{"guid": "ussr:f73269ee-7f25-4252-9c64-d3b08da21279", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 420/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 420/2016 z 14. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. februára 2017, sp. zn. III. ÚS 420/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-02-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f73269ee-7f25-4252-9c64-d3b08da21279", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 420/2016-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa\nTkáčika prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Račianska 66, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 84/2013 z 20. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 84/2013 z 20. novembra 2014 p o r u š e n é\nboli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 84/2013\nz 20. novembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť\n\ntrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur\na štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ondreja\nKrempaského, Račianska 66, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva\nvlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 84/2013 z 20. novembra 2014.\n1. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Colného úradu Prešov\n(ďalej len „colný úrad“ alebo „správca dane“) č. 3719/2009-6291 z 22. januára 2009 bol\npodľa § 14a ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „ZSDP“) sťažovateľovi zabezpečený tovar (1935,70 kg tabaku).\nNa základe odvolania sťažovateľa Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím\nč. 10945/2009 z 21. septembra 2009 prvostupňové rozhodnutie colného úradu potvrdilo.\nNásledne colný úrad rozhodnutím č. 33353/2011-6291 z 27. decembra 2011 rozhodol\npodľa § 14a ods. 3 ZSDP o prepadnutí zabezpečeného tovaru v prospech štátu, pretože\n\n2\n\nsťažovateľ\n\n„neodstránil(a)\n\npochybnosti,\n\nktoré\n\nviedli\n\nk\n\nvydaniu\n\nrozhodnutia\n\no zabezpečení...“. Po vykonanom dokazovaní colný úrad vyhodnotil, že subjekty, ktoré\ntovar sťažovateľovi mali dodať, buď neexistujú (\n\n), alebo s takým tovarom nikdy\n\nneobchodovali [\n\n(ďalej len\n\n,\n\n]. Expertíza\n\nodobraných vzoriek podľa colného úradu preukázala, že tieto „neobsahujú prímesi\nnetabakového charakteru (denaturačné látky)“, a preto nespĺňajú podmienku oslobodenia\nod spotrebnej dane z tabakových výrobkov. Na základe odvolania sťažovateľa Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“)\nrozhodnutím č. 1030502/321009/2012/Ci z 26. apríla 2012 prvostupňové rozhodnutie\ncolného úradu potvrdilo.\nSťažovateľ sa žalobou podanou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny\nporiadok“) domáhal preskúmania zákonnosti potvrdzujúceho rozhodnutia finančného\nriaditeľstva. Namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku nesprávneho\nvyhodnotenia dôkazov, čo konkretizoval tvrdením o predložení faktúr vystavených\ndodávateľom\n\n,\n\n(ďalej len\n\n). Podľa názoru sťažovateľa sa „žalovaný... nezaoberal základnou relevantnou\nskutočnosťou, či tieto daňové doklady... skutočne preukazujú realizáciu zdaniteľných\nobchodov, čo mohol vykonať iba tak, že colný úrad preverí v účtovníctve žalobcu, či došlo\nk zaúčtovaniu faktúr o zdaniteľných obchodoch so spoločnosťou\n\nčím\n\nby bola potvrdená existencia zdaniteľných obchodov a bolo by potvrdené riadne\nnadobudnutie tovaru žalobcom... Nevykonaním takejto kontroly... došlo zo strany\nžalovaného k nedostatočne zistenému stavu veci a porušeniu ustanovení § 3 ods. 1 v spojení\ns § 24 ods. 2 daňového poriadku...“. Podľa sťažovateľa „je na prvý pohľad zrejmý nepomer\nmedzi závažnosťou a vypovedacou hodnotou dôkazu, faktúry vystavenej spoločnosťou\n...“ a „nikým a ničím neovereným tvrdením spoločnosti\n\n..\n\nktorý nemôže ovplyvniť, ani vyvrátiť záver o existencii zdaniteľného plnenia“.\nVyjadrenie spoločnosti\n\nsťažovateľ v žalobe atakoval aj z hľadiska zákonnosti\n\ntohto dôkazu, pretože «bol obstaraný účelovo, s cieľom použiť tento „listinný dôkaz“\n\n3\n\nv konaní s odvolateľom bez toho, aby sa k nemu mohol vyjadriť prípadne navrhnúť ďalšie\ndôkazy. Pretože, ak Colný úrad Prešov vykonal dokazovanie Zápisnicou so zaznamenaným\nvyjadrením konateľa spoločnosti\n\n,\n\n, bol žalovaný povinný tento dôkaz\n\n„sprístupniť“ účastníkovi konania, aby sa oboznámil s jeho obsahom a prípade navrhol\nvykonanie ďalších dôkazov... ».\nV žalobe sťažovateľ namietal i tvrdenú skutočnosť, že colný úrad vo svojom\nrozhodnutí konštatoval, že „výsledkami analýz CL boli posudzované vzorky tabaku\ns evidenčným číslom 6291-08-02-23 až 6291-08-02-26) z čoho vyplýva, že tabak v 20-tich\nčiernych igelitových vreciach a 4 kartónových papierových krabiciach voľne ložený\no celkovej váhe 628,8 kg má spĺňať parametre pre PpKN 241010. Zároveň však\nv súvisiacom rozhodnutí o prepadnutí 1935,70 kg tabaku zn. 3385/2011-6291 zo dňa\n25.12.2011 pre sadzobné zatriedenie vychádza zo vzoriek 6291-08-02-25 a 6291-08-02-26.\nŽalobcovi nie je zrejmé komu, kedy, kým, z akého tovaru a z akého množstva boli\nodobraté vzorky tabaku. Ak z tabaku v 20-tich igelitových vreciach a 4 krabiciach o\ncelkovej váhe 628,8 kg boli odobraté vzorky koncových čísel 23 až 26, ako mohli byť z\ntabaku v kartónových krabiciach o hmotnosti 1935,70 kg odobraté vzorky koncových čísel\n25 a 26?“. V súvislosti s tým sťažovateľ na inom mieste žaloby namietal, že pri odbere\nvzoriek na účel výkonu analýzy nebol prítomný, a teda mu nebola daná k dispozícii\npríslušná vzorka z tovaru pre potreby jeho vlastných analýz.\nKrajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 55/2012-53\nz 30. mája 2013 zrušil odvolacie rozhodnutie finančného riaditeľstva v spojení\ns prvostupňovým rozhodnutím colného úradu z 27. decembra 2011 a vec vrátil finančnému\nriaditeľstvu na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že „rozhodnutie o zabezpečení tovaru...\nmusí byť formulované tak, aby majiteľ alebo držiteľ tovaru vedel, prečo bol tovar\nzabezpečený a aké pochybnosti má odstrániť.\nV rozhodnutí Colného úradu Prešov zo dňa 22.1.2009... ani v rozhodnutí právneho\npredchodcu žalovaného zo dňa 21.9.2009... ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu tak,\nže prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pochybnosti ktoré má žalobca odstrániť uvedené\nneboli.“.\n\n4\n\nKrajský súd konštatoval aj porušenie „zásady spravodlivého procesu, ak správne\norgány neumožnili žalobcovi vyjadriť sa k všetkým podkladom a zisteniam, ktoré\npredchádzali vydaniu rozhodnutí vrátane výsledkov dokazovania... a oboznámiť sa\ns výsledkami expertíz z odobraných vzoriek, čím mu odňali právo zakotvené v § 15 ods. 5\npísmena d), f) zákona...“.\nFinančné riaditeľstvo podalo proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Podľa jeho\nnázoru z § 14a ZSDP „nevyplýva, že by mal správca dane poučovať účastníka konania,\nže by mal odstrániť pochybnosti vedúce k zabezpečeniu tovaru, resp. aké konkrétne\npochybnosti odstrániť“. Zdôraznilo, že „v rozhodnutí colného úradu o zabezpečení tovaru...\nzreteľne skutkovo aj právne sú vymedzené dôvody, pre ktoré colný úrad pristúpil\nk zabezpečeniu tabaku...“. V nadväznosti na to pripomenulo, že „predmetom súdneho\nkonania... nebolo rozhodnutie žalovaného... potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie\ncolného úradu... o zabezpečení tabaku, ktorých údajné nedostatky súd v rozsudku vyčíta“.\nŽalovaný namietal neaplikovateľnosť § 15 ods. 2 ZSDP na dokazovanie v žalovanom\nkonaní, pretože toto ustanovenie je „výlučne koncipované pre účely výkonu daňovej\nkontroly...“. Kritizoval, že „súd dáva v rozsudku do rovnice neoboznámenie žalobcu\ns výsledkami dokazovania = neumožnenie sa vyjadriť... k daným skutočnostiam =\nnedostatočne zistený skutkový stav veci...“.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 84/2013 z 20. novembra 2014 rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný\n„správne namieta nesprávnosť postupu krajského súdu, ktorý skúmal aj rozhodnutie...\nktorým bol zaistený tabak o celkovej hmotnosti 1935,70 kg. Krajský súd túto skutočnosť,\nzákonnosť a vecnú správnosť právoplatného rozhodnutia o zaistení tovaru však už v konaní\no preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o prepadnutí tovaru preskúmavať nemohol. O takýto\nprieskum rozhodnutia o zaistení tovaru mohol požiadať žalobca v prekluzívnej\ndvojmesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia o zaistení tovaru...“.\n\n5\n\nNajvyšší súd vyhodnotil, že „správne orgány oboch stupňov... právne závery\nrozhodnutia podložili konkrétnymi dôkazmi. Výpovedná hodnota dokladov predložených\nžalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno... Dôkazná\npovinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné orgány\nspochybnili dodanie tovaru daňovými subjektmi\na\n\n,\n\n. Na preukázanie tvrdení žalobcu nestačí len preukázanie samotného daňového\n\ndokladu ako takého, ale aj reálne dodanie parametricky zhodného tabaku. Dokazovanie\nzo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom.“. Napokon najvyšší súd uzavrel, že „vierohodnosť,\nsprávnosť a úplnosť dokladov predložených žalobcom bola spochybnená a vyvrátená,\npretože subjekty uvedené na dokladoch predmetný zaistený tabak nedodali“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje právny názor najvyššieho\nsúdu poukazujúci na skutočnosť, že žalobou nenapadol rozhodnutie colného riaditeľstva\npotvrdzujúce zabezpečenie sporného tovaru. Sťažovateľ namieta, že stabilná súdna\njudikatúra zastáva názor, podľa ktorého je rozhodnutie o zabezpečení tovaru ako\nrozhodnutie predbežnej povahy podľa § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku\nzo súdneho prieskumu vylúčené.\nZáver najvyššieho súdu o spochybnení výpovednej hodnoty dokladov predložených\nsťažovateľom nemá podľa sťažovateľa „oporu ani v obsahu spisu, ani v právnych\npredpisoch... sťažovateľ nebol v právnom vzťahu s obchodnou spoločnosťou\nObchodná spoločnosť\n\nnemohla dodať tovar sťažovateľovi, keď s ním nebola\n\nv obchodnom vzťahu. Tento záver ani nevyplýva, z rozhodnutí správnych orgánov. Správne\norgány nemohli vyvrátiť pravosť dokladov faktúry od obchodnej spoločnosti\n, tak použili účelovo výpoveď konateľa obchodnej spoločnosti\n, ktorý vypovedal k tomu, či holandský tabak je jeho výrobok. Táto svedecká výpoveď\nani len nepriamo nepreukazovala, či obchodná spoločnosť\n\ndodala alebo\n\nnedodala tovar sťažovateľovi...“. Aj hodnotenia dodávok od českého dodávateľa\n) sťažovateľ rozporuje. Uvádza, že „vo vzťahu k tomuto daňovému subjektu bolo\n\n6\n\nzistené len to, že nie je zaevidovaný v nejakej evidencii v ČR. To však ešte nevyvracia fakt,\nže tento subjekt dodal tovar sťažovateľovi.“.\nSťažovateľ citujúc vybrané základné zásady daňového konania kritizuje „taký\nvýklad, ktorý pripustí vykonanie dokazovania správnym orgánom bez toho, aby bol o tom\ninformovaný účastník konania a je len vecou účastníka konania, či pôjde alebo nepôjde\nnazrieť do spisu. Účelom zákona určite nebolo to, aby správne orgány dobehli účastníka\nkonania... Správne orgány vykonávajú dokazovanie a preto, ak spochybnia nejaký dôkaz\npredložený účastníkom konania, tak musia toto svoje tvrdenie, tento svoj záver, preukázať.