{"guid": "ussr:5bdd3826-20f3-4af7-8a68-59045d87b8ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.919.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 919/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 919/2016 z 15. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 919/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.919.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-12-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5bdd3826-20f3-4af7-8a68-59045d87b8ed", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.919.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.919.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.919.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 919/2016-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jindřichom Stoszkom,\nČernyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/2006\na jeho rozsudkom sp. zn. 4 T 112/2006 zo 6. septembra 2012, postupom Krajského súdu\nv Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2012 a jeho rozsudkom sp. zn.\n4 To 139/2012 z 13. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tdo 25/2014 a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 25/2014 z 22. apríla\n2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n17. septembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\na práva na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\na rozhodnutím Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Nitre\n(ďalej len „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v bližšie neoznačených konaniach. Dňa 26. novembra 2015 sťažovateľ doplnil\nsťažnosť doručenú ústavnému súdu 17. septembra 2015 predovšetkým vo vzťahu\nk petitu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom\nokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/2006 (ďalej len „konanie okresného\nsúdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. 4 T 112/2006 zo 6. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“), postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2012\n(ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. 4 To 139/2012 z 13. júna\n2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tdo 25/2014 (ďalej len „konanie najvyššieho súdu“) a jeho\nuznesením sp. zn. 3 Tdo 25/2014 z 22. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho\nsúdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný\nza vinného zo spáchania v bode 1 rozsudku trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a\n4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 100/1996 Z. z. a v bode 2 a 3\nrozsudku pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1\nzákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 183/1999 Z. z. a bol mu uložený\n\n2\n\núhrnný trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov so zaradením do II. nápravnovýchovnej\nskupiny.\nProti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom predovšetkým\nnamietal, že okresný súd sa nevysporiadal s právnou a vecnou argumentáciou obhajoby\nkomentovanou odbornou literatúrou o vylúčení právnej kvalifikácie skutku ako trestného\nčinu sprenevery, poukázal na svojvoľnosť v hodnotení dôkazov okresným sudom s dôrazom\nna to, že vo vzťahu k skutku v bode 1 rozsudku okresného súdu nebol zo strany obžaloby\npredložený jediný písomný dôkaz v neprospech sťažovateľa, okresný súd sa opieral\no výpovede nedôveryhodných svedkov, ktorí by v prípade uvedenia pravdivých skutočností\nboli pravdepodobne vystavení trestnému stíhaniu pre spáchanie trestného činu úverového\npodvodu, výpovede hlavných svedkov − štatutárnych zástupcov tzv. poškodenej strany,\npotvrdzujúce tvrdenia obhajoby okresný súd nebral do úvahy a písomné dôkazy obhajoby\nignoroval alebo bez akéhokoľvek akceptovateľného a racionálneho základu hodnotil tak,\nže pri žiadnej možnej interpretácii nemohli vyplynúť prijaté skutkové základy. V konaní\npodľa sťažovateľa neexistovala účtovná škoda u tzv. poškodeného subjektu – spoločnosti\nPoukazoval aj na to, aby „záležitosť sťažovateľa bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom vzhľadom\nna skutočnosť, že od tzv. spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku prvostupňovým súdom\nuplynulo viac ako 16 rokov a trestné stíhanie bolo voči sťažovateľovi vedené 13 rokov“.\nVo vzťahu k skutkom v bode 2 a 3 rozsudku okresného súdu v odvolaní poukazoval\nna «znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na pokyn prokuratúry súdnou znalkyňou\nz oboru ekonomiky. Prokuratúra v rozpore so zákonom o účtovníctve tento znalecký\nposudok neuznala a účelovo dala vypracovať dodatok pôvodného znaleckého posudku,\nktorý sa už nezaoberal vlastníctvom finančných prostriedkov, ale len konštatovaním,\nže v pokladni a na účtoch sledovaných spoločností sa nachádzali finančné prostriedky.\nTento „Dodatok“ bol jednoznačne účelový, čo potvrdila aj súdna znalkyňa, keď\nsa na pojednávaní viackrát prokurátora spýtala, či sa má vyjadriť k prvému alebo druhému\nznaleckému posudku...». Poukázal aj na to, že žiadal o vypracovanie nového znaleckého\nposudku, čo bolo okresným súdom zamietnuté. Namietal, že rozsudok okresného súdu\n\n3\n\nje v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, je nepreskúmateľný a absolútne\nnepresvedčivý, a zároveň poukazoval aj na arbitrárnosť postupu okresného súdu.\nKrajský súd na podklade podaného odvolania napadnutým rozsudkom zrušil\nrozsudok okresného súdu v celom rozsahu a sťažovateľa uznal za vinného z trestného činu\npodvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v znení\nzákona č. 485/2001 Z. z. (ďalej aj „Trestný zákon“) a z pokračovacieho trestného činu\nneodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a uložil\nmu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej\nskupiny. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd odôvodnil zníženie jeho trestu aplikáciou § 40\nTrestného zákona.\nSťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol rozsudkom v jeho neprospech zmenou\nprávnej kvalifikácie trestného činu „bez vykonania doplnenia dôkazov, bez možnosti\nposkytnutia minimálneho, zákonom stanoveného času potrebného na prípravu obhajoby,\nbez možnosti samotnej obhajoby a v rozpore s ustanovením § 322 ods. 3 Trestného poriadku\npri absencii odvolania prokurátora“.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najskôr len z dôvodov\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) a k) Trestného poriadku, v ktorom poukazoval na „prelomenie\ntotožnosti skutku, pretože trestný čin sprenevery a podvodu sú rozdielne skutkové podstaty\nmajúce odlišné skutkové znaky.