{"guid": "ussr:36d4b390-a0aa-4b26-83cf-6bc60277eb9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 867/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 867/2016 z 16. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 867/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-11-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/36d4b390-a0aa-4b26-83cf-6bc60277eb9c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 867/2016-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr.\n\nDušanom Remetom, Advokátska kancelária, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 32/2013 a jeho uznesením č. k. 3 Cdo 32/2013-442\nz 24. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Co 55/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 55/2012-425 zo 14. novembra 2012 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Cdo 32/2013 a jeho uznesením č. k. 3 Cdo 32/2013-442 z 24. apríla 2014 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 55/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 55/2012-425\nzo 14. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a k nej priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným\nnávrhom zo 14. mája 1996 domáhal na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“\nalebo „súd prvého stupňa“) voči žalovanému\n\n(ďalej len „žalovaný“)\n\nzaplatenia sumy 500 000 Sk z titulu nájomného s 0,5 % úrokom od 1. mája 1996 do\nzaplatenia z titulu zmluvnej pokuty. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že\nso žalovaným dňa 26. júla 1995 uzavrel zmluvu o nájme hnuteľných vecí s dohodnutým\nnájomným vo výške 100 000 Sk mesačne. Žalovaný predmet nájmu podľa zmluvy o nájme\nhnuteľných vecí užíval, pričom nájomné sťažovateľovi neplatil. Z uvedeného dôvodu\nsťažovateľ pristúpil k výpovedi z nájmu, ktorú žalovanému doručil 7. novembra 1995.\nŽalovaný sťažovateľovi predmet nájmu ani po viacerých výzvach nevrátil, v dôsledku čoho\nvznikol sťažovateľovi voči žalovanému nárok na zaplatenie nájomného za mesiace august\n1995 až apríl 1996. Po zohľadnení vzájomných pohľadávok si sťažovateľ voči žalovanému\nuplatnil pohľadávku vo výške 500 000 Sk s prísl.\nJednotlivými\n\npodaniami\n\nsťažovateľ\n\npostupne\n\nmodifikoval\n\nsvoju\n\nžalobu\n\na v konečnom dôsledku od žalovaného požadoval zaplatenie sumy vo výške 422 580 Sk.\nSúd prvého stupňa svojím rozsudkom č. k. 7 C 457/1999-341 z 23. marca 2010\nžalobu sťažovateľa zamietol a určil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti\nrozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní priznal žalobcovi\nz uplatnených nárokov nájomné vo výške 7 409,73 € (223 225,80 Sk) so 17,6 % úrokom\nz omeškania ročne zo sumy 663,87 € od 1. júna 1996 do zaplatenia, pričom nárok na\nzmluvnú pokutu a poplatok z omeškania považoval za nedôvodné. Zároveň prihliadol na\nzapočítaciu námietku žalovaného, v dôsledku čoho považoval nárok sťažovateľa za\nzaniknutý k 3. februáru 2006, a preto žalobu sčasti zamietol.\n\n2\n\nProti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie 5. apríla 2010, ktoré\ndoplnil podaním zo 6. apríla 2010, pričom poukazoval najmä na skutočnosť, že\nprvostupňový súd nezistil náležite skutkový stav veci, z vykonaných dôkazov dospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, nevysporiadal sa s námietkami sťažovateľa\na s podstatnými rozpormi, na ktoré sťažovateľ poukazoval. Sťažovateľ bol toho názoru, že\nnapadnuté rozhodnutie okresného súdu je neobjektívne, v jeho neprospech, v rozpore\nso zásadou rovnosti, spravodlivosti a objektívnosti súdneho konania a vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\nKrajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 2 Co 78/2010-376 z 23. mája 2011\nnapadnuté rozhodnutie okrem výroku o trovách konania potvrdil. V odôvodnení odvolací\nsúd konštatoval, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a svoje skutkové\nzistenia aj správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 17. augusta 2011\ndovolanie, v ktorom namietal odňatie možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, ďalej namietal aj tzv. inú vadu konania\na nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k zmluvnej pokute, poplatku z omeškania\na prípustnosti započítania premlčanej pohľadávky.\nNajvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. 3 Cdo 248/2011-412\nz 19. marca 2012, ktorým zrušil výrok rozsudku odvolacieho súdu a vrátil vec na ďalšie\nkonanie krajskému súdu.\nKrajský súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom č. k. 2 Co 55/2010-425\nzo 14. novembra 2012 rozsudok prvostupňového súdu opätovne okrem výroku o trovách\nkonania potvrdil.\nSťažovateľ podal proti tomuto rozsudku 7. decembra 2012 dovolanie, v ktorom\nopakovane namietol odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie viacerých procesných\npráv ‒ najmä právo podať návrh na doplnenie dokazovania.\nNajvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. 3 Cdo 32/2013-442\nz 24. apríla 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol.\n\n3\n\n3. Sťažovateľ ďalej v súvislosti so svojou argumentáciou poukazuje na „dôležité\nrozhodnutia (judikáty)“ ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/97, I. ÚS 26/94, II. ÚS 71/97,\nII. ÚS 6/03, I. ÚS 242/07, I. ÚS 115/02), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“; napr. rozhodnutie vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997), pričom „namieta\nporušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR(...) a porušenie\nsvojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)\n(...) Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery konajúcich všeobecných súdov\n-Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod č. k. 7 C 457/1999, Krajského súdu\nv Prešove v konaní vedenom pod č. k. 2 Co 78/1999 a č. k. 2 Co 55/2012 a Najvyššieho\nsúdu SR v konaní vedenom pod č. k. 3 Cdo 32/2013 - nezlučiteľné s Ústavou SR a\nDohovorom z dôvodov:\n- v odvolacom konaní nebol vykonaný sťažovateľom navrhnutý dôležitý dôkaz\n-výsluch žalovaného na objasnenie podstatných rozporov v jeho predchádzajúcich\nvýpovediach,\n- dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovaný mal sťažovateľovi\ndvakrát zaplatiť sumu 400.000,- Sk, súdy protiústavne a v rozpore so zásadou negatívnej\ndôkaznej teórie presunuli na sťažovateľa,\n- výpoveď svedkyne\n\nnebola zohľadnená v celom rozsahu, ale iba v časti,\n\nv ktorej bola v neprospech sťažovateľa, súdy nerešpektovali celkový kontext svedeckej\nvýpovede, súdy neposudzovali ani výpoveď svedka\n\n,\n\n- všeobecné súdy vstúpili neprijateľným spôsobom do zmluvného vzťahu medzi\nsťažovateľom a žalovaným, keď vlastným extenzívnym a doslovným výkladom zmluvných\ndojednaní nahradili vôľu zmluvných strán - účastníkov konania v rozpore s ich skutočnou\ndohodou,\n- odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nereflektujú námietky a argumentáciu\nsťažovateľa podstatnú pre rozhodnutie a nijako nevysvetľujú prijaté závery, kedy neuverili\ntvrdeniam sťažovateľa, čo spôsobuje, že rozhodnutia sú arbitrárne a nepreskúmateľné,\n- súdy pri rozhodovaní neaplikovali elementárnu logiku, keď sťažovateľ priznal\nplatby žalovaného uskutočnené bez dokladu, no popieral by doklad o údajnom zaplatení\nďalších 400.000,- Sk, ak by ich reálne dostal,\n\n4\n\n- rozhodnutia všeobecných súdov obsahujú chybný údaj o výške právoplatne\npriznanej sumy žalovanému, čo pri akceptovaní započítania má podstatný vplyv na výšku\nvzájomne započítavaných nárokov,\n- sudkyňa prvostupňového súdu sa nesnažila zistiť objektívnu pravdu, dôkazy\nvyhodnocovala jednostranne, nepreverovala tvrdenia a dôkazy v neprospech žalovaného\na svojim postupom porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces,\n- nezákonnosť rozhodnutí sa týka aj uplatňovanej a priznanej výšky úrokov\nz omeškania požadovaných tak žalobcom, ako aj žalovaným, vrátane samotnej dĺžky\nomeškania,\n- odňatie možnosti konať pred súdom (navrhovateľ nebol prítomný na pojednávaní\ndňa 22.09.2003 a nesúhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, no pojednávanie sa\nnapriek tomu konalo),\n- prieťahy v súdnom konaní (súdne konanie trvalo 18 rokov),\n- postupom konajúcich súdov bol porušený aj princíp kontradiktórnosti a princíp\n„rovností zbraní“.\nUplatnenie si nároku v súdnom konaní je pre sťažovateľa ako právneho laika zložitý\nproces, preto aby si tento nárok mohol riadne uplatniť, bol nútený osloviť kvalifikovaného\nprávnika. Vzhľadom na to, že súdne konanie trvalo neúmerne dlho (18 rokov), sťažovateľa\nzastupovali postupne až piati advokáti.\nVšeobecné súdy v priebehu konania nezohľadnili argumenty sťažovateľa ako\núčastníka konania, nevysporiadali sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí a nezohľadnili\nich ani pri koncipovaní výrokov svojich rozhodnutí, čo aj u sťažovateľa ako právneho laika\nvyvolalo dojem, že takéto rozhodovanie súdov v právnom štáte nemôže byť prípustné.\nV tomto smere sťažovateľ poukazuje na to, že skutkový stav a právne závery\nvšeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu vtedy, ak sú prijaté\nprávne závery so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne\na z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.\n4. Sťažovateľ je presvedčený o viacnásobnom porušení svojho práva na spravodlivý\nproces. Toto porušenie vidí prvotne v tom, že «prvostupňový súd nerozhodoval nezávisle\na nestranne. Skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania prvostupňový súd\n\n5\n\njednostranne vyhodnocoval v neprospech sťažovateľa a dôkazy svedčiace v prospech\nsťažovateľa nebral do úvahy (napr. výpoveď svedkyne\n\n).\n\nPrvostupňový súd podľa názoru sťažovateľa úmyselne nezistil objektívnu pravdu.\nV tomto smere poukazuje sťažovateľ aj na osobu právneho zástupcu žalovaného,\nktorý bol v minulosti podpredsedom Okresného súdu Prešov (prvostupňový súd), kde\npôsobila a aj pôsobí sudkyňa JUDr. Baranová, ktorá prejednávala a rozhodovala spor\nv prvom stupni. Zo záverov prvých pojednávaní rovnako nebolo zrejmé, prečo nerozhodla\nskôr, ale opakovane aj bezdôvodne odročovala pojednávania (skúmali sa nepodstatné veci,\nnapr. 1,5 roka trvajúce odročenie za účelom vyjadrenia pôvodného majiteľa prenajatého\nzariadenia - Zdroj, š. p., čo všetko tvorilo zariadenie, pričom nešlo o spornú skutočnosť,\nktorú teda súd vôbec nemal skúmať) a prvý rozsudok vyhlásila až po šiestich rokoch od\nzačatia konania. Nespôsobilými rozsudkami vytvárala zbytočné trovy konania (súdne\npoplatky).\nPrvostupňový súd okrem toho rozhodol nezákonne a protiprávne. Dôkazné bremeno\nohľadom toho, či bola zložená zábezpeka 400.000 Sk presunul na sťažovateľa a to tak, že\nrozhodnutie oprel o svoj názor, že neuveril obrane sťažovateľa, tzn. že suma 400.000 Sk\nbola zaevidovaná skôr - ako jednotlivé sumy, ktoré mal žalovaný zaplatiť sťažovateľovi za\nužívanie zariadenia od februára do júla 1995 (pred podpísaním nájomnej zmluvy).\nSťažovateľ nevie, podľa akých skutkových zistení a z čoho prvostupňový súd\nvychádzal, keď neuveril jeho obrane. V súvislosti s neudržateľnosťou tohto záveru\nprvostupňového súdu poukazuje sťažovateľ na výpoveď na pojednávaní dňa 16.01.1997(...)\nPokiaľ prvostupňový súd opiera svoje tvrdenie o výpoveď svedkyne\n(účtovníčka, ekonómka), že predmetná suma 400.000 Sk bola v účtovnej evidencii\nsťažovateľa zaúčtovaná ako nájomné za mesiace august až november 1995, je to len\ndôkazná domnienka prvostupňového súdu a nie je to priamy dôkaz o tom, že žalovaný\nposkytol sťažovateľovi sumu 400.000 Sk dvakrát.\n\nako ekonómka iba riešila\n\núčtovný problém a to tak, že peniaze prijaté za nájom za mesiace február až júl 1995 bez\nzmluvného vzťahu zaúčtovala ako úhradu faktúr za mesiace august až november 1995, ktoré\nžalovaný neuhrádzal. Pre sťažovateľa je nepochopiteľné, prečo prvostupňový súd ako dôkaz\nbral do úvahy iba prvú časť výpovede a nie celú výpoveď\n\n, kde uviedla, že\n\nžalovaný žiadnu inú sumu sťažovateľovi ako zábezpeku neuhradil. Z toho vyplýva, že\n\n6\n\nekonómka prijala do pokladne dvakrát sumu 200.000 Sk a to v mesiacoch február až júl\n1995.\nJe neudržateľné a svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nemá oporu\nv zistenom skutkovom stave. Prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil skutočnosť, prečo\nneuveril tvrdeniu sťažovateľa, že účelom zakomponovania zábezpeky vo výške 400.000 Sk\ndo nájomnej zmluvy bolo zaevidovanie už skôr zaplatených súm spolu vo výške 400.000 Sk,\nktoré mal žalovaný zaplatiť sťažovateľovi ako zálohu na kúpu podniku a nájom za mesiace\njanuár až júl 1995. Pravdivosť uvedeného tvrdenia sťažovateľa potvrdzuje aj výpoveď\nsamotného žalovaného dňa 10.01.1997(...), v ktorej žalovaný uviedol, koľko peňazí vyplatil\nsťažovateľovi, z akého dôvodu a za aké obdobie. Žalovaný netvrdil jasne a jednoznačne, že\nsťažovateľovi vyplatil ďalšiu sumu vo výške 400.000 Sk ako zábezpeku pri podpise alebo\npred podpisom zmluvy. Žalovaný sám uviedol, že dňa 26.07.1995 uzavrel so sťažovateľom\nnájomnú zmluvu, ktorá bola výhodnejšia pre sťažovateľa, ale neuviedol, že sťažovateľovi\nvyplatil ďalšiu sumu 400.000 Sk ako zábezpeku. Významnú dôkaznú silu má teda tvrdenie\nžalovaného, že sťažovateľovi vyplatil iba sumu 400.000 Sk. Pokiaľ by bola zložená\nzábezpeka, záloha aj nájom, výsledná suma by bola vo výške 800.000 Sk.