{"guid": "ussr:51e4c2b4-2c4a-44e3-8fd1-1a313a2380ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.209.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 209/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/2017 z 4. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 209/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.209.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-04-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/51e4c2b4-2c4a-44e3-8fd1-1a313a2380ab", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.209.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.209.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.209.2017.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 209/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Eva Ludviková, advokát s. r. o., Rooseveltova 6,\nKošice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Ludviková, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nBardejov v konaní sp. zn. 9 Er 372/2012 a jeho uznesením č. k. 9 Er 372/2012-75 zo 4. júla\n2014, alternatívne postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 27 CoE 54/2014\na jeho uznesením č. k. 27 CoE 54/2014-94 z 27. marca 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“, v citáciách aj „súdny exekútor“), vo veci namietaného porušenia základného\n\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu\nBardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 9 Er 372/2012 a jeho uznesením č. k.\n9 Er 372/2012-75 zo 4. júla 2014, alternatívne postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej\nlen „krajský súd“) v konaní sp. zn. 27 CoE 54/2014 a jeho uznesením č. k. 27 CoE 54/201494 z 27. marca 2015.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako súdny exekútor\nv exekučnom konaní vedenom na návrh spoločnosti\n(ďalej len „oprávnený“), o vymoženie sumy 55 867,05 € s príslušenstvom poverený\nvýkonom exekúcie. Povinným bol\n(ďalej len „povinný“).\nNávrh na vykonanie exekúcie bol sťažovateľovi oprávneným doručený 1. októbra\n2012 a o poverenie na vykonanie exekúcie sťažovateľ požiadal okresný súd ako súd\nexekučný 2. októbra 2012; v ten istý deň okresný súd poverenie č. 5701*054345 vydal.\nExekučným titulom bol rozsudok na základe uznania okresného súdu č. k. 1 Cb 127/201175 z 28. marca 2012.\nKeďže povinný uhradil pohľadávku oprávneného 3. a 4. októbra 2012, okresný súd\nuznesením č. k. 9 Er 372/2012-16 z 8. októbra 2012 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. f)\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení\núčinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil a rozhodol, že\no trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie\nsamostatným uznesením.\nĎalším uznesením č. k. 9 Er 372/2012-31 zo 7. novembra 2012 okresný súd rozhodol\no náhrade trov exekučného konania tak, že povinného zaviazal na úhradu trov exekúcie\n\n2\n\nv sume 63,24 € v prospech sťažovateľa ako súdneho exekútora a v sume 654,60 €\nv prospech oprávneného.\nNa základe odvolania povinného krajský súd uznesením č. k. 23 CoE 84/2012-68\nzo 14. februára 2014 uznesenie okresného súdu o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil s námietkou povinného, podľa ktorej bol\nvýkon exekúcie v danej veci nezákonný, a že nebol splnený základný predpoklad\nzákonnosti exekúcie, ktorým je vykonateľnosť exekučného titulu. Sporný exekučný titul\nnadobudol vykonateľnosť až 2. októbra 2012, hoci návrh na vykonanie exekúcie bol\nsťažovateľovi doručený už 1. októbra 2012. Vo vzťahu k trovám sťažovateľa ako súdneho\nexekútora krajský súd uviedol, že „tento nie je oprávnený na ich náhradu, nakoľko mal\nskúmať, či exekučný titul je vykonateľný, a to ako po stránke formálnej, tak aj po stránke\nmateriálnej. A keďže exekučný titul v čase podania návrhu na vykonanie nebol vykonateľný,\nsúdny exekútor na jeho podklade nemal konať, ani predložiť súdu žiadosť o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie... vzhľadom k tomu, že povinný uhradil pohľadávku\noprávnenej dňa 03.10.2012 a dňa 04.10.2012 a upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo\ndoručené až dňa 05.10.2012, nepovažoval úhradu povinného počas nezákonne začatého\nexekučného konania za úkon, z ktorého by súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu\ntrov konania v zmysle § 47 ods. 3 Exekučného poriadku...“.\nPo vrátení veci okresný súd uznesením č. k. 9 Er 372/2012-75 zo 4. júla 2014\nsťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nepriznal náhradu\ntrov exekúcie ani oprávnenému a rovnako nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.\nKonštatoval, že „k úhrade pohľadávky povinným došlo bez toho, aby povinný vôbec mal\nvedomosť o začatí exekučného konania, keďže pohľadávku uhradil bez akéhokoľvek\npričinenia súdneho exekútora, resp. bez použitia ktoréhokoľvek zo zákonných spôsobov\nvykonávania exekúcie...“. Citujúc potom ustanovenia Exekučného poriadku o náhrade trov\nexekúcie u súdneho exekútora zdôraznil, že „súdnemu exekútorovi patrí odmena len za\nvýkon exekučnej činnosti. To znamená, že súdny exekútor má právo na odmenu len za tú\nčinnosť (úkony), ktorá bezprostredne smeruje k vymoženiu judikovanej pohľadávky.“.