{"guid": "ussr:6d8cd007-24ad-49fa-adb5-9d0290baec12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2017 z 4. 7. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 206/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-07-04", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6d8cd007-24ad-49fa-adb5-9d0290baec12", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 206/2017-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\no sťažnosti\n\n,\n\n, občana Sýrie, zastúpeného JUDr. Sabínou\n\nHodoňovou, PhD., advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci\nnamietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2004 a jeho rozsudkom č. k.\n1 Sžz 12/2014-73 z 9. decembra 2014 takto\nrozhodol:\n1. Právo\n\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžz 12/2014-73 z 9. decembra\n2014 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sžz 12/2014-73\nz 9. decembra 2014 z r u š u j e .\n3.\n\nfinančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .\n\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur\na štyridsaťštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Sabíny Hodoňovej, PhD.,\nadvokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára\n2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n, občana Sýrie (ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária,\nMariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia\n\njeho práva na slobodu\n\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžz 12/2014-73\nz 9. decembra 2014 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „útvar\npolicajného zaistenia“) pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo zaistenia\nzo 6. októbra 2014 (ďalej len „žiadosť o prepustenie zo zaistenia“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je štátnym príslušníkom\nSýrie a rozhodnutím príslušnej zložky Policajného zboru z 23. júla 2014 (ďalej len\n„rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014“) bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to pre účely realizácie trestu\nvyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní desiatich rokov, ktorý mu bol uložený\nrozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3 T 57/2012 z 11. decembra 2012.\n\n2\n\n3. Sťažovateľ adresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť\no bezodkladné prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí ako neúčelné.\nNásledne sťažovateľ podal 7. októbra 2014 najvyššiemu súdu žalobu pre nezákonný zásah\norgánu verejnej správy, v ktorej argumentoval neúčelnosťou ďalšieho zaistenia jeho osoby,\npoukazujúc na získané vyjadrenie príslušnej zložky Policajného zboru, podľa ktorého\nvzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Sýrii nerealizuje Slovenská republika žiadne návraty\njej štátnych príslušníkov do domovskej krajiny. V podanej žalobe sa sťažovateľ odvolával\nna obdobné informácie plynúce z ďalších verejne dostupných informačných zdrojov.\n4. Dňa 16. októbra 2014 doručil útvar policajného zaistenia právnemu zástupcovi\nsťažovateľa stanovisko, ktorým jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia zo 6. októbra 2014\nnevyhovel.\n5. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú najvyššiemu súdu\npodaním, v ktorom konajúcemu súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,\na súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia o azyl\nmôžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov, a v jeho\nprípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení vydané nebolo.\n6. Najvyšší súd namietaným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením,\nže sťažovateľ nevyužil iné zákonné prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii,\nteda nesplnil podmienku vyplývajúcu z § 250v ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) keďže „vo veci bolo vydané\nrozhodnutie o zaistení , proti ktorému sťažovateľ nepodal opravný prostriedok, návrh proti\nnezákonnému zásahu takýto opravný prostriedok nemôže nahradiť, pretože ak bolo vo veci\nvydané rozhodnutie, má žaloba, resp. opravný prostriedok prednosť pred návrhom podľa\n§ 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)“.\n7. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a namietaným rozsudkom\nnajvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4\n\n3\n\ndohovoru. Sťažovateľ porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1\ndohovoru vidí aj v označenom postupe útvaru policajného zaistenia.\n8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na ustanovenie čl. 5 ods. 4\ndohovoru argumentuje, že mu predmetné ustanovenie garantuje právo na periodickú súdnu\nkontrolu, v rámci ktorej by bola posúdená zákonnosť ďalšieho trvania zaistenia jeho osoby,\na to aj v prípadoch, keď bolo pôvodne nariadené zaistenie zákonné, keďže v priebehu času\ntakéto zaistenie môže stratiť svoje opodstatnenie. Dodáva, že mu logicky predmetné\nustanovenie súdom poskytovanú ochranu garantuje aj v prípadoch, keď proti prvotnému\nrozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal. Toto svoje stanovisko opiera\naj o závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. apríla 2013.