{"guid": "ussr:7fbaf9d7-e211-4277-a482-f5a8bbfbb6ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 193/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 193/2017 z 4. 7. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 193/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-07-04", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7fbaf9d7-e211-4277-a482-f5a8bbfbb6ca", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.193.2017.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 193/2017-43\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\nv konaní o sťažnosti\n\n, zastúpeného\n\nspoločnosťou FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Fiačan, PhD., pre namietané porušenie\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\naj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014 z 30. novembra\n2015 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014 z 30. novembra 2015 p o r u š e n é\nboli.\n\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014\nz 30. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov)\nna účet jeho právneho zástupcu spoločnosti FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta\n936/16, Liptovský Mikuláš, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Uznesením č. k. III. ÚS 193/2017-21 z 21. marca 2017 Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1\na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n10 Sžr 134/2014 z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá sa ako\nžalobca v konaní pred správnymi súdmi žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\naj „OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti a postupu Úradu geodézie, kartografie\na katastra Slovenskej republiky, Bratislava, a jeho rozhodnutia č. PO-6160/2011/SI\nz 15. septembra 2011.\n3. V predmetnej právnej veci najvyšší súd konal ako odvolací súd o odvolaní\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo\n\n2\n\n„prvostupňový súd“) sp. zn. 3 S 209/2011 z 3. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu z 3. júna 2014“), ktorým súd prvého stupňa žalobu sťažovateľa zamietol. Napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu bol prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdený.\n4. Tomuto konaniu pred správnymi súdmi predchádzal skutkový stav, ktorý\nsťažovateľ opisuje takto:\n«Bývalá Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa\n11.4.2003 povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej zmluvy\nzo dňa 21.2.2003 (ďalej len „Kúpna zmluva“), ktorou predávajúci\npreviedol na žalobcu\nsúp. č.\n\n(ako kupujúceho) nehnuteľnosti, a to bytový dom\n\n(ďalej len „bytový dom“) postavený na\na\n\nv kat. úz.\n\npre kat. územie\n\n.\n\na pozemky\n\n, zapísané na\n\nPredávajúci\n\nnadobudol tieto nehnuteľnosti na základe Zmluvy\n\no predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.9.1993, uzavretej s predávajúcim\n, zastúpeným likvidátorom podniku.\nRozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline zn.: Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011\n(prvostupňovým správnym rozhodnutím) bolo vyhovené protestu prokurátora Okresnej\nprokuratúry v Liptovskom Mikuláši č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.7.2003 proti uvedenému\nrozhodnutiu Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.4.2003 (na základe\nktorého sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva) a toto\nrozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš bolo zrušené a vec vrátená Správe katastra\nLiptovský Mikuláš na ďalšie konanie.\nDôvodom, pre ktorý bolo týmto prvostupňovým správnym rozhodnutím vyhovené\nprotestu prokurátora proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva na základe Kúpnej\nzmluvy č. V 685/2003 bolo najmä to, že\na) na predávajúceho\n\nsa vzťahovalo obmedzenie v nakladaní\n\ns predmetným bytovým domom v zmysle § 29 ods. 5 zák.č. 182/1993 Z. z.,\nb) predávajúci\n\nnadobudol tento bytový dom podľa zák.\n\nč. 92/1991 Z. z. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že spôsob\nprevodu podľa § 47b ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. je ďalších spôsobom (okrem privatizačných\n\n3\n\nprojektov) prevodu majetku štátu „do súkromných rúk“ a že ustanovenie §47b ods. 1 zák.\nč. 92/1991 Zb. je jediné, ktoré takto umožňovalo likvidátorovi postupovať.\nNásledne druhostupňový správny orgán (Úrad geodézie, kartografie a katastra\nSlovenskej republiky) rozhodnutím č. PO-6160/2011/Sl zo dňa 15.9.2011 (ktoré bolo\npredmetom preskúmavania pred správnymi súdmi v konaní pod sp. zn. 3S 209/2001)\nzamietol odvolanie žalobcu\n\nzo dňa 20.7.2011 a prvostupňové rozhodnutie\n\nKatastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011 potvrdil, a to\nv podstate z tých istých dôvodov.\nNapokon...žalobou zo dňa 25.10.2011 sa sťažovateľ domáhal preskúmavania\nzákonnosti postupu a rozhodnutia tohto druhostupňového správneho orgánu zo dňa\n15.9.2011.»\n5. Pre úplnosť sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom\nkonania pred správnymi súdmi. Skoršou žalobou zo dňa 23.5.2005, sa sťažovateľ domáhal\npreskúmania zákonnosti predchádzajúceho rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie\na katastra Slovenskej republiky č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 6.4.2005 a rozhodnutia\nKatastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-Sl (Pd) zo dňa 29.12.2004. Krajský súd\nv Bratislave svojím skorším rozsudkom č. k. 2S 157/05 - 42 zo dňa 13.5.2009 zrušil uvedené\nrozhodnutia zo dňa 6.4.2005 a 29.12.2004 a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu\nna ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom (ktorý žalovaný správny orgán v ďalšom\nkonaní nerešpektoval). Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 2 Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010.“.\n6. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mu bola\nodňatá možnosť konať pred súdom a zároveň bolo porušené jeho právo na spravodlivý\nproces, právo na prístup k súdu, právo na účinný opravný prostriedok, a tým aj právo\nvlastniť majetok.\n7. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zásade v tom, že „napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu, je čiastočne nepreskúmateľný, zjavne neodôvodnený a arbitrárny. Okrem toho došlo\n\n4\n\nk takej aplikácii hmotného práva na zistený skutkový stav, ktorá poprela jej účel a zmysel\ndo tej miery, že je ústavne nekonformná. To malo za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci samej. Tomu predchádzal absolútne prekvapivý a nepredvídateľný rozsudok súdu\nprvého stupňa (vzhľadom na úplné opačné rozsudky súdov vydané v konaní vedenom\nna Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/157/2005).“.\nV tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s odôvodnením súdnych\nrozhodnutí a konštatuje, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími\nnámietkami tak, ako ich uviedol v odvolaní z 8. augusta 2014 proti rozsudku súdu prvého\nstupňa, a preto „tým, že... nedal relevantnú odpoveď na jednotlivé odvolacie námietky\nsťažovateľa, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom o tých rozhodných\nskutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci samej“.