\nAk tvrdia, že na základe faktúry sa neuskutočnilo dodanie, tak toto tvrdenie musia mať\npodložené. Opačný záver by znamenal, že účastník konania nikdy nemôže preukázať svoje\ntvrdenie, resp. faktúra nie je žiadnym dôkazom.“.\nK posúdeniu rozdelenia dôkazného bremena najvyšším súdom ešte sťažovateľ\nzdôrazňuje, že „nadobudol tovar pred tým, ako bola vykonaná kontrola správnymi\norgánmi. Sťažovateľ k tovaru, ktorý mu bol zabezpečený a ktorý následne bol vyslovený\nza prepadnutý, predložil faktúry, ktoré preukazovali nakúpené množstvá od dvoch\npredávajúcich. V prípade obchodnej spoločnosti\n\n, správne orgány\n\nnedokázali vykonať daňovú kontrolu a teda, nevedeli a ani nevyvrátili jej pravosť. Dôkazné\nbremeno podľa Najvyššieho súdu je na strane sťažovateľa, pretože správnymi orgánmi\ntvrdené skutočnosti nie je možné preukázať. Sťažovateľ nedostal odpoveď na otázku z akého\ndôvodu zánik spoločnosti a neexistencia účtovníctva tejto spoločnosti, dôkazne zaťažuje\nsťažovateľa. Je nelogické pri posudzovaní reálnosti obchodu, vychádzať z výpovede\nkonateľa spoločnosti\nspoločnosti\n\n, pretože sťažovateľ nenakúpil tabak od neho, ale od obchodnej\nVýpoveď konateľa nebola konfrontovaná so žiadnym\n\ndôkazom, s jeho výpoveďou nebol sťažovateľ oboznámený...“.\nSťažovateľ cituje ustálenú judikatúru ústavného súdu o požiadavkách na kvalitu\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia a tvrdí, že „rozsudok Najvyššieho súdu nekorešponduje\ns ustálenou judikatúrou Ústavného súdu...“.\n\n7\n\n2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 420/2016-13 z 28. júna 2016 prijal sťažnosť sťažovateľa na\nďalšie konanie.\n3. Následne ústavný súd 31. augusta 2016 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa\nk vecnej stránke sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na podanie stanoviska\nk možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.\n4. Ústavnému súdu bolo 16. septembra 2016 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu,\nv ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú\nstránku sťažnosti, uviedol, že „dňa 15.02.2008 Colný úrad Prešov, vykonal prehliadku\ngaráže č.\nod\n\nstojacej na parc. č.\n\nk. ú.\n\n, ktorú mal žalobca prenajatú\n\na v ktorej sa nachádzali spotrebiteľské balenia tabaku voľne loženého\n\nv kartónových krabiciach o celkovej hmotnosti 1935,70 kg. Žalobca na preukázanie pôvodu\na spôsobu nadobudnutia predmetných balení predložil faktúry od spoločnosti\n.. a\n\n,\n\nČR, dodacie listy... Zaistený bol tabak a to\n\nholandská tabaková zmes v malých spotrebiteľských baleniach o váhe 13,5 kg, tabak rezaný\nneoznačený o hmotnosti 260,2 kg (20 kartónov), tabak rezaný voľne ložený 122,0 kg (päť\nkartónov), tabak rezaný v 11 veľkých kartónových krabiciach o hmotnosti 1540 kg.\nDotazom u spoločnosti\n\nbolo zistené, že tabak Holandská tabaková zmes\n\nnepochádza a ide o falzifikáty. Na ostatný tabak boli predložené doklady s tým, že ide o\npriemyselný tabak, ktorý nepodlieha spotrebnej dani. A doklady od p.\n\nneboli\n\npravdivé a išlo o fiktívne doklady. Analýzou neoznačeného tabaku bolo preukázané, že\ntabak obsahuje denaturačné látky a ide o tabak zatriedený do položky 240310 HS, tabak na\nfajčenie. Na základe toho bolo preukázané, že predložené doklady sa nemôžu vzťahovať\nk zaistenému tovaru a preto vydal rozhodnutie o prepadnutí tovaru podľa § 14a ods. 3\nzákona č. 511/1992 Zb.\nŽalovaný napadnuté rozhodnutie o prepadnutí tabaku svojim rozhodnutím... zo dňa\n26. apríla 2012 potvrdil, pričom sa zaoberal námietkami žalobcu a dospel k rovnakým\n\n8\n\nzisteniam ako Colný úrad v Prešove v rozhodnutí... zo dňa 27. decembra 2011... teda že\nžalobca nevyvrátil pochybnosti správneho orgánu o nadobudnutí tabaku a nepreukázal\nžiadnym iným spôsobom jeho nadobudnutie.“.\nNajvyšší súd zdôrazňuje, že krajský súd „skúmal aj rozhodnutie Colného úradu\nPrešov... ktorým bol zaistený tabak o celkovej hmotnosti 1935,70 kg. Krajský súd túto\nskutočnosť, zákonnosť a vecnú správnosť právoplatného rozhodnutia o zaistení tovaru však\nuž v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o prepadnutí tovaru preskúmavať\nnemohol. O takýto prieskum rozhodnutia o zaistení tovaru mohol požiadať žalobca\nv prekluzívnej dvojmesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia o zaistení tovaru... čo\nvšak v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepadnutí tovaru nebolo\npreukázané.“.\nNajvyšší súd je presvedčený, že v sťažovateľovej veci konajúce správne orgány\n„neopreli svoje rozhodnutie na nepodložených domnienkach, ale právne závery rozhodnutia\npodložil konkrétnymi dôkazmi. Výpovedná hodnota dokladov predložených žalobcom bola\nspochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb.). Dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi.\nColné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovými subjektmi\na\n\n. Na preukázanie tvrdení žalobcu nestačí len preukázanie\n\nsamotného daňového dokladu ako takého, ale aj reálne dodanie parametricky zhodného\ntabaku. Dokazovanie slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných\ndaňovým subjektom.“.\nNapokon najvyšší súd poukazujúc na právoplatnosť zabezpečenia sporného tovaru a\nna fakt, že ho sťažovateľ neatakoval žalobou v správnom súdnictve, uzatvára, že „musel...\nvychádzať zo skutočnosti, že zabezpečený tovar nemal preukázaný hodnoverným spôsobom\npôvod jeho nadobudnutia a rozhodnutie o prepadnutí takto zabezpečeného tovaru muselo\nbyť colným úradom vydané, nakoľko žalobcovi márne uplynula lehota na preukázanie\nspôsobu jeho nadobudnutia hodnoverným spôsobom. Následne potom colným orgánom\n\n9\n\nneostávalo nič iné len rozhodnúť o prepadnutí zabezpečeného tabaku tak, ako bolo uvedené\nv preskúmavanom rozhodnutí.