{"guid": "ussr:ccdd1ae6-edd3-4830-9d9a-9419d4162a52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.247.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 247/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/2017 z 11. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 247/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.247.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ccdd1ae6-edd3-4830-9d9a-9419d4162a52", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.247.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.247.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.247.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 247/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36,\nBratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,\nZámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne\nkonanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní\nsp. zn. 7 Co 225/2015 a jeho uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra\n2015 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36, Bratislava\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2\nústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie veci v primeranej\nlehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní sp. zn. 7 Co 225/2015 a jeho uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta\n2015.\nZ predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný\nv konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n17 C 225/2014, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 15 858 676,24 € z titulu náhrady\nškody. Tento nárok uplatnila spoločnosť\n(ďalej len „žalobca“).\nŽalobca sa v označenom konaní návrhom z 8. apríla 2015 domáhal prerušenia\nkonania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Svoj návrh odôvodnil tým, že na návrh\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 9. marca\n2015 prebieha na ústavnom súde konanie (PL. ÚS 30/2015) o súlade § 141a v spojení\ns § 372 OSP s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\nOkresný súd uznesením č. k. 17 C 225/2014-1646 zo 7. mája 2015 návrhu žalobcu\nvyhovel a konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) ústavy na ústavnom súde. V odôvodnení uznesenia okresný súd\nzrekapituloval skutkové fakty o návrhu generálneho prokurátora a uviedol, že „v konaní\npred tunajším súdom bude súd opätovne rozhodovať o návrhu žalovaného zo dňa 4.1.2011\nna uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania“. Uzavrel,\nže „na Ústavnom súde SR prebieha konanie o súlade právnych predpisov..., v ktorom sa\nrieši otázka, ktorá bude mať podstatný význam per rozhodnutie súdu v predmetnej\nprejednávanej veci...“.\n\n2\n\nSťažovateľ podal odvolanie, ktorým navrhoval zmeniť prvostupňové uznesenie\nokresného súdu tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamietne. Zdôraznil,\nže „§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. upravuje fakultatívne prerušenie konania, kedy súd môže\nprerušiť konanie do právoplatného skončenia iného konania, v ktorom sa rieši otázka,\nktorá má pre rozhodnutie súdu význam. Takouto otázkou však nemôže byť súlad právnych\npredpisov ako je tomu v prejednávanej veci. Dôvodom na prerušenie konania by mohlo byť\nlen to, aby súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.\na konanie by prerušil do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde... o súlade\nprávnych predpisov na základe vlastného návrhu. Súd konajúci v danej veci však sám takýto\nnávrh nepodal a z tohto dôvodu konania neprerušil.“.\nKrajský súd uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta 2015 uznesenie\nokresného súdu o prerušení konania potvrdil. Uviedol, že „odvolanie... nie je opodstatnené,\naj keď s dôvodmi vedúcimi k inak správnemu rozhodnutiu o prerušení konania sa stotožniť\nnedá“. Podľa názoru krajského súdu mal § 109 ods. 2 písm. c) OSP na mysli „možnosť\na nie povinnosť súdu prerušiť konanie do vyriešenia určitej otázky v inom konaní. Musí ale\nísť o otázku predbežnú, teda takú, ktorú si môže vyriešiť i sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).\nVyriešenie otázky súladu právnych predpisov s Ústavou... však nie je otázkou, ktorú môže\nsúd vyriešiť sám. Platí totiž ustanovenie § 135 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súd je viazaný\nrozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,\nso zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná...“.