\n9. Sťažovateľ uvádza, že sa žalobou podanou najvyššiemu súdu nedomáhal\npreskúmania prvotného rozhodnutia o zaistení jeho osoby, ale domáhal sa práva\nna periodickú súdnu kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia.\n10. Na základe podrobného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku v kontexte ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ formuluje záver, že sa\npredmetnej súdnej kontroly možno domáhať práve postupom podľa piatej časti piatej hlavy\nObčianskeho súdneho poriadku, teda podaním žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom\norgánu verejnej správy, pretože „ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných\nmožností umožňuje iniciovať súdne konanie, v priebehu ktorého sa rozhoduje v merite veci,\nexistuje reálny predpoklad, že o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa bude\nrozhodnuté urýchlene a jeho podaním je začaté súdne konanie, v ktorom môže súd nariadiť\nprepustenie sťažovateľa na slobodu, a to vydaním rozhodnutia podľa § 250v ods. 4 OSP,\nktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať v nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa,\nktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení osobnej slobody“.\n11. Sťažovateľ v podanej sťažnosti zdôrazňuje, že nezákonný zásah do jeho práv\nnebol spôsobený prvotným rozhodnutím o zaistení, ale v dôsledku porušenia povinnosti\npríslušného správneho orgánu konať podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov\n4\n\n(„zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,\nči trvá účel zaistenia“) v spojení s § 90 ods. 2 písm. b) bodom 1 zákona o pobyte cudzincov\n(„zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka\ntretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia“), t. j. porušenia povinnosti prepustiť sťažovateľa\nbez zbytočného odkladu, keďže zanikol účel jeho zaistenia.\n12. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:\n„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. I Sžz 12/2014\nporušil právo\n\nna preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody\n\na nariadenia prepustenia, ak je pozbavenie osobnej slobody nezákonné podľa čl. 5 ods. 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. I Sžz 12/2014 a Útvar\npolicajného zaistenia pre cudzincov Sečovce porušil právo\n\nna slobodu\n\npodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n3.\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie\n\nčl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR\n(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť\nmu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4.\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie\n\nčlánku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume\n20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar\npolicajného zaistenia pre cudzincov Sečovce povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od doručenia tohto nálezu\nna účet jeho právneho zástupcu.“\n13. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 206/2017-13 zo 4. apríla 2017 prijal\nsťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa\n\n5\n\nzaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a namietaným rozsudkom a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.\n14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa doručenom ústavnému\nsúdu 23. mája 2017 prostredníctvom svojej predsedníčky prezentoval túto argumentáciu:\n«Kľúčové pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa podľa najvyššieho súdu\nbolo:\n- sťažovateľ bol zaistený na základe rozhodnutia správneho orgánu a to rozhodnutia\nvydaného UPZC v Sečovciach dňa 23.7.2014 pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-OH/2014,\n- sťažovateľ proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal\n- sťažovateľ požiadal Útvar policajného zaistenia Sečovce dňa 6.10.2014\no bezodkladné prepustenie zo zaistenia z dôvodu nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu\nvzhľadom na bezpečnostnú situáciu - ozbrojený konflikt v Sýrii\n- podľa sťažovateľa na žiadosť o bezodkladné prepustenie zo zaistenia nebolo\nzo strany Útvaru policajného zaistenia Sečovce nijako reagované\n- sťažovateľ dňa 16.10.2014 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky\n- sťažovateľ neobdržal rozhodnutie odporcu o tom, že je zaistený ako žiadateľ o azyl\nz niektorého z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov.\nNajvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňuje podanie\nzásahovej žaloby ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných možností umožňujúceho\niniciovať súdne konanie, výsledkom ktorého by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie\nsúdu vydané podľa § 250v ods. 4 OSP, ktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať\nv nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa, ktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení\nosobnej slobody, považuje za dôležité uviesť, že zásahovú žalobu nie je možné považovať\nza jedinú do úvahy prichádzajúcu procesnú možnosť umožňujúcu iniciovať súdne konanie,\nvýsledkom ktorej by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie o jeho prepustení.\nVzhľadom k tomu, že sťažovateľ tvrdil a písomným podaním žiadosti súdu preukázal,\nže dňa 6.10.2014 podal žiadosť o bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia (žiadosť\nbola adresovaná Útvaru policajného zaistenia Sečovce) prepustený nebol a súd nemal ani\npochybnosť o tom, že správny orgán na žiadosť nijako nezareagoval, účinným prostriedkom\nochrany práv sťažovateľa bolo podľa najvyššieho súdu konanie podľa § 250t OSP, nakoľko\n6\n\nak odporca nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym\npredpisom (§ 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90\nods. 2 písm. b) bod I zákona o pobyte cudzincov), mohol jedine súd v konaní o nečinnosti\nposúdiť dôvodnosť takejto námietky a vysloviť povinnosť orgánu verejnej správy vo veci\nkonať a rozhodnúť.\nAž výsledok takého konania a rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie\no neprepustení zo zaistenia, resp. rozhodnutie o tom, že účel zaistenia trvá) by bol\npreskúmateľný súdom s možnosťou posúdenia dôvodnosti námietok neúčelnosti zaistenia\nsťažovateľa pre jeho nevyhostiteľnosť, resp. námietok týkajúcich sa nezákonnosti zaistenia\npo zmene okolností na strane sťažovateľa po podaní žiadosti o azyl.\nZáver o porušení povinnosti správneho orgánu konať podľa ustanovenia § 90 ods. 2\npísm. d) zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90 ods. 2 písm. b) bod I\nzákona o pobyte cudzincov, podľa názoru najvyššieho súdu nemôže učiniť súd v konaní\no zásahovej žalobe, ale posúdiť, či správny orgán po podaní žiadosti o prepustenie\nzo zaistenia a po podaní žiadosti o azyl konať mal a nekonal, a teda, či správny orgán mal\npovinnosť vydať rozhodnutie o trvaní účelu zaistenia, môže súd v konaní proti nečinnosti\nsprávneho orgánu § 250t O.s.p. a nasl, ktorý súčasne, ak takýto návrh vyhodnotí\nza dôvodný, vysloví povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.\nSťažovateľ takto zjavne nepostupoval a namiesto konania proti nečinnosti, podal\nzásahovú žalobu.\nK námietke sťažovateľa, že dňa 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú\nnajvyššiemu súdu podaním, v ktorom súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,\npričom súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia\no azyl môžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 88a zákona o pobyte\ncudzincov a v jeho prípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení\nvydané nebolo, najvyšší súd uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 išlo\no zásahovú žalobu a nie o preskúmanie rozhodnutia o zaistení sťažovateľa, i keď\nnepochybne zásahová žaloba sa týka samotného zaistenia sťažovateľa, pričom zaistenie\ncudzinca v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu (napr. 1 Sža 23/2014 zo dňa\n13.8.2014, sp. zn. 1 Sža 5/2015 zo dňa 6.2.2015) nepochybne znamená obmedzenie alebo\n\n7\n\ndokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie slobody\ncudzinca.\nNámietky týkajúce sa nezákonného zásahu orgánu verejnej správy po podaní žiadosti\no udelenie azylu podľa najvyššieho súdu nebolo možné zohľadniť v konaní o ochrane\npred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy § 250v OSP, ale až v konaní, ktorého\nvýsledok mohol vzísť z konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré sťažovateľ\nmohol využiť na ochranu svojich práv najmä potom, ako odporca po podaní žiadosti o azyl\nopätovne nerozhodol o prepustení sťažovateľa zo zaistenia, resp. o zaistení sťažovateľa- ako\nžiadateľa o azyl podľa §88 a ods. 1 písm. c (už zaisteného podľa §88 ods.1 písm. b/ zákona\no pobyte).\nSťažovateľ takto nepostupoval.\nZ judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1 Sža 29/2014\nzo dňa 2.9.2014, sp. zn. 10Szak/2/2017 z 1.2.2017) vyplýva, že „obmedzenie osobnej\nslobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne\nstanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu\npohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom\npostavení utečencov z roku 1931“), zároveň Súdny dvor E Ú vo veci Arslan proti Polícii\nČeskej republiky zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený\ncudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia , inak\nby bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku\nvo veci A.).\nNajvyšší súd napokon uvádza, že oprávneniu súdu v konaní o zásahovej žalobe\nskúmať námietky cudzincov týkajúce sa samotného účelu zaistenia bránia ustanovenia OSP,\n(platné a účinné v čase rozhodovania najvyššieho súdu ), pričom sa v nich premieta\nklasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria\nbdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).