{"guid": "ussr:ca6b7bd1-bd8b-46d4-9c5b-9e5b3f447765", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 906/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 906/2016 z 15. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 906/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-12-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ca6b7bd1-bd8b-46d4-9c5b-9e5b3f447765", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1/text", "citacie_n": 32, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 906/2016-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti\nobchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., Železiarenská 49, Košice, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice,\n- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2 Sžf 27/2013 z 19. marca 2014 (Rvp 6093/2014) a\n- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Sžf 20/2014, 2 Sžf 2-8/2015 z 26. augusta 2015 (Rvp 15233/2015) a takto\nrozhodol:\nSťažnosti obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2014\n(Rvp 6093/2014) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o.,\nŽeleziarenská 49, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2 Sžf 27/2013 z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok z 19. marca\n2014“).\nÚstavnému súdu bola 20. novembra 2015 (Rvp 15233/2015) doručená sťažnosť\nsťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Sžf 20/2014, 2 Sžf 2-8/2015 z 26. augusta 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok\nz 26. augusta 2015“; spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).\nV sťažnosti doručenej 23. mája 2014 sťažovateľ poukazuje na to, že Daňový úrad\nKošice II\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„daňový\n\núrad“)\n\nmu\n\ndodatočným\n\nplatobným\n\nvýmerom\n\nč. 696/230/72220/09/Babj z 13. novembra 2009 neuznal výdavky z faktúr od deviatich\nsprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov a vyrubil\nmu rozdiel dane z príjmov.\nProti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)\nrozhodnutím č. I/223/4098-23132/2010/999523-r z 5. marca 2010 tak, že dodatočný\nplatobný výmer potvrdilo.\n\n2\n\nProti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ Krajskému súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť\npredmetného rozhodnutia. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 17. februára 2011 tak,\nže žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania rozhodol najvyšší súd uznesením\nz 15. februára 2012 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa,\nže daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci miestne príslušného správcu dane.\nPo vrátení veci krajský súd opäť rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 11656/2010-129\nz 22. novembra 2012 tak, že žalobu zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu\npotvrdil.\nPodstatou sťažovateľovej argumentácie v jeho opravných prostriedkoch – ako aj\nv jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy − je námietka, že daňový úrad dospel k záveru,\nže sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie, na základe výsledkov\nmiestnych zisťovaní. Podľa sťažovateľa predmetný procesný úkon – miestne zisťovanie –\nbol v skutočnosti výsluchom svedkov, keďže «správca dane rozhodujúcu hodnotu\nzávažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil ústnym „vysvetleniam účastníkov\nmiestneho zisťovania“... Tieto osoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky\nvzťahujúce sa k daňovému subjektu...». Z uvedeného následne podľa sťažovateľa vyplýva,\nže daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť svedkom otázky na\nústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“). Takto podľa\nsťažovateľa možno tiež dospieť k záveru, že rozhodnutie daňového úradu (dodatočný\nplatobný výmer) vychádza z dôkazných prostriedkov, „ktoré nie je možné osvedčiť za\ndôkazy, pretože boli získané v rozpore so zákonom“.\n\n3\n\nSťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 19. marca 2014\nz dôvodu, že konajúce súdy svoje rozsudky neodôvodnili riadne. Relevantným spôsobom\nneodpovedali na rozhodujúci argument, ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď, «či miestne\nzisťovanie bolo adekvátnym dôkazným prostriedkom k zisteniu, či kúpa bola alebo nebola\nzabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa a či pri takom spôsobe dokazovania boli\ndodržané základné práva sťažovateľa a zásady daňového konania. Sťažovateľ namietal, že\nmiestne zisťovanie sa chápe ako určitý druh obhliadky, no podľa sťažovateľa obhliadkou na\nmieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná\nprostredníctvom\n\nsprostredkovateľa.\n\nÚčastníci\n\n„miestneho\n\nzisťovania“\n\nposkytovali\n\nsprávcovi dane informácie a konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu a ich\nvýsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov. Išlo o svedkov a o svedecké\nvýpovede a postupom správcu dane došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom\notázky pri ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb...\nSťažovateľ poukázal na to, že v danom prípade bolo potrebné objasniť to,\nči k sprostredkovaniu došlo a zvoliť si k tomu adekvátny dôkazný prostriedok. Z obsahu\nadministratívneho spisu vyplýva, že pri objasňovaní dôkazne kľúčových skutočností správca\ndane zvolil takmer v celej šírke vykonaného dokazovania ako dôkazný prostriedok miestne\nzisťovanie, u ktorého absentuje procesný prvok priamej účasti a zainteresovanosti\nkontrolovaného daňového subjektu na vykonaných dôkazných úkonoch prebiehajúcej\ndaňovej kontroly. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že od začiatku daňovej\nkontroly až takmer do jej ukončenia boli dôkazné procesné úkony správcu dane vykonávané\nbez účasti a upovedomenia sťažovateľa. Vysvetlenia účastníkov „miestneho zisťovania“ sa\nnevzťahovali k obhliadke na konkrétnom nezameniteľnom mieste, ale išlo o poskytnutie\ninformácií o dôležitých okolnostiach, týkajúcich sa iných osôb, ktoré boli týmto účastníkom\nkonania známe. Konkrétne išlo o poskytnutie informácií, kto zabezpečoval kúpu, u koho,\ns kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol\nsprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola aj týmto spoločnostiam fakturovaná\nsprostredkovateľská odmena, atď. Z obsahu spisu vyplýva, že z tzv. miestneho zisťovania\nsprávca dane rozhodujúcu hodnotu závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil\nústnym „vysvetleniam účastníkov miestneho zisťovania“. V uvedených výpovediach išlo\n\n4\n\no nosný argument správcu dane k neuznaniu sprostredkovateľských odmien. Keďže tieto\nosoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu\na ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov, išlo o ústne svedecké\nvýpovede...».\nPodľa sťažovateľa daňový úrad voľbou dôkazného prostriedku a spôsobom\nvykonaného dokazovania nevytvoril „procesnoprávny priestor pre... garantovaný\nspravodlivý administratívny proces. Sťažovateľ mal v postavení daňového subjektu\nvzhľadom na zásadu rovnosti zbraní v administratívnom konaní právo na zákonný,\nz procesnoprávneho hľadiska nespochybniteľný, vyvážený priebeh a obsah daňovej\nkontroly. I na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že správne orgány sú povinné\npostupovať ústavne konformným spôsobom, čo okrem iného znamená umožniť účastníkovi\nkonania - daňovému subjektu, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, a aby\nsa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd). Požiadavka zákonnosti úkonu správcu dane v rámci dokazovania pritom\nobsahuje z daných ústavnoprávnych hľadísk aj nevyhnutnú potrebu prispôsobenia právnej\nformy dôkazného prostriedku zvoleného správcom dane jeho predpokladanému právnemu\nobsahu. Podľa sťažovateľa zaručenie reálnej možnosti účasti daňového subjektu na\nvýsluchu svedka je jedným z kľúčových kritérií posudzovania zákonnosti vykonávania\ntakého dôkazu a treba prísne zabrániť akémukoľvek jeho obchádzaniu.“.\nV rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. II. ÚS 232/02 z 29. 10. 2002, v ktorom „Ústavný súd ČR sformoval\nkonformný výklad rozdielu medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej\nvýpovede... ak sú príslušnej osobe kladené otázky o dôležitých okolnostiach v daňovom\nkonaní, ktoré sa týkajú iných osôb známe, ide zjavne o výsluch svedka.“. Sťažovateľ\nnamieta, že konajúce súdy sa s uvedenou argumentáciou nevysporiadali.\nSťažovateľ tiež poukazuje na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 z 20. júna 2012, ktoré sú relevantné aj v jeho veci (spisová značka\npredmetného rozsudku je 6 Sžf 28/2011, 6 Sžf 32/2012, 6 Sžf 33/2012, 6 Sžf 34/2012, na\n\n5\n\núčely tohto rozhodnutia bude použitá sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011, pozn.). Sťažovateľ\nuvádza:\n„Podľa Najvyššieho súdu SR, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť\nk dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch\nsvedka. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správca dane v priebehu daňovej kontroly\nnevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v ustanovení § 15 ods. 5\npísm. e) zákona č. 511/1992 Zb., čím ho poškodil na jeho právach počas daňového\ndokazovania. Toto sa však stalo s následkom, ktorý mohol mať priamy dosah na zákonnosť\nprijatých daňových rozhodnutí...\nPodľa\n\nnázoru\n\nsťažovateľa\n\nv\n\nrozsudku\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nsp.\n\nzn.\n\n6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 z 20. 06. 2012 ide o zásadné súdne rozhodnutie, pretože prvý krát\nv rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR jednoznačne deklaroval inštitút výpovede svedka\na rozdiel medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej výpovede.