{"guid": "ussr:6f503768-e4e6-46da-8609-3b3ff7eb2d6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.926.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 926/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 926/2016 z 15. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 926/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.926.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-12-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6f503768-e4e6-46da-8609-3b3ff7eb2d6a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.926.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.926.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.926.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 926/2016-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom\nMgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 13/2015 a jeho uznesením\nzo 14. januára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 13/2015 a jeho\nuznesením zo 14. januára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Dňa 5. mája 2016\nbolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti sťažovateľa.\nZo sťažnosti vplýva, že uznesením vyšetrovateľa „PPZ SR, NaKA, NpZJ BA“\nČVS: PPZ-572/NKA-PZ-BA-2014 z 19. septembra 2014 bolo sťažovateľovi vznesené\nobvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu v jednočinnom\nsúbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa ustanovení § 14 ods. 1, § 2 písm. d),\n§ 144 ods. 1 a 2 písm. d) a § 245 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1\npísm. e) Trestného zákona.\nProkurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „prokurátor“) podal na sťažovateľa na Špecializovanom trestnom súde,\npracovisku Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) obžalobu pre obzvlášť\nzávažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení § 14 ods. 1 a § 144 ods. 1\na 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.\nRozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 11/2015 z 18. júna 2015\n(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného\nzo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení\n§ 14 ods. 1 a § 144 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1\npísm. e) Trestného zákona.\nPodľa § 144 ods. 2, § 34 ods. 5 písm. c), § 38 ods. 2, 3 a 8 a 36 písm. j) Trestného\nzákona bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov\na podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol pre výkon trestu zaradený do ústavu\nna výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.\n\n2\n\nŠpecializovaný trestný súd tiež sťažovateľovi uložil podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1\nTrestného zákona ochranný dohľad v trvaní troch rokov a zároveň podľa § 287 ods. 1\nTrestného poriadku mu uložil povinnosť nahradiť poškodenej strane spôsobenú škodu\nv sume 3 103,23 €.\nSťažovateľ proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podal odvolanie proti\nvšetkým jeho výrokom, ako aj konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného\nporiadku zamietol ako nedôvodné.\nSťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02, I. ÚS 243/07, pozn.) uvádza, že napriek tomu, že vo veci existuje jediný\npriamy dôkaz − výpoveď svedka − poškodeného\n\n(ďalej len\n\n„poškodený“), ktorého vzťah k sťažovateľovi je silno narušený a veľmi nepriateľský,\nnajvyšší súd sa na základe jeho odvolania vôbec nezaoberal rozporom tohto dôkazu\nk výpovedi príslušníka Policajného zboru\n\n(ďalej len „svedok“), ako ani\n\nvnútornými logickými rozpormi v tvrdeniach poškodeného, ktorý vypovedal o identite\nstrelca až niekoľko mesiacov po skutku. Najvyšší súd mu tiež neposkytol relevantnú\nodpoveď na podstatnú odvolaciu argumentáciu a zamietnutie odvolania odôvodnil aj vo\nveci nevykonaným dôkazom.\nSťažovateľ k veci ďalej uvádza, že svedok mal 28. mája 2015 na hlavnom\npojednávaní vypovedať, že pri zisťovaní popisu páchateľa mu mal poškodený uviesť,\nže páchateľ bol maskovaný. Zastáva názor, že uvedené tvrdenie je v rozpore s tvrdením\npoškodeného, že v osobe páchateľa spoznal sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ\nnesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s týmto dôkazom. Sťažovateľ následne\npodáva svoj pohľad na predmetnú vec. Podľa neho „pokiaľ teda súdy v rámci hodnotenia\ndôkazu podľa § 2 ods. 12 Tr. por. hodnotili výpoveď svedka\nako vierohodnú, nezaujatú a bez vzájomných rozporov, tak sa museli logicky vysporiadať\naj s jej rozporom k výpovedi poškodeného“.\n\n3\n\nNajvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ani s tým, že poškodený\nna hlavných pojednávaniach vypovedal opakovane, pričom dopĺňal svoje tvrdenia, čo má\nvýznam z pohľadu spoľahlivosti jeho tvrdení a vierohodnosti výpovede. Nesúhlasí\ns vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý považoval opakovaný výsluch poškodeného\nza doplnenie jeho výpovede „ad hoc“ o menej podstatné okolnosti prípadu. Namieta,\nže najvyšší súd sa nevysporiadal ani s jeho námietkou, že poškodený sťažovateľa\nza páchateľa neoznačil počas troch mesiacoch ani po skutku, ani pri výsluchu pred\nvyšetrovateľom, aj keď mu v tom nebránila podľa sťažovateľa žiadna relevantná\nskutočnosť. Zároveň namieta, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal aj jeho námietkou,\nže bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces „v podobe zásahu do môjho práva\nna obhajobu, keď mi zo strany súdu I. stupňa nebolo umožnené klásť v rámci tejto\nopakovanej, resp. doplnenej výpovede poškodenému otázky a ani mi súd I. stupňa\nneumožnil v rozpore s ustanovením § 271 ods. 1 Tr. por. vyjadriť sa k tejto výpovedi\npoškodeného a ani klásť mu otázky.