\nVyššie uvedená argumentácia má prirodzene dopad aj na skutkové zistenia\na dôkaznú situáciu. Sprenevera aj podvod sú síce povahovo majetkové delikty\nale sú postavené na odlišnom základe skutkovej podstaty. U sprenevery sa na rozdiel\nod podvodu nemusí skúmať a preukazovať tzv. podvodný úmysel. Ten podľa právnej teórie\na praxe musí byť prítomný najneskôr v čase, kedy sa páchateľ obohacuje a táto podmienka\nnebola v tomto konkrétnom prípade splnená;\n\n/resp. spoločnosť\n\n/\n\npoužil peniaze zaplatené na kúpnu cenu až po podpísaní dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý\nmu to umožňoval, po predchádzajúcom rokovaní o zhodnocovaní prostriedkov\nso zástupcami\n\nUvedený stav nepreukazuje podvodný úmysel\n\n4\n\ndovolateľa uviesť management\n\ndo omylu a tak sa obohatiť.\nnemohol byť uvedený do omylu, pretože vedel\n\no použití peňažných prostriedkov na zhodnotenie pred ich reálnym investovaním, čo\nvyústilo do podpísania dodatku. Naopak z dokazovania vyplýva práve logika jeho verzie\npriebehu skutku, že dovolateľ vykonal opatrenia na nákup hnojív a na základe\nrozhodovania managementu\n\ndošlo k príprave a realizácii\n\nnáhradného opatrenia na zhodnotenie prostriedkov.“. Sťažovateľ namietal, že krajský súd\n„prelomil“ § 278 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku, mal postupovať primerane podľa § 284\nods. 2 Trestného poriadku, teda upozorniť ho na túto možnosť skôr, ako vyhlási\ndokazovanie za skončené, a opäť mu poskytnúť lehotu na prípravu, ak o to sťažovateľ,\nprípadne jeho obhajca požiada, a na ten účel odročiť pojednávanie najmenej o päť\npracovných dní. Poukazoval aj na porušenie zásady zákazu reformátio in peius zmenou\nprávnej kvalifikácie, „prelomenie“ § 322 ods. 3 a 4 Trestného poriadku tým, že krajský súd\nrozhodol v jeho neprospech aj napriek tomu, že sa prokurátor neodvolal v jeho neprospech.\nTiež poukazoval na to, že okresný súd „prelomil“ aj ďalšie ustanovenia Trestného poriadku\n[§ 2 ods. 7 a 10, § 9 ods. 1 písm. g), § 40, § 278 ods. 1, resp. § 322 ods. 3 a § 252 ods. 2\npísm. b) per analógiám] a § 16 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ v dovolaní poukázal aj\nna to, že krajský súd pochybil, keď ho za skutok spáchaný v čase od októbra 1997 do apríla\n1999 uznal za vinného „podľa zákona č. 485/2001 Z. z.“, a tiež keď ho uznal za vinného\npodľa „§ 250 ods. 1, 5 Trestného zákona v znení zákona č. 485/2001 a nie podľa ust § 250\nods. 1, 5 Trestného zákona v znení zákona č. 100/1996 Z. z.“. Zároveň namietal, že boli\nporušené „pri rozhodovaní oboch súdov jeho základné ľudské práva − právo\nna spravodlivý proces dĺžkou súdneho konania a základné diferenciačné kritériá pri\nposudzovaní primeranosti lehoty súdneho konania, vychádzajúcich z dvoch druhov súdnych\nkonaní, ktoré sú predmetom práva na súdnu ochranu v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho\ndohovoru“.\nDňa 27. novembra 2013 sťažovateľ svoje dovolanie doplnil, pričom ako dovolacie\ndôvody už uvádzal § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného poriadku. Namietal, že vo veci\nkonajúce súdy ignorovali, že v danom prípade šlo o obchodnoprávny vzťah, pričom\n\n5\n\npoukázal aj na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, kúpnu zmluvu a jej dodatok,\nktorý vo veci konajúce súdy podľa neho nezohľadnili.\nNajvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že nie sú naplnené dôvody\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľa došlo\npostupom a rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru z dôvodu, že „... zhruba týždeň pred plánovaným verejným zasadnutím\nna webowej stránke NS na internete v pláne práce trestnoprávneho kolégia uvedené verejné\nzasadnutie vyznačilo za zrušené. Právnemu zástupcovi bolo dňa 13.4. telefonicky oznámené,\nže sa ruší formu zasadnutia z verejného na neverejné\nNajvyšší súd na neverejnom zasadaní dospel k záveru, že nie sú naplnené dôvody\ndovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c /, písm. i/, písm. k/ Trestného poriadku...“. Podľa\nnázoru sťažovateľa je postup vo veci konajúcich súdov v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti a hraničí s arbitrárnosťou napadnutých rozhodnutí, ktorá spočíva v svojvôli.\nTým, že najvyšší súd nesprávne interpretoval § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného\nporiadku, odoprel mu poskytnúť právnu ochranu. Sťažovateľ nesúhlasí ani so spôsobom,\nakým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietku týkajúcou sa zachovania totožnosti\nskutku. Zastáva názor, že namietané dovolacie dôvody boli naplnené a najvyšší súd mal\no jeho dovolaní konať a rozhodovať na verejnom zasadnutí, nie na neverejnom a zároveň\nmal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.\nK porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru teda došlo\n- rozsudkom okresného súdu z dôvodu, že podľa sťažovateľa je arbitrárny. Okresný\nsúd vykonal hodnotenie dôkazov bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu\ntak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery;\n- rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že krajský súd zmenil právnu kvalifikáciu\nskutku v neprospech sťažovateľa bez odvolania prokurátora, teda porušil zásadu zákazu\nreformatio in peius;\n- uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že pri formulovaní svojich záverov vo vzťahu\nk dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného poriadku postupoval\n\n6\n\nzjavne formalisticky. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny\nvýklad príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa dôvodov dovolania a ich\npoužiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi požadovanú\nsúdnu ochranu. Namietané dovolacie dôvody boli podľa neho naplnené a najvyšší súd mal o\njeho dovolaní konať a rozhodovať na verejnom zasadnutí, nie na neverejnom a zároveň mal\nsvoje rozhodnutie riadne odôvodniť.\nPodľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu tiež došlo aj k porušeniu jeho\nzákladného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b)\ndohovoru, pretože krajský súd neumožnil sťažovateľovi, zastúpenému obhajcom, vyjadriť\nsa k zmene právnej kvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu obhajoby.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky\n(I. ÚS 639/03, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 826/07, pozn.).