{"guid": "ussr:d474da38-9f3b-478c-97e1-28c4da115d51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 888/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 888/2016 z 14. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 888/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-12-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d474da38-9f3b-478c-97e1-28c4da115d51", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 888/2016-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti HND Software s. r. o., Soľnobanská 7, Prešov, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Martin Michalko, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o., Soľnobanská 7, Prešov\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „Sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou\n\nkanceláriou Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Martin Michalko, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Podaním z toho istého\ndňa, t. j. 26. júla 2016, sťažovateľka sťažnosť doplnila o návrh na rozhodnutie o dočasnom\nopatrení a odložení vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 30. júna 2016. Sťažovateľka svoju sťažnosť navyše doplnila\npodaním doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2016, obsahom ktorého bolo „doplnenie\ndôvodov sťažnosti“.\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo v právnej veci sťažovateľky\n(v právnej pozícii žalobkyne, pozn.) o zaplatenie sumy 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom\nvedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 117/2011 proti\n(ďalej aj „žalovaná“), rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára\n2015 tak, že dovolací súd dovolanie zamietol ako právne nedôvodné.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobou zo dňa 03. 11. 2011 doplnenou\npodaním zo dňa 07. 12. 2011 sa Sťažovateľ na Okresnom súde Prešov domáhal vydania\neurópskeho platobného rozkazu voči\n, ktorým žiadal zaviazať Odporcu európskym platobným rozkazom na zaplatenie\nsumy 1.595.772.471,22 EUR spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo žalovanej\nsumy od 08. 02. 2011 do 03. 11. 2011 (t. j. 105.452.142,48 EUR) z toho\n- 1.590.773.513,58 EUR z titulu škody spôsobenej porušením povinnosti viesť\narbitrážne konanie v sume predmetu sporu, výška nároku predstavuje sumu predmetu\nkonania\n\nžalovaného\n\nv\n\nrozhodcovskom\n\nkonaní\n\nvedenom\n\npred\n\nMedzinárodným\n\nrozhodcovským súdom... - rozhodcovským orgánom pridruženým k odporcovi (ICC)\n\n2\n\n- 2.167.063,20 EUR z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej porušením\npovinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže - trovy konania\n- 621.611,27 EUR z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej porušením\npovinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže - trovy právneho predchodcu navrhovateľa za\nprávne služby - náklady spoločnosti\nvrátane\n\ntrov\n\nprávneho\n\nna poradenské služby,\n\nzastúpenia\n\npočas\n\nrozhodcovského\n\nkonania\n\nč. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ vedeného pred MRS ICC (vynaložené v sume 858.383\nUSD)\n- 1.601.984,23 EUR z titulu nároku na náhradu škody - suma náhrady nákladov\nžalovaného\n\nv rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovského rozsudku\n\n- 608.298,94 EUR z titulu nároku na náhradu škody vo výške administratívnych\nnákladov odporcu ICC v rámci rozhodcovského konania.\nDôvodom podania žaloby (návrhu na vydanie EPR) bola škoda vzniknutá\nz mimozmluvného záväzku, spôsobená právnemu predchodcovi sťažovateľa t. j. spoločnosti\n.. a to z dôvodu nezabezpečenia riadneho a spravodlivého\nrozhodcovského konania vedeného pred Odporcom pod zn. 12190/TE, v ktorom bolo\nrozhodnuté nálezom Odporcu 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26. 07. 2010. Nález bol\nvydaný rozhodcovským tribunálom, ktorému predsedal\n\n- rozhodca\n\nsubjektívne i objektívne zaujatý vo vzťahu k prejednávanej veci ako i účastníkom konania...\nUplatnený nárok na náhradu škody nadobudol Sťažovateľ na základe zmluvy\no postúpení pohľadávky.“.\nOkresný súd európskym platobným rozkazom sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 9. januára\n2012 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom\na trovami konania z titulu škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie\narbitráže. Proti označenému európskemu platobnému rozkazu podala žalovaná odpor,\nv ktorom okrem iných skutočností namietala nedostatok právomoci súdov Slovenskej\nrepubliky, k čomu žiadala vydať osobitné rozhodnutie.\nOkresný súd uznesením sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 28. októbra 2014 zamietol\nnámietku žalovanej o nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti okresného súdu a určil,\n\n3\n\nže je daná právomoc a miestna príslušnosť okresného súdu v právnej veci vedenej pod\nsp. zn. 18 Cb 117/2011. Žalovaná proti označenému uzneseniu podala odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára 2015 (ďalej aj\n„uznesenie krajského súdu zo 14. januára 2015“) tak, že zmenil uznesenie súdu prvého\nstupňa tak, že konanie zastavil a vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade\ntrov konania. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 17/2015\nz 28. apríla 2016 tak, že dovolanie sťažovateľky ako vecne nedôvodné zamietol.\nSťažovateľka zastáva názor, že vzhľadom na to, že „... konanie bolo zastavené,\nnapriek tomu, že Sťažovateľ riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody na všeobecnom\nsúde Slovenskej republiky, ktorý mal právomoc Sťažovateľom uplatnený nárok prejednať\na rozhodnúť pričom Rozhodnutie Porušovateľa nebolo presvedčivo odôvodnené, bolo\nporušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.\nSťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie okrem iného uvádza, že\n„zastavenie konania a neprejednanie nároku Sťažovateľa je založené na tom právnom\npodklade, že nie je daná právomoc slovenských súdov vo veci konať a rozhodovať.\nK zastaveniu konania došlo napriek tomu, že prvostupňový súd túto procesnú podmienku\nvyhodnotil ako splnenú, konanie vo veci začal a rozhodol. Postupom a rozhodnutím\nodvolacieho súdu a Porušovateľa však následne došlo k zastaveniu konania a tým\nk denegatio iustitiae napriek tomu, že podmienky konania splnené boli a sú. Nárok\nSťažovateľa tak ostal neprejednaný.\nPrávomoc slovenských súdov v predmetnej veci vyplýva z jednotlivých ustanovení\nnariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych\na obchodných veciach..., konkrétne je daná ustanovením čl. 5 ods. 3 nariadenia Brusel I.\nZo znenia čl. 5 ods. 3 nariadenia Brusel I vyplýva, že podmienkou pre jeho použitie\nje existencia mimozmluvného záväzku na náhradu škody a určenie Slovenskej republiky ako\nmiesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu\nškody.“.\n\n4\n\nPodstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, spočíva podľa jej\nargumentácie v prekvapivosti uznesenia krajského súdu zo 14. januára 2015, keď tento súd\n„nielenže založil svoje uznesenie o zastavení konania na iných právnych záveroch, ale ako\nto vyplýva z obsahu sťažnosti, aj na nesprávnom výklade práva Európskej únie...\nSťažovateľka nemala žiadnu možnosť namietať novoprijatý právny názor, hoci krajský súd\nargumentoval výlučne spôsobom, ktorý nebol predmetom úvah okresného súdu.“. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku uvedeného „došlo k odňatiu možnosti konať\npred krajským súdom“.