{"guid": "ussr:18878e2a-7055-4109-b312-41e5afd5584b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 400/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 400/2016 z 29. 11. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 400/2016, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-11-29", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "nazov": "čl. 22 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "nazov": "čl. 22 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-22", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/18878e2a-7055-4109-b312-41e5afd5584b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 400/2016-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa\nTkáčika o sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10 Sžz 8/2014 z 28. mája 2015 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky v spojení so základným právom na súkromie podľa čl. 22 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na súkromie\ngarantovaným čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 8/2014 z 28. mája 2015\nporušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 8/2014 z 28. mája\n2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\nje\n\np o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva\ncentov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,\nZámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 400/2016-15 z 21. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a základného práva na súkromie\npodľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 8/2014\nz 28. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal o vyjadrenie k sťažnosti\nnajvyšší súd ako účastníka konania pred ústavným súdom.\n\n2\n\nNa výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka najvyššieho\nsúdu. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 3. októbra 2016 a predsedníčka\nnajvyššieho súdu v ňom uviedla:\n„Súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že len samotné vedenie údajov o jeho\nosobe orgánmi verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly pre vnútornú\npotrebu týchto orgánov, o existencii ktorého sa sťažovateľ dozvedel inak ako konaním\nodporcov, nie je možné vo vzťahu k odporcom považovať za priamo cielený a vykonaný\nzásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä na ochranu cti, dôstojnosti\na práva na dobrú povesť...\nPodľa názoru konajúceho senátu obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku sp. zn.\n10 Sžz/8/2014 poskytuje obsažné a zrozumiteľné dôvody, ktoré viedli konajúci súd\nk prijatému\n\nzáveru,\n\npreto\n\nnámietka\n\nsťažovateľa\n\nvytýkajúca\n\nnepreskúmateľnosť\n\na arbitrárnosť rozhodnutia nie je dôvodná.“\nSťažovateľ sa písomne vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu podaním doručeným\nústavnému súdu 20. októbra 2016. Proti stanovisku namietol, že zo samotného práva\nštátneho orgánu spracovávať osobné údaje nemožno odvodiť právo na vedenie zoznamov,\nktoré sa považujú za prostriedok tajného sledovania. Sťažovateľ tiež poukázal na rozpor\ntejto argumentácie najvyššieho súdu s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“), ku ktorej sa najvyšší súd vôbec nevyjadril. Poukázal tiež na to, že o neústavnosti\ntakéhoto zoznamu svedčí i stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré\nvedenie takéhoto zoznamu popiera, hoci Kriminálny úrad finančnej správy priznal, že\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky takýto zoznam vedie.\nSťažovateľ ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na nález ústavného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. I. ÚS 290/2015, v ktorom ústavný súd rozhodol o veci, ktorá je\nskutkovo a právne totožná s touto vecou, a vyjadril súhlas s upustením od ústneho\npojednávania.\n\n3\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv\nna súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu\na jeho postupom v tomto konaní.\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to\ntak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).\nPodstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\n\n4\n\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\nSúčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne\n\na skutkovo\n\nrelevantné\n\notázky\n\nsúvisiace\n\ns predmetom\n\nsúdnej\n\nochrany,\n\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere\nuvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).\nJudikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.\n1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie\ndôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.