{"guid": "ussr:d4ba8670-f3e9-4a7b-85e2-cf93450ea68b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 863/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 863/2016 z 2. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 863/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-02-02", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-4", "nazov": "čl. 12 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-2", "nazov": "čl. 35 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d4ba8670-f3e9-4a7b-85e2-cf93450ea68b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 863/2016-33\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n, zastúpeného VIKTÓRIA HELLENBART advokátska\nkancelária s. r. o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná advokátka\nMgr. Viktória Hellenbart, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19\nods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12\nods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 37/2015 z 11. júna 2015, za účasti Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 37/2015 z 11. júna 2015\nporušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 37/2015\nz 11. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)\nna účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Viktórie Hellenbart, VIKTÓRIA HELLENBART\nadvokátska kancelária s. r. o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 37/2015\nz 11. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Tdo 37/2015 z 11. júna 2015, ktorým najvyšší súd nesprávnou aplikáciou\nprávnych predpisov porušil ním označené základné práva podľa ústavy.\nSťažovateľ uvádza, že 9. decembra 2014 podal dovolanie proti uzneseniu Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 9/2013 zo 6. marca 2013\n(ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol jeho odvolanie proti\nrozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 82/12\nz 21. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Sťažovateľ dovolanie\nodôvodňoval tým, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu v konaní, ktoré bolo\nproti nemu vedené pod sp. zn. 8 T 82/12, boli porušené jeho práva obvineného, najmä\n\n2\n\n„právo na obhajobu a nevykonanie dôkazov zákonným spôsobom, podľa § 371 ods. 1\npísmeno c) a písmeno g) Trestného poriadku“.\nSťažovateľ uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol\nz dôvodu, že skôr, ako bolo podané dovolanie, bolo 27. októbra 2014 na verejnom zasadnutí\nvydané uznesenie okresného súdu o tom, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe uloženej mu\nprávoplatným rozsudkom okresného súdu osvedčil, a teda „fikcia zahladenia odsúdenia\nspôsobuje právny následok neexistujúceho odsudzujúceho rozhodnutia takej osoby, na ktorú\nsa hľadí akoby odsúdená nebola (§ 50 ods. 7 Trestného zákona), a teda NEEXISTUJE\nODSÚDENIE, ktorým sa uložila sankcia“. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd napadnutým\nuznesením jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku.\nNajvyšší súd mal tiež podľa sťažovateľa vo svojom rozhodnutí uviesť: „Zahladenie\nodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená okrem iných dôsledkov\nspojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej zahladené\nodsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené\ns odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo\ndôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia sa\nfikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už\npovinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach\no niektoré povolania, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí\nto aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky\nodsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan\nnemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať, pokiaľ existovala prekážka\nodsúdenia páchateľa.“\nNajvyšší súd podľa sťažovateľa pri odôvodnení odmietnutia dovolania aplikoval\npríslušné právne predpisy v rozpore s ústavou, najmä sťažovateľom označenými\nzákladnými právami podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj čl. 12 ods. 1 a 4\na čl. 13 ods. 4 ústavy.\n\n3\n\nNajvyšší súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa\nsťažovateľa úplne ignoruje predpisy týkajúce sa odpisu z registra trestov, teda skutočnosti,\nktoré vyvracajú zákonnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, teda to, že „v žiadnom\nprípade zahladenie odsúdenia a nasledujúca fikcia a jej právne následky, neznamenajú\nnávrat do pôvodného stavu v tom, že v oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa“.\nSťažovateľ zastáva názor, že odsudzujúci rozsudok zostáva v platnosti vrátane časti\no uznaní viny a uložení trestu, ako aj v časti o povinnosti nahradiť škodu poškodenému\nv trestnom konaní, hoci splnením iných zákonných predpokladov vo vzťahu k obvinenému\nnastala fikcia zahladenia odsúdenia, ale až po uplynutí skúšobnej doby uvedenej v rozsudku.\nZ týchto dôvodov sú podľa sťažovateľa závery najvyššieho súdu nesprávne, v rozpore\n„s duchom“ zákona a sú interpretované spôsobom, ktorý nie je v súlade s ústavou. V tejto\nsúvislosti je podľa sťažovateľa tiež nutné pripomenúť, že fikcia zahladenia odsúdenia podľa\n§ 50 ods. 7 Trestného zákona „nemôže nastať bez existencie právoplatného odsudzujúceho\nrozsudku a teda právne následky z nej plynúce, nie sú totožné so situáciou, kedy by došlo\nk vydaniu oslobodzujúceho rozsudku, ktorého vydania v trestnom konaní sa sťažovateľ\npodaním dovolania v konečnom dôsledku domáha, s poukazom na svoju nevinu“.