{"guid": "ussr:142047fe-97ee-4a3b-aa9d-5bc342767c2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 566/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 566/2016 z 14. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. februára 2017, sp. zn. III. ÚS 566/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-02-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/142047fe-97ee-4a3b-aa9d-5bc342767c2d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2016.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 566/2016-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa\nTkáčika o sťažnosti notára\n\n,\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\n,\nMgr.\n\nMichalom\n\nKičom,\n\nPrievozská 4/B, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 7 Sžo 47/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo notára\n\n, na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 47/2014 a jeho rozsudkom\nz 25. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 47/2014\nz 25. februára 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť notárovi\n\n, trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri\neur a sedemdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Michala Kiču,\nPrievozská 4/B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 566/2016-21 z 13. septembra 2016 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť notára\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nv\n\nkonaní\n\nvedenom\n\npod sp. zn. 7 Sžo 47/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 142/2011 z 10. apríla 2014 v súlade s § 250j ods. 2 písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku zrušil na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ministerstvo vnútra“ alebo „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. SLV-OLVS-103/2011\nz 28. júla 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra z 28. júla 2011“) a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, súčasne žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania\na trov právneho zastúpenia.\n\n2\n\n3. Rozhodnutím ministerstva vnútra z 28. júla 2011 minister, rozhodujúc o rozklade\npodanom sťažovateľom proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nPrezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej\njednotky finančnej polície (ďalej len „finančná polícia“ alebo „prvostupňový správny\norgán“, v citáciách aj „spravodajská jednotka“) sp. zn. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008\nz 24. septembra 2008, zmenil prvostupňové správne rozhodnutie tak, že sťažovateľovi uložil\npokutu vo výške 6 638,78 € za porušenie povinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a)\na § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 367/2000 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej\nčinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného\ndo 31. augusta 2008 (ďalej len „zákon č. 367/2000 Z. z.“), ktoré spočívalo v tom, že ako\npovinná osoba podľa § 3 písm. g) zákona č. 367/2000 Z. z. od 15. januára 2005\ndo 12. marca 2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii príjmov\nz trestnej činnosti (ďalej len „program vlastnej činnosti“) vypracovaný v súlade s § 6 ods. 1\npísm. a) zákona č. 367/2000 Z. z., ako aj v tom, že v rámci kontroly začatej 12. marca 2008\naž do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti\nvyplývajúce zo zákona č. 367/2000 Z. z., a tiež ignorovaním požiadaviek finančnej polície\nneumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu,\nv dôsledku čoho neumožnil finančnej polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a) zákona\nč. 367/2000 Z. z.\n4. Krajský súd v rámci správneho prieskumu vyhodnotil z obsahu administratívneho\nspisu skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu rozhodnutia ministerstva z 28. júla 2011\na konštatoval, že viaceré výzvy zaslané sťažovateľovi boli bez konkrétnej špecifikácie\nna predloženie požadovaných listín oprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že v danom\nprípade išlo o rozpor, keď na jednej strane bolo potrebné chrániť záujmy štátu a zabezpečiť\nochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na strane druhej stála povinnosť\nnotára ustanovená v zákone Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch\na notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj v Etickom\nkódexe notára zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako dôverník svojho\nklienta je viazaný mlčanlivosťou, bol krajský súd toho názoru, že notár nemôže využívať\ndôverné informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže vyzradiť\n\n3\n\nlen so súhlasom klienta alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti\nobsahuje Notársky poriadok.\nKrajský súd napriek tomu, že nespochybnil právny záver finančnej polície, ako aj\nministerstva vnútra o povinnosti notára poskytnúť súčinnosť pri ochrane pred legalizáciou\npríjmov z trestnej činnosti, bol toho názoru, že v záujme zachovania mlčanlivosti\no skutočnostiach týkajúcich sa klientov by sťažovateľ ako notár mal vedieť, akých listín\na ktorých skutočností sa správny orgán domáha.\n5. V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo\nsporné posúdenie rozsahu povinnosti mlčanlivosti uloženej notárovi vo vzťahu k povinnosti\nposkytnúť finančnej polícii dôkazy a listiny preukazujúce plnenie povinnosti notára\npredložiť údaje o obchodných operáciách, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie,\npričom sťažovateľ tvrdil, že rozsah žiadosti správneho orgánu o poskytnutie údajov\na dokladov pre účely preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby bol nedostatočne\nidentifikovaný.\n6. Finančná polícia a napokon aj ministerstvo vnútra podľa sťažovateľa opakovane\nuvádzali, že „pojem obchodná operácia (ktorá sama o sebe nie je neobvyklou obchodnou\noperáciou) je potrebné vyvodiť analogicky z obsahu pojmu neobvyklá obchodná operácia\n(§ 4 zákona). Takto vymedzený pojem upravuje kvalitu a rozsah požadovaných informácií\na podkladov a nie je potrebné nijakým ďalším spôsobom požadované informácie na účely\nkontroly konkretizovať.“. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, finančná polícia bola podľa jej\nnázoru „oprávnená aj na účely kontroly požadovať sprístupnenie aj takých údajov a listín,\nktoré podľa názoru povinnej osoby nedokumentujú neobvyklú obchodnú operáciu, nakoľko\nbez posúdenia ich obsahu nedokáže určiť, či si povinná osoba plní svoje povinnosti podľa\nzákona. Spravodajská jednotka bola podľa jej názoru nielen za účelom samotnej ochrany\npred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, avšak už aj len za účelom kontroly plnenia\npovinností povinných osôb oprávnená nahliadať do všetkých listín a nosičov informácií,\nktoré zachytávajú obchodné operácie (v pomeroch sťažovateľa sa jedná o notárske\nzápisnice vymedzené dátumom ich spísania od 15. 1. 2005 do 12. 3. 2008 bez ohľadu na ich\nsubsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá operácia). Preto pokiaľ\n\n4\n\nsťažovateľ nevyhovel opakovaným výzvam na preukázanie plnenia povinností a neumožnil\nspravodajskej jednotke výkon kontroly a preverenia plnenia povinností sprístupnením\npožadovaných listín a informácií v sídle svojho úradu, závažným spôsobom porušil\npovinnosti uložené mu zákonom č. 367/2000 Z. z., čím sa dopustil správneho deliktu a preto\nmu pokuta bola uložená dôvodne a v súlade so zákonom.“.