\nSúčasne však podľa názoru krajského súdu „z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ nevyplýva,\naby predpokladom na prerušenie konania mal byť vlastný návrh konajúceho súdu o súlade\nprávnych predpisov s Ústavou... Veta prvá ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. totiž\nukladá povinnosť súdu prerušiť konanie tiež vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú\nnie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Takouto otázkou je i otázka súladu právnych\npredpisov s Ústavou... To znamená, že ak konajúci súd zistí, že na Ústavnom súde\nSlovenskej republiky sa vedie konanie o súlade určitého právneho predpisu s Ústavou\nSlovenskej republiky je jeho povinnosťou konanie prerušiť bez potreby zaslania vlastného\nnávrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska.“. S poukazom na\n\n3\n\nv tom čase prebiehajúce konanie pred ústavným súdom (PL. ÚS 30/2015) preto krajský súd\nkonštatoval, že „do vyriešenia tejto otázky ústavným súdom, súd konať vo veci nemôže“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje ako východiskový svoj\nnázor, podľa ktorého v okolnostiach predmetne kauzy „dôvodom na prerušenie konania by\nmohlo byť len to, ak by súd v danej veci postupoval podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.\n(obligatórne prerušenie) a prerušil by konanie do právoplatného skončenia konania\nna Ústavnom súde SR o súlade právnych predpisov na základe vlastného návrhu.\nVšeobecný súd v danej veci však sám takýto návrh nepodal a z tohto dôvodu neprerušil\nkonanie. Inými slovami povedané, ak nejaký procesný inštitút sleduje určitý cieľ, tak ho nie\nje možné obchádzať inými procesnými inštitútmi, ktoré primárne takýto cieľ nesledujú...\nsamotné konanie na ústavnom súde SR ešte totiž neznamená, že by súdy neboli povinné\naplikovať ustanovenie § 141a O. s. p. do doby rozhodnutia Ústavného súdu SR. Práve\nnaopak, sú povinné rešpektovať toto ustanovenie, pričom tomu nasvedčuje i sám návrh GP,\nktorého súčasťou nebol návrh na pozastavenie namietaných zákonných ustanovení,\nktorých súlad má byť predmetom konania na Ústavnom súde SR.“. V nadväznosti na to\nsťažovateľ odkazuje na § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a dôvodí,\nže „Ústavný súd SR... nepozastavil účinnosť namietaných zákonných ustanovení a tak\nvyjadril jednoznačný postoj, že dôvody na pozastavenie účinnosti nie sú dané a všeobecné\nsúdy sú preto povinné aplikovať ustanovenie § 141a O. s. p. Za takejto procesnej situácie\nnemožno obchádzať rozhodnutie Ústavného súdu SR uznesením o prerušení konania § 109\nods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré primárne sleduje iný cieľ než akého sa dožadoval žalobca.“.\nPostoj krajského súdu k aplikácii § 109 ods. 1 písm. b) OSP by podľa sťažovateľa\n„v okolnostiach prípadu znamenal to, že sa ním nahrádza (resp. obchádza) predbežné\nrozhodnutie Ústavného súdu SR o nepozastavení účinnosti namietaných právnych\npredpisov. Inými slovami povedané, aj napriek tomu, že Ústavný súd SR nepozastavil\núčinnosť namietaných predpisov, tak z materiálneho hľadiska by aplikáciou právneho\nnázoru odvolacieho súdu došlo k takémuto pozastaveniu účinnosti. Navyše tento názor\n\n4\n\nodvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,\nani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval\nv konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa\nnám nebolo doručené).“.\nPokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\na o právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, podľa sťažovateľa sú\nporušované, „lebo napadnutým uznesením sa právoplatne prerušilo konanie a súd vo veci\nnekoná“.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nvo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. 7Co/225/2015-1657\nzo dňa 19.08.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Prešove, spis. zn.\n7Co/225/2015-1657 zo dňa 19.08.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie\nkonanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.\n3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi Slovenskému\npozemkovému fondu do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho\nprávneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nAj pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej\n\n6\n\nlehote, preto ani v obsahu týchto práv niet zásadnej odlišnosti (napr. I. ÚS 55/98,\nI. ÚS 132/03).\n1. Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo\npotvrdené prerušenie konania vykonané uznesením okresného súdu. Ani jedno z uvedených\nrozhodnutí všeobecných súdov nie je rozhodnutím meritórnym, čo podľa názoru ústavného\nsúdu významným spôsobom ovplyvňuje intenzitu ich zásahu do základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu i do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Tak základné\nprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru orientujú\nprioritne svoju ústavnú silu na ochranu hmotného práva, ktoré je predmetom sporu medzi\nžalobcom a žalovaným, kvôli ktorému súdne konanie prebieha a ktorému bude\nprostredníctvom rozhodnutia vo veci samej poskytnutá súdna ochrana.