\nZa svojvoľné a arbitrárne sťažovateľka považuje aj napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu ako dovolacieho súdu z dôvodu, že «nedáva odpovede na otázky zásadné pre\nvyslovenie záveru o obsencii právomoci súdov Slovenskej republiky. Otázkou totiž bolo/je,\nči medzi Sťažovateľom a Odporcom je daný zmluvný alebo mimozmluvný vzťah... Odkazom\nna rozsudky, ktoré so spornou otázkou nesúvisia, Porušovateľ konštatuje, že medzi\nOdporcom a Sťažovateľom existuje zmluvný vzťah... Z nám neznámych dôvodov sa pritom\nnezaoberá zároveň aj posúdením pojmu „mimozmluvný záväzok“, a to v intenciách čl. 5\nods. 3 Nariadenia Brusel I, o aplikáciu ktorého v tomto prípade ide. Porušovateľ absolútne\nnesprávne a asi účelovo argumentuje poukazovaním na nesúvisiace rozhodnutia Súdneho\ndvora...\nV súvislosti s posúdením právomoci súdov Slovenskej republiky vec prejednať\na rozhodnúť bolo potrebné zaoberať sa tiež otázkou miesta škody... Porušovateľ nijako\nnezdôvodňuje a takisto nevysvetľuje, prečo neboli aplikované rozsudky Súdneho dvora\na závery právnej teórie predložené Sťažovateľom, ktoré svedčia presne o opačných\nzáveroch i mieste „vzniku škody“.».\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta, že „najvyšší súd... vôbec\nnevenoval z úradnej moci tak ako bol povinný žiadnu pozornosť tomu, že krajský súd\n\n5\n\nzastavením konania porušil pravidlo o vecnej príslušnosti; vydal tzv. prekvapivé\nrozhodnutie; zabránil sťažovateľke konať spôsobom, ktorý upravuje právo Európskej únie,\nt. j. domáhať sa prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 OSP a predložiť prejudiciálne\notázky Súdnemu dvoru o výklade čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 24 nariadenia 44/2001 v spojení\ns čl. 47 Charty základných práv Európskej únie...“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa HND Software s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky pod sp. zn. 3 Obdo/17/2015 a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 28. 04. 2016, č. k. 3 Obdo/17/2015-1292 porušené boli.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 28. 4. 2016, č. K. 3 Obdo/17/2015-1292 v spojení s uznesením Krajského súdu\nv Prešove zo 14. 1. 2015 č. k. 1 Cob/88/2014-1169 a vracia vec na ďalšie konanie\nKrajskému súdu v Prešove.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi HND Software\ns. r. o... trovy konania, ako budú vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nPodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež\nnavrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn.\n18 Cb 117/2011 z 30. júna 2016, ktorým bola zaviazaná nahradiť trovy konania žalovanej\nv sume 329 762,03 €, do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, „keďže\nSťažovateľ, ktorého vec nebola súdom ani prejednaná bol zaviazaný na náhradu trov\nkonania v likvidačnej výške...“.\n\n6\n\nV súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom\nz 20. septembra 2016 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka\nnajvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. novembra 2016 (č. KP 3/2016,\nNobs 79/2016) doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2016 okrem iného uvádza:\n„Základom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti záveru odvolacieho\nsúdu, podľa ktorého nie je daná právomoc slovenských súdov podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia\nRady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov\nv občianskych a obchodných veciach... Nakoľko sa pre rozhodnutie o dovolaní aplikovalo\neurópske právo, dovolací súd aplikoval príslušné rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa\ntýkajú výkladu a aplikácie Nariadenia, pričom platí, že každé rozhodnutie slovenského súdu\nmusí byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\nSťažovateľ v dovolaní nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu v tom smere, že podľa\njeho názoru medzi ním a žalovaným bol mimozmluvný vzťah (kvázideliktuálna\nzodpovednosť) a nie zmluvný vzťah (deliktuálna zodpovednosť) a že pre určenie právomoci\nsa má aplikovať čl. 5 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000\no právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach\n(Nariadenie Brusel I...) a nie čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ako uviedol krajský súd. Tieto\ntvrdenia sťažovateľa sú zároveň obsiahnuté aj v jeho ústavnej sťažnosti, pričom v nej\nspochybňuje aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal\nnajvyšší súd.\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre rozhodnutie o právomoci je\npotrebné posúdiť, či rozhodovaná vec patri do pôsobnosti Nariadenia Brusel 1, pričom\npoukázal na rozsudok Súdneho dvora 29/76 (LTU) a na základe jeho záverov skonštatoval,\nže sa jedná o vec občianskoprávnu a obchodnoprávnu, spadajúcu do pôsobnosti Nariadenia\nBrusel 1, v dôsledku čoho na posúdenie právomoci v danej veci sa vzťahuje Nariadenie\nBrusel 1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti polemizuje s uvedenými závermi, čo však dokladá\nlen účelovosť argumentácie sťažovateľa, keďže, ak by vzťah sťažovateľa a žalovaného nebol\nvecou občianskoprávnou a obchodnoprávnou, tak by na určenie právomoci nebolo možné\naplikovať Nariadenie Brusel 1, pričom samotný sťažovateľ uviedol, že vo veci je daná\nprávomoc podľa Nariadenia Brusel 1. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si vo svojej\nargumentácii (či už v dovolaní alebo v ústavnej sťažnosti) protirečí.\n\n7\n\nNajvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s otázkou právomoci,\npričom skonštatoval, že výnimky zo všeobecného určenia právomoci je potrebné vykladať\nreštriktívne a len v rozsahu výslovne zakotvených možností (tie sú vymedzené judikatúrou\nSúdneho dvora).\nAko nedôvodnú vyhodnotil najvyšší súd dovolaciu námietku sťažovateľa, že medzi\núčastníkmi neexistuje zmluvný vzťah a že sa na danú vec nemal aplikovať čl. 5 ods. 1\nNariadenia, pričom uviedol, že odvolací súd mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným\nexistuje zmluvný vzťah, nakoľko aplikoval na vec ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia\n(strana 9 napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).\nŽalovaný ako rozhodcovský súd dobrovoľne prevzal na seba záväzok rozhodnúť spor\n(zaviazal sa poskytnúť službu) medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou\na\n\nza odplatu\n\n(odmenu).\nTento záväzok spĺňa aj definíciu služby v zmysle čl. 57 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie, podľa ktorého sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu,\npokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb (strany 16 a 17\nnapadnutého uznesenia).\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré uviedol\nsamotný sťažovateľ v žalobe, resp. v dovolaní, z ktorých je zrejmé, že medzi sťažovateľom\na žalovaným existoval zmluvný vzťah v zmysle Nariadenia, keď uviedol, že aj z obsahu\nžaloby vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody dodaním nekvalitných\nslužieb (kód 34) na základe zmluvy o poskytovaní služieb (kód 12), ako to vyplýva z č. listu 3\nsúdneho spisu. Zároveň tvrdeniu žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ním\na žalovaným vyvracia aj samotný žalobca v dovolaní (strana 20 dovolania), podľa ktorého\nbola odmena žalovaného vo výške 840 000,- USD a ani pri takto vysokej sume odmeny\nnebol schopný zabezpečiť, aby bola vec riadne prejednaná. Ak by nešlo o zmluvu\no poskytnutí služieb, nemohla by byť dojednaná odmena za ich poskytnutie, ktorá bola aj\nzaplatená (strana 17 napadnutého uznesenia).\nZ vyššie uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočne,\njednoznačne, logicky a zrozumiteľne uviedol, prečo sa stotožnil so záverom krajského súdu\n\n8\n\no existencii zmluvného vzťahu v zmysle Nariadenia medzi sťažovateľom a žalovaným\na prečo na určenie právomoci v rozhodovanej veci sa mal aplikovať čl. 5 ods. 1 Nariadenia.