\nPokiaľ odvolací súd (str. 9, posledný odstavec) vo svojom uznesení, k napadnutým\nprocesným pochybeniam uvádza, že prokurátor kládol otázky poškodenému potom\nčo o to požiadal a naproti tomu obhajca ani ja som takúto požiadavku nevzniesol a ani som\nneuplatnil právo na vyjadrenie, tak uvedený názor je v rozpore s prijateľným výkladom\nustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu, nakoľko obžalovaný ani jeho obhajca\nsa nemusia domáhať práva na vyjadrenie ani práva klásť otázky, ale je povinnosťou súdu\nuvedené právo im reálne poskytnúť a do tohto nezasahovať. Odvolací súd opäť opomenul\nzaoberať sa odvolacou námietkou, že „ad hoc opakovaný“ výsluch poškodeného umožnil\npredseda senátu prokurátorovi vykonať prekvapivo a nečakane počas plynutia výsluchu\nznalkyne mjr.\n\n, čo som ja ani môj obhajca nečakali a Trestný\n\nporiadok to ani neumožňuje.“.\nNesúhlasí ani s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou\nsa prečítania časti výpovede svedkyne\n\n, ktorá odmietla vo veci\n\nvypovedať z dôvodu príbuzenského vzťahu k sťažovateľovi. Zastáva názor, že „výklad\npríslušných ustanovení Trestného poriadku odvolacím súdom je v rozpore s ustálenou\nsúdnou praxou, judikatúrou, výkladovými pravidlami ako aj účelom práva na obhajobu...“.\n\n4\n\nSťažovateľ rovnako za nepostačujúci považuje aj spôsob, akým sa najvyšší súd\nvysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa vypracovaných znaleckých posudkov\na s odmietnutím jeho návrhu na vykonanie vyšetrovacieho pokusu vo veci.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní veci\na vykonaní dokazovania jeho sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To/13/2015 zo dňa\n14. 01. 2016 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým odvolanie obžalovaného proti\nrozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 18. 06.\n2015, sp. zn. BB − 3 T/11/2015 podľa ustanovenia § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol\nbolo porušené základné právo\n\nna spravodlivý súdny proces\n\ngarantované č. 46 ods. 1; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPodľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd\nSlovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To/13/2015\nzo dňa 14. 01. 2016 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky.“\nDňa 5. mája 2016 bolo ústavného súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa, ktorým\ndoplnil svoju sťažnosť. Sťažovateľ v ňom žiada o nápravu procesných a hmotnoprávnych\nchýb, pretože špecializovaný trestný súd a najvyšší súd podľa neho nesprávne zistili\nskutkové závery, ktoré neboli žiadnym dôkazom verifikované. V ďalšej časti sťažovateľ\npoukazuje na jednotlivé dôkazy, tie porovnáva a na základe nich uvádza, prečo nič\nnedokazuje, že skutok spáchal.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n5\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní a jeho uznesením. Sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje\nnajmä tým, že najvyšší súd nedostatočne zistil skutkový stav, nedostatočne vyhodnotil\ndôkazy a zároveň sa v nedostatočnej miere vysporiadal so všetkými námietkami obhajoby.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený...\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť\n(m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,\npričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie\nv súdnom konaní.\nDo obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre neustále zdôrazňuje, že vo veciach,\nktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd\nje oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\n\n7\n\nslobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je\noprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii\nprávnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, IV. ÚS 314/08,\nIV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých\nprípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,\nby znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).\nSkutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,\nII. ÚS 5/00).\nVychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či skutkové\na právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní\na o ktoré oprel napadnuté uznesenie, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho\npostup a napadnuté uznesenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné\na či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a jeho uznesenia nedošlo\nk porušeniu označených práv sťažovateľa.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 319 Trestného poriadku zamietol\nodvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ktoré tvoria\npodstatu súdeného obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu, najvyšší\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok špecializovaného\ntrestného súdu je „výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku\na v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie\nskutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom\npopísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný\n\n8\n\na že z jeho konania bezprostredne hrozil tam uvedený následok“.