\nNevyužitie postupu podľa ustanovení §250t OSP zo strany sťažovateľa, výsledkom\nktorého by mohlo byť vydanie rozhodnutia o trvaní účelu zaistenia po podaní žiadosti\no prepustenie, resp. po podaní žiadosti o azyl, preskúmateľné súdom, vrátane námietok\n8\n\nneúčelnosti zaistenia pre nevyhostiteľnosť, resp. posúdenie novej okolnosti- podanie\nžiadosti o azyl, znamená podľa najvyššieho súdu stratu možnosti skúmať a spochybňovať\núčelnosť zaistenia v konaní o zásahovej žalobe podľa §250 v OSP.\nS poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd považuje námietky sťažovateľa uvedené\nv sťažnosti za nedôvodné a navrhuje sťažnosť odmietnuť.»\n15. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň prezentovala súhlas\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“).\n16. Možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil\na v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2017 jeho právny zástupca s oznámil,\nže súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení odporcu, obsahu\npríslušného spisového materiálu a na základe poskytnutej súčinnosti zistil a zrekapituloval\nsi v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:\nSťažovateľ bol rozhodnutím o zaistení z 23. júla 2014 obmedzený na osobnej\nslobode (zaistený) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely\nrealizácie trestu vyhostenia uloženého právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Sťažovateľ\nadresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť o prepustenie zo zaistenia,\nv ktorej dôvodil neúčelnosťou zaistenia jeho osoby. Dňa 7. októbra 2014 podal najvyššiemu\nsúdu žalobu pre nezákonný zásah útvaru policajného zaistenia ako orgánu verejnej správy\npodľa § 250v OSP. Útvar policajného zaistenia doručil 16. októbra 2014 právnemu\n9\n\nzástupcovi sťažovateľa svoje stanovisko k jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia, ktorým\npredmetnej žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu o informáciu,\nže požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd namietaným\nrozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že nesplnil podmienku\nvyplývajúcu z § 250v ods. 3 OSP, teda že nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\no zaistení z 23. júla 2014, ktorý má prednosť pred návrhom podľa § 250v OSP. Príkazom\npríslušnej zložky Policajného zboru č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-2-109/2015 z 21. augusta 2015\n(ďalej len „príkaz na prepustenie z 21. augusta 2015“) bol sťažovateľ podľa § 90 ods. 2\npísm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov zo zaistenia prepustený.\nII.\n19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia svojho práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo\nna slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem prípadov\nuvedených v tomto ustanovení pod písmenom a) až f), pokiaľ sa tak stane v súlade\ns konaním ustanoveným zákonom, pričom podľa písmena f) je takýmto prípadom zákonné\nzatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu\nna územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa\nčl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,\nmá právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho\npozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n21. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné\nprepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny:\n10\n\n1. ak zanikol účel zaistenia; 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu; 3. ak uplynula\nlehota zaistenia; 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 10;\n5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného\nzboru. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať\npo celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovaniu\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n23. Sťažovateľ je toho názoru, že mu zo strany najvyššieho súdu ochrana jeho právu\nna periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4\ndohovoru nebola poskytnutá, keďže sa najvyšší súd jeho návrhom odmietol meritórne\nzaoberať.\n24. Najvyšší súd v namietanom rozsudku formuloval záver, že sťažovateľ nesplnil\npodmienku vyplývajúcu z § 250v ods. 3 OSP, a síce, že nevyčerpal opravný prostriedok,\nktorým disponoval proti primárnemu rozhodnutiu o zaistení z 23. júla 2014, a preto sa\nskúmaním ďalších podmienok, ktoré musia byť splnené, kumulatívne bližšie nezaoberal.\nV stanovisku k sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd pozmenil svoj postoj a prezentoval názor,\nže sťažovateľ mal ochranu svojich práv uplatniť prostredníctvom návrhu na konanie proti\n11\n\nnečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, keďže podľa mienky najvyššieho súdu\nútvar policajného zaistenia, ktorému sťažovateľ adresoval žiadosť o prepustenie\nzo zaistenia, nekonal spôsobom predpísaným relevantnými ustanoveniami zákona o pobyte\ncudzincov.