{"guid": "ussr:48ed7dbd-75ee-403e-a0ad-b90450802319", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.345.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 345/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/2017 z 16. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2017, sp. zn. III. ÚS 345/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.345.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/48ed7dbd-75ee-403e-a0ad-b90450802319", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.345.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.345.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.345.2017.1/text", "citacie_n": 56, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 345/2017-47\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského\nsúdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 12/2012 a jeho uznesením z 28. marca\n2012, ako aj základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Cdo 127/2012 a jeho uznesením z 29. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 12/2012 (ďalej len „napadnutý postup krajského súdu“) a\njeho uznesením z 28. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako\naj jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 127/2012 (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho\nsúdu“) a jeho uznesením z 29. marca 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“).\n2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že je proti nemu vedená exekúcia\nna základe platobného rozkazu Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 15 Rob 767/2005 z 8. augusta 2005 (ďalej len „platobný rozkaz“). Je toho názoru,\nže ak by okresný súd „správne aplikoval európske právo, nemohol by platobný rozkaz ani\nvydať, resp. nemohol by sťažovateľa zaviazať na plnenia, ktoré vyplývajú z neprijateľných\nzmluvných podmienok - neprimeraných sankcií, keďže súd popri istine priznal\nnavrhovateľovi - nebankovej spoločnosti úrok z omeškania 0,5 % denne“.\nSťažovateľ sa nevedel brániť proti platobného rozkazu, až „združenie na ochranu\nspotrebiteľa ho upozornilo, že mu mal súd poskytnúť ochranu v štádiu vydávania\nplatobného rozkazu, a preto by sa mal pokúsiť zvrátiť právoplatný platobný rozkaz\nprostredníctvom obnovy konania“.\nZ hľadiska základného právneho pomeru je podľa sťažovateľa relevantné, že «si\nzobral pôžičku vo výške 15 000 Sk, bol vystavený nemorálnym zmluvným podmienkam a\nešte aj súd, ktorý ma ho mal ex offo podľa európskeho práva (článok 6 ods. 1 smernice\nRady 93/3/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) chrániť, osvedčil\núrok z omeškania presahujúci 180 % ročne. Zákonný úrok bol pritom v čase rozhodovania\nsúdu mnohonásobne nižší. Veriteľ sa so sťažovateľom v predformulovanej, individuálne\nnedojednanej spotrebiteľskej zmluve, „dohodol“ na opcii Obchodného zákonníka, ale\npritom mu mala patriť ochrana podľa Občianskeho zákonníka (pozri napríklad rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 3 M Cdo 9/2014,3 M Cdo 12/2014\n\n2\n\na 3 M Cdo 14/2014, tieto rozsudky aproboval aj samotný ústavný súd v uznesení\nso sp. zn. III. ÚS 194/2016-10).\nExekúcia, v ktorej sa vymáha istina 500 eur a príslušenstvo vo výške približne\n20 000 eur a ktorá na omeškaní denne narastá o úroky z omeškania 0,5 % denne je\npre sťažovateľa nesplatiteľná a likvidačná pre jeho rodinu s troma deťmi.».\nAko jediná reálna možnosť zvrátenia „nemorálneho exekučného titulu“ sa javila\nsťažovateľovi obnova konania, pričom s rozhodnutiami Ústavného súdu Českej republiky,\nslovenských všeobecných súdov, ako aj Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“), o ktoré opieral svoj návrh na obnovu konania, sa, ako sám uvádza v návrhu\nna obnovu konania, oboznámil týždeň pred jeho podaním. Okresný súd jeho návrhu\nna povolenie obnovy konania najprv vyhovel, no po zrušení prvotného rozhodnutia\nkrajským súdom v novom konaní uznesením sp. zn. 4 C 90/2011 z 25. novembra 2011\n(ďalej len „uznesenie okresného súdu z 25. novembra 2011“) návrh na obnovu konania\nzamietol a krajský súd napadnutým uznesením toto zamietnutie návrhu potvrdil. Dôvodom\nzamietnutia boli podľa sťažovateľa „čisto formálne dôvody, a to konštatovanie, že... návrh\nna obnovu konania nepodal do troch mesiacov odkedy bol v úradnom vestníku\nEÚ zverejnený rozsudok o ex offo ochrane pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami\ns poukazom na ktorý sa dovolával obnovy konania podľa v tom čase platného a účinného\n§ 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku“.\nV dovolacom konaní najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, a to „rovnako z formálnych dôvodov“ .\n3. Obom napadnutým rozhodnutiam – odvolacieho súdu aj dovolacieho súdu, ako aj\npostupom, ktoré predchádzali ich vydaniu, vytýka sťažovateľ tieto vady, ktoré podľa jeho\nnázoru spôsobili porušenie jeho v sťažnosti označených základných práva podľa ústavy\na práva podľa dohovoru:\n„a) postupom súdu a nevykonaním dôkazov v čisto písomnom konaní sa účastníkovi\nodňala možnosť konať pred súdom,\nb) rozhodnutie je arbitrárne, založené na extrémnom nesprávnom právnom posúdení\nveci,\nc) rozhodnutie je nepreskúmateľné,\n\n3\n\nd) rozhodnutie je založené na porušení práva na zákonného sudcu a odňatí\nzákonnému sudcovi,\ne) rozhodnutie porušilo európske právo - čl. 7 ods. 2 Ústavy SR.“\n4. Vo vzťahu k nedostatkom uvedeným pod bodmi a) a b) sťažovateľ v podstatnom\nuvádza, že sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu,\nktorý vyslovili v súvislosti s momentom, kedy sa sťažovateľ dozvedel o dôvode obnovy\nkonania a kedy ho mohol uplatniť. Zásadným je podľa jeho názoru v tomto prípade\nmoment, kedy sa o dôvode obnovy dozvedel (subjektívny prvok). Bol toho názoru, že je\npotrebné rozlišovať subjektívnu skutočnosť, kedy sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania\ndozvedel, a čas uverejnenia rozsudkov Súdneho dvora, ktorými navrhovateľ obnovy\nkonania argumentuje v návrhu na obnovu konania. Podľa jeho názoru bolo potrebné\nsubjektívnu lehotu vykladať tak, že jej začiatok plynutia sa má „odvíjať od oboznámenia sa\nnavrhovateľa s rozsudkami Súdneho dvora EÚ“. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že\nkrajský súd nesprávne právne vec posúdil, keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu,\nktorý obnovu konania zamietol ako oneskorenú pre zmeškanie 3-mesačnej subjektívnej\nlehoty.