\nK polemizovaniu sťažovateľa s citovaním rozhodnutí Súdneho dvora C-26/91 Handte\na C-27/02 Engler a ich aplikovaním na rozhodovanú vec uvádzam, že tieto rozhodnutia boli\nplne aplikovateľné, keďže sa vzťahovali na aplikáciu čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ktorého\npoužitie krajským súdom spochybňoval sťažovateľ v dovolaní. Je pritom irelevantné, aký\ncharakter mali zmluvné vzťahy riešené v uvedených rozhodnutiach Súdnym dvorom, ako sa\nsnaží uvádzať sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti, dôležitý je záver Súdneho dvora\ntýkajúci sa výkladu a aplikácie pojmov uvedených v Nariadení (v čl. 5 ods. 1), ktoré, ako je\nvyššie uvedené, sa vzťahovali na rozhodovanú vec.\nNa základe uvedeného najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne\na jednoznačne aj s poukázaním na rozsudok Súdneho dvora C-14/76 (A. DeBloos, SPRL\nv. Sociétée commandite par actions Bouyer) skonštatoval, že nie je daná právomoc\nslovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci v zmysle Nariadenia 44/2001.\nŽalobca mal žalovaného žalovať na súde v štáte, v ktorom má žalovaný sídlo v súlade s čl. 2\nods. 1 Nariadenia, teda vo Francúzsku, alebo na súde v štáte, kde bola služba poskytnutá, t.\nj. kde prebehlo, resp. malo prebehnúť rozhodcovské konanie v zmysle čl. 5 ods. 1\nNariadenia, čiže v Rakúsku. keďže rozhodcovské konanie malo prebehnúť vo Viedni.\nNad rámec uvedeného najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa uviedol,\nže by nebola daná právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci ani\nv prípade aplikácie čl. 5 ods. 3 Nariadenia, ktorej sa domáhal sťažovateľ. Vo svojom\nrozhodnutí najvyšší súd skonštatoval, že formulácia v čl. 5 ods. 3 sa má chápať tak, že jej\ncieľom je zahrnúť obe miesta - miesto, kde škoda vznikla, aj miesto, kde došlo ku\nskutočnosti, ktorá ju spôsobila, a že žalovaného možno žalovať podľa voľby žalobcu na\nsúde v niektorom z týchto dvoch miest (rozsudok Súdneho dvora 21/76 Handelskwekerij G.\nJ. Bier BVv. Minesdepotassed´Alsace SA). Na území Slovenskej republiky nedošlo k vzniku\nškody, ako to mylne uvádza žalobca. Podľa žalobcu je miestom vzniku škody územie\nSlovenskej republiky ako miesto, kde by došlo k finančnému plneniu záväzkov, ak by\nžalovaný neporušil svoju povinnosť riadne zorganizovať a zabezpečiť riadne vedenie\narbitráže, ako aj ujmu, ktorú utrpel v dôsledku skutočnosti, že na základe rozhodcovského\nnálezu sa vedie proti žalobcovi exekučné konanie na území Slovenskej republiky. Uvedený\n\n9\n\nvýklad miesta vzniku škody nie je správny a nemá oporu v judikatúre Súdneho dvora.\nV judikatúre Súdneho dvora je daný výklad miesta vzniku škody. Aj rozhodnutie 21/76, na\nktoré v dovolaní poukazuje žalobca, uvádza, že možno žalovať v štáte, kde škoda vznikla\na kde došlo ku skutočnosti, ktorá ju spôsobila. V danom prípade je miesto, kde ku škode\ndošlo, zhodné s miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá ju spôsobila. Týmto miestom je\nmiesto rozhodcovského konania. Zároveň miesto vzniku škody podľa komunitárneho práva\nnie je možné chápať ako miesto, kde žalobca pocítil finančnú ujmu v dôsledku porušenia\npovinnosti žalovaným. Uvedený záver vyplýva aj z vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho\ndvora C-364/93 (Marinari) a C-168/02 (Kronhofer). Preto je zrejmé, že Slovenská\nrepublika nie je miestom, kde ku škode došlo a ani miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá\nju spôsobila.\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozhodnutia Súdneho dvora C-364/93\n(Marinari) a C-168/02 (Kronhofer) sa na jeho vec nemôžu vzťahovať. Uvedené tvrdenie je\nvšak mylné, lebo aj samotný sťažovateľ uvádza, že mu vznikla finančná ujma vedením\nexekučného konania - bod 32 sťažnosti, resp. zmenšením majetku o príjem, ktorý by sa mu\ninak dostavil - bod 33 sťažnosti.\nNajvyšší súd preto skonštatoval, že nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle\nčl. 2 ods. 1 Nariadenia, nedošlo k založeniu právomoci podľa čl. 5 Nariadenia a zároveň\nnedošlo k založeniu právomoci súdu prvého stupňa podľa čl. 24 Nariadenia, odvolací súd\nzastavením konania pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s. p. neodňal\nžalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň na\nskutkový stav aplikoval správny právny predpis (Nariadenie Brusel I), ktorý aj správne\naplikoval.\nUznesením z 28. apríla 2016 sp. zn. 3 Obdo 17/2015 sa konajúci senát najvyššieho\nsúdu ústavne konformným, jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými\npodstatnými námietkami sťažovateľa vznesenými v dovolaní proti uzneseniu odvolacieho\nsúdu, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie právomoci slovenských súdov na konanie\na rozhodovanie vo veci a tým nedostatku podmienok konania v danej veci.\nSťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha preskúmania predmetného dovolacieho\nrozhodnutia rovnakou argumentáciou, akú uviedol v dovolaní na preskúmanie záverov\nKrajského súdu v Prešove (ako súdu odvolacieho), ktoré sú pre posúdenie otázky právomoci\n\n10\n\nslovenských súdov zrozumiteľne naformulované, ako aj dostatočne odôvodnené, pričom ich\nnie je možné považovať za svojvoľné. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (resp. Krajského súdu v Prešove) nestotožňuje, nie je možné\npovažovať za porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a zároveň nedošlo k odňatiu spravodlivosti, keďže, ako to vyplýva\nz napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. aj ním preskúmavaného uznesenia\nodvolacieho súdu, sa sťažovateľ môže domáhať svojich práv v zmysle jednotlivých\nustanovení Nariadenia v inom členskom štáte Európskej únie.\nVzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že uznesením sp. zn. 3 Obdo/17/2015\nz 24. apríla 2016, k porušeniu sťažovateľom namietaných práv nedošlo.“\n\n, ktorá bola účastníkom konania o dovolaní\nsťažovateľky vedeného najvyšším súdom sp. zn. 3 Obdo 17/2015 v procesnom postavení\nžalovanej, požiadala 19. augusta 2016 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti\nsťažovateľky. Ústavný súd vyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1\nzákona o ústavnom súde umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila\nv podaní z 29. septembra 2016, v ktorom okrem svojho právneho názoru k otázke založenia\nprávomoci súdov Slovenskej republiky predovšetkým uvádza:\n„... ak by sa totiž skutočne aplikoval čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I, aplikoval by sa\nnielen na určenie právomoci, ale aj na určenie miestnej príslušnosti. V takom prípade by\nmusela byť daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava II.\nInými slovami, nielen, že sťažovateľ inicioval konanie na súdoch Slovenskej\nrepubliky, ktoré nemohli mať právomoc, ale ešte aj v rámci súdov Slovenskej republiky si\nzvolil Okresný súd Prešov, ktorý pri výklade presadzovanom samotným sťažovateľom\nnemohol mať miestnu príslušnosť...\nNajvyšší súd... dovolanie meritórne posúdil a v neobvykle detailnom a dôkladnom\nodôvodnení sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie dovolacieho\nsúdu je excelentným prehľadom relevantnej judikatúry Súdneho dvora SÚ ako aj najnovších\n\n11\n\nsúdnych inštancií Slovenskej republiky. V tomto smere si nevieme predstaviť, ako by toto\nrozhodnutie mohlo zakladať porušenie základných práv sťažovateľa...“\n\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú\ndôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila\nsťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\n\n12\n\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy); k tomu pozri m. m. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,\nIV. ÚS 295/2012.\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to\ntak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za\ndodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016. Základom\nargumentácie sťažovateľky je v zásade jej nesúhlas s výkladom právomoci súdov\nSlovenskej republiky v jej veci podľa nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci\n\n13\n\na uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie\nBrusel I“), ktorý uplatnil najvyšší súd v napadnutom uznesení. Sťažovateľka teda tvrdí, že\ndovolací súd vec nesprávne právne posúdil.