\nZa najdôležitejšiu považuje sťažovateľ výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa\n14.03.2008, kde žalovaný odpovedal na otázku, či prvých 400.000,- Sk bolo zaplatených\nv hotovosti a čiastkovo. Žalovaný uviedol: „Bolo to zaplatené v hotovosti. Neviem si\nspomenúť kedy to bolo, či som už prevádzkoval predajňu alebo nie. Pre odstup času si na to\npresne nepamätám, ale zdá sa mi, že potom to bolo pojaté do zmluvy, ktorú spísal JUDr.\n, to znamená, že ak sa pýtate na to, či bola vystavená nejaká kvitancia alebo\npotvrdenie o prijatí týchto 400.000,- Sk, tak bolo to zahrnuté v tej zmluve, ktorú písal JUDr.\n, že to bolo zaplatené.“ Táto odpoveď jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že\nžalovaný zaplatil žalobcovi pred uzavretím zmluvy len sumu 400.000,- Sk, o úhrade nebolo\nvystavené žiadne potvrdenie či kvitancia, ale na tieto účely malo slúžiť poňatie tejto sumy\ndo nájomnej zmluvy ako zábezpeky.\nVšeobecné súdy sa ďalej nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa v priebehu\nprvostupňového aj opravného konania, ktorá bola pre posúdenie predmetnej veci\nrelevantná (dôkazné bremeno presunuté na sťažovateľa, výpoveď svedkyne\nrozpory vo výpovediach žalovaného).\n\n7\n\n,\n\nDoslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou zmluvných\nstrán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa ju podarí procesom\nhodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má táto vôľa zmluvných strán prednosť\naj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy.\nAk sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne\n(zábezpeka) a následne takýto pojem alebo formuláciu jedna zo zmluvných strán zlomyseľne\nzneužije na úkor právneho záujmu druhej zmluvnej strany, nie je možné takéto konanie\nakceptovať. Všeobecné súdy takýto postup žalovaného napriek tomu pripustili.\nVšeobecné súdy pripustili taký výklad zmluvy, ktorý umožnil, aby sa jedna zmluvná\nstrana zbavila svojho záväzku (v tomto prípade platiť nájomné). Súd by sa mal podľa\nnázoru sťažovateľa pri výklade zmluvy vyhnúť výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne\ns ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie. Prvostupňový súd nijako neskúmal\nvôľu účastníkov v súvislosti s použitým pojmom zábezpeka.\nŽalovaný si neplnil povinnosť platiť nájomné vyplývajúce zo zmluvy, aj keď mu\nsťažovateľ na jeho adresu každý mesiac zasielal faktúry, ktoré žalovaný nepreberal.\nPrvostupňový súd pochybil, keď pripustil započítaciu námietku žalovaného, ktorý doslova\nuviedol, že keď zložil zábezpeku, tak si myslel, že nemusí platiť nájomné. Neskôr na\npojednávaní dňa 14.03.2008 ale už žalovaný dokonca tvrdil, že ďalších viac ako 400.000,Sk postupne po častiach vyplácal žalobcovi na základe faktúr za štyri mesiace do 07.12.,\nkedy vypovedal zmluvu. Pri podrobnom prečítaní nájomnej zmluvy a výklade vôle\nzmluvných strán je zrejmé, že zábezpeka nebola myslená ako platenie nájomného vopred, čo\npotvrdzuje aj veta v zmluve, podľa ktorej v prípade skončenia nájmu a odkúpenia\nprenajatých vecí (za symbolickú cenu 1.000 Sk.) prejde zábezpeka na prenajímateľa.\nLogickým výkladom preto nemal prvostupňový súd pripustiť započítaciu námietku\nžalovaného a zasiahnuť tak do podmienok zmluvy tým spôsobom, že aj keď žalovaný\nneplatil nájomné podľa nájomnej zmluvy, napriek tomu bola suma 400.000 Sk vyhodnotená\nako nájomné. Týmto rozhodnutím prvostupňový súd nepochybne poškodil sťažovateľa prenajímateľa.\nPrijatými závermi všeobecné súdy odobrili hrubú nespravodlivosť - žalovaný najprv\nbez zmluvy (právneho titulu) užíval zariadenie žalobcu, za čo jediné zaplatil, potom ho\nužíval podľa zmluvy, no bez platenia dohodnutého nájomného a po účelovom skončení\n\n8\n\nzmluvného vzťahu, žalovaný bezplatne užíval zariadenie a dokonca ho nevrátil žalobcovi,\nale predal bez jeho súhlasu tretej osobe, z čoho mal ešte prospech a spôsobil žalobcovi\nškodu. Za to všetko žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 400,000,- Sk a nič viac.\nAj zo zásady „súd pozná právo“ možno vyvodiť, že súd sa musí aj bez návrhu\núčastníka konania vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými\nna konkrétny prípad (poplatok z omeškania, nájomné vo výške 100.000 Sk a nie 35.000 Sk\na pod.).\nZákladným právom účastníka konania je aj právo na dostatočné odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, v zmysle ktorého je súd povinný sa vyrovnať so všetkými argumentmi\na návrhmi účastníkov konania.\nJe nelogické, aby sťažovateľ priznal, že prijal peniaze ako zálohu za nájom bez\npotvrdenia a bez účasti svedkov a naopak aby poprel, že prevzal sumu vo výške 400.000 Sk\nuvedenú v ním podpísanej zmluve ako zábezpeku.\nPrvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že neuveril obrane\nsťažovateľa, ale neuviedol a ani nijako nezdôvodnil na základe čoho k takému záveru\ndospel.\nArgumenty, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu\nprvostupňového súdu, boli podstatné, relevantné a súviseli s podstatou veci. Tieto,\nodvolacím súdom nezohľadnené, argumenty mohli byť rozhodujúcimi pre určenie toho, či\nžalovaný sťažovateľovi poskytol alebo neposkytol zábezpeku a za akým účelom. Sťažovateľ\nvyžadoval, aby sa odvolací súd jeho argumentáciou zaoberal, no bezvýsledne.\nVšeobecné súdy ignorovali argumenty sťažovateľa, hoci boli konkrétne, relevantné\na závažne. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa zároveň nedodržali svoje povinnosti\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - povinnosť uviesť\ndostatočné dôvody pre svoje rozhodnutie.