“.\nNajvyšší súd zastáva názor, že „sťažnosť žalobcu je neopodstatnená a jeho práva...\nporušené neboli“.\n5. Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu 21. septembra 2016 právnemu\nzástupcovi sťažovateľa s poukazom na možnosť zaujatia stanoviska k nemu.\n6. Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 18. októbra 2016 k názoru\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého sa mohol žalobou v správnom súdnictve domáhať\npreskúmania rozhodnutia o zabezpečení tovaru, uvádza, že „krajský súd na základe\nargumentácie Finančného riaditeľstva zastavil konanie vo veci preskúmania rozhodnutia\no zaistení tovaru, pretože toto rozhodnutie nie je možné preskúmať. Toto rozhodnutie má\npovahu preventívnu a má zamedziť nakladaniu s tovarom dovtedy, kým nebudú vyvrátené\ndôvody, pre ktoré došlo k zabezpečeniu tovaru. Účinky tohto rozhodnutia trvajú až dovtedy,\nkým nedôjde k zrušeniu alebo k vydaniu rozhodnutia o prepadnutí. Ide teda o rozhodnutie\npredbežnej povahy, ktoré je možné preskúmať v rámci konania o prepadnutí resp. len\nv rámci tohto konania. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade\nso zákonom, keď v rámci preskúmania rozhodnutia o prepadnutí preskúmal aj toto\nrozhodnutie, z ktorého nebolo zrejmé aké dôkazy má sťažovateľ predložiť. Sťažovateľ\npreukázateľne predložil listinné dôkazy, preukazujúce pôvod aj spôsob nadobudnutia\ntovaru, ktoré ukladal zákon.“.\nĎalej sťažovateľ kritizuje, že «osoby, ktoré vedú účtovníctvo (ako je to v prípade\naj sťažovateľa)\n\nsa\n\ndostávajú\n\ndo\n\npozície,\n\nže\n\nich\n\núčtovníctvo\n\nje\n\nvyhlasované\n\nza nedôveryhodné, pretože s odstupom niekoľkých rokov nedokážu preukázať reálne\ndodanie tovaru. Argumentácia o nepreukázania „reálneho dodania tovaru“ vychádza\nz toho, že firma od ktorej bol nadobudnutý tovar, neexistuje (zanikla) alebo bola prevedená\nna bieleho koňa, neexistuje účtovníctvo. Tieto skutočnosti postačujú finančným orgánom\na súdom na to, aby svoje závery odôvodnili tým, že každú faktúru je možné technicky\nvyhotoviť. Dôsledkom takýchto záverov je to, že osoba, ktorá má riadne vedené účtovníctvo\n\n10\n\na na základe faktúry preukázateľne po zaplatení nadobudla tovar je označovaná za osobu,\nktorá neuniesla dôkazné bremeno. Na druhej strane, osoba ktorá neodviedla daň sa svojej\ndaňovej povinnosti zbaví zatajením alebo zahodením účtovníctva, zbavením sa firmy\na pod.».\nK faktúre predloženej v správnom konaní sťažovateľ zdôrazňuje, že „colné orgány\nnepreukázali, že túto faktúru nevystavila obchodná spoločnosť a ani nepreukázali,\nže predmetný tovar nebol dodaný touto obchodnou spoločnosťou. Sťažovateľ nadobudol\ntovar od obchodnej spoločnosti, ktorá mala všetky povolenia na obchodovanie, bola riadne\nzaregistrovaná. Nebolo preukázané, že listiny predložené sťažovateľom neboli vystavené\ntouto obchodnou spoločnosťou. Preukázanie týchto skutočností dôkazne zaťažuje správny\norgán, ktorý musí preukázať, že faktúra nebola vystavená touto spoločnosťou a že tovar\nnebol reálne dodaný. Nepreukázanie týchto skutočností, dôkazne nezaťažuje sťažovateľa ale\nnaopak, jeho riadne vedená evidencia a splnenie si daňových povinností je dôkazom o tom,\nže obchodná spoločnosť\n\n, vystavila faktúru na základe ktorej sa uskutočnilo\n\naj dodanie tovaru, ktorý bol zaistený. Listiny predložené sťažovateľom sú dôkazom\npoužiteľným vo vzťahu k tejto obchodnej spoločnosti, ak by popierala tieto skutočnosti\na argumentovala by tým, že nemá účtovníctvo. Sťažovateľ preto zotrváva na tom,\nže rozhodnutia správnych orgánov sú postavené na domnienkach a konštrukciách.“.\nV nadväznosti na citované sťažovateľ opakuje, že „nebol v obchodnom vzťahu\nso spoločnosťou\n\n, a preto dôkazne ho nezaťažuje to, či obchodná spoločnosť\n\npredávala tovar\nže by\n\nNavyše Colný úrad ani nemá dôkaz o tom,\n\npredložilo alebo tvrdilo, že tento tovar nadobudlo od obchodnej\n\nspoločnosti\n\nTo, čo je alebo nie je uvedené na obale, nevyvracia rozhodujúcu\n\nskutočnosť, t. j. že tovar sťažovateľ nadobudol od obchodnej spoločnosti\n\n,\n\no čom predložil dôkaz, ktorý ukladá zákon.“.\nSťažovateľ poukazuje i na skutočnosť, že „colné orgány ani nezabezpečili to, aby\npre objektívne posúdenie veci odovzdali vzorku účastníkovi konania, aby si záver mohol\noveriť“.\n\n11\n\nPodľa sťažovateľa „všetky tieto skutočnosti svedčia o tom, že colné orgány\nnevykonávajú dokazovanie v súlade so zákonom, vydali rozhodnutie o prepadnutí napriek\ntomu, že sťažovateľ predložil zákonom určený dôkaz, ktorým preukázal pôvod\naj nadobudnutie tovaru. Namiesto toho, aby rozhodnutie o zabezpečení zrušili, rozhodli\no prepadnutí tovaru aj keď neexistoval jediný dôkaz na takýto postup. Colné orgány,\nz postupu aj zo záverov to vyplýva, rozhodnutie o zabezpečení vnímajú ako podklad na\nvydanie rozhodnutia o prepadnutí a nie ako prostriedok, ktorý až do rozhodnutia v merite\nveci má predbežne zamedziť nakladaniu s tovarom...“.\n7. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil sťažovateľ listom z 27. januára\n2017 ústavnému súdu súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n\n12\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nV predloženej sťažnosti formuluje sťažovateľ viacero čiastkových námietok, ktoré sa\ndotýkajú právnych záverov najvyššieho súdu o dostatočnosti skutkového stavu zisteného\nžalovanými daňovými orgánmi, o preskúmateľnosti napadnutých daňových rozhodnutí, ale\naj o prítomnosti vád v konaní (predovšetkým) správcu dane, ktoré v konečnom dôsledku\nmohli mať vplyv na zákonnosť žalovaného rozhodnutia finančného riaditeľstva. Takto sa\ncharakter sťažnostnej argumentácie dotýka samotnej podstaty a účelu správneho súdnictva\nv právnom štáte. Sťažovateľ v podstate namieta, že najvyšší súd neučinil zadosť svojej\núlohe odvolacieho súdu v konaní o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho\norgánu.