\n8. Taktiež je toho názoru, že najvyšší súd svojím formalistickým prístupom poprel\nzmysel a účel aplikovanej normy do tej miery, že jeho výklad vybočil z hraníc ústavne\nsúladného výkladu § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 182/1993 Z. z.“), a aj preto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takou aplikáciou hmotného práva, ktorá poprela\njej účel a zmysel do tej miery, že je ústavne nekonformná.\n9. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v tejto veci vydaný prvostupňový rozsudok krajského\nsúdu z 3. júna 2014 a následne ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku\n„absolútne nerešpektovali... predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok\nč. k. 2 Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010), čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty\na predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. ... Z výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 2S/157/2005-42 zo dňa 13.5.2009, jednoznačne vyplýva, že predchádzajúce\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem\niného, zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O. s. p., t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie\nsprávneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie\nskutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.\n\n5\n\nZ dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom\nrozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva\nprávne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.\n10. Správne orgány a následne ani správne súdy v novom konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 S 209/2011 sa týmto predchádzajúcim právnym názorom súdov podľa názoru\nsťažovateľa vôbec neriadili, a pritom „správny orgán v tomto konaní nezistil žiadne nové\nskutočnosti a dôkazy rozhodné pre posúdenie tejto veci. Najmä nezistil, že by bol\nv predmetnej veci vyhotovený privatizačný projekt (resp. zistil, že privatizačný projekt\nnebol, keďže nešlo o privatizáciu uvedeného štátneho podniku, len speňažovanie jeho\nzbytkov v rámci jeho likvidácie).“.\n11. Sťažovateľ zvýrazňuje, že v tomto prípade správny orgán nerešpektoval\nrozhodnutie správneho súdu, ktorým bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené okrem iného aj\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, čo výslovne správny súd uviedol\nvo výroku rozhodnutia.\n12. V tejto situácii podľa sťažovateľa o veci znova rozhodoval súd prvého stupňa,\nktorý „pri svojom rozhodnutí bol viazaný skorším rozhodnutím odvolacieho súdu. Je tomu\ntak preto, že svojou povahou je totiž skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu v tej istej veci\na postavenie súdu prvého stupňa rovnaké, akoby rozhodoval po zrušení a vrátení vlastného\nskoršieho rozhodnutia. Najvyšší súd potvrdil ako vecne správne vo výroku (§ 219 O. s. p.)\njeho skoršie rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené pre nesprávne\nprávne posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Právny názor odvolacieho súdu je\nzáväzne vyjadrený dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, ale aj právnym\nposúdením veci z hľadiska hmotného práva.“.\nPodľa názoru sťažovateľa preto krajskému súdu nepatrilo (súdu prvého stupňa)\nv jeho rozsudku z 3. júna 2014 „hodnotiť výrok vlastného skoršieho právoplatného\nrozhodnutia, navyše potvrdeného ako vecne správne odvolacím súdom, podľa ktorého\nrozhodnutie správneho orgánu zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p., tobôž nie tak,\n\n6\n\nže tento právny názor s textom odôvodnenia jeho rozhodnutia údajne podľa názoru\nrovnakého súdu nekorešponduje. ...\nVýrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je\nním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 O. s. p.).\nV prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie\nsprávne orgány sú viazané právnym názorom súdu (250j ods. 7). Viazanosť správneho\norgánu právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup správneho\norgánu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia (Števček,\nM, Ficová, S a kol. Občiansky súdny poriadok, II. diel, komentár, 2. vydanie, Praha,\nC.H.Beck, 2012, str. 1041).“.\n13. Ak najvyšší súd napriek tomu potvrdil rozsudok krajského súdu z 3. júna 2014,\nktorým bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že obsahovo rovnaké rozhodnutie\nsprávneho orgánu nie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, porušil\npodľa názoru sťažovateľa „nielen princíp viazanosti skorším rozhodnutím, ale aj princíp\nprávnej istoty. Preto došlo porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení\ns čl. 1 Ústavy pokiaľ ide o princíp právnej istoty ako súčasť pojmu právny štát.“.\n14. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, toto rozhodnutie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.\nII.\n15. Po prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd 23. marca 2017 vyzval najvyšší súd\nna vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na podanie stanoviska k možnému upusteniu\nod ústneho pojednávania vo veci.\n16. Ústavnému súdu bolo 2. mája 2017 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu,\nv ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú\n\n7\n\nstránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že „Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate\nopakuje tvrdenia z priebehu súdneho preskúmavacieho konania. Ide o tvrdenia, s ktorými sa\nnáležite vysporiadal najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a vyvodil záver\no vecnej správnosti rozsudku prvostupňového súdu ako i zákonnosti žalobou napadnutého\nrozhodnutia žalovaného, teda že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona.“.\nĎalej najvyšší súd len zopakoval odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď uviedol,\nže «Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu je vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní\nrozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a rozhodnutia žalovaného dospel k záveru,\nže súhlasí s ich názorom, ako aj názorom krajského súdu, podľa ktorých ustanovenie § 47b\nods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona\nč. 92/1991 Zb. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. tento zákon upravuje\npodmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky,\nštátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo\nktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí\nna podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu\nna tomto podnikaní a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby.\nTento prevod môže byť vykonaný za základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jej\nčasti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej\nprávnickej osoby vydaného na základe privatizačného projektu. (§ 5 ods. 1 zákona\nč. 92/1991 Zb.) Ustanovenie § 47b ods. 1, ktoré bolo doplnené zákonom č. 17/1993 Z. z.