\n1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne\nkonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/01).\nVšeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu\nzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\n\n5\n\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci. Keďže ústavný súd už v skutkovo a právne obdobnom prípade\ntzv. „bielych koní“ rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 290/2015 a konštatuje, že východiská,\nako aj skutkové a právne okolnosti už posudzovaného prípadu sú identické s týmto\nprípadom, pričom nemá dôvod odchýliť sa od dôvodov, na ktorých stojí jeho skoršie\nrozhodnutie, pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia sa preto obmedzil len na stručné\nzopakovanie základných východísk a ratia decidendi skoršieho svojho rozhodnutia.\nNamietané porušenie práva na súkromie nelegitímnym zberom údajov o osobe\nSťažovateľ namietal porušenie svojho práva na súkromie zaručeného čl. 8 dohovoru\na zároveň aj porušenie základného práva na súkromie v rozsahu ochrany podľa čl. 22\nústavy. V konkrétnostiach prípadu sťažovateľ namietal porušenie svojej ústavou zaručenej\nochrany osobných údajov.\nZ judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie\núdajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8\ndohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa\nsystematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky\nvo veciach Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16. 2. 2000,\n§ 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. 5. 2000, § 43) (PL. ÚS 10/08.).\nHrozba zneužitia osobných údajov nevzniká až pohybom údajov od subjektu práva\nk inému subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci\nalebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa\npriznáva dohovorom aj ústavou, sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje\nod samého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.\nÚstava nechráni iba pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. S ústavou\nnezlučiteľné je aj neoprávnené zverejňovanie údajov o osobe. Protiústavné nakladanie\ns údajmi o osobe môže mať aj tretiu, široko vymedzenú podobu „iného zneužívania\núdajov“. Túto podobu neústavnosti môže nadobudnúť každé správanie, ktorým sa rozširujú\n6\n\núdaje o osobe, dokonca aj ak údaje boli zhromaždené oprávnene, ale neoprávnene sa\nrozšíria. Typickým príkladom je poskytovanie údajov legitímne zhromaždených jedným\norgánom verejnej moci iným orgánom verejnej moci, ak ide o orgány verejnej moci bez\nprávomoci vedenia vlastných systémov s údajmi o osobe alebo o orgány bez oprávnenia\nna prístup ku konkrétnym údajom o osobe. Legitímny prístup k údajom o osobe nezíska\norgán verejnej moci všeobecným právom na „prístup k informáciám“, ale získa ho až vtedy,\nkeď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými na účel, ktorý je\nlegitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci.\nÚstava tým, že ochranu údajov o osobe obmedzuje na ochranu pred neoprávneným\nnakladaním s údajmi o osobe, implicitne umožňuje oprávnené zadovažovanie údajov\no osobe. Ústava nevylučuje akýkoľvek zber údajov o osobe. Ochrana sa priznáva iba\npred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov.\nOprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené\npred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej moci, aj pred fyzickými\na právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je\noprávnený zistiť, uschovať alebo inak získať do svojej dispozičnej sféry, dopustí sa\nsprávania nesúladného s čl. 8 ods. 2 dohovoru. Stav technológií sťažujúci prístup k údajom\nani iné opatrenia prijaté na ochranu údajov uložených v informačnom systéme nemožno\nzamieňať s ochranou pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe.\nÚstava zaručuje ochranu osobných údajov s výnimkou ustanovenou v čl. 22 ods. 2:\n„v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“. Ústavný súd o podmienke zákona uviedol: „Formálna\npodmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou\nzákona.“ (PL. ÚS 15/98). Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný\nprávny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov\ns definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96; zhodne PL. ÚS 15/98).\nPožiadavka obmedzenia ochrany osobných údajov zákonom, a nie akýmkoľvek iným\nprávnym predpisom okrem iného znamená, že zo všetkých orgánov štátu jedine Národná\nrada Slovenskej republiky môže prijať právnu úpravu obmedzujúcu jednotlivca v ochrane\njeho osobných údajov.\n\n7\n\nÚstavná úprava právnej sily prameňa práva ustanovujúcej ochranu osobných údajov\nje jednoznačná. Musí ísť výlučne o zákon.