\nV závere svojej sťažností sťažovateľ uvádza, že „skutok v bode 1. sa stal v roku 1996\n/teda pred 17 rokmi /a skutky v bodoch 2, 3 v roku 2002 / teda pred 11 rokmi/. Obvinený\nnikdy nemaril trestné konanie a orgánom činným v trestnom konaní poskytoval potrebnú\nsúčinnosť“. Následne poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“)\n\nzaoberajúcu\n\nsa\n\nposudzovaním\n\nprimeranosti\n\nlehoty\n\nsúdneho\n\nkonania\n\na v nadväznosti na to uviedol, že sa z dôvodu prieťahov v konaní domáhal zastavenia\ntrestného konania, no okresný súd jeho námietky ignoroval. Uvedené sa podľa sťažovateľa\nsnažil napraviť krajský súd, no neadekvátnym spôsobom. Zastáva názor, že okresný súd,\nprípadne krajský súd mal konanie zastaviť podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku,\nprípadne keď už krajský súd uznal, že v konaní došlo k prieťahom, o čom svedčí aplikácia\n§ 40 Trestného zákona, mal mu uložiť trest podmienečný. Podľa jeho názoru „uloženie\nnepodmienečného trestu páchateľovi po 17 rokoch od spáchania skutku je podľa názoru\nsťažovateľa jednoznačným prelomením práva na spravodlivý proces, ak prieťahy v konaní\nnezavinil a naopak poskytoval orgánom činným v trestnom konaní po celý čas potrebnú\nsúčinnosť“. Pre porovnanie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 To 14/2009 z 18. marca 2010. Ide o prípad „odôvodňujúci aplikáciu spomínaného\nustanovenia § 40 Tr. por. ovšem výrazne priaznivejšie pre páchateľa, ktorý svojim konaním\n\n7\n\nspôsobil škodu prevyšujúcu 60 mil. Sk pokračujúcim deliktom opakovanými útokmi z roku\n1998, pričom mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody na 4 roky − po 12 rokoch od\nspáchania skutku. Sťažovateľovi je kladená za vinu cca polovina tejto škody a po 17 rokoch\nod spáchania skutku je mu uložený trest odňatia slobody na 3 roky. Nesúlad postihu\nv uvedených prípadoch je zjavný a neobvyklý. Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný\ntrest odňatia slobody vo výmere 3 roky krátko pred uplynutím premlčacej doby za tento\ndelikt. Treba zvýrazniť aj fakt, že súdy vôbec neprihliadali k osobným pomerom\nsťažovateľa, že má dve nezaopatrené deti a nezamestnanú manželku. Takisto neprihliadli k\nfaktu, že uvedené finančné prostriedky skončili v rukách českou justíciou právoplatne\nodsúdeného podvodníka\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu\n17. septembra 2015 navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo\nna prerokovanie veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných\nľudských práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného sudu\nLevice, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR porušené bolo.\n2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Nitre 4 To 139/2012 z 16. 5. 2013\na Uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Tdo 25/2014 zo dňa 22. 4. 2015 a vec sa vracia\nKrajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Krajský súd Nitra ja povinný uhradiť\n\ntrovy konania v sume\n\n355,72 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál vrátane DPH) do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka,\nAdvokátska kancelária, Černyševského 26,850 05 Bratislava 55.“\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. novembra 2015 sťažovateľ opravil petit\nsvojej predchádzajúcej sťažnosti v nasledovnom znení:\n„1. Základné právo\n\nzaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6\n\nods. 1 a 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd\nna spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom Uznesením\nNajvyššieho súdu SR, zo dňa 22. Apríla 2015, sp. zn. 34 Tdo 25/2014 (správne má byť\n\n8\n\nsp. zn. 3 Tdo 25/2014, pozn.), Rozsudkom Krajského súdu KS Nitra 4 To 139/2012 zo dňa\n16.5.2012 (správne má byť z 13. júna 2013, pozn.) a Rozsudkom Okresného sudu Levice\nsp.zn. 4 T 112/2006 zo dňa 6. 9. 2012 porušené bolo.\n2. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 34 Tdo 25/2014 (správne má byť sp. zn. 3 Tdo 25/2014, pozn.)\nz 22. apríla 2015 porušené bolo.\n3. Základné právo\n\nna prerokovanie veci spravodlivo\n\na v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR\npostupom a rozhodnutím Okresného sudu Levice, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho\nsúdu SR porušené bolo.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 22. Apríla 2015, sp. zn. 34 Tdo 25/2014\n(správne má byť sp. zn. 3 Tdo 25/2014, pozn.) a rozsudok Krajského súdu KS Nitra\n4 To 139/2012 zo dňa 16. 5. 2012 (správne má byť z 13. júna 2013, pozn.) sa zrušuje a vec\nvracia na nové konanie a rozhodnutie\n5. Nariaďuje Okresnému súdu Levice aby dočasne\n\nodložil výkon trestu\n\naž do rozhodnutia vo veci sťažovateľa\n6. Krajský súd Nitra je povinný uhradiť\n\ntrovy konania v sume\n\n355,72 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál vrátane DPH) do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka,\nAdvokátska kancelária, Černyševského 26,850 05 Bratislava 55.“\nÚstavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti vychádzal zo sťažovateľom\ntakto opraveného petitu jeho sťažnosti.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n9\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nPredmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie a obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom\nkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ako aj porušenie jeho základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2\nlistiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach\ntýchto súdov a ich rozhodnutiami.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n10\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov...\nPodľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nPodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak\nto záujmy spravodlivosti vyžadujú.\nVo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,\na preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,\nIII. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).\nObdobne podľa judikatúry ústavného súdu nie je zásadná odlišnosť ani medzi\nobsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny a právom na prejednanie veci v primeranej lehoty\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd si pri výklade základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy,\nresp. čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo\nna prejednanie veci v primeranej lehote (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04,\nI. ÚS 95/06, II. ÚS 492/2011).\n\n11\n\n1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu\nÚstavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu\nna prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc\nústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri\nuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť\nnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna\na nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07,\ntiež II. ÚS 602/2015). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie\nsvojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať\no ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie\nprávomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,\nIV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nKeďže proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný\nprostriedok − odvolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\nvo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ\nprávo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne\nrozhodol.\nÚstavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje\nproti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.\n\n12\n\n2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Napriek\ntomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti nešpecifikuje, ktoré z práv v rámci čl. 6 ods. 3\ndohovoru namieta, z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práv podľa čl. 6\nods. 3 písm. b) a c) dohovoru.\nSťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru odôvodňuje tým, že krajský súd zmenil právnu kvalifikáciu skutku v jeho\nneprospech napriek tomu, že prokurátor nepodal odvolanie v jeho neprospech, teda porušil\nzásadu zákazu reformatio in peius a v nadväznosti na to zároveň došlo podľa sťažovateľa\naj k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, pretože krajský súd mu\nneumožnil (sťažovateľ bol zastúpený obhajcom, pozn.) vyjadriť sa k zmene právnej\nkvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu obhajoby. Sťažovateľ nesúhlasí\ns uloženým trestom odňatia slobody a zastáva názor, že vzhľadom na dĺžku trestného\nkonania, ktoré bolo proti nemu vedené, mu mal byť uložený podmienečný trest.\nSťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd\nuznesením odmietol.\nÚstavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti\nna rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská\nverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), rešpektujúc aj\nvlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho\nsúdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010,\nIV. ÚS 394/2013). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie\nsťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.\n\n13\n\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako\naj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom\ntomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie\nv súdnom konaní.\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria\ndo právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných\nsúdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva\nalebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd preto\nv zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil\n(II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,\nak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,\nby znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).\nSkutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,\nII. ÚS 5/00).\nZ týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\n\n14\n\nKrajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu v celom\nrozsahu a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250\nods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v znení zákona č. 485/2001 Z. z.\na z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2\npísm. a) Trestného zákona a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov\nso zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nvyplýva, že sťažovateľ sa na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nedostavil napriek tomu,\nže naň bol riadne a včas predvolaný, svoju neprítomnosť však ospravedlnil písomným\npodaním, v ktorom zároveň požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Krajský súd po\nzistení, že sú splnené podmienky podľa § 293 ods. 7 Trestného poriadku, vykonal verejné\nzasadnutie v jeho neprítomnosti. Z rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že na verejnom\nzasadnutí bol prítomný obhajca sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu bolo v konaní\nzadovážených dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti\ndôležité jednak pre trestné stíhanie sťažovateľa a následne aj pre jeho odsúdenie. Orgány\nčinné v trestnom konaní, ale aj okresný súd postupovali pri vykonávaní dôkazov podľa\npríslušných ustanovení Trestného poriadku, pričom okresný súd sa nedopustil ani žiadnych\npodstatných chýb v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Okresný súd podľa\nnázoru krajského súdu svoje rozhodnutie aj primeraným spôsobom odôvodnil. Krajský súd\nvšak nesúhlasil s právnym posúdením konania sťažovateľa okresným súdom. V odôvodnení\nrozhodnutia krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného k bodu 1/\nrozsudku týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho konania, krajský súd sa s nimi\nstotožňuje. V tejto súvislosti poukazuje na podpísané kúpne zmluvy medzi obžalovaným\na poškodenou spoločnosťou, z ktorých vyplýva, že úlohou obžalovaného bolo dodať tovar\nv zmysle kúpnej zmluvy. Z tohto dôvodu preto nakladanie obžalovaného s peňažnou\nhotovosťou poukázanou obžalovanému zo strany poškodenej spoločnosti nemohlo byť\nnakladaním s cudzou vecou, pretože poskytnutím kúpnej ceny zo strany kupujúceho došlo\nk prechodu vlastníckeho práva. Konaním obžalovaného však došlo k naplneniu všetkých\nznakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 5 Trestného\nzákona účinného do 01. 01. 2006. Pokiaľ ide o konštatovanie zavinenia obžalovaného,\nkrajský súd poukazuje na právne úvahy súdu I. stupňa, ku ktorým dodáva nasledovné:\nobžalovaný svojím konaním už pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 10. 04. 1996 uvádzal\n\n15\n\npoškodenú spoločnosť do omylu a to tým, že už v tom čase konal s vedomím, že dohodnutý\ntovar nezabezpečí, resp. pre prípad, že by sa mu tento tovar nepodarilo zabezpečiť, bol\ns týmto uzrozumený. Krajský súd k uvedenému záveru dospel vyhodnotením vykonaných\ndôkazov a vyhodnotením konania obžalovaného. Obžalovaný za finančnú hotovosť\nposkytnutú poškodenými mal naložiť tak, ako mu to ukladala kúpna zmluva z 10. 04. 1996\na teda mal poškodenej spoločnosti dodať umelé hnojivá vo výške 40.000.000,- Sk.\nObžalovaný však okrem jedného jednania so svedkom\n\nžiadne hnojivá\n\nnezabezpečil a to ani po tom, čo už mal peniaze poskytnuté poškodenými k dispozícii, hoci\nz výpovede svedka\n\nvyplýva, že takúto možnosť mu tento svedok ponúkol\n\na s týmto svedkom prerušil kontakty, resp. ohľadne kúpy hnojív sa mu už neozval.\nZ vykonaného dokazovania vyplýva, že žiadna iná aktivita vo vzťahu k zabezpečeniu tovaru\nzo strany obžalovaného vyvinutá nebola. Ba naopak, už dva dni po poskytnutí peňazí sa\nobžalovaný dodatkom ku kúpnej zmluve snažil zabezpečiť použitie kúpnej ceny na iný účel\na to z odôvodnením za účelom vytvorenia prostriedkov ako úhrady vzniknutej škody.