\n5. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k vadám uvedeným pod bodom c),\na teda k nepreskúmateľnosti napadnutých uznesení krajského a najvyššieho súdu uviedol, že\n«Konajúce súdy... pre ustálenie otázky perfektnosti doručenky nesprávne vyhodnotili v spise\nsa nachádzajúce listiny a dôkazy a pri súčasne nesprávnej úvahe dospeli nesprávne\nk skutkovým zisteniam. Súdy nesprávne vyhodnotili predovšetkým podmienky povolenia\nobnovy konania... .\nV celom rozsahu tak súdy nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale\nnajmä nevykonali potrebné dôkazy pre správne, spravodlivé a zákonné rozhodnutie\no návrhu na obnovu konania. Celkovo tak možno uzavrieť, že rozhodnutia súdov sú tak\nzaložené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného\nzdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu\nsúdu s cieľmi civilného konania vymedzenými v § 1 Občianskeho súdneho poriadku, dnes\nv základných princípoch CSP.\n\n4\n\nZ uvedených argumentov je zrejmé, že napadnuté rozhodnutia sú v celom rozsahu\nnepreskúmateľné. Namiesto dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy\na konštatovania, a to bez opory v relevantných dôvodoch rozhodnutia - rezignovali dokonca\naj na tak imanentnú skutočnosť, akou je skúmanie včasnosti podania návrhu na obnovu\nkonania.».\n6. K námietke uvedenej v bode d), a teda, že rozhodnutie je založené na porušení\npráva na zákonného sudcu a odňatí zákonnému sudcovi, sťažovateľ vyjadruje presvedčenie,\nže „súdy, ktoré rozhodovali, boli súdy nezákonné, keďže o tak podstatnej veci, akou je\npovolenie obnovy konania z dôvodu existencie rozsudkov Súdneho dvora EÚ nevyvolali\nkonanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V zmysle\nzáverov rozsudku Súdneho dvora EÚ v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s úniovým\nprávom a nie je splnená podmienka acta claire, vnútroštátny súd je povinný predložiť\nprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.“.\nV tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutie Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 1658/11 z 29. novembra 2011, ktorým bolo vyslovené, že\n„v prípade, ak vnútroštátny súd poslednej inštancie nepoložil predbežnú otázku\nEurópskemu súdnemu dvoru (ESD) a nezaoberal sa aplikáciou práva EÚ, hoci\nv prejednávanej veci nebolo možné vylúčiť aplikáciu úniového práva na daný prípad,\nvýklad noriem práva EÚ nebol jednoznačný a ESD ho doteraz neriešil, dopustil sa\nporušenia práva na zákonného sudcu podľa článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd a článku 2 odsek 3 Ústavy Českej republiky v spojení s článkom 4 ods. 4 listiny“.\nTaktiež sťažovateľ vyjadruje presvedčenie o manipulácii „s vecou na dovolacom\nsúde, kde vo veci rozhodol iný senát alebo senát v úplne odlišnom zložení ako bol senát,\nktorý vec viac ako 4 roky prejednával“ a podrobne cituje z nálezu ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011.\n7. A napokon k poslednej námietke, a to že napadnuté rozhodnutia porušili európske\nprávo, a teda čl. 7 ods. 2 ústavy, sťažovateľ uvádza, že „Porušenie práv spotrebiteľa\ngarantovaných v článku 38 Charty základných práv EÚ a článku 169 ods. 1 Zmluvy\no fungovaní EÚ spôsobili oba súdy tým, že neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva\n\n5\n\nna ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá\nkogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku - článok 6\nods. 1smernice 93/ 13/EHS. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú súdy\nčlenských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj\nv skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu. Uvedený záver prezentoval Súdny\ndvor EÚ v rozsudku vo veci C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA...\nVzhľadom na vyššie popísané závery a výňatky z rozhodnutia súdneho dvora je\nzrejmé, že aj toto rozhodnutie je v poradí ďalším súdnym rozhodnutím, v rozpore s ktorým\nbol vydaný platobný rozkaz voči navrhovateľovi, a teda samotná existencia tohto\nrozhodnutia bola v procese v poradí ďalším spôsobilým dôvodom podľa § 228 ods. 1\npísm. e) Občianskeho súdneho poriadku [§ 397 písm. e) CSP] pre povolenie obnovy\nkonania. Aj s ohľadom na túto skutočnosť považujeme za dôvodné, aby boli napadnuté\nrozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu zrušené a aby boli podmienky povolenia\nobnovy konania posúdené v prípade sťažovateľa opätovne. Uvedený záver je odôvodnený aj\ns ohľadom na retrospektívne účinky rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k judikatúre\nvnútroštátnych súdov, to znamená, že rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o výklade európskeho\npráva platia aj spätne do minulosti (rozsudky Súdneho dvora ES vo veci C-228/92 Koquctte\nFréres a vo veci C-137/94 Richardson).“.\n8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť\nna ďalšie konanie a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu\nv označenom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nnajvyššieho súdu v označenom konaní a jeho napadnutým uznesením, obe rozhodnutia\nzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať primerané\nfinančné zadosťučinenie v sume po 1 000 € od každého z porušovateľov jeho v sťažnosti\noznačených práv, ako aj nahradiť trovy konania.\n\n6\n\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom\na uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu\nz 25. novembra 2011, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania, ako aj\njeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie\nsťažovateľa smerujúce proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuté.\n\n7\n\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n13. Podstatou námietok sťažovateľa je v prvom rade jeho nesúhlas s právnym\nnázorom krajského súdu, ktorý napadnutým uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného\nsúdu z 25. novembra 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania vedeného\nna okresnom súde pod sp. zn. 15 Rob 767/2005. Sťažovateľ odmieta právny záver krajského\nsúdu, ktorým sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom v otázke\nuplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné podať návrh na obnovu\nkonania. Je toho názoru, že v zmysle ustálenej praxe za svojvôľu, ktorá má za následok\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba považovať aj\nnerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych\nnoriem, čo podľa neho napadnuté rozhodnutie napĺňa. Napadnutý postup a uznesenie\nkrajského súdu je podľa názoru sťažovateľa výsledkom prílišného formalizmu a marí\nmožnosť poskytnutia právnej pomoci spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane. Súčasne\npoukazuje aj na skutočnosť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť aj vtedy, ak je odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk\n\nvýrokom\n\no\n\nobnove\n\nkonania\n\ncelkom\n\nnedostatočné,\n\nt. j. nepreskúmateľné.\n14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\n\n8\n\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n15. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n16. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie\nokresného súdu z 25. novembra 2011 ako vecne správne a s ktorým sa stotožnil,\nzrekapituloval rozhodnutie súdu prvej inštancie takto: „Okresný súd... napadnutým\nuznesením... aplikujúc ust. § 228 ods. 1, 2, 3, § 230, § 233, § 234 ods. 1, 2 zák. č. 99/1963\nObčianskeho súdneho poriadku, berúc v zreteľ právny názor odvolacieho súdu... na základe\npredchádzajúceho ako aj doplneného dokazovania a v súlade so zásadou rešpektovania\nnázoru odvolacieho súdu, dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa na povolenie obnovy\nkonania nie je dôvodný, a preto návrh na obnovu konania vedeného na tunajšom súde\npod sp. zn. 15Rob/767/2005 zamietol. Pokiaľ ide o dôvod obnovy konania podľa § 228\nods. 1 písm. a) OSP, a to rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré sa\ntýkajú sporov zo spotrebiteľských zmlúv, tak uvedené rozhodnutia nemôžu byť dôvodom\n\n9\n\nobnovy podľa citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko sa netýkajú konkrétnej veci\na nemajú priamu súvislosť s rozhodnutím resp. právnym vzťahom účastníkov v tomto\nkonaní, a teda ako zákonné predpoklady pre povolenie obnovy konania nemôžu obstáť\na z toho dôvodu súd nemohol povoliť obnovu konania na základe uvedených rozhodnutí\nvšeobecných súdov SR. V prípade rozhodnutí Súdneho dvora ES je situácia iná,\npretože tieto sú spôsobilými dôvodmi pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1\npísm. e) OSP, avšak súd musí mať nad všetky pochybnosti preukázané dodržanie\nsubjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na povolenie obnovy. Uvedená\nsubjektívna lehota na povolenie obnovy začína plynúť odvtedy, ako sa ten, kto obnovu\nnavrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. V danom\nprípade súd musel skúmať podmienku včasnosti podaného návrhu pred uplynutím troch\nmesiacov od toho času, kedy navrhovateľ mohol dôvod obnovy uplatniť. Je nesporné, že\nrozhodnutia Súdneho dvora ES (C-240/98 a C-473/00), o ktoré navrhovateľ oprel svoj\nnávrh na povolenie obnovy konania, boli publikované v Zbierke rozhodnutí ESD ešte\npredtým, ako bol v konaní sp. zn. 15Rob/767/2005 vydaný platobný rozkaz, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť dňom 29.10.2005, a teda navrhovateľ mohol uplatniť uvedené rozhodnutia\nSúdneho dvora ES v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti platobného rozkazu, čiže ešte\nv roku 2005, a preto návrh na povolenie obnovy konania podaný v roku 2011 nemožno\npovažovať za včasný, ak ako dôvod obnovy konania navrhovateľ uvádza citované\nrozhodnutia Súdneho dvora ES, ktoré boli uverejnené v roku 2000 a v roku 2002.\nZ uvedeného dôvodu mal súd za to, že v danom prípade nie je naplnený ani ďalší dôvod\nna povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. e) OSP, keďže rozhodnutia\nSúdneho dvora ES ako dôvod povolenia obnovy konania použil navrhovateľ po uplynutí\nsubjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu, nakoľko tieto dôvody mohol uplatniť\nv lehote 3 mesiacov od právoplatnosti platobného rozkazu, teda od 29.10.2005. Návrh\nna povolenie obnovy konania podaný na tunajšom súde dňa 04.05.2011, teda bol zjavne\npodaný po uplynutí subjektívnej lehoty stanovenej §-om 230 ods. 1 OSP, a keďže navrátenie\nlehoty na obnovu konania nie je prípustné, súd uznesením návrh na obnovu konania\nzamietol, keďže tento je zrejme oneskorený... .“\nLen na zdôraznenie správnosti vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnom\nprávnom posúdení začiatku plynutia premlčacej doby krajský súd uviedol: «že spornou\n\n10\n\notázkou zostáva a pre rozhodovanie a posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je\npotrebné vysvetliť, aký charakter má ust. § 230 ods. 1 OSP z pohľadu výkladu, a teda aj\npredpokladov, za ktorých možno považovať uplatnenie návrhu na povolenie obnovy konania\nza včasné. Ak teda ust. § 230 ods. 1 OSP stanovuje, že „návrh na obnovu konania treba\npodať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel\no dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť“, ide o ustanovenie, o právnu\nnormu, svojím charakterom kogentnú, so svojou hypotézou, ktorá stanovuje ako predpoklad\n„včasnosti“ podaného návrhu na povolenie obnovy konania, resp. stanovujúcu začiatok\nplynutia 3 mesačnej lehoty, v ktorej je potrebné návrh podať. Subjektívna (trojmesačná)\nlehota sa počíta odo dňa vedomosti domáhajúceho sa subjektu (toho, kto navrhuje obnovu)\no existencii dôvodu pre obnovu konania, alebo jeho možnosti uplatniť (už existujúci) dôvod\nobnovy konania. Rozhodnutia Súdneho dvora ES je možné považovať za dôvod\npre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) OSP vtedy, ak právoplatné\nrozhodnutie (v tomto prípade platobný rozkaz) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora\nEurópskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Je však potrebné\npovedať, že vyššie uvedená právna norma určujúca „včasnosť“ podaného návrhu teda\npredpokladá dodržanie subjektívnej lehoty spočívajúcej jednak v subjektívnej vedomosti,\nalebo v subjektívnej možnosti dôvod obnovy uplatniť. Žiaden iný subjekt - účastník konania,\nktorého rozhodnutie sa napáda týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, nie je\noprávnený z dôvodov prospešných pre neho samotného uplatniť na súde návrhom povolenie\nobnovy konania, iba sám navrhovateľ obnovy.»