\n7. Sťažovateľ ako povinná osoba sa odvolával na zákonom ustanovenú povinnosť\nmlčanlivosti, pre ochranu ktorej je potrebné presne zo strany finančnej polície vymedziť\na konkretizovať obsah ňou požadovaných údajov a listín. Sťažovateľ nepovažoval ich\nvymedzenie prostredníctvom pojmu «„obchodná operácia“ (na účely splnenia povinnosti\nidentifikácie)», ktorý považuje za právne neurčitý, ponechaný bez legálnej definície,\nza nedostatočný na prelomenie nemu zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti.\nSťažovateľ vyhlásil, že «pri výkone svojej notárskej činnosti nezaznamenal žiadnu\nneobvyklú finančnú operáciu alebo úkony smerujúce k legalizácii príjmov z trestnej\nčinnosti, pričom keďže samotný zákon ponecháva konkrétne posúdenie jednotlivých\noperácií na samotných povinných osobách, toto jeho vyhlásenie považoval za dostatočné.\nDomnieval sa preto, že bez vyhovenia jeho požiadavke na upresnenie požadovaných\ninformácií a listín a poskytnutie definície pojmu „obchodná operácia“ nedošlo k\nprelomeniu jemu zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti, a preto mu spravodajskou\njednotkou uložená pokuta byť nemala, nakoľko z jeho strany nedošlo k mareniu výkonu\nkontroly.».\n8. Na základe odvolania ministerstva vnútra najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nzmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 142/2011 z 10. apríla 2014 tak, že žalobu\nsťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra z 28. júla 2011\nzamietol a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.\n9. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a rozhodnutím najvyššieho\nsúdu boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právo podľa\ndohovoru, a to najmä tým, že „(i) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra\nvnútra zvolil svojvoľný a arbitrárny výklad právnych predpisov k otázke stretu povinnosti\n\n5\n\nmlčanlivosti notára a jeho povinností na úseku boja proti legalizácii príjmov z trestnej\nčinnosti, (ii) neprihliadol na závažné procesné vady, ktoré sa vyskytli v správnom konaní\na na ktoré sťažovateľ poukazoval a napokon (iii) sa presvedčivým spôsobom nevysporiadal\ns námietkami sťažovateľa“.\n10. Pre posúdenie, či sťažovateľ svojím konaním porušil zákon, bol podľa\nsťažovateľa najvyšší súd povinný vykonať „vecný výklad ustanovení § 6 zákona\nč. 367/2000 Z. z. ako aj § 39 Notárskeho poriadku a na ich kolíziu poskytnúť uspokojivú\nodpoveď“.\n11. V rámci posúdenia splnenia povinnosti všeobecného súdu vykonávať výklad\nprávnych predpisov ústavne-konformným spôsobom je potrebné sa podľa sťažovateľa\nzamerať na „dôsledky vo sfére základných práv, ku ktorým súdom vykonaný výklad vedie.\nSťažovateľ sa ako notár dostal do stretu plnenia dvoch zákonom ustanovených povinností,\npovinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k svojim klientom podľa § 39 Notárskeho poriadku\nna jednej strane a povinnosti súčinnosti poskytnúť listiny a údaje spravodajskej jednotke pri\nvýkone kontroly plnení povinnosti podľa § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. na druhej strane,\npričom množina nosičov informácií a samotných informácií, ktoré sú na jednej strane\nchránené povinnosťou mlčanlivosti a na druhej strane žiadané pre policajný orgán, je\nrovnaká... Sťažovateľ uprednostnil zachovanie povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu ku svojim\nklientom. Za jeho postup bol policajným orgánom sankcionovaný, nakoľko ním podľa jeho\nnázoru porušil zákon, kedy mal spomedzi uvedené zákonom kladené povinnosti preferovať\nplnenie súčinnosti pre policajný orgán. Tento výklad právnych predpisov aproboval ako\nústavne-konformný aj najvyšší súd v napádanom rozsudku.“.\n12. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, sťažovateľ rezultuje, že v prípade, ak by ako\npovinná osoba vyhovel požiadavkám finančnej polície počas kontroly plnenia povinností\npodľa zákona č. 367/2000 Z. z. na jeho notárskom úrade v období roku 2008, došlo by\n„k neprípustnému zásahu do práva bližšie neurčeného okruhu jeho klientov na súkromie,\na to sprístupnením údajov a listín, na ktoré sa vzťahuje notárovi uložená povinnosť\nmlčanlivosti, nakoľko tento zásah je zásahom do základného práva klientov na súkromie,\n\n6\n\nbol by vykonaný štátnym orgánom, a v teste prípustnosti by neobstál z hľadiska legality pre\núplnú absenciu účinných procesných mechanizmov kontroly, ako ani z hľadiska\nproporcionality zásahu, keďže plošný výkon kontroly je neprípustný a sledovaný účel by\nbolo možné dosiahnuť aj pri menej intenzívnom zásahu do práv tretích osôb“.\n13. Sťažovateľ preto zastáva názor, že pokiaľ „odmietol vyhovieť nezákonnej výzve\npolicajného orgánu vedúcej k porušeniu jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, nemohol\nsa dopustiť protiprávneho konania spočívajúceho v marení kontroly vykonávanej zo strany\npolicajného orgánu, nakoľko žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej\nvýzve policajného orgánu, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch (medzi ktoré\nsa samozrejme primárne zaraďuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).\nVoči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť administratívnu povinnosť založenú\nna nerešpektovaní takejto výzvy.“.\n14. Podľa názoru sťažovateľa ak správny súd v rámci súdneho prieskumu správneho\nrozhodnutia vykonal „taký výklad právnych predpisov, ktorý vedie k aprobovaniu\nnezákonného zásahu nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný\ns povinnosťou ústavne-konformného výkladu právnych predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu\naprobovaniu nezákonne uloženej sankcie sťažovateľovi, porušil tým správny súd základné\nprávo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky\nv rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj v rovine práva na účinný\nprostriedok súdneho prieskumu správnych rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Takéto porušenie základných práv sťažovateľa odôvodňuje zrušenie vytknutou\nvadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným spôsobom tento nezákonný zásah do práv\nsťažovateľa zhojiť nemožno.“.\n15. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\n\n7\n\npod sp. zn. 7 Sžo 47/2014 a jeho napadnutým rozsudkom, toto rozhodnutie zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie, a taktiež mu priznal trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €.\nII.\n16. Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde\npredložil 2. novembra 2016 vyjadrenie č. k. KP 3/2016-70 k sťažnosti, v ktorom sa\npridržiava dôvodov sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a v podstate\nzhrňuje rozsudok vo veci samej. V závere vyjadrenia najvyšší súd konštatuje, že napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu je «riadne zdôvodnený, najvyšší súd dal dostatočné odpovede\nna všetky relevantné námietky sťažovateľa a ani nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti.\nPostup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa\npreto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade\npreto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010,\nč. k. II. ÚS 508/2010-15) „skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho\nsúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny\nnázor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie\nprávneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol\nnahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam.“».\nZohľadňujúc už uvedené, najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel\na vo veci vyhlásil nález, že „základné práva sťažovateľa v danej veci porušené neboli“.\n\n8\n\n17. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2016,\nv ktorom uviedol, že sa „aj vo svetle podaného písomného vyjadrenia najvyššieho súdu\npridržiava svojej sťažnosti a v celom rozsahu na nej zotrváva. Nakoľko písomné vyjadrenie\nporušovateľa predstavuje v podstate zhrnutie jeho rozsudku vo veci samej, nebolo spôsobilé\nvyvrátiť dôvodnosť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa.“.\nĎalej sa v ňom uvádza, že najvyšší súd v písomnom vyjadrení „nijakým spôsobom\nnereflektoval vytýkanú ústavnú neudržateľnosť ním vykonaného výkladu ohľadom konfliktu\npovinností sťažovateľa ako notára, a to povinnosti poskytnutia súčinnosti spravodajskej\njednotke finančnej polície na jednej strane a povinnosti zachovania mlčanlivosti na strane\ndruhej.\n(4) Sťažovateľ len pripomína, že konflikt oboch jeho povinností vyplýval\nz nezákonného rozsahu spravodajskou jednotkou požadovaných informácií, ktorá za účelom\nkontroly povinností sťažovateľa nahlasovať neobvyklé finančné operácie podľa zákona\nč. 367/2000 Z. z. v rámci prehliadky v sídle jeho notárskeho úradu požadovala\nsprístupnenie všetkých notárskych zápisníc vyhotovených sťažovateľom od 15. 1. 2005\ndo 12. 3. 2008 bez ohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo\nneobvyklá operácia. Sťažovateľ, poukazujúc na svoju povinnosť mlčanlivosti a zjavný exces\nv rozsahu požadovaných údajov, odmietol sprístupniť chránené údaje o svojich klientoch\nbez zákonného podkladu. V danom prípade je totiž zrejmé, že plošným sprístupnením\nvšetkých notárskych zápisníc spísaných na jeho notárskom úrade odo dňa vzniku až\ndo začatia výkonu kontroly by došlo k sprístupneniu masívneho počtu údajov, ktorých\nsprístupnenie zákon č. 367/2000 Z. z. vôbec nepredpokladal, a to ani pri ohlasovaní\nneobvyklých obchodných operácií, tobôž už nie za účelom výkonu kontroly plnenia\nadministratívnych povinností sťažovateľa.\n(5) Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojej sťažnostnej argumentácii\nvystavanej na aplikácii o. i. rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, a to ESĽP vo veci\nMichaud proti Francúzsku, rozsudok z 6. 12. 2012, č. 12323/1, resp. nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 25. 4. 2015 sp. zn. PL. ÚS 10/2014, uvedenej v jeho ústavnej\nsťažnosti v bodoch 41 až 48, a pre prehľadnosť ju na tomto mieste nebude opakovať.\nSťažovateľ argumentuje, že v prípade, ak by sťažovateľ ako povinná osoba vyhovel\n\n9\n\nnezákonným požiadavkám spravodajskej jednotky ako policajného orgánu počas kontroly\nplnenia povinností podľa zákona č. 367/2000 Z. z. na jeho notárskom úrade v období roku\n2008, došlo by k neprípustnému zásahu do práva bližšie neurčeného okruhu jeho klientov\nna súkromie, a to sprístupnením údajov a listín, na ktoré sa vzťahuje notárovi uložená\npovinnosť mlčanlivosti, nakoľko tento zásah je zásahom do základného práva klientov\nna súkromie, bol by vykonaný štátnym orgánom, a v teste prípustnosti by neobstál\nz hľadiska legality pre úplnú absenciu účinných procesných mechanizmov kontroly, ako ani\nz hľadiska proporcionality zásahu, keďže plošný výkon kontroly je neprípustný a sledovaný\núčel by bolo možné dosiahnuť aj pri menej intenzívnom zásahu do práv tretích osôb. Pokiaľ\nteda sťažovateľ odmietol vyhovieť nezákonnej výzve policajného orgánu vedúcej\nk porušeniu jeho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, nemohol sa dopustiť protiprávneho\nkonania spočívajúceho v marení kontroly vykonávanej zo strany policajného orgánu,\nnakoľko žiadna osoba nie je povinná uposlúchnuť ani podrobiť sa takej výzve policajného\norgánu, ktorá nemá oporu v platných právnych predpisoch (medzi ktoré sa samozrejme\nprimárne zaraďuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Sťažovateľ sa\nteda domnieva, že voči osobe, ktorá takto postupuje, nie je možné vyvodiť administratívnu\npovinnosť založenú na nerešpektovaní takejto výzvy a správny súd v rámci konania\no súdnom prieskume administratívnych povinností nesmie nezákonne uloženú majetkovú\nsankciu predstavujúcu nezákonný zásah, aprobovať.\n(6) Sťažovateľ uvádza, že svojim postupom nesledoval svojvoľné odmietnutie, resp.\nmarenie kontroly vykonávanej spravodajskou jednotkou finančnej polície na jeho úrade,\navšak sledoval ňou plnenie jeho povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k jeho klientom.\nSpravodajská jednotka ho vyzvala na plošné sprístupnenie v podstate všetkých klientskych\núdajov za celé obdobie od 15. 1. 2005 do 12. 3. 2008, čo je celkom zjavne excesívny rozsah\npresahujúci akékoľvek mysliteľné medze údajov, ktoré by mohli predstavovať neobvyklú\nobchodnú operáciu. Na poskytnutie požadovaných údajov nemal sťažovateľ akýkoľvek\nzákonný podklad a rovnako tak nebola spravodajská jednotka oprávnená ich vyžadovať.\nInými slovami, za účelom kontroly plnenia ohlasovacej povinnosti podľa zákona\nč. 367/2000 Z. z. nie je možné plošne sprístupňovať v podstate všetky údaje o všetkých\nklientoch notára, resp. iného právneho profesionála, pretože by sa tým celkom zjavne\nobchádzal zákon, ktorý rozsah sprístupňovaných údajov kvalitatívne vymedzuje. Preto\n\n10\n\nformulovaná požiadavka spravodajskej jednotky presahovala zákonný rámec pre výkon\nkontroly a neumožňovala sťažovateľovi porušiť mu zákonom ustanovenú povinnosť\nmlčanlivosti.\n(7) Platí pritom, že povinnosť mlčanlivosti nie je výsadou právneho profesionála,\navšak, je to zákonná povinnosť, svedčiaca advokátovi (resp. inému právnemu\nprofesionálovi), pričom je to samotným štátom prikázaná povinnosť, ktorá požíva\nvšeobecnú ochranu, ktorú je povinný zachovávať v záujme jeho klientov. Povinnosť\nmlčanlivosti predstavuje jeden zo spôsobov, ktorými samotný štát garantuje právo občanov\nna súkromie a umožňuje aj reálny výkon spravodlivosti, nakoľko v právnom štáte je\nochrana súkromia občana, ako základného práva, nemysliteľná bez rešpektovania širokej\nškály tajomstiev súkromného života. Právo na súkromie je základným právom, ktoré vyplýva\nz ustanovení čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 prvá veta Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n(8) Preto sťažovateľ správne odmietol uposlúchnutie nezákonnej výzvy na plošné\nsprístupnenie údajov o jeho klientoch, čím sa nemohol dopustiť žiadneho protiprávneho\nkonania, za ktorý by mu mohla byť samotnou spravodajskou jednotkou uložená sankcia.\nPokiaľ takáto sankcia nezákonne uložená bola, bolo povinnosťou správneho súdu v rámci\nkonania o správnom prieskume administratívnych rozhodnutí predmetné rozhodnutie pre\njeho nezákonnosť zrušiť, tak, aby sa reálne naplnilo právo sťažovateľa na súdnu ochranu\npred nezákonným zásahom alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky. Správny súd však aprobovaním nezákonného rozhodnutia\nzasahujúceho do sféry základných práv sťažovateľa v individuálnej rovine aproboval\nnezákonný zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (majetková sankcia) ako aj do práva nebyť stíhaný bez zákonného\nzákladu podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, a rovnako aproboval vo všeobecnej\nrovine potenciálne nebezpečný precedens, kedy môže spravodajská jednotka pod hrozbou\nfinančnej sankcie či podania podnetu na odňatie oprávnenia vykonávať činnosť, donucovať\npovinné subjekty na poskytovanie takých údajov, pre ktorých vyžadovanie nemá zákonnú\noporu v zmysle zákona č. č. 367/2000 Z. z.