{"guid": "ussr:14de8843-38e9-419d-8586-2c450f75f55b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.94.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 94/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 94/2017 z 29. 6. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 94/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.94.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-06-29", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/14de8843-38e9-419d-8586-2c450f75f55b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.94.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.94.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.94.2017.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 94/2017-62\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Advokátska kancelária,\nMlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na\nprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 C 7/2012 a takto\n\nrozhodol:\n\nZákladné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012\nporušené neboli.\nOdôvodnenie:\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. novembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej aj „okresný súd“ alebo\n„súd“) č. k. 4 C 7/2012-209 z 21. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)\na základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 94/2017-18 z 9. februára 2017 prijal podľa\n§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\nsťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012.\n3. Zo sťažnosti ‒ vo vzťahu k jej prijatej časti ‒ vyplynulo najmä, že:\n„(...) Sťažovateľka podala na Okresný súd Čadca(...) žalobu zo dňa 13.1.2012 proti\nSlovenskej kancelárii poisťovateľov. Konaniu bola pridelená sp. zn. 4C/7/2012. Predmetnou\nžalobou sa domáhala náhrady škody na zdraví na tom skutkovom základe, že dňa\n24.10.2010 jazdila na bicykli po cyklistickom chodníku v meste\n\nv časti\n\n. Pri odbočovaní na miestnu komunikáciu bola zrazená vozidlom Citroen Xantia(...),\nktoré viedol\n\n. Vodič motorového vozidla bol uznaný vinným zo spáchania\n\nprečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom Okresného\nsúdu Čadca č. k. 2T/8/2012-347 zo dňa 30.1.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu\n\n2\n\nv Žiline č. k. 1To/74/2013-378 zo dňa 17.9.2013. Sťažovateľka pri predmetnej dopravnej\nnehode utrpela závažné poškodenie zdravia. Pasívnu legitimáciu sťažovateľka zdôvodnila\nustanovením § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka a následne ustanovením § 24 ods. 2\npísm. d) a e) a ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.\nPodanou žalobou sa sťažovateľka domáhala náhrady za bolesť v sume 22 377,90\nEUR spolu s príslušenstvom. Žalovaná podala vo veci vyjadrenie k žalobe zo dňa\n15.2.2012. Dňa 16.2.2012 sa vo veci konalo prvé pojednávanie, na ktorom účastníci navrhli\nprerušenie konania za účelom prípadného uzavretia súdneho zmieru. Okresný súd preto\nuznesením č. k. 4C/7/2012-56 zo dňa 16.2.2012 konanie prerušil na dobu 2 mesiacov.\nSťažovateľka sa následne žalobou zo dňa 21.5.2012 domáhala náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v sume 61 520,00 EUR s príslušenstvom. Táto škoda na zdraví jej\nvznikla pri totožnej dopravnej nehode.\nDňa 24.5.2012 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásil uznesenie,\nktorým pripustil zmenu návrhu v zmysle podanej žaloby zo dňa 21.5.2012, čím sa predmet\nkonania rozšíril o nárok sťažovateľky na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.“\n3.1 Sťažovateľka vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti uviedla chronológiu úkonov\nvykonaných okresným súdom, pričom porušenie svojho základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012 odôvodňuje najmä takto:\n„(...) V danom prípade došlo k prieťahom v konaní najmä v tom smere, že okresný\nsúd o procesnom návrhu sťažovateľky na zmenu návrhu zo dňa 13.9.2012 reagoval až\nprocesným rozhodnutím zo dňa 21.10.2015, teda s odstupom viac ako troch rokov od\npodania návrhu na zmenu žaloby. Navyše svojím procesným rozhodnutím tento návrh na\nzmenu žaloby neakceptoval a zmenu návrhu nepripustil. Okrem toho, že na takéto\nrozhodnutie nemal okresný súd zákonný podklad, spôsobil aj to, že sťažovateľka nároky\nuplatnené v návrhu na zmenu žaloby celé obdobie od tohto podania až do procesného\nrozhodnutia súdu po viac ako trojročnej dobe, uplatňovala na súde úplne bezvýsledne a po\ntak dlhej dobe absolútne bezvýsledného uplatňovania týchto nárokov bola opätovne\n\n3\n\nv dôsledku nesprávneho procesného rozhodnutia okresného súdu, nútená opäť tieto nároky\nuplatniť na súde novou žalobou a začínať tak nové súdne konanie úplne odznova. Takýto\npostup v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Ústavného súdu SR nemožno v žiadnom prípade\npovažovať za činnosť súdu, ktorá by smerovala k odstráneniu právnej neistoty účastníka\nsúdneho konania a k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Práve naopak, okresný súd svojím\nrozhodnutím o nepripustení zmeny návrhu spôsobil žalobkyni ďalšie prekážky v uplatňovaní\njej ďalších legitímnych nárokoch, sťažil jej prístup k súdu a spôsobil prieťahy v konaní pri\nuplatnení týchto nárokov, a to bez zákonných dôvodov.\nAko bolo vyššie uvedené, z(...) Ústavy SR vyplýva v zmysle judikatúry Ústavného\nsúdu SR okrem iného aj povinnosť sudcu rozhodovať bez prieťahov. Táto povinnosť sa\nnepochybne vzťahuje aj na rozhodovanie sudcu o procesných návrhoch účastníka konania,\nnajmä o tých, ktoré majú priamy vzťah k predmetu konania. Práve promptné reagovanie\nsúdu na procesné návrhy účastníkov konania výrazne prispieva k rýchlosti konania\na k zvyšovaniu právnej istoty účastníkov konania, nakoľko títo následne vnímajú činnosť\nsúdu ako priamočiaro smerujúcu k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Naopak, ak súd\nnereaguje včas na procesné návrhy, prípadne na dispozičné návrhy účastníka konania\ntýkajúce sa samotného predmetu sporu, ponecháva účastníkov konania v pocite právneho\nspochybnenia jeho nárokov čo výrazným spôsobom znižuje jeho právnu istotu. Navyše\npokiaľ súd po tak dlhej dobe nečinnosti spočívajúcej v nereagovaní na návrh účastníka\nkonania na zmenu návrhu nakoniec rozhodne záporne (a nezákonne), pôsobí to na\núčastníka konania šikanózne, pretože dotknutý účastník musí opakovane svoje nároky\nuplatňovať novou žalobou, aby si zabezpečil ich právnu nárokovateľnosť.