\nV čase, keď sťažovateľ ako žalovaný adresoval okresnému súdu svoj návrh\npodľa § 141a ods. 1 OSP, očakával, že tomuto návrhu bude vyhovené, čo nezanedbateľným\nspôsobom sťaží procesnú pozíciu žalobcu (§ 141a ods. 1 prvá veta v spojení s § 141a ods. 2\nOSP), pretože nesplnenie povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím, ktorého sa sťažovateľ\ndomáhal, by viedlo k obligatórnemu zastaveniu konania (§ 141a ods. 1 štvrtá veta OSP).\nPrerušenie konania svojou podstatou neovplyvňuje to, aký meritórny výsledok\nprinesie záver konania. V posudzovanej veci však okresný súd prerušením konania oslabil\nprocesnú pozíciu sťažovateľa, ktorá mu ako žalovanému po podaní návrhu na zloženie\npreddavku na trovy konania prinášala vzhľadom na koncept § 141a OSP nádej na skoré\nukončenie konania bez meritórneho rozhodnutia.\nZ popísaného hľadiska ústavný súd zdôrazňuje, že sila či faktická výhodnosť\nprocesnej pozície sporovej strany v priebehu konania formálno-právne nemôže mať vplyv\nna spravodlivosť a objektivitu rozhodnutia súdu vo veci samej. Aj v posudzovanej veci je\nzjavné, že či už by okresný súd povinnosť zložiť preddavok na trovy konania žalobcovi\nuložil alebo by návrh sťažovateľa podľa § 141a ods. 1 OSP zamietol, nemalo by to vplyv na\npodobu meritórneho rozhodnutia v dotknutom spore. Skutkové a právne posúdenie\n\n7\n\nhmotnoprávneho nároku žalobcu uplatneného v žalobe nie je po právnej stránke nijako\npodmienené rozhodnutím súdu o povinnosti žalobcu zložiť preddavok na trovy konania.\nPreto podľa názoru ústavného súdu ani žalované prerušenie konania, ktorým bolo\nrozhodnutie o návrhu sťažovateľa oddialené, nemalo v prerokovávanej veci potenciál\novplyvniť spravodlivosť a objektivitu rozsúdenia sporu.\nNa strane druhej ústavný súd akceptuje, že kvalita poskytnutej súdnej ochrany sa\nneprejavuje len v jej formálno-právnom a inter partes záväznom výsledku. I proces k tomuto\nvýsledku vedúci musí poskytovať záruky eliminácie ústavne škodlivých vplyvov\nna základné práva sporových strán. Formulovaná požiadavka sa napĺňa prostredníctvom\nzákonnej regulácie civilného sporového konania. Ňou zákonodarca určuje konajúcemu súdu\npravidlá, ktoré v konaní musia byť rešpektované na to, aby súdne konanie a jeho výsledok\nboli spravodlivé a objektívne. Ak potom všeobecný súd koná v rozpore so zákonnou\nreguláciou civilného sporového konania, po stránke materiálnej neumožňuje jeho\núčastníkom domáhať sa ich základného práva na súdnu ochranu v medziach zákona,\nktorý čl. 46 ods. 1 ústavy vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy). Z uvedených dôvodov nemožno\na priori vylúčiť ústavne relevantný negatívny vplyv formálne nezákonného prerušenia\ncivilného súdneho konania na kvalitu základného práva účastníka takého konania na súdnu\nochranu. Otázkou však zostáva, ktoré čiastkové právo tvoriace súčasť základného práva\nna súdnu ochranu uvedená nezákonnosť nedovolene atakuje. Ústavný súd už mnohokrát\njudikoval, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu\nochranu (napr. III. ÚS 333/08, III. ÚS 563/2012, II. ÚS 55/2017 a ďalšie).\n2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 4\nzákona o ústavnom súde), označil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov ako ten aspekt súdnej ochrany, ktorého sa podľa jeho názoru nezákonné\nprerušenie konania nedovolene dotklo. Ústavný súd sa stotožňuje s existenciou priamej\nfunkčnej väzby medzi prerušením konania a základným právom účastníka konania\nzaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Už vo veci sp. zn. I. ÚS 142/04 ústavný súd napríklad\nuviedol, že ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov\n\n8\n\nvyplývajúcich z § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať\nku zbytočným prieťahom. Také konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Naproti tomu v prípade konaní prerušených\nz fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd\nskúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou\npokračovať v konaní (napr. aj III. ÚS 136/09). Rekapitulovaný právny názor však orientuje\npozornosť na postup súdu ako zásah, ktorým má byť základné právo podľa čl. 48 ods. 2\nústavy atakované. Avšak aj rozhodnutie o prerušení konania na základné právo na\nbezprieťahové konanie vplýva, keďže sa jeho právoplatnosťou nastoľuje procesný stav\nvylučujúci porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy samotným postupom\nžalovaného súdu. No zároveň rozhodnutie o prerušení konania nepochybne odďaľuje\ndosiahnutie stavu právnej istoty o riešení otázky tvoriacej predmet súdneho konania, čo je\nhlavný cieľ a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n(I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06, III. ÚS 411/2015). Preto ak by rozhodnutie o prerušení\ncivilného sporového konania nebolo z hľadiska súladu so základným právo garantovaným\nčl. 48 ods. 2 ústavy preskúmateľné, otvoril by sa všeobecným súdom priestor nezákonne\nkonanie prerušovať, a tým brániť v poskytovaní účinnej ústavno-súdnej ochrany\nzákladnému právu účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov,\nčo je výsledok ústavne neprípustný.