{"guid": "ussr:1146e9d1-e6e2-4db9-8c1e-7a6a76ea4f16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.519.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 519/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 519/2017 z 12. 9. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 519/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.519.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1146e9d1-e6e2-4db9-8c1e-7a6a76ea4f16", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.519.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.519.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.519.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 519/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra\n2017 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TIPL spol. s r. o., Priemyselná 13,\nLadomerská\n\nVieska,\n\nzastúpenej\n\nspoločnosťou\n\nZáhoráková\n\n&\n\nPartners,\n\ns. r. o.,\n\nKrasovského 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Renáta\nZáhoráková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 3 CoKR 24/2016-329 z 28. júna 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti TIPL spol. s r. o. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. novembra 2016 doručená sťažnosť spoločnosti TIPL spol. s r. o., Priemyselná 13,\nLadomerská Vieska (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoKR 24/2016-329\nz 28. júna 2016.\n\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konkurze vyhlásenom uznesením\nOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 29. mája 2008 na majetok\nspoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „úpadca“),\n\nv konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 15/2007 si spoločnosť\n\n,\n\n(ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“), prihlásila štyri\npohľadávky (č. 121, 122, 124 a 126) v celkovej sume 173 626,52 €. Z právneho titulu\nprihlásených pohľadávok (č. 122, 124 a 126) boli zmluvné pokuty spolu s úrokmi\nz omeškania. Úpadca totiž ako objednávateľ nezaplatil faktúry vystavené na základe zmluvy\no dielo z 15. januára 2004. Prihláškou č. 121 si právny predchodca sťažovateľa uplatnil\nistinu a úrok z omeškania v dôsledku nezaplatenia faktúry.\n3. Okresným súdom ustanovený správca poprel 18. septembra 2008 všetky uvedené\nprihlásené pohľadávky čo do právneho dôvodu aj čo do výšky, a to z dôvodu rozporu\ndojednaných zmluvných pokút s § 3 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Preto bola na okresnom\nsúde podaná žaloba o určenie popretých pohľadávok (konanie vedené pod sp. zn.\n1 Cbi 53/2008). Po začatí konania došlo k postúpeniu pohľadávok na sťažovateľa, ktorý\nvzal podaný žalobný návrh čiastočne späť (čo do výšky). Na základe toho okresný súd\nuznesením z 10. apríla 2013 konanie čiastočne zastavil.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 1 Cbi 53/2008-242 zo 14. mája 2013 určil,\nže sťažovateľ je veriteľom pohľadávky voči úpadcovi popretej v sume 7 448,78 € z celkom\nprihlásenej sumy 19 415,36 € (prihláška č. 121), a vo zvyšnej časti incidenčnú žalobu\nzamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o zmluvnej pokute obsiahnutej\nv predmetnej zmluve o dielo pre jej rozpor s dobrými mravmi.\n5. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 2 CoKR 71/2013264 z 28. augusta 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nUviedol, že okresný súd pri prihláške č. 121 nevysvetlil, „ako sa... vysporiadal\nso zamietnutím čiastky 11 966,57 €... čo predstavuje istinu“. Vo vzťahu k ostatným\n\n2\n\npohľadávkam podrobil kritike nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozsudku.\nKonštatoval tiež, že okresný súd neskúmal včasnosť podania žaloby.\n6. Okresný súd po opätovnom prejednaní veci rozsudkom č. k. 1 Cbi 53/2008-319\nz 26. októbra 2015 určil, že sťažovateľ je veriteľom pohľadávky voči úpadcovi popretej\nv sume 7 448, 78 € z celkom prihlásenej sumy 19 415,36 € (prihláška č. 121), a vo zvyšnej\nčasti incidenčnú žalobu zamietol.