{"guid": "ussr:7b81a8a8-6b64-4b2b-b1e1-8a8e6554a697", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 907/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 907/2016 z 15. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 907/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-12-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7b81a8a8-6b64-4b2b-b1e1-8a8e6554a697", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 907/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická\n\ncesta 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Co 283/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\n11. augusta 2014 faxom a 13. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť\n\nsúd“)\n\nbola\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 283/2013\n(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“).\nSťažovateľ uvádza, že 29. marca 2010 faxom a následne 30. marca 2010 poštou\nsa domáhal voči odporcovi – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom\na nezákonným rozhodnutím vo výške 40 000 €.\nV sťažnosti poukazuje na okolnosti, za ktorých mu predmetná škoda vznikla.\nUvádza, že 21. decembra 1998 bola voči nemu vedená exekúcia predajom špecifikovaných\nnehnuteľností – domu a zastavanej plochy, ktorých bol spoluvlastníkom v podiele 1/2.\nUznesením z 13. septembra 1999 Okresný súd Rožňava „zasiahol do... (jeho) vlastníckeho\npráva k predmetnej nehnuteľnosti, keď na základe jeho rozhodnutia pripadla\n1/2 nehnuteľnosti druhému spoluvlastníkovi, ktorý ju však získal za podhodnotenú a netržnú\ncenu“. Sťažovateľ uvádza, že v konaniach pred súdmi Slovenskej republiky úspešný nebol,\naž Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal 14. októbra 2008 rozhodnutie,\nktorým rozhodol, že Slovenská republika porušila jeho ľudské práva a základné slobody.\nSťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutím ESĽP mu bola priznaná náhrada len časti\nškody, pričom ESĽP „nezohľadnil, že k vyplateniu peňazí, ako náhrady čiastočne\nmajetkovej a nemajetkovej ujmy dôjde až o 10 rokov po predaji nehnuteľností, čím...\nv dôsledku neskorej platby narastali z nevyplatených dlhov úroky z omeškania a trovy\nexekúcie. ESĽP odškodnil len časť priamej škody.“.\nDňa 29. septembra 2009 sťažovateľ požiadal o prerokovanie náhrady zvyšnej škody\npodľa č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 514/2003 Z. z.“), ktorá mu mala byť spôsobená Okresným súdom Rožňava. Následne\n\n2\n\nsa domáhal náhrady tejto škody návrhom podaným Okresnému súdu Prievidza (ďalej len\n„okresný súd“).\nO návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 56/2010 z 22. marca 2011 tak,\nže ho zamietol z dôvodu, «že náhradu škody... mal požadovať do troch rokov od vtedy\nodkedy škoda vznikla, t. j. odvtedy, kedy som si myslel, že uvedená škoda mi bola\nspôsobená.\nJa som namietal, že v tejto lehote som sa náhrady škody nemohol domáhať, nakoľko\nexistovalo právoplatné rozhodnutie slovenských súdov o právnom stave. Argumentácia\nsúdu, že som mal požiadať zároveň preventívne o prerušenie konania s tým, že možno\nniekedy v budúcnosti za viacero rokov by mi náhrada bola priznaná odporuje ustanoveniam\no náhrade škody. Uvedené však z môjho pohľadu nie je podstatné, lebo tento nárok\nna náhradu škody spôsobenú nesprávnym a nezákonným úradným postom orgánu štátu\nmožno uplatniť len vtedy, keď neexistuje rozhodnutie, ktoré by nejakým spôsobom\n„odobrilo“ tento postup. Takéto rozhodnutie existuje, a sú to práve uznesenia Okresného\nsúdu Rožňava zo dňa 13. 09. 1999.\n... v prípade úspechu pred Európskym súdom pre ľudské práva, keď je konštatované,\nže došlo k porušeniu ľudských práv, má účastník konania právo v zmysle Občianskeho\nsúdneho poriadku podať návrh na obnovu konania. Týmto návrhom na obnovu konania\nmôže sa poškodený účastník konania domôcť nápravy pôvodnej krivdy. Ja, ako účastník\nexekučného konania, som toto právo nemal, lebo obnova konania nie je prípustná\nv exekučných veciach. Z tohto dôvodu som bol ukrivdený na svojich právach a myslím si,\nže uvedený postup je protiústavný, poškodzujúci moje ľudské práva. Nie je žiaden legitímny\ndôvod na to, aby účastníci v exekučnom konaní nemohli byť žiadnym spôsobom odškodnený,\nto znamená, ak nie je možné konať o obnove konania a domáhať sa nápravy, je potom\npovinnosťou štátu túto náhradu mi poskytnúť.».\nSťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd rozsudkom z 10. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil s tým,\nže pripustil dovolanie na otázku zásadného právneho významu „či podanie na Európsky\n\n3\n\nsúd pre ľudské práva znamená prerušenie behu premlčacej lehoty vo veciach náhrady škody\nuplatňovanej podľa zákona 514/2003...“.\nProti rozsudku krajského súdu z 10. júla 2012 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom\nrozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.\n6 Cdo 300/2012 z 21. augusta 2013 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil. Najvyšší súd\nvytkol krajskému súdu, že „nevyjadril svoj názor na otázku zásadného významu, ktorú\npredložil...“.\nPo vrátení veci najvyšším súdom vo veci opäť rozhodol krajský súd napadnutým\nrozsudkom z 30. