{"guid": "ussr:b042f435-c0e0-471e-bc5a-8c81450dbdd8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. 1. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 350/2014, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b042f435-c0e0-471e-bc5a-8c81450dbdd8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 350/2014-43\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika\no sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\na konateľ Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa\nčl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012 takto\nrozhodol:\n1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012 p o r u š e n é\nboli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Spoločnosti Petit Press, a. s., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .\n4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý spoločnosti Petit Press, a. s., uhradiť\ntrovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat\n\ncentov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec, s. r. o.,\nŠpitálska 43, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014\ndoručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len\n„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa navrhovateľ domáhal zaviazať sťažovateľku\nuverejniť v denníku vydávanom sťažovateľkou tzv. tlačovú odpoveď v zmysle § 8 zákona\nč. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „tlačový\nzákon“).\nOkresný súd návrhu vyhovel a rozsudkom zo 7. decembra 2009 uložil sťažovateľke\npovinnosť uverejniť odpoveď navrhovateľa a zaplatiť mu primeranú peňažnú náhradu\nv sume 1 659,70 €. Krajský súd prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil\nsvojím rozsudkom z 8. februára 2011, ktorý bol na základe podaného dovolania uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. septembra 2012\nzrušený. Následne krajský súd prijal ďalší rozsudok sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra\n2012, ktorým napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.\nToto rozhodnutie napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu\nz 5. decembra 2013 odmietnuté.\nPodľa názoru sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom porušil jej základné\nprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na slobodu prejavu\nzaručené čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy.\n2\n\nSťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že zásah do jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bol spôsobený porušením základných princípov súdneho\nkonania a absenciou náležitého odôvodnenia rozhodnutia.\nV rámci argumentácie o porušení princípov súdneho konania dôvodí sťažovateľka\nporušením princípu legality. Sťažovateľka uvádza, že konajúci súd bol viazaný tlačovým\nzákonom, ktorý v konaní aplikoval, pričom sám opakovane priznal, že návrh navrhovateľa\nna uverejnenie tlačovej odpovede nespĺňa náležitosti § 8 tlačového zákona, čo sťažovateľka\npred všeobecnými súdmi opakovane namietala.\nSťažovateľka na tomto mieste argumentuje, že v súdnom konaní návrhu\nnavrhovateľa vytýkala, že ním prezentovaná tlačová odpoveď obsahuje hodnotiace úsudky\nv rozpore s ustanovením § 8 ods. 3 tlačového zákona, podľa ktorého sa má odpoveď\nobmedziť len na skutkové tvrdenie, ktorým namietané skutkové tvrdenie poprie, doplní,\nspresní alebo vysvetlí. Podľa sťažovateľky «Normotvorca v tomto ustanovení zdôraznil, že\nodpoveď môže obsahovať výlučne skutkové tvrdenia a nemôže v nej byť žiadny hodnotiaci\núsudok, keď použil spojenie „len skutkové tvrdenie“. Z gramatického výkladu jednoznačne\nvyplýva, že žiadnou interpretáciou či extenzívnym výkladom nemožno dôjsť k záveru, že\nodpoveď môže (za určitých, súdom označených okolností) obsahovať hodnotiace úsudky\nžiadateľa.». Podľa názoru sťažovateľky záver krajského súdu o tom, že odpoveď\nnavrhovateľa môže obsahovať aj hodnotiace úsudky navrhovateľa, zjavne odporuje\npríslušným ustanoveniam tlačového zákona a ako taký ho sťažovateľka hodnotí ako\narbitrárny.\nSťažovateľka ďalej namieta, že návrh navrhovateľa podľa jej názoru nespĺňal ďalšiu\nzákonnú náležitosť vymedzenú ustanovením § 8 ods. 3 tlačového zákona, podľa ktorého\nmusí žiadosť o uverejnenie odpovede obsahovať okrem popisu namietaného skutkového\ntvrdenia aj špecifikáciu, v čom sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia\nfyzickej osoby. Podľa sťažovateľky v návrhu navrhovateľa takéto explicitné zdôvodnenie\nabsentovalo. V tomto smere považuje sťažovateľka za odporujúce príslušnému ustanoveniu\ntlačového zákona odôvodnenie súdneho rozhodnutia, podľa ktorého pre splnenie tejto\n\n3\n\npožiadavky tlačového zákona postačí, aby spôsobilosť skutkového tvrdenia zasiahnuť do cti\na dôstojnosti nepochybne vyplývala z obsahu inkriminovaného článku.\nV ďalšej časti sťažovateľka argumentuje porušením ustanovenia § 8 ods. 3 tlačového\nzákona, podľa ktorého musí byť odpoveď rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je\nnamietané skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Sťažovateľka\nna tomto mieste uvádza, že „rozsah odpovede je 2,25 krát väčšia ako celý Článok (t. j.\nnielen 3 namietané výroky v Článku), a nemôže v žiadnom prípade spĺňať kritérium\nprimeranosti“. V uvedenom smere odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktoré priznáva\nžiadateľovi o odpoveď väčší priestor v závislosti od závažnosti a časovej dĺžky jeho\nprípadu, hodnotí sťažovateľka ako „nekoncepčné a nejasné nastavenie kritérií“, odporujúce\ntlačovému zákonu.\nSťažovateľka je toho názoru, že takáto svojvoľná aplikácia a výklad tlačového\nzákona predstavujú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nV rámci argumentácie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu\nsťažovateľka uvádza, že krajský súd „ani nemohol z vykonaného dokazovania riadne\nodôvodniť svoj právny záver. A to preto, že z textu aplikovaného právneho predpisu –\ntlačového zákona nemožno nijako dospieť k názoru odvolacieho súdu, že\n\nvzniklo\n\nprávo na odpoveď a jeho žiadosť o uverejnenie tlačovej odpovede spĺňa všetky náležitosti\npožadované tlačovým zákonom.“. Podľa vyjadrenia sťažovateľky skutkové zistenia\nkrajského súdu korešpondujú s argumentmi sťažovateľky prezentovanými v odvolaní, a to\nže žiadosť navrhovateľa o tlačovú odpoveď neobsahuje všetky náležitosti podľa § 8 ods. 3\ntlačového zákona. Krajský súd napriek tomu vec právne posúdil tak, že žiadosti\nnavrhovateľa o uverejnenie odpovede a zaplatenie primeranej peňažnej náhrady vyhovel.\nPodľa sťažovateľky takýmto postupom došlo k extrémnemu nesúladu medzi zisteným\nskutkovým stavom a právnymi závermi súdu.\nSťažovateľka poukazujúc na svoju predchádzajúcu argumentáciu o zákonných\nnáležitostiach žiadosti o uverejnenie odpovede namieta, že právne závery konajúceho súdu\nzo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.\nSťažovateľka v súhrne zdôrazňuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku\ns jej argumentáciou dostatočne nevysporiadal a že z obsahu rozsudku vyplýva rozpor medzi\n4\n\nskutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu, ktoré sťažovateľka považuje\nza odporujúce tlačovému zákonu.