\nSťažovateľ po odcitovaní § 1, § 2 ods. 8, 9 a 10, § 368 ods. 1 a 2, § 369 ods. 1 až 5,\n§ 370 ods. 1 a 3 a § 372 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ako aj § 50 ods. 1, 4 a 7 a § 368\nods. 4 Trestného zákona k veci ešte uvádza, že rozsudkom okresného súdu, ktorý bol\npotvrdený uznesením krajského súdu, bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu\npoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest\nodňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú\ndobu jedného roka, a zároveň bol zaviazaný na náhradu škody poškodenému vo výške\n443 €.\nSťažovateľ zastáva názor, že „má ústavou garantované právo na spravodlivý súdny\nproces, má právo byť stíhaný len zo zákonných dôvodov, na základe zákona, má právo\n\n4\n\nna obhajobu, právo na ochranu súkromia, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena,\nmá právo slobodne si zvoliť aké povolanie bude vykonávať.\nFaktickým prejavom výkonu sťažovateľových ústavných práv občana SR je právo\nvyužiť mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu súdu za\npodmienok a spôsobom garantovaným Trestným poriadkom a rovnako má sťažovateľ právo\nako osoba právoplatne odsúdená rozsudkom súdu na trest odňatia slobody s uložením\nskúšobnej doby, aby po splnení zákonných predpokladov, súd rozhodol o tom, že sa\nv skúšobnej dobe osvedčil.\nVýkon oboch týchto sťažovateľových práv nie je vo vzájomnej konkurencii a výklad\nustanovení Trestného poriadku, ktorý na výkon práva sťažovateľa mať zahladené\nodsúdenie, viaže sankciu vo forme odmietnutia riadne podaného mimoriadneho opravného\nprostriedku, je porušením ústavných práv sťažovateľa, najmä práva na obhajobu\ngarantovaným článkom 50 ods. 3 Ústavy SR, je porušením článku 12 ods. 4 Ústavy SR.“.\nSťažovateľ uvádza, že sa mimoriadnym opravným prostriedkom domáha zrušenia\nnapadnutého právoplatného odsudzujúceho rozsudku a následne dosiahnutia oslobodenia,\nčím dôjde k situácii, kedy nebude existovať výrok o vine, výrok o treste ani výrok\no povinnosti náhrady škody. Táto situácia podľa sťažovateľa nie je totožná s fikciou\nzahladenia odsúdenia, ako nesprávne argumentuje najvyšší súd v napadnutom uznesení.\nZastáva názor, že pokiaľ sa cíti byť nevinným, má z hľadiska práva na ochranu\ndobrého mena, cti a dôstojnosti záujem na zrušení právoplatného rozhodnutia aj po nástupe\nfikcie zahladenia odsúdenia. „Jestvujúci odsudzujúci rozsudok aj po nástupe fikcie\nzahladenia odsúdenia vydaním uznesenia o osvedčení sa v skúšobnej dobe (§ 50 ods. 4\nTrestného zákona), zostáva zaznamenaný v registri trestov sťažovateľa, a pokiaľ by tento\nchcel preukázať svoju beztrestnú minulosť odpisom z registra trestov, toto by nebolo možné.\nTakto je sťažovateľ vylúčený z výkonu niektorých povolaní, u ktorých sa preukazuje\nspôsobilosť čistým odpisom z registra trestov, v tomto smere je nutné odôvodnenie\nNajvyššieho súdu SR tvrdiace opak v napadnutom rozhodnutí principiálne odmietnuť.\nVyššie uvedenou argumentáciou poukazuje sťažovateľ na to, že interpretácia § 382\npísmeno f) Trestného poriadku vo vzťahu k napadnutiu právoplatného rozhodnutia zo\n\n5\n\nstrany obvineného v rámci trojročnej zákonnej lehoty po vydaní uznesenia o osvedčení sa\nobvineného v skúšobnej dobe podľa 50 ods. 4 Trestného zákona, tým spôsobom, že fikcia\nzahladenia odsúdenia znamená, že právoplatné rozhodnutie je vylúčené z okruhu\nrozhodnutí, proti ktorým je dovolanie prípustné, tak ako sú tieto uvedené v § 368 ods. 2\nTrestného poriadku, je obmedzením základných práv sťažovateľa bez existencie ústavných\ndôvodov, tak ako sú tieto uvedené v článku 13 ods. 4 Ústavy SR.\nOdmietnutím dovolania z nezákonného dôvodu, došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces (čl. 46 Ústavy SR), ako aj práva na preskúmanie rozhodnutia zo strany\nNajvyššieho súdu SR aj z pohľadu dodržania pravidiel spravodlivého procesu, tiež toho, aby\nbol sťažovateľ odsúdený len za podmienok a v súlade s článkom 49 Ústavy SR a prirodzene\naj práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR.“\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:\n«Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 5 Tdo 37/2015 zo dňa 11. 6.\n2015, ktorým bolo podľa § 382 písmeno f) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie\nsťažovateľa, boli porušené práva sťažovateľa garantované článkami\n19 ods. 1 v znení „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena.“,\nčl. 12 ods. 1 v znení „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojností i v právach. Základné\npráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“,\nčl. 12 ods. 4 v znení „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že\nuplatňuje svoje základné práva a slobody.“,\nčl. 13 ods. 4 v znení „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel.“,\nčl. 35 ods. 1, 2) v znení „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zákon môže ustanoviť\npodmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.“,\nčl. 46 v znení „1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom\norgáne Slovenskej republiky. 