{"guid": "ussr:7a4e140a-3ae3-49ed-a84b-58fa164364b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.315.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 315/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 315/2017 z 3. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2017, sp. zn. III. ÚS 315/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.315.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-05-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7a4e140a-3ae3-49ed-a84b-58fa164364b5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.315.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.315.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.315.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 315/2017-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti\n, a spoločnosti\n\n,\n,\n\n, Seycheles, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mandzák\na spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Michal Mandzák,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 5/2015\nz 30. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\n, a spoločnosti\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n16. februára 2017\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\nspoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ 1“), a spoločnosti\n\n,\n\n, Seycheles (ďalej\n\nlen „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného\npráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 5/2015\nz 30. novembra 2016, ktorou žiadajú vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa 1/\na sťažovateľa 2/\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 20 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 ObdoV 5/2015 zo dňa\n30. 11. 2016 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nspis. zn. 1 ObdoV 5/2015 zo dňa 30. 11. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi 1/\na sťažovateľovi 2/\n\ndo 15 dní\n\nod doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska\nkancelária Mandzák a spol. s. r. o.“\n\n2\n\n2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ 1\nbol ako žalobca účastníkom konania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 7 Cbi 238/06-251, v ktorom sa domáhal proti obchodnej spoločnosti\n,\na\n\n(ďalej len „žalovaný v 1. rade“),\n,\n\núpadcu\n\n, správcovi konkurznej podstaty\n, v konkurze,\n\n(ďalej len „žalovaný\n\nv 2. rade“), zaplatenia spoločne a nerozdielne 281 854 351 Sk (9 355 850,46 €)\ns príslušenstvom, a to z titulu náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku podľa ustanovení\n§ 420 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Občiansky zákonník“). Pôvodný žalovaný v 2. rade\npredchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu\n\n,\nv konkurze\n\n(ďalej len „úpadca“), uzatvoril so sťažovateľom 1 ako víťazom II. kola predaja hnuteľného\na nehnuteľného majetku úpadcu 16. júla 2000 kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho\nzákonníka s kúpnou cenou 70 mil. Sk. Sťažovateľ 1 následne 17. júla 2000 uzatvoril\nso spoločnosťou\n\n, so sídlom\n\n, zmluvu o budúcej kúpnej zmluve,\n\nktorou sa strany zaviazali uzavrieť najneskôr do 31. marca 2001 kúpnu zmluvu na prevod\nvlastníckeho práva k tomuto nehnuteľnému a hnuteľnému majetku za dohodnutú kúpnu\ncenu 370 mil. Sk. V dodatku k tejto zmluve z 11. augusta 2000 sa jej účastníci dohodli, že\nak sťažovateľ 1 nadobudne ďalšie špecifikované nehnuteľnosti z konkurznej podstaty\núpadcu, budú aj tieto tvoriť predmet budúcej kúpnej zmluvy s navýšením kúpnej ceny\no 20 mil. Sk. Právny predchodca žalovaného v 1. rade (Ústredné daňové riaditeľstvo\nSlovenskej republiky) podal však 12. januára 2001 žalobu o určenie, že výberové konanie\nna predaj majetku úpadcu a kúpne zmluvy uzavreté medzi správcom konkurznej podstaty\nako predávajúcim a sťažovateľom 1 ako kupujúcim sú neplatné, pretože v kúpnej zmluve\nbol ako predávajúci uvedený úpadca v zastúpení správcu konkurznej podstaty, hoci\noprávnenie nakladať s majetkom podstaty patrilo v zmysle § 14 ods. 1 písm. a)\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o konkurze a vyrovnaní“) správcovi, ktorý mal preto byť označený ako predávajúci.\nNásledne\n\nprávny predchodca\n\nžalovaného v 1. rade\n\npostúpil svoju pohľadávku\n\ns príslušenstvom a všetkými právami voči úpadcovi žalovanému v 1. rade. Krajský súd\nrozsudkom č. k. 54 Cb 21/01-116 zo 16. decembra 2003 žalobu zamietol pre nepreukázanie\n\n3\n\nnaliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, avšak najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 1 Obo 97/2004 z 9. septembra 2005 tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie s tým, aby sa zaoberal meritom veci. Následne v tomto konaní\nsťažovateľ 1 a žalovaný v 1. rade uzavreli 28. septembra 2006 dohodu o urovnaní,\nv dôsledku ktorej žalovaný v 1. rade vzal 4. októbra 2006 žalobu v celom rozsahu späť.\nSťažovateľ 1 odôvodnil svoj nárok na náhradu škody tým, že podaním žaloby o určenie\nneplatnosti kúpnych zmlúv došlo k porušeniu § 3 Občianskeho zákonníka, išlo o šikanózne\nuplatňovanie práva žalovaným v 1. rade s úmyslom zlepšiť si postavenie konkurzného\nveriteľa. Žalovaný v 2. rade porušil povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka\nnesprávnym označením predávajúceho v kúpnych zmluvách. Hoci sťažovateľ 1 v dôsledku\npodanej žaloby o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvoril s budúcim kupujúcim\n, dodatok č. 2 k zmluve o budúcej zmluve, ktorým zmenili termín uzavretia\nkúpnej zmluvy na 31. marec 2003 za predpokladu právoplatného skončenia sporu\nzamietnutím žaloby, keďže konanie nebolo k uvedenému dátumu skončené, záväzok\nbudúceho kupujúceho zanikol, čím sťažovateľ 1 stratil možnosť predať predmetný majetok\nza kúpnu cenu 370 mil. Sk. Sťažovateľ 1 v snahe zmenšiť rozsah škody predal tento\nmajetok iným spoločnostiam za celkovú kúpnu cenu 88 145 649 Sk, čím dosiahol zisk\no 281 854 351 Sk nižší, než by dosiahol pri uzavretí kúpnej zmluvy so spoločnosťou\n\n3. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cbi 238/06-251 zo 4. júna 2007 žalobe\nsťažovateľa 1\n\nvyhovel\n\na\n\nzaviazal\n\nžalovaných\n\nspoločne\n\na\n\nnerozdielne\n\nzaplatiť\n\nsťažovateľovi 1 pohľadávku proti podstate 281 854 351 Sk s 9,5 % úrokom z omeškania\np. a. od 29. januára 2007 do zaplatenia (v zostávajúcej časti úroku z omeškania žalobu\nzamietol) a priznal mu i náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil\nustanoveniami § 420 ods. 1, § 438 ods. 1, § 422 ods. 1 a 2 a § 415 Občianskeho zákonníka\ns tým, že naplnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu, ktorá\nvznikla sťažovateľovi 1, videl v tom, že právny predchodca žalovaného v 1. rade podal\n12. januára 2001 na krajský súd žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu – speňaženia\nvecí patriacich do konkurznej podstaty mimo dražby a o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv\nbez toho, aby relevantným spôsobom preukázal naliehavý právny záujem na podanie takejto\n\n4\n\nžaloby. Podaním takéhoto návrhu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa 1,\nv dôsledku čoho sa sťažovateľ 1 dostal do právnej neistoty, keď jeho možnosť disponovať\nso svojím majetkom bola oslabená, a tým mu v konečnom dôsledku vznikla ujma v podobe\nušlého zisku z nerealizovaného obchodu. Za protiprávne konanie žalovaného v 1. rade\npovažoval krajský súd i jeho nečinnosť, keď nezvolil možnosť ukončiť súdne konanie\nvedené proti sťažovateľovi 1 späťvzatím žaloby skôr než 4. októbra 2006 (stav právnej\nneistoty sťažovateľa 1 trval 5 rokov). Krajský súd mal tiež za preukázané, že sťažovateľ 1\nby v prípade realizácie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo 17. júla 2000 v znení dodatkov\ndosiahol zisk 300 mil. Sk. Žalovaný v 2. rade, resp. jeho právny predchodca, porušil právnu\npovinnosť tým, že v zmluvách o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku bol ako\npredávajúci uvedený úpadca [správca nepostupoval v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) zákona\no konkurze a vyrovnaní], čo spôsobilo, že vznikla možnosť dvojakého výkladu a dôvod\nna podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti týchto zmlúv. Pretože uplatnená pohľadávka\nna náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu, krajský súd zastával\nnázor, že ide o pohľadávku proti podstate podľa § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní.\n4. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Obo 169/2007-380 zo 6. novembra 2008 rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa 1 zaviazal zaplatiť žalovanému\nv 1. rade trovy konania vo výške 6 219 202,70 Sk a žalovanému v 2. rade trovy konania\nvo výške 1 mil. Sk. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané uplatnenie\npohľadávky sťažovateľom 1 ako pohľadávky proti podstate voči správcovi konkurznej\npodstaty úpadcu (v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.\n1 K 299/1998) podľa § 31 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní. Žaloba sťažovateľa 1 bola\nžalobou, ktorá nemôže smerovať voči konkurznému veriteľovi (žalovanému v 1. rade),\npretože tento nedisponuje konkurznou podstatou, resp. výťažkom z predaja konkurznej\npodstaty. Pohľadávky proti podstate je možné uspokojiť len z konkurznej podstaty, a preto\nzaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie pohľadávky proti podstate je právne nemožné.\nNajvyšší súd poukázal i na dohodu o urovnaní z 28. septembra 2006 medzi žalovaným\nv 1. rade a sťažovateľom 1, podľa bodov 2 a 4, ktorej účastníci vyhlásili, že po splnení\ndohody budú ich akékoľvek vzájomné právne a finančné nároky urovnané a nebudú ďalej\nuplatňovať žiadne iné nároky. Napriek tejto dohode o urovnaní podal sťažovateľ 1 žalobu aj\n\n5\n\nproti žalovanému v 1. rade. Za nesprávny považoval najvyšší súd tiež záver krajského súdu,\npodľa ktorého v určovacom konaní išlo o bránenie práva, ktoré bolo zrejme bezúspešné,\na v celom konaní žalovaný v 1. rade nepreukázal žiadny relevantný právny záujem, pretože\nrozsudok krajského súdu v tejto veci, ktorým bola žaloba z tohto dôvodu zamietnutá, bol\nzrušený v odvolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 97/2004\nz 9. septembra 2005. Tento záver krajského súdu považoval najvyšší súd za rozporný\ni s čl. 46 ústavy, v zmysle ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Preto, ak sa žalovaný v 1. rade\nv postavení žalobcu v konaní na krajskom súde sp. zn. 54 Cbi 21/2001 domáhal práva\nna súde, realizoval tak základné právo zaručené mu ústavou a realizáciu práva zaručujúceho\nústavou nemožno hodnotiť ako „zrejme bezúspešné“ a následné vyhodnotenie podania\nžaloby a nevzatie žaloby späť ako konanie nezabraňujúce, resp. neobmedzujúce vznik rizika\nškody. Za nepreukázané mal najvyšší súd tiež tvrdenie sťažovateľa 1 o tom, že v dôsledku\nuvedeného súdneho konania bol obmedzený v nakladaní s majetkom, pretože ako vlastník\nnehnuteľnosti mohol s ňou voľne nakladať, čo i urobil, keď nehnuteľnosti kúpnou zmluvou\nzo 6. decembra 2002 predal kupujúcemu\n\n, Bratislava,\n\na 16. apríla 2004 predal nehnuteľnosti spoločnosti\n\n, a to napriek konaniu\n\no určenie neplatnosti výberového konania. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia\nuviedol i to, že zo strany sťažovateľa 1 došlo pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej\nzmluve k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je jednou z náležitostí vyžadovaných pre platnosť\ntakéhoto úkonu.\n5. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 1 dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že\nrozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ 1 argumentoval, že\npohľadávku proti podstate riadne uplatnil listom z 28. decembra 2006 u správcu konkurznej\npodstaty, pričom spolu s výzvou na zaplatenie pohľadávky ako pohľadávky proti podstate\nz titulu náhrady škody zaslal žalovanému v 2. rade aj žalobu, ktorú potom podal na krajský\nsúd. Skutočnosť, že išlo o pohľadávku proti podstate, ktorú správca neuznal, t. j. nezaplatil\nv priebehu konkurzu, nebola v konaní dosiaľ sporná. Dôkazom o uplatnení pohľadávky\nu správcu je i samotná žaloba, ktorá bola správcovi doručená. V tejto súvislosti poukázal\nna rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/188/2006, v ktorom bol vyslovený právny\n\n6\n\nnázor, že veritelia môžu podať žalobu proti správcovi kedykoľvek počas konkurzu, ak počas\nneho nebola pohľadávka proti podstate správcom zaplatená, hoci bola u správcu uplatnená.\nSťažovateľ 1 tiež nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že zaviazať žalovaného v 1. rade\npre pohľadávku proti podstate nie je právne možné, pretože pojem pohľadávka proti\npodstate je termínom používaným v režime konkurzného konania na označenie poradia\nuspokojovania pohľadávok počas konkurzu, teda nevyjadruje ani právny titul pohľadávky,\nani spôsob jej uspokojenia. Právnym dôvodom pohľadávky je zodpovednostný právny\nvzťah, ktorý vznikol z porušenia povinností na strane žalovaných, ktorí zodpovedajú\nza škodu spoločne a nerozdielne, pričom voči žalovanému 2 platí osobitné poradie\npohľadávky. Odopretie možnosti zažalovať oboch žalovaných ako solidárne zodpovedných\nna to isté plnenie len z dôvodu, že jeden zo žalovaných podlieha konkurzu, by podľa\ndovolateľa viedlo k odopretiu spravodlivosti. V súvislosti s dohodou o urovnaní dovolateľ\nuviedol, že predmetom urovnania boli sporné práva, ktoré boli predmetom sporu\nsp. zn. 51 Cbi 21/2001, t. j. určenia neplatnosti právnych úkonov, pričom účastníci dohody\no urovnaní sa výslovne vzdali nárokov na náhradu trov predmetného súdneho konania,\nt. j. urovnané boli právne vzťahy z uvedených kúpnych zmlúv. S poukazom na § 587\nObčianskeho zákonníka a tiež na skutočnosť, že predmetom uplatnenej žaloby je nárok\nna náhradu škody na základe zodpovednostného vzťahu, ktorý nevznikol z právneho vzťahu\nupravovaného dohodou o urovnaní, sťažovateľ 1 tvrdil, že urovnanie sa na jeho nárok\nnevzťahuje. K podaniu žaloby žalovaným v 1. rade uviedol, že nejde o právo absolútne\na pokiaľ je vykonávané s cieľom získať pre seba výhodu, nadobúda charakter nemorálneho\na zákonom reprobovaného konania, v dôsledku ktorého došlo k škode. Sťažovateľ 1\nnesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu, že v nakladaní s jeho majetkom nebol\nobmedzený, pretože skutočnosť, že tretia osoba spochybňuje vlastnícke právo vlastníka\nv súdnom konaní, je relevantným dôvodom, pre ktorý, ak nie de iure, tak de facto, je\nnakladanie s predmetom vlastníckeho práva obmedzené. Nejde totiž o to, či sťažovateľ 1\nmohol predať nehnuteľnosti komukoľvek a za akúkoľvek cenu, resp. či ich predal, ale o to,\nže ich nemohol predať konkrétnemu záujemcovi za konkrétnu cenu z dôvodu právnej vady.\nVo vzťahu k žalovanému v 2. rade sťažovateľ 1 vytýkal správcovi porušenie prevenčnej\npovinnosti predchádzať škodám pri výkone jeho funkcie; táto zložka skutkovej podstaty\nzodpovednosti za škodu bola naplnená, keď povinnosť na náhradu škody ako následok\n\n7\n\nporušenia povinnosti môže vzniknúť nielen z uzavretej zmluvy, ale aj zo zákona pri\nuzatváraní zmlúv. Práve nesprávne označenie predávajúceho pri speňažovaní majetku\núpadcu bolo dôvodom na napadnutie platnosti týchto kúpnych zmlúv. Dovolanie proti\nrozsudku odvolacieho súdu, avšak iba proti výroku o trovách konania, podal i žalovaný\nv 1. rade.\n6. O dovolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV 26/2009\nz 24. novembra 2011 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Poukázal na to, že v zmysle § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“) dovolací súd nie je viazaný dovolacím dôvodom prípustného dovolania, pokiaľ ide\no iné vady, než sú uvedené v § 237 OSP. Inou vadou konania, ktorá má za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, je skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní\nvychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval\npodľa § 213 ods. 3 a 4 OSP, a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia\nsúd prvého stupňa alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov. Krajský súd totiž\nvychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný sa nečinnosťou v konaní vedenom o určenie\nneplatnosti kúpnych zmlúv bez relevantného osvedčenia naliehavého právneho záujmu\ndopustil protiprávneho konania, čím zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa 1 a spôsobil\nmu škodu vo forme nezrealizovaného obchodu. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade\nvychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodný správca konkurznej podstaty v zmluvách\no predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku uviedol za predávajúceho úpadcu, čím\nvznikla možnosť a dôvod pre podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti uvedených zmlúv.\nPretože pohľadávka na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu,\nsúd prvého stupňa následne vyvodil, že ide o pohľadávku proti podstate, za vznik ktorej\nzodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Odvolací súd dospel k opačnému záveru\na vychádzal zo skutkového zistenia, že sťažovateľ 1 pohľadávku proti podstate u správcu\nkonkurznej podstaty neuplatnil, ďalej zo skutočnosti, že žalovaný v 1. rade ako konkurzný\nveriteľ vo vzťahu k pohľadávke proti podstate nedisponuje konkurznou podstatou,\nv dôsledku čoho je jeho plnenie nemožné, ako i zo skutočnosti, že vzájomné vzťahy\nsťažovateľa 1 a žalovaného v 1. rade boli vysporiadané dohodou o urovnaní. Odvolací súd\nvychádzal tiež zo skutkového zistenia, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa\n\n8\n\nodvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neosvedčil\nnaliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako i skutočnosti, že právny predchodca\nžalobcu podaním spornej žaloby, od ktorej súd prvého stupňa vyvodil protiprávne konanie\nžalovaného, realizoval len základné právo zaručené mu ústavou. Nestotožnil sa tiež\nso zistením súdu prvého stupňa, že sťažovateľ 1 bol vo svojom vlastníckom práve\nobmedzený. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že zo strany žalobcu pri uzatváraní zmluvy\no budúcej kúpnej zmluvy došlo k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je náležitosťou platnosti\nprávneho úkonu, z uvedených skutočností vyvodil, že žalobca nepreukázal predpoklady\nnáhrady škody, a to bez toho, aby dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia,\nzopakoval, resp. dokazovanie doplnil. Pretože konanie odvolacieho súdu bolo tak postihnuté\ninou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd jeho\nrozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj dovolanie žalovaného v 1. rade\ndovolací súd považoval za dôvodné, pretože zistil, že z odôvodnenia dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe rozhodol\nodvolací súd o nepriznaní časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným\nv 1. rade a z čoho vychádzal pri rozhodovaní o náhrade cestovného 11 350,70 Sk.\n7. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátení veci odvolací súd uznesením\nsp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že z konania\nvystúpil sťažovateľ 1 a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ 2. Sťažovateľ 1 totiž pohľadávku,\nktorá bola predmetom konania, postúpil v priebehu odvolacieho konania sťažovateľovi 2.\n8. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 26/2009 z 24. novembra 2011\npodal žalovaný v 1. rade sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\na čl. 38 ods. 1 listiny. V sťažnosti zároveň namietal porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012.\n\n9\n\n9.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\no\n\nsťažnosti\n\nžalovaného\n\nv 1.\n\nrade\n\nrozhodol\n\nnálezom\n\nč. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 tak, že základné právo na zákonného sudcu\nžalovaného v 1. rade podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 ObdoV 26/2009 z 24. novembra 2011 porušené bolo, toto uznesenie zrušil\na vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň konštatoval i porušenie\nzákladného práva žalovaného v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny\n\na\n\npráva\n\npodľa\n\nčl.\n\n6\n\nods. 1\n\ndohovoru\n\nuznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 a aj toto rozhodnutie zrušil. V prevyšujúcej časti\nsťažnosti nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd k námietke žalovaného\nv 1. rade, že o dovolaní nerozhodoval senát, ktorému bola vec po podaní dovolania\nnáhodným výberom pridelená, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, uviedol, že za senát zložený zo zákonných\nsudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento\nsenát v čase pridelenia veci. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade\ns rozvrhom práce. V tejto veci vydaním opatrenia predsedu najvyššieho súdu\nz 24. septembra 2009 došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení\nveci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z pôvodného päťčlenného dovolacieho senátu ostal\npo zmene v zložení senátu iba jediný člen senátu, sudca JUDr. Juraj Seman. Ústavný súd\ndospel k záveru, že vo veci sťažovateľa konal dovolací senát najvyššieho súdu v takom\nzložení, ktoré nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“) na zákonného sudcu, keďže k zmenám v zložení príslušného senátu najvyššieho\nsúdu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že nie\nje jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdu konkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní\nvysporiadať so skutočnosťou, že o veci sťažovateľa rozhodol príslušný senát najvyššieho\nsúd v nezákonnom zložení – zvolené riešenie však musí zodpovedať podstate, obsahu\na účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1\nústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona\no súdoch. K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, ktorým pripustil zmenu\nna strane žalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP, ústavný súd uviedol, že vzhľadom na zrušenie\n\n10\n\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu musel zároveň vysloviť aj\nporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,\nresp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu, pretože je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo\nrozhodované o zmene na strane žalobcu.\n10. V dovolacom konaní proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 169/2007-380\nzo 6. novembra 2008 rozhodol najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa 1 rozsudkom\nsp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 v päťčlennom senáte v pôvodnom zložení\n(predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu JUDr. Jana Zemaníková,\nĽubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera Pepelová) tak, že dovolanie\nsťažovateľa 1 zamietol, rozsudok odvolacieho súdu na dovolanie žalovaného v 1. rade zrušil\nvo výroku o trovách konania, v tejto časti vec vrátil odvolaciemu súdu a žalovaným priznal\nprávo na náhradu trov dovolacieho konania. Zamietnutie dovolania sťažovateľa 1 odôvodnil\ndovolací súd tým, že v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného\ndovolacieho dôvodu ani iného dôvodu, na existenciu ktorého bol dovolací súd povinný\nprihliadať. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vychádzal z rovnakého\nskutkového stavu ako súd prvého stupňa, iba ho inak vyhodnotil po právnej stránke.