{"guid": "ussr:5eb76dad-e8c6-4db7-bc0f-3084d85c1d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.40.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 40/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/2017 z 4. 7. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 40/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.40.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-07-04", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5eb76dad-e8c6-4db7-bc0f-3084d85c1d0d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.40.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.40.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.40.2017.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 40/2017-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\nprerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej spoločnosťou\n\nAdvokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej\nkoná advokát a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní sp. zn. 4 Oboer 331/2014 p o r u š e n é\nboli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní\nsp. zn. 4 Oboer 331/2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)\nna účet jej právneho zástupcu, spoločnosti JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,\nKošice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28.\nseptembra 2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného\npráva na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení\npovinnej podala na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie\nexekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom\nčase a následne i návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.\nNavrhované zastavenie exekúcie odôvodnila názorom, že rozhodcovský rozsudok nenapĺňa\nznaky materiálnej vykonateľnosti, nepredstavuje platný exekučný titul a vychádza\nz neprijateľnej zmluvnej podmienky.\n3. Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 353/2012-161 zo 16. mája 2012 prvým výrokom\nodklad exekúcie nepovolil a druhým výrokom zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie\nexekúcie.\n\n2\n\n4. Odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 21 CoE 118/2013-181 z 30. septembra 2013\nodmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), pretože dospel\nk záveru, že z § 56 ods. 7 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku vyplýva neprípustnosť odvolania proti uzneseniu o nepovolení odkladu\nexekúcie a z § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku zas rezultuje neprípustnosť odvolania proti uzneseniu exekučného súdu\no zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.\n5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, pričom\nprípustnosť dovolania i dovolací dôvod založila na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku, teda na odňatí možnosti konať pred súdom. Podľa jej názoru z § 58 ods. 4\nExekučného poriadku nevyplývalo, že by bolo odvolanie prípustné len proti rozhodnutiu\nexekučného súdu, ktorým bolo povolené zastavenie exekúcie. Poukázala aj na judikatúru\nnajvyššieho súdu podporujúcu tento jej právny názor.\n6. Najvyšší súd uznesením z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer\n331/2014 dovolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc dotknuté ustanovenia Exekučného\nporiadku, najvyšší súd k odloženiu exekúcie uviedol, že v § 56 ods. 7 Exekučný poriadok\n„pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad, z gramatického\nvýkladu ktorého ustanovenia vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým odklad exekúcie\npovolený nebol, odvolanie prípustné nie je“. K požadovanému zastaveniu exekúcie\nzas najvyšší súd poukázal „na právny názor vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/171/2012 zo dňa 25. 07. 2012, na ktorý správne poukázal\naj súd odvolací v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že pod rozhodnutiami\npodľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ a k/ EP možno rozumieť len uznesenia o zastavení\nexekúcie..., pričom uznesenie o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie\ntakýmto rozhodnutím nie je. Proti takému uzneseniu preto odvolanie prípustné nie je.\nPridržiavajúc sa právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vo vyššie\noznačenom rozhodnutí, majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného\n\n3\n\nkonania v dôsledku rozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniu\nexekučného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa\nstotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie\npovinnej i proti výroku uznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie\nexekúcie. Dovolací súd má za to, že takýmto postupom (rozhodnutím) odvolacieho súdu\nk odňatiu možnosti povinnej pred ním konať, nedošlo.“.\n7. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zopakovala právny názor,\npodľa ktorého z § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vyplýva prípustnosť odvolania nielen\nproti pozitívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie, ale aj\nproti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd takýto návrh zamietne. Svoju preferenciu založila\nna komparácii s inými ustanoveniami Exekučného poriadku regulujúcimi prípustnosť\nodvolania proti typizovaným rozhodnutiam exekučného súdu, z ktorých podľa jej mienky\nvyplýva, že „ak by bolo zámerom zákonodarcu a účelom zákona vylúčenie možnosti podať\nodvolanie voči rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo zastavenie exekúcie, bolo by to jednoznačne\nv zákone uvedené“. Sťažovateľka tiež poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu,\nv ktorých na spornú právnu otázku vyslovil opačný právny názor (uznesenie zo 14. januára\n2010 v konaní sp. zn. 5 Cdo 327/2009, uznesenie z 19. septembra 2012 v konaní sp. zn.