\nPrávomoc zhromažďovať údaje o osobe\nSťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva okrem iného z dôvodu, že\núdaje o jeho osobe finančné riaditeľstvo nepoužíva na základe právomoci zverenej\nzákonom, ale preto, lebo si samo právomoc priznalo vo svojom organizačnom poriadku.\nOrganizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014 nie je publikovaný ani registrovaný\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je to interný normatívny pokyn. V druhej časti\npiatej hlave (sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s. 49 uvádza: „Oddelenie boja proti\npodvodom plní najmä tieto úlohy:... vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné databázy,\nv ktorých najmä zhromažďuje, spracováva, vyhodnocuje informácie získané od daňových\norgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo\nje dôvodné podozrenie, že porušujú daňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje,\nvyužíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)]. Finančné riaditeľstvo sa takto „samo\nnezmocnilo“ na zhromažďovanie údajov o osobe, ako to tvrdí sťažovateľ. Ustanovenie\nčl. 36 ods. 2 písm. n) nie je prameňom práva zakladajúcim právomoc finančného\nriaditeľstva. Tým sú ustanovenia zákonov.\nDaňový poriadok ustanovuje: „Na účely správy daní sú správca dane, finančné\nriaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov,\nzástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, osobné údaje\nmožno sprístupniť len obci ako správcovi dane, finančnou správou a ministerstvu\na v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu aj inej osobe, súdu\na orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch možno spracúvať meno\na priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo\npri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ [§ 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].\nDaňový poriadok v ustanovení § 164 dvakrát odkazuje určenie ďalších osôb, ktorým možno\nsprístupniť osobné údaje podľa „osobitného predpisu“. Taká úprava je ťažko prehľadná,\nv ustanovení § 164 nedostatočne konkrétna a presná. Okruh osobných údajov, ktorých zber\n\n8\n\numožňuje daňový poriadok, sa rozširuje ďalším zákonom. „Finančné riaditeľstvo a finančná\nspráva sú oprávnené spracúvať osobné údaje podľa osobitného predpisu o fyzických\nosobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa\ntohto zákona alebo osobitného predpisu; zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“\n(§ 8 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nÚstavný súd nemôže prehliadnuť značne všeobecný charakter vymedzenia\nprávomoci dotknutých orgánov daňovej správy pre nakladanie s osobnými údajmi. Medzi\npriznanou právomocou a ochranou osobných údajov per se existuje vzťah nepriamej úmery.\nČím je právomoc orgánu verejnej moci disponovať údajmi o osobe všeobecnejšia, a preto\ndostupná na rozšírenie interpretáciou práva, tým väčšiu pozornosť treba venovať skúmaniu\npodmienok, obsahu a rozsahu zverenej dispozície a splneniu materiálnych podmienok\nochrany údajov o osobe.\nZákladnému právu na súkromie sa zaručuje ochrana podľa ústavy a zároveň podľa\nmedzinárodných dohovorov o ľudských právach. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán\nnemôže do ochrany priznanej čl. 8 ods. 1 dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je to\nv súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nTouto ochranou sa právo na súkromný a rodinný život priznáva vo väčšom rozsahu ako\npodľa ústavy. Ústava chráni súkromie, iba dokiaľ ho neobmedzí zákon; dohovor umožňuje\nobmedziť súkromie iba z niektorého výslovne určeného dôvodu legitímneho záujmu.\nČlánkom 8 dohovoru sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve\nkumulatívne materiálne podmienky na obmedzenie práva na súkromný a rodinný život.\nJednou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej\nspoločnosti“. Ďalšou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt\nvymenovaných v čl. 8 ods. 2 dohovoru.\n\n9\n\nÚstava zaručuje ochranu osobných údajov v komplikovanom a ťažko prehľadom\nrežime náročnom na výklad. Formu, v akej možno toto základné právo obmedziť – zákon –\nurčuje sama ústava. Materiálne podmienky ochrany osobných údajov a požiadavku\nprocesnoprávnej ochrany treba vyvodiť v spojení čl. 19 ods. 3, čl. 22, čl. 152 ods. 4 ústavy a\ns čl. 154c ods. 1 ústavy. Materiálne podmienky ochrany a procesnoprávnu ochranu sa podľa\ntýchto ustanovení zaručujú čl. 8 ods. 2 dohovoru, a preto aj case-law ESĽP.