{"guid": "ussr:6c036875-b178-491c-b0d7-ce119a025729", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 459/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2017 z 4. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 459/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-07-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6c036875-b178-491c-b0d7-ce119a025729", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1/text", "citacie_n": 15, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 459/2017-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017\npredbežne prerokoval sťažnosti:\n1. obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., Na Bělidle 198/21, Praha, Česká\nrepublika, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia:\n- základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci\nsúdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Sžh 2/2015,\n- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe podľa\nčl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015,\n- základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016,\n- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015;\n2. obchodnej spoločnosti Skanska a. s., Křižíkova 682/34a, Praha, Česká republika,\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Maretta, vo veci namietaného\nporušenia:\n- základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- základného práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd,\n- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nto všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015\nz 2. novembra 2016;\n3. obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO,\nS. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 13, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát Mgr. Patrik Bolf, vo veci namietaného porušenia:\n- základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48\nods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 39 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd,\n\n2\n\nto všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015\nz 2. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., a obchodnej spoločnosti\nSkanska a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017 a sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –\nENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. vedenú pod sp. zn. Rvp 308/2017\ns p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017.\n2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., obchodnej spoločnosti Skanska\na. s., a obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A.\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n27. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG a. s. (ďalej len\n„sťažovateľka 1“), 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti Skanska a. s., (ďalej\nlen „sťažovateľka 2“) a 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –\nENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. (ďalej len „sťažovateľka 3“; spolu ďalej\nlen „sťažovateľky“) pre namietané porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“).\nZ dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia sa Ústava Slovenskej republiky\npoužíva ďalej v texte aj v skrátenom tvare „ústava“, Listina základných práv a slobôd\n\n3\n\nv skrátenom tvare „listina“, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv skrátenom tvare „dohovor“ a Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v skrátenom tvare „dodatkový protokol“.\nTaktiež z dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia a zamerania sa\nna podstatu predostretého problému sa spomedzi v záhlaví tohto rozhodnutia označených\npráv odôvodnenie tohto rozhodnutia venuje len tým z nich, ktorých namietnutie\nje podložené obsahom odôvodnenia sťažností. Článok 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 4,\na 5, čl. 35 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu sú síce\npetitmi sťažností napádané, avšak sťažnosti predložené ústavnému súdu sa obsahovo\nporušeniu uvedených ustanovení nevenujú a ak, tak iba z toho hľadiska, že porušenie týchto\nustanovení je obsahovo viazané na vyslovenie porušenia čl. 46, čl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy\na čl. 6 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje riešenie namietaného\nporušenia uvedených článkov ústavy za vyplývajúce z riešenia podstaty predostretého\nproblému.\nZ obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľky sa spolu s ďalšími\nobchodnými spoločnosťami žalobami domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nProtimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru dohôd obmedzujúcich hospodársku\nsúťaž (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2005/KH/1/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej\nlen „rozhodnutie A“) a rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky\n(ďalej len „rada protimonopolného úradu“) č. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej\nlen „rozhodnutie B“).\nProtimonopolný úrad v rozhodnutí A a rada protimonopolného úradu v rozhodnutí B\nkonštatovali, že konanie sťažovateliek a ďalších v rozhodnutiach označených obchodných\nspoločností spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku ktorého bolo koordinované\nsprávanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie\ndodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce úsek\nkm 0,00-8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania 11. mája 2004, je\n\n4\n\n- dohodou podľa čl. 81 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, a preto je\nzakázané, a súčasne\n- dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a) a f) zákona č. 136/2001\nZ. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktoré je taktiež zakázané.\nNa základe označených rozhodnutí A a B boli sťažovateľkám a ďalším obchodným\nspoločnostiam uložené pokuty. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 2 S 430/06 z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok C“) rozhodnutia\nA a B zrušil v súlade s § 250j ods. 2 písm. c) a d) a § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku a vec vrátil protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 (ďalej len\n„rozsudok D“) zmenil rozsudok krajského súdu C tak, že žaloby zamietol. Nálezom\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 893/2014 zo 17. júna 2015 (ďalej len „nález E“) bol rozsudok\nnajvyššieho súdu D zrušený a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd následne napadnutým rozsudkom opätovne zmenil rozsudok krajského súdu C\na žaloby sťažovateliek a ďalších žalobcov znova zamietol.