\nOkrem uvedeného prieťahu v konaní je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že\nsamotné konanie na okresnom súde sa vedie už viac ako 5 rokov a doteraz súd právoplatne\nrozhodol len o základe nároku, pričom rozhodnutie vo veci samej, teda o výške samotných\nuplatnených nárokov sťažovateľky je v nedohľadne. Vzhľadom na celkový čas trvania\nkonania a na štádium, v akom sa konanie nachádza, nemožno ani celkovú dobu\ndoterajšieho konania považovať za primeranú.“\n3.2 Ku kritériám posudzovania zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľka uviedla:\n„(...) Právna a faktická zložitosť veci\n\n4\n\nSťažovateľka sa v súdnom konaní pred okresným súdom domáhala podanou žalobou\npráva na náhradu škody na zdraví. Tento nárok právne zdôvodnila zodpovednosťou za\nškodu upravenou v ustanoveniach § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka.\nPasívnu legitimáciu žalovanej sťažovateľka v podanej žalobe zdôvodnila\nustanovením § 24 ods. 2 písm. d) a e) a § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. Považujeme za\npotrebné uviesť, že jedným z účelov zákona č. 381/2001 Z. z. je okrem iného aj zabezpečenie\nriadneho a včasného plnenia náhrady škody osobám poškodeným v dôsledku prevádzky\nmotorových vozidiel. Tento účel je zdôraznený ešte aj tým, že poškodený môže náhradu\nškody požadovať priamo od poisťovateľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nkonkrétneho motorového vozidla (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.).\nVyššie uvedený inštitút hmotného práva (nárok na náhradu škody spôsobenej\nprevádzkou motorového vozidla z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla) dáva uplatnenému nároku jednoznačný právny titul a tým, že posilňuje\npostavenie poškodeného, uľahčuje i samotné právne posúdenie veci.\nČo sa týka výšky požadovanej náhrady škody na zdraví, konkrétne poskytnutia\nnáhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, tá sa odvíja od právnej\núpravy v ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka a následne od ustanovení zákona\nč. 437/2004 Z. z. S prihliadnutím na obsah uvedených právnych predpisov je možné\nkonštatovať, že právna úprava i spôsob stanovenia výšky náhrady škody na zdraví,\nkonkrétne odškodnenia bolesti a odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia sú\npomerne jednoznačné. Zákon č. 437/2004 Z. z. stanovuje, že výška odškodnenia tak za\nbolesť ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje podľa bodového hodnotenia\nstanoveného v lekárskom posudku ktorý vyhotoví posudzujúci lekár podľa zásad a sadzieb\nza konkrétne poškodenia zdravia uvedené v prílohe zákona. Takto stanovený počet bodov sa\nnásledne násobí sumou, ktorú zákon v § 5.\nTeda samotná právna úprava dáva súdu pomerne jasný a konkrétny právny podklad\npre právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci a nevyžaduje obzvlášť ťažkú analýzu\nprávnych vzťahov vzniknutých z titulu zodpovednosti za škodu, povinného zmluvného\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Taktiež nie je\nprávne zložité posúdenie výšky škody vzhľadom na pomerne jednoduchý spôsob\na mechanizmus jej výpočtu.\n\n5\n\nPokiaľ ide o skutkový základ nároku, je nesporné, že sťažovateľka v konaní utrpela\nškodu na zdraví. Výšku škody na zdraví preukázala sťažovateľka predložením posudkov\no bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré boli na základe ustanovení zákona\nč. 437/2004 Z. z.\nJedinou skutkovou okolnosťou, ktorú sa žalovaná snažila v konaní preukázať a ktorá\nbola v konaní rozsiahlejším spôsobom skúmaná, bola skutočnosť, že na vzniku škody sa\npodieľala svojim konaním aj sťažovateľka. Táto skutočnosť však nebola v paralelne\nvedenom trestnom konaní preukázaná.\nNa základe uvedených skutočností je teda možné konštatovať, že v prípade\nprejednávanej veci sa nejedná o právne zložitú vec a čo sa týka skutkových okolností, tieto\nboli zrejmé a nevyžadovali rozsiahlejšie skúmanie a dokazovanie. Teda ani skutková\nzložitosť veci nebola v tomto smere náročná.\nK tomu dodávame, že nároky na náhradu škody na zdraví vzniknuté v dôsledku\nzranení utrpených pri dopravných nehodách, sú bežne a v pomerne veľkom množstve\nprejednávané slovenskými súdmi, pričom tieto konania nevyžadujú mimoriadne zložité\ndokazovanie či zložitú aplikáciu právnych predpisov. K dispozícii je taktiež množstvo\nsúdnych rozhodnutí od súdov prvej inštancie až po rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Teda\naj s ohľadom na túto skutočnosť nemožno považovať prejednávanú vec za výnimočnú či\nmimoriadne skutkovo či právne zložitú.\nPokiaľ ide o namietané uznesenie okresného súdu č. k. 4C/7/2012-209 zo dňa\n21.10.2015 a jeho vydanie po trojročných prieťahoch, v tomto prípade právna a faktická\nzložitosť veci nezohráva žiadnu úlohu. Včasné procesné rozhodnutie súdu o návrhu na\nzmenu žaloby nie je podmienené zložitým skúmaním a analýzou splnenia procesných\npodmienok pre toto rozhodnutie, nakoľko v § 95 Občianskeho súdneho poriadku sú tieto\npodmienky uvedené jednoznačným spôsobom. Rozhodnutie o pripustení či nepripustení\nzmeny návrhu nepatrí medzi náročné rozhodnutia súdu ani čo sa týka jeho výroku či\nodôvodnenia.\nB. Správanie účastníkov konania\nSťažovateľka nijakým spôsobom neprispela k vzniku prieťahov v konaní. Okresný súd\nv namietanom uznesení v jeho závere konštatoval, že predmetnú situáciu spôsobil právny\nzástupca navrhovateľky, nakoľko pri prvom úkone, ktorý mu patril, mal produkovať všetky\n\n6\n\ntvrdenia a dôkazy a namiesto toho účelovo a neefektívne množil podania úkonov právnej\npomoci.\nUvedené konštatovanie okresného súdu je zjavne nepodložené, nakoľko právny\nzástupca sťažovateľky uplatňoval jej jednotlivé nároky bezodkladne, ako pre ich uplatnenie\nzískal skutkový podklad týkajúci sa ich dôvodnosti a výšky. Nárok na náhradu za bolesť\nuplatnil po tom čo bol žalobkyni vystavený posudok o bolestnom zo dňa 6.6.2011 a potom,\nčo tento nárok uplatnil u žalovanej podaním zo dňa 5.8.2011. Nárok uplatnil na súde až\npotom, čo žalovaná neplnila nárok ani v lehote stanovenej v § 11 zákona č. 381/2001 Z. z.