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n„V zásade v rozsudku uvádza tie skutočnosti, ktoré vyplývajú z predchádzajúcich\nprávnych názorov súdov, a to, že podľa neho sa jedná o náhradu škody s tým, že na daný\nprávny vzťah sa použil zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol\núčinnosť až od 01. 07. 2004, pričom vzhľadom na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2\ncitovaného zákona daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. Tu však obdobne ako v novom zákone existujú dve úpravy zodpovednosti\nštátu za náhradu škody, a to z dôvodu nesprávneho a nezákonného postupu, podľa ktorého\nsúd nárok posudzoval. Ďalej sa zaoberal tým, že žaloba mala byť podaná práve v 3-ročnej\nlehote od uvedeného zásahu. Tento právny názor odporuje judikatúre Slovenských súdov\nako i jednoduchému výkladu spočívajúcemu v tom, že nasledovné rozhodnutie sa apriori\nzaoberalo i postupom, ktorý vykonal súd alebo exekútor pred daným rozhodnutím. Z tohto\ndôvodu uvedený právny názor neobstojí, lebo je zrejmé, že rozhodnutia Okresného súdu\nRožňava zo dňa 13. 09. 1999 bolo rozhodnutiami, ktorým sa ex lege zaoberali aj zisťovaním\nceny predávanej nehnuteľnosti a ktoré by prípadný nesprávny postup mali odstrániť takým\nrozhodnutím, kde by nepotvrdili nadobudnutie vlastníctva podielovému spoluvlastníkovi.\nZ tohto dôvodu sa súd mal podrobnejšie zaoberať práve tým, čo si uplatňujem\nja a práve tým právnym titulom, ktorý si uplatňujem ja, a to že došlo k nezákonnému\nrozhodnutiu, Je pravda, že toto rozhodnutie zrušené nebolo, lebo do nášho právneho\n\n4\n\nporiadku sme neprijali ustanovenie o zrušení rozhodnutí slovenských súdov rozhodnutiami\nEurópskeho súdu pre ľudské práva tak, ako to majú niektoré iné štáty. Na rozdiel od toho\nu nás existuje ustanovenie o obnove konania. V zmysle § 228 ods. 1 písm. d) OSP... Nakoľko\nobnova v exekučných konaniach nie je prípustná, z tohto dôvodu som bol ukrátený\nna svojich právach a nemôžem sa domáhať plnej náhrady škody voči tomu, kto ju spôsobil,\na to obnovením spoluvlastníckeho vzťahu do pôvodného.\nAko som už uviedol a odôvodnil, náhrada škody, ktorá mi bola priznaná Európskym\nsúdom pre ľudské práva sa týkala len priamej náhrady škody, nejednalo sa o náhradu\nškody, ktorá mi vznikla tým, že náhrada škody ktorá mi vznikla mi bola uhradená takmer\npo 10 rokoch po vzniku škody a pri úrokovej sadzbe, ktorou som ja bol povinný platiť\na trovách exekučného konania, moja škoda sa zniekoľkonásobila. Nakoniec v konaní pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva sa ani približne nezisťovala výška škody, ktorá by\nsa dala určiť len konaniami podľa vnútroštátnych predpisov.\nZ uvedených dôvodov som bol poškodený na svojich právach a nemám inú možnosť\nna ich ochranu, ako obrátiť sa na Ústavný súd SR, ktorý môže rozhodnúť o mojich právach.\nAko bolo vyslovené citovaným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva,\nSlovenská republika, Okresný súd Rožňava svojimi uzneseniami porušil moje ľudské práva.\nNakoľko obnova konania v exekučnom konaní nie je možná musel som sa domáhať náhrady\nškody. V súvislosti s úpravou náhrady škody spôsobenej štátom v zákone č. 58/1969 Zb.\nnebolo možne však si náhradu škody za porušenie tohto práva od štátu úspešne uplatniť.\nZ uvedeného dôvodu mám za to, že bola tiež porušená rovnosť účastníkov konania a bol\nsom diskriminovaný. V zásade každý právny subjekt na území Slovenskej republiky znáša\nnáhradu škody, ktorú zavinil. Slovenská republika ako účastník týchto vzťahov by tiež mala\nplne za svoje činy zodpovedať. V mojom prípade sa to však nepotvrdilo, pričom Slovenská\nrepublika v zásade ani neporušila konkrétne ustanovenia zákonných právnych predpisov.\nTo, že tieto zákonné právne predpisy nespĺňajú parametre európskeho súdneho práva v tejto\nčasti sa dá napraviť ich zmenou a do toho času, pokiaľ k zmene nedôjde, náhradou takejto\nujmy iným spôsobom.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n\n5\n\n„... Základné právo sťažovateľa na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1..., právo\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru..., konaním\na rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci vedenej pod sp. zn.\n5 Co/283/2013, bolo porušené.\n... Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci\nvedenej pod sp. zn. 5 Co/283/2013 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n... Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu\nvo výške 100.000 € a nahradiť mu trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta...\nvo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nNávrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje\ntakto:\n„V prípade, ak by som hneď pri predaji nehnuteľnosti dostal primeranú náhradu za\nmôj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, vyplatil by som ňou moje dlhy a ešte by mi\nzostali finančné prostriedky. Nakoľko sa tak nestalo moje dlhy pri 22 % úrokovej sadzbe\np. a. narástli na niekoľko násobok. Priznaná suma nestačí ani na ich náhradu. Z dôvodu\nzlých finančných podmienok triem biedu, sú proti mne vedené rôzne exekúcie. Mnohí moji\npriatelia sa odo mňa odvracajú a jeden z nich, z dôvodu že nevidel východisko zo situácie\nkeď som mu nemohol vrátiť vyšší finančný obnos ktorý mi požičal, spáchal samovraždu.