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npovažuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh\npredmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. V tejto časti\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa najmä uvádza:\n„Okresný súd Prešov... uznesením z 28. októbra 2014 č. k. 18 Cb/117/2011-1144\nzamietol námietku nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti Okresného súdu Prešov\na určil, že právomoc a miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov v právnej veci vedenej\npod sp. zn. 18 Cb/117/2011 je daná.\nSúd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom\nz 3. novembra 2011, doplneným 4. novembra 2011, 23. novembra 2011 a 12. decembra\n2011 domáhal, aby súd vydal európsky platobný rozkaz, ktorým by uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť mu sumu 1 595 772 471,22 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady\nškody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže. Súd prvého stupňa\ndospel k záveru, že právomoc súdu vyplýva z čl. 5 a čl. 24 Nariadenia Brusel I, vecná\npríslušnosť je daná na základe ustanovenia § 9 ods. 1 O. s. p. a miestna príslušnosť je\nzaložená na základe ustanovenia § 88 ods. 2 O. s. p. ... Súd prvého stupňa skonštatoval, že\njeho právomoc a miestna príslušnosť je daná, pričom vyplýva z mimozmluvnej\nmimozáväzkovej zodpovednosti žalovaného, ako aj zo všeobecnej doktríny, ktorá určuje\nprávomoc nielen podľa toho, kde škoda vznikla, ale aj kde sa škoda prejavila.\nNa odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove... uznesením z 14. januára 2015\nč. k. 1 Cob/88/20l4-1169 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že konanie zastavil\n(§ 220 O. s. p.) a vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.\nOdvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vydaním európskeho platobného rozkazu\nvydanému v preskúmavanej veci a ani podaním odporu proti nemu, nedošlo k založeniu\nprávomoci súdov Slovenskej republiky podľa Nariadenia Brusel I... Za týchto okolností bol\nprvostupňový súd povinný skúmať existenciu svojej právomoci na rozhodovanie v tejto veci\npodľa čl. 2 a čl. 5 Nariadenia Brusel I.\n\n14\n\nV danom prípade žalobca rozporuplne v podanom návrhu tvrdil, že právomoc súdov\nSlovenskej republiky je daná v dôsledku toho, sa jedná o vec týkajúcu sa kvázideliktnej\nzodpovednosti, a preto môže byť osoba, ktorá má bydlisko na území iného členského štátu,\nžalovaná na súde miesta, kde došlo alebo môže dôjsť ku škodnej udalosti. Odvolací súd\nuviedol, že pojem deliktnej alebo kvázideliktnej zodpovednosti je potrebné vnímať ako\nnezávislý koncept, ktorý sa vzťahuje na všetky žaloby, ktoré majú za cieľ založiť\nzodpovednosť žalovaného a ktoré nesúvisia so zmluvou v zmysle čl. 5 ods. 1 Nariadenia\nBrusel I. Ak sa spor týka zmluvy, je daná právomoc súdu podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia\nBrusel I ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť, je daná právomoc podľa čl. 5 ods. 3\nNariadenia Brusel I. V tomto sa delíktná zodpovednosť odlišuje od náhrady škody za\nporušenie zmluvnej povinnosti podľa práva Slovenskej republiky, keďže je vnímaná ako\nmimozmluvný záväzok a nie ako nárok vyplývajúci zo zmluvy. Rozsah pojmu delikt podľa\nNariadenia je širší než je tomu v prípade náhrady škody podľa slovenského práva.\nKvázidelikt sa od deliktu odlišuje tým, že sa nie vždy vyžaduje protiprávne konanie zo strany\nodporcu. Typickým príkladom kvázideliktu je nárok z bezdôvodného obohatenia alebo\nkonania bez príkazu.\nZa miesto, kde došlo alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti, sa môže považovať\njednak miesto. kde došlo k udalosti, ktorá právo na odškodnenie zakladá, ale môže ním byť\naj miesto, kde fakticky došlo ku škode. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie...\nC-364/93 a C-168/02 nemôže byť založená právomoc prvostupňového súdu z dôvodu\ntvrdeného žalobcom, že jeho právny predchodca pocítil ujmu v dôsledku činnosti\nžalovaného v mieste svojho vtedajšieho sídla. Bolo by tomu aj v prípade, ak by išlo o nároky\ntýkajúce sa zodpovednosti za porušenie inej než zmluvnej povinnosti.\nVychádzajúc z výkladu pojmu delikt a kvázidelikt Súdnym dvorom a z označenia\npredmetu konania uvedeného v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu odvolací\nsúd skúmal, či je daná výnimka zo všeobecnej zásady o právomoci súdu v zmysle čl. 5 ods. 1\nNariadenia Brusel I, podľa ktorého osoba, ktorá má bydlisko na území niektorého\nčlenského štátu, môže byť žalovaná v inom členskom štáte v prípade poskytovania služieb,\nna území toho členského štátu, kde služby podľa zmluvy boli alebo mali byť poskytnuté.\nKeďže v danom prípade žalobca tvrdil, že ide o nároky z porušenia zmluvy, pričom služba\n\n15\n\nv preskúmavanej veci mala byť poskytnutá v Rakúskej republike - vo Viedni, nemôže byť\nzaložená právomoc slovenských súdov podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel I.\nOdvolací súd mal za to, že neboli splnené podmienky pre založenie právomoci súdov\nSlovenskej republiky na rozhodovanie o podanej žalobe, keďže nie sú splnené podmienky\npre aplikáciu niektorej z výnimiek stanovených v čl. 5 Nariadenia Brusel I a zásada\nprávomoci súdu členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko stanovená v čl. 2\nNariadenia, nebola prelomená ani cez čl. 24 Nariadenia. Preto odvolací súd napadnuté\nuznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že konanie podľa § 104 ods. 1 O. s. p. zastavil pre\nnedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie v tejto veci.“\nNajvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazuje na obsah\ndovolania, pričom uvádza, že podľa sťažovateľky «postupom súdu mu bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci...\nTým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych\nzáveroch než súd prvého stupňa, žalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho\nnázoru na inštančne vyššom súde.\nPodľa žalobcu je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Tento dovolací dôvod odôvodnil žalobca tým, že odvolací sud\nrozhodoval o odvolaní meritórne, hoci mal odvolanie odmietnuť (rozhodnutie súdu prvého\nstupňa je nadbytočné), odvolací súd porušil ustanovenia o dokazovaní tým, že vôbec\nnezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci napriek tomu, že boli tvrdené a na\nich preukázanie boli navrhnuté dôkazy a že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné...\nNesprávne právne posúdenie odvolacím sudom vidí žalobca v tom, že svojím\nkonaním odopiera žalobcovi právo uskutočniť voľbu súdu, na ktorý podá návrh na začatie\nkonania, pretože ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia nie je nadradené čl. 5 ods. 3\nNariadenia, ako to nesprávne tvrdí odvolací súd. Žalobca nikdy v konaní netvrdil, že by\nmedzi ním a žalovaným existoval zmluvný vzťah. Vzhľadom na autoritu a charakter činnosti\nrozhodcovského súdu je vylúčené, aby tieto strany bolí v rovnocennom postavení. Zároveň\nnemožno súhlasiť ani s odvolaním sa na údajné zmluvné určenie uvedené vo formulári na\n\n16\n\nvydanie európskeho platobného rozkazu, nakoľko pri definícii pohľadávky žalobca v\npoznámke uviedol, že ide o škodu spôsobenú porušením povinnosti zabezpečiť vedenie\narbitráže, nie však ako zmluvný vzťah ale ako dôsledok deliktného konania.\nZároveň žalobca uviedol, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí iba definoval pojem\ndeliktu a kvázideliktu, ale žiadnym spôsobom nesubsumoval konanie žalovaného rozhodcovského súdu ako deliktu, resp. kvázideliktu a neurčil, či ide o otázku záväzkovej\nalebo mímozáväzkovej zodpovednosti. Rovnako tak odvolací súd neurčil miesto, kde došlo\nalebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti. Poňatíe mimozmluvnej zodpovednosti podľa čl. 5\nods. 3 Nariadenia v zmysle komunitárneho výkladu sa významne odlišuje od pojmu náhrady\nškody za porušenie zmluvnej povinnosti podľa slovenského práva.».\nNajvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka\nkonania, bez nariadenia dovolacieho pojednávania [§ 243a ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“)] najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré\nmožno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. OSP), pričom v tejto\nsúvislosti v napadnutom uznesení uvádza:\n«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým\nbolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie\nprípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu\nprvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia\nnávrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie\nstanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\nodmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na\nprerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie\nprípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak\nodvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože\nide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní\n(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky...\n\n17\n\nSo zreteľom na charakter dovolania žalobcu (napadnuté zmeňujúce uznesenie\nodvolacieho súdu) ako aj vyjadrenia žalovaného k dovolaniu, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. procesne\nprípustné, nakoľko ide o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu\nprvého stupňa.\nPokiaľ ide o otázku ,,medzinárodnej príslušnosti“ uvádzanej v Nariadení Brusel I,\ntento pojem treba vykladať autonómne a nie podľa toho, ako sa pojem príslušnosť vykladá\npodľa vnútroštátneho práva.\n„Medzinárodná príslušnosť“ podľa Nariadenia Brusel I predstavuje pojem, ktorým\nsa určuje, súdy ktorého štátu sú oprávnené prejednať konkrétny spor, čiže ide o určenie\nprávomoci sudov konkrétneho členského štátu.\nMedzinárodná príslušnosť a právomoc sú synonymá, ako to vyplýva aj z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndc/12/2012, pripadne aj z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo/1849/2013. Pojem medzinárodná\npríslušnosť, resp. právomoc v zmysle Nariadenia je potrebné chápať aj v zmysle ustanovení\n§ 7 a § 104 O. s. p., podľa ktorých súdy rozhodujú spory, ktoré patria do právomocí\nslovenských súdov a ak nejaká vec aj v zmysle Nariadenia Brusel I nepatrí do právomoci\nslovenských súdov, súd konanie pre nedostatok právomoci zastaví.\nRozhodnutím o príslušnosti podľa § 239 ods. 3 O. s. p. je potrebné rozumieť\nrozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o príslušnosti v zmysle vnútroštátneho procesného práva\n(čiže miestna príslušnosť, vecná príslušnosť, pripadne kauzálna príslušnosť). Rozhodnutie\no právomoci (medzinárodnej príslušnosti) nie je možné zaradiť medzi rozhodnutia uvedené\nv § 239 ods. 3 O. s. p.\nAk nie je rozhodnutie o právomoci uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p. a dovolaním je\nnapadnuté „zmeňujúce“ rozhodnutie o právomoci, je dovolanie procesné prípustné\nv zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1\nO. s. p.) najprv skúmal, či došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p...\nZ hľadiska prípustností dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania\nvýznamný; v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno\nnim napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné... Osobitne ale\n\n18\n\ntreba zdôrazniť, že záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je\nvýznamný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej\nv tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto\nprocesnej vade skutočne došlo.\nDovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/\nO. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť\njeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.\nS prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali\ndopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa\npostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).\nOdňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým\núčastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa\nrozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore\nso zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok\npriznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie\nkaždé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza\nk odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného\npráva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými\nhľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či\nprocesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie\nkonanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako\nvýsledok rozhodovacej činnosti súdu ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa\núčastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu,\nktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia.»\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nečakaného rozhodnutia\nodvolacieho súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „táto\nnámietka je neopodstatnená, nakoľko v celom priebehu súdneho konania sa skúmala\nvýlučne právomoc slovenských súdov na konanie a rozhodovanie vo veci. Pokiaľ ide\n\n19\n\no nečakané (prekvapivé) rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko sa odklonilo od\nrozhodnutia súdu prvého stupňa, najvyšší súd uvádza, že v prípade procesných rozhodnutí\nje vylúčená aplikácia ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Povinnosť postupovať v zmysle\nuvedeného zákonného ustanovenia má odvolací súd, ak nárok, ktorý je predmetom konania,\ntreba posúdiť podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého\nstupňa. To znamená, že nárok treba posúdiť podľa úplne iného právneho predpisu, ako ho\nposúdil súd prvého stupňa, alebo podľa toho istého právneho predpisu, ale podľa iného\nustanovenia. Súčasne musí byť splnená aj druhá zákonná podmienka, že je toto iné zákonné\nustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Aplikácia § 213 ods. 2 O. s. p. sa týka\nvýlučne hmotnoprávneho posúdenia uplatneného nároku a nie skúmania procesných\npodmienok.“.\nK námietke sťažovateľky, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd\nv napadnutom uznesení uvádza:\n„Odvolací súd nebol povinný nariaďovať pojednávanie, nakoľko išlo o odvolanie\nvoči uzneseniu, pričom procesný postup pri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu súdu\nprvého stupňa je upravený § 214 ods. 2 O. s. p. Dôvody nariadenia odvolacieho\npojednávania uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p. sa týkajú jedine prejednania odvolania voči\nrozhodnutiu vo veci samej, teda ak sa rozhoduje o odvolaní voči rozsudku prvého stupňa.\nNavyše odvolací súd nevykonával ani nezopakoval dokazovanie, skúmal iba či sú splnené\nprocesné podmienky. Taktiež nie je daný dôležitý verejný záujem pre nariadenie\nodvolacieho pojednávania, vzhľadom na druh žaloby, účastníkov konania a predmet\nkonania a vo vzťahu ku konkrétnej požadovanej veci. Verejný záujem musí byť formulovaný\nvo vzťahu ku konkrétnej posudzovanej záležitosti a musí byť presvedčivo odlíšený od záujmu\nsúkromného.“\nK námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil\nvyjadriť sa vo veci, dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „aj táto\nnámietka dovolateľa je neopodstatnená. Žalobcovi bolo súdom prvého stupňa zaslané\nodvolanie voči uzneseniu z októbra 2014. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi\n\n20\n\nprostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu 1. decembra 2014. Žalobca mal\ndostatočný priestor pre vyjadrenie sa k odvolaniu žalovaného pred rozhodnutím\nodvolacieho súdu, pričom toto svoje procesné oprávnenie nevyužil. Nie je pritom možné\nstotožňovať nečinnosť účastníka konania s odňatím možnosti konať pred súdom.