\nZo znenia tohto dodatku vyplýva, že zaplatenie kúpnej ceny s 3-mesačným oneskorením mu\nspôsobilo ťažkosti pri plnení predmetnej zmluvy. Krajský súd v tejto súvislosti opätovne\npoukazuje na výpoveď svedka\n\nže to bol práve obžalovaný, ktorý s ním\n\nnekomunikoval ohľadne zabezpečenia hnojív, obsah dodatku ku kúpnej zmluve je značne\nvágny a z vykonaného dokazovania vyplýva, že pri zabezpečení tovaru za poskytnutú kúpnu\ncenu obžalovaný nemal žiadne problémy a žiadne škody pri realizácii tohto obchodu\nnehrozili. Taktiež krajský súd poukazuje na to, že obžalovaný peniaze poskytnuté\npoškodeným sčasti vložil do vysokorizikového obchodu bez toho, aby v prípade, keď peniaze\nnebude môcť vrátiť, vzniknutú škodu mohol eventuálne nahradiť z iných prostriedkov.\nObžalovaný však toto urobiť nemohol, nakoľko sám nedosahoval relevantné príjmy, aby\nmohol prípadnú škodu, ku ktorej vzniku napokon aj došlo, uhradiť.\nObžalovaný využil možnosť zhromaždenia peňazí pre seba tým, že mal k dispozícii\npomerne vysoké množstvo finančných prostriedkov a tieto sa snažil zhodnotiť. Obžalovaný\nuvádzal poškodených do omylu tým, že pod zámienkou akejsi škody, ktorá ani nehrozila\na ani hroziť nemohla, pretože hnojivá fakticky nezabezpečil, resp. ak ich svedok\nzabezpečil, tomuto žiadne peniaze neposkytol a použil práve peniaze kupujúceho −\npoškodenej spoločnosti na vytvorenie si aj vlastného zisku, pretože iné peniaze nemal a časť\n\n16\n\npeňazí použil na splatenie osobných potrieb. O takomto úmysle obžalovaného svedčí aj jeho\nkonanie, keď podpísal tzv. memorandum o investičných podmienkach, na základe ktorého\numožnil disponovať s finančnými prostriedkami inej osobe a toto memorandum\npredchádzalo uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve a predchádzalo aj dňu, kedy boli\npeniaze obžalovanému zo strany poškodenej spoločnosti zaplatené.\nÚmysel obžalovaného uviesť do omylu poškodeného tým, že mu nezabezpečí\ndohodnutý tovar za poskytnutú kúpnu cenu vyplýva z jeho konania tým, že dohodnutý tovar\npoškodenému nezabezpečil a ani sa ho žiadnym významným spôsobom, ktorý by mal za\ndôsledok jeho skutočné dodanie, zabezpečiť nepokúsil. Naopak, poskytnuté peniaze mal\númysel zhodnotiť pre seba a pokiaľ aj disponoval úmyslom v prípade nezabezpečenia\ndohodnutého tovaru poskytnuté peniaze vrátiť, peniaze použil na uskutočnenie\nvysokorizikového obchodu, poskytol ich cudzej osobe a konal tak s uzrozumením, že peniaze\nv prípade nezabezpečenia tovaru nebude môcť vrátiť, pretože nedisponoval adekvátnym\nmnožstvom finančnej hotovosti na vyrovnanie prípadne vzniknutých strát.\nKrajský súd je toho názoru, že obžalovaný sa svojím konaním dopustil trestného činu\npodvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 5 Trestného zákona, keď uviedol poškodenú\nspoločnosť do omylu a tým jej spôsobil škodu veľkého rozsahu a vzniknutý následok\nobžalovaný nielen spôsobil, ale tento aj zavinil konaním v nepriamom úmysle podľa § 4\npísmeno b/ Trestného zákona.“\nVo vzťahu ku konaniu sťažovateľa v bode 2 a 3 rozsudku sa krajský súd stotožnil\nso záverom okresného súdu o spáchaní týchto skutkov a jeho zavinenie mal krajský súd\npreukázané vykonanými dôkazmi.\nVo vzťahu k trestu krajský súd uviedol, že „pri ukladaní trestu prihliadol na dĺžku\ntrestného konania a teda dĺžku času, ktorá uplynula od spáchania skutku. Primeranosť\ndĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len súd)\nposudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, s prihliadnutím ku kritériám\nzakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa, chovanie\nštátnych orgánov a podobne. V žiadnom z rozhodnutí súdu nie je síce konkretizovaná dĺžka\ndoby, ktorú je možné považovať za primeranú. Je neprijateľné zastavenie trestného stíhania\n\n17\n\nz dôvodov prieťahov v konaní, avšak neprimeranosť dĺžky trestného konania sa môže\nprejaviť v zmiernení trestu.\nZ týchto dôvodov preto krajský súd, vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného\nkonania v danej veci, keď od spáchania skutku uplynulo viac ako 10 rokov a z obsahu\nspisového materiálu je zrejmé, že dané prieťahy nespôsobil svojím konaním obžalovaný,\ndospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému v rámci zákonnej výmery,\nt.j. 5-12 rokov by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a najmä by nesplnilo svoj účel\nani z hľadiska generálnej a ani individuálnej prevencie.\nPreto krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému postupoval podľa § 40 odsek 1,\nodsek 5 písmeno c/ Trestného poriadku a uložil obžalovanému trest pod dolnú hranicu\ntrestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom a to § 250 odsek 5 Trestného zákona a to\nv trvaní 3 roky nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny za splnenia\npodmienok uvedených v § 39 odsek 3 Trestného zákona.“.\nZ príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, že na sťažovateľa bola\npodaná obžaloba v bode 1 pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného\nzákona a v bode 2 a 3 pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa\n§ 148a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.\nKrajský súd uznal sťažovateľa za vinného v bode 1 napadnutého rozsudku\nzo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona a v bode 2\na 3 napadnutého rozsudku zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane\na poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.\nZ uvedeného vyplýva, že krajský súd síce v bode 1 rozsudku na podklade okresným\nsúdom zisteného skutkového stavu veci zmenil právnu kvalifikáciu skutku, no v žiadnom\nprípade neposudzoval tento skutok podľa prísnejšej skutkovej podstaty, než pre akú bola\nna sťažovateľa podaná obžaloba. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu primeraným\nspôsobom odôvodnil, čo ho viedlo k zmene právnej kvalifikácie skutku. V tejto súvislosti\nústavný súd poukazuje na to, že tak trestný čin sprenevery, ako aj trestný čin podvodu\nsú majetkovými trestnými činmi, ktoré boli zaradené do deviatej hlavy osobitnej časti\n\n18\n\nTrestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Z hľadiska objektívnej stránky skutkovej\npodstaty týchto trestných činov je rozhodujúci rozsah spôsobenej škody, pričom\nv predmetnej veci bolo ustálené, že sťažovateľ spôsobil škodu veľkého rozsahu. Trestný\nzákon účinný do 31. decembra 2005 v prípade spôsobenia škody veľkého rozsahu pri oboch\ntrestných činoch ustanovoval trestnú sadzbu v rozmedzí päť až dvanásť rokov.\nObdobne krajský súd ani skutky v bode 2 a 3 napadnutého rozsudku neposudzoval\npodľa prísnejšej skutkovej podstaty, než pre akú bola na sťažovateľa podaná obžaloba.