\nZ pohľadu metodologického uchopenia predmetu konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nústavný súd neopomenul, že sťažovateľ kritizuje aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že „rozsudok Najvyššieho súdu nekorešponduje\ns ustálenou judikatúrou Ústavného súdu... je založený na rozhodnutiach správnych\norgánov, ktoré formalisticky, ľubovoľne (arbitrárne) bez toho, aby mal ich výrok rozumný\nzáklad v obsahu spisu a poskytol rozumné vysvetlenie toho, čo sa medzi sťažovateľom a\nsprávnymi orgánmi skutočne odohralo“. Pre ústavný súd je podstatné venovať sa najprv\npráve tejto sťažnostnej námietke. Totiž za predpokladu, že v rámci prieskumu žalovaného\nrozsudku najvyššieho súdu dospeje k záveru o nedostatočnosti jeho odôvodnenia, potom\nmusí rešpektovať požiadavku minimalizácie vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti\niných orgánov verejnej moci (teda aj súdov), lebo nedostatočné odôvodnenie svojou\n\n13\n\npodstatou vytvára prirodzenú prekážku pre vecné posúdenie ďalších sťažnostných námietok\ntýkajúcich sa právnych záverov najvyššieho súdu, ktoré mal tento v odôvodnení svojho\nrozsudku vysvetliť.\n1. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1\nústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo\na správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku; m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať\nna všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).\nVšeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nVšeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 Občianskeho súdneho\nporiadku; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07 a III. ÚS 332/09).\nÚstavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na\nspravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. mája\n1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko\nz 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).\n\n14\n\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III.\nÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov\nuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,\nže z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.\nII. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\nPri ustaľovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu\nnemožno v prípade rozhodovania v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho\nsúdneho poriadku) ignorovať ani zásadnú požiadavku, a to aby súd v tomto rozhodovacom\nprocese preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a postupu, ktorý\npredchádzal vydaniu takého rozhodnutia, len v medziach podanej správnej žaloby.\nZ hľadiska odôvodnenia rozsudku správneho súdu to potom znamená, že je povinný\nvysporiadať sa so žalobnými dôvodmi explicitne formulovanými žalobcom.\nSťažovateľov prípad je navyše špecifický tým, že na prvom stupni súdnej sústavy\nkrajský súd jeho žalobe vyhovel. Následne najvyšší súd na základe odvolania žalovaného\nzmenil prvostupňový rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol. Prvoradou úlohou\nnajvyššieho súdu bolo vysporiadať sa s tými žalobnými dôvodmi, ktoré súc viazaný\nodvolacími dôvodmi žalovaného vyhodnotil v porovnaní s krajským súdom opačne. Len\nsplnením tejto požiadavky bolo možné učiniť zadosť ústavnoprávnym požiadavkám na\nkvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu v správnom súdnictve, pretože iba\ntakýmto spôsobom sa sťažovateľ mohol zo zmeňujúceho rozsudku, ktorým sa konanie\nprávoplatne končí, zrozumiteľne dozvedieť príčiny nedôvodnosti jeho žalobných námietok,\nktorými je všeobecný súd v správnom súdnictve viazaný.\n\n15\n\n1.1 Z príloh k sťažnosti ústavný súd zistil, že jedným zo žalobných dôvodov bola\nargumentácia založená na nezákonnosti zápisnice o podaní vysvetlenia, ktorú na základe\ndožiadania správcu dane spísal Colný úrad Bratislava s konateľom spoločnosti\na ktorú potom správca dane použil na účel vykonania listinného dôkazu. Sťažovateľ\nvýslovne v žalobe namieta, že „tento dôkaz bol obstaraný účelovo... bez toho, aby sa\nk nemu mohol vyjadriť prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy“.\nKrajský súd na uvedený žalobný dôvod reagoval tak, že sa stotožnil „s námietkou,\nže boli porušené zásady spravodlivého procesu, ak správne orgány neumožnili žalobcovi\nvyjadriť sa k všetkým podkladom a zisteniam ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutí,\nvrátane výsledkov dokazovania v spoločnosti\n\n... čím mu odňali právo zakotvené v § 15\n\nods. 5 písmena d), f) zákona a v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s argumentáciou\nžalovaného, že mu žiadna zákonná norma neukladá povinnosť predkladať v priebehu\nkonania výsledky dokazovania, pretože sa s nimi môže účastník konania oboznámiť\nnahliadnutím do spisového materiálu, resp. že závery dokazovania sú konštatované\nv samotnom meritórnom rozhodnutí“.