\n(9) Pokiaľ správny súd v rámci súdneho prieskumu správneho rozhodnutia vykonal\ntaký výklad právnych predpisov, ktorý vedie k aprobovaniu nezákonného zásahu\n\n11\n\nnezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný s povinnosťou ústavnekonformného výkladu právnych predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu aprobovaniu\nnezákonne uloženej sankcie sťažovateľovi, porušil tým správny súd základné právo\nsťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky\nv rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako aj v rovine práva na účinný\nprostriedok súdneho prieskumu správnych rozhodnutí Takéto porušenie základných práv\nsťažovateľa odôvodňuje zrušenie vytknutou vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným\nspôsobom tento nezákonný zásah do práv sťažovateľa zhojiť nemožno.\n(10) V danom prípade je potrebné ďalej uviesť, že neskoršia právna úprava zákonom\nč. 297/2008 Z. z. jednoznačne obsah povinností povinných osôb precizovala a časť\npovinností mlčanlivosti právnych profesionálov uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti\nspravodajskej jednotke, čo rovnako nasvedčuje absencii legality (v podobe jasnej a určitej\nnormy) v skoršej právnej úprave.\n(11) Najvyšší súd na podporu svojho rozhodnutia vo vyjadrení v podstate uviedol\nniekoľko argumentov. Z hľadiska aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Michaud proti\nFrancúzsku uviedol, že zásah do súkromia sťažovateľových klientov mal legitímne\nopodstatnenie z hľadiska predchádzaniu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, čo je\nlegitímnym záujmom. S týmto názorom sťažovateľ nepolemizuje, napokon, už vo svojej\nsťažnosti pri aplikácii testu prípustnosti zásahu do práva na súkromie jeho klientov uviedol\nrovnaký názor. Zásadne sa však nestotožňuje s prípustnosťou zásahu z hľadiska ostatných\npodmienok prípustnosti zásahu, najmä z hľadiska jeho legality a proporcionality (podrobne\nzdôvodnené v sťažnosti, bodoch 41 až 49). Zásah do práva na súkromie, aby mohol byť\nhodnotený ako zákonný, musí kumulatívne obstáť vo všetkých kritériách jeho prípustnosti,\nk čomu v sťažovateľovej veci v žiadnom prípade nedošlo.\n(12) Najvyšší súd ďalej uviedol, že v prípade vyhovenia výzvy by nedošlo\nk sprístupneniu chránených údajov o klientoch sťažovateľa tretej osobe, ale iba\nspravodajskej jednotke finančnej polície, ktorej príslušníci sú rovnako viazaní\nmlčanlivosťou. Daný argument zásadne neobstojí, nakoľko právo na súkromie a povinnosť\nmlčanlivosti je z hľadiska povahy subjektov absolútne, pričom z hľadiska historického\nvývinu je primáme určené práve na ochranu pred nezákonným zásahom zo strany\n\n12\n\nsamotného štátu a jeho represívnych zložiek. Je nepochybné, že spravodajská jednotka\nfinančnej polície je elitným orgánom represívneho aparátu štátu, ktorá vykonáva policajnú\nčinnosť a jej úlohou je získané informácie zásadne aplikovať pre ďalšiu činnosť ostatných\npolicajných zložiek. Predmetný zásah by tak vždy predstavoval zásah do práva\nsťažovateľových klientov na súkromie, bez ohľadu na to, či je spravodajská jednotka\nfinančnej polície a jej príslušníci viazaní mlčanlivosťou. V tomto smere sa naviac jedná\no ich povinnosť mlčanlivosti vo vzťahu k iným osobám, nie vo vzťahu k ostatným zložkám\npolície.\n(13) Najvyšší súd sa napokon bránil, že samotný nesúhlas s právnou kvalifikáciou\na odôvodnením jeho rozhodnutia nepredstavuje zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý\nproces. Porušovateľ však opomenul, a to nielen vo svojom vyjadrení, avšak najmä v jeho\nprávno-aplikačnej činnosti, zohľadniť povinnosť ústavne konformného výkladu právnych\npredpisov, uloženú mu ustanovením čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by ju\nrešpektoval, nikdy by nemohol vyriešiť konflikt dvoch ustanovení zákona, a to § 6 zákona\nč. 367/2000 Z. z. ako aj § 39 Notárskeho poriadku spôsobom, ktorý by viedol k aprobovaniu\nnezákonného zásahu do práva na súkromie sťažovateľových klientov, a vo vzťahu\nk sťažovateľovi osobne k aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie zo strany správneho\norgánu. Najvyšší súd však z dvoch možností výkladu konfliktu uvedených ustanovení\nuprednostnil taký výklad právnych predpisov, ktorý preferuje aprobáciu neoprávneného\nzásahu do práva na súkromie klientov sťažovateľa. Takýto výklad je však celkom zjavne\nv rozpore s právom na súkromie tak ako vyplýva z ustanovení čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21,\nčl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n(14) Pritom, povinnosť ústavne konformného výkladu právneho poriadku zo strany\nvšeobecných súdov je samotným ústavným súdom ustálené a jasne artikulovaná. Ústavný\nsúd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou\npovolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. 2 Ak zákonodarca prijme právnu\nnormu, ktorej formulácia nie je jednoznačná (ako napr. rozsah údajov poskytovaných\nspravodajskej jednotke), nastoľuje stav právnej neistoty. Miera právnej neistoty je\nrozdielna. Niekedy ju možno odstrániť výkladom práva podľa všeobecného princípu výkladu\na uplatňovania práva ustanoveného čl. 152 ods. 4 ústavy. V situácii, keď právnu normu\n\n13\n\nmožno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou\na medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade,\nnejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy\nústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).\n(15) Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrem práva\nna prístup k súdu aj právo na meritórne rozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky.\nSúčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na riadnu (nearbitrárnu, teda\nsvojvôľu nevykazujúcu interpretáciu právnej normy a právo na riadne odôvodnenie,\nvyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka.4\n(16) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to. aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná, platná a účinná právna úprava.\n(17) Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,\nresp. plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv\nfyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie Ústavou Slovenskej\nrepubliky (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.\n(18) Pri konfrontácii dôsledkov aplikácie § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. ako aj § 39\nNotárskeho poriadku, vykonaného porušovateľom, je odôvodnený záver, že výklad tohto\nustanovenia je v celkom zjavnom rozpore s účinnou realizáciou ochrany práva na súkromie\npredpokladanou čl. 8 Dohovoru, čo vedie k porušeniu jeho povinnosti realizovať ústavne\nkonformný výklad právnych predpisov. Pokiaľ by najvyšší súd túto svoju povinnosť splnil,\nnemohlo by jeho rozhodnutie viesť k aprobácii nezákonného zásahu zo strany orgánov\nverejnej správy do subjektívnych práv sťažovateľa, nakoľko odmietnutím uposlúchnutia\n\n14\n\nnezákonnej výzvy orgánu verejnej moci sa nemohol dopustiť protiprávneho konania,\nza ktoré by mu mohla byť zákonne uložená peňažná sankcia. Pokiaľ najvyšší súd v dôsledku\npreferovania ústavne neudržateľného výkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a jeho kolízie\ns § 39 Notárskeho poriadku aproboval nezákonný zásah do subjektívnych práv sťažovateľa,\nzaťažil napádané rozhodnutie vadou arbitrárnosti a porušil právo sťažovateľa na súdnu\na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd svojim\npostupom právo sťažovateľa na účinnú ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej\nsprávy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečil iba formálne, bez\núčinného výsledku, pričom toto právo sťažovateľa bolo naplnené len iluzórne.