\nPodobne nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil potom, čo bol\nžalobkyni vystavený posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 28.10.2011\na potom, čo tento nárok uplatnil u žalovanej podaním zo dňa 2.12.2011. Tento nárok\nuplatnil na súde až potom, čo žalovaná neplnila nárok ani v lehote stanovenej v § 11 zákona\nč. 381/2001 Z. z. Nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa\n§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. uplatnil potom, čo bola sťažovateľke priznaná invalidita,\nkeďže práve invalidita môže byť jednou z významných podmienok priznania nároku aj\ns prihliadnutím na znenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Následne tento nárok\nuplatnila u žalovanej v zmysle § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. a keď nedošlo k plneniu zo\nstrany žalovanej, uplatnila aj tento nárok súdnou cestou. Sťažovateľka a jej právny\nzástupca postupovali riadne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a ich postup\nnemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako účelový resp. neefektívny.\nC. Postup samotného súdu\nOkresný súd o návrhu na zmenu žaloby rozhodol s odstupom viac ako tri roky. Pre\nrozhodnutie s tak dlhým časovým odstupom neexistuje racionálny dôvod. Navyše v spojení\ns tým, že okresný súd tento návrh na zmenu žaloby po tak dlhej dobe zamietol, spôsobil\nsťažovateľke zásah do práva na súdnu ochranu, nakoľko jej významným spôsobom sťažil\na skomplikoval prístup k súdu vo veci uplatnenia nárokov uplatnených v tejto zmene\nnávrhu.\nTaktiež celkovú dobu konania súdu, pričom doteraz bolo rozhodnuté len o základe\nnároku, nemožno považovať za primeranú.\nD. Význam predmetu sporu pre sťažovateľa\n\n7\n\nPosledným kritériom, ktoré je v danom prípade nevyhnutné zohľadniť, je dôležitý\nvýznam predmetnej prejednávanej veci pre sťažovateľku. Sťažovateľka pri dopravnej\nnehode utrpela závažné zranenia, ktoré znamenali pre ňu vznik závažných trvalých\nnásledkov na jej zdravotnom stave. Náhrada škody na zdraví (náhrada za bolesť či náhrada\nza sťaženie spoločenského uplatnenia) predstavujú určitú formu kompenzácie spôsobenej\nškody, nakoľko navrátenie do pôvodného stavu nie je možné. Sťažovateľka si uplatnila\npodaný nárok na súde v nádeji skorého dosiahnutia zákonnej náhrady škody, ktorá by jej\nkompenzovala jej ťažký zdravotný stav a uľahčila jej súčasný život. Z uvedeného\nnepochybne vyplýva podstatný význam rýchleho prejednania veci a poskytnutia účinnej\nprávnej ochrany zákonnému nároku sťažovateľky.“\n3.3 Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha aj priznania primeraného\nfinančného zadosťučinenia „z dôvodu porušenia svojho základného práva, a to v zmysle\nustanovenia článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa domáha\npriznania finančného zadosťučinenia v celkovej sume 5 000,00 EUR(...)\nPredmetom súdneho konania, v ktorom dochádza k prieťahom v konaní, je náhrada\nškody na zdraví sťažovateľky. Dosiahnutie uspokojenia oprávneného nároku v predmetnom\nkonaní síce nemôže sťažovateľke vrátiť zdravie, ktoré predmetným úrazom utrpeným pri\ndopravnej nehode stratila, avšak finančná kompenzácia tejto straty významným spôsobom\nprispieva aspoň k čiastočnému návratu sťažovateľky do reálneho každodenného života.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa už viac ako 4 roky musí domáhať svojich oprávnených\nnárokov na súde, a to bez toho, aby bolo po túto dobu meritórne rozhodnuté vo veci aspoň\nprvostupňovým súdom spôsobuje, že sa znižuje reálny význam poskytnutého odškodnenia\na navyše je sťažovateľka po celú dobu vystavená zjavnej právnej neistote plynúcej z jeho\nnedoriešených právnych vzťahov týkajúcich sa náhrady spôsobenej škody na zdraví. Pritom\nsúd nezákonným rozhodnutím vydaným po prieťahoch v konaní ešte viac sťažuje prístup\nsťažovateľky k uplatneniu jej legitímnych nárokov v súdnom konaní.“.\n3.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\no prijatej časti jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. (...)\n\n8\n\n2. Právo sťažovateľky\n\n(...) na prejednanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej\nlehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod\nsp. zn. 4C/7/2012 bolo porušené.\n3. (...)\n4. Okresnému súdu Čadca v konaní sp. zn. 4C/7/2012 prikazuje konať bez\nzbytočných prieťahov.\n4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000,00\nEUR, ktoré je jej povinný vyplatiť Okresný súd Čadca do dvoch mesiacov od právoplatnosti\nrozhodnutia.\n5. Okresný súd Čadca je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia\nsume 355,73 EUR k rukám jej právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti\nrozhodnutia.“\n4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj strany\nv napadnutom konaní: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 342/17\nz 24. februára 2017 (a totožným vyjadrením listom zo 6. marca 2017) a právny zástupca\nsťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 30. marca 2017.\n4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení popísala chronológiu úkonov\nvykonaných v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti:\n«(...) Predmetná vec nie je skutkovo a právne náročná. (...)\nZ chronologického prehľadu úkonov je preukázané, že právny zástupca žalobkyne\nneefektívne a účelovo množil úkony právnej pomoci, čím spôsoboval sám žalobkyni prieťahy\nv konaní a súdu sťažoval postup v konaní, zahmlieval predmet konania, oneskorene a po\nčasti navrhoval dôkazy, po častiach bral žalobu späť, hoci tak mohol urobiť jedným\núkonom.\nZákladným dôkazom účelového postupu právneho zástupcu žalobkyne je lekársky\nposudok zo dňa 28.10.2011(...) o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorým súd preukazuje,\nže ku dňu podania žaloby 18.1.2012 mal možnosť právny zástupca žalobkyne podať žalobu\nnielen na zaplatenie bolestného, ako uviedol v žalobe zo dňa 18.1.2012(...), ale aj na\n\n9\n\nzaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia, na zaplatenie ktorého podal žalobu až\n23.5.2012(...), 14.9.2012(...), 16.11.2015 (spis 4C/320/2015).\nÚstavnú sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal v príčinnej súvislosti s tvrdenými\nprieťahmi v konaní, ale v časovej príčinnej súvislosti s procesným postupom súdu, ktorý\nuznesením(...) zo dňa 21.10.2015 nepripustil zmenu žaloby zo dňa 14.9.2012(...)\no zaplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Uznesenie nadobudlo\nprávoplatnosť čo do I. výroku dňa 26.10.2015, do II. výroku dňa 11.11.2015. 