\nNajvyšší súd preto v otázke skutkových zistení výslovne odkazuje na dôvody rozvedené\nv tomto rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Podľa názoru najvyššieho súdu\nbol aj výrok o vine sťažovateľa založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez rozumnej\npochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe\ntýchto dôkazov ustálený.\nV časti relevantnej pre toto konanie najvyšší súd uvádza: «... Pokiaľ išlo o namietané\nprocesné pochybenia a tým pádom porušenie ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť právo\nobhajoby, treba povedať, že úlohou advokáta je v hraniciach daných profesionálnou\ndeontológiou využívať všetky prostriedky na presadenie tézy, ktorú obhajuje, alebo\nv prípade, že ide o „nesprávnu vec“, používať odkladacie manévre. Aj v tomto\nposudzovanom prípade tomu tak bolo tým, že obžalovaný\nprostredníctvom svojho obhajcu namietal procesný postup súdu prvého stupňa pri\nvykonávaní dôkazov uvedených na strane 3 tohto rozhodnutia. Odvolací súd uvedené\nnámietky vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ išlo o opakovaný výsluch poškodeného\n, treba zdôrazniť, že išlo o doplnenie výpovede ad hoc\nz prechádzajúceho dňa o menej podstatné okolnosti prípadu, svedok bol už predtým\nzákonným spôsobom poučený a prokurátor kládol otázky svedkovi potom, čo o to predsedu\nsenátu výslovne požiadal. Naproti tomu obhajca obžalovaného\ntakúto požiadavku vôbec nevzniesol a rovnako tak obžalovaný\nneuplatnil právo vyjadriť sa k takto doplnenej výpovedi svedka\n\nani\n...\n\nPokiaľ išlo o námietku týkajúcu sa prečítania časti výpovede svedkyne\nz 24. júna 2014 na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por.,\nodvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:\n... Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu\nzotrváva na svojom predchádzajúcom právnom názore, že vypočutím svedka pred\nvznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže\nobhajca má možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len za procesnej situácie, kedy sa vedie\ntrestné stíhanie proti už konkrétnej osobe. Síce nie je vylúčené, v zmysle príslušných\nustanovení Trestného poriadku, aby tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia\n\n9\n\nobvinenia, na druhej strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom\nprípade pôvodné dôkazy proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu. Muselo by však ísť\no dôkazy zásadného skutkového charakteru majúce význam pre následné právne posúdenie\nskutku. Po vznesení obvinenia sa mení aj postavenie svedkov z hľadiska toho, že majú\nvypovedať vo vzťahu ku konkrétnej osobe obvineného a mení sa aj rozsah práva na\nodmietnutie výpovede. Pokiaľ svedok vzhľadom na taký vzťah k osobe obvineného\npredpokladaný zákonom, umožňujúci mu odmietnuť vypovedať, toto právo aj využil, vôbec\nby taká výpoveď urobená pred vznesením obvinenia nebola na hlavnom pojednávaní\npoužiteľná, a to ani v prípade jej prečítania pri odstraňovaní rozporov, pokiaľ by sa týmto\npostupom rozpor neodstránil.\nNa vyššie uvedené v podstate nepriamo nadväzuje aj právny názor odvolacieho\nsenátu 6T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že hranica procesnej\npoužiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou\nsú prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz, ktorý\nmusí byť vykonaný kontradiktórne (stačí aspoň raz v priebehu konania), čo samozrejme\npred vznesením obvinenia neprichádza do úvahy. Ani v takýchto prípadoch však nič nebráni\ntomu, aby bola inak zákonným spôsobom (nie však kontradiktórne) vykonaná svedecká\nvýpoveď použitá ako dôkaz slúžiaci na potvrdenie alebo vyvrátenie pravdivosti svedeckých\ntvrdení. Platí teda, že ak vzniknú podstatné rozpory medzi výpoveďou svedka na hlavnom\npojednávaní a jeho skoršou výpoveďou, hoc aj vykonanou pred vznesením obvinenia,\nno po začatí trestného stíhania „vo veci“, nie je dôvod na odopretie jej prečítania za\núčelom vysvetlenia týchto rozporov. Pokiaľ však ide o dôkaz kľúčového charakteru pre\nposúdenie viny, môže takýto postup v zmysle § 264 Tr. por. slúžiť v rámci voľného\nhodnotenia dôkazu len na posúdenie vierohodnosti výpovede predmetného svedka\nna hlavnom pojednávaní.\nNad rámec procesnými stranami uplatnenej argumentácie odvolací senát v tejto\notázke ešte odkazuje aj na svoje ďalšie rozhodnutie z 18. marca 2010, sp. zn. 5 To 14/2009,\nz ktorého vyplýva, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo\nvo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ\ndôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka\nvypočuť až po vznesení obvinenia, a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (vyššie\n\n10\n\nuvedené kontinuálne nadväzuje na predtým publikovaný právny názor v Zb. rozh. č.\n81/2003 a 19/2004).\nV posudzovanej veci svedkyňa\n\nbola vypočutá v prípravnom konaní\n\ndvakrát, po prvý raz 24. júna 2014 pred vznesením obvinenia obžalovanému\na po druhý raz 9. októbra 2014 už po vznesení obvinenia, pričom\njej tvrdenia v súvislosti s bicyklom, ktorý si obžalovaný\nskutkom zobral od rodičov zo\n\ndo\n\ndeň pred\n\n, boli diametrálne rozdielne. Odvolací\n\nsúd sa v plnom rozsahu stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa, pokiaľ tento\npotom, čo svedkyňa\n\nna hlavnom pojednávaní ako sestra obžalovaného\n\nvyužila svoje právo a odmietla vypovedať, postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por. prečítal\nnielen jej výpoveď z 9. októbra 2014, ale aj časť jej výpovede z 24. júna 2014, v ktorej\nv podstate usvedčila obžalovaného\n\nz okolností vyššie uvedených,\n\nktoré sa navyše neskôr podarilo verifikovať aj ďalšími dôkazmi, a to znaleckým posudkom\nz odvetvia trasológia a kamerovými záznamami.