\n7. K prihláške č. 121 okresný súd dôvodil, že „správca uvedenú pohľadávku poprel\nz dôvodu, že zmluvná pokuta vo výške 0,5% denne je v rozpore s ust. § 39 OZ v spojení\ns ust. § 311 ObZ. Súd ako nespornú ďalej vyhodnotil skutočnosť, že predmetom prihlášky\nv popretej časti úroky z omeškania z nezaplatenej faktúry č. 24062004. Správca teda poprel\ntúto prihlášku v časti úroku z omeškania z dôvodu absolútnej neplatnosti ustanovenia\no zmluvnej pokute, čo súd vyhodnotil ako nedôvodné a nepreukázateľné. Správca\nje dôvodmi popretia pohľadávky viazaný z dôvodu právnej istoty veriteľa. Preto súd\nvyhodnotil popretie prihlásenej pohľadávky č. 121 v popretej časti ako nedôvodné a nárok\nnavrhovateľovi v tejto časti priznal.“.\n8. Vo vzťahu k ostatným popretým pohľadávkam okresný súd uviedol, že „pripojil\ndo spisu zmluvu o dielo zo dňa 15.4.2004“, pričom «zistil, že sa jedná o rámcovú zmluvu\nv rozsahu 1 listiny formátu A4, v ktorej sa zmluvné strany dohodli na záväzku zhotoviteľa\nposkytnúť objednávateľovi stavebné a pomocné práce na území SR za cenu 70 Sk/hodina.\nZmluva je vzhľadom na rozsah všeobecná bez akýchkoľvek špecifikácií. Zmluvná pokuta\nvo výške 0,5% denne z neuhradenej čiastky faktúry je dohodnutá v časti zmluvy nazvanej\n„fakturovanie a platenie“. Z hľadiska významu zabezpečovanej povinnosti vo vzťahu\nk odôvodneniu výšky zmluvnej pokuty súd konštatoval, že zmluva neobsahuje žiadny\nosobitný význam zabezpečovanej skutočnosti vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty. Zmluvnou\npokutou strany zmluvy zabezpečili bežné omeškanie dlžníka s úhradou faktúry. Súčasne súd\nkonštatoval, že v zmluve je dohodnutá sankcia len jednostranne v prospech zhotoviteľa\npričom absentuje adekvátna protisankcia pre porušenie povinnosti zhotoviteľom v prospech\nobjednávateľa, čo vyvoláva nerovnováhu práv a povinností zo zmluvy. Zmluva o dielo teda\n\n3\n\numožnila zhotoviteľovi uplatniť v prípade omeškania veriteľa s úhradou splatnej faktúry\núrok z omeškania (uplatnený), a zmluvnú pokutu (uplatnená). Dokonca si navrhovateľ\nv konkurze úpadcu uplatnil aj úrok zo zmluvnej pokuty. Naopak žiadny nárok na sankciu\nv prospech objednávateľa v prípade omeškania zhotoviteľa s realizáciou prác zmluvné\nstrany nedohodli.».\n9. Okresný súd zdôraznil, že „nemohol skúmať význam zabezpečovanej skutočnosti\nvo vzťahu k výške zmluvnej pokuty“, pretože sporná zmluva o dielo „bola uzatváraná\nvšeobecne ako rámcová zmluva, takže v čase jej uzatvorenia žiadna zo zmluvných strán\nnemohla vedieť kedy, kam a akom rozsahu si objednávateľ objedná pomocné a stavebné\npráce. Takže dohoda o zmluvnej pokute vo výške 0,5% denne podľa súdu nemohla\npri podpise zmluvy o dielo reflektovať akýkoľvek konkrétny význam zabezpečovanej\nskutočnosti. Súd sa dôkladne oboznámil s judikatúrou slovenských aj českých súdov a zistil,\nže v ojedinelých prípadoch, kedy súdy priznali výšku zmluvnej pokuty v rovnakej a vyššej\nvýške sa bezozvyšku jednalo o výnimočné prípady, kedy zmluvné riziko strany, v prospech\nktorej bola dohodnutá vyššia zmluvná pokuta, bolo veľkého rozsahu a teda odôvodňovalo\nnadštandardnú výšku zmluvnej pokuty. V prejednávanej veci súd žiadne vyššie riziko\nzhotoviteľa nezistil.“.\n10. Na základe vyhodnotenia obsahu jednotlivých faktúr okresný súd uviedol,\nže „výška prihlásených zmluvných pokút už v čase podania prihlášok predstavovala viac\nako 7 násobok istiny a spolu so zmluvnou pokutou bol prihlásený aj kapitalizovaný úrok\nz omeškania“. V nadväznosti na to zdôraznil skutočnosť, že zmluvná pokuta nie je\nzákonným dôsledkom omeškania kontrahenta, ale vyplýva z dohody zmluvných strán,\na tak „je nutné pri rozhodovaní o absolútnej neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute\nvychádzať z pôvodného znenia ustanovenia bez ohľadu na zníženie nároku jednostranným\núkonom navrhovateľa. Podľa názoru súdu je nesporné, že pôvodná dohodnutá výška\nzmluvných pokút je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. V zmyslu ustálenej\njudikatúry je tiež nesporné, že ročná výška zmluvnej pokuty 182,5% je v rozpore so zásadou\npoctivého obchodného styku a žiadny význam zabezpečovanej povinnosti nekonvaliduje\njej neprimeranosť.