“\nPodľa sťažovateľa v prerokúvanom prípade boli konajúce súdy povinné aplikovať\nprávne závery vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011,\nkeďže išlo o podobnú skutkovú situáciu, prípadne mali presvedčivo vysvetliť, prečo tieto\nprávne závery nemožno aplikovať. Konajúce súdy takto nepostupovali, porušili podľa\nsťažovateľa princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a princíp predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí, ktorý je jeho súčasťou.\nSťažovateľ ďalej uvádza:\n„Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že krajský súd postupoval v súlade s konaním čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s § 157 O. s. p. a so všetkými otázkami\nnastolenými účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam sa v rozsudku\ndostatočne presvedčivo vysporiadal je v extrémnom rozpore so skutočnosťou. Rovnako ako\nkrajský súd ani Najvyšší súd SR sa argumentmi sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie\nvo veci podstatný a rozhodujúci význam nevysporiadal alebo vysporiadal len formálne...“\nV predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n\n6\n\n„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf//27/2013 z 19. 03. 2014 porušil základné\nprávo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy\nSR. ... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nRozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf//27/2013 z 19. 03. 2014 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 340,90 €.“\nDňa 17. októbra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu doplnenie sťažnosti,\nv ktorom uvádza:\n«Miestne zisťovanie je v podstate obhliadkou, no podľa sťažovateľa obhliadkou na\nmieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná\nprostredníctvom sprostredkovateľa. Samotná obhliadka pre rozhodnutie vo veci nemala\nžiadny význam. Účastníci miestneho zisťovania však poskytovali správcovi dane informácie,\nktoré sa ukázali ako rozhodujúce pre posúdenie sprostredkovania a veci samej. Konkrétne\nišlo informácie, kto zabezpečoval kúpu, u koho, s kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná\nprostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol sprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola\naj týmto spoločnostiam fakturovaná sprostredkovateľská odmena, atď. Bez ohľadu na to,\nže správca dane tento úkon označil miestnym zisťovaním, tieto osoby oznamovali správcovi\ndane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k sťažovateľovi v postavení kontrolovaného\ndaňového subjektu, ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov\na v skutočnosti išlo o svedkov a o svedecké výpovede. ...\nNie je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe\nsú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane\na žalovaného... Sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p. v žalobe jednoznačne\na konkrétne za dôvod nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu označil postup\nsprávcu dane, ktorým došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom otázky pri\nústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. Týmto postupom\nsprávca dane poškodil sťažovateľa na jeho právach počas daňového dokazovania\ns priamym dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci a na zákonnosť prijatých\nrozhodnutí...\n\n7\n\nSťažovateľ dáva do pozornosti Ústavnému súdu SR, že s účinnosťou od 1. januára\n2012 zákon č. 511/1992 Zb. bol zrušený a nahradený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní (ďalej len „Daňový poriadok“). Ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992\nZb. bolo bez zmeny premietnuté do ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku.\nNavyše zákonom č. 440/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo doplnené\nustanovenie § 25 Daňového poriadku o ods. 4... Uvedená novela Daňového poriadku je\ndôkazom o tom, že v práve daňového subjektu klásť svedkom otázky ide o jedno\nz najzávažnejších procesných oprávnení daňového subjektu a daňový subjekt nesmie byť\nv ktorejkoľvek fáze správy daní zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných práv\n(porovnaj I. ÚS 269/05).»\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sťažovateľ poukazuje\nna to, že daňový úrad dodatočnými platobnými výmermi z 13. novembra 2009 neuznal\nsťažovateľovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr od deviatich\nsprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov z dôvodu,\nže nepreukázal, že sprostredkovania boli uskutočnené.\nProti týmto dodatočným platobným výmerom podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutiami z 5. marca 2010 tak, že ich potvrdilo.\nProti rozhodnutiam daňového riaditeľstva podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu,\nktorou žiadal preskúmať zákonnosť predmetných rozhodnutí. O žalobe rozhodol krajský súd\nrozsudkom č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013 tak, že ju zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Následne sťažovateľ\npodaním zo 14. mája 2014 žiadal, aby najvyšší súd podal žiadosť Súdnemu dvoru Európskej\núnie (ďalej aj „SD EÚ“) o prejudiciálnej otázke. Najvyšší súd vo veci rozhodol napadnutým\nrozsudkom z 26. augusta 2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.\nSťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 na zhodnom skutkovom\n\n8\n\nzáklade ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. mája 2014, t. j. že daňový úrad\ndospel k záveru o neuznaní odpočtu DPH na základe výsledkov miestnych zisťovaní,\npričom z hľadiska obsahu zisťovaných skutočností išlo v skutočnosti o výsluch svedkov.\nPodľa sťažovateľa daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť\nsvedkom otázky na ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb.\nArgumentácia sťažovateľa v tomto smere v oboch sťažnostiach je takmer identická.\nSťažovateľ v tejto sťažnosti tiež uvádza:\n«Z obsahu spisu je zrejmé, že miestne zisťovanie bolo obmedzené na obhliadku\nlistinných dôkazov u odberateľov (kúpne zmluvy, odberateľské faktúry, rámcové zmluvy,\natď.), ako aj u sprostredkovateľov (zmluvy, dohody o vyplatení provízií, účtovníctvo, atď.).\nSprávne orgány a ani súd však nikde neuvádzajú, akú výpovednú schopnosť pre účely\nzistenia sprostredkovania prisudzujú dokladom obhliadnutým pri miestnom zisťovaní.\nZ rozsudku vyplýva, že z „miestneho zisťovania“ jedinú a rozhodujúcu hodnotu závažnosti\npre rozhodnutie vo veci samej mali len „vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe\nautobusov alebo vozidiel došlo prostredníctvom sprostredkovateľa“.\n... Argument žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011\nkrajský súd odmietol s tým, že toto rozhodnutie sa vo svojom závere odvoláva na rozsudky\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009 a z obsahu týchto\nrozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú\ns týmito okolnosťami vo veci sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011, ani v posudzovanej veci.\nTakýto záver krajského súdu popiera základné pravidlá formálnej a právnej logiky, pretože\nak Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 uvádza, že nezistil žiaden\nrelevantný dôvod (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného\nskutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), aby sa odchýlil\nod judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009,\n3 Sžf/35/2009), potom skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach musia spolu\nkorešpondovať.\nZa dostatočne precízny argument k tomu, aby sa krajský súd odchýlil od skorších\nrozhodnutí Najvyššieho súdu SR v skutkovo i právne obdobnej veci nepostačuje len\ntvrdenie, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 sa odvoláva na\n\n9\n\nrozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009 a podľa\nkrajského súdu z obsahu týchto rozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto\nveciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami vo veci sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011, ani\nv posudzovanej veci... krajský súd mal dostatočne podrobne a jednoznačne uviesť v čom je\nskutkový a právny stav sťažovateľa natoľko rozdielny, že tieto rozsudky nemožno aplikovať.\nZ jeho rozsudku vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a akých úvah súd k uvedenému záveru\ndospel... Ratio decidendi z uvedeného rozsudku, ako aj z rozsudkov na ktoré sa Najvyšší súd\nSR odvoláva je to, že dôsledkom takého postupu správnych orgánov je porušenie práva\nklásť svedkom otázky podľa ustanovenia § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb...\nSťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd SR značný rozsah odôvodnenia venuje otázkam,\nktoré žalobca v odvolaní a ani nikde inde nenamietal a dotvárajú celkový obraz\no charaktere súdneho konania. Najvyšší súd SR uvádza, že žalobca namietal arbitrárnosť\nrozsudku krajského súdu... Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach 7 S/8655/2010-122 zo 06. 11. 2013 arbitrárnosť nenamietal... Uvedené\nskutočnosti sú dôkazom, že Najvyšší súd SR nevenoval predmetu sporu požadovanú\npozornosť, odôvodnenie rozsudku je zmätočné, rozporné, nepresvedčivé a je samo osebe\ndôkazom toho, že súd sťažovateľovi poskytol len formálnu právnu ochranu.»\nPodľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 bolo\nporušené základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ\nuvádza, že podaním zo 14. mája 2014 žiadal najvyšší súd o podanie žiadosti Súdnemu dvoru\nEurópskej únie o prejudiciálnej otázke. Následne poukazuje na odôvodnenie napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu z 26. augusta 2015.