21.10.2015\npodal právny zástupca žalobkyne podnet na GP SR na mimoriadne dovolanie proti\nuvedenému uzneseniu(...) a 27.11.2015 podal právny zástupca žalobkyne ústavnú sťažnosť\nna prieťahy v konaní (II. ÚS 94/2017).\nZ chronologického prehľadu vyplýva, že k časovému momentu, kedy podal právny\nzástupca žalobkyne ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní, neboli zo strany sudkyne\nprieťahy v konaní. Prvostupňový súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že právny zástupca\nžalobkyne po celý čas konania vo veci sp. zn. 4C/7/2012 (od 18.1.2012 do 21.2.2017)\nnepodal na Okresný súd Čadca predsedníčke Okresného súdu Čadca sťažnosť na prieťahy\nv konaní (dôkaz: potvrdenie súdnej tajomníčky Okresného súdu Čadca, z ktorého vyplýva,\nže v registri „Spr“ (sťažnosti) za čas od 1.1.2012 do 21.2.2017 vo veciach Okresného súdu\nČadca sp. zn. 4C/7/2012 a 4C/320/2015 nebola podaná sťažnosť). Právny zástupca\nžalobkyne nielenže nemal dôvod podať sťažnosť na prieťahy v konaní, ale nepodaním\nsťažnosti na Okresný súd Čadca znemožnil predsedníčke Okresného súdu Čadca prijať\nnápravu pred podaním ústavnej sťažnosti na ÚS SR. Z toho vyplýva, že postup bol účelový.\nNesledoval odstránenie prípadných prieťahov, ale finančné zadosťučinenie prostredníctvom\nústavného súdu, sankciu za rozhodovaciu činnosť prvostupňového súdu, ktorý právnemu\nzástupcovi žalobkyne nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia.\nZ chronologického prehľadu úkonov vyplýva, že na strane zákonnej sudkyne nie sú\nprieťahy v konaní, konala efektívne. Prieťah je zrejmý z chronologického prehľadu úkonov\nna strane VSÚ - od 15.5.2015(...) do 2.10.2015.“\nNetrvám na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.»\n\n10\n\n4.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky\nokresného súdu v posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:\n«(...) Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na to, že právny zástupca\nsťažovateľky neefektívne a účelovo množil úkony právnej pomoci, čím sám spôsoboval\nžalobkyni prieťahy v konaní, zahmlieval predmet konania, oneskorene a po časti navrhoval\ndôkazy, po častiach bral žalobu späť, hoci tak mohol urobiť jedným úkonom. Ako na\nzákladný dôkaz takéhoto postupu právneho zástupcu sťažovateľky poukázal okresný súd na\nlekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 28.10.2011, s prihliadnutím na\nktorý mohla sťažovateľka uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia\nspolu so žalobou o náhradu za bolesť dňa 18.1.2012 a nie až 23.5.2012.\nOkresný súd si svojvoľne vykladá postup sťažovateľky a postup jej právneho\nzástupcu bez toho, aby hlbšie poznal dôvody takéhoto procesného postupu. V prvom rade\npoukazujeme na to, že je plným právom sťažovateľky uplatňovať jednotlivé nároky na\nnáhradu škody na zdraví v postupnosti, ako sama uzná za vhodné. Okrem toho postupné\nuplatnenie jednotlivých nárokov nijako nekomplikovalo postup súdu, nakoľko všetky nároky\nsťažovateľky boli v konaní uplatnené v čase, keď súdy posudzovali len právny základ\nnároku, teda či je daná povinnosť žalovanej nahradiť sťažovateľke škodu na zdraví\na v akom rozsahu. Nároky boli uplatnené žalobou a následne zmenami žaloby vždy jasne\na zrozumiteľne, preto nerozumieme tvrdeniam okresného súdu o zahmlievaní predmetu\nkonania. Uvedené tvrdenia považujeme v prvom rade za právne irelevantné pri posúdení\ndôvodnosti podanej sťažnosti, pretože postupné uplatnenie nárokov sťažovateľky v konaní\nvzhľadom na štádium, v ktorom sa nachádzalo, nijakým spôsobom neprispelo ani nemalo\nvplyv na predĺženie súdneho konania či vznik prieťahov v konaní.\nAj napriek tomu, že sťažovateľka považuje tieto námietky okresného súdu za\nnepodstatné, predsa poukazuje na to, že postupné uplatnenie jej nárokov na náhradu škody\nv konaní malo svoje racionálne dôvody. V čase podania žaloby o náhradu za bolesť\nsťažovateľka disponovala len rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného\ndôchodku, v ktorom bola miera jej invalidity posúdená len v rozsahu nad 45 %. S uvedeným\nrozhodnutím nesúhlasila z dôvodu posúdenia invalidity v neprimerane nízkej miere a\npodala voči nemu odvolanie. Keďže spolu s nárokom na náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia si žalobkyňa chcela na súde uplatniť aj nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie\n\n11\n\nspoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., kde jedným\nz dôvodov je aj uznanie invalidity, nakoľko nedisponovala právoplatným rozhodnutím\no invalidnom dôchodku, rozhodla sa zatiaľ uplatniť len nárok na náhradu za bolesť.\nNakoľko do mája 2012 sťažovateľka stále nedisponovala právoplatným rozhodnutím\no invalidnom dôchodku, rozhodla sa uplatniť žalobou aspoň nárok na náhradu za sťaženie\nspoločenského uplatnenia. Nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. následne uplatnila potom, čo\ndisponovala s už právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného\ndôchodku (Sociálna poisťovňa rozhodla rozhodnutím zo dňa 15.6.2012). Teda hoci\nskutočnosť, že sťažovateľka postupne uplatnila v súdnom konaní jednotlivé nároky na\nnáhradu škody nie je z hľadiska posudzovania dôvodnosti podanej sťažnosti právne\nvýznamná, poukazuje sťažovateľka na to, že takýto jej postup pri uplatňovaní jednotlivých\nnárokov mal svoje racionálne dôvody a tento postup nebol účelový, ako to tvrdí okresný\nsúd.\nOkresný súd neuviedol, ktoré dôkazy sťažovateľka navrhovala oneskorene či po\nčasti, preto sa nie je možné k tejto námietke okresného súdu relevantným spôsobom\nvyjadriť. Sťažovateľka ani jej právny zástupca si nie je vedomý takéhoto postupu a majú za\nto, že všetky návrhy dôkazov produkovali včas s ohľadom na aktuálnu potrebu toho ktorého\nštádia súdneho konania. Pokiaľ má sťažovateľka vedomosť, rovnako tak činila žalovaná\nstrana v konaní.\nPokiaľ okresný súd uviedol, že sťažovateľka brala po časti žalobu späť, tu je\npotrebné zdôrazniť, že sťažovateľka brala podanú žalobu späť vždy v časti, ktorá jej bola\nzo strany žalovanej dobrovoľne uhradená, pričom tak konala bezprostredne po prijatí\njednotlivých čiastkových plnení, aby predmetom konania boli vždy len tie časti nárokov\nsťažovateľky, ktoré jej dovtedy neboli zo strany žalovanej plnené. Takýto postup\nsťažovateľky nemožno hodnotiť v jej neprospech, ale je skôr dôkazom jej korektnosti\na zodpovednosti pri uplatňovaní jej nárokov. Navyše je absurdné od sťažovateľky\npožadovať, aby jednotlivé späťvzatia žaloby urobila jedným procesným úkonom, keď sama\nsťažovateľka nemohla predvídať, či po čiastkovej úhrade jej nárokov dôjde následne ešte\nk nejakým ďalším mimosúdnym plneniam zo strany žalovanej.