\nMôj syn trpí a má neveselí detstvo nakoľko sa o neho nedokážem postarať tak ako sa majú\njeho spolužiaci. Takýto stav trvá od roku 1999.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ktorou\nnamieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 z hľadiska toho,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\n\n7\n\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 30. apríla 2014,\nktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vo veci\nkonajúcich súdov, na obsah opravných prostriedkov sťažovateľa (odvolania a dovolania,\npozn.) a následne uviedol tieto právne závery:\n„V prejednávanej veci súd prvého stupňa vzhľadom na vznesenú námietku\npremlčania sa v prvom rade zaoberal takouto vznesenou námietkou premlčania skôr, ako\npristúpil k meritórnemu preskúmaniu daného nároku na náhradu škody.\nTak ako už bolo konštatované v skoršom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, súd\nprvého stupňa správne na daný právny vzťah použil zák. č. 58/69 Zb., nakoľko zák.\nč. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004, pričom v náväznosti na prechodné\nust. § 27 ods. 2 cit. zákona, daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa\nzák. č. 58/69 Zb.\nZák. č. 58/69 Zb. rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Prvou formou\nje vydanie nezákonného rozhodnutia a druhou formou zodpovednosti štátu za škodu\nje nesprávny úradný postup, čo sa prejavuje aj v špeciálnom úprave v danom zákone,\npokiaľ ide o počiatok a dĺžku plynutia lehôt.\nPočiatok premlčacej doby u nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím právna úprava viazala na deň doručenia, resp. oznámenia zrušujúceho\nrozhodnutia, čo však nie je prejednávaný prípad. Na to, aby sa mohlo jednať o nezákonné\n\n8\n\nrozhodnutie tu nie je splnená podmienka zrušenia daného rozhodnutia. Neobstojí preto\nnámietka navrhovateľa v odvolaní, že takéto zrušenie rozhodnutia by malo byť nahradené\nrozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 10. 07. 2007, č. 57239/00, pretože\ntýmto rozhodnutím nedochádza ku zrušeniu rozhodnutí (resp. rozhodnutia) vnútroštátneho\nsúdu, ale sa ním len deklaruje porušenie čl. 41 Dohovoru.\nPreto nárok navrhovateľa na náhradu škody je v súvislosti s vyššie citovanými\nustanoveniami zákona potrebné posudzovať ako nárok za náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom.\nV náväznosti na ust. § 22 a § 23 zák. č. 58/69 Zb. ust. § 22 ods. 1, 2 zákona dopadajú\nna premlčanie všetkých práv podľa zákona s výnimkou práva na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe, či treste, ktorého premlčanie je upravené v § 23 zákona. Ust. § 22\nods. 3 zákona potom upravuje prerušenie behu premlčacej doby pre všetky druhy nárokov\nprejednateľné obligatórne podľa § 9 zákona. Ust. § 22 ods. 1, 2 zákona ide o kombináciu\ndoby subjektívnej a objektívnej, ktorá platí len pre prípady zodpovednosti za škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo vyplýva z dikcie § 22 ods. 2, kde počiatok behu\nobjektívnej premlčacej doby viaže len na okamih doručenia oznámenia rozhodnutia, ktorým\nbolo nezákonné rozhodnutie zrušené (čo nie je prejednávaný prípad) a preto sa toto\nustanovenie nevzťahuje na existenciu nesprávneho úradného postupu.\nPri nároku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa teda uplatní jediná\na to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 veta prvá zákona, ktorá počína bežať\nokamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda kedy zistil skutkové okolnosti,\nz ktorých možno dôvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo\nmožné tiež určiť približne výšku škody v peniazoch.\nPočiatok behu trojročnej subjektívnej premlčacej doby je potom nutné s poukazom\nna vyššie uvedené odvíjať od vedomostí navrhovateľa o tom, že mu škoda v určitej výške\nvznikla a že za ňu tiež štát zodpovedá, a nie od vedomostí navrhovateľa o nesprávnom\núradnom postupe samotnom, t. j. o vedomosti, že nastala škodová udalosť. Tá totiž nemusí\nčasovo spadať do jedného s okamihom vzniku škody.\nV zmysle konštantnej judikatúry totiž platí, že pre počiatok behu subjektívnej\npremlčacej doby práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom\norgánu štátu nie je rozhodná vedomosť poškodeného o tom, ktorý orgán štátu škodu\n\n9\n\nspôsobil, ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel o výsledku šetrenia príslušného orgánu\na jeho sťažnosti pre nesprávny úradný postup.\nPokiaľ teda uzavrieme, že v prejednávanej veci sa teda navrhovateľ domáha náhrady\nškody voči štátu z nesprávneho úradného postupu s tým, že jeho nárok je potrebné\nposudzovať podľa ust. zákona 58/69 Zb. predmetom konania čo do veci samej je postup\nexekučného súdu Okresného súdu v Rožňave, kedy odvolací súd zhodne s názorom súdu\nprvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ sa ako poškodený v exekučnom konaní\ndozvedel o škode momentom, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu\nv Rožňave zo dňa 13. 09. 1999, t. j. dňom 29. 09. 1999 a preto odo dňa nasledujúceho\nod 30. 09. 