\nPrávo na ochranu údajov o osobe podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru možno obmedziť, ak\nide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených\nzáujmov. Z tohto usporiadania materiálnych podmienok možno vyvodiť, že materiálne\npodmienky ochrany údajov o osobe v rámci ochrany priznanej ústavou sú dve. Jednou\nz nich je podmienka nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, zásahu do práva na súkromie,\nktorým sa chránia aj údaje o osobe. Ďalšou je podmienka legitímneho účelu, zásahu\nvykonaného z dôvodu, ktorý je v čl. 8 ods. 2 dohovoru taxatívne uvedený.\nÚčelu ochrany údajov o osobe nezodpovedá akákoľvek generálna norma umožňujúca\norgánu verejnej moci, aby získaval a využíval osobné údaje. Účel sa napĺňa až vtedy, keď\norgán verejnej moci dostane v zákone dostatočne presné a podrobné splnomocnenie\nna nakladanie s osobnými údajmi, ktoré neumožní zakladanie databáz o čomkoľvek\na kedykoľvek, stačí, ak sa vie, na ktorom štátnom orgáne. V tejto súvislosti nemožno\nopomenúť právny názor ESĽP: „Výpočet výnimiek z práva jednotlivca na rešpekt k jeho\nsúkromnému životu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 2, je taxatívny a ich vymedzenie je\nreštriktívne.“ (Parrillo v. Italy [GC]  rozsudok z 27. 8. 2015 k sťažnosti č. 46470/11,\nbod 163).\nSťažovateľ namietol, že v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu jeho základného\npráva na ochranu osobných údajov použitím sledovacích technológií. Použitie sledovacích\ntechnológií predstavuje zásah do súkromia (nielen v rozsahu ochrany osobných údajov), aký\nje akceptovateľný vo verejnom záujme v rozsahu spravodlivej rovnováhy medzi ochranou,\nktorá sa každému má zabezpečiť v rámci práva na súkromie, a medzi verejným záujmom,\nktorý je natoľko závažný, že opodstatňuje obmedzenie práva na súkromie. Nastolenie\nspravodlivej rovnováhy medzi zásahom do základného práva pomocou sledovacích\n10\n\ntechnológií a medzi obmedzením použitia sledovacích technológií je nevyhnutnou zásadou,\nod ktorej nemožno upustiť ani pri vymedzovaní podmienok použitia sledovacích technológií\nz hľadiska ochrany ostatných základných práv a slobôd.\nEurópsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov\ndohľadu štátnymi orgánmi spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie\nuviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú\ntolerovateľné podľa dohovoru, len ak sú striktne nevyhnutné pre ochranu demokratických\ninštitúcií (Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, bod 41). Túto výnimku podľa ESĽP\nopodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo vývoji špionážnych\nprostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou\nje rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické zriadenia\nocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne predchádzať, musí mať možnosť\npodrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace vo sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom\nna to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia\ntajného dohľadu nad poštovými zásielkami a telekomunikáciami za výnimočných\npodmienok je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti\na/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti (Klass and Others v. Germany, séria A,\nč. 28, bod 41).\nTechnologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými\nmožno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či\nuž je pre verejný záujem ľahostajná alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede\nverejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania\n(telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie atď.) aplikuje rovnaké princípy bez\nrozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno-pátracích prostriedkov (Khan v. the\nUnited Kingdom – rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United\nKingdom – rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007-IV).\nNa účely ochrany práva na súkromný život pred používaním sledovacích\nprostriedkov (prostriedkov tajného dohľadu) ESĽP zdôraznil, že právna úprava musí\nvymedziť jasné a podrobné pravidlá upravujúce rozsah a použitie takých opatrení, určiť\nminimálne požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich\n11\n\npoužitie, prístup tretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti\na dôvernosti údajov, ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali\ndostatočnými zárukami proti riziku ich zneužitia a svojvôle. Podľa ESĽP „V kontexte\ntajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí\nvnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi\ndo jeho práv priznaných čl. 