\nSťažovateľ má rovnako za to, že rozhodnutie súdu musí obsahovať logické\na vyčerpávajúce odôvodnenie. V tomto smere sa všeobecné súdy nevysporiadali so všetkými\nskutočnosťami a preto treba takéto rozhodnutia považovať za arbitrárne. V prvom rade\nodvolací súd iba opísal skutkový stav prípadu toho istého znenia ako prvostupňový súd\n(dokonca aj s chybou - právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 22.09.2013\nbolo žalovanému priznaná suma 485.068,50 Sk a nie 801.405,70 Sk). Prvostupňový\n\n9\n\na odvolací súd sa argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania sťažovateľa vôbec\nnezaoberali a nezohľadnili ani jeho návrhy vznesené na samotnom pojednávaní. K týmto\nargumentom a návrhom sťažovateľa sa súdy nevyjadrili ani vo svojich rozhodnutiach.\nVrcholom je podľa sťažovateľa svojvoľné a neudržateľné rozhodnutie sudkyne Okresného\nsúdu Prešov ohľadom nepriznania poplatku z omeškania, pričom samotný prvostupňový súd\nuviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť vrátiť zariadenie a odovzdal ho tretej osobe bez\nvedomia sťažovateľa. V nájomnej zmluve je pritom uvedené, že nájomné patrí sťažovateľovi\naž do doby vrátenia zariadenia, k čomu ani doposiaľ nedošlo.\nSudkyňa Okresného súdu Prešov nerozhodovala objektívne pre obidve strany.\nZámerne viedla pojednávanie tak, aby nebola zistená objektívna pravda (najmä pokiaľ ide\no zistenie skutočnosti ohľadom zábezpeky zo strany žalovaného), nepožadovala vysvetlenie\nrozporov vo výpovedi žalovaného týkajúcej sa poskytnutej zábezpeky a neaplikovala ani\nsprávnu právnu normu (pri poplatku z omeškania a výške nájomného). Správne sumy\nkonštatovala až po uplynutí štyroch rokov od podania žaloby, v dôsledku čoho mohol\nžalovaný vzniesť námietku premlčania a ukrátiť tak sťažovateľa o značnú sumu. Sťažovateľ\nsa navyše domnieva, že takto postupovala zámerne.\nŽalovanému okrem toho nič nebránilo v tom, aby v súlade s ustanovením § 120 OSP\npreukázal, že sťažovateľovi poskytol zábezpeku vo výške 400.000 Sk bankovým výpisom,\npeňažným denníkom, zmluvou o pôžičke, alebo svedeckou výpoveďou. Sťažovateľ ani\nnemohol preukazovať skutočnosti ohľadom zábezpeky, nakoľko nenastali. Žalovaný\nnedokázal uviesť obdobie ani miesto, kde mal sťažovateľovi zábezpeku odovzdať, čo by pri\ntak vysokej sume nepochybne vedel.\nPrvostupňový súd pochybil, keď sťažovateľovi priznal úrok z omeškania iba vo výške\n17,6 %, nakoľko sťažovateľ požadoval 18,6 %, pričom žalovanému za rovnaké obdobie\npriznal úrok z omeškania vo výške 18,3 %. V tejto súvislosti vyvstáva rovnako otázka, či\nboli súdy oprávnené priznať žalovanému nárok na úroky z omeškania formou kompenzácie.\nSúdy pochybili pri skutkovom zistení týkajúcej sa nájomnej zmluvy neuznať\nsťažovateľovi zmluvnú pokutu po vypovedaní nájomnej zmluvy žalovaným z dôvodu, že sa\nnejedná o zmluvne dohodnuté nájomné podľa § 623, ale nájomné zo zákona podľa § 723\nods. 1 OZ, teda už nejde o zmluvný záväzok. Záväzok žalovaného platiť nájomné až do\nvrátenia zariadenia, ktorý mu nevyplýval len zo zákona ale aj z nájomnej zmluvy (bod „B“\n\n10\n\nnájomnej zmluvy), trval aj po skončení zmluvného vzťahu. Platenie nájomného teda bolo\nviazané na inú skutočnosť než na skončenie nájomného pomeru, preto nemohlo zánikom\nzmluvy zaniknúť aj zabezpečenie poskytované zmluvnou pokutou. Sťažovateľ tak má nárok\naj na zmluvnú pokutu v zmluvne dohodnutej výške.\nSúdy nesprávne právne posúdili aj otázku poplatku z omeškania. Žalovaný nikdy\nsťažovateľovi prenajaté zariadenie nevrátil, preto nemohlo dôjsť ani k faktickému vráteniu\nveci. Aj bez ohľadu na to, či sa za vrátenie zariadenia považuje koniec mája 1996, žalobca\nžiada poplatok z omeškania za dlžné nájomné za obdobie od 07.12.1995 do 31.05.1996\na nie za omeškanie s vrátením zariadenia, preto závery súdov o jeho nepriznaní z dôvodu,\nže došlo k vráteniu zariadenia a žiadať ho možno len popri nájomnom absolútne neobstojí,\nkeďže poplatok z omeškania bol žiadaný za nájomné, akurát až od 01.06.1996 a z celej\nvýšky.\nPrvostupňový súd rovnako konštatuje, že je ťažké uveriť tvrdeniu žalobcu o tom, čo\nbolo skutočne účelom zmluvy a poskytnutej zábezpeky. Odvolací súd sa aj v tomto smere\n(alibisticky) stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu, nijako nezohľadnil argumenty\nsťažovateľa v odvolaní a zohľadnil iba obranu žalovaného. Odvolací súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia neuviedol žiadne vlastné presvedčivé dôvody, čím podľa názoru\nsťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces. Toto pochybenie následne nebolo\nodstránené ani Najvyšším súdom SR a sťažovateľ tak z pohľadu uplatnenia si svojho nároku\nsúdnou cestou ostal poškodený a svojich práv sa účinne ani po viac ako 17 rokoch\nnedomohol.\nNa zákonnosť celého konania má vplyv aj procesné pochybenie Krajského súdu\nv Prešove, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom a ktoré spočívalo\nv neakceptovaní ospravedlnenia a žiadosti sťažovateľa o odročenie odvolacieho\npojednávania konaného dňa 22.09.2003, ktorého sa chcel osobne zúčastniť a vypovedať na\nňom, a to len z dôvodu účasti jeho manželky, ktorá mala byť jeho zástupkyňou. Sťažovateľ\nna pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 25.06.2002 ústne do zápisnice žiadne\nplnomocenstvo manželke neudelil, naopak uviedol, že bude konať sám.\nRozsudky súdov by mali byť zákonné a spravodlivé. Najvyšší súd SR v predmetnej\nprávnej veci zisťoval iba procesné pochybenia, skutkovým stavom sa vôbec nezaoberal.\nV konaní nebolo dodržané právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, keď súd\n\n11\n\nkonštantne uvádzal, že rozsudok je po procesnej stránke v poriadku, pričom zistenie súdov\nohľadom skutkového stavu a hodnotenia dôkazov je neudržateľné, arbitrárne a v rozpore\nso zisteným skutkovým stavom.».\n5. V súvislosti s uvedenými argumentmi a dôvodmi sťažovateľ v záverečnej časti\nsťažnosti cituje relevantné časti rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. uznesenie 4 Cdo 13/09,\n4 Obo 8/2010), ústavného súdu (napr. II. ÚS 410/06, III. ÚS 30/07, I. ÚS 114/08,\nIII. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 481/2011 a III. ÚS 153/07)\na Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994), ktorými\ntiež argumentuje v prospech opodstatnenosti svojej sťažnosti.\n6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho\nsťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. k. 3 Cdo 32/2013 a Krajský súd\nv Prešove v konaní vedenom pod č. k. 2 Co 55/2012 porušil základné právo sťažovateľ a na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 32/2013-442 zo dňa 24.04.2014\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 55/2012-425 zo dňa 14.11.2012\na vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08\nEur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n\n12\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02)\n8. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo 32/2013 a jeho uznesením č. k. 3 Cdo 32/2013-442 z 24. apríla\n2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Co 55/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 55/2012-425 zo 14. novembra 2012.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\n\n13\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nČlánok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému\nprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).\nSúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného\npostupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu\nskutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým\nspojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou\núčastníkov konania pred svojvôľou súdu.\n\n14\n\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by\nmali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli\nnapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\n9. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely\nposúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal predovšetkým namietaný postup a uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.\n2 Co 55/2012-425 zo 14. novembra 2012 odmietnuté ako procesne neprípustné.\nPravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,\naby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nv. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).\n\n15\n\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá\ndovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom\nnemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru,\npovažuje za potrebné tiež uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na\nuskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,\nt. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný\nsúd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do\nprávomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96).\nZo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti teda vyplýva, že práve\nvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za\ndodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto\nprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,\nak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy\nneposkytnú\n\nochranu\n\noznačenému\n\nzákladnému\n\nprávu\n\nsťažovateľa\n\nv\n\nsúlade\n\ns ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\n10. Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj odmietnutím jeho dovolania najvyšším\nsúdom a postupom, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo.\nVychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely\nposúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal v prvom rade namietaný postup a uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.\n10.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,\nústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom\n\n16\n\npredpísaným procesným postupom (podľa platného a účinného § 10a ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku). Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými\npožiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a\nna procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska postupu teda nemožno napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy a nasl.\nnič vytknúť.\n10.2 Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade\ninterpretácie\n\na aplikácie\n\npríslušných\n\nustanovení\n\nObčianskeho\n\nsúdneho\n\nporiadku,\n\npredovšetkým treba poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,\nz ktorého vyplýva najmä, že:\n«(...) Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ\nnetvrdil a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto\nustanovení nevyplýva.\nPodľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nO túto procesnú vadu, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd\nv priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym\nporiadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada\nkonania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny\nproces.\nObsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť\nkaždému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je\nnaplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných\nprávnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním\na hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred\nvšeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami\n(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí ani právo\n\n17\n\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,\nII. ÚS 251/03).\nPorušenie práva na spravodlivý súdny proces dovolateľ v danom prípade vidí\npredovšetkým\n\nv\n\nnedostatkoch\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\n(tzv.\n\nnepreskúmateľnosť). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia však judikatúra Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že\n„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá\nprijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani\nv iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu\nR 111/1998, nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie\nústavných práv (viď II. ÚS 110/2013, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012,\nI. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013 a II. ÚS 45/2014). Sama skutočnosť, že\ndovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto\notázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle\n§ 237 O.s.p.\nPokiaľ dovolateľ vníma porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces\ni v súvislosti s nenariadením pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia\ndokazovania, je potrebné poukázať na ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., z ktorých\nvyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom\nkonaní závisí (pri splnení zákonných podmienok) výhradne od úvahy odvolacieho súdu.\nVýnimkou sú konania podľa § 120 ods. 2 O.s.p.; i táto sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré\nsú potrebné pre správne zistenie skutkového stavu, teda nie na dôkazy bezvýznamné,\nnadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje\nk záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania v odvolacom konaní nie je potrebné,\na pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie zákonné predpoklady,\npojednávanie nenariaďuje (§ 214 O.s.p.). V danom prípade preto uvedená námietka\nneobstojí.