1999 začala plynúť tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa trojročná\nsubjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňom 30. 09. 2002.\nČo sa týka prípadného prerušenia plynutia premlčacích dôb podaním sťažnosti\nna Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere odvolací súd konštatuje, že právny\nporiadok Slovenskej republiky (na rozdiel od úpravy v Českej republike) nezakladá\nprerušenie plynutia premlčacej doby v súvislosti s podaním sťažnosti na Európsky súd pre\nľudské práva. V prejednávanej veci nemožno ani argumentovať legitímnym očakávaním,\nže o jeho sťažnosti vecne rozhodne Európsky súd pre ľudské práva. Preto ust. § 112 OZ\nnemožno vykladať v tom kontexte, že podaním takejto sťažnosti by došlo k prerušeniu\nplynutia premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zák. č. 58/69 Zb.\nobsahuje špeciálnu úpravu ohľadom plynutia premlčacej doby, a preto nie je dôvod\naplikovať tu všeobecný právny predpis. Okrem toho je nutné zdôrazniť, že pokiaľ\nnavrhovateľ uplatnil svoje nároky sťažnosťou pred Európskym súdom pre ľudské práva,\nuplatnil si tak nárok na spravodlivé zadosťučinenie za porušenie jeho práva garantované\nDohodou, pričom na druhej strane táto vznesená námietka premlčania v konaní vedenom\npred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom sa týkala navrhovateľom tvrdeného\nnároku na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/69 Zb. Jedná\nsa preto o celkom odlišné nároky a uplatnenie jedného z nich nemôže viesť k prerušeniu\nbehu premlčacích dôb u druhého nároku.\nV konečnom dôsledku aj zo samotného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva\nprípad Kanala verzus Slovenská republika, sťažnosť č. 57239/00 zo dňa 10. 07. 2007\nvyplýva, že sťažovateľ namietal, že jeho majetok bol bez dostatočného odôvodnenia predaný\n\n10\n\nza cenu podstatne nižšiu ako bola jeho trhová hodnota, pričom sa odvolal na článok\nprotokolu č. 1. Zároveň v rozsudku európsky súd konštatuje, že v prejednávanom prípade\nbol predaj sťažovateľovho majetku uskutočnený v súlade s príslušnými ustanoveniami\nexekučného poriadku z roku 1995 a vyhl. č. 465/91. Súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide\no sťažovateľov argument, že exekučné konanie malo byť zastavené potom čo jeho brat začal\nsplácať jeho dlh, Okresný súd Rožňava 13. 09. 1999 konštatoval, že veriteľ nedal súhlas na\ntakúto dohodu tak, ako to vyžadoval príslušný zákon a preto súd nenachádza žiaden náznak,\nže by namietaný zásah bol nezákonný. Zároveň sa v rozsudku konštatuje, že súd nemôže\nšpekulovať nad tým, za akú cenu by bol majetok na dražbe predaný, ak by spoluvlastník\nnevyužil svoje predkupné právo. Vnútroštátne orgány však tým, že umožnili spoluvlastníkovi\nnadobudnúť sťažovateľov podiel na nehnuteľnosti za cenu, ktorá bola nižšia ako je trhová\nhodnota, zbavili sťažovateľa primeranej šance, aby bol majetok predaný za jeho skutočnú\ncenu a aby došlo k vyrovnaniu jeho dlhov vo väčšom rozsahu. Preto v konečnom dôsledku\nsúd konštatoval, že nie je presvedčený, že vo vyššie uvedenom exekučnom konaní bola\ndosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a požiadavky\nochrany práv sťažovateľa a preto tým došlo k porušeniu článku protokolu čl. 41 Dohovoru\nustanovuje, že ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly\na vnútroštátne právo dotknutej vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu,\nsúd prizná poškodenej strane v prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie. Keďže však\nv otázke aplikácie článku 41 nie je pripravená na rozhodnutie, preto bola vec odročená\ns tým, že nasledoval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008.\nV rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008 prípad Kanala\nverzus Slovenská republika sa ďalej konštatuje, že ak v rozsudku konštatoval porušenie\ndohovoru, dotknutý štát má právny záväzok ukončiť toto porušovanie a napraviť jeho\nnásledky.\nZároveň sa v rozsudku konštatuje, že nie je na súde, aby špekuloval ohľadom ceny,\nza ktorú by bol majetok predaný na dražby, ak by spoluvlastník nebol využil svoje\npredkupné právo. Vzhľadom na záver, ku ktorému dospel súd v hlavnom rozsudku sa však\ndomnieva, že sťažovateľ utrpel stratu možnosti. Berúc do úvahy charakter zisteného\nporušenia a relevantné okolnosti tak, ako boli zistené uskutočnil odhad na spravodlivom\nzáklade ako to vyžaduje čl. 41 a priznal sťažovateľov z titulov všetkých druhov ujmy, spolu\n\n11\n\ncelkovú sumu 15.000,- eur a zároveň 5.114,- eur z titulu nákladov a výdavkov, ktoré\nmu spoločne zo sporov vznikli vrátane úroku z omeškania.\nAko teda vyplýva z vyššie uvedeného rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nvychádzal z úplne iných princípov, ako požadoval navrhovateľ v tomto konaní titulom\nnesprávneho úradného postupu tak, ako bolo vyššie uvedené. Za týchto okolností potom\nodvolací súd opätovne zdôrazňuje, že bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého\nstupňa, ktorý návrh navrhovateľa zamietol z titulu vznesenej námietky premlčania zo strany\nodporcu, nakoľko preukázateľne navrhovateľ podal svoj návrh na súde po uplynutí\nzákonom stanovenej trojročnej subjektívnej lehote tak, ako bolo vyššie konštatované.