\n4 Cdo 207/2012) v porovnaní so záverom najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom\nuznesení. Podľa sťažovateľky preto najvyšší súd „neaplikoval respektíve aplikoval\nnesprávne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré zakladá právo podať\nodvolanie v presne vymedzených hraniciach a použitím vhodných výkladových metód,\nv súlade so zachovaním právnej istoty, čím zjavne narušil kontinuálnosť rozhodovacej praxe\nako aj právnu istotu rozhodovania.\nK porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., resp. práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru... môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý je založený\nna zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku upravujúcich možnosti odvolania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr.\nv prípade prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v takom prípade, ak je\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k príslušnosti súdu celkom nedostatočné,\nt. j. nepreskúmateľné.“.\n\n4\n\n8. Sťažovateľka v sťažnosti rekapitulovala aj podstatné časti dôvodov jej návrhu\nna zastavenie exekúcie, ako aj súdnu judikatúru o otázke, ktorá tvorila meritum tohto\njej návrhu (neprimeranosť rozhodcovskej doložky).\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 40/2017-12 z 24. januára 2017 prijal sťažnosť sťažovateľky\nv časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na ďalšie konanie.\nVo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy)\nsťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n10. Následne ústavný súd 2. februára 2017 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa\nk vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania\nvo veci.\n11. Najvyšší súd doručil 10. marca 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom\nsúhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Vo vecnej rovine k § 58 ods. 4\nExekučného poriadku zdôraznil, že „pri výklade predmetného ustanovenia... vychádzal\nz jeho jazykového a gramatického výkladu, prihliadajúc na skutočnosť, že opačný názor\niných senátov najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/308/2006,\n3Cdo/306/2008 a 3 Cdo/130/2009), podľa ktorého z hľadiska prípustnosti odvolania\nv zmysle § 58 ods. 4 EP je právne irelevantné, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu\no zastavení exekúcie alebo proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie,\nnie je podporený bližšou argumentáciou (tak, ako to uviedol najvyšší súd vo vyššie\noznačenom uznesení 6Cdo/171/2012).\nPokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu\nsa vyskytli prípady odlišnej interpretácie ust. § 58 ods. 4 EP (v uzneseniach sp. zn.\n5Cdo/327/2003 a 4Cdo/207/2012), najvyšší súd zdôrazňuje, že prípady odlišnej\ninterpretácie, resp. výkladu právnych noriem v skutkovo rovnakých, prípadne podobných\n\n5\n\nveciach je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej praxi senátov\nnajvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných a aplikačných problémov spojené\ns kratším či dlhším procesnom postupného zjednocovania názorov, kedy nie je vylúčená\nmožnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch.\nSenát najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľky rozhodol odmietnutím jej\ndovolania, svoje závery náležite odôvodnil, rozhodnutie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle (v tom čase platnom a účinnom) § 157 ods. 2 O. s. p., preto v jeho\npostupe (zaujatí iného právneho názoru, odlišného od názorov iných senátov najvyššieho\nsúdu v rozhodnutiach menovaných sťažovateľkou), nemožno automaticky vidieť porušenie\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Naviac, ani jednému rozhodnutiu najvyššieho súdu, riešiacich\nobdobnú, resp. totožnú právnu problematiku, nemožno pripísať vyššiu či nižšiu silu, resp.\nautoritu, nakoľko tieto odzrkadľujú názory senátov (resp. väčšiny senátu) najvyššieho súdu\nv individuálne, ním prejednávanej veci.“.\n12. Najvyšší súd je toho názoru, že „uznesením sp. zn. 4Oboer/331/2014 z 28. mája\n2015, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo“.\n13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 16. marca 2017 právnemu\nzástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.\n14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2017 sťažovateľka\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia najvyššieho súdu uviedla, že zotrváva na\nsťažnosti v rozsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie, pričom podľa jej názoru „vo vyjadrení neboli zo strany NSSR\ntaké skutočnosti, ktoré by predmetnú sťažnosť vyvrátili, resp. iným právne relevantným\nspôsobom spochybnili. Najmä v ňom absentuje akákoľvek zmienka o dôvodoch a príčinách\nlegitimácie nezákonnej exekúcie (pre nezákonnosť exekučného titulu) všeobecnými súdmi.“.\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\n\n6\n\nsa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n19. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97,\nIV. ÚS 195/07).