\n\n3\n\nSťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu vo výroku, ktorým mu nebola\npriznaná náhrada trov exekúcie, odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 27 CoE 54/2014-94\nz 27. marca 2015 odvolanie odmietol ako neprípustné. Poukázal na § 202 ods. 2 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky súdny poriadok“), ako aj na Exekučný poriadok, ktorý „v čase vydania\nrozhodnutia nepripúšťa možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o trovách v prípadoch\nzastavenia konania“. Podľa krajského súdu „skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí je\nnesprávne poučenie o tom, že odvolanie je prípustné, nemalo na posúdenie prípustnosti\nodvolania vplyv“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv namieta postup okresného\nsúdu po tom, keď zistil, že exekvovaný dlh bol splnený. Podľa názoru sťažovateľa\n„zaplatenie exekvovanej pohľadávky spôsobuje povinnosť povereného súdneho exekútora\nupustiť od vykonávania exekúcie (§ 46 ods. 8 Exekučného poriadku) a vrátiť poverenie\nexekučného súdu na vykonanie exekúcie podľa § 60 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.\nUpustenie od vykonávania exekúcie však nepredstavuje zákonný dôvod na zastavenie\nexekúcie podľa § 57 ods. 1 z. č. 233/19995 Z. z. Exekučný poriadok...“. K tomu sťažovateľ\ndodáva, že „proti výroku o zastavení exekúcie nemohol podať opravný prostriedok, pretože\nv tejto časti nie je účastníkom exekučného konania“. Podľa jeho názoru dôvod zastavenia\nexekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku je naplnený „len vtedy, ak\nk splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie“. Preto okresný súd „mal vyčkať na upustenie\nod vykonávania exekúcie sťažovateľom ako v tom čase už povereným súdnym exekútorom\na návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietnuť“. V nadväznosti na uvedené\nsťažovateľ akcentuje, že „nezákonné zastavenie exekúcie malo za následok, že Okresný\nsúd... priznal sťažovateľovi odmenu podľa § 14 vyhlášky č. 288/1995 Z. z...“.\nSťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentuje v prospech včasnosti sťažnosti v tej časti,\nv ktorej namieta porušenie označených práv uznesením okresného súdu, ktorým mu nebola\npriznaná náhrada trov exekúcie. Konštatuje, že „po doručení napadnutého Uznesenia OS\nv Bardejove... zo dňa 04.07.2014 považoval... otázku práva podať proti nemu odvolanie za\nspornú...“. Uvádza, že „napadnuté rozhodnutie... bolo vydané už mimo rámca exekučného\n4\n\nkonania“, preto bolo pochybné, či je potrebné aplikovať § 201 ods. 1 alebo § 202 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku. Osobitne bola táto pochybnosť prehĺbená v dôsledku toho,\nže proti prvému uzneseniu okresného súdu (č. k. 9 Er 372/2012-31 zo 7. novembra 2012)\no priznaní náhrady trov exekúcie v sume 63,24 € sa sťažovateľ tiež odvolal a jeho odvolanie\nnebolo odmietnuté, ale meritórne prerokované (hoci s negatívnym výsledkom). Napokon,\npochybnosti sťažovateľa vychádzali aj z poučenia uznesenia okresného súdu zo 4. júla 2014\no opravnom prostriedku, podľa ktorého „proti tomuto uzneseniu možno podať na tunajší\nsúd odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia“. Na podklade všetkých uvedených\nskutočností sa sťažovateľ domáha aplikovania stabilnej judikatúry ústavného súdu\n(I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010 a ďalšie) vychádzajúcej z právnych názorov Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský, Zvolská v. Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99; ďalej len „ESĽP“) na jeho kauzu, tým aj zachovania lehoty\nna podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2014.\nPo vecnej stránke sťažovateľ podrobuje kritike východiská všeobecných súdov\nkonajúcich v jeho veci, ktoré podmienili nárok súdneho exekútora na odmenu za výkon\nexekučnej činnosti reálnymi vykonávacími aktivitami bezprostredne smerujúcimi\nk vymoženiu pohľadávky. Sťažovateľ poukazuje na § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý\nvychádza z požiadavky priznať súdnemu exekútorovi náhradu trov konania aj v prípade, ak\npovinný uhradí pohľadávky po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na\npodanie námietok. Preto „ak by... platil právny názor Okresného súdu v Bardejove, že\nprávo na odmenu má sťažovateľ – súdny exekútor len za podmienky, že vykonal úkony\nbezprostredne smerujúce k vymoženiu judikovanej pohľadávky, nikdy by sa právna norma,\nobsiahnutá v § 47 ods. 3) prvej vety Exekučného poriadku v znení platnom od 09.08.2012\ndo 31.12.2013, nemohla uplatniť. V štádiu exekučného konania medzi jeho začatím a\nuplynutím lehoty na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie totiž súdny\nexekútor nikdy nevykonáva úkony smerujúce bezprostredne k vymoženiu judikovanej\npohľadávky...“.\nNadväzne\n\nsťažovateľ\n\nodkazuje\n\naj\n\nna\n\nustanovenia\n\nvyhlášky\n\nMinisterstva\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych\n5\n\nexekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktoré podľa jeho názoru\ndostatočne zohľadňujú fakt, že v situácii popisovanej v § 47 ods. 3 Exekučného poriadku\nešte súdny exekútor nevykonal úkony priamo smerujúce k vymoženiu exekvovanej\npohľadávky, a to tým, že nárok súdneho exekútora na odmenu sa znižuje o 50 %.\nSťažovateľ ale tvrdí, že okresný súd jeho „odmenu znížil ešte viac, teda nad rámec zákona\n(lebo aj vyhláška je od zákona odvodený právny predpis...), keďže sťažovateľovi nepriznal\nžiadnu odmenu... Sťažovateľ je presvedčený, že zmyslom a účelom právnych noriem\nregulujúcich odmenu súdneho exekútora nie je vylúčiť právo na túto odmenu, ak povinný\nuhradil judikovanú pohľadávku v čase keď o začatí exekučného konania ešte nevedel...\nLegálna konštrukcia, podľa ktorej sa povinný o začatí exekučného konania dozvie až\nz upovedomenia o začatí exekúcie, nemá totiž za cieľ poskytnúť povinnému ďalšiu\ndodatočnú lehotu na dobrovoľné splnenie judikovanej povinnosti. Ciele tejto konštrukcie sú\nrýdzo zabezpečovacie, čo nepriamo vyplýva z § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.