“\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nz 30. apríla 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,\npodľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal\naj rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 56/2010-90 z 22. marca 2011, ktorým tento zamietol\nnávrh sťažovateľa. Okresný súd v predmetnom rozsudku uviedol:\n„Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa\nnie je dôvodný. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v priebehu konania vzniesol námietku\npremlčania, súd sa zaoberal tým, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie je\npremlčaný. Navrhovateľ sa v tejto veci domáha náhrady škody z titulu zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom\nv zmysle § 58/1969 Zb. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol, že dňa 29. 9. 2009 v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,\nžiadal o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym\n\n12\n\na nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci, treba uviesť, že v tomto prípade,\nak navrhovateľ odvodzuje svoj nárok z konaní pred Okresným súdom Rožňava vo veci\nsp. zn. Er 244/98 a Er 251/98, ktoré skončili vrátením poverenia zo dňa 13. 12. 2002, treba\nnárok navrhovateľa v zmysle § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. posudzovať podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až 1. 7. 2004.\nVychádzajúc z horeuvedeného súd potom skúmal, či nárok (právo) uplatnený\nnavrhovateľom v tomto konaní je alebo nie je premlčaný a to v zmysle § 22 zákona\nč. 58/1969 Zb. Treba uviesť, že zákon č. 58/1969 Zb. rozlišuje zodpovednosť za škodu\nspôsobenú rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. V zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto\nzákona sa premlčuje za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.\nAk je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie\npremlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa\ntoto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)\nnezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.\nSám navrhovateľ potvrdil, že neexistuje v danej veci rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené,\na z ktorého by sa odvodzovalo uplatnené právo. Súd má za to, že v danom prípade treba\npoužiť pre posúdenie premlčania, či nepremlčania uplatneného práva ustanovenie § 22\nods. 1 veta prvá. V prípade tohto ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ide\no subjektívnu premlčaciu dobu, čo možno vyvodiť zo znenia tohto ustanovenia,\nt. j. premlčanie sa viaže na deň, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd má za to, že pod\npojmom dozvedieť sa o škode treba rozumieť vyžadovanie preukázanej vedomosti\npoškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj\nnárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde. Pojem vedomosť o škode treba\nvysvetliť tak, že ide o vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone, či o škodnej\nudalosti), ale ako vedomosť o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu\na rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený\nmohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. V prípade zodpovednosti za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa názoru súdu platí len horeuvedená\ntrojročná subjektívna doba, pri ktorej je rozhodný deň, keď sa poškodený dozvedel o škode\na neplatí tu desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 2 zákona\n\n13\n\nč. 58/1969 Zb. Pre určenie začiatku plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby\nje rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa názoru súdu deň, kedy\nsa poškodený dozvedel o škode, možno stotožniť s dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť\nuznesenie Okresného súdu v Rožňave č. k. Er 244/98-180, Er 251/98 zo dňa 13. 9. 1999,\nt. j. deň 29. 9. 1999, ktorý deň je totožný s dňom, kedy toto uznesenie bolo doručené\nnavrhovateľovi ako povinnému v exekučnom konaní. Týmto uznesením doručeným\nnavrhovateľovi ako povinnému v 1. rade dňa 29. 9. 1999 Okresný súd v Rožňave potvrdil\nnadobudnutie spoluvlastníckeho podielu povinného\nzapísaných na\n\n,\n\nplochy, s.\n\nspoluvlastníkom\n\nz nehnuteľností\nzastavanej\n\nuznesenia vyplýva, že znalec\n\n. Z odôvodnenia tohto\nznaleckým posudkom\n\nurčil cenu\n\nnehnuteľnosti vo výške 439.280 Sk a na základe takto zistenej ceny exekútor dňa\n21. 12. 1998 vydal vyhlášku o dražbe nehnuteľností, podľa ktorej dražba sa mala konať dňa\n22. 1. 1999 na EÚ v\n\nDražba sa však nekonala, pretože dňa 28. 12. 1998\n\nspoluvlastník dražených nehnuteľností\n\nzložil výšku podielu nehnuteľnosti,\n\nktorý sa mal dražiť vo výške 219.640 Sk a zabránil tak v zmysle § 166 ods. 2 Exekučného\nporiadku predaju nehnuteľnosti. K zmareniu dražby došlo v dôsledku toho, že spoluvlastník\n, ktorý je podielovým spoluvlastníkom v 1 dražených nehnuteľností, dňa\n28. 12. 