\n\n18\n\nDovolanie je tiež odôvodnené vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (tzv.\niná vada konania), ktorú dovolateľ bližšie nešpecifikoval, ako aj nesprávnosťou právnych\nzáverov zaujatých súdmi nižších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241\nods. 1 písm. c/ O.s.p.).\nDôsledkom inej vady konania je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie\nprocesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto\npovahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne\nprípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania\nnezakladá, pretože nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje\nzmätočnosť rozhodnutia. Tieto závery obdobne platia i pre nesprávne právne posúdenie\nveci. Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne\ninterpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne\nzávery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký\nprípad v prejednávanej veci nejde.\nVzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu\nv zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako\nneprípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. (...)»\nZ citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver\no tom, že dovolanie sťažovateľa je v posudzovanej veci neprípustné, primeraným spôsobom\nodôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri\npreskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,\npozn.), t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj\nvysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa.\nÚstavný súd teda nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolacieho konania vo veci sťažovateľa, za svojvoľný a jeho rozhodnutie za\ntaké, ktoré by bolo založené na takom výklade v tom čase platných a účinných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú\n\n19\n\nsúvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri\nrozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Osobitne treba zdôrazniť, že za arbitrárny nemožno\npovažovať ani právny názor najvyššieho súdu vyslovený vo vzťahu k nenariadeniu\npojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia dokazovania, pretože nevykonanie\ndôkazov v rozsahu podľa predstavy účastníka konania nemôže byť postupom, ktorým by\nmu súd odňal možnosť konať pred súdom.\nPretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľovmu\nzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 32/2013-442\nz 24. apríla 2014, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n11. Ďalej ústavný súd posúdil tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 55/2012 a jeho\nrozsudkom č. k. 2 Co 55/2012-425 zo 14. novembra 2012.\nÚstavný súd vo vzťahu k zachovaniu dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti\npodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k uvedenému postupu a uzneseniu\nkrajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 237/09, IV. ÚS 49/2010,\nIV. ÚS 453/2010), v zmysle ktorej sa táto lehota na prípadné podanie sťažností\npo rozhodnutiach o dovolaniach považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcim právoplatným rozhodnutiam (v posudzovanej veci vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku krajského súdu).\nVzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež poukazuje na to, že\nsúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je tiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací\n(prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších\n\n20\n\nsúdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním\nprejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri\nnapr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v.\nChorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného\nsúdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú\nbyť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n11.1 Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 2 Co 55/2012-425 zo 14. novembra 2012\nodôvodnil najmä takto:\n„(...) Odvolací súd(...) opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad\nuvedených v ust. § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,\nvec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel\nk záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil\nskutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové\nzistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní. (...)\nV konaní vykonané dokazovanie potvrdzuje, že dňa 26.07.1995 účastníci konania\nuzatvorili zmluvu o nájme hnuteľných vecí - obchodného zariadenia predajne mäso-údeniny\na bufetu na ul.\n\nč. 1 v\n\n, pričom nájom bol dohodnutý na dobu 20\n\nmesiacov od 01. augusta 1995 a žalovaný ako nájomca mal platiť nájomné za predmet\nnájmu v sume 100.000 Sk mesačne (3.319,39 Eur). Podľa nájomnej zmluvy žalovaný ako\nnájomca mohol nájom jednostranne vypovedať s 1-mesačnou výpovednou lehotou písomne\na táto lehota začala plynúť odo dňa doručenia výpovede žalobcovi ako prenajímateľovi.\n21\n\nListom z 06.10.1995 žalovaný vypovedal nájom uzatvorenej zmluvy s tým, že jej\nplatnosť končí uplynutím 1 mesiaca od doručenia výpovede a po skončení platnosti zmluvy\nmu žalobca mal oznámiť termín, v ktorom preberie obchodné zariadenie, ktorého je\nvlastníkom. V nadväznosti na to žalobca listom zo dňa 06.12.1995 konštatoval, že týmto\ndňom uplynul mesiac od prevzatia výpovede, ktorú musí akceptovať. Nesporne žalovaný\nhnuteľné veci tvoriace predmet nájmu užíval do konca mája 1996 a za uvádzané obdobie\nmá žalobca nárok na zaplatenie nájmu. Uvedené nepochybne plynie z obsahu spisu\nOkresného súdu Prešov 11 C/229/96, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia\nbezdôvodného obohatenia od spoločnosti LIJAREX, s.r.o. Prešov za užívanie hnuteľných\nvecí - obchodného zariadenia spomínanej predajne mäso-údeniny a bufetu, pričom už\ns účinnosťou od 15.06.1996 bol žalobcovi tento nárok zodpovedajúci inak bežnému\nnájomnému, priznaný právoplatným rozhodnutím súdu.\nV zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy na zabezpečenie jej podmienok žalovaný\nzložil vo vzťahu k žalobcovi sumu 400.000 Sk (13.277,56 Eur) s tým, že v prípade skončenia\nnájmu, ak dôjde k odkúpeniu prenajatých vecí, mala prejsť táto zábezpeka na prenajímateľa\n- žalobcu, a pokiaľ ku kúpe prenajatých vecí nedôjde, spomínanú sumu mal žalobca vrátiť\nžalovanému do 15 dní od oznámenia žalovaným, že tento nereflektuje na kúpu prenajatých\nvecí.