\nSťažovateľ poukazuje na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež\nna vymedzenie podmienok, za ktorých súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku.\nSťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:\n«Súdny dvor EÚ napriek uvedenému definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán,\nproti rozhodnutiam ktorého podľa vnútroštátneho práva nemožno podať opravný\nprostriedok, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané rozsudku\nSúdneho dvora EÚ vo veci 283/81 Cilfit:\n\n10\n\n- ak otázka nie je relevantná, t. j., v prípadoch, keď odpoveď na ňu nemôže mať bez\nohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu,\n- ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo\nv prejudiciálnom konaní v analogickom prípade, alebo ak sporná právna otázka už bola\nvyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého\nvzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, keď otázky nie sú úplne zhodné (uplatnenie\nteórie „act écklairé“)\n- ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa\nnijaké rozumné pochybnosti, skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru\no existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude\nrovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.\nExistenciu tejto situácie treba posúdiť so zreteľom na vlastnosti práva Spoločenstva,\nosobitné ťažkosti, ktoré predstavuje jeho výklad a riziko rozdielov v judikatúre vo vnútri\nÚnie (uplatnenie teórie „acte clair“)\nZ uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd SR mohol nepredloženie prejudiciálnej otázky\nodôvodniť len tým, že otázka nie je relevantná, vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou,\no ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade (uplatnenie teórie\n„act écklairé“) alebo správne uplatňovanie práva Spoločenstva je také jednoznačné,\nže nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (uplatnenie teórie „acte clair“). Tejto\npožiadavke nezodpovedá všeobecné konštatovanie súdu, že návrh nebol opodstatnený,\nprávne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne\npochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania. Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd\nSR v tvrdení, že v prejednávanom prípade nevznikli reálne pochybnosti o jasnosti a spôsobe\nuplatňovania nemal na mysli správne uplatňovanie práva Spoločenstva (uplatnenie teórie\n„acte clair“). Ak Najvyšší súd SR v danom tvrdení, mal na mysli právne normy Slovenskej\nrepubliky, potom tento záver Najvyššieho súdu SR je vnútorne rozporný a zjavne protirečivý\nso záverom krajského súdu s ktorým sa Najvyšší súd SR stotožnil Ak podľa názoru krajského\nsúdu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 nekorešponduje\ns rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009,\nna ktoré sa súd priamo v rozsudku odvoláva, potom uvedené samé osebe je dôkazom,\n\n11\n\nže v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti o jasnosti právnej normy\na o spôsobe jej uplatňovania.»\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sa sťažovateľ domáha,\naby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/20/2014, 2 Sžf/2-8/2015 z 26. 08. 2015\nporušil základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR... základné právo sťažovateľa... na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy SR... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru...\n... Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/20/2014, 2 Sžf/2-8/2015 z 26. 08. 2015\nsa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 2 847,77 €.“\nÚstavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 9. decembra 2015 prerokoval sťažnosti\nsťažovateľa vedené pod sp. zn. Rvp 6093/2014 a sp. zn. Rvp 15233/2015 a uznesením č. k.\nPLs. ÚS 9/2015-8 ich spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nRvp 6093/2014.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\n\n12\n\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\n\n13\n\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nnapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 potvrdil rozsudok krajského\nsúdu č. k. 6 S 11656/2010-129 z 22. novembra 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu\nsťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 19. marca 2014 poukázal\nna rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval,\nna odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a na vyjadrenie právneho nástupcu daňového\nriaditeľstva (Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, pozn.). Uviedol relevantné\nustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. a následne uviedol tieto právne závery:\n„V predmetnom prípade sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného\na správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko\nporušené procesné práva žalobcu, že tieto majú vplyv na zákonnosť predmetných\nrozhodnutí a namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa\nnevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.\n... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne\nodôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nÚvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna\na žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. ...\nPokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych\nzáverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu\nstotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť\nnasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,\n\n14\n\nktoré žalobca uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré\nžalobca opätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako\npostupovali, vážne zasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. Neušlo\npritom pozornosti odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné,\nspočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane a žalovaného, pričom\nžalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane,\nneuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie\nskutkového stavu správcom dane.\nV odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal záver, že sprostredkovanie nebolo\nuskutočnené, na základe nejednoznačných výpovedí a že sa nepokúsil odstrániť rozpory,\navšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. Zároveň\nokrem týchto opakovane všeobecných tvrdení uvádza aj nesúlad medzi konkrétnymi\nfaktúrami, ktoré boli a mali byť predložené k niektorým údajne uskutočneným obchodom.\nOdvolací súd pripomína, že tieto konkrétne faktúry napadol žalobca až v odvolaní\nvoči druhému rozsudku krajského súdu, pričom ako sám uvádza, mal o nich vedomosť\nuž v konaní pred správnymi orgánmi, keďže ich uviedol už vo svojom vyjadrení k Protokolu,\npreto v zmysle § 205a OSP tieto nemôžu byť odvolacím dôvodom a z hľadiska\npreskúmavania rozsudku krajského súdu sú irelevantné. ...\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré\nžalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite\nvysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu\nnevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nz 19. marca 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,\npodľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\n\n15\n\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu) preskúmal\naj rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 11656/2010-129 z 22. novembra 2012, ktorým tento\nzamietol žalobu sťažovateľa. Krajský súd v rozsudku z 22. novembra 2012 uviedol:\n«Vzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom návrhu nenamietal výšku vyrubeného\nrozdielu dane z príjmov fyzických osôb ani skutkový stav veci súd sa zaoberal námietkami\ntýkajúcimi sa procesného postupu správcu dane, voči ktorému žalobca námietky uviedol.\nŽalobca uviedol, že počas daňovej kontroly došlo k závažnému porušovaniu procesného\npostupu, ktoré bolo takého rozsahu, že malo podstatný hmotno-právny dopad na zistenie\nzákladu dane a vyrubenú daň. Žalobca namieta, že správca dane „zneužil“ ako dôkazný\nprostriedok úkon miestneho zisťovania namiesto ústneho pojednávania so svedkami, a tým\nznemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky. Ďalej uviedol, že zo strany správcu dane sa malo\njednať o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali\nskutočný obsah iného právneho úkonu, ktorým bolo ústne pojednávanie so svedkami.\nŽalobca ďalej namietal neúplnosť dokazovania, pričom namietal, že za úplnosť\ndokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne len správca dane. ...\nNa základe citovaných zákonných ustanovení ako aj skutkových okolností, ktoré boli\nsúdu preukázané z administratívneho spisu je nespochybniteľné, že žalovaný pri vykonávaní\ndaňovej kontroly týkajúcej sa dani z príjmov právnickej osoby postupoval v súlade\nso zákonom.\nSúd poznamenáva, že v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 29 zákon o správe\ndaní a poplatkov je v kompetencii správcu dane, pri aplikovaní základných zásad daňového\nkonania, určiť spôsob dokazovania. Správca dane si v tomto prípade zvolil inštitút\nmiestneho zisťovania. Preto dožiadaním podľa § 16 zákona o správe daní a poplatkov\npožiadal príslušných správcov dane, aby využitím vyššie spomenutého inštitútu miestneho\nzisťovania preverili doklady skutočnosti týkajúce sa iba deklarovaných sprostredkovaní\nu jednotlivých miestneho zisťovania a požadoval od dotknutých strán iba vysvetlenie akým\n\n16\n\nspôsobom došlo ku kúpe autobusov (cez sprostredkovateľa, resp. priamo). Z obsahu\ndožiadania správcu dane ani z obsahu zápisníc o miestnom zisťovaní nevyplýva, že by\nsprávca dane úmyselne dožiadaním o mieste zisťovanie chcel tento úkon zameniť\ns výsluchom svedka, lebo daňový subjekt s odberateľom uzavrel iba kúpnu zmluvu a či pred\nuzavretím kúpnej zmluvy odberateľa jednal resp. mu sprostredkoval kúpu autobusov niekto\niný vie len odberateľ a len on sa mohol k tomu vyjadriť. Z vyjadrení odberateľov autobusov\nvyplýva, že kúpu autobusov dojednali a kúpnu zmluvu uzavreli priamo so zástupcom\nžalobcu bez sprostredkovateľa. Že v rámci vykonávania nešlo o úmyselnú simuláciu s iným\núkonom (t. j. ústnym pojednávaním) svedčí okrem iného aj to, že zápisnice z miestneho\nzisťovania nemajú znaky zápisníc z vypočutia svedka. Ak sa miestne zisťovanie chápe ako\nurčitý druh ohliadky, pri ktorej správca dane vlastným pozorovaním zisťuje, preveruje\nalebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a efektívny výkon správy daní, potom je\nlogické, že pri objasňovaní skutočností je potrebné aj vyjadrenie daňového subjektu,\nu ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, tak ako to predpokladá vyššie citované\nustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Preto súd námietku o simulácii\núkonu − miestne zisťovanie považuje za nedôvodnú.