\nÚstavný súd zároveň poukazuje na to, že v konečnom dôsledku krajský súd rozhodol\nv prospech sťažovateľa, keď podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1\na § 40 ods. 1 a 5 písm. c) Trestného zákona mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní\ntroch rokov.\nVzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa týkajúca sa toho, že krajský súd\nrozhodol v jeho neprospech napriek tomu, že vo veci nebolo prokurátorom podané\nodvolanie v jeho neprospech, nie je dôvodná a v nadväznosti na to nie je potom dôvodná\nani námietka sťažovateľa, že krajský súd neumožnil sťažovateľovi, zastúpenému obhajcom,\nvyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu\nobhajoby, ktorou odôvodňuje porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 psím. b) a c) dohovoru,\npretože za už uvedených skutočností zo strany krajského súdu nebol dôvod na postup podľa\n§ 284 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku.\nPokiaľ ide o trest uložený sťažovateľovi, ústavný súd konštatuje, že krajský súd\npostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona a svoje rozhodnutie\naj primeraným spôsobom odôvodnil; ústavný súd preto nevidí dôvod, aby prehodnocoval\njeho závery.\nPodľa § 25 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní\nodmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\n\n19\n\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu\nzakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,\nresp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo\nrozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi\nokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právami podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru neexistuje taká\npríčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie\npo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol\nv tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nK porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa z dôvodu, že najvyšší\nsúd pri formulovaní svojich záverov vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1\npísm. c), i) a k) Trestného poriadku postupoval zjavne formalisticky. Podľa jeho názoru\nnajvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku\ntýkajúcich sa dôvodov dovolania a ich použiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú\npovinnosť\n\nposkytnúť sťažovateľovi\n\npožadovanú súdnu\n\nochranu. Zastáva\n\nnázor,\n\nže namietané dovolacie dôvody boli naplnené a najvyšší súd mal o jeho dovolaní konať\na rozhodovať na verejnom zasadnutí a zároveň mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.\n\n20\n\nNajvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa podľa\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmieta, pretože dospel k záveru, že sťažovateľom\nuvedené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného poriadku neboli\nnaplnené.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr poukázal na splnenie\npodmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 368 ods. 1 Trestného poriadku oprávnenou\nosobou v súlade s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku a na príslušnom prvostupňovom\nsúde v zákonnej lehote podľa § 370 Trestného poriadku.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nnajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že konštantná judikatúra\ndovolacieho súdu právo na obhajobu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie\nprocesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu\ngarantované čl. 6 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom\nrade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva\nobvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich,\npokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní,\nsamo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa najvyššieho súdu len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom\nje spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu\no zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní\nobhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby.\nV posudzovanej veci o takýto prípad podľa najvyššieho súdu nešlo, pretože sťažovateľ bol\nv podstate od začatia trestného stíhania zastúpený obhajcom.\nK námietke sťažovateľa, že nebola zachovaná totožnosť skutku, najvyšší súd najskôr\npoukázal na to, že obžalovacia zásada uvedená v § 278 ods. 1 Trestného poriadku\nneznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a skutkom\nuvedeným vo výroku rozsudku musí byť úplná zhoda. Podľa najvyššieho súdu „niektoré\n\n21\n\nskutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť. Nesmie sa zmeniť len podstata skutku.\nPodstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej\nv obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské\nzáujmy chránené Trestným zákonom. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná\ntotožnosť konania alebo následku. V posudzovanej veci z rozhodnutí oboch súdov vyplýva,\nže skutková veta ostala nezmenená...\nTrestný poriadok neustanovuje súdu žiadnu lehotu na oboznámenie so zmenou\nprávnej kvalifikácie skutku, nakoľko sa jedná stále o ten istý skutok spáchaný obvineným,\navšak súd tento skutok posudzuje ako iný trestný čin než prokurátor v obžalobe.\nNezáleží na tom, či skutok chybne posudzovala obžaloba, alebo až výsledky\ndokazovania na verejnom zasadnutí ukázali, že skutok uvedený v obžalobe je treba posúdiť\ninak. Žalovaný skutok môže súd posúdiť ako iný trestný čin, než je uvedený v obžalobe,\nalebo za použitia inej trestnej sadzby. Ak by však súd mienil skutok posúdiť prísnejšie ako\nobžaloba, musel by postupovať podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku...\nSkutočnosť, že Krajský súd v Nitre posúdil skutok pod bodom 1/ obžaloby ako trestný\nčin podvodu, na rozdiel od pôvodnej právnej kvalifikácie ako trestného činu sprenevery,\nneznamená, že došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Trestný čin sprenevery\naj trestný čin podvodu patria medzi majetkové trestné činy a oba sú zaradené do deviatej\nhlavy osobitnej časti Trestného zákona. Pri oboch trestných činoch z hľadiska objektívnej\nstránky je rozhodujúci rozsah spôsobenej škody. V posudzovanej veci bola škoda ustálená\nna 35 004 600 Sk, teda išlo o škodu veľkého rozsahu. V prípade oboch trestných činov\nsa s ohľadom na výšku škody trestná sadzba trestu odňatia slobody pohybovala v rozmedzí\nod 5 do 12 rokov. Nemožno sa teda s ohľadom na vyššie uvedené stotožniť s námietkami\nobvineného, že trestný čin podvodu je prísnejšie trestný ako trestný čin sprenevery.\nV uvedenom prípade preto odlišný právny názor odvolacieho súdu na právnu kvalifikáciu\nžalovaného skutku oproti podanej obžalobe neviedol k sprísneniu právnej kvalifikácie\nkonania obvineného.