“.\n\n4\n\n11. Pre okresný súd bolo podstatným aj zistenie, že „navrhovateľ sankcionoval\núpadcu okrem zmluvnej pokuty... aj zákonným úrokom z omeškania... Vzhľadom na uvedené\nsúd v danom prípade nepovažuje za možné ani uplatnenie moderačného práva v zmysle\n§ 301 ObchZ, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázal navrhovateľ.“.\n12. Napokon okresný súd v intenciách záväzného právneho názoru krajského súdu\npreskúmal časové súvislosti podania prihlášok a podania incidenčnej žaloby a uzavrel,\nže „žaloba bola preukázateľne doručená 20.10.2008, teda v zákonnej lehote“.\n13. Na základe odvolania sťažovateľa podaného proti zamietavému výroku rozsudku\nokresného súdu krajský súd rozsudkom č. k. 3 CoKR 24/2016-329 z 28. júna 2016 potvrdil\nprvostupňový rozsudok. Uviedol, že sťažovateľ „v odvolaní... zopakoval svoje tvrdenia\nobsiahnuté v žalobe, že neprimeranosť výšky dohodnutej zmluvnej pokuty neznamená\nabsolútnu neplatnosť takejto dohody, ale je dôvodom pre aplikáciu moderačného práva\nv zmysle ustanovenia § 301 ObZ, ktoré však súd odmietol uplatniť“. Krajský súd\ns poukazom na v tom čase účinný § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov uviedol, že „sa stotožnil so zisteným skutkovým\nstavom tak, ako ho vo svojom rozhodnutí identifikoval súd prvého stupňa. Skutkový stav\nzistený súdom prvého stupňa, ale ani jeho rozsah nebol účastníkmi konania rozporovaný.\nRovnako sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa\nohľadom právnych záverov týkajúcich sa hodnotenia dojednaných zmluvných pokút,\nako neplatných právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi.“.\n14. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ napadnutý rozsudok krajského\nsúdu kritizuje, pretože podľa jeho názoru porušuje zákaz diskriminácie veriteľov\nv konkurze. Poukazuje v tejto súvislosti na vec sp. zn. 1 Cbi 60/2008, v ktorej okresný súd\npriznal inému veriteľovi v tom istom konkurze „úrok z omeškania vo výške 0,4 % z dlžnej\nčiastky za každý deň omeškania; súdy sa odmietli zaoberať argumentom sťažovateľa o tom,\nže zmluvná pokuta a úrok z omeškania sú právne inštitúty vo svojej podstate rovnaké,\nkeď v danom prípade oba inštitúty očividne plnili úlohu sankcie a paušalizovanej náhrady\nškody; úpadca obom veriteľom... neuhradil svoje záväzky riadne a včas; v dôsledku\n\n5\n\nrozdielneho posudzovania súladnosti oboch inštitútov z hľadiska ustanovenia § 39\nObčianskeho zákonníka, konkurzný veriteľ\n\nnadobudol výhodnejšie\n\npostavenie v konkurznom konaní na úkor sťažovateľa, nakoľko získal viac hlasovacích práv\nv konkurze\n\n(istina predstavovala 7 550 670 Sk +\n\núrok z omeškania vo výške\n\n42 011 927,88 Sk, teda ide o vyše 500%-né navýšenie, ktoré súd schválil!)...“.\n15. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti udáva, že v predmetnom konkurznom konaní\nokresný súd akceptoval incidenčnú žalobu ďalšieho veriteľa (sp. zn. 1 Cbi 63/2008) podanú\n„o 10 dní neskôr, ako mu uplynula lehota na doručenie žaloby na súd, jeho pohľadávka\nbola premlčaná a ani nebola evidovaná v účtovníctve úpadcu“.\n16. Sťažovateľ poukazuje aj na uznesenie krajského súdu č. k. 2 CoKR 71/2013-264\nz 28. augusta 2014, v ktorom krajský súd „dospel k záveru, že zmluvná pokuta dojednaná\nvo výške 1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je vzhľadom ku všetkým okolnostiam\nprípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je v takomto prípade neplatné\npodľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi; na strane druhej ten istý\nKrajský súd v Bratislave sa v prípade sťažovateľa stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu...\no tom, že zmluvná pokuta vo výške v rozpätí od 0,35 do 0,48 % z dlžnej čiastky za každý deň\nomeškania je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka; rozdielnosť postoja\ntoho istého súdu v identických prípadoch nebola žiadnym spôsobom odôvodnená\na preto rozhodnutie Krajského súdu... touto sťažnosťou napadnuté sa javí ako arbitrárne.