{"guid": "ussr:62583e98-5591-4f14-9a79-1cde430989a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.368.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 368/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 368/2017 z 30. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. mája 2017, sp. zn. III. ÚS 368/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.368.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/62583e98-5591-4f14-9a79-1cde430989a4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.368.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.368.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.368.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 368/2017-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nspoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s. r. o., Hollého 20, Hlohovec,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Peružek, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Sp 31/2013 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 22/2015 a jeho\nrozsudkom z 29. júna 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. októbra 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47\nods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sp 31/2013 (ďalej aj\n„napadnutý postup krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 22/2015 (ďalej aj „napadnutý\npostup najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom z 29. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný úrad Bratislava, pozemkový\na lesný odbor [pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Bratislave (ďalej len „odporca“ alebo\n„obvodný pozemkový úrad“)] rozhodnutím č. k. 2630/04, Zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE\nz 30. novembra 2012 (ďalej len „opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu“)\nna základe zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene\na doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých\nopatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „reštitučný zákon“) rozhodol v prvom výroku o tom, že sťažovateľ je v podiele 3/4\nk celku dedičom po oprávnenej osobe\n\n(ďalej len „oprávnená osoba“)\n\nv zmysle § 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c) reštitučného zákona a spĺňa podmienky uvedené v § 3\nods. 1 písm. j) reštitučného zákona a v druhom výroku o tom, že pozemok nachádzajúci sa\nv pôvodnom\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„reštituovaný pozemok“) nie je možné v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona vydať,\na preto sťažovateľovi priznal právo na náhradu. Z dôvodu, že náhrada v sume 11 171,83 €\nuž bola 8. februára 2006 vyplatená oprávnenej osobe, odporca v treťom výroku rozhodnutia\nv zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona uložil sťažovateľovi povinnosť vrátiť štátu\nsumu 376,36 € (ďalej len „kúpna cena reštituovaného pozemku“), ktorá predstavuje 3/4\nz kúpnej ceny reštituovaného pozemku vyplatenej na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli\npodľa prvého výroku tohto rozhodnutia uzavreté v tiesni za nápadne nevýhodných\npodmienok [dôvod reštitúcie podľa § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona].\n\n2\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu (správneho orgánu) podal sťažovateľ opravný\nprostriedok, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil\nopravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu a sťažovateľovi nepriznal náhradu\ntrov konania.\n4. Krajský súd v prerokúvanej veci dokazovanie nedoplnil, oboznámil sa však\ns obsahom administratívneho spisu odporcu, z obsahu ktorého zistil, že «reštituovaný\npozemok, aktuálne vo vlastníctve zúčastnenej osoby 1/ (hlavné mesto Slovenskej republiky\nBratislava, pozn.), bol prevedený do vlastníctva zúčastnenej osoby 2/ na základe kúpnych\nzmlúv zo dňa 21.11.1973. Tieto boli na základe rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os\nzo dňa 27.12.2004 vyhodnotené ako uzatvorené v tiesni, oprávnenej osobe bolo priznané\nprávo na náhradu za reštituovaný pozemok v súlade s § 6 ods. 2 reštitučného zákona\na zároveň bola táto zaviazaná vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku zodpovedajúcu jej\npodielu - t.j. 376,36 eur. Ako to preukazuje oznámenie Ministerstva financií Slovenskej\nrepubliky zo dňa 23.10.2012 založené v administratívnom spise, táto kúpna cena nebola\nvrátená. V spise sa ďalej nachádza vyjadrenie zúčastnenej osoby 3/ (Slovenský pozemkový\nfond, Bratislava, pozn.) zo dňa 17.10.2012 spolu s platobným príkazom, podľa ktorého\nbola oprávnenej osobe náhrada v zmysle rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os\nzo dňa 27.12.2004 riadne vyplatená, a to v sume 11.171,83 eur. Predmetné rozhodnutie\nbolo na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Sp/80/2005-32 zo dňa 1.3.2007\nprávoplatného dňa 15.3.2007 (ďalej len „rozsudok 3Sp/80/2005“) zrušené. Nastal teda\nprávny stav, kedy oprávnená osoba obdržala finančnú náhradu, avšak nevrátila kúpnu cenu\nreštituovaného pozemku (podľa neprávoplatného rozhodnutia).\nPo smrti oprávnenej osoby podala zúčastnená osoba 3/ (Slovenský pozemkový fond,\nBratislava, pozn.) voči navrhovateľovi na príslušný súd žalobu o vrátenie vyplatenej\nnáhrady (t.j. vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu zrušenia rozhodnutia odporcu\nR/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). Túto však súd zamietol z dôvodu, že náhrada bola\nvyplatená oprávnenej osobe, na strane ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak\nnavrhovateľ za tento záväzok podľa výsledkov dedičského konania (s poukazom na § 470\nods. 1 Občianskeho zákonníka) nezodpovedá. V spise bolo založené aj predmetné\n\n3\n\nprávoplatné dedičské uznesenie 2D/129/2009, právoplatné dňa 14.9.2009, ktorým súd\nv zmysle § 175h ods. 1 O.s.p. rozhodol o zastavení konania.».