{"guid": "ussr:95ffa08f-a567-46d3-af85-2c7cbb43a927", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.889.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 889/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 889/2016 z 14. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 889/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.889.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-12-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "nazov": "čl. 7 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/95ffa08f-a567-46d3-af85-2c7cbb43a927", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.889.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.889.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.889.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 889/2016-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,\nJ. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 20/2015\nz 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Scud 4/2013\nz 9. decembra 2014, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta\n2016 doručená sťažnosť\n„sťažovateľ“),\n\nzastúpeného\n\n(ďalej len\nadvokátkou\n\nJUDr.\n\nIng.\n\nZuzanou\n\nKvakovou,\n\nJ. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 10 Sžso 20/2015 z 27. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Scud 4/2013 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté\nrozsudky“).\nZo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom\npostavení žalobcu účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, ústredia, Bratislava (ďalej len „správny orgán druhého stupňa“ alebo\n„žalovaný“), sp. zn. 29732-2/2013-BA zo 6. augusta 2013, ktorým na základe odvolania\nsťažovateľa zmenila výrok rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky\n\n(ďalej len\n\n„správny orgán prvého stupňa“) sp. zn.\n\ntak, že „...\n\nz\n\n(sťažovateľovi, pozn.) nevzniklo dňa 1. októbra 2012 povinné nemocenské poistenie,\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi...“.\nKrajský súd žalobu sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol ako nedôvodnú\npodľa v tom čase platného a účinného § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Na základe odvolania sťažovateľa\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npodľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 OSP.\nZ odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že sťažovateľ\npodlieha právnemu poriadku Poľskej republiky vo veciach sociálneho zabezpečenia\ns poukazom na čl. 16 ods. 2 nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktoré sa\ntýka plnenia nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho\nzabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), s tým, že príslušná poľská inštitúcia\nsociálneho zabezpečenia klasifikovala prácu sťažovateľa na území Slovenskej republiky ako\nprácu menej podstatného významu podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia ako\nrozhodujúce klasifikačné kritérium na predbežné určenie uplatniteľného práva, pričom\nv časovom horizonte ustanovenom vykonávacím nariadením slovenský nositeľ sociálneho\nzabezpečenia proti tomuto určeniu nenamietal, čím sa stalo určenie uplatniteľného práva\ndefinitívnym.\n\n2\n\nV odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ uplatnil jedinú námietku\ns poukazom na znenie čl. 13 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004\nz 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len\n„základné nariadenie“), a to nesprávne použitie pojmu marginálnosti s odôvodnením, že\nza zanedbateľné činnosti sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5 % pravidelného\npracovného času zamestnanca a/alebo jeho celkovej odmeny. Sťažovateľov pracovný\núväzok pre slovenského zamestnávateľa predstavuje „10 hodín týždenne“ (zo sťažnosti\nmožno vyvodiť, že správne má byť 10 hodín mesačne, pozn.) za mzdu 40 € mesačne\na na základe uvedeného tvrdí, že výkon tejto činnosti nie je pre zamestnávateľa\nmarginálneho charakteru.\nSprávny orgán druhého stupňa vo svojom výroku preformuloval znenie výroku\nodvolaním napadnutého rozhodnutia a zároveň ho potvrdil ako vecne správne argumentujúc\ntým, že sa stotožňuje s posúdením charakteru práce vykonávanej pre slovenského\nzamestnávateľa ako činnosti zanedbateľného rozsahu, pretože sa síce vykonáva trvalo, ale\nz hľadiska času a hospodárskej návratnosti je nepodstatná. Správny orgán druhého stupňa\npoukázal vo svojom rozhodnutí aj na tzv. praktickú príručku – Právne predpisy, ktoré sa\nvzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore\na vo Švajčiarsku (na ktorú sa odvolával sťažovateľ, pozn.), ktorá bola vydaná Európskou\nkomisiou, ale nemá záväzný, len odporúčací charakter. Podľa tejto príručky ukazovateľom\nvykonávania zanedbateľných činností môže byť aj povaha činností. Záväzné stanovisko\nvo veci uplatniteľnej legislatívy poskytujú výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia\npríslušných členských štátov.