\nSprávnosť postupu Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 2CoKR/71/2013\nmá oporu aj v predchádzajúcej judikatúre,; rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 2Cdo 172/2007 bolo rovnako konštatované, že dojednanie zmluvnej pokuty\nvo výške 1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania nie je v rozpore s ustanovením § 39\nObčianskeho zákonníka.“.\n17. Podľa sťažovateľa rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu „sú arbitrárne\nz dôvodu, že žiadnym spôsobom náležite a riadne neodôvodnili svoje rozhodnutia, najmä\nKrajský súd v Bratislave,... nezaoberali sa základnými znakmi zmluvnej pokuty\npodľa Obchodného zákonníka v kontexte skúmania jej výšky s ohľadom na okolnosti tohto\n\n6\n\nprípadu spočívajúce, najmä v dôvodoch, ktoré viedli k dojednaniu zmluvnej pokuty\na na význame a hodnote zabezpečovanej povinnosti v čase uzavretia dohody o zmluvnej\npokute.\n\nNeprimeranosť výšky\n\nzmluvnej\n\npokuty\n\nlen\n\nkonštatovali bez\n\nnáležitého\n\nodôvodnenia.“.\n18. Sťažovateľ odkazuje aj na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 528/2015-29\nz 21. júna 2016 „v prípade založenom na takmer rovnakom právnom základe“ a na právne\nzávery v ňom vyslovené.\n19. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1.\n\nRozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave\n\nč.\n\nk.\n\n3CoKR/24/2016-329\n\nzo dňa 28.6.2016 bolo porušené základné právo spoločnosti TIPL spol. s r. o. na súdnu\nochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoKR/24/2016-329 zo dňa 28.6.2016\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Spoločnosti TIPL spol. s r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia vo výške\nurčenej osobitnými právnymi predpismi.“\nII.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa.\n\n7\n\n22. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n24. Dôvody predbežne prerokúvanej sťažnosti sa koncentrujú v názore sťažovateľa,\npodľa ktorého okresný súd a krajský súd ním prihlásené pohľadávky č. 122, 124 a 126\nv rozsahu ich popretia správcom nesprávne právne posúdili, a to v rovine aplikácie § 3\na § 39 Občianskeho zákonníka (dobré mravy), ako aj § 265 zákona č. 513/1991 Zb.\nObchodný zákonník v znení neskorších predpisov (zásady poctivého obchodného styku).\nTakto ho znevýhodnili vo vzťahu k postaveniu ostatných veriteľov v predmetnom konkurze,\nčím sa nedovolene dotkli aj jeho základného práva na súdnu ochranu.\n25. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124\nústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n\n8\n\n26. Sťažovateľ v sťažnosti odkázal na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 528/2015, ktoré s jeho súčasnou sťažnosťou veľmi úzko súvisí. V uvedenej skoršej\nveci ústavný súd meritórne rozhodoval o sťažovateľovej sťažnosti proti inému odvolaciemu\nrozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený zamietavý rozsudok okresného\nsúdu z incidenčného\n\nsporu,\n\nv ktorom\n\nsa\n\nsťažovateľ\n\ndomáhal\n\nurčenia\n\niných\n\nprihlásených a správcom pre tvrdený rozpor s dobrými mravmi popretých pohľadávok\nv tom istom konkurze. Predmetné pohľadávky taktiež plynuli zo zmluvnej pokuty\ndojednanej\n\npri uzatvorení\n\nzmlúv\n\no pôžičke.\n\nČo\n\ndo\n\npodstatných\n\ndôvodov\n\nbola\n\nrekapitulovaná skoršia sťažnosť sťažovateľa koncipovaná identicky. Ústavný súd nálezom\nč. k. III. ÚS 528/2015-29 z 21. júna 2016 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie\nkonanie.\n27.\n\nSkutková\n\na\n\nprávna\n\npodobnosť\n\noboch\n\nsťažovateľových\n\nsťažností\n\nje nespochybniteľná, preto pri predbežnom prerokovaní súčasnej sťažnosti je povinnosťou\nústavného súdu zistiť, či možno v oboch sťažnostiach a v oboch incidenčných sporoch\nidentifikovať odlišnosti spôsobilé akceptovať zamietnutie sťažovateľovej incidenčnej\nžaloby všeobecnými súdmi, alebo či je v záujme ochrany jeho základného práva na súdnu\nochranu nevyhnutné dôsledne presadiť uplatnenie právnych názorov zo skoršej kauzy\naj na súčasný ústavný spor.