“.\n18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože\ndospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\n19. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že 12. marca 2008 bola finančnou\npolíciou u sťažovateľa ako povinnej osoby v zmysle § 3 písm. e) zákona č. 367/2000 Z. z.\nzačatá kontrola zameraná na dodržiavanie zákona č. 367/2000 Z. z. Sťažovateľ pri tejto\nkontrole predložil spravodajskej jednotke program vlastnej činnosti zameranej proti\nlegalizácii príjmov z trestnej činnosti z 10. februára 2005, ako aj čestné vyhlásenie, že sa\npočas výkonu svojej notárskej činnosti nestretol s legalizáciou príjmov z trestnej činnosti.\nĎalej je nesporné, že 8. apríla 2008 bola sťažovateľovi doručená výzva finančnej polície\nna poskytnutie doplňujúcich údajov a podkladov, a to aj údajov o všetkých obchodných\noperáciách za obdobie od 1. októbra 2007 do 31. marca 2008, na ktoré sa vzťahuje\npovinnosť identifikácie v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 367/2000 Z. z., ako aj dokladov o nich\na informácie o osobách, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom týchto obchodných operácií\nzúčastnili (teda všetkých notárskych zápisníc vyhotovených sťažovateľom bez ohľadu\nna ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá operácia).\nSťažovateľ sa k tejto výzve vyjadril podaním z 21. apríla 2008, v ktorom zároveň požiadal\no vysvetlenie pojmu „obchodná operácia“ v zmysle zákona č. 367/2000 Z. z.\n\n15\n\nDňa 20. mája 2008 bolo sťažovateľovi doručené oboznámenie s kontrolnými zisteniami\ns tým, že v oboznámení neboli zodpovedané otázky sťažovateľa týkajúce sa charakteristiky\nobchodných operácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie. Podaním z 2. júna 2008\nsťažovateľ\n\nreagoval\n\nna\n\npredchádzajúce\n\noboznámenie\n\nspravodajskej\n\njednotky.\n\nDňa 7. júla 2008 sa finančná polícia opäť domáhala sprístupnenia bližšie nešpecifikovaných\núdajov o obchodných operáciách, pričom z úradného záznamu vyplýva, že sťažovateľ sa\nz dôvodu, že má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, dožadoval spresnenia, aké\nskutočnosti má sprístupniť. Dňa 16. júla 2008 bol sťažovateľ opätovne vyzvaný\nna poskytnutie informácií a dokladov, a to bližšie nešpecifikovaných údajov o obchodných\noperáciách. Ďalej finančná polícia v upovedomení z 25. augusta 2008 o začatí správneho\nkonania konštatovala, že v žiadosti z 9. júla 2008 ponechala sťažovateľovi vlastnú iniciatívu\na dala mu možnosť, aby preukázal plnenie svojich povinností v rozsahu, v akom uzná\nza vhodné.\nRozhodnutím finančnej polície sp. zn. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra\n2008 bola sťažovateľovi uložená pokuta 300 000 Sk za porušenie povinností ustanovených\nv § 6 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 3 písm. a ) a d) zákona č. 367/2000 Z. z.\nProti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, v ktorom žiadal rozhodnutie\nv celom rozsahu zrušiť.\nRozhodnutím č. SLV-653/OLVS-2008 z 2. decembra 2008 ministerstvo vnútra\nzmenilo rozkladom napadnuté rozhodnutie finančnej polície tak, že uloženú pokutu znížilo\nna 200 000 Sk.\nVčas podanou žalobou sa sťažovateľ domáhal preskúmania tohto rozhodnutia\nministerstva vnútra, jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 31/2009 z 25. marca 2011 zrušil žalobou\nnapadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra a vec vrátil žalovanému ministerstvu vnútra\nna ďalšie konanie. Vo svojom rozsudku uviedol, že vo veci konajúci správny orgán\nnevymedzil určite, jasne a zrozumiteľne a nezameniteľne predmet konania vo výroku\nrozhodnutia o správnom delikte tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným\nkonaním a bolo v súlade s § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Taktiež výšku uloženej sankcie\nriadne neodôvodnil, a preto v uvedených častiach bolo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.\n\n16\n\nĎalší postup finančnej polície, ministerstva vnútra, ako aj krajského súdu\na najvyššieho súdu je opísaný v bodoch 2 až 8 tohto rozhodnutia.\nIV.\n20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto\ntvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa\nobrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nZ právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa\nzákladných práv a slobôd.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n23. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n24. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový\n\n17\n\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\n26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nporušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako\nprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky\nrešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku\nrešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6\ndohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.\n27. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).\n\n18\n\n28. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že\núčastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,\npričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy.\n29. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú\nposkytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).\n30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n31. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to\nako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.\nV podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava\nrozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je\nv skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k pojmu rozhodnutie v čl. 46\nods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia, ale\n\n19\n\nzahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže\npôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.\n32. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri\nochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.\n33. Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy\na právo podľa dohovoru boli porušené tým, že najvyšší súd v konaní o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia ministra zvolil svojvoľný a arbitrárny výklad právnych predpisov\nk otázke stretu povinnosti mlčanlivosti notára a jeho povinností na úseku boja proti\nlegalizácii príjmov z trestnej činnosti, neprihliadol na závažné procesné vady, ktoré sa\nvyskytli v správnom konaní a na ktoré sťažovateľ poukazoval, a napokon sa presvedčivým\nspôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa.\n34. Podľa § 3 písm. g) zákona č. 367/2000 Z. z. povinná osoba je ten, kto poskytuje\nprávnu pomoc podľa osobitného predpisu, ak pripravuje alebo vykonáva pre klienta úkony\nsúvisiace\n1. s nákupom a predajom nehnuteľností alebo obchodných podielov v obchodnej\nspoločnosti,\n2. so spravovaním peňažných prostriedkov, cenných papierov alebo iného majetku,\n3. s otváraním alebo spravovaním účtu v banke alebo pobočke zahraničnej banky\nalebo účtu cenných papierov,\n4. so založením, činnosťou alebo riadením obchodnej spoločnosti, nadácie, združenia\nalebo podobnej právnickej osoby alebo\n5. s konaním v mene klienta alebo pre klienta v akejkoľvek finančnej operácii alebo\noperácii s majetkom.