\nV ďalšej rovine sťažovateľka v rámci argumentácie o porušení čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy uvádza, že „Povinnosť uložená Súdom sťažovateľovi ako aprobácia uplatneného\nnároku\n\nje opatrením nad rámec tlačového zákona a čo do obsahu nie je\n\nproporcionálna a primerané údajne chránenému záujmu.“. Podľa názoru sťažovateľky\nkrajský súd ústavne nekonformným spôsobom priorizoval právo na tlačovú odpoveď\npred právom sťažovateľky na slobodu prejavu, keďže v posudzovanom prípade ústavné\npredpoklady pre obmedzenie práva na slobodu prejavu splnené neboli.\nNa tomto mieste sťažovateľka poukazuje najmä na to, že rozsudok krajského súdu\nnie je opatrením ustanoveným zákonom, pretože v danom prípade zákonné podmienky\npodmieňujúce právo na odpoveď splnené neboli.\nSťažovateľka ďalej argumentuje nesplnením požiadavky nevyhnutnosti obmedzenia\nslobody prejavu a poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že\n„slobodu prejavu je možné obmedziť, ale len za splnenia podmienok, ktoré je potrebné\ninterpretovať reštriktívne. Všeobecné súdy v konaní o uverejnenie tlačovej odpovede\nvšak konali naopak, keď aj vo svojich rozsudkoch vždy zaujali k ochrane osobnosti\nextenzívny výklad, a to na úkor slobody prejavu sťažovateľa.“.\nNapokon\n\nsťažovateľka\n\nargumentuje,\n\nže\n\nnebola\n\nsplnená\n\nani\n\npožiadavka\n\nproporcionality, teda aby obmedzenie slobody prejavu bolo primerané sledovanému účelu,\na v tejto súvislosti uvádza: „Účelom inštitútu tlačovej odpovede upravenej v tlačovom\nzákone je poskytnutie možnosti osobe, do ktorej dobrého mena mohlo byť zasiahnuté, aby\nčitateľom mohla poskytnúť za zákonom stanovených podmienok svoju reakciu na možný\ndifamujúci výrok. Keďže podmienky na uverejnenie odpovede\n\nneboli splnené,\n\nuloženie povinnosti uverejniť tlačovú odpoveď Súdom v Konečnom rozsudku sa javí ako\nabsolútne neprimerané.“\nSťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd\nrozhodol v jej veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 26\n\n5\n\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 334/2012\nz 20. novembra 2012, označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové\nkonanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu\ntrov právneho zastúpenia.\nÚstavný súd uznesením č. k. III. ÚS 350/2014-22 z 10. júna 2014 prijal sťažnosť\nsťažovateľky v celom rozsahu na ďalšie konanie.\nKrajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky doručenom ústavnému\nsúdu 14. augusta 2014 prostredníctvom svojho predsedu prezentoval túto argumentáciu:\n„... postup Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 8 Co 334/2012 zodpovedá\nvšetkým právnym predpisom procesného práva a rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 8Co 334/2012-151 zo dňa 20. 11. 2012 zodpovedá i všetkým hmotnoprávnym\npredpisom, obsahuje skutkové i právne zdôvodnenie, vyporiadava sa so všetkými\nnámietkami odvolateľa...“\nPredseda krajského súdu v ňom zároveň prezentoval súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\nK predmetnému stanovisku krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľky,\na to v podaní doručenom ústavnému súdu 16. januára 2017, v ktorom poukázal na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine z roku\n2011, v ktorej podľa jeho vyjadrenia bola poskytnutá ochrana šíreniu už raz zverejnených\ninformácií, teda v prípade analogickom, ako je vec sťažovateľky. Podľa sťažovateľky by\npreto mala byť zabezpečená obdobná ochrana slobody prejavu aj v konaní pred ústavným\nsúdom.\nZároveň právny zástupca sťažovateľky oznámil, že na konaní ústneho pojednávania\nvo veci samej sťažovateľka netrvá.\n\n6\n\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nstanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nÚstavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcu, ako aj z obsahu\npríslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval v chronologickom slede tieto\nrelevantné skutočnosti:\nÚstavný súd sa v prvom rade oboznámil s východiskovým bodom právnej veci\nsťažovateľky, a to s obsahom článku, ktorý bol uverejnený 8. októbra 2008 v denníku,\nktorého vydavateľom je sťažovateľka. Článok má názov „Novinárky sú vinné za\nohováranie sudcu“ a jeho obsah je nasledovný:\n«Bývalá novinárka týždenníka\n\na bývalá regionálna\n\nspravodajkyňa denníka\n\nsú vinné, že ohovárali sudcu\n\n.\n\ndostala od Krajského súdu v Bratislave peňažný trest 30 tisíc korún,\npri\n\nsúd upustil od potrestania. Oproti pôvodnému rozsudku okresného súdu\n\nkrajský súd tresty zmiernil.\nOdsúdenie novinára za ohováranie je na Slovensku raritou. Už prvý rozsudok\nokresného súdu kritizovali viaceré mimovládne organizácie.\nTrest napriek odškodneniu\nSúd\n\nodsúdil\n\nnovinárky\n\nnapriek\n\ntomu,\n\nv občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom\n\nže\n\nuž\n\nzískal\n\nodškodné\n\n.\n\nvo svojom článku napísala, že\n\nje skorumpovaný. Označila ho\n\nza vulgárneho človeka, ktorý si rád vypije. Odvoláva sa napríklad na žiadosť jeho manželky\no rozvod, ktorá tvrdila, že ju napísala v afekte.\nNovinárka sa aj včera na súde bránila, že napísala pravdu. Podľa nej z odpočúvaní\n, ktoré nazhromaždila polícia, vyplýva to, čo ona napísala. Odvolávala sa aj\nna rozsudok českého súdu voči sudcovi\n\nz nepriamej korupcie, kde sa\n\nspomína. Obidve tvrdili, že nemali žiaden úmysel\nchcel ovplyvňovať\n\n7\n\npoškodiť.\n\nIch obhajcovia na súde argumentovali aj tým, že\n\nneprípustne zasahoval\n\ndo celého konania, keď sa na základe jeho žiadosti začalo disciplinárne stíhanie\nbratislavskej sudkyne\n\n. Tá kedysi viedla kontrolu na Okresnom súde Žilina\n\na na súde svedčila, že tam zistili viaceré porušenia.\nMinister\n\nsa s jej disciplinárnym stíhaním za to, že svedčila stotožnil.\n\nPredseda senátu\n\nv zdôvodnení rozsudku novinárkam vyčítal, že mali\n\ninformácie len z jedného zdroja a neoverili si ich. Ani v jednom prípade sa podľa neho\nnepreukázalo to, čo napísali. Všetky stíhania, ktoré v tejto veci boli, neskôr orgány činné\nv trestnom konaní zastavili. To, že\n\nje skorumpovaný, označil sudca za „nepravdivý\n\nsubjektívny úsudok“.\nNovinárky považujú rozsudok za nespravodlivý. Podľa nich už rozsudok okresného\nsúdu vytvára priestor na šikanu a ohrozuje slobodu tlače.»\nNavrhovateľ považoval predmetný článok za zasahujúci do jeho osobnostných práv,\nkeďže podľa jeho názoru obsahoval nepravdivé a pravdu skresľujúce fakty. Z uvedeného\ndôvodu listom žiadal sťažovateľku v zmysle ustanovení § 8 tlačového zákona o uverejnenie\njeho odpovede k predmetnému článku. Sťažovateľka žiadosť navrhovateľa neakceptovala.\nZ uvedeného dôvodu uplatnil navrhovateľ návrhom podaným okresnému súdu\n26. novembra 2008 ochranu svojich práv súdnou cestou. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C\n224/2008 zo 7. decembra 2009 jeho návrhu vyhovel, pričom zaviazal sťažovateľku\nuverejniť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku v dotknutom denníku odpoveď\nnavrhovateľa v zmysle ustanovení § 8 tlačového zákona a zaplatiť mu peňažnú náhradu\nv sume 1 659,70 €. Odvolaniu sťažovateľky, ktoré proti prvostupňovému rozhodnutiu\npodala, v časti týkajúcej sa veci samej krajský súd nevyhovel a rozhodnutie okresného súdu\nvo veci samej ako vecne správne potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 115/2010\nz 8. februára 2011. Na základe dovolania sťažovateľky bolo predmetné druhostupňové\nrozhodnutie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2012 z 13. septembra 2012\npre „výskyt procesnej vady konania“ zrušené a vec sťažovateľky bola vrátená krajskému\nsúdu na ďalšie konanie. Následne krajský súd o odvolaní sťažovateľky podanom proti\nprvostupňovému rozhodnutiu rozhodol v časti týkajúcej sa veci samej tak, že mu nevyhovel\n\n8\n\na rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako vecne správne potvrdil. Vo svojom\nrozsudku sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012 krajský súd uviedol:\n„K námietke odporcu, že odpoveď navrhovateľa obsahovala hodnotiace úsudky,\npovažuje odvolací súd za potrebné uviesť, že s uvedenou námietkou sa súd prvého stupňa\nv odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal v poslednom odseku na strane 9, avšak\nna zdôraznenie správnosti uvedeného záveru považuje za potrebné uviesť, že v niektorých\nčastiach síce nešlo pri formulovaní odpovede zo strany navrhovateľa výlučne len\no jednoznačne skutkové tvrdenia, ale súhlasiac s názorom súdu prvého stupňa o nutnosti\nextenzívneho výkladu dopadajúcej právnej úpravy práva na odpoveď, možno aj túto časť\nodpovede považovať v širších súvislostiach (to aká doba uplynula od prvého zverejnenia\nnepravdivých tvrdení odsúdených novinárok o navrhovateľovi v roku 1999 a uverejnením\ntýchto prevzatých tvrdení, ktoré boli predmetom článku v roku 2008) za vysvetľujúce\na spresňujúce, časovo a vecne pôvodné nepravdivé a neskôr prevzaté skutkové tvrdenia\na z nich vyplývajúce hodnotiace úsudky. Opačný výklad dotknutej právnej normy, a teda\nmechanické aplikovanie formálnych pravidiel bez zohľadnenia účelu tlačového zákona, by\nv konečnom dôsledku viedlo k znemožneniu reálnej spravodlivej nápravy pomerov\na k odmietnutiu spravodlivosti voči navrhovateľovi.\nPokiaľ išlo o ďalšiu námietku spočívajúcu v tom, že navrhovateľ nezdôvodnil v čom\nsa mali napádané tvrdenia dotýkať jeho cti a dôstojnosti, odvolací súd považuje za potrebné\nna doplnenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa uviesť, že z obsahu\npredmetného článku, ktorý prebral v niektorých častiach skutkové tvrdenia odsúdených\nnovinárok (...\n\nvo svojom článku napísala, že\n\nje skorumpovaný; označila ho\n\nza vulgárneho človeka, ktorý si rád vypije; ... novinárka sa aj včera na súde bránila, že\nnapísala pravdu“) nepochybne vyplýva, že uverejnené tvrdenia bez ďalšieho boli spôsobilé\nzasiahnuť do cti a dôstojnosti navrhovateľa, nielen tým, že išlo o tvrdenia nepravdivé,\npretože tvrdenie o akejkoľvek fyzickej osobe (zvýrazňujúc to, že u osoby navrhovateľa išlo\no sudcu), že je skorumpovaná a že je vulgárna a rada si vypije, je samé o sebe\na bez ďalšieho, veľmi vážnym zásahom do práva na ochranu jeho ľudskej, ale aj\nprofesionálnej cti a dôstojnosti, najmä pokiaľ sa tak stalo formou článku v tlačenom médiu\ns celoslovenskou pôsobnosťou, a to bez toho, aby takýto zásah, resp. spôsobilosť vyvolania\nujmy týmto zásahom bolo potrebné osobitne preukazovať.\n\n9\n\nPokiaľ išlo o námietku neprimeranosti požadovanej odpovede, aj v tomto smere sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože\nprimeranosť tak, ako význam tohto slova správne súd prvého stupňa vyložil, nemožno brať\nako jediné kritérium rozsahu odpovede, a to bez dostatočného upresnenia okolnosti,\nz ktorých vyvodzoval navrhovateľ svoje právo požadovať odpoveď, pretože práve aj\nvzhľadom na čas, ktorý uplynul od uverejnenia prvotných nepravdivých tvrdení o ňom, a ich\nneskorších prevzatí, by nebolo čitateľovi dostatočne zrejmé, na akom skutkovom základe\nžiada o uverejnenie odpovede, a teda o akú reakciu, na ktoré konkrétne skutkové tvrdenia aj\nv širších súvislostiach táto odpoveď dopadá.\nZa úplne irelevantnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa\ntoho, či sám navrhovateľ označil určitý výrok za hodnotiaci úsudok, prípadne takýto výrok\noznačil ako nepravdivý subjektívny úsudok predseda trestného senátu\n\n, pretože\n\ntak, ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, tvrdenie tak v pôvodnom článku odsúdených\nnovinárok ako aj v prevzatom článku o tom, že navrhovateľ je skorumpovaný, vulgárny\nčlovek, ktorý si rád vypije, nemožno v žiadnom prípade považovať za hodnotiaci úsudok,\nale ide o skutkové tvrdenia.\nV súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je totiž potrebné\nrozlišovať medzi faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť\nfaktov je možné preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú a požiadavka\nna preukázanie ich pravdivosti predstavuje zásah do slobody názoru, ktorá je základným\nelementom práva garantovaného čl. 10 (rozhodnutie ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku\nzo dňa 08. 07. 1986).\nVýrok, že určitá osoba je skorumpovaná, vulgárna alebo že si rád vypije, nemožno\nza žiadnych okolností ani pri žiadnom právne logickom výklade považovať za hodnotiace\núsudky, pretože pravdivosť, resp. nepravdivosť uvedených tvrdení je možné exaktne\npreukazovať; napríklad tvrdenie, že niekto je skorumpovaný možno bez ďalšieho prijať\nza pravdivé len za predpokladu existencie právoplatného odsudzujúceho trestného\nrozsudku, pre niektorý z trestných činov korupcie a rovnako tvrdenia o niekom, že\nje vulgárny, prípadne že si rád vypije bez relevantného skutkového základu, nemožno\nbez ďalšieho považovať za pravdivé, pretože u každej fyzickej osoby je potrebné vychádzať\n\n10\n\nz prezumcie jej čestnosti, morálnej, spoločenskej a trestnej bezúhonnosti, a to až dovtedy,\npokiaľ nie je preukázaný opak .\nPokiaľ išlo o ďalšie tvrdenia v predmetnom článku, a to že novinárky boli odsúdené\naj keď navrhovateľ získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom\naj toto bolo možné rovnako považovať za skutkové tvrdenie a dokonca nepravdivé, z ktorého\ndôvodu navrhovateľ správne v požadovanej odpovede musel túto okolnosť nevyhnutne\nbližšie skutkovo ozrejmiť, a to aj citovaním právoplatného rozsudku Okresného súdu\nBratislava III v spore so spoločnosťou\nZ uvedeného preto vyplýva, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných\ndôkazov k správnym skutkovým zisteniam a záverom a tieto následne aj správne právne\nposúdil, pričom ako bolo uvedené vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami\nodporcu, a preto jeho odôvodnenie nemožno považovať ani za arbitrárne ani za nie\nnepreskúmateľné, pretože odporca v uvedenom odôvodnení dostal odpovede na všetky\nrozhodujúce argumenty, ktoré namietal.“\nSťažovateľka\n\nbola právoplatným rozsudkom zaviazaná uverejniť odpoveď\n\nnavrhovateľa v tomto znení:\n«Odpoveď\nOdpoveď podľa § 8 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z. z. na článok uverejnený v denníku\nSME dňa 8. 