\nK spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane súd poznamenáva,\nže z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej\nkontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci s inými daňovými úradmi\na až na základe takto vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,\nže deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne uskutočnené. Zákon o správe daní\na poplatkov vo viacerých svojich ustanoveniach stanovuje, že dôkazné bremeno v daňovom\nkonaní leží na strane daňového subjektu (§ 15 ods. 6, § 29 ods. 8 a pod.). Žalobca\nk predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne\nskutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane. Žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie\n§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, keď nahrádza svoju zákonnú dôkaznú\npovinnosť ako daňového subjektu v daňovom konaní, právom požadovať od správcu dane,\naby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočnosti, že reálne došlo\nk uskutočneniu sprostredkovateľskej činnosti. Preto súd námietku o nie dostatočnom zistení\nskutkového stavu považuje za nedôvodnú.»\n\n17\n\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 potvrdil rozsudok krajského\nsúdu č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu\nsťažovateľa o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.\nV napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 najvyšší súd poukázal na preskúmavaný\nrozsudok krajského súdu, na obsah odvolania sťažovateľa a na vyjadrenie právneho\nnástupcu daňového riaditeľstva a následne uviedol:\n«V predmetných prípadoch sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného\na správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko\nporušené procesné práva žalobcu, že tieto mali vplyv na zákonnosť predmetných\nrozhodnutí. Namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa\nnevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.\n... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne\nodôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nÚvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna\na žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.\n... podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup\nk súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.\nPokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych\nzáverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu\nstotožnil v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť\nnasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,\nktoré uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré žalobca\nopätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako postupovali, vážne\nzasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. K tomu najvyšší súd len\npodotýka, že vyjadrenia žalobcu sú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných\npochybení správcu dane a žalovaného, pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne\nskutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani neuviedol, aké\n\n18\n\nrozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť zistenie\nskutkového stavu správcom dane.\nV odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal na základe nejednoznačných\nvýpovedí záver, že sprostredkovanie nebolo uskutočnené a že sa nepokúsil odstrániť\nrozpory, avšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. ...\nPokiaľ ide o návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie\no rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, najvyšší súd tomuto\nnávrhu nevyhovel, nakoľko nebol opodstatnený. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí\ns aplikovaním právnych noriem správnym orgánom a následne aj súdom ešte neznamená,\nže vo veci je daná potreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho\nvýkladu. Ako sa to uvádza, právne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne\na nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania.“\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu\nnevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.»\nVychádzajúc z už citovaného právneho názoru, že prvostupňové konanie a odvolacie\nkonanie tvoria jeden celok a je potrebné spoločne posudzovať odôvodnenia rozhodnutí súdu\nprvého stupňa a odvolacieho súdu, ústavný súd preskúmal odôvodnenie rozsudku krajského\nsúdu č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa\no preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva.\nV rozsudku zo 6. novembra 2013 krajský súd po zhrnutí priebehu prerokúvanej veci\nuviedol tieto právne závery:\n„Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe oznámenia o výkone\ndaňovej kontroly zo dňa 13. 11. 2008 č. 696/330/72326/2008/Juri bola u žalobcu, ako\nu daňového subjektu vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola okrem iného DPH\npodľa zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie\njanuár − december 2007, pričom táto bola na základe žiadosti správcu dane Daňovým\nriaditeľstvom SR predĺžená do 04. 05. 2009. O výsledku zistenia z tejto daňovej kontroly\nvyhotovil správca dane dňa 13. 10. 2010 pod č. 696/330/66242/2009/Juri protokol a dňa\n\n19\n\n01. 11. 2009 dodatok k protokolu, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa\n03. 11. 2009.\nSúčasťou administratívneho spisu sú listinné dôkazy tak, ako boli špecifikované\nv jednotlivých napadnutých rozhodnutiach, t. j. zmluvy o sprostredkovaní, rámcové zmluvy\no poskytovaní služieb, dohody o vyplatení provízie, príslušné faktúry, a tiež jednotlivé\ndožiadania, odpovede na dožiadania s prílohami, ktoré okrem iného tvorili aj zápisnice\no miestnom zisťovaní, resp. o ústnom pojednávaní, o výsluchu svedkov a pod. ...\nSúd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR\ni správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo\nv medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade\ns platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke. Správne\norgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver.\nŽalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými\nžalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí\nodvolacieho orgánu.\nV danom prípade bolo úlohou súdu vyhodnotiť opodstatnenosť žalobných námietok\nžalobcu, týkajúcich sa procesného postupu správcu dane. Žalobca namietal, že správca\ndane zneužil inštitút miestneho zisťovania, ktorým v podstate zastrel dôkaz výsluchom\nsvedkov, čím mu ako účastníkovi správneho konania znemožnil klásť svedkom otázky a vyžiť\nv tejto súvislosti všetky jeho procesné oprávnenia. Zo strany správcu dane malo ísť\no simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali skutočný obsah\nprávneho úkonu, ktorým bolo pojednávanie so svedkami. Takýto jeho postup mal podstatný\nhmotnoprávny dopad na zistenie základu dane a vyrubenú daň. Namietal tiež neúplnosť\ndokazovania s konštatovaním, že za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkaznú povinnosť\nzodpovedá výlučne iba správca dane.\nV zmysle citovaného ust. § 29 zákona o správe daní a poplatkov dôkazné bremeno\nv daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte. Jeho povinnosťou je najmä preukázať,\nže skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom\npriznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu je na základe daňovej kontroly zistiť\na objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby správne\nurčil daňovú povinnosť. Dokazovanie je teda procesný postup, ktorý slúži na získanie\n\n20\n\npoznatkov správcu dane. dostupných podkladov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať\nna to je v kompetencii správcu dane pri aplikovaní základných zásad daňového konania\nučiť spôsob dokazovania.\nV danom prípade správca dane za účelom preverenia si žalobcom dokladmi\ndeklarovaných skutočností týkajúcich sa sprostredkovania dožiadaním podľa § 16\ncitovaného zákona požiadal príslušných správcov dane jednotlivých sprostredkovateľov,\nresp. odberateľov o preverenie týchto konkrétnych dokladov a skutočností. Tieto využitím\ninštitútu miestneho zisťovania v zmysle cit. § 14 zákona o správe daní a poplatkov\npožadovali od dotknutých strán vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe autobusov,\nresp. vozidiel zn. Iveco došlo prostredníctvom sprostredkovateľa. Ako to vyplýva z\njednotlivých zápisníc z miestneho zisťovania, resp. ústneho pojednávania, dožiadaní\nsprávcovia dane požadovali uvedené informácie od konateľov, resp. štatutárnych zástupcov\ntýchto subjektov, pretože iba títo boli oprávnení konať v mene uvedených právnických osôb.