\nPodľa § 5 ods. 2 zákona č. 367/2000 Z. z. povinná osoba identifikuje každú fyzickú\nosobu alebo právnickú osobu, ak zistí, že pripravuje alebo vykonáva\na) neobvyklú obchodnú operáciu,\n\n20\n\nb) obchodnú operáciu v hodnote najmenej 15 000 EUR,\nc) viacero na seba nadväzujúcich obchodných operácií, ktorých hodnota v období 12\npo sebe nasledujúcich mesiacov dosiahne najmenej 15 000 EUR.\nPodľa § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 367/2000 Z. z. povinná osoba poskytne finančnej\npolícii v určenej lehote na písomné požiadanie údaje o obchodných operáciách, na ktoré sa\nvzťahuje povinnosť identifikácie, predloží doklady o nich a poskytne informácie o osobách,\nktoré sa akýmkoľvek spôsobom obchodných operácií zúčastnili.\nPodľa § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z. z. plnenie povinností podľa § 6 a povinnosti\nohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu podľa odseku 1 nie je obmedzené\nzákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov,\nak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa čl. 7 ods. 1 až 4 Etického kódexu notára:\nods. 1) Ako dôverník svojho klienta je notár viazaný mlčanlivosťou. Je povinný\nudržať v tajnosti každú dôvernú informáciu, ktorú získal pri výkone svojho povolania.\nods. 2) Dôvernou informáciou je každá informácia, ktorej prezradenie si klient\nneželá, prípadne by ho mohla dostať do nepríjemnej situácie, či dokonca mu spôsobiť\nškodu. Dôvernou informáciou je samotná skutočnosť, že notára niekto požiadal o jeho\nslužby, pokiaľ by jej prezradenie mohli klientovi škodiť.\nods. 3) Notár nesmie využívať dôverné informácie v neprospech klienta, alebo na to,\naby pre seba, či pre iného, dosiahol, priamo či nepriamo prospech.\nods. 4) Dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so súhlasom klienta, alebo\nna jeho príkaz. Výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky poriadok.\nPodľa § 2 Notárskeho poriadku notár je štátom určenou a splnomocnenou osobou\nvykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.\nPodľa § 39 ods. 1 až 4 Notárskeho poriadku:\nods. 1) notár a jeho zamestnanci sú povinní zachovávať mlčanlivosť o všetkých\nskutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone notárskej činnosti, s výnimkou prípadov\n\n21\n\nuvedených v tomto zákone. Notár dbá o to, aby povinnosť mlčanlivosti dodržiavali jeho\nzamestnanci.\nods. 2 ) povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže notára zbaviť\na) účastník písomným vyhlásením alebo\nb) minister vo veciach podľa § 3 ods. 1 písm. a) a b) na účely trestného konania,\nc) predseda súdu vo veciach ďalšej činnosti notára ako súdneho komisára v konaní\no dedičstve na účely trestného konania.\nods. 3) zbavenie notára povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa vzťahuje aj\nna všetkých jeho zamestnancov. Ak bol notár zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť,\nbezodkladne oznámi túto skutočnosť všetkým svojim zamestnancom.\nods. 4) povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípady, ak ide\no zákonom uloženú povinnosť oznámiť alebo prekaziť spáchanie trestného činu.\n35. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „povinnosti je\nmožné v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR ukladať zákonom alebo na základe zákona,\nv jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Pojem neobvyklej obchodnej\noperácie v zmysle zákona č. 367/2000 Z. z. ustanovuje ust. § 4 citovaného zákona, na ktorý\nsprávny orgán poukázal v rámci odpovedi na žiadosť žalobcu o spresnenie potrebných\npodkladov k vykonaniu kontroly. Rovnako správny orgán v súvislosti s výpočtom všetkých\nprávnych úkonov alebo iných úkonov v prípade notárskej činnosti v súvislosti s\npreukázaním splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č.\n367/2000 Z. z. odkázal žalobcu na ustanovenie § 3 písm. g/ zákona č. 367/2000 Z. z., ktoré\ntaxatívne v súvislosti s určením pojmu povinnej osoby vymedzuje, pri ktorých úkonoch\nposkytovaných klientovi má byť osoba poskytujúca právne služby podľa osobitného zákona\npovažovaná za povinnú osobu zaviazanú k zákonným povinnostiam v súlade s § 6 zákona\nč. 367/2000 Z. z.“.\nNajvyšší súd bol toho názoru, že „správny orgán tým, že odkázal žalobcu\nna relevantné ustanovenia právneho rámca upravujúceho plnenie zákonného účelu zákona\nč. 367/2000 Z. z., t j. predchádzanie legalizácie príjmov z trestnej činnosti a jej\nodhaľovanie, si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s účastníkom\n\n22\n\nkonania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu\nv konaní.\nVo vzťahu k špecifikácii právnych úkonov žalobcu ako povinnej osoby v zmysle\nzákona č. 367/2000 Z. z., je potrebné uviesť, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb\nzákonodarca nemôže vymedziť všetky možné neobvyklé obchodné operácie, ku ktorým\ndochádza pri výkone tej ktorej činnosti, na ktorú sa zákon vzťahuje.“.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorý nevyhovenie žiadosti finančnej polície\nodôvodňoval obavou z porušenia povinnosti mlčanlivosti, najvyšší súd poukázal\nna „§ 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z. z., podľa ktorého plnenie povinností podľa § 6\na povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu nie je obmedzené\nzákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov,\npričom toto ustanovenie v rámci osobitných predpisov odkazuje aj na Notársky poriadok,\nkonštatoval, že správny orgán tým, že vyzval žalobcu na preukázanie splnenia jeho\npovinnosti ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu a poskytnúť kontrolnej skupine ako\noprávnenému orgánu podľa § 82 Notárskeho poriadku požadované údaje a doklady,\nt.j. vyhovením žiadosti správneho orgánu, nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobcu,\nktorú mu stanovuje Notársky poriadok. Právny regulačný rámec zákona č. 367/2000 Z. z.\nv spojení s vyššie citovanými ustanoveniami Notárskeho poriadku jasne definuje povinnosti\nžalobcu ako notára podľa § 2 ods. 1 Notárskeho poriadku vrátane zachovávania povinnosti\nmlčanlivosti, preto táto bola námietka žalobcu podľa názoru najvyššieho súdu\nnedôvodná.“.\nK sťažovateľom predloženému programu vlastnej činnosti najvyšší súd uviedol, že\n„V zmysle zákonnej povinnosti zákonodarca uložil povinným osobám vypracúvať\na aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii, ktorý musí obsahovať\nprehľad takých obchodných operácií, ktoré sú pre danú oblasť z hľadiska zákona neobvyklé.\nDostatočne podrobný prehľad takýchto operácií je osobitne dôležitý pri výkone notárskej\nčinnosti v notárskom úrade žalobcu, pretože na to, aby jeho zamestnanci vedeli na mieste\nsamom vyhodnotiť obchodnú operáciu ako neobvyklú z pohľadu zákona musia mať\nk dispozícii zodpovedajúce a vyčerpávajúce usmernenie. Preto ak žalovaný žalobcov\nprogram vlastnej činnosti nepovažoval za zodpovedajúci požiadavkám zákona postupoval\nv súlade m zákonom.“.\n\n23\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu preto „neposkytnutím požadovaných údajov\na dokladov správnemu orgánu žalobcom došlo jeho konaním k závažnému porušeniu jeho\npovinností podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z. a nemožnosti správneho\norgánu vykonávať svoje oprávnenia v záujme sledovanom účelom zákona č. 367/2000 Z. z.