\ndo zákona č. 92/1991 Zb., upravuje ďalší spôsob akým možno vykonať prevod majetku\nštátu. Na základe tohto ustanovenia likvidátor pri likvidácii organizácií uvedených v § 1\nspeňaží majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor\npostupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods.1. V tomto prípade ide o\nspeňažovanie majetku spoločnosti v likvidácii. Z ustanovenia § 47b ods. 1 je zrejmé, že pre\nlikvidátora nevyplýva povinnosť tvorby privatizačného projektu.\nPodstatou inštitútu likvidácie je zákonom upravený postup, pri ktorom dochádza\nk mimosúdnemu vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu. Likvidátor robí\nv mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pod pojmom úkony\nsmerujúce k likvidácii treba rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu,\n\n8\n\nhospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej spoločnosti. Zákon\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (zákon č. 92/1991 Zb.) v ustanovení § 6\nvymedzuje podstatné náležitosti privatizačného projektu. Z ustanovení § 6 ods. 1 písm. f),\npísm. g) a § 6 ods. 2 je zrejmé, že privatizačný projekt predpokladá, že privatizovaná osoba\nbude v činnosti pokračovať. Odvolací súd má preto za to, že vypracovanie privatizačného\nprojektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti. Najvyšší súd\nsa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého povinnosť tvorby privatizačného\nprojektu sa nevzťahuje na likvidáciu štátneho podniku a ustanovenie § 47b ods. 1 upravuje\nďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb. Z uvedeného je zrejmé, že\nzákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými projektmi, ale prevodom majetku\nštátu na iné fyzické a právnické osoby (§ 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.). Zákon č. 92/1991\nZb. teda pozná okrem spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu\nna iné osoby, ktoré sú uvedené v § 47b ods. 1. Na základe uvedeného sa odvolací súd\nstotožnil s názorom krajského súdu a nevyhovel námietke žalobcu, podľa ktorého prevod\nmajetku štátu na základe privatizačného projektu je definičným znakom aplikácie zákona\nč. 92/1991 Zb., a teda, ak nedošlo k vydaniu privatizačného projektu, nemožno hovoriť\no prevode majetku za prevod v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb. Tým, že k prevodu\nmajetku štátu došlo postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb., tak sa odvolací súd priklonil k\nprávnemu záveru krajského súdu a nevyhovel ani námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že\nzískal predmetný bytový dom inak ako privatizáciou, keďže aby bolo\nmožné prevod považovať za privatizáciu, tento by musel byť vykonaný na základe\nprivatizačného projektu. Z dôvodu, že\n\nzískal bytový dom postupom\n\npodľa zákona č. 92/1991 Zb. má najvyšší súd za preukázané, že krajský súd správne\nvyhodnotil záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, že nakladanie s\npredmetným bytovým domov bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené\nustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Predávajúci previedol bytový dom na žalobcu, ktorý však nie je osobou uvedenou v ustanovení § 29 ods.\n5 zákona č. 182/1993 Z. z. Predávajúci tak konal v rozpore s uvedeným ustanovením, čoho\ndôsledkom je neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Tým, že Správa\nkatastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 povolila vklad na\nzáklade neplatnej zmluvy, bolo nutné, aby Katastrálny úrad v Žiline protestu Okresnej\n\n9\n\nprokuratúry Liptovský Mikuláš Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 vyhovel a rozhodnutie\nSprávy katastra Liptovský Mikuláš zrušil a vrátil vec Správe katastra Liptovský Mikuláš na\nďalšie konanie. Na námietku žalobcu, že ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v\nznení účinnom od 01.08.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované najvyšší\nsúd uvádza, že tento prípad by sa mohol vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v\nroku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2003 medzi\nako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto\nustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995 na\nprávne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych noriem, a\npreto najvyšší súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.»\n17. Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu 2. mája 2017 právnemu\nzástupcovi sťažovateľa s poukazom na možnosť zaujatia stanoviska k nemu.\n18. Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. mája 2017 uviedol, že\ntrvá na podanej sťažnosti a pridržiava sa dôvodov v nej uvedených. K argumentácii\nnajvyššieho súdu, konkrétne k aplikácii § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach\nprevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon\nč. 92/1991 Zb.) uviedol: «Najvyšší súd vo vyjadrení tvrdí, že ustanovenie § 47b ods. 1\nzák. č. 92/1991 Zb. je ďalším spôsobom prevodu majetku štátu podľa zák. č. 92/1991 Zb.\nS týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 47b ods. 1 cit. zák. nepochybne\nnepredstavuje úpravu práva likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii v zmysle\nzák. č. 92/1991 Zb., ale ide len o úpravu spôsobu výberu nadobúdateľa tohto majetku.\nOprávnenie likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii vyplýva z úplne iných\nprávnych predpisov, a to zo Zákona o štátnom podniku a v nadväznosti na to z Obchodného\nzákonníka. Najvyšší súd tvrdí, že z ust. § 47b ods. 1 nevyplýva pre likvidátora povinnosť\ntvorby privatizačného projektu. K tomu sťažovateľ uvádza, že to z tohto ustanovenia ani\nnemôže vyplývať, keďže, ako bolo už uvedené vyššie, v tomto ustanovení ide len o úpravu\nspôsobu výberu nadobúdateľa.\nSťažovateľ trvá na tom, že v tomto prípade išlo o likvidáciu zbytkov štátneho\npodniku. Ak by sme prijali záver, že prevod majetku štátu (likvidátorom v rámci\n\n10\n\nspeňažovania majetku štátneho podniku) do „súkromných rúk“ je privatizáciou v zmysle\nzákona č. 92/1991 Zb., tak potom každý predaj majetku štátneho podniku v likvidácii by sa\npovažoval za takúto „privatizáciu“. Takéto závery však nezodpovedajú právnej úprave.\nNapokon, sťažovateľ v konaniach pred všeobecnými súdmi neustále poukazoval\nna skutočnosť, že likvidátor ani nepostupoval podľa § 47b ods. 1, ale výnimkou z tohto\nustanovenia so súhlasom Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR !!!\nNajvyšší súd ďalej tvrdí, že zákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými\nprojektmi, ale prevodom majetku štátu na iné fyzické a právnické osoby, čo má vyplývať\nz ustanovenia § 1 ods. 1 tohto zákona. Ďalej tvrdí, že zákon č. 92/1991 Zb. pozná okrem\nspôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré sú\nuvedené v § 47b ods. 1 (k tomu už sťažovateľ uviedol vyššie, že nejde o spôsob prevodu\nmajetku štátu, ale o spôsob výberu nadobúdateľa). Podľa tohto výkladu Najvyššieho súdu,\nby teda akékoľvek speňažovanie majetku likvidovaného podniku inej osobe malo byť\nprivatizáciou podľa zákona č. 92/1991, čo nie je pravdou, keďže oprávnenie speňažovať\nmajetok likvidovaného podniku vyplýva likvidátorovi z úplne iných predpisov.