\n20. Obsahová stránka výhrad prednesených v prerokúvanej sťažnosti voči\nnapadnutému dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sa koncentruje do kritiky právneho\nzáveru najvyššieho súdu o interpretácii § 58 ods. 5 Exekučného poriadku. Kým najvyšší súd\nformuloval názor, podľa ktorého odvolanie je prípustné len proti uzneseniu exekučného\nsúdu, ktorým zastaví exekúciu, sťažovateľka je presvedčená, že odvolanie musí byť\nprípustné aj proti negatívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie\nexekúcie.\n\n7\n\n21. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd\nvyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.\n22. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1\npísm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.\n23. Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\nvýklad jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom systéme Slovenskej republiky povolané\nvšeobecné súdy. V početnej sťažnostnej judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj\nkeby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,\nmohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol\nsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,\nak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n24. Inak povedané, samotný rozpor výkonu verejnej moci so zákonom nepostačuje\nna zásah ústavného súdu v konaní o tzv. ústavných sťažnostiach. K eventuálne zistenej\nnezákonnosti musí pristúpiť aj negatívna interferencia do niektorého zo základných práv\na slobôd, na ochranu ktorých je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.\nDôvodom vysvetleného prístupu ústavného súdu je skutočnosť, že základné práva a slobody\nmajú povahu subjektívnych práv, ktorých hlavným účelom je chrániť formálne slabšieho\njednotlivca pred zneužitím prostriedkov verejno-mocenských prostriedkov.\n25. Na podklade prezentovaných názorov vyplývajúcich z ustálenej, doktrinálne\nzaloženej judikatúry ústavného súdu by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že sťažnosť\nsťažovateľky nemôže byť úspešná, keďže pramení v spore o výklad jednoduchého zákona.\nÚstavný súd však v priebehu konania na základe argumentácie sťažovateľky i vyjadrenia\nnajvyššieho súdu ako odporcu dospel k zisteniam, ktoré ústavno-súdny zásah do spornej\n\n8\n\nkauzy odôvodňujú. V posudzovanom prípade totiž nejde len o otázku formálne poňatej\nzákonnosti.\n26. V dôsledku výkladového postoja krajského súdu ako súdu odvolacieho neboli\nnámietky sťažovateľky voči zamietnutiu jej návrhu na zastavenie exekúcie meritórne\nvšeobecným súdom prerokované. K jej odvolaniu nezaujal meritórne žiaden orgán\nposkytujúci súdnu ochranu stanovisko. Popísané odmietnutie sa podľa názoru ústavného\nsúdu priamo dotýka základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva\nna spravodlivé súdne konanie, pretože v materiálnej perspektíve nadobúda podobu\nodmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Za týchto okolností výkladový postoj\nkrajského súdu a následne i najvyššieho súdu nemožno považovať len za interpretáciu\njednoduchého zákona, ale za interpretáciu, ktorá musí nevyhnutne rešpektovať požiadavku\nústavnej konformity (čl. 152 ods. 4 ústavy), teda aj súladu s katalógom základných práv\na slobôd.\n27. „Problém“ prípustnosti odvolania v exekučných konaniach nie je pre ústavný súd\n(ani pre všeobecné súdy) nový. Dvojinštančnosť súdneho konania ústavný súd viackrát\npostavil do pozície obsahového komponentu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08, III. ÚS 385/08), no právny poriadok pozná\nnepreberné množstvo situácií, keď zásada dvojinštančnosti musí ustúpiť inému\nkonfliktnému záujmu, ktorý zákonodarca vyhodnotil ako dominantnejší. Rovnakým\nspôsobom sú pri prerokúvaní konkrétnych káuz povinné vyvažovať aj všeobecné súdy.\n28. Skúmanie prípustnosti odvolania podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku ponúka\nprima facie riešenie spočívajúce v preferencii účelu exekučného konania i jeho podstaty.\nNajvyšší súd to v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril zrozumiteľne, keď uviedol,\nže „majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného konania v dôsledku\nrozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniam exekučného súdu\no zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím\nodvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie povinnej i proti výroku\nuznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie“.\n\n9\n\n29. Ústavný súd však zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v sebe\ninkorporuje viacero čiastkových požiadaviek (kvalita odôvodnení súdnych rozhodnutí,\nústavná konformita výkladu, zákaz odmietnutia spravodlivosti a pod.), ku ktorým jeho\nvlastná judikatúra zaraďuje aj požiadavku ochrany právnej istoty v podobe ochrany\nlegitímnych očakávaní.\n30. Už mnohokrát ústavný súd judikoval, že k imanentným znakom právneho štátu\npatrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež\npožiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých\npodmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).\nDiametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke\nza rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne\nodôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\n31. Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene\nobsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších\nsúdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať\ntieto protirečivé rozsudky [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“) vo veci Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94\na č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59]. Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom\nprávnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden\nzo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ\nrozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m.\nrozhodnutie ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne\nnázory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé\npodkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. rozhodnutie ESĽP vo veci\nSovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).\n32. Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna\njudikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou\nvnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený\n\n10\n\nna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na\núrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,\naby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby\nuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach.\n33. Sťažovateľka vo svojom dovolaní proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu\npoukázala na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali z právneho názoru,\npodľa ktorého § 58 ods. 5 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie nielen proti pozitívnym\n(zastavenie) rozhodnutiam exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného\nporiadku, ale aj proti rozhodnutiam negatívnym (zamietnutie návrhu na zastavenie).\nNajvyšší súd existenciu týchto rozhodnutí ani v odôvodnení napadnutého uznesenia, ani\nvo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky nepoprel. Nenamietal ani ich nepoužiteľnosť\nv rovine skutkovej alebo právnej. Ba samotný najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti\nsťažovateľky uviedol ďalšie svoje rozhodnutia (1 Cdo 308/2006, 3 Cdo 206/2008\ni 3 Cdo 130/2009) vychádzajúce z právneho názoru totožného s tým sťažovateľkiným.\nOpačný právny názor najvyšší súd zaujal vo veci sp. zn. 6 Cdo 171/2012, ako\naj v sťažovateľkinej veci.\n34. Dokumentovanú judikatúru vyhodnocuje ústavný súd ako dôkaz trvalo\nexistujúcej nejednotnosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej úrovne\nsústavy všeobecných súdov v Slovenskej republike. Práve konštatovaná trvalosť rozporov\nv pohľade na interpretáciu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku spochybňuje argument\nnajvyššieho súdu použitý vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky, podľa ktorého „prípady\nodlišnej interpretácie... je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej\npraxi senátov najvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných... problémov spojené\ns kratším či dlhším procesom postupného zjednocovania názorov...“. Postoj najvyššieho\nsúdu nemožno akceptovať práve s ohľadom na nejednotnosť jeho judikatúry trvajúcu\nuž príliš dlho. Prirodzenosť odlišností v judikatúre prezentovaná najvyšším súdom odhliada\nod dopadu tejto nejednotnosti na základné práva účastníkov súdnych konaní (v tomto\nprípade sťažovateľky). Najvyšší súd rozdielnosť interpretačných pohľadov považuje\n\n11\n\nza prirodzenú, no ústavný súd zdôrazňuje, že práve právna istota účastníkov súdnych konaní\nnemôže\n\njudikatórne\n\nrozpory\n\nospravedlňovať\n\ndonekonečna.\n\nOsobitne\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk sťažovateľke to platí s ohľadom na skutočnosť, že si početnej judikatúry najvyššieho súdu\npotvrdzujúcej jej vlastnú výkladovú verziu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku bola vedomá,\na preto jej legitímne očakávania tvoriace súčasť požiadavky právnej istoty neboli iluzórne,\nale reálne.\n35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických\nveciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 58 ods. 5 (predtým ods. 4) Exekučného\nporiadku v nadväznosti na § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uplatňoval rozdielnu\njudikatúru, čím spochybňoval princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu,\nktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci\na ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní\nzákladných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).\n36. Na uvedenom podklade ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach posudzovaného\nprípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá\ndiskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť základné právo účastníka konania na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd nevysvetlil dostatočným spôsobom odchýlenie sa\nod rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli dovtedy vydané v skutkovo a právne identických\ndovolacích kauzách. Nejednotnosť judikatúry najvyššieho súdu tak v posudzovanom\nprípade má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako\naj jej práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n37. Aj ústavný súd ako orgán verejnej moci je pravdaže povinný rešpektovať svoju\nvlastnú rozhodovaciu prax. Ako už bolo uvedené, s problémom prípustnosti odvolania proti\nzamietavým rozhodnutiam exekučných súdov o návrhoch na zastavenie exekúcie sa ústavný\nsúd v sťažovateľkinej veci nestretol prvýkrát.