\nV tomto odvolací súd videl subjektívny charakter možnosti uplatniť dôvod obnovy,\na teda «druhú z alternatív, v ktorej vidí uvedená norma limitujúci faktor pre včasnosť\npodania návrhu, resp. za ktorých vyplývajúcich okolností stanovuje začiatok plynutia\nlehoty. Ak teda týmto opravným prostriedkom napádané rozhodnutie (platobný rozkaz)\nnadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2005, navrhovateľ mal subjektívnu možnosť predmetné\nrozhodnutie napadnúť v lehote 3 mesiacov počítaných od právoplatnosti rozhodnutia (teda\nmožnosť súdu uviesť existenciu dôvodu). Nemožno sa stotožniť s tým, že v tomto prípade sa\nuplatňuje prvá alternatíva začiatku plynutia lehoty, a to okamihom vedomosti subjektu\no dôvode obnovy, pretože zo samotnej podstaty tohto mimoriadneho opravného prostriedku\nvyplýva, že je uplatniteľný iba za predpokladu, že napádané rozhodnutie je právoplatné.\n\n11\n\nNejde tu však o situáciu, v ktorej by v lehote 15 dní na podanie odporu proti napádanému\nplatobnému rozkazu neexistoval „dôvod“ obnovy (rozhodnutie Súdneho dvoru), ktorý\nmohol byť uplatniteľný ako dôvod pre odvolanie, teda riadny opravný prostriedok. Práve\nnaopak, tento dôvod obnovy v čase možnosti podať odpor proti platobnému rozkazu\nexistoval a bol známy každému. K uvedenému teda odvolací súd neuzavrel, že rozhodnutie\nsúdneho dvora, ktoré nebolo „uplatnené“ v odvolacom konaní, je a priori neuplatniteľným\nv konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. v obnovenom konaní, avšak\npoukazuje na časovú limitáciu v ust. § 230 ods. 1 OSP, a teda uzatvára, že uvedený dôvod\nobnovy bolo možné použiť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti napádaného rozhodnutia\n(platobného rozkazu).».\nOdvolací súd ďalej poznamenal, že «zákon umožňuje použiť dôvod na obnovu\nspočívajúci v rozsudku Súdneho dvora ES alebo iného orgánu ES (ESĽP) aj po tejto\nobjektívnej (trojročnej) lehote, avšak pri dodržaní subjektívnej trojmesačnej lehoty\npočítanej od okamihu, keď sa navrhovateľ obnovy dozvedel (mohol dozvedieť) o tomto\nrozsudku, čo je spravidla po jeho doručení a oboznámení sa s dôvodmi, nielen s výrokmi.\nNavrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP). Napokon,\nak právny poriadok Slovenskej republiky, a tiež právny poriadok spoločenstva vyznáva\na uplatňuje zásadu právnej istoty v súdom nastolených právnych vzťahoch, nemôže výklad\ninštitútu obnovy konania smerovať k „nekonečne“ uplatniteľnému dôvodu pre obnovu\nkonania tak, ako to vyplýva z výkladu navrhovateľa, pretože si ani nemožno dosť dobre\npredstaviť „zhodnovernenie“ tvrdenia domáhajúceho sa účastníka o jeho vedomosti o\ntomto spornom dôvode, ad absurdum, aj po 40 rokoch od právoplatného rozhodnutia, ktoré\nmá byť napádané.».\n17. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným\nspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor\nokresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu\nz 25. novembra 2011 ako vecne správne potvrdil. Krajský súd svoj právny názor\npotvrdzujúci správnosť záveru okresného súdu o uplynutí lehoty na podanie návrhu\nna obnovu konania oprel okrem iného aj o tú skutočnosť, že keďže rozsudky Súdneho\ndvora, o ktoré sťažovateľ oprel svoj návrh na obnovu konania (právoplatne skončeného\n\n12\n\n29. októbra 2005), boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (ďalej aj „úradný\nvestník“) v roku 2000 a 2002 (teda ešte pred nadobudnutím právoplatnosti platobného\nrozkazu), mohol ich preto ako dôvod obnovy konania uplatniť v lehote 3 mesiacov odo dňa\nprávoplatnosti platobného rozkazu.\n18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie\nv znení neskorších predpisov dňom uverejnenia rozhodnutí Súdneho dvora a súdu prvého\nstupňa v úradnom vestníku sa tieto stali známymi každému, koho sa týkajú, a teda je tým\nformulovaná domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho\nspoločenstva a Európskej únie ako nevyvrátiteľná. V zmysle takého znenia uvedeného\nustanovenia potom súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa\no judikáte Súdneho dvora dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to organizácia\nna ochranu spotrebiteľa oznámila až teraz. Takýto výklad by potom umožňoval bezhraničné\npredlžovanie lehoty na podanie obnovy konania.\n19. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že ak bol\nplatobný rozkaz vydaný v čase, keď boli rozhodnutia Súdneho dvora, na ktoré odkazuje\nsťažovateľ vo svojom návrhu na obnovu konania, zverejnené v úradnom vestníku, ako aj\nv Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora (pričom tieto sú pre Slovenskú republiku\nprávne záväzné už od 1. mája 2004, keď sa Slovenská republika stala členským štátom\nEurópskej únie), mohol sťažovateľ objektívne túto skutočnosť namietať už v odpore,\npretože o nich mohol objektívne vedieť nielen od preukázateľného dátumu zverejnenia\nrozhodnutí Súdneho dvora v úradnom vestníku, v ktorom je každé rozhodnutie publikované,\npríp. uplynutím dvadsiateho dňa od jeho zverejnenia, keď sa takéto rozhodnutie stáva\nzáväzným pre každú fyzickú, ako aj právnickú osobu, ale najmä z dôvodu ich právnej\nzáväznosti, pre Slovenskú republiku, ktorá už v tom čase bola členským štátom Európskej\núnie, a preto stanovil začiatok plynutia subjektívnej 3˗mesačnej lehoty na podanie takéhoto\nnávrhu v sťažovateľovej veci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu.\n20. Ústavný súd právny záver krajského súdu v otázke začiatku plynutia lehoty\nna podanie obnovy konania v prípade sťažovateľa preto nepovažuje za svojvoľný,\n\n13\n\nresp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru\nústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom uznesení\nnie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel\naplikovaných právnych noriem.\n21. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zásadný vplyv na posudzovanie\nnávrhu na obnovu konania uplatneného podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“) má aj rozsudok Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006\nvo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol, že\núniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné\nrozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho\nspoločenstva, Súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zabezpečila stabilita práva\na právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli\nnapadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvor\nzdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil\npovinnosť prelomiť túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá\nnepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania\nnemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím\nSúdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania\nlen vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne,\nhoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom\nkonaní dosah. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadnej\nnesprávnosti procesnej povahy. Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu\nprijateľnosťou dohodnutej zmluvnej podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou\nzaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť o rozpor s európskou judikatúrou. Takýto\nnedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy konania, pretože návrhom\nna obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom\nposúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Toto rozhodnutie vydal Súdny dvor\ndávno potom, čo 5. apríla 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách.\n\n14\n\n22. Taktiež ústavný súd poukazuje na to, že v roku 2005, kedy bol vydaný platobný\nrozkaz okresného súdu, ešte nebolo povinnosťou všeobecného súdu prihliadať ex offo\nna neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré boli obsahom zmluvy tak, ako to sťažovateľ\ntvrdil. Povinnosť súdov prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky bola zavedená až\nzákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\ns účinnosťou od 15. októbra 2008, ktorým sa novelizoval § 172 OSP, keď bol do tohto\nustanovenia doplnený odsek 9, podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej\nsumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz,\nak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Ak neboli splnené zákonné podmienky\nna vydanie platobného rozkazu a napriek tomu súd platobný rozkaz vydal, tento postup súdu\nby spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo\nmožné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, čo žalobca nevyužil.\n23. Vo vzťahu k nepredloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru „smerom\nk účinkom zverejnenia a záverov Súdneho dvora EÚ uvádzaných v Úradnom vestníku EÚ“\na tým aj k vzniku porušenia jeho práva na zákonného sudcu ústavný súd musí pripomenúť,\nže účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil\nkonanie [§ 109 ods. 1 písm. c) OSP] a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.\nTakýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti\nuzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia\nprejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo. Sťažovateľ však takýto postup nevyužil.\n24. Aj podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 108/2012 z 26. júla 2012\n(R 61/2013) ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie\nlen vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej\notázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci\npre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu\núčastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie\nrozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej\nveci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený\n\n15\n\nobsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť\njednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu\nkomunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd\nv priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie\na rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle\n§ 237 písm. f) ani g) OSP (R 61/2013).\n25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu\nsvojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru\nkrajského súdu, možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by\nmohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol\nsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu\ntakéto nedostatky nevykazuje.\n26. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením\nústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že\nrozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby\npostup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\nV opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,\na tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n\n16\n\n27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n28. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.\n48 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým postupom\na uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie ako také, ktoré smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný a nezaoberal sa jeho\nvecnou správnosťou.\n29. Najvyšší súd po preskúmaní obsahu spisu dospel v napadnutom uznesení\nk záveru, že «námietka odporcu o nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého uznesenia\nnie je dôvodná. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016\na ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie\n\nrozhodnutia\n\nneobsahuje\n\nzásadné\n\nvysvetlenie\n\ndôvodov\n\npodstatných\n\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd, stotožňujúc sa\nv preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, nezistil, že by\nv danej veci išlo o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.; odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie.\nZo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa zamietol návrh na obnovu konania preto,\nlebo odporcov návrh na obnovu považoval za oneskorene podaný; uvedený dôvod obnovy\nbolo možné použiť v lehote troch mesiacov od právoplatnosti napádaného rozhodnutia\n(platobného rozkazu). Rovnako ako súd prvého stupňa i odvolací súd dospel k záveru, že\nodporca podal návrh na obnovu konania oneskorene. Uzavrel, že rozhodnutie súdneho\n17\n\ndvora, ktoré nebolo „uplatnené“ v odvolacom konaní, nie je a priori neuplatniteľným\nv konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. v obnovenom konaní avšak\ns poukazom na časovú limitáciu v ustanovení § 230 ods. 1 O. s. p. uvedený dôvod obnovy\nbolo možné použiť v lehote troch mesiacov od právoplatnosti napádaného rozhodnutia\n(platobného rozkazu). Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd sa dostatočným spôsobom\nvysporiadali so skutkovým stavom a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom riadne\nodôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na stranu 7 až 9 odôvodnenia\nrozhodnutia, na ktorých jasným a vyčerpávajúcim spôsobom objasnil na základe akých\nskutočnosti dospel k prijatému záveru. Skutkové a právne závery nižších súdov nie sú\nv danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd sa\npri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení\na nepoprel ich účel a význam... .\nZ obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietanú procesnú vadu v zmysle\n§ 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje aj z toho, že prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu\nvyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo súdy neakceptovali jeho argumentáciu týkajúcu sa\nvčasnosti podania návrhu na povolenie obnovy. Dovolací súd k uvedenému uvádza, že\npredmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov\nsudov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 O. s. p. súdmi. Posúdenie, či dovolateľom\nuvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z dôvodov obnovy konania, je v konaní\no obnovu konania právnym posúdením veci (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nuverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslom R 54/2012). Ustanovenie\n§ 237 písm. f/ O. s. p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti\nlen so znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho\nsúdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom\nrozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma možnosť\nuplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe\npod č. 1/2003).\n\n18\n\nZ obsahu dovolania tiež vyplýva, že odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237\npísm. f/ O. s. p. dáva do súvisu s porušením jeho procesných práv na vykonanie\nnavrhovaných dôkazov, teda namieta nesprávnosti v procese dokazovania.\nObčiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd\nnie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať\nvšetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,\nktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120\nods. 1 druhú vetu O. s. p.), nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky už\nv uznesení z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/92 (R 37/1993) vysvetlil, že prípadné\nnevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení\n(vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle\n§ 237 O. s. p.: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd\nodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Z uznesenia z 27. novembra 1997 sp. zn.\nObdo V 56/98 (R 125/1999) vyplýva, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy\nnavrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, dovolanie\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo\nnemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia\nprocesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu\nsúdu z nich vylúčení.\nNevykonaním odporcom navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jeho\nmožnosti konať pred súdom.\nTvrdenie odporcu o neúplnosti vykonaného dokazovania je vo svojej podstate\ntvrdením, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci; dovolateľ tak v skutočnosti uplatňuje dovolací dôvod podľa § 241\nods. 2 písm. b/ O. s. p. Ide tu síce o relevantný dovolací dôvod, ale v tom zmysle, že nim\nmožno odôvodniť dovolanie, ktoré je procesné prípustné, tento dôvod sám osebe ale\nprípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania uvedenej v § 237 O. s. p.).\nI keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu\nneposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť\n\n19\n\nnapadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.\n(viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 83/2010 a 2 Cdo 29/2011).\n... Dovolateľ napokon v danej veci namietal aj nesprávne právne posúdenie veci\nnižšími súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri\nktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd\nnepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom,\nsamo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle\n§ 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa\no nesprávnom právnom posúdení boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu\nneposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého\nrozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.\n(viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov\nSR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012). Z tohto dôvodu sa dovolací súd námietkou\nnesprávneho právneho posúdenia veci nezaoberal.».\nNa záver napadnutého uznesenia najvyšší súd poznamenal, že „nižšie súdy vo svojich\nrozhodnutia týkajúcich sa návrhu odporcu na obnovu konania mylne (chybne) označovali\npostavenia účastníkov (odporcu ako navrhovateľa a navrhovateľa ako odporcu), zjavne\nz dôvodu, že odporca podal návrh na obnovu konania, neuvedomujúc si, že návrh\nna obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok nemodifikuje (nemení) procesné\npostavenie účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom konaní. Na uvedené správne\noznačovanie postavenia účastníkov poukazovala súdna prax i v minulosti, napr. plénum\nbývalého Najvyššieho súdu upozornilo pod číslom V/1968 Zbierky súdnych rozhodnutí\na stanovísk, str. 49, že v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania je treba označovať\núčastníkov konania podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, avšak\ns uvedením, kto z nich podal návrh na obnovu konania... samotné takéto chybné označenie\nnič nemení na obsahovej vecnej správnosti rozhodnutí nižších súdov, z ktorých je inak\n\n20\n\ndostatočne zrejmá identifikácia účastníkov a k ním vymedzených práv a povinností: ide tu\nteda iba o formálny (hoci nežiaduci) nedostatok.“.\n30. Pretože prípustnosť dovolania v danom prípade nebolo možné vyvodiť z § 239\nOSP a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by preskúmané konanie bolo postihnuté\nniektorou z vád uvedenou v § 237 OSP, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podľa § 243b\nods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Radiac sa právnou\núpravou dovolacieho konania nezaoberal sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého\nuznesenia krajského súdu.