\n5. Krajský súd preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu\nv rozsahu námietok vznesených sťažovateľom v podanom návrhu, ako aj prednesených\nna pojednávaní a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Po ich riadnom preskúmaní\na vyhodnotení bol súd toho názoru, že toto rozhodnutie nemá také nedostatky, ktoré by boli\ndôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.\n6. Krajský súd považoval za potrebné uviesť, že námietky sťažovateľa týkajúce sa\nprvého a druhého výroku opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia odporcu sú\nvo vzťahu k meritu veci «irelevantné a nemožno ich subsumovať ani pod jeden z možných\ndôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia vymedzených v § 250j ods. 2 písm. a) - e), resp.\nv § 250j ods. 3 O. s. p. Aj napriek uvedenému súd tieto námietky riadne vyhodnotil.\nNámietka navrhovateľa, podľa ktorej mal byť navrhovateľ označený ako právny\nnástupca a nie ako dedič, je z pohľadu súdu nedôvodná a irelevantná. A to nielen z toho\ndôvodu, že oba pojmy sú pre účely reštitučného zákona obsahovo totožné, ale i preto, že\noznačenie „dedič po oprávnenej osobe“ v napadnutom rozhodnutí je i z pohľadu\nskutočného postavenia navrhovateľa v konaní pred odporcom správne. Okrem toho, podľa\ndedičského rozhodnutia navrhovateľ patril do okruhu dedičov - bol závetným dedičom po\nporučiteľovi (oprávnenej osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal\nžiaden majetok.\nTaktiež absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemá žiaden\nprávny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jedná sa totiž o zrejmú\nchybu v písaní, ktorá nemá za následok zmätočnosť či nezrozumiteľnosť výroku a je ju\nnaviac možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku. Ako to vyplýva\nz obsahu podaného návrhu, obsah (zmysel, význam) tohto znenia výroku navrhovateľ\npochopil. Z toho istého dôvodu sú absolútne irelevantnými i námietky navrhovateľa\nprednesené na pojednávaní, v rámci ktorých poukázal, bez uvedenia akéhokoľvek súvisu\ns meritom veci, na chybne uvedené údaje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Naviac\n\n4\n\ntieto, na pojednávaní prednesené námietky, boli prezentované po uplynutí zákonnej\nodvolacej lehoty.».\nPožiadavku sťažovateľa doplniť do druhého výroku opravným prostriedkom\nnapadnutého rozhodnutia odporcu informáciu, že náhrada bola vyplatená na základe\nneprávoplatného rozhodnutia, považoval krajský súd taktiež za neopodstatnenú, a to\nz dôvodu, že „tento výrok v dotknutej časti jasne a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo\nk faktickému vyplateniu náhrady neprichádza. Uvádzanie príslušných právnych noriem\na skutočností, ktoré sú obsahom odôvodnenia, do výroku rozhodnutia je nadbytočné\na mohlo by mať za následok jeho neprehľadnosť (nezrozumiteľnosť).“.\nKrajský súd nepovažoval za relevantnú ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa\nzúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa sťažovateľa „nespĺňajú žiadnu\nz podmienok účastníctva uvedenú v správnom poriadku. Navrhovateľ ani neuviedol, akým\nspôsobom by mala mať táto vada vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Argumentácia\nnavrhovateľa vychádzajúca z obsahu napadnutého rozhodnutia ako i z rozhodnutia odporcu\nR/260/2004/Os zo dňa 27.12.2004 (pokiaľ ide o zúčastnenú osobu 3/) nemá žiadne\nopodstatnenie a právny základ. Zúčastnená osoba 1/ je momentálne vlastníkom\nreštituovaného pozemku a jej účastníctvo je dané samotným zákonom o reštitúcii\nZúčastnená osoba 2/ (ZOO Bratislava, pozn.) je jeho užívateľom - okrem toho vystupovala\nako kupujúci v kúpnych zmluvách, ktoré bolí podľa navrhovateľa (a i v zmysle napadnutého\nrozhodnutia) uzatvorené v tiesni a teda boli hlavným dôvodom reštitúcie podľa § 3 ods. 1\npísm. j) reštitučného zákona. Účastníctvo zúčastnenej osoby 3/ možno jasne vyvodiť\nzo zákona o reštitúcií a nemožno ju opomenúť, v tomto konkrétnom prípade už aj z toho\ndôvodu, že práve Slovenský pozemkový fond mal v zmysle § 6 ods. 5 uvedeného zákona\nposkytnúť navrhovateľovi finančnú náhradu (a reálne ju i poskytol na základe i keď\nneprávoplatného rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). Je teda viac\nnež nepochybné, že všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho konania spĺňali\nvšeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku.“.\nJediná námietka sťažovateľa, ktorú prezentoval v podanom návrhu a ktorá mohla\nmať podľa názoru krajského súdu vplyv na zákonnosť opravným prostriedkom napadnutého\nrozhodnutia odporcu, spočívala v napádanej nesprávnosti tretieho výroku tohto rozhodnutia.\nSťažovateľ bol totiž toho názoru, že v zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona „možno kúpnu\n\n5\n\ncenu za reštituovaný pozemok vrátiť výlučne v prípade, ak došlo k navráteniu\nreštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že z dôvodu ukončenia dedičského konania\npo poručiteľovi - oprávnenej osobe zastavením pre nemajetnosť túto kúpnu cenu nemožno,\ns poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, od neho akýmkoľvek spôsobom\nvymáhať. Navrhovateľ pritom poukázal na dôvody zamietnutia návrhu v konaní\n8C/32/2009, ktoré podľa jeho názoru možno aplikovať i v tomto prípade.“.