\nŽalovaný v odvolaní proti citovanému právnemu záveru krajského súdu\nargumentoval, že § 15 ZSDP obsahuje ustanovenia „výlučne koncipované pre účely výkonu\ndaňovej kontroly“, pričom „konštatovanie súdu, kde pri využití analógie ustanovení zákona\nč. 511/1992 Zb. o kontrole na konanie o zabezpečení/prepadnutí tovaru využíva zásadu\nsúčinnosti s daňovým subjektom, považuje žalovaný za nesprávne, resp. bez relevantnej\nvýpovednej hodnoty“. Podľa žalovaného „použitie analógie vo verejnom práve bez\nvýslovného splnomocnenia je neprípustné“. V nadväznosti na to potom žalovaný opätovne\ntvrdil, že sťažovateľ „bol oprávnený a taktiež mal možnosť hocikedy nahliadnuť\ndo spisového materiálu a svojimi podnetmi reagovať na záznam výpovede zástupcu\nspoločnosti\n\n“, a taktiež zdôraznil, že sťažovateľ „bol... účastníkom viacerých\n\ndaňových konaní“, a tak „nie je... možné, aby... nevedel o existencii, resp. obsahu\nskutkových zisťovaní správcu dane...“.\n\n16\n\nNajvyšší súd k analyzovanému odvolaciemu (i žalobnému) dôvodu nezaujal\nstanovisko pre sťažovateľa dostatočne zrozumiteľné. Iba celkom všeobecne uzavrel, že\n„správne orgány oboch stupňov neopreli svoje rozhodnutie na nepodložených\ndomnienkach, ale právne závery rozhodnutia podložil konkrétnymi dôkazmi. Výpovedná\nhodnota dokladov predložených žalobcom bola spochybnená... Dôkazná povinnosť nie je na\nsprávcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné orgány spochybnili dodanie\ntovaru daňovými subjektmi\n\n.. žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v\n\nmedziach zákona a logického uvažovania...“.\nPodľa názoru ústavného súdu je odpoveď najvyššieho súdu na individualizovanú\nspornú otázku nedostatočná.\nZ okolností dokazovania v predmetnom daňovom konaní zreteľne vyplýva,\nže výpoveď konateľa spoločnosti\n\npredstavovala podstatný (ak nie najdôležitejší)\n\ndôkazný faktor účinného spochybnenia daňových dokladov vystavených spoločnosťou\n, ktorými sťažovateľ preukazoval spôsob nadobudnutia zabezpečeného\ntovaru, a tým sa pokúšal odstrániť pochybnosti o spôsobe nadobudnutia zabezpečeného\ntovaru tak, ako to vyžadoval v tom čase účinný § 14a ods. 3 ZSDP. Zákonnosť tohto dôkazu\npreto tvorila podstatnú súčasť dôkaznej opory skutkových záverov daňových orgánov\nkonajúcich v sťažovateľovej veci, čo dokazuje odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia\nfinančného riaditeľstva z 26. apríla 2012 (strana 5). Ak teda kvalitu zákonnosti predmetného\ndôkazu posúdil najvyšší súd v súlade s odvolaním žalovaného a súčasne opačne v porovnaní\ns posúdením krajského súdu, potom sťažovateľ ako žalobca legitímne očakával adresnú\na dostatočne konkrétnu odpoveď na žalobný dôvod stelesnený práve v tejto námietke.\nÚstavný súd nespochybňuje in abstracto formulovaný postulát rekapitulovaný\nvo veci sp. zn. II. ÚS 205/2015 formou odkazu na judikatúru Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky pochádzajúcu z obdobného právneho prostredia, podľa ktorej „existence\núčetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně bezvadných, sama o sobě\nzpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich předmětem, opravdu uskutečnila\n(rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006, čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne\n\n17\n\n31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může vyjádřit důvodné pochybnosti\no věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví a jiných povinných záznamů.\nV tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c) daňového řádu tíží důkazní\nbřemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho pochyb. Správce daně není\npovinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou v účetnictví daňového subjektu\nzaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen prokázat, že o souladu účetnictví\nse skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce daně proto musí identifikovat\nkonkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o věrohodnosti, úplnosti,\nprůkaznosti nebo správnosti účetnictví...“ (rozsudok sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára\n2012).\nCitovaný právny názor, s ktorým sa ústavný súd plne stotožňuje, však musí nájsť\nnáležitý odraz aj na úrovni odôvodnenia rozsudku súdu v správnom súdnictve, a to práve\nvo väzbe na dispozičný princíp prejavujúci sa vo viazanosti súdu žalobnými dôvodmi.\nInými slovami, ak žalobca dostatočne konkrétne atakuje zákonnosť vykonania dôkazov\nťažiskového významu pre daňovú vec, potom sa súd v správnom súdnictve musí s takouto\nnámietkou náležite vysporiadať, pretože zákonnosť obstarania a vykonania dôkazu je\nrozhodujúcim determinantom jeho použiteľnosti v daňovom konaní. V žiadnom prípade\ntu nemôže postačovať všeobecné konštatovanie o správnosti hodnotenia dôkazov správnymi\norgánmi a o účinnom spochybnení žalobcom predkladaných dôkazov.\nV sťažovateľovej veci najvyšší súd neučinil formulovanej požiadavke na kvalitu\nodôvodnenia jeho rozsudku zadosť, preto v tomto aspekte jeho rozsudok nevyhovuje\npožiadavkám plynúcim zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ba ani požiadavkám zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n1.2 Podstatným obsahom žalobných dôvodov, ktorými je súd v správnom súdnictve\npri prieskume zákonnosti žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia viazaný, bolo\nv sťažovateľovom prípade aj tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave daňovými\norgánmi konajúcimi v jeho veci. Sťažovateľ v žalobe namietal predovšetkým vyhodnotenie\n\n18\n\ndôkaznej sily a významu dôkazných prostriedkov ním v daňovom konaní predkladaných\n(faktúr, dodacích listov, navrhovanej kontroly účtovníctva) a dôkazov zaobstaraných\na následne vykonaných daňovými orgánmi. Takto sťažovateľ v podstate kritizoval\nhodnotenie dôkazov.