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly\na na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné\nvo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod týkajúci sa okolností\na podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.“ (Kopp\nv. Switzerland. Rep. 1998-II, fasc. 67  rozsudok z 25. 3. 1998, bod 64). Nevyhnutnosť\ndisponovať takými zárukami je o to väčšia, keď ide o ochranu osobných údajov\npodrobených automatickému spracovaniu, najmä ak sa tieto údaje využívajú na policajné\nciele a v situácii, keď sa dostupné technológie stávajú čoraz komplikovanejšie. Vnútroštátne\nprávo musí predovšetkým zaručiť, že zhromaždené údaje sú skutočne relevantné a nie sú\nprehnané vzhľadom na účel, pre ktorý boli zhromaždené, a že sú uschované vo forme\numožňujúcej identifikáciu osôb v čase nepresahujúcom nevyhnutnú mieru na dosiahnutie\núčelu, na ktorý boli zhromaždené (Weber and Saravia v. Germany, sťažnosť č. 54934/00;\nLiberty and Others v. the United Kingdom, sťažnosť č. 58243/00, body 62 a 63).\nNekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení dohovoru\nFrancúzskom, lebo právna úprava tohto štátu „primerane jasne neurčila rozsah a spôsob\nuplatňovania takýchto oprávnení príslušnými orgánmi” (Kruslin case, séria A, 1990, č. 176A). Rovnaké rozhodnutie urobila aj Európska komisia pre ľudské práva pri preskúmaní\nsúladu španielskej úpravy s čl. 8 dohovoru, keď 11. 4. 1997 vo veci Cosme Valenzuela\nContreras proti Španielsku (sťažnosť č. 27671/95) za hodnotiace kritérium označila otázku,\nči príslušné právne ustanovenia poskytujú dostatočnú záruku proti svojvoľným zásahom\nverejnej moci, a na jej základe zistila, že španielske právo nevymedzilo s náležitou\njasnosťou a presnosťou rozsah a spôsob výkonu odpočúvania. Nedefinovalo napr. kategórie\nosôb, ktoré možno podrobiť odpočúvaniu, ani kategórie prípadov, v ktorých možno povoliť\nodpočúvanie, a neurčovalo ani časový limit trvania odpočúvania, povinnosť zničiť zvukové\nzáznamy v prípade zastavenia konania alebo zbavenia obvinenia a pod.\n\n12\n\nSplnenie podmienok ochrany v okolnostiach prípadu\nRozhodnutie o tom, ktoré otázky sporu a ktoré argumenty účastníkov konania sú\npodstatné a relevantné, a preto súd musí na ne dať jasnú a zreteľnú odpoveď na účely\nriešenia konkrétneho právneho problému, je predurčené povinnosťou súdu odborne –\nobjektívne a nestranne – určiť otázky, ktoré sú pre rozhodnutie sporu relevantné, a preto súd\nv odôvodnení musí dať presvedčivú odpoveď na každú z nich. Súd je pri vymedzovaní\nrelevantných otázok viazaný zásadou iura novit curia, svojimi skúsenosťami a znalosťami\nplatnej právnej úpravy, ktorú musí uplatniť v celom jej rozsahu.\nSťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdenie o porušení svojich práv\nargumentoval aj pomocou viacerých rozhodnutí ESĽP o ochrane práva na súkromný\na rodinný život v rozsahu, v akom sa prostredníctvom tohto ľudského práva chránia údaje\no osobe. Právnu argumentáciu založenú na právnych názoroch ESĽP bol najvyšší súd\npovinný pokladať za takú časť sporu, ktorá obsahovala podstatné a relevantné argumenty\núčastníka konania, a preto bolo jeho povinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede\nz hľadiska skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie. Najvyšší súd tak nekonal.\nV odôvodnení jeho rozsudku chýba vysvetlenie, ako a či vôbec sa v okolnostiach prípadu\nsplnili podmienky ochrany osobných údajov podľa case-law ESĽP. Toto porušenie práva\nsťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako prvku ochrany zaručenej\nv základnom práve na súdnu ochranu nie je v okolnostiach prípadu jediným porušením\nčl. 46 ods. 1 ústavy.\nV konaní pred najvyšším súdom odporca v 1. rade (finančné riaditeľstvo)\nvo vyjadrení k sťažovateľovej žalobe okrem iného uviedol, že navrhovateľa v nijakom\nzozname bielych koní nevedie a zároveň nemôže zodpovedať za vedenie osoby\nnavrhovateľa v akomkoľvek zozname vyhotovenom podľa § 5 ods. 3 písm. b) zákona\nč. 333/2011 Z. z. Ak vedúci orgánu verejnej moci zodpovedný za chod tohto orgánu vrátane\nzabezpečenia jeho činnosti výlučne v medziach zverenej právomoci nemá vedomosť o tom,\nže taký zoznam vytvorili jeho pracovníci, resp. že používajú zoznam osobných údajov\nvytvorených iným subjektom práva následne prevzatý od tohto orgánu, očividne nejde\n\n13\n\no zabezpečenie ochrany osobných údajov na danom štátnom orgáne v kvalite, aká sa\nzákladnému právu na ochranu osobných údajov priznáva ústavou. Kriminálny úrad\nfinančnej správy v konaní pred najvyšším súdom v písomnom vyjadrení z 30. januára 2014\n(č-9007014/1/57741/2014) okrem iného uviedol:\n«Kriminálny úrad nikdy nezostavoval, nezostavuje a nemá v úmysle zostavovať\nzoznam s názvom „biele kone“. Kriminálny úrad, ako štátny orgán so zákonnou\npôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a colnej trestnej činnosti, má prístup do viacerých\ndatabáz, ktoré využíva na uvedený účel. Automatizovaný informačný systém finančnej\nsprávy obsahuje susbsystém s názvom „biele kone“ spracovaný finančným riaditeľstvom.»