\nSťažovateľky v sťažnostiach v prvom rade tvrdia, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu bol vydaný senátom, ktorého členovia nie sú zákonnými sudcami (ad 1).\nV ďalšom namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vyvodzujú z\nnedodržania ústavnoprávnych požiadaviek, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s ich zásadnými námietkami a tiež\npochybenia v procesnom postupe, najmä čo sa týka vykonávania a hodnotenia dôkazov (ad\n2). Nakoniec tvrdia aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ad\n3).\nČo sa týka námietky porušenia práva na zákonného sudcu (ad 1), sťažovateľky\ntvrdia, že prerokúvaná vec pôvodne napadla najvyššiemu súdu 25. júna 2009 a bola\n\n5\n\nnáhodným výberom pridelená senátu 1S v zložení: JUDr. Igor Belko (sudca spravodajca),\nJUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Alena Poláčková, PhD. (ďalej len „senát v pôvodnom\nzložení“). Vec bola najvyšším súdom vedená pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009. Najvyšší súd však\nz rôznych dôvodov rozhodol vec sťažovateľky v preobsadenom senáte 1S v zložení:\nJUDr. Igor Belko, JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., a JUDr. Elena Berthotyová.\nTakto preobsadeným senátom prerokovaná vec bola sťažovateľkami napadnutá\nna ústavnom súde z dôvodu porušenia práva na zákonného sudcu, pričom ústavný súd dal\nsťažovateľkám za pravdu, vec zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nPo vrátení veci najvyššiemu súdu bola vec 5. augusta 2015 pridelená senátu\n1S pod sp. zn. 1 Sžh 1/2015 na pokyn predsedu správneho kolégia najvyššieho súdu.\nProti tomu sa ohradil JUDr. Igor Belko (ďalej len „sudca Belko“) v písomnom stanovisku\nzo 6. augusta 2015 (ďalej len „stanovisko sudcu Belka“). Podľa názoru sudcu Belka vec\nmala byť po vrátení z ústavného súdu na ďalšie konanie pridelená náhodným výberom.\nNásledne vydal predseda správneho kolégia 2. októbra 2015 ďalší pokyn\nna pridelenie veci náhodným výberom. Predseda správneho kolégia sa pritom riadil\nnázorom, podľa ktorého vec nebolo možné prideliť senátu 1S, lebo ten už v pôvodnom\nani väčšinovom zložení neexistoval. Vec bola pridelená senátu 5S v zložení: JUDr. Jarmila\nUrbancová, JUDr. Petra Príbelská, PhD., a JUDr. Jana Henčeková, PhD., a bola vedená\npod sp. zn. 5 Sžh 2/2015. Proti prideleniu veci senátu 5S sa ohradila JUDr. Jarmila\nUrbancová v písomnom stanovisku z 22. októbra 2015 (ďalej len „stanovisko sudkyne\nUrbancovej“). S pridelením veci náhodným výberom nesúhlasila a zdôvodnila svoje\npresvedčenie, že vec ex lege patrí senátu 1S v pôvodnom zložení.\nVec eskalovala do úrovne argumentačnej prestrelky sudca Belko contra sudkyňa\nUrbancová realizovanej prostredníctvom stanovísk s predsedom správneho kolégia v úlohe\narbitra. Medzičasom jej bola pridelená aj nová spisová značka (1 Sžh 2/2015)\npodľa naklonenia misky váh argumentov na stranu senátu 1S zo strany senátu 5S.\n\n6\n\nNázor sudcu Belka bol založený na tvrdeniach, že po náleze E ústavného súdu nie je\nmožné určiť, ktorý senát má vo veci konať. Podľa sudcu Belka ústavný súd v náleze E\noznačil vo veci rozhodujúci senát 1S za nezákonný z titulu jeho nesprávneho\n„preobsadenia“. Poukázal aj na to, že „preobsadenie“ sudcov senátu 1S malo byť podľa\nnázoru ústavného súdu považované za zmenu v obsadení súdu sudcami, ergo vec mala byť\nprerozdelená náhodným výberom a inej alternatívy vo veci nebolo [porovnaj s. 37 a 39\nnálezu E a § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)].\nSudca Belko teda tvrdí, že senát 1S, tak ako je obsadený po náleze E, tak isto nemôže byť\npovažovaný za zákonne obsadený (nie je senátom v pôvodnom zložení ako v čase nápadu\nveci na najvyšší súd). Z toho dôvodu nemôže byť na vec aplikovaný ani čl. II ods. 4 rozvrhu\npráce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce 2015“)\npojednávajúci o rozdelení práce medzi senáty.\nNa druhej strane v stanovisku sudkyne Urbancovej sudkyňa poukazuje na to,\nže prerozdelenie veci náhodným výberom bolo založené na čl. 3 bode 6 rokovacieho\nporiadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací\nporiadok“)]. Sudkyňa v predmetnom stanovisku spochybňuje všeobecnú záväznosť\nuvedeného ustanovenia rokovacieho poriadku pre prekročenie zákonného splnomocnenia.\nNadväzne na to prezentuje ňou požadované riešenie problému v zmysle § 51 ods. 7 zákona\no súdoch, ktoré podľa nej spočíva v pridelení veci senátu 1S v pôvodnom zložení. Sudkyňa\nargumentuje tým, že všetci zo sudcov senátu v pôvodnom zložení sú (v čase\nproblematického prideľovania veci, pozn.) aktívne činnými sudcami najvyššieho súdu,\na aj keď už nie sú sudcami senátu 1S (každý zo sudcov senátu v pôvodnom zložení je v čase\nspísania stanoviska sudkyne Urbancovej členom iného senátu, pozn.), sú spôsobilí vec\nrozhodnúť.\nSťažovateľky sťažnosťami obhajujú názor sudkyne Urbancovej a domáhajú sa\nprerokovania veci senátom 1S v pôvodnom zložení (resp. v zložení zo zastupujúcich\nsudcov), pretože obdobne ako sudkyňa Urbancová sú toho názoru že § 51 ods. 7 zákona\no súdoch umožňuje pridelenie veci náhodným výberom iba v takom prípade, ak zákonného\n\n7\n\nsudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená, na súde viac niet. Argumentáciu sudkyne\npodporujú vypustením úpravy čl. 3 z rokovacieho poriadku najvyššieho súdu v znení\nč. 200/2016 (touto úpravou predseda správneho kolégia zdôvodňoval svoje rozhodnutie)\na za materiálny dôvod takého kroku označujú práve spomínané prekročenie zákonného\nsplnomocnenia. Ak sťažovateľky v niektorých pasážach sťažností aj pripúšťajú postup\nv zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu, za relevantný považujú rozvrh práce na rok 2009,\nnie na rok 2015.\nSťažovateľky tiež ad absurdum upozorňujú, že sudkyňa JUDr. Alena Poláčková,\nPhD., ako členka senátu v pôvodnom zložení, bola v čase problematického prideľovania\nveci riadnou sudkyňou najvyššieho súdu a výkonu funkcie sudkyne Európskeho súdu\npre ľudské práva sa ujala až po rozhodnutí o pridelení veci senátu 5S, teda prerušenie\nvýkonu funkcie sudkyne, ku ktorému došlo až ex post, nemohlo byť dôvodom\npre rozhodnutie o nemožnosti prerokovať vec senátom (1S) v pôvodnom zložení.\nV závere tejto časti sťažností sťažovateľky tvrdia, že zmeny v zložení senátov\nv priebehu rokov 2009 až 2015 nemohli vec doviesť k tomu, že vo výsledku nebude\nprerokovaná senátom 1S, ale senátom 5S (tvrdia pochybenie v pridelení veci po jej vrátení\npo náleze E), a tiež nie k tomu, že nebude prerokovaná senátom 1S v pôvodnom zložení\n(požadujú riadne nahradenie jeho členov na základe príslušných pravidiel o zastupovaní).\nČo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého rozsudku a pochybení v procesnom\npostupe (ad 2), sťažovateľky tvrdia, že napadnutý rozsudok je zaujatý, nezohľadňuje na vec\nvzťahujúcu sa judikatúru a nie je náležite odôvodnený.