\nPovinný má dostatok časového priestoru na dobrovoľné uhradenie judikovanej pohľadávky\nv priebehu lehoty na plnenie vyplývajúcej z výroku exekučného titulu. Ako náhle tento\npriestor nevyužije vystavuje sa riziku začatia exekučného konania, ktoré mu so sebou\nprináša dodatočnú finančnú záťaž. Právna úprava zohľadňuje aj takýto riskantný spôsob\nsprávania sa povinného a priznáva poverenému súdnemu exekútorovi právo na odmenu aj\nvtedy, ak v začatom exekučnom konaní pred upustením od vykonania exekúcie z dôvodu\nuhradenia judikovanej pohľadávky vykonal minimálne množstvo procesných úkonov.\nKonajúci exekútor je totiž od momentu prijatia návrhu na vykonanie exekúcie zaťažený\nzodpovednosťou ako voči oprávnenému, tak voči povinnému a musí spĺňať všetky procesné\na hmotnoprávne povinnosti, ktoré sú na neho kladené nezávisle na vedomosti, či povinný\nv tejto krátkej citlivej lehote uhradí alebo neuhradí judikovanú pohľadávku po termíne\nurčenom na jej úhradu exekučným titulom. Zodpovednosť exekútora v žiadnom prípade nie\nje menšia len preto, že nie je isté, či povinný náhodou do dňa doručenia a prevzatia\nupovedomenia o začatí exekúcie judikovanú pohľadávku uhradí. Uvedený fakt, že po\nzodpovednostnej stránke je osoba exekútora plne k dispozícii od momentu podania\nakéhokoľvek návrhu na vykonanie exekúcie je zohľadnený aj v jeho nároku na odmenu...“.\n\n6\n\nK faktu, že návrh na vykonanie exekúcie bol sťažovateľovi doručený o jeden deň\nskôr, než exekučný titul nadobudol vykonateľnosť, sťažovateľ uvádza, že „Exekučný\nporiadok aj pre taký prípad spája s podaním návrhu na vykonanie exekúcie právny účinok\nspočívajúci v začatí exekučného konania. Dokazuje to aj znenie § 57 ods. 1 písm. a)\nExekučného poriadku, podľa ktorého exekučný súd exekúciu zastaví, ak sa začala\na rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným... Okresný súd v Bardejove však exekúciu\nz dôvodu, že dňa 01.10.2012 nebol exekučný titul ešte právoplatný (správne malo byť\nvykonateľný, pozn.) nezastavil, hoci zo žiadosti sťažovateľa o vydanie poverenia zo dňa\n2.10.2012 na vykonanie exekúcie tento nedostatok návrhu oprávneného... musel zistiť. Ak by\nOkresný súd v Bardejove videl rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu\nso zákonom mohol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Okresný\nsúd v Bardejove však žiaden rozpor nezistil.“. Sťažovateľ zdôrazňuje, že o vydanie\npoverenia na vykonanie exekúcie požiadal až vtedy, keď exekučný titul nadobudol\nvykonateľnosť. S poukazom na časové súvislosti (rozdiel jedného dňa) tvrdí neefektívnosť\neventuálnej výzvy adresovanej oprávnenému na účel odstránenia vady jeho návrhu na\nvykonanie exekúcie.\nNa podklade uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd porušil\ndotknuté ustanovenia Exekučného poriadku i vyhlášky, ako aj Občianskeho súdneho\nporiadku, a preto bolo porušené i jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na\nspravodlivé súdne konanie.\nAlternatívu sťažnostného petitu sťažovateľ odôvodňuje nejednoznačnosťou právnej\núpravy v otázke práva podať opravné prostriedky proti rozhodnutiam exekučného súdu\no trovách exekučného konania, pričom uzatvára, že krajský súd porušil zásadu\ndvojinštančnosti konania, a keďže sa meritórne nezaoberal jeho odvolacími námietkami,\nporušil i jeho základného právo garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nnálezom vo veci samej takto rozhodol:\n7\n\n«1. Základné právo sťažovateľa\n\nna súdnu ochranu zaručené\n\nčl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie\nzaručené čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nOkresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/372/2012 a jeho Uznesením\nsp. zn. 9Er/372/2012-75 zo dňa 04.07.2014 vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie\nsťažovateľovi – súdnemu exekútorovi, porušené boli.\n2. Uznesenie Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 9Er/372/2012-75 zo dňa\n04.07.2014 vo výroku: „Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva“ zrušuje\na vec vracia Okresnému súdu v Bardejove na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia.\n\nalternatívne:\n1. Základné právo sťažovateľa\n\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46\n\nods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené\nčl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského\nsúdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 27CoE/54/2014 a jeho Uznesením sp. zn.\n27CoE/54/2014-94 zo dňa 27.03.2015 porušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27CoE/54/2014-94 zo dňa 27.03.2015\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia.»\nII.\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n8\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia\njeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nAj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu, podľa\nktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nVzhľadom na alternatívne formulovaný petit predloženej sťažnosti je nevyhnutné,\naby ústavný súd najprv zaujal postoj k svojej právomoci na prerokovanie a rozhodnutie\no sťažnosti, ako aj ku včasnosti jej podania.