\n28. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti správne identifikoval\ntri podstatné okruhy, ktoré vo veci sp. zn. III. ÚS 528/2015 viedli k pozitívnemu nálezu.\nPodľa jeho slov ide o tieto dôvody:\n„- dohodu o zmluvnej pokute ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi\nplynúci z neprimeranosti dojednanej zmluvnej pokuty je potrebné skúmať nielen s ohľadom\nna jej výšku, ale aj k ostatným okolnostiam jej dojednania; práve tento právny aspekt\nsi vyžaduje dôkladnú a podstatne hlbšiu odpoveď na odvolaciu námietku o moderačnom\npráve súdu;\n- diametrálne odlišná rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej\notázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne\n\n9\n\na rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná; v posudzovanom prípade sa výklad\nvšeobecných súdov vyznačuje svojvôľou a neodôvodnenosťou do takej miery, že to má\nza následok porušenie základného práva alebo slobody;\n- nie je možné prehliadnuť viacero rovnakých funkcií právnych inštitútov: zmluvnej\npokuty a úroku z omeškania (sankčná, zabezpečovacia, prevenčná i kompenzačná);\npreto identitu funkčnej orientácie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty znásobuje aj zákaz\nzvýhodňovania veriteľov v konkurze vyplývajúci z § 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze\na reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov.“\n29. Vzhľadom na identitu podstatných dôvodov skoršej sťažnosti sťažovateľa\nsústreďuje sa úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní terajšej sťažnosti\nna zodpovedanie otázky, či na sťažovateľovu incidenčnú vec vedenú pod sp. zn.\n1 Cbi 53/2008 (a následne na krajskom súde pod sp. zn. 3 CoKR 24/2016) je niektorý\nz troch citovaných kritických postojov použiteľný.\n30. Vo veci sp. zn. III. ÚS 528/2015 ústavný súd považoval za podstatné, že výhrady\nokresného súdu i krajského súdu „výlučne smerovali k výške zmluvnej pokuty,\nnie k ostatným okolnostiam jej dojednania, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť\nposudzovanej zmluvnej pokuty. Práve tento aspekt prejednávanej veci vyžadoval dôkladnú\na podstatne hlbšiu odpoveď na sťažovateľovu odvolaciu námietku o moderačnom práve\nsúdu.“. S ohľadom na citované závery ústavný súd dospel k záveru o nedostatočnosti\nodôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu.\n31. Tu preskúmavaný rozsudok krajského súdu veci však podľa názoru ústavného\nsúdu vykazuje odlišnosti, ktoré sú z hľadiska požiadaviek plynúcich na kvalitu odôvodnení\nsúdnych\n\nrozhodnutí\n\nzo\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\nnezanedbateľné\n\na neprehliadnuteľné. V prvom rade je zreteľné, že krajský súd v plnej miere využil možnosť\nposkytnutú mu § 219 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď sa stotožnil so všetkými\nskutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Preto bolo pre ústavný súd dôležité\nskúmať skutkové a právne vývody okresného súdu. Z nich vyplýva, že okresný súd zďaleka\nnekritizoval iba výšku dojednanej zmluvnej pokuty. Výhrady formuloval vychádzajúc\n\n10\n\npredovšetkým z obsahu základného zmluvného vzťahu založeného zmluvou o dielo\nuzavretou 15. apríla 2004 („stavebné a pomocné práce na území Slovenskej republiky\nza cenu 70 Sk/hodina“), z ktorého podľa jeho právneho názoru nevyplýva „žiadny osobitný\nvýznam zabezpečovaného plnenia vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty“. Ďalej okresný súd\nkonštatoval jednostrannosť dojednanej zmluvnej pokuty, „čo vyvoláva nerovnováhu práv\na povinností“. Taktiež zdôraznil, že zmluvné riziko na strane zhotoviteľa, ktoré\nby odôvodňovalo zabezpečenie záväzku objednávateľa (neskoršieho úpadcu) zmluvnou\npokutou, „nezistil“. Nezabudol poukázať ani na skutočnosť, že „žalobca si do konkurzu\núpadcu uplatnil aj úrok zo zmluvnej pokuty“.