\nZ vykonanej kontroly aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že\nžalobca ako povinná osoba porušil povinností ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3\npísm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., tým, že ako povinná osoba podľa § 3 písm. g zákona\nod 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti\nlegalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1\npísm. a a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia\nodmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež\nignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie\nkontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil\nfinančnej polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona. Správny orgán\nv preskúmavanom rozhodnutí podľa odvolacieho súdu vymedzil určite, jasne, zrozumiteľne\na nezameniteľné predmet konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte tak, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním v súlade s ust. § 47 ods. 2\nSprávneho poriadku. V napadnutom rozhodnutí je správny delikt presne vymedzený, za aké\nkonkrétne konanie a obdobie je subjekt postihnutý.“.\nK výške uloženej pokuty najvyšší súd uviedol, že žalovaný ju „náležite odôvodnil\nzávažnosťou porušenia povinností žalobcu, pričom uložená pokuta vzhľadom na jej sankčný\ncharakter mala tiež pôsobiť preventívne do budúcnosti a s prihliadnutím na jej uloženie\nna dolnej hranici možného rozpätia zákonnej sadzby podľa § 13 ods. 1 zákona\nč. 367/2000 Z. z. nebola neprimerane prísna a likvidačná“.\nNajvyšší súd preto po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia\ndospel k záveru, že „správne orgány, ktoré vo veci konali a rozhodovali, postupovali\nv súlade s citovanými ustanoveniami právnych predpisov. Rozhodnutia správnych orgánov\nobsahujú v skutkovej vete výroku rozhodnutia identifikovateľné skutkové vymedzenie\nsprávneho deliktu s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania. Pochybil preto\nprvostupňový súd pokiaľ napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.\na vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Najvyšší súd\n\n24\n\nSlovenskej republiky dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja\nods. 3 O.s.p. druhá veta, je potrebné zmeniť tak, že žalobu žalobcu je potrebné ako\nnedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť.“.\n36. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom\nústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie\na rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.\nDodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé\nrešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula\nustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).\n37. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti\nústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto\nprávnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden\nvýklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR\na druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej\nnormy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu\nnormu v súlade s Ústavou SR.“ (PL. ÚS 15/98) Zo zásady ústavne konformného výkladu\nvyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu\nprichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem bol uprednostnený ten,\nktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných\npráv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú\npovinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\n38. Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy\nsa vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky\na podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46\nods. 4 ústavy.\n\n25\n\n39. Podstatnou pre rozhodnutie bola pre ústavný súd otázka, či sa najvyšší súd\nv napadnutom konaní dostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa spočívajúcou v jeho\ntvrdení o nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly)\nfinančnej polície ako správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov na účely\npreukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d) zákona\nč. 367/2000 Z. z., v dôsledku ktorej by sťažovateľ sprístupnil aj dokumenty a informácie,\nktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa zákona č. 367/2000 Z. z., čím\nby sa dopustil porušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku, pretože\nna takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahoval § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z. z.\n40. V prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa, ktorý je\nako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1 Etického kódexu\nnotára povinný zachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie\ndotknutého jednotlivca), a oprávnení a povinností finančnej polície, ktorá vykonáva\nkontrolu plnenia úloh vyplývajúcich zo zákona č. 367/2000 Z. z.\n41. Ústavnému súdu je zrejmé, že boj proti praniu špinavých peňazí znamená aj\nzásah do historicky silne zakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych\nprofesionálov, avšak je potrebné podotknúť, že v prerokúvanej veci išlo o kontrolu plnenia\nadministratívnych povinností sťažovateľa.\n42. Ústavný súd uvádza, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného\nzásahu do povinnosti mlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom\nvýnimočne, ak je to nevyhnutné a účel sledovaný verejným záujmom nie je možné\ndosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah protiústavný. Preto ak\nprávny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak iba a výlučne\nv záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96). Prípustný je preto zásah\nnevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom\nna ochrane spoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním\nšpinavých peňazí).\n\n26\n\n43. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní, že\nsprávny orgán tým, že odkázal (bez konkrétnej špecifikácie) sťažovateľa na relevantné\nustanovenia\n\nprávneho\n\nrámca\n\nupravujúceho\n\nplnenie\n\nzákonného\n\núčelu\n\nzákona\n\nč. 367/2000 Z. z., si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s účastníkom\nkonania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu\nv konaní. K požiadavke špecifikácie právnych úkonov sťažovateľa ako povinnej osoby\nuviedol, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb zákonodarca nemohol vymedziť\nvšetky možné neobvyklé obchodné operácie, ku ktorým dochádza pri výkone tej-ktorej\nčinnosti, na ktorú sa zákon vzťahuje.\n44. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nepochybne súčasťou práva\nna spravodlivý proces. Všeobecný súd sa vyvaruje arbitrárnosti rozhodnutia aj tým, ak\nv konaní aplikuje správny právny predpis a jeho obsah vyloží v súlade s výkladovými\npostupmi. Jednou zo základných požiadaviek kladených na výklad právnych predpisov\nzo strany súdu je ústavný imperatív zakotvený v čl. 152 ods. 4 ústavy vykonávať ústavne\nkonformný výklad právnych predpisov.\n45. Najvyšší súd však podľa názoru ústavného súdu pri výklade § 6 ods. 3 písm. d)\nzákona č. 367/2000 Z. z., ako aj § 39 Notárskeho poriadku pre účely prerokúvanej veci túto\nsvoju povinnosť nedodržal a výklad tohto ustanovenia z hľadiska jeho ústavnej\nkonformnosti nevykonal.