalíka k nálezu sp. zn. I. ÚS 547/2012).\n36. Sťažovateľka vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby v prípade neplatnej\nrozhodcovskej doložky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n29 ICdo 41/2014 z 30. júna 2016, zo záverov ktorého vyplýva, že aj v prípade,\nak rozhodcovské konanie skončilo rozhodcovským rozsudkom, ktorý formálne nadobudol\nprávoplatnosť a mal sa stať vykonateľným, ale ktorý bol exekučným súdom vyhlásený\nza taký, ktorý nemá právne účinky, pretože bol vydaný mimo rámec právomoci rozhodcu,\ndochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby. K tejto argumentácii ústavný súd\npoznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť\nnevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky,\npokiaľ je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej argumentácii. Napokon\nz postavenia ústavného súdu vyplýva, že ani v prípadne existencie obsahovo odlišnej\njudikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov\nv Slovenskej republike (obdobne I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011,\nIII. ÚS 492/2012).\n37. Ústavný súd aplikujúc už uvedené východiská na napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti\na je ústavne\n\nakceptovateľné.\n\nNezistil\n\nexistenciu\n\nskutočností\n\nsvedčiacich\n\no\n\ntom,\n\nže by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel\npráva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,\nku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah\n\n18\n\nsťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol\nspôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil\nna základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je\noprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa\nkonanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť\nsama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva\n(napr. II. ÚS 54/02).\n38. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu\npresvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje\nna konštatovanie, že v tomto ohľade dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti\njej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových okolností\nveci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných\nmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný\nnahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).\n39. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti\ns napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,\naby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako\nzákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod\nzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv\n(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru\nústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť\nporušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch\ns požiadavkami účastníka konania.\n40. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\n\n19\n\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako\nEurópsky súd pre ľudské práva judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere\nuvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).\nJudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva\nna spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry\nústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\n41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného\nprerokovania veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n42. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd napadnutým rozsudkom\nzasiahol do jej práva vlastniť majetok, ústavný súd uvádza, že keďže právny názor\nkrajského súdu nepovažoval za arbitrárny, svojvoľný a jeho napadnutý rozsudok za taký,\nktorý by popieral účel a zmysel právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením označených práv sťažovateľa hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky\nodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n20\n\n43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,\nvrátenie veci mu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. septembra 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:038fbab4-0f3e-446d-9749-992355fdedb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1"}, {"guid": "ussr:5173fa28-cd58-4d54-8fcd-ad64958db9e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.287.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 287/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 287/2016 z 7. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.287.2016.1"}, {"guid": "ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-24", "citacie_n": 340, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729"}, {"guid": "ussr:9c426313-4d35-408c-a26b-410efcf331fc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 492/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 492/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c426313-4d35-408c-a26b-410efcf331fc"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:d54082fb-cdcb-4463-9fdf-bdac3f3d72a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 54/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 54/08 z 14. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-14", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54082fb-cdcb-4463-9fdf-bdac3f3d72a7"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:bcdd941f-49f5-4b69-86ab-62505e8b5b6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 244/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 244/04 z 18. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-18", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcdd941f-49f5-4b69-86ab-62505e8b5b6f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:9c050c69-2c11-4d48-89bd-3d6669a2b999", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/02 z 13. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-13", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c050c69-2c11-4d48-89bd-3d6669a2b999"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "15ea9a01-81ea-4b55-9136-7d67a7c78a75:4c4e694d-fc1e-4504-8508-b098083bbede", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1", "spisova_znacka": "3MCdo/12/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 560, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1"}, {"guid": "2861de6c-ab39-4100-94fd-742da111c186:9caab8f3-99f3-4b75-952c-f96682d21ad0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2315205036.1", "spisova_znacka": "25Co/538/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/538/2015 z 3. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-05-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2315205036.1"}], "citovane_v": []}