\nPri zachovaní príčinnej súvislosti oboch vyjadrení je zrejmé, že finančné riaditeľstvo\nzhromaždilo údaje o osobách v subsystéme nazvanom „biele kone“, no deje sa tak\nbez vedomia prezidenta finančného riaditeľstva, ktorý nemá ani možnosť zistiť, že taký\nzoznam existuje. Tým je vylúčený aj jeho vplyv na ďalšie nakladanie so sústredenými\núdajmi o osobách, a preto aj zabezpečenie a kontrola ústavne konformného naloženia\nso všetkými v subsystéme zhromaždenými údajmi.\nNajvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Sžz 8/2014 podrobne zaoberal\nprocesnými otázkami konania, no v merite veci sa vyjadril iba k námietke sťažovateľa,\npodľa ktorej k porušeniu jeho osobnostných údajov nedochádza už ich samým vedením.\nNajvyšší súd o tom uviedol:\n„Najvyšší súd nemohol dať za pravdu navrhovateľovi v tom, že len vedením údajov\no jeho osobe (či o podnikateľskom subjekte, v ktorom navrhovateľ figuruje) zo strany\norgánov verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly, by dochádzalo k zásahu\ndo práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä práva na ochranu cti, dôstojnosti\na práva na dobrú povesť.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 8/2014, s. 14).\nNajvyšší súd túto okolnosť vyhodnotil nedostatočne. Aj vedenie údajov o osobe\norgánom štátu môže byť v nesúlade s čl. 22 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 8 ods. 2 dohovoru.\nV nesúlade s ústavou nie je až nakladanie s údajmi, ich postúpenie ďalšiemu orgánu\nverejnej moci, fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Každú pochybnosť v tomto smere\n\n14\n\nrozptyľuje case-law ESĽP (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69,\nECHR 2000-II).\nNajvyšší súd v odôvodnením rozsudku sp. zn. 10 Sžz 8/2014 ďalej uviedol:\n„Treba tiež zdôrazniť, že zákonný podklad na spracúvanie osobných údajov\ndaňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy pre orgány\nverejnej správy je daný, čo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013\nZ. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v zmysle ktorého\nje spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými\núdajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie,\nprepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie,\npremiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos,\nposkytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie), ako aj z ustanovenia § 164 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú správca\ndane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových\nsubjektov, zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, pričom\ndaňový poriadok odkazuje na zákon o ochrane osobných údajov. Zároveň uvedené\nustanovenie zákona oprávňuje v informačných systémoch spracúvať meno a priezvisko\nfyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii\npridelené identifikačné číslo.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 8/2014, s. 15).\nÚstavná ochrana údajov o osobe ani ochrana, aká sa údajom o osobe priznáva podľa\nčl. 8 ods. 2 dohovoru a podľa case-law ESĽP, sa nespája iba so silou právnej úpravy\numožňujúcej zhromažďovať údaje o osobe. Nestačí teda sama okolnosť, že orgány správy\ndaní majú zákonom priznanú právomoc nakladať s údajmi o daňových subjektoch,\nzástupcoch daňových subjektov a ďalších osobách. Zákon priznaním právomoci daňovým\norgánom zabezpečuje verejný záujem na riadnom výbere daní a riadnej kontrole výberu\ndaní. V súlade s ústavou a čl. 8 dohovoru je ochrana osobných údajov zabezpečená riadne\naž vtedy, keď orgány verejnej moci nakladajú s osobnými údajmi tak, aby verejný záujem\nna dispozícii údajmi o osobe bol v súlade s ochranou, aká sa priznáva fyzickým osobám\na právnickým osobám pred neoprávnenou dispozíciou osobnými údajmi na strane orgánov\nverejnej moci. Najvyšší súd zanedbal túto stránku sporu vyvolaného sťažovateľom, a teda\n15\n\nneposkytol náležitú právnu ochranu jeho námietke o neoprávnenom nakladaní s jeho\nosobnými údajmi.\nSťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na ochranu pred\nneoprávneným nakladaním s údajmi o svojej osobe pomocou sledovacích technológií.