\nSťažovateľ pri podávaní sťažnosti vyslovil pochybnosti, či ústavný súd bude\nakceptovať postoj krajského súdu ako súdu odvolacieho o neprípustnosti jeho odvolania,\npreto sa rozhodol návrh na rozhodnutie vo veci samej formulovať alternatívne. Ak by\nústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti odmietavého rozhodnutia\n9\n\nkrajského súdu č. k. 27 CoE 54/2014-94 z 27. marca 2015, potom sa sťažovateľ domáha\nzachovania lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 372/201275 zo 4. júla 2014, a to v záujme meritórneho prejednania a rozhodnutia o jeho námietkach\nvznesených voči nepriznaniu náhrady trov exekúcie. Naopak, pre prípad, že by ústavný súd\nbol toho názoru, že krajský súd mal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu vecne\nprejednať a meritórne o ňom rozhodnúť, prednáša sťažovateľ alternatívu v podobe návrhu\nvysloviť porušenie jeho označených práv uznesením krajského súdu, zrušiť toto uznesenie\na vrátiť mu vec na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné zaujať meritórny postoj\nk odvolacím námietkam.\nBerúc do úvahy hľadiská efektívnosti i minimalistického prístupu pri zasahovaní do\nrozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd považoval za vhodné najprv sa\nvenovať alternatíve formulovanej v sťažnostnom petite v poradí ako druhej. Ak totiž\nústavný súd dospeje k záveru, že krajský súd porušil zásadu dvojinštančnosti spôsobom,\nktorý nedovolene atakuje označené práva sťažovateľa, a vec vráti krajskému súdu na ďalšie\nkonanie, nie je nevyhnutné zaujímať meritórne postoje k právnym názorom, z ktorých pri\nnepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi vychádzal okresný súd.\n1. Krajský súd uznesením č. k. 27 CoE 54/2014-94 z 27. marca 2015 odvolanie\nsťažovateľa odmietol. V krátkom odôvodnení uznesenia zdôraznil pravidlo, podľa ktorého\nv exekučnom konaní odvolanie nie je prípustné, ak Exekučný poriadok výslovne odvolanie\nnepripúšťa.\nSťažovateľ poukazuje na poučenie o opravnom prostriedku obsiahnuté v uznesení\nokresného súdu, ktoré zjavne vychádzalo z možnosti podať odvolanie. Súčasne prekladá\ninterpretačnú možnosť, podľa ktorej uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa bolo\nvydané v čase, keď už bola exekúcia právoplatne zastavená, teda nešlo o uznesenie\n„v exekučnom konaní“ tak, ako to mal na mysli § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku. Navyše, z vlastnej skúsenosti v tom istom exekučnom konaní (uznesenie\nkrajského súdu č. k. 23 CoE 84/2012-68 zo 14. februára 2014) pozná i odlišnú súdnu prax\nv tejto otázke.\n10\n\nÚstavný súd v prvom rade uvádza, že poučenie o opravnom prostriedku obsiahnuté\nv rozhodnutí súdu prvého stupňa musí byť v súlade so zákonom, resp. so zákonnou právnou\nnormou regulujúcou prípustnosť odvolania. Všeobecný súd ako orgán, ktorý nie je nadaný\nzákonodarnou právomocou, nemôže ktoroukoľvek obsahovou náležitosťou svojho\nrozhodnutia vydaného v individuálnom prípade zákon meniť. Preto v prípade, ak všeobecný\nsúd nesformuluje poučenie o opravnom prostriedku v súlade so zákonom, musí sa uplatniť\nzákonná norma. Výnimkou z tohto pravidla môže byť jedine prípad, ktorý by zaviedol\nsamotný zákonodarca. To sa v čase rozhodovania okresného súdu (4. júla 2014) dialo\nprostredníctvom § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa\nodvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak\nrozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje\nnesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch\nmesiacov od doručenia.\nUvedená procesno-právna norma teda poznala iba tri výnimky z všeobecne\nformulovaného pravidla: ak súd prvého stupňa pochybil pri informovaní účastníka konania\no dĺžke lehoty na podanie odvolania, ak súd prvého stupňa celkom opomenul poučiť\núčastníka konania o jeho práve podať odvolanie, a napokon, ak súd prvého stupňa\nnesprávne účastníka konania poučil o tom, že odvolanie nie je prípustné.\nPosudzovaný prípad nepredstavuje ani jednu z rekapitulovaných výnimiek, a preto sa\nnaň napriek poučeniu o opravnom prostriedku obsiahnutom v uznesení okresného súdu\nvzťahoval § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolanie nie je\nprípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento\nosobitný zákon neustanovuje inak...\nPrieskum odmietavého uznesenia krajského súdu sa takto koncentruje do otázky\ninterpretácie a následného uplatnenia dikcie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.\nIde o to, či prvostupňové rozhodnutie okresného súdu zjavne vydané v čase, keď bola\n11\n\nexekúcia už právoplatne zastavená, je alebo nie je uznesením „v exekučnom konaní“.\nSkúmanie predostretého problému cez prizmu kritéria zákonnosti by, pravdaže, umožňovalo\nrôzne prístupy k jeho vyriešeniu. To však nie je konečným cieľom a dôvodom právomoci\nústavného súdu vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nVo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou\nopravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.\nII. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť\nprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že\nvšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne\na zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.\nII. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv\na slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným\nsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).\nZ rekapitulovanej judikatúry pre predbežne prerokúvanú sťažnosť plynie, že pre\nústavný súd nie je podstatné, či krajský súd zvolil jediný do úvahy prichádzajúci a súčasne\nsprávny postoj k výkladu a uplatneniu § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.\nRozhodujúce pre ústavno-súdny prieskum postupu a rozhodnutia krajského súdu je to, či\njeho rozhodnutie nie je vo formálnom rozpore so zákonom, či nie je svojvoľné a či\nzákladnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie\ndodáva kvalitu reálnosti.