\nAni dovolací súd nepovažoval podanie určovacej žaloby žalovaným v 1. rade za protiprávne\nkonanie, pretože bolo iba realizáciou ústavného práva žalovaného v 1. rade na súdnu\nochranu, a rovnako protiprávnym nebolo ani späťvzatie určovacej žaloby žalovaným\nv 1. rade až 4. októbra 2006 ako dôsledok dohody o urovnaní z 28. septembra 2006.\nProtiprávnym podľa názoru dovolacieho súdu nebolo ani konanie žalovaného v 2. rade\nspočívajúce v označení predávajúceho v kúpnych zmluvách, pretože i keď v zmysle § 14\nods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní oprávnenie nakladať s majetkom podstaty\nprechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále ide o majetok úpadcu, a preto pokiaľ\nkúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať označenie úpadcu v ich záhlaví\nza následok ich neplatnosť. Rozsudok dovolacieho súdu bol sťažovateľovi 1 doručený\n20. januára 2017.\n\n11\n\n11. Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 odôvodnili\nsťažovatelia tým, že dva dni pred verejným vyhlásením tohto rozsudku doručila Advokátska\nkancelária Mandzák a spol., s. r. o., dovolaciemu súdu podanie, v ktorom uviedla, že\nsťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní (doručenie\nsplnomocnení predpokladá do 5. decembra 2016), pričom sťažovatelia oznámili\nAdvokátskej kancelárii Mandzák a spol., s. r. o., že doterajší právni zástupcovia ich už\nnezastupujú. S poukazom na to, že v dovolacom konaní je predpísané povinné zastúpenie\nadvokátom, požiadala Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., o odročenie\nverejného vyhlásenia rozhodnutia a zároveň o rozhodnutie dovolacieho súdu o zmene\nsubjektu tak, že namiesto sťažovateľa 1 do konania vstúpi sťažovateľ 2. Napriek tomu však\ndovolací súd rozhodnutie 30. novembra 2016 vyhlásil. Rozhodnutie dovolacieho súdu\npovažujú sťažovatelia za arbitrárne a svojvoľné, ktoré nemá legitímny základ. Základné\nprávo sťažovateľov na súdnu ochranu, zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie bolo\nďalej porušené tým, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, sťažovateľovi 2 nebolo\numožnené stať sa účastníkom konania, dovolací súd rozhodol v nezákonnom zložení senátu\ndiametrálne odlišne než v skoršom rozhodnutí, ako aj tým, že ústavný súd nálezom\nč. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 rozhodoval iba o sťažnosti žalovaného\nv 1. rade, nie však žalovaného v 2. rade (ústavný súd konal a konštatoval porušenie\nzákladných práv iba žalovaného v 1. rade), a preto sa jeho nález nemohol dotknúť skoršieho\nrozhodnutia dovolacieho súdu vo vzťahu sťažovateľov k žalovanému v 2. rade a ak nález\nústavného súdu nemal účinky na tento vzťah, potom v tejto časti už o dovolaní bolo\nrozhodnuté a dovolací súd o ňom nemohol rozhodovať znova. Nález ústavného súdu\nč. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 sa nemohol vzťahovať na žalovaného\nv 2. rade i preto, že obaja žalovaní boli v konaní samostatnými spoločníkmi a z úkonov\njedného z nich nemohol mať prospech (ani ujmu) druhý. Obdobne pokiaľ bolo nálezom\nústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 zrušené uznesenie\no pripustení zámeny účastníkov, nemôže mať takéto rozhodnutie vplyv na sťažovateľa 2,\n\n12\n\nnavyše toto uznesenie bolo zrušené s poukazom iba na procesné dôvody, keď dôvod jeho\nzrušenia vysvetlil ústavný súd tým, že „je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci\n(takouto sa vec sťažovateľky javí v dôsledku bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) bolo\nrozhodované o zmene na strane žalobcu“. Podľa názoru sťažovateľov o žalobe proti\nžalovanému v 2. rade patrilo konať odvolaciemu súdu, pričom účastníkom konania mal byť\nsťažovateľ 2. Ak v tejto situácii dovolací súd rozvíjal v odôvodnení rozhodnutia svoje\núvahy vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, jeho rozhodnutie aj samotný výrok sú chaotické.\nĎalej sťažovatelia poukazujú na to, že bolo povinnosťou dovolacieho súdu rozhodnúť\no zámene účastníkov podľa § 80 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),\nktorá v dovolacom konaní vylúčená nie je (ustanovenie § 438 ods. 2 CSP vylučuje\nv dovolacom konaní rozhodnúť iba o pristúpení účastníka, späťvzatí žaloby ako i vzájomnej\nžaloby), a ak tak dovolací súd neurobil, neumožnil sťažovateľovi 2 prístup k súdu,\nneumožnil mu stať sa účastníkom konania, hoci sťažovateľ 2 bol účastníkom\nhmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa konalo. Navyše dovolací súd svoj postup žiadnym\nspôsobom neodôvodnil. Dovolací súd nepripustil účasť povereného pracovníka sťažovateľa\n1 a 2 na verejnom vyhlásení rozsudku z dôvodu, že nemá právnické vzdelanie, neprihliadol\nna procesné úkony tejto osoby (napr. návrh na vylúčenie sudcov a pod.), a to všetko\nv situácii, keď nový právny zástupca sťažovateľov nedisponoval ešte splnomocnením, na čo\nbol dovolací súd vopred upozornený. Dovolací súd konal v nezákonnom zložení, už len\npreto, že konal ako päťčlenný senát, ktorý Civilný sporový poriadok nepozná (podľa § 44\nods. 3, § 46 ods. 1, § 48 ods. 2 CSP na najvyššom súde koná a rozhoduje senát zložený\nz predsedu a dvoch sudcov alebo z predsedu a šiestich sudcov). Členovia senátu navyše\nneboli nestranní, úmyselne porušovali práva sťažovateľa 1, v dôsledku čoho zamestnanec\nsťažovateľov vzniesol pri vyhlásení rozsudku nielen námietku zaujatosti, ale sťažovateľ 1\npodal na Úrade špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky i trestné oznámenie. Zároveň\ndovolací súd rozhodol diametrálne odlišne v porovnaní so skorším rozhodnutím o dovolaní\nsťažovateľa 1 (poprel ho). Pokiaľ najvyšší súd inú chybu konania nezistil, tento svoj záver\niba konštatoval, avšak žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nevyporiadal sa tak so svojím\nskorším posúdením, ktoré naopak, podrobne odôvodnené bolo. K porušeniu základného\npráva sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015\n\n13\n\nz 30. novembra 2016 došlo tým, že postupom dovolacieho súdu došlo k zásahu do ich práva\npokojne užívať majetok, keďže sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva\nna súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky; rozsudok\ndovolacieho súdu tak narušil legitímne očakávania sťažovateľov.