\n32. Podľa názoru ústavného súdu rekapitulované a okresným súdom zvýraznené\nskutkové a právne „črty“ incidenčnej kauzy vedenej pod sp. zn. 1 Cbi 53/2008\nsi už nevyžadovali ďalšie odpovede krajského súdu na sťažovateľovu odvolaciu námietku\no potrebe uplatnenia moderačného oprávnenia súdu. Takéto špecifiká incidenčného sporu\nvo veci súdenej pod sp. zn. III. ÚS 528/2015 okresný súd neuviedol, a preto bolo dôvodné\nočakávať ďalšie odpovede krajského súdu. V tom sa teda oba ústavné spory toho istého\nsťažovateľa podstatne líšia. Napokon ústavný súd dodáva, že jeho právny názor vo veci\nsp. zn. III. ÚS 528/2015 záväzný podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde pre krajský súd\nspočíval v požiadavke, aby „rozhodol o podanom odvolaní na podklade odôvodnenia,\nv ktorom sa komplexne, dôkladne a v intenciách kritiky ústavného súdu obsiahnutej v tomto\nnáleze opätovne vysporiada s otázkou (ne)primeranosti posudzovanej zmluvnej pokuty,\na to so zreteľom na všetky okolnosti, ktoré v pornom incidenčnom konaní vyšli najavo“.\nCitovaný právny názor by v teraz predbežne prerokúvanej veci sťažovateľa neobstál,\npretože okresný súd zjavne problém (ne)primeranosti zmluvnej pokuty riešil s prihliadnutím\nna podstatné okolnosti, ktoré vo vykonanom dokazovaní vyšli najavo. Krajský súd\nsa pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa založenom v podstate len na námietke o potrebe\nuplatnenia moderačného oprávnenia súdu s týmto postojom stotožnil, čo ústavný súd\npovažuje z pohľadu požiadaviek na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia plynúcich\nz čl. 46 ods. 1 ústavy za postačujúce.\n\n11\n\n33. Pokiaľ ide o sťažovateľov poukaz na kritiku diametrálne odlišnej rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov o rovnakých právnych otázkach obsiahnutú v náleze vo veci\nsp. zn. III. ÚS 528/2015, sťažovateľ je v odkaze na právny názor ústavného súdu dôkladný,\nkeď korektne uvádza, že takáto nejednotnosť je ústavne neudržateľná len za podmienky,\nak ju nemožno objektívne a rozumne zdôvodniť.\n34. Ústavný súd na svojom právnom názore vyslovenom v skoršej sťažovateľovej\nveci v plnom rozsahu zotrváva. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je však vždy povinný\nin abstracto vyslovenú právnu tézu „preklopiť“ na okolnosti konkrétnej posudzovanej veci.\nPredbežné prerokúvanie sťažnosti sťažovateľa na prvý pohľad vedie ústavný súd k záveru,\npodľa ktorého okresný súd (a v spojení s jeho dôvodmi prostredníctvom použitia § 219\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku i krajský súd) zvýraznil skutkové zistenia,\nktoré vo svojom súhrne vyhodnotil ako spôsobilé objektívne a rozumne zdôvodniť\nodchýlenie\n\nsa\n\nod\n\nrelatívne\n\nstabilnej\n\nrozhodovacej\n\npraxe\n\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\npodľa ktorej za určitých okolností je možné akceptovať zmluvnú pokutu 1 % denne z dlžnej\nčiastky.\n35. Sťažovateľova námietka odchýlenia sa okresného súdu a krajského súdu\nod ustálenej súdnej judikatúry však už teraz priliehavá nie je. Aj vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 528/2015 ústavný súd zvýraznil svoju zdržanlivosť pri hodnotení sťažnostnej\nargumentácie založenej na tvrdení o odlišnosti rozhodovacej praxe v sústave všeobecných\nsúdov, a tá sa pri teraz predbežne prerokúvanej sťažnosti musí naplno uplatniť. Kým vo veci\nsp. zn. III. ÚS 528/2015 ústavný súd kritiku odchýlenia sa všeobecných súdov od ustálenej\npraxe odvíjal od zistenia, že neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty konštatovali\nlen na podklade jej výšky a jediného skutkového zistenia (zmluvnou pokutou bol\nzabezpečený záväzok zo zmlúv o pôžičke uzavretých medzi fyzickou osobou a obchodnou\nspoločnosťou, v ktorej táto fyzická osoba vystupovala ako štatutárny orgán a jediný\nspoločník), ktorého vyhodnotenie navyše ústavný súd vyvrátil (pozri posledný odsek\nna s. 13 a prvý odsek na s. 14 odôvodnenia nálezu vo veci sp. zn. III. ÚS 528/2015), v teraz\npredbežne prerokúvanej kauze zreteľne vystupujú do popredia okolnosti popísané v bode 31\na tie ani samotný sťažovateľ v sťažnosti nijako nerozporuje [na rozdiel od skoršej sťažnosti,\n\n12\n\nv ktorej kritizoval, ako súdy vyhodnotili postavenie a právne úkony\n(pozri s. 5 bod ii. odôvodnenia skoršej sťažnosti)].