\n\n12\n\nRozhodovanie okresného súdu ako súdu exekučného o trovách súdneho exekútora je\npo stránke teoretickej i právno-realizačnej rozhodovaním o nároku síce procesne samostatne\nvyjadrenom, ale materiálne akcesorickom. Trovy akéhokoľvek konania sú vždy závislé od\nrozhodovania o veci samej. V prípade exekučného konania je „vecou samou“ právny nárok\noprávneného na nútený výkon exekučného titulu. Uznesenie okresného súdu, ktorým\nsťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie, teda síce bolo vydané v čase právoplatne\nzastavenej exekúcie, obsahovo ale bolo nevyhnutne späté s konkrétnym, pred určitým\nčasom zastaveným exekučným konaním, ktoré bolo vedené v prospech konkrétneho\noprávneného voči konkrétnemu povinnému. Z tohto hľadiska nemožno charakterizovať\nodmietavé uznesenie krajského súdu ako rozhodnutie stojace vo formálnom rozpore\nso zákonom ani ako rozhodnutie svojvoľné. Extenzívny postoj k časovej pôsobnosti § 202\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda jeho použitie aj na uznesenia vydané za určitých\nokolností v čase už reálne neprebiehajúcej exekúcie z dôvodu jej zastavenia, nesignalizuje\npodľa názoru ústavného súdu jeho principiálnu vadnosť z pohľadu rešpektovania\nzákladných práv odvolateľa.\nPokiaľ ide o sťažovateľom tvrdenú dvojinštančnosť, ústavný súd viackrát\nkonštatoval, že ide o ústavno-procesný princíp (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08,\nIII. ÚS 385/08), no len letmý pohľad na právnu reguláciu rozhodovacích procesov\nnaznačuje, že nejde o princíp absolútnej povahy. V opačnom prípade by sa množstvo\nprocesno-právnych noriem administratívneho konania, konkurzného konania i konania\nexekučného ocitlo v rozpore s ústavou, čo je záver absurdný. Inak povedané, v niektorých\nprípadoch zákonodarca preferuje rýchlosť rozhodovacieho procesu pred rešpektovaním\npráva účastníka konania podať riadny opravný prostriedok. Rýchlosť procesu vystupuje do\npopredia obzvlášť v tých konaniach, ktoré nie sú cieľovo orientované na riešenie sporu či na\nriešenie základnej hmotno-právnej otázky pôsobiacej na mocenské aktivity štátneho\nmechanizmu iniciačne. Ide práve o konania, ktoré realizačne i dogmaticky nevyhnutne\nnadväzujú na spor už rozhodnutý, resp. na právny stav vyznačujúci sa právnou istotou\no (ne)existencii práva či povinnosti, a ich cieľom je garantovať faktické uskutočnenie\nhmotno-právneho vzťahu. K takým konaniam patrí aj konanie exekučné, ktorého\nnevyhnutným predpokladom je exekučný titul. V exekučnom konaní sa už hmotné právo\n13\n\nnehľadá a nenachádza. Orientuje sa na čo najrýchlejšiu realizáciu nastoleného stavu právnej\nistoty v tom zmysle, aby ona nezostala len súdnym výrokom na papieri, ale aby sa stala\nspoločenskou realitou.\nPráve z uvedených dôvodov je logickým počin zákonodarcu, ktorý v § 202 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku otočil pravidlo platné v základnom (nachádzacom) konaní\na spočívajúce v požiadavke, aby riadny opravný prostriedok bol prípustný voči každému\nrozhodnutiu súdu prvého stupňa s výnimkou explicitne pomenovaných prípadov, do polohy\nzásadnej neprípustnosti takého opravného prostriedku v konaní vykonávacom (a tým čo\nnajrýchlejšieho nastolenia právnej istoty o parciálnej procesno-právnej otázke) spätej\ns výnimkou výslovne formulovanou zákonom. Zásadná neprípustnosť odvolania proti\nuzneseniam exekučného súdu vydaným v exekučnom konaní sa v čase rozhodovania\nokresného súdu o náhrade trov, ktoré mali vzniknúť sťažovateľovi, vzťahovala na všetkých\núčastníkov exekučného konania. Nešlo teda o preferenciu rýchlosti exekúcie na úkor\ndruhovo vymedzenému okruhu účastníkov exekučného konania. To je tiež príspevok\nk záveru ústavného súdu, podľa ktorého sa judikovaný postoj krajského súdu vychádzajúci\nzo striktného uplatnenia § 202 ods. 2 aj na prípad sťažovateľa nevyznačuje popretím\nreálnosti základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy či jeho práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru.\nAspekt neústavnosti nemožno vidieť ani v skutočnosti, že kým povinný bol\noprávnený podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie (a tým aj proti výroku\no povinnosti nahradiť trovy súdneho exekútora), samotný súdny exekútor takým právom\nnedisponoval. Ústavný súd tu upozorňuje, že súdny exekútor je štátom určenou\na splnomocnenou osobou na vykonávanie exekučnej činnosti (§ 2 ods. 1 Exekučného\nporiadku). Súdnym exekútorom môže byť len osoba kvalifikovaná podľa § 10 ods. 1\npísm. b), d) a e) Exekučného poriadku, čo ju pri výkone exekučnej činnosti stavia do polohy\nneporovnateľnej s oprávneným alebo povinným ako „štandardnými“ účastníkmi\nexekučného konania. Preto im zákonodarca priznaným rozsahom procesných práv zamýšľal\nzabezpečiť schopnosť obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy v porovnateľnej\nkvalite, ako je to u kvalifikovaného súdneho exekútora. Práve popísané hľadisko materiálnej\n14\n\nrovnosti nedovoľuje vyhodnotiť formálnu nerovnováhu povinného a súdneho exekútora pri\nregulácii prípustnosti riadnych opravných prostriedkov v exekučnom konaní v neprospech\nústavnej požiadavky rovnosti v základnom práve na súdnu ochranu.\nVšetky popísané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu kladú interpretáciu\na uplatnenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom do pozície\nústavnej akceptovateľnosti z hľadiska dopadu na základné právo sťažovateľa na súdnu\nochranu i na jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu\nochranu i práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu č. k.