\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n14\n\n16. Sťažovatelia namietajú porušenie týchto svojich práv:\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n17. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 odôvodnil\ntakto:\n«... Rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k.\nIV. ÚS 479/2013-101 dovolací senát rozhodoval v novom zložení, ako je uvedené v záhlaví\ntohto rozhodnutia vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu v čase nápadu veci\n(dovolanie žalobcu bolo podané 02.03.2009).\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok, ďalej aj „C. s. p.“) po zistení, že dovolanie vo veci samej podala\n\n15\n\nvčas strana sporu (§ 424 C. s. p.) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje\nproti rozhodnutiu, voči ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný.\nDovolanie žalobcu bolo podané dňa 02. 03. 2009. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť\nzákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri\nprejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.\n... Podľa § 470 od. 1 a 2 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj\nna konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré\nv konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\nV zmysle uvedeného zákonného ustanovenia dovolací súd posudzoval prípustnosť podaného\ndovolania, ako aj v ňom uvedené dovolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania\ndovolania (§ 236 a nasl. O. s. p.).\n... Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie\nžalobcu je preto prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.\n...\n\nPodľa\n\ndovolateľa\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nspočíva\n\nna nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesúhlasí\nso záverom odvolacieho súdu, že pohľadávku proti podstate riadne neuplatnil. Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu\naplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak\naplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Senát dovolacieho súdu\nsa stotožnil s názorom žalovaného 1/, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového\nstavu (ktorý ani nebol sporný), len ho inak vyhodnotil po právnej stránke.\n... Žalobca si žalobou uplatnil nárok z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť\nvo forme ušlého zisku, a to podľa ust. § 420 a nasl. OZ, teda podľa všeobecnej\nzodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu, spôsobenú porušením právnej\n\n16\n\npovinnosti. Predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie\nškody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, pričom platí prezumpcia\nzavinenia (zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil - § 420 ods. 3 OZ).\nZákladným predpokladom pre vznik takejto zodpovednosti je teda porušenie určitej právnej\npovinnosti (vyplývajúcej z právneho predpisu alebo zo zmluvy) s dôsledkom vzniku škody.\n... Žalobca za porušenie povinnosti v prípade žalovaného 1/ (resp. jeho právneho\npredchodcu) považoval podanie žaloby na určenie, že kúpne zmluvy, ktoré uzavrel žalovaný\n2/ - správca konkurznej podstaty úpadcu\n\nako predávajúci pri\n\nspeňažovaní majetku podstaty so žalobcom ako kupujúcim sú neplatné, tvrdiac, že tohto\nurčenia sa domáhal bez relevantného právneho dôvodu a bez preukázania naliehavého\nprávneho záujmu. Toto tvrdenie, ako už uviedol aj odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia, je v rozpore so závermi najvyššieho súdu, ktorý uznesením sp. zn.\n1 Obo 97/2004 z 09. 09. 2005 zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý určovaciu žalobu\nzamietol z dôvodu nepreukázaného naliehavého právneho záujmu a v ďalšom konaní uložil\nkrajskému súdu zaoberať sa meritom veci. Odhliadnuc od toho, všeobecne platí, že ak právo\nurčité konanie dovoľuje, jeho protiprávnosť je vylúčená. Preto zhodne s odvolacím súdom\naj dovolací súd konštatuje, že vyhodnotiť podanie žaloby ako protiprávne konanie je v\nrozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ako porušenie povinnosti\nnemožno hodnotiť ani skutočnosť, že žalovaný 1/ (v postavení žalobcu) vzal určovaciu\nžalobu späť až dňa 04. 10. 2006 ako dôsledok Dohody o urovnání z 28. 09. 2006, uzavretej\nformou notárskej zápisnice N 112/2006, Nz 37649/2006, NCR1s 37589/2006 medzi\na žalobcom. V preambule tejto Dohody je uvedené, že\nuzatvárajú mimosúdny zmier za účelom urovnania vzájomných vzťahov, ktoré sú\npredmetom konania o vyššie uvedenej určovacej žalobe.\n... Porušenie povinnosti zo strany žalovaného 2/ (resp. pôvodného správcu\nkonkurznej podstaty, ktorý predmetné kúpne zmluvy uzatváral) malo spočívať v skutočnosti,\nže v zmluvách bol ako predávajúci označený úpadca zastúpený správcom, čo žalobca\nvyhodnotil ako rozporné s ustanovením § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), ktorým sa spravuje\npredmetné konkurzné konanie, čo považoval za porušenie ust. § 415 OZ, teda za porušenie\n\n17\n\npovinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, o. i. na majetku. Tento záver\nvyhodnotil dovolací súd ako neopodstatnený. I keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV\noprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále\nide o majetok úpadcu, preto pokiaľ kúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať\noznačenie úpadcu v ich záhlaví za následok ich neplatnosť. Takýto záver by navyše mal byť\ndeklarovaný súdom, k čomu v tomto prípade nedošlo (konanie bolo zastavené skôr, než súd\no žalobe rozhodol). Nie bez významu je aj skutočnosť, že kataster zmluvy akceptoval\na povolil vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Navyše ani právny úkon úpadcu,\ntýkajúci sa majetku podstaty, ktorý by vykonal úpadca po vyhlásení konkurzu, by netrpel\nneplatnosťou, ale len právnou neúčinnosťou vo vzťahu ku konkurzným veriteľom. Dovolací\nsúd sa preto stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ani vo vzťahu\nk žalovanému 2/ neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Vzhľadom\nna tento záver nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími otázkami, ako napríklad či mohlo ísť\no pohľadávku proti podstate, ktorá bola alebo nebola uplatnená voči správcovi.