\n36. Podľa názoru ústavného súdu požiadavka ochrany legitímnych očakávaní\nsťažovateľa vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 Cbi 53/2008 bola rešpektovaná,\nkeďže okresný súd (i krajský súd odkazom na skutkové a právne závery okresného súdu)\ncharakterom dôvodov svojich rozsudkov objektívne a rozumne zdôvodnili potrebu\nodchýlenia sa od stabilnej rozhodovacej praxe súdov týkajúcej sa výšky dojednanej\nzmluvnej pokuty.\n37. Poslednou podstatnou črtou, ktorá podľa sťažovateľa spája vec sp. zn.\nIII. ÚS 528/2015 a jeho súčasnú sťažnosť, je zákaz zvýhodňovania veriteľov v konkurze\nna podklade identity funkcií úroku z omeškania a zmluvnej pokuty. Do „hry“ tu vstupuje\nincidenčné konanie vedené v rámci konkurzu toho istého úpadcu pod sp. zn. 1 Cbi 60/2008,\nv ktorom okresný súd podľa sťažovateľa inému veriteľovi „priznal úrok z omeškania\nvo výške 0,4% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania“.\n38. Ústavný súd zotrváva na svojich názoroch a záveroch, ktoré prijal vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 528/2015 (identita funkcií úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, dopad\nich odlišného posúdenia na zákaz zvýhodňovania veriteľov v konkurze a v konečnom\ndôsledku aj na základné právo znevýhodneného veriteľa na súdnu ochranu). Priznať\nrelevanciu tejto námietke sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní súčasnej sťažnosti\nmu však bránia dôvody procesné.\n39. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\nsa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka,\nkto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ\ndomáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy...\n40. Z podkladov, ktoré sťažovateľ k sťažnosti priložil, nevyplýva, že by námietku\nspočívajúcu v odkaze na incidenčné konanie iného veriteľa bol vo svojom odvolaní\n\n13\n\npredniesol. Krajský súd v popisnej časti odôvodnenia svojho rozsudku zrekapituloval\ndôvody odvolania sťažovateľa tak, že argumentoval len v prospech použitia moderačného\npráva na úkor vyslovenia absolútnej neplatnosti dohody o zmluvnej pokute. Z dôvodov\nkrajského súdu preto ústavný súd nemôže pojať ako skutočnosť, že by sťažovateľ\nv odvolaní námietku odlišného posúdenia prihlásenej pohľadávky iného veriteľa v tom\nistom konkurze uplatnil. Súčasne sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil fotokópiu svojho\nodvolania proti rozsudku okresného súdu, z ktorej by bolo možné prípadné ďalšie odvolacie\ndôvody identifikovať, ba ústavnému súdu ani nenavrhol vyžiadať si príslušný incidenčný\nspis okresného súdu na účel preukázania tohto faktu.\n41. Pre porovnanie ústavný súd uvádza, že vo veci sp. zn. III. ÚS 528/2015\nsa sťažovateľovi\n\npri predbežnom\n\nprerokovaní\n\njeho\n\nsťažnosti\n\npodarilo\n\npreukázať,\n\nže v odvolaní predmetnú námietku predniesol, pretože sa krajský súd v tam preskúmavanom\nrozsudku s touto námietkou explicitne vysporiadal.\n42. Ústavný súd tak nepovažuje za preukázané, že by sťažovateľ v odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu brojil poukazom na konanie sp. zn. 1 Cbi 60/2008, ako aj na s ním\nsúvisiaci zákaz zvýhodňovania veriteľov v konkurze. Preto sa ani krajský súd ako súd\nodvolací nemohol touto otázkou zaoberať, keďže podľa vtedy účinného § 212 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku bol nielen rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania viazaný.\n43. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n44. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd\nuplatní\n\nv konaní\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom\n\nargumentáciu,\n\nktorú mohol\n\npredniesť,\n\nale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá\nprávomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014). Keďže teda\n\n14\n\nsťažovateľ poukazom na incidenčné konanie sp. zn. 1 Cbi 60/2008 a na s ním súvisiaci\nzákaz zvýhodňovania konkurzných veriteľov v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku\nokresného súdu neargumentoval, hoci tak urobiť mohol, ústavný súd nedisponuje\nprávomocou vecne sa predmetnou námietkou zaoberať.\n45. Zhrňujúco ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil\nv porovnaní s konaním sp. zn. III. ÚS 528/2015 také odlišnosti v skutkovom a právnom\npozadí incidenčného sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 Cbi 53/2008\n(a následne v odvolacej fáze na krajskom súde pod sp. zn. 3 CoKR 24/2016),\nktoré v prostredí ústavne determinovanej oddelenosti ústavného súdnictva od súdnictva\nvšeobecného\n\nobjektívne\n\na rozumne\n\nodôvodňujú\n\nodklon\n\nod\n\nprávnych\n\nzáverov\n\nformulovaných v uvedenej skoršej veci identického sťažovateľa. Okresný súd i krajský súd\nv odôvodneniach svojich rozsudkov poukázali na skutkové a právne pozadie dojednaných\nzmluvných pokút, ktoré vec sp. zn. III. ÚS 528/2015 nevykazovala, a ktoré si vyžaduje\ntoleranciu potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu zo strany ústavného súdu.\n46. Ústavný súd tu pripomína, že aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor\nsúdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, a tak ústavne\nnekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. II. ÚS 519/2012).\nPodľa názoru ústavného súdu preskúmaný výklad krajského súdu a uplatnenie relevantných\nzákonných noriem na ustálený skutkový stav incidenčného sporu takéto nedostatky\nnevykazuje, a to vzhľadom na už rekapitulované logické skutkové i právne nadväznosti,\nktoré prípad sťažovateľa vykazuje a ktoré boli podstatné pre rozhodnutie krajského súdu\no podanom odvolaní.\n47. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú\na v časti námietky o znevýhodnení sťažovateľa ako veriteľa v konkurze na pozadí\nincidenčného konania iného veriteľa vedeného pod sp. zn. 1 Cbi 60/2008 (body 37 až 44)\n\n15\n\nústavný súd dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nv spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n48. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu\na návrhom na priznanie náhrady trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dobré mravy (boni mores)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "zmluvná pokuta"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d0b58f1a-5d8a-4283-8ef7-0a12afc1afac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.528.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 528/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.528.2015.1"}, {"guid": "ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b"}, {"guid": "ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "183b0148-f915-4e0f-b215-d2747ef2d5e1:a190cf36-4208-4592-8233-0b30d8adae67", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7115221770.1", "spisova_znacka": "3CoKR/24/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoKR/24/2016 z 19. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-10-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7115221770.1"}, {"guid": "616ef22c-669b-425d-81a2-d1da5ca358ae:94fd44fd-9008-4a9a-a0de-519d4e559656", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1108234551.1", "spisova_znacka": "2CoKR/71/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoKR/71/2013 z 27. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-08-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1108234551.1"}, {"guid": "0956d98b-68e7-4acf-abd8-506cd0fdfc34:a7562471-e78c-46db-9ab3-cb02be8514ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Cbi/53/2008", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 1Cbi/53/2008 z 26. 10. 2015", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2015-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0956d98b-68e7-4acf-abd8-506cd0fdfc34:a7562471-e78c-46db-9ab3-cb02be8514ad"}], "citovane_v": []}