1998 zaplatil výšku podielu nehnuteľnosti, ktorá sa mala dražiť vo výške 219.640 Sk\na zabránil tak predaju draženého spoluvlastníckeho podielu, resp. dražbe tohto\nspoluvlastníckeho podielu povinného v 1. rade. Súd k cene nehnuteľnosti uviedol,\nže námietku povinného v 1. rade smerujúcu k cene nehnuteľnosti súd považoval\nza neopodstatnenú, pretože cena nehnuteľnosti bola zistená podľa cenových predpisov,\nčo potvrdili obaja znalci. Znalec je totiž pri zisťovaní ceny obmedzený cenovým predpisom\nvyhláškou č. 455/91 Zb. Pri takto určenej cene exekútor určil vyhláškou termín dražby.\nVyhláška o vykonaní dražby zo dňa 21. 12. 1998 bola navrhovateľovi ako povinnému\nv 1. rade doručená 28. 12. 1998, teda v deň, keď spoluvlastník zložil hotovosť za podiel\npovinného v 1. rade. Nesúhlas navrhovateľa s cenou nehnuteľnosti (v exekučnom konaní\nako povinného v 1. rade) vyplýva aj z obsahu spisov sp. zn. Er 251/98 a Er 244/98,\nkeď napríklad navrhovateľ ako povinný v 1. rade podal námietky k znaleckému posudku\nk cene nehnuteľnosti už dňa 14. 10. 1998, keď podal námietky voči priebehu exekúcie\n\n14\n\na návrh na anulovanie dražby a predaja nehnuteľnosti zo dňa 22. 1. 1999, v ktorých\nnamietal tiež cenu nehnuteľností podľa znaleckého posudku. Napokon navrhovateľ\nako povinný v 1. rade v dovolaní zo dňa 19. 10. 1999 uvádza, že cena nehnuteľnosti\nnezodpovedá trhovej cene. V predmetnej exekučnej veci napokon došlo k vráteniu poverenia\nexekútorom súdu 13. 12. 2002 z dôvodu, že došlo k vymoženiu pohľadávky.\nNavrhovateľ podal žiadosť o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenú\nnesprávnym a nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci odporcovi dňa\n29. 9. 2009, čo odporca potvrdil. I táto skutočnosť je dôležitá pre posúdenie premlčania\nuplatneného nároku. Podľa názoru súdu vzhľadom na horeuvedené dňom 30. 9. 2002 došlo\nk uplynutiu trojročnej subjektívnej premlčacej doby a teda nárok navrhovateľa uplatnený\nv súdnom konaní návrhom podaným dňa 29. 3. 2010, písomne doplneným dňa 30. 3. 2010\nje premlčaný. Trojročná premlčacia subjektívna doba začala plynúť dňa 30. 9. 1999\na uplynula dňa 30. 9. 2002. S prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ ako povinný\nv 1. rade v exekučnom konaní mal inú predstavu o výške ceny predmetnej nehnuteľnosti a to\nvo vyššej ako bola ustálená dvoma znaleckými posudkami, možno z tejto skutočnosti\nvyvodiť, že mal vedomosť o škode ako o určitej majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu,\nktorú bolo možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby mohol svoj nárok na\nnáhradu škody uplatniť na súde v premlčacej dobe.\nVzhľadom na skutočnosť, že odporca vzniesol námietku premlčania a podľa názoru\nsúdu je nárok navrhovateľa premlčaný, súd nemohol navrhovateľovi nárok priznať a návrh\nzamietol. Súd vychádza z toho, že ak bola námietka premlčania dôvodná, nemôže byť\nuplatnené právo na náhradu škody súdom priznané.\nSúd uvádza, že sa prednostne zaoberal otázkou premlčania práva a po dospení\nk záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný, návrh zamietol bez toho, aby skúmal,\nči je daná zodpovednosť za škodu u odporcu a a bez toho, aby sa zaoberal výškou škody.\nPokiaľ ide o obranu navrhovateľa, že premlčacia doba začala plynúť\naž právoplatnosťou rozhodnutia ESĽP, súd uvádza, že sa s týmto názorom navrhovateľa\nnestotožňuje. V súlade s článkom 19 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd na zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto\ndohovore a v jeho protokoloch sa zriaďuje Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle článku\n34 tohto Dohovoru súd (rozumej ESĽP) môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek\n\n15\n\njednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú\nza poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom alebo jeho protokolmi\njednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym\nspôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva. Práve v zmysle tohto článku sa navrhovateľ\nobrátil so svojou žiadosťou na ESĽP. ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa 10. 7. 2007\nkonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 (Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) každá fyzická alebo\nprávnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho\nmajetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné\nzásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov priznať\nzákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku so všeobecným\nzáujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Navrhovateľ sa svojou\nžiadosťou na ESĽP obrátil dňa 6. 3. 2000, čo vyplýva z rozsudku ESĽP zo dňa 14. 10. 2008.\nPodľa názoru súdu táto skutočnosť nemá za následok spočívanie premlčacej doby.\nNavrhovateľovi nič nebránilo uplatniť si včas nárok na náhradu škody voči odporcovi\npriamo na súde, pretože výšku škody, jej rozsah mu bol známy po 29. 9. 1999. Je síce\npravdou, že v zmysle § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd je tiež viazaný rozhodnutím\nústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných\nľudských práv a slobôd, ale súd nevidí priamu súvislosť rozhodnutia ESĽP s týmto konaním.