\n46. V prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez ohľadu\nna ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia\nna účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by\nmohli byť neobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ ako povinná osoba plní\npovinnosti podľa zákona č. 367/2000 Z. z., podľa názoru ústavného súdu ide o závažné\nvybočenie z medzí ustanovených ústavou.\n\n27\n\n47. Uvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu v danej veci je podľa ústavného súdu neudržateľný aj z hľadiska princípu\nlegality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\n48. Treba preto dať za pravdu sťažovateľovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov\nvýkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli\nvo veci konajúce správne orgány (finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší\nsúd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s princípmi právneho štátu a ochranou práva\nna súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.\n49. Zákon č. 367/2000 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu viacerých právne\nvýznamných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia.\nDňa 1. septembra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane legalizácie\npríjmov z trestnej činnosti a financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, ktorý v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (zákon č. 367/2000 Z. z.)\nokrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty zamerané na predchádzanie a odhaľovanie\nlegalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna úprava jednoznačnejšie obsah\npovinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti právnych\nprofesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej\npolícii.\n50. Pokiaľ najvyšší súd v dôsledku preferovania ústavne neudržateľného výkladu § 6\nzákona č. 367/2000 Z. z. a jeho kolízie s § 39 Notárskeho poriadku aproboval nezákonný\nzásah ako ústavne-konformný, zaťažil tak napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vadou\narbitrárnosti, a porušil tak základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n28\n\n51. Bez potreby venovať sa aj ďalším námietkam sťažovateľa v súvislosti\ns namietaným porušením jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy\na práva podľa dohovoru bolo uvedené dostačujúce na vyslovenie, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, tak svojimi účinkami\nporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jeho\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie,\nzabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Ústavný súd preto\nskonštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy, ako aj práva\npodľa dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň\ntoto rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.\nV.\n52. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto\nporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n53. Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento rozsudok\nzrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto\nnálezu)].\n\n29\n\n54. Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania\nrozhodnúť o odvolaní žalovaného správneho orgánu v konaní pred najvyšším súdom proti\nrozsudku krajského súdu č. k. 1 S 142/2011-80 z 10. apríla 2014 takým spôsobom, ktorý\nbude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými\nv tomto náleze.\n55. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol\nvo veci úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom\nMgr. Michalom Kičom, ktoré si vyčíslil za päť úkonov právnej služby, a to spolu s režijným\npaušálom v sume 757,90 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť z 3. júna 2016, návrh\nna vydanie dočasného opatrenia z 29. júna 2016, doplnenie návrhu na vydanie dočasného\nopatrenia z 11. augusta 2016 a vyjadrenie sťažovateľa z 18. novembra 2016).\n56. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu\nzastúpenia, podanie sťažnosti, podanie vyjadrenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a\nods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané\nv roku 2016 (3 x 143 €) predstavuje spolu s režijným paušálom (3 x 8,58 €) sumu 454,74 €,\ntrovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 454,74 €.\nOdmenu za úkon právnej služby – návrh na vydanie dočasného opatrenia\nz 29. júna 2016, ako aj jeho doplnenie z 11. augusta 2016 ústavný súd advokátovi nepriznal,\npretože bol toho názoru, že tieto mohli byť obsahom samotnej sťažnosti.\n57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 263 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\n\n30\n\nnálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto\nrozhodnutia.\n58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. februára 2017\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "pokuta", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "notár, notárska činnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Sžo/47/2014", "guid": "06ddbf82-69b0-4769-8ad2-6f2171c7a74e:bb33ea26-e376-4bb7-992a-c32a12435b1f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 508/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 508/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dc8775fc-9c0e-4cde-9fd0-47763c29ee99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.526.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 526/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 526/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.526.2023.1"}, {"guid": "91c8600e-619e-4f03-befa-5610ac0b40db:6c3aafe7-bec3-48d2-8e7e-00c41b274dc9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2", "spisova_znacka": "7Sžo/8/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/8/2017 z 27. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2"}, {"guid": "68b373f6-c8c8-4bad-a886-c9f99ba73cd9:367cb094-e2f1-44a5-953b-41183e8f2d51", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200041.1", "spisova_znacka": "31D/5/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/5/2022 z 8. 11. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200041.1"}, {"guid": "da52c829-16ab-4ddc-b64c-9340c2c719d9:dbf594b1-7e87-496a-8377-65ce93a761fc", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200753.1", "spisova_znacka": "BA-2S/109/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/109/2022 z 15. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200753.1"}, {"guid": "b2258758-0934-4b81-b4ad-0b640aa2a8fc:b9c0309d-fa9a-4a3c-a14a-3adb802b795a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201847.1", "spisova_znacka": "BA-6S/308/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/308/2021 z 18. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201847.1"}, {"guid": "5e1c29d3-933d-4709-a0e6-6a5fbf73370c:77163db6-a132-4714-910b-bc7ab78b1aba", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200009.4", "spisova_znacka": "BA-5S/2/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/2/2019 z 11. 9. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200009.4"}, {"guid": "462c7a9b-57f2-44a7-b1e7-fcbfa45ef11b:f5f24295-85e0-4e51-92f6-ae565355df8a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1022200758.2", "spisova_znacka": "BA-6S/126/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/126/2022 z 4. 5. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1022200758.2"}]}