\nSúd prvého stupňa správnym spôsobom posudzoval dôvodnosť započítania tejto\nsumy žalovaným voči uplatňovaným pohľadávkam žalobcu. Aj odvolací súd sa stotožňuje\nso zisteniami prvostupňového súdu v tom zmysle, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu\no tom, že účelom uvedenia zábezpeky tejto finančnej sumy do písomnej zmluvy bolo\nzaevidovanie skôr zaplatených súm v celkovej výške 400.000 Sk (13.277,56 Eur), ktoré mal\nžalovaný zaplatiť za nájom pred uzavretím zmluvy. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti\nsprávne vyhodnotil realizované výpovede účastníkov v tomto konaní spolu s výpoveďou\nsvedkyne\n\n, ktorá v spornom čase pracovala v spoločnosti žalobcu ako\n\nekonómka. Zohľadňujúc rozdielne vyjadrenia účastníkov prezentované k účelu takto\nzložených finančných prostriedkov, prvostupňový súd správne poukázal na to, že spomínaná\nsuma bola v účtovnej evidencii žalobcu zaúčtovaná ako nájomné za mesiace august až\nnovember 1995.\n\n22\n\nPokiaľ ide o zaplatenie žiadanej zmluvnej pokuty v rozsahu 474.176 Sk (15.739,75\nEur), je zrejmé, že v nájomnej zmluve si účastníci dohodli tzv. penále vo výške 0,5 % za\nkaždý deň omeškania z dlžnej sumy v prípade nedodržania lehoty splatnosti dohodnutého\nnájomného. Žalobca v súvislosti s týmto dojednaním poukazoval na dohodnuté úroky\nz omeškania a žalovaný sa jednoznačne k tejto časti dohody v konaní nevedel vyjadriť,\ntvrdil, že ide asi o zmluvnú pokutu. Pri akceptácii záveru súdu prvého stupňa o určite\na zrozumiteľne dohodnutej zmluvnej pokute, ktorá má patriť žalobcovi v súvislosti\ns oneskorenými úhradami nájomného za prenajaté hnuteľné veci už v predchádzajúcom\nkonaní bolo konštatované, že takáto dohoda účastníkov môže byť platná len po dobu trvania\nich zmluvného vzťahu. Žalovaný však vypovedal uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorá tak\ntrvala do 06.12.1995, do tohto obdobia nájomné zo strany žalovaného bolo zaplatené (suma\n663,87 Eur sa stala splatnou až po zániku zmluvy), a preto súd prvého stupňa správne\npoukázal na zánik dohody o zmluvnej pokute ako akcesorického záväzku, existencia ktorého\na dôsledky súvisia s hlavným záväzkom - v danom prípade zmluvou o nájme hnuteľných\nvecí. Zmluvnú pokutu možno teda viazať len na prípad porušenia zmluvnej povinnosti.\nS účinnosťou od 07.12.1995 do 31.05.1996 patrilo žalobcovi za žalovaným naďalej\nužívané hnuteľné veci nájom, avšak už nie podľa predtým uzatvorenej nájomnej zmluvy,\nplatnosť ktorej skončila, ale v súlade s ust. § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nOprávneným nárokom žalobcu teda bolo nájomné vo výške 663,87 Eur (20.000 Sk) za časť\ndecembra 1995 a následne vo výške 6.745,86 Eur (203.225,80 Sk) v zmysle jeho návrhu za\nnájomné od 07.12.1995 do 31.05.1996, spolu vo výške 7.409,73 Eur.\nV zmysle(...) ust. § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je nájomca s vrátením veci\nv omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania, výšku ktorého určovalo v tom čase\nnariadenie vlády č. 87/1995 Zb. v ust. § 4 rozsahom 2,5 promile z dlžnej sumy, najmenej\nvšak 25 Sk za každý i začatý mesiac omeškania. Ako bolo uvádzané, nájomné za prenajaté\nhnuteľné veci sa platí dovtedy, kým sa prenajaté veci nevrátia prenajímateľovi a to bez\nohľadu na to, že podľa zmluvy nájom už skončil. Spolu s nájomným až do vrátenia veci sa\nplatí aj poplatok z omeškania. Prvostupňový súd preto správne poukazoval na to, že\npoplatok v zmysle citovaného právneho ustanovenia možno žiadať len popri nájomnom, je\nnesporné, že žalovaný hnuteľné veci po 31.05.1996 už neužíval, a preto nárok žalobcu na\n\n23\n\nzaplatenie poplatku z omeškania podľa § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka žiadaný od\n01.06.1996 nemôže byť dôvodný.\nVo vzťahu k týmto dôvodným nárokom žalobcu žalovaný v priebehu konania uplatnil\nzapočítaciu námietku z titulu úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu sumy 385.835 Sk\n(12.807,37 Eur), keď táto suma vo vzťahu k žalovanému bola priznaná právoplatným\nrozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 28.06.2002 č. k. 7C/457/99-41 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu Prešov z 22.09.2003 č. k. 4Co/188/03-67. Spolu s uvedenou\nsumou boli spomínanými rozhodnutiami priznané žalovanému aj úroky z omeškania za\nobdobie od 12.01.1996 do 04.08.1997. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že žalovaný\ns účinnosťou od 05.08.1997 do 10.01.2006, resp. do 03.02.2006 môže v tejto súvislosti\nžiadať úroky z omeškania v nižšom rozsahu než ako boli navrhované, a to vo výške 18,3 %\nročne. Žalobca k takto realizovanému započítaciemu úkonu zo strany žalovaného vzniesol\nnámietku premlčania poukazujúc na vykonanie tohto úkonu - započítacej námietky dňa\n18.04.2006.\nJe správny záver prvostupňového súdu o potrebe aplikácie ustanovení Obchodného\nzákonníka pri posudzovaní tohto nároku aj v spojení s uplatnenou námietkou premlčania,\nkeďže nemožno spochybniť, že základný právny vzťah plynúci z odpredaja stravných lístkov\nvznikol z podnikateľskej činnosti a bezprostredne súvisel s podnikaním oboch účastníkov\nv oblasti prevádzkovania obchodnej činnosti s mäsom a mäsovými výrobkami.\nV súlade s § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky,\nktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale\npremlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.\nZapočítanie (kompenzácia) je spôsob zániku záväzku nahrádzajúci splnenie. Je však\nsplneniu veľmi blízky, lebo dochádza k uspokojeniu veriteľa. Tento spôsob zániku záväzku\nmá v obchodných vzťahoch značné praktické využitie, pričom jeho základná úprava je\nobsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 580 a § 581) a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy,\npokiaľ Obchodný zákonník nemá odchylnú právnu úpravu. Kompenzáciou zanikajú\nvzájomne sa kryjúce pohľadávky vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je\nrovnakého druhu (najčastejšie peniaze), ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne\ni proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. V každom prípade musí\nísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie a teda také, ktorých započítanie nie je vylúčené\n\n24\n\ndohodou účastníkov alebo zákonom. Ustanovenie § 358 Obchodného zákonníka všeobecne\nustanovuje, ktoré pohľadávky sú spôsobilé na započítanie jednostranným právnym úkonom.