\nÚstavný súd čiastkovo uzatvára, že zákonnosť rozhodnutia všeobecného súdu\no prerušení konania v konečnom dôsledku nevykazuje len formálno-právnu povahu\nbez akéhokoľvek materiálneho dopadu na základné právo účastníka konania na súdnu\nochranu, ale reálne ovplyvňuje základné právo účastníka konania na prerokovanie jeho veci\nbez zbytočných prieťahov. Preto argumentácii použitej sťažovateľom v odôvodnení jeho\nsťažnosti a založenej na nezákonnej aplikácii § 109 ods. 1 písm. b) OSP krajským súdom\nnechýba nevyhnutná ústavno-právna dimenzia.\nÚstavný súd sa aj z vecného hľadiska stotožňuje s dôvodmi sťažovateľa. Zasadenie\n§ 109 ods. 1 písm. b) OSP v aplikačných súvislostiach iných kompetenčných a procesných\nnoriem (čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 zákona o ústavnom súde) vylučuje taký jeho výklad,\n\n9\n\nk akému sa krajský súd svojím potvrdzujúcim uznesením priklonil. Nie je potrebné\nsiahodlho vysvetľovať, že samotné podanie návrhu všeobecného súdu na začatie konania\no súlade právnych predpisov a na to nadväzujúce prebiehajúce konanie na ústavnom súde\nnemôže mať za následok vznik povinnosti všetkých všeobecných súdov prerušiť všetky\nkonania, v ktorých sa má napadnuté ustanovenie právneho predpisu aplikovať. Právny\nnázor, ku ktorému dospel krajský súd, je totiž v rozpore s vnútornou koncepciou čl. 144\nústavy. Len vtedy, ak v konkrétnej veci konajúci nezávislý sudca, viazaný len ústavou,\nústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144\nods. 1 ústavy), dospeje k vnútornému presvedčeniu (čl. 144 ods. 2 ústavy – „ak sa súd\ndomnieva“) o rozpore právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, vzniká\nmu jednotná povinnosť konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 ústavy. Preto aj § 109 ods. 1 písm. b) OSP bolo potrebné interpretovať tak, že jeho\nprvá veta má vo vzťahu k zvyšnej časti aplikačnú pozíciu generality, teda uplatní sa\nvo všetkých prípadoch pod ňu spadajúcich s výnimkou situácie uvedenej v druhej vete, čo je\npráve posudzovaná vec sťažovateľa.\nSumarizované zistenia a závery ústavného súdu by takto svedčali v prospech prijatia\nsťažnosti\n\nsťažovateľa\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie.\n\nNa\n\nvýsledok\n\npredbežného\n\nprerokovania predloženej sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu vplýva ešte jeden\npodstatný faktor. Je ním intenzita sťažovateľom označeného zásahu do jeho základných\npráv a slobôd.\nPráve v rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne\nza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá\nnečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať\nporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter\npostupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo\nmožné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil\n\n10\n\nporušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),\nprípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne\nneopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).\nV posudzovanej veci bolo sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského\nsúdu sťažovateľovi doručené 24. septembra 2015. V konaní vedenom podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy ústavný súd nálezom č. k. PL. ÚS 30/2015-55 z 11. mája 2016 rozhodol,\nže § 141a OSP nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uverejnenia\npredmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (pod č. 194/2016 Z. z.) stratil\n§ 141a OSP účinnosť 14. júna 2016. Týmto dňom pominula prekážka ďalšieho priebehu\nkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 225/2014. Možno teda konštatovať,\nže v dôsledku nezákonného rozhodnutia o prerušení konania došlo k oddialeniu nastolenia\nprávnej istoty sťažovateľa o necelých deväť mesiacov. V zmysle judikatúry rekapitulovanej\nv predchádzajúcom odseku nemožno takéto spomalenie konania považovať za zasahujúce\ndo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak invazívne, že by\ndošlo k založeniu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri\ntomto hodnotení berie do úvahy fakt, že sťažnosťou je napadnuté potvrdzujúce uznesenie\nkrajského súdu, nie postup okresného súdu vo veci samej. Preto ani nebolo potrebné skúmať\nkvalitu priebehu konania na okresnom súde (sp. zn. 17 C 225/2014) z pohľadu\nrešpektovania základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.\nZhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce\nrozhodnutie krajského súdu je v rozpore so zákonom, dopad na základné právo sťažovateľa\nna prerokovanie jeho veci (tvoriacej predmet konania sp. zn. 17 C 225/2014)\nbez zbytočných prieťahov malo, avšak intenzita konštatovaného dopadu nedosahuje úroveň\nvyžadujúcu si zásah ústavného súdu. Sťažnosť je tak v časti namietaného porušenia čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v požiadavke na prerokovanie záležitosti v primeranej\nlehoty uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 255/2015-1657 z 19. augusta 2015 zjavne\nneopodstatnená.\n\n11\n\n3. Pokiaľ ide o sťažnosťou namietaný postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu\nnapadnutého potvrdzujúceho uznesenia, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu\n(napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03)\nsa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje\nv konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie\nzákladného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom)\nešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu\noznačeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú\n(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,\nI. ÚS 145/03).\nSťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 19. novembra 2015, teda v čase,\nkeď krajský súd vo veci odvolania sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu okresného\nsúdu o prerušení konania už nekonal. Je teda nepochybné, že k namietanému porušovaniu\nsťažovateľom označených práv postupom krajského súdu už v tom čase nemohlo\ndochádzať. Aj v tejto časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.\n4. Sťažovateľ vo vzťahu k navrhovanému vysloveniu porušenia jeho základného\npráva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie napadnutému uzneseniu\nkrajského súdu vytkol nedostatočné odôvodnenie. Tvrdí, že „odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia nie je náležite odôvodnené...“.\nJedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1\nústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia\nnáležite odôvodniť (m. m. I. ÚS 243/07). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2\nOSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010). Všeobecný\nsúd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež\n\n12\n\nna to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať\nz toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu\nochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07\na III. ÚS 332/09).\nÚlohou krajského súdu bolo zareagovať v odôvodnení svojho potvrdzujúceho\nuznesenia na odvolacie námietky sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu tejto\npožiadavke krajský súd učinil zadosť, keď zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho\nviedli k potvrdzujúcemu výroku. Krajský súd dal v odôvodnení napadnutého uznesenia\nzreteľné odpovede na aplikáciu oboch dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, jeho závery nemožno vyhodnotiť ako nedostatočne odôvodnené napriek tomu,\nže ústavný súd konštatoval ich vadnosť z pohľadu zákonnosti i účelu. Na všetky podstatné\naspekty súdnej ochrany poskytovanej krajským súdom v čiastkovom procesnom predmete\n(prerušenie konania) konania ako celku sú v odôvodnení jeho uznesenia predložené reakcie\nakceptovateľné v rovine požiadaviek plynúcich zo základného práva na súdnu ochranu\ni práva na spravodlivé súdne konanie na kvalitu odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov.\nAj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.\n5. Napokon ústavný súd neopomenul ani zreteľný náznak poslednej výhrady\nprednesenej sťažovateľom voči postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní.\nSťažovateľ poukázal na skutočnosť, že kým okresný súd prerušil konanie na základe § 109\nods. 2 písm. c) OSP, krajský súd správnosť prerušujúceho výroku založil na potrebe\naplikácie § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Sťažovateľ k tomu kritizuje, že „tento názor\nodvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,\nani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval\nv konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa\nnám nebolo doručené)“.