\n\n12\n\nPokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na účelovosť konania právneho\nzástupcu sťažovateľky, sťažovateľka poukazuje práve na konanie súdu, ktorého konanie nie\nje možné označiť inak, ako šikanózne. Okresný súd totiž najprv uznesením č. k. 4C/7/2012209 zo dňa 21.10.2015 nepripustil rozšírenie žalobného návrhu o nárok žalobkyne\nna zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to až prakticky po troch\nrokoch od zmeny žaloby. Následne potom, čo si žalobkyňa tento nárok uplatnila\nsamostatnou žalobou (konanie sa viedlo na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.\n4C/320/2015), okresný súd uznesením č. k. 4C/7/2012-273 a 4C/320/2015-45 zo dňa\n21.9.2016 opätovne spojil tieto konania na spoločné konanie. Takýto postup okresného\nsúdu nemožno racionálne odôvodniť, keď najprv odmietol spoločne prejednávať nároky\nsťažovateľky na náhradu škody na zdraví a následne odrazu prihliadol na dôvody pre\nspojenie vecí.\nAj keď sťažovateľka nechce zaťažovať Ústavný súd SR nepodstatnými skutočnosťami,\nnedá jej nespomenúť „ústretový“ prístup súdu, ktorý v predmetnej veci dňa 22.11.2016,\nteda prakticky už v zimnom období vytýčil pojednávanie v daný deň o 7,30 hod., a to\nnapriek tomu, že právny zástupca sťažovateľky cestoval na pojednávanie z Košíc a právny\nzástupca žalovanej cestoval na pojednávanie z Bratislavy, pričom konajúca sudkyňa nemala\nv daný deň vytýčené žiadne iné pojednávanie. Samozrejme sťažovateľka ako aj jej právny\nzástupca rešpektujú právomoc súdu nariadiť pojednávanie na ním určený termín. Na druhej\nstrane však takýto postup súdu logicky v sťažovateľke musí evokovať šikanózny prístup\nzo strany súdu, zvlášť ak okresný súd obviňuje sťažovateľku či jej právneho zástupcu\nz účelového postupu či zo zahmlievania predmetu konania. Takýto postup môže vyústiť až\ndo spochybnenia nestrannosti konajúceho sudcu.\n(...) Podľa okresného súdu sťažovateľka nevyužila všetky právne prostriedky\nposkytnuté právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom poukázal na možnosť\núčastníka konania podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu.\nZákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v ustanovení § 62 a nasl.\numožňuje účastníkovi konania podať predsedovi príslušného súdu sťažnosť smerujúcu proti\nporušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle § 64\nods. 1 tohto zákona účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené\n\n13\n\nprieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie\nzistených nedostatkov.\nMožnosť účastníka konania podať sťažnosť v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z.\npredstavuje istý právny prostriedok, ktorého účelom je predovšetkým zistenie, či v konaní\ndochádza k prieťahom v konaní a zabezpečenie riadneho postupu súdu v ďalšom priebehu\nkonania. Uvedený právny prostriedok však neposkytuje účastníkovi konania ochranu jeho\nústavného práva v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR v takom rozsahu, ako je tomu\nv prípade podania sťažnosti v zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy SR.\nZ uvedeného dôvodu nemôže byť nevyužitie tohto prostriedku prekážkou prípustnosti\nsťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,\nsťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne\nprostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne\nposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\nZo samotného uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou prípustnosti sťažnosti\nje len využitie právnych prostriedkov, ktoré je možné považovať za účinné vo vzťahu\nk ochrane základných práv a slobôd. Teda podmienkou prípustnosti sťažnosti nebude\nskutočnosť, že sťažovateľ eventuálne nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu vzhľadom na\nsvoju povahu či účel nemôže poskytnúť ochranu základných práv alebo slobôd v rozsahu,\nako mu to poskytuje využitie inštitútu podania sťažnosti na Ústavný súd SR v zmysle článku\n127 ods. 1 Ústavy SR.\nV dôsledku podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu v zmysle § 62 a nasl.\nzákona č. 757/2004 Z. z. síce môže dôjsť k sledovaniu postupu súdu v prejednávanej veci\nv snahe, aby nedochádzalo v ďalšom priebehu konania k prieťahom. Uvedené opatrenia\nvšak smerujú len do budúcnosti a nijakým spôsobom neriešia stav, ak už v doterajšom\npriebehu konania došlo ku vzniku prieťahov v konaní a tým k porušeniu ústavného práva\núčastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Doterajším priebehom\nkonania sa v rámci prešetrovania podanej sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.\npredseda súdu zaoberá len v rozsahu zisťovania nedostatkov. Naproti tomu Ústavný súd SR\nv konaní na základe podania sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR z pozície svojej\n\n14\n\nautority zverenej mu Ústavou SR môže riešiť porušenie ústavného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov v smere do budúcna tým, že prikáže konajúcemu súdu konať\nbez zbytočných prieťahov. Avšak môže riešiť porušenie tohto ústavného práva aj vo vzťahu\nk doterajšiemu priebehu konania tým, že konštatuje porušenie ústavného práva\nv doterajšom postupe konajúceho súdu a poskytne ochranu vo vzťahu k tomuto porušeniu\nvo forme primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR.\nTakýto rozsah ochrany mu neposkytuje žiadny iný právny prostriedok v rámci právneho\nporiadku, ktorý by bol v tomto smere účinný.\nNapokon nevyužitie právneho prostriedku podania sťažnosti v zmysle zákona\nč. 757/2004 Z. z. nemožno považovať za prekážku prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa\nčlánku 127 ods. 1 Ústavy SR ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva. Vyplýva to napr. z jeho rozsudku zo dňa 12.6.2012 vo veci Ištván a Ištvánová proti\nSlovenskej republike. V uvedenej veci sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal\nsťažnosťou podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „Dohovor“) na neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré trvalo viac ako 6\nrokov a 5 mesiacov. Dĺžkou konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti\npodľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorý ju však odmietol z dôvodu neprípustnosti.