\nZaujatosť\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\nsťažovateľky\n\nodôvodňujú\n\npoukázaním\n\nna tvrdené porušenie práva na zákonného sudcu (bod ad 1) a na základe nesúhlasných\nstanovísk sudcov (v tomto kontexte rozumej najmä sudkyne Urbancovej) predkladajú\nústavnému súdu tézu o tom, že sudcovia sa na základe svojho nesúhlasného postoja\nk prerokovaniu veci nemôžu objektívne javiť nestrannými.\n\n8\n\nOdklon od judikatúry sťažovateľky vidia v nepresvedčivej konkretizácii skutku,\nktorý sa im kladie za vinu (a contrario za štandard považujú nimi citovanú judikatúru).\nPoukázaním na charakterovú obdobnosť správneho trestania a trestného konania požadujú\nsprísnené nároky na posúdenie konkretizácie skutku. Zastávajú názor, že od počiatku\nkonania nie je zrejmé, z akého skutku boli obvinené. Poukazujú tiež na to, že k obdobnému\nzáveru dospel aj krajský súd v rozsudku C. Sťažovateľkám prekáža podľa ich názoru\nnejednoznačné určenie miesta, času a spôsobu spáchania skutku v skutkovej vete výroku\nodsudzujúceho rozhodnutia, ako aj v odôvodnení všetkých rozhodnutí venujúcich sa meritu\nveci. Problém v odklone od judikatúry prezentujú aj ako absenciu existencie jasných\na zrozumiteľných dôvodov na to, aby skutok bol popísaný tak neurčito, ako sa to podľa ich\nnázoru stalo. Skutková veta odsudzujúceho výroku podľa tvrdenia sťažovateliek obsahuje\niba citáciu právnej kvalifikácie skutkovej podstaty tak, ako je uvedená v príslušnom\nzákonnom ustanovení. Tomu nekorešponduje žiadne odôvodnenie. Na uvedenom zakladajú\naj tvrdenie o tom, že najvyšší súdu ich zásadné námietky rozporujúce skutkové a právne\nhodnotenie veci nevzal do úvahy, resp. nedal na ne odpoveď.\nPodľa názoru sťažovateliek ich účasť na spáchaní správneho deliktu nebola v konaní\npreukázaná a nemožno ju vyvodzovať iba z podobnosti cenových indexov ponúk\na popierajú, resp. tvrdia nepreukázanie existencie spoločnej komunikačnej platformy.\nNavyše namietajú, že podobnosť ponúk mohla byť spôsobená nechceným a mimovoľným\n(rozumej zdôrazňujúc aspekt absencie zavinenia ako základný znak skutkovej podstaty\ndeliktu) únikom informácií od niektorej zo sťažovateliek. Absenciu zavinenia tvrdia\naj vo vzťahu k dohode obmedzujúcej súťaž. Tvrdia, že napadnutý rozsudok sa preukázaním\númyselnej účasti sťažovateľov na takej dohode vôbec nezaoberal. Poukazujú na neprípustné\nprenesenie dôkazného bremena na sťažovateľky, nekonzistentný súbor vykonaných\ndôkazov a porušenie práva na rešpektovanie prezumpcie neviny. Zhodnotenie skutkového\nstavu je podľa ich názoru neprípustne založené na jedinom nepriamom dôkaze ‒ neobvyklej\nzhode cenových indexov.\nV ďalšej časti sťažností, tvrdiac, že s niektorými argumentmi sa napadnuté\nrozhodnutie nevysporiadava vôbec, sťažovateľky atakujú výšku uloženej pokuty. Tvrdia\n\n9\n\njej neprimeranosť, neodôvodnenosť a nezohľadnenie rozdelenia úloh (miery, v akej sa\nkaždá z nich mali na spáchaní skutku podieľať). Nakoniec tvrdia aj logickú rozpornosť\nargumentácie obsiahnutej v napadnutom rozsudku.\nNa základe toho, že, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa mal odkloniť\nod štandardnej judikatúry týkajúcej sa konkretizácie skutku pri správnom trestaní\na od záverov krajského súdu (v rozsudku C), podľa názoru sťažovateliek mal najvyšší súd\nvo veci nariadiť pojednávanie a vec prerokovať za ich účasti. Sťažovateľky mal s odlišným\nnázorom na vec oboznámiť a umožniť sa im k nemu vyjadriť. Rozhodnutie najvyššieho\nsúdu má z tohto dôvodu porušovať právo na predvídateľnosť rozhodovania, resp. vylúčenie\nprekvapivých rozhodnutí.\nSťažovateľky tiež namietajú, že na rozdiel od krajského súdu bol najvyšším súdom\nvo veci pripustený ako dôkaz list Národnej diaľničnej spoločnosti zo 4. mája 2005,\nže výpoveď svedkyne\n\nbola považovaná za odborné stanovisko (namiesto\n\nsvedeckej výpovede), čím boli sťažovateľky ukrátené o možnosť kladenia otázok,\na s ustanovením znalca\n\nsa najvyšší súd vysporiadal tak, že ho považoval\n\nza stanovisko experta (a zároveň naň pri rozhodovaní prihliadal), aj keď podľa názoru\nsťažovateliek\n\nšlo\n\no nezákonné\n\nustanovenie\n\nznalca.\n\nV dôsledku\n\nuvedeného\n\nbola\n\nsťažovateľkám odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.\nČo sa týka námietky porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n(ad 3), sťažovateľky tvrdia, že prerokúvaná vec nie je nijak právne zložitá a že poskytujú\norgánom verejnej moci promptnú súčinnosť. To isté sa však podľa názoru sťažovateliek\nnedá povedať o orgánoch verejnej moci. Konanie v predmetnej veci trvá celkovo\nod 17. februára 2002 (od začatia správneho konania) do vydania napadnutého rozsudku\n2. novembra 2016, t. j. približne 12 rokov, čo je podľa vyjadrenia sťažovateliek\nneprimerané. Dĺžka konania je v tomto prípade podľa názoru sťažovateliek jednak dôvodom\npre vyslovenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jednak\ndôvodom pre odôvodnenie použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia vo vzťahu\nk uloženiu trestu.\n\n10\n\nNa základe uvedeného sťažovateľky v petitoch sťažností žiadajú, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Sžh 2/2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016 boli porušené v záhlaví tohto rozhodnutia\noznačené práva, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie\n\na aby\n\nsťažovateľkám\n\npriznal\n\nnáhradu\n\ntrov\n\nkonania.\n\nSťažovateľka\n\n1\n\na sťažovateľka 3 žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016.\nII.\nK spojeniu vecí na spoločné konanie\nPodľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\nPodľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné\nkonanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých strán.\nZo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 171/2017 a sp. zn.\nRvp 308/2017 vyplýva, že predmetom sťažností je preskúmanie (toho istého) napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu vydaného v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľky\nvystupovali v procesnom postavení žalobkýň, pričom rozsah práv, ktorých porušenie\nsťažovateľky vo veci namietajú, je porovnateľný. Z argumentácie obsiahnutej v spájaných\nsťažnostiach je zrejmé, že vo všetkých prípadoch je v rámci preskúmania ústavnej\n\n11\n\nkonformity napadnutého rozsudku najvyššieho súdu potrebné posúdiť rovnaké skutkové\nokolnosti a ústavnoprávne otázky.\nVzhľadom na to, že sťažnosti spolu skutkovo úzko súvisia a sú obsahovo totožné,\nústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde v spojení s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že veci vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017\na sp. zn. Rvp 308/2017 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nRvp 171/2017.