\n25. V rámci suverénneho práva štátov kontrolovať vstup a pobyt cudzincov\nna vlastnom územní má štát nepopierateľné právo „zaistiť“ (pozbaviť osobnej slobody)\ncudzinca, proti ktorému prebieha konanie o vyhostenie. Takéto zaistenie je zlučiteľné s čl. 5\nods. 1 dohovoru, pokiaľ je vykonané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.\nSťažovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely\nvýkonu uloženého trestu vyhostenia. Možno teda konštatovať, že obmedzenie osobnej\nslobody sťažovateľa bolo ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.\n26. S odkazom na ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je osobe obmedzenej na osobnej\nslobode zaistením v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poskytnutá ochrana v podobe\nperiodickej súdnej kontroly zákonnosti tohto zaistenia. Ústavný súd už v minulosti\nkonštatoval, že má predmetné ustanovenie dohovoru zvýšený význam v prípadoch, keď\nk pozbaveniu osobnej slobody dôjde na základe rozhodnutia správneho orgánu,\npretože zabezpečuje zaistenej osobe preskúmanie takéhoto rozhodnutia nezávislým súdom\n(II. ÚS 557/2012).\n27. Prípady pozbavenia osobnej slobody (zaistenia) majú byť v intenciách\noznačeného článku dohovoru podrobené periodickej kontrole ospravedlniteľnosti ďalšieho\ntrvania zaistenia. Preto má dotknutá osoba právo domáhať sa, aby súd preskúmal zákonnosť\nďalšieho trvania pozbavenia jej osobnej slobody. Vzhľadom na to, že sa naplnenie\npodmienok ustanovených zákonom v čase vyvíja a pôvodné zaistenie nariadené zákonným\nspôsobom môže stratiť svoje opodstatnenie a stať sa tak nezákonným, mala by byť zaistená\nmožnosť domáhať sa takejto kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.\nPožiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,\naby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane podrobená\n12\n\nzadržovaniu aj dlho po tom, ako pozbavenie jej slobody prestalo byť ospravedlniteľné\n(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Shishkov proti Bulharsku,\nč. 38822/97 z 9. 1. 2003).\n28. Sťažovateľ požiadal o prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí\nako neúčelné, keďže v jeho prípade zaistenie smerovalo k výkonu uloženého trestu\nvyhostenia, ktorého realizácia sa stala podľa neho nemožnou, a to s ohľadom\nna bezpečnostnú situáciu v jeho domovskom štáte, z dôvodu ktorej nerealizuje Slovenská\nrepublika žiadne návraty štátnych príslušníkov do tejto krajiny. Sťažovateľ teda nenapádal\nprimárne rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014, ale domáhal sa súdnej previerky zákonnosti\nďalšieho trvania zaistenia jeho osoby. Najvyšší súd obsah návrhu vyhodnotil zjavne\nnesprávne, keďže dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil pre poskytnutie ochrany podľa\n§ 250v OSP prvú podmienku, a to vyčerpanie opravného prostriedku proti primárnemu\nrozhodnutiu o zaistení. Najvyšší súd tak dospel predčasne k záveru, že v danom prípade\nsťažovateľovi v konaní podľa § 250v OSP ochranu nemožno poskytnúť.\n29. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že právo na periodickú kontrolu\ndôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) zákona\no pobyte cudzincov. Je teda nielen povinnosťou všeobecných súdov periodicky kontrolovať\ndôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má aj príslušný správny orgán.\n30. Najvyšší súd vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, sa nezaoberal\nskúmaním otázky, ktorej zodpovedanie bolo prvým krokom v poradí, a síce otázky,\nči stanovisko útvaru policajného zaistenia, ktorým žiadosti sťažovateľa nevyhovel, a teda\nnevydal „Príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného\nzaistenia pre cudzincov“ (tak ako to učinil následne – pozri príkaz na prepustenie\nz 21. augusta 2015), bolo potrebné kvalifikovať ako rozhodnutie alebo ako tzv. iný zásah.\nPokiaľ ide o neskoršiu argumentáciu najvyššieho súdu prezentovanú v stanovisku\ndoručenom ústavnému súdu, v ktorom zastáva najvyšší súd názor, že príslušným konaním,\nv rámci ktorého mal sťažovateľ prvotne uplatniť ochranu svojich práv, bolo konanie proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, ústavný súd je toho názoru,\n13\n\nže v sťažovateľovom prípade postup príslušného správneho orgánu nevykazoval črty\nnečinnosti, keďže správny orgán svoju právomoc nepoprel, obsahom žiadosti sťažovateľa\nsa zaoberal, a teda na ňu reagoval.\n31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, ktorý podmienil poskytnutie ochrany\nprávam sťažovateľa (prostredníctvom vykonania súdnej previerky zákonnosti ďalšieho\ntrvania zaistenia) vyčerpaním opravného prostriedku voči prvotnému rozhodnutiu o zaistení,\ntým de facto poprel naplnenie účelu čl. 5 ods. 4 dohovoru a takýto jeho postup spolu\ns namietaným rozsudkom nemožno kvalifikovať ináč ako arbitrárny. Ústavný súd tak dospel\nk záveru o porušení práv sťažovateľa zaručených čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a tiež namietaným\nrozsudkom najvyššieho súdu.