“.\nK ťažiskovej námietke zastavenia konania z dôvodu nedostatku právomoci súdov\nSlovenskej republiky najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n«Za odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. sa podľa\nustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje aj zastavenie konania\nz dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo\nv dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba považovať za odopretie\nústavou upraveného práva na súdnu ochranu (obdobne I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku\nznamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\nAk súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný\npostup neboli dané predpoklady, odníme účastníkovi konania možnosť pred súdom konať\n(R 82/2002).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto skúmal, či v danej veci je alebo nie je daná\nprávomoc slovenských súdov na rozhodnutie vo veci.\nPre posúdenie právomoci súdu v danej veci je potrebné vychádzať z Nariadenia\nRady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov\nv občianskych a obchodných veciach v znení neskorších zmien a doplnkov (Nariadenie\nBrusel I...), a to s ohľadom na znenie čl. 66 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady\n(EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov\nv občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I bis), podľa ktorého sa na\nkonania začaté do 10. januára 2015 použijú ustanovenia Nariadenia Brusel I.\nZákladné pravidlo pre určenie právomoci súdu v cezhraničných sporoch je upravené\nv čl. 2 bod 1 Nariadenia Brusel I, podľa ktorého, ak nie je v nariadení uvedené inak, osoby\ns bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na\nsúdoch tohto členského štátu.\nVýnimku z tohto všeobecného pravidla predstavuje čl. 3 bod 1 Nariadenia, v zmysle\nktorého osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného\n\n21\n\nčlenského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. (čl. 5\n- 24 Nariadenia).\nPri istej miere zjednodušenia možno typy právomoci podľa Nariadenia rozdeliť\ntakto: všeobecná, osobitná (alternatívna), špeciálna, výlučná a určená dohodou účastníkov\nprávneho vzťahu. Súdny dvor trvá na tom, že všeobecné určenie právomoci je základom\nsystému a že osobitné právomoci sa uplatnia len ako odchýlky od základne] zásady, a teda\nsa musia vykladať reštriktívne, t. j. len v rozsahu výslovne zakotvených možností.\nOsobitná právomoc popri všeobecnom kritériu bydliska žalovaného v členskom štáte\npredstavuje alternatívu, ktorá umožňuje žalobcovi zvoliť si, či podá žalobu na súde štátu\nodlišného od štátu žalovaného. Táto právomoc sa spravuje čl. 5 až 7 Nariadenia. Zatiaľ čo\nvšeobecné kritérium je založené na väzbe medzi žalovaným a súdom, osobitné kritéria\nuznávajú väzbu medzi samotným sporom a súdom, na ktorom možno začať konanie. Tieto\nprávomoci odrážajú zásadu efektívneho vedenia konania a sú opodstatnené len v\nprípadoch, keď v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na\nktorý sa má podať žaloba, a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania,\nalebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov, proti ktorým konanie\nsmeruje.\nUrčenie právomoci podľa čl. 5 až 7 Nariadenia však nie je ponechané výlučne na\nvôli žalobcu, ale musí byť určená na základe presne stanovených kritérií aj s ohľadom na\nochranu žalovaného, aby mal vedomosť, na súde ktorého členského štátu bude zažalovaný\nv prípade porušenia svojich zmluvných alebo mimozmluvných povinností.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno\nžalovať v druhom členskom štáte:\na) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia. ktoré je predmetom\nžaloby;\nb) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom\nzmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:\n- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte. kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo\nmal dodať,\n- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli\nalebo mali poskytnúť,\n\n22\n\nc) ak sa neuplatní písm. b/, uplatní sa písm. a/.\nPodľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno\nžalovať v druhom členskom štáte vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako\nzmluvného vzťahu, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti,\nktorá zakladá nárok na náhradu škody.\nUstanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia umožňuje žalovať osobu s bydliskom v členskom\nštáte v inom členskom štáte v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného\nplnenia, ktoré je predmetom žaloby. Ak sa v žalobe vychádza z viacerých záväzkov\nvyplývajúcich z jednej zmluvy, súd, na ktorý sa podala, môže určiť, či má právomoc\ns odkazom na hlavný záväzok.\nVo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu majú právomoc\nsúdy podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody (čl. 5\nods. 3 Nariadenia).\nMiesto škody je miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu a vznik\nmimozmluvnej zodpovednosti, priamo spôsobila svoje škodlivé dôsledky osobe, ktorá bola\npriamou obeťou tejto skutočnosti (rozsudok Súdneho dvora C-220/88 Dumez) a nezahŕňa\nmiesto, o ktorom obeť tvrdí, že na ňom utrpela finančnú škodu na základe pôvodnej škody,\nktorá tejto osobe vznikla a ktorú utrpela v inom členskom štáte, aby sa nemohlo vykladať\nrozširujúcim spôsobom, a to tak, že zahrňuje každé miesto, kde môžu byť pociťované\nškodlivé následky tejto skutočnosti spôsobiacej škodu, ktorá sa skutočne objavila na inom\nmieste (rozsudky Súdneho dvora C-364/93 Marinari a C-168/02 Kronhofer).\nV prípade žaloby o náhradu škody je potrebné rozlišovať, či uplatňovaná škoda\nvznikla porušením zmluvnej povinnosti žalovaného alebo či ide o mimozmluvnú\nzodpovednosť za škodu. Uvedené rozlišovanie je nevyhnutné pre určenie kritérií pre\nzaloženie právomoci súdu. Ak sa uplatňuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušení\nzmluvnej povinnosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ak ide o náhradu škody spôsobenú\nporušením mimozmluvnej zodpovednosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 3 Nariadenia. Z toho\nvyplýva, že aj pri žalobách o náhradu škody sa osobitná právomoc určuje nielen podľa čl. 5\nods. 3 Nariadenia, ako to vyplýva z tvrdenia žalobcu, ale aj podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia.\nPre rozhodnutie o právomoci je v danej veci potrebné posúdiť, či medzi žalobcom\na žalovaným existuje zmluvný vzťah v zmysle Nariadenia.\n\n23\n\nOdvolací súd mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluvný vzťah,\nnakoľko aplikoval na vec ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia...\nPojem zmluva (zmluvný vzťah) v zmysle Nariadenia nepredstavuje zmluvu ako\ndvojstranný právny úkon v zmysle vnútroštátneho práva, ale ide o autonómny pojem, ktorý\nje definovaný Súdnym dvorom.\nZmluva nemusí byť uzatvorená, na to, aby sa mohlo jednať o „zmluvu“ v zmysle\nNariadenia, záväzok musí byť identifikovateľný a dobrovoľne prijatý jednou stranou voči\nstrane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora C-26/91 Handte a C-21/02 Engler).\nŽalovaný ako rozhodcovský súd dobrovoľne prevzal na seba záväzok rozhodnúť spor\n(zaviazal sa poskytnúť službu) medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou\na\n\nza odplatu\n\n(odmenu).\nTento záväzok spĺňa aj definíciu služby v zmysle čl. 57 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie, podľa ktorého sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu,\npokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb.\nMedzi žalobcom a žalovaným teda existuje zmluvný vzťah v zmysle vyššie uvedenej\ndefinície. Ide o súkromnú vec medzi dvomi rovnocennými subjektmi práva a podľa\nrozhodnutia Súdneho dvora č. 29/76 (LTU) ide o vec občiansku a obchodnú spadajúcu do\npôsobnosti Nariadenia.