10. 2008.\nDenník SME, vydavateľom, ktorého je spoločnosť Petit Press, a.s. dňa 8. 10. 2008\nna strane č. 2 uverejnil článok autorky\n\ns nadpisom: „Novinárky sú vinné\n\nza ohováranie sudcu“. Autorka článku informuje verejnosť o tom, že Krajský súd odsúdil\nnovinárky pre trestný čin ohovárania, pretože ohovárali sudcu\n\n. Článok sa\n\ndotýka mojej osoby, keď obsahuje tvrdenia o tom, že novinárky boli odsúdené napriek tomu,\nže som získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom\nodsúdenej\n\n, cituje článok\n\npodľa ktorej som skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije.\n\nČlánok obsahuje úplne nepravdivé tvrdenie, že som chcel ovplyvňovať, pričom z kontextu\nčlánku vyplýva, že pod týmto rozumie autorka moje údajné zasahovanie do konania. Tieto\nneúplné, pravdu skresľujúce a nepravdivé tvrdenia a nedbanlivo prevzaté hodnotiace\n\n11\n\núsudky bez skutkového základu zasiahli do mojich osobných práv a poškodili moju\nobčiansku a profesionálnu povesť a česť.\nObsah článku hodnotím ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá\nna dôveryhodných a ucelených podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť sa\nk uverejneným skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti\na dobrej povesti a nedbanlivo prevzala nepravdivé tvrdenia inej osobe. Novinárka takto\nporušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého pred využitím akéhokoľvek zdroja\ninformácií musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho a na základe čoho informáciu vytvoril\na uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci úsudok novinára musí vychádzať\nz reálneho skutkového základu. Už samotný názov článku je nepravdivý, pretože novinárky\nboli odsúdené za ohováranie celkom štyroch osôb a nielen za ohováranie jedného sudcu.\nAutorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o mojej skorumpovanosti, o mojej\nvulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu. Je stále aktuálna\notázka, akým spôsobom získala odsúdená\n\nnávrh na začatie konania zo spisu\n\nOkresného súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom a ako získala\nzáznamy operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov a uvedené\nna polícii v režime „prísne tajné“. Tvrdenie o získaní odškodného v občianskoprávnom\nkonaní s vydavateľstvom\n\nje nepravdivé. Súdny spor so spoločnosťou\n\nskončil\n\nprávoplatným rozsudkom, výrok, ktorého bol uverejnený v denníku Pravda z 22. 9. 2005\ns nasledovným textom:\n„OSPRAVEDLNENIE sudcovi Okresného súdu Žilina\nčísle 47/99 periodika\n\n: V\n\nbol na šiestej strane uverejnený článok redaktorky\n\ns názvom Sudca na odstrel?, s podtitulkom Podpredseda Okresného súdu v Žiline\nrobí hanbu svojmu stavu. V článku bol označený ako skorumpovaný sudca previazaný\nna príslušníkov podsvetia, ktorý robí hanbu svojmu stavu.\nZa tieto neoprávnené označenia sa\n\nvydavateľ periodika\n\nsudcovi Okresného súdu Žilina, bývalému predsedovi Okresného súdu Žilina\nospravedlňuje.\nPovinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III.“\nCitovaný výrok rozsudku je zrejmé tým odškodným, ktoré som mal podľa autorky\nčlánku získať v občianskoprávnom konaní.\n\n12\n\nJe úplne nepravdivé tvrdenie o tom, že som v trestnom konaní niekoho „chcel\novplyvniť“. Takéto tvrdenie ako i tvrdenie o tom, že som neprípustne zasahoval do konania\nje nesplneným želaním autorky článku a iných osôb, ktoré takéto nepravdivé tvrdenia\nrozširujú.\nZ kontroly na Okresnom súde Žilina roku 1999 nikdy nebol vypracovaný žiaden\nprotokol, ku ktorému by som sa mohol vyjadriť ako štatutárny zástupca kontrolovaného\nsubjektu a preto neviem o žiadnych porušeniach, ktoré údajne mali byť zistené. Nemám\npoznatky o žiadnych stíhaniach, ktoré v tejto veci (autorka článku nešpecifikuje, v ktorej\nveci) boli a neskôr ich orgány činné v trestnom konaní zastavili. Celý článok je jeden\nzmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu ale na malom mieste sa snaží\ninformovať o množstve faktov, ktorých pravdivosť si autorka článku neoverila\na hodnotiacich úsudkov bez skutkového základu.\nNeberiem odsúdeným osobám právo na ich názor na spravodlivosť rozsudku. Neboli\nby, ale rozsudky, ak by odsúdené novinárky dodržali základné princípy novinárskej etiky.\nPrávo na slobodu prejavu neznamená právo na klamanie. Odsúdená\n\nna mňa verejne\n\nv roku 1999 a v roku 2000 vyliala vedro špiny, ktorého sa nezbavím do konca života, o čom\nsvedčí aj obsah článku z 08. 10. 2008. Nič na tom nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu.\nPovinnosť uverejniť odpoveď bola uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia svojich základných práv\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy.\n\n13\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.\nSťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46\nods. 1 ústavy v podstate odôvodňuje nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení\ntlačového zákona spôsobenou ich neprípustným výkladom, ktorý v jej veci realizovali\nprvostupňový súd, ako aj súd odvolací. Sťažovateľka konkrétne argumentuje, že konajúce\nsúdy prekročili zákonný rámec ustanovení § 8 tlačového zákona, ktoré upravujú podmienky\npre uplatnenie práva na odpoveď.\nV namietanom postupe vidí sťažovateľka aj neprípustný zásah do jej ústavou\ngarantovaného práva na slobodu prejavu, keďže pre tento zásah vzhľadom na uvedený\nexces nebolo podľa názoru sťažovateľky splnené prvé z kritérií prípustnosti oklieštenia\nslobody prejavu, a to kritérium legality a v dôsledku toho ani zostávajúce dve kritériá, a to\nlegitimity a proporcionality.\nK ochrane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá je\nústavným súdom poskytovaná v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a\nprávnických osôb podľa čl. 127 ústavy, poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru\nzakotvujúcu tieto základné postuláty:\nPodstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento\n\n14\n\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 51 ústavy; napr. III. ÚS 406/2014).\nDo obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne konformným\nvýkladom a aplikáciou (napr. III. ÚS 406/2014).\nRámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť\nverejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu,\nresp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej\nmoci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy\n(napr. III. ÚS 406/2014 ).\nZa ťažiskovú pri posúdení sťažnosti sťažovateľky považoval ústavný súd otázku\nzákonných limitov zakotvených v príslušných ustanoveniach tlačového zákona, a to\nv kontexte objasnenia účelu inštitútu práva na odpoveď.\nKrátky historický exkurz inštitútom práva na odpoveď\nS prvým legislatívnym pokusom o zakotvenie takéhoto inštitútu slúžiaceho\nna ochranu proti urážkam na cti publikovaným v tlači sa stretávame na konci 18. storočia\nvo Francúzsku na pôde francúzskej snemovne, kde bola potreba jeho zavedenia\nodôvodňovaná nedostatkom odvahy bežných občanov brániť sa proti difamácii\nprostredníctvom súdneho procesu. Bol preto navrhnutý osobitný prostriedok, tzv.