\n\n13\n\nPri predbežnom prerokovaní tejto námietky sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením\nsťažovateľa použitým na inom mieste jeho sťažnosti, podľa ktorého „dovolanie v danej veci\nnie je prípustné s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR“. Sťažovateľ\nneuvádza žiaden príklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“). Ústavný súd naopak odkazuje, že napríklad podľa uznesenia najvyššieho\nsúdu zo 17. septembra 2009 v konaní sp. zn. 3 Cdo 102/2008 «konanie odvolacieho súdu,\nz ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého\nkonania, nakoľko tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných\nprávnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobcom... odňal právo namietať\nsprávnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom žalobcom...\nodňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.». Judikovaný postoj\npotvrdil najvyšší súd aj v neskoršej rozhodovacej praxi (napr. uznesenie sp. zn.\n3 Cdo 76/2014 z 11. júna 2015).\nAk teda sťažovateľ bol toho názoru, že mu krajský súd nedovolene zamedzil vyjadriť\nsa k odlišnému právnemu hodnoteniu návrhu žalobcu na prerušenie konania, dovolanie\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP mal podať, a tým docieliť ochranu svojho základného\npráva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie. V prípade odňatia možnosti\nkonať pred súdom bolo totiž dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, teda aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu o prerušení konania.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nSťažovateľ dovolanie ako opravný prostriedok z hľadiska prednesenej sťažnostnej\nnámietky prípustný nepodal, preto je v tejto časti jeho sťažnosť neprípustná.\n6. V závere odôvodnenia svojho odmietavého uznesenia ústavný súd zhrňujúco\nrekapituluje, že napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského súdu je nezákonné.\n\n14\n\nV rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie konštatovaná nezákonnosť nemá potenciál narušiť spravodlivosť\na objektivitu rozhodnutia vo veci samej, pretože vyhovenie sťažovateľovmu návrhu\npodľa § 141a ods. 1 OSP nemohlo ovplyvniť podobu meritórneho rozhodnutia o žalobe\nžalobcu. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo primerane odôvodnené, čo dokazuje už\nlen samotná skutočnosť, že sťažovateľ argumentoval proti právnym záverom krajského\nsúdu o aplikovateľnosti § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Ak by uznesenie krajského súdu nebolo\ndostatočne odôvodnené, sťažovateľ by predsa nemal proti čomu argumentovať.\nV rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva\nna prejednanie záležitosti v primeranej lehote sa nezákonné uznesenie krajského súdu týchto\npráv sťažovateľa dotýka, avšak vzhľadom na spôsobené predĺženie konania o približne\ndeväť mesiacov nejde o natoľko intenzívny zásah, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti\nna ďalšie konanie.\nPokiaľ ide o postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu jeho napadnutého\nuznesenia z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\na práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, krajský súd už v čase doručenia\nsťažnosti ústavnému súdu o odvolaní sťažovateľa nekonal, preto už tieto jeho práva\nporušované byť nemohli. V rovine základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie mohol sťažovateľ na podklade tvrdenej vady zmätočnosti\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP postup krajského súdu ako súdu odvolacieho atakovať\ndovolaním, Keďže tak neurobil, sťažnosť je v tejto časti neprípustná.\nÚstavný súd rovnako považoval za potrebné pripomenúť, že v čase rozhodovania\no sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania už § 141a OSP netvorí súčasť\nprávneho poriadku, v dôsledku čoho by ani prípadné budúce vyslovenie porušenia\noznačených práv sťažovateľa, zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému\nsúdu na ďalšie konanie nemohlo viesť k vyhoveniu návrhu sťažovateľa na uloženie\npovinnosti zložiť preddavok na trovy konania.\n\n15\n\n7. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie\no nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. apríla 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "konanie-prerušenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trovy konania-preddavok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b42b7e76-7a6e-494c-9c7f-4c43d853bd1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.55.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 55/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/2017 z 19. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.55.2017.1"}, {"guid": "ussr:775083ea-add2-453f-96aa-736580a14c82", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.411.