\nPodľa § 3 ods. 5 reštitučného zákona je oprávnená osoba povinná po navrátení\nvlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal;\nobdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická\nosoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku. Lehotu na\nzaplatenie určí obvodný pozemkový úrad. Podľa § 3 ods. 7 reštitučného zákona rozhodnutie\no navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu, ktorým\nbolo rozhodnuté o nároku oprávnenej osoby, ktorej vznikla povinnosť podľa odsekov 5\nalebo 6, zasiela obvodný pozemkový úrad po nadobudnutí jeho právoplatností Ministerstvu\nfinancií Slovenskej republiky na účely vymáhania pohľadávok štátu. V tejto súvislosti\nkrajský súd uviedol: «Pokiaľ ide o výklad § 3 ods. 5 reštitučného zákona, súd sa v plnej\nmiere stotožňuje s právnym názorom odporcu a zúčastnenej osoby 3/, t.j. že tento je nutné\nvykladať v súvislosti s § 3 ods. 7 reštitučného zákona. Teda že pod navrátením vlastníctva\nk pozemku je nutné rozumieť aj priznanie práva na (finančnú) náhradu za reštituovaný\npozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených v § 6 reštitučného zákona\no reštitúcii. Okrem toho, že takýto právny záver je logickým vo vzťahu k obsahu a k účelu\nreštitučného zákon, možno ho vyvodiť i z predmetu zákona formulovaného v ust. § 1 zákona\no reštitúcii, ktorým je navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa zákona\nč. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde inému poľnohospodárskemu majetku\nv znení neskorších predpisov. Ak by totiž zákonodarca pod pojmom „navrátenie vlastníctva\nk pozemkom“ nerozumel pre účely tohto zákona (t.j. vrátane § 3 ods. 5) aj formu reštitúcie\nposkytnutím finančnej náhrady, túto by upravil v osobitnom zákone, resp. by ju pojmovo\nz toho ustanovenia (predmetu zákona) vylúčil. I v prípade vyplatenia finančnej náhrady sa\njedná o spôsob plnenia reštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Navrhovateľ je\nteda ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona povinný v zmysle\n§ 3 ods. 5 uvedeného zákona vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku, ktorá bola\n\n6\n\nvyplatená oprávnenej osobe na základe kúpnych zmlúv uzatvorených so zúčastnenou\nosobou 2/ dňa 21.11.1973.»\nK námietke sťažovateľa týkajúcej sa dedičského konania po oprávnenej osobe\n(poručiteľovi) zastaveného z dôvodu nemajetnosti poručiteľa (a teda podľa názoru\nsťažovateľa, nemal by s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vrátiť kúpnu\ncenu reštituovaného pozemku) krajský súd uviedol, že „v zmysle uvedeného ustanovenia sa\nzodpovednosť dedičov týka iba dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrti poručiteľa. Záväzok povinnosť vrátenia kúpnej ceny reštituovaného pozemku vzniká až momentom\nprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia, povinnou osobou je pritom podľa § 2 ods. 2\npísm. c) reštitučného zákona výlučne navrhovateľ, ktorému bolo za splnenia zákonných\npodmienok priznané právo na (už oprávnenej osobe vyplatenú) náhradu ako to vyplýva\nz enunciátu napadnutého rozhodnutia. Súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie\nodporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004, na základe ktorého bola oprávnená osoba\n(poručiteľ) povinný vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku nikdy nenadobudlo\nprávoplatnosť a dňa 15.3.2007 bolo zrušené na základe rozsudku 3Sp/80/2005. Ako je\nzjavné i z administratívneho spisu, oprávnená osoba túto sumu nikdy nevrátila (oznámenie\nMinisterstva\n\nfinancií\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\ndňa\n\n23.\n\n10.\n\n2012\n\nzaloženého\n\nv administratívnom spise odporcu.) V tejto súvislosti súd poznamenáva, že v prípade, ak by\noprávnená osoba (p.\n\n) kúpnu cenu vrátil za svojho života (v zmysle\n\nzrušeného rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004), aktuálne by odporca\nnavrhovateľovi (logicky) neuložil túto kúpnu cenu opätovne vrátiť.“.\nPokiaľ išlo o konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 32/2009,\nna ktoré v uvedenej súvislosti poukázal sťažovateľ, jeho predmetom bolo podľa krajského\nsúdu „vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane oprávnenej osoby\nz dôvodu plnenia (vyplatenie finančnej náhrady) na základe titulu, ktorý časom odpadol\n(t. j. zrušené rozhodnutie R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). V uvedenom prípade bola\nargumentácia súdu založená na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka namieste, nakoľko\nbezdôvodné obohatenie na strane oprávnenej osoby (poručiteľa) vzniklo ešte pred jej\nsmrťou a teda navrhovateľova povinnosť vydať toto bezdôvodné obohatenie priamo závisela\nod výsledkov dedičského konania. Ako už bolo uvedené vyššie, povinnosť vrátiť kúpnu cenu\nreštituovaného pozemku za života oprávnenej osoby (poručiteľa) ešte neexistovala a teda\n\n7\n\nneexistuje ani dôvod, prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti\nkonaním po poručiteľovi (oprávnenej osobe). Označenie navrhovateľa ako dedič, resp.\nprávny nástupca oprávnenej osoby možno v tomto prípade chápať len v intenciách\nreštitučného zákona.“.\n7. V odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ\nnamietal svoje označenie v rozhodnutí v tom smere, že v ňom nemal byť označený ako\n„dedič po oprávnenej osobe“, ale ako „právny nástupca na základe dedičského konania po\noprávnenej osobe“. Ďalej uviedol, že v prvom výroku je na konci chyba v písaní, pretože\nomylom vypadlo slovo „podmienok“. Koniec vety má preto správne znieť takto:\n„v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.“\nSťažovateľ ďalej v podanom odvolaní žiadal o doplnenie druhého výroku napadnutého\nrozhodnutia o označenie, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného\nrozhodnutia odporcu č. k. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 s odkazom na reštitučný\nzákon, podľa ktorého možno finančnú náhradu poskytnúť len na základe právoplatného\nrozhodnutia. Nesprávnosť tretieho výroku podľa názoru sťažovateľa spočívala v tom, že\nz § 3 ods. 5 reštitučného zákona vyplýva, že vo výroku uvedená suma by sa mala vrátiť len\nv prípade navrátenia reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že odporca nesprávne\nvyhodnotil dedičské konanie po oprávnenej osobe ako poručiteľovi, t. j. uznesenie\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 D 129/2009-33, Dnot 15/2009 zo 14. septembra 2009,\npodľa ktorého bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľa, a teda\nodporca nie je oprávnený s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka požadovať\nod navrhovateľa kúpnu cenu reštituovaného pozemku. V závere namietal účasť\nzúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa neho nespĺňali žiadnu z podmienok\núčastníctva uvedenú v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov.\n8. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že\nrozsudok krajského súdu potvrdil. Zrekapituloval pritom nesporné fakty prerokúvanej\nkauzy, podstatu relevantných ustanovení právnych predpisov a uzavrel, že sťažovateľovo\n\n8\n\nodvolanie neobsahuje žiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli\novplyvniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n9. Sťažovateľ podanou sťažnosťou napáda ako rozsudok krajského súdu, tak aj\nnajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, pričom jeho argumenty sa\nvo svojej podstate zhodujú s tými, ktoré uplatnil v odvolaní podanom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, a to z dôvodu, že «tak v konaní pred správnym orgánom ako aj\nv konaní pred súdom došlo k nesprávnemu právnemu označeniu sťažovateľa resp. účastníka\nkonania\n\nako dediča po oprávnenej osobe, pričom označenie účastníka má\n\nbyť „právnym nástupcom na základe dedičského konania po oprávnenej osobe\n“. Sťažovateľ trvá na správnom označení sťažovateľa ako právneho nástupcu na\nzáklade dedičského konania po oprávnenej osobe\n\nje dôležité najmä\n\npre posúdenie toho, či sťažovateľ má vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku...».\n10. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „prvostupňový súd ako aj odvolací súd\nnesprávne posúdili účastníctvo Hlavného mesta SR Bratislava, Zoologickej záhrady\nv Bratislave a Slovenského pozemkového fondu Bratislava, pretože z definície účastníctva\npodľa zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov vyplýva, že\nkonajúci orgán musí v každom okamihu skúmať, či konkrétna fyzická alebo právnická osoba\nje účastníkom konania. Z tohto vyplýva, že po rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu\nv Bratislave č. 2630/2004 zo dňa 30.11.2012 bolo rozhodnuté vo veci navrátenia vlastníctva\nk pozemkom uplatneného oprávnenou osobou a z tohto dôvodu Hlavné mesto SR Bratislava,\nZoologická záhrada v Bratislave a Slovenský pozemkový fond Bratislava nemôžu byť\nžiadnym účastníkom konania. Pri vydaní uvedeného rozhodnutia nebola a nie je Zoologická\nzáhrada v Bratislave dotknutým subjektom a nespĺňala žiadnu z podmienok účastníctva\nuvedenú v Správnom poriadku, nakoľko uvedený pozemok nebolo možné vydať a mohlo\ndôjsť podľa ustanovení zákona č. 503/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov len k vydaniu\nnáhradného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej bonite resp. vyplateniu peňažnej\nnáhrady. Z uvedeného dôvodu Zoologická záhrada v Bratislave nie je a nikdy nemala byť\núčastníkom konania. Zároveň uvádzam, že pri vydaní uvedeného rozhodnutia zo dňa\n30.11.2012 nebol a nie je Slovenský pozemkový fond dotknutým subjektom a nespĺňal\n\n9\n\nžiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v Správnom poriadku, nakoľko náhrada za\nuvedený pozemok už zo samotného výroku bol vyplatený oprávnenej osobe už na základe\nrozhodnutia č. k. R/2630/2004/0s zo dňa 27.12.2004. Z uvedeného dôvodu Slovenský\npozemkový fond nie je a nikdy nemal byť účastníkom konania... Z dôvodu, že prvostupňový\nsúd ponechal vyššie uvedené subjekty účastníkmi konania rovnako aj odvolací súd, zaťažili\npredmetné rozsudky vadou, nakoľko došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci...“.\n11. Podľa názoru sťažovateľa «nesprávnym posúdením prvostupňového súdu ako aj\nodvolacieho súdu zostal nedotknutý aj pôvodný výrok č. III. predmetného rozhodnutia\nsprávneho orgánu, ktorý zaviazal sťažovateľa na vrátenie kúpnej ceny, ktorú prvostupňový\nsúd odôvodnil tým, že z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. zákona č. 503/2003 Z. z.\no navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom v znení neskorších predpisov vyplýva, že „oprávnená osoba je povinná po\nnavrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju\npôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo\niná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie\npozemku. Lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad“, pričom prvostupňový súd\nako aj odvolací súd uviedli, že ak by zákonodarca považoval pod pojmom navrátenie\nvlastníctva k pozemkom aj formu reštitúcie poskytnutím finančnej náhrady, túto by teda buď\npodľa súdov upravili v osobitnom zákone alebo by ju vylúčili. Záver prvostupňového súdu\nako aj odvolacieho súdu je taký, že i vyplatenie finančnej náhrady je spôsobom plnenia\nreštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Z tohto teda súd vyvodil povinnosť\nsťažovateľa vrátiť kúpnu cenu. K tomuto tvrdeniu súdov uvádzam, že nesprávne posúdili\nuvedenú vec, nakoľko tak správny orgán ako aj súd môžu konať len v zmysle zákona a v\njeho medziach, čo vyplýva z článku 2 ods. 1 Ústavy SR, ktorá upravuje, že „Štátne orgány\nmôžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon“. Nie je možné ani výkladom súdu priznávať povinnosti, ak nie sú výslovne upravené\nv zákone. Z tohto dôvodu sú výklady súdov v rozpore s právnou úpravou, kde sa\njednoznačne uvádza, kedy a za akých okolností musí oprávnená osoba po navrátení\nvlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne\n\n10\n\nzískala; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná\nprávnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku,\npričom lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad. Nikde nie je ustanovené\nvrátenie kúpnej ceny v tomto posudzovanom prípade...».\n12. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že odôvodneniu napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu chýba komplexné právne posúdenie veci a podstatná časť jeho námietok\nuplatnených v odvolaní bola v rozhodnutí odvolacieho súdu vyriešená tak, že sa odvolací\nsúd priklonil k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je arbitrárne\na naznačuje svojvôľu vo veci konajúceho súdu pri hodnotení dôkazov i posudzovaní\nprávneho stavu veci.