\namendement, zaväzujúci periodiká umožniť dotknutým občanom účinne sa brániť proti\nútokom voči svojej osobe, a to vlastnou odpoveďou. Na základe uvedeného vývoja bol\nna začiatku 19. storočia vo Francúzsku schválený tlačový zákon ukladajúci vydavateľom\nperiodík povinnosť uverejniť opravu v zákonnej lehote.\n15\n\nRezolúcia č. (74) 26 Výboru ministrov Rady Európy o práve na opravu – postavenie\njednotlivca v tlači (ďalej len „rezolúcia“) prijatá 2. júla 1974 odporúča vládam členských\nštátov, aby mal každý jednotlivec dotknutý informáciou zverejnenou v akomkoľvek\nperiodickom médiu reálnu možnosť dosiahnuť bez zbytočného odkladu tak opravu\nzverejnených nesprávnych faktov dotýkajúcich sa jeho osoby, na korekcii ktorých má\noprávnený záujem, ako aj nápravu publikovaných názorov zasahujúcich do jeho súkromia\nalebo útočiacich na jeho dôstojnosť, česť alebo povesť. Rezolúcia prezentuje niekoľko\nvýnimiek z práva na opravu (rezolúcia používa termín „oprava“ v širšom rozsahu\nv porovnaní s tlačovým zákonom, pod ktorý možno zahrnúť aj odpoveď v zmysle tlačového\nzákona), keď môže príslušné médium zverejnenie opravy odmietnuť, a síce ak požiadavka\nna opravu nie je adresovaná príslušnému médiu v primerane krátkom čase, ak dĺžka opravy\npresahuje korigované informácie, ak sa oprava neobmedzuje len na korigovanie príslušných\nfaktov, ak oprava zakladá skutkovú podstatu trestného činu, ak oprava zasahuje do právom\nchránených záujmov tretej strany a ak dotknutá osoba nemôže preukázať oprávnený záujem.\nPredpisy Európskej únie zakotvujú právo na odpoveď len v súvislosti s televíznym\nvysielaním.\nK účelu inštitútu práva na odpoveď\nCieľom práva na odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať\na hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú\nspôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania\nprincípu „rovnosti zbraní“ na poli slobody prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu\nmédií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút práva na odpoveď v súlade\nso zásadou „audiatur et altera pars“ („nech je vypočutá aj druhá strana“) zárukou plurality\ninformácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti.\nKolízia slobody prejavu médií so slobodou prejavu jednotlivcov\n„Sloboda prejavu ako právo slobodne vyjadrovať svoje názory akýmkoľvek možným\nspôsobom patrí každému. Sloboda tlače, resp. sloboda médií je užšia, vyjadruje právo\nprejavovať svoje názory v hromadných informačných prostriedkoch a patrí, lepšie\n16\n\npovedané, využívajú ju predovšetkým novinári. Predovšetkým oni, ale nielen oni.\nProstredníctvom médií môže vyjadriť svoj názor aj človek, ktorý síce nevykonáva profesiu\nnovinára, ale chce svoj názor k určitej téme zverejniť rovnakým spôsobom ako novinár.“\n(Olga Pouperová. Regulace médií. Leges, 2010, s. 240)\nJadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,\nrovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je\nmožná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie ( III. ÚS 351/2012). Všetky základné\npráva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo\nslobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo\nslobody (PL. ÚS 7/96).\nInštitút práva na odpoveď predstavuje v mediálnom živote kolíziu slobody prejavu\nmédií so slobodou prejavu jednotlivcov stojacich mimo mediálnej obce, uplatňujúcich voči\nnej ochranu svojich osobnostných práv. Je úlohou zákonodarcu, ktorý sa rozhodne označený\ninštitút v právnej úprave zakotviť, nájsť optimálne vyváženie týchto dvoch súperiacich\nhodnôt a dostať ich do spravodlivej rovnováhy, ktorá zaručí maximálnu možnú mieru\nslobody prejavu pri súčasnom rešpektovaní osobnostných práv jednotlivcov.\nTlačový zákon v Slovenskej republike, jeho východiská a sledovaný účel\nzákonodarcu\nZ hľadiska koncepcie inštitútu práva na tlačovú opravu, resp. odpoveď možno\nrozlišovať tzv. francúzsky typ a nemecký typ. V prípade francúzskeho typu ide o absolútne\nprávo dotknutej osoby, ktoré priznáva možnosť odpovedať na akékoľvek skutkové tvrdenia\nvrátane úvah, teda umožňuje reagovať aj na hodnotiace úsudky. Naopak, nemecký typ\nlimituje právo na odpoveď v tom smere, že umožňuje odpoveďou reagovať iba\nna zverejnené skutkové tvrdenia, čo zdôvodňuje snahou zabrániť tzv. „chilling effect“,\nkeď by neprimerané rozšírenie práva na odpoveď aj na hodnotiace úsudky mohlo odrádzať\nnovinárov od spracovávania kontroverzných tém a publikovania kritiky.\n\n17\n\nSlovenský zákonodarca sa pri koncipovaní tlačového zákona priklonil k nemeckému\nmodelu a právo dotknutej osoby na odpoveď obmedzil iba na zverejnené skutkové tvrdenia\n(v prvotnej úprave na všetky skutkové tvrdenia dotýkajúce sa cti, dôstojnosti alebo\nsúkromia fyzickej osoby alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby bez ohľadu\nna ich pravdivosť či nepravdivosť).\nDôvodová správa k návrhu tlačového zákona odkazuje na rezolúciu a ako účel\ncitovaného zákona prezentuje „ochranu osôb pred možným zneužitím slobody prejavu“,\npričom zakotvenie inštitútu práva na odpoveď odôvodňuje potrebou vytvorenia rovnosti\npodmienok a možnosti pre dotknuté osoby prezentovať v periodickej tlači alebo\nv agentúrnom spravodajstve svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému tvrdeniu, ktoré\nsa dotýka ich cti, dôstojnosti, súkromia a dobrej povesti. Dôvodová správa výslovne\nzdôrazňuje, že predmetom práva na odpoveď je len skutkové tvrdenie, teda sa vylučuje\nmožnosť odpovedať na hodnotiace úsudky.\nV rámci neskoršej novelizácie tlačového zákona bol v procese vyvažovania rozsah\nochrany osobnostných práv korigovaný a okruh skutkových tvrdení, na ktoré môže dotknutý\nsubjekt tlačovou odpoveďou reagovať, bol textovo zúžený na skutkové tvrdenia nepravdivé,\nneúplné a pravdu skresľujúce.\nV pôvodnej podobe prijatý tlačový zákon bol teda novelizovaný, a to zákonom\nč. 221/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači\na agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)\na ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n95/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 221/2011“).\nPodľa ustanovenia § 13a ods. 2 zákona č. 221/2011 žiadosť o uverejnenie opravy\n(§ 7), žiadosť o uverejnenie odpovede (§ 8) a žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia\n(§ 9) týkajúce sa skutkového tvrdenia, ktoré bolo uverejnené pred 1. septembrom 2011,\nsa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. augusta 2011.\n\n18\n\nÚstavný súd sa teda oboznámil so znením relevantných ustanovení tlačového zákona\núčinných v čase uplatnenia žiadosti navrhovateľa o uverejnenie odpovede a v čase\nrozhodovania konajúcich súdov o veci sťažovateľky:\nPodľa § 8 ods. 1 tlačového zákona ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo\nobsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby,\nalebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne\nurčiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače\na tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je\ndotknuté.