\nNa tomto mieste treba ale zdôrazniť rozdielnosť procesnej situácie od prípadov\nvyššie uvedených, keďže svedkyňa\n\npred výsluchom konanom\n\n24. júna 2014 bola výslovne poučená aj podľa § 130 Tr. por. podľa ktorého mala právo\nodmietnuť vypovedať, ak by svojou výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania\nsvojmu bratovi\n\n, čo však výslovne nevyužila. Skutočnosť,\n\nže jej brat bol už v tom čase dôvodne podozrivý zo spáchania tohto skutku, vyplývala\nz viacerých procesných úkonov, ktoré vyšetrovateľ polície dovtedy vykonal (20. júna 2014 −\ndomová prehliadka v dome rodičov\n\na 24. júna 2014 zaistené osobné\n\nmotorové vozidlo zn.\n\na jeho následná prehliadka)\n\na v neposlednom rade bola determinovaná aj tragickou udalosťou z minulosti v podobe\nzastrelenia manželky\n\n,\n\n23. novembra 2009, z ktorého skutku bol\n\nrovnako podozrivý. Uvedené\n\nsa potom premietlo aj do obsahu výsluchu svedkyne\n\na do obsahu otázok\n\nvyšetrovateľom na ňu položených, medzi ktoré patrili vzhľadom na dovtedy už zabezpečené\nkamerové záznamy z okolia miesta činu (17. júna 2014), aj otázky týkajúce sa držby bicykla\n.\n\n11\n\nPokiaľ svedkyňa\n\nsvoje právo v zmysle § 130 ods. 2 Tr. por.\n\nnevyužila a na tieto otázky odpovedala, pričom v neskoršom štádiu trestného stíhania svoju\nvýpoveď v tejto časti diametrálne zmenila, resp. využila svoje právo a odmietla vypovedať,\nmohla byť táto jej výpoveď použitá na vysvetlenie a odstránenie vzniknutých rozporov pri\nvýsluchu konanom 9. októbra 2014 a následne potom, čo na hlavnom pojednávaní odmietla\nvypovedať, postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por. prečítaná, o to viac, keď v danej veci\nnešlo o dôkaz kľúčového charakteru pre posúdenie viny obžalovaného\n, keďže tými dôkazmi bezpochyby boli výpovede poškodeného − svedka\na zabezpečené kamerové záznamy a z nich vyplývajúce analýzy.\nV prípade, že svedok v trestnej veci po začatí trestného stíhania vo veci po zákonnom\npoučení podľa § 130 ods. 2 Tr. por. nevyužil svoje právo odmietnuť vypovedať a vo veci\nvypovedal, hoci vzhľadom na okolnosti prípadu a dovtedy vykonané procesné úkony a z\nnich zabezpečené dôkazy tak spraviť mohol, bude jeho výpoveď' procesné použiteľná\naj v neskoršom štádiu trestného stíhania po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, vo vzťahu\nku ktorej neskôr odmietol vypovedať vzhľadom na svoj príbuzenský alebo iný vzťah podľa\n§ 130 ods. 1 Tr. por. Nesmelo by však ísť o výpoveď - dôkaz zásadného skutkového\ncharakteru majúci význam pre následné právne posúdenie skutku.\nPokiaľ išlo o odvolacie námietky obžalovaného\n\nzaložené\n\nna tvrdení, že napadnutý rozsudok sa vyznačuje chybami v dôsledku toho, že súd prvého\nstupňa nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako súd odvolací všeobecne považuje za potrebné uviesť,\nže v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2\nods. 12 Tr. por., tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného\nna starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky\nodôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.\npor. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí\ntie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je\nmožné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného\nustanovenia.»\n\n12\n\nNajvyšší súd vo vzťahu k výroku o vine tiež uviedol, že «argumentácia súdu prvého\nstupňa vychádza z axiómy, že v posudzovanej veci ani jeden z dôkazných prostriedkov sám\no sebe by neobstál v úlohe jediného usvedčujúceho dôkazu. Dôkazy obžalovaného\nusvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne, teda každý jednotlivo\na predovšetkým v ich súhrne, inými slovami obrazne povedané „nejde o reťaz, ale o\ntkaninu, ktorej sieť je pevnejšia ako jej jednotlivé vlákna“!». Následne najvyšší súd\nv odôvodnení svojho uznesenia cez odrážky poukázal v logickom slede na dôkazy, na\nktorých špecializovaný trestný súd založil svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa, pričom\nk tomu len dodal, že „súd prvého stupňa veľmi detailne a v logickej postupnosti precizoval\ntieto jednotlivé dôkazy, ktoré ak považujeme za správne, musíme potom prijať aj ich\nvýsledok a uznať, že pokiaľ nepochybujeme o koherentnosti celého ich systému, prijímame\naj pravdivosť vyššie uvedenej axiómy, t. j. že vyššie rozvedené dôkazy obžalovaného\nusvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne. Vo všeobecnosti\nplatí, že svedectvá, indície a domnienky skoro nikdy nevedú k absolútnej istote, tá sa však\nani nevyžaduje, stačí, aby presvedčenie sudcov postačovalo na vylúčenie každej prijateľnej\npochybnosti. Treba zdôrazniť, že aj v tomto posudzovanom prípade kolektívnosť\npri rozhodovaní − prvostupňový a odvolací senát pozostávajúci z troch profesionálnych\nsudcov − chráni pred prijatím každého nezrelého a nedostatočne fundovaného\npresvedčenia.