\n27 CoE 54/2014-94 z 27. marca 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n2. Odmietnutie sťažnosti v časti o postupe a rozhodnutí krajského súdu ako súdu\nodvolacieho vedie ústavný súd k paralelnému záveru o danosti právomoci na ústavno-súdny\nprieskum postupu a uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 372/2012-75 zo 4. júla 2014.\nSúčasne má za následok zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na\npodanie sťažnosti v tejto časti. Okolnosti posudzovanej veci si podľa názoru ústavného súdu\nv záujme zabránenia denegationis iustitiae vyžadujú dvojmesačnú lehotu sťažovateľovi\nzachovať. Podstata už uvádzanej štrasburskej judikatúry smeruje práve k zabráneniu takého\nrigidného uplatnenia procesno-právnych pravidiel o právomoci ústavného súdu a o lehotách\nna podávanie opravných prostriedkov a sťažností, ktoré by v konečnom dôsledku viedlo\nk odopretiu vnútroštátnej súdnej ochrany v rovine prejednania a rozhodnutia o meritórnych\nnámietkach sťažovateľa. Ako už bolo uvedené, sťažovateľa okresný súd nesprávne poučil\no možnosti podať odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. V tom istom konaní\nv predchádzajúcej fáze krajský súd meritórne odvolacie námietky sťažovateľa prejednal.\nNavyše, právna úprava nevylučuje všetky pochybnosti o neprípustnosti riadneho opravného\nprostriedku proti rozhodnutiam tohto typu. Preto možno uzavrieť, že sťažovateľ nemal po\ndoručení prvostupňového uznesenia okresného súdu dostatočnú právnu istotu na\njednoznačné posúdenie o vhodnosti viacerých do úvahy prichádzajúcich prostriedkov\nsúdnej ochrany. Ústavný súd tak pristúpil k meritórnemu prerokovaniu sťažnostných\n\n15\n\nnámietok atakujúcich prvostupňové uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 372/2012-75\nzo 4. júla 2014.\nOkresný súd súc viazaný právnym názorom krajského súdu ako súdu odvolacieho\nnepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie, keďže „súdny exekútor má právo na\nodmenu len za tú činnosť (úkony), ktorá bezprostredne smeruje k vymoženiu judikovanej\npohľadávky“. V posudzovanej veci, „keďže exekučný titul v čase podania návrhu na\nvykonanie nebol vykonateľný, súdny exekútor na jeho podklade nemal konať, ani predložiť\nsúdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie... Povinný uhradil pohľadávku\noprávnenej dňa 03.10.2012 a dňa 04.10.2012 a upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo\ndoručené až dňa 05.10.2012“, preto úhradu prisúdenej pohľadávky povinným nemožno\npovažovať „za úkon, z ktorého by súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu trov\nkonania v zmysle § 47 ods. 3 Exekučného poriadku...“.\n2.1 Podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku ak povinný uhradí pohľadávku po začatí\nexekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok\nna náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu\nako v prípade upustenia od vykonania exekúcie...\nPodľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej\nurčenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.\nPodľa § 5 ods. 2 vyhlášky ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa\n§ 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.\nPodľa sťažovateľa postoj okresného súdu k výkladu a k uplatneniu § 47 ods. 3\nExekučného poriadku by znamenal, že právna norma v ňom obsiahnutá sa za žiadnych\nokolností neuplatní.\nÚstavný súd sa nestotožňuje s interpretačným postojom sťažovateľa. Z dikcie § 47\nods. 3 Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že jednou z podmienok aplikovateľnosti\ntejto procesno-právnej normy je plynutie lehoty na podanie námietok. Námietky ako\n16\n\nšpecifický druh opravného prostriedku môže povinný podať proti upovedomeniu o začatí\nexekúcie (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku). Konzekventne na to nadväzuje ďalšia\n(tentokrát implicitná) požiadavka aplikovateľnosti § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, a to\ndoručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému.\nV posudzovanej veci však povinný uhradil pohľadávku síce po začatí exekučného\nkonania, avšak ešte pred tým, ako mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie,\na teda skôr, ako mu začala plynúť lehota na podanie námietok. Z uvedených dôvodov\nnemožno právny názor okresného súdu o nepoužiteľnosti § 47 ods. 3 Exekučného poriadku\nna prejednávanú vec sťažovateľa považovať za prejav ústavne zakázanej svojvôle. Okresný\nsúd použil pojem „úkony bezprostredne smerujúce k vymoženiu judikovanej pohľadávky“,\npričom bližšie túto kategóriu nevysvetlil. Sťažovateľ svojou argumentačnou konštrukciou\nnapriek tomu vkladá do úst okresného súdu právny názor, podľa ktorého do tejto skupiny\núkonov nemožno zaradiť upovedomenie o začatí exekúcie, resp. jeho doručenie povinnému.\nTo je však predpoklad, ktorý nemá oporu v odôvodnenia uznesenia okresného súdu.\nArgumentácia sťažovateľa je preto v tejto časti nedôvodná.\nV daných okolnostiach ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor\nokresného súdu, podľa ktorého sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi nevznikol nárok na\nodmenu podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 5 ods. 2 vyhlášky.\n2.2 Rovnako ústavný súd neopomenul ani ďalšiu súčasť odôvodnenia uznesenia\nokresného súdu, ktorý prikloniac sa k právnemu názoru krajského súdu zdôraznil, že\nsťažovateľ ako súdny exekútor nebol oprávnený požiadať o vydanie poverenia na\nvykonanie exekúcie po zistení, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v čase, keď\nexekučný titul nebol vykonateľný. Aj v prípade zastavenia exekúcie uznesením exekučného\nsúdu totiž nie je vylúčená odmena súdneho exekútora podľa § 14 vyhlášky.\nPodľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie\nalebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa\nurčuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.\n17\n\nPodľa § 14 ods. 2 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej\nčinnosti je 3,32 eura.\nPodľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej\nčinnosti:\na) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,\nb) doručenie príkazu na začatie exekúcie,\nc) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,\nd) doručenie exekučného príkazu,\ne) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,\nf) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,\ng) každé zisťovanie bydliska povinného,\nh) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,\ni) každé zisťovanie účtu povinného,\nj) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.\nVzhľadom na časové súvislosti prejednávanej veci (začatie exekučného konania\n1. októbra 2012, žiadosť o vydanie poverenia a získanie poverenia na vykonanie exekúcie\n2. októbra 2012, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 5. októbra 2012 a zastavenie\nexekúcie 8. októbra 2012) je zrejmé, že pri postupe okresného súdu podľa § 14 a § 15\nvyhlášky by u sťažovateľa prichádzala do úvahy odmena v sume rádovo niekoľko desiatok\neur.\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na § 422 ods. 1 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté\nprávoplatné rozhodnutie o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok, resp.\ndesaťnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného\nsúdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na\nto, že ide o sumu bagateľnú (m. m. pozri napr. IV. ÚS 358/08, alebo IV. ÚS 717/2013).\n18\n\nÚstavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Civilný sporový poriadok\n(predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí\nvydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol\nautomaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, III. ÚS 400/2015).\nAj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej\nmoci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu\nsťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo\nk zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite\n(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].\nOdmena podľa § 14 vyhlášky by u sťažovateľa zjavne nepresiahla desaťnásobok ani\ndvojnásobok minimálnej mzdy (352 € v roku 2014). Aj keby teda v rámci meritórneho\nprerokovania sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie\nokresného súdu bolo z hľadiska aplikovateľnosti § 14 a § 15 vyhlášky nezákonné,\nz ústavno-právneho hľadiska by na prvý pohľad išlo o zásah materiálne sa vyznačujúci\nzanedbateľnou intenzitou ‒ bagateľnosťou. Ústavný súd preto nevidí dôvod prijímať\nsťažnosť na ďalšie konanie, v ktorom by eventuálne konštatoval povinnosť okresného súdu\npriznať sťažovateľovi odmenu podľa § 14 vyhlášky.\n2.3 Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedôvodnosti\nsťažovateľovej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu č. k.\n9 Er 372/2012-75 zo 4. júla 2014.\n3. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zdôrazňuje právny názor,\npodľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú\nuspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným\ndôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery\nkompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V rozhodnutí\nESĽP (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70) bolo\n19\n\nzdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam\nspadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené\nvýhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. (napr. III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08)\nObdobné stanovisko vyplýva aj z ďalšej rozhodovacej praxe ESĽP, podľa ktorej\nnejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia\ntrov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný\nz obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na úhradu trov.\nZa podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne\na bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská republika\nč. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).\nPri premietnutí už uvedených zásadných stanovísk do prerokúvanej veci treba\nz pohľadu ústavného súdu predovšetkým konštatovať, že zákonná úprava účinná v čase\nrozhodovania okresného súdu o náhrade trov sťažovateľa ako súdneho exekútora\nnegarantovala bezpodmienečne súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie\n(m. m. II. ÚS 619/2016).\nNa podklade formulovaných právnych názorov ústavný súd dospel k záveru, podľa\nktorého prevažná časť východísk napadnutých uznesení okresného súdu i krajského súdu\nnevyvoláva ústavne nedovolený konflikt s účelom a v konečnom dôsledku i s dikciou\nrelevantných ustanovení podústavného práva. Tá časť kauzy, ktorá by priestor pre odlišný\nprávny názor favorizujúci sťažovateľove postoje (hlavne v dôsledku skutočnosti, že ho\nokresný súd ako súd exekučný vykonaním exekúcie poveril) otvárala, je poznačená ústavne\nkonformným bagateľným cenzom.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje absenciu takých signálov ústavnej\nvadnosti právnych záverov okresného súdu a krajského súdu z pohľadu základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kvôli\nktorým by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa prijímať na ďalšie konanie.