\n31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,\naby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n32. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia\nzákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom\nnemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné\npravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade\nso zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\n33. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých\ndôvodov považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a tieto dôvody uvedené najvyšším\nsúdom považuje ústavný súd za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.\n34. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej\nsťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je\nnesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti\n\n21\n\ndovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného\nsúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\ntohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia\nsťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n35. Preto ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolania sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,\nktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nby popieral ich účel a zmysel. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením práv sťažovateľa a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho\nsúdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, jeho sťažnosť v tejto jej časti odmietol\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n36. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu,\nkeď v odôvodnení sťažnosti vyjadruje presvedčenie o manipulácii „s vecou na dovolacom\nsúde“ keďže je toho názoru, že „vo veci rozhodol iný senát alebo senát v úplne odlišnom\nzložení ako bol senát, ktorý vec viac ako 4 roky prejednával“, podrobne cituje z nálezu\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 (ktorým ústavný súd vyslovil\nporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím\nnajvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, pozn.) a žiada preskúmať všetky\n„opatrenia vedenia dovolacieho súdu“, avšak ničím konkrétnym neodôvodnil namietané\nporušenie toho práva a nepreukázal tak existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým\npostupom rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 147/2007 z 25. januára 2008\na namietaným porušením označených práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť\nzáver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.\n37. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.\nJe základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého\nvyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania\n22\n\nskutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty\na právne posúdenie predloženého sporu (napr. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 738/2013).\n38. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných\nnámietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení\njeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom,\npríp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej\nsprávy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok\njeho podanie neobsahuje.\n39. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom\nna záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,\nktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.\n40. Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje v časti namietaného\npráva na zákonného sudcu kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú\nzákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n41. Z tohto dôvodu túto časť sťažnosti sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu\nnajvyššieho súdu v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako\naj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.\n42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch\nsťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obnova konania-v občianskom súdnom konaní", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:038fbab4-0f3e-446d-9749-992355fdedb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1"}, {"guid": "ussr:d49d626e-8e02-41aa-8491-0c5178af111c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 738/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 738/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d49d626e-8e02-41aa-8491-0c5178af111c"}, {"guid": "ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 212/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-18", "citacie_n": 176, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6"}, {"guid": "ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "7ff69a3c-6283-4a8d-94a1-dbf94d5bbfe4:30a4aa2a-ff3c-44ea-92d8-e37e1e5140eb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8111211908.1", "spisova_znacka": "5Co/12/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/12/2012 z 29. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-08-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8111211908.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e073126e-913a-4e0a-a4a4-67b02db76a8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.190.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 190/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.190.2018.1"}, {"guid": "f1cf767b-d9b1-48f7-8c2d-39e0b8ea6c44:87a4d57c-92f3-4137-a2fe-77993b57cafb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7223200553.1", "spisova_znacka": "3Obdo/45/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/45/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7223200553.1"}, {"guid": "937f8de6-2f2e-4c86-a0b7-04ce90d0cb8e:69000289-d8fb-4420-8130-330b4fc8f9db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7223200555.1", "spisova_znacka": "3Obdo/48/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/48/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7223200555.1"}, {"guid": "39501b9f-4888-4fe6-9778-c2764eac6de1:79332a1d-3b0d-469e-92e8-11c0c6e9477c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7223200556.1", "spisova_znacka": "2Obdo/19/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/19/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7223200556.1"}, {"guid": "c7af7002-d60c-4907-a413-85ee0a9f4ffb:7cf6e25f-d93d-45d0-aacd-9af8772c6714", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1617207613.2", "spisova_znacka": "3Cdo/103/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/103/2025 