\nZ týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa stotožnil\nso záverom, že v prípade výroku o vine v posudzovanej veci nejde o žiadnu\npravdepodobnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný\n\nžalovaný skutok\n\nspáchal na tom základe, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutom rozsudku.\nPráve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného\nby bolo nielen v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne\ns pravidlami logického úsudku a vyvodzovania, keďže odvolací súd rovnako ako súd prvého\nstupňa, nemal o vine obžalovaného\n\nžiadne rozumné pochybnosti.“.\n\nVo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa vypracovaných znaleckých posudkov\nnajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Pokiaľ ide o obžalovaným\nopakovane a osobitne zdôrazňovanú skutočnosť, na ktorej\n\n13\n\nv podstate postavil základ svojej obhajobnej argumentácie a odvolacích námietok, a síce, že\nvo vzťahu k jeho osobe „všetky objektívne znalecké posudky z KEÚ PZ v počte viac\nako 40 boli negatívne“ odvolací súd musí konštatovať, že takéto dôkazy vo vzťahu\nk obžalovanému\n\nneboli zabezpečené nie kvôli tomu, že by skutok\n\nnespáchal a že by bezprostredne po jeho spáchaní takéto dôkazy neexistovali, ale v\ndôsledku nesprávneho postupu polície, ktorej príslušníci vo veci nekonali bez zbytočného\nodkladu spôsobom adekvátnym povahe veci a dôkaznej situácii.\nObžalovaný\n\ndo kontaktu s príslušníkmi polície prišiel\n\npo prvýkrát bezprostredne po spáchaní skutku 15. júna 2014 o 05.28:55. Na mieste bol\nzadržaný až do príchodu výjazdovej skupiny OR PZ Bratislava 2, pričom následne mu bol\nodobratý bukálny výter a stery po prípadných povýstrelových splodinách z pravej a ľavej\nruky. Potom bol vo veci vypočutý ako svedok v čase od 12.10 do 15.00. Napriek tomu,\nže polícia už v tom čase disponovala informáciami o mieste spáchania činu, možným\nmotívom útoku na poškodeného\n\na podozrením na konkrétnu osobu\n\naj vzhľadom k tomu, že podľa rovnakého modus operandi bola v podstate na takmer\nrovnakom mieste 23. novembra 2009 zastrelená dcéra poškodeného\na bývalá manželka obžalovaného\n\n, ktorý bol podozrivým\n\naj zo spáchania tohto skutku, nevykonala žiadne procesné úkony za účelom zabezpečenia\nstôp v mieste bydliska a v motorových vozidlách, ktoré obžalovaný\nv tom čase užíval, ale riešila otázku vecnej príslušnosti, a to až do 19. júna 2014.\n... Príslušný vyšetrovateľ začal s domovými a inými prehliadkami až 20. júna 2014\n(v dome u rodičov obžalovaného\n\n), 24. júna 2014 (prehliadka vozidla\n\n) a 1. júla 2014 (rodinný dom obžalovaného\na vozidla\n\n), z ktorého dôvodu vzhľadom na časový odstup niekoľkých dní\n\nuž nebolo reálne možné zabezpečiť usvedčujúce dôkazy v podobe stôp. V tejto súvislosti\ndáva odvolací súd do pozornosti, že stery na povýstrelové splodiny z bicykla, ktorý podľa\ntvrdenia svedkyne\n\nz 24. júna 2014 odviezol obžalovaný\n\n14. júna 2014 z domu rodičov do\n\nboli odobraté až 13. októbra 2014,\n\nteda takmer štyri mesiace po skutku napriek tomu, že z kamerových záznamov\nuž 17. júna 2014 mal vyšetrovateľ vedomosť o existencii podozrivého bicyklistu\npohybujúceho sa v blízkosti miesta činu.\n\n14\n\nNavyše treba ešte zdôrazniť, že v posudzovanom prípade išlo o pokus úkladnej\nvraždy, spáchanie ktorej sa obvykle vyznačuje plánovitosťou jej vykonania so všetkými\ndo úvahy prichádzajúcimi detailmi, vrátane eliminácie prípadných stôp.»\nVo vzťahu k odmietnutiu návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania\no vyšetrovací pokus „z dôvodu verifikácie možnosti reálneho vykonania tohto skutku\nz časového, miestneho a funkčného hľadiska s poukazom na kópiu z aplikácie Google Maps\ndokumentujúcu dobu trvania cesty autom z\n\nna\n\nulicu“, najvyšší súd\n\ndospel k tomuto záveru: „Techniky argumentácie poskytujú celý arzenál viac menej silných,\nviac menej závažných dôvodov, ktoré môžu z rovnakého východiska viesť k rozličným\na niekedy priamo protikladným záverom. Argumenty sa môžu tak navzájom posilňovať,\nako aj oslabovať a len zriedkavo môžeme na základe dôvodov v prospech nejakého záveru\nvylúčiť protikladné dôvody. Argumentácia totiž nikdy nie je taká nespochybniteľná ako\ndôkaz.\nObžalovaný\n\nna podporu svojho návrhu predložil kópiu Google\n\nMaps, z ktorej vyplýva, že cesta autom z\n\nna\n\npo\n\nulici\n\nv dĺžke 5,8 km trvá 18 minút, zatiaľ čo podľa kópie Google Maps predloženej prokurátorom\ncesta autom z\n\nna\n\n42 v dĺžke 3,7 km, kde sa nachádza\n\ns bezpečnostnou kamerou, ktorej záznam bol použitý v procese dokazovania,\ntrvá 7 minút.\nLen pre zaujímavosť, odvolací senát v rámci prípravy odvolacieho konania\n13. januára 2016 v ranných hodinách za rannej špičky prešiel trasu vyznačenú\nprokurátorom autom za 5 minút, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,\nže obžalovaný\n\nmal na návrat z miesta činu k dispozícii časový úsek\n\ntrvajúci cca 22 minút, a to v iných poveternostných a hlavne dopravných podmienkach,\nčo mu nepochybne poskytovalo dostatočný časový priestor aj na zbavenie sa strelnej zbrane\na odevných súčiastok, ktorými sa maskoval.\nTreba však zdôrazniť, že pre posúdenie tejto otázky sú však určujúcimi zabezpečené\nkamerové záznamy, ktoré takpovediac konzistentne a kontinuálne dokumentujú tak\nz priestorového, ale hlavne z časového hľadiska návrat obžalovaného\n\nz miesta činu do rodinného domu na\n\n, a to v čase od 04:58:03\n\naž do 05:12:43.