\n... Keďže v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného\ndovolacieho dôvodu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako nedôvodné\npodľa § 448 C. s. p. zamietol.»\n18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n\n18\n\n19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ 1\nv dovolaní nastolil. Najvyšší súd v rozsudku vysvetlil, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti\ndovolanie sťažovateľa 1 zamietnuť a podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov\npostupoval. Zaoberal sa sťažovateľom 1 uplatneným dovolacím dôvodom spočívajúcim\nv nesprávnom právnom posúdení veci a zaoberal sa i tým, či nie je daný iný dovolací dôvod.\nNajvyšší súd výslovne konštatoval, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového\nstavu ako súd prvostupňový a pokiaľ jeho rozhodnutie zmenil, stalo sa tak iba v dôsledku\niného vyhodnotenia rovnakého a medzi účastníkmi i nesporného skutkového stavu\npo právnej stránke. Tento záver najvyššieho súdu, hoci je vyjadrený v odôvodnení\nrozhodnutia mimoriadne stručne, nevyžadoval jeho podrobnejšie rozvedenie, pretože je\núplne zrejmý a zodpovedajúci priebehu konania. Nejde ani o prípad zmeny v riešení určitej\nprávnej otázky, v ktorom by sa najvyšší súd odklonil od doterajšej ustálenej súdnej praxe\n(v neprospech sťažovateľa) a ktorý by preto vyžadoval podrobnejšie odôvodnenie.\nOdôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ako celok preto spĺňa všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\n20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\n\n19\n\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n24. Zohľadniac dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn 1 ObdoV 5/2015\nz 30. novembra 2016, ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je\nzaložené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.\n\n20\n\n25. Ako vyplýva z výroku nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101\nz 25. novembra 2014, týmto nálezom boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obdo V 26/2009 z 24. novembra 2011 a sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012\nako celok. Tento výrok zodpovedá i odôvodneniu nálezu ústavného súdu, v ktorom ústavný\nsúd za dôvod zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 26/2009\nz 24. novembra 2011 označil porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny v dôsledku zmeny v osobách členov senátu a za dôvod\nzrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 skutočnosť,\nže je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane\nžalobcu.\n26. Pokiaľ ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014\nkonštatoval, že v poradí prvom dovolacom konaní o veci rozhodol príslušný senát\nnajvyššieho súdu v nezákonnom zložení, odstrániť následky tohto porušenia základného\npráva možno iba novým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý rozhodne (tak ako to uviedol\ni ústavný súd v odôvodnení nálezu) spôsobom, ktorý bude zodpovedať podstate, obsahu\na účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1\nústav a čl. 38 ods. 1 listiny a príslušných ustanovení zákona o súdoch.\n27. Týmito závermi vyslovenými v náleze ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101\nz 25. novembra 2014 bol dovolací súd v ďalšom priebehu konania viazaný a ani ústavný súd\nv tejto veci sa nemá dôvod od nich odchýliť.\n28. Obsadenie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa 1,\nktorý rozhodoval v zložení predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu\nJUDr. Jana Zemaníková, Ľubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera\nPepelová, t. j. zhodnom so zložením v čase napadnutia dovolania sťažovateľa 1, zodpovedá\nústavným súdom vyslovenej požiadavke zvolenia takého riešenia, ktoré zodpovedá\npodstate, obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného\nprostredníctvom čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a príslušných ustanovení zákona\no súdoch.\n\n21\n\n29. Pretože výrokom nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101\nz 25. novembra\n\n2014\n\ndošlo\n\nk\n\nzrušeniu\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 1 Obdo V 26/2009 z 24. novembra 2011, ako aj uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, vec bola vrátená do štádia dovolacieho konania vo\nvzťahu k obom žalovaným. Úvahy a argumenty sťažovateľov smerujúce k inému záveru\nneobstoja pre rozpor s výrokom nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101\nz 25. novembra 2014. Pokiaľ najvyšší súd v tejto situácii nepripustil v štádiu dovolacieho\nkonania do konania namiesto sťažovateľa 1 sťažovateľa 2, postupoval v súlade s právnym\nnázorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, podľa ktorého je neprípustné, aby\nv právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane žalobcu. Sťažovateľ 2 sa\nnestal účastníkom konania a po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101\nz 25. novembra 2014 sa ním sťať už ani nemohol, ibaže by došlo k zrušeniu rozhodnutia\nodvolacieho súdu a vráteniu veci dovolacím súdom do štádia odvolacieho konania. V takom\nprípade by odvolací súd následne rozhodoval i o návrhu na pripustenie zámeny účastníkov\nna strane žalobcu. Preto nepripustením sťažovateľa 2 do postavenia žalobcu v dovolacom\nkonaní nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. Z rozhodnutia\nodvolacieho i dovolacieho súdu je naopak zrejmé, že pohľadávka, ktorú mal sťažovateľ 2\nnadobudnúť postúpením od sťažovateľa 1, nikdy nevznikla, a preto nemohla byť ani\npredmetom postúpenia.