“. Podľa najvyššieho súdu preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku naplnený nebol.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nnajvyšší súd najskôr zdôraznil, že jeho prieskumné oprávnenie je v zmysle tohto\n\n22\n\nustanovenia\n\nobmedzené\n\nna\n\nprávne\n\nposúdenie\n\nustálených\n\nskutkových\n\nzistení.\n\nPri rozhodovaní vychádza z konečného skutkového zistenia súdov prvého, eventuálne\ndruhého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav posudzuje správnosť aplikovaného\nhmotnoprávneho posúdenia. Poukázal tiež na to, že do tohto skutkového základu\nrozhodnutia napadnutého dovolaním môže zasiahnuť len celkom výnimočne, pokiaľ to\nodôvodňuje extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a vykonanými dôkazmi.\nPodľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne rozhodol, „keď právne\nkvalifikoval konanie obvineného v bode 1/ rozsudku ako trestný čin podvodu podľa § 250\nods. 1, ods. 5 Trestného zákona. Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu\npredpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. neznalosti\nvšetkých podstatných skutočností) a jej uskutočnenou majetkovou dispozíciou a ďalej\npríčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku\na obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej. Je nepochybné, že obvinený\nuviedol do omylu poškodenú spoločnosť\n\n, už pri\n\nuzatváraní kúpnej zmluvy z 10. apríla 1996, a to tým že už vtom čase konal s vedomím,\nže dohodnutý tovar (umelé hnojivá) nezabezpečí, resp. pre prípad, že by sa mu predmetný\ntovar nepodarilo zabezpečiť, bol s tým uzrozumený. V tejto súvislosti súd poukazuje\nna podpísané kúpne zmluvy, z ktorých vyplýva, že úlohou obvineného bolo dodať tovar\nv zmysle kúpnej zmluvy. Z tohto dôvodu preto nakladanie obvineného s peňažnou\nhotovosťou, poukázanou poškodenou spoločnosťou, nemohlo byť nakladaním s cudzou\nvecou, pretože poskytnutím kúpnej ceny zo strany kupujúceho došlo k prechodu\nvlastníckeho práva (odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu na č. l. 1694).“.\nNajvyšší súd sa vysporiadal aj námietkou sťažovateľa, že v danom prípade nešlo\no trestný čin, ale o obchodnoprávny vzťah. Vyčerpávajúcim spôsobom podľa názoru\nústavného súdu odôvodnil svoje závery najvyšší súd aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa\no nesprávnom použití zákonov uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu,\npričom uzavrel, že v danom prípade „je pre obvineného najpriaznivejšie posúdenie jeho\nkonania podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., no nie v znení zákona č. 485/2001 Z. z.\n(ako uviedol Krajský súd v Nitre v rozsudku, sp. zn. 4 To 139/2012, z 13. júna 2013), ale\n\n23\n\nv znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003 (teda pred zavedením\nasperačnej zásady).\nZnamená to teda, že konanie uvedené pod bodom 1/ napadnutého rozsudku malo byť\nu obvineného\n\nsprávne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,\n\nods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003\na konanie uvedené pod bodmi 2/ a 3/ ako pokračujúci trestný čin nedovedenia dane\na poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona v znení zákona\nč. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003, kedy celková spôsobená škoda 504 899 Sk\nnedosahovala už úroveň značnej škody, ako to bolo v prípade zákona účinného v čase\nspáchania tohto pokračovacieho trestného činu, ale iba výšku väčšej škody.\nAj napriek uvedenému zisteniu najvyšší súd ponechal druhostupňový rozsudok bezo\nzmeny, a to konkrétne z toho dôvodu, že spomenuté pochybenie nie je takej intenzity,\nže by musel byť kvôli tomu napadnutý výrok zmenený alebo zrušený (trestné sadzby\nsú v prípade posúdenia konania obvineného, či už podľa Trestného zákona účinného v čase\nspáchania alebo Trestného zákona, ktorý uvádza najvyšší súd, rovnaké, avšak podľa\nneskoršieho zákona je spoločenská nebezpečnosť jeho činov menšia, keďže škoda veľkého\nrozsahu v prípade trestného činu podvodu je prekročená menej krát).“. Vzhľadom\nna uvedené ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nebol podľa\nnajvyššieho súdu naplnený.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku\nnajvyšší súd po poukázaní tak na § 9 Trestného poriadku, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkonštatoval, že „okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40\nods. 1 Trestného zákona len za predpokladu, že použitie zákonom stanovenej trestnej sadzby\nodňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno\ndosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a\npreto musia byť splnené zároveň...\nV posudzovanej veci krajský súd preto správne postupoval, keď neprimeranú dĺžku\ntrestného konania zohľadnil pri výmere trestu odňatia slobody u obvineného\n\na uložil\n\nmu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v § 250 ods. 5 Trestného zákona...“.\nPodľa najvyššieho súdu preto ani tento dovolací dôvod naplnený nebol.\n\n24\n\nZ judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04,\nIII. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu\n(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04,\nIII. ÚS 25/06).\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vo vzťahu práva účastníka\nkonania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce\nzaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,\naby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju\npovinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len\nso zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý\nargument strany, t. j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).\nNa základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom\nuznesení podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho\nopravného prostriedku – dovolania s prihliadnutím na sťažovateľom namietané dovolacie\ndôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného poriadku a vo vzťahu k nej následne\nposúdil aj relevantnosť jeho námietok. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu\nvyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil svoj záver o odmietnutí odvolania sťažovateľa,\nv dostatočnej miere sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa a ústavne akceptovateľným\n\n25\n\nspôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia\ns predmetom súdnej ochrany.