\nPoukázal na to, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na\nprieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, vzhľadom na to, že krátko na to podali\naj ústavnú sťažnosť. Podľa názoru ústavného súdu tak neposkytli dotknutému okresnému\nsúdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení. Európsky súd pre ľudské práva sa\nv tomto smere nestotožnil s argumentáciou vlády SR, ktorá s poukazom na rozhodnutie\nústavného súdu, ako aj vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti namietala, že\nsťažovatelia nepodali ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou\npraxou ústavného súdu, vzhľadom na to, že neumožnili predsedovi okresného súdu zjednať\nnápravu preventívneho charakteru a ihneď podali ústavnú sťažnosť. Okrem toho vláda SR\ntvrdila, že sťažovatelia sa mohli domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy\nzistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody. V súvislosti\ns uvedenými argumentmi Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že prax ústavného súdu\nbola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný\nsúd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku\n\n15\n\npodania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že za daných okolností sťažovatelia nemali vo vzťahu k dĺžke napadnutého\nkonania účinný prostriedok nápravy.\nTotožný právny názor zaujal Európsky súd pre ľudské práva aj v ďalšom rozsudku\nzo dňa 12.6.2012 vo veci Komanický proti Slovenskej republike.\nVzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam nemožno súhlasiť s vyjadrením\nokresného súdu, pokiaľ poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila všetky právne\nprostriedky na ochranu svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov, ktoré jej právny poriadok účinne priznáva.\n(...) Okresný súd v závere svojho vyjadrenia uviedol, že na strane zákonnej sudkyne\nnie sú prieťahy v konaní a prieťah je zrejmý len na strane vyššieho súdneho úradníka.\nAko sme už v podanej sťažnosti uviedli, k zbytočným prieťahom v súdnom konaní\nmôže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu,\nktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda\nk právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nestačí, aby súd vec len prerokoval,\nprípadne vykonal vo veci rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a pritom právoplatne\nnerozhodol (obdobne napr. v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98,\nII. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99). Stav právnej neistoty účastníka súdneho konania sa totiž\nodstraňuje až právoplatným meritórnym rozhodnutím súdu. V danom prípade aj keď súd\nv konaní vykonal množstvo úkonov, tieto nie vždy efektívne smerovali k meritórnemu\nrozhodnutiu vo veci, čím predlžovali stav právnej neistoty, v ktorom sa žalobkyňa doteraz\nnachádza. O uvedenom svedčí samotná dĺžka súdneho konania.\n(...) Sťažovateľka zároveň oznamuje, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci\nkonalo ústne pojednávanie.\n(...) V súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov sťažovateľka požaduje po zaujatí vyjadrenia k podaniu okresného súdu priznanie\nnáhrady trov právneho zastúpenia v nasledovnej výške: (...) Spolu 452,61 EUR a 20% DPH\n90,52 EUR. Trovy právneho zastúpenia spolu 543,13 EUR.»\n\n16\n\n5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na\nprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nII.\nZ obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania\na z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav\nkonania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 4 C 7/2012:\nDňa 18. januára 2012 podala sťažovateľka na Okresnom súde Čadca proti Slovenskej\nkancelárii poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), žalobný\nnávrh „o náhradu škody z ublíženia na zdraví“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.\n4 C 7/2012 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Anne Plichtíkovej.\nDňa 30. januára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. február 2012.\nDňa 16. februára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,\nza „účelom prípadného pokonania účastníkov konania, doručenia dôkazov“. Uznesením\nč. k. 4 C 7/2012-56 okresný súd prerušil konanie na dobu dvoch mesiacov.\nDňa 2. mája 2012 právny zástupca sťažovateľky oznámil súdu, že „zatiaľ nedošlo\nk mimosúdnej dohode“.\nDňa 9. mája 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. máj 2012.\nDňa 23. mája 2012 sťažovateľka doplnila svoj žalobný návrh novým podaním.\nDňa 24. mája 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bola pripustená\nzmena návrhu a bol vyhlásený medzitýmny rozsudok č. k. 4 C 7/2012-79, ktorým okresný\nsúd rozhodol, že základ nároku sťažovateľky „na náhradu škody na zdraví – bolestné,\nsťaženie spoločenského uplatnenia, spôsobenej dopravnou nehodou dňa 24.10.2010\nv\n\nvodičom\n\n(...) je daný v rozsahu ½-ice“ a „o zvyšnej časti\n\nnároku, výške nároku, náhrade trov konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci“.\nDňa 9. júla 2012 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému medzitýmnemu\nrozsudku.\n17\n\nDňa 8. augusta 2012 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporkyni na\nvyjadrenie.\nDňa 14. septembra 2012 bolo doručené súdu podanie sťažovateľky označené ako\n„zmena návrhu“.\nDňa 12. novembra 2012 sa odporkyňa písomne vyjadrila k odvolaniu sťažovateľky.\nDňa 7. decembra 2012 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len\n„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.\nDňa 22. januára 2013 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 466/2012-115 napadnutý\nmedzitýmny rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie najmä preto, že\n„bol vydaný predčasne“, keďže „trestné konanie vedené pred Okresným súdom v Čadci\npod sp. zn. 2T/8/2012 nie je ukončené právoplatným rozhodnutím“.\nDňa 5. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.\nDňa 30. októbra 2013 bolo v spise zaznamenané, že „konanie vedené pod sp. zn.\n2T 8/2012 bolo dňom 17.9.2013 právoplatne skončené“.\nDňa 11. novembra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. november 2013.\nDňa 26. novembra 2013 bolo konanie prerušené na dobu jedného mesiaca\n„za účelom mimosúdneho pokonania“.