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že je definitívnym\nurčením uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia viazaný\na nemá kompetenciu „preskúmať“, či došlo k tomuto určeniu v súlade s príslušnými\nustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia. Uvedený právny záver krajský súd\nodôvodnil poukazom na znenie čl. 5 bod 1 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého\ndokumenty vydané inštitúciou členského štátu osvedčujúce situáciu osoby uznávajú\ninštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani\n\n3\n\nnevyhlásil za neplatné. Definitívnosť určenia uplatniteľných právnych prepisov v konaní\nnebola sporná, preto pokiaľ prípadne došlo aj k nesprávnemu určeniu uplatniteľných\nprávnych predpisov, je toto určenie záväzné aj pre krajský súd dovtedy, kým nedôjde k jeho\nzrušeniu alebo vyhláseniu za neplatné príslušným orgánom poľského sociálneho\nzabezpečenia.\nV odvolaní proti rozsudku krajského súdu (vychádzajúc z obsahu rozsudku\nnajvyššieho súdu, pozn.) sťažovateľ uplatnil nové námietky po prvýkrát v odvolaní v rámci\nsprávneho súdnictva. Ďalej namietal aj porušenie hmotného práva, ktoré malo mať vplyv\nna obsah vydaného rozsudku, a to čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako kolíznej normy\nvzťahujúcej sa na právnu situáciu sťažovateľa, ktorej ustanovenie vylučuje aplikáciu inej\nnormy.\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že odvolacie námietky\nsťažovateľa nie sú dôvodné a, súc viazaný rozsahom žalobných námietok, stotožnil sa\nso skutkovými zisteniami a právnymi závermi krajského súdu.\nSťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta predovšetkým\narbitrárnosť\n\na\n\nnedostatok\n\nodôvodnenia\n\nnapadnutých\n\nrozsudkov\n\nkrajského\n\nsúdu\n\na najvyššieho súdu, pričom okrem iného uvádza:\n„... rozhodnutie Najvyššieho súdu absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých súd\npri rozhodovaní vychádzal, nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia\na v rámci odôvodnenia sa vôbec nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľa uvedenými\nv odvolaní. Sťažovateľ pokladá len samotné konštatovanie o bezpredmetnosti námietok a\nich nespôsobilosti spochybniť vecnú správnosť\n\nrozhodnutia,\n\nv nadväznosti na\n\nkonštatovanie, že s právnymi námietkami odvolateľov (aj sťažovateľa) sa súd prvého stupňa\nv rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej\nby zostalo na odvolacom súde, za nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia. ...\nPredmetné vyvoláva veľkú mieru právnej neistoty...\nJe potom nepochybné, že výklad hmotno-právnych predpisov uskutočnený Najvyšším\nsúdom, resp. Krajským súdom Žilina, je právne neudržateľný a vykazuje značný stupeň\n\n4\n\narbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom hmotnom práve a v podstate, v jadre\nsvojho odôvodnenia, na žiadne ani neodkazuje.“\nPodľa názoru sťažovateľa sa v jeho veci konajúce súdy nevysporiadali s jeho\nnámietkou nesprávne uplatneného postupu pri určení uplatniteľnej legislatívy. K tomu\nuvádza:\n«Pri určení uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa\nvyžaduje aktivita oboch inštitúcii, tak Sociálnej poisťovne ako aj styčného orgánu\nPoľskej republiky. ... Sociálna poisťovňa Ústredie v rozhodnutí č.\nkonštatuje, že práca sťažovateľa... na území Slovenskej republiky je údajne\nmarginálneho charakteru, neuvádza pritom žiadne dôkazy, ktoré by toto konštatovanie\npotvrdzovali alebo ktoré by preukazovali, že marginálny charakter Sociálna poisťovňa\nvôbec nijakým spôsobom preverovala... Sociálna poisťovňa nepostupovala pri zisťovaní\nskutkového stavu ako základu pre určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so Zákonom\no SP ani s vykonávacím nariadením, pričom predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu\nbolo porušené právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR, resp. právo\nna spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď tento\nvyslovil, že nie je oprávnený zasahovať do určenia uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16\nvykonávacieho nariadenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že týmto jeho\nrozhodnutím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v nadväznosti na § 247 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, keď v podstate svojvoľne v rozpore s § 248\nObčianskeho súdneho poriadku deklaroval, že nie je oprávnený na prieskum postupu\na rozhodnutia správneho orgánu.\nNa druhej strane, ak by aj nebol skutkový stav zo strany Sociálnej poisťovne náležíte\nzistený, prvostupňový aj druhostupňový správny súd v odôvodneniach svojich rozsudkov\nzastáva právny názor, že v danom prípade neprichádza do úvahy ani len posudzovať\nmarginálny charakter práce, nakoľko čl. 13 bod 3 základného nariadenia prvá časť vety\npred „alebo“ jednoznačne určuje legislatívu, ktorej sťažovateľ podlieha - slovenská\nlegislatíva. Napriek tomu, že na základe takéhoto právneho posúdenia možno považovať\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne Ústredie č. 29732-2/2013-BA zo dňa 06. 