\nSúd vychádza zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom zákonným dôvodom na odškodnenie podľa\ntohto zákona nie je zistenie porušenia ľudských práv a slobôd pri postupe orgánov verejnej\nmoci, pretože zákon č. 58/1969 Zb. výslovne dovoľuje postihnúť len porušenie zákona. Súd\nnevidel dôvod na postup podľa § 109 ods. 1 písmeno b) zákona č. 58/1969 Zb., pretože tento\nzákon už nie je účinný. Vzhľadom na horeuvedené súd návrh navrhovateľa zamietol.“\nSťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.\nZákladom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom konajúcich súdov,\npodľa ktorého nárok na náhradu škody uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty, a aj s tým,\nako konajúce súdy určili začiatok plynutia premlčacej lehoty.\n\n16\n\nSťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutie ESĽP mu priznalo len náhradu časti\nškody, pričom nemal možnosť podať návrh na obnovu konania, preto sa musel domáhať\nnáhrady škody.\nPodľa sťažovateľa bol porušený princíp rovnosti strán a taktiež došlo k diskriminácii,\nkeďže nebola vyvodená zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku z 30. apríla 2014 uviedol, že vec posudzoval\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), a nie\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom, pri ktorom sa uplatní len subjektívna\npremlčacia lehota. Táto lehota začne plynúť podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\nokamihom, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody, t. j. kedy zistil skutkové okolnosti,\nz ktorých možno dôvodiť vznik škody. Začiatok plynutia premlčacej lehoty sa preto\nneodvíja od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe, t. j. vedomosti o tom, že nastala\nškodová udalosť. Podľa krajského súdu nie je rozhodujúca vedomosť o orgáne štátu, ktorý\nškodu spôsobil, prípadne vedomosť o výsledku šetrenia alebo sťažnosti pre nesprávny\núradný postup. Krajský súd poukázal, že tieto závery vyplývajú z konštantnej judikatúry\n(bez jej citácie uvedením konkrétnych rozhodnutí, pozn.). Tieto právne závery uviedol\nvo svojom rozsudku aj okresný súd, pričom uviedol, že dňom, kedy sa sťažovateľ dozvedel\no škode, bol 29. september 1999, t. j. deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného\nsúdu Rožňava z 13. septembra 1999, ktorý bol dňom doručenia tohto uznesenia\nsťažovateľovi. Podľa okresného súdu sťažovateľ svoj nárok uplatnil podaním na súd\n29. marca 2010, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty.\nKrajský súd v spojení s okresným súdom uviedli, že podanie sťažnosti ESĽP nemá\nza následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty z dôvodu, že pre takýto záver chýba\nvýslovná zákonná úprava. K tomuto záveru dospeli konajúce súdy aj na tom základe,\nže konanie pred ESĽP má iný predmet, ktorý vecne nesúvisí s konaním o nároku na náhradu\n\n17\n\nškody pre nesprávny úradný postup podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý môže byť úspešne\nuplatnený, len keď sa konštatuje porušenie zákona v konaní orgánu štátu.\nÚstavný súd považuje výklad príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. –\npredovšetkým § 22 ods. 1 – krajským súdom za jeden z možných výkladov, pričom\nkonajúcimi súdmi uplatnený výklad rešpektuje zmysel a účel tohto ustanovenia, je logický\na nemožno ho považovať za svojvoľný (arbitrárny). Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský\nsúd svoj právny záver o premlčaní nároku primerane odôvodnil, tento záver preto nie je\nzjavne neodôvodnený. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu predstavuje\ndostatočný podklad pre výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil\npreskúmavaný rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa.\nÚstavný súd považuje za potrebné uviesť, že právny záver konajúcich súdov\nje založený na aplikácii a výklade § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Výklad a aplikácia\ntohto ustanovenia ‒ predovšetkým vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej lehoty −\nzodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov.\nV tomto kontexte ústavný súd poukazuje napr. na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 M Cdo 13/2010 z 20. marca 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol:\n„Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný\npostup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle\nustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy\nsa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním\nnezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie\nrozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho\ndoručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1\nzákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu\nškody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou\npoškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne\nkedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom...\nJediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený\n\n18\n\ndozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti,\nz ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie\nv zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného\npostupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom\nkonaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli\npoškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu\nvyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu.“\nObdobné právne závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu\nČeskej republiky v rámci aplikácie a výkladu § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Najvyšší\nsúd Českej republiky napr. v uznesení sp. zn. 25 Cdo 754/2003 z 22. apríla 2004 uviedol:\n„Ustanovenie § 22 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. neuvádza ako predpoklad\nzačiatku plynutia premlčacej lehoty vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá,\nresp. ktorý orgán štátu škodu spôsobil... Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je\nvýznamné ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel výsledok šetrenia o jeho sťažnosti\nna nesprávny úradný postup. Výsledok konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou (ani\nprekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť\npoškodeného o tom, že vznikla škoda.“\nRovnaké právne závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 25 Cdo 1793/2004 z 30. augusta 2006, resp. z uznesenia sp. zn. 28 Cdo 479/2009\nz 5. apríla 2011.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré\nby naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom\n\n19\n\nz 30. apríla 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného\nsúdu predmetný právny výklad predovšetkým § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. krajským\nsúdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť\nporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.\nSťažovateľ tiež namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu\nv napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter\nústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány\nverejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy\nimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o\nsťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto\nkonania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a\nzákladných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno\nv tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením\nkonkrétneho základného práva alebo slobody.\nPretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení\nniektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12\nods. 1 ústavy.\n\n20\n\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. decembra 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti zbraní v konaní", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "zodpovednosť-orgánov verejnej moci", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "premlčanie", "diskriminácia-zákaz", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "88a68651-9a2e-4a5a-af90-518fa4dadfc8:b95f56c3-b45b-48df-95e3-318dcaaacf0a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3810204737.2", "spisova_znacka": "5Co/283/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/283/2013 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3810204737.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5840fee0-63a0-4bd9-a727-c62db7c61342", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 567/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 567/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1"}, {"guid": "ussr:729aae91-f793-40de-a3f5-8500da49cbff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 173/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 173/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1"}, {"guid": "15e6f0e7-52bb-4919-acec-6efcc176626e:61463741-e82e-4644-b02c-cdfab0f730e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4415200204.1", "spisova_znacka": "6Cdo/121/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/121/2022 z 23. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-23", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4415200204.1"}, {"guid": "63997b6d-c7b1-4225-a46e-e4d6ac4f6ac2:e448c85d-6648-40f3-a6fe-639f005559cb", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5116207948.2", "spisova_znacka": "11Co/114/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/114/2020 z 15. 11. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5116207948.2"}, {"guid": "d6a1ee0f-10a4-4e97-a7c5-9e04309fae2d:3c1310ba-1494-4a5b-8dc7-d1fdf6d296c3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8818200119.1", "spisova_znacka": "3Co/29/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/29/2019 z 10. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8818200119.1"}, {"guid": "d6a1ee0f-10a4-4e97-a7c5-9e04309fae2d:8d8cf0b1-5afd-4000-8bc9-a4ad362006be", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8818200119.1", "spisova_znacka": "3Co/29/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/29/2019 z 10. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8818200119.1"}, {"guid": "0a7ce0f5-55ca-47f1-b5a2-b0b80da5c58d:8c443be4-3022-4cb6-ab4d-b462349f3875", "ecli": "ECLI:SK:OSZH:2025:6421203284.3", "spisova_znacka": "19C/36/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/36/2021 z 25. 7. 2025", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2025-07-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZH:2025:6421203284.3"}]}