\n„Sledovanie osôb a vecí je prostriedok operatívno-pátracej činnosti na získavanie\npoznatkov o pohybe a činnosti osôb alebo o pohybe vecí, ktoré sú dôležité pre trestné\nkonanie a sú vykonávané utajovaným spôsobom technickými alebo inými prostriedkami\n(§ 113).“ (Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava : Iura edition 2006, s. 395).\nSledovanie sa uskutočňuje spravidla na príkaz orgánu štátu vydaný na základe písomnej\nžiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom\nna písomnú žiadosť prokurátora. Výkon sledovania je predmetom úpravy zákonom, záznam\nvyhotovený pri sledovaní sa musí zničiť, záznam sa pred zničením nesmie skopírovať ani\nprepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby [§ 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z.\no ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení\nneskorších predpisov].\nPoužitie sledovacích technológií sa v právnom poriadku Slovenskej republiky\nvymedzuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich právne postavenie\nmocenských zložiek štátu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pokladá za právne presnejšie\nuvažovať o použití prostriedkov, metód a postupov tajného dohľadu. Tento rozdiel\nnezbavuje sťažovateľa osobitnej ochrany podľa dohovoru, a preto ani podľa ústavy, lebo\nESĽP priznal oprávneným osobám ochranu pred používaním prostriedkov tajného dohľadu.\nÚstavný súd hodnotí zákonné vymedzenie právomoci finančného riaditeľstva ako\ndostatočne široké a nejednoznačné na to, aby sa do nej extenzívnym výkladom zákona dalo\nvtesnať použitie prostriedkov a postupov tajného dohľadu. Spôsob zhromažďovania údajov\no osobách „bielych koní“ a právne nejednoznačné využívanie takto zhromaždených údajov\nmožno hodnotiť ako zásah do základného práva na ochranu osobných údajov použitím\nprostriedkov tajného dohľadu. Preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať, ako\n\n16\n\nboli v okolnostiach prípadu splnené podmienky ochrany osobných údajov ustanovené\npred použitím prostriedkov a postupov tajného dohľadu.\nV spore, ktorý rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. 10 Sžz 8/2014, podstatné\na relevantné pre uplatnenie účinnej a efektívnej ochrany základného práva na súdnu ochranu\nv spojení so základným právom na ochranu súkromia v rozsahu ochrany osobných údajov\nboli otázky, či\n- je legitímne viesť zoznam bielych koní (teda či je legitímne zhromažďovať\na usporiadavať údaje o osobách na účel, pre ktorý sa vedie zoznam bielych koní),\n- konajúce orgány štátu majú právomoc viesť predmetný zoznam,\n- právna úprava, podľa ktorej sa zoznam bielych koní vedie, má kvalitu predpísanú\ndohovorom a ústavou, teda či orgány štátu\n(i) aplikovali právnu úpravu, ktorej kvalita zaručovala obmedzenie ústavnej ochrany\nosobných údajov iba z legitímnych dôvodov,\n(ii) aplikovali právnu úpravu, ktorá zaručuje obmedzenie ústavnej ochrany osobných\núdajov iba po určený čas,\n(iii) aplikovali právnu úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum obmedzenia ústavnej\nochrany osobných údajov,\n- zoznam bielych koní sa vedie v súlade s platnou právnou úpravou,\n- zaradenie konkrétnej osoby (žalobcu) do tohto zoznamu je legitímne.\nSťažovateľ podal žalobu, ktorou namietol porušenie ochrany údajov o svojej osobe\n(o svojej podnikateľskej činnosti) z dôvodu porušenia viacerých prvkov implikovaných\nv práve na ochranu osobných údajov a požiadal najvyšší súd, aby mu zabezpečil ich\nochranu vydaním zákazu obom odporcom viesť ho v zozname bielych koní alebo v inom\nobdobnom zozname, a zároveň požiadal súd, aby uložil odporcom odstránenie záznamu\no sťažovateľovi v zozname bielych koní. Sťažovateľove požiadavky boli v príčinnej\nsúvislosti s právom, o ktorého ochranu sa uchádzal.\nPovinnosťou najvyššieho súdu bolo preskúmať v celom rozsahu dôvodne uplatnenej\nprávnej argumentácie, o tejto argumentácii rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia riadne\nvysvetliť, či orgány správy daní rešpektovali ochranu osobných údajov, ktorú sťažovateľovi\n\n17\n\nzaručuje ústava a dohovor. V okolnostiach prípadu sa najvyšší súd nevyrovnal so splnením\nprevažnej väčšiny z podmienok významných pre dodržanie základného práva sťažovateľa\nna ochranu jeho osobných údajov. Taký postup súdu je nezlučiteľný s účelom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je jeho popretím. Ústavný súd preto rozhodol o porušení týchto\noznačených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.