\nSťažovateľ týmto odkazuje na podrobnú argumentáciu uvedenú v bode 2.2. ústavnej\nsťažnosti.»\n19. K aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. sťažovateľ uvádza:\n„Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej tvrdí, že nakladanie s predmetným bytovým\ndomom bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 3.3.2003 obmedzené ustanovením § 29 ods. 5 zák.\nč. 182/1993 Z. z., pričom na námietku sťažovateľa, že ustanovenie § 29 ods. 5 v znení\núčinnom od 1.8.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované, Najvyšší súd\nuviedol, že tento prípad by sa mohol sťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v roku\n1993.\nAni tieto závery Najvyššieho súdu nie sú správne. Tejto argumentácii sťažovateľ\nnerozumie.\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 29\nods. 5 sa vzťahuje len na tie právnické alebo fyzické osoby, ktoré nadobudli byty (bytové\ndomy) podľa osobitného predpisu, t.j. zák. č. 92/1991 Zb., do vlastníctva po účinnosti tohto\nzákona, t.j. po dni 1.8.1995 (v tomto prípade prevodca\n\n11\n\nnadobudol\n\ntento majetok v roku 1993, t.j. pred účinnosťou tohto ustanovenia). K tomu sťažovateľ\nposkytol podrobnú argumentáciu v bode 2.3. ústavnej sťažnosti a na tejto trvá.\nNajvyšší súd v podstate len zopakoval tvrdenia v napadnutom rozsudku zo dňa\n30.11.2015. Na str. 12 ústavnej sťažnosti sťažovateľ navyše k tomu argumentuje,\nže napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu je v tejto časti aj nepreskúmateľný (arbitrárny),\na teda Najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 29\nods. 5 cit. zák. opätovne neuvádza žiadne skutočnosti.“\n20. K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych\nrozhodnutí sťažovateľ konštatuje, že sa k nej najvyšší súd vo svojom vyjadrení vôbec\nnevyjadril, a preto opätovne poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú vo svojej sťažnosti.\nĎalej k tomu uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom konania pred správnymi súdmi\nvo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S 157/05. Napriek tomu, že\nv tejto veci bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 157/05-42 zo dňa\n13.5.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžo 346/2009 zo dňa\n20.10.2010 správnej žalobe sťažovateľa vyhovené (a správny orgán sa týmito\nrozhodnutiami mal v ďalšom konaní riadiť), za nezmeneného skutkového a právneho stavu\nsúdy v tomto novom konaní rozhodli úplne inak, a to predmetným rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 3.6.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho\nsúdu SR č. k. 10Sžr/134/2014 zo dňa 30.11.2015.“.\n21. A napokon, na arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ\npoukazuje tým, že „Už v podanej žalobe (ako aj v ďalších svojich podaniach)... tiež\nnamietal, že ak by aj súdy dospeli k záveru, že prevod predmetného bytového domu bol\nz akýchkoľvek dôvodov neplatný (čo sťažovateľ popiera), nemôže sa táto neplatnosť týkať\nprevodu pozemkov KN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa\n21.2.2003. Sťažovateľ teda poukazoval len na čiastočnú neplatnosť tohto právneho úkonu.\nK tomu sťažovateľ poskytol podrobnú argumentáciu v bode 2.5. ústavnej sťažnosti.\nOpätovne k tomu konajúce všeobecné súdy nezaujali vo svojich rozhodnutiach žiadne\nstanovisko, touto otázkou sa vôbec nezaoberali, a preto tieto rozhodnutia sú arbitrárne,\nporušujúce právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\n\n12\n\nOpätovne k tomuto Najvyšší súd nezaujal stanovisko ani vo svojom vyjadrení zo dňa\n19.4.2017 k ústavnej sťažnosti.“.\n22. V doplnení k stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. júna 2017,\nsťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\n23. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že\nod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa\núčastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom\nsprávnych orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom\nsprávneho orgánu. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom\nna poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže\nexistencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto\nprávnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom\nkonaní (m. m. II. ÚS 4/94).\n26. Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány\n\n13\n\nverejnej moci vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Tento ústavný\npríkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,\nak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nprvej vety ústavy).\n27. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií\nuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo\nochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom\nverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní\ndostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.\nKoncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva\nalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania\na ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné\npožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní\npredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná\nzásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov\nna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne\npripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa\nv rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy\norgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené\nzákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,\nII. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).\n28. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití\nvšetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu\nna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj\nodôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich\nuplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\n\n14\n\ndohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\n(napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).\n29. K ich porušeniu môže dôjsť nielen tým, že komukoľvek bola odmietnutá\nmožnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol\nkonať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby\n(napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne,\nbez náležitého odôvodnenia, teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej\nnormy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by\nrozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj vtedy ak by sa pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam.\n30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\nv napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich\nskutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska\nakceptovateľná a udržateľná.\nIII. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru\n31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\n33. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom (...).\n\n15\n\n34. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nIII. 1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.