2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\n\n6\n\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“,\nčl. 49 Ústavy SR „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,\nprípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.“,\nčl. 50 ods. 3 v znení „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na\nprípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“ Ústavy\nSlovenskej republiky.\nSťažovateľ sa domáha zrušenia Uznesenia Najvyššieho súdu SR číslo 5 Tdo 37/2015\nzo dňa 11. 6. 2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie o podanom dovolaní a rozhodnutie.\nSťažovateľ pre prípad úspechu uplatňuje náhradu trov konania na odmene\nadvokátskej kancelárie splnomocnenej na podanie tejto sťažnosti určenej podľa vyhlášky\nčíslo 655/2004 Z. z. v platnom znení.»\nÚstavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 863/2016-15\nzo 16. novembra 2016 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19\nods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a porušenia čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 4\nústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 37/2015 z 11. júna 2015 a vo zvyšnej časti\nsťažnosť odmietol.\nPo prijatí sťažnosti v uvedených častiach na ďalšie konanie ústavný súd vyzval\nprípisom z 2. decembra 2016 predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k vecnej\nstránke prijatej sťažnosti a k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a zároveň ju požiadal\no zapožičanie spisu sp. zn. 5 Tdo 37/2015.\nDňa 28. decembra 2016 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedníčky\nnajvyššieho súdu č. KP 3/2016-88 z 19. decembra 2016, ktorým oznámila, že súhlasí\ns upustením od konania vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, a v prílohe ktorého\n\n7\n\nzároveň doručila ústavnému súdu vyjadrenie predsedu senátu 5T najvyššieho súdu k vecnej\nstránke sťažnosti a zároveň zapožičala ústavnému súdu aj zberný spis sp. zn. 5 Tdo 37/2015.\nPredseda senátu 5T najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:\n„Predmetom konania vo veci obv.\n\nna najvyššom súde bolo\n\nrozhodovanie o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzo 6. marca 2013 sp. zn. 4 To 9/2013, podaného prostredníctvom obhajkyne Mgr. Viktórie\nHellenbart. Dovolanie obvineného najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 37/2015\nna neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol, ktoré\nrozhodnutie náležíte odôvodnil. K dôvodom rozhodnutia nemám čo dodať, pričom senát pri\nsvojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.\nV dovolacom konaní postupoval v súlade s Trestným poriadkom. Bližšie sa vyjadriť neviem,\nnakoľko nemám k dispozícii základný trestný spis súdu prvého stupňa.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že zo strany senátu nedošlo\nk porušeniu základných práv obvineného, a preto považujem sťažnosť obvineného za vecne\nneopodstatnenú a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie, ju navrhujem zamietnuť.“\nÚstavný súd následne prípisom zo 4. januára 2017 vyzval právnu zástupkyňu\nsťažovateľa, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu 5T najvyššieho súdu,\nktoré jej v prílohe zaslal, a oznámila ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby sa podľa § 30\nods. 2 zákona o ústavnom súde upustilo od ústneho pojednávania.\nStanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené\n13. januára 2017. Právna zástupkyňa v stanovisku uviedla, že sťažovateľ „v plnom rozsahu\nzotrváva na svojej písomnej argumentácii, ktorú podrobne rozviedol v podanej sťažnosti\na navrhuje, aby sústavný súd rozhodol v súlade s jeho návrhom v ústavnej sťažnosti zo dňa\n11.08.2015“, a zároveň, že „sťažovateľ v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona NR SR\nčíslo 38/1993 Z. z. súhlasí s tým, aby súd upustil od ústneho pojednávania, nakoľko má za\nto, že od jeho vykonania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.\n\n8\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nRozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 82/12 z 21. novembra 2012 bol sťažovateľ\nuznaný za vinného z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného\nzákona.\nPodľa § 245 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného\nzákona okresný súd sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov,\nktorým mu bol zároveň podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona\npodmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka.\nPodľa § 287 ods. Trestného poriadku mu okresný súd tiež uložil povinnosť nahradiť\nškodu poškodenému v sume 443 € a podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného\nso zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.\nSťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, ktoré krajský súd\nuznesením sp. zn. 4 To 9/2013 zo 6. marca 2013 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol\nako nedôvodné.\nDňa 27. októbra 2014 okresný súd na verejnom zasadnutí uznesením č. k.\n8 T 82/2012-165 podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona rozhodol, že sťažovateľ sa\nv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženej mu rozsudkom okresného súdu\nv spojení s uznesením krajského súdu osvedčil a podľa § 50 ods. 7 Trestného zákona sa na\nneho hľadí ako keby nebol odsúdený. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že strany trestného\nkonania sa vzdali práva na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu, preto toto uznesenie\nnadobudlo právoplatnosť v deň jeho vyhlásenia okresným súdom.\n\n9\n\nZo zberného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 37/2015 vyplýva, že sťažovateľ\n4. februára 2015 doručil okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktoré\nbolo 2. júna 2015 predložené najvyššiemu súdu na konanie a rozhodnutie.\nNajvyšší súd 11. júna 2015 na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f) Trestného\nporiadku dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti\nktorému dovolanie nie je prípustné. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:\n«Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinenému skúšobná doba\npodmienečného odsúdenia uplynula 6. marca 2014. V priebehu skúšobnej doby obvinený\nviedol bezúhonný život, a preto súd prvého stupňa na verejnom zasadnutí 27. októbra 2014\nza účasti obvineného a jeho obhajkyne, uznesením podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. vyslovil, že\nobvinený sa v skúšobnej dobe osvedčil a podľa § 50 ods. 7 Tr. zák. sa na obvineného hľadí,\nako keby odsúdený nebol. Strany trestného konania sa opravného prostriedku výslovne\nvzdali, čím uznesenie (č.l. 165) nadobudlo právoplatnosť.\nDovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom\ndo právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia.\nZmyslom tohto mimoriadneho opravného prostriedku je, za prísne vymedzených podmienok,\nzvrátenie existencie odsúdenia páchateľa, aby nedošlo k trestno-právnemu následku,\nt. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.\nPráve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného\nrozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva\nmožnosť dvom hlavným proti sebe stojacim stranám v trestnom konaní (odhliadajúc\nod práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konám), prokurátorovi\na obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom\nna preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania\ndovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky\nvymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam.\nNakoľko sa možnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku dáva predovšetkým\ndvom hlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí\ninštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak\nčo do možnosti podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku, tak aj v samotnom\n\n10\n\nprocese, v konaní o ňom pred dovolacím súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady\ntrestného konania by bolo proti jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna zo strán\nmala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na dovolacom\nsúde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa\nhľadí, akoby odsúdený nebol. V prípade pripustenia tejto možnosti obvinenému, nutne by\nmusela byť pripustená táto možnosť aj u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra\nspravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní).\nPodľa § 368 ods. 1 Tr. por...\nV ustanovení § 368 ods. 2 Tr. por. sú explicitne vymenované rozhodnutia, ktoré treba\nrozumieť, ak tento zákon neustanovuje inak, ako rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým\nmožno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez\nbližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia\nTrestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli\ntak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.\nOdsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až 168 Tr. por. sa rozumie rozsudok, ktorý\nobsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, aj výrok o treste\na prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo ochrannom opatrení. Odsudzujúcim\nrozsudkom potom treba rozumieť rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na\npáchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nPokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení od\npotrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr.\nv predmetnom prípade § 50 ods. 7 Tr. zák.) na základe rozhodnutia súdu právne dôsledky\nspojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby\nodsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce\nodsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nexistencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil\ns inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.\nZahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\n\n11\n\njej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,\nktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením\nodsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.\nNie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri\nžiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo\nzahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych\nvzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať, pokiaľ\nexistovala prekážka odsúdenia páchateľa.\nV dôsledku zahladenia odsúdenia môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak\nnemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti. Vzhľadom k tomu by bolo\nvážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej\nz dvoch hlavných strán trestného konania alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo\nmožné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia\nspojeného s fikciou neodsúdenia.\nVýrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo\nodsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším\noprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v prípade, keď\nuž páchateľ vykonal trest a došlo k zahladeniu jeho odsúdenia, aby generálny prokurátor,\nprípadne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v\nneprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie\ntakého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre\npáchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré\ndáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej\nbolo odsúdenie zahladené, by strácalo zmysel.\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá\naj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatne a už vykonané\na zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.\nPreto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\n\n12\n\ndôsledkom musí byť aj to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.\nV predmetnej veci vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného\npredpokladanej v ustanovení § 50 ods. 7 Tr. zák., ktorý sa v posudzovanej veci aplikoval,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje dovolanie obvineného... za neprípustné, pretože\nnesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné\npodať v zmysle § 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. Dovolanie obvineného preto podľa § 382\npísm. f7 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí odmietol.»\nIII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPredmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť, či napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 37/2015 z 11. júna 2015 došlo k porušeniu základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základných práv\npodľa čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy. K porušeniu označených práv malo podľa\nsťažovateľa dôjsť nesprávnou aplikáciou ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa\nposudzovania prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, na základe ktorej najvyšší\nsúd v rozpore so zákonom odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že bolo podané proti\nrozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odsudzujúce rozhodnutie osoby,\nu ktorej platí fikcia neodsúdenia, je potrebné považovať za právne neexistujúce.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n\n13\n\nPodľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,\nže uplatňuje svoje základné práva a slobody.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu\nurčitých povolaní alebo činností.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nÚstavný súd v prvom rade poukazuje na to, že nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\n\n14\n\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch\nfyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež\npožiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do\núvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach\nvykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)\ngarantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07,\nIV. ÚS 245/09).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených\n\nzáujmov\n\núčastníkov\n\nkonania.\n\nAplikáciou\n\na\n\nvýkladom\n\ntýchto\n\nustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n\n15\n\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí tiež ochrana, ktorá\nsa účastníkovi poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe\nmimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,\nktoré výslovne upravuje procesné právo (II. ÚS 249/05). Ak účastník konania splní\npredpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom\nkonaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže\nexistencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takej ochrany\nvšak neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé rozhodnutie, ktoré\nodpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom\n(čl. 46 ods. 4 ústavy).\nNajvyšší súd 11. júna 2015 na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f) Trestného\nporiadku odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti\nktorému dovolanie nie prípustné. Podľa najvyššieho súdu odsudzujúce rozhodnutie osoby,\nu ktorej platí fikcia neodsúdenia, teda sa na ňu hľadí ako keby odsúdená nebola (či už táto\nfikcia nastane priamo na základe zákona, alebo po vykonaní niektorých druhov trestov,\npozn.), je potrebné považovať za právne neexistujúce, a keďže predpokladom na podanie\ndovolania je existencia odsúdenia páchateľa, v prípade „ak nastal zo zákona alebo\nna základe rozhodnutia súdu stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje\nodsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť aj to, že žiaden zo subjektov\noprávnených\n\nna\n\npodanie\n\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho\n\nopravného\n\nprostriedku,\n\nuž ho nemôže podať“.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že vo vzťahu k problematike\n(ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému konečnému rozhodnutiu vydanému\nv trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu prijal uznesením č. k.\nPLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, podľa ktorého:\n„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest\nvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie\nlen z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom\na v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu\n\n16\n\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva\nna súdnu ochranu.“ Napriek tomu, že plénum ústavného súdu toto zjednocujúce stanovisko\nprijalo v súvislosti s odmietnutím dovolania ako neprípustného z dôvodu zahladenia\nodsúdenia iba na základe vykonania peňažného trestu, ústavný súd zastáva názor,\nže rovnaké východiská platia aj vo vzťahu k osvedčeniu sa odsúdeného v skúšobnej dobe\npodmienečného odsúdenia.\nPodľa § 50 ods. 7 Trestného poriadku ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej\ndobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol\nodsúdený.\nPodľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí\nsa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.\nV oboch prípadoch právoplatnosťou rozhodnutia (o tom, že sa odsúdený osvedčil,\nresp. o tom, že jeho odsúdenie bolo zahladené, pozn.) platí fikcia neodsúdenia.\nKeďže z hľadiska povahy preskúmavanej otázky ide v predmetnej veci o obdobnú\nsituáciu, ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní práve zo záverov uvedeného\nzjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu.\nÚstavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý prezentoval\nvo svojom uznesení vo vzťahu k tomu, že zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len\nobmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených,\nkvalifikovaných dôvodov, len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam a tiež pokiaľ ide\no vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok, dôvodov, ako\naj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní\ns riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom\nspravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch\nuž aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené\n\n17\n\npodmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore\ns podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo\nk akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb\noprávnených podať dovolanie.\nÚstavný súd však nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej\npriznanie práva podať dovolanie odsúdenému, u ktorého už bol trest vykonaný a zahladený\ns účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby odsúdený nebol, by bolo v rozpore s princípom\nrovnosti procesných strán, ale aj princípom spravodlivosti, pretože v prípade pripustenia\ntejto možnosti obvinenému „nutne by musela byť pripustená táto možnosť aj u generálneho\nprokurátora...“. Túto argumentáciu najvyššieho súdu už možno považovať práve za\nredukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať\ndovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na\nrešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany,\nv danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať aj na to, že v rámci princípu\nrovnosti procesných strán generálny prokurátor Slovenskej republiky môže podať dovolanie\nproti právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie\ntrestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých\ndôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo\nk deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že\nprávoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než\nprávoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby\nodsúdený nebol (napr. II. ÚS 475/2014, II. ÚS 481/2015).\n\n18\n\nZo zjednocujúceho stanoviska tiež vyplýva, že neprípustnosť dovolania podaného\nodsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani\nz explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na\ndovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľa\nustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku považovať právoplatné rozhodnutie súdu\nvo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné\nopatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavne\nudržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že „odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na\npáchateľa hľadí ako na odsúdeného“.\nPodľa názoru ústavného súdu je z hľadiska prípustnosti dovolania bez významu, či sa\nv dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená\nnebola, keďže z hľadiska prípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce\nrozhodnutie a či toto nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podania\ndovolania je existencia samotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie\nje absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia\nneodsúdenia sťažovateľa vyplýva z uloženého peňažného trestu (v tomto konkrétnom\nprípade fikcia neodsúdenia vyplýva z vykonania uloženého podmienečného trestu odňatia\nslobody, pozn.) na základe právoplatného odsudzujúceho\n\nrozsudku, pričom odopretím\n\npráva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť\ndeklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným\nprávoplatným rozhodnutím.\nÚstavný súd sa nestotožňuje ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi\nsa preukazovania\n\nstavu\n\nbezúhonnosti\n\nsťažovateľa.