\n13. Napokon podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd v predmetnej veci\nrozhodol bez nariadenia pojednávania, bolo porušené aj jeho základné právo na verejné\nprerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nrozhodol vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým\nrozsudkom, ako aj postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým\nrozsudkom, zruší oba napadnuté rozsudky a vec vráti na nové konanie a rozhodnutie, ako aj\nprizná mu primerané finančné zadosťučinenia a trovy konania.\nII.\n15. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n11\n\n16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n18. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu\nvôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili\nsťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\norgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne\nneopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).\n19. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupmi predchádzajúcimi ich vydaniu došlo\nk porušeniu týchto jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru:\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy\nvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej\nmiere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\n\n12\n\nPodľa čl. 46 ústavy\n(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky.\n(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon\nneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\ntýkajúcich sa základných práv a slobôd.\n(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,\niného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to\nza podmienok ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n20. Pokiaľ ide o namietané porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa\nústavy a práv podľa dohovoru napadnutým postupom krajského súdu, ako aj jeho\nnapadnutým rozsudkom, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity\n\n13\n\nzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom\nporušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa\nsťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, pričom\nprávomoc všeobecných súdov je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená primárne\n(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu\nlen subsidiárne.\n21. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nautomaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že\nochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných\norgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n22. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov\nústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní\no sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n23. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ podať riadny\nopravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie\nrozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd ako súd odvolací v konaní\nna základe opravného prostriedku sťažovateľa v zmysle § 250l a nasl. Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve, ktorého právomoc predchádza právomoci\nústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,\n\n14\n\nústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,\nIII. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).\n24. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Najvyšší súd označeným rozhodnutím\npotvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu,\nkeďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.\nSťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným\nv napadnutom rozhodnutí.\n25. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(m. m. I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže\npreskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska ústavnosti vtedy, ak v konaní, ktoré\nmu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody.\n26. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06).\n\n15\n\n27. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní.\n28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných\nrozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého\nprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\n30. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.\n\n16\n\n31. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší\nsúd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa (ktoré tvoria aj jej\nsťažnostnú argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, pričom z administratívneho\nspisu najvyšší súd zistil, že právny predchodca sťažovateľa – oprávnená osoba si\n„3. apríla 1992 uplatnil nárok na\npod č.\n\nvedený\n\n. Podaním z 30. júla 2004 uplatnený nárok vzal späť, na základe späťvzatia\n\nktorého bolo konanie rozhodnutím č. R/2711/2004/Os z 12. októbra 2004 zastavené.\nPodaním navrhovateľa z 30. júla 2004 doručeným odporcovi dňa 2. augusta 2004\nnavrhovateľ uplatnil v mene oprávnenej osoby opätovne predmetný reštitučný nárok.\nOprávnenej osobe na základe rozhodnutia č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo\npriznané právo na náhradu a zároveň mu bola uložená povinnosť v zmysle § 3 ods. 5\nreštitučného zákona vrátiť kúpnu cenu za pozemok a to v o výške 11.339.- Sk, avšak za jeho\nživota nedošlo k vráteniu kúpnej ceny reštituovaného pozemku. Na základe uvedeného\nrozhodnutia, a to ešte pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, bola oprávnenej osobe\nposkytnutá finančná náhrada vo výške 11.171,83 € (336.562,50 Sk)\npodľa znaleckého posudku v celom rozsahu, pričom kúpna cena za pozemok nebola vrátená.\nUvedené rozhodnutie č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 3Sp/80/2005-32 z 1. marca 2007 zrušené a vec bola\nvrátená odporcovi na ďalšie konanie.