\nIII.\n32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n33. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 5\nods. 1 a 4 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle\n§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil.\nVzhľadom na skutočnosť, že bol sťažovateľ príkazom na prepustenie z 21. augusta 2015\nzo zaistenia prepustený, postup vrátenia veci sťažovateľa na nové konanie najvyššiemu súdu\nneprichádzal do úvahy, keďže o zaistení možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu\nminulú (obdobne pozri II. ÚS 557/2012, II. ÚS 595/2012, I. ÚS 2014/05).\n34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n20 000 €, v ktorej túto žiadosť nijako neodôvodnil. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd\nmôže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa\nodseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\n14\n\n35. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia\naplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil\núvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie\nujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp.\nzáväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa\npostupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a zrušenie namietaného rozsudku predstavujú\npodľa názoru ústavného súdu vo svojom súhrne s prihliadnutím na skutočnosť, že si\nsťažovateľ vlastný dôvod zaistenia (uložený trest vyhostenia) privodil svojím úmyselným\na závažným protiprávnym konaním, dostatočné zavŕšenie poskytnutej ochrany. Ústavný\nsúd vzhľadom na uvedené sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie\nnepriznal.\n36. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný\nsúd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie\nnešpecifikoval.\n37. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa\nvychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)\na c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie\no sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch\na je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu\nsporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,\nIII. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2015 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu\n(t. j. zo sumy 839 €), čo predstavuje sumu 139,83 € a hodnota režijného paušálu sumu\n8,39 €.\n38. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva\núkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa\n15\n\na tiež podanie sťažnosti), čo celkovo predstavuje sumu 279,66 €. K tomu bolo potrebné\npripočítať dvakrát režijný paušál v celkovej výške 16,78 €, čo predstavuje celkovú sumu\n296,44 €. Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi najvyšší súd na účet jeho\nprávneho zástupcu.\n39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. júla 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "žaloba-zamietnutie", "cudzinec, cudzinci-zaistenie", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "vyhostenie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "žaloba-zamietnutie", "správne súdnictvo-konanie proti nečinnosti", "správne konanie-správne uváženie", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Sžz/12/2014", "guid": "34c49471-19f8-454f-96f5-f43f76005a95:d77a00bb-c2d8-4306-ab60-e018d441e69e", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:317de652-fee5-42a9-b675-8ba930a3bac9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 595/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 595/2012 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317de652-fee5-42a9-b675-8ba930a3bac9"}, {"guid": "ussr:7f7e804a-88d2-4ffa-80e7-294dbbe614a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 557/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f7e804a-88d2-4ffa-80e7-294dbbe614a8"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "ddcec960-729b-4429-99d0-888c495440a1:342387e3-a526-4347-a291-7da440d7d2ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1016201978.1", "spisova_znacka": "10Szak/2/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/2/2017 z 31. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-31", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1016201978.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:14f7944c-bb7c-4dd7-a7fd-051d7fdb125d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.61.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.61.2018.2"}, {"guid": "ussr:665aa50c-372e-4568-a096-992f6c375574", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 518/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 518/2017 z 10. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1"}, {"guid": "6807bb43-8e50-43cc-93af-648cc5a0314e:33b1176f-4241-423f-ae4f-13aed9e9dddf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9014010114.1", "spisova_znacka": "10Sžz/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžz/2/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9014010114.1"}]}