\nJednotlivé zápisnice o miestnom zisťovaní, resp. ústnom pojednávaní nevykazujú znaky\nzápisníc o výsluchu svedkov, rovnako ako ani z dožiadaní správcu dane nevyplýva, žeby\ntieto informácie požadoval získať výsluchom svedkov, konkrétnych fyzických osôb. Ak sa\nmiestne zisťovanie chápe ako určitý druh obhliadky, pri ktorej správca dane vlastným\npozorovaním zisťuje, preveruje alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a\nefektívny výkon správy daní, logické je, že sa od daňového subjektu, u ktorého sa miestne\nzisťovanie vykonáva, požaduje jeho vyjadrenie, tak, ako to predpokladá aj ust. § 14 ods. 5\nzákona o správe daní a poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného súd túto námietku žalobcu\npovažuje za neopodstatnenú.\nŽalobca v tejto súvislosti v doplnení žaloby poukázal na cit. rozsudok NS SR zo dňa\n20. 06. 2012, sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011, ktorý žiadal aplikovať aj na predmetnú vec,\nz ktorého vyplýva, že ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým\nokolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch svedka, pričom\nskutkové v tejto veci boli obdobné ako v posudzovanej veci. Toto rozhodnutie sa však\nvo svojom závere odvoláva na judikatúru − rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009, z obsahu ktorých podľa názoru súdu vyplýva,\nže skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami\nvo veci sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011, ani v posudzovanej veci. V týchto rozhodnutiach\n\n21\n\nbol totiž za procesné pochybenie správcu dane považovaný jeho postup v súvislosti\ns vyhodnotením vyjadrenia fyzickej osoby ako konateľa preverovanej spoločnosti, ktorý\nkonateľom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia ani výkonu daňovej kontroly už nebol,\npričom za dôkaz bolo považované jeho vyjadrenie, zrealizované v rámci výsluchu pred\norgánmi činnými v trestnom konaní, pri ktorom žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt\nnebol prítomný a nebolo mu umožnené tejto osobe ako svedkovi klásť otázky, resp. z obsahu\nzápisníc o ústnom pojednávam nebolo zrejmé, či konateľ preverovanej spoločnosti\nbol vypočutý ako svedok, resp. ako účastník konania a z obsahu spisu nebolo zrejmé ani to,\nči žalobca bol alebo nebol predvolaný k týmto úkonom a či mu bolo umožnené klásť\nsvedkom, resp. znalcom otázky. Preto súd toto rozhodnutie nepovažoval pri posudzovaní\ntejto veci za záväzné.\nPodľa názoru súdu v priebehu správneho konania nedošlo k nerešpektovaniu\nprincípu proporcionality pri uložení lehoty na vyjadrenie žalobcu k výzve správcu dane\nzo dňa 10. 06. 2009, pretože táto výzva nebola vydaná podľa § 41 ods. 1 zákona o správe\ndaní a poplatkov, ako to vyplýva aj z vyjadrenia Žalovaného, preto správca dane nemal ani\ndôvod určiť lehotu na vyjadrenie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia.\nPredmetné vyjadrenie sa týkalo faktúr a listín, ktoré žalobca sám predložil správcovi dane,\nt. j. skutočností, ktoré mu neboli neznáme, pričom tento ani nevyužil svoje oprávnenie\npožiadať správcu dane o predĺženie určenej lehoty. Navyše svoje vyjadrenie datované dňom\n15. 06. 2009 správcovi dane v určenej lehote predložil a z jeho záveru vyplýva,\nže stanovisko v ňom obsiahnuté považuje za postačujúce s tým, že toto vyvráti všetky možné\npochybnosti.\nVychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, ktorého originál sa v súčasnej dobe\nnachádza na základe odvolania žalobcu vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 6 S/11656/2010\nna Najvyššom súde SR, správca dane v rámci predmetnej daňovej kontroly aj v spolupráci\ns inými daňovými úradmi vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bol záver,\nže v konaní nebolo preukázané, že predmetné sporné sprostredkovanie bolo uskutočnené.\nAko to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení i § 15 ods. 6 zákona o správe daní\na poplatkov, dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, ktorý v tomto\nprípade bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane použité ako\npodklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy správcu dane\n\n22\n\nvo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol žiadne také\nkonkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali. Súd nepovažuje výklad ust. § 29 ods. 8\nzákona o správe daní a poplatkov, prezentovaný žalobcom v žalobe i jeho podaniach\nza správny, pretože v jeho zmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti\nprávom požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní\nsporných skutočností, t. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie. S poukazom na\nuvedené považuje súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného zistenia skutkového\nstavu za nedôvodnú.“\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy\nnapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu vydanými v správnom súdnictve bolo podľa\nnázoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou\nnie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“\nrozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická\nosoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu,\npozn.], teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok\nv konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesnoprávne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny\nsúd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,\nIV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd\nposudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkami krajského súdu.\nVychádzajúc z petitu sťažností, sťažovateľ v sťažnostiach namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.\nSťažovateľ namieta právny názor daňového úradu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší\nsúd, že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie. K tomuto\nprávnemu záveru dospel na základe výsledkov miestnych zisťovaní. Sťažovateľ\n\n23\n\nargumentuje tým, že uvedený procesný úkon nebol vykonaný v súlade so zákonom, keďže\nbol v skutočnosti výsluchom svedkov, vzhľadom na to, že daňový úrad svoj záver založil\npredovšetkým na obsahu vysvetlení účastníkov miestneho zisťovania. Daňový úrad takto\nsvojím procesným postupom odňal sťažovateľovi právo klásť svedkom otázky na ústnom\npojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. V prerokúvanom prípade\nsa podľa sťažovateľa najvyšší súd odchýlil od svojej predchádzajúcej judikatúry, pričom\ntento odklon dostatočne neodôvodnil.\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku z 19. marca 2014 poukázal na to, že námietky\nsťažovateľa sa týkali výlučne procesného postupu daňového úradu, pričom dospel k záveru,\nže tieto námietky sú všeobecné bez reálneho dopadu na úplnosť a správnosť zisteného\nskutkového stavu a taktiež na právne závery z tohto skutkového stavu vyvodené\n(„..vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné...pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne\nskutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane, neuviedol, aké rozpory bolo potrebné\nodstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie skutkového stavu správcom dane.“).\nNajvyšší súd odkázal na rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odôvodnení\nuviedol, že vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie,\npredpokladá § 14 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom poukázal na obsah zápisníc\nz miestneho zisťovania, v ktorých odberatelia autobusov uviedli, že ich kúpu dojednali\npriamo so zástupcom sťažovateľa bez sprostredkovateľa. S poukazom na § 15 ods. 6 a § 29\nods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.\nNásledne – rovnako ako najvyšší súd ‒ poukázal na všeobecný charakter sťažovateľových\nnámietok („... k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne\nkonkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane.“). Krajský súd považoval\ntiež za relevantné, že sťažovateľ nenamietal vecnú správnosť dodatočného platobného\nvýmeru („Žalobca v bode 3. žaloby zdôraznil, že nenamieta výšku vyrubeného rozdielu\ndane, ani neuvádza v čom správca dane pochybil pri zistení základu dane, ale namieta\npredovšetkým procesné pochybenia správcu dane.“).\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 pred uvedením vlastných\nprávnych záverov podrobne poukázal na vyjadrenie právneho nástupcu daňového\n\n24\n\nriaditeľstva, ktorý vo svojom podaní poukázal na obsah zmlúv o sprostredkovaní, z ktorých\n„nebolo možné zistiť čas, formy a spôsob činností uvedených v predmetných zmluvách...“ ,\nuviedol tiež, že štatutárne orgány odberateľov jednoznačne uviedli, že autobusy, prípadne\nvozidlá kupovali bez sprostredkovateľov, pričom vyjadrenia samotných sprostredkovateľov\nhodnotil ako nejednoznačné. Poukázal tiež na konkrétne skutočnosti, napr. to, že sťažovateľ\npredložil opakovane tie isté faktúry, faktúry nemali rovnaké náležitosti a obsah, boli\nuvedení rôzni odberatelia na dodávateľskej a odberateľskej faktúre, aj na základe ktorých\nspochybnil hodnovernosť nákladov za sprostredkovanie. Právny nástupca daňového\nriaditeľstva vo vyjadrení tiež uviedol, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa\ns výsledkami\n\nmiestnych\n\nzisťovaní\n\na\n\nnavrhnúť\n\nďalšie\n\ndôkazy\n\nna\n\npreukázanie\n\nsprostredkovaní, pričom toto svoje právo podľa § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.