\n\n12\n\n38. Vo veci sp. zn. IV. ÚS 320/2014, citujúc § 58 ods. 5 Exekučného poriadku,\nzosumarizoval, že v teórii síce existujú pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“\nmá zahŕňať aj negatívne rozhodnutia, teda uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie\nexekúcie v týchto prípadoch (tak napr. Števček In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však väčšinovo tieto\npochybnosti neakceptuje. Hoci v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa ojedinele\nzastáva názor, že odvolanie v týchto prípadoch prípustné nie je (porov. napr.\n6 Cdo 171/2012), väčšina ostatných senátov zastáva názor, podľa ktorého je odvolanie proti\nrozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie prípustné (porov. napr.\n3 Cdo 130/2009, 3 Cdo 306/2008, 4 Cdo 207/2012, 5 Cdo 327/2009, implicitne aj\n7 Cdo 154/2011). S prihliadnutím na uvedené a citovanú prax najvyššieho súdu preto\nsamotný ústavný súd viackrát uzavrel, že proti výroku uznesenia okresného súdu\no zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je odvolanie prípustné (I. ÚS 100/2011, m. m.\nII. ÚS 232/2012, II. ÚS 412/2013, IV. ÚS 529/2011 i IV. ÚS 320/2014).\n39. Jedinou výnimkou je prípad, keď ústavný súd nespochybnil ústavnú konformitu\nzáveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie prípustné len proti „pozitívnemu“\nrozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví, avšak (argumentum\na contrario) odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“ rozhodnutiu, t. j. proti\nrozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, resp. mu nevyhovie\n(uznesenie sp. zn. II. ÚS 224/2012 zo 4. júla 2012). Tento názor sa ale javí ako prekonaný\nnielen najvyšším súdom (vzhľadom na už uvedené rozhodnutia), ale aj uvedeným senátom\nústavného súdu tak, ako to vyplýva z jeho neskoršej rozhodovacej činnosti\n(II. ÚS 232/2012, II. ÚS 412/2013). Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod\nna iné posúdenie veci, ako je právny názor už vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov.\n40. Za daných okolností, berúc do úvahy hľadisko právnej istoty ako jedného\nz ústavne presadzovaných interpretačných prístupov k realizácii jednoduchého práva, ale\nzohľadňujúc i vlastnú stabilizovanú judikatúru, dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné, nie je ústavne\ntolerovateľné. Najvyšší súd nedostatočne rešpektoval právnu istotu sťažovateľky, neučinil\n\n13\n\ntak zadosť ani požiadavke materiálnej rovnosti, a preto je jeho odmietavé uznesenie\ndôsledkom takého uplatnenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku na okolnosti sťažovateľkinej\nveci, ktoré je v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy i so základným právom sťažovateľky\nna súdnu ochranu, keďže napadnuté uznesenie bolo právne záväzným výsledkom\nposkytnutia súdnej ochrany sťažovateľke. Bolo preto potrebné vysloviť, že uznesením\nnajvyššieho súdu z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014 bolo\nporušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne\nkonanie (bod 1 výroku tohto nálezu).\n41. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa\nodseku 1, obnovil stav pred porušením.\n42. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné\nvyužiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie\nnajvyššieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\n43. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n\n14\n\n44. Po vrátení veci najvyšší súd opätovne o dovolaní sťažovateľky rozhodne, pričom\nbude povinný preskúmať danosť dôvodu zmätočnosti spočívajúceho v odňatí možnosti\nkonať pred súdom v dôsledku toho, že krajský súd sa ako súd odvolací v prostredí vtedy\núčinnej právnej úpravy odmietol zaoberať odvolacími námietkami sťažovateľky. Najvyšší\nsúd bude povinný dôsledne sa vysporiadať so svojou vlastnou judikatúrou tak,\naby legitímnym očakávaniam sťažovateľky bola poskytnutá ústavne akceptovateľná právna\nochrana, a to či už v podobe vyhovenia jej dovolaniu, alebo v podobe náležitého\nzdôvodnenia odklonu do stabilizovanej judikatúry, ktoré sa bude zakladať na objasnení\ntakých jedinečností prerokúvanej sťažovateľkinej veci, ktoré naznačený odklon dokážu\nospravedlniť.\nIII.\n45. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n46. Sťažovateľka navrhla priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia. V petite\nsťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný,\nsi uplatnila nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby v sume 269,58 €.\n47. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej\nslužby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako\naj za písomné podanie – sťažnosť.\n48. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n\n15\n\n49. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11\nods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €\npre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €\na k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.\n50. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné\npripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok\nna náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €. Avšak vzhľadom na to,\nže v sťažnostnom petite si uplatnila predmetný nárok iba v sume 269,58 €, priznal jej\nústavný súd náhradu trov konania v takto uplatnenej sume, ktorá teda predstavuje 269,58 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku).\n51. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\ndňom jeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. júla 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekučné konanie", "odvolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na právnu pomoc v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "legitímne očakávanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "exekúcia-exekučné konanie", "odvolanie-prípustnosť", "právna istota"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Oboer/331/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:65e0a9e5-0d24-44b7-bbf6-693ea1daeb95", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2014 z 5. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-05", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65e0a9e5-0d24-44b7-bbf6-693ea1daeb95"}, {"guid": "ussr:f85eca3e-03c3-4700-9efc-d3b05efbc490", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 412/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 412/2013 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f85eca3e-03c3-4700-9efc-d3b05efbc490"}, {"guid": "ussr:c2464c73-e87a-4b88-b3b6-c59cc061fdbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/2012 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2464c73-e87a-4b88-b3b6-c59cc061fdbe"}, {"guid": "ussr:b20b4c18-2e2d-4022-ad2b-9090f841b98f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 224/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 224/2012 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b20b4c18-2e2d-4022-ad2b-9090f841b98f"}, {"guid": "ussr:5f6f6326-2ee0-4133-834a-01654eddb316", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 529/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 529/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f6f6326-2ee0-4133-834a-01654eddb316"}, {"guid": "ussr:e783a48d-1ec1-4c5a-aef8-d4caaebae0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/2011 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e783a48d-1ec1-4c5a-aef8-d4caaebae0e9"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:5095b124-db84-4f90-8dcf-ca88cefc56fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/08 z 21. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5095b124-db84-4f90-8dcf-ca88cefc56fe"}, {"guid": "ussr:20d15bec-9921-444d-a0fe-525627a1e91f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 239/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 239/08 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20d15bec-9921-444d-a0fe-525627a1e91f"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 195/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}, {"guid": "84b5f683-b4b7-40f3-9baf-d08b47e66c82:7aa8630d-efb7-4481-8de8-04b849cc8dc7", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Er/353/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1Er/353/2012 z 26. 7. 2012", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2012-07-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/84b5f683-b4b7-40f3-9baf-d08b47e66c82:7aa8630d-efb7-4481-8de8-04b849cc8dc7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:733ec6b6-4091-4924-8e73-d18c522e9556", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.504.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 504/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 504/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.504.2022.2"}, {"guid": "ussr:06bf601b-4c99-420c-b8b5-e0a35ec35e00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.123.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 123/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 123/2022 z 3. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.123.2022.2"}, {"guid": "ussr:a1ced029-30ad-4fa8-a6e1-5f6ac787e861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.261.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 261/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2019 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.261.2019.1"}, {"guid": "082de656-b118-48c1-985f-6d707945728a:9728b5c1-e422-4355-97ef-8e4eeae33a4b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8120213583.1", "spisova_znacka": "3Cdo/48/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/48/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8120213583.1"}, {"guid": "a2ee1859-bae5-4424-92f7-fa233afbedae:4ad9784b-873d-46c2-b2af-ecea42a190d1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.2", "spisova_znacka": "6Co/198/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/198/2019 z 29. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.2"}, {"guid": "a2ee1859-bae5-4424-92f7-fa233afbedae:3096c69b-d222-41f5-80ed-34ba9028ac11", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.2", "spisova_znacka": "6Co/198/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/198/2019 z 29. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.2"}, {"guid": "3da418a4-cf41-4bfa-a8f1-b2a78fd936bb:19068338-30c4-44ff-8704-68e987ab2eb9", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5816010022.1", "spisova_znacka": "1To/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/5/2018 z 26. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5816010022.1"}, {"guid": "3da418a4-cf41-4bfa-a8f1-b2a78fd936bb:cae27058-edec-46f0-8583-ef792a7fb76b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5816010022.1", "spisova_znacka": "1To/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/5/2018 z 26. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5816010022.1"}]}