\nPodľa názoru odvolacieho súdu ide o taký reťazec nepriamych dôkazov, ktoré\nvo svojom súhrne aj s poukazom na závery znalca\n\nmožno takmer\n\nprirovnať k dôkazom zabezpečujúcim individuálnu identifikáciu páchateľa!!!\nV trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového\nstavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci\nv rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne\npravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani\nváhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2\nods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy\nzískané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na\nstarostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,\nči ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.\nOdvolací súd vychádzajúc z kamerových záznamov preto vyhodnotil túto skutkovú\nokolnosť za dokázanú a dospel k záveru, že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi.\nZáver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený podľa § 2 ods. 12\nTr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať\nďalšími dôkazmi, nie je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ všetkými dovtedy\nvykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený správne a úplne.\nNámietky obžalovaného\n\nk obsahu a rozsahu vlastnej úvahy\n\nsúdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov\nspôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného\n\n, svojim\n\nobsahom rovnako nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Tr. por.“\nPretože najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožňuje so závermi\nšpecializovaného trestného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok\nsťažovateľa vychádzal aj z obsahu rozsudku špecializovaného trestného súdu, opierajúc\nsa o svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\nsúdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS\n\n372/08,\n\nIV.\n\nÚS\n\n8/2014),\n\npretože\n\n16\n\nprvostupňové\n\na\n\nodvolacie\n\nkonanie\n\nz hľadiska predmetu\n\nkonania\n\ntvoria\n\njeden\n\ncelok.\n\nTento\n\nprávny\n\nnázor\n\nzahŕňa\n\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nŠpecializovaný trestný súd rozhodol o vine sťažovateľa na podklade množstva\nvo veci vykonaných dôkazov, ktoré, ako to už uviedol aj najvyšší súd, ak by sa posudzovali\njednotlivo, pravdepodobne by to nepostačovalo na preukázanie viny sťažovateľa,\nno vo svojom súhrne preukazujú, že skutok spáchal práve sťažovateľ. Z obsahu rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu vyplýva, že špecializovaný trestný súd sa v predmetnej\nveci zaoberal aj najmenšími detailmi, ktoré s vecou podľa jeho názoru súviseli, snažil\nsa vysporiadať so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v rámci svojho práva\nna obhajobu. Obsažným spôsobom venoval pozornosť hodnoteniu svedeckej výpovede\npoškodeného, prihliadajúc aj na sťažovateľom namietané, že poškodený ho za páchateľa\noznačil až s odstupom troch mesiacov po skutku. Na tento účel bol v predmetnej veci\nvypracovaný aj znalecký posudok, ktorý sa týkal posúdenia osoby a osobnosti poškodeného.\nPodľa špecializovaného trestného súdu «poškodený\npojednávaní i v prípravnom konaní jednoznačne potvrdil, že útočníkom bol\n\nna hlavnom\n,\n\npričom pomerne podrobne popísal, ako a na základe čoho páchateľa opoznal, prečo si\nmyslí to, čo uviedol a prečo dospel k záverom, ktoré prezentoval.\nNemohlo však uniknúť pozornosti súdu, že poškodený takéto prehlásenie o tom,\nže vinný je obžalovaný, preukázateľne učinil až v čase 3 mesiace po spáchaní skutku.\nDovtedy o\n\nhovoril len ako o hlavnom podozrivom a priamo ho\n\nza páchateľa neoznačil. Súd si nemôže trúfnuť akýmkoľvek spôsobom v tomto prípade\nspochybňovať ľudské a morálne kvality poškodeného, je však pravidlom, že v prípadoch,\nkedy motívom k takej či onakej výpovedi môže byť pomsta, prípadne vysporiadavanie si tzv.\nnevyrovnaných účtov, je potrebné akúkoľvek výpoveď v akomkoľvek postavení hodnotiť\nnanajvýš obozretne a veľmi opatrne. Takýto návod na hodnotenie výpovedí poškodených,\nresp. osôb, ktorých postavenie je podobné poškodenému v tomto prípade, dáva nielen\ndomáca judikatúra, ale najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.\n\n17\n\nJe zrejmé, že každý hodnotiaci subjekt takejto výpovede resp. takéhoto sledu\nvýpovedí musí napadnúť otázka, prečo poškodený - najmä ak v osobe útočníka ide o osobu,\ns ktorou má dlhoročné spory, ak ju naozaj spozná - neuvedie hneď pri prvej výpovedi, že\npáchateľom je jednoznačne osoba s ktorou má dlhodobé spory. Prečo, ak ju naozaj spoznal\nihneď, o tomto aj ihneď nehovorí. Z hľadiska všeobecnej logiky posudzovania reakcií\nracionálne uvažujúcich subjektov je naozaj takáto otázka na mieste, avšak súd jednoznačne\ndospel k záveru, že v tomto prípade takéto v zásade logické otázky nie je možné vybaviť\njednoduchou odpoveďou typu − „ak si páchateľa napriek tomu, že si ho ihneď spoznal,\nihneď neoznačil, ale urobil si to až o tri mesiace, v každom prípade klameš“. Súd je toho\nnázoru, že všetky kategorické vyjadrenia na túto adresu je možné učiniť až po naozaj veľmi\nprecíznom vyhodnotení stavu veci, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať i na to, že\npoškodený prežil situáciu, ktorú v reálnom živote zo