\nPodľa § 8 ods. 2 tlačového zákona žiadosť o uverejnenie odpovede sa musí doručiť\nvydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania\nperiodickej tlače alebo zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje skutkové\ntvrdenie podľa odseku 1, inak právo na odpoveď zaniká.\nPodľa § 8 ods. 3 tlačového zákona žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať\npísomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí\nobsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho\nspravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie podľa odseku 1, popis tohto skutkového\ntvrdenia s uvedením, v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo\nnázvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej\ntlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti o uverejnenie\nodpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové\ntvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí.\nOdpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie\npodľa odseku 1 a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok.\nPodľa § 8 ods. 4 tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače je povinný odpoveď\nuverejniť do troch dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie odpovede alebo\nv najbližšom vydaní periodickej tlače pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie\n\n19\n\nodpovede. Tlačová agentúra je povinná odpoveď uverejniť do troch dní odo dňa doručenia\nžiadosti o uverejnenie odpovede.\nPodľa § 8 ods. 5 tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú\npovinní odpoveď uverejniť tak, ako bola napísaná žiadateľom o uverejnenie odpovede,\nv rovnakej periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, na rovnocennom mieste\na rovnakým písmom, akým bolo uverejnené skutkové tvrdenie a s označením „odpoveď“,\nku ktorému bude pripojené meno a priezvisko alebo názov žiadateľa o uverejnenie\nodpovede; označenie „odpoveď“ s menom a priezviskom alebo názvom žiadateľa\no uverejnenie odpovede musí byť uverejnené rovnakým písmom, akým bol uverejnený\nnadpis textu obsahujúceho skutkové tvrdenie. K uverejnenej odpovedi nemožno uverejniť\nžiadny súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania\nperiodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva.\nPodľa § 8 ods. 6 tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra\nnie sú povinní uverejniť odpoveď, ak\na) žiadosť o uverejnenie odpovede nemá náležitosti podľa odseku 3,\nb) odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe\npreukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede,\nc) uverejnili odpoveď na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 ods. 5 a dodržali\npritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie odpovede.\nPodľa § 10 ods. 2 tlačového zákona ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová\nagentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo\nak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť\nopravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie\nvydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd.\nPodľa § 10 ods. 3 tlačového zákona návrh podľa odseku 2 sa musí podať na súd\ndo 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného\noznámenia, inak právo domáhať sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo\ndodatočného oznámenia zaniká.\n\n20\n\nPodľa § 10 ods. 4 tlačového zákona ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová\nagentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo\nak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba, ktorá o ich uverejnenie\nvydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, právo na primeranú peňažnú\nnáhradu od 50 000 Sk do 150 000 Sk. Nárok na primeranú peňažnú náhradu možno uplatniť\nna súde spolu s návrhom podľa odseku 2.\nSpornou okolnosťou vo veci sťažovateľky sa stala otázka splnenia podmienok\npre uplatnenie práva navrhovateľa na odpoveď, konkrétne splnenie niektorých náležitostí\nžiadosti o uverejnenie odpovede požadovaných ustanoveniami § 8 ods. 3 tlačového zákona.\nPodľa vyjadrenia sťažovateľky v žiadosti navrhovateľa chýbala špecifikácia\nokolností, ktorými mal navrhovateľ objasniť, v čom sa korigované skutkové tvrdenia dotkli\njeho cti, dôstojnosti alebo súkromia, ďalej podľa nej vlastná odpoveď navrhovateľa\nobsahovala v rozpore s ustanoveniami § 8 ods. 3 tlačového zákona aj hodnotiace úsudky\nnavrhovateľa a jej rozsah bol značne neprimeraný rozsahu inkriminovaného článku.\nKrajský súd argumenty sťažovateľky neakceptoval a k relevantným otázkam zaujal\nstanovisko, v ktorom síce uznal, že vlastná odpoveď navrhovateľa obsahuje aj hodnotiace\núsudky, túto skutočnosť však nepovažoval za prekážku uverejnenia odpovede, čo zdôvodnil\nnutnosťou extenzívneho výkladu príslušných ustanovení tlačového zákona z dôvodu\nnaplnenia jeho účelu – dosiahnutia „reálnej spravodlivej nápravy pomerov“. Krajský súd sa\nnestotožnil ani s námietkou sťažovateľky o absencii zdôvodnenia spôsobilosti korigovaných\nskutkových tvrdení zasiahnuť do cti a dôstojnosti navrhovateľa, keďže podľa jeho názoru\ntieto okolnosti priamo vyplývali z obsahu zverejneného článku. Ani námietku sťažovateľky\no neprimeranom rozsahu odpovede navrhovateľa nepovažoval krajský súd za relevantnú,\nkeďže primeranosť nepovažoval za jediné kritérium pre určenie rozsahu odpovede\nvyzdvihujúc špecifické okolnosti veci vyžadujúce si podľa jeho názoru širší kontext\npre objasnenie dôvodov odpovede čitateľom.\n\n21\n\nÚstavný súd poukazuje v prvom rade na to, že o rozsahu ochrany, ktorým sa naplní\nsledovaný účel tlačového zákona, v danom prípade práva na odpoveď, rozhodol už samotný\nzákonodarca, ktorý pri legislatívnej tvorbe zvolil nemecký model predmetného inštitútu\na hodnotiace úsudky ako predmet tlačovej odpovede v texte zákona vylúčil, pričom súčasne\nv nadväznosti na to expressis verbis obmedzil rozsah vlastnej odpovede iba na skutkové\ntvrdenia („Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie\npodľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí.“) a pre určenie rozsahu jej textu\nzakomponoval kritérium primeranosti („Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu,\nktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a z neho vyplývajúci hodnotiaci\núsudok.“).\nDikcia príslušných ustanovení tlačového zákona, ktoré boli konajúce súdy povinné\naplikovať, mala jasnú podobu. Aplikácia relevantných ustanovení v otázke rozsahu vlastnej\nodpovede navrhovateľa a dĺžky jej textu nevyvolávala žiadne pochybnosti. Išlo o jasne\nformulované ustanovenia, ktoré zakotvovali explicitné pravidlá (okrem iných obmedzenie\nsa vlastnej odpovede iba na skutkové tvrdenia, obmedzenie dĺžky jej textu kritériom\nprimeranosti, zdôvodnenie spôsobilosti korigovaných skutkových tvrdení zasiahnuť\ndo osobnostných práv navrhovateľa), a ich aplikácia si preto v uvedenom smere\nnevyžadovala žiaden výklad.\nZ textu vlastnej odpovede navrhovateľa zjavne vyplýva, čo v namietanom rozhodnutí\nnespochybňuje ani krajský súd, že obsahuje aj hodnotiace úsudky navrhovateľa. Ide napr.