\n35. Z pohľadu metodologického uchopenia predmetu konania podľa čl. 127 ods. 1\nústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ kritizuje nedostatočné odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal\ns jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako ich uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní\npodanom proti rozsudku krajského súdu z 3. júna 2014. Pre ústavný súd je podstatné\nvenovať sa najprv práve tejto sťažnostnej námietke.\n36. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1\nústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo\na správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157\nods. 1 OSP; m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas\nkonania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\n(§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami\npri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej\n(m. m. III. ÚS 36/2010).\n37. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nVšeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\n\n16\n\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr.\nIV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09 a III. ÚS 420/2016).\n38. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo\nna spravodlivý\n\nproces\n\nzahŕňa\n\naj\n\nprávo\n\nna\n\nodôvodnenie\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia.\n\nOdôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd\npovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy\nposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias\nv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz\nTorija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).\n39. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n40. Pri ustaľovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu\nnemožno v prípade rozhodovania v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho\nsúdneho poriadku) ignorovať ani zásadnú požiadavku, a to aby súd v tomto rozhodovacom\nprocese preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a postupu, ktorý\npredchádzal vydaniu takého rozhodnutia, len v medziach podanej správnej žaloby.\nZ hľadiska odôvodnenia rozsudku správneho súdu to potom znamená, že je povinný\nvysporiadať sa so žalobnými a odvolacími dôvodmi explicitne formulovanými žalobcom.\n\n17\n\nLen splnením tejto požiadavky bolo možné učiniť zadosť ústavnoprávnym požiadavkám\nna kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu v správnom súdnictve, pretože iba\ntakýmto spôsobom sa sťažovateľ mohol z potvrdzujúceho rozsudku, ktorým sa konanie\nprávoplatne končí, zrozumiteľne dozvedieť príčiny nedôvodnosti jeho žalobných námietok,\nktorými je všeobecný súd v správnom súdnictve viazaný.\n41. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o (ne)dostatočnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je posúdiť dôvodnosť odvolacích námietok.\nMusí však dospieť k jednoznačnému záveru, či sa najvyšší súd v odôvodnení svojho\npotvrdzujúceho rozsudku zodpovedajúcim spôsobom zaoberal bodmi sťažovateľovho\nodvolania. To je totiž rozhodujúca povinnosť súdu v správnom súdnictve, podmieňujúca\nokrem iného aj ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia správneho súdu o merite žaloby.\n42. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že jedným zo žalobných, ale aj\nodvolacích dôvodov bola argumentácia sťažovateľa založená na tom, že pôvodný\nnadobúdateľ\n\n(ďalej len\n\n„pôvodný nadobúdateľ“) nadobudol bytový dom do vlastníctva Zmluvou o predaji časti\nmajetku podniku č. 16/1993 z 20. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o predaji časti\npodniku“) od štátneho podniku\n\n, v likvidácii (ďalej len\n\n„pôvodný vlastník nehnuteľnosti“) uzavretou podľa príslušných ustanovení o predaji časti\npodniku v zmysle Obchodného zákonníka, na základe verejnej súťaže (nie na verejnej\ndražbe a po súhlase príslušného orgánu), teda výnimkou z § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991\nZb., podľa ktorého pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží likvidátor majetok\npredajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len\nso súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods. 1. Sťažovateľ pritom v žalobe, ako aj v odvolaní\npoukazoval jednak na nevyhnutnosť potreby existencie privatizačného projektu, ako aj\nna postavenie a oprávnenia likvidátora pri likvidácii štátneho podniku [§ 70 ods. 3\nObchodného zákonníka, § 15a ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení\núčinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“)] , z ktorých vyvodzoval\njeho oprávnenie previesť časť likvidovaného podniku iným spôsobom ako podľa zákona\nč. 92/1991 Zb., a to „formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým\n\n18\n\nv zmysle príslušných ustanovení obchodného zákonníka, ktorý spôsob zákon č. 92/1991 Zb.\nneupravuje, na takýto spôsob prevodu je zákon č. 92/1991 Zb. nepoužiteľný, len ho\nv ustanovení § 47b dovoľuje“.\n43. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bližšie pozri vyjadrenie najvyššieho\nsúdu citované v bode 16 tohto rozhodnutia, ktoré sa zhoduje s odôvodnením napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu) s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 3. júna\n2014, ktoré je vzhľadom na potvrdzujúce rozhodnutie najvyššieho súdu potrebné\nposudzovať spoločne, vyplýva, že najvyšší súd bol toho názoru, že § 47b ods. 1 zákona\nč. 92/1991 Zb. upravuje okrem predaja veci na verejnej dražbe aj ďalší spôsob prevodu\nmajetku štátu – okrem prevodov stanovených v § 5 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.\n(na základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jeho časti, alebo na základe\nrozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej právnickej osoby\nvydaného na základe privatizačného projektu). Na základe tohto ustanovenia (§ 47b ods. 1)\nboli správne súdy toho názoru, že ďalšou formou prevodu majetku štátu podľa tohto zákona\nje, ak likvidátor speňažuje majetok spoločnosti v likvidácii iným spôsobom ako vo verejnej\ndražbe, so súhlasom príslušného orgánu, na ktorú nie je potrebné vytvárať privatizačný\nprojekt, pretože už zo samotnej podstaty likvidácie vyplýva, že privatizovaná osoba nebude\npokračovať v činnosti.\n44. Najvyšší súd k analyzovanému odvolaciemu (i žalobnému) dôvodu (oprávnenia\nlikvidátora pri speňažovaní likvidovaného majetku štátneho podniku) nezaujal stanovisko\npre sťažovateľa dostatočne zrozumiteľné. Iba všeobecne uzavrel, že z dôvodu, že likvidátor\nrobí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti, a „vypracovanie\nprivatizačného projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii\nspoločnosti“, preto povinnosť tvorby privatizačného projektu sa nevzťahuje na likvidáciu\nštátneho podniku a § 47b ods. 1 preto upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu\npodľa zákona č. 92/1991 Zb. Podľa názoru ústavného súdu je odpoveď najvyššieho súdu\nna spornú otázku týkajúcu sa oprávnenia likvidátora odpredať likvidovaný majetok\nspôsobom upraveným Obchodným zákonníkom, resp. zákonom č. 111/1990 Zb.\nnedostatočná.