žijúcich osôb prežil málokto. Preto aj\nkaždý posudzovateľ jeho konania túto okolnosť musí mať na zreteli a musí prihliadať\nk špecifickosti danej situácie, ktorá okrem iného spočíva i v tom, že podľa vykonaných\ndôkazov naozaj prvoradým záujmom starých rodičov\na výchova ich vnuka\n\nje ničím nerušený vývoj\n\nLatenciu, resp. nehovorenie o niektorých faktoch ihneď\n\nv úvodných štádiách trestného stíhania podľa názoru súdu dôveryhodne vysvetlila\ni znalkyňa\n\n, ktorá aj z hľadiska zistených anamnestických údajov\n\ndôveryhodne vysvetlila, prečo poškodený v situácii, v akej bol, sa mohol v dobrej viere\nsprávať spôsobom, akým sa správal, a jeho pravú verziu prežitých udalostí vyrozprával až\npo tom, čo po prekonaní následkov zranenia bol schopný konzistentne rozmýšľať a viaceré\nsúvislosti aj vo vzťahu k svojmu vnukovi\n\nsi uvedomil.\n\nV tejto súvislosti pritom pozornosti súdu neuniklo ani to, ako trpezlivo poškodený\nkomunikoval prostredníctvom e-mailu i sms správ s obžalovaným o príchode jeho syna\nzo zájazdu v\n\nTo je okrem iného dôkazom tej skutočnosti, že sa snaží ohľadne\n\nvýchovy svojho vnuka kooperovať s jeho otcom, a to napriek tomu, že aj on je presvedčený\no tom, že v roku 2009 mu obžalovaný\n\nzavraždil dcéru. Táto okolnosť tiež\n\nnasvedčuje tomu, že pre poškodeného sú prvoradými skutočnosťami okolnosti súvisiace\ns jeho rodinou a s výchovou vnuka\n\nTohto chce uchrániť pred akýmikoľvek\n\nnegatívnymi vplyvmi a tomuto podriaďuje všetky svoje kroky.».\n\n18\n\nŠpecializovaný trestný súd sa zaoberal vo svojom rozsudku aj rozporom\nvo výpovediach poškodeného a svedka vo vzťahu k tomu, že poškodený mal svedkovi\nuviesť, že páchateľ bol maskovaný.\nNapriek tomu, že v prípade tohto poškodeného šlo o priamy a pôvodný dôkaz,\nšpecializovaný trestný súd prihliadal na to, že tento dôkaz by sám osebe nepostačoval na to,\naby mohol rozhodnúť o vine sťažovateľa. Špecializovaný trestný súd v tejto súvislosti\nv odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Celú situáciu v súlade s interpretáciou\npoškodeného dokresľoval komplex nepriamych dôkazov, ktoré v súhrne nielen že možnosť\nvyhlásenia odsudzujúceho rozsudku neeliminovali, ale práve naopak - možnosť akéhokoľvek\nriešenia v prospech obžalovaného ani neumožňovali.“ Čo sa týka nepriamych dôkazov,\nšpecializovaný trestný súd ich vo svojom rozsudku uvádzal a interpretoval v poradí od\nmenej podstatných k tým naozaj najpodstatnejším skutočnostiam, ktoré v rámci\npredmetného konania vyšli najavo. Vzhľadom na to, že rozsudok špecializovaného\ntrestného súdu je pomerne rozsiahly, ústavný súd naň len odkazuje bez toho, aby citoval\nvšetky pasáže, v ktorých sa špecializovaný trestný súd venuje vyhodnocovaniu jednotlivých\ndôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že špecializovaný trestný súd venoval\ndostatok pozornosti jednotlivým dôkazom, prihliadal pritom na protiargumenty obhajoby\na tie vyhodnocoval v súvislosti s tým, čo v konaní vyšlo najavo.\nÚstavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým,\nže všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych\nnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo\nže boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu\nna spravodlivý proces.\nÚstavný súd tiež poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument\nsťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť\n\n19\n\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias\nv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Rovnako ESĽP vo veci Ruiz Torija\nc. Španielsko, rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B uviedol: „Právo na spravodlivý\nsúdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený\nv súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska\nvýsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B).\nÚstavný súd si osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti\nvo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu\n(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04).\nNajvyšší súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu a na podporu jeho rozhodnutia doplnil napadnuté uznesenie\no ďalšie svoje úvahy, vysvetlil, prečo možno rozsudok špecializovaného trestného súdu\npovažovať za zákonný a spravodlivý, v odrážkach poukázal na dôkazy, na základe ktorých\nrozhodol súd prvého stupňa o vine sťažovateľa. Venoval osobitne pozornosť námietkam\nsťažovateľa, ku ktorým považoval za potrebné vyjadriť sa.\nÚstavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení\ns rozsudkom špecializovaného trestného súdu) dospel k názoru, že konajúce súdy\npresvedčivo a v dostatočnej miere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri\n\n20\n\nvykonávaní a hodnotení dôkazov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami\nTrestného poriadku, jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými\núvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov a posudzovaní konania sťažovateľa. Ústavný\nsúd zastáva názor, že najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným súdom)\nsa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, jeho závery sú logické\na zrozumiteľné, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.