\nV\n\nďalšom\n\nkonaní\n\nodporca\n\nvydal\n\n24.\n\njanuára\n\n2008\n\nnové\n\nrozhodnutie\n\nč. 2630/2004/PÚ/MBE zn. 595/08/1464/07/MBE, ktorým nároku žiadateľa\nnevyhovel z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle § 5 ods. 1\nreštitučného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo taktiež rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave 7Sp/8/2008-83 zo 4. mája 2011 zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie\nkonanie.\nNásledne bolo vydané rozhodnutie odporcu, ktoré je predmetom preskúmavacieho\nkonania. V preskúmavanom rozhodnutí vzal odporca do úvahy, že\n\nbol\n\noprávnenou osobou, ktorý mal nárok na pozemok v podiele ¾ k celku.\nv priebehu konania dňa 7. februára 2009 zomrel a v zmysle\nuznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2D/129/2009-33, Dnot 15/2009\nzo 14. septembra 2009 sa jeho jediným závetným dedičom stal navrhovateľ. Z uvedeného\n\n17\n\ndôvodu mal navrhovateľ nárok po oprávnenej osobe na pozemku v podiele ¾ k celku.\nVlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti prešlo na štát dvomi kúpnymi zmluvami: kúpnou\nzmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi predávajúcim\na kupujúcim Zoologickou záhradou v Bratislave, ktorou predávajúci predal nehnuteľnosť\no výmere 1.795 m²,\n\nv podiele ½ k celku za kúpnu cenu\n\nvo výške 69.841,50 Kčs a kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi\npredávajúcou\n\n, rod.\n\na kupujúcim Zoologickou\n\nzáhradou v Bratislave, ktorou predávajúca predala nehnuteľnosť\no výmere 1.795 m2,\n\nv podiele ½ k celku za kúpnu cenu\n\nvo výške 34.032,50 Kčs. Pri uplatnení nároku navrhovateľ žiadal navrátenie vlastníckeho\npráva, nakoľko obe zmluvy boli uzatvorené v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok,\nčo bolo preukázané.“.\nNajvyšší súd ďalej po odcitovaní príslušných ustanovení reštitučného zákona\nuviedol, že v posudzovanej veci mal správny orgán (odporca) za preukázané, že\n„predmetný nárok bol uplatnený v súlade s príslušnými ustanoveniami reštitučného zákona,\nvo výmere 1.795 m 2 pôvodné\n\nvlastníctvo k pozemku\n\nprešlo na štát z pôvodných vlastníkov v dôsledku kúpnych\nzmlúv uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a teda boli splnené\npodmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona.\nZa stavu, že nároku na navrátenie vlastníctva s poukazom na splnenie podmienok\nv zmysle § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona bolo vyhovené, bolo povinnosťou správneho\norgánu rozhodnúť, či je možné pozemok vydať, a nakoľko tento pozemok je vo vlastníctve\nprávnických osôb. ktoré nie sú povinnými osobami v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona,\nsprávny orgán skonštatoval, že pozemok nie je možné vydať a preto priznal navrhovateľovi\nprávo na náhradu a zároveň v súlade s reštitučným zákonom - § 3 ods. 5 mu uložil\npovinnosť vrátiť štátu sumu, predstavujúcu ekvivalentnú časť kúpnej ceny.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu pod pojmom navrátenie vlastníctva sa rozumie\nnielen navrátenie vlastníctva k pôvodnému pozemku, ale aj priznanie práva na (finančnú)\nnáhradu za reštituovaný pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených\nv § 6 reštitučného zákona.“.\n\n18\n\nNajvyšší súd považoval za potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že „právny\npredchodca navrhovateľa v priebehu konania zomrel, pričom konanie o prejednaní\ndedičstva po ňom bolo pre nemajetnosť zastavené, je pre právne posúdenie predmetnej veci\nprávne irelevantná. Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či správny orgán rozhodol\nv súlade s reštitučným zákonom. Nakoľko povinnosť vrátiť kúpnu cenu reštituovaného\npozemku za života právneho predchodcu navrhovateľa ešte neexistovala, neexistuje dôvod,\nprečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti s dedičským konaním\npo poručiteľovi\n\n.“.\n\nS Ohľadom na ostatné námietky odvolací súd poukázal na odôvodnenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu a uviedol, že aj podľa jeho názoru je námietka sťažovateľa, podľa\nktorej mal byť označený ako právny nástupca a nie ako dedič, nedôvodná a irelevantná.\nPre najvyšší súd bolo „nespornou skutočnosťou, že podľa dedičského rozhodnutia\nnavrhovateľ patril do okruhu dedičov – bol závetným dedičom po poručiteľovi (oprávnenej\nosobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok“. Rovnako\nabsencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemala podľa názoru\nnajvyššieho súdu žiaden právny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, pretože ide o zrejmú chybu v písaní, nemajúcu za následok zmätočnosť či\nnezrozumiteľnosť výroku, ktorú je možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho\nporiadku. Taktiež požiadavku sťažovateľa doplniť do druhého výroku napadnutého\nrozhodnutia informáciu, že „náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného\nrozhodnutia, je neopodstatnená, a to z dôvodu, že tento výrok v dotknutej časti jasne\na zrozumiteľne udáva dôvod, prečo k faktickému vyplateniu náhrady neprichádza“.\nAj podľa názoru najvyššieho súdu „všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho\nkonania všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku spĺňali, tak ako\nto uviedol a odôvodnil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Taktiež navrhovateľ\nnepreukázal, že by bol účastníctvom uvedených zúčastnených osôb v reštitučnom konaní\nukrátený na svojich právach.“.\n32. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa\nuplatnené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť opravným prostriedkom\nnapadnutého rozhodnutia odporcu. Ďalej zistil, že odvolanie sťažovateľa neobsahuje žiadne\n\n19\n\nnové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa\n§ 219 ods. 1 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP a § 250ja ods. 3 druhej vety OSP\ns použitím § 246c ods. 1 OSP potvrdil.