\nÚstavný súd preto dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný\na v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil právne závery,\nktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama\nosebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov, a taktiež\nnezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím\nvlastným (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho práva na obhajobu\npodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru. Napriek svojmu právnemu zastúpeniu však sťažovateľ\nv sťažnosti neuviedol dôvody, pre ktoré namieta porušenie tohto svojho práva tak, ako to\nustanovuje aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý upravuje všeobecné náležitosti\nkaždého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať.\nV súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 63/05, II. ÚS 117/05,\nIII. ÚS 107/06) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je v konaní o jeho sťažnosti pred\nústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone\nadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva\na záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony\nprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne\nspôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na\n\n26\n\nto splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom\nustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.\nZ týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\nzákladného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých\nkonaniach týchto súdov a ich rozhodnutiami\nSťažovateľ\n\nv\n\nsťažnosti\n\nnamieta\n\naj\n\nporušenie\n\nsvojho\n\nzákladného\n\npráva\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38\nods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach\na ich rozhodnutiami.\nÚčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa\nustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza\nosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 205/03, IV. ÚS 225/05).\nOchrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa však podľa judikatúry ústavného\nsúdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len\nvtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými\norgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému\nsúdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušenie označeného základného práva,\npretože konanie bolo právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako\nzjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nTrestné konanie vedené proti sťažovateľovi okresným súdom a neskôr krajským\nsúdom ako súdom odvolacím bolo právoplatne skončené 13. júna 2013 rozsudkom\nkrajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súd a sám vo veci rozhodol.\n\n27\n\nKonanie vedené najvyšším súdom bolo právoplatne skončené odmietnutím dovolania\nsťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 25/2014 z 22. apríla 2015.\nKeďže sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\nresp. čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,\nkrajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou\nústavnému súdu až 17. septembra 2015, t. j. v čase, keď okresný súd, krajský súd, ale aj\nnajvyšší súd už v jeho veci právoplatne rozhodli, a preto nemohli už žiadnym ústavne\nrelevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh napadnutých konaní ani v nich spôsobovať\nprieťahy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv rozhodnutím\nokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže\ndôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom\n(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak\nsťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,\nnie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m.\nIII. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08, IV. ÚS 724/2014). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí\naj tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenej.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími jeho požiadavkami v nej obsiahnutými.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. decembra 2016\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "prieťahy v konaní", "výklad (interpretácia)-reštriktívny", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e07aca7d-ab69-4ee6-a686-0825dc353146", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.602.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 602/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 602/2015 z 24. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.602.2015.1"}, {"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:de4cd512-65fc-4e18-9bb9-914500730ef6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 492/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 492/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de4cd512-65fc-4e18-9bb9-914500730ef6"}, {"guid": "ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 470/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 470/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458"}, {"guid": "ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 337/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/08 z 15. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-15", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c"}, {"guid": "ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 25/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9"}, {"guid": "ussr:15045fee-8b7f-4a3b-aae1-c8de0fcc6791", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 95/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15045fee-8b7f-4a3b-aae1-c8de0fcc6791"}, {"guid": "ussr:62352cc0-dc1a-4f2c-a09b-9b3f141062d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62352cc0-dc1a-4f2c-a09b-9b3f141062d5"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 258/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 258/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77"}, {"guid": "ussr:47bc6c08-93d5-4c7a-8888-d957d32eec2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 225/05 z 21. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-21", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47bc6c08-93d5-4c7a-8888-d957d32eec2f"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "ussr:f722c4a1-af03-42c3-8f4d-999fc34d6bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/05 z 14. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-14", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f722c4a1-af03-42c3-8f4d-999fc34d6bdd"}, {"guid": "ussr:6c41e571-945e-40af-b248-1aceb6084a93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c41e571-945e-40af-b248-1aceb6084a93"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:34ae0923-6cbc-4ae8-bc77-88d0dc618245", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.216.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 216/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 216/2020 z 16. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.216.2020.1"}]}