\n\n19\n\n45. Je nesporné, že právna úprava likvidácie štátnych podnikov je obsiahnutá\nv Obchodnom zákonníku (predtým ešte v Hospodárskom zákonníku), v zákone č. 92/1991\nZb., ako aj v zákone č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Táto je pre likvidátora záväzná\na nemožno sa od nej odchýliť. Okruh povinností likvidátora bol vymedzený v § 47b ods. 1\nzákona č. 92/1991 Zb. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o predaji časti podniku\ns pôvodným nadobúdateľom, podľa ktorého pri likvidácii podnikov uvedených v § 1\n(štátne podniky) okrem rozpočtových a príspevkových organizácií speňaží likvidátor\nmajetok predajom veci na verejnej dražbe. Iným spôsobom mohol likvidátor postupovať len\nso súhlasom príslušného ministerstva udeleným po predchádzajúcom prerokovaní\nso zakladateľom, teda výnimkou z tohto ustanovenia.\n46. V sťažovateľovej veci najvyšší súd neučinil formulovanej požiadavke na kvalitu\nodôvodnenia jeho rozsudku zadosť, preto v tomto aspekte jeho rozsudok nevyhovuje\npožiadavkám plynúcim zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ba ani požiadavkám zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n47. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver,\npodľa ktorého najvyšší súd odôvodnením svojho rozsudku nenaplnil požiadavky plynúce\nzo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie, pretože neposkytol zrozumiteľné a dostatočne objasňujúce odpovede na dôvody\nprednesené sťažovateľom v jeho žalobe (ako aj v odvolaní), ktorými je súd v správnom\nsúdnictve viazaný. Keďže dospel k záveru o dôvodnosti sťažovateľových námietok, vyslovil\nporušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 1 výroku).\n48. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru.\nUplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí\nnadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva\nchráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému\nkráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých\n\n20\n\nsa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia\npráv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok\nz 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010,\nIV. ÚS 325/2011, I. ÚS 538/2013).\n49. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13\ndohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd\ndospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru\n(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že najvyšší súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa\nzaručeného čl. 13 dohovoru. Najvyšší súd preto svojím odvolacím rozsudkom porušil aj\nprávo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru (bod 1výroku).\nIII. 1.2 K nevysporiadaniu sa s námietkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy\nz 21. februára 2003\n50. Už v podanej žalobe, ako aj v odvolaní sťažovateľ namietal, že ak by aj\nvšeobecné súdy dospeli k záveru, že prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je\nneplatný (čo však nepripúšťal), „nemôže sa táto neplatnosť týkať prevodu pozemkov\nKN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2003“.\nPredmetnou kúpnou zmluvou boli prevádzané osobitne pozemky a bytový dom a kúpna\ncena bola dojednaná taktiež osobitne pre bytový dom a osobitne pre označené pozemky.\n51. Najvyšší súd na túto odvolaciu (ako aj žalobnú) námietku sťažovateľa nijako\nnereagoval a neurobil tak ani krajský súd v rozsudku z 3. júna 2014. Pritom najvyšší súd\nvo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, ku ktorým nezaujal stanovisko, odkázal\nvo svojom rozsudku v zásade na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, keďže bol toho\nnázoru, že tento sa im dôkladne venoval.\n52. Aj z tohto dôvodu ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým\n\n21\n\nrozsudkom najvyššieho súdu, pričom aj vo vzťahu k tejto časti poukazuje na odôvodnenie\nuvedené v bodoch 46 až 49.\nIII. 1.3 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb.\n53. Sťažovateľ v sťažnosti, ako aj v správnej žalobe a v odvolaní tvrdí, že § 29 ods. 5\nzákona č. 182/1993 Zb. účinný od 1. augusta 1995 sa na prevody uskutočnené pred jeho\núčinnosťou, teda aj na prevod vlastníckeho práva uskutočnený medzi pôvodným vlastníkom\nnehnuteľnosti a pôvodným nadobúdateľom uskutočnený v roku 1993, nemôže vzťahovať\npretože by tým došlo k zákazu spätnej účinnosti právnych noriem.\n54. Najvyšší súd túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a uviedol, že\nneaplikovanie toho ustanovenia by sa mohlo „vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového\ndomu v roku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. 02. 2003\nmedzi\n\nako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto\n\nustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995\nna právne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych\nnoriem...“.\n55. Pôvodný nadobúdateľ prevádzal vlastnícke právo k obytnému domu\nna sťažovateľa kúpnou zmluvou z 21. februára 2003, keď bol § 29 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Zb. už účinný, a preto jeho aplikácia na zmluvný vzťah vzniknutý po jeho\núčinnosti, za predpokladu, že prevodcom je vlastník domu uvedený v § 17 ods. 3 písm. f)\nzákona č. 182/1993 Zb., ktorý nadobudol byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu\n(zákon č. 92/1991 Zb.), k čomu správne súdy dospeli, bola v okolnostiach veci dostatočne\na logicky odôvodnená.\n56. Ústavný súd tak nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie\nsťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\n\n22\n\nspočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nvo vzťahu k aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb.\n57. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku).\nIII. 1.4 K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí\n58. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na to, že v tejto veci už bol krajským súdom\nvydaný rozsudok sp. zn. 2 S 157/05 z 13. mája 2009 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“), ktorý\nbol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 346/2009 z 20. októbra 2010.\nTýmto rozsudkom krajského súdu bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu o zrušení povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy\nuzavretej medzi pôvodným nadobúdateľom a sťažovateľom z dôvodu, že ak pôvodný\nnadobúdateľ nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe zákona č. 92/1991 Zb., je táto\nv zmysle § 29 zákona č. 182/1993 Zb. neplatná, keďže nájomcovia jednotlivých bytov\npožiadali o prevod vlastníckeho práva ešte pred jeho predajom sťažovateľovi.\n59. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd tým, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval\npredchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu, došlo k porušeniu princípu právnej istoty a\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Z výroku zrušujúceho rozsudku krajského súdu\nsťažovateľovi jednoznačne vyplýva, že „predchádzajúce rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem iného, zrušené podľa § 250j\nods. 2 písm. a) a c) O. s. p., t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo\nz nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie skutkového stavu je nedostačujúce\nna posúdenie veci.