\nDňa 5. decembra 2013 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na\npokračovanie v konaní.\nDňa 14. januára 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. január 2014.\nDňa 28. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený\nmedzitýmny rozsudok č. k. 4 C 7/2012-159, ktorým okresný súd rozhodol, že základ nároku\nsťažovateľky „na náhradu škody na zdraví – bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia\nspôsobenej\n\ndopravnou\n\nnehodou\n\ndňa\n\n24.10.2010\n\nv\n\nvodičom\n\n(...) je daný v rozsahu 100%“ a „o zvyšnej časti nároku, výške nároku, náhrade\ntrov konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci“.\nDňa 5. marca 2014 odporkyňa podala odvolanie proti uvedenému medzitýmnemu\nrozsudku.\nDňa 13. marca 2014 okresný súd zaslal odvolanie odporkyne na vyjadrenie\nsťažovateľke.\nDňa 5. mája 2014 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k odvolaniu odporkyne.\n\n18\n\nDňa 4. júna 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní\nodporkyne.\nDňa 28. októbra 2014 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 374/2014-177 napadnutý\nmedzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil.\nDňa 9. decembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.\nDňa 11. decembra 2014 okresný súd stanovil účastníkom konania mesačnú\nsudcovskú lehotu „na pokonanie o výške nároku“ a sťažovateľke „na odstránenie vád\nzmeneného návrhu“.\nDňa 29. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené „čiastočné späťvzatie žaloby“\na „doplnenie návrhov na dokazovanie“. V rovnaký deň zaslal okresný súd uvedené podanie\nodporkyni na vyjadrenie.\nDňa 13. februára 2015 odporkyňa oznámila súdu, že súhlasí s čiastočným späťvzatím\nžalobného návrhu.\nDňa 25. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie odporkyne.\nDňa 9. marca 2015 okresný súd písomne oznámil účastníkom konania, že ak\n„v lehote 1 mesiaca nedoručíte dohodu o mimosúdnom pokonaní(...), súd nariadi po\nuplynutí lehoty bez ďalšej výzvy znalecké dokazovanie“.\nDňa 21. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-209 pripustil zmenu\n„návrhu podanú navrhovateľkou v rámci odvolacieho konania“. V rovnaký deň bolo\nvo veci nariadené pojednávanie na 10. november 2015.\nDňa 10. novembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na\nneurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.\nDňa 16. novembra 2015 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie obsahujúce\nnajmä otázky pre znalca.\nDňa 9. decembra 2015 okresný súd zapožičal spis Krajskej prokuratúre v Žiline\n(ďalej len „krajská prokuratúra“) na účely posúdenia podnetu na podanie mimoriadneho\ndovolania proti uzneseniu súdu č. k. 4 C 7/2012-209. Zákonná sudkyňa túto skutočnosť\noznámila aj účastníkom konania.\nDňa 11. januára 2016 bolo súdu doručené podanie odporkyne.\nDňa 14. januára 2016 krajská prokuratúra vrátila spis okresnému súdu.\n\n19\n\nDňa 8. marca 2016 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-229 ustanovil za znalca\nz odvetvia chirurgie – traumatológie, ktorému uložil povinnosť\nvypracovať znalecký posudok do 60 dní od doručenia súdneho spisu.\nDňa 14. júna 2016 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 110/2016 na\núčely odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia pre sťažovateľku.\nDňa 11. júla 2016 sa sťažovateľka a dňa 26. júla 2016 odporkyňa písomne vyjadrili\nk znaleckému posudku.\nDňa 12. augusta 2016 sťažovateľka a dňa 15. augusta 2016 odporkyňa zaujali\npísomné stanovisko k veci a navrhli vykonanie dokazovania.\nDňa 21. septembra 2016 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. november 2016.\nV rovnaký deň okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-271 zmenu žaloby nepripustil\na uznesením č. k. 4 C 7/2012-273 spojil na spoločné konanie veci vedené pred okresným\nsúdom pod sp. zn. 4 C 7/2012 a sp. zn. 4 C 320/2015, ktoré budú vedené pod sp. zn.\n4 C 7/2012.\nDňa 10. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k. 4 C 7/2012-281 priznal znalcovi\nznalečné.\nDňa 22. novembra 2016 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na\n15. december 2016 na účely vyhlásenia rozsudku.\nDňa 15. decembra 2016 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 4 C 7/2012-307.\nDňa 16. januára 2017 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.\nDňa 21. februára 2017 bola vyhotovená predkladacia správa krajskému súdu.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\n20\n\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPredmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného\nsúdu v konaní „o náhradu škody z ublíženia na zdraví“ vedenom pod sp. zn. 4 C 7/2012\ndochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov(...)\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)\nÚstavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“\ngarantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci\nv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že\núčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej\nneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným\nprerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným\nrozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48\nods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,\nna ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv\n(II. ÚS 26/95).\n\n21\n\nJudikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo\nalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované\nv čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého\njednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie\núčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný\nsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre\nsťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný\nsúd postupoval aj v danom prípade.\n1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému\nkonaniu uvádza, že vzhľadom na to, že napadnuté konanie do určitej miery súviselo s iným\nsúdnym trestnoprávnym konaním (sp. zn. 2 T 8/2012), a pretože bolo nutné nariadiť aj\nznalecké dokazovanie, možno posudzovanú záležitosť považovať po vecnej stránke za\nzložitejšiu. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa\nnevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\n2.