\n\n20\n\n4. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či\npreskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv\nalebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie\nvylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri\npredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej\npochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nSťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh na\nzrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, návrh na priznanie\nnáhrady trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. apríla 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekútor", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "exekúcia-trovy exekúcie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2c1d9188-b904-4ab5-8feb-bdf5da8ef764", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.619.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 619/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 619/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.619.2016.1"}, {"guid": "ussr:a29d8476-da66-4d16-b616-4e1f449ccf62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.400.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 400/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 400/2015 z 18. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.400.2015.1"}, {"guid": "ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 717/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 717/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d"}, {"guid": "ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 431/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 431/2012 z 16. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-16", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a"}, {"guid": "ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 251/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 251/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 167, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754"}, {"guid": "ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 79/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 79/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024"}, {"guid": "ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 414/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 414/2010 z 9. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-09", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:5095b124-db84-4f90-8dcf-ca88cefc56fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/08 z 21. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5095b124-db84-4f90-8dcf-ca88cefc56fe"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:20d15bec-9921-444d-a0fe-525627a1e91f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 239/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 239/08 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20d15bec-9921-444d-a0fe-525627a1e91f"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:ac2892cb-716c-4368-9161-7a5afb5e3778", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/08 z 1. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-01", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac2892cb-716c-4368-9161-7a5afb5e3778"}, {"guid": "ussr:dd8c3c4b-bf20-4d4f-a37e-fd71cc17088e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 351/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd8c3c4b-bf20-4d4f-a37e-fd71cc17088e"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 195/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0daff70e-f257-40c2-8d17-3a08e5eabb37"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "4888a851-56ec-4ac2-88c5-7e1e51bcea3c:ec11f105-476e-463d-a024-a1561ac01b13", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3810218615.1", "spisova_znacka": "23CoE/84/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/84/2012 z 15. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-04-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810218615.1"}, {"guid": "57e62dc5-1b38-480e-aa56-79d1a506b8bc:96e2f44b-2042-45fa-9314-d78677d847e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/372/2012", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9Er/372/2012 z 25. 6. 2012", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2012-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/57e62dc5-1b38-480e-aa56-79d1a506b8bc:96e2f44b-2042-45fa-9314-d78677d847e8"}], "citovane_v": [{"guid": "394adaed-ccda-4ca0-b9b6-43c9155daad7:6890651e-4300-4b25-a327-edf93f723d66", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:6125280247.1", "spisova_znacka": "28Co/21/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/21/2026 z 27. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:6125280247.1"}, {"guid": "8d6f1020-fed3-40f3-8eee-a7c9bb47a511:062167d3-531f-4b18-b6df-38ac962ac58a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8508202584.1", "spisova_znacka": "2CoE/46/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoE/46/2020 z 23. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-09-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8508202584.1"}, {"guid": "8d6f1020-fed3-40f3-8eee-a7c9bb47a511:e6e3f2b7-9e3e-4244-b796-054d8a9e5f86", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8508202584.1", "spisova_znacka": "2CoE/46/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoE/46/2020 z 23. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-09-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8508202584.1"}]}