\nnevyužil. Najvyšší súd následne poukázal na to, že sťažovateľ argumentoval, že v konaní\npred správnymi orgánmi boli natoľko porušené jeho procesné práva, že to malo vplyv\nna zákonnosť predmetných rozhodnutí daňového úradu. Najvyšší súd dospel k záveru,\nže rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, a nie je arbitrárny. Dospel tiež k záveru,\nže argumentácia sťažovateľa bola všeobecná a nebola spôsobilá spochybniť právne závery\nsprávnych orgánov („vyjadrenia žalobcu sú všeobecné... žalobca neuviedol žiadne\nkonkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani\nneuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť\nzistenie skutkového stavu správcom dane. ... nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné\nnedostatky mať“.). Krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013 poukázal na jednotlivé\ndodatočné platobné výmery a na skutočnosti z nich vyplývajúce, napr. z vyjadrení\nštatutárnych orgánov odberateľov vozidiel, resp. autobusov okrem iného vyplývalo, že kúpu\nsi zabezpečovali sami a sťažovateľa – dodávateľa kontaktovali priamo, v niektorých\nprípadoch došlo k negácii podstatnej črty sprostredkovania ako takého z dôvodu,\nže za sprostredkovateľa a odberateľa konala tá istá fyzická osoba (\n, pozn.), v niektorých prípadoch sprostredkovateľ\nv čase vystavenia faktúry nebol platiteľom DPH (\n\n), vyskytli\n\nsa nezrovnalosti na faktúrach – sťažovateľ opakovane predložil tú istú faktúru; uvedený\ndátum dodania služby (31. december 2007) nekorešpondoval s dátumom, kedy vznikla\ndaňová povinnosť dodaním služby (27. február 2007) a pod. Krajský súd poukázal aj\n\n25\n\nna vyjadrenie právneho nástupcu daňového riaditeľstva, podľa ktorého sťažovateľ\n„sa nevyjadril k žiadnemu konkrétnemu zisteniu, ani konkrétnym záverom správcu dane“.\nKrajský súd následne dospel k záveru, že na preverenie sťažovateľom deklarovaných\nskutočností, t. j. či došlo k deklarovaným sprostredkovaniam, daňový úrad prostredníctvom\ndožiadaných daňových úradov využil inštitút miestnych zisťovaní. Podľa krajského súdu\nzápisnice z miestnych zisťovaní nevykazovali znaky zápisníc o výsluchu svedkov, pričom\nvyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie, predpokladá § 14\nods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd s poukazom na obsah administratívneho spisu\nuviedol, že dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, pričom dospel\nk záveru, že sťažovateľ „bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane\npoužité ako podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy\nsprávcu dane vo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol\nžiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali“. Výklad § 29 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. sťažovateľom nepovažoval za akceptovateľný vzhľadom na to, že „v jeho\nzmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti právo požadovať od\nsprávcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní sporných skutočností,\nt. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie“.\nÚstavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, konštatuje, že právne závery\nnajvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch nie sú arbitrárne, vychádzajú z ústavne\nakceptovateľného výkladu príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., a zároveň\nuvedené úvahy tvoria dostatočný podklad pre napadnuté rozsudky, preto tieto\nnie sú ani zjavne neodôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že k tomuto\nprávnemu záveru dospel predovšetkým z dôvodu, že námietky sťažovateľa v sťažnosti a aj\nv jeho podaniach (odvolaniach a žalobách) mali len všeobecný charakter. Sťažovateľ\nnijakým spôsobom svoju argumentáciu nekonkretizoval, vo svojej argumentácii\nsa nezameral na konkrétne zistenia daňového úradu vyplývajúce z dodatočných platobných\nvýmerov, prípadne zápisníc z miestnych zisťovaní. Rovnako tak nijako neuviedol ako\nmateriálne relevantným spôsobom sa zasiahlo do ním označených práv podľa ústavy\na dohovoru, t. j. neuviedol také skutočnosti, ktoré by aspoň naznačovali, ako by voľba\nsvedeckých výpovedí namiesto miestnych zisťovaní bola spôsobilá zvrátiť predmetné\n\n26\n\nrozhodnutia daňových úradov (dodatočných platobných výmerov), prípadne privodiť pre\nneho iné rozhodnutie (pričom on sám nespochybňoval výšku zisteného základu dane\na výšku zisteného rozdielu dane – v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nz 19. marca 2014). Ústavný súd považoval tiež za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť\noboznámiť sa s výsledkami miestnych zisťovaní a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Ústavný\nsúd sa stotožňuje aj so záverom najvyššieho súdu v spojení s krajským súdom, že voľba\nmiestneho zisťovania dožiadanými daňovými úradmi bola ústavne akceptovateľným\npostupom. Tento procesný inštitút bol primeraným a akceptovateľným prostriedkom\nna objasnenie rozhodujúcich skutočností, daňové úrady zisťovali konkrétne skutočnosti\npriamo u príslušných daňových subjektov, preverovali konkrétne zmluvy, zaúčtovanie\njednotlivých faktúr a pod., a zároveň žiadali o vysvetlenie štatutárne orgány, pričom\ntakýto priebeh miestneho zisťovania vyplýva priamo z príslušných ustanovení zákona\nč. 511/1992 Zb. Daňový úrad uviedol konkrétne skutočnosti (napr. nezrovnalosti\nna faktúrach, obsah zmlúv o sprostredkovaní a pod.), na základe ktorých dospel k záveru,\nže sťažovateľ nepreukázal dostatočne, že k sprostredkovaniam došlo. Z tohto pohľadu\nneobstojí námietka sťažovateľa, že rozhodujúce skutočnosti odvodil daňový úrad\npredovšetkým z vyjadrení štatutárnych orgánov odberateľov (čím malo ísť podľa neho\no zastretú svedeckú výpoveď).\nV súvislosti s týmito závermi ústavný súd poukazuje na právny názor\n(II. ÚS 25/2016), podľa ktorého ak by mali byť dôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne\nvady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo pre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je\nnamieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa proces zopakoval a tieto vady odstránili.\nVo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd tiež uviedol, že posudzuje\nspravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06, IV. ÚS 104/2012,\nII. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012, IV. ÚS 629/2012), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza\nzásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces\nako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať\nako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,\n\n27\n\nkeď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita\na existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva\na jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.\nIV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie každé pochybenie\nzo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou\ngarantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prerokúvanom prípade ústavný súd nemôže\nkonštatovať nespravodlivosť procesu ako celku, prípadne nespravodlivosť jeho výsledku\nv takom rozsahu, aby bolo možné uvažovať o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy.\nSťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil\nbez akceptovateľného dôvodu od svojej predchádzajúcej judikatúry, v ktorej vymedzil, kedy\nv daňovom konaní ide o aplikáciu inštitútu výsluchu svedka. Sťažovateľ tento argument\ns poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 uplatnil vo veci\nodpočítania DPH. S uvedenou argumentáciou sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom\nrozsudku z 26. augusta 2015 len odkazom na rozsudok krajského súdu zo 6. novembra\n2013. Krajský súd v predmetnom rozsudku uviedol, že právne závery zo špecifikovaného\nrozsudku najvyššieho súdu v prerokúvanej veci nepovažoval za záväzné. Poukázal\nna judikatúru, na ktorú sa odvolával najvyšší súd (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach\nsp. zn. 3 Sžf 81/2008, 5 Sžf 5/2009 a 3 Sžf 35/2009), pričom uviedol, že skutkové a právne\nokolnosti v týchto veciach sú odlišné od prerokúvanej veci a od rozsudku sp. zn.\n6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011. Poukázal na niektoré skutkové okolnosti z uvedených prípadov –\npredovšetkým to, že v jednom prípade išlo o výsluch fyzickej osoby, ktorá nebola\nkonateľom preverovaného daňového subjektu v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia\na ani v čase výkonu daňovej kontroly a za dôkaz slúžilo jej vyjadrenie pred orgánmi\nčinnými v trestnom konaní a rovnako zo zápisníc o ústnom pojednávaní nebolo zrejmé,\nči konateľ preverovanej spoločnosti bol vypočutý ako svedok alebo ako účastník konania\ns tým, že žalobca v uvedených veciach nebol upovedomený o výsluchu a nemal možnosť\nklásť týmto osobám otázky.\n\n28\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čiastočne možno akceptovať námietku\nsťažovateľa, že uvedené odôvodnenie krajského súdu nie je vyčerpávajúce a bez výhrad\npresvedčivé, avšak v kontexte s ďalšími okolnosťami prerokúvanej veci (predovšetkým\npovahou námietok sťažovateľa a ďalších zistení daňového úradu, s ktorými sťažovateľ ani\nv náznakoch nepolemizuje, pozn.), možno toto odôvodnenie stále považovať za ústavne\nakceptovateľný podklad pre odklon od citovanej judikatúry najvyššieho súdu.\nPri formulovaní tohto právneho názoru ústavný súd prihliadol na to, že skutkové a právne\nokolnosti v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 81/2008, sp. zn. 5 Sžf 5/2009\na sp. zn. 3 Sžf 35/2009 boli skutočne odlišné od prerokúvanej veci, pričom tieto odlišnosti\nv zásade primerane vyjadril krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013. Rovnako tak\nústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011\nz 20. júna 2012 sformuloval právny záver, podľa ktorého „ak sa má fyzická osoba\nv daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej\nznáme, jedná sa o výsluch svedka“. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že túto právnu\nvetu samu osebe bez zohľadnenia skutkových okolností konkrétnej veci nemožno\npovažovať za dostatočný a vyčerpávajúci podklad pre jednoznačný záver o aplikácii\ninštitútu výsluchu svedka, prípadne miestneho zisťovania. Pri súčasnej existencii inštitútu\nvýsluchu svedka a miestneho zisťovania, ktoré má definičný prvok, ktorý je podobný\nvýsluchu svedka, a to povinnosť daňového subjektu a tretej osoby poskytnúť súčinnosť\npodľa § 14 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá, vychádzajúc z textu zákona, najmä zahŕňa\npovinnosť podať potrebné vysvetlenia zamestnancovi správcu dane, citovaná právna veta\nnemôže byť vnímaná ako vyčerpávajúce a dostatočné vymedzenie rozdielu medzi obidvoma\ninštitútmi. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy podporne zohľadnili aj skutkové okolnosti\nprerokúvanej veci – predovšetkým ďalšie relevantné skutkové zistenia a povahu\nskutočností, ktoré sa majú objasniť v procese dokazovania.\nTento záver sčasti podporuje aj judikatúra najvyššieho súdu, ktorý sa napr.\nv rozsudku sp. zn. 5 Sžf 60/2009 z 25. mája 2010 zaoberal spôsobom výkonu miestneho\nzisťovania, pričom uviedol: „Právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce\nmu z ust. § 15 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov netreba brať absolútne\nv tom zmysle, že daňový subjekt musí byť prítomný pri každom miestnom zisťovaní,\n\n29\n\nnakoľko relevantné informácie vyplývajúce z miestneho zisťovania podliehajú prejednaniu\ns dotknutým daňovým subjektom, pri ktorom má daňový subjekt možnosť v plnej miere\nvyužiť svoje procesné práva vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, navrhovať vykonanie\nďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, resp. na vyvrátenie podozrenia o nevierohodnosti\nním predkladaných dôkazov, prípadne klásť otázky tretím osobám zúčastneným\nna daňovom konaní.“\nA taktiež možno tento prístup identifikovať aj v náleze Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 232/02 z 29. 10. 2002 (na ktorý poukazuje aj sťažovateľ v sťažnosti,\npozn.). V tomto náleze Ústavný súd Českej republiky uviedol: „Zo žiadneho údaja\nprotokolu nevyplýva, že by uvedení zamestnanci konali za uvedenú spoločnosť..., a tak\nnemožno dospieť k inému záveru, ako že títo boli vypočutí ako svedkovia. V danej situácii\npotom je uvedený protokol ako dôkaz nepoužiteľný, keďže spomenuté osoby neboli\npoučené v zmysle... § 8 ods. 4 zákona č. 337/1992 Sb. a daňovému subjektu nebolo\numožnené klásť im otázky. K tomu Ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že aj keby\nspomínané osoby boli vypočuté za daňový subjekt, vznikajú pochybnosti o správnosti\ndaného postupu, keďže podľa názoru Ústavného súdu je povinnosťou správcu dane riadne\nposúdiť, kedy skutočne ide o konanie s daňovým subjektom, ktorý napr. podáva vysvetlenie\nv rámci miestneho zisťovania podľa § 15 ods. 5 zákona č. 337/1992 Sb., a kedy vzhľadom\nk povahe predmetného konania ide o výsluch svedka v zmysle § 8 citovaného zákona (hoci\ntento je súčasne daňovým subjektom, prípadne osobou oprávnenou za nejaký daňový\nsubjekt konať). Pokiaľ je príslušná osoba vypočúvaná ohľadom dôležitých okolností\nv daňovom konaní, ktoré sa týkajú iných osôb, ak sú jej známe (§ 8 ods. 1 prvá veta zákona\nč. 337/1992 Sb.), ide zjavne o výsluch svedka. Správca dane teda nie je oprávnený voľne\nvoliť medzi týmito právnymi úkonmi, ale musí prihliadnuť na ich skutočný obsah, a to už\nz dôvodu ochrany práv subjektu, s ktorým je vedené daňové konanie, keďže svedok\nje podľa zákona povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčať, o čom musí byť poučený\na musí byť poučený o následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.“ Z uvedeného\nje zrejmé, že Ústavný súd Českej republiky poukazuje aj na potrebu ochrany osoby, ktorá\nbude vypočutá ako svedok, prípadne bude podávať vysvetlenie v rámci miestneho\n\n30\n\nzisťovania, z toho hľadiska, aby bola, ak je to potrebné, riadne poučená o následkoch\nneúplnej, prípadne nepravdivej výpovede.\nAj z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že hranica zákonného výkonu miestneho\nzisťovania a takto aj hranica medzi výsluchom svedka a miestnym zisťovaním je otázkou\nsprávneho výkladu príslušných ustanovení a rozhodne nie je vyčerpávajúco vymedzená\ncitovanou právnou vetou v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011.\nDetailnejšie vymedzenie tejto hranice je v prvom rade úlohou rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov v systéme správneho súdnictva a presahuje predmet konania ústavného\nsúdu o sťažnostiach sťažovateľa. Na podklade uvedených skutočností ostáva ústavnému\nsúdu konštatovať, že ani argumentácia sťažovateľa zameraná na citovanú judikatúru\nnajvyššieho súdu nespochybňuje záver o ústavnej udržateľnosti aplikácie miestnych\nzisťovaní daňovým úradom v procese dokazovania v prerokúvanej veci.\nSťažovateľ súčasne v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva\ndomáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46\nods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.\nVychádzajúc zo samotného obsahu sťažností, ako aj zo zistení vyplývajúcich\nz písomností pripojených k týmto sťažnostiam a s prihliadnutím na už vyslovený právny\nnázor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný\nsúd konštatuje, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2 ústavy)\nje zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo veci\nkonajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu\nverejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy\npreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v daných prípadoch nerozhodol podľa\npredstáv sťažovateľa, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\n\n31\n\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne\ntaké skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže\nsama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny\nvýklad príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. najvyšším súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\nNa základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými\nrozsudkami najvyššieho súdu\nV súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo\naj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nústavný súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,\nže označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu\no ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného\n\n32\n\nobvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať\nautonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva\na záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach\nvyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania\nkvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do\npôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre\npráva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti\npatria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým\nsubjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa\nvymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6\ndohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini\nproti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).\nÚstavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo\nje jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu\npožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu\na plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno\nsubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci\nv niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem\ntrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide\no ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže\nvšeobecné súdy na základe žalôb sťažovateľa preskúmavali zákonnosť rozhodnutí daňového\nriaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového úradu, ktorými\nbol vyrubený sťažovateľovi rozdiel na dani z príjmov, resp. na dani z pridanej hodnoty\n(a nie daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto\nprípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 205/2015,\nII. ÚS 175/2016, II. ÚS 506/2016).\nNa základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť\n\n33\n\nporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po ich prijatí na ďalšie konanie.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015\nPodľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 najvyšší súd porušil aj\njeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže najvyšší súd\nnevyhovel jeho žiadosti o položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Najvyšší súd navyše\nnedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o tejto žiadosti. Podľa sťažovateľa pochybnosti\no „jasnosti právnej normy“ vyplývajú zo záveru krajského súdu, že rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 nekorešponduje s jeho rozsudkami sp. zn.\n3 Sžf 81/2008, sp. zn. 5 Sžf 5/2009 a sp. zn. 3 Sžf 35/2009, pričom podľa sťažovateľa\n„uvedené samé o sebe je dôkazom, že v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti\no jasnosti právnej normy a o spôsobe jej uplatňovania“.\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 uviedol, že návrhu\nsťažovateľa nevyhovel, lebo nebol opodstatnený, uviedol tiež, že „právne normy boli\naplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti\na spôsobe uplatňovania“.\nMožno pripustiť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nz 26. augusta 2015 je pomerne stručné, napriek tomu je v ňom zreteľný právny záver, že\naplikáciu príslušných právnych noriem a ich výklad považoval najvyšší súd za jasnú.\nSťažovateľ sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil, v súvislosti s touto argumentáciou\nneuvádza, ktoré ustanovenia a ktorého právneho predpisu podľa jeho názoru vyžadovali\nbližšie\n\nvysvetlenie\n\npredložením\n\nprejudiciálnej\n\notázky\n\nSD\n\nEÚ.