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 411/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 411/2015 z 2. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.411.2015.1"}, {"guid": "ussr:e2048538-b9d7-4633-89d9-afbeb938a0da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 8. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-08", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1"}, {"guid": "ussr:d31840a5-628a-4caf-8674-d4a1ae398a61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 563/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 563/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d31840a5-628a-4caf-8674-d4a1ae398a61"}, {"guid": "ussr:7c476e55-2dda-41d9-b742-7bb829e3e181", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 96/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 96/2011 z 16. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-16", "citacie_n": 453, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c476e55-2dda-41d9-b742-7bb829e3e181"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:fb928a54-ea2b-46a0-bfa8-93c491fcee61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 126/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb928a54-ea2b-46a0-bfa8-93c491fcee61"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:d4270dee-a0a1-48b0-ba78-e31d2a2ecb30", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 372/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 372/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4270dee-a0a1-48b0-ba78-e31d2a2ecb30"}, {"guid": "ussr:f1f3a513-8083-444c-a44a-24dc7a5c6109", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 136/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 136/09 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1f3a513-8083-444c-a44a-24dc7a5c6109"}, {"guid": "ussr:086b1b07-2d3d-4ae2-97e6-40c6d72ee4a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 333/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 333/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086b1b07-2d3d-4ae2-97e6-40c6d72ee4a6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:35bd7612-5df6-4d31-aac6-530f3729331c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 154/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/06 z 19. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-19", "citacie_n": 519, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35bd7612-5df6-4d31-aac6-530f3729331c"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:245efcf6-583e-491e-962c-0bcc9e0689c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 103/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 103/05 z 6. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-06", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:245efcf6-583e-491e-962c-0bcc9e0689c1"}, {"guid": "ussr:0a307e68-0248-4680-8cd6-0d972c5fc289", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 142/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a307e68-0248-4680-8cd6-0d972c5fc289"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:a521cab6-4915-4d49-9269-c38966ed0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/04 z 7. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-07", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a521cab6-4915-4d49-9269-c38966ed0d17"}, {"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 145/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 145/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b"}, {"guid": "ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/03 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 347, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d"}, {"guid": "ussr:b04c39ca-599d-4a69-86c4-f9ad5929c6e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b04c39ca-599d-4a69-86c4-f9ad5929c6e2"}, {"guid": "ussr:de792d22-f6d7-4b78-95f9-fd6f694d4fa5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/03 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 467, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de792d22-f6d7-4b78-95f9-fd6f694d4fa5"}, {"guid": "ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a"}, {"guid": "ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/02 z 20. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-20", "citacie_n": 1380, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920"}, {"guid": "ussr:a88ea17a-22ba-4399-aa9e-3397c0e83a36", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 35/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/01 z 27. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-27", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a88ea17a-22ba-4399-aa9e-3397c0e83a36"}], "citovane_v": []}