\n\nPri\n\nhodnotení\n\npodľa\n\nďalšieho\n\nkritéria,\n\nteda\n\nsprávania\n\nsťažovateľky\n\nv preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne\nzohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo k zbytočným\nprieťahom v napadnutom konaní. Sťažovateľka síce nevyužila všetky právne prostriedky\nnápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, avšak v okolnostiach danej veci nemožno\ndávať do súvislosti priebeh napadnutého konania s uvedenou skutočnosťou.\n3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že\nnapadnuté konanie od podania žalobného návrhu sťažovateľkou (18. januára 2012) až do\nvydania posledného meritórneho rozhodnutia vo veci (15. decembra 2016) trvalo skoro päť\nrokov, čo možno považovať vzhľadom na povahu veci (náhrada škody) za obdobie na hrane\nústavnosti. Vec sa však cca jeden rok nachádzala na odvolacom súde a taktiež na krajskej\nprokuratúre, pričom toto obdobie nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu a postup\nkrajského súdu sťažovateľkou napadnutý nebol. Skutočnosťou tiež je, že okresný súd\no uplatnenom nároku nemohol rozhodnúť, kým sa neskončilo súvisiace trestné konanie,\n\n22\n\nnapriek tomu sa snažil rozhodnúť o základe žaloby, ku ktorému došlo 28. januára 2014,\na toto rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť. To, že okresný súd posúdil najprv základ\nnávrhu, bolo tiež dôvodom, prečo o procesnom návrhu sťažovateľky (na rozšírenie návrhu)\nmohol rozhodnúť neskôr, až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o základe žaloby.\nÚstavný súd však konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj ojedinele krátkodobo\nnečinný, a to konkrétne od 9. apríla 2015 do 21. októbra 2015 (šesť mesiacov). Ústavný súd\nv tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01,\nI. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za\nnásledok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2\nústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.\nS ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať\ntakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“\nv zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní\nniekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).\nNiet pochýb o tom, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodoval pomerne dlho,\nvo veci však napriek opakovanému právoplatnému prerušeniu konania trikrát rozhodol\nrozsudkom, pričom celková doba rozhodovania okresného súdu bola ešte na hranici\nakceptovateľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné\nz hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného\nsúdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup okresného súdu, aj keď\nnebol celkom efektívny, sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo\nmožné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na\nprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou\nústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n\n23\n\n4. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhla,\naby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez\nzbytočných prieťahov, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia\na trov právneho zastúpenia.\nV zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné\nprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie\nalebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde\nmôže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj\nprimerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na\nvyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné\nprávo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa\npri svojom rozhodovaní už nemusel zaoberať.\n5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti\nuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,\nnepripadalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jej návrhom na náhradu trov konania.\nZo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. júna 2017\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "občianske súdne konanie", "prieťahy v konaní", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "prieťahy v konaní", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/7/2012", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/02 z 20. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-20", "citacie_n": 1380, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920"}, {"guid": "ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 57/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 57/01 z 31. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-31", "citacie_n": 2015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b"}, {"guid": "ussr:9528bfe1-664f-4f50-a794-084ac4742ee6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 42/01 z 25. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-25", "citacie_n": 1336, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9528bfe1-664f-4f50-a794-084ac4742ee6"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/01 z 12. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-12", "citacie_n": 1543, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "ussr:067d8b23-8280-45a2-bed6-f01d33f58ecc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/99 z 13. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1999.1"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}, {"guid": "ussr:2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-25", "citacie_n": 1526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1"}, {"guid": "3c029547-598e-4422-9ee3-14752c115dbb:0085c09e-afbd-4baf-87a3-6653b49e2f06", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4213206913.3", "spisova_znacka": "5Co/374/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/374/2014 z 29. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4213206913.3"}, {"guid": "685f637f-90b1-4fe3-87b7-9395b7d4ea60:36eb3fe6-07d3-4ed9-8f3b-dc789150ecac", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4607010054.1", "spisova_znacka": "1To/74/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1To/74/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4607010054.1"}, {"guid": "51dd25c8-7847-46bc-ae0a-d569df5b527e:7ffb4f8e-7dbe-43b0-95e4-f3612aea5b3d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5312200522.1", "spisova_znacka": "5Co/466/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/466/2012 z 21. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-01-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5312200522.1"}], "citovane_v": []}