\no tieto pasáže odpovede:\n„Obsah článku hodnotím ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá\nna dôveryhodných a ucelených podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť\nsa k uverejneným skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti\na dobrej povesti a nedbanlivo prevzala nepravdivé tvrdenia inej osobe.“\n„Takéto tvrdenie ako i tvrdenie o tom, že som neprípustne zasahoval do konania, je\nnesplneným želaním autorky článku a iných osôb, ktoré takéto nepravdivé tvrdenia\nrozširujú.“\n\n22\n\n„Celý článok je jeden zmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu ale\nna malom mieste sa snaží informovať o množstve faktov, ktorých pravdivosť si autorka\nčlánku neoverila a hodnotiacich úsudkov bez skutkového základu.“\n„Odsúdená\n\nna mňa verejne v roku 1999 a v roku 2000 vyliala vedro špiny,\n\nktorého sa nezbavím do konca života, o čom svedčí aj obsah článku z 08. 10. 2008. Nič\nna tom nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu.“\nOproti obsahu textu inkriminovaného článku uverejneného v denníku sťažovateľky\nje vlastná odpoveď navrhovateľa navýšená o ďalšie pasáže kontextovo sekundárne\nnadväzujúce na zverejnené a korigované skutkové tvrdenia a z nich vyplývajúce hodnotové\nsúdy. Svojím rozsahom je teda voči dotknutému článku zjavne neprimeraná.\nIde napr. o uvedené pasáže odpovede:\n„Novinárka takto porušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého\npred využitím akéhokoľvek zdroja informácii musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho\na na základe čoho informáciu vytvoril a uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci\núsudok novinára musí vychádzať z reálneho skutkového základu.“\n«Je stále aktuálna otázka, akým spôsobom získala odsúdená\n\nnávrh na začatie\n\nkonania zo spisu Okresného súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom\na ako získala záznamy operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov\na uvedené na polícii v režime „prísne tajné“.»\n„Neberiem odsúdeným osobám právo na ich názor na spravodlivosť rozsudku.\nNeboli by , ale rozsudky, ak by odsúdené novinárky dodržali základné princípy novinárskej\netiky. Právo na slobodu prejavu neznamená právo na klamanie.“\nV žiadosti navrhovateľa tiež absentuje zdôvodnenie spôsobilosti zverejnených\nskutkových tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že inštitút práva na odpoveď\npredstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače.\nAby pri aplikácii tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému\nobmedzeniu, je zákonodarcom schválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná\njasne stanovenými hranicami.\n\n23\n\nPri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o uverejnenie odpovede bolo preto\npovinnosťou konajúcich súdov skúmať, či navrhovateľom koncipovaná žiadosť a v nej\nobsiahnutá tlačová odpoveď spĺňa parametre jasne vyžadované dotknutými ustanoveniami\n§ 8 ods. 3 tlačového zákona.\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací explicitne\nvyjadrené pravidlá, ktoré bolo potrebné pri aplikácii dotknutých ustanovení tlačového\nzákona rešpektovať, zjavne porušil.\nV sťažovateľkinom prípade, tak ako už bolo uvedené, vlastná odpoveď navrhovateľa\nobsahovala v rozpore s dotknutými ustanoveniami tlačového zákona aj hodnotiace úsudky\nnavrhovateľa, jej rozsah bol zjavne neprimeraný textu dotknutého článku a v žiadosti\nnavrhovateľa chýbalo zdôvodnenie spôsobilosti zverejnených skutkových tvrdení zasiahnuť\ndo osobnostných práv navrhovateľa.\nKrajský súd rozhodujúci o uplatnenom nároku navrhovateľa na uverejnenie\nodpovede tak svojvoľne vybočil zo zákonného rámca určeného príslušnými ustanoveniami\ntlačového zákona. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd vymedzený zákonný rámec\n\npríslušného konania nemôže ignorovať. Takýto spôsob uplatnenia právomoci\nvšeobecného súdu nie je zlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným podľa čl. 1\nústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 28/96, III. ÚS 406/2014) a v okolnostiach\nposudzovaného prípadu ani so sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu.\nTakúto svojvôľu krajského súdu pri aplikácii zákona kvalifikuje ústavný súd\nako porušenie sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy.\nRealizácia práva navrhovateľa na odpoveď na základe namietaného rozhodnutia\nkrajského súdu predstavovala zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 26\nústavy. Sťažovateľka je toho názoru, že v posudzovanom prípade ústavné predpoklady\npre obmedzenia jej práva na slobodu prejavu splnené neboli.\n\n24\n\nPodľa svojej ustálenej judikatúry pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného\nporušenia čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy posudzuje ústavný súd ospravedlniteľnosť zásahu\ndo slobody prejavu na základe troch kritérií: kritéria legality, pri ktorom je potrebné\nskúmať, či došlo k zásahu na základe zákona, kritéria legitimity, kde sa preukazuje, či\nk zásahu došlo pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 26 ods. 4 ústavy,\na napokon kritéria legitimity, ktoré vyžaduje posúdiť, či bol daný zásah v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutný. Ak dôjde k zisteniu nesúladu so zákonom, potom sa už\nk posúdeniu ďalších dvoch podmienok nepristupuje a konštatuje sa porušenie čl. 26 ústavy.\nVo veci sťažovateľky kvalifikoval ústavný súd postup krajského súdu ako nezákonný exces,\nktorý nerešpektoval limity aplikovanej právnej úpravy, zásah do slobody prejavu\nsťažovateľky nemožno preto považovať za ospravedlniteľný. Ústavný súd na základe\nuvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky zaručené čl. 26 ods. 1 a ods. 2\nbolo porušené.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto\nrozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nKeďže ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľky\nzaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti\ntohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nrozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom\nje krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí\n(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\nSťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n5 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „uverejnením tlačovej odpovede 3. 6. 2011 došlo\nk ireverzibilnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľa, na ktorý nebude mať ani\nprípadný pozitívny nález Ústavného súdu zásadný faktický dopad“.\n\n25\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu\nspravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom\npriznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej\nz porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou\nmedzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky\nrozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému\nsúdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu\ndostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad\ni pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľky v ďalšom konaní\npred všeobecnými súdmi, preto jej požadované primerané finančné zadosťučinenie\nnepriznal.\nSťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd\npriznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou\n340,90 €.\nPri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky\nvychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)\na c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie\no sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch\na je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu\nsporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,\nIII. ÚS 142/06).\n\n26\n\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2014 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu\n(t. j. zo sumy 804 €), čo predstavuje sumu 134 €, a hodnota režijného paušálu predstavuje\nsumu 8,04 €.\nÚstavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľky,\npodanie sťažnosti), čo celkovo predstavuje sumu 268 €.\nK tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál v celkovej sume 16,08 €\nvrátane DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľky platiteľom, čo predstavuje celkovú\nsumu 340,90 €. Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť sťažovateľke na účet jej\nprávneho zástupcu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2017\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozsudok-zrušenie", "ochrana osobnosti", "konanie-splnenie podmienok konania", "ochrana osobnosti", "tlač", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/334/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d51611e3-3e7a-496a-a523-99b77c216af2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 406/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 406/2014 z 15. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-15", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1"}, {"guid": "ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "1a706d0a-5781-4d0a-9ddb-7dc88ee1360e:926bcd6e-af2c-4ad3-a6a3-e7e4c76b3541", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1108239226.1", "spisova_znacka": "8Co/334/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/334/2012 z 19. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1108239226.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:76d4584e-4ac2-4f15-81c0-639366a97fe8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.67.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 67/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.67.2025.1"}, {"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1"}, {"guid": "a3356276-b7e1-4aad-992e-c81a8ded1185:cfc275ab-b175-4b28-8436-80a894399ac1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "spisova_znacka": "9Cdo/108/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/108/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1"}, {"guid": "21eb6d23-830d-401b-b6a6-f719539be0f8:dbbdddbb-4bca-45e7-afd9-d0fad2db3f07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1115213385.1", "spisova_znacka": "6Cdo/52/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/52/2022 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1115213385.1"}, {"guid": "f73cddc5-3077-4eec-a941-72540d890ac4:625d2dbc-e415-4ccb-aa44-a4e0e0829af3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5824201610.1", "spisova_znacka": "9Co/125/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/125/2025 z 9. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5824201610.1"}, {"guid": "3672cf22-be4f-4871-ae08-4a72d5af0a8d:42a09862-dae6-40fe-a997-d82d1069166b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1523201930.1", "spisova_znacka": "8Co/93/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/93/2025 z 25. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1523201930.1"}, {"guid": "7244e292-187c-4cdc-becb-00f217818b52:8d22ff78-94a1-4287-855b-7d7c7f1de225", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1", "spisova_znacka": "5Co/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/4/2024 z 11. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-11-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1"}, {"guid": "bd08deb8-06a1-4e98-b79f-626f4a3438fc:1faebe4c-f774-4ade-9b36-b438c579ccf0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1115213385.1", "spisova_znacka": "15Co/95/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/95/2019 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1115213385.1"}, {"guid": "a440a6f3-a445-4482-bc65-2fec8d633ccb:f527b566-07e2-4634-a7d2-0d6f4dd3011c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214330.3", "spisova_znacka": "7Co/283/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/283/2018 z 10. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-03-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214330.3"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:6e5c66e2-02cb-4f5d-9fae-4cf129228a99", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:ec2a2c03-7620-4f5f-bf9f-573d8422edce", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "5658bcc3-2a39-478a-a570-d3fc84b2ee37:b24e2eed-0c9f-4719-ac73-066f206c962b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:4109203676.6", "spisova_znacka": "9Co/333/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/333/2018 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:4109203676.6"}, {"guid": "5658bcc3-2a39-478a-a570-d3fc84b2ee37:bd3c3221-81ef-4c30-9d89-b81c673030d7", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:4109203676.6", "spisova_znacka": "9Co/333/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/333/2018 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:4109203676.6"}, {"guid": "d640f704-2c7b-43e1-b185-303611c98396:e93e53c2-fc72-44d1-83c7-484ce74c816f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1108239226.1", "spisova_znacka": "8Co/82/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/82/2017 z 15. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1108239226.1"}, {"guid": "56245834-fb65-4d80-9b1b-88f649cbcec9:c892318c-2e42-4203-bb64-3289c3cdb620", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1522200458.4", "spisova_znacka": "B5-72C/4/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-72C/4/2022 z 1. 4. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-04-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522200458.4"}, {"guid": "624e76c1-2b7a-46a7-ba10-1d33d79b4e6a:76cf5d87-cd1b-42ad-b67b-d43e545e7975", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201930.4", "spisova_znacka": "B5-24C/41/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-24C/41/2023 z 13. 1. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-01-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201930.4"}, {"guid": "23334796-6063-4698-a6d4-859181e13a6e:5fa7065a-ab7f-4da5-bf8d-71682e8794c1", "ecli": "ECLI:SK:OSNO:2025:5824201610.5", "spisova_znacka": "13C/55/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 13C/55/2024 z 14. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Námestovo", "datum_vydania": "2025-03-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNO:2025:5824201610.5"}]}