\n33. Bez toho, že by sa ústavný súd chcel štylizovať do pozície skutkového súdu,\nktorá mu nepatrí, ale predsa v záujme presvedčivého odôvodnenia svojho uznesenia,\npovažuje za podstatné uviesť, že predovšetkým z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu, ktorý z hľadiska dôvodov tvorí jednotu s odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), plynie podrobný skutkový obraz\nprejednávanej veci.\n34. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí posudzoval v zmysle § 244 ods. 1 a nasl.\nOSP zákonnosť rozhodnutia a postupu verejnej správy a konštatoval, že správny orgán\nrozhodol v súlade so zákonom, a preto v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\no správnom súdnictve rozhodol tak, že rozhodnutie, ktoré logicky aplikovalo platné a účinné\nprávne normy v súlade s ich účelom a významom, potvrdil.\n35. Z popísaných skutočností, ako aj z citovaných záverov najvyššieho súdu podľa\nnázoru ústavného súdu na prvý pohľad vyplýva ich akceptovateľnosť v ústavnoprávnej\nrovine plynúcej z požiadaviek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nAk za týchto okolností súdy konajúce v správnom súdnictve nedospeli k záveru o zásahu\ndo subjektívnych práv a právom chránených záujmov sťažovateľa na báze nezákonnosti\npostupov a rozhodnutí orgánov daňovej správy, nemožno im z ústavného hľadiska nič\nvytknúť.\n36. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu,\npodľa ktorého odvolanie sťažovateľa neobsahovalo žiadne nové právne relevantné tvrdenia\na dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu,\nza ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje dostatočný\npodklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj\n\n20\n\nna sťažovateľom uplatnené námietky, preto ho nemožno považovať za\n\nzjavne\n\nneodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo\nodvolacie námietky sťažovateľa považoval za nedôvodné a prečo nemohli ovplyvniť\nposúdenie danej veci. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali\nmožnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu.\n37. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zvýrazniť, že odôvodnenie sťažnosti\nsťažovateľom je (iba) ďalším pokračovaním tých istých argumentov v spore pred\nvšeobecnými súdmi a sťažovateľ iba opakuje námietky, ktoré už boli predmetom\npreskúmavania najvyšším súdom na základe jeho odvolania proti rozsudku krajského súdu,\na jeho sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho\nsúdu. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie\nvšeobecného súdnictva.\n38. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov\na právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto\nprávomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\n39. Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje svojvôľu ani\nnedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia\nnahrádzať. Sťažnosť sťažovateľa preto v časti namietajúcej porušenie jeho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 smerujúcej proti napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n21\n\n40. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa\nčl. 47 ods. 2 ústavy absentuje prakticky akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, teda sťažnosť\nv tejto časti neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú\nnámietku, ktorá by mala svedčiť v prospech záveru o porušení označeného základného\npráva.\n41. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby\nmedzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1\npísm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia\nporušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich\nkonkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých\ndôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.\n42. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje\nkvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť\nustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd\nsťažnosť časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na právnu pomoc\npodľa čl. 47 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základnému právu o obmedzení vlastníckeho práva\npodľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj základnému právu podľa čl. 46 ods. 3 ústavný súd\nkonštatuje, že keďže predtým nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno tieto rozhodnutia kvalifikovať ako\narbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením týchto označených základných práv\n(obdobne IV. ÚS 368/2010, I. ÚS 446/2014, III. ÚS 341/2016).\n44. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho odvolaní bez\nnariadenia\n\npojednávania\n\n(na\n\nneverejnom\n\n22\n\nzasadnutí),\n\nkvalifikujúc\n\ntúto\n\nokolnosť\n\nza pochybenie znamenajúce porušenie jeho práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48\nods. 2 ústavy najvyšším súdom, ústavný súd uvádza, že postup najvyššieho súdu\nrozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez\nnariadenia pojednávania bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho\nporiadku, na ktoré v napadnutom rozsudku výslovne poukazuje (§ 250ja ods. 2 prvá veta\nOSP).\n45. Podľa § 250ja ods. 2 v tom čase účinného OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní\nspravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie\nodvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva\ndokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.\n46. Ako to vyplýva zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia účinného\nv relevantnom čase, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia\npojednávania.\n47. V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že ak orgán verejnej\nmoci (v danom prípade najvyšší súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo,\ndôsledky vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného\npráva alebo slobody sťažovateľa.