\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n\n12\n\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\nPredmetom sťažností je tvrdenie o neopodstatnenosti pridelenia veci sťažovateliek\nsenátu 5S najvyššieho súdu po náleze ústavného súdu E (t. j. po rozhodnutí, ktorým bol\nrozsudok najvyššieho súdu D zrušený a vec sťažovateliek bola vrátená najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie). Predmetom sťažností je tiež tvrdenie o neopodstatnenosti rozhodnutia\nveci jej v merite a tvrdenie, že postupom najvyššieho súdu došlo k spôsobeniu zbytočných\nprieťahov v napadnutom konaní sp. zn. 5 Sžh 2/2015.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n\n13\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje\nza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\nPodľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má\nprávo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch\nsvedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\nPri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).\n\n14\n\nS ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím\nznením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených\nv ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách\na príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014).\nZ uvedených dôvodov a tiež z dôvodu, že porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia\noznačených práv je sťažovateľkami koncipované v prvom rade ako porušenie ústavy, spolu\ns ktorým je paralelne a ekvivalentne (na základe totožných tvrdení) namietané porušenie\ndohovoru, ústavný súd cieli odôvodnenie tohto rozhodnutia na namietané porušenie čl. 46,\nčl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy, pričom zohľadňuje špecifické postavenie dohovoru.\nK zásahu do základného práva na zákonného sudcu (bod ad 1 sťažnosti)\nÚstavný súd považoval pri rozhodovaní vo veci za relevantné nasledujúce zásady,\nktoré možno vyvodiť z jeho konštantnej judikatúry, a tiež nasledujúce skutočnosti:\nZásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií\nnezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou\npre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí\nsú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce\nupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná\nzásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody\na rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\nRozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom\nna naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).\nPrvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48\nods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,\nbol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový\n(II. ÚS 893/2014).\n\n15\n\nPodľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami\nsú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte\n(napr. IV. ÚS 116/2011).\nZa zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené\npredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie\nk určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu\n(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).\nÚstavný súd vníma ako závažnú skutočnosť tú, že v náleze E bolo rozhodované\no neústavnosti „preobsadenia“ 2 členov senátu najvyššieho súdu, ktorému bola vec\npridelená. Podstata veci spočívala v tom, že ústavný súd vyhodnotil ako ústavne\nnekonformný taký zásah do rozvrhu práce, ktorý sa uskutočnil bezdôvodným\n(neopodstatneným) opatrením predsedu najvyššieho súdu a ktorý mal podľa názoru\nústavného súdu za cieľ účelovo „vymeniť“ dvoch členov senátu. Rozhodujúcim faktorom,\nna základe ktorého ústavný súd tento záver prijal, bolo nepreukázanie opodstatnenosti\ndôvodov na vykonanie zásahu do rozvrhu práce. Povedané inak, najvyšší súd zmenu\nv rozvrhu práce racionálne nezdôvodnil a potreba takej zmeny nevyplývala ani z iných\nokolností (porovnaj s. 36 a 37 nálezu E).\nÚstavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného\nsudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu\npredvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).\nKritickým momentom prerokúvanej veci je teda jej vrátanie najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie po náleze ústavného súdu E. Problematickou sa stala otázka určenia\nzákonného sudcu.\n\n16\n\nPodľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu\nsudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie\na rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami\nsú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník\nkonania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred\nurčeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.\nPodľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať\nlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\nPodľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie\na rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi\npôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom\npomocou\n\ntechnických\n\nprostriedkov\n\na\n\nprogramových\n\nprostriedkov\n\nschválených\n\nministerstvom podľa rozvrhu práce.\nVýklad zákona o súdoch bol problematický v tom ohľade, či za zákonného sudcu\nv zmysle § 51 ods. 7 zákona o súdoch mal byť považovaný senát 1S v pôvodnom zložení\n(teda z roku 2009) alebo či z dôvodu zmien v senátoch v priebehu rokov 2009 až 2015 mal\nbyť za zákonný senát považovaný senát 1S ako senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená,\navšak v zmysle rozvrhu práce na rok 2015, alebo či vec mala byť znova pridelená\nnáhodným výberom z dôvodu neexistencie senátu 1S v pôvodnom zložení (z roku 2009).\nProblém riešenia základnej premisy umocnila rôznorodosť názorov, ktoré vykladali\nčasť ustanovenia § 51 ods. 7 zákona o súdoch za bodkočiarkou v znení „ak takého sudcu\nniet“ odlišne. Z jedného uhla pohľadu sa javilo ako rozhodujúce, či sa sudcovia senátu\nv pôvodnom zložení na súde vôbec nachádzajú ako aktívne činní. Tento názor požadoval\ntotožné zloženie senátu 1S v roku 2015 ako v roku 2009. Neskôr sa tento názor začal\nvnútorne vetviť na striktné dodržanie pôvodného zloženia senátu 1S z roku 2009 v čase\nnápadu veci a menej striktné pripustenie možnosti obsadenia senátu zastupujúcimi sudcami,\nkeďže jeden z členov senátu v pôvodnom zložení sa medzičasom ujal funkcie výkonu sudcu\n\n17\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (táto názorová vetva vychádzala z toho, že dotyčný člen\nsenátu sa ujal funkcie sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až po pridelení veci senátu\n5S, čím sa tiež poukazovalo na neopodstatnenosť výsledku pridelenia veci senátu 5S).