08. 2013\nza nezákonné, prvostupňový ako aj druhostupňový správny súd toto rozhodnutie potvrdil,\n\n5\n\nčím vec nesprávne posúdil a porušil právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR,\nresp. právo na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.\nV kontexte vyššie uvedenej právnej argumentácie si na tomto mieste dovoľujeme\npodporne poukázať na skutkovo a právne obdobné právne vec u zamestnancov spoločnosti\n, kedy Sociálna poisťovňa Ústredie pred vydaním druhostupňového\nrozhodnutia prerušila konanie do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu\n(príklad znenia rozhodnutia vo veci Anita Agacka).»\nSťažovateľ namieta aj to, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho\nodvolacími námietkami, a ďalej uvádza:\n„... pri posudzovaní právnej istoty určenia uplatniteľnej legislatívy Krajský súd\nŽilina, ako aj Najvyšší súd SR vo svojich rozsudkoch zneisťujú určenie uplatniteľnej\nlegislatívy (bez ohľadu na to, že zastávajú názor, že sú údajne takto určenou uplatniteľnou\nlegislatívou viazaní). Podľa názoru sťažovateľa polemikou nad neopodstatnenosťou\nmarginálneho charakteru činnosti sťažovateľa v danom prípade a samotným právnym\nnázorom Najvyššieho súdu v danej veci bez toho, žeby došlo z jeho strany k uplatneniu\ndôsledkov prostredníctvom zrušenia rozsudku Krajského súdu Žilina nastalo porušenie\nčl. 46 Ústavy SR, kedy nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, k porušeniu práva\nna spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru a hlavne a to najvypuklejšie čl. 7 ods. 2\nÚstavy SR, kedy bola zo strany konajúceho súdu zásadne porušená Zmluva o fungovaní\nEurópskej Únie v nadväznosti na nevyužitie vzájomného dialógu medzi príslušnými\nčlenskými štátmi.“\nNa základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy napadnutými\nrozsudkami najvyššieho súdu a krajského súdu, napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil\nna ďalšie konanie krajskému súdu. Sťažovateľ sa taktiež domáha priznania úhrady trov\nprávneho zastúpenia v sume 303,16 €.\n\n6\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\n\n7\n\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažnostná argumentácia vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu\nje vo svojej podstate totožná a artikuluje najmä výhradu nedostatku odôvodnenia\na arbitrárnosť napadnutých rozsudkov, ktoré vo vzťahu k postupu pri určovaní\nuplatniteľného právneho poriadku správnymi orgánmi vyslovili svoju viazanosť dohodou\npríslušných orgánov sociálneho poistenia dotknutých členských štátov a na základe\nuvedeného vyslovili nedostatok oprávnenia do nej zasahovať. Vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ namieta aj to, že odvolací súd sa nevysporiadal\nso všetkými jeho námietkami, ktoré boli vo veci podľa jeho názoru právne relevantné\na pre rozhodnutie o jeho odvolaní podstatné.\nÚstavný súd považuje ešte pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľa\nza žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie\n\ns ústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými\n\nzmluvami o\n\nľudských\n\nprávach\n\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nZároveň ústavný súd pripomína, že správne súdnictvo je vo všeobecnosti\nšpecifickým druhom súdneho konania, ktoré je ovládané koncentračnou zásadou. Podstata\nkoncentračnej zásady spočíva v tom, že vecné námietky, ktoré neboli uplatnené\nv odvolacom konaní pred príslušným správnym orgánom druhého stupňa, nemožno úspešne\n8\n\nuplatňovať po prvýkrát v konaní o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho\norgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže v opačnom\nprípade by došlo k nežiaducemu zasahovaniu súdnej moci do kompetencií moci výkonnej,\nresp. k nahrádzaniu činnosti správnych orgánov. Zároveň je koncentračná zásada obsiahnutá\naj v § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého nemožno rozširovať okruh žalobných námietok\npo uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby. Z naznačených špecifík\nsprávneho súdnictva možno potom zjavne vyvodiť aj nemožnosť účinne uplatňovať nové\nvecné námietky po prvýkrát až v odvolaní proti rozhodnutiu správneho súdu prvého stupňa.\nNa základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že rozsah prieskumu správnych\nsúdov bol jednoznačne ustanovený rozsahom tých žalobných námietok, ktoré sťažovateľ už\npredtým uplatnil v konaní pred správnymi orgánmi. Ústavný súd v tejto súvislosti\nkonštatuje, že takouto (relevantnou) námietkou bola len výhrada nesprávneho posúdenia\nmarginálnosti činnosti sťažovateľa ako zamestnanca slovenského zamestnávateľa.\nNajvyššiemu súdu preto nemožno vyčítať, že neprihliadal na ostatné odvolacie námietky\nsťažovateľa, hoci by inak mohli byť pre rozhodnutie vo veci právne relevantné. Takýto\npostup najvyššieho súdu zodpovedá procesnej úprave konania o správnej žalobe, a preto\nústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti za zjavne\nneopodstatnenú.\nZároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,\nmenia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovanej\nveci sťažovateľa správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľovi nevzniklo povinné\nverejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo mu však v Poľskej republike.\nZ tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré\nje nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže mu\nboli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva\nv Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané\nna území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia).\n\n9\n\nV súvislosti s namietanou arbitrárnosťou ústavný súd poukazuje na relevantnú časť\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej odvolací súd predovšetkým uvádza:\n„... najvyšší súd dospel s záveru, že postupom podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia\ndošlo medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu\nurčeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaný akceptoval. Tým, že poľská\ninštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Krakowe oznámila žalovanému listom zo dňa\n22. 02. 2014, že žalobca od 01. 10. 2012 podlieha poľskej legislatíve a že vzhľadom\nna čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vystaví žalobcovi osvedčenie (formulár PD A1),\nbola určená poľská legislatíva na prerokovanie uplatneného nároku. Z uvedeného je potom\nzrejmé, že záver žalovaného vyjadrený vo výroku napadnutého rozhodnutia, a to že\nžalobcovi nevzniklo dňa 01. 10. 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa\n, je v súlade so zákonom.\nNajvyšší súd sa rovnako stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého bolo\npotrebné vo veci aplikovať výlučne postavenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.\nPre posúdenie veci nie je podstatné v akom rozsahu vykonával žalobca prácu\nu zamestnávateľa na území SR, a teda nie je ani podstatné, či sa jedná o marginálny\ncharakter vykonávanej práce. Najvyšší súd udáva, že v danom prípade je odôvodnenie\nv tejto časti napadnutého súdneho rozhodnom plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené.\nAk teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky\nv súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne\npredpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší sud stotožnil s právnym názorom krajského\nsúdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov\npreskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu\nuplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho\nnariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd\nzáväzné.“\nK námietke arbitrárnosti odôvodnenia rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu\nv súvislosti s postupom pri určení právnych predpisov, ktoré sa na vec sťažovateľa majú\nuplatniť, ústavný súd akcentuje, že už z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ktoré je\n\n10\n\npotrebné vnímať spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu ako jeden ucelený náhľad na právnu\nvec sťažovateľa, pozn.) zrozumiteľne vyplýva, že bol aplikovaný čl. 5 ods. 1 vykonávacieho\nnariadenia, podľa ktorého „dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú\nsituáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako\naj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných\nčlenských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil alebo nevyhlásil\nza neplatné“.\nNariadenie je priamo uplatniteľné v jednotlivých členských štátoch a priamo z jeho\nustanovenia vyplýva povinnosť vnútroštátnej inštitúcie (žalovaný, pozn.) uznávať\ndokumenty a doklady (vrátane formulára, osvedčenia, oznámenia a pod., pozn.) vystavené\ninštitúciou [v zmysle definície čl. 1 písm. p) základného nariadenia, pozn.] iného členského\nštátu podľa miesta bydliska cezhraničného zamestnanca o postavení takéhoto zamestnanca\nna území dotknutého členského štátu.\nPostup pri určovaní uplatniteľného práva upravuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia\ntak, že inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby bezodkladne po oznámení\nvykonávania činnosti v dvoch členských štátoch predbežne určí uplatniteľné právne\npredpisy; toto predbežné určenie sa stáva definitívnym, ak do dvoch mesiacov\nod poskytnutia tejto informácie dotknutej inštitúcii v inom členskom štáte táto nevyjadrí\nodlišné stanovisko. S poukazom na uvedenú úpravu a absenciu nesúhlasného stanoviska\nžalovaného v rozhodnom období došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľného práva\nuplynutím ustanovenej lehoty. Predbežné alebo definitívne určenie sa dotknutej osobe\nbezodkladne oznámi (pozri čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia).\nUrčenie uplatniteľných právnych predpisov možno považovať za verejnoprávnu\ndohodu sui generis uzavretú medzi príslušnými inštitúciami dvoch členských štátov, ktorej\npredmetom je vymedzenie uplatniteľných právnych predpisov pri zohľadnení kritérií\nustanovených dotknutými nariadeniami. V prípade, že nedôjde k interpretačným rozporom\nmedzi dotknutými orgánmi, je predmetná dohoda uzavretá aj konkludentne uplynutím\nrozhodnej doby (tzv. definitívne určenie). S poukazom na znenie čl. 16 ods. 4\nvykonávacieho nariadenia v prípade existencie neistoty vo veci určenia uplatniteľných\n11\n\npredpisov toto nariadenie priamo požaduje určenie rozhodného práva vzájomnou výslovnou\ndohodou inštitúcií dotknutých členských štátov. Vo veci sťažovateľa však žalovaný\nnenamietal proti predbežnému určeniu uplatniteľných predpisov.\nRozhodnutie správnych orgánov vo veci sťažovateľa je síce od tejto dohody priamo\nzávislé, ale predmetom súdneho prieskumu je len rozhodnutie správneho orgánu o právnom\npostavení žalobcu (sťažovateľa, pozn.), nie samotná verejnoprávna dohoda. Nemožno preto\nvytýkať správnym súdom, ak takúto dohodu považujú za záväznú pre žalovaného\npri rozhodovaní a ako takú ju akceptovali aj v súdnom konaní.\nVzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského súdu)\nnevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.\nÚstavný súd preto nemá dôvod do napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho\nsúdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi ich obsahom\na obsahom základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne\nmohol dospieť k záveru o ich porušení.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že\nide o ustanovenie ústavy, ktoré neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo\nslobody, ale vyjadruje všeobecný ústavný princíp vzťahujúci sa na konanie orgánov verejnej\nmoci. Jeho aplikácia je v konaní o sťažnosti viazaná na vyslovenie porušenia individuálne\nurčeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, t. j. ústavný súd by mohol prípadne\nvysloviť jeho porušenie len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo\nslobody\n\ngarantovaného\n\nústavou,\n\npríp.\n\nkvalifikovanou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou.\n\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, nemohlo napadnutými rozsudkami krajského súdu\na najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.\nObdobne čl. 7 ods. 2 ústavy ustanovuje princíp prednosti práva Európskej únie pred\nvnútroštátnym právnym systémom. Vyslovenie porušenia čl. 7 ods. 2 ústavy prichádza\ndo úvahy len v spojitosti s vyslovením porušenia subjektívneho základného práva\n\n12\n\nsťažovateľa, teda v okolnostiach posudzovanej veci základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy. Možnosť porušenia týchto základných práv však ústavným súdom nebola zistená,\npreto je potrebné vyhodnotiť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 7\nods. 2 ústavy, ako zjavne neopodstatnenú.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nNad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je\npri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,\nresp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje\nlen na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu\nsituáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva\nv konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať\npostup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,\nale vždy posudzuje jednotlivé právne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.\nVzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo\nbez právneho významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. decembra 2016\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "verejnoprávny vzťah", "medzinárodný prvok-právny styk s cudzinou", "správne súdnictvo-vylúčenie z preskúmavania súdom", "sociálna poisťovňa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "2a893266-a2c2-476b-989f-f6db200e59c4:47c5be38-f4f0-494e-a40d-a2ff89a0e70c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3", "spisova_znacka": "20Scud/4/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/4/2013 z 8. 12. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-12-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:afb7cda4-fbc4-495e-b700-2f5715ccc0a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 502/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 502/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1"}, {"guid": "ussr:fe7fd549-304d-45aa-bfe7-ea4aafce720b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.304.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 304/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 304/2017 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.304.2017.1"}, {"guid": "06c3a3a6-c025-43c6-a1e6-ed06d4b32490:6d4b247e-bf4f-41a4-a28f-6349fb7a7105", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8019200856.3", "spisova_znacka": "4Sa/31/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Sa/31/2019 z 21. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-04-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8019200856.3"}]}