\n48. Z materiálneho hľadiska správne súdnictvo nie je vybudované na riešení\nskutkového sporu medzi žalobcom a žalovaným správnym orgánom. Sporové prvky možno\nidentifikovať v právnom posúdení veci, na riešenie právneho sporu však pojednávanie nie je\npotrebné. Správne súdnictvo má charakter prieskumu, a to z hľadiska kritéria zákonnosti.\nPreto význam pojednávania ako úkonu súdu, na ktorom sa v plnej miere uplatňuje\nkontradiktórnosť pri objasňovaní skutkového pozadia prejednávanej kauzy, je v správnom\nsúdnictve neporovnateľne menší ako v „klasickom“ civilnom sporovom konaní. Je potom\nlogické, ak sa v druhej inštancii súdneho prieskumu pojednávanie v duchu právnej úpravy\nobsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku nariaďuje len výnimočne a prevažne\nna základe úvahy samotného odvolacieho súdu.\n\n23\n\n49. V sťažovateľovom prípade bolo pojednávanie nariadené a za jeho účasti aj\nprebehlo v prvostupňovej fáze súdneho prieskumu. Za týchto okolností nemožno uvažovať\no relevantnom príčinnom vzťahu medzi základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na nenariadením pojednávania najvyšším súdom ako súdom odvolacím v konaní podľa\ndruhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd ďalej konštatuje, že\ntým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani\nnariaďovať\n\npojednávanie\n\n(Občiansky\n\nsúdny\n\nporiadok\n\nneustanovuje\n\nodvolaciemu\n\n„správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie).\n50. Za daných okolností považoval ústavný súd postup najvyššieho súdu, v rámci\nktorého rozhodol vo veci sťažovateľa bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta\nOSP), za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel k záveru, že\nnemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných a iných práv, čo zakladá\ndôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jeho časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n51. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 dohovoru, ktoré zrejme napádal ako dôsledok porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu (keďže sťažovateľ\nsťažnosť ani v tejto časti bližšie neodôvodňuje), ústavný súd vzhľadom na uvedené\nskutočnosti považoval iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe\nnepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.\n52. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil opravným prostriedkom napadnuté\nrozhodnutie odporcu. O odvolaní sťažovateľa podanom proti tomuto rozsudku krajského\nsúdu rozhodol najvyšší súd tak, že ho potvrdil. O jeho odvolaní tak bolo rozhodnuté\npríslušným súdom urýchlene a nepochybne kvalifikovane, ako už bolo konštatované\nv bodoch 31 až 39 odôvodnenia tohto uznesenia.\n53. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom\nprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n\n24\n\n54. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. mája 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia", "správne súdnictvo-rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b179e4fa-02aa-4700-b86e-8290ce405e8e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.341.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 341/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2016 z 31. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.341.2016.1"}, {"guid": "ussr:7fcb136b-a2d5-4c2c-a00e-f53556905794", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 446/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 446/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fcb136b-a2d5-4c2c-a00e-f53556905794"}, {"guid": "ussr:b74ca354-1d7c-4e8f-b831-1c3dece281c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 368/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 368/2010 z 7. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-07", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b74ca354-1d7c-4e8f-b831-1c3dece281c3"}, {"guid": "ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/09 z 10. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-10", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec"}, {"guid": "ussr:f83b2f63-09aa-4c95-b257-e93a874680a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 327/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 327/08 z 17. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f83b2f63-09aa-4c95-b257-e93a874680a7"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:655a28ad-524d-4e84-9647-709a929d7914", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 208/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 208/08 z 16. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-16", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:655a28ad-524d-4e84-9647-709a929d7914"}, {"guid": "ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 146/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 146/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 372, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d"}, {"guid": "ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211"}, {"guid": "ussr:b13e1bae-c437-4310-88c9-654d96600b13", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 288/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 159, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b13e1bae-c437-4310-88c9-654d96600b13"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:ae0d6758-ce0a-4423-9c7c-17d02a2b624d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 290/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 290/06 z 13. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-13", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae0d6758-ce0a-4423-9c7c-17d02a2b624d"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 405/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 405/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": []}