\n30. Pokiaľ najvyšší súd nereagoval na prípis, ktorý mu pred verejným vyhlásením\nrozsudku doručila Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., a v ktorom uviedla, že\nsťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní, a nariadený\ntermín verejného vyhlásenia rozhodnutia neodročil, v tomto postupe najvyššieho súdu sa\nneprejavujú znaky svojvôle či nesprávnej aplikácie procesných predpisov, naopak, postup\nnajvyššieho súdu zodpovedá tomu, že Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,\ns prípisom doručeným najvyšším súdom nepreukázala, že koná v mene niektorého\nz účastníkov konania. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu nimi označených práv\ndošlo i tým, že najvyšší súd nekonal s ich zamestnancom s poukazom na to, že nemá\nprávnické vzdelanie, tento postup najvyššieho súdu má priamu oporu v zákone (§ 91 CSP),\npričom postup všeobecného súdu súladný s procesným predpisom nemôže zakladať\n\n22\n\nporušenie základného práva ústavno-procesnej povahy. Z rovnakého dôvodu nebol najvyšší\nsúd ani povinný osobitne v odôvodnení svojho rozhodnutia tento svoj postup vysvetľovať.\n31. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov\nna porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015\nz 30. novembra 2016 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.\n32. Obdobne vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali\nporušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa\nčl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015\nz 30. novembra 2016 a ktorú odôvodnili tým, že týmto rozsudkom došlo k zásahu do ich\npráva pokojne užívať majetok (pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva\nna súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky) a k narušeniu\nich legitímneho očakávania, dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne\nneopodstatnená.\n33. Ako to vyplýva aj z argumentácie sťažovateľov, v kontexte veci by prichádzalo\ndo úvahy porušenie tohto ich základného práva iba za predpokladu, že súdna ochrana nebola\nsťažovateľom poskytnutá v kvalite predpokladanej čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Pretože ústavný súd vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu\nochranu a právu na spravodlivý súdny proces považuje za vylúčené, aby rozsudkom\nkrajského súdu mohlo dôjsť k ich porušeniu, už len z tohto dôvodu považoval sťažnosť\ni v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.\n34. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné dodať i to, že za majetok v zmysle\nčl. 1 dodatkového protokolu (a obdobne i čl. 20 ústavy) sa síce považuje nielen existujúci\nmajetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých\nvlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická\n\n23\n\nalebo právnická osoba legitímne očakávať. Pokiaľ nadobudnutie majetku, v tomto prípade\nzhmotnenie pohľadávky, nebolo možné legitímne očakávať, nemohlo dôjsť nepriznaním\ntomu zodpovedajúceho práva všeobecným súdom k porušeniu čl. 20 ústavy, resp. čl. 1\ndodatkového protokolu. V prípade sťažovateľov odvolací i dovolací súd dospeli k záveru,\npodľa ktorého sťažovateľ 1 v konaní nepreukázal protiprávnosť konania žalovaných, a teda\nani ich zodpovednosť za vznik škody, náhrada ktorej bola predmetom konania. Pokiaľ\nneboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, nevznikla z tohto právneho\ntitulu sťažovateľovi 1 ani pohľadávka, ktorú mohol postúpiť sťažovateľovi 2. Preto\nsťažovatelia v tejto situácii nemohli ani legitímne bez splnenia zákonných podmienok\nočakávať zhmotnenie nimi tvrdeného práva, a preto im nepatrila podľa názoru ústavného\nsúdu ani legitímna nádej na nadobudnutie majetku. Za situácie, keď sťažovateľ 1 nemal\nmajetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bol\nmajetku zbavený, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok stanovených\nv čl. 1 dodatkového protokolu, a rovnako tak ani o tom, či bol majetku zbavený\nsťažovateľ 2.\n35. Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľov i v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n36. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. mája 2017\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)", "sudca-zákonný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:88d3a4d3-6e2f-433b-8ab5-5cd8bddcb285", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:4. US.479.2013.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 479/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 479/2013 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:4. US.479.2013.1"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "f5707220-8e2b-4c03-b35e-daec07ecffc6:3e3a653d-350f-4611-8bf4-83638b2c0b9d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1006203211.1", "spisova_znacka": "1ObdoV/5/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/5/2015 z 29. 11. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-11-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1006203211.1"}, {"guid": "90a51c62-dc63-4f61-8fff-e2a88689f174:3d42a917-0673-4aa7-8a4f-803dc2fc9a85", "ecli": null, "spisova_znacka": "54Cbi/21/2001", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 54Cbi/21/2001 z 17. 10. 2006", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2006-10-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/90a51c62-dc63-4f61-8fff-e2a88689f174:3d42a917-0673-4aa7-8a4f-803dc2fc9a85"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:21beac38-6eb8-42d5-83d4-f36b46fd95c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.319.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 319/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 319/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.319.2018.1"}]}