\nZ ďalšieho uhla pohľadu zas stačilo vec prideliť senátu 1S v zložení podľa rozvrhu práce\nna rok 2015. Ostatný uhol pohľadu nesúhlasil zo žiadnym z uvedených názorov a zastával\npridelenie veci náhodným výberom.\nNavyše sa k veci pridal argument, podľa ktorého predseda správneho kolégia vec\npridelil náhodným výberom na základe čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku, čo bolo\npodľa viacerých názorov neprípustné z dôvodu, že úprava rokovacieho poriadku sa vymyká\nz hraníc zákonného splnomocnenia.\nSťažovateľky, ba aj najvyšší súd sa pri takom množstve alternatív výkladu zákonnej\núpravy správne snažili čo najpresvedčivejšie nájsť odpoveď na otázku, ktorý z uvedených\nnázorov (interpretačných verzií) je možné považovať za spravodlivý a ktorý z nich\nza nežiaduco zasahujúci podstatu základného práva na zákonného sudcu.\nSťažovateľky, keďže sa s interpretačnou verziou najvyššieho súdu nestotožňujú,\ninšpirované tiež nesúhlasnými prejavmi sudcov najvyššieho súdu napádajú pridelenie veci\nnáhodným výberom senátu 5S pred ústavným súdom a tvrdia pochybenie vo výklade\njednoduchého práva (či už zákona o súdoch, rozvrhu práce, alebo aj rokovacieho poriadku\nv relevantných zneniach).\nÚstavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n\n18\n\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je\nnahrádzať činnosť všeobecných súdov.\nÚlohou ústavného súdu v prerokúvanom prípade nie je rozhodnúť spor týkajúci sa\nvýkladu práva priklonením sa k jednej z interpretačných verzií § 51 ods. 7 zákona o súdoch\nv duchu „všetko alebo nič“ a dať absolútne za pravdu niektorej zo strán či vybrať si niektorú\nz uvedených verzií ako „tú pravú“. Úlohou ústavného súdu je posúdiť zlučiteľnosť\nnajvyšším súdom zvoleného riešenia s podstatou základných práv ako s podstatou\nústavného (nadzákonného) princípu.\nPodstatou namietaného porušenia základného práva je v prerokúvanej veci zabrániť\nsvojvoľnému výberu či účelovému spôsobu obsadenia vo veci rozhodujúceho senátu.\nV riešení, ktoré v posudzovanom prípade zvolil predseda správneho kolégia, však ústavný\nsúd neželané nedostatky nenachádza. Práve naopak.\nÚstavný súd síce uznáva, že predostreté interpretačné verzie (každá z nich) majú\nsvoju logickú platnosť a interpretátormi požadované závery jednotlivých predostretých\nverzií z premís naozaj vyplývajú. Interpretačné verzie sa však navzájom líšia egoistickým\nprispôsobením si premís – každého interpretátora vo svoj prospech (každý z interpretátorov\nvidí v otázke určenia zákonného sudcu a v spojení „ak takého sudcu niet“ svoju pravdu) ‒\na táto skutočnosť je jadrom problému celej veci. Podľa názoru ústavného súdu však iba\n\n19\n\nzo samotnej logickej platnosti interpretačných verzií nemožno v posudzovanom prípade\nbezprostredne odvodzovať vhodnosť použitia tej-ktorej verzie, pretože čo do korektnosti\npostupu v logickom slede výkladu sú si všetky rovnocenné (postup výkladu nie je logicky\nrozporný). Usmernením pre výber vhodnej interpretačnej verzie z hľadiska dodržania\nústavnej konformity je podstata ústavného princípu (základných práv). Nič však a priori\nnevylučuje, aby interpretačných verzií zodpovedajúcich podstate ústavného princípu, teda\nústavne akceptovateľných interpretačných verzií, bolo viacero. Keďže úlohou ústavného\nsúdu je posúdiť zlučiteľnosť najvyšším súdom in concreto zvolenej verzie s podstatou\nzákladných práv, je bez právneho významu venovať sa iným ‒ iba teoreticky do úvahy\nprichádzajúcim možnostiam (ktoré neboli najvyšším súdom v konkrétnom prípade\naprobované).\nÚstavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia, ktoré vo veci zvolil predseda\nsprávneho kolégia, v tom, že prijaté riešenie neumožnilo sudcom (resp. senátom) viesť ďalej\npolemiku v zmysle neustáleho nachádzania práva (quid iuris) v otázke, ktorému senátu vec\nprideliť. Taká polemika v prerokúvanom prípade zjavne neviedla k riešeniu, spor\nkomplikovala, mohla začať spomaľovať prerokovanie (už aj tak 12 rokov tiahnucej sa) veci\na každý iný záver, ktorý by nevyhovoval požiadavkám sťažovateliek, by mohol byť\ntak či onak predmetom ústavnej sťažnosti (z rovnakých dôvodov ako sa to stalo teraz).\nČo sa týka sťažovateliek, im sa prijatým riešením neumožnilo ďalej udržiavať spor „živý“\nna čisto procesnej otázke a elegantne tak blokovať prístup k preskúmaniu veci v jej merite\nrozdúchavaním sporu o potrebe nachádzania práva.\nÚstavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia pridelenia veci náhodným výberom tiež\nv tom, že žiaden zo senátov najvyššieho súdu nemohol predpokladať, ktorému senátu vec\nnapadne, pričom pravdepodobnosť nápadu sa riadila pravidlom náhodného prideľovania.\nOkrem toho procesná pozícia sťažovateliek sa z hľadiska náhodilosti pri prideľovaní veci\nnezhoršila. Vec tak ako v roku 2009 aj v roku 2015 mohla náhodne napadnúť\nktorémukoľvek zo senátov. Z tohto uhla pohľadu na podstatu základného práva\nna zákonného sudcu nie je vo veci nevyhnutne rozhodujúce, či ju rozhodol senát 5S alebo\n1S, ak v nej bolo nové pridelenie senátu 5S realizované bez úmyslu ovplyvniť výsledok\n\n20\n\nsporu\n\n(prostredníctvom\n\nvhodného,\n\nmenej\n\nvhodného,\n\nči\n\ndokonca\n\nneodôvodnene\n\nopakovaného pridelenia veci).\nPodľa názoru ústavného súdu zo strany predsedu správneho kolégia šlo\nv prerokúvanom prípade o konštruktívny prístup k výkladu normy s cieľom hľadania\nintegrity práva. Predseda správneho kolégia totiž za explicitným vyjadrením normy,\nza stavu nezlučiteľných názorov na jej výklad hľadal implicitný princíp eliminovať\npochybnosti o úmysle ovplyvnenia veci, avšak tento princíp zároveň korigoval cieľom vec\nefektívne prerokovať. Pod váhou argumentov síce opakovane zmenil názor na jej pridelenie\nsenátu 1S/5S, čo v okolnostiach vypovedá v prospech úmyslu hľadania optimálneho\nriešenia. Keď si však mal vybrať medzi alternatívou sporného pridelenia veci\nbez náhodného výberu (vec by s istotou prerokoval senát 1S) a alternatívou sporného\npridelenia veci náhodným výberom (vec by prerokoval náhodne vybratý senát),\nz prideľovania veci vylúčil osobný vplyv a zvolil alternatívu zaručujúcu vyššiu\ntransparentnosť pridelenia (vo veci uprednostnil náhodný výber pred subjektívnym\nrozhodnutím). V konečnom dôsledku tak najvyšší súd otrocky neustrnul na výklade\njediného ustanovenia zákona, ale riadiac sa ideou relevantných ústavných princípov,\nvec spravodlivo prerokoval.