\nÚstavný súd ďalej konštatuje, že zistené nedostatočné skúmanie a zodpovedanie\nrozhodujúcich otázok najvyšším súdom súvisiacich s predmetom ochrany, ktorými je\nochrana osobných údajov, vrátane zabezpečenia účinnej ochrany uchovávaných údajov pred\nrizikom zneužitia, ako aj pred akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným\npoužitím týchto údajov, vychádzajúc z povahy tohto sporu, kde preukázateľne nebola\ndostatočne zabezpečená ochrana týchto osobných údajov zo strany orgánov finančnej\nsprávy, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2\ndohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu.\nPokiaľ ide o namietané porušenie základného práva v zmysle čl. 22 ods. 2 ústavy,\nústavný súd konštatuje, že predmetným článkom ústavy sa zdôrazňuje jeden aspekt ochrany,\na tým je pohyb, resp. prenos chránených hodnôt súkromia, ktorému sa poskytuje ochrana,\nako aj tajomstvo písomností. Z okolností prípadu vyplýva, že predmetom sporu nebolo\ntvrdenie, že v rámci prenosu, resp. pohybu dát (osobných údajov, pozn.) došlo k porušeniu\nochrany týchto dát, ale že samotné vedenie a používanie zoznamu bielych koní orgánmi\nfinančnej správy je rozpore s namietaným porušením označených práv, okrem iných aj\nzákladným právom v zmysle čl. 22 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že tento zoznam nie\nje verejne prístupný. Keďže ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným\nporušením označeného čl. 22 ods. 2 ústavy a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,\nsťažnosti v tejto časti nevyhovel.\n\n18\n\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľ v sťažnosti neuplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie\nza porušenie základného práva na súdnu ochranu ani za porušenie základného práva\nna súkromie či na ochranu osobných údajov. Ústavný súd sa preto priznaním primeraného\nfinančného zadosťučinenia sťažovateľovi nezaoberal.\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu\nvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil\nnáhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nPodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)\nv konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.\nZákladom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná\nmesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014\nv sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)\nnáhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava\na prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca\nsťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky\nvykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,\npreto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3\nvyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €.\n\n19\n\nSťažovateľom uplatnená suma trov konania sa zhoduje so sumou vypočítanou\nústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania\nv požadovanej sume.\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255 ods. 1\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. novembra 2016\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "legalita", "zásah, zasahovanie-neoprávnené", "financie-finančný orgán", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "financie-finančný orgán", "ochrana súkromného a rodinného života", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sžz/8/2014", "guid": "f115b297-1b48-4a79-a673-bb09363ad3bc:eb24b58d-8343-4470-89ba-1c1c33039f1f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9da8195-e214-4442-bd3f-cb68c2db5e81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2015 z 7. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-07", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.290.2015.2"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:482b3277-e179-47b2-a169-5ab68adf15b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.432.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 432/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 432/2021 z 14. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.432.2021.1"}, {"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:715d2c6b-43d6-4de9-b37a-083cd5448946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 295/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2"}, {"guid": "dfa6801e-72d2-4924-9bf5-cb3043883935:059bd420-e48b-4af8-ae85-6923b3229002", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6117227985.2", "spisova_znacka": "11Co/33/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/33/2020 z 16. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6117227985.2"}, {"guid": "dfa6801e-72d2-4924-9bf5-cb3043883935:60bfc309-8a43-4ee2-99b3-79a8504e7794", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6117227985.2", "spisova_znacka": "11Co/33/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/33/2020 z 16. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6117227985.2"}]}