\n\nZahladenie\n\nodsúdenia\n\nspojené\n\nso zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov\nspojených\n\ns odsúdením\n\npáchateľa,\n\npretože\n\ntieto\n\nnemožno\n\nobmedzovať\n\nvýlučne\n\nna skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia\nneuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\nk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Existencia\n\n19\n\nodsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest,\nktorý odsúdený vykonal a ktorý mu bol zahladený, má stále platný právny základ\nv odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne,\nlebo zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov.\nOsobitne treba zdôrazniť, že zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia\nprávne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že\npáchateľ trestný čin spáchal.\nNavyše, ak by sme vychádzali z právneho názoru najvyššieho súdu, v prípade\nzahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia by zrejme nebolo možné účinne podať\nani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúce nevinu\nodsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnu ochranu.\nNavyše neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba\nuplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným odsúdením (II. ÚS 475/2014,\nII. ÚS 249/2015).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy.\nPokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 12\nods. 1 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd\nkonštatuje, že sťažovateľova argumentácia v odôvodnení jeho sťažnosti neobsahuje žiadne\nrelevantné tvrdenia, ktoré by smerovali k odôvodneniu označených práv, preto ústavný súd\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n\n20\n\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nSťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv podľa ústavy\nv petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nÚstavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo\nporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto\nnálezu), a preto v nadväznosti na to napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu\nvrátil na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd rozhodoval aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti\nžiadal o úhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\n\n21\n\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nÚstavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá\nbola 839 € (za dva úkony v roku 2015). Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej\nslužby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11\nods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, teda 2 x 139,83 € a režijný paušál\n2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 296,44 € (bod 3 výroku tohto\nnálezu).\nPriznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je najvyšší súd povinný zaplatiť na\núčet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nCivilného sporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-prípustnosť", "fikcia-právna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Tdo/37/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d544031b-934d-41ab-a297-7706a16164b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.481.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 481/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 481/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.481.2015.2"}, {"guid": "ussr:33c09c7e-d471-486d-8bb0-2e909878d3e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.249.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2015 z 12. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.249.2015.2"}, {"guid": "ussr:987f90af-97c0-44bd-828c-026b42fa3f3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.475.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 475/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 475/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.475.2014.1"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:dd2ef346-6617-4a9a-b976-e6b694aa15cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/09 z 21. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd2ef346-6617-4a9a-b976-e6b694aa15cd"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "6c393308-b2af-4cb5-ae76-26151cac0a55:51308037-ac6e-4797-8a82-e8b805fbfa10", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6212010176.1", "spisova_znacka": "4To/9/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/9/2013 z 5. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-03-05", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6212010176.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6b9bd7f2-fa7d-4ad9-a52d-88bdb177bb33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 519/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 519/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2020.1"}, {"guid": "ussr:c9a79785-2b85-42c3-8180-15b3d94fd1ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2017 z 7. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1"}, {"guid": "ussr:3175df69-c26c-43f4-bffe-a063d631d465", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.443.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.443.2017.1"}]}