\nK argumentu sťažovateliek, podľa ktorého majú právo na už raz prideleného sudcu\n(v tomto prípade senát), ústavný súd poukazuje na § 3 ods. 4 zákona o súdoch,\npodľa ktorého v priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu. Zmena však musí\nbyť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Keďže zákon v prerokúvanom\nprípade umožňoval viacero interpretačných verzií, najvyšší súd sa pri voľbe konkrétnej\ninterpretačnej verzie správne riadil podstatou základných práv. Z pohľadu ústavnosti teda\nv okolnostiach prerokúvanej veci prevažuje ten faktor, že dôvody, ktoré viedli predsedu\nsprávneho kolégia k prideleniu veci náhodným výberom, majú svoj racionálny základ\na jeho rozhodnutie zohľadňuje podstatu ústavného princípu.\nArgument, podľa ktorého predseda správneho kolégia postupoval vo veci na základe\nrokovacieho poriadku (ktorý podľa viacerých názorov všeobecne nezaväzuje na základe\n\n21\n\nexcesu zo zákonného splnomocnenia), ústavný súd tiež posúdil z hľadiska, či postup\npredsedu správneho kolégia zodpovedal podstate ústavného princípu. Podľa názoru\nústavného súdu však rozhodnutie predsedu správneho kolégia z práve uvedených dôvodov\núčel a zmysel § 51 ods. 7 zákona o súdoch nepopiera, nie je s ním v rozpore a zohľadňuje\npodstatu základných práv. Skutočnosť, že predseda správneho kolégia mohol byť k svojmu\nrozhodnutiu motivovaný rokovacím poriadkom, pokiaľ nezasahuje do podstaty ústavného\nprincípu, nehodnotí ústavný súd v okolnostiach za ústavne významnú.\nZohľadniac uvedené k tejto časti sťažností, ústavný súd konštatuje, že napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu nie je založený na takom výklade zákona, ktorý by popieral jeho\núčel a zmysel.\nZ uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nK meritu napadnutého rozsudku a k tvrdeným pochybeniam v procese\n(bod ad 2 sťažnosti)\nPokiaľ sťažovateľky predpokladajú zaujatosť sudcov najvyššieho súdu na základe\nvyslovenia vlastného názoru na pridelenie veci konkrétnemu senátu (1S/5S), ústavný súd\nuvádza, že toto tvrdenie nie je podložené žiadnym argumentom, ktorý by ho odôvodňoval.\nSťažovateľky v tomto prípade tvrdia iba abstraktnú možnosť, že sudcovia, ktorí sa necítili\nbyť povolaní vec rozhodnúť, môžu sa voči prerokovaniu veci javiť zaujatí. Ústavný súd\nk tejto námietke poukazuje na vecnosť diskusie, ktorá nebola zameraná na vyjadrenie\nosobného postoja k prerokovaniu veci a striktne sa sústredila na nachádzanie optimálneho\nriešenia ‒ čo sa týka nápadu veci. Ústavný súd v konaní ani vyjadrení žiadnej\nzo zainteresovaných strán nenachádza osobný rozmer v objektívnom ani subjektívnom\nzmysle.\nPokiaľ sťažovateľky namietajú nedostatočnú konkretizáciu skutku, ústavný súd\nuvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku podrobil vecnému prieskumu totožný\n\n22\n\nargument (najmä s. 30 – 54 napadnutého rozsudku). Najvyšší súd sa v uvedenej časti\nrozhodnutia vysporiadava s námietkou obdobnosti správneho trestania a trestného konania.\nVo svojich úvahách nepopiera požiadavky na prísnu preukázateľnosť skutku, avšak zastáva\ntiež názor, že vo veci treba prihliadať na latenciu a plánovitosť protiprávneho konania,\na tak isto aj na zahladzovanie stôp (napr. bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku). V tomto\nohľade vo veci zastáva názor, že konkretizácia skutku musí byť posudzovaná prísne\nindividuálne a vzhľadom na charakter a povahu protiprávneho konania. Sťažovateľky,\nnaopak, útočia na podstatu povahy nepriamych dôkazov a tvrdia, že pokiaľ ich dohoda\ntýkajúca sa spáchania skutku nebola preukázaná priamo (zmluvou, konkretizáciou\nkomunikácie), nie je vo veci opodstatnené prijať odsudzujúci výrok. Čo sa týka\nposudzovaného prípadu, ústavný súd považuje zamietnutie uvedených námietok\nsťažovateliek najvyšším súdom za primerane odôvodnené a založené na racionálnych\núvahách podložených právnou úpravou aj skutkovým stavom. Ústavný súd tiež považuje\nskutok za dostatočne konkretizovaný, pričom závery týkajúce sa konkretizácie skutku\npodľa názoru ústavného súdu takisto vyplývajú z dôkaznej situácie.\nPokiaľ ide o skutkový stav z pohľadu obstarania dôkazov, ústavný súd sa\nnestotožňuje s názormi sťažovateliek, podľa ktorých majú byť nespravodlivo perzekvované\nna základe jediného nepriameho dôkazu (porovnávania zhody cenových indexov).\nPorovnávanie zhody cenových indexov analyticky a prísne plošne zohľadňuje vzorec\nsprávania sťažovateliek, ktoré sa im v priebehu konania kládlo za vinu (porovnaných bolo\n880 položiek). Navyše najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku takisto zaoberal\naj argumentáciou zameranou na tvrdenie o náhodnej (mimovoľnej) možnosti zhody\ncenových\n\nindexov\n\na\n\nad absurdum\n\npoukázal na\n\nnemožnosť takého výsledku.\n\nOkrem už uvedeného vo veci bolo poukázané na rad ďalších dôkazov (z ktorých\nsťažovateľky\n\nvykonanie\n\nčasti\n\nz nich\n\nspochybňujú).\n\nZ napadnutého\n\nrozsudku,\n\nba ani z obsahu spisu však podľa názoru ústavného súdu nevyplývajú ústavne relevantné\npochybenia vo vykonaní či hodnotení spochybňovaných dôkazov. Konkrétne, čo sa týka\nproblematiky namietaného odňatia možnosti konať pred súdom v súvislosti s tvrdeným\nnezákonným pripustením listu Národnej diľničnej spoločnosti zo 4. mája 2015, hodnotenia\nodborného stanoviska\n\na stanoviska experta\n\n23\n\n, ústavný súd poukazuje\n\nna to, že sťažovateľkám boli v bodoch 159 a nasl. napadnutého rozsudku podrobne\nobjasnené materiálne dôvody, ktoré formovali postoj najvyššieho súdu. Ústavný súd\nani v tomto smere nemá dôvod napadnutý rozsudok najvyššieho súdu po právnej stránke\nvylepšovať.\nSťažovateľky tiež namietajú, že v prerokúvanej veci na ne bolo neprípustným\nspôsobom prenesené dôkazné bremeno týkajúce sa „vyvinenia sa“ spod spáchania skutku\n(v tejto súvislosti namietajú porušenie princípu rešpektovania prezumpcie neviny). Najvyšší\nsúd podľa názoru ústavného súdu správne vyhodnotil, že sťažovateľky v konaní\nvierohodným spôsobom neobjasnili motívy svojho (na základe konkrétnych dôkazov\nzisteného) správania, naopak, do konania vnášajú typovo obdobnú argumentáciu ‒ raz\no možnosti náhodilosti zhody cenových indexov, inokedy o možnosti mimovoľného úniku\ninformácií z interného prostredia spoločností. Záver najvyššieho súdu, ktorým uvedenú\nargumentáciu v pomere k dôkladne zistenému skutkovému stavu a v pomere k skutočnosti,\nže sťažovateľky túto argumentáciu používajú bez vierohodného preukázania jej\nopodstatnenosti (napr. sťažovateľky na jednej strane tvrdia krádež dokumentov,\nno na druhej strane oznámenie krádeže príslušným orgánom nepreukázali), považoval\nza irelevantnú, hodnotí ústavný súd ako opodstatnený. Čo sa týka tvrdenia nepreukázania\nexistencie spoločnej komunikačnej platformy, ergo nepreukázania úmyselnej účasti\nsťažovateliek na dohode obmedzujúcej súťaž, ústavný súd uvádza, že k tomuto záveru\nsmerovalo celé dokazovanie (napr. už spomenutý bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku),\nz ktorého najvyšší súd jej existenciu implicitne (ale na základe vykonaných dôkazov)\nkonštatoval. Ústavný súd v uvedených záveroch najvyššieho súdu zásah do označených\npráv sťažovateliek nezistil.