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1617207613.2"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:0a3ec6ea-c8e6-4fbe-b927-1b0f296c3f14", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:f71d4189-55cd-4f4f-ace8-e9f3b904495b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:b2351514-2259-4d93-84ae-cf097fa1b51b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:9d99977b-70bc-409d-9bd1-2444f0fc91e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:ed77d4e6-6896-4ec4-a768-732791e497a1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:9c8e4ee9-bcbb-4028-883b-93a20f68a7d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:97256a07-bcfc-4c4c-8554-5ad0a2495dc9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:6660c08f-e5ef-4ad3-ad88-2737cde65e89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:18374dc0-791f-4277-b7f9-79be8b15124c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "9183a812-9ed2-4fd5-894c-6b43084157cb:130aac6c-11d0-4715-aa39-49c865e99335", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1", "spisova_znacka": "1Cdo/172/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/172/2018 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8614205069.1"}, {"guid": "18afafe2-6152-4a58-a857-892e5036c123:c5bd5d7d-2637-4955-825d-4acbeebd33d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7214206568.1", "spisova_znacka": "4Obdo/15/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/15/2020 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7214206568.1"}, {"guid": "18afafe2-6152-4a58-a857-892e5036c123:42917a26-6512-47a8-a4f4-f7a5d940acbe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7214206568.1", "spisova_znacka": "4Obdo/15/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/15/2020 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7214206568.1"}, {"guid": "923a78f6-652e-475c-8dab-11c54fcc1e1f:19538c25-1466-4ee5-9b4d-8185a27c459d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5114227325.1", "spisova_znacka": "2Cdo/148/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/148/2017 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5114227325.1"}, {"guid": "54ec0cc2-4996-44fd-b49f-b4c9495b65b8:5ea09f72-f5bd-47c4-8d7e-a1ee905a9379", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6924202996.1", "spisova_znacka": "11Co/53/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/53/2025 z 28. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6924202996.1"}, {"guid": "c365447b-43dd-4157-bdb9-e2ec294e8eed:a148570e-0fe8-40b5-aecd-913a5b53d9e4", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8519200193.4", "spisova_znacka": "1Co/15/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/15/2026 z 19. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-05-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8519200193.4"}, {"guid": "98b8a1a4-f489-49e4-b857-f1d6a07a4411:abb45a52-5573-4dcd-8388-997354d34861", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2225202429.1", "spisova_znacka": "21Co/140/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Co/140/2025 z 27. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2225202429.1"}, {"guid": "5e9006d3-d180-436a-980c-8e1eee67a7a7:3be6f4ec-21b1-4846-b44a-78197c6f94d0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2324200058.2", "spisova_znacka": "28Co/59/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/59/2025 z 24. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2324200058.2"}, {"guid": "ca82eb83-78b5-41cd-b364-38ae967d7b9f:843e03ef-8290-45d5-b72b-69de6777ec83", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1219200212.2", "spisova_znacka": "4Cob/23/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/23/2024 z 29. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1219200212.2"}, {"guid": "4d53b1a0-ed97-46ed-8178-fe87758d0912:69bdaaae-def5-4038-b0bc-c92df147a149", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2324200736.2", "spisova_znacka": "28CoCsp/24/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28CoCsp/24/2025 z 18. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2324200736.2"}, {"guid": "bc9fd23a-0a9c-41c8-a096-c0aaacd4f5d8:ffbc040f-c673-48c3-9038-dd9daa6fc602", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2121204186.3", "spisova_znacka": "26CoCsp/22/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoCsp/22/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2121204186.3"}, {"guid": "a6c93734-f52d-4a93-9c84-c05a56156ab1:29a18726-8343-415d-9fc5-0355f26b526e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7223200555.1", "spisova_znacka": "3Cob/10/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/10/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7223200555.1"}, {"guid": "79e1cd55-6d92-4fd4-a563-cd58d5a342ee:fe868297-ba01-4d35-8493-dbda8f26b6f5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7223200553.1", "spisova_znacka": "3Cob/11/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/11/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7223200553.1"}, {"guid": "228aa1b9-188a-4443-bb45-9922aa27d1fe:859cdc77-4f6b-4d95-afbd-872bebb4b214", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8422200545.1", "spisova_znacka": "11CoCsp/16/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11CoCsp/16/2024 z 28. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8422200545.1"}, {"guid": "94207d6c-390b-416f-b809-30d135948237:3fc372df-7bea-4e46-8ae9-89dabc8bfd44", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223200557.1", "spisova_znacka": "2Cob/97/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/97/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223200557.1"}, {"guid": "25a86d49-d806-4be3-bb4f-961c70acebdb:18979cbb-ea1e-4ada-a9ac-5ae572ead832", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223200558.1", "spisova_znacka": "2Cob/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/8/2024 z 30. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223200558.1"}]}