\nSú to pohľadávky vymáhateľné na súde a započítateľná je aj pohľadávka premlčaná za\npredpokladu, že premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na\nzapočítanie. Rozhodujúce teda je, aby v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky stretli,\nnebola žiadna z nich premlčaná. Pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej\n(započítateľnej) pohľadávky je podľa doterajšej konštantnej judikatúry rozhodná doba\nstretnutia pohľadávok a nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. V tomto\nzmysle vyznieva aj obchodnoprávna úprava v spomínanom ustanovení § 358 v druhej vete\nObchodného zákonníka. K zániku započítaných pohľadávok dochádza spätne k dobe, keď sa\npohľadávky stali vzájomne započítateľnými a teda spravidla, keď sa stala splatnou\npohľadávka neskôr splatná.\nŽalobca mal ku dňu 05.08.1997 vo vzťahu k žalovanému splatnú pohľadávku\nvo výške 7.409,73 Eur so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 663,87 Eur počítanými\nod 01.06.1996. Od 05.08.1997 žalovanému patril úrok z omeškania 18,3 % ročne zo sumy\n385.835 Sk (12.807,37 Eur) s tým, že táto suma bola uhradená sčasti dňa 10.01.2006\nv rozsahu 85.320 Sk (2.832,10 Eur) a dňa 03.02.2006 bola zaplatená suma 300.515 Sk\n(9.975,27 Eur). Celková započítateľná pohľadávka žalovaného z titulu úrokov z omeškania\nzo spomínaných súm bola k 03.02.2006 ustálená sumou 19.375,60 Eur. Oproti tomuto do\n03.02.2006 započítateľné nároky žalobcu dosahovali celkový rozsah 8.541,32 Eur. Ako sa\nuvádza vyššie, podstatné je, že v čase stretu vzájomných pohľadávok účastníkov tieto neboli\npremlčané, a preto je právne nedôvodná námietka žalobcu poukazujúceho na dobu\nvykonania úkonu žalovaného k započítaniu.\nOdvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je s ohľadom na uvádzané\ndôvody vecne správne, a preto ho potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.“\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu\ndospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k jeho námietke o nedostatočnom\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí, pretože krajský súd dal odpovede v zásade\nna všetky právne (o zmluvnej pokute, poplatky z omeškania) a skutkovo (započítanie\nzábezpeky, pohľadávok) relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\n\n25\n\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu preto spĺňa požiadavky vyplývajúce\nzo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia vo veci sťažovateľa. Všeobecné súdy samy osebe tým, že „neuverili“\nniektorým skutkovým tvrdeniam sťažovateľa, nepresunuli na neho dôkazné bremeno,\npretože v okolnostiach danej veci išlo o štandardné hodnotenie dôkazov. Pokiaľ ide\no námietku sťažovateľa, že súdy pochybili, keď použili „extenzívny a doslovný“ výklad pri\ninterpretácii predmetných zmluvných podmienok, ústavný súd poznamenáva, že nie je\nskutkovým súdom a do záverov všeobecných súdov zasahovať nemôže, pokiaľ tieto nie sú\nsvojvoľné, pričom v danom prípade k takémuto záveru nebolo možné dospieť. K námietke\nsťažovateľa, že všeobecné súdy „úmyselne nezistili objektívnu pravdu“, treba poznamenať,\nže úlohou všeobecných súdov ani nie je zisťovanie „objektívnej pravdy“, ale zabezpečiť\nspravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov (predtým § 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku), resp. ochranu ohrozených alebo porušených práv a právom chránených\nzáujmov (čl. 2 Civilného sporového poriadku). Možno pritom konštatovať, že citované\nprávne závery krajského súdu sú so zreteľom na zistený skutkový stav ústavne udržateľné.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože napadnuté uznesenie krajského súdu je\npodľa prieskumu ústavného súdu už v režime predbežného prerokovania sťažnosti ústavne\nmateriálne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd sťažnosť\naj v tejto časti odmieta ako zjavne neopodstatnenú.\n12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. novembra 2016\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zmluvná pokuta"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:822a17cf-8010-4b58-bc2e-f4343e3ae1ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 45/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 45/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:822a17cf-8010-4b58-bc2e-f4343e3ae1ce"}, {"guid": "ussr:02a0dbf2-b930-4dff-9694-4316ebdb82e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 110/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 110/2013 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02a0dbf2-b930-4dff-9694-4316ebdb82e2"}, {"guid": "ussr:7726703e-4b0c-4b45-adbc-f76d404c40e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 35/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/2013 z 6. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7726703e-4b0c-4b45-adbc-f76d404c40e2"}, {"guid": "ussr:2a7c404b-9c07-4871-bca2-235fadd57b40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2013 z 6. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a7c404b-9c07-4871-bca2-235fadd57b40"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27"}, {"guid": "ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:84bccb6e-1fba-47f2-9ed5-ba8276c97ad3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 30/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 30/07 z 13. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-13", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:84bccb6e-1fba-47f2-9ed5-ba8276c97ad3"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}], "citovane_v": [{"guid": "5d562941-efd2-46e5-ac2f-aa9f85d0c155:f4942e60-9e2b-41ac-8fc7-981b9c747c69", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1", "spisova_znacka": "3Cob/78/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/78/2024 z 29. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1"}, {"guid": "eaf05751-9283-40fb-a70e-ed7c6b7344c1:a3de23c5-48ea-4f9c-b127-a85ee580830b", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6123212825.5", "spisova_znacka": "26Ek/143/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26Ek/143/2023 z 22. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6123212825.5"}]}