\nTaktiež aj z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu\nškody dodaním nekvalitných služieb (kód 34) na základe zmluvy o poskytovaní služieb (kód\n12), ako to vyplýva z č. l. 3 súdneho spisu.\nZároveň tvrdeniu žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným\nvyvracia aj samotný žalobca v dovolaní (strana 20 dovolania), podľa ktorého bola odmena\nžalovaného vo výške 840 000 USD a ani pri takto vysokej sume odmeny nebol schopný\nzabezpečiť, aby bola vec riadne prejednaná. Ak by nešlo o zmluvu o poskytnutí služieb,\nnemohla by byť dojednaná odmena za ich poskytnutie, ktorá bola aj zaplatená.\nŽaloba na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvnej povinnosti je žalobou\nzo zmluvy v zmysle čl. 5 a právomoc má súd, v ktorého obvode mala byť splnená zmluvná\npovinnosť, porušením ktorej vznikla žalobcovi škoda (rozhodnutie Súdneho dvora C-14/76\nA.DeBloos, SPRL v. Sociétée commandite par actions Bouyer).\n\n24\n\nNa základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nie je\ndaná právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci v zmysle Nariadenia\n44/2001. Žalobca mal žalovaného žalovať na súde v štáte, v ktorom má žalovaný sídlo\nv súlade s čl. 2 ods. 1 Nariadenia, teda vo Francúzsku, alebo na súde v štáte, kde bola\nslužba poskytnutá, t. j. kde prebehlo, resp. malo prebehnúť rozhodcovské konanie v zmysle\nčl. 5 ods. 1 Nariadenia, čiže v Rakúsku, keďže rozhodcovské konanie malo prebehnúť\nvo Viedni.\nZároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že by nebola daná právomoc\nslovenských súdov ani v zmysle čl. 5 ods. 3 Nariadenia.\nFormulácia v čl. 5 ods. 3 sa má chápať tak, že jej cieľom je zahrnúť obe miesta –\nmiesto, kde škoda vznikla, aj miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila, a že\nžalovaného možno žalovať podľa voľby žalobou na súde v niektorom z týchto dvoch miest\n(rozsudok Súdneho dvora 21/76 Handelskwekerij G. J. Bier BV v. Minesdepotassed´ Alsace\nSA).\nNa území Slovenskej republiky nedošlo k vzniku škody, ako to mylne uvádza žalobca.\nPodľa žalobcu je miestom vzniku škody územie Slovenskej republiky ako miesto, kde by\ndošlo k finančnému plneniu záväzkov, ak by žalovaný neporušil svoju povinnosť riadne\nzorganizovať a zabezpečiť riadne vedenie arbitráže ako aj ujmu, ktorú utrpel v dôsledku\nskutočnosti, že na základe rozhodcovského nálezu sa vedie proti žalobcovi exekučné\nkonanie na území Slovenskej republiky.\nUvedený výklad miesta vzniku škody nie je správny a nemá oporu v judikatúre\nSúdneho dvora. V judikatúre Súdneho dvora je daný výklad miesta vzniku škody. Aj\nrozhodnutie 21/76, na ktoré v dovolaní poukazuje žalobca, uvádza, že možno žalovať v\nštáte, kde škoda vznikla a kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila.\nV danom prípade je miesto, kde k škode došlo, zhodné s miestom, kde došlo\nk skutočnosti, ktorá ju spôsobila. Týmto miestom je miesto rozhodcovského konania.\nZároveň miesto vzniku škody podľa komunitárneho práva nie je možné chápať ako\nmiesto, kde žalobca pocítil finančnú ujmu v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným.\nUvedený záver vyplýva aj z vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora C-364/93\n(Marinari) a C-168/02 (Kronhofer).\n\n25\n\nPreto je zrejmé, že Slovenská republika nie je miestom, kde k škode došlo a ani\nmiestom, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila.\nZ uvedeného vyplýva, že ani ak by sa na danú vec malo aplikovať ustanovenie čl. 5\nods. 3 Nariadenia, by nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov.\nNakoľko nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov podľa čl. 5 Nariadenia,\nslovenské súdy by mali právomoc rozhodnúť danú právnu vec jedine v prípade tzv. tichej\nprorogácie (podriadenia sa právomoci žalovaným) v súlade s čl. 24 Nariadenia. Pod tichou\nprorogáciou sa rozumie prorogácia sui generis, kedy je právomoc súdu založená tým, že\nžalovaný nevznesie námietku nepríslušnosti konajúceho súdu a začne sa proti žalobe\nobhajovať, k žalobe sa vyjadrí.\nPodanie odporu voči európskemu platobnému rozkazu pritom nemožno považovať\nza zúčastnenie sa na konani v zmysle článku 24 Nariadenia Rady (rozsudok Súdneho dvora\nC-144/12 Goldbet Sportwetten GmbH).\nV danej ved však nedošlo ani k založeniu právomoci slovenských súdov v súlade\ns čl. 24 Nariadenia, nakoľko žalovaný sa zúčastnil konania za účelom namietania\nnedostatku právomoci slovenských súdov.\nKeďže nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle čl. 2 ods. 1 Nariadenia,\nnedošlo k založeniu právomoci podľa čl. 5 Nariadenia a zároveň nedošlo k založeniu\nprávomoci súdu prvého stupňa podľa čl. 24 Nariadenia, odvolací súd zastavením konania\npre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s. p. neodňal žalobcovi možnosť konať\npred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň na skutkový stav aplikoval\nsprávny právny predpis (Nariadenie Brusel I), ktorý aj správne aplikoval. Preto v tejto časti\nodvolací súd otázku právomoci slovenských súdov aj správne právne posúdil a nedopustil\nsa ani namietanej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.»\nK sťažovateľkinej námietke, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní meritórne, hoci\nmal odvolanie odmietnuť, a k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uvádza:\n„Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je\nv dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných\nv ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je\n\n26\n\nvecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich\npostup súdu v občianskom súdnom konaní. V prípade, že v konaní dôjde k porušeniu\nktoréhokoľvek z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ako zákona upravujúceho\nkonanie od jeho začiatku až po skončenie, možno takéto porušenie hodnotiť ako konanie\npostihnuté vadou. Iné vady, mimo vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., sú spôsobilým\ndovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci.\nDôvody, pre ktoré možno odmietnuť odvolanie, sú taxatívne vymenované\nv ustanovení § 218 ods. 1 O. s. p. Z obsahu súdneho spisu má dovolací súd preukázané, že\nodvolanie žalovaného bolo podané včas, bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom\nkonania, ktorému súd prvého stupňa jeho procesný návrh zamietol, odvolanie nesmerovalo\nvoči rozhodnutiu uvedenému v ustanovení § 202 ods. 3 O. s. p., odvolanie žalovaného\nobsahovalo náležitosti uvedené v ustanovení § 205 O. s. p. a napadnuté rozhodnutie\nnezaniklo inak. Odvolací sud preto postupoval správne, ak vecne preskúmal odvolanie\nžalovaného.“\nK námietke sťažovateľky týkajúcej sa nevykonania dokazovania najvyšší súd\nv napadnutom uznesení uvádza, že „odvolací súd sa v konaní nedopustil namietanej vady.\nOdvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalovaného výlučne skúmal, či sú splnené\nprocesné podmienky na konanie o veci samej, či je daná právomoc súdov, pričom vo svojom\nrozhodnutí vychádzal z jednotlivých ustanovení Nariadenia a judikatúry Súdneho dvora.\nPre rozhodnutie odvolacieho súdu o nedostatku právomoci súdu prvého stupňa na konanie\nvo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie. Ak dospel odvolací súd k záveru, že nie je\ndaná právomoc súdu prvého stupňa na konanie a rozhodovanie vo veci, nebol povinný sa\nvysporiadavať s jednotlivými dôkazmi žalobcu, pre ktoré sa domnieval, že právomoc\nOkresného súdu Prešov bola daná. Pre celkovú presvedčivosť rozhodnutia o nedostatku\nprocesnej podmienky v podobe absencie právomoci súdu postačuje konštatovanie, že nie je\ndaná právomoc súdu, z akého dôvodu a na základe akého ustanovenia právneho predpisu\ndospel súd k takému záveru.“.\n\n27\n\nSťažovateľka namietala aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu. K tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza, že „nie\nje opodstatnený, nakoľko napadnuté rozhodnutie je odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O. s. p.