\nÚstavný súd neopomína, že súd v správnom súdnictve musí vychádzať\nzo skutkového stavu zisteného správnym orgánom, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), no nestráca zo zreteľa ani\npovinnosť správneho súdu preskúmať kvalitu zistenia skutkového stavu žalovaným\nsprávnym orgánom. Inými slovami, správny súd zásadne nesmie suplovať dôkaznú aktivitu\nverejnej správy ani nahrádzať skutkové závery správnych orgánov vlastnými závermi\n(s výnimkou prípadov tzv. plnej jurisdikcie), no v záujme naplnenia účelu správneho\nsúdnictva (ochrana subjektívnych práv žalobcu) mu nemožno brániť v prieskume kvality\nzistenia skutkového stavu. Táto požiadavka nepochybne zahŕňa aj možnosť preskúmať,\nči pri hodnotení dôkazov v správnom konaní správne orgány neporušili zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov tvoriacu v konečnom dôsledku podstatný determinant zákonnosti\nadministratívneho konania a rozhodnutia, ktorým je zavŕšené.\nV načrtnutých reláciách ústavný súd neopomenul, že sťažovateľ vo svojej žalobe\npodrobne argumentoval v prospech záveru o nesprávnom vyhodnotení faktúr vystavených\nspoločnosťou\n\nv napätí s vyjadrením konateľa spoločnosti\n\n(kritériá zákonnosti i závažnosti týchto dôkazov). Rovnako namietal aj hodnotenie\ndaňových dokladov vystavených\n\nna podklade konfrontácie s odpoveďou\n\nColnej správy Českej republiky. Napokon (znovu celkom adresne) podrobil kritike\nexpertízne skúmanie odobratých vzoriek, keď na podklade konkrétnych tvrdení naznačil\neventualitu ich účelovej zámeny.\nÚlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o (ne)dostatočnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je posúdiť dôvodnosť žalobných námietok.\nMusí však dospieť k jednoznačnému záveru, či sa najvyšší súd v odôvodnení svojho\nzmeňujúceho rozsudku zodpovedajúcim spôsobom zaoberal bodmi sťažovateľovej žaloby.\n\n19\n\nTo je totiž rozhodujúca povinnosť súdu v správnom súdnictve, podmieňujúca okrem iného\naj ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia správneho súdu o merite žaloby.\nKrajský súd vyhodnotil žalobné námietky sťažovateľa ako dôvodné bez bližšieho\nvysvetlenia, na čo finančné riaditeľstvo v odvolaní reagovalo na body sťažovateľovej\nžaloby podrobnou protiargumentáciou. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku len\nkonštatoval, že „colné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovými subjektmi\n,\n\na\n\n. Na preukázanie tvrdení žalobcu nestačí len\n\npreukázanie samotného daňového dokladu ako takého, ale aj reálne dodanie parametricky\nzhodného tabaku.“.\nCitovaný záver najvyššieho súdu nedáva odpoveď na konkrétne formulované dôvody\nsťažovateľovej žaloby založené na spoločnej platforme namietaného nedostatočne zisteného\nskutkového stavu, ale aj vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia v žalovanej\ndaňovej veci. Najvyšší súd nevysvetlil, prečo sa stotožnil so záverom daňových orgánov\no účinnom spochybnení daňových dokladov predkladaných sťažovateľom, hoci sťažovateľ\nv žalobe zdôvodňoval, prečo správcom dane zaobstarané a vykonané dôkazy nemôžu obstáť\nv konfrontácii s ním produkovanými dôkazmi. Najvyšší súd taktiež nevysvetlil, prečo\npovažoval za správny skutkový záver daňových orgánov o spochybnení reálnosti dodania\ntabaku oslobodeného od spotrebnej dane, hoci sťažovateľ v žalobe konkrétne dôvodil\nv prospech zmätočnosti expertíznych záverov s ohľadom na možnosť zámeny odobratých\nvzoriek.\nV dôsledku opísaných nedostatkov je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ústavne\npochybný, pretože z neho nemožno identifikovať dôvody, pre ktoré najvyšší súd žalobné\nnámietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.\n1.3 Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver, podľa\nktorého najvyšší súd odôvodnením svojho rozsudku nenaplnil požiadavky plynúce\nzo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie, pretože neposkytol zrozumiteľné a dostatočne objasňujúce odpovede na dôvody\n\n20\n\nprednesené sťažovateľom v jeho žalobe, ktorými je súd v správnom súdnictve viazaný.\nKeďže dospel k záveru o dôvodnosti sťažovateľových námietok, vyslovil porušenie\nzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).\n2. Odôvodnenie predloženej sťažnosti obsahuje aj ďalšie námietky koncentrujúce\npozornosť predovšetkým na spôsob vyhodnotenia dôkazov vykonaných v daňovom konaní.\nSťažovateľ atakuje vypovedaciu hodnotu vysvetlenia podaného konateľom spoločnosti\n, vypovedaciu hodnotu zistenia, že subjekt\n\n„nie je zaevidovaný v nejakej\n\nevidencii v ČR“, no rozporuje aj právny záver, podľa ktorého „nepreukázal reálnosť\nuskutočneného zdaniteľného obchodu“, v nadväznosti na všeobecné poznatky o rozdelení\ndôkazného bremena v daňovom konaní.\nRozsudok najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľný pre jeho nedostatočné\nodôvodnenie. Najvyšší súd v ňom podrobne, adresne a zrozumiteľne nevysvetlil, aký je jeho\npostoj k individuálnym dôvodom sťažovateľovej žaloby. To je dôvod jeho rozporu s čl. 46\nods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konštatovaná vada však súčasne znemožňuje\nústavnému súdu posúdiť, či najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní finančného riaditeľstva\nzaujal ku skutočnostiam namietaným sťažovateľom ústavne konformný postoj. Ak sa\nkonajúci správny súd v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia nevysporiada\nso zrozumiteľne formulovanými žalobnými dôvodmi, potom je daná objektívna prekážka\npre záver o tom, či ich vyhodnotil a posúdil v súlade alebo v rozpore s požiadavkami\nplynúcimi zo základných práv sťažovateľa. Ústavný súd je z uvedených dôvodov toho\nnázoru, že predmetné námietky sťažovateľa sú v reálnych procesných súradniciach\nnedôvodné. Ústavnú konformitu ich posúdenia najvyšším súdom bude možné konštatovať\nalebo relevantne vyvrátiť až po tom, ako sa s nimi najvyšší súd v odôvodnení svojho\nrozsudku riadne vysporiada.