\nČo sa týka námietok týkajúcich sa výšky uloženej sankcie za spáchaný delikt\na využitia moderačného oprávnenia súdom pri ukladaní sankcie, ústavný súd preskúmal\npostup a právne názory najvyššieho súdu, ktorými sa tento pri ukladaní sankcie spravoval\n(najmä bod 292 a nasl. napadnutého rozsudku), pričom ústavnú nekonformitu napadnutého\nrozsudku ani v tomto ohľade nezistil.\n\n24\n\nNakoniec čo sa týka tvrdenia sťažovateliek o potrebe nariadenia pojednávania\na prerokovania veci za prítomnosti účastníkov z dôvodu ich oboznámenia s odlišným\nnázorom najvyššieho súdu na právne posúdenie veci, túto požiadavku sťažovateľky\nodôvodňujú odklonom od podľa ich názoru štandardnej judikatúry týkajúcej sa\nkonkretizácie skutku a hodnotenia dôkazov. Keďže podľa názoru ústavného súdu bol postup\nnajvyššieho súdu v prerokúvanej veci lege artis (ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeným\nexcesom v posúdení veci) a keďže právne názory najvyššieho súdu sú podporené\nrelevantnými odkazmi na príslušnú judikatúru, niet dôvodu prisvedčiť ani téze o porušení\nzákladných práv odklonom od judikatúry.\nÚstavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste opakovane pripomenúť,\nže nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej\nmoci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je\nopravnou\n\ninštanciou\n\nvo\n\nveciach\n\npatriacich\n\ndo\n\nprávomoci\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je\nnahrádzať činnosť všeobecných súdov.\n\n25\n\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd s poukázaním na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel\nk záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnutý rozsudok vysvetlil,\nako najvyšší súd dospel k záveru o nevyhnutnosti rozsudok krajského súdu C zmeniť tak,\nže žaloby sťažovateliek zamietol, podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov sa tak stalo\n(zároveň poukazujúc na relevantnú judikatúru). Odôvodnenie napadnutého rozsudku\nako celok preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce z čl. 46, čl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy\nv namietaných súvislostiach.\nSkutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné\naj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo\naj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n\n26\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažností na ďalšie\nkonanie ani v tejto časti a odmietol ich pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n(bod ad 3 sťažnosti)\nZjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať\naj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,\nv ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne\nrozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06, I. ÚS 559/2014), a preto už k namietanému\nporušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo\ndochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti\nnamietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta\nv takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak\ndlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,\nII. ÚS 177/04).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.\nÚstavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola\nna ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať\n(napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu\nuž nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť\nodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie\no takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý\nústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n\n27\n\nÚstavný súd z obsahu sťažností zistil, že napadnuté konanie (sp. zn. 5 Sžh 2/2015)\nvedené na najvyššom súde bolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n(sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť\n13. januára 2017.\nKaždá zo sťažností bola ústavnému súdu doručená po skočení napadnutého konania\n(27. januára 2017 až 17. februára 2017). Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania\nsťažnosti k namietaným prieťahom v konaní už zjavne dochádzať nemohlo.\nTakisto je potrebné podotknúť, že napadnuté konanie trvalo v danom prípade krátko\n(vec bola na najvyššom súde zapísaná 5. augusta 2015 a rozhodnutá 2. novembra 2016,\nčo predstavuje dobu cca 15 mesiacov) a nenadobudlo podľa skutočností opísaných\nv sťažnostiach (v charaktere a dĺžke namietaných prieťahov) ústavnoprávny rozmer.\nTento skutkový stav bol preto so zreteľom na obsah sťažností, ako aj s prihliadnutím\nna zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosti sťažovateliek proti postupu\nnajvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené. Z tohto dôvodu ich ústavný súd odmietol\nuž pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nÚstavný súd hodnotí namietanie zbytočných prieťahov v okolnostiach prípadu\n(ide zhruba o 12-ročný proces, pričom zbytočné prieťahy sú namietané až po nezvratnom\nrozhodnutí najvyššieho súdu a sťažovateľky sú od počiatku konania kvalifikovane právne\nzastúpené) za počínanie sledujúce iba materiálny prospech, keďže sťažovateľky sa\no urýchlené prerokovanie veci v priebehu napadnutého konania (v časoch zdôrazňovanej\nnečinnosti a neefektívneho postupu najvyššieho súdu) nijako nezaujímali, čo nesvedčí o ich\ndeklarovanom dobrom úmysle domôcť sa tvrdeného urýchleného prerokovania veci.\nKeďže ústavný súd sťažnosti odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek nastolenými v sťažnostiach (zrušenie\nnapadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu, priznanie náhrady trov konania),\n\n28\n\na to vrátane návrhu sťažovateliek 1 a 3 na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím B.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. júla 2017\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "správny delikt-skutková podstata", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "pokuta-uloženie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5180519e-79fc-47a3-b13f-f6af0c9954fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 893/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 893/2014 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5180519e-79fc-47a3-b13f-f6af0c9954fd"}, {"guid": "ussr:31aec396-e2fa-4289-95ee-a52fdd135b5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 559/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 559/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31aec396-e2fa-4289-95ee-a52fdd135b5a"}, {"guid": "ussr:636550fb-f698-42b6-8d46-9e8efe9832f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 637/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 637/2013 z 10. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-10", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:636550fb-f698-42b6-8d46-9e8efe9832f7"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 202/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2011 z 25. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 285/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 285/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 417/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 417/06 z 21. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-21", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be"}, {"guid": "ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/06 z 31. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-31", "citacie_n": 374, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:3ef9d97b-15df-45cc-b981-1542ab47d335", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 177/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 177/04 z 21. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-21", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ef9d97b-15df-45cc-b981-1542ab47d335"}, {"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:437f0250-cd65-4a6d-b259-d9b22d943cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 93/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 93/03 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 679, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:437f0250-cd65-4a6d-b259-d9b22d943cec"}, {"guid": "ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 116/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 846, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1b2b6b79-534e-45d8-a621-c38af580a868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.289.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 289/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/2025 z 7. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-07", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.289.2025.1"}, {"guid": "ussr:0b4d734b-cce5-4737-8e0e-c0b9cb937396", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.379.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 379/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 379/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.379.2023.1"}, {"guid": "ussr:d063e66c-d2ba-4a6b-a97c-0396406d22bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.517.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 517/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 517/2022 z 7. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.517.2022.1"}, {"guid": "ussr:f2306680-0a09-4193-abb1-f10c8d5ce691", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.452.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 452/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 452/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.452.2021.1"}, {"guid": "ussr:513b34af-19ad-4cc4-93fb-faa7b92f36ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.597.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 597/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 597/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.597.2018.1"}, {"guid": "ussr:a1818557-0803-4bc6-9682-e33781595bce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.177.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 177/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 177/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.177.2018.1"}, {"guid": "71051f74-00f8-4db5-8bac-6a3014a7ff4f:b846db54-eb68-4011-9e00-00a8c0e7c8a9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3", "spisova_znacka": "5Obdo/28/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/28/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3"}, {"guid": "947afa8c-ee2a-47aa-afa4-1155258ae9a8:0ad999d8-3bef-4841-9540-208b083d4e9c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1314218649.1", "spisova_znacka": "7Cdo/31/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/31/2023 z 19. 3. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-03-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1314218649.1"}, {"guid": "023a6531-0354-4824-82f0-be8f6005e127:e55cda0f-2aa1-42e3-93aa-a453da018d03", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1099899761.6", "spisova_znacka": "2ObdoV/4/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/4/2019 z 10. 12. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-12-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1099899761.6"}, {"guid": "03d9a93d-e72b-40e1-9aa2-01bd3e96bfb0:7e785368-1c71-4c47-a391-09a6f2734687", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6", "spisova_znacka": "BA-2S/166/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/166/2020 z 24. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6"}, {"guid": "18a148da-1527-4292-9519-768919c25c21:71baad7a-cc7c-4f69-b807-cf3c5680f3d2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123206507.2", "spisova_znacka": "21Co/2/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/2/2024 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123206507.2"}, {"guid": "12ddce2c-6f26-4daa-9601-a0dc959e4476:36a41372-3e16-4011-901b-276518ce1253", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4", "spisova_znacka": "8Co/114/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/114/2023 z 6. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-08-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1109200468.4"}, {"guid": "d46ecc81-32eb-4be6-87b9-1a6a5970b387:6ce06637-b7b8-430f-a282-ce5aec696f8b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5", "spisova_znacka": "2S/166/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/166/2020 z 28. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5"}, {"guid": "1ad826c8-3907-4ddf-a5b3-5fcf1cab61f5:dce5140b-9431-44f1-b6a3-1e45d8088703", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1317218723.1", "spisova_znacka": "9Co/51/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/51/2018 z 18. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-04-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1317218723.1"}, {"guid": "e40f1162-8832-49ba-a669-45af542502a8:cb508d7e-79a0-44bc-86ec-2ff7b25af1ed", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2024:8123206507.3", "spisova_znacka": "16C/52/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C/52/2023 z 14. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2024:8123206507.3"}]}