\n\nPoukazuje\n\nlen\n\nna špecifikované rozsudky najvyššieho súdu, z ktorých má vyplynúť nejasnosť právnej\núpravy. V inej časti sťažnosti sťažovateľ odkazom na tieto rozsudky poukazuje na rozdiely\nmedzi inštitútom výsluchu svedka a miestneho zisťovania, teda ustanovení zákona\nč. 511/1992 Zb., ktoré majú procesný charakter. Ústavný súd vo svojom skoršom\n\n34\n\nrozhodnutí sp. zn. II. ÚS 170/2013 uviedol, že zo samotného znenia čl. 267 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie vyplýva, že predmetom otázky súdu členského štátu môže byť\nlen výklad alebo platnosť aktov práva Únie, nie národného práva. Z tohto pohľadu sa javí\nbyť námietka sťažovateľa zjavne neopodstatnená, keďže, vychádzajúc z argumentácie\nv jeho sťažnosti, prejudiciálna otázka sa mala týkať vyjasnenia procesných inštitútov\nzakotvených v národnom právnom predpise. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným\nprávnym zástupcom, bližšiu argumentáciu v sťažnosti v tomto smere neuvádza, t. j.\npredovšetkým neuvádza ustanovenia právnych predpisov Európskej únie, ktoré vyžadovali\nbližší výklad a vysvetlenie.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol takú\nargumentáciu, ktorá by indikovala možné porušenie základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015,\npreto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. decembra 2016\n\n35", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z príjmov", "daň-dodatočný platobný výmer", "zmluva-sprostredkovateľská zmluva", "daň-odpočet dane", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "arbitrárnosť", "daň-daňové konanie", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-z pridanej hodnoty", "právna istota-predvídateľnosť práva", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8b793b5f-6687-40b3-96d5-e9963c070d46", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2016 z 23. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-23", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1"}, {"guid": "ussr:2cc0092d-6454-41e5-9549-54d1c74e7dba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 175/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1"}, {"guid": "ussr:41244e94-163f-4ea8-9ef0-7910aaf50e5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1"}, {"guid": "ussr:0c81b92e-461d-4048-bad8-bc0c31518058", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1"}, {"guid": "ussr:4d518601-0fd6-4c71-9c88-93e0cafa5137", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 170/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 170/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d518601-0fd6-4c71-9c88-93e0cafa5137"}, {"guid": "ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585"}, {"guid": "ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:33f8e771-d48f-47ee-9aa1-917c6bf48309", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/05 z 20. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-20", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33f8e771-d48f-47ee-9aa1-917c6bf48309"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:685f51a7-ca96-4788-8b61-146296510996", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.470.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 470/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 470/2025 z 9. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.470.2025.1"}, {"guid": "ussr:f9736fee-7054-4d6e-af8c-6da700ce9b63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.439.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.439.2025.1"}, {"guid": "ussr:1932f5d7-85b1-49cb-913d-6abd3ada4f63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.239.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 239/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 239/2025 z 30. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.239.2025.1"}, {"guid": "ussr:737014cf-6234-4563-8e5f-bfe3a6ba87e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.670.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 670/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 670/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.670.2024.1"}, {"guid": "ussr:2ff31b01-bfec-448e-a5fd-52447870bec0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 273/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 273/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1"}, {"guid": "ussr:a45814c8-3700-46ea-93f3-70fa8d4b8899", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 104/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1"}, {"guid": "ussr:49997d97-ef6d-43b8-b8cb-08365f9ec816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 103/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1"}, {"guid": "ussr:1de4fd9d-3738-4814-8369-4660e4eab748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.335.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 335/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 335/2023 z 20. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-20", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.335.2023.1"}, {"guid": "ussr:89565f0a-26a7-4cb9-8291-8fe0d8cbdb4c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.341.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 341/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 341/2023 z 20. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.341.2023.1"}, {"guid": "ussr:dc4cfdf0-a27b-4f4e-9a50-ebdd8e73ec75", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.201.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.201.2023.1"}, {"guid": "ussr:81c731c1-a4ac-4233-b801-495bce55cd1f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.113.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 113/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2023 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.113.2023.1"}, {"guid": "ussr:545c7b8f-b22e-4179-99b5-7d7be558a45a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.656.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 656/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 656/2022 z 1. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.656.2022.1"}, {"guid": "ussr:7c0df708-97e8-4397-91a8-1f395e54247e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.553.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 553/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 553/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.553.2022.1"}, {"guid": "ussr:d7584511-d907-4eed-8831-e52e92d29121", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 614/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 614/2022 z 29. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1"}, {"guid": "ussr:f0ba8ab4-71da-4469-9ad5-9383ce678f6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.522.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 522/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.522.2022.1"}, {"guid": "ussr:06620237-063f-455a-b43f-fc00a46f838d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.523.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 523/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 523/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.523.2022.1"}, {"guid": "ussr:804df87f-7346-4d8f-9128-4bec23ecb707", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.505.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 505/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 505/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.505.2022.1"}, {"guid": "ussr:cae10e08-a1af-4f4b-92ef-5d50d54351de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 584/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 584/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1"}, {"guid": "ussr:bdaff879-0091-4a58-ae89-00c7f20e1881", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1"}, {"guid": "ussr:a05b1b3d-1b4b-4364-9b16-1b17d7350eae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.361.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 361/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2022 z 25. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.361.2022.2"}, {"guid": "ussr:72ce6407-5b59-4b0d-b4da-f2f682966d9a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.303.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 303/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.303.2022.1"}, {"guid": "ussr:b1893895-4776-4d07-b978-49b6c1a0dea3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1"}, {"guid": "ussr:2ddc6dd2-5ddc-43c6-a619-39a10f7fec79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.285.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2021 z 2. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.285.2021.1"}, {"guid": "ussr:49b5ad91-3b17-4715-a69b-706dc4bf7796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1"}, {"guid": "ussr:02879feb-e3d8-45b2-bbb1-f810d6556c03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 144/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 144/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1"}, {"guid": "ussr:04037d98-c77f-426c-8dd9-8e12c1027da5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.118.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.118.2021.1"}, {"guid": "ussr:1a6f2351-57b2-4348-8b87-3255f6e9c799", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.23.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.23.2021.1"}, {"guid": "ussr:1584bfa0-c11e-4af0-8a37-8a9f2d81976e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.257.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 257/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 257/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.257.2020.1"}, {"guid": "ussr:41e77871-d2ec-4fd2-ac5f-e6d04b295464", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1"}, {"guid": "ussr:1666928d-ba9f-41f6-8d3c-a1ef0ac4a669", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1"}]}