\n\n21\n\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy\nSťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde), navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Túto časť meritórneho\nnávrhu zdôvodnil tvrdením, podľa ktorého „bol zbavený vlastníctva k veci, ktorú nadobudol\ndo svojho vlastníctva v súlade so zákonom“.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\nÚstavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výlučne na podklade\nnedostatočného odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku najvyššieho súdu. Po vrátení veci\nnajvyššiemu súdu bude potrebné, aby o odvolaní finančného riaditeľstva znovu rozhodol\nrešpektujúc súčasne viazanosť žalobnými dôvodmi sťažovateľa, ktorá sa musí prejaviť aj\nv podobe odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom odvolaní. Až následné\nposúdenie\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\nprípadných\n\nmeritórnych\n\nprávnych\n\nzáverov\n\nnajvyššieho súdu umožňuje dospieť k definitívnemu záveru o tom, či bol sťažovateľ\nzbavený svojho vlastníckeho práva v rozpore s ústavou.\nV súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu nepreukazuje porušenie základného práva hmotnej povahy. Konštatovanie takého\nporušenia by znamenalo prejudikciu skutkových a právnych záverov v konaní o žalobe\nsťažovateľa, čo ústavnému súdu v aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto sťažnosti\nv časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno\nvyhovieť (bod 4 výroku tohto nálezu).\n\n22\n\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nVzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie\nprávomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušenie sťažnosťou atakovaného rozsudku\nnajvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nPo vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní\nfinančného riaditeľstva opätovne (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok), pričom sa s odvolacími námietkami vysporiada jednotlivo a súčasne tak, aby sa\nsťažovateľ v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žalobe dozvedel príčiny nedôvodnosti\nindividuálnych žalobných bodov. Najvyšší súd aj ako odvolací súd v správnom súdnictve je\npovinný rešpektovať zásadu viazanosti žalobnými bodmi. To znamená, že fakt podania\nodvolania žalovaným ho v prípade meritórneho (nie procesného) rozhodnutia nezbavuje\npovinnosti dôkladne sa vysporiadať so žalobnými dôvodmi.\nIV.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n\n23\n\nSťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 355,73 €, a to za dva úkony právnej služby spolu s režijným paušálom\na daňou z pridanej hodnoty (20 %).\nÚstavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval\nza potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby\nposkytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za\npísomné podanie – sťažnosť.\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3,\n§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nÚkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11\nods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre\núkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €\na k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.\nNáhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné\npripočítať dvakrát režijný paušál, t. j. 16,78 €. Z výpočtu uplatnených trov právneho\nzastúpenia obsiahnutého v návrhu na začatie konania vyplýva, že sťažovateľ vyčíslené trovy\nzvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty. K sťažnosti však nepripojil žiaden relevantný dôkaz\no tom, že jeho právny zástupca je registrovaný pre daň z pridanej hodnoty. V tejto časti\npreto ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi nepriznal.\nSťažovateľ má teda nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 € (bod\n3 výroku tohto nálezu), ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku).\n\n24\n\nVzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. februára 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-správa daní a poplatkov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "dokazovanie-dokazovanie v daňovom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-správa daní a poplatkov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Sžf/84/2013", "guid": "fe8463b7-eaf1-4224-af5c-4931b4f3493b:1bd116c3-e03e-4f84-a4f1-76b28d28325c", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0c81b92e-461d-4048-bad8-bc0c31518058", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ba689367-e87d-4340-a26d-a71189d7e123", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 86/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 8. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2"}, {"guid": "ussr:7fbaf9d7-e211-4277-a482-f5a8bbfbb6ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 193/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 193/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2"}, {"guid": "6eca770e-c9d0-4002-b1b4-b0265ad8850e:e2d5b349-0daa-499d-a234-de3024000e18", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200084.3", "spisova_znacka": "TT-14S/38/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/38/2022 z 7. 11. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200084.3"}, {"guid": "064442c2-6abf-45cf-89b3-1df23aa3474e:92ff8485-f3e3-4dfa-8da4-cba92fe0cc8a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200035.4", "spisova_znacka": "TT-20S/14/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20S/14/2022 z 7. 11. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200035.4"}]}