\nZ dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom\nrozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva\nprávne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.\n\n23\n\n60. Keďže najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke odkázal na odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu z 3. júna 2014, ktorý sa podľa jeho názoru tomu dôkladne venoval,\npoukazuje na túto časť odôvodnenia, v ktorej sa uvádza: „Pokiaľ žalobca má za to, že\nsprávny orgán porušil povinnosť riadiť sa vysloveným právnym názorom súdu, nemôže sa\ntunajší súd s uvedeným stotožniť, a to vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcich\nsúdnych konaniach nedošlo k celkom jednoznačnému meritórnemu posúdeniu aplikácie\nustanovení § 29 ods. 5, resp. § 29 ods. 7 zákona o bytoch a nebytových priestoroch,\nresp. i ustanovení\n\nzákona\n\nč.\n\n92/1991\n\nZb.\n\nna\n\ndaný\n\nžalobcov\n\nprípad.\n\nSprávne\n\nrozhodnutia v danej veci boli zrušené nie z dôvodu, ako to tvrdí žalobca, že by súdy\njudikovali, že len v prípade ak by\n\nnadobudol predmetnú nehnuteľnosť\n\nna základe privatizačného projektu, bolo by potrebné aplikovať ust. § 29 ods. 7 zákona\nč. 182/1993 Z. z. K zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného v správnom súdnictve\ndošlo (okrem vady v konaní predstavovanej odňatím možnosti účastníka správneho konania\nkonať pred správnym orgánom) preto, že žalovaný sa s argumentáciou\nžalobcu nedostatočne zaoberal a svoje rozhodnutie dostatočne preskúmateľne neodôvodnil,\ni keď z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva ako ďalší dôvod § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.\n(nedostatočne zistený skutkový stav) a z dôvodu podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O. s. p.\nÚstava Slovenskej republiky zaručuje každému právo nielen na súdnu, ale i inú právnu\nochranu a preto, vychádzajúc z ustanovení Správneho poriadku, má správny orgán\npovinnosť uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantné dôvody, na ktorých svoje\nrozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej\nstránky rozhodnutia. Povinnosť správneho orgánu dostatočne svoje rozhodnutie odôvodniť\nje odrazom práva účastníka na presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktorý sa\nvysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj\nso špecifickými námietkami účastníka (III. ÚS 198/2011). V súvislosti s uvedeným je potom\npotrebné zdôrazniť zásadu, že účastník konania (tak súdneho ako aj správneho) nemá právo\nna úspech vo veci, avšak má právo, aby bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného\nskutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, čo musí byť zrejmé z odôvodnenia\nrozhodnutia. Pokiaľ tomu však tak nie je, je povinnosťou súdu v správnom súdnictve\nnapadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Takto súd\npostupoval aj v konaní sp. zn. 2S 15720/05. V ďalšom konaní však žalovaný uvedenú\n\n24\n\nnezákonnosť napravil, keď rozhodnutie č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 možno\npovažovať nielen za dostatočne odôvodnené, ale aj vecne správne.“\n61. Je pravdou, že krajský súd zrušujúcim rozsudkom rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a e) OSP a vec vrátil na ďalšie\nkonanie, pričom najvyšší súd toto rozhodnutie rozsudkom potvrdil. V odôvodnení\nzrušujúceho rozsudku krajský súd podmieňujúcim spôsobom uvádza, že „v prípade, že by“\nsťažovateľ „nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe privatizačného projektu bolo by\npotrebné aplikovať ustanovenie § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 podľa ktorého vlastník bytu,\nktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, nemôže\npreviesť vlastníctvo bytu ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu.\nNapriek tomu však treba uviesť, že správny orgán sa nedostatočne zaoberal\nargumentmi žalobcov ohľadne aplikácie § 47 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v spojení s § 5\ncit. zák., ktorý na prevod majetku podľa tohto zákona vyžaduje výhradne privatizačný\nprojekt a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou správnou úvahou sa riadil, v prípade, keď\ndospel k záveru, že napriek vyššie citovaným zákonným ustanoveniam je potrebné aj verejnú\nsúťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991\nZb. napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná formou verejnej súťaže a následne právnym\núkonom uzavretým v zmysle príslušných ustanovení obchodného zákonníka.“.\n62. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené rozsudkom sp. zn.\n2 Sžo 346/2009 z 20. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že krajský súd bol\nokrem iného toho názoru, že správny orgán sa „nedostatočne zaoberal argumentmi\nžalobcov ohľadne aplikácie § 47 ods. 1 (správne má byť § 47b ods. 1, pozn.) zákona\nč. 92/1991 Zb. v spojení s § 5 uvedeného zákona, ktorý na prevod majetku podľa tohto\nzákona vyžaduje výhradne privatizačný projekt, a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou\nsprávnou úvahou sa riadil, keď dospel k záveru, že napriek uvedeným zákonným\nustanoveniam je potrebné aj verejnú súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť,\nzahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb. napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná\nformou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým v zmysle príslušných\nustanovení Obchodného zákonníka“.\n\n25\n\n63. Krajský súd v zrušujúcom rozsudku povedal, že to, či treba aplikovať § 29 ods. 5\na 7 zákona č. 182/1993 Zb. v danom štádiu konania, nemožno posúdiť, pretože správny\norgán sa nedostatočne vysporiadal s otázkou aplikácie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.,\npreto krajský súd v tomto rozsahu nepovedal jednoznačne, či bolo potrebné aplikovať § 29\nods. 5 a 7 zákona č. 182/1993 Zb., a preto toto zrušujúce rozhodnutie krajského súdu\nneobsahuje podľa názoru ústavného súdu jednoznačný právny názor o tom, či je alebo nie je\nmožné v tejto veci aplikovať toto ustanovenie zákona.\n64. Je síce pravdou, že vo výroku zrušujúceho rozsudku je okrem iného uvedený aj\ndôvod zrušenia podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP (nesprávne právne posúdenie veci), avšak\nsúdne rozhodnutie má predstavovať istú logickú jednotu výroku a odôvodnenia, a preto nie\nje možné prijať záver, že zrušujúci rozsudok krajského súdu bol založený na kritike\nnesprávneho právneho posúdenia veci aj z dôvodu, že správny orgán nevysvetlil\nv odôvodnení svojich rozhodnutí všetky tie okolnosti, ktoré umožňujú jednoznačne ustáliť\naplikáciu označených ustanovení zákona č. 182/1993 Zb.\n65. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietke sťažovateľa o porušení jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu spočívajúcom v porušení princípu právnej istoty\na predvídateľnosti súdnych rozhodnutí nevyhovel (bod 4 výroku).\nIII. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy\n66. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde), navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\n67. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\n\n26\n\n68. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výlučne na základe\nnedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Po vrátení veci\nnajvyššiemu súdu bude potrebné, aby o odvolaní sťažovateľa znovu rozhodol, rešpektujúc\nsúčasne viazanosť žalobnými dôvodmi sťažovateľa, ktorá sa musí prejaviť aj v podobe\nodôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom odvolaní. Až následné posúdenie\nústavnej akceptovateľnosti prípadných meritórnych právnych záverov najvyššieho súdu\numožňuje dospieť k definitívnemu záveru o tom, či bol sťažovateľ zbavený svojho\nvlastníckeho práva v rozpore s ústavou.\n69. V súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu nepreukazuje porušenie základného práva hmotnej povahy. Konštatovanie\ntakého porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových a právnych záverov v konaní\no žalobe sťažovateľa, čo ústavnému súdu v aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto\nsťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nnemožno vyhovieť (bod 4 výroku).\nIV.\n70. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo\nnamieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušenie sťažnosťou atakovaného\nrozsudku najvyššieho súdu (bod 2 výroku).\n71. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\n\n27\n\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n72. Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní\nsťažovateľa opätovne (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov), pričom s odvolacími námietkami sa vysporiada jednotlivo\na súčasne tak, aby sa sťažovateľ v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žalobe dozvedel\npríčiny nedôvodnosti individuálnych žalobných (odvolacích) bodov. Najvyšší súd aj ako\nodvolací súd v správnom súdnictve je povinný rešpektovať zásadu viazanosti žalobnými\nbodmi.\nV.\n73. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n74. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 262 ods. 1 CSP o nároku\nna náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu...\n75. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov\nprávneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby v roku 2017 (zaujatie\nstanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu).\n76. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n\n28\n\n77. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015\n(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 €\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 € a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 €) a v 1. polroku roka 2016 bola\npriemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 € (z toho jedna šestina\nv zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3\nvyhlášky sa rovná sume 8,84 €).\n78. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 303,16 € [2 úkony\nx 143 € a 2 x režijný paušál v sume 17,16 € (2 x 8,58 €) a za 1 úkon právnej služby v roku\n2017 v sume 156,17 € (1 úkon v sume 147,33 € a režijný paušál v sume 8,84 €)]. Ústavný\nsúd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 459,33 €.\n79. Sťažovateľ má teda nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 459,33 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu), ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet jeho právneho\nzástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku).\n80. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\ndňom jeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. júla 2017\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "zmluva-zmluva o predaji podniku", "privatizácia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sžr/134/2014", "guid": "96b0bada-b572-4157-a313-911383b68fa9:726c27c6-de22-406c-bb1b-694cbee1f11d", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f73269ee-7f25-4252-9c64-d3b08da21279", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 420/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 420/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.420.2016.1"}, {"guid": "ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 538/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 538/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367"}, {"guid": "ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4"}, {"guid": "ussr:d08e5263-990c-44cb-9324-03e64ca9ca04", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d08e5263-990c-44cb-9324-03e64ca9ca04"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "9be2ddaa-2dd5-4435-8b7c-eb8105973c38:31be7ed2-6f7d-4488-af1d-aa181c4dc0bf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5624201440.1", "spisova_znacka": "9Co/43/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/43/2025 z 4. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-08-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5624201440.1"}, {"guid": "ae69990a-6945-4716-8628-24ddf5d6d694:55c24c38-45c4-4fb9-97ef-054888f8a1fc", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5624200888.1", "spisova_znacka": "9Co/122/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/122/2025 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5624200888.1"}, {"guid": "1906cb4b-2054-40e2-95fa-43729377c694:4b7cbefa-0598-4d16-b675-23e426e63dc1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1221201994.1", "spisova_znacka": "16Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/20/2023 z 28. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1221201994.1"}, {"guid": "60283df9-f093-4f9e-8608-bc8fd5f786ee:e455ddad-23db-4907-b9e5-b77a28d39daf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5604898268.2", "spisova_znacka": "9Co/72/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/72/2024 z 25. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5604898268.2"}, {"guid": "f2c7bf7a-f1a4-48f0-aaac-3db2573f319d:f38aa9c0-b39d-4e7d-a8ee-5776cd5eace5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1018200366.2", "spisova_znacka": "1S/37/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/37/2018 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1018200366.2"}, {"guid": "f1063ca9-88e1-4c1e-97e6-4eeadd6bd726:c9dd0aa5-fe39-4edd-8ad2-ed3b531b4c74", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5624201439.3", "spisova_znacka": "11C/26/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11C/26/2024 z 24. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5624201439.3"}, {"guid": "c33114d9-a0ac-47c0-96f5-9eb91bc138d7:5a4ce306-3f53-4d2e-ab01-613517072648", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5624200888.3", "spisova_znacka": "11C/15/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11C/15/2024 z 8. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5624200888.3"}, {"guid": "e3d07101-ac0c-41a2-babd-173f92af7ac5:70564249-bd28-426a-8260-71e25efa7f06", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5624201442.3", "spisova_znacka": "21C/24/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/24/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5624201442.3"}]}