\nVo vzťahu k sťažovateľom namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov ústavný súd\npoukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia\n(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť\nzaložené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov\nzískaných a vykonaných zákonným spôsobom. Ústavný súd už judikoval (I. ÚS 67/06),\nže z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného\nhodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie\n(teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“\nhodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením\nsám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).\nVo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie\ndôkazy (odvolací súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania\no vyšetrovací pokus, pozn.), ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6\nods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť\ndôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003\na v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).\nAj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96,\nII. ÚS 153/03, IV. ÚS 208/09). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení\nso zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa\njeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04,\nII. ÚS 193/06).\n\n21\n\nÚstavný súd tiež poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu\nhodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym\nnázorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníka konania (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je jedným z dôvodov pre odmietnutie\nsťažnosti jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu\nje sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nKeďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie, sťažnosť sťažovateľa v časti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho\nnapadnutého uznesenia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní a jeho uznesením a obsahom sťažovateľom označeného základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\n\n22\n\nk záveru o ich porušení, sťažnosť sťažovateľa preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek svojmu právnemu zastúpeniu však vo svojej\nsťažnosti neuviedol dôvody, pre ktoré namieta porušenie tohto svojho základného práva tak,\nako to ustanovuje aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý upravuje všeobecné\nnáležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať, a dokonca ani neuvádza, ktoré\nzákladné právo v rámci čl. 48 ods. 2 ústavy malo byť porušené postupom a rozhodnutím\nnajvyššieho súdu.\nV súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 63/05, II. ÚS 117/05,\nIII. ÚS 107/06) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je v konaní o jeho sťažnosti pred\nústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone\nadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva\na záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony\nprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne\nspôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú\nna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom\nustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.\nZ týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. decembra 2016\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "skutkový stav veci-zistenie", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:96b19124-5605-4b68-9e36-38fabf9fbde5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/09 z 11. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96b19124-5605-4b68-9e36-38fabf9fbde5"}, {"guid": "ussr:8e972de7-ba01-481f-bb5e-9412b63802c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/08 z 10. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-10", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e972de7-ba01-481f-bb5e-9412b63802c9"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:62352cc0-dc1a-4f2c-a09b-9b3f141062d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62352cc0-dc1a-4f2c-a09b-9b3f141062d5"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "ussr:f722c4a1-af03-42c3-8f4d-999fc34d6bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/05 z 14. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-14", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f722c4a1-af03-42c3-8f4d-999fc34d6bdd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:933c7079-7890-4c59-92d3-514b543b4024", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/04 z 23. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-23", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c7079-7890-4c59-92d3-514b543b4024"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:e7735b38-3000-4fa8-94b2-eb1f227d65b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/04 z 26. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-26", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/03 z 11. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-11", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f00784d3-d60c-4dc3-8a53-0859441a8734", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.61.2019.1"}, {"guid": "72cd3e22-8a51-4d6a-b7cc-991930aab737:6a6bb8ad-9f30-40e4-8efd-4726b4fada75", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4420010337.7", "spisova_znacka": "2To/45/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 2To/45/2021 z 26. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4420010337.7"}]}