\nOdvolací súd uviedol, prečo dospel k záveru, že rozhodovaná vec nepatrí do právomoci\nslovenských súdov a dostatočným spôsobom vysvetlil prečo nedošlo k založeniu právomoci\nslovenského súdu na konanie a rozhodovanie vo veci v zmysle čl. 5 Nariadenia. Jeho\nrozhodnutie je logické, presvedčivé a preskúmateľný je záver odvolacieho súdu i z hľadiska\nprávnej argumentácie a dôvodnosti odvolania.\nNa základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že konanie\nnebolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.\nK dovolacej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho posúdenia veci, ktorou\nnamietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nadbytočné, lebo o tom, že sú splnené\nprocesné podmienky, sa nevydáva osobitné rozhodnutie, dovolací súd v napadnutom\nuznesení uvádza, že „súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo, aby súd rozhodol\no každom procesnom návrhu účastníka prihliadajúc na špecifické okolnosti konkrétneho\nprípadu. V danej veci bolo potrebné, aby súd rozhodol o tom, či sú dané procesné\npodmienky (či je daná právomoc súdu), nakoľko táto otázka bola v konaní pred súdom\nprvého stupňa sporná, a to aj s ohľadom na dĺžku konania, kedy sa súd zaoberal otázkou\nprávomoci (takmer 3 roky), ako aj s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania, aby\nnedošlo k zbytočnému navyšovaniu trov konania. Preto súd prvého stupňa a následne\nodvolací súd nepochybili, ak rozhodli o (ne)existencii procesných podmienok.“.\nDovolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku sťažovateľky týkajúcu sa\nneefektívneho podania odporu. V tejto súvislosti sa v napadnutom uznesení uvádza, že\n«podľa čl. 16 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 (ďalej\nlen „nariadenie o európskom platobnom rozkaze“), odpor podpisuje odporca alebo, ak má\nustanoveného právneho zástupcu, jeho zástupca. Nariadenie o európskom platobnom\nrozkaze neobsahuje žiadne osobitné požiadavky na plnomocenstvo, na základe ktorého\nmôže zástupca konať v mene žalovaného. Ustanovenie čl. 26 nariadenia o európskom\nplatobnom rozkaze odkazuje na procesné otázky neriešené v nariadení na vnútroštátne\n\n28\n\nprocesné právo. Otázka procesného zastúpenia účastníka konania advokátom je upravená v\nustanoveniach § 25 ods. 1 a § 26 ods. 4 O. s. p. Ani uvedené zákonné ustanovenia nekladú\nna náležitosti plnomocenstva požiadavky uvedené žalobcom v dovolaní. Jednotlivé\nnáležitosti plnomocenstva na zastupovanie v súdnom konaní možno vyvodiť z právnej\núpravy zastúpenia obsiahnutej v ustanoveniach § 31 a 32 Občianskeho zákonníka. Z\nuvedených zäkonných ustanovení vyplýva, že plnomocenstvo musí obsahovať označenie\nosoby, ktorá plnomocenstvo udelila, označenie osoby, ktorej bolo plnomocenstvo udelené,\nrozsah splnomocnenia a podpis splnomocniteľa. Z plnomocenstva z 25. januára 2012\nvyplýva, že tieto požiadavky sú splnené, a preto je potrebné považovať odpor žalovaného\nvoči európskemu platobnému rozkazu za účinne podaný.».\nNa základe uvedených skutočností najvyšší súd ako dovolací súdu po preskúmaní\ndovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že „napadnuté\nuznesenie odvolacieho súdu je z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správne, keďže\nnebolo zistené, že konanie postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.,\ninou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo by napadnuté\nrozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“.\nV súvislosti s námietkami sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.\nDo sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich\nkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného\n\n29\n\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie\nniektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 28. apríla 2016 je zrejmé,\nže najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa v podstatnom\ntýkali právneho posúdenia otázky existencie právomoci súdov Slovenskej republiky na\nprerokovanie a rozhodnutie v jej veci (o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke\nsumu 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej porušením\npovinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže, pozn.).\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 (s prihliadnutím na obsah\nuznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára 2015,\nktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho\nsúdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či v danej veci je alebo nie daná právomoc\nsúdov Slovenskej republiky na rozhodnutie vo veci a s tým súvisiace posúdenie odňatia\nmožnosti účastníka konať pred súdom zastavením konania pre nedostatok právomoci súdov\nSlovenskej republiky konať vo veci) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty a zmyslu.\nV posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú podrobne uvedené\nskutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou vymedzených\ndovolacích dôvodov), že, vychádzajúc z nariadenia Brusel I, v danej veci nedošlo\nk založeniu právomoci súdov Slovenskej republiky, dôsledkom čoho bolo zastavenie\nkonania vo veci sťažovateľky v zmysle § 104 ods. 1 OSP.\n\n30\n\nArgumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym\nzáverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom uznesení zo 14. januára 2015\n(pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu,\npozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné\na nesignalizujú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka sa sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu domáha preskúmania\nnapadnutého dovolacieho rozhodnutia na základe v zásade rovnakej argumentácie, akú\nuviedla vo svojom dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu\nzo 14. januára 2015. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu v spojení s označeným uznesením odvolacieho súdu ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími\nnámietkami sťažovateľky, pričom jeho závery sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru\nústavného súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.\nSkutočnosť, že sa sťažovateľka so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako\nodvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 a obsahom sťažovateľkou označeného\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami\nsťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.\n\n31\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. decembra 2016\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "dovolanie-dovolacie konanie", "súd-právomoc všeobecného súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "b8abfb4a-3195-44de-a624-d1316494c714:f904784a-ddf4-477f-ada0-f253be3ec93e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1", "spisova_znacka": "3Obdo/17/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/17/2015 z 28. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1"}, {"guid": "c73bb535-dd9e-4da9-8dd2-fed421c4bf01:3e64a35a-f66a-40a5-abe9-052af82c38d8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8111230332.1", "spisova_znacka": "1Cob/88/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/88/2014 z 13. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-01-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8111230332.1"}, {"guid": "5a359b2a-fc86-4a06-965b-717c4b024895:122c3cd6-1d55-4512-8900-89319f8a569a", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cb/117/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 18Cb/117/2011 z 19. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Poprad", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5a359b2a-fc86-4a06-965b-717c4b024895:122c3cd6-1d55-4512-8900-89319f8a569a"}], "citovane_v": []}